Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti

8. Tendencie: «živelné procesy» a ich riadenie

Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 20 из 26

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

8. Tendencie: «živelné procesy» a ich riadenie

Podstatu tejto kapitoly možno vyjadriť v štyroch vetách: 1. Kádre riešia všetko. 2. «Kádre» všetkých legálnych aj kriminálnych odvetví počína, rodí a vychováva rodina. 3. Ak rodina bude počínať, rodiť a vychovávať deti v dialógu s Bohom v riečišti Zámeru, tak v živote spoločnosti sa všetko zharmonizuje. 4. Realizácia tejto možnosti závisí od chápania, ochoty a vôle dospelých členov rodiny, voči ktorým sú politika štátu, práca vzdelávacieho systému a činnosť médií len vonkajšími okolnosťami na pozadí. Nasledujú objasnenia.

8.1. Odkiaľ sa čo berie

Historická minulosť, životná skúsenosť súčasníkov a vyššie opísané v predchádzajúcich kapitolách naznačujú, že: sny o tom, že štátni úradníci a poslanci, členovia biznis-komunity v postsovietskej RosSiónii náhle sami od seba zmúdrejú, získajú kompetentnosť a konceptuálnu moc, oslobodia sa od daromnej koristnosti a naplnia sa starostlivosťou o blaho ľudí v riečišti Božieho Zámeru, výsledkom čoho sa zakrátko život mnohých miliónov pracujúcich stane šťastným na všetky ďalšie časy — sú iluzórne. V dôsledku svojej iluzórnosti sú nádeje v takúto zázračnú premenu štátnej a biznis moci škodlivé, nakoľko podporujú stabilný rozvoj tendencií, ktoré v podmienkach prevahy týchto ilúzií pri nezúčastnenosti väčšiny k tomu, čo robí «vláda», vedú krajinu k ďalšej katastrofe v jej dejinách.

Algoritmika rozvoja takýchto katastrof v dejinách našej krajiny je opísaná v práci VP ZSSR «Smuta[547] na Rusi: zrod, priebeh, prekonanie...».

V tejto algoritmike rozvoja smuty sa «elita», v domnienke svojej prevahy nad prostým ľudom, pokúša vybudovať generačne stabilný rodokmeňový systém, v ktorom by možnosti uplatnenia v určitých sférach činnosti (považované za «prestížne» alebo najviac vynášajúce) a «kariérny rast» neboli podmienené tvorivým potenciálom a profesionalizmom uchádzačov, ani ich pracovnými kvalitami a bezúhonnosťou, ale boli by podmienené príslušnosťou k určitým klanom a lojálnosťou k mafiózno-korporatívnej disciplíne klanovej hierarchie.

V tomto procese dedičná «elita», ktorá sa izolovala od zvyšku spoločnosti a vymenila záujmy spoločenského rozvoja za záujmy svojho priebežného spotrebiteľského egoizmu, biologicky degeneruje a degraduje aj mravno-eticky a intelektuálne, v dôsledku čoho sa stáva, po prvé, neschopná reagovať na «výzvy doby», a po druhé, stráca podporu prostého ľudu. Vo výsledku prvého aj druhého prebieha krach historicky sformovanej davo-«elitárnej» kultúry.

Po krachu vzniká viac-menej dlhé obdobie krízy. Hociktorá z takýchto kríz minulosti mohla zničiť Ruskú mnohonárodnú civilizáciu v prípade, ak by v nej zahynulo jej genetické jadro. Z takýchto kríz sa naša civilizácia v minulosti dostávala práve vďaka činnosti predstaviteľov jej genetického jadra, nie «elity».

V minulosti, po zavŕšení kríz davo-«elitarizmu» sa začínal nový cyklus rozvoja smuty. V prvej fáze cyklu prebiehal vznik novej kultúry a novej štátnosti, ktorá vyjadrovala záujmy všeľudového civilizačného rozvoja. Štart druhej fáze smuty dávala «elitarizácia» štátnosti, ktorá sa sformovala na začiatku prvej fázy, po čom znovuzrodená «elita» začala znova budovať svoj rodokmeňový systém, klanovú hierarchiu a priviedla krajinu k ďalšiemu krachu kultúry následkom svojej neschopnosti reagovať na «výzvy doby» a straty podpory zo strany prostého ľudu. Prechod od prvej fázy smuty k druhej môže byť sprevádzaný krízou menšieho rozsahu, než krízy rozdeľujúce dva po sebe idúce cykly smuty (takouto prechodnou krízou od jednej fázy cyklu rozvoja smuty k druhej bola v našich časoch «prestavba» a prvá polovica 1990-tych rokov, keď prebiehal vznik a formovanie postsovietskej buržoázno-oligarchickej, hierarchicky klanovej, rodokmeňovej štátnosti).

Zatiaľ čo postoj a úloha «elity» ako politicky vládnucej sily v tomto procese je pre väčšinu pochopiteľná, tak postoj a úloha «elite» podriadeného prostého ľudu v takýchto katastrofách si vyžaduje objasnenie. Vklad prostého ľudu do rozvoja ďalšej katastrofy kultúry v minulosti spočíval v jeho ľahostajnosti k celoštátnym veciam. Čiastočne to bolo zapríčinené historickými okolnosťami — zaneprázdnenosťou prostého ľudu v hospodárskej činnosti, ktorá nenechávala dostatok voľného času a síl na rozšírenie vlastného obzoru a účasť vo veciach celospoločenského významu; chýbajúcim dostupom k zdrojom adekvátnych informácií celoštátneho významu; nerozvitosťou na Rusi spoločenských inštitútov vedy a mimorodinného vzdelávania, ku ktorým by mali dostup široké vrstvy obyvateľstva.

No v prvom rade to bolo spôsobené aj mravným postojom samotného prostého ľudu: «my sme len jednoduchí ľudia... nech rozhoduje vrchnosť...»; «mám (máš) byť prehnane iniciatívny? — sú to len samé starosti, nech si s tým láme hlavu vrchnosť...»; «sám vstúpiť do vedenia? — niet horšej roboty, ako «pásť hlupákov» — nech iní drú ako osly...» atď.

Prevaha práve tejto mravno-etickej pozície medzi prostým ľudom bola kultivovaná «elitou», pretože otvárala možnosti zneužitia právomocí pre všetku malú i veľkú rôznorodú vrchnosť — «vládcových ľudí», cirkevných dejateľov, podnikateľov. Ináč povedané, história Rusi a súčasnosť potvrdzujú ázijskú múdrosť: «aký ľud, taký kráľ».

V dnešnej dobe, v ďalšom úplnom cykle rozvoja smuty na Rusi, ktorého druhú fázu práve prežívame[548], sa v charakteristikách základnej štatistickej masy «elity» a prostého ľudu zmenilo len málo čo. Napriek tomu, charakter budúcnosti je určovaný nie postojom k životu základnej štatistickej masy davu prostých ľudí, štátnych úradníkov, poslancov a ostatných «elitárov», ale činnosťou genetického jadra civilizácie. A nato, aby sme pochopili, ako sa vyhnúť ďalšej katastrofe kultúry a nevyhnutných (v takomto prípade) masových a ťažkých všadeprítomných sociálnych pohrôm[549], je potrebné odhaliť tie faktory, na ktoré možno aplikovať cieľavedomý riadiaci (premyslený vôľový) vplyv.

Ako sa neraz uvádza v materiáloch KSB, ak sa budeme vzťahovať na plnú funkciu riadenia, tak kvalita života civilizovanej spoločnosti je podmienená:

● po prvé, aktuálne funkčnou koncepciou riadenia, t.j. načrtnutými cieľmi spoločenského rozvoja (vedome zvoleným zmyslom života spoločnosti) a predstavami o spôsoboch a prostriedkoch dosiahnutia týchto cieľov, ktoré vštepuje do spoločnosti tá-ktorá konceptuálna moc;

● po druhé, kvalitou riadenia (predovšetkým, riadenia štátu) realizovaného v súlade s touto koncepciou.

Pritom, civilizovaná spoločnosť (samoriadiaca sa alebo riadená zvonka v duchu nejakej koncepcie, alebo prežívajúca konflikt koncepcií) sama osebe predstavuje súbor vzájomne spolupracujúcich spoločenských inštitútov.

Spoločenský inštitút je vnútrospoločenský útvar, nesúci v sebe z pokolenia na pokolenie špecifickú sadu funkcií, ktoré iné spoločenské inštitúty alebo jednotliví ľudia nedokážu vyplniť buď vôbec, alebo s takou úrovňou kvality, aká je potrebná pre stabilitu spoločnosti a jej rozvoj.

Objektívne nevyhnutné funkcie a vzájomné vzťahy medzi spoločenskými inštitútmi, zabezpečujúce stabilitu rozvoja spoločnosti v nadväznosti pokolení, sú uvedené v tabuľke 2.

Tabuľka 2. Objektívne nutné funkcie a vzájomné vzťahy spoločenských inštitútov

Na základe tabuľky 2 môže byť model vzájomnej spolupráce spoločenských inštitútov pri plnení funkcie každého z nich rozšírený do nevyhnutnej úrovne detailnosti. Avšak ignorovať v politike a biznise to minimum, ktoré je zobrazené v tabuľke 2 — znamená rozbíjať spoločnosť, telesne a psychicky mrzačiť množstvo ľudí a znášať ich zo sveta.

Ako už bolo spomenuté skôr v kapitole 5, ak budeme skúmať minulosť, tak všetky spoločenské inštitúty vyrástli z inštitútu rodiny, ako zo «semiačka». A v dlhodobých časových intervaloch, obopínajúcich život mnohých pokolení, je určujúcim faktorom rozvoja spoločnosti fungovanie inštitútu rodiny[550]. No ako ukazujú výsledky ankiet starších žiakov, predstavy mestských tínedžerov o svojom budúcom rodinnom živote sú vzdialené aj od reality, aj od ideálu uvedeného v tabuľke 2 — viď Príloha 2. A toto je jedna z hrozieb pre budúcnosť krajiny.

V kratších časových intervaloch (v hraniciach aktívneho života jedného-dvoch pokolení) je kľúčovým fungovanie inštitútu štátnosti, podmienené fungovaním inštitútu rodiny a systému vzdelávania počas života niekoľkých predchádzajúcich pokolení.

A tak prichádzame k otázke: Čo je potrebné urobiť v systéme vzájomných vzťahov spoločenských inštitútov, uvedených v tabuľke 2, aby prebehla zmena koncepcie riadenia panujúcej nad spoločnosťou a výsledkom toho sa kvalita života civilizácie zmenila tak, aby parazitizmus bol navždy odstránený?

Ak, vychádzajúc z objektívneho poriadku spolupráce spoločenských inštitútov (uvedeného v tab. 2), budeme analyzovať subkultúru štátnosti postsovietskej RF ako informačno-algoritmický systém, tak ten je taký, aký je, hlavne preto, lebo v základe jeho činnosti ležia sociologicko-ekonomické teórie (vrátane takej zložky právnického vzdelania, ako «teória štátu a práva»), ktoré sa učili dnešní štátni úradníci, poslanci, činitelia veľkého a stredného biznisu počas svojho štúdia na VŠ, cez «prizmu» ktorých oni dnes skúmajú a hodnotia aktuálne veci aj perspektívu a vypracovávajú líniu správania, ktorou sa riadia v praktickej činnosti.

Všetky tieto teórie BEZ VÝNIMKY boli vytvorené v duchu biblickej koncepcie zotročenia ľudstva v mene Boha a sú predurčené na jej obsluhu, a v dôsledku poslednej spomenutej okolnosti — ani na nič iné nie sú vhodné[551].

Okrem toho, v civilizácii na základe spoločenského zjednotenia úzko-špecializovanej profesionálnej práce, možno v ľudskom chápaní sveta vyčleniť dva funkčne odlišné komponenty: jeden zabezpečuje profesionálnu činnosť jednotlivca, a druhý zabezpečuje prepojiteľnosť nositeľov úzkeho profesionalizmu navzájom v spoločenskom zjednotení práce a organizačno-kultúrnu jednotu každej spoločnosti.

Prítomnosť druhého komponentu pri absencii alebo nedostatočnej rozvinutosti prvého mení jednotlivca na diletanta a kibica[552], neužitočného pre spoločnosť. Preto je význam prvého komponentu väčšine jasný. Význam druhého nechápe každý: najmä v dôsledku jeho nerozvitosti u samotných ľudí, ktorí nechápu jeho význam.

Avšak druhý komponent chápania sveta jednotlivca, ktorý možno charakterizovať slovami «vedomosti — z každého rožku trošku», je nemenej dôležitý ako ten prvý. Všetci tí, u koho tento komponent nie je rozvitý, sú odsúdení byť nie viac, ako doplnkom k svojmu pracovnému miestu, «pešiakmi» rôznych postavení v cudzích «hrách», hoci vo svojej väčšine plnia zverené im úlohy v režime akoby samoriadenia. O týchto hrách nemusia mať ani len tušenia, no keďže sú do nich zatiahnutí, sú odsúdení žať plody svojho aj cudzieho nestranného postoja k nim.

A čím väčší je v spoločnosti podiel takýchto «doplnkov k pracovnému miestu», tým menej je táto spoločnosť schopná k realizovaniu demokracie a tým viacej sú rozdelení jej členovia, pretože ich nespájajú žiadne ideály; žijú preto, aby pracovali[553]; a pracujú len preto, aby zarobili a mohli míňať úmerne svojmu platu a cenníku v súlade s diktátom módy a reklamy. Nimi nie je ťažké manipulovať, dokonca napriek ich objektívnym záujmom, využívajúc pritom rozdiel v ich chápaní mimo sféru ich úzkoprofesionálnej kompetencie, podobne ako to predviedol chlapík, ktorý vybabral s lenivým medveďom v rozprávke «Vŕšky a korienky». Stav sa ešte zhoršuje, keď je medzi «doplnkami k pracovnému miestu» veľký podiel diletantov, poriadne neovládajúcich ani tú profesiu, ktorej sa venujú[554].

Preto hlavné nebezpečenstvo prevládania v «mentalite» spoločnosti úzkeho profesionalizmu nesie sociálny charakter. Úzky špecialista, nedisponujúci šírkou obzoru, dokonca ak je aj vynikajúcim odborníkom a človekom s dobrými úmyslami, predstavuje sám pre okolie a potomkov tým väčšiu hrozbu, čím viac je špecializovaný a izolovaný vo svojom profesionalizme. Príčina je v tom, že jeho dobre myslená úzkošpecializovaná činnosť, môže v iných sférach plodiť množstvo následkov — sprievodných efektov. No všetky tieto následky — sprievodné efekty — sú pre úzkosť jeho obzoru (nezávisle od jeho špecializácie — «humanitnej»[555] či prírodovednej, technickej alebo medicínskej) preňho neznáme a nepredvídateľné, hoci medzi nimi môžu byť aj mimoriadne škodlivé, schopné dokonca zničiť globálnu civilizáciu. Situácia sa komplikuje, ak v iných sférach činnosti masovo pracujú rovnakí úzko-špecializovaní profesionáli a diletanti, ktorí nie sú schopní odhaliť a riešiť problémy týkajúce sa niekoľkých oblastí profesionálnej špecializácie. A ešte väčšiu hrozbu to predstavuje ak je život spoločnosti podriadený princípu dosahovania čo najvyššej komerčnej efektívnosti vo všetkých súkromných druhoch činnosti, ktorý je sám jedným z prejavov úzkosti obzoru a primitívnosti chápania sveta všetkých, čo sa ním riadia: od drobného podomového predavača až po vážených vlastníkov a top-managerov bánk a nadnárodných spoločností.

Práve preto je profesionálna činnosť v sfére sociálneho riadenia na základe akejkoľvek úzkej špecializácie (dokonca ak v nej boli v minulosti dosiahnuté nesporné úspechy) pri absencii dostatočne širokého obzoru (zahŕňajúceho v sebe jak humanitárnu, tak aj prírodovednú, vrátane biologickej a technickej zložiek), pri absencii mozaikovosti chápania sveta, umožňujúcej povzniesť sa nad súkromné (a tým skôr — nad súkromné finančné) záujmy, je odsúdená na vyloženú neadekvátnosť.

Práve preto pre riadiacich pracovníkov a uchádzačov na riadiace funkcie «niet vedomostí, ktoré by boli zbytočné». A pritom ešte sú povinní odlišovať vedomosti od «informačného balastu», t.j. sú povinní rozlišovať signál, nesúci informáciu dôležitú pre riadenie, od šumov na pozadí a adresne cieleného rušenia. No táto úloha je neriešiteľná pri ateistickom chápaní sveta, či už ide o vernosť materialistickému alebo idealistickému ateizmu[556]. Inými slovami, každý človek musí byť schopný samostatne rozširovať svoj obzor a detailizovať svoje chápanie sveta v súlade s životnými úlohami, ktoré rieši. A to si vyžaduje všeobecné osvojenie metodológie poznávania — umenia dialektiky. A od tých, ktorí sa uchádzajú o prácu v sfére sociálneho riadenia alebo už v nej pracujú — sa to vyžaduje obzvlášť[557].

Avšak systém vyššieho vzdelávania v ZSSR a v postsovietskej RF je vybudovaný tak, že on masovo vytváral a vytvára úzkych špecialistov, nemajúcich dostatočne široký obzor, ktorý je potrebný pre koordináciu činnosti so špecialistami dokonca aj zo susedných oblastí. Okrem toho, do vzdelávacích štandardov vyššieho vzdelávania ZSSR a postsovietskej RF neboli vpustené informácie nutné na formovanie riadiacej gramotnosti, pohľadu na život z aspektu riadenia a riadiacej spôsobilosti absolventov VŠ — hoc aspoň inžiniersko-technického a sociologicko-ekonomického profilu prípravy.

Preto tí, ktorí najprv pracovali v nejakej neriadiacej profesii, a potom prešli a prechádzajú do sféry riadenia (pracovať ako riadiaci pracovníci), vo svojej väčšine nedisponovali potrebnou šírkou obzoru a adekvátnou riadiacou «mentalitou», v dôsledku čoho nezavládli efektívnou poznávaco-tvorivou kultúrou — umením dialektiky. A vzhľadom na tieto osobitosti vzdelávacieho systému a špecifiku praxe mimo sféru sociálneho riadenia je určitý počet štátnych úradníkov, poslancov, predstaviteľov biznis-komunity, majúcich za sebou vyššie profesionálne vzdelanie nesociologicko-ekonomického charakteru (prírodovedecké, technické, medicínske, pedagogické a pod.) a určitú pracovnú skúsenosť v profesii, presvedčených o tom, že ak ich získané vzdelanie im umožňovalo pomerne úspešne riešiť úlohy ich profesionálnej činnosti do prechodu na prácu v sfére riadenia, tak podstatou rovnaké bude aj sociologicko-ekonomické vzdelanie — obzvlášť západné[558].

T.j. oni sú presvedčení o tom, že na jeho základe možno dostatočne úspešne odhaľovať problémy v živote spoločnosti a riešiť úlohy sociálno-ekonomického rozvoja. A preto na získanie profesionalizmu vo sfére sociálneho riadenia potrebujú získať ešte jedno vyššie vzdelanie alebo sa podľa potreby obracať na konzultácie k profesionálom, ktorí získali patričné sociologicko-ekonomické vzdelanie a zverovať im určité fragmenty prác a druhy činnosti. A riadiaci pracovníci s humanitným vzdelaním sa presne tak isto spoliehajú na názory expertov v otázkach techniky[559].

Tieto špecifiká vzdelávacieho systému a postoj ľudí k získanému vzdelaniu je jedným z faktorov realizácie kryptokolonizácie krajiny, o ktorej šla reč skôr v kapitole 2.4.

