8.1. Odkiaľ sa čo berie
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 21 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
8.1. Odkiaľ sa čo berie
Historická minulosť, životná skúsenosť súčasníkov a vyššie opísané v predchádzajúcich kapitolách naznačujú, že: sny o tom, že štátni úradníci a poslanci, členovia biznis-komunity v postsovietskej RosSiónii náhle sami od seba zmúdrejú, získajú kompetentnosť a konceptuálnu moc, oslobodia sa od daromnej koristnosti a naplnia sa starostlivosťou o blaho ľudí v riečišti Božieho Zámeru, výsledkom čoho sa zakrátko život mnohých miliónov pracujúcich stane šťastným na všetky ďalšie časy — sú iluzórne. V dôsledku svojej iluzórnosti sú nádeje v takúto zázračnú premenu štátnej a biznis moci škodlivé, nakoľko podporujú stabilný rozvoj tendencií, ktoré v podmienkach prevahy týchto ilúzií pri nezúčastnenosti väčšiny k tomu, čo robí «vláda», vedú krajinu k ďalšej katastrofe v jej dejinách.
Algoritmika rozvoja takýchto katastrof v dejinách našej krajiny je opísaná v práci VP ZSSR «Smuta[547] na Rusi: zrod, priebeh, prekonanie...».
V tejto algoritmike rozvoja smuty sa «elita», v domnienke svojej prevahy nad prostým ľudom, pokúša vybudovať generačne stabilný rodokmeňový systém, v ktorom by možnosti uplatnenia v určitých sférach činnosti (považované za «prestížne» alebo najviac vynášajúce) a «kariérny rast» neboli podmienené tvorivým potenciálom a profesionalizmom uchádzačov, ani ich pracovnými kvalitami a bezúhonnosťou, ale boli by podmienené príslušnosťou k určitým klanom a lojálnosťou k mafiózno-korporatívnej disciplíne klanovej hierarchie.
V tomto procese dedičná «elita», ktorá sa izolovala od zvyšku spoločnosti a vymenila záujmy spoločenského rozvoja za záujmy svojho priebežného spotrebiteľského egoizmu, biologicky degeneruje a degraduje aj mravno-eticky a intelektuálne, v dôsledku čoho sa stáva, po prvé, neschopná reagovať na «výzvy doby», a po druhé, stráca podporu prostého ľudu. Vo výsledku prvého aj druhého prebieha krach historicky sformovanej davo-«elitárnej» kultúry.
Po krachu vzniká viac-menej dlhé obdobie krízy. Hociktorá z takýchto kríz minulosti mohla zničiť Ruskú mnohonárodnú civilizáciu v prípade, ak by v nej zahynulo jej genetické jadro. Z takýchto kríz sa naša civilizácia v minulosti dostávala práve vďaka činnosti predstaviteľov jej genetického jadra, nie «elity».
V minulosti, po zavŕšení kríz davo-«elitarizmu» sa začínal nový cyklus rozvoja smuty. V prvej fáze cyklu prebiehal vznik novej kultúry a novej štátnosti, ktorá vyjadrovala záujmy všeľudového civilizačného rozvoja. Štart druhej fáze smuty dávala «elitarizácia» štátnosti, ktorá sa sformovala na začiatku prvej fázy, po čom znovuzrodená «elita» začala znova budovať svoj rodokmeňový systém, klanovú hierarchiu a priviedla krajinu k ďalšiemu krachu kultúry následkom svojej neschopnosti reagovať na «výzvy doby» a straty podpory zo strany prostého ľudu. Prechod od prvej fázy smuty k druhej môže byť sprevádzaný krízou menšieho rozsahu, než krízy rozdeľujúce dva po sebe idúce cykly smuty (takouto prechodnou krízou od jednej fázy cyklu rozvoja smuty k druhej bola v našich časoch «prestavba» a prvá polovica 1990-tych rokov, keď prebiehal vznik a formovanie postsovietskej buržoázno-oligarchickej, hierarchicky klanovej, rodokmeňovej štátnosti).
Zatiaľ čo postoj a úloha «elity» ako politicky vládnucej sily v tomto procese je pre väčšinu pochopiteľná, tak postoj a úloha «elite» podriadeného prostého ľudu v takýchto katastrofách si vyžaduje objasnenie. Vklad prostého ľudu do rozvoja ďalšej katastrofy kultúry v minulosti spočíval v jeho ľahostajnosti k celoštátnym veciam. Čiastočne to bolo zapríčinené historickými okolnosťami — zaneprázdnenosťou prostého ľudu v hospodárskej činnosti, ktorá nenechávala dostatok voľného času a síl na rozšírenie vlastného obzoru a účasť vo veciach celospoločenského významu; chýbajúcim dostupom k zdrojom adekvátnych informácií celoštátneho významu; nerozvitosťou na Rusi spoločenských inštitútov vedy a mimorodinného vzdelávania, ku ktorým by mali dostup široké vrstvy obyvateľstva.
No v prvom rade to bolo spôsobené aj mravným postojom samotného prostého ľudu: «my sme len jednoduchí ľudia... nech rozhoduje vrchnosť...»; «mám (máš) byť prehnane iniciatívny? — sú to len samé starosti, nech si s tým láme hlavu vrchnosť...»; «sám vstúpiť do vedenia? — niet horšej roboty, ako «pásť hlupákov» — nech iní drú ako osly...» atď.
Prevaha práve tejto mravno-etickej pozície medzi prostým ľudom bola kultivovaná «elitou», pretože otvárala možnosti zneužitia právomocí pre všetku malú i veľkú rôznorodú vrchnosť — «vládcových ľudí», cirkevných dejateľov, podnikateľov. Ináč povedané, história Rusi a súčasnosť potvrdzujú ázijskú múdrosť: «aký ľud, taký kráľ».
V dnešnej dobe, v ďalšom úplnom cykle rozvoja smuty na Rusi, ktorého druhú fázu práve prežívame[548], sa v charakteristikách základnej štatistickej masy «elity» a prostého ľudu zmenilo len málo čo. Napriek tomu, charakter budúcnosti je určovaný nie postojom k životu základnej štatistickej masy davu prostých ľudí, štátnych úradníkov, poslancov a ostatných «elitárov», ale činnosťou genetického jadra civilizácie. A nato, aby sme pochopili, ako sa vyhnúť ďalšej katastrofe kultúry a nevyhnutných (v takomto prípade) masových a ťažkých všadeprítomných sociálnych pohrôm[549], je potrebné odhaliť tie faktory, na ktoré možno aplikovať cieľavedomý riadiaci (premyslený vôľový) vplyv.
Ako sa neraz uvádza v materiáloch KSB, ak sa budeme vzťahovať na plnú funkciu riadenia, tak kvalita života civilizovanej spoločnosti je podmienená:
● po prvé, aktuálne funkčnou koncepciou riadenia, t.j. načrtnutými cieľmi spoločenského rozvoja (vedome zvoleným zmyslom života spoločnosti) a predstavami o spôsoboch a prostriedkoch dosiahnutia týchto cieľov, ktoré vštepuje do spoločnosti tá-ktorá konceptuálna moc;
● po druhé, kvalitou riadenia (predovšetkým, riadenia štátu) realizovaného v súlade s touto koncepciou.
Pritom, civilizovaná spoločnosť (samoriadiaca sa alebo riadená zvonka v duchu nejakej koncepcie, alebo prežívajúca konflikt koncepcií) sama osebe predstavuje súbor vzájomne spolupracujúcich spoločenských inštitútov.
Spoločenský inštitút je vnútrospoločenský útvar, nesúci v sebe z pokolenia na pokolenie špecifickú sadu funkcií, ktoré iné spoločenské inštitúty alebo jednotliví ľudia nedokážu vyplniť buď vôbec, alebo s takou úrovňou kvality, aká je potrebná pre stabilitu spoločnosti a jej rozvoj.
Objektívne nevyhnutné funkcie a vzájomné vzťahy medzi spoločenskými inštitútmi, zabezpečujúce stabilitu rozvoja spoločnosti v nadväznosti pokolení, sú uvedené v tabuľke 2.
Tabuľka 2. Objektívne nutné funkcie a vzájomné vzťahy spoločenských inštitútov
Na základe tabuľky 2 môže byť model vzájomnej spolupráce spoločenských inštitútov pri plnení funkcie každého z nich rozšírený do nevyhnutnej úrovne detailnosti. Avšak ignorovať v politike a biznise to minimum, ktoré je zobrazené v tabuľke 2 — znamená rozbíjať spoločnosť, telesne a psychicky mrzačiť množstvo ľudí a znášať ich zo sveta.
Ako už bolo spomenuté skôr v kapitole 5, ak budeme skúmať minulosť, tak všetky spoločenské inštitúty vyrástli z inštitútu rodiny, ako zo «semiačka». A v dlhodobých časových intervaloch, obopínajúcich život mnohých pokolení, je určujúcim faktorom rozvoja spoločnosti fungovanie inštitútu rodiny[550]. No ako ukazujú výsledky ankiet starších žiakov, predstavy mestských tínedžerov o svojom budúcom rodinnom živote sú vzdialené aj od reality, aj od ideálu uvedeného v tabuľke 2 — viď Príloha 2. A toto je jedna z hrozieb pre budúcnosť krajiny.
V kratších časových intervaloch (v hraniciach aktívneho života jedného-dvoch pokolení) je kľúčovým fungovanie inštitútu štátnosti, podmienené fungovaním inštitútu rodiny a systému vzdelávania počas života niekoľkých predchádzajúcich pokolení.
A tak prichádzame k otázke: Čo je potrebné urobiť v systéme vzájomných vzťahov spoločenských inštitútov, uvedených v tabuľke 2, aby prebehla zmena koncepcie riadenia panujúcej nad spoločnosťou a výsledkom toho sa kvalita života civilizácie zmenila tak, aby parazitizmus bol navždy odstránený?
Ak, vychádzajúc z objektívneho poriadku spolupráce spoločenských inštitútov (uvedeného v tab. 2), budeme analyzovať subkultúru štátnosti postsovietskej RF ako informačno-algoritmický systém, tak ten je taký, aký je, hlavne preto, lebo v základe jeho činnosti ležia sociologicko-ekonomické teórie (vrátane takej zložky právnického vzdelania, ako «teória štátu a práva»), ktoré sa učili dnešní štátni úradníci, poslanci, činitelia veľkého a stredného biznisu počas svojho štúdia na VŠ, cez «prizmu» ktorých oni dnes skúmajú a hodnotia aktuálne veci aj perspektívu a vypracovávajú líniu správania, ktorou sa riadia v praktickej činnosti.
Všetky tieto teórie BEZ VÝNIMKY boli vytvorené v duchu biblickej koncepcie zotročenia ľudstva v mene Boha a sú predurčené na jej obsluhu, a v dôsledku poslednej spomenutej okolnosti — ani na nič iné nie sú vhodné[551].
