3.3.2. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: prax a závery po rozpade ZSSR
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 15 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.3.2. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: prax a závery po rozpade ZSSR
Avšak tie názory, ktoré vyjadril J.V.Stalin o stave vecí v ZSSR a o problematike budovania socializmu a komunizmu v mnohonárodnej krajine, zďaleka nie vo všetkom zodpovedali realite. Základné príčiny toho spočívali v tom, že:
● po prvé, vyjadroval sa v terminológii marxizmu, v ktorej od začiatku chýbali slová pre pomenovanie celého radu javov, ktoré sa objektívne vyskytovali v spoločnosti, a významový obsah mnohých termínov bol buď málo presný na odhalenie a vyriešenie problémov spoločenského rozvoja, alebo bol protirečivo nejednoznačný;
● po druhé, Sovietske Rusko a ZSSR — boli od začiatku projektom globálneho nadžidovského prediktora, vykonávajúceho svoju politiku prostredníctvom židovskej diaspóry a masonstva, čo pre J.V.Stalina nebolo tajomstvom[314]. No v kultúre ZSSR tej doby to bolo tajomstvom, nedostupným adekvátnemu[315] chápaniu väčšiny spoločnosti a najmä — tými vrstvami spoločnosti, ktoré boli do roku 1917 «prostým ľudom». V dôsledku toho J.V.Stalin nemohol hovoriť otvorene, v priamej forme o mnohých javoch politického života krajiny a sveta, nakoľko v tom prípade by ho «bratia»-masoni pochovali skôr, než by sa stihla sformovať konceptuálne mocná sociálna skupina[316], realizujúca z vlastnej iniciatívy boľševický projekt globalizácie (alternatívny biblickému), čo by urobilo nemožným povestný «kult osobnosti» a mohlo by ochrániť J.V.Stalina od «bratov»-masonov (aj istinných marxistov, aj buržoáznych-liberálov), a tiež od miestneho «provincionálneho» (ak použijeme masonskú terminológiu) znacharstva s jeho ambíciami parazitickej moci nad nevzdelaným davom vo svojej «provincii»;
● po tretie, J.V.Stalin bol tiež len človek, aj keď nie priemerný, t.j. on vyrástol v ruskej mnohonárodnej kultúre v určitom štádiu jej rozvoja, kvôli čomu bolo jeho chápanie sveta (subjektívne obrazy v ich lexikálnom vyjadrení) v mnohom ohraničené dosiahnutou úrovňou rozvoja kultúry tej doby — dokonca popri tom, že v niektorých aspektoch svojim videním sveta (t.j. v aspekte vnímania sveta a obrazných subjektívnych predstavách o živote) predbehol o 100 — 150 rokov základnú štatistickú masu svojich súčasníkov, vrátane mnohých popredných politikov svetovej úrovne tej doby.
Hlavné problémy budovania socializmu v ZSSR v stalinskom období aj neskôr pramenili z nezrozumiteľnosti «mraksizmu» v objasňovaní problematiky riadenia vo všetkých sférach života spoločnosti. Dôsledkom tohto sa stala praktická nerealizovateľnosť slávnej «diktatúry proletariátu» — jedného zo základných nariadení marxizmu, charakterizujúceho moc v rukách spoločnosti v období budovania socializmu a komunizmu, kým spoločnosť ešte zostáva triedne rozdelená.
Štátnosť, to je subkultúra profesionálneho riadenia vecí celospoločenského významu, s ktorými si ľudia nedokážu poradiť samostatne alebo na základe epizodickej samoorganizácie amatérov.
Preto, bez chytráckeho mudrovania, termínom «diktatúra proletariátu» treba nazývať taký režim štátnej moci, kedy sa kompletizácia celej sféry štátneho riadenia uskutočňuje predstaviteľmi robotníckej triedy.
Avšak robotnícka trieda ani pred r. 1917, ani po ňom, ani v súčasnosti vo svojej väčšine nedisponovala a nedisponuje potrebným vzdelaním pre profesionálnu činnosť v sfére štátneho riadenia. Isteže, možno na prácu v orgánoch štátnej moci pripravovať predstaviteľov robotníckej triedy, ktorým potenciál ich osobného rozvoja umožňuje osvojiť si nevyhnutné vedomosti a zručnosti, a mravno-etické kvality budú dávať nádej, že ak sa títo ľudia dostanú k moci, tak ju nezačnú zneužívať v záujme svojho osobného a rodinno-klanového egoizmu ku škode zvyšnej spoločnosti a škode diela budovania socializmu a komunizmu ako sociálneho systému, v ktorom niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom»[317]. Avšak, vstúpením do sféry riadenia v úlohe profesionálnych riadiacich pracovníkov, dokonca ak sa aj «ne-elitarizujú», tak v podstate prestávajú byť robotníckou triedou, v dôsledku čoho «diktatúra proletariátu» sa znova stáva iba heslom, ak skúmame samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia.