No ak problémy narastajú, a úlohy sa nedarí riešiť, tak príčina tohto stavu, podľa ich názoru, nie je v defektnosti sociologicko-ekonomických teórií, ležiacich v základe sociologicko-ekonomického (vrátane právnického) vzdelania, ktoré mnohí z nich získali ako druhé alebo tretie vyššie vzdelanie, ale v chybných charakterových vlastnostiach jednotlivých úradných osôb, a také javy ako korupcia[560], rozkrádanie štátneho majetku, neochota alebo neschopnosť podriadených pracovať atď., sú osobitosťou «národného charakteru» a «národnej mentality».

A vo svojich záveroch a zovšeobecneniach nezachádzajú ďalej než to, že:

● strana «Jednotné Rusko» (LDSR, KSRF atď. — treba zdôrazniť) je stranou podvodníkov a idiotov, že zlodejmi a idiotmi sú konkrétne úradné osoby;

● a keby sa tak podarilo presvedčiť «elektorát», aby na ďalších parlamentných a komunálnych voľbách zahlasoval za «ich» stranu, a na prezidentských a gubernátorských voľbách za «ich» kandidátov, tak nová vláda úspešne vyrieši problémy krajiny v «rozumnej», krátkej lehote dejín[561].

Na obrázku je oplotený verejný areál

s tabuľkou na ktorej stojí:

„Vážení Moskovčania,

tento plot je namontovaný pre prípad nepokojov

vyvolaných masovým falšovaním nadchádzajúcich volieb.

Prosíme o prepáčenie za dočasné nepohodlie“

Tomuto veria aj davy «banderlogov», spochybňujúci na mítingoch výsledky parlamentných (december 2011) a prezidentských (marec 2012) volieb v RF.

Skutočne, všetky menované negatívne sociálne javy sa skutočne dejú a nie ojedinele, a skutočne bránia zveľaďovaniu života spoločnosti. No zároveň s tým nádeje typu, že všetky problémy sa vyriešia sami od seba v prípade, ak «elektorát» bude hlasovať «správne», a počas volieb sa nebudú falšovať výsledky — sú neadekvátne.

Dokonca ak aj «elektorát» zahlasuje «ako treba» a nebudú sa vyskytovať ani len ojedinelé prípady falšovania výsledkov, tak sociologicko-ekonomické teórie ležiace v základe vyššieho profesionálneho politicko-ekonomického a právnického vzdelania, ktoré získali (podľa ich názoru) «správni» poslanci a úradníci — nezodpovedajú úlohe bezkrízového stabilného rozvoja spoločnosti. Oni všetci obsluhujú biblickú doktrínu zotročenia ľudstva v mene Boha a sú «otesaní» pre úlohu exploatácie spoločností v kryptokoloniálnom režime rukami a intelektom koloniálnej administrácie nabranej z domorodcov; a v prípade núdze — pre úlohu kolonizácie spoločnosti v odkrytej forme alebo pre úlohu jej fyzickej samolikvidácie či likvidácie niektorým zo spôsobov.

Obeťami sociologicko-ekonomického vzdelania tohto typu v našej krajine sa stali všetci politici, ktorí mali účasť na prestavbe, postsovietskych reformách a realizácii štátnej a biznis-moci v postsovietskom období. Rozdiel medzi nimi je len v tom, že jedni z nich sú verní socialisticko-komunistickej paradigme v jej marxisticko-leninskej alebo marxisticko-pravoslávnej verzii, a druhí sú stúpencami kapitalizmu v jeho internacistickej liberálno-buržoáznej verzii alebo oligarchicko-kapitalistickej národnej/mnohonárodnej etatistickej monarchickej/republikánskej verzii. V tomto nie je žiadny rozdiel medzi, zdalo by sa, natoľko rozdielnymi dejateľmi, ako M.S.Gorbačov, J.K.Ligačjov, G.Ch.Popov[562], B.N.Jeľcin, J.T.Gajdar, V.S.Černomirdin, B.J.Nemcov, S.V.Kirijenko[563], I.M.Chakamada, A.B.Čubajs, A.J.Livšic[564], A.V.Dvorkovič[565], A.D.Sacharov, N.A.Andrejeva[566], A.A.Sobčak a jeho učeníci, účastníci «Helsinskej skupiny», ďalší predstavitelia dnešnej štátnej moci a predstavitelia všetkých druhov jej opozičného davu. A až v druhom rade je spoločnosť — obeť ich politiky, predajnosti a «zverbovanosti» niektorých z nich (konkrétne, M.S.Gorbačova, A.N.Jakovleva, A.I.Solženicyna).

Čo sa týka predstáv o sociológii a ekonomike u zvyšnej časti spoločnosti, ktorá nezískala vyššie vzdelanie, tak tie sa formovali pozvoľna, v malých dávkach, televíziou a rádiom (pamätáte sa na programy: «Spýtajte sa Livšica», «Podebatujeme s Michailom Vellerom»[567] a im podobné? a okrem toho, na dôverčivé, nestabilné a slabé umy majú vplyv aj každohodinové správy s ich sociálno-ekonomickým blokom), publikáciami v ostatných médiách, vedecko-populárnej a publicistickej literatúre. No autormi všetkých týchto publikácii, a tiež «výhybkármi» «filtrujúcimi bazár» autoritatívnych «intelektuálov» na historicko-politické a ekonomické témy, a púšťajúcimi ich do éteru a do tlače, boli obete sociologicko-ekonomických teórii, ležiacich v základe systematického vzdelávania.

Ak by politicko-ekonomická «mentalita» spoločnosti a predstaviteľov štátnosti bola k roku 1985 sformovaná na základe obsahovo iných — životu a riadeniu adekvátnych — teórii[568], tak za teóriami a vzdelaním na ich základe by nasledovala aj iná politika, aj dejiny by boli iné... Teraz by sme žili v inej krajine — jedinej svetovej «veľmoci», lídrovi a učiteľovi rozvoja globálnej civilizácie[569].

Táto okolnosť nás znova privádza k otázke: A prečo všetky tieto obete vyložene lživých a chybných teórií si nevšimli nezrovnalosti a nekládli prednášajúcim na VŠ otázky, na ktoré v týchto teóriách nie sú odpovede, a sami nevypracovali alternatívne teórie?

Odpoveď na ňu bola čiastočne daná v kapitole 2.4 pri objasnení témy kryptokolonizácie. No táto otázka je mnohovrstvová, a niektoré jej aspekty si vyžadujú dodatočné vysvetlenie.

Po prvé, počas študijných rokov pred vstupom na VŠ vo všeobecno-vzdelávacej škole jej pedagogická kultúra cielene potláčala poznávaco-tvorivý potenciál[570] žiakov. Ustáť jej moc, a o to viac — osvojovať si Bohom daný poznávaco-tvorivý potenciál pod jej tlakom a napriek nej, a rozvinúť si pritom do momentu vstupu na VŠ alternatívny svetonázor — dokázali len jednotlivci.

Po druhé, pedagogický systém v davo-«elitárnych» kultúrach je vytvorený tak, že ak žiak kladie otázky na ktoré niet odpovedí v teóriách povýšených na istinu učebným plánom, a o to viac, ak on svojimi otázkami a komentármi odhaľuje neadekvátnosť teórii a neschopnosť vyučujúceho vyvrátiť jeho komentáre, tak u takéhoto v drvivej väčšine prípadov vznikajú problémy: zlé hodnotenia, uštipačné poznámky k správaniu, cielený hon zo strany pedagogického kolektívu a druhých žiakov povzbudzovaných «pedagógmi». Pre túto osobitosť systému sa počas desaťročia u žiakov sformoval návyk-automatizmus správania: neklásť «superchytré» otázky, nepredvádzať nevšednosť svojho myslenia na verejnosti, «nezhadzovať» vyučujúcich a pedagogický systém otázkami a komentármi, na ktoré v učebnom programe niet presvedčivých odpovedí.

A toto sa týka nielen dejepisu, čo znázorňuje karikatúra vľavo, ale aj všetkých ostatných predmetov, ktorých štúdium je zahrnuté do učebného plánu všeobecno-vzdelávacej školy[571]. Avšak, aby situácia znázornená v tejto karikatúre bola v živote možná, je potrebné, aby «Maria Ivanovna» alebo niekto iný z učiteľov napriek korporatívnej disciplíne pedagogickej komunity dal určitým spôsobom žiakovi predstavu o existencii alternatívnych pohľadov a prebudil v ňom záujem k ich hľadaniu a samostatnému štúdiu a vypracovaniu; alebo je potrebné aby to urobila rodina alebo niekto z priateľov — no v tomto prípade je prakticky neodvratný konflikt medzi rodinou a školou, v ktorom na strane pomýlenej školy v mnohých krajinách už vystupuje nemenej pomýlená «juvenilná justícia» davo-«elitarizmu»...

No aj po absolvovaní školy, ňou sformovaný návyk «nevyčnievať z davu a demonštrovať lojálnosť»[572] funguje aj naďalej jak počas štúdia na VŠ, tak aj neskôr, keď bývalí žiaci a študenti sa začleňujú do pracovnej činnosti v kolektívoch.

Po tretie, pod vplyvom prvého a druhého, škola už v prvej triede odmieta ako «nevzdelateľných» a «robí» štvorkárov z tých, ktorí intuitívne cítia neadekvátnosť toho, čo im škola predkladá k štúdiu ako hodnoverné znalosti, a ktorých mravnosť im nedovoľuje na hodinách cynicky prednášať nezmysly z učebníc len preto, aby si nepohnevali učiteľov a dostávali dobré známky.

Pod vplyvom tohto všetkého sa v starších triedach stávajú jednotkármi tí, ktorých intuícia a vnímanie miery, ako aj dialektická kultúra sú potlačené, ktorí si však ľahko zapamätávajú rôzne slová bez uvažovania (t.j. bez účasti obrazného myslenia a pravej hemisféry mozgu vo svojej intelektuálnej činnosti) a bez toho, aby precítili, čo za nimi stojí; tí, ktorí sa naučili kombinovať hotové názory a na ich základe vedia logicky bezchybne kompilovať názory nové; a tiež mravne-bezzásadové typy, nezmrzačené v zmyslovom a čiastočne v intelektuálnom rozvoji, no schopné vďaka nemravnosti zopakovať učiteľovi hocijakú hlúposť z učebnice, ak je to nutné pre získanie dobrej známky, pre udržanie statusu «dobrého žiaka» a na demonštráciu lojálnosti systému ako celku. A práve predstavitelia týchto troch kategórií tvoria väčšinu uprostred tých, čo boli prijatí na VŠ, v ktorých sa charakter pedagogickej kultúry celkovo neodlišuje od pedagogickej kultúry všeobecno-vzdelávacích škôl davo-«elitarizmu». A nositelia s takouto mravnosťou a celkovou psychikou potom vstupujú do politiky, čo nemôže mať žiadne iné následky, okrem tých, ktoré vyvolávajú nespokojnosť spoločnosti.

A poukázať na neadekvátnosť sociologicko-ekonomických teórií, kultivovaných systémom vyššieho vzdelania, by mohli tí, ktorých intuícia a MRAVNOSŤ im neumožnila stať sa jednotkármi ešte v prvej triede, a ktorých všeobecno-vzdelávacia škola odmietla ako «nevzdelateľných» a «urobila» štvorkármi[573]. Mohli by... ak by si osvojili učebný program všeobecno-vzdelávacej a vyššej školy, stavajúc sa k nemu kriticky, alebo ak by získali alternatívne (systémovému vzdelaniu) životne adekvátnejšie vzdelanie alebo samovzdelanie.

A ojedinelé deti sa ocitajú v stave toto dosiahnuť a ku koncu školy prísť k presvedčeniu, že vedomosti, ktoré tá-ktorá kultúra považuje za pravdivé je historickou danosťou, ktorá je podmienená minulosťou a odsúdená byť v budúcnosti vystriedaná inou danosťou, a preto nemá zmysel si kvôli nej «skákať do vlasov» a «jesť kašu za horúca», ale treba tvoriť kultúru, čistiac ju od následkov minulých chýb a zneužití.

Veď prváčikovia sa predsa «nevykľuli z vajec» 1. septembra, aj so školskou taškou na pleciach a kvetami v rukách, priamo vo svojich školách, odkiaľ si ich po prvom dni v škole rodičia vzali domov do rodiny. Oni prišli do školy, už vychovaní v rodinách a škôlkach tak, že väčšina z nich nedokázala zostať psychologicky a tvorivo slobodnými[574] pod tlakom pedagogického systému davo-«elitarizmu» a mravno-psychologicky boli ním zmrzačení a zdeformovaní.

Treba pochopiť: tvrdenie «moc korumpuje, a absolútna moc korumpuje absolútne» je lživé a bohorúhačské.

Moc nikoho nekorumpuje, no kráčanie nahor po stupňoch hierarchie vnútrosociálnej moci ponúka možnosť čoraz viac a viac beztrestne prejavovať chybnosť svojich mravov. A mravno-etické kvality osoby sa formujú v rodine, prevažne v rannom detstve, hoci mnohé z možností, ktoré sa realizujú v živote dieťaťa, sa predurčujú predhistóriou počatia, ktorú sú rodičia povinní sformovať tak, aby nezaťažovali osud dieťaťa vývojovými chybami jeho tela a psychiky.

T.j. všetko zlo, vychrlené do spoločnosti štátnym riadením a praktikami biznisu od začiatku prestavby po súčasnosť (v ZSSR aj v postsovietskych štátoch, vrátane RF) je priamym následkom nedotiahnutých vecí v prvom rade inštitútu rodiny počas predchádzajúcich niekoľko desaťročí, a až v druhom rade následkom osobitostí všeobecno-vzdelávacích a vyšších škôl, ktorých chybná pedagogická kultúra je taktiež dôsledkom nedotiahnutých vecí inštitútu rodiny v oveľa ranejšom období.

Túto analýzu možno zhrnúť nasledovne:

Sociálne politické a ekonomické následky, prejavujúce sa v nejakej konkrétnej štátnej činnosti a jej výsledkoch, prichádzajú po uplynutí 30 — 50 rokov od času, keď prebiehali určité špecifické javy v činnosti inštitútu rodiny. Toto sa týka jak sociálneho politického a ekonomického negatíva, tak aj nesporných úspechov spoločnosti v jej rozvoji.

Inými slovami, dynamika zmeny kvality života spoločnosti z pokolenia na pokolenie (jak smerom k zlepšeniu, tak aj smerom k zhoršeniu) je podmienená nasledovnou postupnosťou štatisticky popisovaných procesov: «počatie, vynosenie, pôrod a prvotná výchova detí v rodine» → «výučba a výchova v systéme všeobecného vzdelávania» → «profesionálne vzdelávanie, vrátane vyššieho» → «pracovná činnosť, vrátane verejnej (riadiacej)». Každá etapa vytvára alebo ničí predpoklady pre úspešnú realizáciu všetkých nasledujúcich etáp. Vplyv štátu na túto postupnosť môže byť zameraný jak na zlepšenie kvality života, tak aj na jej zhoršenie.

Všetko to dohromady znamená, že:

● Dnešné aktívne pokolenia predstaviteľov štátnej a biznis moci sú nevzdelateľní z rôznych príčin. Uviazli v nimi vytváranom (v dôsledku riadiacej negramotnosti a samoľúbosti) škodlivom banketno-zhýralom zhone, a pod jeho mocou im nezostáva čas k tomu, aby sa venovali samovzdelávaniu; nehovoriac už o tom, že u väčšiny z nich je osobná kultúra zmyslov a celkovej psychickej činnosti taká, že nie sú schopní samovzdelávania ani v čase slobodnom od profesionálneho a banketno-zhýralého zhonu: preštudovať si knihu, v ktorej sa za slovami skrývajú nové vedomosti, je pre väčšinu z nich — nad ich sily.

● Im podriadený aparát, medzi povinnosti ktorého patrí práca s podnetmi občanov, je zložený prevažne z takých istých ľudí a preto nie je schopný z celého množstva podnetov vyčleniť neveľkú časť podnetov týkajúcich sa skutočne osudovej problematiky[575]. No ak by toho aj bol schopný, tak by sa ocitol pred otázkami:

→ A ako to oznámiť nadriadeným, do moci odetým, samoľúbym «intelektuálom» a «vzdelancom», ak to nezapadá do ich predstáv o živote (a tým skôr ak im to protirečí) a oni nie sú schopní prečítať viac ako 4 strany textu, v ktorom navyše nesmie byť nič, čo by presahovalo hranice ich už sformovaného chápania sveta?

→ A načo a ako vlastne to oznamovať tým, ktorí už v detstve ohluchli pred hlasom svojho svedomia a stratili hanbu, keď odkrytie ich mravno-etickej skazenosti a z nej prameniacich mentálnej nespôsobilosti a záškodníctva nevedia vyvolať nič, okrem ich rozčúlenia a hnevu, skrytej urazenosti a následnej pomstychtivosti zo strany tých, ktorí sú presvedčení o svojej prevahe a práve na všetko-si-dovoľovanie voči «dobytku» «ich blahorodí» a «excelencií»?

Práve v dôsledku tohto spoliehať sa na to, že štátna aj biznis moc sa zmení sama od seba pod vplyvom množstva podnetov a výziev občanov na ich adresu, a názorov vyjadrovaných na mítingoch a v médiách predstaviteľmi ideovo rôznych opozícií — znamená utešovať sa vyložene nesplniteľnými ilúziami a navršovať potenciál budúcej katastrofy.

Preto:

● chodiť na protestné mítingy je škodlivé pre spoločnosť a nebezpečné pre samotných účastníkov;

● pre dnešnú štátnu moc na všetkých jej úrovniach sú najočakávanejšími apelmi od občanov k jej predstaviteľom — vyjadrenia pochvaly, oddanosti a vďačnosti za prázdne «deklarácie vlády o dobrých zámeroch» a za rôzne drobné dobrodenia, ktoré vláda preukázala rôznym jednotlivým občanom v reakcii na ich podnety (urobili alebo opravili cestu; dali nové bývanie po tom, čo zhorela osada kvôli tomu, že nejaký «banderlog» odhodil ohorok do suchej trávy; zlepšili životné podmienky veteránovi alebo mnohodetnej rodine; obnovili zákonnosť a potrestali nejakého malého úradníka, ktorý zneužil moc «v rozpore s postavením», atď.);

● pre rozvoj spoločnosti sú najužitočnejšími reakciami občanov ku vládnym orgánom «politkorektné» a formálne slušné texty s objemom do 4 strán, z ktorých by podriadený úradník, vládny činiteľ alebo poslanec mohli jednoznačne a presvedčivo pochopiť nasledovné:

• postsovietska štátna moc je — až na zriedkavé osobné výnimky — protiľudová bábková mafiózna korporácia, ktorá u premýšľajúcej časti spoločnosti nemá ani dôveru, ani autoritu;

• táto koná v medziach Božieho dopustenia a momentálne existuje iba preto, lebo svojim hlúpym (po všetkých stránkach) riadením ešte nestihla vytvoriť okolnosti, ktoré ju pochovajú podľa princípu «za čo bojovali, to ich aj odrovnalo»[576], ako tomu bolo už neraz v minulosti;

• takýto «status quo» nemôže trvať večne, čo v perspektíve zaváňa mnohými nepríjemnosťami pre tých, ktorí uspeli vo vláde alebo v biznise, a členov ich rodín, vrátane ich nástupcov.

Ničmenej v tom, že drvivá väčšina štátnych úradníkov, poslancov, predstaviteľov biznis-komunity sú takí, že ich samotných, ako aj ich činnosť nemožno charakterizovať pozitívne, a že v tom majú hlavnú «zásluhu» ich rodičia a celkovo rodiny — spočíva len jeden aspekt problému, ktorý v celej jeho plnosti možno stručne zhrnúť v prísloví «vznešené miesto nebýva prázdne»[577].

Druhý aspekt problému spočíva v tom, že v iných rodinách (a ak je detí niekoľko, tak občas aj v tých istých rodinách) vyrástli ľudia takého mravne-psychologického charakteru, že si nepriali alebo nedokázali sa stať kvalitatívne inou (parametrami mravnosti a etiky) štátnou a biznis- mocou v krajine, nevpustiac tak do vlády jej dnešnú kádrovú zostavu.

