Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti

4. Historicky reálny internacizmus a postoj k nemu v spoločnosti

Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 16 из 26

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

4. Historicky reálny internacizmus a postoj k nemu v spoločnosti

Skôr, v kapitole 3.2 sme uviedli kolekciu citátov z Biblie, v ktorej našiel svoje vyjadrenie projekt zotročenia ľudstva v mene Boha. Práve táto doktrína «Deuteronómium-Izaiáš» je najextrémistickejšou v aspekte vybudovania globálneho systému exploatácie «človeka človekom» a neľútostnej likvidácie všetkých, čo s ňou nesúhlasia, a takisto «neužitočných», t.j. všetkých tých, ktorí si v nej nedokážu nájsť uplatnenie, vyhovujúce pohlavárom a majiteľom systému. V dôsledku princípov jej zlomyseľného vytvorenia bola židovsko-judejská komunita[345] od začiatku autormi tohto globálno-politického projektu vytvorená ako jadro jeho nositeľov a šíriteľov. Preto aj «rozptýlenie židov» nebol smutný následok «antisemitizmu»[346], ale spôsob uvedenia doktríny «Deuteronómium-Izaiáš» do života v globálnych rozmeroch, t.j. všade za hranicami oblasti prvotného vzniku židovsko-judejskej kultúry. Samotnou politikou vyplývajúcou z doktríny «Deuteronómium-Izaiáš» je historicky reálny internacizmus, určujúci priebeh globálneho historického procesu počas približne asi tri a pol tisíc posledných rokov. A preto židia-judeji sú v dejinách takí akí sú, lebo kedysi znacharská korporácia starého Egyptu zavrhla spravodlivosť a ľudomilnosť[347] a, upadnúc do sebaklamu, spustila biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha, vymeniac v ňom Boží Zámer za svoj ohavný výplod.

————————

S takýmito názormi na «židovskú otázku», vyjadrenými v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti ešte v prvej redakcii «Mŕtvej vody» v r. 1991, zhodne nesúhlasia aj 1) rasisti-«antisemiti», aj 2) židovsko-judejskí rasisti, aj 3) «tolerantní» ku všetkému ľahostajní a slabomyseľní bez rozdielu od ich etno-konfesíjnej príslušnosti.

— Z uhla pohľadu rasistov-«antisemitov» sú tieto názory len «židovskou intrigou», ktorá má za cieľ sňať zo «židov» akúkoľvek zodpovednosť za ich stáročia trvajúcu protiľudskú činnosť v minulosti i prítomnosti, preložiac ju na «mýtické staroegyptské žrečestvo», ktorému teraz nemožno nič vytknúť, pretože Egypt žrecov a faraónov zostal v ďalekej minulosti. Rasistom-«antisemitom» sa bude zdať výhodnejšie si naštudovať všelijaké hlúposti typu «Mein kampf» a pokúsiť sa riešiť problémy RF na základe receptov «svätého Adolfa» miesto toho, aby sa vžili do histórie a sami porozmýšľali nad jej podstatou a Prozreteľnou orientáciou jej priebehu.

Okrem toho oni nepremýšľajú nad takými «malichernosťami» ako nasledovné: nemajú žiadne vedomosti a zručnosti, na základe ktorých by dokázali, po prvé, oddeliť rasovo čistých od ostatných a, po druhé, poradiť si s riadením štátu a uviesť do života prisľúbené blaho (pre všetkých, okrem židov a ďalších rasovo-nečistých «cudzincov»), až sa štátna moc ocitne v ich rukách.

— A z uhlu pohľadu väčšiny predstaviteľov židovsko-judejských diaspór, ktorí na vedomej úrovni skutočne nemajú žiadnu snahu k osobne svojej vlastnej nadvláde, a ktorí pracujú vo sformovanom systéme spoločenského zjednotenia práce podľa svojich schopností, sú tieto názory — vysloveným pseudovedeckým «antisemitizmom», klebetou, znižujúcou dôstojnosť veľkého, ťažko skúšaného ľudu, ktorá má potenciál vyprovokovať v dejinách ďalší «holokaust».

— A z uhlu pohľadu «tolerantných» ku všetkému ľahostajných a slabomyseľných bez rozdielu od ich etno-konfesíjnej príslušnosti biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha vôbec neexistuje, pretože uvedená (v kapitole 3.2) kolekcia citátov z Biblie je iba kolekciou, a nie súvislým fragmentom biblického textu, v ktorom deklarácia o zámere zriadiť svetovú nadvládu by bola vyjadrená ako jeden celok od začiatku do konca. Ináč povedané, podľa ich názoru, prakticky z ľubovoľného textu možno «natrhať vety», a potom z «natrhaných viet» skomponovať text ľubovoľného obsahu. A oni sú presvedčení o tom, že VP ZSSR urobil s textom biblie práve toto, vyjadrujúc cez spomenutú kolekciu svoj schizofrenický «antisemitizmus», a nie skutočnú podstatu biblickej sociológie, ktorá, ako si myslia, je v skutočnosti vyjadrená v «desiatich prikázaniach Mojžiša» (starozákonná kniha «Exodus», kap. 20) a tiež v Kristovom «Kázaní na hore» (Matúš, kap. 5), ktoré (na rozdiel od nami uvedenej kolekcie) sú «uceleným textom».

Preto podľa všetkých, pre ktorých je biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha za hranicami ich vnímania, alebo za hranicami chápania, história prebieha sama od seba, nepredvídateľne a bezcieľne neznámym smerom, židia sú najmúdrejší od prírody, úspešní a súdržní, a «antisemitizmus» je nepríjemný jav, ktorého príčiny treba hľadať kdekoľvek, len nie v židovstve, ktoré je jeho nevinnou obeťou. A takéto názory sú charakteristické jak pre «intelektuálov» židovsko-judejského pôvodu, tak aj pre všetkých ostatných «vzdelaných» ľudí v biblickej kultúre. Mimochodom, už spomínaný akademik E.S.Varga zasvätil jeden z fragmentov vyššie citovaných pamätí «Otvoriť za 25 rokov» práve problému «antisemitizmu» v ZSSR. On píše:

«V zostave vyššieho vedenia v poleninskom období prebehli zaujímavé zmeny. Bezprostredne po revolúcii za Leninovho života hrali vedúcu úlohu súdruhovia, ktorí sa vrátili z emigrácie: Lenin, Trockij, Zinovjev, Bucharin, Litvinov, Radek[348] a ďalší; dejatelia, ktorí zostávali v krajine nelegálne: Stalin, Rykov atď. zastávali druhoradé postavenia. Po smrti Lenina boli bývalí emigranti nielenže vytlačení z vedúcich pozícií, ale z väčšej časti aj zničení.

Boj medzi bývalými emigrantmi a dejateľmi, ktorí zostali v krajine, nie je len osobitosťou Sovietskeho Zväzu. V Maďarsku spočiatku vedúca „vrstva emigrantov“ bola takmer úplne vytlačená „tuzemcami“. V Československu boli popravení Ganckij[349], Geminder[350] (“Fridrich”) s jeho skupinou[351]. Iba v Bulharsku (Dimitrov) a v NDR (Ulbricht) sa vodcovia-emigranti zachovali (z rôznych príčin). V Číne neboli žiadni emigrovaní revolucionári, takže tento problém nevznikal a nebránil zachovaniu stability vedenia po dobu tridsiatich rokov.

Spolu s bývalými emigrantmi odstraňovali židov, ibaže tento proces zašiel oveľa hlbšie. V okolí Lenina bol veľký počet židov: Trockij, Zinovjev, Sverdlov, Sokoľnikov, Kamenev, Litvinov, Radek. Sverdlov zomrel[352] ešte za Leninovho života. Litvinov sa o vlások vyhol väzeniu; všetci ostatní boli zlikvidovaní. Odstraňovanie židov zo všetkých vedúcich pozícií pokračuje v podstate aj teraz. V ÚV v r. 1964 (ak sa nemýlim) sa nachádza jeden-jediný žid — Dymšic; v aparáte ÚV a ministerstve zahraničných vecí nie je ani jeden. Ani jeden žid nie je riaditeľom vedeckého inštitútu Akadémie vied; židov niet ani v prezídiu (Akadémie vied)[353]. V Moskovskej univerzite v tichosti existuje „numerus causus“[354]: prijíma sa tam nie viac ako 3 % židovských študentov. Oficiálne sa to všetko popiera[355].

Vytvorenie štátu Izrael ako osobitnej židovskej vlasti, samozrejme, preukázalo zvýšený vplyv na tradičný ruský antisemitizmus[356].

Skrytý antisemitizmus v Sovietskom Zväze v r. 1964 bol nečakane odhalený svetovým spoločenstvom. Na Ukrajine vyšla na svetlo sveta „vedecká“ práca „Judaizmus bez prikrášlenia“ s 200 stranami. Mne sa táto knižka nedostala do rúk. Avšak obšírne citáty a reprodukované ilustrácie v zahraničných časopisoch jasne ukazujú, že ako hlavný zdroj jej poslúžil „Stürmer“, ktorý vychádzal v Nemecku v hitlerovských časoch. Objavila sa z rozhodnutia jedného z tajomníkov ÚV Komunistickej strany Ukrajiny.

Objavenie sa tejto „práce“ vyvolalo protesty západných komunistických strán, ktorých členmi boli mnohí židovskí inteligenti. Musela byť stiahnutá z obehu (avšak rýchlo ju vydali znova v USA). „Ideologická komisia“ ÚV na čele s Iľjičovom zverejnila veľmi mierne odsúdenie brožúrky.

Vyzerá to, že tento prípad nebol na Ukrajine výnimkou. Súdruh Kronrod, ktorý sa vrátil v jeseni 1964 z Ukrajiny, mi rozprával, že mu ukázali niekoľko strán z tam zverejneného románu. Dej románu prebieha v r. 1918 na Ukrajine. Figuruje v ňom komisár Leizerman, ktorý dal príkaz zastreliť mnohých Ukrajincov a Rusov. Pri tej príležitosti autor „filozofuje“ na niekoľkých stranách: prečo strieľajú Rusov a Ukrajincov? Na Ukrajine všade žijú Leizermanovia: v Kyjeve, v Charkove atď. Sú medzi nimi bohatí aj chudobní. Ale všade sledujú jeden a ten istý cieľ: spôsobiť čo najviac škody ruskému a ukrajinskému ľudu!

Nemám žiadny dôvod pochybovať o pravdivosti tejto informácie[357]».

