3.3.1. Boľševická národná politika na základe interpretácie «mraksizmu» za čias Stalina
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 14 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.3.1. Boľševická národná politika na základe interpretácie «mraksizmu» za čias Stalina
Zväz Sovietskych Socialistických Republík (ZSSR) sa od postsovietskej RosSiónie i ďalších štátov minulosti a súčasnosti v období vedenia strany a krajiny V.I.Leninom a po ňom J.V.Stalinom odlišoval tým, že základom jeho vnútornej a vonkajšej politiky bola sociologicko-ekonomická teória — marxizmus-leninizmus. Prítomnosť teórie (dokonca popri všetkých chybách «mraksizmu») zabezpečovala dostatočne jednotné chápanie cieľov štátnej politiky, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia jak v spoločnosti, tak aj na všetkých úrovniach a vo všetkých vetvách «vertikály moci».
Vzhľadom na tento systemotvorný princíp štátnosti ZSSR bolo porovnávanie reálneho života spoločnosti s teóriou — normou politického života krajiny približne prvých 35 rokov existencie najprv Sovietskeho Ruska, a potom ZSSR, t.j. v porevolučnom a v stalinskom období.
Týmto sa v po-stalinskom období ani v ZSSR, ani v postsovietskej RosSiónii nezaoberá nikto: ani jednotliví politici, ani politické strany, ani vedecko-výskumné inštitúty RAV, ani politicko-sociologické fakulty a katedry VŠ, ani novinársky korpus. Príčiny sú jednoduché: 1) mravná orientácia na zištnosť, a nie na službu rozvoja spoločnosti; a 2) slabomyseľnosť, neumožňujúca pochopiť úlohu teórie, ako jedného z faktorov zabezpečujúcich jak efektívnosť štátneho riadenia, tak aj konsolidáciu (zjednocovanie) spoločnosti.
Preto zrieknutie sa moci nad touto etapou plnej funkcie riadenia zo strany politickej «elity» štátu v po-stalinskom a postsovietskom období je len ďalší jej defekt.
Keďže v marxizme, podľa vzoru v r. 1917, neexistovali odpovede na všetky otázky, ktoré sa vynárali počas budovania socializmu, tak porovnávanie reality s teóriou bolo impulzom k tomu, aby sa teória rozvíjala v súlade s potrebami riešení jednotlivých konkrétnych úloh spoločenského rozvoja.
Pritom prebiehal boj o výklad nad nejednoznačne chápanou terminológiou marxizmu a jeho zamlčaní či už v duchu boľševizmu, alebo v duchu prvotného marxistického internacizmu. A v tom spočíval hlavný problém budovania socializmu, neriešiteľný bez odhalenia chýb «mraksizmu» a jeho zámeny v politike inou boľševickou teóriou uplatniteľnou v riadení.
Ako už bolo spomenuté v kapitole 3.2, úloha analýzy sovietskeho obdobia dejín našej krajiny v sebe zahŕňa 4 aspekty:
Ideály, ktoré sa hlásali ako cieľ politiky.
Ideológia, ktorá sa uchádzala o interpretáciu týchto ideálov a spôsobov ich uvedenia do života.
Politická prax RSDRS(b)[283] — VKS(b)[284] — KSSZ[285] a Sovietskeho štátu.
Život mravno-psychologicky rôznorodej spoločnosti pod mocou troch vyššie menovaných faktorov.
V kapitole 3.2 sme preukázali, že ideál vybudovania spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» bol vyhlásený cieľom štátnej politiky a že politika za čias Stalina bola skutočne zameraná na uvedenie tohto ideálu do života a na riešenie zodpovedajúcich úloh rozvoja kultúry a osobnostného rozvoja ľudí, pretože marxizmus to umožňoval.
V kapitole 3.1 bolo preukázané, že tento ideál bol podporovaný drvivou väčšinou obyvateľov krajiny v jeho praktickej činnosti, ktorá sa prejavila v úspechoch ZSSR v diele kultúrneho a ekonomického rozvoja.
