7.2. Úvod do humanizmu: do falošného aj do pravého
Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 20 из 28
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
7.2. Úvod do humanizmu: do falošného aj do pravého
Prvá kapitola učebnice má názov „Úvod“. Autorka „Úvodu“ — L.F.Ivanovová, kandidátka pedagogických vied, — ho začína nasledujúcimi slovami[168]:
«Kurz spoločenskej náuky sa začína kapitolou o človeku a vzťahu človeka ku všetkému, čo ho obklopuje. Ľudské vzťahy sa nazývajú aj humánne (z lat. homo — človek). Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty.
Z tohto istého slova pochádza aj pojem «humanizmus». V slovníku[169] je humanizmus definovaný takto: «Historicky sa rozvíjajúci systém názorov, uznávajúci hodnotu človeka, jeho právo na slobodu, šťastie, rozvoj a prejavenie svojich schopností, považujúci blaho človeka za kritérium spravodlivej spoločnosti».
(…)
Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami. Hoci, samozrejme, nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností. Humanizmus ako norma správania, v mnohom závisí od štruktúry spoločnosti, zákonov, podľa ktorých v nej žijú ľudia. Ľudia snívajú o spravodlivej a humánnej spoločnosti už dlhé storočia. Humánna spoločnosť — to je spravodlivá spoločnosť, v ktorej je tým najhlavnejším — človek, jeho blaho. Čím väčšiemu množstvu ľudí môže dať spoločnosť všetko potrebné pre skutočnú ľudskú existenciu, pre rôznorodé prejavy toho najlepšieho, dobrého a svetlého v nich, tým je spoločnosť humánnejšia.
Pravý humanizmus v sebe zahŕňa zodpovednosť človeka za svoje činy a skutky» (skúmaná učebnica, str. 6).
Podľa nášho názoru, už len tento uvedený fragment textu je viac než dostačujúcim k tomu, aby:
● po prvé, boli diskvalifikovaní[170] autori učebnice,
● po druhé, bol odňatí odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF,
● po tretie, boli diskvalifikovaní tí experti a pracovníci Ministerstva vzdelávania, ktorí v minulosti tejto učebnici odporúčací grif udelili.
Učebnica, v ktorej sa takto vysvetľuje pojem aj samotný fenomén humanizmu, pracuje na to, aby zlomil intelekt žiaka, nútiac ho súhlasiť s nezmyslom, pretože na získanie dobrej známky u zlého učiteľa je žiak nútený zreprodukovať celý nezmysel z učebnice, podať ho ako svoj názor bez kladenia otázok, ktoré by odhaľovali životnú neadekvátnosť názorov opísaných v učebnici.
Pokiaľ žiak samostatne uvažuje nad prečítaným v učebnici, porovnávajúc opísané v ňom s reálnym životom, tak nezmyselnosť napísaného bude preňho očividná. No, pri odpovedi na hodine u zlého učiteľa, je žiak nútený sa tváriť že v učebnici žiadna hlúposť nie je, a že nové poznatky z učebnice ho vlastne obohatili. Takýmto spôsobom učebnica spoločenskej náuky učí žiakov medzi 8. — 11. ročníkom pretvárke, ako samotnou učebnicou podloženej norme života celej spoločnosti[171]. Túto okolnosť treba dať do súvisu s vyššie uvedeným výrokom Aristotela o pohybe vpred a pohybe vzad v osobnostnom rozvoji človeka a učiniť primerané závery o charaktere štúdia v škole a jeho následkoch.
Pokiaľ žiak bezmyšlienkovite reprodukuje tento nezmysel, prijímajúc ho za svoj názor, stáva sa idiotom. Pokiaľ ale bezalternatívne odmieta nezmysel, tak po zavŕšení učebného kurzu zostane v lepšom prípade nevedkom, ktorý stratil v škole čas, a v horšom prípade — získa odpor ako k učeniu, tak aj k samovzdelávaniu, čo znižuje potenciál rozvoja spoločnosti a spôsobuje nebezpečenstvo pre život jak tejto spoločnosti, tak aj tých susedných v rámci niekoľkých pokolení.
