5. «Hybridná vojna» proti Rusi

Ako a prečo sa písma robia «svätými»? · перевод (Slovenský) · раздел 26 из 46

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

5. «Hybridná vojna» proti Rusi

«Zahraniční bádatelia trvajú na tom, že Rím počas celej histórie vzájomných vzťahov našich štátov, vyzýval Rusko k priateľstvu a dobrým susedským vzťahom.

Vlasteneckí bádatelia histórie opisujú tie isté vzájomné vzťahy presne naopak: «pápežstvo bolo verným spojencom západoeurópskych agresorov, ktorí vtrhli na zeme ruského národa»[61].

Poďme preskúmať, ako si katolíci počínali vo vzťahoch s Ruskom.

Útok rímsko-katolíckej cirkvi na Rus sa začal v niekoľkých smeroch. Úloha spočívala v zavedení «svätých kníh» latinskej modifikácie do Ruska.

smer agresie katolicizmu sa uskutočňoval cez Grécko (Konštantínopol):

● v roku 1577 v Ríme založili kolégium, špeciálne určené pre grécky dorast. Toto kolégium mohlo svojim odchovancom poskytnúť bezplatné vyučenie a zaopatrenie;

● výučbu realizovali katolíci a po návrate do vlasti sa Gréci stali šíriteľmi myšlienok o pápežskej moci;

● so súhlasom tureckej vlády, začali jezuiti v roku 1600 v Konštantínopole (v Galate) zavádzať školy, útulky, nemocnice atď. V podmienkach ťažkého tureckého útlaku jezuiti vyzerali ako kresťanskí dobrodinci;

● v Ríme tlačili nové pravoslávne knihy, pričom do nich vsúvali latinské myšlienky a rozširovali ich na Východe;

● v Tureckom impériu pôsobili katolícke rády, ktoré zakladali kláštory, školy, slobodne chodili kázať po mestách a dedinách, lákajúc pravoslávnych rozdávaním peňazí.

Potom, čo sa podarilo podmaniť si ortodoxnú grécku cirkev, katolíci začali hovoriť, že v Rusku je viera skazená a je treba sa vrátiť k správnej gréckej viere.

smer agresie katolicizmu sa uskutočňoval cez Poľsko.

Jezuitský rád v Poľsku pôsobil pod ochranou poľského kráľa a veľkokniežaťa litovského Štefana Bátoryho (1533-1586).

V roku 1578 Bátory založil vo Vilniuse jezuitské kolégium, ktoré sa malo stať základňou útoku na Východnú Európu. Hlavnou úlohou kolégia bola výučba pravoslávnych študentov a ich obrátenie na katolícku vieru. Bol uvedený do chodu obrovský arzenál výchovných prostriedkov jezuitského rádu. Vznikla celá sieť výchovných zariadení, podriadených kolégiu vo Vilniuse.

hlavný smer agresie katolíctva — vnútorní «disidenti» v Rusku a ich latinskí kurátori.

Ešte za Ivana Hrozného sa v Rusku objavil jezuita, apoštolský legát a vikár (biskup bez diecézy) všetkých severných krajín, Antonio Possevino (1534 - 1611). O svojom pobyte v Moskve napísal knihu «Moskovia».

Possevino neskrýval účel svojho príchodu do Moskovie: podľa rozkazu pápeža mal obrátiť Rus na katolícku vieru.

Possevino žiada, aby Ivan Vasiljevič súhlasil s prijatím latinskej viery, v tom prípade mu sľubuje titul imperátora.

Possevino pápežovi navrhol spôsoby zavedenia katolíckeho náboženstva do Moskovie[62]:

● Založiť vo Vilniuse (dnešná Litva)* alebo v Polocku (dnešné Bielorusko)* seminár pre Rusov z poľského kráľovstva a pre tých, ktorí boli v Moskovii zajatí počas vojny.

● Používať metódy overené v gréckych kolégiách, čo môže byť, ako sa vo veľkej miere ukáže, na Rusov účinné.

● A tých, ktorých je možné vyviezť z Moskvy, poslať do pápežských seminárov. Takí nesmú cítiť nedostatok prostriedkov na ubytovanie a stravu.

● Treba, aby Benátčania poslali jedného – dvoch kupcov, hoc aj súkromné osoby, no ľudí čestných, aby sa snažili využiť akúkoľvek šancu a napomáhali tomu, aby katolícki duchovní mohli stáť v tejto krajine pevnou nohou.

● Je treba využiť to, že «niektoré kniežatá, ako napr. v Ostrohu[63] (mesto, dnešná Ukrajina)* a Slucku (mesto, dnešné Bielorusko)* majú typografiu a školy, v ktorých sa podporuje schizma».

„Smuta“ – Nepokoje

Je známe, že začiatkom 17. storočia bolo v Rusku «nepokojné obdobie»[64].

Uvádza sa mnoho príčin nepokojného obdobia: ochladenie, neúrodné roky, boj o moc vo vnútri ruskej elity a pod.

«Niektorí ruskí historici ako základnú príčinu nepokojov („smuty“) priamo uvádzajú neustálu snahu pápežstva o podriadenie si Ruskej Pravoslávnej Cirkvi a majstrovskú činnosť jezuitov (N. N. Kostomarov). Rím, vymýšľajúc plány rozšírenia katolíctva na ruských územiach, rozhodol, že je treba stanoviť v Rusku vládcu-katolíka, preto pápež podporil poľsko-litovskú intervenciu do Moskovského štátu na začiatku 17. storočia…»[65]

Pseudodmitrij (Griška Otrepev), do ktorého katolíci vkladali veľké nádeje, usadiac ho na ruský trón, ich nenaplnil. Hľa, čo o tom píše Grigorij Mamajev[66]:

«Griška-Anatéma vôbec nebol jednoduchý muž. Nebolo správne považovať ho za bezmocnú bábku v rukách Poliakov, jezuitov a moskovských bojarov... On pomerne dlho a obratne vodil za nos aj jedných, aj druhých. Je známe, že prijal katolíctvo, ale Pravoslávie akoby tiež neodmietal.... Najskôr nebol ani katolíkom, ani pravoslávnym. Najskôr bol.... zástancom starej Árijskej herézy.

Obrovské spoločenstvo ariánov – tajných aj zjavných – existovalo v 17. storočí v Poľsku. Práve v ňom sa uchytil Grigorij Otrecev po úteku z Čudovho kláštora a pred tým, ako sa objavil u poľského dvora.