Časť z nich bola vychovaná v rodinách tak, že do dospelého života vošli so stabilným dobytčím typom režimu psychiky: z ich uhlu pohľadu im všetci všetko musia, a oni sami nemusia nikomu nič, nie sú v živote nikomu a ničím zaviazaní. Ich «činnosť» je zameraná na získanie rozmanitých pôžitkov, podľa možnosti s minimom úsilia z ich strany a bez akýchkoľvek ohľadov na okolitý svet a zodpovednosti za napáchané. V dôsledku toho oni, ak pracujú, tak pracujú ledabolo a nemožno im nič zveriť na zodpovednosť: bez permanentnej kontroly, prinútenia a garantovaného trestu za porušenia, všetko čo spravia pre druhých (a nie pre seba «najdrahších») bude urobené zle[578] — dokonca aj v prípade, ak im to profesionalizmus umožňuje urobiť dobre; ak možno niečo ukradnúť v podmienkach iluzórnej alebo garantovanej beztrestnosti — bude to ukradnuté; ak možno niečo pokaziť alebo znehodnotiť v nádeji na beztrestnosť (pokiaľ to nejde ukradnúť) — bude to pokazené a znehodnotené, buď z konkrétneho dôvodu, alebo v snahe uškodiť druhým len tak pre vlastné potešenie[579], alebo aby ukázali svoju «frajerinu» podobným ako sú oni, dobytkom-«banderlogom»; v určitých situáciách, pri vzplanutí citov, dokážu urobiť jednorázovo aj niečo dobré (až po vlastné samoobetovanie sa), ale to tiež, vychádzajúc zo želania predviesť svoju «frajerinu». Na zdĺhavú prácu, ktorá si vyžaduje sústredenosť a tým skôr — nezištnosť až do sebaobetovania — nie sú mravno-psychologicky spôsobilí.

Takéto typy sa vo «vládnucej strane» v riadiacej sfére môžu ocitnúť len na základe dedičného práva a na krátky čas v prípade, ak je riadiaca sféra viac-menej akcieschopná; ak sa v nej ocitajú masovo a bezalternatívne, tak sa jedná o záverečné štádium degradácie davo-«elitárnej» kultúry, tesne pred jej krachom (ako sa to stalo v r. 1917). Ak dedičné právo nefunguje dostatočne štatisticky masovo, tak sa v riadiacej sfére ocitajú vo výsledku protekcie niektorého z platných riadiacich pracovníkov. No udržať sa v nej a robiť kariéru oni nevedia a zostávajú v nej ojedinele len v tom prípade, ak niektorý z nadriadených riadiacich pracovníkov potrebuje pre seba lokaja a gaunera na vykonanie nejakých špecifických činov v jeho záujmoch.

Nakoľko najdostupnejšími pôžitkami v podmienkach davo-«elitarizmu» sú alkohol, ďalšie narkotiká a nemravnosť v «príjemnej spoločnosti», tak takéto typy (prepadávajúc procesu degradácie a nemajúc vôľu k tomu, aby mohli zmeniť svoj osud) dopĺňajú rady kriminálnej spodiny a lumpenu všetkých sociálnych skupín.

Podiel takýchto typov oboch pohlaví v zložení obyvateľstva postsovietskej RF počas postsovietskeho obdobia narástol, čo sa aj odráža v štatistike rozpadu rodín a vyššej úrovni zločinnosti v porovnaní so ZSSR[580]. No takéto typy existovali aj v sovietskych časoch. Existovali aj v Ruskom impériu. A v rokoch revolúcie a občianskej vojny práve oni tvorili masu ultrarevolucionárov-banditov, ktorí sa náhle stali «ideovými». V stalinských časoch (azda len s výnimkou obdobia «ježovčiny») práve oni tvorili základu masu kontingentu GULAGu, ale keďže pamäti a historicko-filozofické traktáty o tejto epoche nepísali oni, a «inteligenti» (typu I.A.Bunina a A.I.Solženicina) ich za ľudí nepovažovali, tak v dnešnom pokolení abstraktných «humanistov» sa o GULAGu sformovala iná predstava.

Druhá skupina tých, čo sa ocitli mimo «vládnucu stranu» (mimo sféru riadenia) — to sú viac-menej čestní ľudia, ktorí aspoň do katastrofy, ktorá rozbila ZSSR, viac-menej poctivo pracovali vo svojich profesiách mimo sféru riadenia. A práve preto, že takýto ľudia existujú a je ich mnoho, vzniká otázka: Prečo títo nebránili uchváteniu riadiacej sféry mafiózno organizovanou korporáciou idiotov a darebákov alebo sa snažili tomu zabrániť, no neboli v tom úspešní?

Veď ak by títo ľudia, ktorých čestnosť je potvrdzovaná prakticky ich prácou mimo sféru riadenia a celkovým ich životom, vstúpili do vlády a taktiež do tých spoločenských inštitútov, ktoré sú viac-menej spojené s prvými etapami plnej funkcie riadenia vo vzťahu k spoločnosti (veda a vzdelávací systém) — tak k roku 1985 by na všetkých úrovniach hierarchie straníckej a štátno-hospodárskej moci v ZSSR stáli celkom iní ľudia, čo sa týka mravno-etických kvalít a chápania sveta. V takomto dejinnom variante by vo vede, v štátnej a biznis- moci nebolo miesto pre takých činiteľov ako A.N.Jakovlev, A.G.Aganbegjan, T.I.Zaslavskaja[581], M.S.Gorbačov, A.A.Sobčak, B.N.Jeľcin, E.T.Gajdar, A.B.Čubajs, V.S.Černomyrdin, B.E.Nemcov, S.V.Kirijenko, B.A.Berezovskij, V.A.Gusinskij, A.V.Abramovič, M.B.Chodorkovskij, M.D.Prochorov a mnohých ďalších.

V dôsledku toho by na prestavbu a následné idiotsko-darebácke reformy v duchu liberálno-buržoázneho kryptokoloniálneho kapitalizmu v našej spoločnosti neexistovali zámienky, z ktorých hlavné boli:

● vedecko-technické a ekonomické zaostávanie ZSSR v masovo vyrábanej produkcii od najrozvinutejších[582] kapitalistických štátov;

● mravno-etické problémy vo vzájomných vzťahoch medzi «vládnucou stranou» a zvyškom spoločnosti v podobe ničím nepodloženého prednostného prístupu predstaviteľov «vládnucej strany» a členov jej rodín k spotrebe spoločného verejného bohatstva, a z roka na rok narastajúcej (v po-stalinskom období) nezodpovednosti predstaviteľov «vládnucej strany» a členov ich rodín za nedotiahnuté veci, za zneužívanie svojej funkcie a sociálneho statusu, ako aj za zjavné trestné činy.

● alkoholizácia života spoločnosti a ňou generovaná kriminalita, lumpenizácia a biologická degradácia obyvateľstva, čo sa stalo progresívne narastajúcou zložkou politiky Politbyra ÚV KSSZ v po-stalinskom období[583].

Odpoveď na poslednú zadanú otázku je v podstate rovnaká, ako aj odpoveď na otázku o príčinách skazenosti k dnešnému dňu sformovaného riadiaceho korpusu a jeho neschopnosti v riešení úloh spoločenského rozvoja: nie obsah a charakter vysokoškolského vzdelania; nie obsah a charakter povinného školského vzdelávania; ale hlavne nesprávna výchova v rodine, predovšetkých v aspekte formovania u detí (budúcich dospelých) ich chápania zmyslu života ako iniciatívnej starostlivosti a zodpovednosti za prítomnosť a budúcnosť a vôľových kvalít. Špecifikum odpovede je však trochu iné.

Ide o to, že z pohľadu majiteľov a pohlavárov akejkoľvek davo-«elitárnej» kultúry, je ideálnym predstaviteľom prostého ľudu ten — kto je vyučený profesii, čestne pracuje, mimo prácu rešpektuje zákony, «mentálne» je lojálny sformovanej sociálnej organizácii[584], a pritom nestrká nos do reálnej politiky, t.j. nepreniká do sféry riadenia celkového života spoločnosti s vlastným určovaním cieľov a vôľou zameranou na dosiahnutie týchto vytýčených cieľov[585].

Dokonca tie druhy činnosti, ktoré sa zakladajú na vedomostiach a zručnostiach riadiaceho charakteru, v davo-«elitárnych» kultúrach sa ocitajú v moci tohto princípu, čoho príkladom je heslo «armáda je apolitická», ktorého moc nad umami dôstojníckej zostavy armády, flotily a tajných služieb uľahčila realizáciu štátnych prevratov v r. 1917 a r. 1991, a v priebehu 1990-tych rokov umožňovala bábkovej klike «gajdarov-čubajsov-mau», stvárnenej «všeľudovo zvoleným» B.N.Jeľcinom devastovať krajinu.

Práve v dôsledku princípu «armáda je apolitická» sa v rôznej dobe, v rôznych historických okolnostiach stali L.G.Kornilov, L.J.Rochlin nepripravenými na to, aby priaznivo zareagovali na «výzvy doby», ale prejavili sa ako zlí politici a ich aktivity stroskotali; a iní, v dôsledku politickej slepoty spojenej s ambicióznosťou, boli vtiahnutí do vyložene antiruských politických projektov (M.V.Alexejev, A.V.Kolčak, G.K.Žukov, A.I.Lebeď, P.S.Gračjov).

Preto vo všetkých davo-«elitárnych» kultúrach je vždy prítomná zložka, ktorá je tak či onak zameraná na reprodukciu z pokolenia na pokolenie takéhoto «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu». Táto zložka sa realizuje jak cez sociálnu organizáciu a činnosť spoločenských inštitútov, tak aj cez egregoriálny segment života spoločnosti. Má svoje vlastné špecifikum v každej kultúrne svojráznej spoločnosti. Pritom je stabilnejšia a zachováva seba aj svoju funkčnosť dokonca aj po zmene legislatívy a politickej organizácie spoločnosti, pretože pracuje prevažne na základe rôznorodých psychologických automatizmov — jak vedomých, tak aj nevedomých, a nie na základe cielenej vedomej vôle každého z množstva ľudí. A práve pre poslednú okolnosť osobitú úlohu v tomto systéme reprodukcie «ideálnych predstaviteľov prostého ľudu» zohrávajú rodové egregory.

Počas mnohých storočí nadvlády stavovsko-kastového klanovo-hierarchického zriadenia na Rusi takisto fungoval systém reprodukcie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka[586], z pokolenia na pokolenie. V dôsledku toho v informačno-algoritmickom zabezpečení rodových egregorov prostého ľudu nebola informácia celospoločenského významu, na základe ktorej by jednotlivec mohol prekročiť hranice tej-ktorej úzkoprofesionálnej činnosti a z Ja-centrického kruhu záujmov, geograficky lokalizovaných v bezprostrednej blízkosti miesta jeho pobytu, a tematicky vo sfére jeho profesionálnej činnosti. Je to charakteristické pre drvivú väčšinu rodových egregorov prostého ľudu, z výnimkou tých rodov, v ktorých sa niektorý z predkov dokázal pripojiť na egregory genetického jadra daného ľudu alebo regionálnej civilizácie, v dôsledku čoho prístupové práva k informácii a algoritmike egregoru genetického jadra boli prenášané na jeho potomkov v rodových líniách. Avšak na svoju realizáciu v živote musí byť takéto «egregoriálne právo» jednotlivcom vyžiadané uvedomelou disciplinovanou vôľou, k čomu kultúra a systém davo-«elitárnych» spoločností nielenže nevytvára podmienky, ale snaží sa aj tvrdošijne potláčať svojvoľné prenikanie prostých ľudí do sféry «kompetencie» výlučne «elity».

Okrem toho, do tejto charakteristiky rodových egregorov prostého ľudu nezapadá ani informačno-algoritmický obsah rodových egregorov predstaviteľov židovsko-judejských diaspór, nech už je to kdekoľvek, vrátane územia Ruskej mnohonárodnej regionálnej civilizácie. Ako možno pochopiť z predchádzajúceho textu v kapitolách 4 a 6, je to dôsledok tej osobitej misie, ktorá bola uložená na židovsko-judejské diaspóry majiteľmi a pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha. V dôsledku toho značná časť predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry je vždy psychologicky pripravená uchvátiť moc, špeciálne voči etniku obklopujúcemu diaspóru.

Vyjasniac si tieto principiálne postoje, obrátime sa k obsahu algoritmiky druhých nábožensky podmienených egregorov, fragmentmi ktorých boli rodové egregory väčšej časti prostého ľudu Ruského impéria.

Historicky sformované kresťanstvo (vrátane jeho «pravoslávnej» vetvy, kultivovanej hierarchiou RPC behom posledného tisícročia) je priamo a bezostyšne zamerané na formovanie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka:

«Otroci, podriaďujte sa svojim telesným pánom so strachom a chvením, v jednoduchosti srdca svojho, ako Kristovi, nie iba s predstieranou ochotou, ale ako otroci Kristovi, plniaci Božiu vôľu z duše a slúžiaci horlivo ako Hospodinovi, a nie ako ľuďom, vediac, že každý dostane od Hospodina podľa miery dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný (list apoštola Pavla Efezanom, 6:5-8)[587].

Tento program správania sa v priebehu storočí úspešne vštepil do rodových egregorov tej časti prostého ľudu, ktorá tvorila väčšinu slovanského a etnicky iného obyvateľstva čo prijalo «pravoslávie» a nepatrilo k znacharským védickým klanom, ktorých rodové línie siahajú do predkresťanského staroveku, a ich rodové egregory nesú inú informáciu a algoritmiku.

V tej časti prostého ľudu, ktorá vyznávala historicky sformovaný islam, prispôsobený na obsluhu politických potrieb «elity» (rovnako ako historicky sformované kresťanstvo), bola do psychiky ľudí vštepená myšlienka, že «všetko je v rukách Alaha»[588], pritom sa však nijako nevysvetľovalo, ako, nasledujúc vôľu Alaha, je každý človek POVINNÝ a môže realizovať svoje predurčenie — byť námestníkom Alaha na Zemi. «Vôľa Alaha» v aspekte politickej organizácie života spoločnosti bola interpretovaná ako vnútrosociálna moc «elity» a osobná moc niektorého z jej lídrov-stelesnení, v mnohých prípadoch oficiálne nazývaných titulom «vládca pravoverných» napriek tomu, že z Koránu je jednoznačne zrejmé, že:

● jediným vládcom pravoverných je Boh, po arabsky «Alah»,

● medzi Ním a kandidátmi na pravovernosť nikto iný na to nemá právo; a ten, kto prijíma svojský výmysel takýchto «vládcov pravoverných» za «vôľu Alaha» je odpadlík od Boha a istinného Islamu[589].

V tej časti obyvateľstva, ktorá vyznávala budhizmus, sa ako zmysel života kultivovali dve idey:

● vyslobodiť sa z postupnosti prevteľovaní,

● a trpieť všetko, čo sa v živote deje s nekonečnou pokorou, pretože všetky útrapy nášho života sú «karmickou odplatou» za hriechy predchádzajúcich životov[590].

Pritom budhistická obradnosť, architektúra dacanov[591] a normy správania veriacich v nich sú, podľa našich dojmov, «najpokročilejšími» v porovnaní s inými vo veci poníženia človeka pred svojou «elitou» — «osvieteno-prebudeným» budhistickým duchovenstvom.

Takto vyzeralo informačno-algoritmické zabezpečenie nábožensky podmienených egregorov, pod mocou ktorých boli rodové egregory prostého ľudu k roku 1917.

Historickou realitou je, že Veľká Októbrová socialistická revolúcia zlikvidovala tie stavovsko-kastové a súkromnícke finančné obmedzenia, ktoré v Ruskom impériu neumožňovali väčšine prostého ľudu realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál vo veci spoločenského rozvoja. A v dôsledku toho mnohí znamenití činitelia rôznych odvetví sovietskej epochy, ktorých osobnostno-psychologické a profesionálne sformovanie pripadlo na obdobie rokov 1910 až 1930, si mohli osvojiť a realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál tak, ako to nebolo možné v ktorýchkoľvek iných pamätných časoch dejín vlasti[592].

A ak sa obrátime k spomienkam detí robotníkov a roľníkov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na roky revolúcie a občianskej vojny, tak sa vyjasní nasledovné: keď sa skončila občianska vojna a krajina vstúpila do obdobia obnovy a rozvoja, oni sa na tom chceli podieľať — ako robotníci, roľníci, inžinieri, lekári, učitelia, vedci; niekto sa chcel stať umelcom, maliarom, činiteľom iných umení; no málokto sa chcel stať profesionálnym riadiacim pracovníkom — straníckym alebo štátnym činiteľom[593]; málokto sa chcel, dokonca po hrôzach občianskej vojny, ktoré mnohí z nich pocítili osobne, stať veliteľom Robotnícko-roľníckej Červenej armády a flotily.

To posledné sa stalo problémom pre kádrovú politiku boľševikov, ako aj pre účel upevnenia pozície a rozšírenia podielu ideovo presvedčených boľševikov vo veliteľskej zostave Ozbrojených síl ZSSR konca 1920-tych až prvej polovice 1930-tych rokov. ÚV VKS(b) uskutočnil niekoľko špeciálnych náborov[594] členov strany spomedzi pracujúcej mládeže, absolventov „robfak“-ov[595] na štúdium v školách všetkých druhov vojsk. A tí, ktorí sa nechceli stať veliteľmi, mali právo odmietnuť špeciálny nábor, za čo však boli vylúčení zo strany, pre porušenie straníckej disciplíny. A mnohí tak aj robili, po čom im nikto nebránil nastúpiť na civilné VŠ ani naďalej pracovať v národnom hospodárstve (t.j. za odmietnutie študovať vojenské veci a slúžiť na základe špeciálneho náboru ÚV VKS(b) žiadne represie vo forme sedenia v GULAGu a iných hrôz — neboli: zákonnosť sa dodržovala).

No mnohí z povolaných špeciálnym náborom ÚV, ktorí si čestne odslúžili v Ozbrojených silách ZSSR 25 i viac rokov a v mierkach vtedajšieho vojenského profesionalizmu urobili celkom dobrú kariéru, na sklonku svojich rokov aj naďalej ľutovali, že špeciálny nábor ÚV im neumožnil realizovať ich sny z detstva a mladosti, hoci si plne uvedomovali, že povinnosť boľševika byť pripraveným k ochrane socialistickej Vlasti[596] vojenskou mocou bola naliehavou potrebou tých rokov a oni ju naplnili svedomito a čestne.

A tieto dejinné fakty vedú k otázke: A kto sa v tých istých rokoch chcel stať štátnym činiteľom a robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte?

Ukazuje sa, že robiť kariéru riadiacich pracovníkov, vrátane v štátnom aparáte, si želali predstavitelia tých skupín obyvateľstva Ruského impéria (ktoré po jeho rozpade neemigrovali, ale zostali v Sovietskom Rusku) — ktoré sú označované slovom «inteligencia», t.j. držitelia vzdelania od neúplného stredného a vyššie; a taktiež deti dorevolučnej «inteligencie».

Ak by Nikolaj II svojou vonkajšou a vnútornou politikou, egregoriálne podriadenou antiruskému impérskemu egregoru Veľkej Británie cez imperátorku Alexandru Fjodorovnu[597], nepriviedol krajinu do revolúcie a krachu vtedajšieho spoločenského zriadenia[598], tak na rozdiel od detí prostého ľudu, všetky deti «inteligencie» by sa venovali každý niečomu: niekto biznisu, niekto by začal robiť úradnícku alebo vojenskú kariéru, niekto by sa uplatnil vo vede, v inžinierskej oblasti, v umení atď. A realita je taká, že drvivej väčšine z nich Veľká Októbrová socialistická revolúcia nielenže neodkryla akékoľvek nové možnosti osobnej sebarealizácie, ale v čomsi ich aj ohraničila. Predovšetkým im ohraničila spotrebiteľské možnosti, znížila úroveň spotreby ich rodín a rozbila určité nádeje na rast sociálno-hierarchického statusu v buržoáznej davo-«elitárnej» spoločnosti impéria[599].

