7.5 Čo človek potrebuje?

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 23 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

7.5 Čo človek potrebuje?

“Čo človek potrebuje?” — tak sa volá §2 kapitoly I. skúmanej učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou akademika Ruskej akadémie vzdelávania (RAV) L.N.Bogoljubova. Autorom tohto paragrafu je sám akademik. §2 nie je veľký, celkovo na tri strany, nerátajúc pritom ešte jednu stranu s otázkami a úlohami k nemu. Paragraf začína rétorickými otázkami:

«Čo potrebuje človek pre normálny život? Prečo majú rôzni ľudia rôzne potreby? Môžu byť potreby rozumné aj nerozumné? Môže byť práca ľudskou potrebou, alebo je to len nevyhnutnosť?»

Postaviac čitateľa pred tieto otázky, L.N.Bogoljubov prechádza k objasneniu témy, vytýčenej v názve paragrafu. Nižšie uvedieme text §2 v jeho plnosti (tu i ďalej v citáte budú poznámky pod čiarou naše):

«Núdzu človeka v čomkoľvek možno nazvať potrebou. To znamená, že otázku možno položiť ináč: aké má človek potreby?

Vžime sa do fiktívneho rozhovoru vášho vrstovníka so starším kamarátom:

— Dá sa vôbec dať odpoveď na otázku, čo človek potrebuje? Veď každý má predsa vlastné túžby. Jeden potrebuje zaujímavú knihu, druhý magnetofón, tretí počítač...

— No áno, ale prečo nikto necíti potrebu dostať ako darček, napríklad kamennú sekeru?

— A na čo by dnes komu bola?

Veď práve! Predstavíme si pravekého človeka. Čo si myslíš, potešil by sa takémuto darčeku?

— A ešte ako! Tento predmet patril medzi tie najnutnejšie v jeho živote! A zhotoviť ho bolo veľmi náročné[256].

— A mohla u pravekého človeka vzniknúť potreba vlastniť magnetofón, počítač?

— Samozrejme, že nie! Také veci si nemohol ani len predstaviť.

— To znamená, že musíme urobiť ten najdôležitejší záver: ľudské potreby nemôžu byť v každej dobe rovnaké. Naopak, postupom času sa menia, dokonca v rámci toho či onoho historického obdobia, nehovoriac už o historickej epoche. A ešte: potreby závisia od podmienok, v ktorých ľudia žijú, od úrovne rozvoja hospodárstva.

— A dnešný človek má potrebu vlastniť hromadu vecí?

— Má, isteže. Ale treba pochopiť hlavné: načo sú človeku tieto veci? Ak knihy potrebuje preto, aby sa popýšil že má doma vzácne vydania, to je jedna vec. A ak preto, aby ich čítal, to je niečo iné[257]. Jedna vec je, keď si človek vyberá oblek, aby sa jeho vonkajšia podoba páčila okoliu, a je niečo celkom iné, keď koná podľa pravidla «všetci nosia takéto obleky». To znamená, musíme si ujasniť, aké potreby rodí túžba mať nejakú konkrétnu vec: potreba vedomostí alebo potreba krásy, ľubovoľným spôsobom sa vyčleniť z masy iných ľudí alebo potreba «byť ako všetci».

No nemožno hovoriť len o materiálnych potrebách, o potrebe vecí. Isteže, človek sa neobíde bez jedla, príbytku, ošatenia, obuvi. No aj tieto fyzické (alebo prvoradé) potreby sú poľudštené: človek len sotva bude trhať zubami surové mäso, použije nôž a vidličku; nezačne piť z mláky; potrebuje nielen steny a strechu, chrániace ho pred chladom, ale aj určité príslušenstvo.

Okrem materiálnych potrieb, existujú ešte aj sociálne potreby, vznikajúce iba v spoločnosti: vo vedomostiach, tvorivosti, vytváraní krásneho. U mnohých ľudí je najdôležitejšou potrebou zdravého človeka: potreba práce.

— Ale možno to považovať za potrebu? Veď ľudia pracujú, aby získali prostriedky na zaobstaranie si jedla, oblečenia... Niektorí by radi nepracovali...

— Áno, pre mnohých ľudí je práca iba nutnosť, a pracujú bez osobitej túžby. No existujú aj iní ľudia, pre ktorých je práca radosťou, zdrojom uspokojenia, spôsobom ako odhaliť svoje možnosti. A samozrejme, bolo by treba uspokojiť materiálne potreby rôznych ľudí podľa množstva a kvality ich práce[258]. Kto viac a lepšie pracuje, koho práca je zložitejšia a ťažšia, musí mať aj viac možností pre uspokojenie svojich ďalších potrieb. Avšak, k tomu je nutná príslušná úroveň rozvoja ekonomiky[259].

— Ale veď môže sa predsa stať, že niekto, kto má najväčšie potreby, má nakoniec menej možností na ich uspokojenie, než niekto iný, koho potreby sú dosť ohraničené.

— Zatiaľ to ináč nejde[260]. Ale dostali sme sa k najdôležitejšej otázke. Spomeň si na «Rozprávku o rybárovi a rybke» A.S.Puškina: najprv bolo starene treba nové koryto, potom izba, ďalej si zaželala byť dvornou dámou, potom si žiadala, aby z nej zlatá rybka urobila cárovnú, a keď toto všetko dosiahla, zachcelo sa jej byť vládkyňou mora, u ktorej by zlatá rybka slúžila ako poslíček. Niektorí ľudia sa podobajú tejto starene: existuje pre nich len slovo «chcem!». Ale premýšľajúci ľudia pochopili, že potreby musia byť rozumné.

— A čo to znamená?

— Nuž, po prvé, rozumné potreby sú spojené s chápaním toho, že možnosti uspokojenia všetkých ľudských potrieb sú ohraničené existujúcimi prírodnými zdrojmi. Takto je rozumnou požiadavka, aby každý človek mohol získať pohodlné a krásne oblečenie podľa svojho vkusu. Je ale nezmyselne žiadať, aby každému človeku dali možnosť mať kožuch zo soboľa, veď toľko soboľov na Zemi niet, a možnosti ich množenia sú obmedzené[261]. Po druhé, rozumnou je potreba mať normálne podmienky pre životnú činnosť. Napríklad, zabezpečiť vo výrobe hygienické podmienky alebo mať pre rodinu samostatný byt. Po tretie, tieto potreby nesmú odporovať morálnym normám spoločnosti, spôsobovať iným ľuďom nepríjemnosti. A tak potreba človeka počúvať muziku je celkom rozumná, ale len za podmienky, ak ju nenúti počúvať aj tých, ktorí v tom čase potrebujú pokoj a oddych. Po štvrté, a to je hlavné, rozumné sú tie potreby, ktoré napomáhajú v človeku rozviť jeho pravé ľudské vlastnosti: schopnosť pracovať, záujem o vedomosti, snaha o krásu, túžba prinášať ľuďom dobro.

Kým potreba jedla, oblečenia, bývania je prirodzená, no má rozumné hranice, tak potreba človeka v poznávaní, v tvorivej činnosti, v kráse sú bezhraničné...

— Niektorí ľudia majú potrebu fajčiť...