Okrem toho, v civilizácii na základe spoločenského zjednotenia úzko-špecializovanej profesionálnej práce, možno v ľudskom chápaní sveta vyčleniť dva funkčne odlišné komponenty: jeden zabezpečuje profesionálnu činnosť jednotlivca, a druhý zabezpečuje prepojiteľnosť nositeľov úzkeho profesionalizmu navzájom v spoločenskom zjednotení práce a organizačno-kultúrnu jednotu každej spoločnosti.
Prítomnosť druhého komponentu pri absencii alebo nedostatočnej rozvinutosti prvého mení jednotlivca na diletanta a kibica[552], neužitočného pre spoločnosť. Preto je význam prvého komponentu väčšine jasný. Význam druhého nechápe každý: najmä v dôsledku jeho nerozvitosti u samotných ľudí, ktorí nechápu jeho význam.
Avšak druhý komponent chápania sveta jednotlivca, ktorý možno charakterizovať slovami «vedomosti — z každého rožku trošku», je nemenej dôležitý ako ten prvý. Všetci tí, u koho tento komponent nie je rozvitý, sú odsúdení byť nie viac, ako doplnkom k svojmu pracovnému miestu, «pešiakmi» rôznych postavení v cudzích «hrách», hoci vo svojej väčšine plnia zverené im úlohy v režime akoby samoriadenia. O týchto hrách nemusia mať ani len tušenia, no keďže sú do nich zatiahnutí, sú odsúdení žať plody svojho aj cudzieho nestranného postoja k nim.
A čím väčší je v spoločnosti podiel takýchto «doplnkov k pracovnému miestu», tým menej je táto spoločnosť schopná k realizovaniu demokracie a tým viacej sú rozdelení jej členovia, pretože ich nespájajú žiadne ideály; žijú preto, aby pracovali[553]; a pracujú len preto, aby zarobili a mohli míňať úmerne svojmu platu a cenníku v súlade s diktátom módy a reklamy. Nimi nie je ťažké manipulovať, dokonca napriek ich objektívnym záujmom, využívajúc pritom rozdiel v ich chápaní mimo sféru ich úzkoprofesionálnej kompetencie, podobne ako to predviedol chlapík, ktorý vybabral s lenivým medveďom v rozprávke «Vŕšky a korienky». Stav sa ešte zhoršuje, keď je medzi «doplnkami k pracovnému miestu» veľký podiel diletantov, poriadne neovládajúcich ani tú profesiu, ktorej sa venujú[554].
Preto hlavné nebezpečenstvo prevládania v «mentalite» spoločnosti úzkeho profesionalizmu nesie sociálny charakter. Úzky špecialista, nedisponujúci šírkou obzoru, dokonca ak je aj vynikajúcim odborníkom a človekom s dobrými úmyslami, predstavuje sám pre okolie a potomkov tým väčšiu hrozbu, čím viac je špecializovaný a izolovaný vo svojom profesionalizme. Príčina je v tom, že jeho dobre myslená úzkošpecializovaná činnosť, môže v iných sférach plodiť množstvo následkov — sprievodných efektov. No všetky tieto následky — sprievodné efekty — sú pre úzkosť jeho obzoru (nezávisle od jeho špecializácie — «humanitnej»[555] či prírodovednej, technickej alebo medicínskej) preňho neznáme a nepredvídateľné, hoci medzi nimi môžu byť aj mimoriadne škodlivé, schopné dokonca zničiť globálnu civilizáciu. Situácia sa komplikuje, ak v iných sférach činnosti masovo pracujú rovnakí úzko-špecializovaní profesionáli a diletanti, ktorí nie sú schopní odhaliť a riešiť problémy týkajúce sa niekoľkých oblastí profesionálnej špecializácie. A ešte väčšiu hrozbu to predstavuje ak je život spoločnosti podriadený princípu dosahovania čo najvyššej komerčnej efektívnosti vo všetkých súkromných druhoch činnosti, ktorý je sám jedným z prejavov úzkosti obzoru a primitívnosti chápania sveta všetkých, čo sa ním riadia: od drobného podomového predavača až po vážených vlastníkov a top-managerov bánk a nadnárodných spoločností.
Práve preto je profesionálna činnosť v sfére sociálneho riadenia na základe akejkoľvek úzkej špecializácie (dokonca ak v nej boli v minulosti dosiahnuté nesporné úspechy) pri absencii dostatočne širokého obzoru (zahŕňajúceho v sebe jak humanitárnu, tak aj prírodovednú, vrátane biologickej a technickej zložiek), pri absencii mozaikovosti chápania sveta, umožňujúcej povzniesť sa nad súkromné (a tým skôr — nad súkromné finančné) záujmy, je odsúdená na vyloženú neadekvátnosť.
Práve preto pre riadiacich pracovníkov a uchádzačov na riadiace funkcie «niet vedomostí, ktoré by boli zbytočné». A pritom ešte sú povinní odlišovať vedomosti od «informačného balastu», t.j. sú povinní rozlišovať signál, nesúci informáciu dôležitú pre riadenie, od šumov na pozadí a adresne cieleného rušenia. No táto úloha je neriešiteľná pri ateistickom chápaní sveta, či už ide o vernosť materialistickému alebo idealistickému ateizmu[556]. Inými slovami, každý človek musí byť schopný samostatne rozširovať svoj obzor a detailizovať svoje chápanie sveta v súlade s životnými úlohami, ktoré rieši. A to si vyžaduje všeobecné osvojenie metodológie poznávania — umenia dialektiky. A od tých, ktorí sa uchádzajú o prácu v sfére sociálneho riadenia alebo už v nej pracujú — sa to vyžaduje obzvlášť[557].
Avšak systém vyššieho vzdelávania v ZSSR a v postsovietskej RF je vybudovaný tak, že on masovo vytváral a vytvára úzkych špecialistov, nemajúcich dostatočne široký obzor, ktorý je potrebný pre koordináciu činnosti so špecialistami dokonca aj zo susedných oblastí. Okrem toho, do vzdelávacích štandardov vyššieho vzdelávania ZSSR a postsovietskej RF neboli vpustené informácie nutné na formovanie riadiacej gramotnosti, pohľadu na život z aspektu riadenia a riadiacej spôsobilosti absolventov VŠ — hoc aspoň inžiniersko-technického a sociologicko-ekonomického profilu prípravy.
Preto tí, ktorí najprv pracovali v nejakej neriadiacej profesii, a potom prešli a prechádzajú do sféry riadenia (pracovať ako riadiaci pracovníci), vo svojej väčšine nedisponovali potrebnou šírkou obzoru a adekvátnou riadiacou «mentalitou», v dôsledku čoho nezavládli efektívnou poznávaco-tvorivou kultúrou — umením dialektiky. A vzhľadom na tieto osobitosti vzdelávacieho systému a špecifiku praxe mimo sféru sociálneho riadenia je určitý počet štátnych úradníkov, poslancov, predstaviteľov biznis-komunity, majúcich za sebou vyššie profesionálne vzdelanie nesociologicko-ekonomického charakteru (prírodovedecké, technické, medicínske, pedagogické a pod.) a určitú pracovnú skúsenosť v profesii, presvedčených o tom, že ak ich získané vzdelanie im umožňovalo pomerne úspešne riešiť úlohy ich profesionálnej činnosti do prechodu na prácu v sfére riadenia, tak podstatou rovnaké bude aj sociologicko-ekonomické vzdelanie — obzvlášť západné[558].
T.j. oni sú presvedčení o tom, že na jeho základe možno dostatočne úspešne odhaľovať problémy v živote spoločnosti a riešiť úlohy sociálno-ekonomického rozvoja. A preto na získanie profesionalizmu vo sfére sociálneho riadenia potrebujú získať ešte jedno vyššie vzdelanie alebo sa podľa potreby obracať na konzultácie k profesionálom, ktorí získali patričné sociologicko-ekonomické vzdelanie a zverovať im určité fragmenty prác a druhy činnosti. A riadiaci pracovníci s humanitným vzdelaním sa presne tak isto spoliehajú na názory expertov v otázkach techniky[559].
Tieto špecifiká vzdelávacieho systému a postoj ľudí k získanému vzdelaniu je jedným z faktorov realizácie kryptokolonizácie krajiny, o ktorej šla reč skôr v kapitole 2.4.
No ak problémy narastajú, a úlohy sa nedarí riešiť, tak príčina tohto stavu, podľa ich názoru, nie je v defektnosti sociologicko-ekonomických teórií, ležiacich v základe sociologicko-ekonomického (vrátane právnického) vzdelania, ktoré mnohí z nich získali ako druhé alebo tretie vyššie vzdelanie, ale v chybných charakterových vlastnostiach jednotlivých úradných osôb, a také javy ako korupcia[560], rozkrádanie štátneho majetku, neochota alebo neschopnosť podriadených pracovať atď., sú osobitosťou «národného charakteru» a «národnej mentality».
A vo svojich záveroch a zovšeobecneniach nezachádzajú ďalej než to, že:
● strana «Jednotné Rusko» (LDSR, KSRF atď. — treba zdôrazniť) je stranou podvodníkov a idiotov, že zlodejmi a idiotmi sú konkrétne úradné osoby;
● a keby sa tak podarilo presvedčiť «elektorát», aby na ďalších parlamentných a komunálnych voľbách zahlasoval za «ich» stranu, a na prezidentských a gubernátorských voľbách za «ich» kandidátov, tak nová vláda úspešne vyrieši problémy krajiny v «rozumnej», krátkej lehote dejín[561].
Na obrázku je oplotený verejný areál
s tabuľkou na ktorej stojí:
„Vážení Moskovčania,
tento plot je namontovaný pre prípad nepokojov
vyvolaných masovým falšovaním nadchádzajúcich volieb.
Prosíme o prepáčenie za dočasné nepohodlie“
Tomuto veria aj davy «banderlogov», spochybňujúci na mítingoch výsledky parlamentných (december 2011) a prezidentských (marec 2012) volieb v RF.
Skutočne, všetky menované negatívne sociálne javy sa skutočne dejú a nie ojedinele, a skutočne bránia zveľaďovaniu života spoločnosti. No zároveň s tým nádeje typu, že všetky problémy sa vyriešia sami od seba v prípade, ak «elektorát» bude hlasovať «správne», a počas volieb sa nebudú falšovať výsledky — sú neadekvátne.
Dokonca ak aj «elektorát» zahlasuje «ako treba» a nebudú sa vyskytovať ani len ojedinelé prípady falšovania výsledkov, tak sociologicko-ekonomické teórie ležiace v základe vyššieho profesionálneho politicko-ekonomického a právnického vzdelania, ktoré získali (podľa ich názoru) «správni» poslanci a úradníci — nezodpovedajú úlohe bezkrízového stabilného rozvoja spoločnosti. Oni všetci obsluhujú biblickú doktrínu zotročenia ľudstva v mene Boha a sú «otesaní» pre úlohu exploatácie spoločností v kryptokoloniálnom režime rukami a intelektom koloniálnej administrácie nabranej z domorodcov; a v prípade núdze — pre úlohu kolonizácie spoločnosti v odkrytej forme alebo pre úlohu jej fyzickej samolikvidácie či likvidácie niektorým zo spôsobov.