Takže aj Pseudodmitrij bol ariánom, o tom je nemálo dôkazov. Ako vidíme, práve ariáni a ich tajní ochrancovia vyniesli zbehlého ruského mnícha na samotný vrchol poľskej šľachty. Je možné, že ariáni boli prítomní aj v Moskve...

Poľsku platil viac sľubmi ako peniazmi, neponáhľal sa s vyplnením hlavných požiadaviek aristokracie: prenechanie ruských území, privilégiá katolíctvu».

Autor má s najväčšou pravdepodobnosťou pravdu. V tom čase ariánstvo ešte nebolo úplne zlikvidované a bránilo sa expanzii Vatikánu, no sily neboli vyrovnané.

K. Vališevskij[67] sa tiež prikláňal k tomu, že Grigorij Otrepev bol zástanca ariánstva: «V očiach ľudí, schopných hodnotiť, bolo na jeho (Grigorija — aut.) pravosláví vždy vidieť odtieň ariánskej a sociniánskej herézy[68]».

Hľa, čo píše o činnosti rímskych katolíkov v Rusku Meľnikov-Pečerskij[69]:

«V Moskovskom štáte si ešte všetci dobre pamätali nedávne udalosti nepokojného obdobia a fanatickú brutalitu rímskych katolíkov v samotných múroch Kremľa».

Príchod Romanovcov

V roku 1613 sa k moci dostáva Michail Romanov.

Udialo sa to v dôsledku dohody Filareta so Žigmundom a s Angličanmi.

Patriarcha Filaret (Fedor Romanov) otec Michaila bol zatknutý Poliakmi v roku 1611 a do Ruska sa vrátil v roku 1619.

Kestler[70]:

«Tento človek dokázal nielen zariadiť zvolenie svojho neplnoletého syna Michaila za Cára celej Rusi, ale on sám bol aj «zvolený za Veľkého Vládcu», t.j. Cára, zostávajúc pri tom i Patriarchom, a sám vládol Moskovii do svojej smrti v r. 1633.»

Je zrejmé, že ustanovenie dynastie Romanovcov v Moskovii bolo výsledkom celoeurópskej politickej dohody. Skutočný zakladateľ novej ruskej dynastie Filaret, pravdepodobne dojednal u katolíckej Európy budúcu autokraciu, t. j. politickú a náboženskú nezávislosť Moskovie výmenou za nahradenie «skazenej» vierouky «správnou» katolíckou.

Filaret bol v zajatí, bol donútený pristať na požiadavky katolíkov za podmienky, že jeho ambície na ruský trón budú podporené Západom.

Svoju činnosť začal hneď úpravami náboženských kníh a fakticky vytvoril pravovernú cirkev, ktorú neskôr premenovali na pravoslávnu.

To vyvolalo odpor spoločnosti, čo spôsobilo, že sa Filaretovi nepodarilo úplne dosiahnuť ciele, vytýčené Vatikánom.

Kestler:

«O tom, že do Romanovcov na Rusi súčasné kresťanstvo nebolo, svedčí to, že prvé mesto v ruských dejinách, ktoré bolo pomenované podľa mena svätého — je mesto Svätého Archanjela Michaela, súčasný Archangeľsk, založený v roku 1613 na počesť nového cára Michaila Romanova, a dovtedy sa volal Nové Cholmogory (založené v r. 1597). (Na porovnanie: aj názvy katolíckych miest na počesť rôznych svätých s predponami San-, Santa-, Sent – sa objavujú až od druhej polovice 16. st.)».

Je známe, že si Michail Fjodorovič na účely vyplatenia žoldnierov za to, že prišiel k moci, zobral u anglického kráľa Jakuba I. Stuarta úver 20 tisíc rubľov.

Filaret začína boj s ariánstvom za pomoci kníhtlače.

А.V. Kartašev informuje, že «... v Moskovskej typografii bolo počas doby patriarchu Filareta tlačou vydaných viac kníh, než za celé obdobie od začiatku ruskej kníhtlače za Hrozného. Evanjelium, Žalmy, Apoštol atď. Cár a patriarcha, starajúc sa aj o úplnosť bohoslužieb, aj o dosiahnutie ich jednoty, štedro zasielal knihy do kostolov bez obchodnej výhody, za cenu obstarania, a na ďalekú Sibír dokonca aj úplne bezplatne»[71].

Množstvo starých kníh bolo zo všetkých kostolov odobraných a verejne spálených.

Potom boli vzťahy s katolíkmi prerušené, zjavne za účelom upokojenia spoločnosti.

Tieto vzťahy sa obnovili «na začiatku 70-tych rokov 17. storočia. Potom, ako sa cár Alexej Michajlovič (1645-1676) sám obrátil na pápeža s návrhom spoločného boja proti Osmanskej ríši, boli do Moskvy vyslaní pápežskí poslovia».

Vytvorenie mýtu o krstení Rusi — viditeľná ruka Vatikánu

Hoci viditeľných vzťahov s Vatikánom nebolo, napriek tomu práca na zavádzaní latinskej verzie kresťanstva pokračovala.

Začali pôsobiť ináč. Rozhodli sa nanútiť verziu krstenia Rusi Grékmi, a potom prinútiť cirkev upraviť náboženské knihy podľa gréckych vzorov, ktoré boli v tej dobe už zamenené za latinské. Pôsobili cez Kyjev, jeho duchovných a bohoslovcov.

Existuje všeobecne prijatá verzia krstenia Rusi kniežaťom Vladimírom.

No je tiež známe, že ruské letopisy nehovoria nič o kanonizovaní Vladimíra-krstiteľa.

Cirkevný historik E. Е. Golubinský sa domnieval, že popísaná verzia krstenia Rusi je výmysel, «že je to neskorší výmysel, a pritom ešte s najväčšou pravdepodobnosťou nie ruský, ale grécky». Je celkom logické, že povesť o krstení Rusi je vymyslená Grékmi a vyzerá byť neskorším doplnením do letopisu Povestí dávnych liet. V prípade, že je to grécky doplnok a Gréci začali v Rusku pôsobiť v období Nikonových reforiem, potom toto obdobie je najpravdepodobnejším pre doplnenie do Povestí dávnych liet.

