Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti

3. Sovietska minulosť, sovietske dedičstvo a vzťah k nim

Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 10 из 26

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

3. Sovietska minulosť, sovietske dedičstvo a vzťah k nim

[188]

3.1. Antisovietsko-antiruský mýtus Západu a dejinno-politická realita ZSSR a postsovietskej RosSiónie

Kapitola 3.1 bude zasvätená faktom života. Nemá priamu súvislosť s problematikou vzájomných národných vzťahov, v štruktúre aktuálnej práce je však potrebná kvôli tomu, že po r. 1991 už vyrástlo niekoľko pokolení, ktoré nemajú vlastnú skúsenosť so životom v ZSSR, a ich predstavy o ňom sa formujú lžou nesvedomitých: 1) autorov učebníc histórie, 2) tvorcov všeobecnovzdelávacích programov v oblasti literatúry[189], 3) aktérov televízie a 4) kina. Preto je nutné dať faktológiu sovietskej minulosti do súvisu so súčasnosťou, lebo bez toho nie je možné pochopiť, v dôsledku čoho vznikli problémy, ako ich riešiť, a ako ich vyriešiť nemožno.

Dnes «destalinizátori»[190] z radov buržoázneho liberalizmu, oficiálneho cirkevného «pravoslávia» a monarchizmu[191] vštepujú hodnotenia sovietskej minulosti, podľa ktorých v nej tvorí základ:

● «totalita» a nezmyselné masové represie zo strany maniakálneho mocichtivého J.V.Stalina, a neskôr — N.S.Chruščova a L.I.Brežneva;

● masové represie voči nevinným a zastrašovanie obyvateľstva hrozbou represií bola norma sovietskeho spôsobu života;

● slabomyseľnosť, nevedomosť a mocichtivosť stranícko-štátnej «elity» viedli k tomu, že múdri a kompetentní ľudia sa, v lepšom prípade, stávali (vo svojej väčšine) nepotrebnými, a v horšom prípade nevinnými obeťami represií;

● rôzne obdobia histórie ZSSR sa navzájom líšia len charakterom, adresáciou a masovosťou represií, čo z jednej strany bolo podmienené «totalitným» charakterom sovietskeho štátu, a z druhej strany mierou odmietania (zo strany spoločnosti) straníckej totality, ktoré v priebehu sovietskeho obdobia neprestajne klesalo, v dôsledku čoho vznikol mravno-psychologický typ tzv. «sovok» — pokrytecký subjekt, neochotný a neschopný pracovať, no túžiaci po vysokej úrovni materiálneho blaha[192], ktorý sa v spoločnosti stal prevládajúcim a v ktorom sa teraz odráža «ruský národný charakter»;

● všetky úspechy a výdobytky sovietskeho obdobia (všeobecné vzdelanie a kultúrny rozvoj širokých más ľudu, industrializácia, uskutočnené v predvojnovom období; víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne; povojnová obnova hospodárstva a raketovo-nukleárne prezbrojenie, prvenstvo v kozmickom výskume počas niekoľkých desaťročí; celkový rast kultúry, vedy a vzdelávania počas celých 74 rokov sovietskeho obdobia) — sú buď chybami v histórii, alebo boli uskutočnené ľudom aj napriek stranícko-štátnej «totalitnej moci», a nie pod vedením komunistickej strany, sovietskeho štátu a tým skôr nie — vo výsledku činnosti J.V.Stalina osobne, ktorý pre svoju chorobnú podozrievavosť, nevzdelanosť, slabomyseľnosť a mocichtivosť robil len to, že bránil múdrym a šľachetným ľuďom rozvíjať krajinu[193].

● sovietske obdobie (a najmä tri desaťročia stalinizmu) bolo tragickým historickým omylom, ktorého následkov sa treba zbaviť v čo najkratšom čase, aby sa RF vrátila do rodiny «civilizovaných krajín» — lídrov rozvoja ľudstva — a zaujala v nej dôstojné miesto.