Obeťami sociologicko-ekonomického vzdelania tohto typu v našej krajine sa stali všetci politici, ktorí mali účasť na prestavbe, postsovietskych reformách a realizácii štátnej a biznis-moci v postsovietskom období. Rozdiel medzi nimi je len v tom, že jedni z nich sú verní socialisticko-komunistickej paradigme v jej marxisticko-leninskej alebo marxisticko-pravoslávnej verzii, a druhí sú stúpencami kapitalizmu v jeho internacistickej liberálno-buržoáznej verzii alebo oligarchicko-kapitalistickej národnej/mnohonárodnej etatistickej monarchickej/republikánskej verzii. V tomto nie je žiadny rozdiel medzi, zdalo by sa, natoľko rozdielnymi dejateľmi, ako M.S.Gorbačov, J.K.Ligačjov, G.Ch.Popov[562], B.N.Jeľcin, J.T.Gajdar, V.S.Černomirdin, B.J.Nemcov, S.V.Kirijenko[563], I.M.Chakamada, A.B.Čubajs, A.J.Livšic[564], A.V.Dvorkovič[565], A.D.Sacharov, N.A.Andrejeva[566], A.A.Sobčak a jeho učeníci, účastníci «Helsinskej skupiny», ďalší predstavitelia dnešnej štátnej moci a predstavitelia všetkých druhov jej opozičného davu. A až v druhom rade je spoločnosť — obeť ich politiky, predajnosti a «zverbovanosti» niektorých z nich (konkrétne, M.S.Gorbačova, A.N.Jakovleva, A.I.Solženicyna).
Čo sa týka predstáv o sociológii a ekonomike u zvyšnej časti spoločnosti, ktorá nezískala vyššie vzdelanie, tak tie sa formovali pozvoľna, v malých dávkach, televíziou a rádiom (pamätáte sa na programy: «Spýtajte sa Livšica», «Podebatujeme s Michailom Vellerom»[567] a im podobné? a okrem toho, na dôverčivé, nestabilné a slabé umy majú vplyv aj každohodinové správy s ich sociálno-ekonomickým blokom), publikáciami v ostatných médiách, vedecko-populárnej a publicistickej literatúre. No autormi všetkých týchto publikácii, a tiež «výhybkármi» «filtrujúcimi bazár» autoritatívnych «intelektuálov» na historicko-politické a ekonomické témy, a púšťajúcimi ich do éteru a do tlače, boli obete sociologicko-ekonomických teórii, ležiacich v základe systematického vzdelávania.
Ak by politicko-ekonomická «mentalita» spoločnosti a predstaviteľov štátnosti bola k roku 1985 sformovaná na základe obsahovo iných — životu a riadeniu adekvátnych — teórii[568], tak za teóriami a vzdelaním na ich základe by nasledovala aj iná politika, aj dejiny by boli iné... Teraz by sme žili v inej krajine — jedinej svetovej «veľmoci», lídrovi a učiteľovi rozvoja globálnej civilizácie[569].
Táto okolnosť nás znova privádza k otázke: A prečo všetky tieto obete vyložene lživých a chybných teórií si nevšimli nezrovnalosti a nekládli prednášajúcim na VŠ otázky, na ktoré v týchto teóriách nie sú odpovede, a sami nevypracovali alternatívne teórie?
Odpoveď na ňu bola čiastočne daná v kapitole 2.4 pri objasnení témy kryptokolonizácie. No táto otázka je mnohovrstvová, a niektoré jej aspekty si vyžadujú dodatočné vysvetlenie.
Po prvé, počas študijných rokov pred vstupom na VŠ vo všeobecno-vzdelávacej škole jej pedagogická kultúra cielene potláčala poznávaco-tvorivý potenciál[570] žiakov. Ustáť jej moc, a o to viac — osvojovať si Bohom daný poznávaco-tvorivý potenciál pod jej tlakom a napriek nej, a rozvinúť si pritom do momentu vstupu na VŠ alternatívny svetonázor — dokázali len jednotlivci.
Po druhé, pedagogický systém v davo-«elitárnych» kultúrach je vytvorený tak, že ak žiak kladie otázky na ktoré niet odpovedí v teóriách povýšených na istinu učebným plánom, a o to viac, ak on svojimi otázkami a komentármi odhaľuje neadekvátnosť teórii a neschopnosť vyučujúceho vyvrátiť jeho komentáre, tak u takéhoto v drvivej väčšine prípadov vznikajú problémy: zlé hodnotenia, uštipačné poznámky k správaniu, cielený hon zo strany pedagogického kolektívu a druhých žiakov povzbudzovaných «pedagógmi». Pre túto osobitosť systému sa počas desaťročia u žiakov sformoval návyk-automatizmus správania: neklásť «superchytré» otázky, nepredvádzať nevšednosť svojho myslenia na verejnosti, «nezhadzovať» vyučujúcich a pedagogický systém otázkami a komentármi, na ktoré v učebnom programe niet presvedčivých odpovedí.
A toto sa týka nielen dejepisu, čo znázorňuje karikatúra vľavo, ale aj všetkých ostatných predmetov, ktorých štúdium je zahrnuté do učebného plánu všeobecno-vzdelávacej školy[571]. Avšak, aby situácia znázornená v tejto karikatúre bola v živote možná, je potrebné, aby «Maria Ivanovna» alebo niekto iný z učiteľov napriek korporatívnej disciplíne pedagogickej komunity dal určitým spôsobom žiakovi predstavu o existencii alternatívnych pohľadov a prebudil v ňom záujem k ich hľadaniu a samostatnému štúdiu a vypracovaniu; alebo je potrebné aby to urobila rodina alebo niekto z priateľov — no v tomto prípade je prakticky neodvratný konflikt medzi rodinou a školou, v ktorom na strane pomýlenej školy v mnohých krajinách už vystupuje nemenej pomýlená «juvenilná justícia» davo-«elitarizmu»...
No aj po absolvovaní školy, ňou sformovaný návyk «nevyčnievať z davu a demonštrovať lojálnosť»[572] funguje aj naďalej jak počas štúdia na VŠ, tak aj neskôr, keď bývalí žiaci a študenti sa začleňujú do pracovnej činnosti v kolektívoch.
Po tretie, pod vplyvom prvého a druhého, škola už v prvej triede odmieta ako «nevzdelateľných» a «robí» štvorkárov z tých, ktorí intuitívne cítia neadekvátnosť toho, čo im škola predkladá k štúdiu ako hodnoverné znalosti, a ktorých mravnosť im nedovoľuje na hodinách cynicky prednášať nezmysly z učebníc len preto, aby si nepohnevali učiteľov a dostávali dobré známky.
Pod vplyvom tohto všetkého sa v starších triedach stávajú jednotkármi tí, ktorých intuícia a vnímanie miery, ako aj dialektická kultúra sú potlačené, ktorí si však ľahko zapamätávajú rôzne slová bez uvažovania (t.j. bez účasti obrazného myslenia a pravej hemisféry mozgu vo svojej intelektuálnej činnosti) a bez toho, aby precítili, čo za nimi stojí; tí, ktorí sa naučili kombinovať hotové názory a na ich základe vedia logicky bezchybne kompilovať názory nové; a tiež mravne-bezzásadové typy, nezmrzačené v zmyslovom a čiastočne v intelektuálnom rozvoji, no schopné vďaka nemravnosti zopakovať učiteľovi hocijakú hlúposť z učebnice, ak je to nutné pre získanie dobrej známky, pre udržanie statusu «dobrého žiaka» a na demonštráciu lojálnosti systému ako celku. A práve predstavitelia týchto troch kategórií tvoria väčšinu uprostred tých, čo boli prijatí na VŠ, v ktorých sa charakter pedagogickej kultúry celkovo neodlišuje od pedagogickej kultúry všeobecno-vzdelávacích škôl davo-«elitarizmu». A nositelia s takouto mravnosťou a celkovou psychikou potom vstupujú do politiky, čo nemôže mať žiadne iné následky, okrem tých, ktoré vyvolávajú nespokojnosť spoločnosti.
A poukázať na neadekvátnosť sociologicko-ekonomických teórií, kultivovaných systémom vyššieho vzdelania, by mohli tí, ktorých intuícia a MRAVNOSŤ im neumožnila stať sa jednotkármi ešte v prvej triede, a ktorých všeobecno-vzdelávacia škola odmietla ako «nevzdelateľných» a «urobila» štvorkármi[573]. Mohli by... ak by si osvojili učebný program všeobecno-vzdelávacej a vyššej školy, stavajúc sa k nemu kriticky, alebo ak by získali alternatívne (systémovému vzdelaniu) životne adekvátnejšie vzdelanie alebo samovzdelanie.
A ojedinelé deti sa ocitajú v stave toto dosiahnuť a ku koncu školy prísť k presvedčeniu, že vedomosti, ktoré tá-ktorá kultúra považuje za pravdivé je historickou danosťou, ktorá je podmienená minulosťou a odsúdená byť v budúcnosti vystriedaná inou danosťou, a preto nemá zmysel si kvôli nej «skákať do vlasov» a «jesť kašu za horúca», ale treba tvoriť kultúru, čistiac ju od následkov minulých chýb a zneužití.
Veď prváčikovia sa predsa «nevykľuli z vajec» 1. septembra, aj so školskou taškou na pleciach a kvetami v rukách, priamo vo svojich školách, odkiaľ si ich po prvom dni v škole rodičia vzali domov do rodiny. Oni prišli do školy, už vychovaní v rodinách a škôlkach tak, že väčšina z nich nedokázala zostať psychologicky a tvorivo slobodnými[574] pod tlakom pedagogického systému davo-«elitarizmu» a mravno-psychologicky boli ním zmrzačení a zdeformovaní.
Treba pochopiť: tvrdenie «moc korumpuje, a absolútna moc korumpuje absolútne» je lživé a bohorúhačské.
Moc nikoho nekorumpuje, no kráčanie nahor po stupňoch hierarchie vnútrosociálnej moci ponúka možnosť čoraz viac a viac beztrestne prejavovať chybnosť svojich mravov. A mravno-etické kvality osoby sa formujú v rodine, prevažne v rannom detstve, hoci mnohé z možností, ktoré sa realizujú v živote dieťaťa, sa predurčujú predhistóriou počatia, ktorú sú rodičia povinní sformovať tak, aby nezaťažovali osud dieťaťa vývojovými chybami jeho tela a psychiky.
T.j. všetko zlo, vychrlené do spoločnosti štátnym riadením a praktikami biznisu od začiatku prestavby po súčasnosť (v ZSSR aj v postsovietskych štátoch, vrátane RF) je priamym následkom nedotiahnutých vecí v prvom rade inštitútu rodiny počas predchádzajúcich niekoľko desaťročí, a až v druhom rade následkom osobitostí všeobecno-vzdelávacích a vyšších škôl, ktorých chybná pedagogická kultúra je taktiež dôsledkom nedotiahnutých vecí inštitútu rodiny v oveľa ranejšom období.
