O židoch
Ako a prečo sa písma robia «svätými»? · перевод (Slovenský) · раздел 8 из 46
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
O židoch
● O židovskej kultúre sa nedá presne hovoriť do roku 1492. V hebrejčine, podľa všetkého, bolo o tom zapísané okolo polovice 16. storočia.
● Židovskí vedci, vyhnaní zo Španielska, sa zamerali na zákonodarnú literatúru.
● Diela rabínov staršie ako z 15. storočia sa nezachovali. Zachovalo sa len veľmi málo kníh spred 15. storočia n.l.
● Prvá kniha v hebrejčine bola vytlačená na mieste, nazývanom Soncino, blízko Cremony (Taliansko, Lombardia)*, no je možné zistiť, že dokonca dátum tlače, 16. storočie, je veľmi pochybný.
● V kresťanských kruhoch je ťažké vystopovať prítomnosť hebrejčiny dokonca v prvej polovici 16. storočia.
● Kabalа, alebo tradícia sa ukazuje byť vynálezom epochy Renesancie.
● Židovská komúna na celom svete musí byť vždy utláčaná.
● «Chceme, aby boli zlikvidovaní, ale bez ich kníh sa nezaobídeme», hovorí Polydoro (Virgili). A toto je jeden zo zámerov, ktorý Pavlovo tajomstvo rozmotáva úplne.
● Pavol musí byť židom a musí byť aj katolíkom — hovoria všetci katolíci. On musí byť protestantom — hovoria všetci protestanti. No osudovým momentom v dokazovaní je to, že židia nemajú k Šavlovi-Pavlovi vzťah.
● Deň, keď cirkev prestane byť frakciou proti židom, sa stane jej posledným.
● Znovu a znovu sa vnucuje absurdná teória, že židia boli prvými vo všetkom.
Pripomenieme, že Johnson vykonal aj analýzu rozhodnutí Tridentského koncilu, ale o tom budeme hovoriť neskôr.
Pravdupovediac, Johnsonove závery sú pre kresťanov a pre historikov-tradicionalistov šokujúce. Nielenže nám autor dáva úplne inú chronológiu histórie kresťanskej cirkvi, ale hovorí dokonca o zostavovaní textov «svätého» písma za účelom dosiahnutia vlády nad kresťanským svetom.
Podľa názoru Johnsona benediktínsky mnísi zostavili symbol viery aj Evanjeliá, vymysleli si historické postavy: zakladateľov cirkvi, kresťanských vedcov, apoštolov s ich listami a skutkami, ktorým pripísali všetky svoje myšlienky.
Tiež sa ukazuje, že počas reformácie neveľká hŕstka znacharov v Európe zrealizovala transformáciu cirkvi a odštartovala expanziu latinskej modifikácie kresťanstva.
Podotýkame, že nielen Johnson, ale aj iní západní bádatelia písali o falšovaní kresťanských kníh. Napr. Barthélémy Germon, francúzsky jezuita z Orleans (1663‑1712), si myslel, že staré rukopisy s textami Blahoslaveného Augustína a dokonca aj rukopisy evanjelií boli sfalšované v benediktínskom kláštore Corbie do 13. storočia. Mnohé diela Augustína, Origena, Hieronyma, Isidora Sevillského, Bernarda atď. sú sfalšované.
Podľa Germona boli podrobené zmenám aj knihy Svätého Písma. Evanjelium od Lukáša a niekoľko listov apoštola Pavla[17].
Za falšovateľov Germon považuje známych heretikov: Ária, ebionitov («chudobných») a albigéncov, no v skutočnosti, ako uvidíme neskôr, jezuita chytráči: to „latinskí“ cieľavedome upravovali vieroučné knihy ariánov a albigéncov (katarov).
Latinská cirkev nevytvárala nové sväté knihy, ale zaoberala sa len — v súlade s úlohami, ktoré jej boli zadané zo strany globálneho riadenia, — «úpravou» textov a pridávaním vhodných článkov, čo od základu zmenilo podstatu kresťanskej vierouky.
A tak vidíme, že listy Pavla boli vytvorené pred Evanjeliami a boli základom, do ktorého boli vložené všetky kľúčové momenty pre zmenu Evanjelií. Pavlovi sa pripisuje učenie, že každá moc/vláda je od Boha, o prvenstve židov vo všetkom a ich vyvolenosti Bohom, o Kristovom vykúpení všetkých hriechov, o rodokmeni Krista od Dávida, a pod., čo, ako tvrdí Johnson, prv neexistovalo.
Skutočne, analyzujúc staroruskú literatúru, napríklad apokryf: «Zjavenie Apoštola Pavla»[18], tu vidíme celkom iného Pavla. Pavol vystupuje ako «Boží obľúbenec», ktorého osobne poznal a miloval «Syn Boží» Kristus[19]. V tomto diele sa o židoch nič nehovorí, a už vôbec nič o tom, že by Pavol bol židom Šavlom. Tu sa odsudzujú tí, «ktorí zvyšujú percentá a sú zameraní na bohatstvo a v Bohu nechcú mať pomocníka».
O apoštolovi Pavlovi je zmienka aj v Povestiach dávnych liet (nazývaných aj „prapôvodná kronika“)*, kde Pavol vystupuje ako «učiteľ Slovanov… z tých istých Slovanov sme aj my Rus; preto aj nám, Rusi, je Pavol učiteľom, rovnako ako slovanskému národu».
U I.I. Sreznevského[20], ktorý zozbieral staré slovanské kresťanské knihy, také frázy zo synodálnej Biblie, ako: «Otroci, poslúchajte svojich pánov so strachom a chvením na tele, v úprimnosti srdca svojho, ako Krista...» (Efezanom, 6:5), — chýbajú. A list Efezanom sa začína počnúc 12. veršom: «pretože náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti moci, proti vládcom tmy tohto sveta, proti duchom hnevu nebeského» (Efezanom, 6:12). To znamená, že Pavol nabádal vystupovať proti osatanelej moci, ktorá ľuďom vytvára temnotu bez východísk.
Takto sa Johnsonove závery potvrdzujú aj staroruskými zdrojmi.
No ak sa pozrieme na synodálnu Bibliu, ktorá je Ruskou pravoslávnou cirkvou prijatá ako svätá kniha, tak uvidíme, že text všetkých kanonických kníh presne kopíruje texty Vulgaty — svätej knihy Rímskej katolíckej cirkvi, hoci pred 17. storočím to tak nebolo.
Komu, kedy a ako sa podarilo zameniť ruské Sväté knihy za rímsko-katolícke, objasníme ďalej.