3.3. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: teória a prax
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 13 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.3. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: teória a prax
3.3.1. Boľševická národná politika na základe interpretácie «mraksizmu» za čias Stalina
Zväz Sovietskych Socialistických Republík (ZSSR) sa od postsovietskej RosSiónie i ďalších štátov minulosti a súčasnosti v období vedenia strany a krajiny V.I.Leninom a po ňom J.V.Stalinom odlišoval tým, že základom jeho vnútornej a vonkajšej politiky bola sociologicko-ekonomická teória — marxizmus-leninizmus. Prítomnosť teórie (dokonca popri všetkých chybách «mraksizmu») zabezpečovala dostatočne jednotné chápanie cieľov štátnej politiky, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia jak v spoločnosti, tak aj na všetkých úrovniach a vo všetkých vetvách «vertikály moci».
Vzhľadom na tento systemotvorný princíp štátnosti ZSSR bolo porovnávanie reálneho života spoločnosti s teóriou — normou politického života krajiny približne prvých 35 rokov existencie najprv Sovietskeho Ruska, a potom ZSSR, t.j. v porevolučnom a v stalinskom období.
Týmto sa v po-stalinskom období ani v ZSSR, ani v postsovietskej RosSiónii nezaoberá nikto: ani jednotliví politici, ani politické strany, ani vedecko-výskumné inštitúty RAV, ani politicko-sociologické fakulty a katedry VŠ, ani novinársky korpus. Príčiny sú jednoduché: 1) mravná orientácia na zištnosť, a nie na službu rozvoja spoločnosti; a 2) slabomyseľnosť, neumožňujúca pochopiť úlohu teórie, ako jedného z faktorov zabezpečujúcich jak efektívnosť štátneho riadenia, tak aj konsolidáciu (zjednocovanie) spoločnosti.
Preto zrieknutie sa moci nad touto etapou plnej funkcie riadenia zo strany politickej «elity» štátu v po-stalinskom a postsovietskom období je len ďalší jej defekt.
Keďže v marxizme, podľa vzoru v r. 1917, neexistovali odpovede na všetky otázky, ktoré sa vynárali počas budovania socializmu, tak porovnávanie reality s teóriou bolo impulzom k tomu, aby sa teória rozvíjala v súlade s potrebami riešení jednotlivých konkrétnych úloh spoločenského rozvoja.
Pritom prebiehal boj o výklad nad nejednoznačne chápanou terminológiou marxizmu a jeho zamlčaní či už v duchu boľševizmu, alebo v duchu prvotného marxistického internacizmu. A v tom spočíval hlavný problém budovania socializmu, neriešiteľný bez odhalenia chýb «mraksizmu» a jeho zámeny v politike inou boľševickou teóriou uplatniteľnou v riadení.
Ako už bolo spomenuté v kapitole 3.2, úloha analýzy sovietskeho obdobia dejín našej krajiny v sebe zahŕňa 4 aspekty:
Ideály, ktoré sa hlásali ako cieľ politiky.
Ideológia, ktorá sa uchádzala o interpretáciu týchto ideálov a spôsobov ich uvedenia do života.
Politická prax RSDRS(b)[283] — VKS(b)[284] — KSSZ[285] a Sovietskeho štátu.
Život mravno-psychologicky rôznorodej spoločnosti pod mocou troch vyššie menovaných faktorov.
V kapitole 3.2 sme preukázali, že ideál vybudovania spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» bol vyhlásený cieľom štátnej politiky a že politika za čias Stalina bola skutočne zameraná na uvedenie tohto ideálu do života a na riešenie zodpovedajúcich úloh rozvoja kultúry a osobnostného rozvoja ľudí, pretože marxizmus to umožňoval.
V kapitole 3.1 bolo preukázané, že tento ideál bol podporovaný drvivou väčšinou obyvateľov krajiny v jeho praktickej činnosti, ktorá sa prejavila v úspechoch ZSSR v diele kultúrneho a ekonomického rozvoja.
A tento ideál likvidácie systému exploatácie «človeka človekom» nachádzal svoj dostatočne adekvátny prejav aj v dokumentoch strany boľševikov, aj v štátnych dokumentoch, vrátane tých, ktoré sa týkali politiky v oblasti vzájomných národných vzťahov.
K týmto dokumentom sa teraz obrátime. 16. zjazd VKS(b) sa konal 26. júna až 16. júla 1930 v Moskve, okrem iného[286] rozoberal aj problematiku vzájomných národných vzťahov v ZSSR s cieľom vypracovať «národnú politiku» počas realizujúceho sa budovania socializmu.
«V čom spočíva podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu[287] v našich súčasných podmienkach?
Podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu spočíva v snahe obísť národné rozdiely jazyka, kultúry, spôsobu života; v snahe pripraviť likvidáciu národných republík a oblastí; v snahe podkopať princíp rovnoprávnosti národov a skompromitovať politiku strany ohľadom nacionalizácie[288] aparátu <štátneho a straníckeho riadenia>, nacionalizácie tlače, školy a ďalších štátnych a spoločenských organizácií.
Odklonisti tohto typu pritom vychádzajú z toho, že nakoľko sa pri víťazstve socializmu národy musia spojiť v jedno, a ich národné jazyky sa musia premeniť na jednotný jazyk, tak prišiel čas na likvidáciu národných rozdielov a zrieknutia sa politiky podpory rozvoja národnej kultúry predtým utlačených národov.
Oni sa pritom odkazujú na Lenina, nesprávne ho citujúc, a občas Lenina priamo prekrucujú a ohovárajú:
Lenin povedal, že v socializme sa záujmy národov spoja do jedného celku — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnými republikami a oblasťami v záujmoch... internacionalizmu? Lenin povedal v r. 1913 v polemike s bundovcami, že heslo národnej kultúry je buržoáznym heslom — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnou kultúrou ľudu ZSSR v záujmoch... internacionalizmu?
Lenin povedal, že národný útlak a národné bariéry sa pri socializme odstraňujú — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s politikou prihliadania na národné osobitosti ľudu ZSSR a prejsť na politiku asimilácie v záujmoch... internacionalizmu? A tak ďalej a tak podobne[289].
Niet pochýb, že tento odklon v národnej otázke, navyše prikrývaný maskou internacionalizmu a menom Lenina, je najrafinovanejším a preto aj najnebezpečnejším druhom veľkoruského nacionalizmu[290].
Po prvé, Lenin nikdy nehovoril, že rozdiely medzi národmi musia zmiznúť, a národné jazyky musia splynúť do jedného spoločného jazyka v hraniciach jedného štátu, pred víťazstvom socializmu v celosvetovom rozsahu. Lenin, naopak, hovoril niečo presne opačné, a konkrétne, že „národnostné a štátne rozdiely medzi ľuďmi a krajinami... budú pretrvávať ešte veľmi a veľmi dlho aj po nastolení diktatúry proletariátu v celosvetovom rozsahu“[291] (zv. 25, str. 227).
Ako sa možno odkazovať na Lenina, a zabudnúť na túto jeho základnú poučku?
Pravda, jeden z bývalých marxistov, a dnes odpadlík a reformista, p. Kautský tvrdí niečo presne opačné tomu, čomu nás učil Lenin. On tvrdí, v rozpore s Leninom, že víťazstvo proletárskej revolúcie v rakúsko-nemeckom zjednotenom štáte v polovici minulého storočia by priviedlo k vytvoreniu jedného spoločného nemeckého jazyka a k ponemčeniu Čechov, nakoľko „len jediná sila zmeny zbavená púť, len jediná sila súčasnej kultúry, ktorú niesli so sebou Nemci, by bez akejkoľvek násilnej germanizácie zmenila na Nemcov zaostalých českých maloburžujov, roľníkov a proletárov, ktorým nič nedokázala dať ich úbohá národnosť“[292] (viď predslov k nemeckému vydaniu „Revolúcia a kontrarevolúcia“).