— To už je ale klamlivá potreba: organizmus človeka nepotrebuje tabakový dym, naopak, fajčenie spôsobuje fajčiarovi a okolitým ľuďom iba škodu. Hoci sa u fajčiarov vytvára zvyk spôsobujúci nutkanie na cigaretu, v skutočnosti to je, opakujem, pseudopotreba[262].

— A ak človek nemá klamlivé potreby, znamená to, že človek toho veľa nepotrebuje?

— To závisí od jeho hodnotovej orientácie.

— Jedna sa o cenné veci, peniaze, zlato?[263]

— Nie, nejedná. Každý človek má v živote svoje vlastné orientačné body. Podľa nich sa v živote orientuje, podobne ako pútnik, ktorý má stále v zornom poli orientačné body terénu, aby nezablúdil. Ak sa hovorí o hodnotových orientačných bodoch, má sa na mysli otázka: čo v okolitom živote, v správaní ostatných ľudí považuje človek za zvlášť dôležité, významné, najvhodnejšie pre seba? Napríklad, jedného človeka upútava na ľuďoch um, druhého fyzická sila. Jeden dáva prednosť knihám detektívneho žánru, druhý knihám «o láske». Znamená to, že hodnotové orientačné body a potreby človeka sú tesne medzi sebou prepojené.

Človek ide na návštevu k známym: čo má preňho väčší význam — chutné pohostenie alebo obsah debaty? Niekoľkohodinová kartová hra alebo prehliadka reprodukcií obrazov? Hodnotové orientačné body sú usmerňovačom správania človeka. Ak je pre človeka osobitne dôležité nadobúdanie vecí, tak uňho prevažujú materiálne potreby. Ak ho priťahujú vedomosti a tvorba, tak sa v ňom formujú rôzne duchovné potreby, ktoré robia život plným a zaujímavým[264].

Popremýšľajte nad nasledujúcimi slovami verejného činiteľa a publicistu začiatku 20.storočia A.V.Lunačarskeho:

«Vari človek žije preto... aby si každý deň navliekal nohavice, uprostred dňa zjedol kúsok mäsa, a večer si líhal do postele? Nie. Všetko je to iba prostriedkom k tomu, aby dosiahol šťastný život.

Človek nežije kvôli týmto prostriedkom. Musí sa obliekať, stravovať, oddychovať i pracovať preto, aby rozvíjal svoje vedomosti, zmysli, pocity, aby spoznal šťastie, bol šťastným a dal toto šťastie druhým[265]».

● Základné pojmy: Potreby, hodnotové orientácie.

● Termíny: Materiálne, duchovné.

A teraz skúste úprimne povedať, možno si z textu hore uvedeného paragrafu ujasniť odpovede na otázky (a tým skôr žiak, ktorý ešte málo čo v živote videl): čo presne človek objektívne potrebuje, a čo mu objektívne škodí? ako možno objektívne potrebné a prospešné veci v živote odhaliť a odlíšiť ich od objektívne škodlivých? existuje u ľudí možnosť garantovane uspokojiť všetky svoje objektívne prospešné potreby a zničiť v kultúre objektívne škodlivé potreby spoločne s ich generátormi? — Toto sú naozaj životne dôležité otázky pre každú spoločnosť, avšak akademik sa k ich zadaniu nedostal a odpovede na ne nedal, pokračujúc tak v tradícii mnohých «vedeckých hviezd» — vyhýbať sa odkrytiu a riešeniu životne dôležitých problémov, a zanechal tak žiakov aj učiteľov osamote s banalitami, ním vyslovenými.

Preto budeme musieť odpovede na tieto otázky dať sami. Avšak na rozdiel od toho, ako sme skúmali učebnicu histórie I.Doluckého, „Úvod“ a §1 učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“, tentoraz nebudeme explicitne klásť konkrétne otázky, umožňujúce vytrhnúť sa zo zajatia bezobsažných banálností autorov učebnice. Budeme viesť rozprávanie, pod ktorým sa myslia navádzajúce otázky a všeobecne známe fakty, ktoré ležia v osnove nami ďalej uvedených názorov.

Ničmenej, začneme textom učebnice. Medzi zadaniami na konci paragrafu je aj jedno takéto:

«L.N.Tolstoj písal: “Predtým než budeme hovoriť o blahu z uspokojenia potrieb, je treba rozhodnúť, aké potreby tvoria blaho ”.

Dajte do súvisu slová L.N.Tolstého s materiálmi tohto paragrafu».

L.N.Tolstoj zadal naozaj kľúčovú otázku, pretože ak sa odkryjú tie potreby, ktoré objektívne tvoria blaho, potom bude treba napísať paragraf s celkom iným obsahom. A jeho obsah postaví čitateľa pred otázku, ako sa on sám osobne, — pokiaľ má ambíciu stať sa Človekom (v našom chápaní: nositeľom Ľudského typu režimu psychiky), — musí spolupodieľať na politickom, ekonomickom a kultúrnom živote spoločnosti.

Ak budeme vychádzať z toho, že každý človek je bytosťou, ktorá sama osebe predstavuje i časť biosféry, i časť spoločnosti[266], potom to znamená, že v ľudskej spoločnosti ľudia majú:

● potreby, ktoré sú priamo podmienené biológiou druhu «Človek rozumný», a

● tiež potreby:

ktoré, po prvé, sú priamo podmienené historicky sformovanou kultúrou danej spoločnosti a
ktoré, po druhé, samy určujú perspektívy tejto spoločnosti a jej budúcej kultúry, v závislosti od toho, aký postoj k týmto potrebám majú samotní ľudia: považujú ich za prirodzené, či neprirodzené.

Takto patrí k biologickým potrebám potreba: jedla; komunikácie so sebe podobnými; potreba spánku a oddychu; potreba v pokračovaní rodu; potreba súkromia, teda miest, kde spánok, oddych, počatie, pôrod a výchova potomstva je chránená pred vplyvom rôznych nepriaznivých faktorov, vrátane iných ľudí atď. Pracovná činnosť ľudí slúži predovšetkým na uspokojenie týchto potrieb[267].

No genetika biologického druhu «Človek rozumný» je taká, že samotný druh v sebe nesie aj potenciál rozvoja kultúry[268]. Inými slovami, znamená to, že pracovná (a iná) činnosť ľudí nie je jednoznačne naprogramovaná (výhradne) skrz inštinkty (tak ako je napevno naprogramovaná «práca» mravcov v mravenisku), ale práve v rozvoji kultúry (vrátane kultúry práce na uspokojenie biologických potrieb) sa prejavuje mnohovariantný rôznorodý tvorivý potenciál ľudí mnohých pokolení. A tak, tie potreby, ktoré sú v každú epochu dejín podmienené kultúrou, predstavujú produkt ľudskej tvorivosti a, môže byť, že sami sú oporou ľudí v ich ďalšej tvorbe: v jednej epoche bola na to treba — kamenná sekera, a v druhej epoche — počítač, pričom jedno aj druhé je produktom predchádzajúcej tvorby (svojich tvorcov) a prostriedkami stvárnenia tvorivých zámerov ak nie všetkých, tak aspoň nejakej časti svojich užívateľov.