V podmienkach ZSSR robotnícka trieda i ostatní pracujúci mohli reálne kontrolovať či štátna politika zodpovedá úlohe budovania komunizmu len cez poslancov, ktorí v intervale medzi zasadnutiami Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, a cez inštitúty vnútrostraníckej demokracie v VKS(b), a neskôr v KSSZ, aj to len v prípadoch, keď si vedeli podriadiť vnútrostranícke inštitúty pod seba. T.j. diktatúra proletariátu (ako politický jav, a nie ako heslo epochy) mohla reálne obopínať len niektoré etapy plnej funkcie riadenia (PFR), avšak nie celú PFR vo vzťahu k spoločnosti. Programovo-adaptívny modul sa pritom ocital mimo moc reálnej diktatúry proletariátu — v moci «aparátčikov[318]»: straníckeho, odborového a štátneho úradníckeho korpusu. A otázka ohľadom konceptuálnej moci v marxizme vôbec nevyplynula, a vzdelanie väčšiny a šírka ich obzoru bola nedostatočná k tomu, aby sa stali globálno-konceptuálne mocnými v praxi — bez akéhokoľvek teoretického základu.
Takýto pohľad na «diktatúru proletariátu» nezodpovedá popisu jej funkcie J.V.Stalinom v práci «K otázkam leninizmu» v hlave «5. Strana a robotnícka trieda v systéme diktatúry proletariátu»[319].
A problém spočíval v tom, že do schopnosti realizovať samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia na základe schémy «diktatúry proletariátu», opísanej J.V.Stalinom, alebo na základe nejakej inej schémy spoločnosť ani v ZSSR, ani v iných krajinách v tom období dejín svetonázorovo a mravno-psychologicky ešte nedorástlo.
A ako následok, ak sa obrátime k «Výročnej správe 17. zjazdu strany o práci ÚV VKS(b)»[320], s ktorou J.V.Stalin vystúpil pred delegátmi zjazdu 26. januára 1934, tak v texte správy sa — ako o jednej z hlavných prekážok a hrozieb pre dielo budovania socializmu — nejedenkrát vraví o «kancelársko-byrokratickej metóde vedenia», ktorá sa v ZSSR sformovala k tomu času a ktorá sa stala jednou z hlavných príčin jeho krachu v r. 1991, a dnes predstavuje vcelku reálnu hrozbu pre budúcnosť RF. A na tom istom mieste J.V.Stalin zadáva úlohu likvidácie «kancelársko-byrokratickej metódy riadenia» vo všetkých zložkách štátneho aparátu. No J.V.Stalin nebol prvým ani posledným vodcom Sovietskeho štátu, ktorý narazil na hrozbu byrokratizmu dielu budovania socializmu.
Ako si možno prečítať v jednom z referátov ponúkaných cez internet pre lajdáckych študentov:
«Lenin byrokraciu nikdy nepovažoval za triedu, v jeho očiach to bol len buržoázny prežitok v sovietskom aparáte, ktorý bolo potrebné vykoreniť. Po októbrovej revolúcii začal s obavou hovoriť o všadeprítomnom byrokratizme v straníckom i sovietskom aparáte a na konci života dospel k záveru, že ak aj niečo zahubí socializmus, tak to bude byrokratizmus» (http://www.nestudent.ru/show.php?id=43497&p=1).
Skutočne, v časoch V.I.Lenina a J.V.Stalina sa byrokracia v ZSSR ešte nestihla sformovať do spoločenskej triedy[321]. No podmienky k tomu, aby sa s postupom času stala triedou, pričom triedou exploatátorskou, boli už vtedy. Tieto podmienky zosilneli po zrušení «partmaxima»[322]. A v po-stalinských časoch, keď sa zastavil odstrel profesionálne neadekvátnych a predajných karieristov, sa predpoklady naplnili, a byrokracia, z ktorej sa stala exploatátorská trieda[323], sa zriekla mravne nevyhovujúcich (pre exploatátorov) ideálov socializmu-komunizmu, zradila ľud a ZSSR zapredala buržujom, nakoľko kvôli nahromadeniu slabomyseľnosti vo svojich radoch sa stala nekompetentnou a neschopnou riadiť krajinu[324]. Nakoniec, po uplynutí pol storočia sa naplnila prognóza L.D.Trockého[325].