Katolícka, grécka a naša cirkev sa pridržiavajú jednej verzie krstenia Rusi, uvedenej v Povestiach dávnych liet.

Samotný termín «krstenie Rusi» nie je správny: krstiť možno len človeka. Prostredníctvom krstenia sa človek stane členom cirkvi. Tajomstvo krstenia pozostáva v ponorení (jednorazovom alebo trojitom — podľa konfesie) človeka do vody.

Všetky obrady krstenia sa vzťahujú k človeku, a nie ku štátu alebo územiu.

Okrem toho, nie je dostatočne známe, čo v dávnych dobách označovalo slovo «Rus», preto hovoriť o krstení štátu ako celku nie je možné. Možno hovoriť o krstení nejakej skupiny ľudí, napr. kniežacej družiny, no nie o krajine.

Wikipédia: «Z obdobia od 969 do 1118 roku sa nezachovala ani jedna listina diecézy Konštantínopolského patriarchu. V zozname od roku 1170 do 1179 sa Kyjevská arcidiecéza uvádza na 62-om mieste».

T. j. niet žiadnych predpokladov pre tvrdenia o krstení Rusi pred 12. storočím.

A v 12. storočí bola Kyjevská arcidiecéza niečím podobným súčasnej sekte «Svedkovia Jehovovi», keďže 62. miesto v Konštantínopolskom patriarcháte predpokladá nevýznamné množstvo veriacich.

Ďalej vidíme, že od 1458 do 1620 roku bola Kyjevská arcidiecéza s neveľkou prestávkou vo Florentskej a Brestskej úniách, t.j. bola podriadená rímskemu pápežovi. Potom existovala v štruktúre Konštantínopolskej pravoslávnej cirkvi až do pripojenia k Moskovskému Patriarchátu v roku 1687.

V r. 1461 vznikla Moskovská arcidiecéza, vydržala do roku 1589, kedy bol vytvorený Moskovský Patriarchát.

Napriek tomu je možné hovoriť o krstení Rusi až po roku 1589. Prakticky rovnaká chronológia je aj v prípade Litvy.

Litovské dvoranstvo sa na katolícku vieru obrátilo v roku 1386 spolu s veľkým kniežaťom Jagajlo, no katolícka viera získala prevahu nad pohanstvom (jazyčníctvom) až na konci 17. storočia, keď sa skončila kontrareformácia (rok 1645) viď Wikipédia.

No vráťme sa ku krstiteľovi Rusi, Vladimírovi.

Ako tvrdia cirkevní historici, presných údajov o začiatku cirkevného uctievania kniežaťa Vladimíra niet.

V roku 1635 získal metropolita Kyjevský Peter Mogila relikvie Vladimíra z ruín Desatinného kostola[72] (Nanebovzatia Bohorodičky)*, čo sa považuje za začiatok uctievania jeho pozostatkov.[73]

A kto je Peter Mogila?

Pozrime sa na činnosť kyjevského metropolitu Petra Mogilu.

Protojerej[74] Georgij Florovský sa domnieval, že Peter Mogila nebol úprimným zástancom pravoslávia, ale skôr bol zástancom rozšírenia katolicizmu v Rusku. Nie je vylúčené, že úprimne veril, že latinská vierouka je tá správna.

Mogila bol jedným zo šíriteľov Rímsko-katolíckej vierouky, najskôr v Kyjeve, a potom v Rusku.

Rusko sa ukázalo byť tvrdým orieškom pre Rím. Ako sme videli, snahy zmeniť vieru Rusi «hrubou silou» sa na konci 16. a začiatku 17. storočia nepodarili, preto sa začala «kultúrna» expanzia. Snažili sa udrieť z dvoch strán: cez Kyjev a cez Konštantinopolský patriarchát.

Ako už vieme, v Konštantínopolskej cirkvi vždy panovali jezuiti a s pomocou Turkov dosiahli veľké úspechy. No a v Kyjeve bol menovaný Peter Mogila, ktorý zohrával úlohu bojovníka s katolíctvom, zástancu pravoslávia.

V Kyjeve sa buduje fakticky latinská akadémia, kde sa kádre pripravujú učiteľmi rímsko-katolíckej školy. Potom už len stačí vyčkať moment pre prenos získaných latinských skúseností na ruskú pôdu, do Moskvy. A tento moment príde skoro.

Prečo našiel Mogila pozostatky Vladimíra v Kyjeve, a ako vedel, že sú to pozostatky práve Vladimíra? Odpovede na túto otázku nenájdete.

Môžeme dodať, že v 19. storočí Desatinný kostol zbúrali, aby vybudovali veľkolepý chrám. Predtým vykonali archeologické vykopávky, počas ktorých bola objavená kamenná krypta z dlaždíc červenej farby. V nej sa nachádzala kostra bez hlavy a kostí pravej ruky, a tiež pozostatky brokátového odevu, zlatý gombík a mužská obuv. Pravdepodobne to aj boli skutočné pozostatky kniežaťa Vladimíra[75].

Vysvitá, že žiadnych presných údajov o Vladimírovi niet, len predpoklady.

Komu a načo bolo potrebné, aby Peter Mogila v hrobke Desatinného kostola našiel pozostatky Vladimíra?

V r. 1853 bol v Kyjeve odhalený pamätník sv. kniežaťu Vladimírovi. No až pri príležitosti 900-ročnice Krstenia Rusi v júli roku 1888, Výnosom Najsvätejšeho Synodu «pre zvečnenie v blahej pamäti pravoslávnych dietok ruskej Cirkvi, menu Osvietenca ruského národa», bolo určené zaradiť pamätný deň sv. Vladimíra medzi sviatky, ktoré majú v Stanovách znak kríža v polkruhu.

Knieža Vladimír je uctievaný aj katolíkmi.

Kedy prijal Vladimír kresťanstvo?

Pozrime sa, čo o tom píše Fletcher[76]. Autor bol v Rusku v roku 1588. Uvádza, že podľa poľských zdrojov Vladimír prijal kresťanstvo v r. 990, ale ruské zdroje v tom čase hovoria o roku 1300.

Na základe datovania pamätníkov a hrobov je možné urobiť záver, že krstenie sa uskutočnilo v 12. - 13. storočí[77].

N.I. Šaveleva v knihe «Stará Rus v poľskej histórii Jána Drogoša» ukázala, že knieža Vladimír žil v 13. storočí.