Okrem toho, rozvoj kultúry je taký, že v spoločnosti vznikajú potreby, podmienené samotnou kultúrou, ktoré nemajú bezprostredný vzťah k uspokojeniu biologických potrieb ľudí (takéto sú prevažne všetky potreby umelecko-estetického charakteru, na uspokojenie ktorých slúži umenie).

V každej epoche existujú aj rôznorodé potreby psychického charakteru (podľa miesta lokalizácie procesov ich uspokojenia), ktoré nie sú priamo spojené ani s fyziológiou organizmu, ani s historicky sformovanou kultúrou a orientáciou jej zmeny, hoci čiastočne sú podmienené aj biológiou, aj kultúrou. To je to, čo sa často nazýva «duchovné potreby».

Pritom kultúra (jak celej spoločnosti, tak aj osobná kultúra ľudí, tvoriacich túto spoločnosť) do seba integruje aj biologické potreby, pridávajúc im rôzne kultúrne obaly: my naozaj, za normálnej situácie a vo viac-menej normálom psychickom rozpoložení nepijeme vodu z kaluže, pri jedení používame príbor a väčšiu časť svojej potravy necháme prejsť kulinárskym spracovaním.

Avšak klasifikácia potrieb podľa miesta ich vzniku (biológia — či kultúra) a podľa lokalizácie procesov, ktoré vedú k ich uspokojeniu (psychika osoby: jej vnútorný svet, — či spoločný zdieľaný svet: príroda, spoločnosť, technosféra), ešte nehovorí nič o tom, ktoré z nich sú objektívne blahom, a ktoré škodia; či je vzťah danej konkrétnej potreby k jednej z nazvaných kategórií (blaho vs. škoda) podmienený nejakými vedľajšími javmi, alebo má vždy jednoznačný charakter, nezávislý na vedľajších javoch.

Podmienenosť určitej časti ľudských potrieb — všeobecnou biológiou druhu «Človek rozumný», a časti potrieb — kultúrou, pri prevládajúcom nadstavbovom charaktere kultúry vo vzťahu k biologickým procesom v živote ľudí, znamená, že posudzovať potreby jednotlivca oddelene od spoločnosti a potreby spoločnosti oddelene od biocenóz, v ktorých sama žije — znamená uskutočňovať chybu, tiahnucu sa časom a hroziacu samovraždou tejto spoločnosti.

A hoci netrváme na tom, že nami povedané v predchádzajúcom odseku musí byť «automaticky jasné» všetkým, no práve tejto chyby sa dopustil akademik v §2 kapitoly I. skúmanej učebnice.

No posúdenie a klasifikácia potrieb jednotlivca, vylučujúca možnosť takejto chyby, môže byť uskutočnená len na základe preskúmania potrieb celej spoločnosti v teritóriu jej prebývania.

Potreby celej spoločnosti v teritóriu jej prebývania môžu byť predstavené ako spektrum potrieb: t.j. zoznam (nomenklatúra) potrieb a objemy požiadaviek celej spoločnosti ku každej z položiek nomenklatúry. V tomto spektre potrieb každému jednotlivcovi pripadá jeho osobné spektrum potrieb, predstavujúce výber zo zoznamu potrieb a určité objemy požiadaviek ku každej z pozícii osobného zoznamu požiadaviek. Analogicky, aj reálne uspokojenie potrieb môže byť predstavené v podobe spektra.

Pre náš účel nie je nutné rozpisovať zoznam potrieb v celej jeho detailnosti[269], ale takýto čisto formálny krok, ako je zhrnutie všetkých spoločenských potrieb do spektra, umožňuje lepšie pochopiť charakter vzájomného tlaku spoločnosti a biosféry navzájom, a charakter vzájomných vzťahov jednotlivca so spoločnosťou, s biosférou. Tiež to umožňuje vidieť perspektívy jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti v nadväznosti niekoľkých pokolení; a predvídanie variantov možného priebehu udalostí je základom riadenia ich priebehu a uskutočnenia toho najlepšieho z možných variantov[270].

Okrem toho treba vedieť, že každý z typov režimu psychiky sa od tých ostatných odlišuje aj spektrom potrieb ich nositeľov: ako samotnou zostavou potrieb, tak aj objemom požiadaviek, usporiadaním rôznych potrieb podľa dôležitosti a poradia ich uspokojenia, spôsobmi ich uspokojenia. V realite si prevažná väčšina potrieb každého jednotlivca vyžaduje kolektívnu prácu množstva ľudí. Preto je otázka potrieb a ich uspokojenia nerozlučne spätá s otázkou organizácie výroby a prerozdelenia rôznorodej produkcie v spoločnosti.

Štatistika, opisujúca rôzne stránky života spoločnosti a ich vzájomné súvislosti, objektívne existuje a disponuje vlastnými charakteristikami stability v čase, podmienenými zmenou pokolení, kultúry a môže byť odkrytá. Preto bez ohľadu na názory, vyhrávajúce v mravných sporoch, individuálna aj štatistická analýza príčinno-následkových podmieneností v systéme vzťahov:

— umožňuje štatisticky objektívne vyčleniť (všetkým aj bez toho známe) škodlivé faktory: alkohol, ďalšie narkotiká a jedy, rozvracajúce organizmus a psychiku; sexuálne úchylky; neúmernosť (teda: nedostatočnosť alebo prebytočnosť) užívania samo osebe neškodných produktov a služieb, následkom čoho vzniká škoda u ich spotrebiteľa a (alebo) okolia, potomkov, biosféry; a tiež umožňuje vyčleniť aj faktory, predtým nevnímané ako škodlivé.

A adekvátne takémuto prístupu sa potreby všetkých ľudí rozvetvujú do dvoch kategórií:

● PRVÁ: biologicky prípustné demograficky podmienené potreby.

— Zodpovedajú zdravému spôsobu života v nadväznosti pokolení obyvateľstva i biocenóz v regiónoch, kde prebieha život a činnosť ľudí a spoločenstiev.

— Sú podmienené biológiou druhu Človek rozumný, pohlavnou aj vekovou štruktúrou obyvateľstva, kultúrou (vrátane jej podmienenosti prírodno-geografickými podmienkami) a orientáciou jej rozvoja.

Orientácia rozvoja kultúry môže byť dvojaká:

k Ľudskosti — k civilizácii, v ktorej sa režim psychiky typu Človek akceptuje ako jediný normálny pre všetkých ľudí, počnúc od pubertálneho veku vyššie;
alebo nazad ku kultúre otvoreného otrokárstva, v ktorej prevládajú režimy psychiky typu zviera a zombi (prevažne ako otroci), zombi a démon (prevažne ako otrokári).

Tiež sa môže prejaviť tendencia ku «konzervácii» historicky sformovanej antropoidnosti — teda spoločnosti kde sa človekom nazýva úplne každý, bez ohľadu na jeho režim psychiky, alebo v ktorej sa otázka «Kto je to Človek?» nikdy nerozoberá do hĺbky svojej podstaty.

● DRUHÁ: degradačno-parazitické potreby.

— Uspokojovanie týchto potrieb spôsobuje priamu alebo nepriamu škodu tým, ktorí sú im oddaní ako aj okoliu a ich potomkom. Okrem toho narúša aj biocenózy v oblastiach pobytu a činnosti ľudí.

