Potrebujeme inú školu

7.4. Kto z ľudí je skutočným Človekom v Živote?

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 22 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

7.4. Kto z ľudí je skutočným Človekom v Živote?

Skúmanie tejto otázky začneme opäť textom v učebnici. V §1 kapitoly I. akademik píše:

«Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. (… — tu preskočíme to, čo sme už komentovali v kapitole 7.3). Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy[223]. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy medzi sebou organicky prepojené, a iba v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je biosociálnou bytosťou» (skúmaná učebnica, str. 9).

Dajte si do súvisu všetko tu povedané s prv citovaným článkom v novinách „Zvesti“ „Orangutany sú kultúrnym plemenom“ a ukáže sa, že aj orangutany, ktorých Carel van Schaik z americkej Duke univerzity študoval 10 rokov, sú tiež bytosťami «biosociálnymi», nakoľko v ich populácii tiež existujú zručnosti, ktoré vznikli vo výsledku ich myšlienkovej tvorby a boli odovzdávané z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálnej organizácie».

Životu adekvátnu odpoveď na otázku: V čom je rozdiel medzi «biosociálnosťou» orangutanov a «biosociálnosťou» človeka okrem toho, že orangutany nedisponujú artikulovanou rečou? — možno nájsť, ak sa pustíme do preskúmania toho, čo je v človeku biologické, a ako je to prepojené s tým, čo je v človeku sociálne podmienené.

Jednako, namiesto vecného preskúmania organických prepojení biologicky a sociálne podmienených komponentov človeka, akademik sa obrátil k téme «Myslenie a reč», ktorej obsahová neadekvátnosť už bola spomenutá skôr v jednej z poznámok pod čiarou. Preto aj tentokrát budeme musieť sami preskúmať otázku vzájomných súvislostí medzi biologickým a sociálnym v človeku, aby sme pochopili, čím sa odlišuje «biosociálnosť» ľudí, od «biosociálnosti» niektorých druhov opíc okrem toho, že opice nedisponujú schopnosťou artikulovanej reči.

Biologický druh «Človek rozumný» je skutočne výplodom biosféry Zeme. A naozaj je jedinečným javom, ktorý v nej nemá obdoby. Pritom každému jedincovi druhu «Človek rozumný» je vlastné všetko, čo je geneticky vlastné aj drvivej väčšine dostatočne vysoko rozvitých druhov zvierat v biosfére Zeme, a konkrétne:

● Vrodené nepodmienené reflexy rôznych hierarchických úrovní v usporiadaní jeho organizmu (úrovne buniek, úrovne orgánov, systému orgánov a organizmu v celku).

● Vrodené inštinkty, programy správania, ktoré sa vzťahujú k úrovni organizácie «organizmus vcelku» a zabezpečujú súčinnosť s okolitým prostredím v «automatickom» režime nezávisle od osobných životných skúseností daného jedinca, ktorý si ich vytvára v priebehu celého svojho života. A hoci všetky jedince daného druhu disponujú inštinktmi, no celý komplex inštinktívne podmienených programov správania neobsluhuje len život príslušného jedinca, ale život celého druhu (jeho populácie). Práve preto je v celom komplexe tým najhlavnejším inštinkt zachovania (predlženia) rodu a pritom jeho algoritmika je špecifická, odlišujúca navzájom psychiku jedincov podľa ich príslušnosti k jednému z pohlaví[224].

● Jednoznačne nenaprogramovaný potenciál schopností správania každého jedinca v jeho interakcii s prostredím, zahrňujúci do seba jak podmienené reflexy a zvyky, tak aj vypracovávanie rôznych programov správania na základe myslenia v súlade s nejakým účelom.

U najviac vyvinutých druhov zvierat vedie posledná zložka dokonca k výskytu určitého «sociálneho usporiadania» a «kultúry» v podobe súboru behaviorálnych zručností, odovzdávaných z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálneho usporiadania».

Všetko to sa stalo aj dôvodom k tomu, že «divosi» nazvali jeden spomedzi druhov opíc, ktorých populácia žila v susedstve s nimi, «lesnými ľuďmi» — «orangutanmi». Avšak predstaviteľom vedy dnešnej civilizácie, ich rozvitosť technosféry a odtrhnutosť od života biocenóz, nepoznanie množstva osobitostí v spôsobe života opíc im zahmlili podstatu otázky.

No spoločne so všetkým týmto biologickým je každému predstaviteľovi druhu «Človek rozumný» geneticky vlastné aj to, čo tento druh (a všetkých jeho predstaviteľov) odlišuje od ostatných biologických druhov v zostave biosféry Zeme. V každom prípade to nie je to, o čom písal akademik v §1 učebnice, t.j. nie je to zvislá poloha tela pri chôdzi, oslobodzujúca predné končatiny, čo im umožnilo stať sa rukami; nie je to najvyvinutejší mozog a schopnosť vyjadrenia myšlienok skrz artikulovanú reč a pod.

To, čo odlišuje človeka od zvierat je pre drvivú väčšinu ľudí neviditeľné, a nie je bezprostredne vnímané ich hmotnými zmyslovými orgánmi, hoci každý človek (ktorý už nie je tínedžerom) môže túto osobitosť zmysluplne vnímať jednak priamo sám v sebe, ale môže ju tiež vidieť aj nepriamo v správaní iných ľudí, pretože ona sa prejavuje práve v správaní.

To hlavné, čo charakterizuje organizáciu psychickej činnosti zvierat (nakoľko to možno posúdiť z údajov zoológie, skúseností chovateľov a cvičiteľov) spočíva v tom, že:

V každom spomedzi druhov v biosfére Zeme, s výnimkou človeka, je geneticky naprogramovaný jednoznačný, bezalternatívny charakter organizácie psychickej činnosti [psychiky jedincov druhu] ako procesu získavania a spracovávania informácií, prichádzajúcej zo spoločného pre všetkých «vonkajšieho sveta» do psychiky jedinca daného druhu.

Preto, nech už by opicu alebo cirkusové zviera naučili čomukoľvek; nech by na čokoľvek samostatne prišiel medveď v lese alebo Vaša domáca mačka, pes alebo papagáj (i keď on je vták, a nie zviera[225]), aj tak organizáciou svojej psychickej činnosti zastanú nemennými predstaviteľmi svojho biologického druhu.