Ako vidno z uvedeného fragmentu, E.S.Varga vo vzťahu ku knihe «Judaizmus bez prikrášlenia» zaujíma postoj, ktorý domáca liberálna inteligencia odsudzuje: «nečítal si to, ale nesúhlasíš a odsudzuješ».

Fakticky je verný tradícii, ktorej začiatok v «mraksizme» položil samotný K.Marx: judaizmus — najmä jeho sociologická doktrína — musí stáť mimo štúdium, aby nebolo analýzy, ani kritiky cieľov, na dosiahnutie ktorých je orientovaný, ani kritiky spôsobov a prostriedkov dosiahnutia cieľov, aby sa nikto nezamýšľal nad zdrojom pôvodu tohto všetkého a nevypracoval efektívnu alternatívu biblickému projektu. V článku «K židovskej otázke» (r. 1843, polemika K.Marxa s Brunom Bauerom o spôsoboch emancipácie[358] židov v spoločnosti) práve K.Marx zriadil tichý zákaz pre marxistov na štúdium Biblie a jej vplyvu na psychiku ľudí, a cez psychiku na politickú prax, premietajúcu sa do histórie počas mnohých storočí: «Pohľadáme tajomstvá žida nie v jeho náboženstve — pohľadáme tajomstvá náboženstva v ozajstnom židovi» — to je rasizmus. A ďalej K.Marx pokračuje (vysvetlenia v poznámkach označených ako «— Red.» patria citovanej publikácii, ostatné poznámky a postrehy sú naše):

«Aký je svetský základ židovstva? Praktická potreba, zištnosť.

Aký je svetský kult žida? Trhovníctvo. Kto je jeho svetský boh? Peniaze.

No v takomto prípade emancipácia od trhovníctva a peňazí — a teda od praktického, reálneho židovstva — by bola samoemancipáciou našej doby.

Organizácia spoločnosti, ktorá by odstránila predpoklady trhovníctva, a teda aj možnosť trhovníctva, taká organizácia spoločnosti by urobila žida nemožným. Jeho náboženské povedomie by sa rozptýlilo v reálnom, životodarnom ovzduší spoločnosti, ako clivý opar. Z druhej strany, keď žid uzná túto svoju praktickú podstatu ničotnou, pracuje na jej odstránení — vtedy sa vyslobodzuje z hraníc svojho dovtedajšieho rozvoja, pracuje priamo pre vec ľudskej emancipácie a bojuje proti extrémnemu praktickému prejavu ľudského samoodcudzenia.

A tak v židovstve nachádzame prejav všeobecného súčasného antisociálneho elementu, dovedeného do svojej dnešnej úrovne historickým rozvojom, ktorého sa židia, v tomto hlúpom smere, s nadšením zúčastnili; tento element dosiahol taký vysoký stupeň rozvoja, na ktorom sa nutne musí rozpadnúť.

Emancipácia židov v jej konečnom zmysle je emancipáciou ľudstva od židovstva[359]. Žid sa už emancipoval židovským spôsobom.

“Žid, ktorý je, napríklad, vo Viedni tak tolerovaný, svojou peňažnou mocou určuje osud celého impéria. Žid, ktorý môže byť bezprávnym v najmenšom z nemeckých štátov[360], rozhoduje o osude Európy. Kým korporácie a cechy sú pre žida zatvorené alebo sa ešte naďalej k nemu správajú nedobroprajne, priemysel sa smelo zabáva nad tvrdohlavosťou stredovekých inštitúcií” (B.Bauer. „Židovská otázka“, str. 114).

A toto nie je ojedinelý fakt. Žid sa emancipoval židovským spôsobom, emancipoval sa nielen tým, že si prisvojil moc nad peniazmi, ale aj tým, že cez neho i pomimo neho[361] peniaze získali svetovú moc, a praktický duch židovstva sa stal praktickým duchom kresťanských národov. Židia natoľko emancipovali seba, nakoľko sa kresťania stali židmi.

„Zbožný a politicky slobodný obyvateľ Nového Anglicka“ — hovorí plukovník Hamilton — „je svojho druhu Láokoón[362], neprejavujúci najmenšie úsilie, aby sa oslobodil od okolo neho ovinutých hadov. Mamona[363] je ich idol, oni ju uctievajú nielen svojimi ústami, ale aj celou silou svojho tela i duše. Celá zem v ich očiach nie je ničím iným, než burzou, a oni sú presvedčení, že nemajú iné poslanie na zemi, než sa stať bohatšími ako ich susedia. Trhovníctvo ovládlo všetky ich myšlienky, výmena jedných predmetov trhovníctva inými je pre nich jediným oddychom. Cestujúc, oni, tak povediac, nosia so sebou na pleciach svoj krámik alebo kanceláriu, a nehovoria o ničom inom, než ako o percentách a zisku. A ak aj na minútu zabudnú na svoje veci, tak iba preto, aby vysliedili, ako sa darí druhým”.

Navyše, praktická nadvláda židovstva nad kresťanským svetom dosiahla v Severnej Amerike svoj nedvojzmyselný, skutočný prejav v tom, že samotné kázanie evanjelia, hodnosť kresťanského vieroučiteľa sa mení na tovar, že zbankrotovaný kupec sa začína živiť evanjeliom, a zbohatlícky kazateľ evanjelia sa púšťa do trhových machinácii.

„Človek, ktorého vidíte na čele ctihodnej kongregácie, bol spočiatku kupcom; keď v týchto veciach utrpel krach, stal sa duchovným; druhý začal slúžením bohu, no ako sa v jeho rukách ocitla určitá suma peňazí, premenil katedru kazateľa na obchod. V očiach väčšiny je duchovná hodnosť skutočným výnosným remeslom“ (Beaumont, uved. diel., str. 185, 186)[364].

Bauer považuje za „lživý taký stav vecí, v ktorom sa židovi teoreticky nepriznávajú žiadne práva, zatiaľ čo v praxi žid disponuje obrovskou mocou a prejavuje svoj politický vplyv en gros[365], keď je tento vplyv pre neho spakovaný en detail[366]” („Židovská otázka“, str. 114).

Rozpor medzi politickou mocou žida v praxi a jeho politickými právami je rozporom medzi politikou a peňažnou mocou celkovo. Zatiaľ čo teoreticky sa politická moc vyvyšuje nad peňažnou mocou, tak v skutočnosti sa stala jej otrokyňou[367].

Židovstvo sa udržalo vedľa kresťanstva nielen ako náboženská kritika kresťanstva, nielen ako stelesnená pochybnosť o náboženskom pôvode kresťanstva, ale aj preto, lebo prakticky — židovský duch — židovstvo — sa udržalo v samotnej kresťanskej spoločnosti a dokonca tu dosiahlo svoj najväčší rozvoj. Žid, ako špecifická zložka občianskej spoločnosti, je len špecifickým prejavom židovského charakteru občianskej spoločnosti[368].

Židovstvo sa zachovalo nie navzdory histórii, ale vďaka histórii.

Občianska spoločnosť zo svojich vlastných útrob neustále plodí žida.

Čo bolo, samo sebou, základom židovského náboženstva? Praktická potreba, egoizmus.

Monoteizmus žida preto sám osebe v skutočnosti predstavuje polyteizmus množstva potrieb, polyteizmus, ktorý pozdvihuje dokonca latrínu na objekt božského zákona. Praktická potreba, egoizmus — to je princíp občianskej spoločnosti, a ukázal sa v čistej podobe, akonáhle občianska spoločnosť definitívne porodila zo svojich vlastných útrob politický štát. Boh praktickej potreby a zištnosti — to sú peniaze.

Peniaze — to je žiarlivý boh Izraela, pred tvárou ktorého nesmie byť iného boha. Peniaze znižujú všetkých bohov človeka dolu z výšin a menia ich na tovar. Peniaze, to je všeobecná, formujúca sa ako čosi samostatné, hodnota všetkých vecí. Preto oni zbavili celý svet — jak ľudský, tak aj prírodu — ich vlastnej hodnoty[369]. Peniaze, to je od človeka odcudzená podstata jeho práce a jeho bytia[370]; a táto cudzia podstata človeku velí, a človek sa jej klania[371].

Boh židov sa učinil svetským, stal sa celosvetovým bohom. Zmenka, to je skutočný boh žida. Jeho boh je len iluzórna zmenka.

Názor na prírodu, ktorý sa utvára pri nadvláde súkromného vlastníctva a peňazí, je skutočným pohŕdaním prírodou, prakticky jej pokorením; hoci aj príroda existuje v židovskom náboženstve, ale len v predstavivosti. V tomto zmysle Tomáš Müntzer považoval za neznesiteľné, „že všetko zvieratstvo sa stalo vlastníctvom — ryby vo vode, vtáci vo vzduchu, rastliny v zemi; veď aj zvieratstvo sa musí stať slobodným“.

To, čo je v židovskom náboženstve obsiahnuté v abstraktnej podobe — pohŕdanie k teórii, umeniu, histórii, pohŕdanie k človeku, ako k samocieľu — to je skutočným, uvedomelým uhlom pohľadu peňažného človeka, jeho cnosťou. Dokonca vzťahy spojené s pokračovaním rodu, vzájomné vzťahy muža a ženy atď. sa stávajú predmetom obchodu! Žena je tu predmetom kúpy-predaja.

Chimérická národnosť žida je národnosťou kupca, celkovo peňažného človeka[372].

Neopodstatnený zákon žida je len náboženskou karikatúrou na neopodstatnenú morálku a právo vcelku, na iba formálne rituály, ktorými sa obklopuje svet zištnosti.

Tak aj v tomto svete zištnosti najvyšším vzťahom človeka je vzťah predpísaný zákonmi, vzťah k zákonom, ktoré majú pre človeka význam nie preto, že sú to zákony jeho vlastnej vôle a podstaty, ale preto, že vládnu a ich prekračovanie sa trestá[373].

Židovský jezuitizmus[374], je ten istý praktický jezuitizmus, ktorý Bauer nachádza v talmude, existuje vzťah sveta zištnosti k nad ním vládnucim zákonom, ktorých dôvtipné obídenie tvorí hlavné umenie tohto sveta.

Samotný pohyb tohto sveta v rámci týchto zákonov sa neodvratne stáva neustálym rušením tohto zákona.

Židovstvo sa nemohlo ďalej vyvíjať ako náboženstvo, vyvíjať sa teoreticky, pretože svetonázor praktickej potreby je vo svojej podstate ohraničený a vyčerpáva sa zopár ťahmi.