— Oddanosť týmto potrebám (ako psychologický faktor, ktorý sa prejavuje, napríklad, v nespokojnosti alebo závisti voči tým, ktorí viac uspeli v užívaní si rôznych „pôžitkov a rozkoší“), hoc by šlo aj o nesplniteľné potreby, bráni rozvoju ľudí, národov i celého ľudstva na ich ceste k Ľudskosti.

Degradačno-parazitické potreby sú primárne podmienené prevládaním v spoločnosti neľudských typov režimu psychiky a sprievodnými zvrátenosťami a úpadkom morálky. Sekundárne sa z pokolenia na pokolenie prejavujú v tradíciách kultúry a v biologickej dedičnosti.

Okrem toho, ako je vidno, degradačno-parazitickými potrebami sa môžu stať aj, na prvý pohľad, celkom prirodzené potreby biologického charakteru, a nie len tie, podmienené kultúrou.

Takto aj potreba jesť, pri jej neúmernom uspokojovaní, či uspokojovaní rôznymi «kulinárskymi skvostami» (mnohé z nich podľa zostavy vstupných ingrediencií nezodpovedajú fyziológii ľudského organizmu[271]) zdraviu človeka škodí. Inštinktívne naprogramovaná potreba v pokračovaní rodu, ničím nezdržiavaná pri neľudských typoch režimu psychiky, je schopná priviesť k nadbytočnému rastu počtu jedincov v spoločnosti; v tomto prípade ľudia spasú a udupú prírodu v teritóriu svojho výskytu, následkom čoho doterajšie biocenózy zmiznú; potom sa zrúti aj tradičná kultúra spoločnosti. Pritom môže vzniknúť taká situácia, v ktorej spoločnosť nezvládne prechod na nový typ kultúry, zodpovedajúci novým biocenózam, a zoslabne alebo zahynie v biosféricko-ekologickej katastrofe; alebo bude musieť, donútená vlastnou hlúposťou a neschopnosťou žiť v harmónii s prírodou, začať vojnu proti susedom za nezničený «životný priestor».

Ale aj takzvané «duchovné potreby» môžu niesť degradačno-parazitický charakter. Ide o to, že v ľudskom živote emócie hrajú zďaleka nie poslednú rolu, a v mnohých životných situáciách hrajú emócie dokonca zásadnú rolu vo vzťahu k ľudskej činnosti. Preto ľudia túžia po pozitívnych emóciách. Avšak, iba v režime psychiky typu Človek ľudia získavajú — bez ohľadu od súhry životných okolností — pozitívnu emocionálnu sebestačnosť[272]. Vo všetkých ostatných typoch režimu psychiky je jedinec emočne závislý na rôznych veciach a okolnostiach, a jedným zo spôsobov ako si takto vytvoriť v sebe pozitívnu emočnú kulisu, je:

● získavať pôžitok v umelo vytváraných okolnostiach, alebo vystavovať sa vplyvu rôznych umelých faktorov prinášajúcich pôžitok, ktoré menia emócie, prirodzene sformované v priebehu toku životných udalostí jednotlivca;

● vyhýbať sa vplyvu okolností, prinášajúcich nepríjemné pocity.

V podstate na základe takéhoto druhu konfrontácie spokojnosti s nespokojnosťou prebieha život jedincov všetkých biologických druhov v živočíšnom svete na báze inštinktov, reflexov atď. T.j. jedná sa o biologický jav. Ale v živote ľudskej spoločnosti získava tento jav špecifické rysy, ktoré sú následkom odlišnosti biologického druhu «Človek rozumný» od všetkých ostatných biologických druhov, vrátane po anatomickej stránke k nemu najbližších druhov (antropoidné opice a ...svine[273]): následkom dostupnosti pre človeka piatich variantov organizácie jeho psychickej činnosti, každý z možných variantov[274] sa prejavuje v akceptovaní, alebo odmietnutí historicky sa sformovaných noriem kultúry a vo vytvorení kultúry budúcnosti.

Pritom, pri neľudských typoch režimu psychiky, je jedným zo zámerov tvorivosti človeka počas jej realizácie: získať uspokojenie za každú cenu, bez ohľadu na okolnosti a následky jak pre svoje okolie, tak aj pre samotného adepta na získanie uspokojenia.

Pri takejto orientácii a zámeroch rozvoja kultúry aj vznikajú rozmanité, kultúrou podmienené degradačno-parazitické potreby, a rozpracúvajú sa všemožné spôsoby ich uspokojenia. Apoteózou tejto orientácie sú ťažké narkotiká a implantácia elektród do mozgu s cieľom nepretržitého stimulovania štruktúr, ktoré sa prirodzene aktivujú, keď človek prežíva niečo príjemné.

Ak jednotlivec ide touto cestou a zájde tak ďaleko, že u neho vzniká fyziologická alebo psychologická závislosť od umelo vytváraného pôžitku, stáva sa parazitom a hynie. Priblíženie jeho smrti závisí jednak od toho, ako rýchlo sa rozpadáva jeho organizmus pod vplyvom «generátorov pôžitku», v závislosti ktorých sa ocitol, a tiež od toho, nakoľko rýchlo vysiľuje zvyšok spoločnosti, v dôsledku čoho ho ľudia prestávajú podporovať alebo ho tak či onak dorazia sami, chrániac sa tak pred jeho parazitizmom a ním spôsobovaných utrpení.[275]

T.j. «pôžitok» alkoholikov, fajčiarov, ďalších narkomanov a mravno-psychicky spustených, ktorý je vo svojej podstate potrebou psychologickou/duchovnou (subjekt má silnú potrebu kladných emócií alebo úteku do iluzórneho sveta pred nepríjemnou životnou realitou), sa vo výsledku javí byť degradačno-parazitickou potrebou.

No okrem snahy získať uspokojenie je potrebné preskúmať aj potrebu vyhnúť sa nepríjemnostiam (negatívnym emóciám). Jednou z reálnych nepríjemností, s ktorou sa ľudia stretávajú od samého začiatku sformovania našej civilizácie, je práca, na vyplnenie ktorej človeku nestačia jeho schopnosti (zručnosť) alebo ktorá zaberá jeho čas a sily v takých množstvách, že mu nezostáva voľný čas; alebo je celkovo nútený pracovať tak veľa, že behom času, ktorý zvýšil na oddych, regenerovať silu a schopnosť pracovať sa nedarí[276].

Je prirodzené, že v tomto prípade voľba medzi «nepríjemnosťou — a absenciou nepríjemnosti» ponúka rôzne možnosti:

● Osvojenie si zručností, potrebných pre efektívnu prácu, aby táto prestala byť faktorom stresu. No učiť sa efektívne je tiež treba vedieť, t.j. disponovať zručnosťami k osvojeniu si hotových na použitie vedomostí a zručností alebo na zreprodukovanie od nuly efektívnejších vedomostí a zručností[277].