A tento ideál likvidácie systému exploatácie «človeka človekom» nachádzal svoj dostatočne adekvátny prejav aj v dokumentoch strany boľševikov, aj v štátnych dokumentoch, vrátane tých, ktoré sa týkali politiky v oblasti vzájomných národných vzťahov.
K týmto dokumentom sa teraz obrátime. 16. zjazd VKS(b) sa konal 26. júna až 16. júla 1930 v Moskve, okrem iného[286] rozoberal aj problematiku vzájomných národných vzťahov v ZSSR s cieľom vypracovať «národnú politiku» počas realizujúceho sa budovania socializmu.
«V čom spočíva podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu[287] v našich súčasných podmienkach?
Podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu spočíva v snahe obísť národné rozdiely jazyka, kultúry, spôsobu života; v snahe pripraviť likvidáciu národných republík a oblastí; v snahe podkopať princíp rovnoprávnosti národov a skompromitovať politiku strany ohľadom nacionalizácie[288] aparátu <štátneho a straníckeho riadenia>, nacionalizácie tlače, školy a ďalších štátnych a spoločenských organizácií.
Odklonisti tohto typu pritom vychádzajú z toho, že nakoľko sa pri víťazstve socializmu národy musia spojiť v jedno, a ich národné jazyky sa musia premeniť na jednotný jazyk, tak prišiel čas na likvidáciu národných rozdielov a zrieknutia sa politiky podpory rozvoja národnej kultúry predtým utlačených národov.
Oni sa pritom odkazujú na Lenina, nesprávne ho citujúc, a občas Lenina priamo prekrucujú a ohovárajú:
Lenin povedal, že v socializme sa záujmy národov spoja do jedného celku — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnými republikami a oblasťami v záujmoch... internacionalizmu? Lenin povedal v r. 1913 v polemike s bundovcami, že heslo národnej kultúry je buržoáznym heslom — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnou kultúrou ľudu ZSSR v záujmoch... internacionalizmu?
Lenin povedal, že národný útlak a národné bariéry sa pri socializme odstraňujú — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s politikou prihliadania na národné osobitosti ľudu ZSSR a prejsť na politiku asimilácie v záujmoch... internacionalizmu? A tak ďalej a tak podobne[289].
Niet pochýb, že tento odklon v národnej otázke, navyše prikrývaný maskou internacionalizmu a menom Lenina, je najrafinovanejším a preto aj najnebezpečnejším druhom veľkoruského nacionalizmu[290].
Po prvé, Lenin nikdy nehovoril, že rozdiely medzi národmi musia zmiznúť, a národné jazyky musia splynúť do jedného spoločného jazyka v hraniciach jedného štátu, pred víťazstvom socializmu v celosvetovom rozsahu. Lenin, naopak, hovoril niečo presne opačné, a konkrétne, že „národnostné a štátne rozdiely medzi ľuďmi a krajinami... budú pretrvávať ešte veľmi a veľmi dlho aj po nastolení diktatúry proletariátu v celosvetovom rozsahu“[291] (zv. 25, str. 227).
Ako sa možno odkazovať na Lenina, a zabudnúť na túto jeho základnú poučku?
Pravda, jeden z bývalých marxistov, a dnes odpadlík a reformista, p. Kautský tvrdí niečo presne opačné tomu, čomu nás učil Lenin. On tvrdí, v rozpore s Leninom, že víťazstvo proletárskej revolúcie v rakúsko-nemeckom zjednotenom štáte v polovici minulého storočia by priviedlo k vytvoreniu jedného spoločného nemeckého jazyka a k ponemčeniu Čechov, nakoľko „len jediná sila zmeny zbavená púť, len jediná sila súčasnej kultúry, ktorú niesli so sebou Nemci, by bez akejkoľvek násilnej germanizácie zmenila na Nemcov zaostalých českých maloburžujov, roľníkov a proletárov, ktorým nič nedokázala dať ich úbohá národnosť“[292] (viď predslov k nemeckému vydaniu „Revolúcia a kontrarevolúcia“).