Náboženstvo praktickej potreby mohlo kvôli svojej vlastnej podstate nájsť svoje zavŕšenie nie v teórii, ale len v praxi — vyslovene preto, že jeho istinou je prax.

Židovstvo nemohlo vytvoriť žiadny nový svet; mohlo len vťahovať do kruhu svojej činnosti nové, tvoriace sa svety a svetové vzťahy, pretože praktická potreba, ktorej rozumom je zištnosť, sa správa pasívne a nemôže sa svojvoľne rozširovať; rozširuje sa len vo výsledku ďalšieho rozvoja spoločenských podmienok.

Židovstvo dosahuje svoj najvyšší bod so zavŕšením občianskej spoločnosti; no občianska spoločnosť sa završuje len v kresťanskom svete. Len pri nadvláde kresťanstva, zmeniaceho všetky národné, prirodzené, mravné, teoretické vzťahy na čosi vonkajšie pre človeka[375] — sa mohla občianska spoločnosť definitívne oddeliť od života štátu, roztrhnúť všetky rodové putá človeka, a na ich miesto postaviť egoizmus, zištnú potrebu, pretvoriť ľudský svet na svet atomistických, jeden druhému nepriateľských jednotlivcov.

Kresťanstvo vzniklo z židovstva. Znova sa zmenilo na židovstvo.

Kresťan bol od samotného začiatku teoretizujúcim židom; žid je preto praktickým kresťanom, a praktický kresťan sa znova stal židom.

Kresťanstvo len zdanlivo prekonalo reálne židovstvo. Kresťanstvo bolo príliš vznešené, príliš spiritualistické, aby hrubosť praktickej potreby odstránilo ináč, než jej vynesením na nebesia.

Kresťanstvo je do nadoblačných výšok prenesená myšlienka židovstva, židovstvo je prízemné úžitkové uplatnenie kresťanstva, no toto uplatnenie sa mohlo stať všeobecným až potom, čo kresťanstvo, ako hotové náboženstvo, teoreticky dokončilo samoodcudzenie človeka od seba samého a od prírody.

Až po tomto mohlo židovstvo dosiahnuť všeobecnú nadvládu a zmeniť odcudzeného človeka, odcudzenú prírodu na odcudzované predmety, na predmety kúpy a predaja, nachádzajúce sa v otrockej závislosti od egoistickej potreby, od trhovníctva.

Odcudzenie vecí je praxou samoodcudzenia človeka. Podobne, ako človek, kým je spútaný náboženstvom, dokáže objektivizovať svoju podstatu, meniac ju iba na cudziu fantastickú bytosť — takto pri nadvláde egoistickej potreby môže prakticky konať, prakticky vytvárať predmety, podriaďujúc pritom tieto svoje produkty, ako aj svoju činnosť, pod moc cudzej podstaty a pridávajúc im význam cudzej podstaty — peňazí.

Kresťanský egoizmus blaženosti sa nutne mení, vo svojej zakončenej praxi, na židovský egoizmus tela, nebeská potreba — na pozemskú potrebu, subjektivizmus — na zištnosť. My húževnatosť žida vysvetľujeme nie jeho náboženstvom, ale, naopak, ľudským základom jeho náboženstva, praktickou potrebou, egoizmom.

Keďže reálna podstata žida získala v občianskej spoločnosti svoje všeobecné reálne naplnenie, svoje všeobecné svetské stelesnenie, tak občianska spoločnosť nedokázala žida presvedčiť o nereálnosti jeho náboženskej podstaty, ktorá v myšlienke len vyjadruje praktickú potrebu. Preto, podstatu súčasného žida nenachádzame len v pentateuchu alebo talmude, ale aj v súčasnej spoločnosti — nie ako abstraktnú, ale ako empirickú podstatu vyššej úrovne, nielen ako ohraničenosť žida, ale ako židovskú ohraničenosť spoločnosti.

Akonáhle sa spoločnosti podarí odstrániť empirickú podstatu židovstva, trhovníctvo a jeho predpoklady, žid nebude možným, lebo jeho vedomie viac nebude mať objekt, lebo subjektívny základ židovstva, praktická potreba sa poľudští, lebo konflikt medzi individuálno-zmyslovým bytím človeka a jeho rodovým bytím bude odstránený.

Spoločenská emancipácia žida je emancipáciou spoločnosti od židovstva» (uvedené z publikácie: http://www.avtonom.org/lib/theory/marx-engels/juden.html; viď tiež typograficky vydaný text: K.Marx, F.Engels. Diela, 2. vydanie, zv. 1. — str. 382 — 413).

Uvedený fragment z článku «K židovskej otázke» K.Marxa (predstaviteľa rabínskej dynastie, vnuka dvoch rabínov, t.j. vieroučiteľov judaizmu, jeho zákonníkov, mimochodom) — je svojho druhu výkaz o úspechoch biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha na základe doktríny «Deuteronómium-Izaiáš», dosiahnutých k polovici 19. storočia. Okrem toho, je aj výbornou ukážkou toho, čo znamená «diabolská logika», obrátená ku kaleidoskopickému alebo mozaikovému Ja-centrickému chápaniu sveta subjektov, ktoré nevládnu osobnou kultúrou dialektického poznania[376].

Vyhlásením: «Pohľadáme tajomstvá žida nie v jeho náboženstve — pohľadáme tajomstvá náboženstva v ozajstnom židovi» — K.Marx zamenil príčinu za následok a fakticky voči židovstvu vyjadril rasistický postoj, položiac zodpovednosť za všetko na «ozajstného žida» — takého aký je, akoby vo svojej podstate, ktorá mu je objektívne daná od prírody. V tomto zmysle je K.Marx predchodcom A.Hitlera. A s rasistickými «antisemitskými» hodnoteniami židovstva K.Marxom môžu súhlasiť aj všetci ostatní rasisti-«antisemiti».

Po tomto sa v marxistickej tradícii K.Marxom prezentovaný prístup k hodnoteniu židovstva a jeho kultúry nikdy nespochybňoval. Avšak článok «K židovskej otázke» nebola kultovou a nepatrila do povinného minima naštudovania si ideového dedičstva «klasikov marxizmu-leninizmu» v systéme vzdelávania a politickej osvety obyvateľstva ZSSR.

V duchu tejto tradície ležia aj úvahy E.S.Vargu o «antisemitizme» v ZSSR. Jeho presvedčenia, sformované židovsko-judejskou kultúrou, v ktorej vyrástol, stavajú mimo kritiku judaizmus a pod jeho vplyvom sformovanú v rôznych krajinách kultúru židovsko-judejských dias pór a správanie sa jej predstaviteľov (ich mravno-podmienenú etiku) k okolitej spoločnosti. A pritom samotný E.S.Varga bol človekom, ktorý bol od mladosti úprimne oddaný ideálom komunizmu, a neodpadol od nich v starobe ani pod vplyvom tvrdej reality ZSSR, pomerne odlišnej od hlásaných ideálov a hesiel. Pritom však bol jednou z mnohých obetí chybne pochopeného «mraksizmu»[377], v pravdivosť ktorého on neopodstatnene uveril.

Tu treba obrátiť pozornosť na ešte jeden paradox. Kniha o judaizme bez prikrášlenia nemala vyvolávať také reakcie u ozajstných komunistov. Reakcia mala byť inou: «Vidíte, ako rabíni počas mnohých storočí oblbovali hlavy židom, podporujúc a rozširujúc systém exploatácie «človeka človekom»? — my, komunisti, sa snažíme o to, aby sme vyslobodili židov i všetkých nimi exploatovaných nežidov z moci tohto spiatočníctva». Avšak, ako vidno zo svedectva E.S.Vargu, na vydanie tejto knihy mimoriadne negatívne zareagovali aj židovskí intelektuáli v zahraničných marxistických pseudokomunistických stranách. A toto je ešte jedným ukazovateľom toho, že marxizmus — vo svojej podstate — je antikomunistickým učením, svetskou verziou biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha. A marxizmom propagovaný ateizmus je nástrojom uvedenia do Božieho dopustenia všetkých tých, ktorí uveria «mraksizmu».

Tá okolnosť, že v USA kniha «Judaizmus bez prikrášlenia» bola znovu vydaná, sa objasňuje ideologickou vojnou dvoch systémov, v ktorej USA uvalili na ZSSR ten najťažší verejný «hriech», aký môže existovať v kultúre civilizácie založenej na Starom Závete a celkovo Biblii, a to — nelojálnosť voči k židovstvu, prerastajúca do otvoreného «antisemitizmu». T.j. povedané E.S.Vargom je jedným z mnohých príkladov, keď internacisti (aj liberálno-buržoázneho razenia, aj pseudosocialistického marxistického razenia) v jednotnom fronte vystupujú na ochranu kultúry a ideológie obnovujúcej internacizmus z pokolenia na pokolenie u predstaviteľov židovsko-judejských diaspór vo všetkých krajinách.

Pritom u E.S.Vargu, ako aj u väčšiny židovsko-judejských «intelektuálov», nevznikajú nijaké otázky ohľadom mnohonásobne nadmerného zastúpenia židovsko-judejskej diaspóry vo vláde, vo vysoko-zárobkových a iných «prestížnych» sférach činnosti jak v ZSSR, tak aj v iných krajinách, kde existujú židovsko-judejské diaspóry. Záujem o túto tému a nespokojnosť s takým mnohonásobne nadmerným zastúpením židov zo strany nežidov je z pohľadu predstaviteľov židovsko-judejských diaspór — «antisemitizmom»; a pre nich samotných je takéto dominovanie diaspóry v štatistike prerozdelenia obyvateľstva podľa sfér činností — prirodzených stavom spoločností, kde žijú židia.

A ak predstaviteľov diaspór «dotlačíme» do formulácie zrozumiteľnej odpovede ohľadom príčin tohto stavu vecí, tak «politkorektnú» odpoveď, pravdepodobnú pre ZSSR 1920-tych až 1930-tych rokov, dal J.Larin v už spomenutej (v poznámke pod čiarou) knihe «Židia a antisemitizmus v ZSSR»[378], a «nepolitkorektná» odpoveď je známa všetkým vo formuláciách typu:

● «sme múdrejší, kultúrnejší, naša etika nás zjednocuje vo vzájomnej pomoci, ceníme si vedomosti a profesionalizmus, vďaka čomu sme kreatívnejší, dokážeme dlho a sústredene pracovať, a preto právom vládneme a máme prevahu v tých sférach činnosti, ktoré vy nazývate «prestížnymi»;

● a vy ste od prírody hlúpi a leniví, malicherní vo svojich túžbach a snahách, a vaše «iniciatívy» sa realizujú len v tom, že sa neustále hádate medzi sebou o hlúposti, ktoré nestoja ani fajku močky, nie ste schopní sa samoorganizovať a nedokážete dlho sústredene a dobre pracovať, a preto nemôžete vojsť do «prestížnych» sfér činností, a kvôli tomu, aby ste žili ako-tak normálne a nerušili nás, my na seba musíme preberať riešenie vašich problémov, organizovať váš život, neutralizovať vašu antisociálnu činnosť, ale vy si užívate plody našej práce a zostávate pritom nevďační, a to nás ešte aj nenávidíte»[379].

