Potrebujeme inú školu

7.3. Čo robí s človekom vyučovanie v ruskej škole?

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 21 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

7.3. Čo robí s človekom vyučovanie v ruskej škole?

Prečítali sme si «§ 1. Čo robí človeka človekom?» prvej kapitoly učebnice…

Možno sa ho celý naučiť naspamäť a zodpovedať učiteľovi v bezducho-bifľovacom režime od slova do slova. No pochopiť samotný obsah a vyložiť ho druhému človeku vlastnými slovami nie je možné.

Ak sa človek spoľahne na intelekt a svedomie tých, ktorí povýšili L.N.Bogoljubova na akademika RAV, doktora vied a profesora, zostáva mu len uznať si svoju vlastnú hlúposť a na základe toho sa psychicky zrútiť, stratiť vieru v seba: ako to, veď paragraf predsa písal doktor vied osobne, profesor a akademik; pravdepodobne to napísal veľmi múdro, a my — obyčajní ľudia, a tým skôr žiaci — celú tú hĺbku ním napísaného nevieme pochopiť pre svoju vlastnú hlúposť a nevzdelanosť.

Ničmenej, aby sme pochopili kto je v skutočnosti hlúpy, obrátime sa k textu učebnice: či sú to jej autori, alebo väčšina jej potenciálnych čitateľov. Päťstranový paragraf akademik ukončuje „Zhrnutím“:

«Čím sa líši človek od zvierat? Po prvé, človek dokáže vyrábať pracovné nástroje a používať ich. Po druhé, disponuje komplikovane organizovaným mozgom, myslením a artikulovanou rečou. Po tretie, človek je schopný cielenej tvorivej činnosti.

Človek je biosociálna bytosť, predstavujúca sama osebe špeciálny článok v rozvoji živých organizmov na Zemi» (skúmaná učebnica, str. 13, zvýraznený text hrubým je rovnaký ako v citovanom zdroji).

Za týmto «zhrnutím» nasleduje zoznam otázok na otestovanie sa, ktoré uvedieme nižšie (komentár pod čiarou k jednej z otázok je náš):

«1. Čo znamenajú slová: „Človek je biosociálna bytosť“?

2. Ktoré vlastnosti človeka sú biologické?

3. Aké vlastnosti človeka majú sociálnu povahu (t.j. vznikajú len v spoločnosti)?

4. V čom sa prejavuje tvorivý charakter ľudskej činnosti?

5. V čom spočíva vzájomná súvislosť medzi myslením a rečou?[183]

6. Ako sa prejavujú ľudské schopnosti?

7. Čo je to samorealizácia človeka?

8. Prečo je samorealizácia človeka možná len v činnosti?»

Niekto by mohol dúfať, že akademik poskytol vecné odpovede na svoje otázky v texte paragrafu. Jednako, takáto nádej je márna: akademik nedokázal použiť jemu známe fakty a preto, ako hovorievajú samotní pedagógovia «neodkryl tému» ním zadanú v názve paragrafu. Podľa klasifikačného hodnotenia slohových prác v škole si ním napísaný paragraf zaslúži hodnotenie «4» (za to, že niektoré fakty pozná: ak by nepoznal ani fakty, zaslúžil by si «5»).

Ak nepodľahneme psychologickému tlaku vedeckých titulov a hodností, ktoré sa tvária akoby objektívnym certifikátom o intelektuálnej sile, osvojených znalostiach a zručnostiach ich nositeľov; ak budeme uvažovať samostatne, a text vytvorený akademikom i mnohými ďalšími budeme porovnávať s faktami známymi zo života i zo školy, tak prídeme k záverom obsahovo iným (než tie, ktoré sme citovali vyššie ako «zhrnutie paragrafu») o podstate (povahe) človeka a jeho odlišnostiach od zvierat.

Preto sa znova obrátime k textu učebnice:

«Rozdiel medzi človekom a ostatnými živými bytosťami. Čo je to vlastne človek? Čím sa líši od zvierat? Nad týmito otázkami sa ľudia zamýšľajú oddávna. Staroveký filozof Platón na ne odpovedal takto: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria». Za dve tisícky rokov známy francúzsky fyzik a matematik B.Pascal namietol Platónovi: «Človek bez nôh stále zostane človekom, ale kohút bez peria sa človekom nestane».

Čo teda odlišuje ľudí od zvierat? Existuje, napríklad, príznak vlastný len ľuďom: zo všetkých živých bytostí má iba človek mäkký ušný lalok[184]. Avšak, je tento fakt tým hlavným, čo odlišuje človeka od zvierat?

Veľkí myslitelia prišli k záveru: najdôležitejší príznak človeka spočíva v tom, že je tvorom spoločenským, čiže sociálnym (latinské slovo socialis znamená «spoločenský»). (Spomeňte si z kurzov histórie a biológie, čo viete o pôvode človeka). Takže, človek je spoločenský tvor. Iba v spoločnosti, v kontakte medzi ľuďmi[185], prebiehalo formovanie takých ľudských kvalít, ako je jazyk (reč), schopnosť myslieť a ďalšie» (skúmaná učebnica, str. 8).

Na tomto «a ďalšie» sa zastavíme, čo to si spomenieme, ako nám to radí akademik, a pouvažujeme. V 6. kapitole „Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti“ sme analyzovali učebnicu I.I.Doluckého a nájduc určité fakty a položiac si určité otázky sme mimochodom zbúrali ten historický mýtus, ktorý je vnucovaný žiakom ako pravdivá predstava o historickej minulosti, ktorá sa objektívne udiala. Tu urobíme to isté: budeme hľadať fakty, klásť otázky, a uvidíme či text akademika ustojí takýto prístup.

Zopár faktov: Platón žil v rokoch 428/427 — 348/347 pred n. l. V akom kontexte Platón vyslovil názor, že: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria», — my pre svoju nevzdelanosť nevieme, a akademik o tom nehovorí, hoci možno, ani on sám originálne texty Platóna nečítal (starogréčtina bola po r.1917 vyradená spomedzi všeobecnovzdelávacích programov). A možno v kontexte, v ktorom Platón vetu vyslovil, bola adekvátna a teda aj rozumná v jej obsiahlejšom kontexte. Avšak vytrhnutá z kontextu a podaná ako samostatná definícia toho, čím človek je, predstavuje len kultovú hlúposť, ktorá putuje storočiami z jednej knihy do druhej.