Prirodzene, že takáto „koncepcia“[293] úplne ladí so sociál-šovinizmom Kautského. S týmito názormi som aj zápolil v r. 1925 vo svojom vystúpení na Univerzite národov Východu. No vari pre nás, pre marxistov, ktorý chceme do konca zostať internacionalistami, môže mať nejaký pozitívny význam táto antimarxistická táranina prehnaného nemeckého sociál-šovinistu? Kto má pravdu, Kautský alebo Lenin? Ak má pravdu Kautský, čím potom vysvetliť ten fakt, že také pomerne zaostalé národnosti, ako Bielorusi a Ukrajinci, ktorí sú oveľa bližší k Veľkorusom, než Česi k Nemcom, sa v dôsledku víťazstva proletárskej revolúcie v ZSSR neporuštili, ale naopak, ožili a rozvili sa ako samostatné národy? Čím objasniť, že také národy ako Turkméni, Kirgizi, Uzbeci, Tadžici (nehovoriac už o Gruzíncoch, Arménoch, Azerbajdžancoch atď.), nezávisle od svojej zaostalosti, nielenže sa neporuštili v súvislosti s víťazstvom socializmu v ZSSR, ale naopak, ožili a rozvinuli sa do samostatných národov[294]? Či nie je jasné, že naši vážení odklonisti, v honbe za vzorovým internacionalizmom, padli do pazúrov kautskiánskeho sociál-šovinizmu? Či nie je jasné, že, obhajujúc jeden spoločný jazyk v hraniciach jedného štátu, v hraniciach ZSSR, sa v podstate dobývajú obnovenia privilégií predtým dominujúceho jazyka, a konkrétne – veľkoruského jazyka?
Kde sa stratil internacionalizmus? Po druhé, Lenin nikdy nehovoril, že odstránenie národného útlaku a spojenie záujmov národností do jedného celku je rovnocenné zničeniu národných rozdielov. My sme odstránili národný útlak. My sme odstránili národné privilégiá a zriadili sme národnú rovnoprávnosť. My sme odstránili štátne hranice v starom zmysle slova, hraničné stĺpy a colné zábrany medzi národnosťami ZSSR. Zriadili sme jednotu ekonomických a politických záujmov ľudov ZSSR. Znamená to však azda, že sme tým zároveň zničili národné rozdiely, národné jazyky, kultúru, spôsob života atď.? Samozrejme, že neznamená. No ak sa národné rozdiely, jazyk, kultúra, spôsob života atď. zachovajú, nie je vari jasné, že požiadavka odstránenia národných republík a oblastí v danej historickej etape je požiadavkou reakcionárskou, zameranou proti záujmom diktatúry proletariátu? Chápu azda naši odklonisti, že odstrániť teraz národné republiky a oblasti znamená zbaviť miliónové masy ľudov ZSSR možnosti získať vzdelanie v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti mať školu, súd, administráciu, spoločenské a iné organizácie a zariadenia v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti začleniť sa do budovania socializmu? Či nie je jasné, že v honbe za vzorovým internacionalizmom naši odklonisti padli do pazúrov reakcionárskych veľkoruských šovinistov a zabudli, úplne zabudli na heslo kultúrnej revolúcie[295] v období diktatúry proletariátu, majúce rovnakú silu pre všetky ľudy ZSSR, aj pre Veľkorusov, aj pre Neveľkorusov?[296]
Po tretie, Lenin nikdy nehovoril, že heslo rozvoja národnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu je reakcionárskym heslom. Naopak, Lenin vždy stál za tým, aby sa pomohlo ľudom ZSSR rozviť ich národnú kultúru. Pod vedením Lenina, a nikoho druhého, bola zostavená a prijatá na 10. zjazde strany[297] rezolúcia ohľadom národnostnej otázky, kde sa priamo hovorí o tom, že:
“Úloha strany spočíva v tom, aby pomohla pracujúcim masám neveľkoruských národov dobehnúť centrálne Rusko nachádzajúce sa v predstihu, pomôcť im: a) rozviť a upevniť u seba sovietsku štátnosť vo formách zodpovedajúcich národno-životným podmienkam týchto ľudov; b) rozvinúť a upevniť u seba v rodnom jazyku fungujúce súdy, administráciu, hospodárske orgány, vládne orgány, zostavené z miestnych ľudí, poznajúcich život a psychológiu miestneho obyvateľstva; c) rozvinúť u seba tlač, školu, divadlo, klubovú činnosť a celkovo kultúrno-osvetové zariadenia v rodnom jazyku; d) postaviť a rozvinúť širokú sieť kurzov a škôl, jak všeobecne-vzdelávacieho, tak aj profesionálno-technického charakteru, v rodnom jazyku”.