Napriek tomu, prinajmenšom boli gramotní, narozdiel od približne 85 % predstaviteľov prostého ľudu nevediaceho zavše ani čítať, ani písať, a už toto bolo v tej dobe dostatočným k tomu, aby pri verejnej ukážkovej lojálnosti Sovietskej vláde vošli do riadiacej sféry. Niektorí z nich aj tak zostali apolitickými spotrebiteľmi či «vnútornými emigrantmi», nepriateľmi Sovietskej vlády a ideálov socializmu, a iní prijali zmysel života danej epochy a čestne slúžili ľudu.

A to ešte nie je všetko. Ak sa obrátime k dejinám občianskej vojny, k tomu, ako utkvela v pamäti detí tej doby, tak vyjde najavo ešte jeden fakt, dôležitý pre pochopenie nasledovných dejín. Tam, kde Sovietska vláda, zriadená spočiatku na celom území Ruského impéria, neokupovaného Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, bola vystriedaná vládou bielogvardejských režimov, decká pri pouličných hrách na vojnu[600] sa delili podľa toho, na ktorej strane v občianskej vojne stáli dospelí členovia ich rodín[601]. Rozdelenie malo jasne vyjadrený triedny charakter: deti robotníkov a roľníckej bedače — na jednej strane «frontovej línie», a deti trhovníkov, kulakov, popov, mnohých predstaviteľov «pracujúcej aristokracie» (najviac platení vysokokvalifikovaní pracovníci) a „bielo“ naladenej časti zvyšnej «inteligencie» — na druhej strane. A kým v pouličných hrách na vojnu červené deti víťazili na území, ktoré bolo v moci bielych, tak biely kozáci vstupovali do detských hier na strane svojich, a červené decká opúšťali pole boja pod hrozbou, a občas aj v dôsledku použitia korbáčov.

No koniec koncov dospelí červení zvíťazili, a začal sa mierový život krajiny bez akejkoľvek reálnej perspektívy obnovenia kapitalizmu (a tým skôr — stavovsko-kastového režimu a monarchie) v dohľadnej budúcnosti[602]. Deti, hrajúce sa v rokoch občianskej vojny na ulici na vojnu, s jasným vedomím toho, kto je koho nepriateľom a prečo — napokon vyrástli. Červení začali vstupovať do Komsomolu[603]. A bieli? — Bieli... tiež začali vstupovať do Komsomolu, s tým, že verejne oznámili zrieknutie sa svojich «triedne cudzích» rodičov a prerušenie s nimi kontaktov, alebo vstupovali tam, kde ich nikto nepoznal, nakoľko rodiny, ktoré počas občianskej vojny podporovali bielych, sa zbavovali dedičstva minulosti, a dosť často menili miesto svojho pobytu a vymýšľali si nové životopisy.

Prešiel nejaký čas. Komsomolci oboch druhov vyrástli, začali viesť dospelý život a mnohí z nich sa stali členmi vládnucej strany. V druhej polovici 1930-tych rokov sa ukázalo, že deti červených sa stali robotníkmi, poľnohospodármi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi, veliteľmi Červenej armády a flotily (vrátane aj prostredníctvom špeciálnych náborov ÚV VKS(b) o čom bolo povedané skôr) atď. A deti bielych? — Nie všetky, ale mnohé sa ocitli: niektoré v obchode, niektoré vo výkonnom výbore[604] a ďalších formách byrokracie, a niektorým sa podarilo urobiť kariéru v «orgánoch» VČK-OGPU-NKVD[605].

Čo sa týka predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry, tak drvivá väčšina židovského obyvateľstva impéria bola k začiatku revolúcie gramotná — minimálne vedeli čítať a písať. Stačilo to k tomu, aby mohli začať robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte novej vlády. A ak nie väčšina, tak veľká časť židovsko-judejskej diaspóry revolúciu podporila, vrátane aj preto, že medzi jej vodcami na všetkých úrovniach bolo množstvo «svojich» a revolúcia obsahovala judejsko-internacistickú zložku. Niekto z nich sa stal presvedčeným boľševikom a dokazoval to svojou prácou v prospech socialistickej mnohonárodnej Vlasti, dokazoval to životom, a dokonca aj smrťou, často nespravodlivou a krutou v mučiarňach samotného ZSSR. A niekto, ako bol vychovaný v duchu biblického internacizmu a judejskej namyslenosti, tak si tento duch aj v sebe zachoval do konca svojich dní a odovzdal ho svojim deťom a vnukom[606], pričom stihol ZSSR narobiť nemálo škody počas svojho aktívneho života[607].

V tejto súvislosti ešte raz pripomenieme, že internacisti sa postarali o to, aby predstavitelia dôstojníckeho korpusu a impérsky činitelia v revolúcii 1917 a v občianskej vojne vystúpili v úlohe protivníkov porevolučnej moci. Kampaň vrážd dôstojníkov flotily v Helsingforse[608] (Helsinkách) i všade v armáde, nimi úspešne zrealizovaná po februárovej (purim-skej) revolúcii 1917, bola zameraná práve na to, aby si vytvorili voľné miesta pre svoju perifériu v porevolučnej vláde v Rusku.

Takto sa informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov prostého ľudu, nastaviac v detstve a mladosti záujmy — zmysel života — prejavilo v štatistike zamestnanosti a pracovných činností dospelých v prvých desaťročiach Sovietskej vlády.

A analogické, zdanlivo prirodzené sústredenie záujmov predstaviteľov prostého ľudu mimo sféry riadenia je typické pre všetky davo-«elitárne» kultúry. Henry Ford, zakladateľ «automobilového impéria», ktorý sám pochádzal z prostého ľudu, a podstatou svojej činnosti bol jedným z prvých amerických boľševikov[609] a odporcov svetového judejského internacizmu, bez toho aby sa púšťal do analýzy procesov formovania práve takejto štatisticky prevládajúcej psychológie, povedal:

«Výber <kandidátov pre postup na vedúce funkcie> nie je ťažký. Prebieha sám od seba napriek všetkým rečiam o nedostatku príležitostí postúpiť vyššie. Priemerný robotník si viac cení slušnú prácu, než povýšenie.

Ledva 5 % spomedzi všetkých, čo dostávajú pracovnú mzdu <t.j. z aktívnej dospelej populácie>, sú ochotní prevziať na seba zodpovednosť a väčší objem práce <t.j. väčšiu starostlivosť o spoločné dielo>, ktoré sú spojené so zvýšením platu. Dokonca počet tých, ktorí by chceli byť povýšený na vedúcich kolektívov, tvorí len 25 %, a väčšina z nich prejavuje túto odhodlanosť len preto, lebo plat je tu vyšší, než u stroja. Ľudia, ktorých priťahuje mechanika, ale majú strach pred vlastnou zodpovednosťou, prevažne, prestupujú do výroby nástrojov, kde je plat značne vyšší, než v bežnej výrobe. Avšak, drvivá väčšina si praje zostať tam, kde sa práve nachádza. ONI CHCÚ BYŤ VEDENÍ, CHCÚ, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH ROZHODOVALI ZA NICH DRUHÍ A SŇALI Z NICH ZODPOVEDNOSŤ <A STAROSŤ>[610]. Preto najväčší problém, nezávisle od veľkosti ponuky, nespočíva v úlohe nájsť tých, ktorí si povýšenie zaslúžia, ale <v úlohe nájsť> tých, čo si ho prajú» (zvýraznené nami v citáte, H.Ford. Môj život, moje úspechy, 6. kapitola «Stroje a ľudia»).

Pričom H.Ford rozpráva o USA, kde, ako sa zvykne uvažovať v liberálnych kruhoch, je osoba od začiatku slobodnejšia, sociálna organizácia demokratickejšia, a obyvateľstvo je celkovo iniciatívnejšie, tvorivejšie a komunikatívnejšie, než v monarchickej a postmonarchickej Európe, a tým skôr než v Rusku, «krajine otrokov a dozorcov». T.j. vplyv informácie a algoritmiky rodových egregorov prostého ľudu (v aspekte formovania zmyslu života osoby), odvádzajúci záujmy jednotlivca mimo sféru riadenia je objektívnou danosťou pre všetky davo-«elitárne» kultúry.

No aj tak, ak sa obrátime k životopisom tých prostých ľudí, ktorí sa dokázali uplatniť v profesiách mimo sféru riadenia, je potrebné dodať, že títo ľudia boli v práci svedomití a SAMI si jasne uvedomovali hranice, za ktorými (pri ich prekročení) strácajú svoju kompetentnosť. A uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, nezasahovali do iných sfér činnosti ani radami, ani kvôli tomu, aby sa «predviedli»[611], ale dôverovali tým profesionálom, ktorí v nich pracovali; v komplexných projektoch, ktorých realizácia si vyžadovala spoluprácu profesionálov rôznej špecializácie, oni vyjadrovali svoje želania ohľadom výsledkov, ktoré sa snažili získať pre zabezpečenie svojej vlastnej profesionálnej činnosti.

Avšak uvidieť projekt vcelku a zhodnotiť kvalitu jeho riadenia a profesionalizmus koordinátorov-riadiacich pracovníkov, kvôli úzkosti svojho profesionalizmu väčšinou nedokázali. Z tohto dôvodu len zriedkakedy mohli bezchybne vedomo-podložene presadiť zo svojho prostredia spôsobilých vedúcich[612].

Otázky (vlastného) sociálneho postavenia, podmieneného sférou činnosti a obsadenou funkciou, ich v podmienkach budovania socializmu a komunizmu, ktorého ideálom boli verní, nezaujímali. Nezaujímala ich ani otázka o hromadení osobného bohatstva, aby v spotrebe rôznych vymožeností prevyšovali iných[613].

A takýto bol ich postoj ku všetkému, čo sa dialo v riadiacej sfére, počas celého ich života: aj v Stalinskej epoche, aj v neskoršom období, keď byrokracia, ktorá sa sformovala do exploatátorskej triedy a zliala do jedného celku s medzinárodnou mafiou «bratov»-masonov, nastavila kurz na obnovu kryptokoloniálneho kapitalizmu a rozčlenenie krajiny — považujúc sa za nekompetentných v úlohe riadenia štátu, vyjadrovali svoje želania a celkovo s dôverou sa stavali k straníckym a štátnym činiteľom, predpokladajúc, že kádrová politika v straníckom a štátnom aparáte stojí na výbere najlepších ľudí, čo sa týka znalostí, mravno-etických a pracovných kvalít[614].

A hoci sféra riadenia nebola pre predstaviteľov tých pokolení pochádzajúcich z prostého ľudu príťažlivou, napriek tomu, ak si dielo, ktoré si oni vybrali, vyžadovalo aby profesionál — nie riadiaci pracovník — prevzal na seba riadiace funkcie, tak si osvojovali aj tieto funkcie. Niektorí z nich sa stali vynikajúcimi riadiacimi pracovníkmi vo svojich pracovných odvetviach: letecký konštruktér A.S.Jakovlev, delostrelecký konštruktér V.G.Grabin, S.P.Koroljov — k takýmto ľuďom patrili.

Takýchto ľudí zaujímala samotná práca a výsledky, a nie kariéra. Mnohí z takýchto vynútených riadiacich pracovníkov (ako riaditelia veľkých podnikov, konštruktérskych kancelárií a vedecko-výskumných inštitútov) sa stávali poslancami Sovietov rôznych úrovní. A keď sa po absolvovaní takejto zdĺhavej a neľahkej cesty ocitli vo sfére štátneho riadenia, prinášali úžitok spoločenskému rozvoju oveľa viac, než I.D.Kobzon, A.M.Kabajeva, S.V.Chorkina a drvivá väčšina dnešných poslancov, akože profesionálnych politikov.

V stalinskom období sa profesionálni byrokrati príliš nemiešali do ich práce, a veľmi sa nesnažili ich «vytlačiť» a zameniť vo vedení podnikov (v mnohých prípadoch nimi vytvorenými od nuly), na čele ktorých stáli, pretože pracovná nekompetentnosť bola trestaná veľmi prísne — bezcitne a nemilosrdne. V po-stalinskom období sa situácia zmenila, a profesionálni byrokrati, prahnúci po sláve, vyznamenaniach a vysokých výplatách, začali «vytláčať» tento typ ľudí a obsadzovať ich funkcie, výsledkom čoho práca, ktorá bola predtým úspešne realizovaná, spela ku krachu. Jedným z najvýraznejších príkladov tohto druhu bol osud Rostislava Jevgenjeviča Aleksejeva (1916 — 1980), pod vedením ktorého boli v oblasti techniky uskutočnené dva prelomové objavy: výroba lodí na podvodných krídlach («Rakety», «Meteóry», «Kométy») a vytvorenie ekranoplánov. «Vytlačili» ho z vedenia, pochovali, a pod vedením byrokrata-nástupcu projektovo-konštruktérska vedecká škola a jej dielo zvädli ešte do začiatku prestavby, ktorá ich nadobro dorazila.

Taliansky sociológovia v rámci analýzy mládežníckeho slangu zistili, že slang sa mení približne raz za päť rokov. Takto behom storočia vstupuje do života 20 pokolení, ktoré sa v niečom psychologicky navzájom odlišujú a tieto odlišnosti vyjadrujú v slangu. A hoci by bolo zaujímavé sa oboznámiť s psychologickými portrétmi všetkých takýmto spôsobom sa vyčleňujúcich pokolení v domácich dejinách konca 19. — začiatku 21. storočia, avšak toto nepatrí k cieľom aktuálnej práce. Môžeme opísať len niektoré z nich.

Tí, ktorých detstvo a mladosť pripadli na 1930-te až 1940-te roky, sú charakteristickí tým, že medzi ich rodičmi ešte nebolo sformované osobné a rodinné vyčleňovanie sa podľa princípu «elita — prostý ľud»: ono sa ešte len formovalo úmerne izolovaniu sa byrokracie od spoločnosti. No deti už vnímali toto sociálne rozvrstvenie vo svojej psychike, a ak sa aj nevyčleňovali jeden od druhého vo svojich hrách, tak vo svojej psychike niesli tendencie k vyčleňovaniu sa v budúcnosti. Okrem toho, značná časť predstaviteľov týchto pokolení bola vystrašená udalosťami r. 1937 a obdobia hitlerovskej okupácie mnohých území krajiny, a od týchto strachov sa nedokázali oslobodiť do konca svojich dní. Podriadenosť strachom v podstate vyradila takýchto ľudí z množiny aktívnych činiteľov spoločenského rozvoja a napomáhala u nich rozvoju apoliticko-spotrebiteľského, bezcharakterno-konformného postoju k životu — jak u nich samotných, tak aj u ich detí a vnukov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na obdobie od začiatku 1960-tych rokov do začiatku prestavby.

No v tých istých pokoleniach bol aj veľký podiel tých, ktorým Víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne dalo krídla (prvý kozmonaut J.A.Gagarin bol jedným z nich). Aj v mravno-psychologickom ohľade boli v mnohom identickí tým predstaviteľom prvých pokolení budovateľov socializmu v ZSSR, ktorí si zvolili profesie mimo sféru riadenia, svedomite v nich pracovali, uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, a nemiešali sa do tých pracovných oblastí, voči ktorým boli nekompetentní, dôverujúc tým profesionálom, ktorí v nich pracovali. Rovnaký bol aj ich vzťah ku sfére riadenia.

Avšak v čase ich vstupu do aktívnej fázy tvorivej činnosti sa kádrová politika chruščevsko-brežnevskej byrokracie odlišovala od kádrovej politiky stalinizmu. Väčšinou sa už nemohli stať riadiacimi pracovníkmi ani v tých prípadoch, keď si to situácia žiadala, nakoľko nepatrili ku klanom byrokratickej nomenklatúry. Riadiace funkcie boli v drvivej väčšine prípadov obsadzované «pánmi-byrokratmi», a skutoční profesionáli — ľudia činu — v chručšovsko-brežnevsko-gorbačovskom období[615], obzvlášť ak neklamali v prospech straníckych a štátnych papalášov, mohli byť len poradcami vládnucich byrokratov, v lepšom prípade — v hodnosti ich «zástupcov pre oblasť vedy», «hlavných inžinierov» a pod. V dôsledku nadvlády marxizmu boli ich sociologicko-ekonomické pohľady, sformované školou a univerzitami, neadekvátne a nepoužiteľné pre riadenie, následkom čoho tí z nich, ktorí si želali rozvoj socializmu a zlepšenie života v krajine, sa ocitli vo svojho druhu «mentálnej pasci», z ktorej sa z rôznych príčin nevedeli dostať: k tomu bolo potrebné sa nespoliehať na «nevýslovnú múdrosť» Politbyra ÚV KSSZ a analytických služieb KGB, MVD, GRU, ale vziať ráznu zodpovednosť za osud krajiny a ľudstva na seba[616].

No okrem nich a zastrašených dali tieto pokolenia aj prvé skupiny ľudí, narodených a vychovaných v ZSSR, ktoré boli v opozícii ideálom socializmu — «šestdesiatnikov»[617] a následných disidentov liberálno-buržoázneho prozápadného typu. Títo sú charakteristickí nie tým, že by boli «romantikmi-idealistami bez bázne a hany», akými ich predstavujú, ale tým, že nemali vôľu a boli posadnutými. Ich chápanie sveta sa sformovalo na základe odmietania marxistických textov a skláňania sa pred nemarxistickými a antikomunistickými textami, avšak nie na základe ich vlastného precítenia života a jeho pochopenia.

Teraz sa obrátime k psychológii pokolení, ktorých formovanie osobnosti pripadlo na druhú polovicu 1950-tych — 1970-tych rokov. Pre väčšinu z nich, bez delenia na deti «elity» a «prostého ľudu», bola charakteristická orientácia na spotrebu, a nie na tvorbu. Prejavilo sa to napríklad v tom, že profesionálny parazit O.Bender sa stal idolom, vzorom napodobovania pre mnohých z nich, hoci v chápaní sveta mravno-eticky zdravých ľudí sa také typy ako Ostap Ibrahimovič Bender a Pavel Ivanovič Čičikov[618] javia ako hrozba pre spoločnosť, horšie od Trockého a Hitlera.

K momentu narodenia týchto pokolení sa v ZSSR už sformoval stabilne fungujúci systém «sociálnych výťahov» (ak to povieme v jazyku davo-«elitarizmu»), a reálne — systém výberu a nasadenia kandidátov do sociálno-riadiacich funkcií. V prvej triede, tesne pred pravidelným výročím Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, všetci vstupovali k „októberčatám“[619]; v tretej triede, zvyčajne na deň narodenia V.I.Lenina, takmer všetci (až na zriedkavé výnimky, podmienené veľmi hrubým správaním alebo zlým prospechom v škole) vstupovali k pionierom; vo veku 14 rokov, v siedmej triede, masovo vstupovali do Komsomolu, a predstavitelia menšiny, ktorí z nejakých príčin nevstúpili do Komsomolu vo veku 14 rokov, vstupovali doň individuálne vo veku približne do 22 — 23 rokov (v Komsomole zotrvali do 28. rokov).

Vo všetkých týchto detsko-tínedžersko-mladíckych organizáciách sa konali hry na demokraciu pod dozorom pedagogickej zostavy škôl, straníckych organizácií škôl a nadriadených výborov Komsomolu a strany. Pritom deti si sami medzi sebou volili vedúcich októberčatských pätíc («hviezdičiek»), na ktoré sa delila trieda, a ktoré medzi sebou súťažili o lepšie študijné výsledky; sami si volili vedúcich pionierskych krúžkov v triede a predsedov rady triedneho pionierskeho oddielu; volili rady pionierskych školských družín, triednych komsomolských organizátorov, výbory školských Komsomolov a ich predstaviteľov v pionierskych a komsomolských organizáciách oveľa vyššej úrovne, štáby vojensko-športových pionierskych a komsomolských hier atď.