No vrstovníkom Platóna bol aj iný grécky mysliteľ — Diogenes zo Synope (404 — 323 pred n. l.). A legenda o ňom je oveľa významnejšia pre pochopenie toho, kto je človekom a kto iba človeku podobným členom spoločnosti, než «myšlienkový experiment» z odboru «šklbania sliepok»[186] tých, čo citujú „definíciu“ Platóna seriózne a seriózne mu aj oponujú.

Diogenes nepochyboval o tom, že človek je tvor spoločenský. A hoci žil osamote a príbytkom (ako o ňom píšu literárne zdroje) mu bol veľký prázdny sud, napriek tomu chodieval do mesta Synope (teda do spoločnosti) cez deň s rozsvieteným lampášom. Keďže cez deň je aj tak svetlo, spoluobčania sa ho udivene pýtali: «Načo chodíš cez deň s lampášom?» — Nato Diogenes odpovedal jednoducho, ale nepochopiteľne (pre drvivú väčšinu): «Hľadám Človeka…».

Diogenes nebol ani hlupákom, ani klaunom, rozveseľujúcim dav zvedavcov. On mal určité vlastné predstavy[187] o tom, čím musí Človek v živote byť a zisťoval, že jeho spoluobčania, krajania sa «Ľuďmi» nestali, hoci ich telesná podoba bola plne ľudská. Odtiaľto i pramení odpoveď na rozpačité otázky spoluobčanov.

Otázka prvá: Prečo dáva akademik žiakom klaunovsky-idiotskú (alebo hanebne posmešnú: — veď sotva bol Platón idiotom či klaunom) „definíciu“ Platóna, ale zamlčuje, že v histórii existuje legenda o Diogenovi, pochopenie zmyslu ktorej znamená osvetliť sebe i druhým podstatu množstva problémov a otázok? T.j. prečo sa akademik vyhol tomu hlavnému a neželá si objasniť Diogenovu odpoveď «Hľadám Človeka...», ktorú Diogenes dával na jemu zadávané otázky o lampáši? Na to netreba veľa, len menovite ukázať:

● V čom spočívajú objektívne možnosti osobného rozvoja každého jednotlivca, tvoriaceho spoločnosť?

● Ako možno tieto rozdiely klasifikovať?

● A existujú medzi príznakmi, objektívne ležiacimi v osnove získanej kvalifikácie, aj také, ktoré neumožňujú považovať všetkých členov spoločnosti za skutočných ľudí len preto, že biologicky patria k druhu «Človek rozumný» a nevyrástli medzi zvermi, ale v spoločnosti sebe podobných?

Toto nie sú vymyslené prázdne otázky o to viac, že akademik sám píše:

«Boli prípady, keď sa celkom malé deti dostali medzi zvieratá. Tým, že vyrástli medzi zvermi, sa nenaučili chodiť na dvoch nohách, rozprávať, používať rôzne predmety. Neboli schopní myslieť ako ľudia, a po tom, čo sa dostali medzi ľudí, správali sa ako zvieratá v zajatí» (skúmaná učebnica, str. 9).

Tento príklad potvrdzuje, že na to, aby mláďa druhu «Človek rozumný» skutočne narástlo v človeka, treba mu dať zodpovedajúcu výchovu a vzdelanie. Tento príklad ale vedie k otázke:

Ak spoločnosť, v ktorej sa jedinec narodil a vyrastá, nie je schopná (kvôli osobitostiam dosiahnutej úrovne života) poskytnúť určitú špecifickú výchovu a vzdelanie všetkým a každému, a iba reprodukuje z pokolenia na pokolenie sebe podobných, potom väčšina ľudí v nej objektívne nemôže byť Ľuďmi, hoci títo môžu byť samoľúbo utvrdení v tom, že «pravými Ľuďmi» sú, — je to tak?

A ak toto Diogenes vnímal ešte v 4.storočí pred našim letopočtom, potom naozaj mal dôvod pritiahnuť pozornosť svojich spoluobčanov k problému premeny ich spoločnosti (takej, akou objektívne bola) na spoločnosť Ľudí, a s tým cieľom vyšiel do ulíc mesta s lampášom.

No akademik, namiesto toho, aby sa podujal preskúmať podstatu tejto problematiky, hromadí kopec očividných a samo sebou rozumejúcich sa faktov: človek je tvor spoločenský a mäkkosť ušného laloku či jeho absencia u niektorých ľudí — toto skutočne nie je ten príznak, ktorý odlišuje Človeka od nie-Človeka.

Naša odpoveď na otázku: „Prečo sa akademik vyhýba legende o Diogenovi[188]?” je jednoduchá: akademik sám nepozná odpoveď na otázku, kto je Človekom a kto len človeku sa podobajúcim subjektom. Nevie to preto, lebo sa o tom nepíše v knihách ktoré prečítal, a tvorivé zručnosti, potrebné k samostatnému vypracovaniu príslušných vedomostí, — ním osobne v procese výchovy a získania vzdelania vypracované neboli; no plat (a možno aj autorský honorár za vydanie a opätovné dovydanie učebnice v náklade desiatok tisíc exemplárov) dostávať by sa chcelo, a verejnoprospešne pracovať — k tomu niet schopností, ani ochoty: robiť hocičo, len nepracovať.

Ináč povedané, akademik je sám obeťou mravne zdeformovanej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky, ktorá psychiku žiakov programuje rozmanitými informáciami, no neučí ich vnímať Život, myslieť samostatne i kolektívne. Avšak práve toto všetko, čo škola neučí, je nevyhnutné pre osobnostný rozvoj a nadobudnutie kvalít «plnohodnotného Človeka». A keďže akademik nevníma to, že v legende o Diogenovi je ukryté veľa životne dôležitého a spoločnosť ho napriek tomu povýšila do hodnosti akademika, v tom prípade sú to ukazovatele objektívne hovoriace, že:

Od čias Diogena sa v spoločnosti kvalitatívne nič nezmenilo a Diogenom zvýraznená problematika premeny historicky sformovanej spoločnosti na spoločnosť Ľudí je stále aktuálna.

