3.2. O likvidácii exploatácie «človeka človekom»
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 12 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.2. O likvidácii exploatácie «človeka človekom»
V skutočnosti sa podstata Sovietskej epochy neobmedzuje akoby len k «totalite» KSSZ, k nepotrebnosti a potláčaniu tvorivého potenciálu množstva nadaných ľudí, hoci bolo aj to[223]. No táto «totalita» a nepotrebnosť talentov blednú na pozadí postsovietskeho totalitného právneho nihilizmu štátnych úradníkov, podnikateľov a nepotrebnosti nielen tých-ktorých talentov a géniov jednotlivo, ale nepotrebnosti desiatok miliónov takzvaných «obyčajných ľudí».
Je to priamy následok politicko-ekonomickej praxe buržoázneho liberalizmu: jedna z vlastností liberálno-trhovej ekonomiky, ktorá masovo produkuje «ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je skutočne objektívne prebytočné vo vzťahu k historicky sformovanej (pod vplyvom vedecko-technického a organizačného pokroku) štruktúre dopytu po profesionalizme a k výrobnému spektru trhovej produkcie v podmienkach absencie: 1) štátneho plánovaného základu a 2) štátnej regulácie trhu práce a trhovej produkcie v súlade so štátnym plánom sociálno-ekonomického a biosférno-ekologického rozvoja. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je prebytočné aj v úlohe pracantov, aj v úlohe solventných spotrebiteľov a preto je v liberálno-trhovej ekonomike odsúdené na desocializáciu a genocídu.
Napríklad, vo vzťahu k RF v podmienkach globalizácie realizovanej na princípoch trhového liberalizmu je pravdivé tvrdenie pripisované Margaret Thatcher z čias, keď bola premiérkou Veľkej Británie: «Na území ZSSR je ekonomicky opodstatnená existencia 15 miliónov ľudí»[224]. T.j. 90 z každých 100 občanov RF je «prebytočných» a podliehajú zničeniu pre ich nepotrebnosť v celosvetovej liberálno-trhovej ekonomike.
Produkovanie «ekonomicky prebytočného obyvateľstva» je charakteristickou, systémovou vlastnosťou liberálno-trhovej ekonomiky, ktorá sa prejavovala vždy a vo všetkých krajinách bez výnimky.
Prejavovala sa vo Veľkej Británii, počas celých dejín rozvíjania v nej kapitalizmu, počnúc od prvej priemyselnej revolúcie, keď začalo vyháňanie nájomníkov z pozemkov majiteľov, objavilo sa príslovie «ovce zjedli ľudí» a platili zákony, ktoré trestali «tuláctvo» trestom smrti; prejavuje sa aj v postsovietskej RosSiónii, napriek štátnosťou deklarovanej oddanosti princípom dodržiavania práv človeka a prikázania «nezabiješ». Rozdiely medzi epochami a krajinami sú len v tom, akými spôsobmi sa likviduje «ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo alebo kam a ako sa vypudzuje z krajiny. O tomto otvorene hovoria aj oficiálne dokumenty štátov s liberálno-trhovou ekonomikou. Takto v USA «v r. 1880 priemerné životné náklady tvorili 720 dolárov ročne, a priemerný zárobok pracovníkov v priemysle bol okolo 300 dolárov ročne. Pritom priemerný pracovný deň trval 11 — 12 hodín, a nezriedka i celých 15 hodín. Každé šieste dieťa pracovalo v priemysle, dostávajúc polovičný zárobok dospelého za tú istú prácu. Čo je to bezpečnosť práce, nikto nevedel. Všetky tieto údaje sú prevzaté z posudku Úradu pracovnej štatistiky, predstaveného Kongresu USA. Na konci tohto posudku sa vyvodzuje záver: „Ľudia musia zomierať kvôli tomu, aby prekvital priemysel“» (http://www.prazdnuem.ru/holidays/1may/chicago.phtml).
No k tomu, aby bola zmenená legislatíva o finančnej a hospodárskej činnosti tak, aby ekonomika slúžila ľuďom, a nie ľudia financiám a finančnej oligarchii — ani vtedy, ani dnes v USA neboli a nie sú znalosti, ani politická vôľa.
Všetko sú to následky základného ekonomického zákona kapitalizmu, ktorý J.V.Stalin sformuloval nasledovne:
«… zabezpečenie maximálneho kapitalistického zisku cestou exploatácie, ošklbania a zbedačenia väčšiny obyvateľstva danej krajiny, cestou zakabalenia a systematického okrádania ľudov iných krajín, najmä zaostalých krajín, a napokon, cestou vojen a militarizácie ľudového hospodárstva, používaných pre zaistenie najvyšších ziskov» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 181).
A preto Sovietska epocha — vzhľadom na jej ideály — nebola «historickým omylom» ani výplodom pekiel, ale etapou posunu ľudstva na ceste k skutočnej slobode od ľudožrútstva a otrokárstva, realizovaných silovými, ekonomickými a ďalšími spôsobmi.
Sovietska epocha mala mnoho hrán, ako aj každá epocha, a bolo v nej všeličo v širokom spektre: od najvyšších prejavov ľudskosti, nezištne a neoblomne zameraných na slobodu a spravodlivosť, až po natoľko ohavnú podlosť a ničomnosť, že ťažko nájsť prívlastky, ktoré by ich adekvátne opísali.
No aby bolo možné pochopiť ľubovoľnú epochu, je potrebné v nej vidieť — nie nezmyselné množstvo rôznorodých udalostí a nie boj o moc rôznych politických síl a osobností — ale etapu priebehu globálneho dejinného procesu, ktorý vyjadruje určitý historický zmysel v duchu Všedržiteľnosti, ktorá vedie ľudstvo ku konkrétnemu cieľu, konkrétnej kvalite života globálnej civilizácie.
Ak to dáme do súvisu s plnou funkciou riadenia[225] (PFR), tak kvalita života civilizovanej spoločnosti je podmienená:
● po prvé, fungujúcou koncepciou riadenia, t.j. načrtnutými cieľmi spoločenského rozvoja (vedome zvoleným zmyslom života spoločnosti) a predstavami o spôsoboch a prostriedkoch dosiahnutia týchto cieľov, ktoré do spoločnosti vštepuje príslušná konceptuálna moc[226];
● po druhé, kvalitou riadenia (najmä štátneho riadenia) vykonávaného v súlade s touto koncepciou.
Preto pri analýze Sovietskej éry v dejinách Ruskej regionálnej civilizácie treba oddeľovať:
Ideály, kde snaha o ich uvedenie do života bola Sovietskou mocou vyhlásená za cieľ štátnej politiky.
Ideológiu, ktorá ašpirovala na objasnenie týchto ideálov a koncepcie ich uvedenia do života, no reálne bola orientovaná na dosiahnutie celkom iných cieľov.
Politickú prax komunistickej strany a sovietskej štátnosti, vôbec nie homogénnych svojou kádrovou zostavou a politickými cieľmi, ak to dáme do súvisu s reálnou mravnosťou straníckej masy, mravnosťou predstaviteľov straníckeho a štátneho aparátu na rôznych úrovniach vtedajšej «vertikály moci»
Život spoločnosti pod mocou ideológie a štátnosti podriadenej strane, ideologizovanej marxizmom-leninizmom v jeho rôznych výkladoch (počas epochy sa výklad neraz menil)[227].
V aktuálnej práci sústredíme istú pozornosť prevažne prvému zo štyroch menovaných faktorov a z neho prameniacim okolnostiam, ktoré sa dotýkajú vzájomných národných vzťahov.
O cieľoch Sovietskej moci, t.j. o ideáloch, o zmysle života, oddanosť ktorým ona hlásala, sa J.V.Stalin vyjadroval jednoznačne pochopiteľným spôsobom nejedenkrát aj pred rokom 1917, aj po ňom. Napríklad tu, už na sklonku svojho života:
«... Sovietska moc nemala zameniť jednu formu exploatácie inou formou, ako tomu bolo v starých revolúciách, ale mala zlikvidovať akúkoľvek exploatáciu» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 157).
Tým, ktorí si nechcú domýšľať význam slova «exploatácia» v uvedenom kontexte, napovieme: reč ide o exploatácii «človeka človekom», t.j. slovo «exploatácia» označuje parazitizmus jedných «ľudí» na práci a živote iných, vrátane potlačenia rozvoja budúcich pokolení.