Prirodzene, že takáto „koncepcia“[293] úplne ladí so sociál-šovinizmom Kautského. S týmito názormi som aj zápolil v r. 1925 vo svojom vystúpení na Univerzite národov Východu. No vari pre nás, pre marxistov, ktorý chceme do konca zostať internacionalistami, môže mať nejaký pozitívny význam táto antimarxistická táranina prehnaného nemeckého sociál-šovinistu? Kto má pravdu, Kautský alebo Lenin? Ak má pravdu Kautský, čím potom vysvetliť ten fakt, že také pomerne zaostalé národnosti, ako Bielorusi a Ukrajinci, ktorí sú oveľa bližší k Veľkorusom, než Česi k Nemcom, sa v dôsledku víťazstva proletárskej revolúcie v ZSSR neporuštili, ale naopak, ožili a rozvili sa ako samostatné národy? Čím objasniť, že také národy ako Turkméni, Kirgizi, Uzbeci, Tadžici (nehovoriac už o Gruzíncoch, Arménoch, Azerbajdžancoch atď.), nezávisle od svojej zaostalosti, nielenže sa neporuštili v súvislosti s víťazstvom socializmu v ZSSR, ale naopak, ožili a rozvinuli sa do samostatných národov[294]? Či nie je jasné, že naši vážení odklonisti, v honbe za vzorovým internacionalizmom, padli do pazúrov kautskiánskeho sociál-šovinizmu? Či nie je jasné, že, obhajujúc jeden spoločný jazyk v hraniciach jedného štátu, v hraniciach ZSSR, sa v podstate dobývajú obnovenia privilégií predtým dominujúceho jazyka, a konkrétne – veľkoruského jazyka?
Kde sa stratil internacionalizmus? Po druhé, Lenin nikdy nehovoril, že odstránenie národného útlaku a spojenie záujmov národností do jedného celku je rovnocenné zničeniu národných rozdielov. My sme odstránili národný útlak. My sme odstránili národné privilégiá a zriadili sme národnú rovnoprávnosť. My sme odstránili štátne hranice v starom zmysle slova, hraničné stĺpy a colné zábrany medzi národnosťami ZSSR. Zriadili sme jednotu ekonomických a politických záujmov ľudov ZSSR. Znamená to však azda, že sme tým zároveň zničili národné rozdiely, národné jazyky, kultúru, spôsob života atď.? Samozrejme, že neznamená. No ak sa národné rozdiely, jazyk, kultúra, spôsob života atď. zachovajú, nie je vari jasné, že požiadavka odstránenia národných republík a oblastí v danej historickej etape je požiadavkou reakcionárskou, zameranou proti záujmom diktatúry proletariátu? Chápu azda naši odklonisti, že odstrániť teraz národné republiky a oblasti znamená zbaviť miliónové masy ľudov ZSSR možnosti získať vzdelanie v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti mať školu, súd, administráciu, spoločenské a iné organizácie a zariadenia v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti začleniť sa do budovania socializmu? Či nie je jasné, že v honbe za vzorovým internacionalizmom naši odklonisti padli do pazúrov reakcionárskych veľkoruských šovinistov a zabudli, úplne zabudli na heslo kultúrnej revolúcie[295] v období diktatúry proletariátu, majúce rovnakú silu pre všetky ľudy ZSSR, aj pre Veľkorusov, aj pre Neveľkorusov?[296]
Po tretie, Lenin nikdy nehovoril, že heslo rozvoja národnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu je reakcionárskym heslom. Naopak, Lenin vždy stál za tým, aby sa pomohlo ľudom ZSSR rozviť ich národnú kultúru. Pod vedením Lenina, a nikoho druhého, bola zostavená a prijatá na 10. zjazde strany[297] rezolúcia ohľadom národnostnej otázky, kde sa priamo hovorí o tom, že:
“Úloha strany spočíva v tom, aby pomohla pracujúcim masám neveľkoruských národov dobehnúť centrálne Rusko nachádzajúce sa v predstihu, pomôcť im: a) rozviť a upevniť u seba sovietsku štátnosť vo formách zodpovedajúcich národno-životným podmienkam týchto ľudov; b) rozvinúť a upevniť u seba v rodnom jazyku fungujúce súdy, administráciu, hospodárske orgány, vládne orgány, zostavené z miestnych ľudí, poznajúcich život a psychológiu miestneho obyvateľstva; c) rozvinúť u seba tlač, školu, divadlo, klubovú činnosť a celkovo kultúrno-osvetové zariadenia v rodnom jazyku; d) postaviť a rozvinúť širokú sieť kurzov a škôl, jak všeobecne-vzdelávacieho, tak aj profesionálno-technického charakteru, v rodnom jazyku”.
Či nie je jasné, že Lenin bezvýhradne hájil heslo rozvoja národnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu?
Vari nie je jasné, že odmietanie hesla nacionálnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu znamená odmietanie nevyhnutnosti kultúrneho vzostupu neveľkoruských ľudov ZSSR, odmietanie nutnosti všeobecného povinného vzdelávania pre tieto národy, odovzdanie týchto národov duchovnej kabale reakcionárskych nacionalistov?
Lenin, skutočne, kvalifikoval heslo národnej kultúry pri nadvláde buržoázie ako heslo reakcionárske. No vari mohlo byť ináč?
Čo je to národná kultúra pri nadvláde národnej buržoázie? Svojim obsahom buržoázna a svojou formou národná kultúra, majúca za cieľ otráviť masy jedom nacionalizmu a upevniť nadvládu buržoázie.
Čo je to národná kultúra pri diktatúre proletariátu? Svojim obsahom socialistická a svojou formou národná kultúra, majúca za cieľ vychovať masy v duchu socializmu a internacionalizmu[298].
Ako si možno pliesť tieto dva principiálne odlišné javy, a nebyť v rozpore s marxizmom[299]?
Vari nie je jasné, že, bojujúc s heslom národnej kultúry pri buržoáznom režime, Lenin udieral po buržoáznom obsahu národnej kultúry, a po jej národnej forme?
Bolo by hlúpe predpokladať, že Lenin chápal socialistickú kultúru, ako kultúru beznárodnú, ktorá nemá takú či onakú národnú formu. Bundovci, skutočne, svojho času pripisovali Leninovi tento nezmysel. No z Leninových diel je známe, že ostro protestoval proti takejto klebete, rozhodne sa dištancujúc od tohto nezmyslu. Vari naozaj sa naši vážení odklonisti vytackali po stopách bundovcov[300]?[301]
Čo zostalo po všetkom povedanom z argumentov našich odklonistov?
Nič, okrem žonglovania vlajkou internacionalizmu a klebety na Lenina.
Odkláňajúci sa na stranu veľkoruského šovinizmu sa hlboko mýlia, ak si myslia, že obdobie budovania socializmu v ZSSR je obdobím búrania a odstraňovania národných kultúr. Vec stojí presne naopak. V skutočnosti je obdobie diktatúry proletariátu a budovania socializmu v ZSSR práve obdobím rozkvetu národných kultúr, socialistických svojim obsahom a národných svojou formou, pretože samotné národy v sovietskom systéme nie sú len obyčajnými „modernými“ národmi, ale národmi socialistickými, ako aj ich národné kultúry nie sú svojim obsahom obyčajnými, buržoáznymi kultúrami, ale kultúrami socialistickými.
Oni, zjavne, nechápu, že rozvoj národných kultúr sa musí rozviť s novou silou so zavedením a udomácnením všeobecne povinného základného vzdelania v rodnom jazyku. Oni nechápu, že len za podmienky rozvoja národných kultúr bude možné začleniť skutočne zaostalé národnosti do diela budovania socializmu.