A aby obetí zdeformovanej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky, podobných autorom učebnice, v budúcnosti viac nebolo, aby sa uskutočnila premena nie-Ľudskej spoločnosti na spoločnosť Ľudskú, je nutné objasniť objektívny životný význam Diogenovej odpovede: «Hľadám Človeka». Potom bude v spoločnosti rozvinutá ľudsko-spoločenská veda (dostupná k osvojeniu všetkým), ktorá znemožní pseudohumanistické táraniny na sociálne témy. V opačnom prípade, obsahovo neurčité pseudohumanistické táraniny na sociálne témy budú stále viesť k veľkým aj malým pohromám jednotlivých ľudí, spoločnosť, ľudstvo...

Ešte zopár faktov. Existuje istý druh opíc, orangutany. Toto slovo sa stalo súčasťou jazyka všetkých civilizovaných národov ako názov druhu opice. Málokto už ale vie, že toto slovo bolo prevzaté z jazyka necivilizovaného kmeňa, popri ktorom, v džungli, žila jedna z populácií tohto druhu opíc. A v jazyku tohto kmeňa «orangutany» znamenajú «lesní ľudia». Podľa všetkého, necivilizovaní divosi dali takéto pomenovanie opiciam, lebo nevideli principiálne rozdiely medzi nimi a sebou: t.j. tiež si mysleli, že mäkký ušný lalok, srsť po celom tele alebo žiadna srsť a pod. — nie je tým hlavným, čo charakterizuje človeka a odlišuje ho od zvierat.

V poriadku, «divosi sú divosi»: žiadna civilizácia, žiadna veda, a ľaľa — povýšili opice na ľudí. Prešlo niekoľko storočí od doby, čo tento druh opíc bol popísaný vedou a slovo «orangutan» vošlo aj do zoologického lexikónu. No a v 20.storočí, zoológovia pri pozorovaní života opíc v prirodzenom prostredí prišli na to, že populácie niektorých druhov opíc sa odlišujú jedna od druhej životnými zručnosťami, odovzdávanými na základe «sociálnej organizácie» plemena. Tento jav, ktorý je svojou podstatou analogický ku kultúre ľudskej spoločnosti, zoológovia tiež označili za svojráznu «kultúru». Tejto téme je napríklad zasvätený článok v novinách „Zvesti“ z 8. januára 2003 „Orangutany sú kultúrnym plemenom“[189]. Začína sa slovami:

«V priebehu výskumu, ktorý 10 rokov viedla medzinárodná skupina pod vedením Carela van Schaika z americkej Duke Univerzity, sa vyjasnilo, že u orangutanov, ktoré sa považujú za jedného z príbuzných človeka, existuje kultúra. Samo osebe je to fajn. Dôležité je však iné: história ľudskej kultúry je ešte staršia ako sa predpokladalo. Bolo odhalených 24 modelov správania orangutanov, ktoré sa odovzdávajú formou imitácie a sú priamym príznakom kultúry. Kultúrne správanie vzniklo pre 14 miliónmi rokov, keď sa orangutany sformovali ako samostatný druh.

Charles Darwin bol znalcom v oblasti evolúcie. Charles Darwin povedal: „Opica, ak sa raz opije z Brandy, nikdy viac sa ho už nedotkne. A v tomto je opica podstatne múdrejšia než väčšina ľudí“.[190] <…>

Jedným z príkladov kultúrneho správania sa orangutanov je používanie listov v úlohe obrúskov a rukavíc. U antropoidných primátov existujú racionálne modely, keď pomocou palice zrážajú hmyz zo stromu a sú aj také modely, ktoré slúžia pre zábavu. Orangutany si vymysleli rituál: keď sa ukladajú na spanie, sfukujú z dlane neviditeľné predmety. Niektoré sa venujú športu: spúšťajú sa zo zvalených stromov ako zo šmýkačky a pri brzdení sa chytajú vetiev.

Dôvodom pre výskum sa stal ten fakt, že niektoré orangutany používajú pracovné nástroje, a iné ich do ruky neberú. „Spočiatku sme boli v rozpakoch, keď sme pochopili, čo vyplýva z našich údajov“, — hovorí van Schaik. Práca sa stala pokračovaním štúdia počiatkov kultúry u šimpanzov, ktoré tiež zabralo 10 rokov. Bolo odhalených 39 vzorov kultúrneho správania, vo výsledku kultúra primátov dostala datovanie na 7 miliónov rokov».

No a v opičej svorke sa vytvára vlastná hierarchia osobností podobne, ako to funguje v historicky známych spoločenstvách ľudí.

T.j. všetko toto hovorí o tom, že nazvúc «orangutanmi» (t.j. «lesnými ľuďmi») predstaviteľov populácie jedného z druhu opíc žijúcich v susedstve, «necivilizovaní divosi» mali k tomu objektívne dôvody, a popri svojej «divokosti» a intelektuálnej neplnohodnotnosti sa vôbec nezmýlili. Opiciam chýba len schopnosť artikulovanej reči: «hardware» (biomasa, telo) túto schopnosť nepodporuje, t.j. nepodporuje príslušný «software», potrebný na jej realizáciu, — povedané jazykom počítačovej analógie.

Ale ani so schopnosťou zmysluplnej artikulovanej reči v zvieracom svete to nie je až tak jednoznačné: V r. 2003 tlačou i televíziou prekĺzli informácie o tom, že niektoré papagáje, žijúce spoločne s ľuďmi, si osvojujú jazyk ľudí a používajú artikulovanú reč v komunikácii so svojimi pánmi, voliac pritom plne zmysluplné a adekvátne situácii[191] frázy typu: «Ja ťa ľúbim, a ty na mňa kričíš!»; «Daj opekaný zemiačik!»; a odpovedal: «Nechcel som» — na otázku: «Prečo si nerozprával, keď ťa prišla natáčať televízia?».