Záver: Najpravdepodobnejšie bol do letopisov urobený neskôr doplnok o tom, že krstenie prišlo od Grékov. To bolo potrebné na to, aby sa našiel základ pre úpravu ruských kníh podľa gréckych, u ktorých sa obsah akoby nezmenil, ale ruské boli akože skazené.

No my už vieme, že v Grécku v 17. storočí, už jezuiti zamenili ariánske sväté knihy za latinské.

Rozkol

Samuel Collins[78] napísal:

«V súčasnosti vládnuci Imperátor sa volá Alexej Michajlovič Romanov, t.j. Alexej, syn Michaila, Rímsky (the Roman)».

Pri Alexejovi Michailovičovi došlo k rozkolu v cirkvi. Ešte spomenieme, že budúci cár Alexej začal študovať vo veku 5 rokov a učil sa časoslov, žalmy a skutky apoštolov[79]. A kde sú Evanjeliá a celá Biblia? Alebo v tej dobe ešte neboli?

Meľnikov-Pečerský[80], spisovateľ a publicista, uvažujúc o rozkole, hovorí o zložitosti chápania tohto javu:

Rozkol a rozkolníci «predstavujú jeden z najzaujímavejších javov v historickom živote ruského národa. No tento jav, hoci existuje viac ako dve storočia, doposiaľ nie je náležite preskúmaný. Ani administratíva, ani spoločnosť poriadne nevedia, čo bol rozkol. A to nie je všetko: deväť z desiatich samotných rozkolníkov si celkom dobre neuvedomuje, čo je to rozkol …

Áno, je potrebné si otvorene priznať, že počas trvania dvoch storočí ani ruská administratíva, ani ruská literatúra neurobili vôbec nič preto, aby túto tému osvetlili, tému temnú, nie plnú láskyplného svetla a navyše, v dôsledku pomerov, na dlhý čas ponorenú do tajomstva.

Teraz, keď sme prežili aj strašnú dobu pálenia hraníc, aj divnú dobu tajomstva, aj temnú dobu scholastických sporov o zložení prstov[81] a krstných pochodoch v smere za slnkom, teraz, keď je toto všetko priznané nešťastnými a nezdarenými pokusmi odstrániť rozkol, teraz o ňom nevieme viac, ako vedeli naši dedovia a otcovia v časoch strašného pálenia hraníc.

Vieme dokonca menej než oni, pretože sme sa viac vzdialili od prostého ľudu. Medzitým ... ruská verejnosť túži po vyjasnení tejto témy, vrúcne si želá, aby sa jej prostredníctvom podrobnej analýzy nakoniec vysvetlil záhadný fenomén, ktorý sa odrazil na desiatke miliónov ruských ľudí, a nie na jednej stotisícke ľudu Pruska, Rakúska, Dunajských kniežactiev, Turecka, Malej Ázie, Egypta a možno dokonca Japonska».

Vidíme, že dvesto rokov po rozkole aj tak nikto nepochopil, za akým účelom bola uskutočnená reforma cirkvi, spojená s takými strašnými následkami, jak pre štát v celku, tak aj pre milióny ruských ľudí. Aké motívy mala vláda, jak svetská, tak aj cirkevná, že si vynútili také obete? Dokonca ani sami rozkolníci nechápu, čo je to rozkol, ale vláda uchováva tajomstvo.

Teraz chápeme, že súbor reforiem, uskutočnených uzurpátormi moci v Rusku Romanovcami (Rímskymi), bol zameraný na konečnú likvidáciu ruskej védickej viery, s ňou spojeného kresťanstva (ariánstva) a zavedenie kresťanstva v katolíckom prevedení, ktoré prefíkane nazvali pravoslávím, aby uspokojili veriacich.

A všetko sa to dialo pod zámienkou opravy cirkevnej literatúry pomocou katolíkom zapredaných gréckych hierarchov a kyjevských pätolízačov, nahrnutých do Moskvy po pripojení Ukrajiny k Moskovskému cárstvu.

O úlohe Grékov a Kyjevčanov v organizácii rozkolu

Čo sa týka gréckych a kyjevských hierarchov a bohoslovcov, týmto otázkam sme sa už venovali v predchádzajúcich častiach.

K tomu možno ešte dodať názor duchovného, Jána Lukjanova, navštíviaceho Istanbul[82]:

«Latinskí zobrali pravoslávnym Grékom knihy a spálili ich. Potom boli knihy nanovo vytlačené v "latinských krajinách", no s "heretickými úpravami". O tom písal v r. 1645 ruskému cárovi Alexejovi Michailovičovi metropolita Teofan».

Má sa za to, že hlavným podnecovateľom Nikona k reformám Ruskej cirkvi bol, podľa jeho vlastného priznania, východný patriarcha Afanasij Patelarij, ktorý podľa názoru profesora, Е. Šmurlo, bol „latinský“. Jeho ďalší inšpirátori a spolupracovníci neboli lepší než Afanasij.

F. Е. Meľnikov píše[83]:

«Nikon zahájil dielo úpravy kníh cestou ľsti, podvodov. V r. 1654 zvolal v Moskve koncil, na ktorom hoc aj bolo rozhodnuté upraviť naše bohoslužobné knihy, no len podľa starých ruských a gréckych rukopisov[84]. V skutočnosti sa nikonovskí korektori rozhodli upraviť ruské bohoslužobné knihy podľa nových gréckych kníh, natlačených v jezuitských kníhtlačiarňach v Benátkach a Paríži».

Na koncile v rokoch 1666 - 1667 všetky veci riadil Paisios Ligarides (Alexandrijský patriarcha)*, prefíkaný jezuita, ktorý žiadal upraviť staré knihy.

Ďalej autor zdôrazňuje: «…v tej dobe v Moskve veľmi stúpol vplyv Kyjevčanov. Malorusko bolo pripojené ku Moskovskému štátu a odtiaľ sa do Moskvy dostalo veľa juho-západných mníchov, učiteľov, politikov a iných agentov. Všetci boli silno infikovaní latinstvom. Na cárskom dvore získali veľký vplyv.