Avšak v takýchto (a podstatou podobných) odpovediach sa neodhaľujú mnohé zamlčania, no zatiaľ sa obmedzíme uvedením tohto druhu názorov, a ich «životnú adekvátnosť» preskúmame v jednej z nasledujúcich kapitol.

Ničmenej, s takýmito odpoveďami súhlasia mnohí, nepatriaci k židovsko-judejskej diaspóre, nakoľko mnoho vecí z tejto odpovede sa potvrdzuje v sociálnej štatistike, kvôli čomu odpoveď pôsobí navonok životu adekvátne...[380]

Námietky mimo židovsko-judejskej diaspóry a búrku emócií v nežidovskom prostredí vyvolávajú iba bezočivo extrémistické odpovede na tento druh otázok, ktoré počas mnohých stáročí verejne vyhlasujú len tí najbláznivejší a najzbesilejší rabíni[381]. Uvedieme vyjadrenia dvoch spomedzi takýchto rabínov, aby sme nehovorili naprázdno.

«Góji[382] sa narodili len k tomu, aby nám slúžili. Bez tohto pre nich niet miesta vo svete, ich jedinou úlohou je slúžiť ľudu Izraela — vyhlásil počas pravidelne sobotnej kázne duchovný vodca strany ŠAS hlava mudrcov Tóry rabín Ovadia Jozef vo svojej každotýždennej sobotnej kázni.

— V Izraeli smrť nad nimi nemá moc... S pohanmi, ako aj s ľubovoľným iným človekom: oni musia umrieť, no Boh im dá dlhovekosť. Prečo? Predstavte si: ak niekomu umiera osol, človek stráca svoje peniaze. Je to jeho sluha... Práve preto dostáva dlhý život, aby dobre pracoval na žida. Načo sú treba pohania? Oni budú pracovať, oni budú orať, oni budú žať. My budeme sedieť, ako efendi, a jesť.

Ak rodinný pár je neplodný, zakazuje sa použiť na umelé oplodnenie spermu gója — doplnil kolegu rabín Dov Lior. — Akými kvalitami môže disponovať tento gój? Iba divokosťou a krutosťou! To nevyhovuje ľudu Izraela! V knihách je napísané, že kvality otca prechádzajú na dieťa. A ak otec nie je žid, tak aké kvality dedí syn? Divokosť a krutosť! Ak sa človek narodil u židovských rodičov, tak dokonca ak ho tí neučili Tóru, jemu cez krv prejdú ich mravné kvality. To je genetika!

Komentár «APN Severo-Západ»: Môže sa zazdať, že rab Ovadia a rab Dov čerpajú inšpiráciu pre svoju reč z antisemitských anekdot. Medzi tým, na posledných parlamentných voľbách v Izraeli strana ŠAS získala približne 10 % hlasov a vošla do vládnej koalície. Jej líder Eli Išaj je v súčasnosti ministrom vnútra.

(«Góji sa narodili, aby slúžili židom» — zverejnené 30.12.2010, práve 3 dni po skončení Štátnej rady zasvätenej vzájomným národným vzťahom v RF: http://www.apn-spb.ru/opinions/comments8135.htm; fotografie rabínov — v postupnosti akej sú uvedení v texte).

Popravde, komentár «APN Severo-Západ» je lživý: takzvaní «antisemiti» nie sú schizofrenici, vytvárajúci «antisemitizmus» absolútne z ničoho, ale oni počas celej histórie «čerpajú inšpiráciu» práve z takýchto rabínskych ponaučení, ktoré:

● po prvé, sú oficiálnym uhlom pohľadu historicky sformovaného judaizmu v «národných» a «konfesíjnych» otázkach s grifom «pre svojich», nakoľko vyjadrujú zmysel existencie judaizmu pre dav zákon-dodržiavajúcich judejov (zmysel existencie judaizmu pre jeho majiteľov je pred judejmi skrytý princípmi štruktúry židovsko-judejskej kultúry ako informačno-algoritmického systému, obsluhujúcej biblický projekt zotročenia celého ľudstva[383]);

● po druhé, vyjdúc za hranice judejskej diaspóry sa stali viac-menej široko známymi;

● po tretie, a to je hlavné — nachádzajú svoj praktický prejav v správaní sa množstva predstaviteľov židovsko-judejských diaspór vo všetkých epochách vo všetkých krajinách, a vo vzťahu množstva židov voči domácemu obyvateľstvu všetkých krajín, čo nežidovské obyvateľstvo vníma ako normu správania sa «židov», chrániacich si svoju nadvládu nad sférou riadenia a inými «prestížnymi» sférami činnosti[384]. Avšak tento druh židovsko-judejskej etiky, orientovanej na vonkajšie (vzhľadom k diaspóre) sociálne prostredie, môže mať aj svoje výnimky, motivované rôzne (niektorí židia skutočne chcú žiť Ľudsky, a niektorí zasa potrebujú «šábes-gójov»[385], ktorých treba začleniť do pracovného procesu, aby si bolo možné užívať výsledky ich práce v plnom súlade s ponaučeniami Ovadia Jozefa a Dova Liora, a konflikty s gójmi nepomáhajú úspešnej exploatácii «šábes-gójov»: preto podľa ich názoru, «prevaha sa musí realizovať v praxi, nie byť deklarovaná slovami, a nemôže sa prejavovať v hádkach s človeku-podobnými»).

Práve preto ostatní rabíni ani v Izraeli, ani v RosSiónii (Berel Lazar[386] — hlavný rabín RF podľa verzie FŽOR[387], Adolf Shayevich[388] hlavný rabín KŽNOOR[389] a rabín-«rusofil»[390] Zinovij Kogan — predseda KŽNOOR) ešte nikde nevystúpili a nevystupujú proti Ovadia Jozefovi, Dov Liorovi a im podobným — ako prekrúcačom istinnej Tóry a bohorúhačom. V objektívne jestvujúcom historicko-politickom kontexte (jak vnútrorossijskom, tak aj globálnom) je ich mlčanie znakom súhlasu s týmito typmi názorov.

To isté sa týka aj svetských politických «aktivistov» židovsko-judejského pôvodu v rôznych krajinách, počnúc od rádových učiteľov všeobecnovzdelávacích škôl, a osobne politikov a novinárov — A.J.Chinštejna[391], A.V.Minkina[392], A.M.Makarova[393], D.L.Bykova[394], P.S.Lungina[395], A.V.Makareviča[396], M.A.Zacharova[397], V.P.Solovjova[398], V.V.Poznera[399], A.N.Archangelskogo[400], I.D.Kobzona[401], bratov Čubajsov — A.B.[402] a I.B.[403] (synovia «politického pracovníka» Sovietskej Armády — v ZSSR existoval taký vojenský «stav», mimoriadne škodlivý, až na zriedkavé výnimky, medzi ktoré otec bratov Čubajsov zjavne nepatril), V.A.Nikonova[404], J.J.Satanovského[405], A.J.Gerger[406], A.J.Livšica[407], A.V.Dvorkoviča[408], R.S.Grinberga[409], B.A.Berezovského a ďalších, končiac prezidentom Francúzska N.Sarkozy[410] (v období od 16. mája 2007 do 15. mája 2012) a prezidentom USA B.Obamom[411], a tiež «ochrancami práv», činiteľmi umenia a vedy židovsko-judejského pôvodu: oni všetci svorne mlčia a neodsudzujú rabínov vyjadrujúcich názory podobné tým hore, ale bojujú s «antisemitizmom» a «xenofóbiou»[412]. T.j. oni svojou praktickou činnosťou vyjadrujú tichý súhlas s týmito a ďalšími bláznivými a zbesilými rabínmi.

Všetci menovaní aj nemenovaní sa správajú v plnom súlade s postojom, opísaným vynikajúcim ruským sociológom M.J.Saltikovom-Ščedrinom v «Rozprávke o snaživom nadriadenom»:

«V jednom kráľovstve, v jednej krajine, žil raz dávno jeden snaživý nadriadený. V tom čase boli medzi vrchnosťou prijaté dve základné pravidlá. Prvé pravidlo: čím nadriadený viacej škody spraví, tým väčší osoh otcovmu menu prinesie. Zruší vedu — osoh, vydesí obyvateľstvo — ešte väčší osoh. Plánovalo sa, že vlasť vždy znechutená od jednej vrchnosti k druhej prejde. A druhé pravidlo: mať k dispozícii čo najviac lotrov, pretože ľudia sú zabratí do svojej práce, a jevrejci, tí sú subjektmi voľnými a ku škode spôsobilými.

Zvolal teda nadriadený jevrejcov a hovorí im:

— Povedzte mi, lotri, v čom spočíva, podľa vášho názoru, skutočná škoda?

A jevrejci mu odvetili jedným hlasom:

— Dovtedy, podľa nášho názoru, sa skutočná škoda nezdarí, pokým náš program CELÝ (zvýraznené nami v citáte: «celý program» — doktrína Deuteronómium-Izaiáš) vo všetkých jeho častiach vyplnený nebude. A náš program je, hľa, takýto. Aby sme my, jevrejci, hovorili, a ostatní aby mlčali. Aby sa naše, jevrejcov nápady a návrhy realizovali okamžite, a žiadosti ostatných, aby ostávali bez posúdenia. Aby nás, lotrov držali v hojnosti a v dostatku, a všetkých ostatných v okovách. Aby sa nami, jevrejcami, vykonaná škoda za osoh považovala, a ostatnými vykonané, ak by to aj osoh prinieslo, aby sa za škodu rátalo. Aby o nás, o lotroch, nikto krivého slovka povedať nesmel, a my, jevrejci, na koho si zmyslíme, čo chceme, to aj vyštekneme! Až keď sa to VŠETKO (zvýraznené nami v citáte) bezpodmienečne vyplní, vtedy sa aj skutočná škoda vydarí.