● Zmena organizácie pracovného a oddychového režimu, čo ale nie je vždy v moci samotného človeka kvôli kolektívnemu charakteru väčšiny druhov činností a historicky sformovanej sociálnej organizácii. Zmena sociálnej organizácie si vyžaduje politickú vôľu a určité historicko-sociálne vedomosti, ktoré nemožno načerpať z učebníc, analogických učebnici histórie I.I.Doluckého a učebnici „Úvod do spoločenskej náuky“ (zv.1) — „Človek a spoločnosť“ (zv.2) pod redakciou L.N.Bogoljubova.

● Individuálne sa vyhýbanie práci, čo popri bežnom zlodejstve a žobraní predpokladá (v svojej najdôslednejšej forme) donútiť iných ľudí, aby pracovali na neho, čoho prostriedkami sú:

hrubá sila alebo hrozba jej použitia;
vytvorenie podmienok závislosti druhých ľudí na sebe;
rôzne formy podvádzania a balamutenia tých, ktorých nútia pracovať na iných, na úkor životných záujmov samotných podvedených a ich blízkych.

A v spoločnosti sa skutočne sformovala kultúra vyhýbania sa práci. Jednako, naplno sa vyhnúť práci sa darí len mravne a psychicky spusteným degradantom (alkoholikom a narkomanom), pre ktorých je závislosť od «generátorov pôžitku» natoľko silná, že nie sú schopní pracovať.

Všetkým ostatným — «kocúrom Matroskinom»[278] — nezostáva iné, ako pustiť sa buď do riadiacej činnosti v rámci procesu nútenia pracovať na seba iných; alebo iba pasívne podporovať (z rôznych zdrojov ktorými disponuje) sociálne inštitúty a riadiacu činnosť iných, za účelom organizácie kolektívnej práce ľudí tak, aby z toho mali prospech len niektorí z nich.

A činnosť mnohých pokolení «kocúrov Matroskinov» sa prejavuje v tom, že úroveň spotreby (a rovnako aj príjmy) tých, ktorí tvoria „elitu“, v oblasti riadenia vecí celospoločenského významu, je vyššia (pričom mnohonásobne), než príjmy a úroveň spotreby tých, ktorí sa venujú práci, teda v priamej výrobnej činnosti.

Táto osobitosť organizácie života spoločnosti sa stala automaticky reprodukovanou tradíciou, ktorú nezmenili ani revolúcie[279], ani reformy[280]; je ideologicky zdôvodnená a v mnohých prípadoch aj podporená zákonom[281]. Je jednou z foriem monopolnej exploatácie[282] riadiacich vedomostí a zručností, exploatácie sociálneho postavenia, ktoré je druhým nedostupné, následkom sformovaných tradícií atď.

Ničmenej, akademik, bez snahy ukázať túto problematiku žiakom, píše v §2 kapitoly I. nami skúmanej učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“:

«... a to je hlavné, rozumné sú tie potreby, ktoré napomáhajú rozviť v človeku jeho pravé ľudské vlastnosti: schopnosť pracovať, záujem o vedomosti, snaha o krásu, túžba prinášať ľuďom dobro».

Т.j. pri pomlčaní o korporatívnej činnosti množstva «kocúrov Matroskinov» v nadväznosti pokolení, učebnica odporúča ako ideál — nezištne, prajne a tvorivo pracovať na podporu historicky sformovanej korporácie parazitujúcich degradantov. Je to hodné človeka? — podľa nášho názoru nie: zmysel ľudského života je v inom.

Najjednoduchšia odpoveď na podobné ponuky drieť zadarmo na parazitov spočíva v známej fráze: «Hlupákov práca miluje, hlupák má prácu rád...» a slogane «Kos a pritĺkaj!» pod vyobrazením symbolov práce — kosáka a kladiva. Ak množstvo ľudí cíti, že ich nútia pracovať na iných, na úkor ich vlastných záujmov a záujmov ich blízkych, potom takáto odpoveď sa javí byť dostatočne efektívnou na vytvorenie určitých problémov korporácii «kocúrov Matroskinov». No nie je efektívna pre oslobodenie sa od ich ambícií: nato sú už potrebné vedomosti historicko-sociologického charakteru a politická vôľa ku zmene života spoločnosti a jej kultúry.

Ide o to, že ak takáto politická a kultúrna aktivita nejestvuje, potom «kocúri Matroskinovia» sa stávajú monopolnou korporáciou, ktorá kvôli zapojeniu druhých ľudí do spoločnej práce v prospech «kocúrov Matroskinov» ponúka svojim potencionálnym (aj už nimi využívaným) pracovníkom príslušné «duchovné potreby», ktoré (ako by sa na prvý pohľad zdalo) nemajú nič spoločné s typicky degradačno-parazitickými potrebami, ako sú alkohol, fajčenie, narkotiká, sexuálna bujnosť atď.

V predchádzajúcich (pod)kapitolách 7.1 až 7.4 aktuálneho zborníku (zasvätených otázke toho, kto je to človek) sme už analyzovali, čo učebnica spoločenskej náuky vraví o relígiách. Vtedy sme preukázali, že autorský kolektív učebnice tvoria nevzdelaní ateisti. No ak budeme pokračovať v skúmaní výkladu otázok ohľadne relígie a ateizmu v druhom zväzku učebnice „Človek a spoločnosť“, určenej pre štúdium v 10. a 11. triede, nevyhnutne dospejeme k záveru, že autorský kolektív predstavuje nielen nevzdelaných ateistov, ale navyše aj bezcharakterných prisluhovačov parazitov.

§46 kapitoly XII, nazvanej „Duchovné hodnoty modernej civilizácie“, obsahuje podkapitolu „Rozmanitosť relígií“, ktorú by bolo dobré nazvať „Rozmanitosť vieroučení“, pretože v podstate v nej ide reč o vieroukách, a nie o relígiách ako osobných vnútorných spojeniach ľudí a Boha. Táto kapitola sa začína slovami:

«Na svete existujú rozmanité viery, sekty, cirkevné organizácie. Sú to i rozličné formy polyteizmu (mnohobožstva), ktorých tradície siahajú do prvotných náboženstiev (viera v duchov, uctievanie rastlín, zvierat, duší mŕtvych). S nimi susedia rôzne formy monoteizmu (jednobožstva). Patria sem aj národné relígie ako konfuciánstvo (Čína), judaizmus (Izrael) atď., aj svetové relígie, ktoré sa sformovali v epoche vzniku impérií a našli si prívržencov medzi národmi, hovoriacimi rôznymi jazykmi, ako budhizmus, kresťanstvo, islam. Práve svetové náboženstvá prejavujú najväčší vplyv na rozvoj moderných civilizácií[283]» (“Človek a spoločnosť” — zv. 2 skúmanej učebnice, str. 386).