Oni nechápu, že práve v tomto spočíva základ leninskej politiky pomoci a podpory rozvoja národných kultúr ľudov ZSSR.
Môže sa zdať zvláštnym, že my, prívrženci zjednotenia v budúcnosti národných kultúr do jednej spoločnej (aj formou, aj obsahom) kultúry[302], s jedným spoločným jazykom, sme zároveň prívržencami rozkvetu národných kultúr v danom okamihu, v období diktatúry proletariátu. No na tom nie je nič zvláštne. Národným kultúram treba umožniť sa rozvinúť a zdokonaliť, odhaliac všetky svoje potencie, aby bolo možné vytvoriť podmienky pre ich zjednotenie do jednej spoločnej kultúry s jedným spoločným jazykom v období víťazstva socializmu na celom svete. Rozkvet formou národných a obsahom socialistických kultúr v podmienkach diktatúry proletariátu v jednej krajine, kvôli ich zjednoteniu do jednej spoločnej socialistickej (formou aj obsahom) kultúry s jedným spoločným jazykom, keď proletariát zvíťazí na celom svete a socializmus vstúpi do každodenného života — práve v tomto spočíva dialektickosť leninského zadania otázky ohľadom národnej kultúry (zvýraznené nami v citáte: je to jedno zo stručných vyjadrení boľševického projektu globalizácie).
(…)[303]
Alebo, napríklad, leninské zadanie otázky týkajúcej sa práva národov na sebaurčenie, až po oddelenia sa. Lenin občas vykresľoval tézu o národnom sebaurčení v podobe jednoduchej formulky: „rozdelenie kvôli zjednoteniu“. Zaváňa to dokonca paradoxom. A pritom táto „protirečivá“ formulka odráža tú životnú pravdu Marxovej dialektiky, ktorá dáva boľševikom možnosť dobývať tie najnedostupnejšie pevnosti v oblasti národnej otázky.
To isté je potrebné povedať aj o formulke týkajúcej sa národnej kultúry: rozkvet národných kultúr (a jazykov) v období diktatúry proletariátu v jednej krajine s cieľom prípravy podmienok na ich odumretie a zjednotenie do jednej spoločnej socialistickej kultúry (a do jedného spoločného jazyka) v období víťazstva socializmu na celom svete.
Kto nepochopil tento svojráz a „protirečivosť“ nášho prechodného obdobia, kto nepochopil túto dialektiku dejinných procesov, ten je pre marxizmus mŕtvy[304].
Problém našich odklonistov spočíva v tom, že oni nechápu a nechcú pochopiť Marxovú dialektiku.
Tak stojí vec s odklonom k veľkoruskému šovinizmu.
Nie je ťažké pochopiť, že tento odklon odráža úsilie dožívajúcich tried predtým panujúceho veľkoruského národa si prinavrátiť stratené privilégiá.
Z toho pramení nebezpečenstvo veľkoruského šovinizmu, ako hlavné nebezpečenstvo v strane v oblasti národnej otázky.
V čom spočíva podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu?
Podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu spočíva v snahe izolovať sa a uzavrieť sa v rámci svojej národnej škrupiny, v snahe zatušovať triedne rozpory vo vnútri svojho národa, v snahe ochrániť sa pred veľkoruským šovinizmom formou odchodu zo spoločného budovania socializmu, v snahe nevidieť to, čo zbližuje a zjednocuje pracujúce masy národov ZSSR, a vidieť len to, čo ich môže vzájomne rozdeľovať.
Odklon k regionálnemu nacionalizmu odráža nespokojnosť dožívajúcich tried prv utlačených národov s režimom diktatúry proletariátu, ich snahu izolovať sa do svojho národného buržoázneho štátu a zriadiť tam svoju triednu prevahu.
Nebezpečenstvo tohto odklonu spočíva v tom, že kultivuje buržoázny nacionalizmus, oslabuje jednotu pracujúcich národov ZSSR a hrá na ruku intervenčníkom[305].
Taká je podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu.
Úloha strany spočíva v tom, aby viedla rozhodný boj s týmto odklonom a zabezpečila podmienky potrebné pre internacionálnu výchovu pracujúcich más ľudov ZSSR» (J.V.Stalin. Politický výkaz Ústredného výboru 16-mu zjazdu VKS(b). Diela. Zv. 12. — M.: 1949. Str. 362 — 371).
O 7 rokov, v predvečer prijatia novej Ústavy ZSSR (do platnosti vstúpila 5. decembra 1936[306]) sa J.V.Stalin znovu vrátil k otázke «národnej politiky» v krajine.
«Zväz Sovietskych Socialistických Republík vznikol, ako je známe, v roku 1922 na Prvom Zjazde Sovietov ZSSR. Vznikol na základoch rovnoprávnosti a dobrovoľnosti ľudov ZSSR. Dnešná platná Ústava, prijatá v roku 1924, je prvou Ústavou Zväzu SSR[307]. Bolo to obdobie, keď vzťahy medzi ľudmi ešte neboli patrične naladené, keď prežitky nedôvery k Veľkorusom ešte nezmizli, keď odstredivé sily ešte stále bežali. V týchto podmienkach bolo potrebné naladiť bratskú spoluprácu ľudov na základe ekonomickej, politickej a vojenskej vzájomnej pomoci, zjednotiť ich do jedného zväzového mnohonárodného štátu. Sovietska vláda nemohla nevidieť náročnosť tejto úlohy. Mala pred sebou neúspešné pokusy mnohonárodných štátov v buržoáznych krajinách. Mala pred sebou zmarenú skúsenosť starého Rakúsko-Uhorska. No aj tak sa vydala v ústrety skúsenosti vytvorenia mnohonárodného štátu, pretože vedela, že mnohonárodný štát zrodený na báze socializmu musí vydržať všetky skúšky.
Od tých čias prešlo 14 rokov. Obdobie dostatočné dlhé k overeniu v praxi. A čo sa stalo? Uplynulé obdobie nepochybne preukázalo, že pokus vytvoriť mnohonárodný štát, vytvorený na báze socializmu, sa úspešne vydaril. Je to nepochybné víťazstvo leninskej národnej politiky.
Čím vysvetliť toto víťazstvo?
Neprítomnosť exploatátorských tried, ktoré sú hlavnými organizátormi medzinárodnej bitky; neprítomnosť exploatácie, kultivujúcej vzájomnú nedôveru a podnecujúcej nacionalistické vášne; prítomnosť vo vláde robotníckej triedy, ktorá je nepriateľom každého zotročenia a verným nositeľom myšlienok internacionalizmu; skutočná realizácia vzájomnej pomoci ľudov vo všetkých oblastiach hospodárskeho a spoločenského života; a nakoniec, rozkvet národných kultúr ľudov ZSSR, národných formou, socialistických obsahom — všetky tieto a im podobné faktory priviedli k tomu, že sa od základu zmenil charakter ľudov ZSSR, vytratil sa z nich pocit vzájomnej nedôvery, rozvinul sa zmysel pre vzájomnú družbu, a takýmto spôsobom sa naladila skutočná bratská spolupráca ľudov v systéme jednotného zväzového štátu.
Vo výsledku tu teraz máme plne vyskladaný, a všetkými skúškami otestovaný, mnohonárodný socialistický štát, ktorého pevnosť by mohol závidieť ľubovoľný národný štát v ktorejkoľvek časti sveta.
Takéto sú zmeny, ktoré sa udiali za uplynulé obdobie v oblasti vzájomných národných vzťahov v ZSSR.
Takýto je celkový výsledok zmien v oblasti hospodárskeho a spoločensko-politického života v ZSSR, ktoré sa udiali za obdobie od roku 1924 do roku 1936» (J.V.Stalin. O projekte Ústavy Zväzu SSR: Prednáška na Mimoriadnom 8. Všezväzovom zjazde Sovietov 25. novembra 1936 — J.V.Stalin. Diela. Zv. 14. — M.: Vydavateľstvo «Spisovateľ». 1997. — str. 125, 126).