— Nuž dobre, — hovorí nadriadený, — prijímam váš program, páni lotri. Od tých čias jevrejci škodia voľne a neohrozene» (M.E.Saltykov-Ščedrin, Moskva, «Umelecká literatúra», PSS, zv. 15, kniha 1., str. 292 — 296).

Takejto pozícii zodpovedá aj definícia «národa», daná jedným zo zakladateľov sionizmu T.Herzlom:

«Národ, to je skupina ľudí so spoločnou historickou minulosťou a všeobecne uznanou príslušnosťou v súčasnosti, stmelená existenciou spoločného nepriateľa» («Proti sionizmu a izraelskej agresii» Moskva, 1974, str. 61, 62 [Zborník materiálov progresívnej tlače. Zost. V.I.Kiseljov, N.P.Olejnikov]; Akad. vied ZSSR; Inštitút Orientalistiky. — M.: Veda, 1974).

T.j. ak niet nepriateľa, tak niet ani národnej separácie židov od spoločností kde diaspóra žije...

A nie povestný «zvierací antisemitizmus» predstavuje reálnu hrozbu pre predstaviteľov židovsko-judejských diaspór a diaspór celkovo, ale ich vlastný tichý súhlas s názormi bláznivých a zbesilých rabínov a nadnárodná korporatívna židovsko-judejská solidarita (občas bezmyšlienkovitá) v uskutočňovaní biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha.

V súvislosti s týmto mlčaním rabinátu a «aktivistov» pripomenieme škandál okolo «Listu 500», ktorý sa odohral koncom r. 2004 — začiatkom r. 2005[413]. Vtedy — 24. januára 2005 — sa na stránke http://www.newsru.com/russia/24jan2005/zapros.html objavila publikácia s výstredným titulkom «20 poslancov Štátnej dumy vyzýva Generálnu prokuratúru zakázať judaizmus v Rusku». V nej sa píše:

«Poslanci Štátnej dumy vyzývajú Generálnu prokuratúru oficiálne začať konanie ohľadom „zákazu v našej krajine všetkých náboženských a národných židovských združení ako extrémistických“. Príslušný list bol odoslaný Generálnemu prokurátorovi RF.

Rad poslancov Štátnej dumy — predstaviteľov frakcií „Vlasť“, KSRF a LDSR v liste tvrdia, že „židovské náboženstvo je antikresťanské a človekonenávistné, zachádzajúce až do rituálnych vrážd. Mnohé prípady tohto rituálneho extrémizmu boli dokázané na súde“ Text tejto výzvy bol zverejnený v novinách „Pravoslávna Rus“».

V tejto publikácii sa uvádza aj reakcia «dvojhlavého rabinátu» RF:

«Hlavný rabín RF podľa verzie FŽOR (Federácia židovských občín Ruska) Berel Lazar už podrobil kritike skupinu poslancov Štátnej dumy, ktorí obvinili židovské organizácie v provokovaní k prejavom antisemitizmu, oznamuje „Interfax“.

„Prvá možnosť — páni, ktorí podpísali tento nezmyselný dokument nie sú normálni. Ak je to tak, je mi ich ľúto, ale pomôcť im neviem, nie som psychiater“ — povedal rabín v pondelok[414].

“Druhá možnosť je horšia — dodal — títo páni sú celkom normálni, avšak pritom nekonečne cynickí. Veľmi dobre vedia, že vznášané nimi obvinenia sú klamstvá, veď oni pripisujú židovskému náboženstvu také črty, ktoré absolútne protirečia zákonodarným normám nielen Ruska, ale ktorejkoľvek civilizovanej krajiny[415]. Avšak vedome pristupujú na podvod v kalkulácii, že ak rozohrajú antisemitskú kartu, môžu tak rozšíriť svoj elektorát“.

No a hlavný rabín RF podľa verzie KŽNOOR (Kongres židovských náboženských občín a organizácií Ruska) Adolf Shayevich označil „nemožným komentovať tento dokument, obsahujúci lživé fakty a argumentáciu, a odrážajúci nezmyselný postoj zvieracieho antisemitizmu“[416]. “Dúfam, že Generálna prokuratúra obráti pozornosť na protiústavnosť množstva vyhlásení opísaných vo „výzve“ — píše sa vo vyhlásení Shayevicha, ktoré postúpilo do redakcie NEWSru.com».

V liste poslancov, obrátenom ku Generálnej prokuratúre, ako argument v prospech označenia judaizmu za prejav extrémizmu uviedli odkazy na znovuvydanie (v r. 2001 v preklade do ruštiny) traktátu «Šulchan Aruch» («Prestretý stôl»):

«… obraciame Vašu pozornosť na oficiálne vydanú, v r. 2001 v Moskve Kongresom židovských náboženských občín a organizácií v Rusku (KŽNOOR), knihu „Kicur Šulchan Aruch“. Je to skrátené vydanie judejskej zbierky zákonov „Šulchan Aruch“, zostavenej pred niekoľkými storočiami na základe Talmudu a záväzného k plneniu po dnes deň. V úvode knihy hlava KŽNOOR rabín Zinovij Kogan[417] činí úprimné priznanie:

“Redakčná Rada KŽNOOR uznala nutným vynechať v tomto preklade niektoré halachické pokyny.., ktorých prítomnosť vo vydaní v ruskom jazyku by bolo vnímané obyvateľstvom RF, ktorí sa neriadia judaizmom, ako bezdôvodná urážka. Čitateľ, ktorý si bude chcieť prečítať „Kicur Šulchan Aruch“ v ideálnom plnom objeme, sa prihlási v ješive, aby si naštudoval túto aj mnohé iné sväté knihy v origináli“.

To jest, jeden z lídrov ruského židovstva priznáva niektoré pokyny judejského kódexu správania urážlivými pre nežidovské obyvateľstvo RF, no uznáva možným pozývať svojich súkmeňovcov kvôli naštudovaniu si týchto urážok v ješivách — židovských školách, financovaných zo štátneho a komunálnych rozpočtov» (spomenutá výzva ku Generálnej prokuratúre sa uvádza podľa publikácie v r. 2004 na stránke novín «Pravoslávna Rus» [418] ).

Ak bez predsudkov pouvažujeme nad tým, čo píše Zinovij Kogan, tak sa ukáže, že:

● on priznáva vo vierouke judaizmu prítomnosť predpisov, ktoré budú nežidovským obyvateľstvom krajiny vnímané vyložene ako neopodstatnená urážka, kvôli čomu zverejnenie niektorých fragmentov «Kicur Šulchan Aruch» v ruskom jazyku nie je vhodné, lebo bude vyvolávať «antisemitizmus» (najskorej, podľa jeho názoru «zvierací», keďže nežidia — podľa názoru vyjadreného dvomi izraelskými rabínmi a uvedeného nami vyššie — vo svojej podstate nie sú ľudia, ale zvieratá, hoc aj človeku podobné);

● avšak je presvedčený o tom, že tieto predpisy by mali byť študované tými predstaviteľmi židovsko-judejskej diaspóry, ktorí chcú byť plnohodnotnými judejmi, kvôli tomu, aby ich dodržiavali v živote, a preto pozýva všetkých potencionálnych judejov k osvojeniu si «božieho zákona» do ješív.

To jesť etika plnohodnotného predstaviteľa židovsko-judejskej diaspóry vo vzťahu k zvyšnej spoločnosti v súlade s názorom rabína Z.Kogana by mala byť vo svojej podstate urážlivou, a svojimi vonkajšími prejavmi formálne-zdvorilou, aby nevytvárala konflikty, ktoré by kazili život «rase pánov».

Takto judaizmus sám vytvára svoj vlastný konflikt so zvyškom ľudstva, zodpovednosť za ktorý, však, prekladá na nežidov.

Avšak každý nekompromisný konflikt predpokladá zničenie svojho protivníka buď úplne, alebo len nepokorných. A tomuto tiež učia ešte bláznivejší rabíni, než tí dvaja, ktorých vyjadrenia boli uvedené vyššie.

«Hlava izraelskej ješivy «Od Josef Chai» Yitzhak Shapira vydal škandalóznu knihy. V nej, napríklad, zadáva otázku: «Kedy je židovi dovolené zabíjať gójov (nežidov)?» Pritom autor odpovedá, že to možno robiť prakticky vždy, dokonca aj keď ide reč o celkom malých deťoch.

O knihe «Torat Melech» («Zákony kráľa»), vydanej v osade Yitzhar, rozpráva dnes NEWSru Israel s odkazom na publikáciu v novinách «Ma'ariv», a tiež na prehľad tlače rádiovej stanice «Kol Israel».

Knihu «Zákony Kráľa» nenájdete na pultoch bežných obchodov alebo v katalógoch tlačenej produkcie, napriek tomu sa už dočkala kladných recenzií od lídrov pravého tábora, píše «Ma'ariv». Na prvej strane knihy sú zverejnené odozvy rabínov Yitzhaka Ginsburgha, Dova Liora, Jakova Jozefa a ďalších. (...)

«Ma'ariv» poukazuje, že autor svoje závery podporuje citátmi z Tanachu a Zbierky židovských zákonov. Využíva práce rabínov Shaula Yisraeli a Kooka.

Autor začína pripomenutím toho, že existuje zákaz zabíjať gójov, avšak veľmi rýchlo prechádza k skúmaniu situácií, v ktorých je to dovolené robiť. Pripomína, že žid musí sledovať dodržiavanie Siedmych prikázaní synov Noacha (Noeho). «Keď zabíjame gója, ktorý porušil prikázanie, na to neexistuje žiadny zákaz» — píše autor, a ďalej zdôrazňuje, že zabiť v tomto prípade možno len po príslušnom rozhodnutí súdu.

Zabiť nežida, podľa názoru rabína, možno tiež v tom prípade, ak on «predstavuje hrozbu pre ľud Izraelu». Pričom, «gója» treba zabiť aj vtedy, ak ide o «nežidovského svätca, ktorý nemôže za vzniknutú situáciu».

Rabín hovorí tiež o tom, že nežida možno zabiť, ak ten zabil žida.

Napokon, Yitzhak Shapira skúma situáciu, v ktorej je dovolené zabíjať «detí zločincov». Hovorí, že toto možno robiť v tom prípade, ak je jasné: že keď vyrastú, tak nedokážu upevniť židovský ľud. Kvôli zosilneniu nátlaku na rodičov je dovolené zabíjať deti nežidovských vodcov, píše sa v jeho knihe.