Otázka druhá: Čo po tomto všetkom urobiť s vlastnosťami, akože, definujúcimi človeka, ktoré akademik uviedol v «záveroch» napísaného ním paragrafu «Čo robí človeka človekom?»: používanie pracovných nástrojov, schopnosť myslieť a na základe myslenia sa zaoberať tvorivou a inou cielenou činnosťou?

Takže, je celkom možné, že aj Platón, vidiac, že väčšina jeho vrstovníkov sa nestala ľuďmi, v skutočnosti nedal definíciu toho „čo je to človek?“, ale vyjadril svoje opovrhnutie nad človeku podobnými ľuďmi. Avšak človeku podobní, nestanuvší sa Ľuďmi, považujúc sa pritom za skutočných Ľudí[192], Platónove posmešky na ich adresu nepochopili, v dôsledku čoho úplne seriózne citujú a vyvracajú jeho „definíciu“. No a pri Diogenovi dávajú radšej prednosť nespomínať ho na verejnosti, pretože ak by sa niekto začal venovať skúmaniu obsahu ním vztýčenej otázky o ideáli človeka, ktorý je treba v živote stelesniť, mohol by sa o sebe dozvedieť mnohé z toho, čo mu pre chorobne urážlivú sebalásku bude nepríjemné a zrazí hrebienok; jednako, ani zabudnúť na Diogena v svojom úzkom kruhu «profesionálnych filozofov» — nedokážu a dávajú prednosť hovoriť o ňom formou zábavnej kuriozity v rámci dejín filozofie (t.j. “To hrozno je kyslé” — ak si pripomenieme známu bájku „Líška a hrozno“[193]).

Avšak hľadaním odpovedí na položené otázky sa budeme zaoberať o niečo neskôr. Predtým, než si pripomenieme nové fakty a položíme nové otázky o tom, čo je potrebné pre obsažnejšie a presnejšie pochopenie toho, kto je to skutočný človek, a kto len človeku podobná bytosť, znova sa vrátime k textu akademika:

«No, aj ako spoločenský (sociálny) tvor, človek neprestáva byť tvorom prírody. Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach. Výsledkom dlhodobého vývoja prírody je ľudský mozog. Človek je zázračným výtvorom prírody. Má veľa biologických potrieb: dýchať, jesť, spať, potrebuje prostredie o určitej teplote. Naše telo, krv, mozog patria prírode. Takže človek je biologická bytosť. Prejavuje sa to v anatómii a fyziológii človeka, v priebehu nervovo-mozgových, elektrických, chemických a iných procesov v ľudskom organizme.

Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre[194], tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov). Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť. No maliarom sa môže stať iba v spoločnosti. Každý novorodenec má mozog a hlasový aparát, ale naučiť sa myslieť a rozprávať môže len v spoločnosti. Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy organicky prepojené medzi sebou, a len v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je biosociálna bytosť» (skúmaná učebnica, str. 9).

Uvedený fragment je jasnou ilustráciou defektnosti jednostranného tzv. «humanitného vzdelania». Rád by som sa spýtal: Leonid Naumovič, a pamätáte si a chápete aspoň niečo z toho, čomu Vás učili v strednej škole na hodinách fyziky?

Otázka tretia: Čím sa odlišuje živý organizmus človeka od mŕtvoly? ...ak pritom skúmame nielen špecifické chemické reakcie, ktorých súbor je príznačný pre ľudskú fyziológiu, ako napokon, aj pre iné bunkové či mnohobunkové organizmy. — Odpoveď na túto otázku spočíva v tom, že pre živý organizmus je tiež príznačné (okrem prebiehania v ňom určitých chemických procesov) ešte aj vyžarovanie biopoľa, odlišné od tých žiarení ktoré sú vlastné mŕtvole.

Biopole — to nie je nejaký osobitý druh jedného z fyzikálnych polí, podobného elektrostatickému a magnetickému, ale súbor rozmanitých prírodných polí vyžarovaných živým organizmom a charakteristických pre neho[195]; t.j. charakterizujúcich ho presne rovnako, ako aj osobitosti stavby a biochémie hmotného tela. Rozdiel je len v tom, že kým telo je viditeľné a hmatateľné, biochémiu možno identifikovať v laboratóriu, tak prístrojová báza pre výskum biopolí je do dnešného dňa neuspokojivá, a preto sa mnohí môžu spokojne tváriť alebo byť úprimne presvedčení o tom, že biopolia sa v prírode nevyskytujú.

A odkiaľ akademik nabral, že «nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach»? Okrem neschopnosti väčšiny ľudí vedome vnímať fyzické polia biopoľových štruktúr živých organizmov, čo ešte svedčí o tom, že v prírode neexistujú výlučne poľové — t.j. netelesné (nehmotné[196]) — formy života, majúce svoju osobitú, výlučne biopoľovú fyziológiu[197]? Na rozdiel od nich:

Organizmus živého človeka, ako aj mnohých iných biologických druhov v biosfére Zeme, prestavuje — navzájom spolupracujúce, štruktúrne si navzájom zodpovedajúce a vzájomne prepojené — telesné (hmotné) telo a biopole, ktorého niektoré elementy sa rozprestierajú na vzdialenosť angströmov a mikrónov[198] od povrchu bunkových membrán[199], a iné okamžite (aj napriek teórii relativity, keďže nejde o elektromagnetické polia)[200] odchádzajú do nekonečna a dosahujú «hranice Vesmíru».

Ak s tým ale akademik nesúhlasí, potom nech to priamo aj povie: magnetické pole neexistuje, lebo on osobne ho nedokázal pocítiť, ako to vyžadoval aj V.I.Uljanov-Lenin, keď dával svoju definíciu matérie ako «filozofickej kategórie» vo svojej (do značnej miery grafomanskej) práci „Materializmus a empiriokriticizmus“[201].