Celá táto októberčatsko-pioniersko-komsomolská detsko-tínedžerská nomenklatúra nemala reálne moc. Napriek tomu v jej politicko-hravej činnosti prebiehalo vypracovávanie zručností psychologického vplyvu «vodcov» na zvyšnú masu. A úloha, ktorú sa dospelí kurátori týchto «hier» snažili riešiť, spočívala v tom, aby odhalili neformálnych autoritatívnych lídrov v detskom prostredí, aby sa títo postupom času mohli stať systému lojálnymi formálnymi lídrami na rôznych úrovniach a vetvách vtedajšej «vertikály moci».

Celkovo, však, elementy skutočnej demokracie, v ktorej každý kto chcel, mohol oznámiť svoj záujem o «funkciu», a deti samotné ho mohli navrhnúť ako kandidáta — existovali. A takíto kandidáti z «ľudu», aj samokandidáti sa volili do «funkcií», po čom sa spustil proces vychovania v nich lojálnosti k systému (vernosť nomenklatúrnej disciplíne). A sformovaný systém už sám oddeľoval tých, ktorí po nástupe do «funkcie» prejavovali nelojálnosť systému a nedisciplinovanosť, vo výsledku tak v miere toho, ako pionierski a komsomolskí aktivisti podriadení výcviku dospievali — tak sa ocitali na reálne vplyvných nomenklatúrnych funkciách v dospelom Komsomole, v strane, v odboroch, v štátnych orgánoch; a pritom tí, ktorí prejavovali lojálnosť a nomenklatúrno-korporatívnu disciplinovanosť — dostávali „odpustky“: pri štúdiu, aj v rámci trestov za prečiny[620]. A prakticky celá stranícko-štátna nomenklatúra posledných rokov ZSSR aj mnohí činitelia postsovietskej RF boli odchovancami tohto systému detsko-tínedžerských organizácií.

Pritom deti sa dostávali do tohto systému prípravy a výberu sociálne vplyvnej nomenklatúry v tom veku, kedy ešte nechápali ani poslanie tohto systému, ani princíp jeho práce[621]. V tomto vekovom období ich postoj k tomuto systému bol určovaný najmä autoritatívnym názorom členov rodiny a informačno-algoritmickým zabezpečením rodových egregorov každého z nich.

A ak analyzujeme to, čo sa dialo v tomto systéme, tak vychádza najavo, že od čias vzniku Sovietskej moci sa zmenilo len máločo. Zvolenými chceli byť predovšetkým deti predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry. V prípade nezvolenia do «funkcie» vec zvykla dospieť až do nefalšovaného úprimného bezútešného plaču v triede pred očami všetkých, hneď po oznámení výsledkov hlasovania.

Ak z nejakých príčin zvolili niekoho, kto nepochádzal z židovsko-judejskej rodiny, tak vo väčšine prípadov sa vo «funkcii» flákal, hoci aj využíval všetky výhody, ktoré poskytovala. Ak sa mu podarilo absolvovať nomenklatúrny výber celou cestou od októberčaťa až do straníckeho aparátčika, tak svoje flákačské kvality si zvyčajne zachoval, no zdokonaľoval si zručnosť manipulovania davom a zavďačovania sa vyšším nadriadeným[622], výsledkom čoho sa stal profesionálnym byrokratom a parazitom, neovládajúcim žiadnu prácu.

Ak sa neflákal a snažil sa plniť všetko, čo od neho žiadali vyšší nadriadení, tak skôr či neskôr sa dostával do konfliktu so svojimi podriadenými, čo si žiadalo buď jeho odchod zo systému, alebo prestúpenie na inú funkciu, pri podpore «starších súdruhov» perspektívneho «kádra».

Ak sa snažil riadiť diktátom svedomia, tak skôr či neskôr mohol vzniknúť konflikt jak s podriadenými, tak aj s nadriadenými. Tento druh konfliktov jednoznačne privádzal k odchodu z funkcie a oddeleniu od «kolektívu».

A drvivá väčšina na možnosť zvolenia do funkcií v tomto systéme, počnúc od detského veku, reagovala podľa princípu — «voľby? — len nie mňa: nech druhí muklujú, ja mám dôležitejšie záujmy, než je spoločenská práca»; a ak ich navrhovali, tak sami seba «zamietali» alebo, ak ich zvolili aj napriek ich vôli[623], riadili veci tak, aby ich kolektív už nabudúce nenavrhoval alebo ich nadriadení odvolali z funkcie, prípadne namietali proti opakovanej kandidatúre. Motivácia práve k takémuto postoju ohľadom obsadenia takýchto funkcií mohla byť hlbinno-psychologicky rôznorodou:

● v horšom prípade — šlo o prejav orientácie rodových egregorov na reprodukciu dobytčieho typu režimu psychiky;

● v lepšom prípade — dieťa intuitívne cítilo mravno-etickú defektnosť systému a preto sa nechcelo zúčastňovať v jeho činnosti, zatiaľ ešte nevediac (kvôli nezavŕšenosti procesu osobného rozvoja) samostatne vypracovať jeho alternatívu a nenachádzajúc funkčné odpovede na podobné «výzvy doby» v rodových egregoroch a svojej rodine.

V rozsahu medzi týmito motivačnými extrémami sa ocitali tí, ktorých informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov v sebe nezahrňuje formovanie záujmu k činnosti vo sfére sociálneho riadenia, ale predpokladá formovanie osobnosti a následný život na základe vlastnej voľby a svedomitej práce v profesiách, ktoré nemajú riadiaci charakter. Všeobecne, je to ten typ osobnosti, ktorý u väčšiny ľudí vzbudzuje úctu a s ktorým by mnohí chceli stotožniť seba aj svoje deti, a o ktorom sa rozpráva v piesni V.S.Vysockého «Cestná historka» («dookola päťsto»[624]):

Vydaril som sa vzrastom aj charakterom —

Vďaka matke s otcom —

S ľuďmi si rozumiem — nesúril som, nevnucoval,

Chrbát neohýbal — vzpriamene chodil,

Daromne sa netrápil, žil ako žil,

A hlave svojej rukami pomáhal....

No tento ideál je lživý pre jeho neúplnosť. Je to najproblematickejší typ osobnosti v davo-«elitárnych» kultúrach:

● z jednej strany — pre vládnucu «elitu» je neprijateľný, nakoľko nie je schopný ani robiť druhému lokaja, ani rituálne predvádzať svoju lojálnosť, v dôsledku čoho je v očiach «poelitárčeného» vedenia nevhodný do ľubovoľného pracovného kolektívu, pretože lokajom a pokorným dáva príklad «nesprávneho» správania, i keď v práci sa naňho možno spoľahnúť;

● z druhej strany — neprijíma na seba ani misiu Božieho zástupcu, starostlivosť o celú spoločnosť, starostlivosť o Vesmír, a preto nie je schopný vytvoriť sociálne procesy, ktoré nepravdovernú vrchnosť (tvrdošijne sa snažiacu moriť jeho samého a takých ako on) pošle do historického nebytia.

Vzhľadom na opísané sa kľúč k vyriešeniu problémov nachádza v rodine: v postoji potencionálneho ženícha a nevesty k vybudovaniu rodiny; v živote samotnej rodiny — v jej postoji k počatiu, rodeniu a výchove detí, k formovaniu u detí ich predstáv o zmysle života človeka v zostave ľudu a o zmysle života celého ľudstva. A úloha spočíva v tom, aby tento typ, uvedený v piesni V.S.Vysockého — najviac «problematický» pre «elity» davo-«elitárnej» spoločnosti — sa nielen stal štatisticky prevládajúcim typom v spoločnosti, ale aby aj získal stabilne Ľudský typ režimu psychiky, a na jeho základe na seba prijal zodpovednosť nielen za seba, ale aj za osud krajiny a ľudstva, a aby získal riadiacu gramotnosť a konceptuálnu moc. V takomto prípade dokáže zbaviť seba aj druhých od skazenej vrchnosti a negatívnych následkov jej moci.

8.2. Z čoho vzniká Vlasť? — Žehnajte žene a pomôžte jej stať sa Ženou a Matkou…

Dajúc jednému zo svojich filmov názov, ktorý sme použili ako fragment v titule tejto kapitoly[625], S.S.Govoruchin poukázal na najdôležitejšiu okolnosť života spoločnosti, tému však, bohužiaľ, neotvoril. Preto sa vrátime k posledným odsekom kapitoly 6. Bol tam vyjadrený názor, že tvorivý potenciál je rovnako vlastný aj mužom, aj ženám, no realizovaný je rozdielne.

● Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál muža realizovaný väčšinou priamo pri riešení tých problémov, na ktoré v živote naráža.

● Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál ženy pri riešení problémov mimorodinného charakteru (pretože je matka a v tejto úlohe je nenahraditeľná) realizovaný väčšinou nepriamo cez jej deti, a čiastočne aj cez muža (alebo druhov a milencov, ak žije nemravne).

Z menšej časti sa tvorivý potenciál muža realizuje nepriamo cez ich deti a ženu (alebo družky a milenky, ak žije nemravne), a tvorivý potenciál ženy (ak vedie rodinný život) sa z menšej časti realizuje priamo pri riešení mimorodinných problémov, na ktoré v živote narazí.

Preto, ak niekto z mužov v očiach spoločnosti vykonal niečo znamenité, táto spoločnosť by mala byť vďačná predovšetkým jeho matke (a možno aj babičkám), nakoľko v intervale od predhistórie jeho počatia až po vstup dieťaťa do rečového obdobia a začiatku jeho vlastného aktívneho poznávania a tvorby je práve mama — bezalternatívne — tým najhlavnejším dospelým človekom v osude a živote každého: ona vyberá (alebo súhlasí s výberom) budúceho otca, ako manželka a matka ich spoločných detí; mama je prvým učiteľom a prvým vychovávateľom, kurátorom prvých etáp osobného rozvoja budúceho dospelého človeka.

Práve v tomto období, počnúc predhistóriou počatia, nad ktorým takmer neobmedzene kraľuje žena (nezávisle od toho, či si to uvedomuje alebo nie), sa formuje duchovné dedičstvo budúceho dieťaťa, zakladajú sa telesné a biopoľové štruktúry jeho organizmu a formujú sa tie základy psychiky, na ktorých sa neskôr rozvíja, osvojuje a realizuje v živote poznávaco-tvorivý potenciál. Ak týchto základov niet, potom na alternatívnej im prázdnote sa nemôže sformovať nič užitočné pre spoločnosť ani samotnú osobu nezávisle od jej pohlavia[626]. Úloha muža ako bezprostredného vychovávateľa a učiteľa dieťaťa získava dôležitosť až v ďalších etapách osobného rozvoja.

J.A.Ingres. „Zdroj“. r. 1856 Múzeum d'Orsay. Paríž.

Ak toto výtvarné dielo v divákovi nevzbudzuje nič iné okrem chlípnosti alebo svätuškárskeho odmietania vyobrazenia ženy, ktorápočala človeka, v jej prirodzenej kráse a sviatosti tvorenia budúcnosti, potom má divák veľmi vážne problémy mravno-etického charakteru a celkovo s psychikou...

O tom, že Francúzsko má takého maliara ako Jean Auguste Dominique Indres (1780 — 1867), nie každý vie, no jeho «Zdroj» filozoficky mnohonásobne prevyšuje «Giocondu», ktorú pozná takmer každý a ktorú mnohí uctievajú.

Preto ak budeme spoločnosť skúmať v časových intervaloch obopínajúcich život niekoľkých pokolení, tak žena väčšinou rieši sociálno-strategické úlohy v duchu tej koncepcie, v moci ktorej žije spoločnosť[627], hoci žena si to nemusí ani uvedomovať, alebo nemusí byť v zhode so svojim biologickým a sociálnym predurčením; a muž väčšinou rieši taktické úlohy v duchu konceptuálne podmienenej stratégie, hoci aj on si to vôbec nemusí uvedomovať a nemusí byť tiež v zhode so svojím biologickým a sociálnym predurčením. A riešenie úloh oboch skupín prebieha v riečisku egregoriálnej algoritmiky príslušnej národnej alebo nábožensky podmienenej kultúry, čo bolo preukázané v kapitolách 6 a 8.1. Preto:

Stavať proti sebe navzájom mužskú a ženskú podstatu, zveličovať jednu z nich, ponižujúc druhú — je neprirodzená hlúposť.

Takže, ak ide o také sociálne funkcie pohlaví, v základe ktorých leží biológia (stavba organizmov a špecifiká inštinktívnych programov ich súčinnosti v procese reprodukcie biologického druhu) — zdrojom kvality života spoločnosti v historicky dlhých časových intervaloch sú práve osobné kvality dievčat, a neskôr žien-matiek tejto spoločnosti, podmienené charakterom výchovy v nej dievčat.

A zmeny kvality života spoločnosti do tej či onej strany sa tiež začínajú zmenou charakteru výchovy v nej dievčat[628].

V základe tejto príčinno-následkovej súvislosti leží tá okolnosť, že pokiaľ skúmame život spoločnosti, ako súbor navzájom spolupracujúcich spoločenských inštitútov, tak sociálne dôležitá činnosť mužov prebieha väčšinou mimo rodiny, a sociálno-strategicky dôležitá činnosť ženy v jej plnosti a dokonalosti bezalternatívne môže prebiehať len v rodine. Pričom, ak vychádzame zo záujmov formovania osobnosti dieťaťa, tak by to mala byť rodina niekoľkých dospelých pokolení žijúcich pod jednou strechou.

To neznamená, že žena by mala byť pustovníčkou v dome svojho otca, a neskôr muža, žiť z ich príjmov, a mať dočinenia najprv len s bábikami a módnymi čačkami, a neskôr len s hrncami, panvicami, nočníkmi a plienkami, vysávačom a ostatným domácim náradím atď., obšťastňovať muža a stretávať sa len s kamarátkami a príbuznými, a všetky ostatné stretnutia len s dovolením otca alebo muža, alebo len pod kontrolou[629].

Ak spoločenské zriadenie redukuje úlohu ženy len k tomuto, potom sa stáva neschopnou náležite vyplniť svoju sociálno-strategickú misiu — realizovať svoj tvorivý potenciál cez svoje deti a vnukov, nakoľko takáto samorealizácia si žiada široký rozhľad, rozvitú osobnú kultúru zmyslov, intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, a tiež — predvídania, čo nie je možné bez slobodného formovania záujmov, slobodnej účasti v živote spoločnosti a osobných dojmov z tých sfér činnosti, v ktorých svoj tvorivý potenciál priamo realizujú väčšinou muži, a v ktorých raz budú pracovať jej synovia a vnuci.

Vyššie povedané v kapitole 8.2 umožňuje pochopiť ešte jeden aforizmus V.O.Ključevského, a oceniť ho nie ako nespravodlivú hanlivú výčitku, ale ako kľúčový návod na riešenie problémov rozvoja Ruskej mnohonárodnej civilizácie:

«Nešťastie Rusov spočíva v tom, že majú prekrásne dcéry, ale hlúpe ženy a matky; ruské ženy sú majsterky v zaľúbení a páčení sa, no nevedia ani ľúbiť, ani vychovávať. (Variant: ..., no neobľubujú ani ľúbiť, ani vychovávať») (V.O.Ključevskij. Diela v 9-tich zväzkoch. — M.: Myšlienka. 1990. Zv. 9 — Str. 401).

Mnohí s týmto hodnotením veľa storočí trvajúceho, strastiplného charakteru dejín regionálnej civilizácie Rusi V.O.Ključevským nesúhlasia. Značná časť žien nesúhlasí preto, lebo je im axiomaticky vlastné zastávať pozíciu vyjadrenú K.I.Šuľženko v romanci «Tri valčíky» (r. 1947, text A.I.Faťjanova, hudba V.I.Solovjova-Sedova): «Ako to, že vraj nemám pravdu? Ani ma nenapadne sa hnevať! (zvýraznené nami hrubým v citáte) Ach, ako sa mi len točí hlava, ako sa mi hlava točí...». Mnohí (jak muži, tak aj ženy) nesúhlasia s V.O.Ključevským preto, lebo láska a starostlivosť ich matiek je pre nich nesporná, a nepopierateľná úcta k svojim matkám, k ich životu a konaniu, je im vlastná od detstva.

Napriek tomu, tento druh zmyslovo-emočného nesúhlasu s týmto hodnotením V.O.Ključevského je pre budúcnosť nebezpečný, pretože všetky absolventky škôl RF zachytené na fotografiách nižšie počali a porodili takisto mamy; a mamy v ich výchove zohrali takú rolu, že nižšie zobrazené výsledky výchovy sa stali nevyhnutné. Uvedený súbor fotografií nie sú zinscenované zábery. Snímky boli urobené v Moskve na konci školského roka a počas absolventských večierkov prevažne v r. 2012. Z obdobia rokov 1920 až do prvej polovice 1980-tych rokov sa nezachovali žiadne obsahovo podobné fotografie — nie preto, že fotoaparát bol vtedy zriedkavý[630], a dnes majú vo vrecku skoro všetci mobilný telefón aj s fotoaparátom a kamerou, a počítače aj internet[631] sú široko dostupné — ale pretože mravy v tých časoch boli iné, a bola aj iná etika správania — jak osamote, tak aj na verejnosti. Isteže, ani dnes nie sú všetky absolventky a absolventi takí, ako je to zachytené na fotografiách, no «tvár sviatku» určili práve takýto.

Absolventky začiatku 21. storočia. V podstate všenárodný sviatok — vstupu do života nového dospievajúceho pokolenia — sú oni vnútorne mravne odhodlaní premeniť na opileckú žúrku, postupne prerastajúcu do váľajúceho sa hriechu. Zdržiavajúcim faktorom sú ešte vonkajšie obmedzenia v podobe polície a rodičovského hnevu, hoci mnohé hranice mravnej degradácie oni už úspešne prekonali. A ak by sa vonkajšie obmedzenia dali preč, tak sa pod vplyvom fajčiva, alkoholu a bezstarostnosti predvedú ako zmyslov zbavení «banderlogovia» plní energie.

V 1920-tych rokoch za objavenie sa na ulici «v zľahka opitom stave» bolo možné vyletieť z Komsomolu i zo strany. Ak by v ľubovoľnom z miest ZSSR v 1950-tych až 1970-tych rokov oslávili absolventský večierok tak, ako je to zachytené na zábere vyššie, tak celé vedenie mesta, a hlavne, mestského odboru vzdelávania ľudu, a tiež riaditeľ a zástupcovia škôl, ktoré sa najviac „vyznamenali“ flámovaním — by prišli o svoje funkcie.

Neraz bol publikovaný fakt, že uprostred Veľkej Vlasteneckej vojny nemecký lekár, ktorý vyšetroval dievčatá vo veku 16 — 20 rokov — unesené zo ZSSR do Nemecka na nútené práce, bol veľmi prekvapený a rozhodol sa obrátiť na Hitlera s výzvou okamžite začať mierové rokovania s našou krajinou. Zarazilo ho, že 90 % ním vyšetrených boli panny, a on napísal Hitlerovi, že nemožno poraziť ľud s tak vysokou mravnosťou. To aj bolo dokázané v praxi Víťazstvom, dosiahnutým týmito pokoleniami.

V RF začiatku 21. storočia približne 65 % žiačok vo veku do 16 rokov už malo pohlavný styk. A RF sa dostáva na prvé svetové miesto v detskej prostitúcii. Podľa údajov ankety z druhej polovice 1990-tych rokov:

«Anketový prieskum chlapcov-tínedžerov[632], uskutočnený v mnohých veľkých mestách, ukázal, že sexuálnu skúsenosť malo 48 percent opýtaných. Najväčší počet začína pohlavný život vo veku 14 — 15 rokov (46 percent) a pomerne veľa (36 percent) vo veku 12 — 13 rokov. Väčšina sexuálne aktívnych tínedžerov fajčí (71 percent), 82 percent požíva alkoholické nápoje, a približne polovica stihla vyskúšať narkotiká. Väčšina opýtaných nemala stáleho sexuálneho partnera, a odrazom tohto sa medzi tínedžermi a mládežou stal nárast chorôb prenášaných pohlavnou cestou»[633].