Pričom reč nejde ani tak o spontánnom epizodickom parazitizme rôznych osamelých jednotlivcov (aj keď oni tiež tvoria určitú sociálnu štatistiku), ale predovšetkým o vyrastajúcom zo spontánno-epizodického — systémotvornom parazitizme rôznorodých menšín na práci a živote väčšiny, podporovanom a reprodukovanom v nadväznosti pokolení na základe sociálnej organizácie (t.j. podporovanom kultúrou ako informačno-algoritmickým systémom), pretože slovo «exploatácia» predpokladá vedomé a účelové skutky zamerané na «exploatáciu objektu exploatácie»[228].
Extrémnym prejavom snahy o exploatáciu «človeka človekom» v dejinách je biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha.
«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrz svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, nájdeného v ruinách starovekej psychiatrickej liečebne, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «...a budeš dávať na dlh mnohým národom, a sám si nebudeš brať na dlh [a budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú][229]. Hospodin [tvoj boh] ťa urobí hlavou, nie chvostom, a budeš iba navrchu, a nebudeš dole, ak sa budeš podriaďovať prikázaniam Hospodina boha tvojho, ktoré ti dnes prikazujem ochraňovať a plniť» - Deuteronómium, 28:12, 13. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej priazni budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.
Hierarchovia všetkých akoby-Kresťanských Cirkví, vrátane hierarchie «ruského» «pravoslávia», trvajú na svätosti tejto ohavnosti[230] а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:
«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov[231]. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.
Pri priznaní Biblie svätou a pri presvedčení o neprekrútenosti v nej Zvestovaní Zhora, sa rasovo-«elitárna» fašistická doktrína zotročenia všetkých — «Deuteronómium-Izaiáš» — stane vládnucou politickou doktrínou v kultúre biblickej civilizácie, pričom Nový Zákon programuje psychiku ovečiek cirkví Kristovho mena na podriadenie sa pohlavárom biblického projektu zotročenia všetkých:
«… neodporuj zlému. Ale ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé; a ak sa s tebou niekto bude chcieť súdiť a vziať ti košeľu, tak mu daj aj vrchný odev» — Matúš, 5:39, 40. «Nesúďte, aby ste neboli súdení» (t.j. rozhodovať, čo je Dobro, a čo Zlo v konkrétnosti života nemáte právo, a preto neodporujte ničomu) — Matúš, 7:1.
Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla, a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.
Preto prívrženci biblických kultov by sa nemali sťažovať, že mnohí ich predstavitelia sa v ZSSR stali obeťami «neopodstatnených represií»: oni boli nositeľmi, sprievodcami a spolupáchateľmi tejto globálno-politickej doktríny, od ktorej boľševizmus zachraňoval krajinu v miere svojho chápania.
Preto úloha Sovietskej moci likvidovať akúkoľvek exploatáciu «človeka človekom» znamená predovšetkým:
● likvidáciu «systému hier s nenulovou sumou»[232], vďaka ktorému vznikajú zbesilé «elity»[233], vytvárajúce si a reprodukujúce svoj sociálny status, ktorý im umožňuje vcelku bezproblémovo parazitovať na práci a živote väčšiny, utláčajúc ju v nadväznosti pokolení a brániac im dosiahnuť kvalitu Ľudí (nositeľov Ľudského typu režimu psychiky), ničiac svojim blahobytizmom biosféru;
● vykonávanie takej politiky, ktorá by vylúčila v budúcnosti vytvorenie nového «systému hier s nenulovou sumou», schopného stať sa základom pre nový systém exploatácie «človeka človekom».
Avšak táto úloha sa skomplikovala tým, že marxizmus (v dôsledku metrologickej nekonzistentnosti jeho politekonómie a nezrozumiteľnosti riadenia) samotný predstavuje iba kultúrny obal toho istého projektu zotročenia ľudstva, ibaže na základe ideológie materialistického idealizmu, a nie na základe biblických vieroúk idealistického ateizmu. Jeho poslaním bolo zlikvidovať bezuzdnú spotrebu vytvorenú buržoáznym liberalizmom, a zabezpečiť exploatáciu «človeka človekom» v podmienkach, keď autorita tradičných náboženstiev začala v spoločnostiach upadať.
Ničmenej, jednoduchá veta J.V.Stalina: «Sovietska moc nemala zameniť jednu formu exploatácie inou formou, ako tomu bolo v starých revolúciách, ale mala zlikvidovať akúkoľvek exploatáciu» — vysvetľuje:
● prečo ľudy Ruského impéria vo svojej väčšine podporili boľševikov v r. 1917; prečo tí zvíťazili v občianskej vojne; a prečo vo Veľkej Vlasteneckej vojne zvíťazili boľševici pri podpore Sovietskej moci zo strany ľudov ZSSR, a nie hitlerovci opierajúc sa o «ideových» vlasovcov, banderovcov, «lesných bratov», bielokozákov a ďalšiu buržoázno-nacionalistickú a feudálno-nacionalistickú háveď, a tiež o posluhovačov bez akýchkoľvek ideových presvedčení, pripravených slúžiť ľubovoľnej moci;
● prečo ZSSR pod vedením J.V.Stalina získal svetovú autoritu, a ním vyhlásené politické ideály mali v celom svete väčšiu príťažlivosť pre «obyčajný ľud», než idey buržoázneho liberalizmu[234].
● prečo postsovietska moc RosSiónie vyvoláva čoraz väčšie znechutenie u tej časti obyvateľstva RF, ktorá sa nenechala vtiahnuť do procesu alkoholickej degradácie lumpenu a do procesu spotrebiteľskej degradácie (blahobytizmu) «elity» a kandidátov na «strednú triedu»[235] a «elity».
T.j. z jednej strany, boľševikmi vyhlásený životný ideál bol uznaný dostatočne širokými vrstvami obyvateľstva po krachu impéria, organizovaného buržoáznymi liberálmi vo februári 1917; boli mu verné dostatočne široké vrstvy obyvateľstva v priebehu celej Sovietskej epochy; jeho uvedenie do života si želajú dostatočne široké vrstvy obyvateľstva aj v postsovietskej RF.
A z druhej strany, teória i politická prax buržoázneho liberalizmu a oligarchických diktatúr[236] počas celej doby, počnúc od polovice 19. storočia, až po súčasnosť nenachádzala a nenachádza v Rusku — ZSSR — RosSiónii sociálnu podporu, potrebnú pre stabilné fungovanie kapitalizmu pod mocou liberálnej alebo oligarchicky-diktátorskej štátnosti.
Avšak samotné ohlásenie určitých ideálov nevedie k ich automatickému uvedeniu do života, ani okamžitému, ani v akýchkoľvek určitých či neurčitých lehotách.
Príčiny toho spočívajú v tom, že život spoločnosti v režime, ktorý je odlišný od príslušných ideálov (hoc aj uznávaných dostatočne širokými vrstvami ľudu), je objektívne podmienený štatistikou mravno-psychologických typov, vlastných tejto spoločnosti.
Spôsob života — ten skutočný — vyjadruje mravne podmienenú algoritmiku psychiky všetkých členov tejto spoločnosti, tú algoritmiku, ktorá skutočne beží, a nie tú, ktorú ľudia pripisujú sami sebe vo svojich sebahodnoteniach[237]; to isté sa týka aj lojálnych expertných hodnotení stavu a perspektív spoločnosti objednávaných všetkými davo-«elitárnymi» režimami[238]. To sa aj prejavilo v ruskom prísloví: «Rád by som do raja, ale hriechy nepustia».
Preto uvedenie do života ľubovoľných ideálov si vyžaduje zmenu reálnej štatistiky mravno-psychologických typov v tejto spoločnosti. Keďže mravno-psychologický typ (typ režimu psychiky) osoby je v mnohom formovaný reálnou kultúrou počas prechodu od útleho veku do dospelosti, a v davo-«elitárnej» spoločnosti drvivá väčšina dospelých nie je schopná ďalšieho sebavzdelávania a sebavýchovy práve kvôli potlačeniu a zdeformovaniu procesu ich osobnostného vývoja v detstve a mladosti (a v rade prípadov od momentov, ktoré predchádzali počatiu), tak zmena štatistiky si vyžaduje aj zmenu kultúry (chápanej ako informačno-algoritmický systém), vťahujúcej do seba veľké množstvo osôb. Inými slovami úloha zosúladenia štatistiky mravno-psychologických typov spoločnosti s príslušnými ideálmi si vyžaduje náležitú politiku, t.j. zmysluplné konanie jak zo strany štátnosti, tak aj zo strany zainteresovanej, politicky aktívnej spoločnosti.