Túto analýzu možno zhrnúť nasledovne:
Sociálne politické a ekonomické následky, prejavujúce sa v nejakej konkrétnej štátnej činnosti a jej výsledkoch, prichádzajú po uplynutí 30 — 50 rokov od času, keď prebiehali určité špecifické javy v činnosti inštitútu rodiny. Toto sa týka jak sociálneho politického a ekonomického negatíva, tak aj nesporných úspechov spoločnosti v jej rozvoji.
Inými slovami, dynamika zmeny kvality života spoločnosti z pokolenia na pokolenie (jak smerom k zlepšeniu, tak aj smerom k zhoršeniu) je podmienená nasledovnou postupnosťou štatisticky popisovaných procesov: «počatie, vynosenie, pôrod a prvotná výchova detí v rodine» → «výučba a výchova v systéme všeobecného vzdelávania» → «profesionálne vzdelávanie, vrátane vyššieho» → «pracovná činnosť, vrátane verejnej (riadiacej)». Každá etapa vytvára alebo ničí predpoklady pre úspešnú realizáciu všetkých nasledujúcich etáp. Vplyv štátu na túto postupnosť môže byť zameraný jak na zlepšenie kvality života, tak aj na jej zhoršenie.
Všetko to dohromady znamená, že:
● Dnešné aktívne pokolenia predstaviteľov štátnej a biznis moci sú nevzdelateľní z rôznych príčin. Uviazli v nimi vytváranom (v dôsledku riadiacej negramotnosti a samoľúbosti) škodlivom banketno-zhýralom zhone, a pod jeho mocou im nezostáva čas k tomu, aby sa venovali samovzdelávaniu; nehovoriac už o tom, že u väčšiny z nich je osobná kultúra zmyslov a celkovej psychickej činnosti taká, že nie sú schopní samovzdelávania ani v čase slobodnom od profesionálneho a banketno-zhýralého zhonu: preštudovať si knihu, v ktorej sa za slovami skrývajú nové vedomosti, je pre väčšinu z nich — nad ich sily.
● Im podriadený aparát, medzi povinnosti ktorého patrí práca s podnetmi občanov, je zložený prevažne z takých istých ľudí a preto nie je schopný z celého množstva podnetov vyčleniť neveľkú časť podnetov týkajúcich sa skutočne osudovej problematiky[575]. No ak by toho aj bol schopný, tak by sa ocitol pred otázkami:
→ A ako to oznámiť nadriadeným, do moci odetým, samoľúbym «intelektuálom» a «vzdelancom», ak to nezapadá do ich predstáv o živote (a tým skôr ak im to protirečí) a oni nie sú schopní prečítať viac ako 4 strany textu, v ktorom navyše nesmie byť nič, čo by presahovalo hranice ich už sformovaného chápania sveta?
→ A načo a ako vlastne to oznamovať tým, ktorí už v detstve ohluchli pred hlasom svojho svedomia a stratili hanbu, keď odkrytie ich mravno-etickej skazenosti a z nej prameniacich mentálnej nespôsobilosti a záškodníctva nevedia vyvolať nič, okrem ich rozčúlenia a hnevu, skrytej urazenosti a následnej pomstychtivosti zo strany tých, ktorí sú presvedčení o svojej prevahe a práve na všetko-si-dovoľovanie voči «dobytku» «ich blahorodí» a «excelencií»?
Práve v dôsledku tohto spoliehať sa na to, že štátna aj biznis moc sa zmení sama od seba pod vplyvom množstva podnetov a výziev občanov na ich adresu, a názorov vyjadrovaných na mítingoch a v médiách predstaviteľmi ideovo rôznych opozícií — znamená utešovať sa vyložene nesplniteľnými ilúziami a navršovať potenciál budúcej katastrofy.
Preto:
● chodiť na protestné mítingy je škodlivé pre spoločnosť a nebezpečné pre samotných účastníkov;
● pre dnešnú štátnu moc na všetkých jej úrovniach sú najočakávanejšími apelmi od občanov k jej predstaviteľom — vyjadrenia pochvaly, oddanosti a vďačnosti za prázdne «deklarácie vlády o dobrých zámeroch» a za rôzne drobné dobrodenia, ktoré vláda preukázala rôznym jednotlivým občanom v reakcii na ich podnety (urobili alebo opravili cestu; dali nové bývanie po tom, čo zhorela osada kvôli tomu, že nejaký «banderlog» odhodil ohorok do suchej trávy; zlepšili životné podmienky veteránovi alebo mnohodetnej rodine; obnovili zákonnosť a potrestali nejakého malého úradníka, ktorý zneužil moc «v rozpore s postavením», atď.);
● pre rozvoj spoločnosti sú najužitočnejšími reakciami občanov ku vládnym orgánom «politkorektné» a formálne slušné texty s objemom do 4 strán, z ktorých by podriadený úradník, vládny činiteľ alebo poslanec mohli jednoznačne a presvedčivo pochopiť nasledovné:
postsovietska štátna moc je — až na zriedkavé osobné výnimky — protiľudová bábková mafiózna korporácia, ktorá u premýšľajúcej časti spoločnosti nemá ani dôveru, ani autoritu;
táto koná v medziach Božieho dopustenia a momentálne existuje iba preto, lebo svojim hlúpym (po všetkých stránkach) riadením ešte nestihla vytvoriť okolnosti, ktoré ju pochovajú podľa princípu «za čo bojovali, to ich aj odrovnalo»[576], ako tomu bolo už neraz v minulosti;
takýto «status quo» nemôže trvať večne, čo v perspektíve zaváňa mnohými nepríjemnosťami pre tých, ktorí uspeli vo vláde alebo v biznise, a členov ich rodín, vrátane ich nástupcov.
Ničmenej v tom, že drvivá väčšina štátnych úradníkov, poslancov, predstaviteľov biznis-komunity sú takí, že ich samotných, ako aj ich činnosť nemožno charakterizovať pozitívne, a že v tom majú hlavnú «zásluhu» ich rodičia a celkovo rodiny — spočíva len jeden aspekt problému, ktorý v celej jeho plnosti možno stručne zhrnúť v prísloví «vznešené miesto nebýva prázdne»[577].
Druhý aspekt problému spočíva v tom, že v iných rodinách (a ak je detí niekoľko, tak občas aj v tých istých rodinách) vyrástli ľudia takého mravne-psychologického charakteru, že si nepriali alebo nedokázali sa stať kvalitatívne inou (parametrami mravnosti a etiky) štátnou a biznis- mocou v krajine, nevpustiac tak do vlády jej dnešnú kádrovú zostavu.
Časť z nich bola vychovaná v rodinách tak, že do dospelého života vošli so stabilným dobytčím typom režimu psychiky: z ich uhlu pohľadu im všetci všetko musia, a oni sami nemusia nikomu nič, nie sú v živote nikomu a ničím zaviazaní. Ich «činnosť» je zameraná na získanie rozmanitých pôžitkov, podľa možnosti s minimom úsilia z ich strany a bez akýchkoľvek ohľadov na okolitý svet a zodpovednosti za napáchané. V dôsledku toho oni, ak pracujú, tak pracujú ledabolo a nemožno im nič zveriť na zodpovednosť: bez permanentnej kontroly, prinútenia a garantovaného trestu za porušenia, všetko čo spravia pre druhých (a nie pre seba «najdrahších») bude urobené zle[578] — dokonca aj v prípade, ak im to profesionalizmus umožňuje urobiť dobre; ak možno niečo ukradnúť v podmienkach iluzórnej alebo garantovanej beztrestnosti — bude to ukradnuté; ak možno niečo pokaziť alebo znehodnotiť v nádeji na beztrestnosť (pokiaľ to nejde ukradnúť) — bude to pokazené a znehodnotené, buď z konkrétneho dôvodu, alebo v snahe uškodiť druhým len tak pre vlastné potešenie[579], alebo aby ukázali svoju «frajerinu» podobným ako sú oni, dobytkom-«banderlogom»; v určitých situáciách, pri vzplanutí citov, dokážu urobiť jednorázovo aj niečo dobré (až po vlastné samoobetovanie sa), ale to tiež, vychádzajúc zo želania predviesť svoju «frajerinu». Na zdĺhavú prácu, ktorá si vyžaduje sústredenosť a tým skôr — nezištnosť až do sebaobetovania — nie sú mravno-psychologicky spôsobilí.
Takéto typy sa vo «vládnucej strane» v riadiacej sfére môžu ocitnúť len na základe dedičného práva a na krátky čas v prípade, ak je riadiaca sféra viac-menej akcieschopná; ak sa v nej ocitajú masovo a bezalternatívne, tak sa jedná o záverečné štádium degradácie davo-«elitárnej» kultúry, tesne pred jej krachom (ako sa to stalo v r. 1917). Ak dedičné právo nefunguje dostatočne štatisticky masovo, tak sa v riadiacej sfére ocitajú vo výsledku protekcie niektorého z platných riadiacich pracovníkov. No udržať sa v nej a robiť kariéru oni nevedia a zostávajú v nej ojedinele len v tom prípade, ak niektorý z nadriadených riadiacich pracovníkov potrebuje pre seba lokaja a gaunera na vykonanie nejakých špecifických činov v jeho záujmoch.
Nakoľko najdostupnejšími pôžitkami v podmienkach davo-«elitarizmu» sú alkohol, ďalšie narkotiká a nemravnosť v «príjemnej spoločnosti», tak takéto typy (prepadávajúc procesu degradácie a nemajúc vôľu k tomu, aby mohli zmeniť svoj osud) dopĺňajú rady kriminálnej spodiny a lumpenu všetkých sociálnych skupín.
Podiel takýchto typov oboch pohlaví v zložení obyvateľstva postsovietskej RF počas postsovietskeho obdobia narástol, čo sa aj odráža v štatistike rozpadu rodín a vyššej úrovni zločinnosti v porovnaní so ZSSR[580]. No takéto typy existovali aj v sovietskych časoch. Existovali aj v Ruskom impériu. A v rokoch revolúcie a občianskej vojny práve oni tvorili masu ultrarevolucionárov-banditov, ktorí sa náhle stali «ideovými». V stalinských časoch (azda len s výnimkou obdobia «ježovčiny») práve oni tvorili základu masu kontingentu GULAGu, ale keďže pamäti a historicko-filozofické traktáty o tejto epoche nepísali oni, a «inteligenti» (typu I.A.Bunina a A.I.Solženicina) ich za ľudí nepovažovali, tak v dnešnom pokolení abstraktných «humanistov» sa o GULAGu sformovala iná predstava.
Druhá skupina tých, čo sa ocitli mimo «vládnucu stranu» (mimo sféru riadenia) — to sú viac-menej čestní ľudia, ktorí aspoň do katastrofy, ktorá rozbila ZSSR, viac-menej poctivo pracovali vo svojich profesiách mimo sféru riadenia. A práve preto, že takýto ľudia existujú a je ich mnoho, vzniká otázka: Prečo títo nebránili uchváteniu riadiacej sféry mafiózno organizovanou korporáciou idiotov a darebákov alebo sa snažili tomu zabrániť, no neboli v tom úspešní?