T.j. reálne z takýchto «chlapcov» vyrastú dospelí «muži» — schopní jedine: nasávať pivo a chlastať vodku, kaziť dievčatá[634]a flámovať (dostatočne často pod vplyvom alkoholu, fajčiva a ťažších narkotik) dokonca aj po svadbe, «sledovať futbal» v telke atď.; avšak byť profesionálmi, svedomitými ľuďmi v práci aj v živote, sociálne zodpovednými — to nie je pre nich: oni majú dôležitejšie starosti. A ich, tiež rodili mamy, ktoré mali účasť na ich výchove jak priamo, tak aj vnesením svojho vkladu do «morálnej klímy» rodiny. Vo vyššie citovanej publikácii sa tiež píše:

«K momentu skončenia školy počet absolútne zdravých dievčat-tínedžeriek tvorí 6,2 percent, a mladíkov 29 percent, čo predstavuje zdravotnú hrozbu pre detskú populáciu a v prvom rade pre dievčatá-tínedžerky — reprodukčný potenciál RF».

A perspektívy značnej časti absolventiek — tých, ktoré nedokážu prestať a budú aj naďalej viesť alkoholicko-tabakový a sexuálne nemravný spôsob existencie — sú antisociálne, antiľudské. Pochopiteľne, veď osoby zobrazené v pravej časti nižšie uvedeného snímku sa len sotva stanú matkami, dokonca ak aj vynosia a porodia plod od analogických im subjektov akoby mužského pohlavia. A nie všetky, ktoré dnes vedú alkoholicko-tabakový a sexuálne nemravný spôsob existencie dospejú do štádia degradácie dosiahnutého týmito bezdomovkyňami, bez toho aby stihli počať a porodiť. Niektoré pod vplyvom zhýralosti stratia schopnosť mať deti (pohlavné choroby, biochemické antikoncepcie a potraty), no mnohé stihnú počať a porodiť predtým, než sa stanú takýmito. No ak máme hovoriť o medicko-biologických ukazovateľoch ich potomstva, tak v drvivej väčšine prípadov ich deti budú zaťažené problémami. A nie je vôbec dôležité: či sa to stane v rodine, a samotná rodina sa udrží, a unesie bremeno starostlivosti o problémové dieťa alebo bude naďalej degradovať pod vplyvom alkoholu, tabaku a ďalších hlúpostí, vrátane televízneho vysielania; alebo sa dieťa narodí mimo manželstva; alebo rodina vznikne a čoskoro sa rozpadne, a matka zostane s postihnutým dieťaťom sama alebo presúloží plody svojich a «oteckových» hriechov aj so starosťami, ktoré ostanú na pleciach štátu, starších príbuzných alebo adoptívnych rodičov.

Sú pripravení stať sa rodičmi? — alebo, dovolili by ste im počať, porodiť a vychovávať samých seba?

Narodenie problémami nezaťaženého dieťaťa od takýchto rodičov — napriek všetkým biologickým a sociálnym príčinno-následkovým súvislostiam v živote — môže byť len výsledkom osobne adresovanej milosti Božej. Na toto sa spoliehajú všetky pijúce a fajčiace matky i otcovia alebo vôbec nepremýšľajú nad následkami hriešnosti svojho spôsobu života pre deti a vnukov, a okrem zriedkavých výnimok zaťažujú svoje deti a vnukov problémami «naplno» a svoju vinu za túto genocídu, ktorú sami tvoria, si nepriznajú. A v súčasnosti je v RF 9 z 10-tich novorodencov zaťažených nejakou patológiou. No ako vraví medicínska anekdota, «zdravých ľudí niet: sú len nedostatočne vyšetrení...».

A hoci zlé ekologické podmienky mnohých regiónov RF a celej planéty tiež prispievajú do štatistiky vývojových chýb a zníženia potenciálu zdravia u novorodencov, napriek tomu, základný podiel na nej má skazený spôsob existencie rodičov. Záber nižšie — je štatisticky čoraz častejším následkom tabakovo-alkoholického spôsobu existencie rodičov a starších príbuzných, a nie «ekológie».

Deti... A matka jedného z týchto mrzáčikov robí do fotoaparátu bezočivo «sýr» po tom, ako počala, vynosila a porodila takéto...

No aj bez akýchkoľvek viditeľných telesných poškodení organizmu novorodenca — pod vplyvom hriešneho spôsobu života rodičov na pozadí biosfericko-ekologickej krízy, vytvorenej davo-«elitárnou» civilizáciou — môže byť biopoľová zložka organizmu zmrzačená tak silno, že funkčne plnohodnotná psychika sa na takejto biologickej osnove sformovať nebude môcť.

Výskumy dokazujú, že fajčiace matky dominujú v štatistike psychickej labilnosti ich detí a v štatistike nimi páchaných trestných činov.

«V rámci rozsiahleho výskumu vo Veľkej Británii preskúmali viac ako 14 tisíc matiek s deťmi, ktoré sa narodili v rokoch 2000 — 2001. (…)

Podľa slov autorov, špecialistov University of York v Británii, J. Hutchinsona a K.E. Picketta, sa vyjasnilo, že chlapci, ktorých matky fajčili počas celého tehotenstva, vyrastali dvakrát častejšie než ostatní s problémami v správaní, s príznakmi hyperaktivity a poruchami pozornosti. Okrem toho, u synov „ľahkých“ fajčiarok (tých, čo fajčia menej ako 10 cigariet denne) sa o 80 % častejšie vyskytoval deficit pozornosti. Dokonca dievčatá fajčiacich matiek sa k svojim trom rokom odlišovali problémovým správaním.

“Fajčenie počas tehotenstva poškodzuje štruktúru a funkcie rozvíjajúcej sa nervovej sústavy embrya. Vnútromaternicový rozvoj chlapcov je zároveň oveľa citlivejší na rôzne druhy chemických vplyvov, preto sa problémové správanie u chlapcov vyskytuje častejšie, než u dievčat — vysvetľujú autori. — Fajčenie tabaku badateľne zvyšuje citlivosť aj matky, aj plodu k rôznym genetickým i ekologickým faktorom, sprevádzajúcim rozvoj dieťaťa a majúcim účasť na formovaní jeho správania”. (Chuligánov rodia len fajčiarky. — Internetový zdroj: http://yka.kz/blog/khuliganov_rozhajut_tolko_kurjashhie/2009-11-04-1332).

Analogický výskum bol uskutočnený aj v USA. Ten preukázal, že:

«Medzi synmi a dcérami fajčiacich dám sa vyskytlo o 30 % viac kriminálnikov, než u nefajčiacich. (…) Podľa slov Jamesa Walkera (vice-prezidenta britskej Kráľovskej fakulty pôrodníctva a gynekológie: naše spresnenie v citáte), fajčenie škodí tehotným ženám a vplýva na rozvoj ich plodu. Navyše im hrozí predčasný pôrod, a dokonca narodenie mŕtveho dieťaťa» (Fajčiace ženy rodia kriminálnikov. — Internetový zdroj: http://asfera.info/news/one-46458.html, s odkazom na The Daily Telegraph).

Matky, hodné úcty? — Alkoholizmus sa začína vypitím prvého pohárika rodičmi, ktorého svedkom sa stalo ich dieťa. To isté sa týka aj fajčenia. A to sú predpoklady k oveľa ťažšej narkománii.

Spolu s týmto, synovia fajčiacich matiek bývajú pomerne často odsúdený k neplodnosti,

«… výskum, jedným zo základných faktorov ovplyvňujúcich fertilitu muža je komplex vplyvov, ktorým sa vystavovala jeho matka počas tehotenstva. Najväčší význam, usúdil Sharpe, tu majú fajčenie a obezita matky, a taktiež jej kontakt s pesticídmi a výfukovými plynmi áut.

Vedec tiež dodáva, že návrat muža k zdravému životnému štýlu môže obnoviť kvalitu spermy, ak bola zhoršená kvôli zlým návykom. Ak, však, narušenie bolo vyvolané správaním matky počas vnútromaternicového vývoja dieťaťa, zvýšiť počet spermatozoidov v jeho sperme sa už nepodarí.

“Osobité obavy vyvoláva spojenie nízkeho počtu spermatozoidov u mladých európskych mužov, ktoré zreteľne vidíme v poslednom čase, s všeobecným znížením ženskej fertility a neskorého nástupu prvého tehotenstva u žien, ktoré rodia svoje prvé dieťa v čoraz staršom veku” — píše profesor Richard Sharpe» (Fajčiaca tehotná žena môže urobiť svojho budúceho syna neplodným. — internetový zdroj: http://health.sumy.ua/16592-kurjashhaja-beremennaja-zhenshhina-mozhet-sdelat.html).

Iné výskumy preukázali, že v sperme mužov, ktorých matky fajčili, často chýbajú niektoré biochemické produkty, potrebné na preniknutie spermatozoidov cez stenu vajíčka dovnútra.

A samotné ženy-fajčiarky 8 ráz častejšie trpia neplodnosťou, pri porovnaní s nefajčiarkami[635].

Do tejto témy zapadá aj epizóda z filmu «Dožijeme do pondelka»[636]. Matka žiaka-nešťastníka Vovu opäť raz prichádza do školy porozprávať sa o problémoch svojho syna:

«— Som tu zasa, dobrý deň.

— Dobrý deň... Poďte ďalej. Sadnite si. Chodíte sem zbytočne, súdružka Levikova, čestné slovo.

— Nie som tu len tak... vypýtala som sa z práce. Včera ste ho znova vyvolali.

— Vyvolal…

— Ste zaneprázdnený?.. prepáčte. Som tu len na minútku. Takže vyvolali?

— Áno, vyvolal… A on nám povedal, že Gercen utiekol za hranice, aby tam pripravoval Veľkú októbrovú revolúciu. Spolu s Marxom. Nuž, čo mám robiť: plakať alebo smiať sa?

— Ja ti doma ukážem zahraničie! (syn dostal pohlavok)

Vova: Zase ma biješ?!

Iľja Semjonovič: To nie je riešenie! Tak nie!

Matka: Choď už, choď... (synovi). Ale my si, Iľja Semjonovič, päťku nemôžeme dovoliť. Viete, drahý... veď ho vyhodia z domu pionierov, z toho (tanečného) súboru... A kam pôjde? Znova na ulicu?

— Veď ja som mu nedal päťku, má štvorku! Dostatočnú!

— Ďakujem vám!

— Len mi neďakujte, preboha! Nesmiete mi ďakovať. Znova mi pripomínate, že kvôli vám klamem.

— Oj, nie, nie kvôli mne, nie kvôli mne.

— No, v každom prípade, nie kvôli tomu, aby Vova tancoval v tom súbore. Nepotrebuje si trénovať nohy, ale pamäť a reč!

— Pamäť... pamäť — to je pravda, vďaka za napomenutie... A spýtali ste sa vôbec, prečo má zlú pamäť... a reč? Možno preto, že má otca dedičného alkoholika! Možno preto, že môj chlapec do roka a pol hlavu neudržal! A všetci hovorili, že neprežije! Doteraz mu na ulici nadávajú «zdochliak». Oh, prepáčte... nemala som to hovoriť. Učiteľ ruštiny hovorí: «pamäť». Aj učiteľ fyziky…» (zvýraznené nami hrubým v citáte. Uvedené z publikácie na stránke: http://www.vvord.ru/Dozhivyom-do-ponedeljnika-5.html).

Všetko zvýraznené hrubým postava filmu «súdružka Levikova» rozpráva so zápalom, akoby chcela vyjadriť, že ľudia okolo nej sú povinní: uznať jej nevinu v otázke o pričinení ťažkej škody zdraviu svojho syna; materinskú nesebeckú lásku a životné hrdinstvo.

No ak sa obrátime k predhistórii príchodu Vovu na svet, tak nevyhnutne vznikne otázka: A prečo dopustila, aby sa otcom jej syna stal dedičný alkoholik (a k tomu, možno, bez toho aby celkom vytriezvel po poslednom opijáši)? — Na dosiahnutie takéhoto výsledku stačilo, aby si otec Vovu «vypil pivka» v parnom kúpeli s kamarátmi a po návrate domov, aby bol pôžitok dokonalý, mal ešte pohlavný styk s mamou Vovu; a v mnohých prípadoch môžu celkom postačiť aj biopoľové následky z nejakého predchádzajúceho otcovho opijášu, po ktorom mal sex s prezervatívom, čo mu umožnilo vtedy dosiahnuť pôžitok a vyhnúť sa neželanému tehotenstvu. A ak vtedy aj mama Vovu popíjala s jeho otcom?

Takže mama Vovu vo filme neprejavuje hrdinstvo ani nesebeckú materinskú Lásku, ale dopláca na svoju vlastnú hlúposť v minulosti; a možno za hlúposť, zdedenú od predkov cez rodové egregory a neschopnosť dedka a babky Vovu (z matkinej strany) vychovať ich dcéru ako Matku. No existujú ešte aj takí, ktorí neželajúc platiť za svoju minulú hlúposť, zvaľujú všetku vinu na druhých ľudí a štát.

Avšak námet filmu nepokračuje až do dospelosti, v ktorej dospelý Vova sa pravdepodobne stane neschopným osvojiť si akúkoľvek profesiu a prepadne antisociálnemu životnému štýlu.

A takýchto nešťastných detí — jak chlapcov, tak aj dievčat, ktoré v dôsledku biologických porúch nie sú schopné si osvojiť školský učebný program aspoň s prevahou známok «chválitebný» — je naplodených mnoho. Kým v 1960-tych rokoch na mesto s 200-tisícovým obyvateľstvom stačila jedna škola pre mentálne postihnuté deti, tak začiatkom 21. storočia jedna takáto škola pre 200-tisícové mesto nestačí. A tieto deti vôbec nie sú «alternatívne obdarené», ako sa o tom všetkých snažia presvedčiť médiá kultivujúce «tolerantnosť»: sú biologicky poškodené, a v tom, že ich podiel medzi novorodencami narastá, sa prejavuje biologická degradácia spoločnosti, za čo je v prvom rade zodpovedná — žena.

No všetkým takýmto ľudsky-neplnohodnotným chybným tehotenstvám, pokiaľ sa u matky alebo otca budúceho dieťaťa nevyskytuje ťažká patologickosť, a budúci rodičia sa cielene zamýšľajú nad očistou svojich rodových a rodinných egregorov od špiny a hanebností, možno vo väčšine prípadov ľahko predísť. A to potom vytvára predpoklad k tomu, aby sa deti rodili zdravé a bolo ich možné vychovať ako Človekov súcich, a nie ako «banderlogov», dobytok, zombi alebo démonov.

Stránka na sociálnej sieti «V kontakte» z roku 2011 alebo 2012. (Z uvedeného dátumu narodenia je zrejmé, že dievčina nemá viac ako 12 rokov, pritom do statusu uviedla: „Mala som 22 chlapcov a všetkých som vyčerpala, chcem dlhodobý vzťah“)

Rodičia očividne niečo v jej detstve zanedbali alebo sami dali zlý príklad, a ďalší život 12 ročného dievčaťa je zaťažený problémami, ktoré ona sama (a dokonca aj s pomocou iných) len sotva dokáže vyriešiť, pretože knihy nečíta, a relax pri «gotickej» muzike, filmoch a televíznych šou formujú jej psychiku, relígia a cirkevný rituál je pre ňu jedno a to isté, svoj um a vôľu nemá, a pri jej kultúrnych požiadavkách a v sociálnom prostredí, v ktorom žije, sa ani nemajú odkiaľ vziať...

A hoci tým najhlavnejším v živote uvádza «sebarozvoj», no v čom sa objektívne odlišuje rozvoj od degradácie, a v čom spočíva cieľ rozvoja človeka a spoločnosti, na to sama odpovedať nevie, a poradiť jej v kruhu priateľov a známych nemá kto... a prijme vôbec jej režim psychiky radu?

Inými slovami, naša spoločnosť sa musí zbaviť toho, nad čím si robil posmešky V.S.Vysockij, nadväzujúc na dielo majiteľov Dantesa[637], v antiruskej piesni «Lukomoria viac niet...»[638]:

A rusalka — to je prípad! — česť si krátko chránila, A jedného jak vedela, tak aj porodila. A tridsaťtri mužov — nepraje si poznať synka: Nech je zatiaľ synom pluku volaný.

V tomto ohľade stojí osobitá požiadavka na samotných ženách, ich matkách a babičkách. Príčina výčitiek na adresu predovšetkým žien, a až v druhom rade na adresu mužov, spočíva v tom, že: životný interval človeka od predhistórie počatia po jeho vstup do rečového obdobia a začiatku samostatného poznávania života — prebieha z väčšej časti pod neobmedzenou mocou jeho matky, a po troch rokoch, keď úloha otca a ďalších príbuzných narastá, už nemožno kompenzovať tie nedotiahnuté veci vo výchove a realizovať tie možnosti, ktoré boli premeškané skôr, predovšetkým — matkou.

Okrem toho, u biologického druhu «Homo Sapiens» sa normálna reprodukcia pokolení v komplexe behaviorálnych programov vrodených inštinktov zabezpečuje nasledovne:

● Samička priťahuje k sebe pozornosť samca, ktorého si (možno si to ani neuvedomujúc) intuitívne hlbinne-psychologicky zvolila za budúceho otca svojich detí.

● Nasleduje odvetná reakcia samca.

● Ak je reakcia samca kladná, t.j. odpovedá samičke vzájomnosťou, tak inštinktívna algoritmika predpokladá jeho pripútanie k voličke-vyvolenej, ktoré zabezpečuje jeho podriadenosť voči nej s cieľom starostlivosti a uspokojovania potrieb jej a ich detí. V dôsledku tejto biologickej okolnosti prakticky vo všetkých jazykoch existujú príslovia typu «nikto nie je hrdinom pred svojou ženou». K deťom tiež vzniká inštinktívne podmienená pripútanosť, ale nie tak silná ako u samičiek.

● Samotná samička je tiež inštinktívne pripútaná k dieťaťu s cieľom jeho ochrany a uspokojovania jeho potrieb.

T.j. za zneužitie inštinktívne podmienených «babských zbraní» zodpovedá v spoločnosti predovšetkým samotná «baba», dokonca ak je ešte aj maloletá s potrebami už dospelej samičky alebo je naivná a nechápe čo tvorí (typu Lolity v románe Nabokova), a až v druhom rade tí, ktorí jej neodolali, hoci ich zlyhanie im tiež nepridáva na cti. Okrem toho, ak je «muž» «chlípne prasa», tak prvá otázka smeruje k jeho matke: Prečo a načo ho takým «vychovala»?

S otázkou ohľadne zneužívania inštinktívne podmienených «ženských zbraní» v spoločnosti je tesne prepojená aj otázka ohľadom alkoholizmu a narkománie. Mnohé ženy, ktorých mužovia pijú, by sa mali zamyslieť aj nad tou osobitosťou, že alkohol a mnohé ďalšie narkotiká stimulujú práve tie časti mozgovej kôry muža, ktoré sú za normálnych okolností stimulované pri vykonávaní organizmom programov pohlavného správania a dosiahnutia orgazmu. Avšak narkotiká stimulujú tieto časti mozgu obchádzaním normálnych informačných dráh pri vykonávaní organizmom inštinktívnych programov pohlavného správania. To jest, alkohol je pre mnohých mužov prostriedkom, ktorý ich dočasne oslobodzuje od inštinktívne podmienenej podriadenosti despotizmu niektorých žien[639] — v podstate manželiek, ktoré ich už nemilujú — nie žien, ale ich majiteliek-otrokárok, ktoré sú občas sami nevoľníčkami vlastných pohlavných inštinktov a inštinktov ochrany teritória. A okolnosť, že narkotiká následne vyvolávajú závislosť od nich ešte horšiu, než je samotná podriadenosť babskému despotizmu cez pohlavné inštinkty, je sprievodným efektom, nad ktorým sa v počiatočnom štádiu len málokto zamýšľa, siahajúc po nich v bezduchej snahe oslobodiť sa (aspoň na krátky čas účinku narkotík) od utláčania ich psychiky babským despotizmom cez inštinktívnu prepojenosť.