Vo vládnych kruhoch a u cára sa upevňoval vplyv aj západných prúdov а Paisios Ligarides v tom čase viedol vážne rozhovory s Rímom o spojení Ruskej cirkvi s latinskou. Nahováral na to aj východných patriarchov. Ruskí archijereji boli vo všetkom poslušní cárovi… Aby prinútili ruský zbožný národ prijať novú vieru a nové knihy, koncil požehnal mučenie tých, ktorí neuposlúchnu rozhodnutia koncilu, najkrutejšími trestami: zatvárať ich do väzenia, deportovať, bičovať, odrezať uši, nosy, vyrezať jazyky, odsekať ruky atď.».

Je známe, že Arsenij Suchanov bol poslaný cárom a Nikonom na Blízky Východ, a keď sa odtiaľ vrátil, opísal v «Proskinitáriu[85]» všetko, čo tam videl. Tiež porozprával, ako aténski mnísi pálili knihy moskovskej kníhtlače.

Je to veľmi smutný fakt, že sa grécki ortodoxní kresťania a aténski mnísi v tej dobe zriekli starej viery a tancovali ako im „latinskí“ pískali.

Národ hovoril: «Poliaci a rímsky kostol, cez nepriateľa Boha, Nikona, chcú zakaliť Ruskú zem».

Vtedy, za účelom všeobecného ukončenia [boho]služby po starom, Nikon prikázal vo všetkých farnostiach, mestských aj dedinských, odobrať staré knihy.

Elita sa k týmto udalostiam zachovala ľahostajne. — Ako vždy…

Úloha židovstva

Študujúc práce ruských bohoslovcov, nezistíte z nich, akú úlohu v rozkole zohrali židia. No je zrejmé, že katolíkom stáli za chrbtom židia a ich úloha v rozkole bola veľmi podstatná.

Významný historik-rusista, riaditeľ Kongresovej knižnice USA J.C. Billington[86] uvádza zaujímavé fakty:

«Staroverci obviňovali Nikona z toho, že dovolil židom prekladať sväté knihy, a nikonovci obviňovali starovercov z toho, že dovoľovali židom slúžiť bohoslužbu… Obidve strany pokladali koncil r. 1666 - 1667 za “židovský zlet”, ale v oficiálnom uznesení koncil obviňoval svojich protivníkov z toho, že oni sa stali obeťami “lživých židovských rečí“. Všade sa hovorilo, že štátna moc je odovzdaná “prekliatym židovským vládcom”, a Cár vstúpil do zhubného “západného” zväzku, omámený bylinami lekárov-židov».

Ako je možné neveriť riaditeľovi Kongresovej knižnice USA, on má určite prístup k neverejným archívom a nepublikuje nepreverenú informáciu. Tak začína byť jasné, kto podporoval proces rozkolu. Ale prečo? Aký bol hlavný cieľ? Veď rozkol sám o sebe nie je cieľom.

To je možné pochopiť z knihy bohoslovca 19. storočia Soľského[87]:

«A roku 1674 Alexej Michajlovič vydal výnos a dostal požehnanie svätého koncilu na preklad Starého a Nového zákona Biblie. No preložené boli len Žalmy z nemeckej Lutherovej Biblie, ale neboli vytlačené».

Nikon

Alexej Michajlovič realizoval reformy prostredníctvom patriarchu Nikona.

V «Životopise protopopa Avvakuma, napísaným ním samým»[88], Avvakum píše:

«Ja poznám Nikona: narodil sa neďaleko môjho rodiska, medzi Muraškino a Lyskovo na dedine. Jeho otec bol čeremis[89], a matka rusalka, Minka nebo Maňka. A on, Nikitka, sa stal koldúnom, áno, v Žltovodí (miesto sily — jazero, teraz pohltené Volgou, aut.) s knihou chodil, vyššie a vyššie, a k čertom sa prepadol k atamanom».

Je celkom pravdepodobné, že Nikon bol zástancom védickej viery, preto ho Avvakum nazýva koldúnom (čarodejom), no keď začali zavádzať kresťanstvo v latinskom zmysle, ukázal sa byť v prvých radách horlivcov novej viery.

Nikon rozbíja sväté ikony na dlažbe podlahy kostola

Wikipédia: «Nikon vstúpil do zložiek neformálneho zoskupenia duchovných a svetských osôb. Základné úlohy zoskupenia: oficiálne — oživenie nábožensko-cirkevného života v Moskovskom štáte, zlepšenie mravnosti jak obyvateľstva, tak aj duchovenstva, šírenie osvety; neoficiálne — úprava bohoslužobných kníh».

Encyklopédia Brockhausa a Efrona uvádza, že vedúci zoskupenia Štefan Vonifatjev vplýval na Alexeja Michajloviča. Štefan, spolu s Nikonom boli obdivovateľmi a ochrancami kyjevských bohoslovcov, ktorí aj priniesli do Ruska latinstvo a boli jeho ochrancami.

Stav náboženstva v Rusku na konci 17. storočia

N.S. Kapustin uvádza[90]:

«Historici a náboženskí filozofi sú nútení priznať, že čisté pravoslávie neexistovalo. Bolo zmesou byzantizmu, slovanského jazyčníctva, kultu slnečných božstiev a kultu predkov. Bez ohľadu na stáročia trvajúcu nadvládu sa pravoslávie s konečnou platnosťou nedokázalo udomácniť vo vedomí ruského národa[91]».

Pokresťančenie národných más nedosiahlo svojich cieľov. Toto boli nútení priznať aj niektorí cirkevní historici. Takto vo svojom diele «História ruskej cirkvi» Е.Е. Golubinský uvádza, že «ruský národ nemal až do Petrovskej epochy potrebné pochopenie kresťanstva».

Tu má Golubinský pravdu: nemali sme potrebné pochopenie pre latinské kresťanstvo, nie však pre pravoslávie a možno to spresniť: pravoslávna Rus nechcela prijať latinskú verziu kresťanstva.

Keď na konci 17. storočia začali upaľovať heretikov, to už boli zjavné prejavy katolíckej inkvizície. «A usvedčiac toho rúhača, popraviť, spáliť», tak, ako to bolo stanovené Výnosom Zemského snemu (právnym kódexom)* cára Alexeja Michajloviča. Katolícki kati vykonali svoje dielo.

«Spoveď» Ignáca Soloveckého

Mnohí duchovní a kláštory nesúhlasili s prijatím noviniek. Obzvlášť tvrdý odpor prejavil Solovecký kláštor, obliehaný od roku 1668, bol dobytý v roku 1676 a rebeli boli povešaní, pričom na zúčtovanie s mníchmi boli využití žoldnieri, podľa niektorých svedectiev — «praví latinskí», pretože ruskí proti svojim nechceli bojovať[92].