Na rozdiel od zvierat a vtákov, v biologickom druhu «Človek rozumný» nie je organizácia psychickej činnosti takto jednoznačne, bezalternatívne, geneticky naprogramovaná.

A to je práve to, čo odlišuje každého predstaviteľa biologického druhu «Človek rozumný» od predstaviteľov všetkých ostatných druhov, a čo druh «Človek rozumný» celkovo vyčleňuje v celej biosfére Zeme ako unikátny jav.

Pritom nejde o to, že človeku ako aj predstaviteľom ostatných vysokovyvinutých druhov sú vlastné: 1) nepodmienené reflexy, inštinkty a schopnosť vytvárania podmienených reflexov, 2) rozvoj «sociálnej organizácie», na základe ktorej sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie jednotlivé vedomosti a zručnosti, ktoré vznikli v dôsledku myšlienkovej činnosti predstaviteľov minulých aj súčasného pokolenia, 3) že intelektuálnou silou a tvorivými schopnosťami človek prevyšuje predstaviteľov všetkých ostatných biologických druhov v biosfére Zeme.

Ide o to, aký hierarchický význam (prioritu) v psychickej činnosti danej osoby má každý z vymenovaných zdrojov behaviorálnych zručností (algoritmov správania).

Inými slovami, záleží na tom, čo je v správaní človeka v živote (v jeho určitých etapách a momentoch výberu línie ďalšieho správania) čomu podriadené: tvorivý potenciál a kultúra — inštinktom; alebo inštinkty a kultúra — tvorivým schopnostiam; a pri druhej možnosti záleží aj na tom, čo takáto tvorivosť osoby prináša Svetu.

V skutočnosti teda platí:

Ak je správanie človeka (bez ohľadu na jeho tvorivý potenciál, nech by bol akokoľvek silný) bezvýhradne podriadené vrodeným inštinktom a reflexom, v takomto prípade je SUBJEKT organizáciou svojej psychiky NEODLÍŠITEĽNÝ OD ZVIERAŤA. Takýto jedinec je, ako to už zadefinoval Platón, «dvojnohým tvorom bez peria», hoci možno (a to sa stáva v živote spoločnosti pomerne často) aj s ambíciami na niečo významnejšie.

Predsa len, v spoločnosti ľudí (následkom toho, že organizácia psychiky každého z nich môže byť mnohovariantná, a ľudia sa objektívne usilujú odlišovať od zvierat) nevyhnutne vznikajú situácie, v ktorých inštinkty od osoby žiadajú jedno, a kultúra (v ktorej sa aspoň čiastočne prejavuje Zhora predurčená podstata človeka[226]) niečo druhé. Ak sa subjekt v takýchto situáciách podriaďuje diktátu inštinktov, potom platí to, čo bolo povedané vyššie: organizáciou psychiky sa neodlišuje od zvierat. A ak sa nepodriaďuje inštinktívnym pudom, a dáva prednosť kultúrnym normám, v takom prípade je Človekom?

— Nie, nie nevyhnutne: dokonca dnešná úroveň rozvoja robotechniky umožňuje naprogramovať mnohé kultúrne normy správania do technických zariadení, ktoré môžu byť aj humanoidné (tým skôr pri pokračujúcom vývoji bio- a nanotechnológií).

Avšak, v živote neodvratne dochádza k situáciám, keď historicky sformované kultúrne normy a kultúrou podmienené zručnosti neumožňujú odhaliť a vyriešiť všetky problémy, s ktorými sa stretáva človek. Ak subjekt v takýchto situáciách dáva prednosť tradičným normám kultúry, namiesto svojich tvorivých schopností; alebo, ak aj odhalí problém a určí spôsob a prostriedky jeho riešenia na základe vlastného rozumu a tvorivého potenciálu, no napriek tomu sa bezpodmienečne podriaďuje normám tradičnej kultúry, ktorá priamo alebo nepriamo zakazuje mať čosi spoločné s touto problematikou, a predpisuje mať k nej nejaký iný postoj, potom je SUBJEKT SVOJIM SPRÁVANÍM NEODLÍŠITEĽNÝ OD NAPROGRAMOVANÉHO AUTOMATU[227], ktorý vo svojom programovo-algoritmickom zabezpečení obsahuje dva komponenty: 1) čosi ako «BIOS»[228] (ktorý v človeku zastupuje súbor vrodených nepodmienených reflexov a inštinktov) a 2) súbor prednastavených aplikácií/programov (zodpovedajúcich normám tradičnej kultúry), ktoré automat nedokáže ani zastaviť, ani zmeniť, ani zameniť za iné programy, napr. vypracované ním samým a lepšie zodpovedajúce novým okolnostiam a potrebám. Ak v takýchto situáciách, ktoré si žiadajú upustiť od tradičnej kultúry a prejaviť niečo nové, čo jej dovtedy nebolo vlastné, subjekt toto nové vo svojom správaní prejavuje, je v takomto prípade Človekom?

— Nie, nie nevyhnutne. Ak dáme za pravdu akademikovi L.N.Bogoljubovi, ktorý v učebnici predstavil človeka ako «vysoko organizované telo», potom nad tým možno pouvažovať. No ak si spomenieme na duch — biopole človeka, ktorého niektoré komponenty sa rozprestierajú ak nie okamžite, tak rýchlosťou vyššou ako svetlo na veľmi veľké vzdialenosti v medziach Vesmíru, — potom nie je vylúčená možnosť získania jedincom nových vedomostí a zručností v podobe hotovej k použitiu zvonka. Fyzikálna (prírodná) osnova tohto javu spočíva v tom, že rôzni ľudia, vyžarujúc zhodné a kompatibilné (svojimi fyzikálnymi charakteristikami) biopolia, tvoria sami osebe dokopy biopoľové organizmy, nesúce i kolektívnu psychiku, vrátane kolektívneho intelektu[229], v ktorých prebieha výmena informácií. Preto teda to, čo sa pri pohľade z jednej strany javí ako tvorenie niečoho nového jedným jediným «vysoko organizovaným geniálnym telom», akoby úplne izolovaným od vonkajších zdrojov majúcich informácie hotové k použitiu, v skutočnosti to môže byť odpisovanie/kopírovanie (vyložene z vonkajších zdrojov) informácií a algoritmiky (fragmentov vedomostí a zručností, ktoré si vyžaduje situácia) subjektom do svojej psychiky (jej nositeľom je práve duch, biopole). Maximálne — v podobe hotovej na použitie, a minimálne — ako pomocná nápoveda[230], ktorá umožní samostatne vypracovať potrebné vedomosti a zručnosti.