Neposlednú úlohu v tomto zohrával aj sociálny jav, ktorý sa v Stalinových časoch nazýval «buržoáznym prerodom»[326]. Takto v správe 17. zjazdu J.V.Stalin hovorí o ľuďoch «so známymi zásluhami v minulosti», ktorí sa stali «veľmožmi»,
«ktorí si myslia, že stranícke a sovietskej zákony nie sú písané pre nich, ale pre hlupákov. Sú to tí istí ľudia, ktorí nepokladajú za svoju povinnosť plniť rozhodnutia strany a vlády, a ktorí rozvracajú, takýmto spôsobom, základy straníckej a štátnej disciplíny. Na čo sa spoliehajú, porušujúc stranícke a sovietske zákony? Dúfajú, že Sovietska vláda sa ich neodváži dotknúť pre ich staré zásluhy. Títo nafúkaní veľmoži si myslia, že sú nenahraditeľní a že môžu beztrestne porušovať rozhodnutia vedúcich orgánov. Čo urobiť s takými pracovníkmi? Treba ich bez váhania odvolať z vedúcich pozícií, nehľadiac na ich zásluhy v minulosti. (Výkriky: „Správne!“.) Treba ich presunúť na nižšiu funkciu a zverejniť to v tlači. (Výkriky: „Správne!“.) Je to potrebné, aby sme zrazili pýchu z týchto nafúkaných veľmožov-byrokratov a postavili ich kam patria. Je to potrebné, aby sme posilnili stranícku a sovietsku disciplínu v celej našej práci. (Výkriky: „Správne!“. Potlesk.)».
Tieto obvinenia-varovania[327] neboli klebetným výmyslom J.V.Stalina, znevažujúcim «leninskú gardu», vyplývajúcim akoby z jeho úsilia dopredu ospravedlniť zamýšľané represie. Ich spravodlivosť s odstupom desaťročia priznal V.M.Molotov, čím zároveň priznal svoje vlastné odpadlíctvo od boľševizmu a ideálov komunizmu. V jednom z rozhovorov s ním F.I.Čujev začal reč o K.J.Vorošilovi (podobne, ako V.M.Molotov, M.I.Kalinin, N.I.Ježov a mnohí ďalší činitelia tých rokov boli ženatí s židovkou — k otázke ohľadom charakteru porevolučnej stranícko-sovietskej «elity»). V.M.Molotov, charakterizujúc K.J.Vorošilova, to zhrnul takto:
«Pravdaže, povedal by som, on (J.V.Stalin: naše spresnenie kontextu v citáte) mu celkom nedôveroval. Prečo? Nuž, všetci sme, prirodzene, mali také slabosti — flákať sa[328]. Priučili sme sa, to nemožno poprieť. Všetko máme už hotové, všetko zadarmo. A on sa začal flákať (vyčlenené nami v citáte[329])» (F.I.Čujev. Molotov: pološtátny vládca. — M.: OLMA-PRESS. 1999. — str. 380; viď. tiež: http://militera.lib.ru/db/chuev_fi/index.html).
— T.j. nejaká časť bojovníkov proti exploatácii «človeka človekom», upadnutím do «buržoázneho prerodu», sama sa vydala na cestu exploatácie «človeka človekom», zastávajúc rôzne funkcie na všetkých stupňoch všetkých vetiev hierarchii moci v ZSSR. A táto časť vykonávala kádrovú politiku, dávajúc prednosť pri postupe do riadiacich funkcií sebe podobným. O vyslovenom rozkvete «buržoáznych prerodov» v ZSSR vo vyšších mocenských orgánoch, 29 rokov po 17. zjazde, viď pamäti E.S.Vargu[330] «Otvoriť za 25 rokov», napísané ním krátko pred smrťou v r. 1963. Konkrétne, tu píše:
«Nikdy sa u nás nehovorilo a nepísalo tak veľa o «komunistickej morálke», o formovaní «komunistickej osobnosti», ako teraz. Nikdy nebolo tak do očí bijúce protirečenie medzi oficiálne vyhlásenou ideológiou a skutočnými vzťahmi medzi ľuďmi, ako teraz. Až na zriedkavé výnimky, každý človek v Sovietskom zväze sa usiluje o to, aby si zvýšil svoje príjmy. Tak ako v kapitalizme, toto tvorí hlavnú náplň života ľudí. Ak by šla reč len o tých širokých vrstvách obyvateľstva, ktorých mesačný plat tvorí 30 — 80 rubľov a u ktorých je takáto snaha pochopiteľná a odpustiteľná; ale keď to isté robia aj ľudia s dostatočným príjmom — to už nie je zlučiteľné so socializmom!