Niekomu môže napadnúť otázka ohľadne tínedžerskej narkománie rôzneho typu, nakoľko deti ešte nemajú stálych pohlavných partnerov, ktorých despotizmus by sa snažili takýmto spôsobom prekonávať.

Netreba však zabúdať ani na matky týchto tínedžerov, ktorí sa stali obeťami narkománie toho či onoho typu alebo pohlavnej rozpustilosti. V minulosti, pri málo vyvinutej medicíne, čo podmieňovalo vysokú úmrtnosť detí, keď ešte mnoho regiónov planéty nebolo osídlených, bola vysoká pôrodnosť a v spoločnosti štatisticky prevládali mnohodetné rodiny. Ženy rodili, ak nie každoročne, tak raz za niekoľko rokov počas celého obdobia svojej zrelosti. Od momentu narodenia ďalšieho dieťaťa sa takmer všetka materinská pozornosť prenášala na neho, a momentom narodenia ďalšieho dieťaťa, jeho predchodca, ktorý ešte nestihol vojsť do tínedžerského veku, začínal viac-menej samostatný rozvoj a osvojovanie si sveta, samozrejme pod opatrovníctvom dospelých, a starších detí. Pritom každé predchádzajúce dieťa, momentom narodenia ďalšieho, vychádzalo spod vplyvu inštinktívnych programov správania matky (a ich kultúrnych nadstavieb), predurčených poskytovať starostlivosť novorodencovi v prvej etape jeho života. Avšak v dnešných rodinách, kde je zvyčajne jedno dieťa, a dve sa už považujú za «mnoho detí», to vôbec tak nie je.

Aktívne inštinktívne programy správania matky, predurčené pre obsluhu prvej etapy života bábätiek, sa teraz vrhajú na dieťa, brzdiac a deformujúc jeho samostatný a tiež geneticky podmienený rozvoj. Vo výsledku sa tak deti počas desaťročí, zahŕňajúcich aj ich dospelosť, ocitajú pod vplyvom materinských živočíšnych citov. Tento proces môže byť prerušený len odchodom detí z rodiny od rodičov alebo príchodom na svet vnukov, na ktorých sa prenášajú materinské inštinkty babičky[640].

No aj babičkiných vnukov môže postihnúť rovnaký osud, pričom zosilnený dvojitým i trojitým tlakom, na ktorom sa inštinktívne bezmyšlienkovito zúčastňujú matka a obe babičky. Vo výsledku tak vyrastajú mužovia a ženy s úrovňou samostatnosti a zodpovednosti za svoje činy, primeranou sotva päťročnému dieťaťu, ktorá sa u nich občas zachová až do smrti v hlbokej starobe; toto môžu sprevádzať aj rôzne druhy psychických porúch, tiež splodených inštinktívnou vlastníckou «láskou» žien k svojim dietkam. Pritom treba mať na pamäti, že ani takáto ženská výchova nie je prekážkou pre rozvoj a prejav značnej intelektuálnej sily v zostave celkovo chybnej psychiky, a to už predstavuje nebezpečenstvo pre okolitých ľudí.

Takýto tlak inštinktívne, slepo a bezmyšlienkovite vlastnícky «milujúcich» matiek dosahuje najvyššiu silu v takzvaných «usporiadaných» rodinách, deti z ktorých sa štatisticky dosť často (výsledkom tohto tlaku) stávajú v živote menej šťastnými, než tie, ktoré pochádzajú z «neusporiadaných» rodín, kde nedostatok a (alebo) chybnosť rodičovskej výchovy je v mnohých prípadoch pre nich blahom v tom zmysle, že sa kompenzuje rozvojom dieťaťa v súlade s jeho vlastným vnímaním a chápaním sveta — o to skôr, ak rodičia v psychike dieťaťa nepotlačili vrodenú religióznosť a on vyrastá v harmónii s Bohom aj napriek rodičom.

To najhoršie, čo môžu rodičia urobiť so svojim dieťaťom, je dosiahnuť, aby bolo na slovo poslušné. Vo výsledku tak vyrastie typ jedinca bez vôle, ktorý je odsúdený byť nevoľníkom vlastných inštinktov a objektom manipulácie. To sa týka jak výchovy chlapcov, tak aj dievčat.

Človek, to je osobná vôľa v riečisku uvedomenia si vlastnej misie v Božom Zámere. A nato, aby z dieťaťa vyrástol Človek, netreba od neho vyžadovať poslušnosť, ale kultivovať jeho vlohy k prospešným iniciatívam a podporovať tieto prejavy.

Profil Kabanichy[641] a ňou chybne vychovaného vlastného «milovaného» syna z divadelnej hry A.N.Ostrovského «Búrka» si autor nevycucal z prstu, ako ani macocha Popolušky s jej dcérami alebo starena a jej dcéra Marfuška-Anjelik z rozprávky «Mrázik» — tiež nie sú ľudovým výmyslom ani klebetou. No, veď skúste povedať dnešnej slepo a (bezohľadne voči budúcnosti dieťaťa) inštinktívne «milujúcej» matke, že svojimi duševnými kvalitami je ako Kabanicha, mrzačiaca formovanie Ľudskosti v deťoch svojimi inštinktmi, tak to bude vnímať ako nespravodlivosť a nezaslúženú urážku.

Zneužívať «babské zbrane», v základe ktorých leží spleť inštinktívnych programov reprodukcie biologického druhu predstaviteľov oboch pohlaví — nemá žena právo. No ak to robí, potom by sa nemala čudovať, ak v jej osobnom živote vznikajú nezhody a padá na ňu nekonečný prúd nepríjemností.

A v súlade s povedaným, možnosti ďalšej existencie spoločnosti na základe inštinktívne podmieneného skrytého «matriarchátu», v ktorom väčšina žien nedosahuje Ľudsky typ režimu psychiky a organizáciou psychiky je bližšie k «banderlogom» — sú vyčerpané. Práve neadekvátnosť tohto spôsobu existovania spoločnosti sa prejavuje v ľudskej nesúcosti dospelých mužov a žien v spoločnostiach tohto typu, medzi ktoré patrí aj spoločnosť RF dnešných dní.

A keďže na pleciach ženy leží strategická misia reprodukcie spoločnosti, tak V.O.Ključevský má pravdu: ženy Ruska — v ich väčšine — prispievajú k šíreniu úpadku v krajine trojako:

● Svojou neochotou a neschopnosťou vybrať dôstojného otca pre svoje deti; počať, vynosiť a vychovať Človeka súceho.

● Investovaním rodinného rozpočtu do konzumizmu, a nie do mnohodetnosti rodiny, ani do výchovy detí (toto sa rovnako týka drvivej väčšiny predstaviteľov všetkých vrstiev spoločnosti, od chudobných po bohatých).

● A len máloktorá z nich, akonáhle sa stane ženou a matkou, sa vyhýba tomu, aby nezneužívala «babské zbrane/moc» vo vzťahu k mužovi.

Demografická pyramída RF (r. 2007) je katastrofická, a obsahuje katastrofické perspektívy, ak nebudú prijaté adekvátne miery.

Šírenie úpadku v časovom intervale obopínajúcom život niekoľko pokolení vyzerá takto.

Šírenie úpadku. Vekový rozdiel medzi fotografiami vľavo a vpravo je približne 100 rokov.

Uvedieme názor z internetu o vzájomných vzťahoch pohlaví a roly žien vo vytvorení takejto demografickej situácie — jak vo vzťahu k pôrodnosti, tak aj vo vzťahu k stabilite rodiny (komentáre pod čiarou sú naše).

«Ženy často trýznia internet otázkou, prečo sa muži tak nástojčivo vyhýbajú manželstvu. Pýtajú sa to tak často, že možno kopipejstnuť[642] štandardnú odpoveď. Vezmime si dosť názornú analógiu so vzťahmi partnerov v biznise. Predstavte si, že nejaký biznismen vám ponúka vložiť sa do spoločného biznisu za nasledovných podmienok:

1. Projekt financuješ zo 70 — 90 % ty sám z vlastných prostriedkov[643].

2. Avšak pri rozdeľovaní peňazí a prijímaní rozhodnutí je tvoj hlas len radiaci, a hlas partnera rozhodujúci.

3. Pri stroskotaní projektu sa tebe nič nevracia, strácaš všetky investície a časť svojho majetku. Navyše partnerovi platíš aj penále počas mnohých nasledujúcich rokov.

4. Ty sám vieš, že väčšina ľudí, ktorí súhlasia s podobnými podmienkami, zvykne zbankrotovať, spália sa, a ich „partneri“ z toho ťažia.

5. Ak nebudeš súhlasiť s jeho ponukou, partner ťa bude považovať za nečestného a rozšíri reči o tvojej nečestnosti.

6. Štátna duma neustále prijíma nové a nové zákony, ktoré robia projekt pre teba čoraz riskantnejším.

No a vy, vari budete celí nadšení z takejto perspektívy, z takéhoto partnera a podpíšete zmluvu s takýmito podmienkami?

Právne je muž v dnešnom matriarchálnom manželstve bezprávny. Nemá právo prijímať reprodukčné rozhodnutia, ale všetko je len povinný. Osobité «patálie» prebiehajú pri rozvode, keď mu odoberajú NÍM zarobený majetok a deti, a jeho samého «nechávajú na mizine» a v plnej závislosti od svojvôle bývalej ženy[644]. To je klasika.

Muž nie je slepý ani tupý. Preto buď vie sám z vlastnej skúsenosti alebo zo skúseností kamarátov, alebo skrátka cíti, že manželstvo je čistý podvod. No v momente, keď je zamilovaný, tak «stráca rozum»[645], a vôbec z ničoho nemá strach, ani z matriky.

Okrem toho, pečiatka v dokladoch slúži pre ženský inštinkt ako spúšťací mechanizmus. Žena začne byť drzá a začne si muža podriaďovať psychologicky[646]. Muži to neznášajú.

Po takomto objasnení sa možno prestanú čudovať, prečo sa muž nechce ženiť a vyhýba sa otcovstvu. Tak sa veci majú».

A za čo a ako na základe tradícií alebo právne zodpovedá žena pred mužom, pred deťmi, pred spoločnosťou ako takou? — Reálne za nič a nijako: v plnom súlade s «axiómou», nepotvrdzovanou životom, že «žena má vždy pravdu...»[647]. Ak sa stane obeťou odvetnej svojvôle muža, tak podľa mienky nej samej a väčšiny jej príbuzných i kamarátok, a takisto z právneho hľadiska, je znova na vine len muž.

Isteže, väčšina mužov má tiež ďaleko od ideálu Človeka súceho jak v úlohe otcov, tak aj v úlohe manželov, no to akí sú nevzniklo z ničoho, samé od seba. Ich vychovávali v rodinách, a za to, že sú takí, akí sú, zodpovedajú predovšetkým ich matky a babičky — ženy staršej generácie. Ak to vyjadríme v termínoch piesne «Z čoho vzniká Vlasť?»[648], tak najprv «tá pieseň, čo spievala nám mať», a až po nej otázky «o starej otcovskej budjonovke[649]»: ak nebola pieseň matky, potom otázky ohľadom «otcovskej budjonovky» nemusia ani vzniknúť.

Ďalším rizikovým faktorom, vytvoreným civilizáciou je kozmetika. Jej zložky, prenikajúc do organizmu cez kožu a sliznicu, menia jeho biochémiu, čo sa nie vždy blahodarne odráža na zdraví samotnej ženy[650]. Svojou funkciou je v podstate celý arzenál ženskej módy, kozmetiky, parfumérie a galantérie — kultúrnou nadstavbou inštinktívnych programov prilákania partnera na pokračovanie rodu[651]. Svojou podstatou toto všetko stimuluje pohlavné inštinkty mužov, o čom sa nesporne mohli presvedčiť mnohé obete znásilnení, ktoré svojim vzhľadom vytvoreným za pomoci arzenálu módy, kozmetiky, parfumérie a galantérie, dokázali v niektorom zo samcov vzbudiť správanie na základe pohlavných inštinktov, ktoré títo nedokázali ovládnuť (alebo sa ho vôbec nenaučili ovládať, nakoľko celá ich psychika je podriadená len potrebám inštinktov).

Pre zvierací režim psychiky žien je typická snaha o to, aby sa vyčlenili na pozadí druhých samičiek a pritiahli k sebe pozornosť mnohých samcov. No nad tým, akými osobnými kvalitami disponujú tí, ktorých pozornosť sú objektívne schopné svojim vonkajším vzhľadom a správaním k sebe pritiahnuť, nad tým sa väčšina parádnic nezamýšľa, slepo a bezmyšlienkovito nasledujúc módu a jej — zdalo by sa neriadené — vrtošivé trendy. Požiadavky na estetiku a praktickú funkčnosť v ženskej móde[652] sú až druhoradé oproti úlohe vybudenia pohlavných inštinktov mužov.

A vlastne v nespútanom nasledovaní módy (zďaleka nie vždy praktickej v iných ohľadoch, než ako pritiahnuť na seba pozornosť a vyčleniť sa na pozadí ostatných samičiek) sa odráža inštinktívne, nerozumné a bezmyšlienkovité správanie mnohých žien; teda to — zvieracie, a nie premyslene Ľudské účelovo orientované správanie, prípadne celkovo posadnutosť. Žena-Človek by sa mala vedieť správať a musí sa správať tak, aby bola objektom túžby len pre svojho milovaného, v ktorom už od samého začiatku ich vzájomných vzťahov predvídala budúceho dôstojného otca ich spoločných detí, nechávajúc k sebe ľahostajnými všetkých (aj sexuálne nepokojných) samcov v okolí.

Preto žena, podrobená kozmetickému opracovaniu a «nahodená» v súlade s posledným «výkrikom módy», vyvoláva v zdravo mysliacom mužovi odpor ako potencionálna manželka a matka jeho detí, nehovoriac už o tom, že ona aj po vstupe do manželstva bude rozhadzovať rodinný rozpočet na to, aby sa za ňou na ulici neznámi «muži» otáčali, a neskôr aby s niektorým z nich rozbila vlastnú rodinu[653]. A takéto «krasotinky» by sa nemali urážať, ak sa k nim v mnohých prípadoch nechovajú lepšie, ako k našminkovaným hovoriacim opiciam...

Mnohé z nich by chceli získať večnú mladosť s cieľom udržať si o sebe vysoké sebahodnotenie a zabezpečiť si vysoký rating v kruhu svojich kamarátok a priateľov ako «sexsymbolu». Na nič užitočnejšie pre spoločnosť už im mravné úsilie ani um nestačí: viď fotografia vľavo inej absolventky roku 2012, hodnotiacej svoj sexuálny rating pred zrkadlom (záber na fotografii vľavo je analogický epizóde z «Noc pred Vianocami» N.V.Gogoľa, keď sa Oxana zo seba vytešuje pred zrkadlom; rozdiel je len v tom, že Oxana bola oblečená[654]). No keďže elixír večnej mladosti neexistuje, tak oni sami alebo ich muži začínajú zarábať na plastických chirurgov, obeťami neprofesionality ktorých sa túžiace po večnej mladosti stávajú pomerne často. Drvivá väčšina z nich môže byť opísaná slovami: «Existujú ženy, ktoré, ak im podáš elixír večnej mladosti, zmenia sa na staré hlupane...» (viď ďalšiu kolekciu fotografií o niektorých nie celkom radových poslankyniach: nie sú o nič lepšie od tej absolventky, ktorej fotografia je zobrazená nižšie, obzvlášť pre tých, ktorí odmietajú predchádzajúcu fotografiu, z dôvodu jej výroby pomocou fotošopu).

Avšak samičky narkomanky — pijúce, fajčiace, ničiace svoj organizmus «s mierou» alebo bez miery — ktorých rod sa pretrhne buď na nich samých, alebo na ich deťoch či vnukoch, a tiež otrokyne módy a kandidátky na «sex-symboly» rôznych úrovní — sú len jednou z podôb nespôsobilostí väčšiny žien v RF v aspekte Materstva a v aspekte «byť ženou».

Ďalšou z podôb tohto problému sú takzvané «feministky», presvedčené jak o svojej intelektuálnej spôsobilosti, tak aj o svojej prevahe nad mužmi vo všetkých biologických aj sociokultúrnych parametroch (presne tak interpretujeme plagát-slogan «Woman = democracy»[655], pokrývajúci hruď pravej «feministky» na zábere vpravo dole).

A hraničným prejavom babského politického idiotizmu, zaznamenaného na tvárach účastníčok akcií «femen», je plagát-slogan, ktorým si prikrýva hruď ľavá «femenka» na snímke vyššie — «Teach our president»[656]:

● Po prvé, byrokrati sú nepoučiteľní.

● Po druhé, všetky slogany sú obrátené na «svetové spoločenstvo» realizujúce medzinárodnú nadštátnu moc, nakoľko sú písané v anglickom jazyku, ktorý je zvolený «svetovým spoločenstvom» za spoločný jazyk pre všetkých jeho otrokov a tiež pre komunikáciu otrokov s ich vládcami, a nie je písaný v štátnom ukrajinskom jazyku.

● Po tretie, treba chápať aj to, že vlastný idiotizmus a konceptuálna bezmocnosť «femenok» má aj svoj dôsledok: majú svojich kurátorov-manipulátorov a sponzorov, ktorí ostávajú mimo záberu v čase ich pouličných akcií, prebiehajúcich v rôznych štátoch Európy.

● Po štvrté, to najlepšie, čo žena môže urobiť v politike (hoci iné misie má tiež otvorené) je v Láske počať, vynosiť, porodiť a položiť základy výchovy dieťaťu tak, aby sa ono stalo nositeľom Ľudského typu režimu psychiky a vôle v súlade s ním si uvedomenou osobnou misiou v Zámere, byť dôstojným námestníkom Božím na Zemi. Vychovať tak, že ak v spoločnosti vznikne potreba a dospelé dieťa bude chcieť a stane sa hlavou štátu, tak aby ním vykonávaná politika bola blahodarná. Matky Nikolaja II, M.S.Gorbačova, R.M.Gorbačovovej, A.N.Jakovleva, B.N.Jeľcina, N.I.Jeľcinovej, A.Hitlera a drvivej väčšiny štátnych činiteľov a ostatných akoby «politikov» si s touto úlohou neporadili.

Triasť s nahým poprsím na námestiach, súložiť na verejných miestach[657] a šklbať sa v chráme, vyhadzovať nohy a sukne vyše hlavy, a vykrikujúc pomiešane s materčinou heslá akoby politického charakteru, publikovať «vyzývavé fotografie» v «mužských časopisoch» — to prináša len prehĺbenie starých a objavenie sa nových problémov, pretože problémy spoločenského rozvoja sa odhaľujú aj riešia inak.

Napriek tomu, v mravne a intelektuálne skazenej spoločnosti takéto dievky môžu vstupovať do politických inštitútov a zúčastňovať sa riadenia štátu, prispievajúc svojim dielom — primerane ich mravom a intelektuálnej bezmocnosti — do osudu krajiny... Nižšie je výber fotografií na doplnenie témy o profesionalizme poslaneckého korpusu v postsovietskej RosSiónii, ktorú sme už rozoberali v kapitole 3.1.

Ako po rusky nazvať vládu zastúpenú «poslankyňami» zobrazenými na fotografiách nižšie[658], na ktorých sú zachytené ich emócie a orientácia na budúcnosť úplne odlišná od tej, ktorú zachytil J.A.Ingres vo svojom obraze «Zdroj»?

