3.1. Antisovietsko-antiruský mýtus Západu a dejinno-politická realita ZSSR a postsovietskej RosSiónie
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 11 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.1. Antisovietsko-antiruský mýtus Západu a dejinno-politická realita ZSSR a postsovietskej RosSiónie
Kapitola 3.1 bude zasvätená faktom života. Nemá priamu súvislosť s problematikou vzájomných národných vzťahov, v štruktúre aktuálnej práce je však potrebná kvôli tomu, že po r. 1991 už vyrástlo niekoľko pokolení, ktoré nemajú vlastnú skúsenosť so životom v ZSSR, a ich predstavy o ňom sa formujú lžou nesvedomitých: 1) autorov učebníc histórie, 2) tvorcov všeobecnovzdelávacích programov v oblasti literatúry[189], 3) aktérov televízie a 4) kina. Preto je nutné dať faktológiu sovietskej minulosti do súvisu so súčasnosťou, lebo bez toho nie je možné pochopiť, v dôsledku čoho vznikli problémy, ako ich riešiť, a ako ich vyriešiť nemožno.
Dnes «destalinizátori»[190] z radov buržoázneho liberalizmu, oficiálneho cirkevného «pravoslávia» a monarchizmu[191] vštepujú hodnotenia sovietskej minulosti, podľa ktorých v nej tvorí základ:
● «totalita» a nezmyselné masové represie zo strany maniakálneho mocichtivého J.V.Stalina, a neskôr — N.S.Chruščova a L.I.Brežneva;
● masové represie voči nevinným a zastrašovanie obyvateľstva hrozbou represií bola norma sovietskeho spôsobu života;
● slabomyseľnosť, nevedomosť a mocichtivosť stranícko-štátnej «elity» viedli k tomu, že múdri a kompetentní ľudia sa, v lepšom prípade, stávali (vo svojej väčšine) nepotrebnými, a v horšom prípade nevinnými obeťami represií;
● rôzne obdobia histórie ZSSR sa navzájom líšia len charakterom, adresáciou a masovosťou represií, čo z jednej strany bolo podmienené «totalitným» charakterom sovietskeho štátu, a z druhej strany mierou odmietania (zo strany spoločnosti) straníckej totality, ktoré v priebehu sovietskeho obdobia neprestajne klesalo, v dôsledku čoho vznikol mravno-psychologický typ tzv. «sovok» — pokrytecký subjekt, neochotný a neschopný pracovať, no túžiaci po vysokej úrovni materiálneho blaha[192], ktorý sa v spoločnosti stal prevládajúcim a v ktorom sa teraz odráža «ruský národný charakter»;
● všetky úspechy a výdobytky sovietskeho obdobia (všeobecné vzdelanie a kultúrny rozvoj širokých más ľudu, industrializácia, uskutočnené v predvojnovom období; víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne; povojnová obnova hospodárstva a raketovo-nukleárne prezbrojenie, prvenstvo v kozmickom výskume počas niekoľkých desaťročí; celkový rast kultúry, vedy a vzdelávania počas celých 74 rokov sovietskeho obdobia) — sú buď chybami v histórii, alebo boli uskutočnené ľudom aj napriek stranícko-štátnej «totalitnej moci», a nie pod vedením komunistickej strany, sovietskeho štátu a tým skôr nie — vo výsledku činnosti J.V.Stalina osobne, ktorý pre svoju chorobnú podozrievavosť, nevzdelanosť, slabomyseľnosť a mocichtivosť robil len to, že bránil múdrym a šľachetným ľuďom rozvíjať krajinu[193].
● sovietske obdobie (a najmä tri desaťročia stalinizmu) bolo tragickým historickým omylom, ktorého následkov sa treba zbaviť v čo najkratšom čase, aby sa RF vrátila do rodiny «civilizovaných krajín» — lídrov rozvoja ľudstva — a zaujala v nej dôstojné miesto.