Zo «Spovede» Ignáca Soloveckého[93], sa dozvieme veľa zaujímavého. Reformátorov nazýva «bohorúhačmi, heretikmi a odpadlíkmi od pravého požehnaného evanjeliového zákona, odklonenými k latinským rímskym herézam»:

«A vy ste sa teraz opovážili zostaviť svoj lživý zborník na Krista-Svetlo, nový, židovský, toto už svätí otcovia nekázali[94].

A vaša viera je nepravoslávna a nekresťanská, ale latinská rímska heréza a iných heréz, svárov plná.

... my sme (našu) súbornú pravú východnú apoštolskú cirkev neopustili, opustili sme vašu heretickú cirkev, novú, Kristo-ukrižovatelskú, židovskú».

Ikonostas chrámu Vasilija Blaženého[95] v Moskve, postaveného za Ivana Hrozného. Vchod do cárskych verají zdobí Slnko — symbol Krista-Svetla[96].

Ignác Solovecký fakticky umožňuje pochopiť, že v Rusku bola jak pravoslávna viera, tak aj kresťanská, ktoré medzi sebou nemali konflikty. Nová cirkev sa odklonila od pravého požehnaného evanjeliového zákona ku latinskej rímskej heréze.

Ignác tvrdí, že reformátori nie sú archijereji, ale bohorúhači a odpadlíci, hovoriaci lož na svätých otcoch rannej kresťanskej cirkvi. Oni sa opovážili zostaviť lživý židovský zborník na Krista-Svetlo, čo neprikazovali svätí otcovia. A ich cirkev je lživý zhluk heréz, napojený na „rímsky kostol“.

Mimoriadne dôležité je, čo Ignác Solovecký zdôrazňuje:

nová cirkev je heretická, Kristo-ukrižovatelská a židovská.

Z tejto frázy je možné pochopiť, že ranné kresťanstvo (pravoslávie) je učenie bez ukrižovania Krista[97], čo zodpovedá ariánskym názorom. Okrem toho, o ariánstve vypovedá aj nazvanie Krista Svetlom, t.j. Slnečným Anjelom.

Opatrenia proti «bohorúhačom»

Uvedieme text Výnosu Zemského snemu cára Alexeja Michajloviča r. 1649, Kapitola 1, s názvom «O bohorúhačoch a cirkevných rebeloch»:

«Ak nejaký inoverec, akejkoľvek viery, alebo aj ruský človek, potupí Pána Boha a našu Spásu Ježiša Krista, alebo Jeho porodiacu Prečistú Vládkyňu našu Bohorodičku a Pannu Máriu, alebo Svätý Kríž, alebo jeho svätých sluhov, takých treba vypátrať akýmikoľvek spôsobmi dôkladne. Nech je vyhľadaný naisto, a usvedčiac toho bohorúhača, popraviť, spáliť. Ak do Božieho kostola príde nejaký výtržník v čase Svätej liturgie, a akýmkoľvek spôsobom znemožní ju vykonať, aj jeho zatknúť a priznanie získajúc, trestu smrti bez milosti vydať ».

Trestné zákonodárstvo imperátora Petra:

«…potupa mena Božieho a tiež svätých tajomstiev malo za následok prepálenie jazyka a potom sťatie hlavy, а urážka Božej Matky, svätých a pravoslávnej viery — odseknutie končatiny alebo trest smrti».

Analyzujúc vyššie uvedené, je možné urobiť záver, že práve v 17. storočí boli uskutočnené základné zmeny v kresťanskej vierouke a s konečnou platnosťou bola schválená latinská verzia jak na Západe, tak i v Rusku. Od toho času boli rozdiely medzi katolíctvom a pravoslávím[98] znížené na minimum: ani tam, ani tam sa obsah svätých kníh ničím nelíšil, pravda Starý zákon sa v Rusku ešte nepodarilo zaradiť medzi Sväté knihy, to bude vykonané v 19. storočí.

Príznaky katolicizmu, ktoré sa objavili na Rusi v 17. storočí

Križovanie sa tromi prstami. (Život protopopa Avvakuma: «Rimania sa doteraz križujú tromi prstami; potom nalákali aj Poľsko a všetky okolité krajiny: Nemcov aj Srbov, Albáncov, aj Uhrov, aj Grékov, — všetkých zvábili. A teraz si aj naša Rus obľúbila tri prsty»).

Inkvizícia. Príkazy a skutočné upálenie tých, ktorí neprijali inovácie.

Latinské Evanjeliá a celý Nový zákon.

Okrem toho, chceli vybudovať pápežský trón, kde sa pre Nikona chystala úloha «pápeža celej Rusi».[99]

Nikon osobne napísal patriarchom listy, v ktorých odsudzoval cára Alexeja za to, že cár je naklonený „latinským“ a že Ruská cirkev upadla do latinských dogiem.

Katolíkov vyradili zo zoznamu heretikov. Jediné, čo sa im nepodarilo realizovať je, zaradenie Starého zákona do zostavy Svätej knihy.

Každý pracuje na toho, kto chápe viac...

V 17. storočí každý riešil svoje úlohy:

● Alexej Michajlovič sa chcel stať imperátorom;

● Nikon — pravoslávnym pápežom;

● Katolíci chceli na Rusi zaviesť katolíctvo, kvôli rozšíreniu svojho „stáda“;

● Židia sa snažili urobiť v Rusku z Tóry sväté písmo;

● Globálny prediktor (globálna konceptuálna moc biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha) chcel zaviesť úžernícku koncepciu v mene Boha.

Spomeňme si na Meľnikova-Pečerského, ktorý sa sťažoval na neporozumenie príčin rozkolu v krajine všetkými vrstvami spoločnosti. Svojim spôsobom má pravdu: každý účastník týchto udalostí poznal len svoju funkciu, no nedokázal uvidieť koncepciu vcelku. Okrem globálneho prediktora.

Za Petra I.

O skutočnom rozšírení katolicizmu možno hovoriť len od konca 17. — začiatku 18. storočia. Osobitnú zásluhu na tom majú: Peter I., Katarína II. a Pavol I.

O. A. Litzenberger:

«Peter neraz navštevoval veľkolepé katolícke bohoslužby v Nemeckej osade[100] a katolíci počas jeho vlády začali zohrávať v ruskej spoločnosti badateľnú úlohu.