A aby bolo možné voči nezmyslom vypracovať alternatívu — treba k tomu poznať mnoho faktov a myslieť samostatne. Jednako, väčšina žiakov v dnešnom systéme vzdelávania na toto nestačí: aj faktov poznajú málo, ani myslieť veľmi nevedia.
Aby sme sa presvedčili, že uvedený fragment z „Úvodu“ je nezmyselný, poďme porovnať text učebnice s reálnym životom a na tento účel zvýrazníme v texte hrubým písmom to, na čo treba zamerať pozornosť a samostatne zhodnotiť, porovnajúc to s prúdom udalostí historicky reálneho života:
«Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty. (...) Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami».
Áno, vo svojej fantázii si môžeme predstaviť, že «všetci ľudia sú hodní úcty». Avšak pokus realizovať tento princíp v praxi znamená, že v tom prípade si úctu každého človeka bez výnimky zaslúžia spoločne: — Kristus, Judáš, členovia Sanhedrinu; chán Mamai a knieža Dmitrij Donskoj; cár Vasilij Šujskij, pseudoDmitrij s rôznymi číslami, Minin a Požarskij; Puškin a Heeckeren s d'Anthèsom; Hitler, Trockij, Stalin; Krasnodonskí disidenti-mladogvardejci a s nimi zradcovia Vlasti, posluhovači okupantov, ktorí týrali mladogvardejcov v gestapáckych mučiarňach[172]; Gorbačov, Jelcin, aférista Mavrodi, noví rusSionski miliardári[173] a všetci nimi utláčaní; sexuálny maniak a vrah Čikatilo, množstvo menej známych násilníkov, vrahov, a ich obete... — a tí čo si vážia iba podaktorých z nich, a odmietajú si vážiť aj ostatných, sú vlastne mravne zaostalí, mravne zvrátení ľudia a teda nie sú «humanistami».
V danom prípade sa nesnažíme o dezinterpretáciu autorského textu, ale dávame ho do súvisu (presne taký, aký je) s reálnym životom. No a námietky typu, že akoby nemáme právo takto písať, pretože autor vraj iba nepresne vyjadril svoju myšlienku a pod., v danom prípade nie sú namieste, pretože:
● Po prvé, autor má vedeckú hodnosť kandidáta pedagogických vied, a vedúci celého autorského kolektívu aj samotného autora je akademikom RAV, profesor, doktor pedagogických vied. Všetky tieto insígnie autora aj vedúceho autorského kolektívu, ktoré ich oslobodzujú od nutnosti pracovať rukami a sú spoločnosťou platené neporovnateľne vyššie než je stanovená výška minimálnej mzdy, — musia autorov zaväzovať, aby svoje myšlienky vyjadrovali jednoznačne pochopiteľným spôsobom, vylučujúcim možnosť neadekvátneho chápania.
● Po druhé, my tu teraz nečítame textový prepis výskumno-tvorivej diskusie, v ktorej ľudia v rámci debaty o ešte nepoznanom, vyjadrujú svoje myšlienky tak, ako im to umožňuje ich osobnostný rozvoj a chápanie sveta, ale 8. (!!!) vydanie učebnice, prepracované a doplnené (!!!). T.j. autori si sami museli prečítať (alebo aspoň prezrieť) túto učebnicu minimálne 8 ráz a 8 ráz pouvažovať nad tým, či sa v reálnom živote vyskytuje to, čo tam napísali.
● Po tretie, autori boli povinní pri každom prečítaní svojej učebnice pouvažovať nad tým, ako ich slovo odozve sa, nemajúc pritom právo skrývať sa za slová F.I.Tjutčeva[174], pretože na základe čítania ich učebnice sa u desiatok tisíc[175] dnešných žiakov formujú alebo neformujú predstavy o tom, čo je podstatou človeka, o aký charakter života spoločnosti sa ľudia majú usilovať a akým spôsobom tieto snahy uviesť do života tak, aby sa v budúcnosti nebolo treba odkazovať na to, že «nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností». O to skôr, že podobný typ odkazov sa v historickej realite príliš často ukazuje byť obyčajným cynizmom obyčajných darebákov.