Vybudovanie spoločnosti výhradne na princípe «odmeny podľa práce», t.j. podľa prospešnosti, 46 rokov po Októbrovej revolúcii vedie k hlbokému morálnemu rozkladu sovietskej spoločnosti. Ľudia, vrátane vyššej vrstvy byrokracie, sa usilujú zvýšiť si svoje príjmy nielen pomocou väčšieho pracovného nasadenia, ale aj pomocou rôznych iných prostriedkov: okrádania štátu, špekulácií (Smirnov, tajomník Krymského krajského výboru), vydania vojenských tajomstiev (Peňkovskij), krádeže osobného majetku, až po prisvojenie si cudzích rukopisov; a to všetko — počnúc od školy. Opis všetkých vycibrených metód podvodov, pomocou ktorých sa majetok a príjmy štátu (a iných socialistických organizácií) dostávajú do súkromných rúk, by si vyžadoval veľa zväzkov.
Ako s tým možno skoncovať? Možno azda naplniť princíp rozdeľovania podľa práce komunistickým obsahom? A zlúčime vôbec v dlhodobom meradle princíp vlastníctva so socializmom? (...)
Zamestnanec sovchozu[331] mesačne zarába 30 — 50 rubľov; akademik približne 1000 rubľov, t.j. 20x — 30x viac. A aké sú reálne príjmy tých, ktorí patria k byrokratickej špičke, k vládnucej vrstve v štáte? A lepšie povedané, koľko platí štát mesačne sám sebe?
To nevie nikto!
Každý ale vie, že pod Moskvou existujú chaty — samozrejme, štátne; pri nich sa neustále nachádza 10 — 20 členná hliadka, okrem toho, záhradníci, kuchári, chyžné, špeciálni lekári a zdravotné sestry, šoféri atď. — dohromady 40 — 50 ľudí obsluhy. Toto všetko platí štát. Okrem toho, prirodzene, existuje ešte mestský byt s náležitou obsluhou a, prinajmenšom, ešte jedna chata na juhu. Majú špeciálne osobné vlaky, osobné lietadlá, oboje s kuchyňou a kuchármi, osobné jachty a, samozrejme, množstvo automobilov a šoférov, ktorí dňom i nocou obsluhujú ich samotných a členov ich rodín. Oni bezplatne dostávajú, alebo, prinajmenšom, dostávali skôr (ako to je teraz, presne neviem) všetky potraviny a ostatné predmety spotreby.
Koľko to všetko stojí štát? To veru neviem! Ale viem, že na zabezpečenie takejto životnej úrovne v Amerike je potrebné byť multimilionárom! Len odmena 100 ľudí osobnej obsluhy by mesačne stála približne 30 — 40 tis. dolárov. Spolu s ostatnými nákladmi by to tvorilo viac než pol milióna dolárov ročne!
Ako sa má udiať prechod ku komunizmu, k «rozdeleniu podľa potrieb» od takéhoto rozdeľovania príjmov a všeobecnej snahy k čoraz väčšiemu navyšovaniu «životnej úrovne»?
Hovorí sa, že bude úplný dostatok! Či sa však vzdá vrchnosť takéhoto života, pri ktorom ich obsluhuje celá 100 členná horda, či sa začnú azda obsluhovať sami? Veď je jasné, že za komunizmu nemôže byť nikto sluhom toho druhého (s výnimkou lekárov, zdravotných sestier atď.).
Je vôbec mysliteľný prechod ku komunizmu z dnešnej, morálne rozvrátenej spoločnosti, s tisícnásobnými rozdielmi v príjmoch a nespočetnými privilégiami?
Alebo je dnešný stav večný?
Zomriem žiaľom. (...)