Veď ak by títo ľudia, ktorých čestnosť je potvrdzovaná prakticky ich prácou mimo sféru riadenia a celkovým ich životom, vstúpili do vlády a taktiež do tých spoločenských inštitútov, ktoré sú viac-menej spojené s prvými etapami plnej funkcie riadenia vo vzťahu k spoločnosti (veda a vzdelávací systém) — tak k roku 1985 by na všetkých úrovniach hierarchie straníckej a štátno-hospodárskej moci v ZSSR stáli celkom iní ľudia, čo sa týka mravno-etických kvalít a chápania sveta. V takomto dejinnom variante by vo vede, v štátnej a biznis- moci nebolo miesto pre takých činiteľov ako A.N.Jakovlev, A.G.Aganbegjan, T.I.Zaslavskaja[581], M.S.Gorbačov, A.A.Sobčak, B.N.Jeľcin, E.T.Gajdar, A.B.Čubajs, V.S.Černomyrdin, B.E.Nemcov, S.V.Kirijenko, B.A.Berezovskij, V.A.Gusinskij, A.V.Abramovič, M.B.Chodorkovskij, M.D.Prochorov a mnohých ďalších.
V dôsledku toho by na prestavbu a následné idiotsko-darebácke reformy v duchu liberálno-buržoázneho kryptokoloniálneho kapitalizmu v našej spoločnosti neexistovali zámienky, z ktorých hlavné boli:
● vedecko-technické a ekonomické zaostávanie ZSSR v masovo vyrábanej produkcii od najrozvinutejších[582] kapitalistických štátov;
● mravno-etické problémy vo vzájomných vzťahoch medzi «vládnucou stranou» a zvyškom spoločnosti v podobe ničím nepodloženého prednostného prístupu predstaviteľov «vládnucej strany» a členov jej rodín k spotrebe spoločného verejného bohatstva, a z roka na rok narastajúcej (v po-stalinskom období) nezodpovednosti predstaviteľov «vládnucej strany» a členov ich rodín za nedotiahnuté veci, za zneužívanie svojej funkcie a sociálneho statusu, ako aj za zjavné trestné činy.
● alkoholizácia života spoločnosti a ňou generovaná kriminalita, lumpenizácia a biologická degradácia obyvateľstva, čo sa stalo progresívne narastajúcou zložkou politiky Politbyra ÚV KSSZ v po-stalinskom období[583].
Odpoveď na poslednú zadanú otázku je v podstate rovnaká, ako aj odpoveď na otázku o príčinách skazenosti k dnešnému dňu sformovaného riadiaceho korpusu a jeho neschopnosti v riešení úloh spoločenského rozvoja: nie obsah a charakter vysokoškolského vzdelania; nie obsah a charakter povinného školského vzdelávania; ale hlavne nesprávna výchova v rodine, predovšetkých v aspekte formovania u detí (budúcich dospelých) ich chápania zmyslu života ako iniciatívnej starostlivosti a zodpovednosti za prítomnosť a budúcnosť a vôľových kvalít. Špecifikum odpovede je však trochu iné.
Ide o to, že z pohľadu majiteľov a pohlavárov akejkoľvek davo-«elitárnej» kultúry, je ideálnym predstaviteľom prostého ľudu ten — kto je vyučený profesii, čestne pracuje, mimo prácu rešpektuje zákony, «mentálne» je lojálny sformovanej sociálnej organizácii[584], a pritom nestrká nos do reálnej politiky, t.j. nepreniká do sféry riadenia celkového života spoločnosti s vlastným určovaním cieľov a vôľou zameranou na dosiahnutie týchto vytýčených cieľov[585].
Dokonca tie druhy činnosti, ktoré sa zakladajú na vedomostiach a zručnostiach riadiaceho charakteru, v davo-«elitárnych» kultúrach sa ocitajú v moci tohto princípu, čoho príkladom je heslo «armáda je apolitická», ktorého moc nad umami dôstojníckej zostavy armády, flotily a tajných služieb uľahčila realizáciu štátnych prevratov v r. 1917 a r. 1991, a v priebehu 1990-tych rokov umožňovala bábkovej klike «gajdarov-čubajsov-mau», stvárnenej «všeľudovo zvoleným» B.N.Jeľcinom devastovať krajinu.
Práve v dôsledku princípu «armáda je apolitická» sa v rôznej dobe, v rôznych historických okolnostiach stali L.G.Kornilov, L.J.Rochlin nepripravenými na to, aby priaznivo zareagovali na «výzvy doby», ale prejavili sa ako zlí politici a ich aktivity stroskotali; a iní, v dôsledku politickej slepoty spojenej s ambicióznosťou, boli vtiahnutí do vyložene antiruských politických projektov (M.V.Alexejev, A.V.Kolčak, G.K.Žukov, A.I.Lebeď, P.S.Gračjov).
Preto vo všetkých davo-«elitárnych» kultúrach je vždy prítomná zložka, ktorá je tak či onak zameraná na reprodukciu z pokolenia na pokolenie takéhoto «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu». Táto zložka sa realizuje jak cez sociálnu organizáciu a činnosť spoločenských inštitútov, tak aj cez egregoriálny segment života spoločnosti. Má svoje vlastné špecifikum v každej kultúrne svojráznej spoločnosti. Pritom je stabilnejšia a zachováva seba aj svoju funkčnosť dokonca aj po zmene legislatívy a politickej organizácie spoločnosti, pretože pracuje prevažne na základe rôznorodých psychologických automatizmov — jak vedomých, tak aj nevedomých, a nie na základe cielenej vedomej vôle každého z množstva ľudí. A práve pre poslednú okolnosť osobitú úlohu v tomto systéme reprodukcie «ideálnych predstaviteľov prostého ľudu» zohrávajú rodové egregory.
Počas mnohých storočí nadvlády stavovsko-kastového klanovo-hierarchického zriadenia na Rusi takisto fungoval systém reprodukcie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka[586], z pokolenia na pokolenie. V dôsledku toho v informačno-algoritmickom zabezpečení rodových egregorov prostého ľudu nebola informácia celospoločenského významu, na základe ktorej by jednotlivec mohol prekročiť hranice tej-ktorej úzkoprofesionálnej činnosti a z Ja-centrického kruhu záujmov, geograficky lokalizovaných v bezprostrednej blízkosti miesta jeho pobytu, a tematicky vo sfére jeho profesionálnej činnosti. Je to charakteristické pre drvivú väčšinu rodových egregorov prostého ľudu, z výnimkou tých rodov, v ktorých sa niektorý z predkov dokázal pripojiť na egregory genetického jadra daného ľudu alebo regionálnej civilizácie, v dôsledku čoho prístupové práva k informácii a algoritmike egregoru genetického jadra boli prenášané na jeho potomkov v rodových líniách. Avšak na svoju realizáciu v živote musí byť takéto «egregoriálne právo» jednotlivcom vyžiadané uvedomelou disciplinovanou vôľou, k čomu kultúra a systém davo-«elitárnych» spoločností nielenže nevytvára podmienky, ale snaží sa aj tvrdošijne potláčať svojvoľné prenikanie prostých ľudí do sféry «kompetencie» výlučne «elity».
Okrem toho, do tejto charakteristiky rodových egregorov prostého ľudu nezapadá ani informačno-algoritmický obsah rodových egregorov predstaviteľov židovsko-judejských diaspór, nech už je to kdekoľvek, vrátane územia Ruskej mnohonárodnej regionálnej civilizácie. Ako možno pochopiť z predchádzajúceho textu v kapitolách 4 a 6, je to dôsledok tej osobitej misie, ktorá bola uložená na židovsko-judejské diaspóry majiteľmi a pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha. V dôsledku toho značná časť predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry je vždy psychologicky pripravená uchvátiť moc, špeciálne voči etniku obklopujúcemu diaspóru.
Vyjasniac si tieto principiálne postoje, obrátime sa k obsahu algoritmiky druhých nábožensky podmienených egregorov, fragmentmi ktorých boli rodové egregory väčšej časti prostého ľudu Ruského impéria.
Historicky sformované kresťanstvo (vrátane jeho «pravoslávnej» vetvy, kultivovanej hierarchiou RPC behom posledného tisícročia) je priamo a bezostyšne zamerané na formovanie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka:
«Otroci, podriaďujte sa svojim telesným pánom so strachom a chvením, v jednoduchosti srdca svojho, ako Kristovi, nie iba s predstieranou ochotou, ale ako otroci Kristovi, plniaci Božiu vôľu z duše a slúžiaci horlivo ako Hospodinovi, a nie ako ľuďom, vediac, že každý dostane od Hospodina podľa miery dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný (list apoštola Pavla Efezanom, 6:5-8)[587].
Tento program správania sa v priebehu storočí úspešne vštepil do rodových egregorov tej časti prostého ľudu, ktorá tvorila väčšinu slovanského a etnicky iného obyvateľstva čo prijalo «pravoslávie» a nepatrilo k znacharským védickým klanom, ktorých rodové línie siahajú do predkresťanského staroveku, a ich rodové egregory nesú inú informáciu a algoritmiku.
V tej časti prostého ľudu, ktorá vyznávala historicky sformovaný islam, prispôsobený na obsluhu politických potrieb «elity» (rovnako ako historicky sformované kresťanstvo), bola do psychiky ľudí vštepená myšlienka, že «všetko je v rukách Alaha»[588], pritom sa však nijako nevysvetľovalo, ako, nasledujúc vôľu Alaha, je každý človek POVINNÝ a môže realizovať svoje predurčenie — byť námestníkom Alaha na Zemi. «Vôľa Alaha» v aspekte politickej organizácie života spoločnosti bola interpretovaná ako vnútrosociálna moc «elity» a osobná moc niektorého z jej lídrov-stelesnení, v mnohých prípadoch oficiálne nazývaných titulom «vládca pravoverných» napriek tomu, že z Koránu je jednoznačne zrejmé, že:
● jediným vládcom pravoverných je Boh, po arabsky «Alah»,
● medzi Ním a kandidátmi na pravovernosť nikto iný na to nemá právo; a ten, kto prijíma svojský výmysel takýchto «vládcov pravoverných» za «vôľu Alaha» je odpadlík od Boha a istinného Islamu[589].
V tej časti obyvateľstva, ktorá vyznávala budhizmus, sa ako zmysel života kultivovali dve idey:
● vyslobodiť sa z postupnosti prevteľovaní,
● a trpieť všetko, čo sa v živote deje s nekonečnou pokorou, pretože všetky útrapy nášho života sú «karmickou odplatou» za hriechy predchádzajúcich životov[590].
Pritom budhistická obradnosť, architektúra dacanov[591] a normy správania veriacich v nich sú, podľa našich dojmov, «najpokročilejšími» v porovnaní s inými vo veci poníženia človeka pred svojou «elitou» — «osvieteno-prebudeným» budhistickým duchovenstvom.