Zmienky ohľadom biopoľovej zložky života v podstate znamenajú, že okrem autonómnych robotov fungujúcich v automatickom režime, môžu existovať ešte aj roboty, ktorých samoriadenie (na báze automatizmov) je v určitých situáciách doplnené ešte aj informačno-algoritmickou podporou ich činnosti a riadením zvonka.

Predpokladajme, že subjekt pri analýze svojho minulého správania a zámerov do budúcnosti, si ujasní 1) čo v jeho psychike (vnútornom svete) pramení vyložene z inštinktov, 2) čo presne prebral z kultúry spoločnosti, v ktorej vyrástol a žije, 3) a čo presne prišlo a určitým spôsobom prichádza zvonka v hotovej podobe či ako nápoveda.

A potom, «vyzistiac si to» zo všetkého čo mu je známe o svojom živote, si môže ujasniť aj to, čo charakterizuje konkrétne jeho. A možnože zistí, že nič vlastné sa v ňom osobne do aktuálneho momentu ani nenachádza, a on sám je iba nositeľom a skladiskom nielen zvieracej, ale aj rastlinnej podstaty a ešte množstva cudzích vecí zdedených z kultúry, od iných ľudí alebo prijatých v hotovej podobe z biopolí. T.j. on sám je len prázdnou formou, zaplnenou cudzím obsahom[231], možno, ani vôbec nie zlým z pohľadu jeho samotného a okolia. Avšak, po tomto mu zostane len smutná konštatácia: že vlastne mňa ako človeka v tomto Svete niet. Potom sa vynorí otázka o zmysle vlastného života a o tom, ako a kvôli čomu žiť ďalej.

Ale možno predsa len nájde aj nejaké «suché zvyšky», t.j. svoje vlastné mravne podmienené záujmy[232] a vôľu, ktorá jeho činnosť (teda aj myslenie a rôznorodý tvorivý potenciál) podriaďuje uskutočneniu týchto záujmov. Ak sa tak stane, jedná sa o Človeka?

— Tiež nutne nie, hoci sa organizáciou svojej psychiky odlišuje aj od zvierat, ktorých správanie je bezvýhradne podmienené inštinktom, aj od robotov, ktorých správanie určujú do nich nahraté programy a vonkajšie riadenie.

No aby sme lepšie objasnili posledný výrok, budeme musieť prerušiť vlastné rozprávanie na danú tému a znova sa vrátiť k tomu, čo je známe zo školského kurzu, a tiež k textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou L.N.Bogoljubova.

O tom, že v ruských dejinách existoval básnik Michail Jurjevič Lermontov (1814 — 1841), možno v dnešnom Rusku úplne všetci žiaci nevedia. Avšak autori učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ o tomto fakte nemôžu nevedieť, a len sotva nečítali báseň M.J.Lermontova „Démon“. A hoci, z uhlu pohľadu L.N.Bogoljubova «Netelesné bytosti existujú len v strašidelných rozprávkach», asi sotva bude trvať na tom, že démon u Lermontova je charakteristický tým, že nemá telo a že je iba duch[233] (t.j. bytosť, ktorej organizmus, štruktúra je zložená z nejakých fyzikálnych polí a možno plazmy, udržiavanej týmito poľami).

V básni M.J.Lermontova „Démon“, osoba podľa ktorej je báseň pomenovaná, je predstavená ako mravno-psychologický typ, ktorý vo svojom správaní vyjadruje hlavne svojvôľu, pracujúcu na dosiahnutie sebauspokojenia podľa princípu «robím si, čo sa mi zachce»… nakoľko mu to len umožňuje vlastná «muskulatúra» a «frajerina» v tvoriacich sa okolnostiach, nie úplne podriadených vôli démona. Tieto vonkajšie (nepodriadené jeho vôli) subjektívne aj objektívne okolnosti predstavujú to jediné, čo kladie hranice vovedeniu do života démonického «robím si čo sa mi zachce: ber od života všetko!»[234] T.j. démonizmus (napriek svojim ambíciám a zábudlivosti na vlastnú ohraničenosť) je objektívne ohraničený vo svojich možnostiach, v dôsledku čoho permanentne a nevyhnutne trpí krach pri dosahovaní svojich cieľov a prežíva rozčarovanie, dokonca aj v prípade ich dosiahnutia (pretože dosiahnuté ciele sprevádzajú rôzne vedľajšie efekty, s ktorými démonizmus nerátal).

Jednako, to čo opísal M.J.Lermontov, nie je prázdnym výmyslom: takáto organizácia psychickej činnosti sa vyskytuje nie len v živote «netelesných bytostí v strašidelných rozprávkach», ale je vlastná — i keď nie väčšine ľudí, ale mnohým ľuďom jak minulých, tak aj dnes žijúcich pokolení.

Pričom, NOSITELIA DÉMONICKEJ ORGANIZÁCIE PSYCHICKEJ ČINNOSTI sú predurčení mýliť sa aj pri kladení cieľov, pri plánovaní i realizácii svojich zámerov, následkom čoho narážajú na nepríjemnosti oni sami a spôsobujú väčšiu alebo menšiu škodu životu svojho okolia a Svetu. To všetko je dôsledkom ohraničenosti démonizmu — v schopnosti získavať a spracovávať informáciu počas plánovania a realizácie svojich zámerov.

A keďže táto formula charakterizuje démonizmus ako taký, bez jeho rozdelenia:

● na «dobrý» dobromyseľný démonizmus (chcem, aby vo svete neexistovalo zlo, aby sa všetci mali dobre «poďme žiť družne»[235]),

● a «zlý» (to čo si zaželám ja, to je aj «dobrom»[236]),

— privádza to k ďalšej otázke: môže ohraničenosť (vrátane aj človeka) prebývať v súlade s (nepodriadenou jej vôli) neohraničenosťou Života v jeho plnosti a celistvosti?

Na túto otázku exitujú v kultúre ľudstva rôzne odpovede v širokom diapazóne zmyslov: od «nie je to možné v princípe» až po «je to životne dôležité pre všetkých ľudí a realizovateľné. Ak človek žije v súlade s Bohom, v dialógu s Ním dosahuje to, že jeho vôľa vyjadruje Lásku a vždy koná v duchu Božieho Zámeru».