Peter I. na jednej strane vyhlásil pravoslávie štátnym náboženstvom, a na druhej strane — za účelom eliminácie politickej úlohy Ruskej pravoslávnej cirkvi likvidoval patriarchát, zavedením funkcie ochrancu miesta patriarchu.

Do funkcie ochrancu miesta patriarchu bol menovaný bývalý uniat, vyučujúci latinskú bohosloveckú náuku v poľských jezuitských kolégiách a prezývaný “poliak“ a “latiník“, Štefan Javorský.

V r. 1721 bola funkcia ochrancu miesta patriarchu zrušená a bol založený Svätý synod. Synod viedol Teofán Prokopovič, ktorý tiež dostal vynikajúce katolícke vzdelanie».

Florovský o ňom uvádza: «Bol to typický žoldnier a dobrodruh...» Nezostalo pravoslávneho patriarchu, a potom bolo likvidované aj osobitné postavenie Ruskej pravoslávnej cirkvi v krajine.

Počas prvého roku svojej existencie prijal Svätý synod výnos, povoľujúci manželstvá pravoslávnych s osobami iných kresťanských vyznaní bez zmeny viery tých druhých.

Na pôde náboženského konzervativizmu pravoslávia sa objavil mýtus, že vraj bol aktuálny cár vzatý vo Švédsku do zajatia, a namiesto neho «ustanovený na trón Nemec » alebo «syn Nemky».

Peter I. vydal 20. decembra 1720 Nariadenie o zaslaní starých rukopisov a tlačených kníh z kláštorov a 16. februára 1722 Nariadenie o zaslaní letopisov uchovávaných v kláštoroch za účelom výroby ich kópií.

Podobné nariadenia boli aj pri Alexejovi Michajlovičovi. Následkom čoho nezostal učebný materiál, rozpracovaný skôr, pravoslávnymi autormi.

«Pravoslávni bohoslovci boli vynútení učiť sa z prekladov známych mysliteľov a teoretikov Katolíckej cirkvi rôznych epoch[101].

V mnohých ruských školských zariadeniach boli kurátormi katolícke mníšske rády. Od doby Petra Veľkého, bol samotný systém ruskej výučby prestavaný podľa európskych vzorov, v základe ktorých ležala teória výchovy, rozpracovaná mníšskym Rádom Jezuitov».

Tu je aj metóda riadenia: najskôr zničili všetky ruské vieroučné knihy, a potom začali učiť podľa katolíckych kníh, a táto politika priviedla k tomu, ako uvádza autor, «Stále viac potencionálnej inteligencie a predstaviteľov vzdelaného dvoranstva sa prikláňalo v prospech katolíctva».

Takto bola za čias Petra I. vychovaná katolícka elita, ktorá pracovala na vlastníkov a pohlavárov regionálnej civilizácie Západu, úprimne veriac, že to je centrum kultúry a vzdelania, a Rusko — len nevzdelaná a divoká krajina. Tento názor sa u našej «elity» darí udržiavať do dnešných dní[102].

Florovský hovorí: «Začína sa „Babylonské zajatie“ Ruskej Cirkvi…».

Pravoslávne duchovenstvo v Rusku sa od Petrovskej doby stáva «zastrašenou triedou».

Boli vydané výnosy, «aby sa v mestách a okrskoch ľudia všetkých stavov, muži aj ženy, každoročne spovedali u svojich duchovných otcov», pričom za vyhýbanie sa spovedi bola vyberaná pokuta.

To bolo urobené s cieľom zistiť príslušnosť daných osôb k starému náboženstvu, za čo boli zdaňovaní v dvojnásobnej výške.

Osobitnými nariadeniami, vydanými v r. 1718, sa pravoslávnym obyvateľom ukladalo bezpodmienečne navštevovať kostoly, a v chrámoch pobožne stáť a mlčky počúvať svätú omšu, ináč hrozila pokuta.

Budovali sa cirkevné školy typu seminárov v rôznych mestách Ruska, kde bola vyučujúcim jazykom latinčina a aj Sväté Písmo sa učilo podľa Vulgaty.

Po Petrovi I.

Obdobie rokov 1725 - 1762 bolo ruskými bádateľmi nazvané etapou «palácových prevratov», kedy sa na tróne vystriedalo 6 vládcov, ale Rusku podľa vyjadrenia V.О. Kľjučevského, «vládli zahraniční nemeckí avanturisti» a «Nemci sa do Ruska začali sypať, rovnako ako smeti z deravého vreca, oblepili dvor, obsadili trón, zmocnili sa všetkých výnosných miest v riadení».

Počas vlády Anny Kurljandskej (Ivanovny)[103], vládnucej v rokoch 1730 - 1740 a obklopenej Nemcami-protestantmi (Biron, Osterman, Minich), dosiahol vo vyšších kruhoch záujem o západné náboženstvá predtým nevídané rozmery.

Osobitný rozmach v tých rokoch zaznamenalo katolícke misionárstvo, latinskí duchovní voľne chodili po ruských mestách v kňazskom odeve. Veľká časť ruského dvoranstva pôsobením misionárov a v dôsledku unesenia západoeurópskou kultúrou vedome prijímala katolíctvo. Často k tomu dochádzalo v čase návštevy ruských dvoranov v zahraničí.

Za Kataríny II. (1762 - 1796) sa najviac otvorili dvere aj pre katolíkov.

Práve za Kataríny II. sa medzi Ruskom a Vatikánom začali uzatvárať oficiálne vzťahy a na konci 18. storočia bol dokonca uzatvorený dohovor, pojednávajúci o podmienkach diplomatických vzťahov s Vatikánom, otázky menovania episkopov, cirkevného majetku, rodiny a manželstva atď. Pápežské zastupiteľstvo existovalo s nejakými prestávkami až do roku 1917.

Za vlády Pavla I. (1796 - 1801) jezuiti, majúci na cára veľký vplyv, získali v Rusku značné privilégiá.

Pavol I. zdieľal názory jezuitov na božský pôvod cárskej moci a videl v Rímsko-katolíckej cirkvi svojho spojenca v boji proti bezbožnosti.

Pavol I. dokonca navrhoval pápežovi, aby sa presťahoval do Ruska[104].