Vyzývanie agresívneho priťahovania pozornosti k nahote a sexualite mimo skrytých vzájomných vzťahov s milovaným človekom (t.j. povinne opačného pohlavia, lebo v homosexuálnych vzťahoch sa prejavuje buď chtivosť, alebo ide o rituálne-povinnú praktiku sociálnej mágie) — je aktom porna, ktorého cieľom je vybudiť pohlavné inštinkty v nevhodnej situácii a tým zároveň zlikvidovať v politike prejavy ľudského rozumu a vôle.[659] Práve tým sa zaoberajú všetky členky feministických hnutí, pričom mnohé z nich nie sú spôsobilé ani ako matky a ženy, ani ako mysliteľky a tvorkyne umeleckých diel alebo politiky. To isté sa týka aj činnosti «LGBT»-aktivistov.

Na fotografii hore: gymnastka S.V.Chorkina na ceste k zvoleniu za poslankyňu Štátnej Dumy RF (zástupkyňa predsedu výboru Štátnej Dumy pre záležitosti mládeže; 6. októbra 2012 menovaná do funkcie referenta v Dozornom úrade prezidenta RF). Na fotografiách nižšie sú ešte ďalšie dve športovkyne-poslankyne: zľava — A.M.Kabajeva («najskromnejšia» v tejto trojke, zástupkyňa predsedu výboru Štátnej Dumy pre záležitosti mládeže) a sprava — S.S.Žurova (zástupkyňa predsedu Štátnej Dumy, člen komisie Štátnej Dumy pre otázky rodiny, žien a detí). Všetky boli členkami frakcie «Jednotného Ruska» v Štátnej Dume v období 2007 — 2011. A toto nie sú fotografie z domácich archívov «len pre seba a manžela», ktoré sa pre zlomyseľnosť «priateľov» ocitli na internete. Fotografie boli zverejnené na stránkach «časopisov pre mužov» a prevzaté z internetu: http://openok.ru/ok/interesno/238-proshloe-deputatov-khorkinojj-i.html, http://ero.aslanova.ru/celebrity/alina_kabaeva/03.shtml. Ale na oficiálnu stránku Dumy boli umiestnené iné fotografie týchto «političiek» (kolónka troch fotografií pod sebou): http://alexz.gorod.tomsk.ru/index-1297229349.php. A niekto hovorí, že máme v politike málo žien? — Takýchto «politických dejateliek» je až nadbytočne veľa, hoci všetky nepracujú verejne ako političky a úradníčky: určitá časť z nich — milenky a ženy politikov a úradníkov — tvoria politiku cez posteľ: viď prácu VP ZSSR «Od antropoidnosti k Ľudskosti» (r. 1997).

A hoci väčšina mužov-naturálov nie je o nič lepšia v aspekte realizácie misie Otcov a občanov, než ženy, avšak táto kapitola bola zasvätená výlučne ženám, pretože v živote a osude každého človeka existuje obdobie — od predhistórie počatia do začiatku zmysluplného používania artikulovanej reči — nad ktorým prakticky neobmedzene kraľuje jeho matka. A všetko to, čo v tomto období neurobila, alebo urobila inak, v rozpore so Zámerom, to už väčšinou v nasledujúcich obdobiach života nemožno kompenzovať a prekonať.

Možno «zrealizovať» akékoľvek politické a ekonomické reformy či už evolučnou, alebo revolučnou cestou, napísať k nim akúkoľvek legislatívu a prísne ju vnášať do života, no ak nebude zmenená kvalita organizácie psychiky ľudí, ako informačno-algoritmického systému, a teda — ak nebude zmenený samotnou psychikou podmienený charakter vzájomných vzťahov pohlaví v živote spoločnosti a v procese výchovy nových pokolení v rodine a škole — tak sa problémy kultúrne svojráznych spoločností a globálnej civilizácie budú len zhoršovať, predbiehajúc nárast energozabezpečenosti ľudstva.

Žiaľ, dnes má drvivá väčšina dievčat a žien oveľa bližšie: k opičej primitívnosti Ľudojedky Eločky predstavenej I.I.Iľfom a J.P.Petrovom v «Dvanástich stoličkách»; k bezstarostne-nezodpovednej dosebazamilovanej Oxane z gogoľovskej «Noci pred Vianocami», zneužívajúcej «babskú moc» na pozadí života «ako všetci», a z ktorej sa postupom času môže bez problémov stať Kabanicha, ak jej Vakula aj naďalej bude vo všetkom pritakávať, alebo zneužívajúc svoju «babskú moc» ho na smrť uštve. Ďalšia relatívne málopočetná skupina má bližšie k démonickej rafinovanosti bulgakovskej Margaréty, v mnohých prípadoch schopnej nadchnúť svojich spoločníkov-mužov jak ku reálnym úspechom, tak aj k nevhodným «dobrodružstvám», alebo považujúcej sa za «Margarétu-inšpirátorku» bez akéhokoľvek životného opodstatnenia. Avšak medzi ženami našej epochy sa len krajne zriedkavo vyskytujú Vasilisy Premúdre, Fevrónie[660], Tatjany Lariny, v ktorých zmysly, rozum a vôľa, konajúce v súlade s ich vyznávaním Zámeru, sa v živote opierajú o ich nespornú ženskosť... A pritom médiá, škola, filmy a literatúra v ich «mejnstrímovej» forme sú zamerané na podporu súčasného abnormálneho stavu vecí aj v budúcnosti.

A pre blaho spoločnosti je nevyhnutné, aby práve Premúdre — Vasilisy, Fevrónie, Tatjany a ďalšie nim podobné — tvorili drvivú väčšinu dievčat a žien, no a «Ľudojedky Eločky», «Oksany», «Kabanichy» (ktoré vyrástli z «Oxán», a ktoré už možno stihli zniesť zo sveta svojho «Vakulu»), «Margaréty» sa zachovali len ako literárne postavy, pochopenie psychológie ktorých by objasnilo budúcim pokoleniam mnoho aspektov problémovosti minulých čias.

A v podmienkach nadvlády takýchto sociokultúrnych faktorov jediným spôsobom ako prekonať krízu civilizácie je dospieť k tomu — aby sa počatie v Láske a výchova dieťaťa tak, aby sa stal Človekom, dôstojným zástupcom Božím na Zemi — stali nielen všeobecne uznávanou a zrozumiteľnou sociálnou normou, ale aby sa zároveň možnosť realizovať sa ako Človek stala životným snom prvoradej dôležitosti pre každé dieťa.

A na to je nutné v Láske počať, porodiť a vychovať pokolenie dievčat Ľuďmi, aby tie, až sa stanú mladými ženami, mohli dať štart stabilnému riešeniu tejto úlohy z pokolenia na pokolenie. Chlapci, ktorých sa podarí rodičom v Láske počať, porodiť a vychovať Ľuďmi, akonáhle vyrastú, v tomto dievčatám pomôžu.

A preto vôbec nie náhodou a nie nezmyselne — ale v plnom súlade s prakticky neobmedzenou vládou ženy na kľúčovými etapami osudu a života každého človeka — je kompozícia fontány «Družba národov»[661] na Výstave úspechov ľudového hospodárstva ZSSR založená na figúrach dievčin v národných odevoch republík Sovietskeho Zväzu.

8.3. A čo ja sám môžem urobiť?

Zatiaľ ešte nevyrástlo pokolenie Premúdrych «Vasilís» a «Fevrónií» a nestalo sa Matkami, ktorých deti a vnuci úspešne vyriešia problémy rozvoja Rusi a globálnej civilizácie; zatiaľ stále predstavitelia štátnej a biznis-moci vedú krajinu aj naďalej cestou biologickej, mravno-etickej a sociokultúrnej degradácie nových pokolení vstupujúcich do života, robiac toto všetko v duchu biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha a upevnenia režimu kryptokolonizácie; zatiaľ drvivá väčšina dospelej populácie v dôsledku nimi získanej výchovy a vzdelania je len politicky nespôsobilým davom (jak tá časť, ktorá je lojálna vláde, tak aj opozičníci) — a preto vzniká otázka: A čo má robiť prostý človek, ktorý celú túto hanebnosť vníma a určitým spôsobom aj chápe, no mravne odmieta, hoci sa jej aj zúčastňuje, unášaný egregormi a inými okolnosťami, no vo sformovanej štátno-sociálnej štruktúre osobných a klanových vzájomných vzťahov nedisponuje absolútne žiadnym vnútrosociálnym mocenským statusom, aby mohol zmeniť politiku štátu a biznisu? Odpoveď na túto otázku musí byť skutočne životu adekvátna, nakoľko konanie v štýle námetu filmu S.S.Govoruchina «Vorošilovský strelec» (NTV Profit, r. 1999, v hlavnej úlohe Michail Uljanov) problém nielenže nerieši, ale pri masovom prijatí tohto štýlu ozbrojených akcií spôsobujú katastrofu — novú smutu a občiansku vojnu.

V prvom rade sa treba vzdať predstáv (vlastných väčšine) o tom, ako sa realizuje vláda v RF, sformovaných učebnými programami škôl a VŠ, médiami, literatúrou a filmami, vlastným nechápaním. Tieto predstavy nie sú úplné, a preto ani nezodpovedajú objektívnej realite ako takej. Riadenie života spoločnosti, ktoré prebieha v skutočnosti, možno schematicky zobraziť tak, ako je to uvedené na obrázku nižšie.

Na tejto schéme šípky označujú smer informačných tokov v priamych a spätných väzbách obvodov riadenia[662], podporovaného príslušnými subjektmi a samoriadiacimi sa objektmi. V prípade, ak je štát «teokratický», tak hierarchia služobníkov príslušného egregoriálno-náboženského kultu musí byť prezentovaná samostatným blokom, umiestneným medzi blokmi «Ľudský segment noosféry» a «Štátnosť». Aj je štát svetský (ako je to deklarované aj v postsovietskej RF, hoci RPC sa de-facto stala mimoparlamentnou celoruskou politickou stranou), tak náboženstvu, vrátane hierarchie služobníkov každého z nich zodpovedá vlastný egregor v Ľudskom segmente Noosféry Zeme (o egregoriálnych náboženstvách a deformovaní nimi živej relígie človeka a živého Boha viď prácu VP ZSSR «K Bohodŕžave...»).

Schéma súvzťažnosti jednotlivých procesov riadenia a samoriadenia v živote RF.

Ako vidno z vyššie uvedenej schémy, tak tá predstavuje polycentrický mnohosubjektový samoriadiaci sa systém, ktorý v sebe zahrňuje niekoľko supersystémov («Obyvateľstvo», «Prírodné prostredie», «Zahraničie»[663], «Noosféru») a množstvo centier riadenia, z ktorých každé disponuje svojim vlastným hierarchickým statusom (možnosťami riadiť iné fragmenty úplného systému priamo alebo nepriamo) v úplnom systéme; okrem toho, hierarchický status hociktorého centra riadenia sa môže meniť jak v priebehu času, tak aj vzhľadom k rôznym riadiacim úlohám plneným súčasne. Toto sa kvalitatívne odlišuje od primitívnych schém predkladaných spoločnosti médiami, politikánmi a učebnými kurzami politológie a «spoločenskej náuky», typu: «Hlava štátu (zvolený, «samovyhlásený» alebo zákonný následník) a pod jeho vládou sa nachádzajú — parlament, politické strany, vláda, médiá atď.» alebo «Ľud si volí poslancov do miestnych orgánov moci, parlamentu a hlavu štátu, a títo riadia jeho život, pričom nesú zodpovednosť pred ľudom, a médiá toto všetko «nezávisle» vysvetľujú a komentujú».

Pre takzvaného prostého človeka (t.j. nepatriaceho do zostavy štátnej a biznis-moci, a tak či onak im obom podriadeného) predstavuje najväčší záujem v plnosti tejto schémy nasledovný obvod cirkulovania informácie, a to — obvod realizovania moci, ktorú je on schopný získať nezávisle od politických deklarácií ohľadom demokracie a jej porušovania v reálnej politickej praxi «elitarizujúcimi sa» klanmi štátnej a biznis-moci. Na vyššie uvedenej schéme je to obvod — «Všedržiteľnosť Božia  jednotlivec v zostave obyvateľstva  ľudský segment Noosféry Zeme, ktorá dokáže priamo vplývať aj na štátnosť, aj na bizbis-moc, aj na obyvateľstvo, aj na prírodné prostredie, aj na zahraničie». A pritom:

Zo subjektívneho pohľadu jednotlivca — práve samotný človek je začiatkom aj ukončením tohto riadiaceho obvodu, hoci Všedržiteľ je v ňom objektívne najvyšším riadičom, a človek v ňom realizuje misiu zástupníctva Božieho na Zemi. Napriek tomu, Všedržiteľ predvídal aj takýto etický variant, vyhlásiac v Koráne ešte pred približne 1300 rokmi: «Boh je váš ochranca! A On je najlepší z pomocníkov!» (súra 3:150), — tým posledným sa má na mysli to, že iniciatíva v pravdovernom diele môže — a v mnohých prípadoch aj bezalternatívne musí — vychádzať od človeka, nesúceho misiu zástupníctva Božieho na Zemi v riečišti Jeho Zámeru, a Boh pomôže úspešnej realizácii tejto ľudskej iniciatívy Svojou Všedržiteľnosťou.

V tomto spočíva aj odpoveď na otázku uvedenú na «demotivátore» vľavo a vloženú nami aj do názvu kapitoly 8.3, u ktorej osobná neschopnosť odpovedať na ňu utláča život miliónov ľudí, ktorí sa v dôsledku toho postupne strácajú: vo vnútro-rodinných roztržkách, v «boji so systémom», so «zeleným drakom»[664]. No táto odpoveď nie je pre stúpencov materialistického ateizmu, a taktiež nie pre veriacich v Boha, ale neveriacich Bohu (t.j. stúpencov idealistického ateizmu). A tejto akoby ruskej «národnej idei» «A čo ja sám môžem urobiť?» je dávno čas dať zbohom!

Aby bolo možné vstúpiť do tohto obvodu riadenia realizácie moci jedného z mnohých zástupcov Božích na Zemi, je nutné, PREDOVŠETKÝM, nájsť v sebe vôľu a použiť ju k práci na sebe. A počas tejto práci na sebe je treba:

● vypracovať svoje vedomé chápanie Zámeru[665] a zvoliť si svoju osobnú misiu v ňom (ak sa človek aj v niečom zmýli, tak pokiaľ zostáva v relígii s Bohom cez svedomie a neseparuje sa od Boha v živote svojimi predsudkami, tak v dialógu s Bohom budú chyby v chápaní Zámeru a misie jednotlivca v ňom opravené);

● vypracovať svoju vlastnú predstavu o spolupráci spoločenských inštitútov[666], všeobecne o riadení[667] ako aj o riadení rozvoja kultúry a ekonomiky štátu i sveta[668];

● zaviesť poriadok vo svojej psychike, naučiac sa svojvôľne naladiť pravdoverný emočno-zmyslový režim a udržovať ho v procese súčinnosti s prúdom udalostí v živote (vrátane aj kvôli dosiahnutiu ochrany vlastnej psychiky pred rôznymi typmi sugestívnych preludov)[669];

● naučiť sa používať Ruský jazyk, «mágiu» jeho slova v režime «ako povedal (si pomyslel) — tak aj bude» — «volchvovia sa neboja mocných vladárov, a kniežací dar im netreba. Pravdivý a slobodný je ich prorocký jazyk a s Vôľou Nebeskou sa druží» (A.S.Puškin);

● nájsť alebo prebudiť v sebe zmysel miery (cit pre mieru) — bezprostredné vnímanie matrice možných stavov — a integrovať ho do algoritmiky psychiky, aby bolo možné vnímať priebeh matrično-egregoriálnych procesov priamo, a nie vymýšľať modely ich priebehov na základe informácií predložených médiami a klebetami kolujúcimi v spoločnosti a na internete;

● usilovať sa žiť pod mocou diktátu vlastného svedomia, t.j. vo vedomom a zmysluplnom dialógu s Bohom cez život.

O funkčnosti tejto odpovede na otázku «A čo ja sám môžem urobiť?» sa človek môže presvedčiť len v priebehu svojej praktickej činnosti v súlade s nasledovnou odpoveďou: podľa vašej viery nech sa vám stane...

Po prečítaní aktuálnej práce VP ZSSR až po toto miesto, ktoré ju prakticky završuje, možno, si niekto pomyslí, že autori približne v polovici práce zabudli na to, o čom sa chystali písať, nakoľko počnúc od 5. kapitoly sa národné a náboženské vzťahy spomínajú na pozadí objasňovania akýchsi iných tém.

V skutočnosti by ale takéto ohodnotenie práce bolo chybným. Ide o to, že všetkým ľuďom bez rozdielu od ich rasovej a etnickej príslušnosti je otvorená možnosť stať sa Človekom. No aby bolo možné túto možnosť uskutočniť, je nutné tiež chápať, čím sa odlišuje Človek súci od nedosahujúceho tejto kvality, viac menej antropoidného predstaviteľa biologického druhu «Homo Sapiens». Táto podstata dôstojnosti Človeka súceho je jednotná pre všetkých novorodencov nášho biologického druhu — a nie je z tohto sveta — v tom zmysle, že je Bohom predurčená pre všetkých. A naopak, národné a nábožensky podmienené kultúry — sú dedičstvom tohto sveta — spočiatku podmienené geografickými parametrami etnogenézy a následne podmienené reálnou históriou rozvoja kultúrno-svojráznych spoločností.

A hoci sú národné a náboženské vzájomné vzťahy dedičstvom (výplodom) tohto sveta, no v ich charaktere (v harmónii alebo disharmónii, v konfliktoch, zavše nie na život, ale na smrť) sa prejavuje rôzna miera realizácie aj nerealizácie v živote tej — nepochádzajúcej z tohto sveta — Bohom predurčenej podstaty Človeka súceho. Inými slovami, nech už by národné a náboženské vzájomné vzťahy boli akékoľvek — sú vždy následkami štruktúrno-psychologických a informačno-algoritmických premien psychiky predstaviteľov rôznych národných a nábožensky podmienených kultúr. No keďže sú následkami, tak harmonizácia následkov si vyžaduje prácu s príčinami, a riešenie úloh na úrovni príčin.

Preto tematika kapitol aktuálnej práce je organická: od preskúmania následkov k odhaleniu a preskúmaniu príčin. A príčiny sú jednotné pre predstaviteľov všetkých národných a nábožensky podmienených kultúr. Preto, len ak v práci s príčinami dosiahneme úspech, nastane aj harmonizácia následkov, t.j. v národných a náboženských vzájomných vzťahoch zavládne súlad. Civilizácia sa integruje do Prírodného prostredia, a zo spoločnosti sa vytratí nielen systémovo organizovaný parazitizmus (exploatácia «človeka človekom»), ale vytratí sa aj «fluktuačný» — nesystémový, epizodický parazitizmus ľudí na práci a živote iných a parazitizmus jednotlivcov na Prírodnom prostredí. A vtedy práve v tomto procese harmonizácie príčin:

sa ZSSR znovuzrodí. Znovuzrodí sa v čistote stelesnených ideálov Spravodlivosti. A stane sa najveľkolepejšou krajinou sveta, pretože Spravodlivosť je príťažlivá, a Boží Zámer je neodvratný...

Vnútorný Prediktor ZSSR

7. január 2011 — 30. september 2012

Spresnenia a doplnenia:

15. november 2012 — prepracovaná kapitola 4,

do ďalších kapitol boli doplnené ilustrácie a komentáre.

Preložené: august 2017

Podstatu tejto kapitoly možno vyjadriť v štyroch vetách: 1. Kádre riešia všetko. 2. «Kádre» všetkých legálnych aj kriminálnych odvetví počína, rodí a vychováva rodina. 3. Ak rodina bude počínať, rodiť a vychovávať deti v dialógu s Bohom v riečišti Zámeru, tak v živote spoločnosti sa všetko zharmonizuje. 4. Realizácia tejto možnosti závisí od chápania, ochoty a vôle dospelých členov rodiny, voči ktorým sú politika štátu, práca vzdelávacieho systému a činnosť médií len vonkajšími okolnosťami na pozadí. Nasledujú objasnenia.