V rovnakom duchu znejú aj skôr uvedené hodnotenia sovietskej minulosti v aspekte vzájomných národných vzťahov na Štátnej rade 27.12.2010 dané V.V.Putinom, hoci tie sú vyjadrené v neurčitejšej, miernejšej forme, než je tá, v ktorej sme ich dali my[194]:
«… sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea. Dokonca vymysleli určité nové spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud (zvýraznené nami hrubým v citáte). A toto dnes nemáme. Hovoríme: Rossiania, rossijský ľud. Ale stále to ešte nie je ono. Spolu sme nedokázali nájsť ekvivalent toho, čo bolo vynájdené v Sovietskom zväze».
V rovnakom duchu na tej istej Štátnej rade sa vyjadril aj D.A.Medvedev:
«Je možné zopakovanie toho, čo bolo urobené v sovietskom období? My všetci sme tu reálni ľudia, a chápeme: nie, nie je to možné, pretože Sovietsky Zväz bol štátom vybudovaným na ideológii a, poviem to otvorene, veľmi tvrdým štátom. RF je iná [krajina], a s tým sú spojené aj naše dodatočné možnosti, aj naše problémy. Ak by sme mali tie možnosti, ktoré existovali pred 25 rokmi, poviem to otvorene: vedenie krajiny by teraz v tejto sále túto tému neskúmalo, boli by použité iné prostriedky, niekde efektívne, a niekde nie. Osud Sovietskeho Zväzu dáva v tomto zmysle ten najlepší pokrm na premýšľanie (zvýraznené hrubým nami v citáte).
No my naozaj potrebujeme vypracovávať nové prístupy. A nehľadiac na to, že sme sa občas usmievali, keď sa rozprávalo o novom sovietskom spoločenstve, ľude, v skutočnosti bola táto idea absolútne správna. Druhá vec je, že takéto konštrukcie, takéto spoločenstvá nevznikajú na papieri, ani na rozkaz prezidentov či generálnych tajomníkov».
No, aby bolo možné vypracovať životu adekvátne «nové prístupy», garantovane vedúce k harmonizácii vzájomných národných vzťahov v našej krajine a vo svete, je potrebné adekvátne chápať sovietsku minulosť.
A k tomu bude treba priznať, že:
Tie hodnotenia sovietskeho obdobia, s ktorými sme začali túto kapitolu, a všetky ostatné, z nich prameniace a detailizujúce antisovietsko-antiruský mýtus pohlavárov západnej civilizácie vcelku a konkrétne buržoázneho liberalizmu — nezodpovedajú realite dejín. Všetky takéto výmysly predstavujú buď úmyselne lživý odporný cynizmus, alebo sú prejavom neinformovanosti, slabomyseľnosti a ateizmu (hoc aj vo formách bezchybného vykonávania rituálov daného vierovyznania).
Neadekvátnosť takýchto antisovietsko-antiruských hodnotení nie je predmetom nekonečných sporov demagógov buržoázneho liberalizmu, oficiálneho cirkevného «pravoslávia», monarchizmu a marxizmu vo všetkých jeho modifikáciách, ale potvrdzuje sa praktickým porovnaním demografických, ekonomických a sociokultúrnych ukazovateľov krajiny v predrevolučnom impérskom, sovietskom a postsovietskom období. Viď tabuľku 1.
Tabuľka 1. Porovnanie období
[195]
[196]
[197] [198] [199]
[200]
[201] [202]
Ak máme dať hodnotenie tomu, čo postsovietska liberálno-buržoázna moc «propaguje» ako svoje úspechy, tak tu tiež nie je VŠETKO v jej prospech, ak prenikneme do podstaty jej «úspechov»:
● Ak vylúčime nezákonnosť občianskej vojny a pomerne krátke obdobie «ježovčiny» (1937 — 1938), tak platná legislatíva v ZSSR vo svojej základnej štatistickej mase[203] bola štátnou mocou dodržiavaná lepšie, než dnes[204].