Mikuláš I. a katolíci

Pri imperátorovi Mikulášovi I. sa uskutočňovala antikatolícka politika, osobitne po novembrovom povstaní r. 1830 - 1831 v Poľsku. V tom spočíva aj jedna z príčin «nelásky» liberálov k nemu a jeho ohovárania nimi.

Katolícky biskup Kessler charakterizoval Mikuláša I. ako «rozhodného nepriateľa katolíckej cirkvi, ktorý potláčal náboženskú slobodu, prenasledoval členov katolíckych rádov a nešťastných uniátov».

Počas rokov vlády Mikuláša I. bolo v Ruskom impériu vydaných okolo 40 zakazujúcich, likvidujúcich a obmedzujúcich nariadení s protikatolíckym obsahom.

V r. 1842 rímsky pápež odsúdil politiku Ruska vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi a obvinil ruskú vládu z absencie tolerancie, prenasledovania a likvidácie Katolíckej cirkvi.

Mikuláš I. v snahe odvrátiť možné negatívne následky pre Rusko a obávajúc sa vyostrenia medzinárodných vzťahov, súhlasil na návrh Svätej stolice začať rozhovory. Ruský imperátor prišiel do Apoštolského sídla, kde bol 12. decembra 1845 prijatý Rímskym Pápežom. Bolo rozhodnuté, že sa bude jednať o uzatvorení zmluvy.

júla 1847 v Ríme, uzatvorili dohovor, kardinál L. Lambruschini a zástupcovia Ruska — gróf D. Bludov a А. Butenev. Ani jeden z bodov dohody nebol nikdy plne realizovaný.

Dodáme, že počas 30-ročnej vlády imperátora Mikuláša I. prakticky nebolo žiadnych pokusov o preklad, a tým skôr o vydanie Starého zákona.

Ruská elita tých dôb tiež nerozumela globálnej politike, napríklad podľa názoru Čaadajeva[105], sú západoeurópske úspechy v oblasti kultúry, vedy, práva, materiálneho blaha priamymi a nepriamymi plodmi katolicizmu ako «politického náboženstva».

Katolícka cirkev vystupuje u Čaadajeva ako priamy a zákonný nástupca apoštolskej cirkvi. Práve ona je jediným nositeľom súborného, katolíckeho (z gréckeho „katholikos“ - všeobecný, univerzální – pozn.) princípu.

Katolíci, Gréci ani kyjevskí uniáti nezvládli im zadanú úlohu.

Analyzujúc vyššie osvojenú informáciu je možné urobiť záver, že úloha, zadaná svetovým zákulisím bola k 19. storočiu splnená len čiastočne. Silný odpor ruskej spoločnosti, a najmä tých, ktorí ochraňovali záujmy Ruska a chápali zmysel globálneho riadenia, neumožnili dosiahnuť hlavný cieľ. Vtedy prišiel katolíkom na pomoc nový tým.

«… za vlády Kataríny II (r. 1762 - 1796) sa pod Ruskou nadvládou ocitlo obrovské množstvo poľských židov, ako následok rozdelenia Poľska a pripojenia jeho mnohých oblastí k Ruskému impériu»[106].

Potom, ako sa židia objavili v Rusku, rabínom sa oveľa viac rozšírili možnosti, nielen čo sa týka rozširovania úplnej Biblie, ale aj realizácie úžerníckej doktríny.

Samotná ruská «elita», vrátane náboženskej, sa bála Bibliu uverejniť. V roku 1857 kyjevský metropolita Filaret napísal hlavnému prokurátorovi Svätého synodu А. P. Tolstému: «Následky prekladu Svätého písma do ruského jazyka budú pre našu matku pravoslávnu cirkev bolestné... Vtedy prestane celý pravoslávny národ navštevovať chrámy Božie».

Preklad kníh Starého zákona do ruského jazyka bol obnovený v r. 1856 v čase vlády vládcu imperátora Alexandra Nikolajeviča. Za jeho čias Synod rozhodol o potrebe prekladu Starého zákona do ruského jazyka. No bolo treba ešte 20 rokov boja, v určitom zmysle slova, aby v roku 1876 vyšlo vydanie úplnej Biblie v ruskom jazyku v jednom zväzku, na titulnej strane ktorého stálo: «Za požehnania Svätého Synodu». Tento text dostal názov «Synodálny preklad», «Synodálna Biblia» a vydáva sa doposiaľ s požehnaním patriarchu Moskovského a celej Rusi.

Jednu z hlavných úloh v preklade Starého zákona zohral: Daniil Abramovič Chvoľson, ktorý bol učeníkom rabína a viedol katedru hebrejskej, sýrskej a chaldejskej literatúry na východnej fakulte Sankt-Peterburskej univerzity; a Vasilij Andrejevič Levison, rabín z Nemecka, ktorý prijal pravoslávie v roku 1839.

Od tohto momentu je nezmyselné hovoriť o finančnej samostatnosti Ruska.

Potom vzniká otázka: A prečo hierarchovia Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC) nenavrhujú alternatívnu koncepciu organizácie života spoločnosti, oslobodenej od úžery? Veď, ako je napísané v Jánovom Evanjeliu (16:13): «Keď príde On, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy ...».

Je potrebné, aby hierarchovia RPC prijali rozhodnutie, ako nakladať s teoretickou platformou úžery — starozákonnou doktrínou skúpenia sveta a zotročenia obyvateľstva v mene Boha. To jest, oni majú rozhodnúť: Je formulácia Starého zákona, doteraz uznávaná, ako neoddeliteľná časť «Svätého písma», popravde inšpirovaná Bohom?

Je možné na Zemi vybudovať Kráľovstvo Božie? Kristus hovoril «Kráľovstvo Božie je vo vás. ... A každý svojím úsilím (vôľou) do neho vchádza» (Luk.17:21, 16:16). — Ale cirkvi mena Kristovho toto nazvali herézou a herézu pomenovali «chiliazmus» (gréc.) — «milenarizmus» (lat.), čím odvrhli učenie Krista.

Podľa nášho názoru je podstata Kristovho učenia práve v tom, a túto podstatu je potrebné očistiť od klamstiev pohlavárov biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha a vrátiť sa k pravému Kresťanstvu, ktoré zvestoval Ježiš Kristus, za účelom čoho je nevyhnutné zrevidovať historicky sformovanú tradíciu náboženstva a vierouku, ležiacu v jej základe.