Teraz sa bojím, že som veľmi podcenil rozmery tej časti národného dôchodku, ktorú dostávajú privilegované vrstvy. Napríklad, trinásť (!) dcér (a sestier) Kalinina dodnes žijú vo vládnych chatách s personálom, ktorý platí štát, sú dotované atď. (M.I.Kalinin zomrel v r. 1946, pamäti E.S.Vargu sú z r. 1963: naša poznámka k citátu). Chruščev si za desať rokov postavil 13 nových prepychových víl. V Kryme na brehu mora bola preňho postavená nová rezidencia; len spevnenie brehu vyšlo na 8 miliónov (nových) rubľov! (v r. 1961 bola vykonaná peňažná reforma — desaťnásobné zníženie nominálnych cien, výplat atď.: naše objasnenie v citáte). V Krymskej rezervácii na mieste starej loveckej chaty bol postavený mramorový palác atď.
V Sovietskom Zväze neexistuje žiadna štatistika ohľadom reálneho rozdelenia príjmov v rôznych vrstvách obyvateľstva. Preto nevieme povedať, aká veľká je časť, ktorú dostáva vládnuca byrokracia — takmer výlučne komunisti. Jednako však vieme, že počet ministrov, tajomníkov krajských výborov neustále narastá. V Číne s jej 700 miliónmi obyvateľov je dohromady 57 ministrov. U nás pri 230 miliónoch ľudí je ich niekoľko sto...» (http://library.rksmb.org/text/e4a96086501947c1955be017ff782b88.rtf: s odkazom na článok v časopise «Polis», № 2, r. 1991).
Pritom sa vo všezväzovej «elitarizujúcej sa» byrokracii začali oddeľovať nacionalistické vetvy, ktoré boli, ako zvyčajne, pod kontrolou vetvy stúpencov globálneho internacizmu lokalizovanej v ZSSR. Rozvoj týchto procesov (pri ich tolerovaní ľudmi krajiny) umožnil internacistom v rokoch «prestavby» rozohrať nacionalistickú a buržoázno-liberálnu kozmopolitickú kartu v procese zlomyseľného rozvratu ZSSR a odstránenia socialistických základov.
Ide o to, že vzhľadom na opísané, v ZSSR bolo možné byť nespokojným s jednou z dvoch vecí:
● buď v princípe s tým, že sa v krajine buduje komunizmus ako typ spoločnosti, v ktorej niet miesta pre exploatáciu «človeka človekom»;
● alebo s tým, že v procese uvádzania tohto ideálu do života sa vyskytujú chyby a, okrem toho, proces budovania komunizmu sprevádzajú rôzne druhy zneužitia, jak zo strany stranícko-štátnej moci (vrátane zahraničných agentov v jej radoch), tak aj zo strany «bežných ľudí».
V r. 1985 takzvanú «prestavbu» začali agresívni paraziti, prikrívajúc svoju politiku odstránenia socialistických základov a rozdelenia ZSSR táraninami ambicióznych sčítaných hlupákov, mravno-psychologicky identických s Bandar-Logmi; prestavbu začínali tí, ktorí boli v princípe nespokojní so socializmom, a želali si raz a navždy zatvoriť perspektívu komunizmu ako spoločnosti, v ktorej nebude miesto pre exploatáciu «človeka človekom», t.j. nebude miesto pre agresívny parazitizmus ich samotných a ich dedičov na živote ľudstva a biosfére Zeme.
Keď táto hanebná podstata «prestavby» začala byť na konci 1980-tych rokov citeľnou, tak niektorí ľudia, odmietajúci hlúpu a pokryteckú politiku režimu stvárneného M.S.Gorbačovom, sa rozhodli pustiť do politickej iniciatívy: na iných mravno-etických základoch vypracovať a uviesť do života alternatívny politický kurz, ktorý by vyjadroval životné ideály jak ich samotných, tak aj drvivej väčšiny ľudí žijúcich svojou prácou za mzdu, a viac či menej mravne pripravených žiť v spoločnosti, v ktorej nieto miesto pre parazitizmus. Práve výsledkom tejto iniciatívy sa objavila, rozvíja sa a šíri Koncepcia spoločenskej bezpečnosti. No táto činnosť — nie je čímsi «inovatívnym», čo sa zjavilo nevedno odkiaľ a ako, ale je systematickým pokračovaní a rozvitím procesov bežiacich v sovietskej spoločnosti mimo byrokratickú «nomenklatúru», a ešte skôr — vo všetkých vrstvách spoločnosti Ruského impéria[332]: mimo «nomenklatúru» pracovala a šírila sa iná etika, podmienená inou — nie «elitárnou» mravnosťou. Preto sa obrátime k preskúmaniu toho, čo sa dialo v ZSSR za hranicami byrokratickej «nomenklatúrnej» korporácie.