A len vo výsledku takéhoto premysleného zámerného konania, ak nachádza odozvu v živote, môže v spoločnosti po nejakom čase vzniknúť štatistika mravno-psychologických typov, ktorá splodí spôsob života spoločnosti, ktorý bude odrážať skôr deklarované konkrétne ideály[239].
Povedané sa týka uvedenia do života spoločnosti ľubovoľných ideálov (politických cieľov): jak ideálov slobodného života pre všetkých v Kráľovstve Božom na Zemi, tak aj «ideálov» toho či onoho otrokárstva, uskutočňovaného rôznymi spôsobmi akoukoľvek menšinou vo vzťahu k väčšine v národnom, regionálnom či globálnom rozsahu. A ako spomenul vo svojich poznámkach rímsky imperátor-filozof Markus Aurélius — «je bláznovstvom myslieť si, že zlí netvoria zlo».
Akákoľvek podoba života spoločnosti je vyjadrením historicky sformovanej štatistiky mravno-psychologických typov, popisujúcej túto spoločnosť. Prechod k akejkoľvek inej podobe života je možný len ako výsledok náležitej zmeny tejto štatistiky v dôsledku zámerného vôľového úsilia rozširujúceho sa počtu ľudí.
Spoločná algoritmika realizácie takejto zmeny štatistiky mravno-psychologických typov v spoločnosti zahŕňa činnosť, ktorá sa vzťahuje ku všetkým šiestim prioritám zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní[240]. Konkrétne v sebe zahŕňa:
● propagovanie v spoločnosti určitých ideálov, ktoré sa v davo-«elitárnych» spoločenstvách nie vždy zhodujú so skutočnými zámermi konceptuálne mocných iniciátorov sociálnych premien[241] (skryť skutočné zámery, možno neprípustné pre davo-«elitárnu» spoločnosť, za prijateľnými vyhlasovanými ideálmi je úlohou — ideologickej moci[242]);
● ČINNOSŤ MNOŽSTVA ĽUDÍ, ZAMERANÁ NA ZOSÚLADENIE VLASTNEJ PSYCHIKY KAŽDÉHO Z NICH S VYHLASOVANÝMI IDEÁLMI — je hlavné;
● propagovanie metód, ktoré garantujú (alebo v prípade davo-«elitarizmu» — akože garantujú) uvedenie propagovaných ideálov do života, a fakticky — propagovanie reorganizácie spoločenských inštitútov tak, aby ich činnosť automaticky viedla k realizácii skutočných (a v prípade davo-«elitarizmu» nie nutne verejne vyhlasovaných) zámerov konceptuálne mocných iniciátorov reforiem;
● reorganizáciu aj vytvorenie od nuly chýbajúcich spoločenských inštitútov v súlade s týmito zámermi;
● činnosť reorganizovaných aj vytvorených od nuly spoločenských inštitútov, zameraná na uvedenie týchto zámerov do života;
● ochranu zodpovedajúcej politiky a jej činiteľov od politiky a živelnej sabotáže zo strany ideovo presvedčených nepriateľov týchto zámerov (ale aj zo strany skutočných prívržencov hlásaných ideálov — ak propagované ideály sa nezhodujú so skutočnými zámermi iniciátorov reforiem) a ich komplicov, ktorých odpor voči danej politike môže niesť viac-menej nevedomý charakter, pokiaľ pramení z automatizmov ich nevedomých úrovní psychiky. V niektorých prípadoch sa ochrana politiky a politických aktivistov môže prejavovať v zámernej likvidácii ideovo presvedčených nositeľov iných ideálov a ich komplicov — jak tých vedomých, tak aj konajúcich na základe automatizmov nevedomých úrovní psychiky.
Približne takto, hoci aj v inej terminológii, chápali úlohu budovania komunizmu boľševici po získaní štátnej moci do svojich rúk. Aby sme nehovorili do vetra, uvedieme v tejto súvislosti názor V.I.Lenina:
«„Rusko nedosiahlo tú úroveň rozvoja výrobných síl[243], pri ktorej je možný socializmus“. S týmto stavom všetci hrdinovia 2. Internacionály, a medzi nimi, pravdaže, aj Suchanov, pobehujú, v skutku, ako s počmáraným vrecom[244]. Tento nesporný stav prežúvajú na tisíce spôsobov, a zdá sa im, že je rozhodujúci pre hodnotenie našej revolúcie.
(…)
Ak je pre vytvorenie socializmu potrebná určitá úroveň kultúry (hoci nikto nevie povedať, aká presne je tá určitá «úroveň kultúry», pretože je odlišná v každom zo západoeurópskych štátov), tak prečo nemôžeme začať od začiatku, od vybojovania si revolučnou cestou predpokladov pre túto určitú úroveň, a potom už, na základe robotnícko-roľníckej vlády a sovietskeho systému, hnúť sa dobiehať iné národy.
(…)
Hovoríte, že pre vytvorenie socializmu je potrebná civilizovanosť. Veľmi dobre. Nuž, tak prečo sme nemohli od začiatku vytvoriť také predpoklady civilizovanosti u seba, ako vyhnanie pomeščíkov[245] a vyhnanie ruských kapitalistov, a potom sa už začať hýbať k socializmu? V akých knižkách ste vyčítali, že takéto obmeny zvyčajného režimu dejín sú neprípustné alebo nemožné?
Pokiaľ viem, Napoleon napísal: «On s’engage et puis… on voit». Vo voľnom ruskom preklade to znamená: «Najprv sa treba zamiešať do seriózneho boja, a tam už bude vidno». Tak aj my sme sa najprv v októbri roku 1917 zamiešali do seriózneho boja, a tam sme už uvideli také detaily rozvoja (z pohľadu svetových dejín sú to, nepochybne, detaily), ako Brestský mier alebo NEP atď. A v súčasnosti niet pochýb, že v základe sme dosiahli víťazstvo» (V.I.Lenin. „O našej revolúcii (Ohľadom komentárov N.Suchanova)”, PSS, 5. vydanie, zv. 45, str. 378 — 382; článok nadiktovaný V.I.Leninom 16. a 17. januára 1923).
Vo vyššie opísanej algoritmike premien spoločenského života je dôležité to, že propagované ideály, po prvé, sa nie vždy zhodujú so skutočnými zámermi, a po druhé, sociologicko-ekonomická teória (ak je prítomná), oznamujúca svoj zámer uviesť do života propagované ideály, nemusí nutne vyjadrovať algoritmiku, ktorá bude viesť k uvedeniu do života týchto ideálov (práve toto sa dialo aj deje v prípade pokusov oprieť sa o marxizmus vo veci budovania socializmu a komunizmu).
Elementy vyššie opísanej algoritmiky riadenia realizácie skutočných zámerov (alebo propagovaných ideálov) možno objaviť jak v procese formovania Sovietskej moci, tak aj v procese formovania buržoázno-liberálneho politického systému v postsovietskej RosSiónii. Rozdiel je len v tom, že:
[246] [247]
J.V.Stalin sa práve o tomto rozdiele v chápaní skutočnej osobnej slobody a osobnej «slobody» v jej liberálno-buržoáznom, marxisticko-trockistickom a ďalších fašistických prekrúteniach vyjadril veľmi konkrétne:
«Ťažko si viem predstaviť, akú „osobnú slobodu“ môže mať nezamestnaný[248], ktorý chodí hladný a nenachádza uplatnenie svojej práce. Pravá sloboda existuje iba tam, kde je odstránená exploatácia, kde niet utláčania jedných ľudí druhými, kde niet nezamestnanosti a biedy, kde človek nemá strach, že zajtra môže stratiť robotu, príbytok, chlieb. Len v takej spoločnosti je možná pravá, a nie papierová, osobná a akákoľvek ďalšia sloboda» (zvýraznené nami hrubým pri citovaní). (Z rozhovoru s predstaviteľom novinového združenia Royom Howardom 1. marca 1936: J.V.Stalin. Diela. Zv. 14 — Moskva: Spisovateľ. 1997 — str. 110).
Nuž, aké môžu vzniknúť námietky proti tomuto názoru J.V.Stalina v podmienkach nadvlády nad postsovietskou RosSióniou totalitnej tyranie nadnárodnej úžerníckej korporácie, vzhľadom ku ktorej sú všetci obyvatelia krajiny — rukojemníci, nevoľníci, otroci — a predstavitelia «elity» predajnými sluhami a «ideovými» poskokmi?