V dávnej minulosti biopole nazývali «duchom» a hovorievali o zdraví tela i ducha človeka. No z akademikovho textu vyplýva, že človek je len telo: «Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach». — Inými slovami, duch (biopole rôznych organizmov) akoby v prírode ani neexistoval. No akademik, tým že sa „zbavil“ ducha, zbavil sa aj nutnosti objasniť celú problematiku duchovného zdravia:

«Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť» (skúmaná učebnica, str. 9).

A čo je to vôľa? Poslúcha duch (biopole) vôľu dieťaťa? V akom veku sa formuje vôľa a ako? Ak sa vôľa nesformovala, a dospelý nemá vôľu, je skutočným človekom alebo len človekupodobným? Ak sa dieťa chce stať skutočným človekom, musí sa kvôli tomu naučiť vnímať ducha — svojho, druhých ľudí a ďalších živých organizmov? Musí človek vedieť vôľou ovládať žiarenie biopoľa, a aké môže spôsobovať a spôsobuje následky v okolitom prostredí[202]? Aké existujú spätné reakcie prostredia na duch? — to sú len niektoré z otázok, ktorým sa vyhol alebo nezaregistroval jednostranne „humanitne“ vzdelaný akademik, ako, mimochodom, tieto otázky neregistrujú ani jednostranne vzdelaní «fyzici», nezamýšľajúci sa o človeku ako o fyzikálnom objekte.

No ak sa na takéto otázky nedajú životu adekvátne odpovede, potom sa v reálnom živote môže stať niečo také, čo sa bude javiť strašnejším než samotná strašidelná rozprávka.

Jednako, ani v chápaní biológie — ktorá je v objeme školského kurzu oslobodená od ťažkého matematického aparátu, chémie a fyziky, nepodriaditeľných „humanitnému“ vedomiu — vec s akademikom nestojí lepšie, pretože nerozvážne reprodukuje nezmysel, kedysi ním načerpaný z kurzu biológie.

«Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov)» (skúmaná učebnica, str. 9).

Analogické predstavy toho, ako v prírode vznikajú nové druhy živých organizmov, vrátane vzniku Človeka rozumného (Homo sapiens), majú mnohí ľudia. A ak požiadame o vysvetlenie podstaty toho, čo vedie k objaveniu sa nového biologického druhu v biosfére planéty, tak väčšina porozpráva približne nasledovné:

V živote každého biologického druhu existuje «prirodzený výber», ktorý predstavuje vzájomnú súčinnosť dvoch procesov:

● V biologickom druhu-rodičovi budúceho nového druhu prebieha vnútorný proces:

• reprodukcia nových pokolení je sprevádzaná mutáciami, v dôsledku čoho sa genotyp novorodených jedincov mení vo vzťahu ku genotypu ich predkov;

• následkom mutácií vznikajú u jedincov rôzne osobitosti v stavbe ich organizmov, ich fyziológii atď., následkom čoho získavajú nové charakteristické znaky a vlastnosti, ktorými predkovia nedisponovali.

● Životné prostredie predstavuje proces, ktorý je vonkajší vo vzťahu k biologickému druhu. Ono vplýva na každého jedinca daného druhu. Tí jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky nezodpovedajú prostrediu, pôsobením tohto vplyvu hynú a zomierajú štatisticky častejšie; a prežívajú jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky viacej zodpovedajú prostrediu, a vyhrávajú jak vo vnútrodruhovej, tak aj v medzidruhovej konkurencii o životné zdroje.

Ak sa v genotype jedincov biologického druhu (celkovo alebo v niektorej jeho populácii) nahromadí dostatočne veľa mutácií, potom možno povedať, že v biosfére sa objavil nový biologický druh.

Tento druh predstáv o pôvode biologických druhov vychádza od Charlesa Roberta Darwina (1809 — 1882). Na základe materiálov, ktoré zozbieral počas plavby okolo sveta (1831 — 1836) na lodi „Beagle“, Ch.Darwin rozpracoval hypotézu[203] o evolučnom pôvode biologických druhov, vyloženú v jeho práci „Pôvod druhov cestou prirodzeného výberu“ (r.1859). S publikáciou tejto knihy otáľal dlhé roky (k okamihu vydania knihy prešlo viac ako 20 rokov, po ukončení jeho plavby na „Beagle“), pretože si bol vedomí toho, že ním uzretý obraz života prírody v rôznych regiónoch zeme počas jeho plavby okolo sveta, rozbije aj v spoločnosti historicky sformované biblické vnímanie a chápanie sveta, presne tak, ako ho rozbil aj v ňom samom[204]. Hypotéza o pôvode človeka od predka podobného opici[205], je jedným z prípadov všeobecnej hypotézy o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu (t.j. v procese zmeny pokolení v priebehu dlhého času). Bola vyjadrená Ch.Darwinom v práci „Pôvod človeka a pohlavný výber“ (r.1871), ktorá spôsobila škandál v biblicky mysliacej spoločnosti, pretože postavila človeka na jednu úroveň s ostatnými biologickými druhmi v biosfére Zeme, zbaviac ho tak statusu «koruna stvorenia».

Neskôr, v dôsledku mnohonásobného prerozprávania a reinterpretácie, bola hypotéza Ch.Darwina (o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu v procese zmeny pokolení) povýšená na úroveň hodnovernej vedeckej teórie a vošla v rôznych modifikáciách do učebných kurzov biológie. V ZSSR sa stala bezalternatívnou teóriou, ktorá sa nikdy verejne nespochybňovala, následkom čoho aj po krachu ZSSR — kvôli inercii bezmyšlienkovitého (bezobrazného[206]) vnímania hotových názorov z kníh — pokračuje aj naďalej formovať predstavy o rozvoji biosféry Zeme všetkých tých, čo neveria biblickému mýtu o božom tvorení všetkého čo je, počas šiestich dní.