Tento odsek je ukážkou toho, čo sa v posledných rokoch začalo nazývať «manipuláciou vedomia». Začneme tým, že judaizmus už existoval, a štátu Izrael[284] ešte nebolo. Navyše, v staroveku na území dnešnej Palestíny po jej dobytí starovekými židmi sa najprv sformovali dva štáty: Izrael v severnej časti Palestíny a Judea v južnej časti na hranici so starovekým Egyptom. Izrael ako samostatný štát vydržal približne sto rokov (jednou z možných príčin pádu starovekého Izraelu, mohlo byť aj odmietnutie ním judaizmu), a Judea ako samostatný štát takmer tisícročie. V historickom období po štátnom krachu starovekej Judei a úteku židov z Palestíny (v období dobytia Palestíny Rímom v 1.st. pred n.l. až 1.st. n.l.) judaizmus prestal byť «národnou relígiou»: Po prvé, židia ktorí ho vyznávali prestali byť národom[285]; po druhé, vyznávači judaizmu žili v mnohých krajinách sveta uprostred iných národov, hebrejčina prestala byť ich jazykom (a pre mnohých prozelytov, ktorí prijali judaizmus, ani nikdy rodným nebol) a začali hovoriť rôznymi jazykmi, t.j. jazykmi národov, uprostred ktorých žili. Ako predchodca historicky sformovaného kresťanstva, ktoré má len máločo spoločné s učením Krista[286], judaizmus je historicky reálne svetovým náboženstvom, a nie národným. Navyše, na základe cieľov vložených do jeho sociologickej doktríny je judaizmus svetovým náboženstvom od samého začiatku.

Avšak žiadny protest zo strany židovskej verejnosti ani obvinenie autorského kolektívu učebnice z «antisemitizmu» v spojení s takýmto znížením postavenia judaizmu v dejinách nenasledoval. A jediné vysvetlenie účelnosti takéhoto zníženia postavenia judaizmu v učebnici a totálne mlčanie židovskej (a najmä rabínskej) verejnosti v spojení s týmto spočíva v tom, že globálna sociologická koncepcia judaizmu nie je predmetom verejných diskusií a hodnotenia. Uvedieme ešte raz to, posúdeniu čoho sa akademik aj ním vedený autorský kolektív vyhli:

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrze svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» - Deuteronómium, 28:12. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.

Hierarchovia všetkých akoby-kresťanských cirkví, vrátane hierarchie ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti, а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:

«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov[287]. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.

Akceptovaním posvätnosti Biblie a utvrdením sa, že Zjavenia v nej sú Zhora a nie sú zvrátené, sa rasovo-„elitárna“ doktrína „Deuteronómia-Izaiáša“ stáva vedúcou doktrínou v kultúre biblickej civilizácie, a Nový Zákon programuje psychiku „ovečiek“ kresťanských cirkví na podriadenie sa pohlavárom projektu zotročenia všetkých:

«… neprotivte sa zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé; a ak sa chce niekto s tebou súdiť a vziať ti košeľu, daj mu aj vrchný odev», — Matúš 5:39, 40. «Nesúďte, aby ste neboli súdený» (t.j. rozhodovať čo je to v živote konkrétne Dobro a Zlo nemáte právo, a preto neodporujte ničomu), — Matúš 7:1.

Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.

Vo výsledku sa takto v biblickej civilizácii vytvára svojrázny systém vnútrosociálnych vzťahov, prenikajúci do všetkých jej štátov a národných spoločenstiev, ktoré bibliu uznali ako posvätnú alebo k nej aspoň zaujali ľahostajno-tolerantný postoj:

Najvyššia úroveň hierarchie — pohlavári projektu, dávajúci prednosť vyhýbať sa publicite pri svojej činnosti.
Druhá úroveň hierarchie — zákony dodržiavajúci židia (judeji[288]), ktorým je zverená misia priameho riadenia v regiónoch, kde sa nachádzajú diaspóry židov.
Najnižšia úroveň — vyznávači tradičného kresťanstva v jednej z jeho modifikácií na základe kánonu Nového zákona a tradície výkladu Biblie pre nejudejov[289], a tiež ateisti a predstavitelia iných vieroučení, nemajúci v sebe žiadne alternatívne globálne projekty.
K tomu navyše — «spojivovým a nervový tkanivom» tohto systému, spájajúcim jeho komponenty do jedného celku a zabezpečujúcim ich súčinnosť je slobodomurárstvo (masonstvo), fungujúce na princípoch:

každý podľa miery svojho chápania pracuje na to, čo chápe sám, a v miere svojho nechápania pracuje na tých, ktorí sú zasvätený do vyšších stupňov (ako on), a na tých, ktorí chápu viac bez ohľadu na to či sú zasvätení alebo nie;
bezpodmienečná podriadenosť a zodpovednosť nositeľov nižších stupňov pred vyššími.

Pritom stupne od 1 do 33 môžu dosiahnuť všetci, od 34 do 66 len judeji, od 67 vyššie len rabíni. Príslušnosť k vyšším stupňom zasvätenia v každej skupine si vo väčšine prípadov žiada dedičnú príslušnosť kandidáta k systému (hoci môžu existovať aj výnimky). Takáto rasovo-klanová filtrácia a vyžadovanie dedičnej príslušnosti sú pomerne spoľahlivou zátarasou od postupu na vedúce miesta antimasonských agentov infiltrovaných v systéme behom života jedného pokolenia, nad čím sa konceptuálne bezmocní[290] bojovníci s «židomasonským sprisahaním» (v ktorom sú aj «židia», aj masoni celkovo len «figúrkami», usporiadanými trochu zložitejšie, ako tie šachové) nezamýšľajú (a konceptuálne zdatní ľudia, neprijímajúci biblický projekt, zase nemajú potrebu takto prenikať do ich štruktúr, s cieľom postaviť sa na čelo a zmeniť zameranie a charakter ich činnosti).[291]

A tak preto, aby sa v spoločnosti neformovali predstavy o systémovej celistvosti a nespornej účelovosti biblickej kultúry, učebnice histórie radšej nič zrozumiteľné o masonstve nepíšu, čím deformujú predstavy väčšiny žiakov o priebehu dejín a politiky.

V kultúre dnešnej spoločnosti je pre určitú časť obyvateľstva spoluúčasť na fungovaní biblických kultov (judaizmu i takzvaného „kresťanstva“ vo všetkých jeho modifikáciách) naliehavou duchovnou potrebou, ktorú oni sami považujú za vysoko mravnú. Avšak táto potreba je vo svojej podstate, ako to vidno z doktríny Deuteronómium-Izaiáš, degradačno-parazitickou pre každého z nich i pre celú spoločnosť. Môže vari toto pochádzať od Boha a byť súčasťou Zámeru? — Pre odpoveď na túto otázku slúži každému človeku svedomie.

Skrývajúc pred školákmi vyššie uvedenú podstatu biblickej sociológie a stavajúc ju mimo posúdenia, učebnica „Človek a spoločnosť“ menuje ostatné svetové náboženstvá a dáva krátke hodnotenia ich vieroučení:

«Budhizmus — najrannejšia, časom svojho vzniku, svetová relígia. Svoje najväčšie rozšírenie dosiahla v Ázii. Hlavnú časť budhistického vieroučenia tvorí mravnosť a normy správania človeka. Skrze rozmýšľanie a pozorovanie môže človek dospieť k pravde, nájsť správnu cestu k spáse, a dodržovaním prikázaní svätého učenia dosiahnuť dokonalosť. (...)

Jedným z najdôležitejších prikázaní budhizmu je láska a milosrdenstvo k živým bytostiam. Pričom budhizmus nariaďuje nerobiť medzi nimi rozdiely a správať sa rovnako dobroprajne a súcitne k dobrým aj zlým, k ľuďom i zvieratám.