V rovnakom duchu znejú aj skôr uvedené hodnotenia sovietskej minulosti v aspekte vzájomných národných vzťahov na Štátnej rade 27.12.2010 dané V.V.Putinom, hoci tie sú vyjadrené v neurčitejšej, miernejšej forme, než je tá, v ktorej sme ich dali my[194]:

«… sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea. Dokonca vymysleli určité nové spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud (zvýraznené nami hrubým v citáte). A toto dnes nemáme. Hovoríme: Rossiania, rossijský ľud. Ale stále to ešte nie je ono. Spolu sme nedokázali nájsť ekvivalent toho, čo bolo vynájdené v Sovietskom zväze».

V rovnakom duchu na tej istej Štátnej rade sa vyjadril aj D.A.Medvedev:

«Je možné zopakovanie toho, čo bolo urobené v sovietskom období? My všetci sme tu reálni ľudia, a chápeme: nie, nie je to možné, pretože Sovietsky Zväz bol štátom vybudovaným na ideológii a, poviem to otvorene, veľmi tvrdým štátom. RF je iná [krajina], a s tým sú spojené aj naše dodatočné možnosti, aj naše problémy. Ak by sme mali tie možnosti, ktoré existovali pred 25 rokmi, poviem to otvorene: vedenie krajiny by teraz v tejto sále túto tému neskúmalo, boli by použité iné prostriedky, niekde efektívne, a niekde nie. Osud Sovietskeho Zväzu dáva v tomto zmysle ten najlepší pokrm na premýšľanie (zvýraznené hrubým nami v citáte).

No my naozaj potrebujeme vypracovávať nové prístupy. A nehľadiac na to, že sme sa občas usmievali, keď sa rozprávalo o novom sovietskom spoločenstve, ľude, v skutočnosti bola táto idea absolútne správna. Druhá vec je, že takéto konštrukcie, takéto spoločenstvá nevznikajú na papieri, ani na rozkaz prezidentov či generálnych tajomníkov».

No, aby bolo možné vypracovať životu adekvátne «nové prístupy», garantovane vedúce k harmonizácii vzájomných národných vzťahov v našej krajine a vo svete, je potrebné adekvátne chápať sovietsku minulosť.

A k tomu bude treba priznať, že:

Tie hodnotenia sovietskeho obdobia, s ktorými sme začali túto kapitolu, a všetky ostatné, z nich prameniace a detailizujúce antisovietsko-antiruský mýtus pohlavárov západnej civilizácie vcelku a konkrétne buržoázneho liberalizmu — nezodpovedajú realite dejín. Všetky takéto výmysly predstavujú buď úmyselne lživý odporný cynizmus, alebo sú prejavom neinformovanosti, slabomyseľnosti a ateizmu (hoc aj vo formách bezchybného vykonávania rituálov daného vierovyznania).

Neadekvátnosť takýchto antisovietsko-antiruských hodnotení nie je predmetom nekonečných sporov demagógov buržoázneho liberalizmu, oficiálneho cirkevného «pravoslávia», monarchizmu a marxizmu vo všetkých jeho modifikáciách, ale potvrdzuje sa praktickým porovnaním demografických, ekonomických a sociokultúrnych ukazovateľov krajiny v predrevolučnom impérskom, sovietskom a postsovietskom období. Viď tabuľku 1.

Tabuľka 1. Porovnanie období

[195]

[196]

[197] [198] [199]

[200]

[201] [202]

Ak máme dať hodnotenie tomu, čo postsovietska liberálno-buržoázna moc «propaguje» ako svoje úspechy, tak tu tiež nie je VŠETKO v jej prospech, ak prenikneme do podstaty jej «úspechov»:

● Ak vylúčime nezákonnosť občianskej vojny a pomerne krátke obdobie «ježovčiny» (1937 — 1938), tak platná legislatíva v ZSSR vo svojej základnej štatistickej mase[203] bola štátnou mocou dodržiavaná lepšie, než dnes[204].

Súdny systém ZSSR bol ošetrený aj občianskou kontrolou jeho činnosti, nakoľko v zasadaniach súdov prvej inštancie sa zúčastňovali jeden sudca a dvaja «ľudoví prísediaci». Sudcovia a ľudoví prísediaci sa vyberali všeobecným tajným hlasovaním. Ľudovými prísediacimi boli jednoduchí občania ZSSR, ktorí aj naďalej pracovali na svojom pôvodnom pracovnom mieste, no periodicky boli pozývaní zúčastniť sa súdnych procesov. Na rozdiel od sudcov, ľudoví prísediaci vo svojej väčšine nemali právnické vzdelanie a neboli spätí so súdnou korporáciou, t.j. neboli od nej závislí. A ak boli svedomitými ľuďmi, tak reálne zabezpečovali efektívnu občiansku kontrolu práce súdneho systému, a v súdnom procese ich viacej zaujímala podstata prípadu, a až na druhom mieste litera zákona.