Т.j. samotná otázka, kto je Človek a odlišuje sa od démona vo vyššie definovanom mravno-psychologickom zmysle tohto termínu, privádza k ďalšej otázke: Existuje Boh — Tvorca a Všedržiteľ? A teda aj ku dvom možným odpovediam na ňu, a z nich vyplývajúcich následkov:

● Ak Boh existuje, potom ČLOVEK JE TEN, KTO CHÁPE A STELESŇUJE V ŽIVOTE (PONÚKNUTÝ MU CEZ OSUD A NÍM SAMÝM VYVOLENÝ) SVOJ DIEL V REALIZÁCII BOŽIEHO ZÁMERU OHĽADOM ŽIVOTA SVETA A VŠETKÝCH SUBJEKTOV, KTORÉ V ŇOM ŽIJÚ.

● Alebo ak Boh neexistuje, tak človek je ten tvor, ktorý bol vyššie opísaný ako «dobrý démon», ktorý si želá, aby vo svete neexistovalo «zlo», aby všetkým bolo «dobre», aby všetci žili družne; a kvôli tomu, aby sa to všetko zrealizovalo, takýto dobrý démon-človek (jak individuálne, tak v zostave korporácie) bojuje proti zlým démonom, pre ktorých je «dobro» tým, čo sa oni sami snažia získať v hotovej podobe alebo dosiahnuť vo výsledku svojej snahy:

• individuálne;

• alebo kolektívne, na základe akceptovania každým z nich určitej hierarchie osôb a korporatívnej disciplíny, zaužívanej v tejto hierarchii.

Tým posledným sa myslí, že démonizmus môže mať charakter separátne individualistický, a môže mať tiež charakter korporatívny, bez ohľadu od jeho «dobroty» či neskrývanej zlomyseľnosti.

V prípade akceptovania démonom hierarchie démonických osobností a korporatívnej disciplíny, sa korporácia vyčleňuje od okolitého Sveta a stavia sa do protikladu Životu. No keďže definícia «dobra» a «zla» je potrebná, aby bolo možné seba aj iných rozdeľovať medzi «dobrých ľudí» a «zlých démonov», predkladá sa výrok, zdanlivo dostatočný na sebaurčenie «dobrých»: «nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe».

Zdalo by sa, že takáto téza, ktorej zmysel sa odráža v rôznych formuláciách naprieč dejinami, je dostatočná na to, aby bolo vždy možné rozoznať, kto je «dobrý človek» a kto «zlý démon». Predsa len, reálny život je taký, že táto téza sa ukazuje byť nedostatočnou, následkom čoho sa v dejinách objavili rôzne doktríny o «dobrom Zle» a o «zlom Dobre», o «hriešnych Svätcoch» a o «svätých Hriešnikoch» (manicheizmus, neomanicheizmus, bedrjajevčina [filozofia N.Bedrjajeva, žil v r.1874 — 1948], momentálne klimovština[237], atď.).

Táto téza je nedostatočná preto, lebo každý jeden skutok je sprevádzaný nepredvídateľnými vedľajšími efektmi, ktoré sa svojou závažnosťou môžu prejaviť (a v realite sa často aj prejavujú) ako oveľa podstatnejšie, než je samotný skutok, vnášajúci do života dobromyseľnosť «dobrých ľudí» alebo zlé úmysly «démonov». Vedľajšie efekty sú nevyhnutným následkom celistvosti Života a rôznorodých vzájomných prepojení v ňom, občas veľmi vzdialených, a zdalo by sa, navzájom nesúvisiacich udalostí. Následkom tohto a nepredvídateľnosti hraníc vedľajších efektov:

● «dobrý ľudia» plodia také frázy, ako známe Žvanecko-Černomyrdinské: «Mali (sme) tie najlepšie úmysly, no dopadlo to ako vždy»[238];

● a «zlí démoni» sa vyjadrujú v tom zmysle, že «sme časťou tej sily, ktorá večne túži robiť zlo, ale koná dobro»[239], nechávajúc pritom nevyslovené: kvôli okolnostiam, ktoré nemáme pod kontrolou.

Po získaní určitej moci v spoločnosti, si dobrý i zlý démonizmus vyžaduje bezvýhradnú službu voči sebe, vytvárajúc rôzne kruté a vycibrené formy nátlaku na svoje okolie. Jedným z najvycibrenejších variantov prejavu démonizmu je prinútenie okolia k morálnosti, ktorý v podobe vzoru správania démona uviedol F.M.Dostojevskij v „Obci Stepančikovo a jej obyvateľoch“ (Foma/Tomáš).

T.j. ak by aj existovala snaha vyhnúť sa odpovediam na otázky existencie Boha a vzájomných vzťahoch človeka a démonov s Ním, odvolajúc sa na «Kantov kategorický imperatív[240]» («nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe» alebo v inej formulácii «správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe»), tak uvedenie do vzájomného súvisu — praxe používania tohto imperatívu s reálnym životom — nás aj tak privedie k bohosloveckej problematike: t.j. k nevyhnutnosti ujasnenia si svojich vzájomných vzťahov s Bohom.

Tak aj Lermontovov Démon kedysi nebol démonom a žil ináč, nepoznajúc rozčarovanie a krach v svojich záležitostiach. V tej dobe «… on veril i miloval, / Šťastná to prvotina stvorenia! Neznajúc zloby ni pochyby, / A nehrozil umu jeho / Rad vekov jalový a clivý...».

A sám L.N.Bogoljubov doplnil §1 kapitoly I. učebnice zadaním, ktoré v podstate vedie k bohosloveckým otázkam, napriek jeho všetkým ostatným, vlastným, pseudohumanistickým táraninám o tom, čo je to človek:

«Prečítajte si báseň a vyjadrite svoj postoj k slovám autora.

U človeka je myseľ vencom života.

A čistota duše osnovou jest bytia.

Podľa týchto rysov nájdeme človeka:

Od vekov prevyšuje všetky zemské tvory.

No ak žije, bez mysle, bez viery,

To sa človek nelíši od zveri.