Avšak do tých istých učebných kurzov spadá aj opis dedičného mechanizmu biologických druhov, fungujúceho na základe chemických reakcií DNK a RNK, ktorý je v svojej najrozvinutejšej podobe v rámci biosfére Zeme predstavený v štruktúrach a procesoch chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov. A to, čo je známe dokonca len zo školského kurzu biológie[207] o fungovaní chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov, vyvracia teóriu evolučného (t.j. postupného) pôvodu biologických druhov cestou hromadenia mutácií v priebehu dlhého času v procese zmeny mnohých pokolení.

Ide o to, že biologické druhy sú geneticky uzamknuté vo vzťahu jeden k druhému: každý druh je unikátny v počte chromozómov, v zostave génov a usporiadaní génov v chromozómoch. Následkom toho je medzidruhové kríženie buď nemožné, alebo neplodné (mul – kríženec somára a koňa — je neplodný), alebo geneticky nestabilné v nadväznosti pokolení (takto sú v nadväznosti pokolení nestabilnými — umelo vyšľachtené plemená domácich zvierat a sorty kultúrnych rastlín, hoci zďaleka nie všetky z nich sú medzidruhovými krížencami)[208].

To znamená, že ak následkom určitých mutácií, prebiehajúcich v jednom dvojpohlavnom[209] biologickom druhu počas zmeny mnohých pokolení, predsa len vznikne jedinec, ktorý začlení do svojho genotypu taký druh mutácie, že sa bude už zaraďovať k nejakému «novému druhu», tak, nakoľko vznikne v jednom jedinom exemplári určitého konkrétneho pohlavia, tento «nový druh» zmizne z biosféry okamžite po smrti tohto jedinca, pretože potomstvo zanechať nedokáže, lebo nemá viac jedincov svojho druhu (opačného pohlavia); a ak by aj nejaké potomstvo zanechalo, bolo by medzidruhovým hybridom/krížencom, teda buď neplodným, alebo geneticky nestabilným v nadväznosti pokolení.

Problematická je aj možnosť nahromadenia mutácií v procese zmeny mnohých pokolení v prirodzenom životnom prostredí, ak sa takým spôsobom snažíme objasniť vznik «nového druhu». Predovšetkým, nenasvedčujú tomu samotné životné podmienky mnohých biologických druhov. Takto vraj cicavce niekedy a nejako vznikli na súši. Pritom všetky veľrybotvaré — morské cicavce — žijú vo vodnom prostredí; a ony hynú nielen keď sa ocitnú na súši, ale stačí ak sa dostanú na plytčinu, z ktorej sa sami nevedia oslobodiť. Každá veľryba je natoľko prispôsobená k životu v mori a natoľko neprispôsobená k životu na súši a obojživelnej existencii, že tento druh mohol vzniknúť iba v mori v úplne hotovej podobe. Navyše v súčasnej biosfére neexistujú žiadne «prechodné formy» od suchozemských cicavcov k veľrybotvarým, a vede nie sú známe ani žiadne fosílne pozostatky «prechodných foriem» od dajakého plne suchozemského „veľHada“[210] k plne morskej veľRybe.

Avšak veda nepozná ani «prechodné formy», ktoré by navzájom spájali všetky ostatné druhy v biosfére Zeme.

Pričom hľadanie týchto «prechodných foriem, obzvlášť «prechodných foriem» od predka podobného opici — k človeku druhu «Homo sapiens», niesli cieľavedomý charakter, pretože vedci-(materialisti a ateisti) sa snažili hypotézu Ch.Darwina podložiť faktickými údajmi o minulých, dnes už stratených biosférach[211], aby tak z kultúry spoločnosti odstránili vierouky a relígie[212]. Ale vyslovene následkom toho, že biologické druhy vznikali prakticky okamžite (čo znamená, vo veľkom množstve jedincov), takéto «prechodné formy» za storočie a pol od času čo vyšli na svet práce Ch.Darwina o pôvode druhov nájdené neboli, pretože zostatky takýchto «prechodných foriem» neexistujú: nemohli vzniknúť a ani nevznikli, práve v dôsledku špecifickej činnosti genetického aparátu.

Čo sa týka prirodzeného výberu, ten v biosfére Zeme funguje. Pričom na jeho osnove nevznikajú nové druhy; na jeho osnove sa všetky biologické druhy iba prispôsobujú k zmenám v ich životnom prostredí, ktoré prebiehajú v živote planéty. Avšak každý nový biologický druh môže v biosfére Zeme vzniknúť len v dôsledku «genetickej katastrofy» v biologickom druhu — jeho rodiča. Následkom «genetickej katastrofy» jedinci druhu-rodiča masovo rodia potomstvo, patriace k inému biologickému druhu, ktorý sa v biosfére Zeme predtým nevyskytoval[213]. Ak to tak nie je, potom treba zavrhnúť všetko, čo veda v druhej polovici 20.storočia zistila o DNK, RNK a fungovaní chromozomálneho aparátu.

Vyslovený predpoklad o rodení nových druhov následkom genetických katastrof u druhov-rodičov neodporuje tomu, čo je dnes známe o funkcii chromozomálneho aparátu a je v súlade s faktom neexistencie akýchkoľvek «prechodných foriem» v geologických sedimentoch minulých epoch života biosféry. Ohľadom faktorov, ktoré by dokázali spôsobiť takúto «genetickú katastrofu» — rodenie nového druhu — môžu existovať rôzne predpoklady:

● Prišelci z Vesmíru, predstavitelia mimozemskej vysokorozvitej civilizácie, ktorá dokázala realizovať projekt «Biosféra Zeme» prostredníctvom «nanotechnológií»[214] a génového inžinierstva. Avšak tento predpoklad privádza k otázkam:

• O charaktere tejto životnej formy (hmotná či poľová);

• O povahe Vesmíru a úplne prvej civilizácii v ňom, z ktorej vyšli všetky ostatné civilizácie[215].

● Nejaký prúd hmotu pretvárajúceho žiarenia dopadajúceho na Zem z Kozmu, ktorému prirodzene prebiehajúce chemické a fyzikálne procesy každej epochy na Zemi «načúvajú» a reagujú naň zmenou svojich vlastností, výsledkom čoho sa sformovali prvé bielkovinové zlúčeniny, vznikli molekuly DNK a začal sa vývoj biosféry Zeme.

