Vytvorenie mýtu o krstení Rusi — viditeľná ruka Vatikánu
Ako a prečo sa písma robia «svätými»? · перевод (Slovenský) · раздел 29 из 46
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Vytvorenie mýtu o krstení Rusi — viditeľná ruka Vatikánu
Hoci viditeľných vzťahov s Vatikánom nebolo, napriek tomu práca na zavádzaní latinskej verzie kresťanstva pokračovala.
Začali pôsobiť ináč. Rozhodli sa nanútiť verziu krstenia Rusi Grékmi, a potom prinútiť cirkev upraviť náboženské knihy podľa gréckych vzorov, ktoré boli v tej dobe už zamenené za latinské. Pôsobili cez Kyjev, jeho duchovných a bohoslovcov.
Existuje všeobecne prijatá verzia krstenia Rusi kniežaťom Vladimírom.
No je tiež známe, že ruské letopisy nehovoria nič o kanonizovaní Vladimíra-krstiteľa.
Cirkevný historik E. Е. Golubinský sa domnieval, že popísaná verzia krstenia Rusi je výmysel, «že je to neskorší výmysel, a pritom ešte s najväčšou pravdepodobnosťou nie ruský, ale grécky». Je celkom logické, že povesť o krstení Rusi je vymyslená Grékmi a vyzerá byť neskorším doplnením do letopisu Povestí dávnych liet. V prípade, že je to grécky doplnok a Gréci začali v Rusku pôsobiť v období Nikonových reforiem, potom toto obdobie je najpravdepodobnejším pre doplnenie do Povestí dávnych liet.
Katolícka, grécka a naša cirkev sa pridržiavajú jednej verzie krstenia Rusi, uvedenej v Povestiach dávnych liet.
Samotný termín «krstenie Rusi» nie je správny: krstiť možno len človeka. Prostredníctvom krstenia sa človek stane členom cirkvi. Tajomstvo krstenia pozostáva v ponorení (jednorazovom alebo trojitom — podľa konfesie) človeka do vody.
Všetky obrady krstenia sa vzťahujú k človeku, a nie ku štátu alebo územiu.
Okrem toho, nie je dostatočne známe, čo v dávnych dobách označovalo slovo «Rus», preto hovoriť o krstení štátu ako celku nie je možné. Možno hovoriť o krstení nejakej skupiny ľudí, napr. kniežacej družiny, no nie o krajine.
Wikipédia: «Z obdobia od 969 do 1118 roku sa nezachovala ani jedna listina diecézy Konštantínopolského patriarchu. V zozname od roku 1170 do 1179 sa Kyjevská arcidiecéza uvádza na 62-om mieste».
T. j. niet žiadnych predpokladov pre tvrdenia o krstení Rusi pred 12. storočím.
A v 12. storočí bola Kyjevská arcidiecéza niečím podobným súčasnej sekte «Svedkovia Jehovovi», keďže 62. miesto v Konštantínopolskom patriarcháte predpokladá nevýznamné množstvo veriacich.
Ďalej vidíme, že od 1458 do 1620 roku bola Kyjevská arcidiecéza s neveľkou prestávkou vo Florentskej a Brestskej úniách, t.j. bola podriadená rímskemu pápežovi. Potom existovala v štruktúre Konštantínopolskej pravoslávnej cirkvi až do pripojenia k Moskovskému Patriarchátu v roku 1687.
V r. 1461 vznikla Moskovská arcidiecéza, vydržala do roku 1589, kedy bol vytvorený Moskovský Patriarchát.
Napriek tomu je možné hovoriť o krstení Rusi až po roku 1589. Prakticky rovnaká chronológia je aj v prípade Litvy.
Litovské dvoranstvo sa na katolícku vieru obrátilo v roku 1386 spolu s veľkým kniežaťom Jagajlo, no katolícka viera získala prevahu nad pohanstvom (jazyčníctvom) až na konci 17. storočia, keď sa skončila kontrareformácia (rok 1645) viď Wikipédia.
No vráťme sa ku krstiteľovi Rusi, Vladimírovi.
Ako tvrdia cirkevní historici, presných údajov o začiatku cirkevného uctievania kniežaťa Vladimíra niet.
V roku 1635 získal metropolita Kyjevský Peter Mogila relikvie Vladimíra z ruín Desatinného kostola[72] (Nanebovzatia Bohorodičky)*, čo sa považuje za začiatok uctievania jeho pozostatkov.[73]
A kto je Peter Mogila?
Pozrime sa na činnosť kyjevského metropolitu Petra Mogilu.
Protojerej[74] Georgij Florovský sa domnieval, že Peter Mogila nebol úprimným zástancom pravoslávia, ale skôr bol zástancom rozšírenia katolicizmu v Rusku. Nie je vylúčené, že úprimne veril, že latinská vierouka je tá správna.
Mogila bol jedným zo šíriteľov Rímsko-katolíckej vierouky, najskôr v Kyjeve, a potom v Rusku.
Rusko sa ukázalo byť tvrdým orieškom pre Rím. Ako sme videli, snahy zmeniť vieru Rusi «hrubou silou» sa na konci 16. a začiatku 17. storočia nepodarili, preto sa začala «kultúrna» expanzia. Snažili sa udrieť z dvoch strán: cez Kyjev a cez Konštantinopolský patriarchát.
Ako už vieme, v Konštantínopolskej cirkvi vždy panovali jezuiti a s pomocou Turkov dosiahli veľké úspechy. No a v Kyjeve bol menovaný Peter Mogila, ktorý zohrával úlohu bojovníka s katolíctvom, zástancu pravoslávia.
V Kyjeve sa buduje fakticky latinská akadémia, kde sa kádre pripravujú učiteľmi rímsko-katolíckej školy. Potom už len stačí vyčkať moment pre prenos získaných latinských skúseností na ruskú pôdu, do Moskvy. A tento moment príde skoro.
Prečo našiel Mogila pozostatky Vladimíra v Kyjeve, a ako vedel, že sú to pozostatky práve Vladimíra? Odpovede na túto otázku nenájdete.
Môžeme dodať, že v 19. storočí Desatinný kostol zbúrali, aby vybudovali veľkolepý chrám. Predtým vykonali archeologické vykopávky, počas ktorých bola objavená kamenná krypta z dlaždíc červenej farby. V nej sa nachádzala kostra bez hlavy a kostí pravej ruky, a tiež pozostatky brokátového odevu, zlatý gombík a mužská obuv. Pravdepodobne to aj boli skutočné pozostatky kniežaťa Vladimíra[75].
Vysvitá, že žiadnych presných údajov o Vladimírovi niet, len predpoklady.
Komu a načo bolo potrebné, aby Peter Mogila v hrobke Desatinného kostola našiel pozostatky Vladimíra?
V r. 1853 bol v Kyjeve odhalený pamätník sv. kniežaťu Vladimírovi. No až pri príležitosti 900-ročnice Krstenia Rusi v júli roku 1888, Výnosom Najsvätejšeho Synodu «pre zvečnenie v blahej pamäti pravoslávnych dietok ruskej Cirkvi, menu Osvietenca ruského národa», bolo určené zaradiť pamätný deň sv. Vladimíra medzi sviatky, ktoré majú v Stanovách znak kríža v polkruhu.
Knieža Vladimír je uctievaný aj katolíkmi.