Súdny systém ZSSR bol ošetrený aj občianskou kontrolou jeho činnosti, nakoľko v zasadaniach súdov prvej inštancie sa zúčastňovali jeden sudca a dvaja «ľudoví prísediaci». Sudcovia a ľudoví prísediaci sa vyberali všeobecným tajným hlasovaním. Ľudovými prísediacimi boli jednoduchí občania ZSSR, ktorí aj naďalej pracovali na svojom pôvodnom pracovnom mieste, no periodicky boli pozývaní zúčastniť sa súdnych procesov. Na rozdiel od sudcov, ľudoví prísediaci vo svojej väčšine nemali právnické vzdelanie a neboli spätí so súdnou korporáciou, t.j. neboli od nej závislí. A ak boli svedomitými ľuďmi, tak reálne zabezpečovali efektívnu občiansku kontrolu práce súdneho systému, a v súdnom procese ich viacej zaujímala podstata prípadu, a až na druhom mieste litera zákona.
Ešte raz objasníme: prácu vykonávajú ľudia, a nie štruktúra funkčných miest, a preto otázky typu «o občianskej kontrole», to sú, predovšetkým, otázky o svedomitosti kádrov («kádre rozhodujú o všetkom»[205]) a až na druhom mieste otázky ohľadom organizácie špecializovaných štruktúr, udelenia im právomocí atď. Ak v spoločnosti neexistuje kult svedomitosti a úcty k nej, tak taká spoločnosť je odsúdená plodiť krajne neefektívne «služby vnútornej bezpečnosti», «špeciálne kontroly», «špeciálny dozor nad špeciálnou kontrolou» a pod.
Práve preto úlohu vykorenenia právneho nihilizmu — najmä v prostredí poslancov, úradníkov a ďalších funkcionárov v štátnej službe, medzi ktorými je podstatná časť ľudí, ktorí získali právnické vzdelania (ak nie prvé, tak druhé vyššie), — nie je postsovietsky režim schopný vyriešiť, hoci o tom tára od polovice 1990-tych rokov.
V RF sa stav komplikuje tým, že pre národnú mentalitu a špeciálne mentalitu štátnych úradníkov nie je typické sa stavať k legislatíve ako k systému odosobneného riadenia života spoločnosti — v tom zmysle, že všetky fyzické aj právnické osoby musia byť pred normami zákona rovné (Ústava RF, čl. 19). Takýto postoj predpokladá nasledovný postup používania legislatívy:
Analýza reálnej alebo možnej situácie v jej konkrétnosti.
Výber náležitých zákonov a článkov, ktoré zodpovedajú situácii.
Prijatie uznesenia v súlade s nariadeniami legislatívy vo vzťahu k vzniknutej životnej situácii.
Ak neexistuje náležité nariadenie zákona, nasleduje vypracovanie svojvoľného rozhodnutia, ktoré, však, nesmie porušovať iné články platnej legislatívy, a pri nutnosti — dopracovanie legislatívy.
Kvôli presnosti nazveme toto poradie krokov «normálnym postupom». Ak tento postup funguje, tak nutne dochádza k odhaleniu rôznych riadiaco-algoritmických chýb v zákonoch a «právnych šumov» čo je základom pre zdokonaľovanie legislatívy a právnej praxe ako systému bezštruktúrneho, odosobneného riadenia, pred ktorým sú si rovné fyzické aj právnické osoby.
Mentalita domácich úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov[206] a sudcovského korpusu plodí inú algoritmiku používania legislatívy:
Analýza situácie a vyjasnenie sociálneho statusu účastníkov.
Vypracovanie svojvoľného rozhodnutia vo vzťahu k situácii, v ktorom sa odráža chápanie účelnosti na základe toho, kto má schváliť návrh rozhodnutia.
Vyhľadanie legislatívnych článkov, odkazmi na ktoré možno dodať právnu silu a zdanie zákonnosti svojvoľne prijatému rozhodnutiu.