● Samotná biosféra Zeme nesie v sebe algoritmus svojho rozvoja, v dôsledku čoho po dosiahnutí určitých vlastností:

• Sama biosféra plodí špecifické vírusy[216], ktoré pôsobením na pohlavné bunky druhu-rodiča ich modifikuje tak, že vo výsledku počatia sa začína rozvoj organizmov nových biologických druhov.

• Prebúdza v organizmoch takzvané «spiace gény», v dôsledku čoho prebieha zmena fyziológie jedincov druhu-rodiča a oni rodia jedincov nového biologického druhu.

Ale aj tento predpoklad vedie k otázke, odkiaľ sa vzal tento biosférny algoritmus, ktorý v určitom štádiu svojej činnosti plodí rozumný biologický druh, ktorého rozumnosť niektorí predstavitelia (ako napríklad akademik L.D.Bogoljubov) priznávajú výlučne len predstaviteľom tohto druhu.

Otázka štvrtá: Vari nerozumná Príroda šialene a bezcieľne splodila biologický druh «Človek rozumný»?

V podstate je to otázka o existencii Rozumu, ktorý vytvoril tento algoritmus rozvoja biosféry, zahrňujúceho do seba aj vznik druhu «Človek rozumný»; a druhá strana tejto otázky je vec predurčenia človeka v tomto algoritme a tiež odplata pre ľudstvo a každého človeka za odkláňanie sa od tohto predurčenia.

Niektoré vierouky nazývajú tento Rozum — Bohom, Tvorcom Vesmíru a všetkého čo v ňom je, Všedržiteľom; iné vierouky, ktoré popierajú akt tvorenia Vesmíru Bohom, zbožstvujú Vesmír (Prírodu)[217]; tretia vierouka, zastúpená vedeckým vnímaním a chápaním sveta, uprednostňuje sa tváriť, že jedinou rozumnou bytosťou je len človek, a okolo neho vládne úplná absencia akejkoľvek formy myslenia jak v prítomnosti, tak aj v minulosti[218].

Inými slovami, vyššie povedané o možnostiach pôvodu jednotlivých druhov živých organizmov znamená, že aj druh «Homo sapiens» vznikol naraz ako celé pokolenie v priebehu života jednej alebo viacerých (nie mnohých) generácií druhu-rodiča, ako aj všetky ostatné, dostatočne vysoko rozvité biologické druhy. Druh «Človek rozumný» vznikol ihneď v princípe takým, akým sa poznáme, hoci v priebehu celého svojho ďalšieho života sa menil v procese prirodzeného výberu, ktorý do seba (vo vzťahu k «Človeku rozumnému») zahrňoval aj zložku podmienenú kultúrou, vytvorenou samotnými ľuďmi; v tejto zmene pokračuje i dnes.

A rozumnosť Človeka (jak osôb, tak aj celého druhu), myslenie ktorého sa skutočne odlišuje od myslenia ostatných hmotno-telesných živých bytostí v biosfére Zeme, predpokladá cielený charakter týchto zmien, podriadený vôli samotných ľudí v určitých objektívne existujúcich medziach.

Takže po tom, čo je v učebniciach biológie opísaný mechanizmus prirodzeného výberu a práce chromozomálneho aparátu dedičnosti a variability, v učebnici spoločenskej náuky nie je viac potrebné písať: «Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov)», — majúc tým na mysli životnú adekvátnosť hypotézy Ch.Darwina o evolučnom pôvode druhov cestou prirodzeného výberu v procese zmeny pokolení.

Milióny rokov mohli byť algoritmike rozvoja (nesenej biosférou Zeme) potrebné k tomu, aby v nej druh «Homo sapiens» mohol vzniknúť, avšak tento vznikol naraz (v historickom časovom meradle). Pričom ako bolo preukázané v 6.kapitole „Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti“ dnešná globálna civilizácia nie je prvou globálnou civilizáciou na Zemi.

Pokiaľ však:

● učebnica biológie obsahuje v sebe dve skupiny informácií, ktoré sa navzájom vylučujú,

● a učebnica spoločenskej náuky, odkazujúc sa na kurz biológie, predpokladá pravdivosť oboch týchto skupín informácií,

● no a ešte pritom rozpráva aj o stavbe ľudského organizmu tak, že aby bolo možné s ňou súhlasiť, žiak musí vypnúť pravú hemisféru mozgu a zabudnúť všetko, čo vie z druhých zdrojov (vrátane učebníc fyziky, popri všetkých ich nedostatkoch),

— tak takúto učebnú metódu treba označiť ako spoločensky nebezpečnú a škodlivú.

Avšak práve takýmto spôsobom, rozbíjajúc vzájomné prepojenia medzi informáciami, dávajúc dohromady chybné a vyslovene lživé informácie spolu s pravdivými, súčasná ruská škola mení každého žiaka, ktorý toto všetko vníma bez spätného prehodnotenia v korelácii so životom ako takým, na subjekt, ktorého vnímanie a chápanie sveta je rozdrobené na izolované a vzájomne konfliktné fragmenty; ktorý nedokáže myslieť samostatne; preto od tohto vnímania a chápania sveta nie je už ďaleko k otvorenej schizofrénii, s ktorou si dnešná psychiatria poradiť nevie. A tí, ktorí sú schopní odhaľovať hlúposť v školských učebniciach, sa neodvratne ocitajú v konflikte so školou ako spoločenským inštitútom stelesneným zlými učiteľmi tejto školy: t.j. historicky sformované školstvo na báze pseudohumanistických táranín o človeku neguje svojich najlepších žiakov (v mravno-psychickom zmysle) alebo «na nich v plnom (učebnom) rozsahu tlačí» aby sa:

● stali takými «ako všetci», t.j. vo väčšej či menšej miere zlými v mravno-psychickom ohľade;

● alebo sa mravno-psychicky zlomili, t.j. aby pod tlakom systémových požiadaviek potlačili svoju vlastnú podstatu, súhlasili s hlúposťou a vyloženým klamstvom, a stali sa spodinou spoločnosti.