Či nie je jasné, že Lenin bezvýhradne hájil heslo rozvoja národnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu?
Vari nie je jasné, že odmietanie hesla nacionálnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu znamená odmietanie nevyhnutnosti kultúrneho vzostupu neveľkoruských ľudov ZSSR, odmietanie nutnosti všeobecného povinného vzdelávania pre tieto národy, odovzdanie týchto národov duchovnej kabale reakcionárskych nacionalistov?
Lenin, skutočne, kvalifikoval heslo národnej kultúry pri nadvláde buržoázie ako heslo reakcionárske. No vari mohlo byť ináč?
Čo je to národná kultúra pri nadvláde národnej buržoázie? Svojim obsahom buržoázna a svojou formou národná kultúra, majúca za cieľ otráviť masy jedom nacionalizmu a upevniť nadvládu buržoázie.
Čo je to národná kultúra pri diktatúre proletariátu? Svojim obsahom socialistická a svojou formou národná kultúra, majúca za cieľ vychovať masy v duchu socializmu a internacionalizmu[298].
Ako si možno pliesť tieto dva principiálne odlišné javy, a nebyť v rozpore s marxizmom[299]?
Vari nie je jasné, že, bojujúc s heslom národnej kultúry pri buržoáznom režime, Lenin udieral po buržoáznom obsahu národnej kultúry, a po jej národnej forme?
Bolo by hlúpe predpokladať, že Lenin chápal socialistickú kultúru, ako kultúru beznárodnú, ktorá nemá takú či onakú národnú formu. Bundovci, skutočne, svojho času pripisovali Leninovi tento nezmysel. No z Leninových diel je známe, že ostro protestoval proti takejto klebete, rozhodne sa dištancujúc od tohto nezmyslu. Vari naozaj sa naši vážení odklonisti vytackali po stopách bundovcov[300]?[301]
Čo zostalo po všetkom povedanom z argumentov našich odklonistov?
Nič, okrem žonglovania vlajkou internacionalizmu a klebety na Lenina.
Odkláňajúci sa na stranu veľkoruského šovinizmu sa hlboko mýlia, ak si myslia, že obdobie budovania socializmu v ZSSR je obdobím búrania a odstraňovania národných kultúr. Vec stojí presne naopak. V skutočnosti je obdobie diktatúry proletariátu a budovania socializmu v ZSSR práve obdobím rozkvetu národných kultúr, socialistických svojim obsahom a národných svojou formou, pretože samotné národy v sovietskom systéme nie sú len obyčajnými „modernými“ národmi, ale národmi socialistickými, ako aj ich národné kultúry nie sú svojim obsahom obyčajnými, buržoáznymi kultúrami, ale kultúrami socialistickými.
Oni, zjavne, nechápu, že rozvoj národných kultúr sa musí rozviť s novou silou so zavedením a udomácnením všeobecne povinného základného vzdelania v rodnom jazyku. Oni nechápu, že len za podmienky rozvoja národných kultúr bude možné začleniť skutočne zaostalé národnosti do diela budovania socializmu.