A hoci sa v ZSSR tento ideál odrážal v ideológii materialistického ateizmu «mraksizmu», no práve tento ideál zároveň vyjadruje podstatu Zvestovaní Jediného Závetu[249], daných ľuďom v rôznych epochách cez Mojžiša, Krista, Mohameda, ktorej sa však historicky sformovaný judaizmus, kresťanstvo a islam vzdali[250]. Aj v tomto možno nájsť odpoveď na otázku, prečo je životom potvrdená fráza J.V.Stalina «Boh pomáha boľševikom».
Okrem toho, pre lepšie chápanie sovietskej minulosti, tým, ktorí nemajú vlastné spomienky naň a na «vedecký komunizmus» v jeho marxisticko-leninskej verzii, treba ešte objasniť niektoré okolnosti. Kým na Západe slová «socializmus» a «komunizmus» boli synonymami, tak v ZSSR označovali dve po sebe nasledujúce fázy budovania plnohodnotnej ľudskej spoločnosti, v ktorej niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom».
Prvá fáza sa nazývala «socializmus» a predpokladala realizáciu princípu «od každého podľa jeho schopností — každému podľa jeho práce»
Druhá fáza sa nazývala «komunizmus» a predpokladala realizáciu princípu «od každého podľa jeho schopnosti — každému podľa jeho potrieb» na základe rozvoja výroby a vytvorenia zodpovedajúcej kultúry, zabezpečujúcej všestranný a plný rozvoj členov komunistickej spoločnosti.
Prvá fáza, morálne zaväzujúc občanov pracovať podľa ich schopností, predpokladala ohraničenie spotreby tovarov a služieb obyvateľstva solventnosťou členov spoločnosti a ich rodín (výplata «podľa práce»), a zároveň zachovanie tovarovej výroby a peňažného obratu. Pritom všetky možnosti nadobudnutia príjmu občanmi sa rozdeľovali na pracovné (získané vo výsledku pracovnej činnosti — výplaty, penzie, štipendiá) a bezprácne (podvod, krádež, lúpež, pirátstvo, sprenevera, zneužitie cudzej práce v priamej alebo nepriamej forme atď.). Okrem toho, pracujúci, deti, starci a invalidi mali právo na používanie fondov spoločenskej spotreby[251].
Získavanie bezprácnych príjmov bolo odsudzované jak spoločenskou morálkou, tak aj štátnou ideológiou, a v mnohých prípadoch bolo v ZSSR aj skutkovou podstatou trestného činu so všetkými následkami, ktoré plynuli z takejto právnej kvalifikácie skupiny činov[252].
Jedna z definícii kapitálu v marxizme hovorí: kapitál to je «samovzrastajúca hodnota»[253], a peniaze sú prvotnou formou, v ktorej sa akýkoľvek kapitál objavuje na historickej aréne (v tom zmysle, že získanie kapitálu v jeho hmotnej forme alebo informačno-algoritmickej si vyžaduje peniaze na jeho kúpenie v hotovej podobe alebo na výrobu príslušných objektov). A transformácia (dokonca zákonne získaných) peňazí na kapitál na princípe súkromného vlastníctva a nadobúdanie príjmov z kapitálu sa v ZSSR hodnotilo ako trestný čin, a príjem z exploatácie kapitálu bol kvalifikovaný ako bezprácny. V dôsledku toho počas celej Sovietskej epochy (s výnimkou krátkeho obdobia NEPu) bolo súkromné vlastníctvo kapitálu nezákonné[254].
Preto aj základný ekonomický zákon socializmu v podaní boľševikov bol odlišný od nami vyššie uvedeného základného ekonomického zákonu kapitalizmu. J.V.Stalin ho sformuloval takto:
«… zabezpečenie maximálneho uspokojenia neustále rastúcich materiálnych i kultúrnych potrieb celej spoločnosti cestou nepretržitého rastu a zdokonaľovania socialistickej výroby na báze vyspelejšej techniky.
A teda: miesto zabezpečenia maximálnych ziskov, zabezpečenie maximálneho uspokojenia materiálnych a kultúrnych potrieb spoločnosti; miesto rozvoja výroby s prerušeniami od vzostupu ku kríze a od krízy k vzostupu — nepretržitý rast výroby; miesto periodických prestávok v rozvoji techniky, sprevádzaných rozbúraním výrobných síl spoločnosti — nepretržité zdokonaľovanie výroby na báze vyspelejšej techniky.
Hovorí sa, že základným ekonomickým zákonom socializmu je zákon systematického, proporcionálneho rozvoja národného hospodárstva. To nie je presné. Systematický rozvoj národného hospodárstva, a teda, plánovanie národného hospodárstva, ktoré je viac-menej pravdivým odrazom tohto zákona, samé osebe nič nemôže dať, ak nie je známe, v mene akej úlohy sa uskutočňuje plánovaný rozvoj národného hospodárstva alebo, ak je úloha nejasná. Zákon systematického rozvoja národného hospodárstva môže dať potrebný efekt len v tom prípade, ak existuje úloha, v mene uskutočnenia ktorej sa vykonáva plánovaný rozvoj národného hospodárstva. Túto úlohu nemôže poskytnúť samotný zákon systematického rozvoja národného hospodárstva. Tým skôr ju nemôže dať plánovanie národného hospodárstva. Táto úloha sa nachádza v základnom ekonomickom zákone socializmu vo forme jeho požiadaviek opísaných vyššie. Preto činy zákona systematického rozvoja národného hospodárstva môžu dostať plný priestor len vtedy, ak sa opierajú o základný ekonomický zákon socializmu[255].
Čo sa týka plánovania národného hospodárstva, tak to môže dosiahnuť pozitívne výsledky len pri dodržaní dvoch podmienok: a) ak správne odráža požiadavky zákona systematického rozvoja národného hospodárstva, b) ak sa vo všetkom prispôsobuje požiadavkám základného ekonomického zákona socializmu» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. Zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 182, 183).
Ak hovoríme o systematickosti a proporcionálnosti rozvoja národného hospodárstva, má sa tým na mysli riadenie medziodvetvovej a medziregionálnej bilancie (o čom sa hovorilo v kapitole 3.1[256]) v chronologickej nadväznosti plánovaných období v súlade so základným ekonomickým zákonom socializmu.
T.j. odklonenie systému plánovania od základného ekonomického zákona socializmu a vlastné chyby v metodológii plánovania sú hlavným zdrojom ekonomických problémov pri budovaní socializmu a komunizmu.
Druhá fáza predpokladala bezplatné poskytnutie všetkých produktov členom komunistickej spoločnosti bez akýchkoľvek ohraničení, kladených na nich zvonka spoločnosťou priamo alebo nepriamo, t.j. podľa potrieb, ktoré môžu byť ohraničené len mravnosťou samotného človeka. Prostriedkami pre uspokojenie individuálnych a kolektívnych potrieb ľudí sa mali stať Príroda a národné hospodárstvo, ktoré sa nachádzalo v spoločnom vlastníctve ľudu. Práca sa mala stať slobodnou a zmeniť sa na prvoradú životnú potrebu, pretože práve v práci, a nie v prázdnych rečiach sa realizuje tvorivý potenciál osobnosti, a v jeho výsledkoch nachádza pracujúci spoločenské uznanie. V ekonomike komunizmu všetci pracujú podľa svojich schopností, a pritom, ako sa predpokladalo, sa evidencia pracovných nákladov realizuje v jej naturálnej forme (v «človeko-hodinách») vo všetkých odvetviach, evidencia vyrobenej a spotrebovanej produkcie (v naturálnej forme, t.j. podľa nomenklatúry a štandardov), v dôsledku toho mal obeh peňazí odísť do minulosti pre svoju nepotrebnosť[257].
Nastavenie ekonomiky ZSSR v posledných rokoch života J.V.Stalina na režim systematického znižovania cien podľa miery rastu výroby a uspokojenia potrieb ľudí sa stalo jedným z nástrojov vykorenenia exploatácie «človeka človekom», pretože blokovalo taký faktor okrádania väčšiny parazitickými menšinami ako je inflácia — strata kúpnej sily peňazí.
Takéto boli predstavy o vykorenení exploatácie «človeka človekom» v ZSSR.
Hlavný problém pri budovaní socializmu a prechodu ku komunizmu bol v tom, že marxisticko-leninská teória nezabezpečovala riešenie tejto globálno-politickej úlohy kvôli svojej metrologickej, riadiacej a psychologickej neadekvátnosti, ktorá bola spôsobená ateizmom a pôvodnou ovládateľnosťou marxizmu pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva.