Noviny «Ma'ariv» poukazujú na to, že Yitzhak Shapira vo svojej knihe ani raz nepoužíva slovo «Arab» alebo «Palestínec». Ale v novinovej publikácii sa nachádza veta: „Kto je v obraze, ten pochopí“» (http://www.newsru.com/religy/09nov2009/shapiro.html).

Avšak tieto rady netreba vnímať ako prejav sionistického extrémizmu v lokálnom židovsko-arabskom konflikte v Palestíne. Ony majú univerzálny charakter vo vzájomných vzťahoch židovsko-judejských diaspór s inokultúrnym okolím.

No uvedená publikácia o knihe «Torat Melech» («Zákony Kráľa») je cenná pre svoje «zvestovania», a tým, že súčasný rabinát fakticky potvrdil, že obvinenia z človekonenávisti ako systemotvorného princípu židovsko-judejskej kultúry, ktoré boli v minulosti neraz vznášané rôznymi bádateľmi judaizmu v rôznych krajinách sveta — nie sú ich vlastnými výmyslami a klebetou, ale zodpovedajú skutočnej podstate historicky sformovaného judaizmu. A práve z tohto dôvodu tá časť rabinátu, ktorá takéto názory nevyslovuje verejne, ani verejne nekarhá svojich kolegov zo zbesilosti.

Na potvrdenie tohto uvedieme úryvky z Talmudu podľa knihy J.B.Pranaitisa «Kresťan v Talmude židovskom alebo tajomstvá rabínskeho učenia o kresťanoch» (Taškent, r. 1911), vydanej v ruskom jazyku v spojitosti s «prípadom Beilis».

«Najlepší z gójov je hoden smrti» — Abhodah zarah, 26b, Tosephoth.

J.B.Pranaitis, kňaz, v minulosti profesor židovského jazyka v Imperátorskej Rímsko-Katolíckej akadémii v Petrohrade, komentuje: «Táto veta sa veľmi často opakuje v rôznych židovských knihách, pravda, nie jednými a tými istými slovami». A okrem toho:

«Gój (t.j. nežid), snoriaci v oblasti Zákona, podlieha smrti» — Talmud, Sanhedrin, 59а.

«Judej, vydávajúci tajomstvá Zákona gójom, podlieha smrti. Zákon nám prikazuje usmrcovať tých izraelitov, ktorých napadne zradiť svoju vieru» — Hilchoth Akum, 2.

«Ľudy pozemské sú modlári. O nich je písané: stieraj ich z tváre zeme, a niektoré z nich sú tie, o ktorých je povedané: vyhlaď každú spomienku o Amalechovi[419]» — Zohar (1, 25а).

«Kto sa usiluje pomáhať akumovi (nežidovi), ten po smrti nebude vzkriesený!» — Zohar (1, 25b).

«Nie je dovolené židovi učiť akuma čomukoľvek»[420] — Iore Dea (154, 2).

«Oklamať gója je dovolené» — Baba kamma, 113b.

«Majetok gója je ako neobývaný kút: kto ho prvý ovládne, ten je aj majiteľom» — Baba bathra, 54b.

«Ak bude dokázané, že takýto trikrát zradil Izrael alebo zavinil, že kapitál z rúk žida prešiel do rúk akumu, hľadaj spôsob a príležitosť zotrieť ho z líce zeme» — Goshen hamishpat, 388, 15.

«Je dovolené, podľa Tóry, požičiavať akumovi za výhodné percentá. (...) Teraz, však, je to dovolené v každom prípade».

Talmud tiež opakovane odmieta ľudskú dôstojnosť u tých, ktorí žijú mimo židovsko-talmudického vierovyznania: «Rodina človeka-nežida je rodinou zvieraťa»; «len židia sú ľudia, a ostatné ľudy majú vlastnosti zvierat, pochádzajú od zvierat»[421]; «Príbytky gójov sú príbytkami zvierat»; «Žena nežidovka je zvieraťom» — citované z knihy «Mravná teológia židov-talmudistov» (z nemčiny preložil protojerej A.Kovaľnickij. Petrohrad, r. 1898, reprint bez tiráže v r. 1991) s priamymi odkazmi na mnohé talmudické traktáty.

No okrem vedenia vlastnej vojny o svetovú nadvládu, ideoví internacisti židovsko-judejského razenia v jej duchu rozdúchavajú konflikty aj medzi rôznymi nežidovskými kultúrami, likvidujúc alebo oslabujúc tak jedných svojich nepriateľov rukami iných.

V súvislosti s týmto ukážeme, ako sa dvojité mravné štandardy, sformované v židovsko-judejskej kultúre, prejavujú vo formovaní negatívnych predsudkov v spoločnosti ku kultúram odmietajúcim biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha. Aby sme pozornosť neutopili v detailoch, obrátime sa teraz k 12-zväzkovej «Celosvetovej histórii» vydanej koncom 1950-tych — začiatkom 1960-tych rokov Akadémiou Vied ZSSR, v časoch «chruščovského odmäku». V nej nenájdeme ani slovo o rasistických nezmysloch a globálnych tendenciách k otrokárstvu v mene Boha — majiteľov a kurátorov tých, ktorí boli cenzormi a redaktormi Zvestovaní starého a nového závetu. No Koranickému učeniu sa tu drzo pripisujú otrokárske pohľady, priamo odporujúce zmyslu strategickej Koranickej doktríny spoločenského života, a táto lož je sprevádzaná neurčitými (t.j. bez označenia veršov a citátu) odkazmi na Korán, ktorý v dobe vydania tejto 12-zväzkovej knihy nebol dostupný na oboznámenie sa pre drvivú väčšinu obyvateľstva ZSSR.

Kapitola «Základy ideológie raného islamu», hlavy VII «Arábia začiatkom VII st. Arabské výboje a arabský kalifát (VII — X st.)», zv. 3, str. 108 —109 v spomenutej 12-zväzkovej knihe tvrdí nasledujúce:

«Islam kládol na veriacich moslimov päť povinností («päť stĺpov islamu»): vyznávanie dogmy jednobožstva a uznanie prorockej misie Mohameda, vyjadrené vo formulke «niet božstva okrem boha (alaha), a Mohamed je boží posol»[422], každodenné vykonávanie modlitieb podľa predpísaného obradu, odvedenie zakátu (1/40 diel zisku z nehnuteľného majetku, stád a obchodného zisku) formálne v prospech biednych. Fakticky, nariadením arabsko-moslimského štátu, bolo dodržanie pôstu v mesiaci ramadán a putovanie do Mekky (hadž), povinné len pre tých, kto bol v stave ho uskutočniť. Učenie islamu o anjeloch, o strašnom súde, o záhrobnej odmene za dobré a zlé skutky, o diablovi a pekle bolo rovnaké, ako u kresťanov. V moslimskom raji sa veriacim sľubovali všemožné pôžitky.

Islam predpisoval moslimom účasť vo svätej vojne (džihad) s «nevernými». Učenie o vojne za vieru a o spásnom význame pre duše v nej zúčastnených veriacich sa rozvíjalo postupne behom vojenských výbojov. Vo vzťahu k židom a kresťanom (a neskôr aj zoroastristom) sa pripúšťala tolerancia, avšak za podmienky, že tí sa podriadia a stanú sa poddanými moslimského (t.j. arabského) štátu a budú platiť stanovené pre nich dane.

Posvätná kniha moslimov — Korán («Čítanie»), podľa učenia islamu, existovala od vekov a Mohamedovi bola vyrozprávaná bohom, ako zvestovanie. Rozprávanie Mohameda, ním vydávané za «zvestovania od boha», bolo podľa tradície zapísané jeho nasledovníkmi. Tieto zápisy ďalej, nepochybne, podliehali spracovaniu. Do Koránu vošli tiež mnohé biblické legendy. Korán bol zložený do jedinej knihy, zredigovaný a rozdelený na 114 hláv (súr) až po Mohamedovej smrti, za kalifa Osmana (644 — 656). Vplyv otrokárov a kupcov z Mekky sa odrazil aj na ich jazyku, a na ideách Koránu. Slová «podvodníci», «úver», «dlh», «zisk» a im podobné sa opakovane vyskytujú v Koráne. Je v ňom ospravedlňovaný inštitút otroctva. Vo svojom základe je ideológia Koránu zameraná proti spoločenským inštitútom prvotnopospolne-občinného zriadenia — boju medzi kmeňmi, krvnej pomste atď., a tiež proti mnohobožstvu a modlárstvu.

V koráne je špeciálna hlava s názvom «Korisť», ktorá vo vojakovi-arabovi stimulovala túžbu ísť na pochod: 1/5 vojenskej koristi mala postúpiť prorokovi, jeho rodu, vdovám a sirotám, a 4/5 sa prerozdeľovali vojsku: jeden diel pešiakovi a tri diely jazdcovi.

Vojnová korisť sa skladala zo zlata, striebra, zajatých otrokov, rôzneho hnuteľného majetku a dobytku. Vybojované územia sa nerozdeľovali a museli byť postúpené k dispozícii moslimskej občine. Zabitým vo vojne, «mučeníkom viery» islam sľuboval rajskú blaženosť. Bolo zaužívané, že zotročovať možno len inovercov. Avšak pokiaľ otrok prijal islam, neoslobodilo to z otroctva ani jeho samého, ani jeho potomkov. Deti pánov a otrokýň, ktoré ich otcovia uznali, sa považovali za slobodné. Islam dovoľoval moslimovi mať súčasne maximálne 4 zákonné manželky a ľubovoľný počet otrokýň-konkubín.

V ranom islame neexistoval rozdiel medzi duchovými a svetskými osobami, medzi moslimskou občinou a štátnou organizáciou, medzi náboženstvom a právom. Moslimské právo, ktoré sa postupne sformovalo medzi VII a IX st. sa spočiatku zakladalo na Koráne. K tomuto hlavnému zdroju práva z konca VII st. sa pripojil ešte iný — ústne podanie (sunna), ktoré sa skladalo z hadísov, t.j. rozprávania zo života Mohameda. Mnoho týchto hadísov bolo zostavených v prostredí «stúpencov proroka» — muhadžírov a ansarov, a tiež ich učeníkov. Úmerne tomu, ako sa arabská spoločnosť rozvíjala a jej život sa stával čoraz zložitejší, stalo sa zrejmým, že Korán a hadísy neposkytujú odpoveď na všetky otázky. Vtedy sa objavili ešte ďalšie dva zdroje moslimského práva: idžma — zosúladený názor autoritatívnych teológov a právnikov, a kijas — úsudok podľa analógie.