Oni nechápu, že práve v tomto spočíva základ leninskej politiky pomoci a podpory rozvoja národných kultúr ľudov ZSSR.
Môže sa zdať zvláštnym, že my, prívrženci zjednotenia v budúcnosti národných kultúr do jednej spoločnej (aj formou, aj obsahom) kultúry[302], s jedným spoločným jazykom, sme zároveň prívržencami rozkvetu národných kultúr v danom okamihu, v období diktatúry proletariátu. No na tom nie je nič zvláštne. Národným kultúram treba umožniť sa rozvinúť a zdokonaliť, odhaliac všetky svoje potencie, aby bolo možné vytvoriť podmienky pre ich zjednotenie do jednej spoločnej kultúry s jedným spoločným jazykom v období víťazstva socializmu na celom svete. Rozkvet formou národných a obsahom socialistických kultúr v podmienkach diktatúry proletariátu v jednej krajine, kvôli ich zjednoteniu do jednej spoločnej socialistickej (formou aj obsahom) kultúry s jedným spoločným jazykom, keď proletariát zvíťazí na celom svete a socializmus vstúpi do každodenného života — práve v tomto spočíva dialektickosť leninského zadania otázky ohľadom národnej kultúry (zvýraznené nami v citáte: je to jedno zo stručných vyjadrení boľševického projektu globalizácie).
(…)[303]
Alebo, napríklad, leninské zadanie otázky týkajúcej sa práva národov na sebaurčenie, až po oddelenia sa. Lenin občas vykresľoval tézu o národnom sebaurčení v podobe jednoduchej formulky: „rozdelenie kvôli zjednoteniu“. Zaváňa to dokonca paradoxom. A pritom táto „protirečivá“ formulka odráža tú životnú pravdu Marxovej dialektiky, ktorá dáva boľševikom možnosť dobývať tie najnedostupnejšie pevnosti v oblasti národnej otázky.
To isté je potrebné povedať aj o formulke týkajúcej sa národnej kultúry: rozkvet národných kultúr (a jazykov) v období diktatúry proletariátu v jednej krajine s cieľom prípravy podmienok na ich odumretie a zjednotenie do jednej spoločnej socialistickej kultúry (a do jedného spoločného jazyka) v období víťazstva socializmu na celom svete.
Kto nepochopil tento svojráz a „protirečivosť“ nášho prechodného obdobia, kto nepochopil túto dialektiku dejinných procesov, ten je pre marxizmus mŕtvy[304].
Problém našich odklonistov spočíva v tom, že oni nechápu a nechcú pochopiť Marxovú dialektiku.
Tak stojí vec s odklonom k veľkoruskému šovinizmu.
Nie je ťažké pochopiť, že tento odklon odráža úsilie dožívajúcich tried predtým panujúceho veľkoruského národa si prinavrátiť stratené privilégiá.
Z toho pramení nebezpečenstvo veľkoruského šovinizmu, ako hlavné nebezpečenstvo v strane v oblasti národnej otázky.
V čom spočíva podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu?
Podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu spočíva v snahe izolovať sa a uzavrieť sa v rámci svojej národnej škrupiny, v snahe zatušovať triedne rozpory vo vnútri svojho národa, v snahe ochrániť sa pred veľkoruským šovinizmom formou odchodu zo spoločného budovania socializmu, v snahe nevidieť to, čo zbližuje a zjednocuje pracujúce masy národov ZSSR, a vidieť len to, čo ich môže vzájomne rozdeľovať.
Odklon k regionálnemu nacionalizmu odráža nespokojnosť dožívajúcich tried prv utlačených národov s režimom diktatúry proletariátu, ich snahu izolovať sa do svojho národného buržoázneho štátu a zriadiť tam svoju triednu prevahu.
Nebezpečenstvo tohto odklonu spočíva v tom, že kultivuje buržoázny nacionalizmus, oslabuje jednotu pracujúcich národov ZSSR a hrá na ruku intervenčníkom[305].