Na rozdiel od toho, ako predkladajú chápať humanizmus autori učebnice, tak v reálnom živote si jedni (ľudia) tých istých ľudí za ich konkrétne činy vážia; a druhí si tých istých ľudí za tie isté činy zase nevážia.
No v živote, bez ohľadu na to, čo píšu autori učebnice, si konkrétni ľudia vážia i nevážia iných ľudí za konkrétne veci, nimi vykonané či nevykonané. Pre konkrétnosť ľudských zámerov a ich činov, v ktorých sa aj odzrkadľujú tieto zámery, nielenže si nemožno vážiť všetkých ľudí bez výnimky, no dokonca sa nemožno ani usilovať o úctu ku všetkým ľuďom bez výnimky.
Na to, aby si človek mohol začať vážiť napríklad Hitlera alebo Trockého, A.D.Sacharova, Gorbačova, Jeľcina, Mavrodiho a Čikatila, — sa musí najprv zmrzačiť v mravnom, aj v intelektuálnom smere.
Inými slovami, mravnosť a svetonázor ľudí sa prejavujú v ich úcte k jedným za ich konkrétne skutky, a v ich neúcte k tým istým alebo iným ľuďom za ich konkrétne skutky, no už iného druhu. Ľudia si ľudí vážia, alebo nevážia vždy za niečo konkrétne z ich činov alebo nečinnosti.
Aj preto sa nutne črtá otázka o objektívnej spravodlivosti a oprávnenosti činov určitých ľudí, a morálnom záväzku okolia si ich buď vážiť alebo nevážiť podľa ich činov, čo sa pre zmenu musí odzrkadľovať v podpore ľudí už vážených pre svoje činy.
Avšak túto problematiku, určujúcu charakter života spoločnosti a jej perspektívy, autori učebnice nespomenuli.
Pritom „uctievanie“ niekoho, bez ohľadu na to, čo «uctievaný subjekt» stvára, sa nazýva prisluhovačstvom. K prisluhovačstvu neoddeliteľne patria dvojité «morálne štandardy», a to je dôvod, pre ktorý si jedného “vážia” a druhého odsudzujú[176].
Takto pod rúškom «humanizmu» učebnica spoločenskej náuky predkladá ako životný ideál prisluhovačstvo a samoľúbe morálne ignorantstvo, keď už prisluhovať niet komu.
A to znamená, že autori učebnice sami sú zarytými prisluhovačmi.
Tí ktorí si myslia, že prejavovať z našej strany takúto «neslušnosť» k autorom rozoberanej učebnice je neprípustné, nech sa skúsia zamyslieť nad aforizmom V.O.Ključevského: «Niet u nich svedomitosti, len strašne veľa urážlivosti: nehanbia sa škodiť, no neznesú výčitku zo záškodníctva».
Okrem toho, kým napríklad pri skúmaní fyzikálnych teórii, je ešte prípustné neprechádzať od samotnej témy k analyzovaniu personálnych vlastností ich autorov, tak vo všetkých odvetviach ľudsko-spoločenskej náuky tento druh formálnej slušnosti ich len predurčuje k obsahovej neplodnosti, pretože práve ľudia personálne, sociálne skupiny a spoločnosti sú v nich objektmi výskumu, a zároveň aj subjektmi skúmateľmi. A pritom sa vyjasňuje, že všetky životné problémy tých-ktorých ľudí osobne aj spoločností ako celku, pri dôkladnejšom preskúmaní ich obsahu, sa ukazujú byť problémami osobnostno-psychického charakteru každého z ľudí, tvoriacich sociálne skupiny a kultúrnu svojráznosť spoločnosti ako takej.
Ale rovnako aj v prírodných vedách prechod od skúmania vedeckých myšlienok k skúmaniu osobných mravno-psychických vlastností ich autorov, zakázaný tradičnou etikou vedeckej činnosti[177], umožňuje v mnohých prípadoch pochopiť príčiny tých-ktorých vedeckých úspechov i omylov.