Vyhlásenie uznesenia s odkazmi na zákon a uvedenie uznesenia do života na «zákonných základoch» pri faktickom ignorovaní a pošliapaní legislatívnych noriem.
Toto poradie krokov nazveme «nenormálnym». Ak v RF aj nefunguje bezalternatívne, avšak jeho váha v štatistike súdnej praxe je dostatočná k tomu, aby obyčajný občan RF mal tú najnižšiu mienku aj o úradníkoch, aj o systéme «ochrany práva» vcelku, aj o sudcovsko-prokurátorskom korpuse. Táto banda sa stala natoľko drzou, že sudcovia v mnohých prípadoch odmietajú prijať na preskúmanie žiadosti občanov, odkazujúc sa na tie články zákonov, ktoré priamo na nich kladú povinnosť preskúmať náležité prípady. A jednoduchý občan pred štátnym úradníkom alebo súdom, pred inými úradnými osobami sa môže akokoľvek gramotne odkazovať na Ústavu RF, na platné zákony v súlade s normálnym postupom, no predstavitelia moci, úradníci a sudcovia (vo svojej väčšine nositelia právnického vzdelania, možno druhého vyššieho), riadiaci sa normami korporatívnej etiky, budú popierať zákon, ktorý poznajú a realizovať nenormálny postup používania legislatívy.
Zákonné efektívne prostriedky na ochranu svojich práv občan v RF nemá. Nie sú známe dokonca ani ojedinelé prípady potrestania úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov a sudcov s formuláciou typu: zbavený funkcie s odňatím slobody na 5 — 7 rokov s konfiškáciou majetku pre systematické pošliapavanie zákonných noriem a právnu prax v štýle «zákon je ako oje, kam ho otočíš, tam aj pôjde». Preto nutne dochádza k tomu, že predstavitelia úradníckeho a sudcovského korpusu, «právo-ochraňujúcich» orgánov sa pravidelne stávajú obeťami lynčovania, a akty lynčovania vyvolávajú masovú podporu ľudí, čo je vidieť na internete.
● Následkom toho úroveň nezodpovednosti funkcionárov na všetkých úrovniach «vertikály štátnej moci» pred svojim ľudom narástla:
v sovietskych časoch bolo možné štátneho alebo straníckeho úradníka, pracovníka v hospodárstve odstrániť z funkcie písomnou výzvou občanov na vyššie postavené orgány moci, v dôsledku čoho sa vo väčšine takýchto prípadov vec riešila administratívne, a v ZSSR bolo mnohonásobne menej súdnych prieťahov, čo zabezpečovalo väčšiu rýchlosť riešenia otázok;
dnes právne legitímne procedúry, umožňujúce odvolať úradnú osobu, ktorá stratila dôveru obyvateľstva, buď chýbajú, alebo sú reálne nefunkčné[207].
● Čo sa týka toho, že dnes niet GULAGov ako nástroja represií a genocídy (je to predmet osobitej hrdosti liberálov), tak hoci dnes koncentračných táborov niet[208], avšak represie a genocída existuje: pri «demokratoch» sa represie a genocída realizujú ekonomickými prostriedkami, nie silovými, preto zdroj represií a genocídy nemá osobný charakter, následkom čoho ich mnohí nevnímajú ako represie a genocídu, hoci takéto represie a genocída sú oveľa efektívnejšie:
plat 50 000 rubľov a viac, umožňujúci zabezpečiť život a rozvoj rodiny — je údelom len tých najviac prikrmovaných byrokratov všetkých vetiev moci a manažérov viac-menej vyššieho biznisu (pripomenieme, že takéto zárobky malo podľa oficiálnych údajov v r. 2010 1,8 % obyvateľov RF, — viď poznámku pod čiarou v 1. kapitole);
základná masa obyvateľstva (rádovo 80 %) v r. 2010 dostávala plat v medziach od 6 000 do 15 000 rubľov (v závislosti od regiónu a príslušného odvetvia), a rast cien predbieha rast zárobkov prevažnej väčšiny, v dôsledku čoho podstatná časť obyvateľstva degraduje, a jeho počet sa zmenšuje.