V ZSSR drvivá väčšina obyvateľstva od momentu zavŕšenia kolektivizácie poľnohospodárstva v prvej polovici 1930-tych rokov pracovala v kolektívoch. Na rozdiel od «nomenklatúrnej» byrokracie, ktorá sama sebe vypisovala plat a určovala spektrum štátneho zabezpečenia pre seba a svoje rodiny na úkor zvyšnej spoločnosti a bez ohľadu na kvalitu riadenia hospodárstva krajiny, kvalita života a možnosti kariérneho rastu väčšiny tých, ktorí pracovali v kolektívoch, a ich rodín boli podmienené práceschopnosťou príslušného kolektívu.
A práceschopnosť všetkých kolektívov je podmienená zladenosťou kolektívu, v ktorej základe leží: 1) mravne podmienená etika, ako prostriedok stmelenia množstva jednotlivcov do jednotného kolektívu a 2) špecifický profesionalizmus každého z účastníkov kolektívu. Bez tohto sa aj najlepšia (vo funkčnom zmysle) organizačná štruktúra[333] stáva nefunkčnou.
Hoci mzdový systém a systém prerozdelenia práv prístupu k spoločenským fondom spotreby bol pre byrokratický charakter riadenia v ZSSR dosť vzdialený od ideálu (v aspekte stimulovania k svedomitej práci a tvorbe[334]) a odohrávali sa v ňom rôzne zneužitia moci, predsa len to malo svoj rozhodný vplyv na makroúrovni ekonomiky v dlhších časových intervaloch dejín. V tých podmienkach, ktoré už boli sformované makroúrovňou štátneho riadenia, mali na mikroúrovni (v kolektívoch, a tiež v aspekte riešenia všedných životných problémov) v krátkych časových intervaloch dejín (od niekoľkých rokov do niekoľkých desaťročí aktívnej pracovnej činnosti v živote pokolenia) rozhodujúci význam práve: vlastný profesionalizmus a etické zručnosti spolupráce s druhými členmi kolektívu.
Toto bolo v ZSSR charakteristické pre všetky kolektívy, ktorých pracovné výsledky neboli formálnym súčtom výsledkov individuálnej práce jeho členov[335], ale výtvorom[336], do ktorého každý účastník vniesol svoj vklad, ktorý podmienil úspešnú prácu druhých členov kolektívu a spoločný výsledok jeho celkovej práce.
Pochopiteľne, že za takýchto podmienok v neformálnych hodnoteniach[337] kolektívom ktoréhokoľvek svojho člena bolo hlavné:
● aby človeku bolo možné zveriť nariadenú časť spoločného diela;
● aby iniciatíva tohto človeka, pri svojom prejave, bola zameraná na zvyšovanie práceschopnosti celého kolektívu, t.j. na rast profesionalizmu každého jeho člena a celkovú zladenosť kolektívu, a nie na to, aby riešil nejaké svoje vlastné úlohy na úkor a škodu ostatných.
Ak to tak je, potom otázka národnej príslušnosti dotyčného profesionála má pre kolektív význam iba v aspekte prekonania «jazykovej bariéry», čo je nutné pre zabezpečenie zladenosti kolektívu v ciele dosiahnuť vysokú práceschopnosť[338].
Samozrejme, vyššie opísané je ideál, od ktorého existujú v reálnom živote rôzne odchýlky. No princípy tvoriace tento ideál sú funkčné, a tie boli v ZSSR systemotvorným faktorom.
A s týmto systemotvorným faktorom musela vyššia vládna byrokracia a jej oblastná periféria v kolektívoch rátať, pretože v opačnom prípade pod vplyvom nespravodlivostí a zneužití, páchaných v kolektívoch a ich úsekoch vyšším aj nižším vedením, kolektívy strácali svoju práceschopnosť, a toto napokon privádzalo vedúcich k nutnosti sa zodpovedať pred svojimi nadriadenými za zlyhanie prác. Toto je obzvlášť charakteristické pre stalinskú epochu, hoci aj počas nej sa diali zďaleka nie ojedinelé prípady označenia vinníkov z radu nezúčastnených. No dokonca aj v brežnevských «stagnujúcich» časoch boli tieto systemotvorné princípy dôležitými v živote kolektívov a celej krajiny. Zrieknutie sa týchto princípov na makroúrovni bolo zrealizované v rokoch prestavby klikou «Jakovleva — Gorbačova», čomu čeliť na mikroúrovni ktoréhokoľvek jednotlivého kolektívu (závodu, kolchozu, VVÚ, vojenského oddielu a pod.) bolo nemožné, keďže nástroje priameho vplyvu na makroúroveň z úrovne kolektívu (okrem «mystických»[339]) v ZSSR neboli, ako nie sú ani v postsovietskej RosSiónii.