Takže vzhľadom na túto okolnosť, ešte pred písaním učebnice spoločenskej náuky, je potrebné v sebe odhaliť a ak nie aj vykoreniť, tak aspoň začať v sebe vykoreňovať prisluhovačstvo a iné neresti, pretože čím ich bude menej, tým čistejšie budú vedomosti vyjadrené v učebnici.
A takéto porovnanie v učebnici predkladaného humanizmu so životom vedie pochopiteľne k nutnosti rozhodnúť sa a vybrať si jeden z dvoch názorov:
● PRVÝ. Humanizmus je len prázdne slovo, a v živote — neuskutočniteľná «chiméra», a preto «humanitné náuky» rôzneho druhu sú užitočné, v prvom rade, pre cynickú a pokryteckú vládu, aby odstraňovala vnútorné napätie a realizovala «pasenie stáda» dobromyseľných hlupákov.
Tento názor ale prenecháme ako útechu pre rozhorčených neplodných nihilistov, ktorí nie sú spokojní s ničím. Nech si z neho ďalej robia každý svoj «akoby záver» o tom, že «humanizmus» treba nechať «trkvasom» pre zábavu a samému treba na sebe «makať», a byť tak nezávislým aj od «trkvasov», aj od cynicko-pokryteckej vlády.
No «vymakaní» jednotlivci víťazia len v amerických akčných filmoch a v nereálnych podmienkach[178], vymyslených scenáristami, avšak v reálnom živote si o mŕtvoly takýchto «vymakaných» kandidátov na hrdinov-jednotlivcov vytierajú topánky dobre organizované korporácie a vinníci za ich smrť sa väčšinou nenájdu.
● DRUHÝ. Humanizmus ako dielo Dobra a Pravdy — nespočíva v „úcte“ ku všetkým bez rozdielu, bez mravného rozlíšenia a ohľadu na ich činy, ale spočíva v aktívnej a činorodej Láske k ľuďom, dokonca aj vtedy, keď si ich už skutočne nemáme zväčša za čo vážiť.
V pravom humanizme sa prejavuje Láska k Životu a ľuďom, a nie úcta k nim za niečo, pretože človek nemiluje pre niečo konkrétne, urobené či neurobené, sľúbené či potichu očakávané, ale zo štedrosti duše, nehľadiac na nič a dokonca napriek mnohému, čo nie je hodné úcty ale skôr odsúdenia. A láska — to nie je sex ani psychologické putá, zväzujúceho dokopy jedného človeka (akoby milujúceho) a robiace si nárok na zotročenie druhého (akoby milovaného) a na jeho zmenenie na vlastnú — zbavenú práv — na človeka sa podobajúcu vec; Láska — to je súbor dokonalostí[179], majúca dôvody aj ciele v sebe samej, následkom čoho oslobodzuje vôľu človeka od rôznych pripútaností, nad ktorými predtým nemal moc, a robí „človeka“ Človekom a skutočne slobodným a emocionálne sebestačným.[180]
A ak uznáme pravdivým druhý názor, potom je potrebné naučiť sa byť Človekom, vždy disponujúcim silou i umením Ľúbiť každého človeka tak, aby sa potencionálny Hitler alebo Čikatilo ktorého v živote stretneme, nestal Zločincom, ale stal tiež človekom, preplneným aktívnou a činorodou Láskou a teda aj hodným úcty.
A aby bolo možné sa cieľavedome naučiť byť Človekom, treba predovšetkým jasne uvidieť objektívnu podstatu Človeka — ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v Živote u seba samého, u každého a všetkých. Preto je na druhej predsádke učebnice celkom vhodne umiestnený výrok F.Schellinga[181]:
«Človek v určitej miere rastie, keď poznáva[182] sám seba a svoju moc. Vsugerujte človeku vedomie toho, čím je, a čoskoro sa naučí byť aj tým, čím byť má».
A zdalo by sa, že práve tejto problematike sa ďalej venuje aj učebnica, nakoľko jej prvá časť sa volá «Človek. Príroda. Spoločnosť», v ktorej prvá kapitola má názov: «Čo je to človek». A začína ju «§ 1. Čo robí človeka človekom?», ktorého autorom je sám akademik RAV L.N.Bogoljubov.