Takéto boli teoretické názory VKS(b) v leninsko-stalinskom období ohľadne problematiky vzájomných národných vzťahov, ktoré kultivovala v spoločnosti, a na základe ktorých budovala svoju politiku.
Neskôr, v chruščevsko-brežnevskom období sa KSSZ[308] týchto názorov nezriekala, hoci v systéme straníckeho vzdelávania ich radšej nepodávala v interpretácii J.V.Stalina, ale v prerozprávaní splnomocnených vedcov-«mraksistov», a akúkoľvek vlastnú alternatívu v duchu «prekonania následkov kultu osobnosti Stalina» nepredkladala. Avšak v tomto období teória prestala ležať v základoch politiky, a jej roztrieštené tézy sa začali používa na «povedečťovanie» politiky, ktorá pramenila z iných zdrojov.
Po smrti L.I.Brežneva (6 (19).12.1906 — 10.11.1982), J.V.Andropov (2 (15).06.1914 — 09.02.1984), stojaci na čele strany (a neskôr aj štátu) sa pokúsil vrátiť k podloženiu politiky teóriou[309], avšak jeho vláda trvala krátko a zmeniť štýl straníckeho a štátneho riadenia sa mu nepodarilo. Po krátkotrvajúcom prevzatí funkcie hlavy strany a štátu K.U.Černenkom (11 (24).09.1911 — 10.03.1985) sa najvyššou úradnou osobou stal M.S.Gorbačov, ktorého intelekt a podpapučnícka povaha neumožňovali ho bližšie púšťať k štátnemu riadeniu. To bola jedna z príčin, kvôli ktorej sa, po prvé, prestavba začala bez akejkoľvek teoretickej prípravy zo strany ZSSR[310], a po druhé, počas nej tím chránencov CIA na čele so «zverbovaným»[311] členom Politbyra ÚV KSSZ A.N.Jakovlevom vôbec nedovoľoval akékoľvek diskusie v spoločnosti a na straníckych konferenciách a zjazdoch ohľadom adekvátnosti sociologicko-ekonomických teórií v ZSSR a v zahraničí, ich uplatniteľnosti v praxi a rozvoji, napriek tomu že deklaroval «otvorenosť[312]».
Jediné, čo bolo v podmienkach «otvorenosti» behom «prestavby» v ZSSR reálne zakázané — bolo obhajovať ideál života spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» a rozvíjať teoretickú bázu uvedenia tohto ideálu do života[313].
V dôsledku tohto všetkého dohromady:
Tie názory v otázke vzájomných národných vzťahov, spôsobov a prostriedkov ich harmonizácie, ktoré vyjadril J.V.Stalin v r. 1912 a v rokoch budovania socializmu — predstavujú sami osebe najvyššiu úroveň teoretického zabezpečenia «národnej politiky» v našej krajine za celú jej známu históriu.
A majú tiež globálny prevratný význam.
Marxistický termín «formou národná a obsahom socialistická kultúra» treba chápať v tom zmysle, že národné jazyky a tradície sa zachovávajú a rozvíjajú, a v tom sa prejavuje svojráznosť a rozdielnosť národných kultúr, pritom však sa v každej národnej kultúre vykoreňuje všetko to, čo predstavuje rôzne formy exploatácie «človeka človekom» a systémovo neorganizovaného parazitizmu jedných na práci a živote druhých.
No vyjadrené J.V.Stalinom a hore uvedené názory a prax života spoločnosti v ZSSR si vyžadujú komentár, pretože bez toho nemožno zhodnotiť perspektívy harmonizácie vzájomných národných vzťahov ani v RF, ani v «postsovietskom priestore», ani vo zvyšnom svete.
3.3.2. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: prax a závery po rozpade ZSSR
Avšak tie názory, ktoré vyjadril J.V.Stalin o stave vecí v ZSSR a o problematike budovania socializmu a komunizmu v mnohonárodnej krajine, zďaleka nie vo všetkom zodpovedali realite. Základné príčiny toho spočívali v tom, že:
● po prvé, vyjadroval sa v terminológii marxizmu, v ktorej od začiatku chýbali slová pre pomenovanie celého radu javov, ktoré sa objektívne vyskytovali v spoločnosti, a významový obsah mnohých termínov bol buď málo presný na odhalenie a vyriešenie problémov spoločenského rozvoja, alebo bol protirečivo nejednoznačný;
● po druhé, Sovietske Rusko a ZSSR — boli od začiatku projektom globálneho nadžidovského prediktora, vykonávajúceho svoju politiku prostredníctvom židovskej diaspóry a masonstva, čo pre J.V.Stalina nebolo tajomstvom[314]. No v kultúre ZSSR tej doby to bolo tajomstvom, nedostupným adekvátnemu[315] chápaniu väčšiny spoločnosti a najmä — tými vrstvami spoločnosti, ktoré boli do roku 1917 «prostým ľudom». V dôsledku toho J.V.Stalin nemohol hovoriť otvorene, v priamej forme o mnohých javoch politického života krajiny a sveta, nakoľko v tom prípade by ho «bratia»-masoni pochovali skôr, než by sa stihla sformovať konceptuálne mocná sociálna skupina[316], realizujúca z vlastnej iniciatívy boľševický projekt globalizácie (alternatívny biblickému), čo by urobilo nemožným povestný «kult osobnosti» a mohlo by ochrániť J.V.Stalina od «bratov»-masonov (aj istinných marxistov, aj buržoáznych-liberálov), a tiež od miestneho «provincionálneho» (ak použijeme masonskú terminológiu) znacharstva s jeho ambíciami parazitickej moci nad nevzdelaným davom vo svojej «provincii»;
● po tretie, J.V.Stalin bol tiež len človek, aj keď nie priemerný, t.j. on vyrástol v ruskej mnohonárodnej kultúre v určitom štádiu jej rozvoja, kvôli čomu bolo jeho chápanie sveta (subjektívne obrazy v ich lexikálnom vyjadrení) v mnohom ohraničené dosiahnutou úrovňou rozvoja kultúry tej doby — dokonca popri tom, že v niektorých aspektoch svojim videním sveta (t.j. v aspekte vnímania sveta a obrazných subjektívnych predstavách o živote) predbehol o 100 — 150 rokov základnú štatistickú masu svojich súčasníkov, vrátane mnohých popredných politikov svetovej úrovne tej doby.
Hlavné problémy budovania socializmu v ZSSR v stalinskom období aj neskôr pramenili z nezrozumiteľnosti «mraksizmu» v objasňovaní problematiky riadenia vo všetkých sférach života spoločnosti. Dôsledkom tohto sa stala praktická nerealizovateľnosť slávnej «diktatúry proletariátu» — jedného zo základných nariadení marxizmu, charakterizujúceho moc v rukách spoločnosti v období budovania socializmu a komunizmu, kým spoločnosť ešte zostáva triedne rozdelená.
Štátnosť, to je subkultúra profesionálneho riadenia vecí celospoločenského významu, s ktorými si ľudia nedokážu poradiť samostatne alebo na základe epizodickej samoorganizácie amatérov.
Preto, bez chytráckeho mudrovania, termínom «diktatúra proletariátu» treba nazývať taký režim štátnej moci, kedy sa kompletizácia celej sféry štátneho riadenia uskutočňuje predstaviteľmi robotníckej triedy.