Druhý problém bol v tom, že zďaleka nie všetkým sa orientácia rozvoja spoločnosti, vyhlásená Sovietskou vládou, páčila, a zďaleka nie všetkým aj medzi tými, ktorí prenikli do vyšších mocenských orgánov straníckej, štátnej a hospodárskej moci ZSSR.
Tretí problém bol v tom, že značnej časti obyvateľstva bolo jedno kto im vládne, len aby na pultoch obchodov bolo všetko, čo si srdce zaželá; a lepšia je taká vláda, ktorá «hneď teraz» hojne zaplaví pulty tovarmi, a čo bude potom, nad tým teraz nebudeme premýšľať: «budeme riešiť problémy postupne, ako budú prichádzať...»[258]. — T.j. oni sa stavali k štátu, v ktorom žili, ľahkomyseľne ako dobytok, a nie Ľudsky, svedomito a premyslene, nakoľko sami boli nositeľmi dobytčej odrody zvieracieho typu režimu psychiky.
No práve orientácia Sovietskej vlády na vykorenenie akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» a určité úspechy v tejto veci zabezpečili sovietskej spoločnosti, špeciálne v povojnovom období, jak relatívne nízku úroveň vnútrospoločenského napätia celkovo[259], tak aj prakticky plnú absenciu vzájomného nepriateľstva medzi predstaviteľmi rôznych národností. Vo výsledku sa tak v ZSSR skutočne formovalo nové historické spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud, a ten vôbec nebol vymyslený, ako to tvrdil V.V.Putin na Štátnej rade 27.12.2010.
A práve všetko vyššie opísané treba dať do súvisu so slovami V.V.Putina, prednesenými na Štátnej rade 27.12.2010: «...sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea».
Hrubým zvýraznená veta je taká, že v lepšom prípade ju možno chápať, ako nespokojnosť s marxistickou ideológiou brániacou uvedeniu do života ideálu spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom», a v horšom prípade, ako poľutovanie nad nezničiteľnosťou tohto ideálu v spoločnosti.
Politická prax postsovietskej štátnosti ju však zaväzuje chápať v druhom zmysle — ako poľutovanie «elity» nad nezničiteľnosťou ideálu vybudovania Božieho Kráľovstva na Zemi úsiliami samotných ľudí pri Božom vedení.
Teraz je potrebné vysvetliť podstatu exploatácie «človeka človekom» ako sociálneho javu. V marxizme je vysvetlenie tejto témy povrchné, a preto aj životu neadekvátne, nakoľko zdrojom exploatácie «človeka človekom» sa nazýva «súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov», a samotný pojem «vlastníctvo výrobných prostriedkov» sa neskúma ani vo vzťahu k súkromnému, ani vo vzťahu k verejnému vlastníctvu.
Začneme tým, že mimo systém spoločenského zjednotenia práce exploatácia «človeka človekom» nie je možná. K tomu, aby tento jav vznikol, je nutné aby:
● fungovalo spoločenské zjednotenie práce a prerozdelenie vyrobenej (na jeho základe) produkcie v spoločnosti;
● práca bola profesionálne špecializovaná a pracovníci neboli navzájom zameniteľní v spoločenskom zjednotení práce;
● spoločnosť bola mravno-eticky rôznorodá, v dôsledku čoho budú v nej zámery rôznych jednotlivcov a sociálnych skupín konfliktné, čo pri nerovnosti možností a ľudských schopností privedie k zrodu systému «hier s nenulovou sumou» a s ním spojenou hierarchiou sociálnych statusov jednotlivcov, rodín, klanov, sociálnych skupín. A práve táto okolnosť sa stala dôvodom toho, že v tejto kapitole ide reč o exploatácii «človeka človekom», pretože v Živote objektívne nemá miesto exploatácia skutočného Človeka[260] skutočným Človekom alebo kýmkoľvek ešte, pretože skutočný Človek je Božím námestníkom na Zemi.
Exploatácia «človeka človekom» v spoločenskom zjednotení práce sa prejavuje v tom, že pláca za obsahovo rozdielnu prácu nie je rovnocenná (hoci životné potreby rôznych ľudí sú v mnohom identické, t.j. rovnocenné) a, okrem toho, spoločnosť priznáva jednotlivcom a sociálnym skupinám právo na rôzne druhy bezprácnych príjmov, následkom čoho existujú:
● masové profesie,
zamestnanosť v ktorých má nútený charakter (t.j. práca v nich je fakticky otrocká, pretože robotník je v nej tak či onak, priamo alebo nepriamo donútený pracovať za podmienok, ktoré on sám nie je schopný zmeniť) a ponecháva minimum voľného času, ktorý ledva stačí na regeneráciu pracovného potenciálu samotného pracujúceho počas jeho života (a pomerne často nestačí ani na to, následkom čoho, ľudia pracujúci do úmoru v niektorých profesiách «vyhoria» behom pár rokov[261]) a prakticky nestačí ani na trávenie času s príbuznými a priateľmi, ani na vypracovanie a realizáciu aktívneho životného postoja pri odhaľovaní a riešení problémov celospoločenského významu lokálne aj celoštátne;
v ktorých je pracovný zárobok minimálny v tom zmysle, že umožňuje pri minime sociálnych záruk uspokojovať v minimálnom objeme potreby pracujúceho, a dokonca nie vždy zabezpečuje možnosť, aby si založil rodinu a zachoval svoj rod, udržiac si sociálny status v nasledujúcich pokoleniach;
● «prestížne» profesie, v ktorých pláca prevyšuje úroveň pláce v masových profesiách niekoľkonásobne, a zamestnanosť v nich, hoc aj má stále nútený charakter, no predsa len ponecháva viac voľného času, než je potrebné na regeneráciu pracovného potenciálu pracujúceho behom života;
● vydržiavané osoby-príživníci — jednotlivci a sociálne skupiny, vlastníci kapitálu zastúpeného v rôznych formách, ktorých bezprácny príjem (t.j. príjmy, ktoré nie sú priamo podmienené ich profesionalizmom a pracovnou činnosťou komerčného charakteru alebo v štátnej službe) sa nachádza, minimálne, na úrovni pracovných príjmov v «prestížnych profesiách», a maximálne, mnohonásobne ich prevyšuje, vďaka čomu predstavitelia týchto sociálnych skupín:
sa ocitajú mimo vplyv akýchkoľvek sociálnych faktorov, ktoré by ich nútili pracovať na platenom základe,
disponujú najväčším objemom voľného času, s ktorým zaobchádzajú podľa vlastného uváženia — v lepšom prípade sa niektorí z nich, na základe svojej vnútornej mravne podmienenej motivácie, zaoberajú prácou užitočnou pre spoločnosť, ktorá nemá komerčný charakter (t.j. pracujú zadarmo) a preto do nej investujú svoje bezprácne príjmy, splácajúc tak svoj dlh spoločnosti, a v horšom prípade, vedú väčšinou neviazaný život („nevedia čo od dobroty“), parazitujúc na spoločnosti a Prírode[262];
● okrem vymenovaných sociálnych skupín existujú v davo-«elitárnych» spoločnostiach ešte:
kriminálnici, ktorí sa vyhýbajú pracovnej činnosti užitočnej pre spoločnosť z rôznych dôvodov, pritom nepatria do skupiny vydržovaných osôb-príživníkov majúcich legálny spotrebiteľský status, no v aspekte spotreby z nich väčšina vedie neviazaný život, rovnako ako legálne vydržované osoby-príživníci;
a nejaká časť lumpenizovaného obyvateľstva, ktorá podobne ako kriminálnici, stojí mimo systém spoločenského zjednotenia práce. Jej príjmy majú parazitický charakter a nachádzajú sa na úrovni príjmov predstaviteľov masových profesii a nižšie. Avšak v mravno-etickom ohľade je táto skupina identická vyšším vrstvám vydržovaných osôb-príživníkov a odlišuje sa od nich len menej «otesanou» kultúrou a nižšou úrovňou vzdelania. Ona plodí kriminálnu spodinu, z ktorej vyrastajú jej vyššie kruhy snažiace sa o svoju legalizáciu v stredných a vyšších vrstvách davo-«elitárnej» spoločnosti.