Taká je podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu.
Úloha strany spočíva v tom, aby viedla rozhodný boj s týmto odklonom a zabezpečila podmienky potrebné pre internacionálnu výchovu pracujúcich más ľudov ZSSR» (J.V.Stalin. Politický výkaz Ústredného výboru 16-mu zjazdu VKS(b). Diela. Zv. 12. — M.: 1949. Str. 362 — 371).
O 7 rokov, v predvečer prijatia novej Ústavy ZSSR (do platnosti vstúpila 5. decembra 1936[306]) sa J.V.Stalin znovu vrátil k otázke «národnej politiky» v krajine.
«Zväz Sovietskych Socialistických Republík vznikol, ako je známe, v roku 1922 na Prvom Zjazde Sovietov ZSSR. Vznikol na základoch rovnoprávnosti a dobrovoľnosti ľudov ZSSR. Dnešná platná Ústava, prijatá v roku 1924, je prvou Ústavou Zväzu SSR[307]. Bolo to obdobie, keď vzťahy medzi ľudmi ešte neboli patrične naladené, keď prežitky nedôvery k Veľkorusom ešte nezmizli, keď odstredivé sily ešte stále bežali. V týchto podmienkach bolo potrebné naladiť bratskú spoluprácu ľudov na základe ekonomickej, politickej a vojenskej vzájomnej pomoci, zjednotiť ich do jedného zväzového mnohonárodného štátu. Sovietska vláda nemohla nevidieť náročnosť tejto úlohy. Mala pred sebou neúspešné pokusy mnohonárodných štátov v buržoáznych krajinách. Mala pred sebou zmarenú skúsenosť starého Rakúsko-Uhorska. No aj tak sa vydala v ústrety skúsenosti vytvorenia mnohonárodného štátu, pretože vedela, že mnohonárodný štát zrodený na báze socializmu musí vydržať všetky skúšky.
Od tých čias prešlo 14 rokov. Obdobie dostatočné dlhé k overeniu v praxi. A čo sa stalo? Uplynulé obdobie nepochybne preukázalo, že pokus vytvoriť mnohonárodný štát, vytvorený na báze socializmu, sa úspešne vydaril. Je to nepochybné víťazstvo leninskej národnej politiky.
Čím vysvetliť toto víťazstvo?
Neprítomnosť exploatátorských tried, ktoré sú hlavnými organizátormi medzinárodnej bitky; neprítomnosť exploatácie, kultivujúcej vzájomnú nedôveru a podnecujúcej nacionalistické vášne; prítomnosť vo vláde robotníckej triedy, ktorá je nepriateľom každého zotročenia a verným nositeľom myšlienok internacionalizmu; skutočná realizácia vzájomnej pomoci ľudov vo všetkých oblastiach hospodárskeho a spoločenského života; a nakoniec, rozkvet národných kultúr ľudov ZSSR, národných formou, socialistických obsahom — všetky tieto a im podobné faktory priviedli k tomu, že sa od základu zmenil charakter ľudov ZSSR, vytratil sa z nich pocit vzájomnej nedôvery, rozvinul sa zmysel pre vzájomnú družbu, a takýmto spôsobom sa naladila skutočná bratská spolupráca ľudov v systéme jednotného zväzového štátu.
Vo výsledku tu teraz máme plne vyskladaný, a všetkými skúškami otestovaný, mnohonárodný socialistický štát, ktorého pevnosť by mohol závidieť ľubovoľný národný štát v ktorejkoľvek časti sveta.
Takéto sú zmeny, ktoré sa udiali za uplynulé obdobie v oblasti vzájomných národných vzťahov v ZSSR.