Avšak robotnícka trieda ani pred r. 1917, ani po ňom, ani v súčasnosti vo svojej väčšine nedisponovala a nedisponuje potrebným vzdelaním pre profesionálnu činnosť v sfére štátneho riadenia. Isteže, možno na prácu v orgánoch štátnej moci pripravovať predstaviteľov robotníckej triedy, ktorým potenciál ich osobného rozvoja umožňuje osvojiť si nevyhnutné vedomosti a zručnosti, a mravno-etické kvality budú dávať nádej, že ak sa títo ľudia dostanú k moci, tak ju nezačnú zneužívať v záujme svojho osobného a rodinno-klanového egoizmu ku škode zvyšnej spoločnosti a škode diela budovania socializmu a komunizmu ako sociálneho systému, v ktorom niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom»[317]. Avšak, vstúpením do sféry riadenia v úlohe profesionálnych riadiacich pracovníkov, dokonca ak sa aj «ne-elitarizujú», tak v podstate prestávajú byť robotníckou triedou, v dôsledku čoho «diktatúra proletariátu» sa znova stáva iba heslom, ak skúmame samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia.
V podmienkach ZSSR robotnícka trieda i ostatní pracujúci mohli reálne kontrolovať či štátna politika zodpovedá úlohe budovania komunizmu len cez poslancov, ktorí v intervale medzi zasadnutiami Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, a cez inštitúty vnútrostraníckej demokracie v VKS(b), a neskôr v KSSZ, aj to len v prípadoch, keď si vedeli podriadiť vnútrostranícke inštitúty pod seba. T.j. diktatúra proletariátu (ako politický jav, a nie ako heslo epochy) mohla reálne obopínať len niektoré etapy plnej funkcie riadenia (PFR), avšak nie celú PFR vo vzťahu k spoločnosti. Programovo-adaptívny modul sa pritom ocital mimo moc reálnej diktatúry proletariátu — v moci «aparátčikov[318]»: straníckeho, odborového a štátneho úradníckeho korpusu. A otázka ohľadom konceptuálnej moci v marxizme vôbec nevyplynula, a vzdelanie väčšiny a šírka ich obzoru bola nedostatočná k tomu, aby sa stali globálno-konceptuálne mocnými v praxi — bez akéhokoľvek teoretického základu.
Takýto pohľad na «diktatúru proletariátu» nezodpovedá popisu jej funkcie J.V.Stalinom v práci «K otázkam leninizmu» v hlave «5. Strana a robotnícka trieda v systéme diktatúry proletariátu»[319].
A problém spočíval v tom, že do schopnosti realizovať samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia na základe schémy «diktatúry proletariátu», opísanej J.V.Stalinom, alebo na základe nejakej inej schémy spoločnosť ani v ZSSR, ani v iných krajinách v tom období dejín svetonázorovo a mravno-psychologicky ešte nedorástlo.
A ako následok, ak sa obrátime k «Výročnej správe 17. zjazdu strany o práci ÚV VKS(b)»[320], s ktorou J.V.Stalin vystúpil pred delegátmi zjazdu 26. januára 1934, tak v texte správy sa — ako o jednej z hlavných prekážok a hrozieb pre dielo budovania socializmu — nejedenkrát vraví o «kancelársko-byrokratickej metóde vedenia», ktorá sa v ZSSR sformovala k tomu času a ktorá sa stala jednou z hlavných príčin jeho krachu v r. 1991, a dnes predstavuje vcelku reálnu hrozbu pre budúcnosť RF. A na tom istom mieste J.V.Stalin zadáva úlohu likvidácie «kancelársko-byrokratickej metódy riadenia» vo všetkých zložkách štátneho aparátu. No J.V.Stalin nebol prvým ani posledným vodcom Sovietskeho štátu, ktorý narazil na hrozbu byrokratizmu dielu budovania socializmu.
Ako si možno prečítať v jednom z referátov ponúkaných cez internet pre lajdáckych študentov:
«Lenin byrokraciu nikdy nepovažoval za triedu, v jeho očiach to bol len buržoázny prežitok v sovietskom aparáte, ktorý bolo potrebné vykoreniť. Po októbrovej revolúcii začal s obavou hovoriť o všadeprítomnom byrokratizme v straníckom i sovietskom aparáte a na konci života dospel k záveru, že ak aj niečo zahubí socializmus, tak to bude byrokratizmus» (http://www.nestudent.ru/show.php?id=43497&p=1).
Skutočne, v časoch V.I.Lenina a J.V.Stalina sa byrokracia v ZSSR ešte nestihla sformovať do spoločenskej triedy[321]. No podmienky k tomu, aby sa s postupom času stala triedou, pričom triedou exploatátorskou, boli už vtedy. Tieto podmienky zosilneli po zrušení «partmaxima»[322]. A v po-stalinských časoch, keď sa zastavil odstrel profesionálne neadekvátnych a predajných karieristov, sa predpoklady naplnili, a byrokracia, z ktorej sa stala exploatátorská trieda[323], sa zriekla mravne nevyhovujúcich (pre exploatátorov) ideálov socializmu-komunizmu, zradila ľud a ZSSR zapredala buržujom, nakoľko kvôli nahromadeniu slabomyseľnosti vo svojich radoch sa stala nekompetentnou a neschopnou riadiť krajinu[324]. Nakoniec, po uplynutí pol storočia sa naplnila prognóza L.D.Trockého[325].
Neposlednú úlohu v tomto zohrával aj sociálny jav, ktorý sa v Stalinových časoch nazýval «buržoáznym prerodom»[326]. Takto v správe 17. zjazdu J.V.Stalin hovorí o ľuďoch «so známymi zásluhami v minulosti», ktorí sa stali «veľmožmi»,
«ktorí si myslia, že stranícke a sovietskej zákony nie sú písané pre nich, ale pre hlupákov. Sú to tí istí ľudia, ktorí nepokladajú za svoju povinnosť plniť rozhodnutia strany a vlády, a ktorí rozvracajú, takýmto spôsobom, základy straníckej a štátnej disciplíny. Na čo sa spoliehajú, porušujúc stranícke a sovietske zákony? Dúfajú, že Sovietska vláda sa ich neodváži dotknúť pre ich staré zásluhy. Títo nafúkaní veľmoži si myslia, že sú nenahraditeľní a že môžu beztrestne porušovať rozhodnutia vedúcich orgánov. Čo urobiť s takými pracovníkmi? Treba ich bez váhania odvolať z vedúcich pozícií, nehľadiac na ich zásluhy v minulosti. (Výkriky: „Správne!“.) Treba ich presunúť na nižšiu funkciu a zverejniť to v tlači. (Výkriky: „Správne!“.) Je to potrebné, aby sme zrazili pýchu z týchto nafúkaných veľmožov-byrokratov a postavili ich kam patria. Je to potrebné, aby sme posilnili stranícku a sovietsku disciplínu v celej našej práci. (Výkriky: „Správne!“. Potlesk.)».
Tieto obvinenia-varovania[327] neboli klebetným výmyslom J.V.Stalina, znevažujúcim «leninskú gardu», vyplývajúcim akoby z jeho úsilia dopredu ospravedlniť zamýšľané represie. Ich spravodlivosť s odstupom desaťročia priznal V.M.Molotov, čím zároveň priznal svoje vlastné odpadlíctvo od boľševizmu a ideálov komunizmu. V jednom z rozhovorov s ním F.I.Čujev začal reč o K.J.Vorošilovi (podobne, ako V.M.Molotov, M.I.Kalinin, N.I.Ježov a mnohí ďalší činitelia tých rokov boli ženatí s židovkou — k otázke ohľadom charakteru porevolučnej stranícko-sovietskej «elity»). V.M.Molotov, charakterizujúc K.J.Vorošilova, to zhrnul takto:
«Pravdaže, povedal by som, on (J.V.Stalin: naše spresnenie kontextu v citáte) mu celkom nedôveroval. Prečo? Nuž, všetci sme, prirodzene, mali také slabosti — flákať sa[328]. Priučili sme sa, to nemožno poprieť. Všetko máme už hotové, všetko zadarmo. A on sa začal flákať (vyčlenené nami v citáte[329])» (F.I.Čujev. Molotov: pološtátny vládca. — M.: OLMA-PRESS. 1999. — str. 380; viď. tiež: http://militera.lib.ru/db/chuev_fi/index.html).