Po vyjasnení tohto sa možno obrátiť k vzájomným národným vzťahom ako takým. Pracovná migrácia je jednou zo zložiek života organizačne a technologicky rozvitých a rozvíjajúcich sa touto cestou spoločenstiev. V ZSSR tiež prebiehala pracovná migrácia, a pritom pracovná migrácia zachvacovala všetky oblasti vzniku národných kultúr na území krajiny. Preto sa všade v kolektívoch nutne objavovali noví ľudia, pochádzajúci z oblastí vzniku iných národných kultúr.
Pritom v priebehu desaťročí ľudia cestovali za trvalým pobytom jak z rozvinutejších (v technosférno-civilizačnom zmysle) regiónov krajiny do menej rozvinutých s cieľom ich pozdvihnutia na úroveň rozvinutých, tak aj z menej rozvinutých do rozvinutejších s cieľom získania vzdelania a práce v profesiách, aké sa nenachádzali v ich «malej vlasti»[340]. Kvôli tomuto boli kolektívy mnohonárodné, a ruský jazyk bol jazykom medzinárodnej komunikácie a integrácie jednotlivcov do mnohonárodnej spoločnosti pri zachovaní národných jazykov v regiónoch vzniku národných kultúr aj v diaspórach za ich hranicami.
Náš život je taký, že približne polovicu nášho bdelého času trávime v práci, a preto nutne dochádzalo k tomu, že medzi ľuďmi počas práce v kolektívoch vznikali priateľské vzťahy, a časť manželstiev vznikala medzi pracovníkmi jedného a toho istého kolektívu (to posledné bolo obzvlášť charakteristické v «mestotvorných podnikoch»[341], v ktorých pracovala polovica (i viac) obyvateľov príslušnej územnosprávnej jednotky). No priateľstvo aj láska, ktoré vznikali v kolektívoch medzi jeho členmi, národné hranice nepoznali.
Pritom národná politika Sovietskej vlády v stalinskej epoche bola skutočne zameraná na to, aby vykorenila národný útlak jedných etnických skupín inými pomocou toho, že poskytovala možnosť získať všetkým národnostiam akokoľvek vysoké vzdelanie v rôznych oblastiach aj realizovať získané vedomosti v praktickej činnosti. Pritom ľudí si cenili za ich mravno-etické kvality a profesionalizmus, a nie pre ich etnický pôvod.
Tento princíp sa rozširoval aj na hodnotenia (prostými ľuďmi) predstaviteľov riadiacej sféry, preto výhrady k tomu, že J.V.Stalin bol Gruzínec, bratia M.M a L.M.Kaganoviči — židia, V.M.Molotov, M.I.Kalinin, S.M.Budjonnyj — Rusi, E.S.Varga — žid z Rakúsko-Uhorska, A.I.Mikojan a jeho brat (letecký konštruktér) — Arméni, K.K.Rokossovskij — Poliak atď., nevznikali.
Ak výhrady aj vznikali, tak to bolo v súvislosti s činnosťou každého z nich, ako takou. A len v tých najmenej vzdelaných vrstvách spoločnosti bola neprijateľná (z ich pohľadu) činnosť rôznych úradných osôb objasňovaná ich «cudzorodým pôvodom» — reálnym alebo prisudzovaným napriek skutočnosti; no presne rovnako existovala aj tendencia prirátavať k svojmu ľudu predstaviteľov iných ľudov, ak títo získavali úctu. A tak to pokračovalo až dovtedy, kým sa socializmus skutočne budoval, kým spoločnosť skutočne napredovala ku komunizmu — vďaka tomu, že kvalita riadenia rástla a problémy, s ktorými sa ľudia stretávali v práci a v živote, sa riešili, pretože všetci z roka na rok žili lepšie na základe vlastnej kolektívnej práce.