Takýto je celkový výsledok zmien v oblasti hospodárskeho a spoločensko-politického života v ZSSR, ktoré sa udiali za obdobie od roku 1924 do roku 1936» (J.V.Stalin. O projekte Ústavy Zväzu SSR: Prednáška na Mimoriadnom 8. Všezväzovom zjazde Sovietov 25. novembra 1936 — J.V.Stalin. Diela. Zv. 14. — M.: Vydavateľstvo «Spisovateľ». 1997. — str. 125, 126).
Takéto boli teoretické názory VKS(b) v leninsko-stalinskom období ohľadne problematiky vzájomných národných vzťahov, ktoré kultivovala v spoločnosti, a na základe ktorých budovala svoju politiku.
Neskôr, v chruščevsko-brežnevskom období sa KSSZ[308] týchto názorov nezriekala, hoci v systéme straníckeho vzdelávania ich radšej nepodávala v interpretácii J.V.Stalina, ale v prerozprávaní splnomocnených vedcov-«mraksistov», a akúkoľvek vlastnú alternatívu v duchu «prekonania následkov kultu osobnosti Stalina» nepredkladala. Avšak v tomto období teória prestala ležať v základoch politiky, a jej roztrieštené tézy sa začali používa na «povedečťovanie» politiky, ktorá pramenila z iných zdrojov.
Po smrti L.I.Brežneva (6 (19).12.1906 — 10.11.1982), J.V.Andropov (2 (15).06.1914 — 09.02.1984), stojaci na čele strany (a neskôr aj štátu) sa pokúsil vrátiť k podloženiu politiky teóriou[309], avšak jeho vláda trvala krátko a zmeniť štýl straníckeho a štátneho riadenia sa mu nepodarilo. Po krátkotrvajúcom prevzatí funkcie hlavy strany a štátu K.U.Černenkom (11 (24).09.1911 — 10.03.1985) sa najvyššou úradnou osobou stal M.S.Gorbačov, ktorého intelekt a podpapučnícka povaha neumožňovali ho bližšie púšťať k štátnemu riadeniu. To bola jedna z príčin, kvôli ktorej sa, po prvé, prestavba začala bez akejkoľvek teoretickej prípravy zo strany ZSSR[310], a po druhé, počas nej tím chránencov CIA na čele so «zverbovaným»[311] členom Politbyra ÚV KSSZ A.N.Jakovlevom vôbec nedovoľoval akékoľvek diskusie v spoločnosti a na straníckych konferenciách a zjazdoch ohľadom adekvátnosti sociologicko-ekonomických teórií v ZSSR a v zahraničí, ich uplatniteľnosti v praxi a rozvoji, napriek tomu že deklaroval «otvorenosť[312]».
Jediné, čo bolo v podmienkach «otvorenosti» behom «prestavby» v ZSSR reálne zakázané — bolo obhajovať ideál života spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» a rozvíjať teoretickú bázu uvedenia tohto ideálu do života[313].
V dôsledku tohto všetkého dohromady:
Tie názory v otázke vzájomných národných vzťahov, spôsobov a prostriedkov ich harmonizácie, ktoré vyjadril J.V.Stalin v r. 1912 a v rokoch budovania socializmu — predstavujú sami osebe najvyššiu úroveň teoretického zabezpečenia «národnej politiky» v našej krajine za celú jej známu históriu.
A majú tiež globálny prevratný význam.
Marxistický termín «formou národná a obsahom socialistická kultúra» treba chápať v tom zmysle, že národné jazyky a tradície sa zachovávajú a rozvíjajú, a v tom sa prejavuje svojráznosť a rozdielnosť národných kultúr, pritom však sa v každej národnej kultúre vykoreňuje všetko to, čo predstavuje rôzne formy exploatácie «človeka človekom» a systémovo neorganizovaného parazitizmu jedných na práci a živote druhých.
No vyjadrené J.V.Stalinom a hore uvedené názory a prax života spoločnosti v ZSSR si vyžadujú komentár, pretože bez toho nemožno zhodnotiť perspektívy harmonizácie vzájomných národných vzťahov ani v RF, ani v «postsovietskom priestore», ani vo zvyšnom svete.