Ešte raz objasníme: prácu vykonávajú ľudia, a nie štruktúra funkčných miest, a preto otázky typu «o občianskej kontrole», to sú, predovšetkým, otázky o svedomitosti kádrov («kádre rozhodujú o všetkom»[205]) a až na druhom mieste otázky ohľadom organizácie špecializovaných štruktúr, udelenia im právomocí atď. Ak v spoločnosti neexistuje kult svedomitosti a úcty k nej, tak taká spoločnosť je odsúdená plodiť krajne neefektívne «služby vnútornej bezpečnosti», «špeciálne kontroly», «špeciálny dozor nad špeciálnou kontrolou» a pod.

Práve preto úlohu vykorenenia právneho nihilizmu — najmä v prostredí poslancov, úradníkov a ďalších funkcionárov v štátnej službe, medzi ktorými je podstatná časť ľudí, ktorí získali právnické vzdelania (ak nie prvé, tak druhé vyššie), — nie je postsovietsky režim schopný vyriešiť, hoci o tom tára od polovice 1990-tych rokov.

V RF sa stav komplikuje tým, že pre národnú mentalitu a špeciálne mentalitu štátnych úradníkov nie je typické sa stavať k legislatíve ako k systému odosobneného riadenia života spoločnosti — v tom zmysle, že všetky fyzické aj právnické osoby musia byť pred normami zákona rovné (Ústava RF, čl. 19). Takýto postoj predpokladá nasledovný postup používania legislatívy:

1. Analýza reálnej alebo možnej situácie v jej konkrétnosti.

2. Výber náležitých zákonov a článkov, ktoré zodpovedajú situácii.

3. Prijatie uznesenia v súlade s nariadeniami legislatívy vo vzťahu k vzniknutej životnej situácii.

4. Ak neexistuje náležité nariadenie zákona, nasleduje vypracovanie svojvoľného rozhodnutia, ktoré, však, nesmie porušovať iné články platnej legislatívy, a pri nutnosti — dopracovanie legislatívy.

Kvôli presnosti nazveme toto poradie krokov «normálnym postupom». Ak tento postup funguje, tak nutne dochádza k odhaleniu rôznych riadiaco-algoritmických chýb v zákonoch a «právnych šumov» čo je základom pre zdokonaľovanie legislatívy a právnej praxe ako systému bezštruktúrneho, odosobneného riadenia, pred ktorým sú si rovné fyzické aj právnické osoby.

Mentalita domácich úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov[206] a sudcovského korpusu plodí inú algoritmiku používania legislatívy:

1. Analýza situácie a vyjasnenie sociálneho statusu účastníkov.

2. Vypracovanie svojvoľného rozhodnutia vo vzťahu k situácii, v ktorom sa odráža chápanie účelnosti na základe toho, kto má schváliť návrh rozhodnutia.

3. Vyhľadanie legislatívnych článkov, odkazmi na ktoré možno dodať právnu silu a zdanie zákonnosti svojvoľne prijatému rozhodnutiu.

4. Vyhlásenie uznesenia s odkazmi na zákon a uvedenie uznesenia do života na «zákonných základoch» pri faktickom ignorovaní a pošliapaní legislatívnych noriem.

Toto poradie krokov nazveme «nenormálnym». Ak v RF aj nefunguje bezalternatívne, avšak jeho váha v štatistike súdnej praxe je dostatočná k tomu, aby obyčajný občan RF mal tú najnižšiu mienku aj o úradníkoch, aj o systéme «ochrany práva» vcelku, aj o sudcovsko-prokurátorskom korpuse. Táto banda sa stala natoľko drzou, že sudcovia v mnohých prípadoch odmietajú prijať na preskúmanie žiadosti občanov, odkazujúc sa na tie články zákonov, ktoré priamo na nich kladú povinnosť preskúmať náležité prípady. A jednoduchý občan pred štátnym úradníkom alebo súdom, pred inými úradnými osobami sa môže akokoľvek gramotne odkazovať na Ústavu RF, na platné zákony v súlade s normálnym postupom, no predstavitelia moci, úradníci a sudcovia (vo svojej väčšine nositelia právnického vzdelania, možno druhého vyššieho), riadiaci sa normami korporatívnej etiky, budú popierať zákon, ktorý poznajú a realizovať nenormálny postup používania legislatívy.