Tieto represie vo svojej podstate tiež majú politický charakter, nakoľko štátni úradníci a top-manažéri so zárobkami 50 000 rubľov a viac, skôr než získali tieto dobre platené miesta, zaručili sa svojou politickou lojálnosťou režimu[209]. A väčšinu z nich nezaujíma to, ako žije ľud pod ich mocou, nehovoriac už o tom, že sú nekompetentní a slabomyseľní vo vzťahu k funkciám, ktoré zastávajú.
Vo výsledku týchto represii, realizovaných pomocou alkoholovo-ekonomickej genocídy, za 20 rokov iba v postsovietskej RF biologicky predčasne vymrelo viac ľudí, než zahynulo v povestných mučiarňach VČK-OGPU-NKVD-KGB za všetky roky existencie ZSSR na celom jeho území (pritom treba chápať aj to, že zďaleka nie všetci zomrelí a poškodení štátnou bezpečnosťou ZSSR boli nevinnými obeťami sovietskeho «totalitarizmu»[210]).
● Kandidáti a poslanci Sovietov (Rád) všetkých úrovní v ZSSR sa vyberali pracovnými kolektívmi prevažne z vlastného prostredia, a nielen spomedzi predstaviteľov stranícko-štátnej a hospodárskej «nomenklatúry».
Posledné je nutné objasniť. V ZSSR na všetkých úrovniach moci boli zoznamy úradných osôb a kandidátov na obsadenie tých či oných pozícií — takzvaná «nomenklatúra». Určité množstvo kandidátov na poslancov bolo menované orgánmi moci z radov «nomenklatúry», a po takomto predbežnom menovaní ich mali príslušné kolektívy vybrať ako svojich kandidátov na poslancov, aby dodržali právne formality[211]. No poslanci z «nomenklatúry» netvorili väčšinu poslaneckého korpusu. Väčšina bola spomedzi kolektívov: t.j. boli robotníkmi, družstevníkmi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi a pod. a v periódach medzi zasadaním Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, dostávajúc výplatu zo svojho základného pracovného miesta. A v mravno-etickom vzťahu mali mnohí z nich, ešte pred tým ako sa stali poslancami, úctu vo svojich kolektívoch ako slušní ľudia, t.j. v poslaneckom prostredí bola pomerne široká vrstva tých, ktorí vo svojej mravno-etickej podstate neboli principiálne-bezcharakternou, vedeniu posluhujúcou háveďou.
Práve jej aktivistami (t.j. z radov hávede) boli v čase «prestavby» vznesené námietky proti:
kompletizácii Sovietov prostými občanmi, miesto takzvaných «profesionálnych politikov»;
práci poslancov v Sovietoch len behom krátkych zasadaní, miesto práce počas celého roka: vraj, všetci títo poslanci sú ako politici nepoužiteľní, lebo im chýba profesionalizmus, a krajina potrebuje «profesionálny», permanentne fungujúci parlament.
Reformátori-antisovietčíci vytvorili permanentne fungujúci parlament, v ktorom poslanci pracujú akoby na profesionálnom základe, avšak kvalita riadenia — ak ju budeme hodnotiť podľa toho, ako žije drvivá väčšina obyvateľov krajiny, a nie podľa toho, ako žijú samotní poslanci, vyšší úradníci, kriminálna a buržoázna «elita» — UPADLA, a nejaké tendencie toho, že začína rásť — nie sú vidno, a ani sa neočakávajú.
Okrem toho poslanci Sovietov v ZSSR, hoc aj mali nejaké výsady a privilégiá, no, ako už bolo spomenuté vyššie, základ ich príjmu tvorila výplata na hlavnom pracovnom mieste, a nie v Sovietoch (Radách)[212]. Preto taký nesúlad v úrovni spotreby (v kvalite života) medzi poslancami a obyčajnými občanmi, aký vidno dnes v postsovietskej RosSiónii, v Sovietskom zväze nebol.