Azda potrebujeme takú školu, v ktorej výučba dieťaťa (potencionálne zdravého v mravnom, psychickom a intelektuálnom aspekte) vedie k tomu, aby sa stal cynikom, pokrytcom, slabomyseľným, schizofrenikom, alebo neznalým nevedkom?

A preto pri hĺbavom prečítaní celkovo len jedného paragrafu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ vzniká želanie:

1. Zmeniť Ruskú akadémiu vzdelávania (RAV) na Ruskú pedagogickú spoločnosť, ktorá by nemala oprávnenie udeľovať si akékoľvek vedecké a čestné tituly a hodnosti.

2. Zlikvidovať Vyššiu atestačnú komisiu[219] (VAK) a anulovať všetky kvalifikačné diplomy vydané ňou v minulosti, aby sa nemnožili ctižiadostivci, ktorí robia škodu jak vede, tak aj technike i celej spoločnosti.

3. «Rozohnať» súčasný personál Ministerstva vedy a vzdelávania RF[220] a prijať nových na osnove konkurzu.

4. Všetkých parazitujúcich na vede a vzdelávaní z VAK, RAV, Ministerstva vzdelávania povinne zamestnať na nízkych pracovných pozíciách v cestnej a občianskej výstavbe, aby život priemerného človeka poznali nie iba z kníh, ale pocítili ho na svojej vlastnej koži a začali uvažovať adekvátne reálnemu životu, a nie odtrhnuto od neho pod vplyvom knižných poznatkov a vyložených nezmyslov.

A toto želanie nie je prejavom agresivity rozhnevaných závistlivých hlupáčikov-smoliarov, čo sa nedokázali prekliesniť medzi legitímnu „intelektuálnu elitu“ spoločnosti, ale pramení zo slobodného racionálneho porovnania textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ a faktov známych zo života, iných učebníc a publikácií v tlači.

Jednako, ak by sme ihneď začali uskutočňovať tieto miery, v mene starostlivosti o deti, nič dobrého z toho nevzíde[221]. Na ich uskutočnenie,

● po prvé, je potrebný kádrový korpus, ktorý musí byť pri moci a musí byť spôsobilý realizovať konkurzný výber uchádzačov o prácu vo svojej vlastnej zostave a v systéme výchovy a vzdelávania národa, fungujúci na iných princípoch, nie tých, historicky sformovaných a reprodukovaných zo zotrvačnosti aj dnes;

● po druhé, ak by sa takýto kádrový korpus už v orgánoch štátnej moci aj nachádzal, tak ak sa majú tieto miery uskutočniť «zhora» diktátorským nariadením, spoločenská prospešnosť týchto mier bude nepochopiteľná pre mnohých a mnohých ľudí, ktorí tento krok budú vnímať ako akt despotizmu, inkvizítorské prenasledovanie vedeckých a administratívnych kádrov, vyrovnávanie si osobných účtov a pod.

To znamená, že všetok vyššie opísaný a ďalší profesionálne organizovaný idiotizmus v oblasti vedy a vzdelávania možno bezbolestne vykoreniť len, idúc «zdola», výchovou nových pokolení, ktoré sa stanú nositeľmi kvalitatívne inej kultúry, zahŕňajúcej do seba aj subkultúru pedagogickej činnosti:

● Platónova „definícia“, vo vzťahu k sebe samému, bude mravne neprijateľnou pre každého človeka budúcej kultúry, pretože každému v nej bude jasné, prečo Diogenes chodil po Synope s lampášom a v čom spočíva ideál Človeka, ktorý musí byť stelesnený v každom členovi spoločnosti;

● Každý v nej sa bude hanbiť, ak jeho osobnostné charakteristiky budú tak či onak zapadať do Platónovej „definície“ toho, čo je to „človek“.

V zostave týchto pokolení sa zrodia nové vedecké a riadiace kádre, ktoré budú chápať, že k samoriadeniu spoločnosti sú nevhodné akadémie a vyššie atestačné komisie, ministerstvá a ďalšie štruktúry, skompletizované byrokratmi odtrhnutými od života — naprogramovanými biorobotmi/zombi — a jednoducho darebákmi, pre ktorých je kolobeh dokumentov prácou[222], a nie prostriedkom na zabezpečenie kolektívnej činnosti ľudí v spoločnosti. A ľudia týchto pokolení, vstupujúci do vedy, do štátnej moci a biznisu, vyjadrujúci svoj svetonázor v činoch, budú sami sabotovať a anulovať byrokratické aktivity spomenutých zariadení, ale aj iných zariadení podobného typu a mnohé z nich zrušia pre nepotrebnosť. Avšak v politicky aktívnej spoločnosti, chápajúcej potrebnosť týchto mier, to už nebude vyvolávať žiadne námietky.

Mravný a svetonázorový rozvoj spoločnosti je sám osebe rozvojom kultúry. Tento však musí byť pred reformami v predstihu, aby samotné reformy neskrachovali a nezdiskreditovali svojou podstatou správne a životu adekvátne idey, vložené do týchto reforiem.

Zatiaľ je treba prežiť to, čo tu máme, chápajúc, že jediná okolnosť zmenšujúca vinu akademika a podriadeného mu autorského kolektívu, a tiež školstva celkovo ako spoločenskej inštitúcie, spočíva v tom, že oni sami sú obeťami chybnej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky minulých rokov, programujúcej psychiku detí k neschopnosti myslieť a zahlcujúcej pamäť mixom všemožných hlúpostí pomiešaných s vedomosťami vhodnými na použitie v hotovej podobe.

Predsa len, bez ohľadu na to, čo píše akademik a podriadený mu autorský kolektív v učebnici „Úvod do spoločenskej náuky“, treba ešte vniesť svetlo do ním dotknutých otázok v 1. paragrafe učebnice a pochopiť, kto je to Človek: od čias Diogena prešlo mnoho storočí, takže je už načase odhaliť ideál Človeka a uviesť ho do života.