Ďalší aspekt exploatácie «človeka človekom» nemá až tak zreteľný charakter, pretože je podmienený rozdelením celého spektra potrieb spoločnosti a vyrobenej produkcie na dve zložky:
● demograficky podmienené potreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) je bezpečné pre spotrebiteľov, okolitých ľudí, potomkov, prírodné prostredie, a tiež je potrebné pre bezpečný rozvoj spoločnosti;
● degradačno-parazitické potreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) spôsobuje škodu spotrebiteľom, okolitým ľuďom, potomkom, výrobnému personálu, prírodnému prostrediu, prekáža bezpečnému rozvoju spoločnosti a priamo ho podkopáva.
V skutočnosti uspokojovanie degradačno-parazitických potrieb je tiež druhom exploatácie «človeka človekom», pretože v snahe a túžbe ich uspokojiť na prvom mieste sa v davo-«elitárnych» spoločnostiach obetuje uspokojovanie demograficky podmienených potrieb — a to hlavne iných ľudí.
A aj keď sa tejto exploatácie zúčastňuje isté množstvo samotných exploatovaných (vo výrobe produkcie degradačno-parazitického spektra potrieb sú zamestnané pracovné zdroje — medzi nimi aj nízko platení predstavitelia masových profesií), tým ešte neprestáva byť sociálne významným komponentom exploatácie «človeka človekom». Tento komponent sa v marxizme neskúmal[263], a v ZSSR nebol takto vnímaný.
Okrem toho, značná časť spoločnosti, takto vtiahnutá do spotreby degradačno-parazitických potrieb — degraduje aj kultúrne, aj biologicky, čo vytvára určité predpoklady pre jej exploatáciu, a to aj v nadväznosti pokolení.
Ak budeme hovoriť o «hrách s nenulovou sumou», na ktorých sa zakladajú systémy exploatácie «človeka človekom», tak medzi nimi osobitú úlohu hrajú objektívne vznikajúce «hry». Hlavná z nich vzniká ako výsledok významovej nerovnosti rozličných vedomostí a zručností ako prostriedkov na zabezpečenie spoločenského postavenia a ekonomického blaha jednotlivcov — nositeľov príslušných vedomostí a zručností. O tom sa v Koráne hovorí priamo (súra 39 «Zástupy»):
«49. A keď človeka postihne zlo, on k Nám volá. Potom, keď My to obrátime na milosť od Nás, on hovorí: „Bolo mi to dané pre moju znalosť“. Nie, je to pokušenie, no väčšina z nich to nevie![264]»
Vzhľadom na objektívnu nutnosť vzniku rôznych «hier s nenulovými sumami» v živote spoločnosti a vzhľadom na nutnosť určitého prerozdelenia výhier a prehier v nich medzi členmi spoločnosti, všetky Bohom inšpirované vierouky zaväzujú navracať prebytky spoločnosti, a menovite — núdznym, ukráteným v týchto «hrách s nenulovými sumami», kvôli tomu, aby v spoločnosti nebolo utláčaných a mohla sa úspešne rozvíjať.
A na odmietnutie riadiť sa týmto odporúčaním zostáva dať nasledujúcu odpoveď: «... A od každého, komu je veľa dané, sa veľa bude aj žiadať, a komu je mnoho zverené, od toho budú viac požadovať» (Lukáš, 12:48).
Všimnime si, že veršom 49 kapitoly 39 Korán poukázal na zdroj, vytvárajúci predpoklady k exploatácii «človeka človekom» — monopol na znalosti, otvárajúci možnosť vyberať monopolne vysoké ceny za produkt svojej činnosti v tovarovom obrate v spoločenskom zjednotení práce — a to 1300 rokov pred «založením vedeckého marxizmu». A toto poukázanie je oveľa presnejšie, než slovičkárenie «mraksizmu» o súkromnom vlastníctve ako zdroji exploatácie «človeka človekom».
Koránické ponaučenie sa osobitne týka riadiacej práce. Ide o to, že vlastníctvo ako sociálny jav je subjektom-vlastníkom realizovaná (individuálne alebo korporatívne) monopolná možnosť riadiť objekt vlastníctva podľa plnej funkcie riadenia[265]. Narušenie plnosti práva vlastniť, znamená narušenie monopolu subjektu-vlastníka na riadenie (objektu v súlade s vytýčenými cieľmi) (vrátane vo forme jeho odstránenia z niektorých etáp plnej funkcie riadenia).
Keďže v civilizovaných spoločnostiach je kvalita života každého podmienená kvalitou riadenia vecí celospoločenského významu, tak v prípade monopolizácie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru zo strany akejkoľvek sociálnej skupiny sa všetci od tejto skupiny stávajú závislými. A bezalternatívnosť jej služieb v spoločnosti negramotnej v oblasti riadenia jej umožňuje vyberať monopolne vysokú cenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce.
Avšak nato, aby sa exploatácia «človeka človekom» stala normou života spoločnosti, nestačí len samotný monopol na vedomosti alebo hocaké iné v spoločnosti objektívne vznikajúce «hry s nenulovou sumou»: je na to treba aj mravná pripravenosť, prerastajúca do úsilia, vyberať monopolne vysokú odmenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce pomocou rôznych «hier s nenulovou sumou».
T.j. mechanizmom exploatácie «človeka človekom» je mravná pripravenosť alebo snaha (i nevedomá[266]) parazitovať na cudzej práci a živote, ktorá sa realizuje prostredníctvom rôznych druhov «hier s nenulovou sumou» (objektívne vznikajúcich alebo umelo organizovaných v spoločnosti[267]).
A v základe súkromného vlastníctva (na výrobné prostriedky), ktoré, podľa názoru marxistov, je zdrojom exploatácie «človeka človekom», leží monopol na vedomosti riadiaceho charakteru. Právo na vlastníctvo výrobných prostriedkov sa prejavuje v riadení (výroby produkcie a jej predaja) uskutočňovanom bezprostredne vlastníkom alebo cez splnomocnené osoby.
● Vlastníctvo je súkromné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov nemajú realizovateľnú možnosť odstrániť od riadenia práce týchto výrobných prostriedkov osoby, ktoré stratili ich dôveru, lebo nezaisťujú prijateľnú kvalitu riadenia, a nahradiť ich inými. Súkromné vlastníctvo môže byť individuálne aj korporatívne.
● Vlastníctvo je verejné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov majú legálnu realizovateľnú možnosť odstrániť zo sféry riadenia týmto súborom výrobných prostriedkov ľubovoľného riadiaceho pracovníka, ktorý stratil ich dôveru, lebo nezaisťoval prijateľnú kvalitu riadenia, a môžu ich nahradiť inými.
Vlastníctvo prírodných objektov, aj to je právo na riadenie získania z nich prírodných produktov.
Toto všetko dohromady znamená, že v riadiaco negramotnej spoločnosti je verejné vlastníctvo výrobných prostriedkov a prírodných objektov nerealizovateľné, nakoľko právo riadiť je realizovateľné len v rámci SEBALEGALIZUJÚCEJ korporácie nositeľov riadiacich vedomostí a zručností, nad ktorými môžu realizovať moc (t.j. v podstate byť ich vlastníkmi) iné subjekty, vyzbrojené ešte efektívnejšími vedomosťami a zručnosťami[268].
Verejné vlastníctvo nemožno zaviesť právne, ak v spoločnosti chýba: 1) príslušná mravno-etická báza, 2) nevyhnutné a všeobecne dostupné riadiace vedomosti a 3) zručnosti, ktoré ich realizujú v praxi.
Vlastníctvo sa v tomto prípade de-facto stáva súkromným, ako sa to aj stalo v ZSSR v po-stalinskom období jeho existencie, keď «nomenklatúra» začala považovať vlastníctvo zo zákona verejné za svoje súkromné, a leninské heslo «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát» bol ponechaný zabudnutiu, vedomosti riadiaceho charakteru boli vytesnené zo vzdelávacích štandardov a bolo vychovaných niekoľko pokolení — negramotných v oblasti riadenia. A prestavba bola «nomenklatúrou» organizovaná kvôli tomu, aby vlastníctvo, ktoré sa stálo súkromným de-facto, mohli urobiť súkromným vlastníctvom de-iure.
Na rozdiel od tohto Henry Ford I ako zakladateľ, a z právneho hľadiska jeden z vlastníkov «Ford Motor Company», chápal tento podnik ako časť všeľudového vlastníctva amerického ľudu a v súlade s týmto chápaním sa aj staval k jeho riadeniu ako k službe ľudu USA[269].