— T.j. nejaká časť bojovníkov proti exploatácii «človeka človekom», upadnutím do «buržoázneho prerodu», sama sa vydala na cestu exploatácie «človeka človekom», zastávajúc rôzne funkcie na všetkých stupňoch všetkých vetiev hierarchii moci v ZSSR. A táto časť vykonávala kádrovú politiku, dávajúc prednosť pri postupe do riadiacich funkcií sebe podobným. O vyslovenom rozkvete «buržoáznych prerodov» v ZSSR vo vyšších mocenských orgánoch, 29 rokov po 17. zjazde, viď pamäti E.S.Vargu[330] «Otvoriť za 25 rokov», napísané ním krátko pred smrťou v r. 1963. Konkrétne, tu píše:
«Nikdy sa u nás nehovorilo a nepísalo tak veľa o «komunistickej morálke», o formovaní «komunistickej osobnosti», ako teraz. Nikdy nebolo tak do očí bijúce protirečenie medzi oficiálne vyhlásenou ideológiou a skutočnými vzťahmi medzi ľuďmi, ako teraz. Až na zriedkavé výnimky, každý človek v Sovietskom zväze sa usiluje o to, aby si zvýšil svoje príjmy. Tak ako v kapitalizme, toto tvorí hlavnú náplň života ľudí. Ak by šla reč len o tých širokých vrstvách obyvateľstva, ktorých mesačný plat tvorí 30 — 80 rubľov a u ktorých je takáto snaha pochopiteľná a odpustiteľná; ale keď to isté robia aj ľudia s dostatočným príjmom — to už nie je zlučiteľné so socializmom!
Vybudovanie spoločnosti výhradne na princípe «odmeny podľa práce», t.j. podľa prospešnosti, 46 rokov po Októbrovej revolúcii vedie k hlbokému morálnemu rozkladu sovietskej spoločnosti. Ľudia, vrátane vyššej vrstvy byrokracie, sa usilujú zvýšiť si svoje príjmy nielen pomocou väčšieho pracovného nasadenia, ale aj pomocou rôznych iných prostriedkov: okrádania štátu, špekulácií (Smirnov, tajomník Krymského krajského výboru), vydania vojenských tajomstiev (Peňkovskij), krádeže osobného majetku, až po prisvojenie si cudzích rukopisov; a to všetko — počnúc od školy. Opis všetkých vycibrených metód podvodov, pomocou ktorých sa majetok a príjmy štátu (a iných socialistických organizácií) dostávajú do súkromných rúk, by si vyžadoval veľa zväzkov.
Ako s tým možno skoncovať? Možno azda naplniť princíp rozdeľovania podľa práce komunistickým obsahom? A zlúčime vôbec v dlhodobom meradle princíp vlastníctva so socializmom? (...)
Zamestnanec sovchozu[331] mesačne zarába 30 — 50 rubľov; akademik približne 1000 rubľov, t.j. 20x — 30x viac. A aké sú reálne príjmy tých, ktorí patria k byrokratickej špičke, k vládnucej vrstve v štáte? A lepšie povedané, koľko platí štát mesačne sám sebe?
To nevie nikto!
Každý ale vie, že pod Moskvou existujú chaty — samozrejme, štátne; pri nich sa neustále nachádza 10 — 20 členná hliadka, okrem toho, záhradníci, kuchári, chyžné, špeciálni lekári a zdravotné sestry, šoféri atď. — dohromady 40 — 50 ľudí obsluhy. Toto všetko platí štát. Okrem toho, prirodzene, existuje ešte mestský byt s náležitou obsluhou a, prinajmenšom, ešte jedna chata na juhu. Majú špeciálne osobné vlaky, osobné lietadlá, oboje s kuchyňou a kuchármi, osobné jachty a, samozrejme, množstvo automobilov a šoférov, ktorí dňom i nocou obsluhujú ich samotných a členov ich rodín. Oni bezplatne dostávajú, alebo, prinajmenšom, dostávali skôr (ako to je teraz, presne neviem) všetky potraviny a ostatné predmety spotreby.
Koľko to všetko stojí štát? To veru neviem! Ale viem, že na zabezpečenie takejto životnej úrovne v Amerike je potrebné byť multimilionárom! Len odmena 100 ľudí osobnej obsluhy by mesačne stála približne 30 — 40 tis. dolárov. Spolu s ostatnými nákladmi by to tvorilo viac než pol milióna dolárov ročne!
Ako sa má udiať prechod ku komunizmu, k «rozdeleniu podľa potrieb» od takéhoto rozdeľovania príjmov a všeobecnej snahy k čoraz väčšiemu navyšovaniu «životnej úrovne»?
Hovorí sa, že bude úplný dostatok! Či sa však vzdá vrchnosť takéhoto života, pri ktorom ich obsluhuje celá 100 členná horda, či sa začnú azda obsluhovať sami? Veď je jasné, že za komunizmu nemôže byť nikto sluhom toho druhého (s výnimkou lekárov, zdravotných sestier atď.).
Je vôbec mysliteľný prechod ku komunizmu z dnešnej, morálne rozvrátenej spoločnosti, s tisícnásobnými rozdielmi v príjmoch a nespočetnými privilégiami?
Alebo je dnešný stav večný?
Zomriem žiaľom. (...)
Teraz sa bojím, že som veľmi podcenil rozmery tej časti národného dôchodku, ktorú dostávajú privilegované vrstvy. Napríklad, trinásť (!) dcér (a sestier) Kalinina dodnes žijú vo vládnych chatách s personálom, ktorý platí štát, sú dotované atď. (M.I.Kalinin zomrel v r. 1946, pamäti E.S.Vargu sú z r. 1963: naša poznámka k citátu). Chruščev si za desať rokov postavil 13 nových prepychových víl. V Kryme na brehu mora bola preňho postavená nová rezidencia; len spevnenie brehu vyšlo na 8 miliónov (nových) rubľov! (v r. 1961 bola vykonaná peňažná reforma — desaťnásobné zníženie nominálnych cien, výplat atď.: naše objasnenie v citáte). V Krymskej rezervácii na mieste starej loveckej chaty bol postavený mramorový palác atď.
V Sovietskom Zväze neexistuje žiadna štatistika ohľadom reálneho rozdelenia príjmov v rôznych vrstvách obyvateľstva. Preto nevieme povedať, aká veľká je časť, ktorú dostáva vládnuca byrokracia — takmer výlučne komunisti. Jednako však vieme, že počet ministrov, tajomníkov krajských výborov neustále narastá. V Číne s jej 700 miliónmi obyvateľov je dohromady 57 ministrov. U nás pri 230 miliónoch ľudí je ich niekoľko sto...» (http://library.rksmb.org/text/e4a96086501947c1955be017ff782b88.rtf: s odkazom na článok v časopise «Polis», № 2, r. 1991).
Pritom sa vo všezväzovej «elitarizujúcej sa» byrokracii začali oddeľovať nacionalistické vetvy, ktoré boli, ako zvyčajne, pod kontrolou vetvy stúpencov globálneho internacizmu lokalizovanej v ZSSR. Rozvoj týchto procesov (pri ich tolerovaní ľudmi krajiny) umožnil internacistom v rokoch «prestavby» rozohrať nacionalistickú a buržoázno-liberálnu kozmopolitickú kartu v procese zlomyseľného rozvratu ZSSR a odstránenia socialistických základov.