Anvari»

Tu je potrebné objasnenie: Awhad ad-Din Anvari (zomrel v r. 1191) nebol len stredovekým perzským básnikom, ale bol aj súfí. To druhé znamená, že relígia preňho nebola len rituálom (podobným obligátnej dennej «gymnastike» pre telo, pamäť a rozum), ale zmysluplným dialógom s Bohom skrze život na osnove viery človeka Bohu a vyznávania Božieho Zámeru (v miere svojho chápania), čo sa musí reálne prejavovať v činnosti človeka. Anvariho slová o človeku: «od vekov prevyšuje všetky zemské tvory», to je priamy následok koránického výroku, že práve Človeku je predurčené stať sa zástupcom Boha na Zemi: «On <Boh> je ten, kto z vás urobil zástupcov na zemi; kto bol neveriacim, proti nemu sa otočí jeho neviera; neviera neveriacich navŕši u ich Pána len nenávisť; neviera navŕši neveriacim len škodu!» (Korán 35:37(39) ).

Takže podľa Anvariho predstáv: ak si subjekt myslí, že Boha niet, alebo Bohu neverí a preto sa vyhýba tomu, aby na seba prevzal svoj diel v zastupovaní Boha na Zemi, v takom prípade sa nestal Človekom a je neodlíšiteľný od zvieraťa.

Zdalo by sa, že uvedením citátu, akademik musel vedieť koho cituje a aký zmysel vkladal citovaný autor do svojich slov, súc plodom svojej epochy a kultúry. A žiakom, ešte pred tým, ako im je daná úloha vyjadriť, čo si myslia o slovách básnika, súfija, treba objasniť podstatu veci.

Predsa len, L.N.Bogoljubov bohoslovecké otázky v §1 prvého zväzku učebnice rozoberať nezačal, a preskúmanie otázok relígie a ateizmu preniesol do druhého zväzku učebnice, určeného pre 10. a11. triedu, ktorý je nazvaný „Človek a spoločnosť“. V ňom § 46, kapitoly XII, druhého zväzku má názov „Relígia a moderný svet“. V druhom zväzku je 49 paragrafov v 13. kapitolách, čo znamená, že §1 prvého zväzku a §46 druhého zväzku delia od seba v učebnom kurze 4 roky. A to vedie k otázke: naučila azda škola žiakov schopnosti vyvolať si z pamäti vlastnou vôľou všetko čo aktuálne potrebujú, spomedzi vecí, ktoré sa dostali do ich pamäti nie pre týždňom, dvomi, ale ešte pred rokmi? Ak nenaučila, potom to vyzerá tak, že žiak nie je v stave dať si sám zmysluplne do súvisu text §46 druhého zväzku s textom §1 prvého zväzku.

Jednako, obrátime sa k §46 druhého zväzku. Jeho autorom nie je akademik L.N.Bogoljubov, ale nejaký N.N.Sucholet[241], ktorý, ako možno pochopiť, nemá vedecké tituly a hodnosti (o nich sa tu nič nespomína, na rozdiel od iných - otitulovaných - členov autorského kolektívu). Okrem toho, v §46 hlavy XII druhého zväzku sú použité materiály V.S.Ovčinnikova. Tento paragraf sa začína slovami:

«Relígia — to sú určité názory a predstavy ľudí, príslušné obrady a kulty.

Srdcom relígie je viera» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).

Viera komu? alebo viera v čo? ...to sa tu nespresňuje, hoci veriť niekomu konkrétnemu a veriť v niečo konkrétne, to sú dve rozdielne viery, ktoré môžu byť aj navzájom v konflikte. Okrem toho, autori nadviazali na sovietsku tradíciu skreslenia prvotného zmyslu slova «relígia». Ešte v 19. storočí filozof V.S.Solovjov vysvetľoval podstatu relígie ako reálneho javu takto:

«Relígiou, v nepochybnom všeobecnom zmysle, nezávisle od pochybnej etymológie, nazývame to, čo po prvé, spája človeka s Bohom, a po druhé, v dôsledku tohto prvého spojenia, zjednocuje ľudí medzi sebou» (“Mohamed. Jeho život a religiózne učenie”, Petrohrad, «Budovateľ», r.1992, str. 15; prvé vydanie r.1886 v sérii «Život výnimočných ľudí»).

A táto interpretácia (V.S.Solovjovom) zmyslu slova «relígia» je v súlade s tým, čo si možno prečítať v „Latinsko-ruskom slovníku“ O.Petručenka (reprintová reedícia IX vydania r.1914, Moskva, «Grécko-latinský kabinet J.A.Šičalina», r.1994), v ktorom okrem slova «religio» sa nachádza ešte aj termín «religo — spojenie», prvotný vo vzťahu k slovu «religio».

No ak sa pozrieme na slovníky zo sovietskej epochy, tak toto prvotné slovo «religo» sa z nich stráca. „Filozofický slovník“ pod red. akad. I.T.Frolova (Moskva, «Politizdat», r.1981, str. 315) hovorí: «religio — zbožnosť, svätosť». “Sovietsky encyklopedický slovník” (Moskva, vydavateľstvo «Sovietska encyklopédia») hovorí: «RELÍGIA (od lat. religio — nábožnosť, svätyňa, predmet kultu)». “Výkladový slovník cudzích slov” pod redakciou L.P.Krysina (Moskva, vyd. «Ruský jazyk», r.1998, str. 600), dáva iný, no blízky uvedenému vo „Filozofickému slovníku“, význam latinského slova «religio — svedomitosť».

Takýmto spôsobom, retrospektívna prehliadka slovníkov ukazuje, že autori učebnice nepozerali do slovníkov, ale predniesli svoju vlastnú predstavu termínu relígia, ktorý sa ukázal byť neadekvátnym prvotnému zmyslu latinských slov. T.j. objektívne nadväzujú na tradíciu skresľovania svetonázoru žiakov, ktorí pre svoj vek ešte nepoznajú mnohé, o čom sa v učebniciach nepíše.

Pritom v učebnici predkladaná definícia termínu «relígia» vo význame systém názorov a predstáv, vlastný konkrétnej subkultúre, je druhotná vo vzťahu k prvotnému významu latinského slova «spojenie». No termínom «relígia» v jeho druhotnom význame — t.j. vnímanie a chápanie sveta — sa nemajú na mysli tie či rôzne «konkrétne názory a predstavy ľudí», ako o tom píšu autori, ale určitosť v odpovedi na otázku, čo je to svätosť a zbožnosť, vnášaná do života spoločnosti religióznymi ľuďmi skrze ich svedomie. Pritom religióznosť bez Boha nie je možná[242], ale je plne možná bez kultu «zodpovedajúcich» (čomu? — otázka sama osebe) obradov a rituálov.