A verejné vlastníctvo — to neznamená majetok nikoho, t.j. bez majiteľa, ale je vlastníctvom každého, vyčleneným pre spoločné používanie. Otázka je len v šírke kruhu vlastníkov: minimálne, sú to členovia združenia či družstva, a maximálne, je to celé ľudstvo.
T.j. nato, aby ľudí bolo možné exploatovať, musia byť predbežne utlačení, t.j. musia byť vytvorené podmienky, v ktorých by:
vrodený potenciál osobnostného rozvoja utláčaných bol znížený v porovnaní s potenciálom osobnostného rozvoja utláčateľov;
ľudia nemohli realizovať svoj rozvojový potenciál;
si ľudia nemohli osvojiť vedomosti a zručnosti (aj následkom vplyvu faktorov 1 a 2), umožňujúce im vstúpiť do sféry riadenia, aby mohli nahradiť riadiace osoby zneužívajúce svoju moc.
A v spoločensko-ekonomických formáciách, v ktorých je exploatácia «človeka človekom» životnou normou, existujú také spoločenské inštitúty, ktoré zaisťujú predbežné utlačenie a zdeformovanie rozvoja dorastajúcich pokolení (jak v aspekte potlačenia biologického zdravia (faktor 1), tak aj v aspekte nevyužitia v patričných vekových obdobiach (faktor 2) potenciálnych schopností daných dieťaťu) s cieľom uskutočnenia ich následnej exploatácie. Preto:
● likvidácia akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» — to nie je napísanie a uvedenie do platnosti zákonov o «verejnom vlastníctve», «zákaze exploatácie človeka človekom» atď.,
● ale likvidácia systému predbežného utlačenia a deformácie osobnostného rozvoja, čo je nutné pre zabezpečenie všestranného a úplného osobnostného rozvoja všetkých. Prvkom tohto všestranného a úplného osobnostného rozvoja spoločnosti je všeobecná riadiaca gramotnosť vo vzťahu k životu spoločnosti v rôznych jej aspektoch: «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát».
Po tom, ako sme sa vyhranili v chápaní podstaty, vzniku a obnovovania exploatácie «človeka človekom», možno prejsť k preskúmaniu otázky národného útlaku.
Ak spoločenské zjednotenie práce existuje na mnohonárodnom základe, tak exploatácia «človeka človekom» sa prejavuje ako národný útlak v tom, že:
● štatistika zastúpenia predstaviteľov rôznych národností v troch vyššie uvedených sociálnych skupinách je odlišná: t.j. v masových profesiách prevládajú predstavitelia jedných národnostných (alebo konfesíjnych) skupín — utláčaní, a v «prestížnych profesiách» a medzi vydržovanými osobami-príživníkmi prevládajú predstavitelia iných národnostných (alebo konfesíjnych skupín) — utláčatelia;
● pritom z degradačno-parazitického spektra potrieb sa predstaviteľom národov (konfesií) utláčateľov dostáva prepych a neviazaný život, a exploatovaným utláčaným národom sa dostávajú neresti, s veľmi nízkymi nákladmi procesov ich uspokojovania, následkom čoho dochádza k ich masovému šíreniu;
● okrem toho — a to je hlavné — utláčatelia sa sústreďujú v sfére riadenia (to nie je len štátnosť a riadenie podnikov, ale zahŕňa to aj vedu, vzdelávací systém a oblasť zabezpečenia voľného času — TOTO VŠETKO FORMUJE CHÁPANIE SVETA SPOLOČNOSTI) a držia si svoj monopol na získanie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru a na nevpustenie do sféry riadenia (prostriedkami všetkých šiestich priorít zovšeobecnených zbraní) utláčaných (napríklad, súkromný aj štátno-verejný kapitál a jeho riadenie sú v moci utláčateľov)[270].
Štátnosť ako subkultúra samoriadenia spoločnosti, realizovaného na profesionálnej osnove, môže podporovať systém exploatácie «človeka človekom», obnovovať ho a zdokonaľovať v nadväznosti pokolení, ale môže aj pracovať na jeho vykorenení. V prípade, ak sa štátnosť podieľa na exploatácii väčšiny nejakou parazitickou menšinou, viditeľné aj skryté[271] príjmy úradných osôb, ktorých slovo a podpis dodávajú úradnú silu riadiacim nariadeniam[272], citeľne (alebo aj mnohonásobne) prevyšujú pracovné príjmy v masových profesiách.
V podmienkach systémových kríz a celkového úpadku si reparácia štátneho riadenia môže vyžadovať to, aby vo sfére štátneho riadenia boli legálne príjmy úradných osôb vyššie, než vo zvyšnej — ekonomicky strádajúcej spoločnosti, pretože toto umožňuje oslobodiť riadiace osoby od problémov každodenného charakteru a sústrediť ich pozornosť a úsilie na profesionálnu činnosť. Okrem toho, takýto legálny prístup je čiastočnou ochranou od nelegálneho podplatenia úradných osôb zo strany kriminálnikov, priživujúcich sa na kríze, a politických protivníkov (vrátane zahraničných agentúr).
Avšak takýto režim fungovania štátneho aparátu môže byť efektívnym len krátkodobo — maximálne 10 rokov. Totiž ak sa stáva dlhodobým, tak výhody «nomenklatúrne» vládnucich úradných osôb v oficiálnych aj neoficiálnych príjmoch sa stávajú lákavým stimulom k tomu, aby milovníci ľahkého zárobku a nezodpovednosti sa rozhodli robiť kariéry štátnych úradníkov.
V tejto súvislosti sa obrátime ku knihe V.I.Lenina «Štát a revolúcia», napísanej spoločne s G.J.Zinovjevom v Razlive (chatárska osada pod Petrohradom) v lete 1917. Jej štúdium bolo v ZSSR zaradené do všetkých kurzov histórie KSSS a vedeckého komunizmu.
«… na príklade Komúny[273] Marx ukázal, že úradné osoby v socializme prestávajú byť „byrokratmi“, byť „úradníkmi“, prestávajú podľa miery zavedenia, okrem voliteľnosti, ešte aj vymeniteľnosti kedykoľvek, a ešte (podľa miery) ZREDUKOVANIA PLATU NA PRIEMERNÚ ROBOTNÍCKU ÚROVEŇ, a ešte zámeny parlamentných inštitúcií pracujúcimi[274], t.j. vydávajúcimi zákony a uvádzajúcimi ich do života. (...) Marx ... uvidel v praktických mierach Komúny TEN ZLOM, KTORÉHO SA BOJA OPORTUNISTI A NECHCÚ HO UZNAŤ PRE SVOJU ZBABELOSŤ, PRE NEOCHOTU SA DEFINITÍVNE ROZÍSŤ S BURŽOÁZIOU...» (text je nami zvýraznený veľkými písmenami v citáte: v predstihu charakterizuje stranícko-štátnu a hospodársku byrokraciu v ZSSR ako zradcov v diele budovania socializmu a komunizmu).
V 1980-tych rokoch citovanie tohto úryvku z práce zakladateľa Sovietskeho štátu vrhalo do mlčanlivej clivoty nejedného vedúceho seminára v systéme politického vzdelávania, pretože:
● citát usvedčoval celý režim ako protiľudový parazitický systém konajúci všade prostredníctvom pešiakov, podobných samotnému vedúcemu seminára,
● dokazovať, že Lenin nemá pravdu, bolo preňho to isté, ako sa sám stavať pod úder, vrátane prípadu, ak by podnikal «nájazd» na politického aktivistu verejne uvádzajúceho «nevhodný» citát.
Ak budeme hovoriť o možnosti zrealizovania v politickom živote spoločnosti toho, čo napísal V.I.Lenin o princípoch odmeny za prácu v orgánoch štátnej moci, je potrebné obrátiť pozornosť na to, že praktické miery Parížskej komúny sú prvoradé vo vzťahu k ich opisu klasikmi marxizmu. A vo svojej podstate nie sú hlúpe:
S pohľadu dostatočne všeobecnej teórie riadenia sa Parížska Komúna znížením zárobku riadiacich osôb na priemernú úroveň v odvetviach materiálnej výroby snažila pripojiť spätné väzby riadenia spoločnosti na pracujúcu väčšinu, preklopiac ich z pripájania na vysokozárobkové skupiny «elít»: jak národné, tak aj nadnárodné — internacistické.