Takto vyzeralo informačno-algoritmické zabezpečenie nábožensky podmienených egregorov, pod mocou ktorých boli rodové egregory prostého ľudu k roku 1917.
Historickou realitou je, že Veľká Októbrová socialistická revolúcia zlikvidovala tie stavovsko-kastové a súkromnícke finančné obmedzenia, ktoré v Ruskom impériu neumožňovali väčšine prostého ľudu realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál vo veci spoločenského rozvoja. A v dôsledku toho mnohí znamenití činitelia rôznych odvetví sovietskej epochy, ktorých osobnostno-psychologické a profesionálne sformovanie pripadlo na obdobie rokov 1910 až 1930, si mohli osvojiť a realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál tak, ako to nebolo možné v ktorýchkoľvek iných pamätných časoch dejín vlasti[592].
A ak sa obrátime k spomienkam detí robotníkov a roľníkov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na roky revolúcie a občianskej vojny, tak sa vyjasní nasledovné: keď sa skončila občianska vojna a krajina vstúpila do obdobia obnovy a rozvoja, oni sa na tom chceli podieľať — ako robotníci, roľníci, inžinieri, lekári, učitelia, vedci; niekto sa chcel stať umelcom, maliarom, činiteľom iných umení; no málokto sa chcel stať profesionálnym riadiacim pracovníkom — straníckym alebo štátnym činiteľom[593]; málokto sa chcel, dokonca po hrôzach občianskej vojny, ktoré mnohí z nich pocítili osobne, stať veliteľom Robotnícko-roľníckej Červenej armády a flotily.
To posledné sa stalo problémom pre kádrovú politiku boľševikov, ako aj pre účel upevnenia pozície a rozšírenia podielu ideovo presvedčených boľševikov vo veliteľskej zostave Ozbrojených síl ZSSR konca 1920-tych až prvej polovice 1930-tych rokov. ÚV VKS(b) uskutočnil niekoľko špeciálnych náborov[594] členov strany spomedzi pracujúcej mládeže, absolventov „robfak“-ov[595] na štúdium v školách všetkých druhov vojsk. A tí, ktorí sa nechceli stať veliteľmi, mali právo odmietnuť špeciálny nábor, za čo však boli vylúčení zo strany, pre porušenie straníckej disciplíny. A mnohí tak aj robili, po čom im nikto nebránil nastúpiť na civilné VŠ ani naďalej pracovať v národnom hospodárstve (t.j. za odmietnutie študovať vojenské veci a slúžiť na základe špeciálneho náboru ÚV VKS(b) žiadne represie vo forme sedenia v GULAGu a iných hrôz — neboli: zákonnosť sa dodržovala).
No mnohí z povolaných špeciálnym náborom ÚV, ktorí si čestne odslúžili v Ozbrojených silách ZSSR 25 i viac rokov a v mierkach vtedajšieho vojenského profesionalizmu urobili celkom dobrú kariéru, na sklonku svojich rokov aj naďalej ľutovali, že špeciálny nábor ÚV im neumožnil realizovať ich sny z detstva a mladosti, hoci si plne uvedomovali, že povinnosť boľševika byť pripraveným k ochrane socialistickej Vlasti[596] vojenskou mocou bola naliehavou potrebou tých rokov a oni ju naplnili svedomito a čestne.
A tieto dejinné fakty vedú k otázke: A kto sa v tých istých rokoch chcel stať štátnym činiteľom a robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte?
Ukazuje sa, že robiť kariéru riadiacich pracovníkov, vrátane v štátnom aparáte, si želali predstavitelia tých skupín obyvateľstva Ruského impéria (ktoré po jeho rozpade neemigrovali, ale zostali v Sovietskom Rusku) — ktoré sú označované slovom «inteligencia», t.j. držitelia vzdelania od neúplného stredného a vyššie; a taktiež deti dorevolučnej «inteligencie».
Ak by Nikolaj II svojou vonkajšou a vnútornou politikou, egregoriálne podriadenou antiruskému impérskemu egregoru Veľkej Británie cez imperátorku Alexandru Fjodorovnu[597], nepriviedol krajinu do revolúcie a krachu vtedajšieho spoločenského zriadenia[598], tak na rozdiel od detí prostého ľudu, všetky deti «inteligencie» by sa venovali každý niečomu: niekto biznisu, niekto by začal robiť úradnícku alebo vojenskú kariéru, niekto by sa uplatnil vo vede, v inžinierskej oblasti, v umení atď. A realita je taká, že drvivej väčšine z nich Veľká Októbrová socialistická revolúcia nielenže neodkryla akékoľvek nové možnosti osobnej sebarealizácie, ale v čomsi ich aj ohraničila. Predovšetkým im ohraničila spotrebiteľské možnosti, znížila úroveň spotreby ich rodín a rozbila určité nádeje na rast sociálno-hierarchického statusu v buržoáznej davo-«elitárnej» spoločnosti impéria[599].
Napriek tomu, prinajmenšom boli gramotní, narozdiel od približne 85 % predstaviteľov prostého ľudu nevediaceho zavše ani čítať, ani písať, a už toto bolo v tej dobe dostatočným k tomu, aby pri verejnej ukážkovej lojálnosti Sovietskej vláde vošli do riadiacej sféry. Niektorí z nich aj tak zostali apolitickými spotrebiteľmi či «vnútornými emigrantmi», nepriateľmi Sovietskej vlády a ideálov socializmu, a iní prijali zmysel života danej epochy a čestne slúžili ľudu.
A to ešte nie je všetko. Ak sa obrátime k dejinám občianskej vojny, k tomu, ako utkvela v pamäti detí tej doby, tak vyjde najavo ešte jeden fakt, dôležitý pre pochopenie nasledovných dejín. Tam, kde Sovietska vláda, zriadená spočiatku na celom území Ruského impéria, neokupovaného Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, bola vystriedaná vládou bielogvardejských režimov, decká pri pouličných hrách na vojnu[600] sa delili podľa toho, na ktorej strane v občianskej vojne stáli dospelí členovia ich rodín[601]. Rozdelenie malo jasne vyjadrený triedny charakter: deti robotníkov a roľníckej bedače — na jednej strane «frontovej línie», a deti trhovníkov, kulakov, popov, mnohých predstaviteľov «pracujúcej aristokracie» (najviac platení vysokokvalifikovaní pracovníci) a „bielo“ naladenej časti zvyšnej «inteligencie» — na druhej strane. A kým v pouličných hrách na vojnu červené deti víťazili na území, ktoré bolo v moci bielych, tak biely kozáci vstupovali do detských hier na strane svojich, a červené decká opúšťali pole boja pod hrozbou, a občas aj v dôsledku použitia korbáčov.
No koniec koncov dospelí červení zvíťazili, a začal sa mierový život krajiny bez akejkoľvek reálnej perspektívy obnovenia kapitalizmu (a tým skôr — stavovsko-kastového režimu a monarchie) v dohľadnej budúcnosti[602]. Deti, hrajúce sa v rokoch občianskej vojny na ulici na vojnu, s jasným vedomím toho, kto je koho nepriateľom a prečo — napokon vyrástli. Červení začali vstupovať do Komsomolu[603]. A bieli? — Bieli... tiež začali vstupovať do Komsomolu, s tým, že verejne oznámili zrieknutie sa svojich «triedne cudzích» rodičov a prerušenie s nimi kontaktov, alebo vstupovali tam, kde ich nikto nepoznal, nakoľko rodiny, ktoré počas občianskej vojny podporovali bielych, sa zbavovali dedičstva minulosti, a dosť často menili miesto svojho pobytu a vymýšľali si nové životopisy.
Prešiel nejaký čas. Komsomolci oboch druhov vyrástli, začali viesť dospelý život a mnohí z nich sa stali členmi vládnucej strany. V druhej polovici 1930-tych rokov sa ukázalo, že deti červených sa stali robotníkmi, poľnohospodármi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi, veliteľmi Červenej armády a flotily (vrátane aj prostredníctvom špeciálnych náborov ÚV VKS(b) o čom bolo povedané skôr) atď. A deti bielych? — Nie všetky, ale mnohé sa ocitli: niektoré v obchode, niektoré vo výkonnom výbore[604] a ďalších formách byrokracie, a niektorým sa podarilo urobiť kariéru v «orgánoch» VČK-OGPU-NKVD[605].
Čo sa týka predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry, tak drvivá väčšina židovského obyvateľstva impéria bola k začiatku revolúcie gramotná — minimálne vedeli čítať a písať. Stačilo to k tomu, aby mohli začať robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte novej vlády. A ak nie väčšina, tak veľká časť židovsko-judejskej diaspóry revolúciu podporila, vrátane aj preto, že medzi jej vodcami na všetkých úrovniach bolo množstvo «svojich» a revolúcia obsahovala judejsko-internacistickú zložku. Niekto z nich sa stal presvedčeným boľševikom a dokazoval to svojou prácou v prospech socialistickej mnohonárodnej Vlasti, dokazoval to životom, a dokonca aj smrťou, často nespravodlivou a krutou v mučiarňach samotného ZSSR. A niekto, ako bol vychovaný v duchu biblického internacizmu a judejskej namyslenosti, tak si tento duch aj v sebe zachoval do konca svojich dní a odovzdal ho svojim deťom a vnukom[606], pričom stihol ZSSR narobiť nemálo škody počas svojho aktívneho života[607].
V tejto súvislosti ešte raz pripomenieme, že internacisti sa postarali o to, aby predstavitelia dôstojníckeho korpusu a impérsky činitelia v revolúcii 1917 a v občianskej vojne vystúpili v úlohe protivníkov porevolučnej moci. Kampaň vrážd dôstojníkov flotily v Helsingforse[608] (Helsinkách) i všade v armáde, nimi úspešne zrealizovaná po februárovej (purim-skej) revolúcii 1917, bola zameraná práve na to, aby si vytvorili voľné miesta pre svoju perifériu v porevolučnej vláde v Rusku.
Takto sa informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov prostého ľudu, nastaviac v detstve a mladosti záujmy — zmysel života — prejavilo v štatistike zamestnanosti a pracovných činností dospelých v prvých desaťročiach Sovietskej vlády.
A analogické, zdanlivo prirodzené sústredenie záujmov predstaviteľov prostého ľudu mimo sféry riadenia je typické pre všetky davo-«elitárne» kultúry. Henry Ford, zakladateľ «automobilového impéria», ktorý sám pochádzal z prostého ľudu, a podstatou svojej činnosti bol jedným z prvých amerických boľševikov[609] a odporcov svetového judejského internacizmu, bez toho aby sa púšťal do analýzy procesov formovania práve takejto štatisticky prevládajúcej psychológie, povedal:
«Výber <kandidátov pre postup na vedúce funkcie> nie je ťažký. Prebieha sám od seba napriek všetkým rečiam o nedostatku príležitostí postúpiť vyššie. Priemerný robotník si viac cení slušnú prácu, než povýšenie.