Postoj k vláde a vede sa medzi obyčajnými ľuďmi zmenil až po tom, čo byrokracia v po-stalinských časoch začala samú seba obnovovať ako exploatátorskú spoločenskú triedu a prenikla do vedy[342], v dôsledku čoho sa kvalita riadenia z pohľadu obyčajných ľudí začala čoraz viac znižovať. Tým najpovrchnejším objasnením zníženia kvality riadenia sa stali odkazy na nadvládu «cudzincov» vo vláde a vede: v národných republikách na nadvládu predovšetkým Slovanov; a v aparáte zväzových orgánov moci, vo vede, v umení, vzdelávacom systéme — na nadvládu židov a prisťahovalcov z národných republík ZSSR.
Tiež treba priznať, že pri menovaní do funkcií v oblastiach vzniku národných kultúr ľudov ZSSR sa v mnohých prípadoch «vopred» dávala prednosť — nie profesionalizmu «cudzincov» prisťahovaných do tejto oblasti — ale miestnym «národným kádrom», t.j. tlmili sa možnosti kariérneho rastu profesionálne adekvátnejších ľudí inej národnosti, no nie tuzemskej, ktorej predstavitelia dostávali prednosť, občas aj nedisponujúc potrebným profesionalizmom[343]. Avšak, ako ukázala skúsenosť, mnohé miestne «národné kádre», ktoré dostali vopred takýto preddavok, ho nie vždy správne hodnotili ako preddavok, ktorý ich zaväzuje k vlastnému profesionálnemu rastu a k vďačnosti tým, kto im v tom pomáha a na úkor koho získali výhody. V dôsledku toho, takáto kádrová politika napomáhala rastu miestneho «elitárneho» profesionálne neadekvátneho nacionalizmu a zneužití z jeho strany, vrátane zameranosti národných «elít» — ktoré získali vzdelanie a sociálny status na úkor ZSSR, na úkor všetkých jeho ľudov a predovšetkým na úkor Veľkorusov — na rozbitie ZSSR a likvidáciu socializmu. Obzvlášť sa to týkalo bývalých «zaostalých periférií» Ruského impéria: republík Strednej Ázie, Prikaukazských regiónov, Pobaltia.
Napriek tomu, v prostredí obyčajného ľudu žijúceho svojou prácou za jednu výplatu boli nacionalizmus, nacizmus a internacizmus javmi veľmi zriedkavými. Významným javom boli len v prostredí národných a diasporálnych byrokratických a «intelektuálnych» «elít» (v prostredí takzvanej «inteligencie»).
V postsovietskych časoch v podmienkach 1) platnosti buržoázno-liberálneho ekonomického modelu a pod jeho vplyvom lumpenizácie značnej časti obyvateľstva rôznych národností, 2) pádu kvality všeobecného vzdelania a vzniku nedostupnosti vyššieho vzdelania pre mnohé sociálne skupiny (vrátane vyčlenených podľa národnostného príznaku), 3) zatvorenia možnosti vstupu do «prestížnych» sfér činnosti, 4) nemožnosti kariérneho rastu — sa problémy vzájomných národných vzťahov vyostrili, nakoľko rôzne etnické skupiny rozpadom ZSSR, likvidáciou socializmu a reštauráciou kapitalizmu pod kontrolou nadnárodného kozmopolitického kapitálu — utrpeli škodu v rôznej miere. Pritom v postsovietskej RF vzniknutá štatistika prerozdelenia kapitálu medzi predstaviteľmi rôznych etnických skupín a prerozdelenia obyvateľstva rôznych etnických skupín podľa úrovne ich príjmu, charakteru profesionálnej práce, podľa možností získania vzdelania, získania zamestnania a kariérneho rastu — sú také, že je treba priznať:
Postsovietsky priestor sa nachádza pod mocou globálneho internacizmu, ktorého sprievodcom je židovsko-judejská[344] diaspóra; jej predstavitelia na mafiózno-klanovom základe zastávajú mnohé kľúčové miesta vo vede, biznise, štátnom aparáte, sfére vzdelávania; kde nie sú len oni sami — sedia tam aj ich pätolizači, obdivovatelia, aj etnicky rôznorodí kozmopolitovia (ktorí stratili svoje národné sebauvedomenie), a s nimi spojení predstavitelia «LGBT»-komunity.
Preto pred RF, ako aj pred všetkými ostatnými štátmi planéty (vrátane Izraelu), stojí problém nie „harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe kultu všakovakej «tolerantnosti» v liberálno-buržoáznej «multikultúrnej» spoločnosti“, ale problém vykorenenia exploatácie «človeka človekom» a odstránenia systému utláčania celej krajiny a jej ľudov internacizmom. Len v takomto prípade sa vzájomné národné vzťahy postupom času «sami od seba» harmonizujú behom rozvoja kultúry.