A podobne aj sloboda svedomia nespočíva v práve vyznávať akúkoľvek relígiu či byť ateistom, ale v práve človeka byť slobodným od potlačenia jeho svedomia tým či oným kultom vierouky (či už je nábožný alebo otvorene ateistický[243]) a korporácie ktorá tento kult riadi a má z neho zisk, nútiac ľudí aby dodržiavali normy rituálu. Posledný variant mení človeka na biorobota, ak to dáme do súvisu s nami vyššie vyslovenými názormi o možných variantoch organizácie psychickej činnosti človeka. Toto môže byť podstatou kultu niektorej vierouky, ale podstatou pravej relígie to byť nemôže.

Ďalej autor § 46 píše:

«V čom spočívajú osobitosti religióznej viery? Jej prvým elementom je viera v samotnú existenciu Boha ako Tvorcu všetkého jestvujúceho, správcu všetkých vecí, činov, myšlienok ľudí. (...)

Na základe čoho je možná takáto viera?

Na základe znalosti obsahu náboženských mýtov, Svätých kníh (Biblie, Koránu a ďalších) a dôvery k vyskytujúcim sa v nich svedectvám tých, ktorým sa podarilo presvedčiť sa o faktoch existencie Boha (výjavy národu, zjavenia atď.); na základe priamych dôkazov existencie Boha (zázraky, priame výjavy, zjavenia atď.)» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).

Začneme tým, že predstavovať vec takým spôsobom, že Boh je správcom všetkých myšlienok ľudí je hlúposť: Všedržiteľnosť je procesom objemnejším (nadradeným) a dialógovým vo vzťahu k tomu, ako samotní ľudia riadia svoje myšlienky. V danom prípade autori učebnice jednoducho šíria nevzdelanosť, obeťou ktorej sa stali oni sami v minulosti kvôli nedostatku vlastnej zvedavosti. Napríklad Korán hovorí: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia svoje úmysly» (súra 13:12) [*13:11].

Ale to nie je všetko, čo možno povedať o uvedenom fragmente učebnice. Ďalej, napriek tomu, že autor píše o knihách ako zdrojoch religióznej viery, on sám tiež informuje aj o nejakých Bohom priamo poskytovaných dôkazoch Svojej existencie, ktoré sa stali v minulosti podľa svedectva vtedy žijúcich ľudí; alebo ak nemáme veriť takýmto svedectvám, treba aspoň priznať, že v dejinách objektívne prebiehali udalosti, ktoré sa vykladali (chápali) ich účastníkmi a/alebo očitými svedkami ako takýto druh potvrdenia Svojej existencie Bohom.

Jednako autori otázku o priamych potvrdeniach Bohom Svojho bytia zvádzajú k zázrakom — javom, ktoré sa dejú mimoriadne zriedkavo a nepochopiteľným spôsobom napriek zvyčajnému priebehu udalostí a ľudským predstavám o objektívne možnom vývoji javov v prírode a spoločnosti. A ako jeden z druhov «zázrakov» predstavujú tie javy, ktoré by bolo možné nazvať «strategickým zjavením[244]», následkom čoho sa v spoločnosti objavuje informácia, predtým netypická pre jej kultúru, určujúca ďalší život tej či onej regionálnej civilizácie a ľudstva celkovo na mnoho ďalších storočí. Úmerne takémuto prístupu k priamym dôkazom, autori učebnice píšu:

«História ukazuje, že prípady priamych prejavov vyšších síl, nepopísaných predtým v mýtoch a Posvätných knihách, prakticky neexistujú [pravda, a vari si história často vyžaduje «strategické zjavenia», určujúce osudy národov a priebeh dejín na mnohé storočia a preto aj priťahujúce všeobecnú pozornosť? — naša poznámka v citáte]: cirkvi sa mimoriadne opatrne stavajú k prejavom akéhokoľvek zázraku, správne predpokladajúc, že chybnosť, alebo ešte horšie, nesvedomitosť v jeho opise vyvolá u ľudí nevieru a môže podkopať autoritu cirkví a vieroučení» (skúmaná učebnica, zväzok 2, str. 385).

Ako tomuto možno oponovať? — Skutočne, priebeh dejín si nežiada, aby sa «strategické zjavenia» (v zmysle tohto termínu, opísanom nami v predchádzajúcom odseku) dávali Bohom každému človeku a nie jednorázovo v priebehu jeho života[245]. Okrem toho, ak budeme predpokladať, že všedný priebeh procesov v prírode a spoločnosti sa náhle preruší a nastane epocha «permanentných zázrakov», tak postupom času sa to pre budúce pokolenia stane bežným presne tak, ako aj moderná technosféra (ktorá vznikla v druhej polovici 20. storočia, v pamäti dnešných dospelých) je úplne bežným javom pre dnešné deti a tínedžerov: mnohé z nich si ani nedokážu predstaviť, že ich babičky a dedkovia žili vo svete, v ktorom nemohli používať nielenže mobilné, ale aj pevné (káblové) telefónne zariadenia; že televízor v dome nebol vôbec, a nielen farebný atď. T.j. autori učebnice, odvolávajúc sa na cirkvi, (hierarchovia ktorých sa naozaj musia starať o «strihanie» svojho stáda) — vyhli sa tak preskúmaniu otázky ohľadom priamych potvrdení Bohom Svojho bytia každému a všetkým v každodennom živote bez akýchkoľvek nadprirodzených javov.

Hoci sa autori odkazujú na Bibliu a Korán, no súdiac podľa toho, čo píšu, sami nepoznajú obsah ani jedného, ani druhého. A takto píšu učebnicu na základe druhotných klebiet o týchto knihách, kolujúcich v prostredí „vedeckej elity“.