Ledva 5 % spomedzi všetkých, čo dostávajú pracovnú mzdu <t.j. z aktívnej dospelej populácie>, sú ochotní prevziať na seba zodpovednosť a väčší objem práce <t.j. väčšiu starostlivosť o spoločné dielo>, ktoré sú spojené so zvýšením platu. Dokonca počet tých, ktorí by chceli byť povýšený na vedúcich kolektívov, tvorí len 25 %, a väčšina z nich prejavuje túto odhodlanosť len preto, lebo plat je tu vyšší, než u stroja. Ľudia, ktorých priťahuje mechanika, ale majú strach pred vlastnou zodpovednosťou, prevažne, prestupujú do výroby nástrojov, kde je plat značne vyšší, než v bežnej výrobe. Avšak, drvivá väčšina si praje zostať tam, kde sa práve nachádza. ONI CHCÚ BYŤ VEDENÍ, CHCÚ, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH ROZHODOVALI ZA NICH DRUHÍ A SŇALI Z NICH ZODPOVEDNOSŤ <A STAROSŤ>[610]. Preto najväčší problém, nezávisle od veľkosti ponuky, nespočíva v úlohe nájsť tých, ktorí si povýšenie zaslúžia, ale <v úlohe nájsť> tých, čo si ho prajú» (zvýraznené nami v citáte, H.Ford. Môj život, moje úspechy, 6. kapitola «Stroje a ľudia»).
Pričom H.Ford rozpráva o USA, kde, ako sa zvykne uvažovať v liberálnych kruhoch, je osoba od začiatku slobodnejšia, sociálna organizácia demokratickejšia, a obyvateľstvo je celkovo iniciatívnejšie, tvorivejšie a komunikatívnejšie, než v monarchickej a postmonarchickej Európe, a tým skôr než v Rusku, «krajine otrokov a dozorcov». T.j. vplyv informácie a algoritmiky rodových egregorov prostého ľudu (v aspekte formovania zmyslu života osoby), odvádzajúci záujmy jednotlivca mimo sféru riadenia je objektívnou danosťou pre všetky davo-«elitárne» kultúry.
No aj tak, ak sa obrátime k životopisom tých prostých ľudí, ktorí sa dokázali uplatniť v profesiách mimo sféru riadenia, je potrebné dodať, že títo ľudia boli v práci svedomití a SAMI si jasne uvedomovali hranice, za ktorými (pri ich prekročení) strácajú svoju kompetentnosť. A uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, nezasahovali do iných sfér činnosti ani radami, ani kvôli tomu, aby sa «predviedli»[611], ale dôverovali tým profesionálom, ktorí v nich pracovali; v komplexných projektoch, ktorých realizácia si vyžadovala spoluprácu profesionálov rôznej špecializácie, oni vyjadrovali svoje želania ohľadom výsledkov, ktoré sa snažili získať pre zabezpečenie svojej vlastnej profesionálnej činnosti.
Avšak uvidieť projekt vcelku a zhodnotiť kvalitu jeho riadenia a profesionalizmus koordinátorov-riadiacich pracovníkov, kvôli úzkosti svojho profesionalizmu väčšinou nedokázali. Z tohto dôvodu len zriedkakedy mohli bezchybne vedomo-podložene presadiť zo svojho prostredia spôsobilých vedúcich[612].
Otázky (vlastného) sociálneho postavenia, podmieneného sférou činnosti a obsadenou funkciou, ich v podmienkach budovania socializmu a komunizmu, ktorého ideálom boli verní, nezaujímali. Nezaujímala ich ani otázka o hromadení osobného bohatstva, aby v spotrebe rôznych vymožeností prevyšovali iných[613].
A takýto bol ich postoj ku všetkému, čo sa dialo v riadiacej sfére, počas celého ich života: aj v Stalinskej epoche, aj v neskoršom období, keď byrokracia, ktorá sa sformovala do exploatátorskej triedy a zliala do jedného celku s medzinárodnou mafiou «bratov»-masonov, nastavila kurz na obnovu kryptokoloniálneho kapitalizmu a rozčlenenie krajiny — považujúc sa za nekompetentných v úlohe riadenia štátu, vyjadrovali svoje želania a celkovo s dôverou sa stavali k straníckym a štátnym činiteľom, predpokladajúc, že kádrová politika v straníckom a štátnom aparáte stojí na výbere najlepších ľudí, čo sa týka znalostí, mravno-etických a pracovných kvalít[614].
A hoci sféra riadenia nebola pre predstaviteľov tých pokolení pochádzajúcich z prostého ľudu príťažlivou, napriek tomu, ak si dielo, ktoré si oni vybrali, vyžadovalo aby profesionál — nie riadiaci pracovník — prevzal na seba riadiace funkcie, tak si osvojovali aj tieto funkcie. Niektorí z nich sa stali vynikajúcimi riadiacimi pracovníkmi vo svojich pracovných odvetviach: letecký konštruktér A.S.Jakovlev, delostrelecký konštruktér V.G.Grabin, S.P.Koroljov — k takýmto ľuďom patrili.
Takýchto ľudí zaujímala samotná práca a výsledky, a nie kariéra. Mnohí z takýchto vynútených riadiacich pracovníkov (ako riaditelia veľkých podnikov, konštruktérskych kancelárií a vedecko-výskumných inštitútov) sa stávali poslancami Sovietov rôznych úrovní. A keď sa po absolvovaní takejto zdĺhavej a neľahkej cesty ocitli vo sfére štátneho riadenia, prinášali úžitok spoločenskému rozvoju oveľa viac, než I.D.Kobzon, A.M.Kabajeva, S.V.Chorkina a drvivá väčšina dnešných poslancov, akože profesionálnych politikov.
V stalinskom období sa profesionálni byrokrati príliš nemiešali do ich práce, a veľmi sa nesnažili ich «vytlačiť» a zameniť vo vedení podnikov (v mnohých prípadoch nimi vytvorenými od nuly), na čele ktorých stáli, pretože pracovná nekompetentnosť bola trestaná veľmi prísne — bezcitne a nemilosrdne. V po-stalinskom období sa situácia zmenila, a profesionálni byrokrati, prahnúci po sláve, vyznamenaniach a vysokých výplatách, začali «vytláčať» tento typ ľudí a obsadzovať ich funkcie, výsledkom čoho práca, ktorá bola predtým úspešne realizovaná, spela ku krachu. Jedným z najvýraznejších príkladov tohto druhu bol osud Rostislava Jevgenjeviča Aleksejeva (1916 — 1980), pod vedením ktorého boli v oblasti techniky uskutočnené dva prelomové objavy: výroba lodí na podvodných krídlach («Rakety», «Meteóry», «Kométy») a vytvorenie ekranoplánov. «Vytlačili» ho z vedenia, pochovali, a pod vedením byrokrata-nástupcu projektovo-konštruktérska vedecká škola a jej dielo zvädli ešte do začiatku prestavby, ktorá ich nadobro dorazila.
Taliansky sociológovia v rámci analýzy mládežníckeho slangu zistili, že slang sa mení približne raz za päť rokov. Takto behom storočia vstupuje do života 20 pokolení, ktoré sa v niečom psychologicky navzájom odlišujú a tieto odlišnosti vyjadrujú v slangu. A hoci by bolo zaujímavé sa oboznámiť s psychologickými portrétmi všetkých takýmto spôsobom sa vyčleňujúcich pokolení v domácich dejinách konca 19. — začiatku 21. storočia, avšak toto nepatrí k cieľom aktuálnej práce. Môžeme opísať len niektoré z nich.
Tí, ktorých detstvo a mladosť pripadli na 1930-te až 1940-te roky, sú charakteristickí tým, že medzi ich rodičmi ešte nebolo sformované osobné a rodinné vyčleňovanie sa podľa princípu «elita — prostý ľud»: ono sa ešte len formovalo úmerne izolovaniu sa byrokracie od spoločnosti. No deti už vnímali toto sociálne rozvrstvenie vo svojej psychike, a ak sa aj nevyčleňovali jeden od druhého vo svojich hrách, tak vo svojej psychike niesli tendencie k vyčleňovaniu sa v budúcnosti. Okrem toho, značná časť predstaviteľov týchto pokolení bola vystrašená udalosťami r. 1937 a obdobia hitlerovskej okupácie mnohých území krajiny, a od týchto strachov sa nedokázali oslobodiť do konca svojich dní. Podriadenosť strachom v podstate vyradila takýchto ľudí z množiny aktívnych činiteľov spoločenského rozvoja a napomáhala u nich rozvoju apoliticko-spotrebiteľského, bezcharakterno-konformného postoju k životu — jak u nich samotných, tak aj u ich detí a vnukov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na obdobie od začiatku 1960-tych rokov do začiatku prestavby.
No v tých istých pokoleniach bol aj veľký podiel tých, ktorým Víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne dalo krídla (prvý kozmonaut J.A.Gagarin bol jedným z nich). Aj v mravno-psychologickom ohľade boli v mnohom identickí tým predstaviteľom prvých pokolení budovateľov socializmu v ZSSR, ktorí si zvolili profesie mimo sféru riadenia, svedomite v nich pracovali, uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, a nemiešali sa do tých pracovných oblastí, voči ktorým boli nekompetentní, dôverujúc tým profesionálom, ktorí v nich pracovali. Rovnaký bol aj ich vzťah ku sfére riadenia.
Avšak v čase ich vstupu do aktívnej fázy tvorivej činnosti sa kádrová politika chruščevsko-brežnevskej byrokracie odlišovala od kádrovej politiky stalinizmu. Väčšinou sa už nemohli stať riadiacimi pracovníkmi ani v tých prípadoch, keď si to situácia žiadala, nakoľko nepatrili ku klanom byrokratickej nomenklatúry. Riadiace funkcie boli v drvivej väčšine prípadov obsadzované «pánmi-byrokratmi», a skutoční profesionáli — ľudia činu — v chručšovsko-brežnevsko-gorbačovskom období[615], obzvlášť ak neklamali v prospech straníckych a štátnych papalášov, mohli byť len poradcami vládnucich byrokratov, v lepšom prípade — v hodnosti ich «zástupcov pre oblasť vedy», «hlavných inžinierov» a pod. V dôsledku nadvlády marxizmu boli ich sociologicko-ekonomické pohľady, sformované školou a univerzitami, neadekvátne a nepoužiteľné pre riadenie, následkom čoho tí z nich, ktorí si želali rozvoj socializmu a zlepšenie života v krajine, sa ocitli vo svojho druhu «mentálnej pasci», z ktorej sa z rôznych príčin nevedeli dostať: k tomu bolo potrebné sa nespoliehať na «nevýslovnú múdrosť» Politbyra ÚV KSSZ a analytických služieb KGB, MVD, GRU, ale vziať ráznu zodpovednosť za osud krajiny a ľudstva na seba[616].