V dôsledku všetkého vymenovaného v ZSSR nikdy nebol taký rozkol medzi štátnou mocou a ľudom, ktorý by dospel do vzájomného opovrhovania a nenávisti, ako sa to deje teraz, keď:
CELÝ POSLANECKÝ KORPUS — BEZ AKÝCHKOĽVEK VÝHOVORIEK JE «NOMENKLATÚROU» rôznych strán a ich sponzorov (vrátane z kriminálneho podsvetia), nakoľko teraz sa poslanecký korpus formuje na základe straníckych zoznamov na vnútrostraníckych a medzistraníckych «večierkoch». T.j. poslanci nie sú ani predstaviteľmi ľudu, ani nevyjadrujú jeho záujmy. Nezastupujú nikoho, okrem seba a svojich sponzorov;
poslanci-žoldáci (v tom najhoršom zmysle slova «žoldák»[213]) dostávajú plat mnohonásobne prevyšujúci zárobky v reálnom sektore ekonomiky krajiny;
a okrem toho mnohí z nich, a tiež členovia ich rodín, majú aj bezprácne zárobky[214] — všemožné dividendy, zisk zo súkromného podnikania (o korupcii v poslaneckom korpuse a účasti na organizovanom zločine, podriaďovaní sa mu a zotrvávaní v ňom — hovoriť nebudeme, pretože to si vyžaduje preukázateľnosť a konkrétnosť. Tých, ktorých táto téma zaujíma, internet zaplaví informáciami, zďaleka nie vždy klebetnícky vymyslenými);
sú negramotní z hľadiska riadenia, totálne nevzdelaní v oblasti dejín, sociológie, psychológie, ekonomiky.
Pretože spoločnosť v technickej civilizácii bez ekonomiky žiť nemôže. To posledné treba objasniť ešte raz.
Podľa nášho názoru sa na ekonomickú tému všeobecne nemá morálne právo vyjadrovať človek, ktorý si vo svojej mysli nesformoval aspoň všeobecnú predstavu o tom:
● čo sú to medziodvetvové a medziregionálne bilancie produktového a finančného obratu;
● ako sú navzájom prepojené;
● ako sa vnútroodvetvové procesy opisujú aparátom matematickej štatistiky a teórie pravdepodobnosti;
● ako sú tieto opisy vnútroodvetvových procesov spojené so systémom účtovnej evidencie;
● čo vlastne predstavuje inštrumentárium nastavenia trhového mechanizmu na samoreguláciu výroby a prerozdelenia v súlade s úlohami ekonomického zabezpečenia príslušnej (podľa cieľov, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia) štátnej politiky;
● ako sa toto inštrumentárium prejavuje v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;
● ako sa ciele výroby a prerozdelenia, vlastné spoločnosti, prejavujú v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;
● ako sa musí budovať systém plánovania, aby plodil kontinuálnu postupnosť plánovaných bilancií zodpovedajúcich úlohám spoločenského rozvoja a realizácii mravne zdravých cieľov výroby a prerozdelenia produkcie;
● ako sa musí meniť daňovo-dotačná, úverová a poisťovacia politika v procese realizácie kontinuálnej postupnosti plánovaných bilancií, aby nakoniec reálne ukazovatele výroby a spotreby neboli horšie než naplánované úlohy, a zároveň sa tak realizovali zvolené ciele..
A najmä treba chápať:
● prečo zadávanie cieľov v systéme plánovania musí byť demograficky podmienené v duchu zvolenej globálnej politiky;
● ako sa prakticky odhaľujú demograficky podmienené a degradačno-parazitické spektrá potrieb;
● čo presne patrí do každého z nich v súčasnosti.
V materiáloch KSB je táto problematika objasnená v prácach «Voda Mŕtva» (počnúc redakciou z r. 1998), «Krátky kurz...», «Organizačno-technologický prístup k makroekonomickým systémom — kľúč k úspechu ekonomického a kultúrneho rozvoja spoločnosti» (r. 2010).