Komúna stroskotala preto, lebo tí, ktorí boli ochotní vykonávať riadiace povinnosti za ponúkaných podmienok, nemali potrebnú kvalifikáciu; a tí, čo mali potrebnú riadiacu kvalifikáciu, boli preplnení «elitárnymi» ambíciami, a v parížskych robotníkoch videli spodinu utrhnutú z reťaze, ktorú bolo treba čo najrýchlejšie zahnať do ich chatrčí, t.j. ukázali sa MRAVNO-ETICKY NEPRIPRAVENÍ K TOMU, aby riadili spoločnosť v súlade so životnými záujmami väčšiny, a pritom žiť tak, aby sa vrstva profesionálne riadiacich osôb nijako nelíšila od zvyšnej spoločnosti svojim prebytkom v množstve alebo kvalite spotrebovávanej produkcie.
Hoci ZSSR existoval oveľa dlhšie než Parížska Komúna (69 rokov[275] a 73 dní — konkrétne), príčiny krachu ZSSR boli tie isté: pre po-stalinskú byrokraciu a jej vývesky (od N.S.Chruščova do M.S.Gorbačova) boli mravné princípy a etika rovnosti ľudskej dôstojnosti, odrážajúce sa v kolektívnej práci a spotrebe kolektívne vytvoreného — neprijateľné; ich parazitická mravnosť a etika všetko-si-dovoľovania a konzumu určili kurz a ciele prestavby, dokonca ak aj boli idiotmi, ktorí nechápu, čo tvoria.
Debaty o tom, ako všetci vyšší štátni úradníci sú poverení osobitne dôležitou prácou, ktorú bežný smrteľník nepochopí, že majú špeciálnu zodpovednosť za výsledky svojej práce, že veľmi veľa pracujú a preto sa ich práca musí odmeňovať podstatne vyššie, než práca drvivej väčšiny — sú blbosť.
Zodpovednosť za výsledky svojej práce niesli úradníci pri Stalinovi, hoc aj nie každý, kto si to zasluhoval, a okrem toho veď zneužívali moc, určovali vinníkov zo svojho prostredia, vychádzajúc zo záujmov rôznych mafiózno-byrokratických skupín. V neskoršej dobe nikto a nijako neniesol trestnú zodpovednosť za spoločensky škodlivé následky svojich rozhodnutí — za výsledky svojej práce, a aj mocou a postavením platili za zneužitia veľmi zriedkavo — skôr pri skladaní účtov v medziklanových šarvátkach, než v dôsledku uplatňovania zákonnosti ako životnej normy[276]. M.S.Gorbačov, N.I.Ryžkov a B.N.Jeľcin, jeho minister obrany P.S.Gračjov a mnohí ďalší sa nezodpovedali z ničoho... Impérski úradníci za svoju nekompetentnosť a zneužitia právomocí počas niekoľkých pokolení sa zodpovedali v r. 1917 pred revolúciou: tomu pokoleniu úradníkov sa skrátka akosi «nedarilo», nakoľko oni sami priviedli krajinu k revolúcii svojim hlúpym riadením.
No to najhlavnejšie spočíva v tom, že prehnane vysoký príjem riadiacich osôb zapríčiňuje pokles kvality riadenia v rozsahu celej spoločnosti. Podľa údajov «Inžinierskych novín» („Nehľaď do peňaženky vrchnosti“, № 45, 1992) k roku 1980 zárobkový pomer vrcholového manažmentu k štatistickému priemeru tvoril: v USA — 110 raz; v NSR — 21 raz; v Japonsku — 17 raz. Ak vyčíslime hodnotu štátnej podpory vyšších straníckych a štátnych úradníkov v ZSSR v období 1970-tych a 1980-tych rokov, tak sa ZSSR v tomto zozname ocitne ešte pred USA[277].
V kvalite riadenia, ktorá sa odrážala v produktivite spoločenskej práce, v kvalite vypúšťanej produkcie, tempách vypracovania a osvojenia nových druhov produkcie v sériovej výrobe, menované krajiny už vtedy nasledovali v opačnom poradí.
Za uplynulé štvrťstoročie «rejtingy»[278] menovaných krajín a tendencie ich ďalšieho rozvoja sa nezmenili: ZSSR sa rozpadol, a RF uviazlo v kríze, uchovávajúc si mnohonásobnú zárobkovú prevahu všakovakých «top-managerov», nomenklatúrnych štátnych úradníkov a sudcov nad štatistickým priemerom (V tomto ukazovateli bola RF v r. 2006 v trojici svetových lídrov, hoci bola všelikde na chvoste svetového zoznamu ohľadom úrovne produkcie v prepočte na obyvateľa — a v tomto ukazovateli sa odráža kvalita riadenia); v USA je vedecko-technický pokrok v mnohom výsledkom «skupovania mozgov» z celého sveta a narastajú problémy s dolárom, ktorý stráca pozíciu nesporne monopolnej svetovej valuty; NSR bola v priemere úspešná do začiatku svetovej finančno-ekonomickej krízy r. 2008 a nasledujúcich rokov; Japonsko — do začiatku tejto krízy bolo úspešné napriek tomu, že nemá svoju surovinovú a energetickú bázu.
To znamená, že v menovaných krajinách sú chyby riadenia v celospoločenskom rozsahu svojou závažnosťou priamo úmerné násobku pomeru výplaty vyšších riadiacich osôb ku štatistickému priemeru, a kvalita riadenia je k tomuto násobku nepriamoúmerná.
Píše o tom aj súčasný prezident USA B.H.Obama vo svojej knihe «Trúfalosť nádeje. Myšlienky o znovuzrodení amerického sna» (SPb, vydavateľstvo «Azbuka-klasika», r. 2008)[279]:
«… najvyššie platení štatutári[280] v posledných rokoch dopustili seriózne neúspechy v raste zisku svojich spoločností, zníženie hodnoty ich akcií, masové prepúšťania, zníženie rozmerov dôchodkových fondov.
Zvýšenie príjmov vedenia nie je vôbec spôsobené požiadavkami trhovej ekonomiky, ale kultúrou. Kým u priemerného pracovníka príjmy prakticky nerastú, mnohí predstavitelia vedenia bez výčitiek svedomia strkajú do vrecka všetko, čo im dovolia poddajné skrotené rady korporácií. Američania si dobre uvedomujú, nakoľko je zhubná takáto etika chamtivosti pre život spoločnosti (naša poznámka v citáte: — domáci byrokrati si neuvedomujú, že «pilujú konár na ktorom sedia»)[281]; v jednom z posledných prieskumov nazvali korupciu v štátnych štruktúrach a biznise, chamtivosť a úsilie o materiálne blaho dvomi z troch najserióznejších morálnych problémov, ktorým krajina čelí (prvým sa stal problém výchovy detí v správnom systéme hodnôt). Konzervatívci majú, možno, pravdu, keď žiadajú, aby vláda nezasahovala do systému určujúceho rozmer odmeňovania predstaviteľov vedenia. No konzervatívci by zároveň mali byť aspoň ochotní sa vyjadriť proti nemiestnemu správaniu na zasadaniach predstavenstva korporácií s rovnakým spravodlivým hnevom, s akým útočia na neslušné texty raperov» (str. 73, 74).
T.j. ak si želáme spoločenský a vedecko-technický pokrok a všeobecné blaho, tak príjmy vedenia, a najmä vrcholového, treba «priškrtiť» tak, aby neprekračovali priemerný štatistický ukazovateľ.
V takom prípade sféra riadenia (a najmä štátneho) nebude natoľko atraktívna pre chamtivcov, neschopných organizovať riadenie odhaľovania a riešenia problémov spoločnosti: vrcholové vedenie musí pracovať na ideu všeobecného blaha, dostávajúc pritom peňažnú sumu dostatočnú pre život, a nie na ideu osobného a rodinno-klanového obohacovania (prednostného oproti zvyšku spoločnosti) a následného získania alebo udržania sociálneho «elitárneho» statusu, oddanosť ku ktorému ich robí marionetami v rukách pohlavárov nadnárodnej globálnej úžerníckej korporácie a jej majiteľov.
Privlastňovaním si miliónov na nimi už uzákonených základoch, dokonca aj dobromyseľný vrcholoví politici takto trhajú spätné väzby v obvodoch cirkulácie informácií počas riadenia na úrovni 4. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia: takto nemôžu sami na sebe pocítiť negatívne následky svoje hlúpej politiky — kým väčšina žije z niekoľko tisíc rubľov mesačne, tak pre toho, čo si privlastňuje milióny a stovky miliónov rubľov a dolárov sú životné problémy väčšiny omnoho vzdialenejšie než Cannes alebo Courchevel[282].