Ide o to, že vzhľadom na opísané, v ZSSR bolo možné byť nespokojným s jednou z dvoch vecí:
● buď v princípe s tým, že sa v krajine buduje komunizmus ako typ spoločnosti, v ktorej niet miesta pre exploatáciu «človeka človekom»;
● alebo s tým, že v procese uvádzania tohto ideálu do života sa vyskytujú chyby a, okrem toho, proces budovania komunizmu sprevádzajú rôzne druhy zneužitia, jak zo strany stranícko-štátnej moci (vrátane zahraničných agentov v jej radoch), tak aj zo strany «bežných ľudí».
V r. 1985 takzvanú «prestavbu» začali agresívni paraziti, prikrívajúc svoju politiku odstránenia socialistických základov a rozdelenia ZSSR táraninami ambicióznych sčítaných hlupákov, mravno-psychologicky identických s Bandar-Logmi; prestavbu začínali tí, ktorí boli v princípe nespokojní so socializmom, a želali si raz a navždy zatvoriť perspektívu komunizmu ako spoločnosti, v ktorej nebude miesto pre exploatáciu «človeka človekom», t.j. nebude miesto pre agresívny parazitizmus ich samotných a ich dedičov na živote ľudstva a biosfére Zeme.
Keď táto hanebná podstata «prestavby» začala byť na konci 1980-tych rokov citeľnou, tak niektorí ľudia, odmietajúci hlúpu a pokryteckú politiku režimu stvárneného M.S.Gorbačovom, sa rozhodli pustiť do politickej iniciatívy: na iných mravno-etických základoch vypracovať a uviesť do života alternatívny politický kurz, ktorý by vyjadroval životné ideály jak ich samotných, tak aj drvivej väčšiny ľudí žijúcich svojou prácou za mzdu, a viac či menej mravne pripravených žiť v spoločnosti, v ktorej nieto miesto pre parazitizmus. Práve výsledkom tejto iniciatívy sa objavila, rozvíja sa a šíri Koncepcia spoločenskej bezpečnosti. No táto činnosť — nie je čímsi «inovatívnym», čo sa zjavilo nevedno odkiaľ a ako, ale je systematickým pokračovaní a rozvitím procesov bežiacich v sovietskej spoločnosti mimo byrokratickú «nomenklatúru», a ešte skôr — vo všetkých vrstvách spoločnosti Ruského impéria[332]: mimo «nomenklatúru» pracovala a šírila sa iná etika, podmienená inou — nie «elitárnou» mravnosťou. Preto sa obrátime k preskúmaniu toho, čo sa dialo v ZSSR za hranicami byrokratickej «nomenklatúrnej» korporácie.
V ZSSR drvivá väčšina obyvateľstva od momentu zavŕšenia kolektivizácie poľnohospodárstva v prvej polovici 1930-tych rokov pracovala v kolektívoch. Na rozdiel od «nomenklatúrnej» byrokracie, ktorá sama sebe vypisovala plat a určovala spektrum štátneho zabezpečenia pre seba a svoje rodiny na úkor zvyšnej spoločnosti a bez ohľadu na kvalitu riadenia hospodárstva krajiny, kvalita života a možnosti kariérneho rastu väčšiny tých, ktorí pracovali v kolektívoch, a ich rodín boli podmienené práceschopnosťou príslušného kolektívu.
A práceschopnosť všetkých kolektívov je podmienená zladenosťou kolektívu, v ktorej základe leží: 1) mravne podmienená etika, ako prostriedok stmelenia množstva jednotlivcov do jednotného kolektívu a 2) špecifický profesionalizmus každého z účastníkov kolektívu. Bez tohto sa aj najlepšia (vo funkčnom zmysle) organizačná štruktúra[333] stáva nefunkčnou.
Hoci mzdový systém a systém prerozdelenia práv prístupu k spoločenským fondom spotreby bol pre byrokratický charakter riadenia v ZSSR dosť vzdialený od ideálu (v aspekte stimulovania k svedomitej práci a tvorbe[334]) a odohrávali sa v ňom rôzne zneužitia moci, predsa len to malo svoj rozhodný vplyv na makroúrovni ekonomiky v dlhších časových intervaloch dejín. V tých podmienkach, ktoré už boli sformované makroúrovňou štátneho riadenia, mali na mikroúrovni (v kolektívoch, a tiež v aspekte riešenia všedných životných problémov) v krátkych časových intervaloch dejín (od niekoľkých rokov do niekoľkých desaťročí aktívnej pracovnej činnosti v živote pokolenia) rozhodujúci význam práve: vlastný profesionalizmus a etické zručnosti spolupráce s druhými členmi kolektívu.
Toto bolo v ZSSR charakteristické pre všetky kolektívy, ktorých pracovné výsledky neboli formálnym súčtom výsledkov individuálnej práce jeho členov[335], ale výtvorom[336], do ktorého každý účastník vniesol svoj vklad, ktorý podmienil úspešnú prácu druhých členov kolektívu a spoločný výsledok jeho celkovej práce.
Pochopiteľne, že za takýchto podmienok v neformálnych hodnoteniach[337] kolektívom ktoréhokoľvek svojho člena bolo hlavné:
● aby človeku bolo možné zveriť nariadenú časť spoločného diela;
● aby iniciatíva tohto človeka, pri svojom prejave, bola zameraná na zvyšovanie práceschopnosti celého kolektívu, t.j. na rast profesionalizmu každého jeho člena a celkovú zladenosť kolektívu, a nie na to, aby riešil nejaké svoje vlastné úlohy na úkor a škodu ostatných.
Ak to tak je, potom otázka národnej príslušnosti dotyčného profesionála má pre kolektív význam iba v aspekte prekonania «jazykovej bariéry», čo je nutné pre zabezpečenie zladenosti kolektívu v ciele dosiahnuť vysokú práceschopnosť[338].
Samozrejme, vyššie opísané je ideál, od ktorého existujú v reálnom živote rôzne odchýlky. No princípy tvoriace tento ideál sú funkčné, a tie boli v ZSSR systemotvorným faktorom.
A s týmto systemotvorným faktorom musela vyššia vládna byrokracia a jej oblastná periféria v kolektívoch rátať, pretože v opačnom prípade pod vplyvom nespravodlivostí a zneužití, páchaných v kolektívoch a ich úsekoch vyšším aj nižším vedením, kolektívy strácali svoju práceschopnosť, a toto napokon privádzalo vedúcich k nutnosti sa zodpovedať pred svojimi nadriadenými za zlyhanie prác. Toto je obzvlášť charakteristické pre stalinskú epochu, hoci aj počas nej sa diali zďaleka nie ojedinelé prípady označenia vinníkov z radu nezúčastnených. No dokonca aj v brežnevských «stagnujúcich» časoch boli tieto systemotvorné princípy dôležitými v živote kolektívov a celej krajiny. Zrieknutie sa týchto princípov na makroúrovni bolo zrealizované v rokoch prestavby klikou «Jakovleva — Gorbačova», čomu čeliť na mikroúrovni ktoréhokoľvek jednotlivého kolektívu (závodu, kolchozu, VVÚ, vojenského oddielu a pod.) bolo nemožné, keďže nástroje priameho vplyvu na makroúroveň z úrovne kolektívu (okrem «mystických»[339]) v ZSSR neboli, ako nie sú ani v postsovietskej RosSiónii.
Po vyjasnení tohto sa možno obrátiť k vzájomným národným vzťahom ako takým. Pracovná migrácia je jednou zo zložiek života organizačne a technologicky rozvitých a rozvíjajúcich sa touto cestou spoločenstiev. V ZSSR tiež prebiehala pracovná migrácia, a pritom pracovná migrácia zachvacovala všetky oblasti vzniku národných kultúr na území krajiny. Preto sa všade v kolektívoch nutne objavovali noví ľudia, pochádzajúci z oblastí vzniku iných národných kultúr.