Ak sa obrátime ku Koránu (hoci i v preklade, možno, nie vo všetkom vydarenom), tak otázka o podstate relígie a potvrdení Bohom Svojho bytia všetkým a každému, kto si to zaželá, sa objasňuje jednoznačne pochopiteľným spôsobom. Mohamedovi je povedané: «A keď sa ťa Moji otroci[246] pýtajú na Mňa, veď Ja som blízko a odpovedám na prosbu volajúceho, keď na Mňa zavolá. Nech Mi teda odpovedajú a nech uveria vo Mňa, možnože, vykročia priamo![247]» (súra 2:182). [*2:186]

V tomto «uveria vo Mňa» je určitá nepresnosť. Nepresnosť preto, lebo ak človek poslúchne radu a obráti sa k Bohu sám na základe svojej vlastnej iniciatívy bez notorickej vypočítavosti[248], tak dostane odpoveď, ktorá bude adekvátna zmyslu jeho oslovenia: pravdaže, pokiaľ sa nedomáha zjavenia mu nadprirodzeného «zázraku», neadekvátneho k priebehu každodenných udalostí v duchu Zámeru[249].

Jednak ale potom, čo je takéto potvrdenie preukázané, človek môže upustiť od svojho vlastného obrátenia sa k Bohu a vyhodnotiť získanú životne dôležitú odpoveď Boha ako bezvýznamnú, nič neznamenajúcu zhodu náhod alebo ako prejav vlastných, geneticky daných, magických schopností. No opakovaných dôkazov už nebude: múdremu postačí aj jeden.

No ak sa človek nevzdáva zmyslu svojho obrátenia k Bohu po získaní odpovede, ktorá sa prejavuje v zmene chodu udalostí (a toto môže poznať len on sám), tak otázka viery v Boha je pre neho vyriešená raz a navždy. Avšak odrazu začína byť preňho aktuálna otázka viery (dôvery) Bohu ako osobnosti počas celého jeho minulého i budúceho života a otázka zmysluplného vzťahu k svojmu životu, aby bol pánom svojho osudu v súlade so Zámerom, a nie len skladom cudzieho osudu pri nespornej absencii seba samého v tomto Svete, podobne ako Piérre Bezuchov, o čom sme už hovorili skôr. Čiže to znamená, že potvrdenia Svojho bytia Bohom, dávané Ním priamo každému, kto o ne požiada, sa dávajú na báze viery, ale žiadajú si rozumný postoj, pretože nesú v sebe etický mravoučný charakter jak v každodennom živote osoby, tak aj v prípade «strategických zjavení».

Učebnica ľudsko-spoločenskej náuky o tomto oboznámiť nielenže môže, ale je aj povinná. Avšak žiak sa môže obrátiť k Bohu ohľadne podobných dôkazov len sám a prinútiť ho k tomu nemôže nikto, pretože to je záležitosť, ktorá patrí do oblasti vzájomného osobného vzťahu medzi žiakom a Bohom, a Boh nie je tyran ani vydierač, na rozdiel od toho, čomu učia kresťanské cirkvi na príklade epizódy s budúcim apoštolom Pavlom na ceste do Damasku.

Je ale celkom prirodzené, že pseudohumanistická učebnica spoločenskej náuky sa preskúmaniu a posúdeniu tejto problematiky vyhýba, a navádza žiakov k súhlaseniu s názorom, že obyčajný človek si nemôže sformovať životu adekvátny názor o existencii Boha a mať s Ním normálny vzájomný vzťah, pokračujúc v osvetľovaní bohosloveckých otázok:

«Bohoslovci všetkých náboženstiev sa v priebehu mnohých storočí usilovali dokázať existenciu Boha. Jednako, nemecký filozof I.Kant presvedčivo preukázal vo svojich úvahách, že cestou logiky nemožno dokázať ani existenciu Boha, ani jeho neexistenciu, zostáva tak len veriť» (skúmaná učebnica, zväzok 2, str. 385)[250].

Výrok: «Zostáva tak len veriť» v to, že Boh existuje, je buď vedomé klamstvo, alebo omylom bezduchého ateistu, pretože každý človek je schopný a má aj právo si vyžiadať u Boha potvrdenie Jeho existencie — nie cez rituály, ani cirkevné vierouky, ale jednoducho — cez život, obrátiac sa k Bohu vo svojej mysli. Ale po tomto si už musí ujasniť a rozhodnúť sa, či bude:

● ďalej žiť životom zmysluplnej viery Bohu, zvoliac si a tvoriac svoj diel v Zámere;

● alebo svoju vieru a dôveru Bohu odoprie, urazí sa na Neho a začne viesť životný štýl démona v miere svojich možností.

Teraz sa môžeme vrátiť a pokračovať v posúdení otázky o variantoch organizácie psychickej činnosti človeka.

Takže, okrem dvoch doteraz odhalených variantov organizácie psychickej činnosti osoby, v jednej z ktorých je človek neodlíšiteľný od zvieraťa, a v druhej je neodlíšiteľný od robota, riadeného autonómne alebo zvonka, rozbor bohosloveckých otázok umožňuje odhaliť ešte dva ďalšie varianty organizácie psychickej činnosti ľudí:

● V jednej z nich je človeku podobný subjekt NEODLÍŠITEĽNÝ OD DÉMONA z toho dôvodu, že na základe ním osvojených schopností jedná podľa princípu «robím si čo sa mi zachce», izoluje sa od Boha alebo upadá do ateizmu, čím sa stavia do opozície Svetu i všetkým ostatným ľuďom.

● V druhom variante je to ČLOVEK. Človek, žijúci v zmysluplnom dialógu s Bohom, životom na osnove viery Bohu, a preto nachádzajúci v sebe Lásku od Boha a objavujúci priestor na prejavy svojej vôle v duchu Božieho Zámeru. Pri tomto sa dosahuje emocionálna sebestačnosť človeka v Živote, nezávislá od okolností; a tiež sa dosahuje aj najvyššia úroveň akcieschopnosti človeka vo všetkých situáciách, do ktorých ho zavedie Život[251].

Takže možno vyhlásiť, že genetika človeka dopúšťa štyri typy režimu jeho psychiky, určujúce charakter organizácie psychickej činnosti osoby:

1. Zvierací — keď je správanie človeka bezpodmienečne (t.j. bez ohľadu na okolnosti) podriadené vrodeným inštinktom a nepodmieneným reflexom rôznej úrovne organizácie v štruktúre jeho organizmu

2. Biorobot, „Zombi“ — keď je správanie človeka bezpodmienečne podriadené programom správania, prevzatým z kultúry spoločnosti alebo cielene vštepeným do jeho psychiky zvonku ich projektantmi.

3. Démonický — keď človek prejavuje svoju vôľu (a tvorivosť) podľa princípu «robím si, čo sa mi zachce», izoluje sa od Boha lebo Mu neverí, alebo pretože v Neho neverí, alebo pretože neuznáva dobrotu Božieho Zámeru a Všedržiteľnosti[252].