Sovietsky historici vykladajú sociálny základ raného islamu rôzne. Podľa vyššie uvedenej prvej koncepcie sa v ranom islame odrazil proces rozloženia prvotnopospolno-občinného zriadenia a sformovania otrokárskeho zriadenia v severoarabskej spoločnosti. Až neskôr, v spojení s feudalizáciou arabskej spoločnosti, sa islam postupne rozvinul na náboženstvo feudálnej spoločnosti. Podľa druhej koncepcie, islam od samého začiatku bol ideológiou feudálnej spoločnosti, hoci jeho sociálna podstata sa výraznejšie prejavila až neskôr, po arabských vojenských výpadoch.

Takí lační a žiadostiví spiatočníci a agresori sú tí moslimovia, div nie horší ako nacisti, ak máme veriť akademickej vede z čias «odmäku» v ZSSR. A od tej doby sa zmenilo len málo v postojoch politológie RAV,

Skúmaná akademická 12-zväzková kniha absolútne správne vraví, že „slová «podvodníci», «úver», «dlh», «zisk» a im podobné sa opakovane vyskytujú v Koráne“. Avšak podlo zamlčujú v akom kontexte sa v ňom «nachádzajú». Preto, aby sme ukázali podlosť a úmyselnú lživosť autorského kolektívu tejto 12-zväzkovej knihy[423], uvedieme niektoré úryvky z Koránu.

Súra 2: «275 (274). Tí, ktorí obetujú svoj majetok nocou i dňom, v skrytosti i verejne — majú svoju odmenu u svojho Boha; nemusia sa báť, a nebudú zarmútení! 276 (275). Tí, ktorí berú úrok, vstanú z mŕtvych ako tí, ktorých satan premohol svojou prítomnosťou. To preto, že hovorili: „Veď obchod a úrok je to isté“ (v preklade od G.S.Sablukova: «lichva je to isté, čo zisk v obchode»). Ale Boh dovolil obchod a zakázal úrok. Ku komu príde napomenutie od jeho Boha a on sa poučí, tomu je odpustené, čo bolo predtým: jeho vec prináleží Bohu; ale kto to zopakuje, to sú obyvatelia ohňa, oni v ňom prebývajú večne!

277 (276). Boh ničí úrok a kultivuje milodar (v preklade G.S.Sablukova: Boh robí lichvu nepotrebnou, a prebytočnú silu <lepšie: moc lichvy> odovzdáva milodarom). Boh naozaj nemiluje hocakého neverného hriešnika. (277). A tí, ktorí uverili a tvorili dobré, modlili sa a dávali na očistenie — majú odmenu u svojho Boha, nemusia sa báť a nebudú zarmútení!»

Z tohto fragmentu možno pochopiť, že vyššie uvedená biblická doktrína skúpenia sveta na základe židovsko-judejského mafiózno-korporatívneho monopolu na úžerníctvo v globálnych rozmeroch a ním plodený systém dlhového otroctva sa v Koráne hodnotia bezalternatívne a jednoznačne ako jasný prejav satanizmu.

V Koráne je reč aj o podvádzaní a okrádaní, ale nie tak, ako si možno pomyslieť v kontexte uvedeného fragmentu z akademickej 12-zväzkovej knihy:

«Presne dodržiavajte mieru a váhu. Nepodvádzajte ľudí v ich veciach a nekazte zem po jej náprave. Je to pre vás tak lepšie, ak ste veriaci!» (Korán, 7:85).

«Nebuďte ako tí, ktorí vyšli zo svojich obydlí sa popýšiť a pretvarovať pred ľuďmi. Oni druhých odkláňajú od Božej cesty, ale Boh presahuje (mocou a poznaním) všetko, čo oni robia» (Korán, 8:47).

Koncom 1970-tych rokov pedagogička vedeckého komunizmu v jednej z VŠ, v dôsledku toho, že jej bývalí zahraniční študenti, ktorí študovali v ZSSR, keď sa vrátili do svojich krajín a podarilo sa im vo vlasti stať dokonca ministrami, naďalej s ňou boli v kontakte, vedela v mnohých prípadoch viac, než písali sovietske noviny a ukazovala televízia. Takto raz rozprávala o návšteve v ZSSR v časoch Brežneva jedného z lídrov arabských krajín, ktorý bez okolkov navrhol vedeniu našej strany nasledovné: „Vy budujete komunizmus, a my budujeme socializmus. Poďme budovať komunizmus spoločne pod vedením Allaha“.

Pochopiteľne, že takýto návrh v kultúre bezostyšného ateizmu, v ktorej žilo vedenie ZSSR, nič okrem rozpakov uňho vyvolať nemohlo, a preto ním bolo vnímané ako totálna hlúposť, na ktorú v podstate nemožno odpovedať. Takéto návrhy skutočne existovali a dodnes ostávajú nepochopené, nakoľko miera chápania vedenia krajiny je od čias Ruského impéria formovaná na základe poznatkov predkladaných historickou vedou a oficiálnou teológiou v pravoslávnej kultúre.

No ak sa obrátime ku Koránu, slobodní od negatívnych predsudkov voči Koránu a islamu, sformovaných vedou a teológiou tradičných konfesií (vrátane historicky sformovaného Islamu), tak v ňom možno nájsť sociologickú doktrínu, ktorá, po prvé, je alternatívnou vo vzťahu k vyššie uvedenej biblickej, a po druhé, usvedčuje lož akademickej vedy v uvedenom fragmente «Celosvetovej „histórie“». A úprimné nepredpojaté obrátenie sa ku Koránu objasňuje aj zdroj spomenutého návrhu jedného z lídrov arabských krajín sovietskemu vedeniu v brežnevských časoch:

«... dospejte k slovu rovnému pre nás i pre vás, (...) aby jedni z nás nemenili druhých z nás na pánov pomimo Boha» (3:57); «Boli ste na pokraji priepasti ohňa, a On vás odtiaľ zachránil. Tak vám Boh objasňuje svoje znamenia, — možno pôjdete priamou cestou! — a nech je uprostred vás občina, ktorá vyzýva k dobru, káže odobrené a udržuje od neodobriteľného. Títo sú šťastní» (3:99, 100).

Toto je kráľovstvo Božie na Zemi udržované samotnými ľuďmi — prikázané v Koráne. Navyše, z tohto vidno, že napriek tomu čo sa tvrdí v akademickej 12-zväzkovej knihe, Korán nielenže nenabáda na otroctvo[424], ale kladie aj veľkú zodpovednosť na tých, ktorí sa podriaďujú nadvláde jedných ľudí nad druhými («aby jedni z nás nemenili druhých z nás na pánov okrem Boha») a nebránia sa jej ustanoveniu, a nie na tých, ktorí sa sami predierajú k takejto nadvláde nad ľuďmi[425].

Druhá vec je tá, že historicky sformovaný islam reálne nežije v súlade s týmito a mnohými ďalšími koranickými prikázaniami, nakoľko aj «elita» islamského sveta ašpiruje na otrokárstvo v mene Boha v globálnych rozmeroch[426], presne tak isto, ako aj pohlavári biblického projektu a «elity» štátov, ktoré sa sformovali v biblickej kultúre.

A táto degradácia islamu na obradovieru, prispôsobenú k obslúženiu zištných potrieb «elity», v mnohom dáva základ tomu, že vyloženej lži akademickej vedy ohľadom podstaty koranického Zvestovania mnohí veria.

Hlavný tím redaktorov spomínanej 12-zväzkovej knihy tvorilo 24 ľudí. Spomedzi nich boli židia, už spomínaní E.S.Varga, M.J.Gefter, A.A.Guber, N.I.Konrad (?), J.A.Kosminskij (?), A.F.Miller (?), I.I.Minc a V.V.Struve (z masonského (počas niekoľkých pokolení) nežidovského rodu). Redaktormi tretieho zväzku boli N.A.Sidorova, N.I.Konrad, I.I.Petruševskij a L.V.Čerepnin. Ani jeden nepochádza z islamských regiónov krajiny.

AV ZSSR, nachádzajúca sa pod kontrolou masonov a iných internacistov, oklebetila islam z pochopiteľných dôvodov. Okrem toho judeji-internacisti klamali aj z pomsty, lebo na nich je v Koráne daná nasledovná charakteristika:

«Tí, ktorým bolo dané niesť Tóru, a oni ju neniesli, sa podobajú oslovi, ktorý nesie knihy[427]. Odpudivá je podoba ľudí, ktorí znamenia Boha považovali za lož! Boh nevedie ľudí nepravdoverných!» (62:5).

Z týchto dôvodov, keď v tomto akademickom vydaní zašla reč na Bibliu, úverový inštitút, otrokárstvo, internacizmus judaizmu a kresťanstva boli obídené mlčaním, aby u dôverčivého čitateľa vznikol predsudok voči Koránu, a ak aj nie nadšenie z Biblie, tak aspoň neutrálny postoj k nej. Pričom treba mať na zreteli, že prvé sovietske vydanie Koránu v preklade od I.J.Kračkovského bolo publikované v chabom náklade v r. 1963, a dorevolučné preklady G.S.Sabljukova a ešte skoršie sa nevydávali nanovo už vôbec. Takže čitatelia 12-zväzkovej knihy si nemali ako preveriť, ako a v čom zlomyseľne klamú internacisti a nimi prikrmovaní hlupáci z inštitútov Akadémie Vied, zúčastňujúci sa na tvorbe tejto skutočne epochálnej práce na pseudohistórii.

Pritom v podmienkach postsovietskej RosSiónie pohlavári židovsko-judejskej diaspóry sa pokúšajú sformovať názor, že ona sa ničím nelíši od ostatných diaspór v krajine. A v podmienkach, keď sa problémy vzájomných národných vzťahov neriešia adekvátnym spôsobom, ideoví internacisti-judeji by si želali schovať sa za Kaukazanov v duchu anekdoty zo sovietskych (ak nie ešte z impérskych) čias:

«Zomiera starý rabín a z posledných síl zašepká: Chráňte Arménov, chráňte Arménov...

Prítomní sa ho pýtajú: Rabbi, a pred čím ich chrániť? — veď gójovia...

Rabín odpovedá: keď ich pobijú, pustia sa do nás...»

Práve s týmto cieľom sa stimuluje formovanie štatistiky beztrestnosti (o čom sa hovorilo v 1. kapitole) predstaviteľov kaukazských diaspór za trestné činy, ktoré páchajú na území RF za hranicami regiónov vzniku ich vlastných národných kultúr[428].