Stúpenec Budhu sa nesmie odplácať zlom za zlo, lebo v opačnom prípade sa zlo nielenže nezničí, ale naopak, narastá nepriateľstvo a utrpenie. Dokonca nie je dovolené chrániť druhých pred násilím a trestať za vraždu. Stúpenec Budhu sa musí ku zlu správať pokojne, trpezlivo, len sa ho sám nezúčastňovať. (...)

Kresťanstvo — druhá, časom svojho vzniku, svetová relígia. (...)

Mravné pravidlá kresťanstva sú vyložené v prikázaniach «nezabiješ», «neukradneš», «nebudeš cudzoložiť», «váž si svojho otca i matku», «nevytvoríš si modlu», «nevyslov meno Pána Boha nadarmo»[292]…

Hlavnými v kresťanstve sú: idea hriešnosti človeka ako príčina všetkých jeho trápení a učenie o vyslobodení sa od hriechov cestou modlitby a priznania si viny[293]. Hlásanie zmierenia, odpustenia vín je bezhraničné. (...)

Všetko, čo sme doteraz hovorili o relígii v modernom svete, je najviac charakteristickým pre kresťanstvo, pretože ono sa ukázalo byť najlepšie prispôsobeným ku spoločenským zmenám, než druhé relígie[294]. (…)

Islam (musulmanstvo[295]) — najneskoršia, časom svojho vzniku, svetová relígia. (…)

Islam v preklade do ruského jazyka znamená «poslušnosť (pokora)»[296]. Človek, je podľa Koránu, tvorom slabým, náchylným k hriechu, neschopným dosiahnuť čokoľvek v živote samostatne[297].

Zostáva mu dúfať v milosrdenstvo a pomoc Alaha[298]. Ak bude človek veriť v Boha, dodržiavať musulmanskú relígiu, zaslúži si večný život v raji. Vyžadujúc si od veriacich poslušnosť Alahovi, islam prikazuje rovnakú poslušnosť aj k pozemskej moci[299]. (…)

…realizácia islamských hesiel rukami extrémistov môže ľudstvu priniesť nevyčísliteľné tragédie[300]» (učebnica “Človek a spoločnosť”, Moskva, «Osveta», 7.vydanie, r.2001, str. 386–389).

Ale my sa pýtame: Realizovanie doktríny Deuteronómium-Izaiáš v priebehu mnohých storočí, o ktorej autori učebnice z neznalosti a bezcharakternosti mlčali, už ľudstvu priniesla mnoho trápenia. Čo s ňou robiť? Je prípustné žiť pod jej mocou? — o tom učebnica „Úvod do spoločenskej náuky — Človek a spoločnosť“ nič nehovorí, ponúkajúc jedným osud «kocúrov Matroskinov» (otrokárov), a druhým osud otrokov-nevoľníkov, povinných drieť na «kocúrov Matroskinov», žijúcich si bezstarostne a v dostatku, kvôli čomu musia otroci v sebe zanietene rozvíjať svoje tvorivé schopnosti a pseudohumanizmus — vážiť si všetkých rovnako, bez skúmania ich mravov, etiky a činov. A toto sa žiakom predkladá ako tie «najlepšie ľudské vlastnosti». Okrem toho: o agresivite a parazitizme judaizmu autori učebnice pomlčali; tých čo sa agresivite neprotivia pochválili; islam, odmietajúci zotročenie, predstavili ako potencionálne hlavnú hrozbu pre budúcnosť ľudstva.

A vari to nie je bezcharakternosť zo strany autorského kolektívu učebnice a Ministerstva vedy a vzdelania RF vo vzťahu k stovkám tisícov žiakov?

Predsa nie každému vyhovuje výber osudu: byť otrokom či byť otrokárom?!

Aj jedno, i druhé má alternatívu — stať sa Človekom. Ale to si vyžaduje vedomosti a zručnosti, schopnosť vytvárať vedomosti a zručnosti v tempe vzniku ich potreby, a najmä vôľu, spôsobilosť uviesť to všetko do života a odolávať pred skĺznutím na degradačno-parazitickú cestu[301].

A rozdelenie potrieb do dvoch spektier nie je samoúčelnosťou.

Po prvé, keďže človek bez svojich osobných zmysluplných dialógových vzájomných vzťahov s Bohom nie je schopný žiť práve ako Človek, tak demograficky podmienené spektrum potrieb je objektívnou danosťou, plne rozpoznateľnou. Pritom demograficky podmienené spektrum potrieb v každej etape dejín vyjadruje podstatu človeka.

Po druhé, ak demografickú „pyramídu“ (graf) «položíme na bok» s tým, že zlúčime jej os s horizontálnou časovou osou, základňu pyramídy umiestnime do aktuálneho kalendárneho roku a vrchol nasmerujeme do minulosti, tak už sa nebude javiť ako pyramída, ale ako demografická vlna, utekajúca v čase do budúcnosti. V tomto modeli je demografická dynamika (v podmienkach absencie vojen a epidémií. Čo je v podstate kompetencia politiky, kultúrnej výstavby) predvídateľná na desaťročia dopredu. Jej predvídateľnosť pri efektívnej politike zabezpečuje jej predvídateľnosť na storočia dopredu. A keďže demograficky podmienené potreby spoločnosti sú spojené s demografiou, tak tento fakt vytvára predpoklad k tomu, aby spoločnosť a jeho štátnosť mohli zavčasu pripraviť výrobné kapacity, infraštruktúry vzdelávania, zdravotníctva, dopravy a spojov k vyčerpávajúco plnému a garantovanému uspokojeniu demograficky podmienených potrieb všetkých. V tomto prípade všeobecne kultúrny, vedecký, technicko-technologický a organizačný pokrok sa stáva rezervou stability takýchto možností a plánov po ich prenesení do života a pridáva im historicky konkrétnu náplň[302].

Pritom potreby degradačno-parazitického spektra podliehajú likvidácii, pretože kvôli ohraničenej produkcii biocenóz a schopností ich regenerácie, ohraničenosti výrobných kapacít spoločnosti toto degradačno-parazitické spektrum potrieb bráni garantovanému a plnému uspokojeniu demograficky podmienených potrieb jak v živote nejakého jedného pokolenia, tak aj v nadväznosti pokolení[303]. Avšak v súčasnej spoločnosti sa demograficky podmienené i degradačno-parazitické spektrá potrieb nerozdeľujú ani v praxi riadenia štátu, ani v ekonomických teóriách.

Jedna z príčin tohto javu je v tom, že vládnuce „elity“ spoločenstiev už stáročia sú sami obeťami degradačno-parazitického spektra potrieb, následkom čoho pod rozhovormi o všeobecnom blahu a starostlivosti o národ, sa štátna politika reálne zameriava na to, aby spoločná práca slúžila ku „prospechu“ klanov vládnucej „elity“. Pritom všetky potreby „elity“ sa uspokojujú, v prvom rade, na úkor životných potrieb prevažnej väčšiny populácie. Spoločne s „elitou“ a sociálnou „spodinou“ existujú rôzne vrstvy skrotených pätolizačov, ktorí obsluhujú potreby „pánov života“ — «kocúrov Matroskinov», zaoberajúc sa vedeckou činnosťou, umením a ďalšími „vysokými“ druhmi činnosti. A zvyšok populácie (zaneprázdnený bojom o prežitie v podmienkach neskrývaného silového nútenia k práci na „pánov života“ alebo v podmienkach nikdy nekončiaceho rastu cien) v priebehu celých dejín nemá dostatok voľného času, síl a nevyhnutnú minimálnu úroveň vzdelania k tomu, aby vypracoval a uviedol do života alternatívu rôznorodému civilizovanému otrokárstvu.