Ak aj nie «každý pomocný robotník či kuchárka», no každý poslanec a štátny úradník (vrátane príslušníkov tajných služieb) je povinný poznať životu adekvátne odpovede na tieto otázky. V OPAČNOM PRÍPADE JE LEN NEČESTNÝ PARAZIT.
Isteže, rozumieme tomu, že na snímkach hore sú zachytené len niektoré okamihy zo života Štátnej dumy; že v prestávkach medzi zasadaniami môže komunikácia poslancov mať čisto osobný charakter, a témy tejto komunikácie môžu byť akékoľvek; a v tom, že gymnastky medzi sebou debatujú o niečom osobnom, «o dievčenských veciach», a jedna z nich voľačo imituje, a spevák s gymnastkou hodnotia dizajn peňaženiek v čase voľnom od (akejkoľvek) zákonotvorby, nie je nič odsúdeniahodné. No podľa našich odhadov práve scény zachytené na obrázkoch stvárňujú maximálne vysokú úroveň kompetencie a intelektuálnej moci, dosiahnutej Dumou v jej politickej činnosti — hlavne v zákonotvorbe. A mravno-etické aspekty takejto zákonotvorby možno charakterizovať príslovím «prišli sme k moci, tak si to užijeme». Čo sa týka S.V.Chorkinovej a A.M.Kabajevovej, viď ich fotografie aj v kapitole 8.3.
A kto z dnešných poslancov a štátnych úradníkov je v stave dať jasné životu adekvátne odpovede na tieto otázky? — A pokiaľ sami nie sú v stave dať na ne adekvátne (z hľadiska riadenia) odpovede, tak potom ich možno v otázkach ekonomiky oblbovať čímkoľvek a akokoľvek. T.j. dnešný parlamentarizmus a jeho poslanecký korpus znamenajú pre RF vážny problém[215].
Druhý problém spočíva v tom, že na tieto otázky nedajú odpoveď ani «profesionáli»: ministri finančno-ekonomického bloku a vedúci predstavitelia veľkých bánk, počnúc Centrálnou Bankou RF.
Preto postsovietsky liberálno-buržoázny režim nemá žiadne morálne právo na moc, po prvé, kvôli nevzdelanosti drvivej väčšiny jeho poslancov a úradníkov a, po druhé, kvôli ich mravnej skazenosti, v dôsledku ktorej nie sú schopní si uvedomiť svoju profesionálnu nedostatočnosť a nie sú ochotní sa vzdelávať, a niektorí ani sebavzdelávania nie sú schopní z rôznych dôvodov[216].
T.j. ani postsovietsky buržoázno-liberálny parlamentarizmus na základe plurality mnohých strán, ani štátnosť ako taká — tiež nemôžu byť označené za úspech ľudu a reformátorov vo veci rozvoja demokracie: niet potrebnej kvality riadenia v záujme ľudu, a nedá sa ani očakávať že vznikne úsilím dnešnej štátnosti — kryptokoloniálnej vo svojej podstate (viď kapitola 2.4).
Nakoniec to, čo sa sformovalo v RF vo výsledku zvonku riadeného[217] krachu ZSSR, samo predstavuje tyraniu nadnárodného svetového bankovnícko-úžerníckeho spoločenstva, vo vzťahu ku ktorej sú všetky politické inštitúty RF — slúžkami, a obyvatelia — rukojemníkmi a otrokmi. Demokracia, ak máme pod týmto termínom chápať vládu ľudu, uvádzajúcu do života záujmy ľudu v duchu stratégie spoločenského rozvoja a nesúcu zodpovednosť pred ľuďmi za výsledky, v postsovietskej RF nie je, a režim nerobí nič preto, aby vznikla.