——————

T.j. ak sa od demagógie o nutnosti vykorenenia neopodstatnenej «xenofóbie» a «zvieracieho antisemitizmu» obrátime k faktom života, tak internacizmus judaizmu sa ukáže ako reálny jav, ktorý určoval mnohé v historickej minulosti a určuje mnohé aj v súčasnosti, vrátane formovania tendencií ďalšieho priebehu politiky v regiónoch i v celom svete.

Dokonca, ak sa aj nebudeme venovať učeniu hebrejčiny s cieľom nezávislého čítania a prekladu Tóry, Tanachu, Talmudu a ďalších rabínskych komentárov k nim v originálnom jazyku[429], aj keď sa nedotkneme otázky o «krvavom očiernení»[430], tak aj v takomto prípade sa judaizmus bude javiť ako internacistická sorta fašizmu — pričom jedna z najstarších (hinduizmus s jeho kastovým systémom je starší) a starostlivo prepracovaných odrôd fašizmu, a k tomu najaktívnejšia v priebehu niekoľkých posledných tisícročí do dnešných čias vrátane. A hitlerizmus bol jednou z jeho vetiev, nakoľko riešil úlohu likvidácie židov-odpalíkov a stmelenia ostatných židov v cieľoch práce na biblický projekt.

Na doplnenie k povedanému treba odhaliť ešte jedno historické zamlčanie:

Rabinát nikdy nenapádal «knihovníkov» cirkví Kristovho mena za to, že tí akoby prekrútili pri preklade starozákonné texty, čím akože splodili fašistickú doktrínu «Deuteronómium-Izaiáš» a klebetne položili misiu jej uvádzania do života na židovsko-judejské diaspóry[431].

Práve pre túto historicky objektívnu okolnosť «antisemitské» blúznenia nie sú neopodstatnenými výmyslami schizofrenikov, ale životne neadekvátnou reakciou málo vzdelaných a povrchne mysliacich ľudí na nie menej životne neadekvátne blúznenia rabinátu a jeho majiteľov, a na prax uvádzania staroočierňujúcich[432]-talmudických blúznení do života židovsko-judejskými diaspórami všade navôkol.

Avšak všetci by mali pochopiť, že ako ukazuje niekoľko stáročná skúsenosť Španielska (vyhnanie alebo pokrstenie židov v r. 1492, opakovane v r. 1629) a Portugalska (vyhnanie alebo pokrstenie židov v r. 1497, a opakovane v rokoch 1516, 1555, 1629), právny zákaz vyznávania judaizmu (ktorý žiadali signatári «Listu 500») na základe odhalenia internacistického charakteru jeho vierouky, represie voči rabinátu alebo zákaz pre židov byť občanmi spočiatku nežidovských štátov[433] — nevedú k riešeniu problému.

T.j. nacizmus nie je receptom na ochranu spoločnosti od internacizmu ako takého, a biblického internacizmu menovite.

Napríklad, v Španielsku «podľa genealogických traktátov, v Kastílii a Aragone v 16. storočí nezostal ani jeden aristokratický rod „nepoškvrnený“ židovskou krvou. A celá škola v súčasnej španielskej vede poukazuje na rad javov — v kultúre, riadení, literatúre, národnom charaktere — prevzatých španielmi od židov cez marranov[434], a potvrdzuje, že židia sú „brečtanom[435] a súčasne aj kmeňom španielskej histórie“, ktorú bez zohľadnenia židovskej účasti „nemožno pochopiť“» (http://www.migdal.ru/times/98/17251/).

Franco, bývalý diktátor Španielska v rokoch 1939 až 1975, mal židovské korene jak v otcovej, tak aj v matkinej línii. Keď Franco odmietol pustiť cez územie Španielska hitlerovské vojská aby ovládli Gibraltár, Hitler naňho nakričal a nazval ho «odporným židovským trhovníkom»[436]. Vďaka politike Franca počas rokov druhej svetovej vojny 20. storočia mohlo približne 200 000 európskych židov utiecť z hitlerovcami okupovanej Európy do Španielska a nestať sa obeťami «holokaustu» (http://www.jig.ru/anti/018.html).

Keď v r. 1968 boli v Španielsku všetky zákazy roku 1492 oficiálne zrušené a vyznávanie judaizmu bolo znova povolené, tak sa ukázalo, že veľký podiel kapitálov krajiny sa nachádza vo vlastníctve rodín, ktoré sa vrátili do lona judaizmu po tom, čo predstavitelia týchto rodín sa takmer 500 rokov tvárili ako horliví katolíci.

Problém oslobodenia všetkých od nástrah tyranie biblického internacizmu môže byť vyriešený len v duchu efektívnej stratégie likvidácie systému exploatácie «človeka človekom» a vykorenenia faktorov, pod vplyvom ktorých sa tento systém obnovuje a rodí v nových podobách v nových historických okolnostiach, a v mnohých prípadoch aj vyvoláva zmenu historických okolností kvôli tomu, aby sa zachránil.

V tejto súvislosti uvedieme skutočný príbeh nájdený na internete[437].

«Povedal Artur.

Teraz schytám kopu mínusov aj od «semitov», aj od «antisemitov». Spolčia sa v jednom šíku. Kašľať na to, je to dobrá historka, a vôbec nie moja, porozprávala mi ju moja mama.

Rostov na Done brali Nemci v poslednej vojne dvakrát. Naši ich, prirodzene, aj toľko ráz odtiaľ vytĺkli. Po takýchto udalostiach toho v meste moc nezostalo. Deti z maminej triedy v povojnových rokoch chodili v obnosených veciach: otcovia — niektorí padli, niektorí zostali v táboroch. A stala sa taká vec, že jediní dvaja otcovia v triede čo prežili vojnu boli jevrejskej národnosti. Obaja boli zásobovači. Ich deti boli na tie časy odeté celkom slušne, boli dobre živené a držali sa pyšne bokom. Samotní otcovia boli tučkovia, s veľmi bystrými pobehujúcimi očkami. Mamin spolužiak Ljova Kacman, ktorému otec na fronte zahynul, týchto otcov nemohol ani vystáť. „Och, židia!“ — hovorieval. Mama sa raz rozhorčila: „To je škaredé slovo! Ako môžeš, veď aj ty si jevrej!“ Ljova odpovedal: „Žiadne «tiež»!“ To ja som jevrej. Ale oni sú židia!“».

To je práve to, čím by sa mala pokorne a svedomite začať zaoberať židovsko-judejská diaspóra, a fanatickí judeji obzvlášť, miesto toho, aby si mysleli o sebe nemysliteľné a snažili sa «pásť» druhých a učiť ich «humanizmu». Mali by sa tým zaoberať aj tí, ktorí sú presvedčení o svojej príslušnosti k istinno-kresťanskému vierovyznaniu. A moslimovia by mali pomôcť judejom aj kresťanom v tejto neľahkej úlohe...

Preto tí predstavitelia židovsko-judejských diaspór, ktorí si skutočne želajú vykoreniť «xenofóbiu» a «antisemitizmus» a chcú byť jevrejmi, a nie židmi, by sa mali postarať o to, aby zmysel slov «jevrej» a «žid» bol rozhraničený, a mali by sa prestať oddeľovať od Boha Tórou, Tanachom a Talmudom alebo svetskými doktrínami exploatácie «človeka človekom», obnoviť svoj vzájomný vzťah s Bohom bez rituálov a svedomito porozmýšľať nad zmyslom na internete nájdeného «demotivátora», zobrazeného na obrázku: Boh neprikazoval Mojžišovi projekt zotročenia ľudstva vo Svojom mene a internacizmus, ako prostriedok na uskutočnenie projektu.

Avšak 26.04.2012 Ruská Pravoslávna Cirkev vystúpila v úlohe hlasnej trúby synagógy, jej pohlavárov a majiteľov proti takémuto prístupu, tým samotným znovu potvrdiac svoju antiruskú podstatu a podriadenosť internacizmu majiteľov historicky sformovaného judaizmu:

«RPC navrhla zaviesť «premlčaciu lehotu» na obvinenia z extrémizmu pre posvätné texty. Hlava synodálneho oddelenia pre styk cirkvi s verejnosťou, protojerej Vsevolod Čaplin, navrhol zaviesť normu, v súlade s ktorou by náboženské texty staršie ako 50 rokov nemohli byť obviňované v podnecovaní nenávisti. Predstavitelia ďalších konfesií podporujú túto iniciatívu. (...)

“Pri troche snahy aj v Biblii, aj v Koráne, aj v iných svätých textoch možno nájsť vyjadrenia, ktoré teraz vyzerajú extrémisticky” — povedal pán Čaplin[438]. — Je treba chápať, že tieto diela boli vytvorené v inej dobe, s inou politickou situáciou». Ako príklad takýchto «zastaraných» noriem pán Čaplin pripomenul to, že Starý závet obsahuje výzvu «zabíjať čarodejov». «To je zamerané proti dnešným „liečiteľom“ — objasnil duchovný. — No ak vyjdem na ulicu a budem kričať „Zabíjajte liečiteľov!“, tak to nebude správne». Neskôr oznámil korešpondentovi «Kommersantu», že je «nesprávne» v dnešnom svete uplatňovať starozákonné normy k homosexuálom. «Samozrejme, možno ich kritizovať, ale nič viac» — povedal pán Čaplin, avšak dodal, že nikdy od pravoslávnych nepočul výzvy k násiliu voči gejom[439].

“V podstate je to rozumná iniciatíva — povedal „Kommersantu“ šéf analytického centra „Sova“ (zaoberá sa skúmaním protiextrémistickej legislatívy) Alexander Verchovskij. — Pravdaže, často je absurdné skúmať texty, ktoré boli napísané pred tisíckami rokov, z pohľadu súčasného človeka. No táto absurdnosť je predurčená samotnou existenciou zoznamu zakázaných extrémistických materiálov[440]”» («Kommersant-Online», «RPC žiada nesúdiť Bibliu»: http://news.rambler.ru/13731665/).

V danom prípade je dôležité to, že otázku o starovekom biblickom internacizme a jeho aktivitách v súčasnosti V.Čaplin ponechal zamlčanú, a celý biblický extrémizmus zhrnul do prikázaní zabíjať čarodejov-liečiteľov a pederastov, akých sa v súčasných podmienkach treba zriecť[441].

Preto sa obrátime k objasneniu odpovede na otázku: Komu a načo je žiaduce vypestovať v spoločnosti «tolerantný» postoj k «LGBT»-komunite a jej činnosti?