Pritom v priebehu desaťročí ľudia cestovali za trvalým pobytom jak z rozvinutejších (v technosférno-civilizačnom zmysle) regiónov krajiny do menej rozvinutých s cieľom ich pozdvihnutia na úroveň rozvinutých, tak aj z menej rozvinutých do rozvinutejších s cieľom získania vzdelania a práce v profesiách, aké sa nenachádzali v ich «malej vlasti»[340]. Kvôli tomuto boli kolektívy mnohonárodné, a ruský jazyk bol jazykom medzinárodnej komunikácie a integrácie jednotlivcov do mnohonárodnej spoločnosti pri zachovaní národných jazykov v regiónoch vzniku národných kultúr aj v diaspórach za ich hranicami.
Náš život je taký, že približne polovicu nášho bdelého času trávime v práci, a preto nutne dochádzalo k tomu, že medzi ľuďmi počas práce v kolektívoch vznikali priateľské vzťahy, a časť manželstiev vznikala medzi pracovníkmi jedného a toho istého kolektívu (to posledné bolo obzvlášť charakteristické v «mestotvorných podnikoch»[341], v ktorých pracovala polovica (i viac) obyvateľov príslušnej územnosprávnej jednotky). No priateľstvo aj láska, ktoré vznikali v kolektívoch medzi jeho členmi, národné hranice nepoznali.
Pritom národná politika Sovietskej vlády v stalinskej epoche bola skutočne zameraná na to, aby vykorenila národný útlak jedných etnických skupín inými pomocou toho, že poskytovala možnosť získať všetkým národnostiam akokoľvek vysoké vzdelanie v rôznych oblastiach aj realizovať získané vedomosti v praktickej činnosti. Pritom ľudí si cenili za ich mravno-etické kvality a profesionalizmus, a nie pre ich etnický pôvod.
Tento princíp sa rozširoval aj na hodnotenia (prostými ľuďmi) predstaviteľov riadiacej sféry, preto výhrady k tomu, že J.V.Stalin bol Gruzínec, bratia M.M a L.M.Kaganoviči — židia, V.M.Molotov, M.I.Kalinin, S.M.Budjonnyj — Rusi, E.S.Varga — žid z Rakúsko-Uhorska, A.I.Mikojan a jeho brat (letecký konštruktér) — Arméni, K.K.Rokossovskij — Poliak atď., nevznikali.
Ak výhrady aj vznikali, tak to bolo v súvislosti s činnosťou každého z nich, ako takou. A len v tých najmenej vzdelaných vrstvách spoločnosti bola neprijateľná (z ich pohľadu) činnosť rôznych úradných osôb objasňovaná ich «cudzorodým pôvodom» — reálnym alebo prisudzovaným napriek skutočnosti; no presne rovnako existovala aj tendencia prirátavať k svojmu ľudu predstaviteľov iných ľudov, ak títo získavali úctu. A tak to pokračovalo až dovtedy, kým sa socializmus skutočne budoval, kým spoločnosť skutočne napredovala ku komunizmu — vďaka tomu, že kvalita riadenia rástla a problémy, s ktorými sa ľudia stretávali v práci a v živote, sa riešili, pretože všetci z roka na rok žili lepšie na základe vlastnej kolektívnej práce.
Postoj k vláde a vede sa medzi obyčajnými ľuďmi zmenil až po tom, čo byrokracia v po-stalinských časoch začala samú seba obnovovať ako exploatátorskú spoločenskú triedu a prenikla do vedy[342], v dôsledku čoho sa kvalita riadenia z pohľadu obyčajných ľudí začala čoraz viac znižovať. Tým najpovrchnejším objasnením zníženia kvality riadenia sa stali odkazy na nadvládu «cudzincov» vo vláde a vede: v národných republikách na nadvládu predovšetkým Slovanov; a v aparáte zväzových orgánov moci, vo vede, v umení, vzdelávacom systéme — na nadvládu židov a prisťahovalcov z národných republík ZSSR.
Tiež treba priznať, že pri menovaní do funkcií v oblastiach vzniku národných kultúr ľudov ZSSR sa v mnohých prípadoch «vopred» dávala prednosť — nie profesionalizmu «cudzincov» prisťahovaných do tejto oblasti — ale miestnym «národným kádrom», t.j. tlmili sa možnosti kariérneho rastu profesionálne adekvátnejších ľudí inej národnosti, no nie tuzemskej, ktorej predstavitelia dostávali prednosť, občas aj nedisponujúc potrebným profesionalizmom[343]. Avšak, ako ukázala skúsenosť, mnohé miestne «národné kádre», ktoré dostali vopred takýto preddavok, ho nie vždy správne hodnotili ako preddavok, ktorý ich zaväzuje k vlastnému profesionálnemu rastu a k vďačnosti tým, kto im v tom pomáha a na úkor koho získali výhody. V dôsledku toho, takáto kádrová politika napomáhala rastu miestneho «elitárneho» profesionálne neadekvátneho nacionalizmu a zneužití z jeho strany, vrátane zameranosti národných «elít» — ktoré získali vzdelanie a sociálny status na úkor ZSSR, na úkor všetkých jeho ľudov a predovšetkým na úkor Veľkorusov — na rozbitie ZSSR a likvidáciu socializmu. Obzvlášť sa to týkalo bývalých «zaostalých periférií» Ruského impéria: republík Strednej Ázie, Prikaukazských regiónov, Pobaltia.
Napriek tomu, v prostredí obyčajného ľudu žijúceho svojou prácou za jednu výplatu boli nacionalizmus, nacizmus a internacizmus javmi veľmi zriedkavými. Významným javom boli len v prostredí národných a diasporálnych byrokratických a «intelektuálnych» «elít» (v prostredí takzvanej «inteligencie»).
V postsovietskych časoch v podmienkach 1) platnosti buržoázno-liberálneho ekonomického modelu a pod jeho vplyvom lumpenizácie značnej časti obyvateľstva rôznych národností, 2) pádu kvality všeobecného vzdelania a vzniku nedostupnosti vyššieho vzdelania pre mnohé sociálne skupiny (vrátane vyčlenených podľa národnostného príznaku), 3) zatvorenia možnosti vstupu do «prestížnych» sfér činnosti, 4) nemožnosti kariérneho rastu — sa problémy vzájomných národných vzťahov vyostrili, nakoľko rôzne etnické skupiny rozpadom ZSSR, likvidáciou socializmu a reštauráciou kapitalizmu pod kontrolou nadnárodného kozmopolitického kapitálu — utrpeli škodu v rôznej miere. Pritom v postsovietskej RF vzniknutá štatistika prerozdelenia kapitálu medzi predstaviteľmi rôznych etnických skupín a prerozdelenia obyvateľstva rôznych etnických skupín podľa úrovne ich príjmu, charakteru profesionálnej práce, podľa možností získania vzdelania, získania zamestnania a kariérneho rastu — sú také, že je treba priznať:
Postsovietsky priestor sa nachádza pod mocou globálneho internacizmu, ktorého sprievodcom je židovsko-judejská[344] diaspóra; jej predstavitelia na mafiózno-klanovom základe zastávajú mnohé kľúčové miesta vo vede, biznise, štátnom aparáte, sfére vzdelávania; kde nie sú len oni sami — sedia tam aj ich pätolizači, obdivovatelia, aj etnicky rôznorodí kozmopolitovia (ktorí stratili svoje národné sebauvedomenie), a s nimi spojení predstavitelia «LGBT»-komunity.
Preto pred RF, ako aj pred všetkými ostatnými štátmi planéty (vrátane Izraelu), stojí problém nie „harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe kultu všakovakej «tolerantnosti» v liberálno-buržoáznej «multikultúrnej» spoločnosti“, ale problém vykorenenia exploatácie «človeka človekom» a odstránenia systému utláčania celej krajiny a jej ľudov internacizmom. Len v takomto prípade sa vzájomné národné vzťahy postupom času «sami od seba» harmonizujú behom rozvoja kultúry.