No okrem nich a zastrašených dali tieto pokolenia aj prvé skupiny ľudí, narodených a vychovaných v ZSSR, ktoré boli v opozícii ideálom socializmu — «šestdesiatnikov»[617] a následných disidentov liberálno-buržoázneho prozápadného typu. Títo sú charakteristickí nie tým, že by boli «romantikmi-idealistami bez bázne a hany», akými ich predstavujú, ale tým, že nemali vôľu a boli posadnutými. Ich chápanie sveta sa sformovalo na základe odmietania marxistických textov a skláňania sa pred nemarxistickými a antikomunistickými textami, avšak nie na základe ich vlastného precítenia života a jeho pochopenia.
Teraz sa obrátime k psychológii pokolení, ktorých formovanie osobnosti pripadlo na druhú polovicu 1950-tych — 1970-tych rokov. Pre väčšinu z nich, bez delenia na deti «elity» a «prostého ľudu», bola charakteristická orientácia na spotrebu, a nie na tvorbu. Prejavilo sa to napríklad v tom, že profesionálny parazit O.Bender sa stal idolom, vzorom napodobovania pre mnohých z nich, hoci v chápaní sveta mravno-eticky zdravých ľudí sa také typy ako Ostap Ibrahimovič Bender a Pavel Ivanovič Čičikov[618] javia ako hrozba pre spoločnosť, horšie od Trockého a Hitlera.
K momentu narodenia týchto pokolení sa v ZSSR už sformoval stabilne fungujúci systém «sociálnych výťahov» (ak to povieme v jazyku davo-«elitarizmu»), a reálne — systém výberu a nasadenia kandidátov do sociálno-riadiacich funkcií. V prvej triede, tesne pred pravidelným výročím Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, všetci vstupovali k „októberčatám“[619]; v tretej triede, zvyčajne na deň narodenia V.I.Lenina, takmer všetci (až na zriedkavé výnimky, podmienené veľmi hrubým správaním alebo zlým prospechom v škole) vstupovali k pionierom; vo veku 14 rokov, v siedmej triede, masovo vstupovali do Komsomolu, a predstavitelia menšiny, ktorí z nejakých príčin nevstúpili do Komsomolu vo veku 14 rokov, vstupovali doň individuálne vo veku približne do 22 — 23 rokov (v Komsomole zotrvali do 28. rokov).
Vo všetkých týchto detsko-tínedžersko-mladíckych organizáciách sa konali hry na demokraciu pod dozorom pedagogickej zostavy škôl, straníckych organizácií škôl a nadriadených výborov Komsomolu a strany. Pritom deti si sami medzi sebou volili vedúcich októberčatských pätíc («hviezdičiek»), na ktoré sa delila trieda, a ktoré medzi sebou súťažili o lepšie študijné výsledky; sami si volili vedúcich pionierskych krúžkov v triede a predsedov rady triedneho pionierskeho oddielu; volili rady pionierskych školských družín, triednych komsomolských organizátorov, výbory školských Komsomolov a ich predstaviteľov v pionierskych a komsomolských organizáciách oveľa vyššej úrovne, štáby vojensko-športových pionierskych a komsomolských hier atď.
Celá táto októberčatsko-pioniersko-komsomolská detsko-tínedžerská nomenklatúra nemala reálne moc. Napriek tomu v jej politicko-hravej činnosti prebiehalo vypracovávanie zručností psychologického vplyvu «vodcov» na zvyšnú masu. A úloha, ktorú sa dospelí kurátori týchto «hier» snažili riešiť, spočívala v tom, aby odhalili neformálnych autoritatívnych lídrov v detskom prostredí, aby sa títo postupom času mohli stať systému lojálnymi formálnymi lídrami na rôznych úrovniach a vetvách vtedajšej «vertikály moci».
Celkovo, však, elementy skutočnej demokracie, v ktorej každý kto chcel, mohol oznámiť svoj záujem o «funkciu», a deti samotné ho mohli navrhnúť ako kandidáta — existovali. A takíto kandidáti z «ľudu», aj samokandidáti sa volili do «funkcií», po čom sa spustil proces vychovania v nich lojálnosti k systému (vernosť nomenklatúrnej disciplíne). A sformovaný systém už sám oddeľoval tých, ktorí po nástupe do «funkcie» prejavovali nelojálnosť systému a nedisciplinovanosť, vo výsledku tak v miere toho, ako pionierski a komsomolskí aktivisti podriadení výcviku dospievali — tak sa ocitali na reálne vplyvných nomenklatúrnych funkciách v dospelom Komsomole, v strane, v odboroch, v štátnych orgánoch; a pritom tí, ktorí prejavovali lojálnosť a nomenklatúrno-korporatívnu disciplinovanosť — dostávali „odpustky“: pri štúdiu, aj v rámci trestov za prečiny[620]. A prakticky celá stranícko-štátna nomenklatúra posledných rokov ZSSR aj mnohí činitelia postsovietskej RF boli odchovancami tohto systému detsko-tínedžerských organizácií.
Pritom deti sa dostávali do tohto systému prípravy a výberu sociálne vplyvnej nomenklatúry v tom veku, kedy ešte nechápali ani poslanie tohto systému, ani princíp jeho práce[621]. V tomto vekovom období ich postoj k tomuto systému bol určovaný najmä autoritatívnym názorom členov rodiny a informačno-algoritmickým zabezpečením rodových egregorov každého z nich.
A ak analyzujeme to, čo sa dialo v tomto systéme, tak vychádza najavo, že od čias vzniku Sovietskej moci sa zmenilo len máločo. Zvolenými chceli byť predovšetkým deti predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry. V prípade nezvolenia do «funkcie» vec zvykla dospieť až do nefalšovaného úprimného bezútešného plaču v triede pred očami všetkých, hneď po oznámení výsledkov hlasovania.
Ak z nejakých príčin zvolili niekoho, kto nepochádzal z židovsko-judejskej rodiny, tak vo väčšine prípadov sa vo «funkcii» flákal, hoci aj využíval všetky výhody, ktoré poskytovala. Ak sa mu podarilo absolvovať nomenklatúrny výber celou cestou od októberčaťa až do straníckeho aparátčika, tak svoje flákačské kvality si zvyčajne zachoval, no zdokonaľoval si zručnosť manipulovania davom a zavďačovania sa vyšším nadriadeným[622], výsledkom čoho sa stal profesionálnym byrokratom a parazitom, neovládajúcim žiadnu prácu.
Ak sa neflákal a snažil sa plniť všetko, čo od neho žiadali vyšší nadriadení, tak skôr či neskôr sa dostával do konfliktu so svojimi podriadenými, čo si žiadalo buď jeho odchod zo systému, alebo prestúpenie na inú funkciu, pri podpore «starších súdruhov» perspektívneho «kádra».
Ak sa snažil riadiť diktátom svedomia, tak skôr či neskôr mohol vzniknúť konflikt jak s podriadenými, tak aj s nadriadenými. Tento druh konfliktov jednoznačne privádzal k odchodu z funkcie a oddeleniu od «kolektívu».
A drvivá väčšina na možnosť zvolenia do funkcií v tomto systéme, počnúc od detského veku, reagovala podľa princípu — «voľby? — len nie mňa: nech druhí muklujú, ja mám dôležitejšie záujmy, než je spoločenská práca»; a ak ich navrhovali, tak sami seba «zamietali» alebo, ak ich zvolili aj napriek ich vôli[623], riadili veci tak, aby ich kolektív už nabudúce nenavrhoval alebo ich nadriadení odvolali z funkcie, prípadne namietali proti opakovanej kandidatúre. Motivácia práve k takémuto postoju ohľadom obsadenia takýchto funkcií mohla byť hlbinno-psychologicky rôznorodou:
● v horšom prípade — šlo o prejav orientácie rodových egregorov na reprodukciu dobytčieho typu režimu psychiky;
● v lepšom prípade — dieťa intuitívne cítilo mravno-etickú defektnosť systému a preto sa nechcelo zúčastňovať v jeho činnosti, zatiaľ ešte nevediac (kvôli nezavŕšenosti procesu osobného rozvoja) samostatne vypracovať jeho alternatívu a nenachádzajúc funkčné odpovede na podobné «výzvy doby» v rodových egregoroch a svojej rodine.
V rozsahu medzi týmito motivačnými extrémami sa ocitali tí, ktorých informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov v sebe nezahrňuje formovanie záujmu k činnosti vo sfére sociálneho riadenia, ale predpokladá formovanie osobnosti a následný život na základe vlastnej voľby a svedomitej práce v profesiách, ktoré nemajú riadiaci charakter. Všeobecne, je to ten typ osobnosti, ktorý u väčšiny ľudí vzbudzuje úctu a s ktorým by mnohí chceli stotožniť seba aj svoje deti, a o ktorom sa rozpráva v piesni V.S.Vysockého «Cestná historka» («dookola päťsto»[624]):
Vydaril som sa vzrastom aj charakterom —
Vďaka matke s otcom —
S ľuďmi si rozumiem — nesúril som, nevnucoval,
Chrbát neohýbal — vzpriamene chodil,
Daromne sa netrápil, žil ako žil,
A hlave svojej rukami pomáhal....
No tento ideál je lživý pre jeho neúplnosť. Je to najproblematickejší typ osobnosti v davo-«elitárnych» kultúrach:
● z jednej strany — pre vládnucu «elitu» je neprijateľný, nakoľko nie je schopný ani robiť druhému lokaja, ani rituálne predvádzať svoju lojálnosť, v dôsledku čoho je v očiach «poelitárčeného» vedenia nevhodný do ľubovoľného pracovného kolektívu, pretože lokajom a pokorným dáva príklad «nesprávneho» správania, i keď v práci sa naňho možno spoľahnúť;
● z druhej strany — neprijíma na seba ani misiu Božieho zástupcu, starostlivosť o celú spoločnosť, starostlivosť o Vesmír, a preto nie je schopný vytvoriť sociálne procesy, ktoré nepravdovernú vrchnosť (tvrdošijne sa snažiacu moriť jeho samého a takých ako on) pošle do historického nebytia.
Vzhľadom na opísané sa kľúč k vyriešeniu problémov nachádza v rodine: v postoji potencionálneho ženícha a nevesty k vybudovaniu rodiny; v živote samotnej rodiny — v jej postoji k počatiu, rodeniu a výchove detí, k formovaniu u detí ich predstáv o zmysle života človeka v zostave ľudu a o zmysle života celého ľudstva. A úloha spočíva v tom, aby tento typ, uvedený v piesni V.S.Vysockého — najviac «problematický» pre «elity» davo-«elitárnej» spoločnosti — sa nielen stal štatisticky prevládajúcim typom v spoločnosti, ale aby aj získal stabilne Ľudský typ režimu psychiky, a na jeho základe na seba prijal zodpovednosť nielen za seba, ale aj za osud krajiny a ľudstva, a aby získal riadiacu gramotnosť a konceptuálnu moc. V takomto prípade dokáže zbaviť seba aj druhých od skazenej vrchnosti a negatívnych následkov jej moci.