To, že sa teraz o tom hovorí priamo a významovo jednoznačne, a tiež to, že v Rusku existuje alternatívna a objemnejšia Koncepcia spoločenskej bezpečnosti, zameraná na sformovanie globálnej civilizácie Ľudskosti a vykorenenie takýmto spôsobom civilizovaného otrokárstva «kocúrov Matroskinov» vo všetkých jeho formách je:

● výsledkom celodejinného kultúrneho pokroku celého ľudstva,

● a tiež jedným z úspechov Ruskej mnohonárodnej civilizácie, podmienené praxou budovania socializmu v ZSSR počas doby viac než 70 rokov[304].

Toto všetko (otázka ohľadom typov režimu psychiky aj toho, kto je to Človek; otázka ohľadom rozdelenia potrieb na demograficky podmienené a degradačno-parazitické) je dobré predložiť už na samom začiatku štúdia kurzu ľudsko-spoločenskej náuky. Je to potrebné kvôli tomu, že po prvé, žiaci 8. triedy sú už schopní toto všetko pochopiť, po druhé, ich prevažná väčšina ešte nestihla vpadnúť do procesov degradácie a parazitizmu, a preto majú šancu sa tomu vyhnúť. A to hlavné je, že toto všetko nemá abstraktno-teoretický charakter, odtrhnutý od reálnej problematiky života žiakov a ich rodičov, ale aktuálny úžitkový, umožňujúci spoločnosti — a najmä jeho novým pokoleniam — pristúpiť k vyriešeniu problematiky života spoločnosti, bez nevedomo-automatického znovuvytvárania vo svojom živote rýdzich omylov, chýb a lží, ktoré boli vlastné minulým generáciám.

Avšak treba chápať, že ľudia si úplne neuvedomujú všetky potreby spoločnosti ako ani to osobné spektrum potrieb, ktoré každý z nich vytvára a pracuje na jeho realizáciu; neuvedomujú si, ktoré z ich potrieb patria k demograficky podmienenému spektru a napomáhajú ich osobnému i spoločenskému rozvoju, a ktoré patria k degradačno-parazitickému spektru a bránia ich osobnému i spoločenskému rozvoju, a vytvárajú množstvo problémov pre nich samých, okolie i potomkov.

To jest, ľudia nemajú plnosť poznania toho, čo sami činia jak v dôsledku vlastnej obmedzenosti a mnohoúrovňovej organizácie psychiky, tak následkom vzniku rôznych «vedľajších efektov», ktoré plodí ich činnosť; a určité množstvo ľudí si dokonca ani nepraje vedieť čo činí. A to najdôležitejšie, historicky sformovaná kultúra je taká, že stabilne znovuvytvára v nadväznosti pokolení neĽudské typy režimu psychiky. Z toho dôvodu, hoci čo-to ľudské nie je nikomu z nás cudzie, avšak aj tí, čo zažili aspoň jednorazový pobyt v Ľudskom type režimu psychiky, zďaleka nie celý čas bdenia i spánku žijú na jeho osnove, následkom čoho sú určité príslušné degradačno-parazitické potreby vlastné nám všetkým (možno, až na vzácne výnimky). Preto, hoci si ľudia želajú uspokojenie ich potrieb z demograficky podmieneného spektra, čo je v princípe aj realizovateľné, avšak ich oddanosť niektorým degradačno-parazitickým potrebám prekáža realizácii tejto možnosti[305].

Navyše:

Reálna mravnosť, psychika ľudí i kolektívna psychika spoločnosti je taká, že ľudí nemožno zahrnúť dobročinnosťou, dajúc im všetko potrebné z demograficky podmieneného spektra potrieb výlučne snahou postranných dobrodincov, či už je to nejaká osoba-sponzor, «dobročinný fond», «sociálne orientovaný štát», «starček Chotabič», «Zlatá Rybka» alebo Boh: hoci by šlo o nie veľa, aj tak bude z pohľadu obdarovávaných vždy niečo «zlé», a ich vlastná snaha «vylepšiť» ponúkané (plynúca z degradačno-parazitických potrieb, tak či onak vlastných všetkým) zmaria dobročinnosť, vykonanú inými, alebo ju spravia v čomsi nepoužiteľnou, prípadne ju premenia na otvorené zlo.

Inými slovami, pri neľudských typoch režimu psychiky na osnove ktorých dnes žije väčšina ľudí v historicky sformovanej kultúre súčasnosti, môže vonkajšia pomoc ľuďom iba uľahčiť identifikáciu a riešenie určitých problémov ich vlastným úsilím, – individuálnym i kolektívnym. No riešiť problémy už musia oni sami, pomáhajúc pritom iným a prijímajúc pomoc od iných[306]. Avšak to je možné, len ak je dielo a jeho výsledok v zmysle spoločenskej prospešnosti pre človeka dôležitejšie, než jeho vlastná vypočítavosť — teda nároky na uspokojenie potrieb seba samého a svojich blízkych, a činnosť zameraná na uspokojovanie svojich sebeckých potrieb za každú cenu, bez ohľadu na následky pre seba, okolie, potomkov.

V podstate všetko povedané v tejto i predchádzajúcej kapitole znamená:

Keďže nikomu z nás nie je cudzie čosi ľudské, tak základná potreba ľudí, ktorú by si mali uvedomiť všetci, spočíva vo vlastnej premene smerom k sformovaniu v sebe Ľudského typu režimu psychiky, ktorá sa musí stať základom pre ďalší osobný rozvoj a spoluúčasť v živote spoločnosti. A k tomu je potrebné vojsť do relígie (nie v zmysle dodržiavania nejakých obradov a «príslušnosti k cirkvi», ale) v zmysle osobného dialógu s Bohom v živote, pretože to je základom pre vyznávanie Božieho Zámeru a činnosti v jeho duchu.

A tí, čo to už pochopili, mali by tiež pochopiť, že všetci ostatní trpia núdzou Lásky z ich strany, pretože Láska[307], prejavovaná človeku iným človekom, v prvom rade upokojuje, chráni, a tým samým vyslobodzuje človeka z moci zhonu, dáva mu možnosť spamätať sa, prehodnotiť minulosť, prítomnosť, plány do budúcna a tiež sa začať hýbať smerom k Ľudskosti, a nešmýkať sa na cestu degradácie a parazitizmu. Láska, darovaná človeku Bohom, ako súbor dokonalostí, má dôvody aj ciele sama v sebe a preto robí to, čo je opisované ako zázraky. A práve tento zázrak Lásky je tým, čo potrebujú všetci a každý, a preto sa ho treba naučiť robiť.

— 22. apríl 2004 Spresnenia: 11. — 13. apríl 2005