Vo výsledku takéhoto porovnania, postsovietskemu režimu a liberálno-buržoázne orientovaným idiotom z radov «liberálne znepokojenej spoločnosti» zostáva len to, aby zo všetkých dnešných problémov obviňovali sovietsku minulosť a znevažovali ju, predovšetkým, pred tými pokoleniami, ktoré nemajú svoju vlastnú skúsenosť zo života v ZSSR[218]; a aby mal tento fígeľ úspech, musia cieľavedome demoralizovať mládež, aby sa obzor dorastajúcich pokolení zúžil na hrdlo fľaše piva alebo vodky a rozmerovo blízkym špecifickým častiam ľudského tela. Televízia a škola riešia túto úlohu pomerne úspešne popri mlčky povzbudzujúcom postoji režimu k tejto veci.
Za uplynulých 20 rokov postsovietsky režim stihol dať množstvo sľubov ohľadom svetlej budúcnosti: «šoková terapia Gajdara a spol.», za ktorou bude akože nasledovať neudržateľná ekonomická prosperita, spôsobená rozviazaním rúk podnikateľskej iniciatívy na trhu; zdvojnásobenie hrubého domáceho produktu k r. 2010, sľúbené koncom 1990-tych rokov; «Putinov Plán», s ktorým v r. 2007 šla do parlamentných volieb Jednotná Rossia, sľubujúc splniť ho pod vedením D.A.Medvedeva, ak sa ten stane prezidentom v r. 2008 zostal iba na papieri, akoby vplyvom svetovej finančnej krízy na RF v roku 2008 a ďalších rokoch[219]; sľub D.A.Medvedeva a V.V.Putina v r. 2011 zrealizovať v budúcnosti modernizáciu krajiny s prechodom na režim stabilného inovatívneho rozvoja s následným zdvojnásobením HDP a vytvorením desiatok miliónov dobre platených vysokotechnologických pracovných miest.
Všetko toto, aj to čo bude sľúbené v budúcnosti prívržencami liberálno-buržoázneho modelu — sú len prázdnymi sľubmi, pretože:
● tie k ničomu nezaväzujú ani vládnucich byrokratov, ani biznismenov strednej a vyšších úrovní, až do úrovne medzinárodnej bankovnícko-úžerníckej oligarchie, realizujúcej globálne makroekonomické riadenie;
● zosobnenie plánov inovačného rozvoja si žiada nielen masové širokoprofilové vzdelanie (ako to bolo v ZSSR), ale aj to hlavné — rozprestieranie systému profesionálneho vzdelávania v oblasti sociálneho i ekonomického riadenia na základe obsahovo inej sociologickej vedy, pretože:
tá veda, ktorú kultivujú RAV a VAK[220], alebo ktorú sa politici snažia tvrdošijne «importovať» z «vyspelých» krajín Západu (viď kap. 2.4) — sa na riešenie tejto úlohy nehodí[221];
kvalita života spoločnosti je v súčasnosti podmienená predovšetkým štátnym riadením, ktoré si vyžaduje profesionalizmus adekvátny potrebám spoločenského rozvoja.
● je potrebná prestavba systému štátneho riadenia tak, aby zodpovedala riešeniu tejto úlohy.
Pri porovnaní so ZSSR — jak podľa zoznamu parametrov, ktoré sme uviedli my vo vyššie uvedenej tabuľke 1 alebo na základe zoznamu parametrov, ktorý «propaguje» samotný režim (všetko čo sme preskúmali za tabuľkou 1) — jediné, čo dáva právo na existenciu štátnosti postsovietskej RosSiónie je tá okolnosť, že akékoľvek štátne riadenie je vždy lepšie, než vojna všetkých proti všetkým na základe schopností každého, a intervencia kadejakých «mierotvorcov» a «civilizátorov» za podmienok úplného krachu vlastnej štátnosti[222]
No ak máme hovoriť o kvalite štátneho riadenia v záujmoch bežného človeka a budúcich pokolení, tak tá bola v ZSSR vyššia než dnes — dokonca aj tesne pred prestavbou, keď si krízový stav sovietskej spoločnosti uvedomovala väčšina obyvateľov krajiny.