4. Človečí — keď človek dobrovoľne a na základe viery Bohu sa usiluje žiť v harmónii s Bohom, a jedná zmysluplne v duchu Božieho Zámeru.

No existuje ešte jedna možnosť, realizovaná samotnými ľuďmi, ktorí sa Ľuďmi (čiže nositeľmi Ľudského typu režimu psychiky) nestali, a reprodukovaný kultúrou spoločnosti v nadväznosti mnohých pokolení:

5. Režim psychiky spustený do neprirodzenosti — keď subjekt, patriaci do biologického druhu «Človek rozumný» sa otupuje rôznymi druhmi psychotropných látok: alkoholom, tabakom a ešte ťažšími narkotikami dnešných dní. Toto vedie k neprirodzenej deformácii charakteru fyziológie organizmu jak v aspekte látkovej výmeny, tak aj v aspekte fyziológie biopoľa, čo má za následok hojné a rôznorodé narušenia psychickej činnosti vo všetkých jej aspektoch (počnúc od funkcie zmyslových orgánov, končiac intelektom a prejavmi vôle)[253], charakteristických pre typy režimu psychiky zvieraťa, zombi, démona (nositelia psychiky typu Človek sa neotupujú). Takto sa človeku podobný subjekt stáva nositeľom organizácie psychiky, ktorá sa v biosfére prirodzene nevyskytuje, a kvalitou svojho správania, nezodpovedajúceho vyvíjajúcim sa okolnostiam, sa zdá byť najhorším spomedzi zvierat[254]. A za toto narušenie (ním samým) preňho predurčeného statusu v biosfére Zeme dostáva neodvratne odplatu od Života.

Pritom, ak vzniká u subjektu závislosť na narkotikách, vzniká u neho pevná deformácia biopoľa. A tak, podľa parametrov svojho ducha, prestáva patriť k biologickému druhu «Človek rozumný». Okrem toho mnohé z narkotík sú genetickými jedmi, t.j. narúšajú funkciu chromozomálneho aparátu a ničia štruktúry chromozómov tých, ktorí ich prijímajú do svojho organizmu. Defektné štruktúry chromozómov sa prenášajú na potomstvo, čo tak či onak podrýva ich zdravie, potenciál osobnostného rozvoja a tvorivosti. Vyskytuje sa to o to viac, o čo počatie prebehne skôr, než systém obnovy štruktúr chromozómov, fungujúci v organizme, stihne opraviť poškodenia. No ak genetické jedy prichádzajú do organizmu príliš často a v takých množstvách, že systém obnovy chromozomálnych štruktúr organizmu nezvláda opraviť všetky poškodenia, potom je potomstvo odsúdené k degenerácii.

A práve tieto okolnosti aj umožňujú nazvať tento typ režimu psychiky (vytvorený samotnými ľuďmi a reprodukovaný kultúrou spoločnosti) — spusteným do neprirodzenosti.

Každý typ režimu psychiky, svojim prejavom v správaní ľudí (jeho nositeľov), vytvára určité (kvalitatívne odlišné) subkultúry, ktorých súhrn takto vytvára kultúry národov a ľudstva v celom, počas ich historického vývoja. A to privádza k otázke:

● Ktorá z kultúr, hodnotená podľa kvality v nej reprodukovaných typov režimu psychiky (z pokolenia na pokolenie), predstavuje sama o sebe ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v živote ľudstva?

● Ako odstrániť kvalitatívne zdeformované kultúry, prekážajúce stelesneniu v živote zvoleného ideálu?

Treba ešte špeciálne poznamenať, že vyššie vykreslené predstavy o podstate človeka pri ich zobrazení v politickej praxi štátu nie sú výrazom «klerikalizmu», «náboženského spiatočníctva», nenarušujú svetský charakter štátu a slobodu svedomia, pretože práve v nich sa princíp slobody svedomia aj prejavuje, nakoľko:

● po prvé, v hore opísaných predstavách o podstate človeka sa vzájomný vzťah medzi osobou a Bohom javí ako skryté poznanie ich dvoch, do podstaty ktorého tretie osoby svojvoľne vtrhnúť nemôžu,

● po druhé, tento vzťah nie je spätý a ani nemôže byť spojený s niektorým tradičným či netradičným vieroučením a príslušným rituálom (budhizmus, judaizmus, katolicizmus, pravoslávie, islam a pod.).

● a predovšetkým:

Hlavná zodpovednosť za to, s akým typom režimu psychiky žije subjekt v tú-ktorú dobu, je kladená na neho samotného. Na neho sa kladie hlavná zodpovednosť za plody jeho skutkov aj za to, ako Život sám reaguje na jeho činnosť (vrátane jeho nečinnosti v určitých situáciách)

Práve túto problematiku musí objasňovať učebnica ľudsko-spoločenskej náuky.

Ak by sa L.N.Bogoljubov (hoc aspoň po tom, ako sa stal akademikom[255]) zamyslel nad zmyslom svojho priezviska a pustil sa do preskúmania otázky toho, čo presne je v človeku všeobecne biologické, a čo je charakteristické iba pre neho, ak by opísal problematiku geneticky naprogramovanej variability organizácie psychickej činnosti ľudí v §1 svojej učebnice, — tak by sa v autorskom kolektíve zrodila kvalitatívne iná učebnica.

A žiak by sa už po prečítaní §1 mohol zamyslieť nad tým: kto je to človek? stal sa on sám už Človekom? A nad mnohými ďalšími vecami, spojenými s odpoveďami na tieto otázky a prebiehajúcimi v živote spoločnosti.

A ak si prezrieme text aktuálnej kapitoly, môžeme sa presvedčiť o tom, že faktov (podávaných akademikom) je dostatočne veľa k tomu, aby bolo možné dospieť k vyššie opísanému názoru o tom, kto je to Človek, a kto sa ním ešte nestal. Naša zmienka o Diogenovi nie je k tomu nevyhnutne potrebná, niesla len charakter vonkajšieho vplyvu, aby vyviedla čitateľa z „logiky“ rozprávania doktora pedagogických vied, profesora, akademika RAV.

15. — 26. marca 2004 Spresnenia: 22. apríl — 23. máj 2004; 22. august 2004; 30. marec — 11. apríl 2005