Zákonné efektívne prostriedky na ochranu svojich práv občan v RF nemá. Nie sú známe dokonca ani ojedinelé prípady potrestania úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov a sudcov s formuláciou typu: zbavený funkcie s odňatím slobody na 5 — 7 rokov s konfiškáciou majetku pre systematické pošliapavanie zákonných noriem a právnu prax v štýle «zákon je ako oje, kam ho otočíš, tam aj pôjde». Preto nutne dochádza k tomu, že predstavitelia úradníckeho a sudcovského korpusu, «právo-ochraňujúcich» orgánov sa pravidelne stávajú obeťami lynčovania, a akty lynčovania vyvolávajú masovú podporu ľudí, čo je vidieť na internete.

● Následkom toho úroveň nezodpovednosti funkcionárov na všetkých úrovniach «vertikály štátnej moci» pred svojim ľudom narástla:

• v sovietskych časoch bolo možné štátneho alebo straníckeho úradníka, pracovníka v hospodárstve odstrániť z funkcie písomnou výzvou občanov na vyššie postavené orgány moci, v dôsledku čoho sa vo väčšine takýchto prípadov vec riešila administratívne, a v ZSSR bolo mnohonásobne menej súdnych prieťahov, čo zabezpečovalo väčšiu rýchlosť riešenia otázok;

• dnes právne legitímne procedúry, umožňujúce odvolať úradnú osobu, ktorá stratila dôveru obyvateľstva, buď chýbajú, alebo sú reálne nefunkčné[207].

● Čo sa týka toho, že dnes niet GULAGov ako nástroja represií a genocídy (je to predmet osobitej hrdosti liberálov), tak hoci dnes koncentračných táborov niet[208], avšak represie a genocída existuje: pri «demokratoch» sa represie a genocída realizujú ekonomickými prostriedkami, nie silovými, preto zdroj represií a genocídy nemá osobný charakter, následkom čoho ich mnohí nevnímajú ako represie a genocídu, hoci takéto represie a genocída sú oveľa efektívnejšie:

• plat 50 000 rubľov a viac, umožňujúci zabezpečiť život a rozvoj rodiny — je údelom len tých najviac prikrmovaných byrokratov všetkých vetiev moci a manažérov viac-menej vyššieho biznisu (pripomenieme, že takéto zárobky malo podľa oficiálnych údajov v r. 2010 1,8 % obyvateľov RF, — viď poznámku pod čiarou v 1. kapitole);

• základná masa obyvateľstva (rádovo 80 %) v r. 2010 dostávala plat v medziach od 6 000 do 15 000 rubľov (v závislosti od regiónu a príslušného odvetvia), a rast cien predbieha rast zárobkov prevažnej väčšiny, v dôsledku čoho podstatná časť obyvateľstva degraduje, a jeho počet sa zmenšuje.

Tieto represie vo svojej podstate tiež majú politický charakter, nakoľko štátni úradníci a top-manažéri so zárobkami 50 000 rubľov a viac, skôr než získali tieto dobre platené miesta, zaručili sa svojou politickou lojálnosťou režimu[209]. A väčšinu z nich nezaujíma to, ako žije ľud pod ich mocou, nehovoriac už o tom, že sú nekompetentní a slabomyseľní vo vzťahu k funkciám, ktoré zastávajú.

Vo výsledku týchto represii, realizovaných pomocou alkoholovo-ekonomickej genocídy, za 20 rokov iba v postsovietskej RF biologicky predčasne vymrelo viac ľudí, než zahynulo v povestných mučiarňach VČK-OGPU-NKVD-KGB za všetky roky existencie ZSSR na celom jeho území (pritom treba chápať aj to, že zďaleka nie všetci zomrelí a poškodení štátnou bezpečnosťou ZSSR boli nevinnými obeťami sovietskeho «totalitarizmu»[210]).

● Kandidáti a poslanci Sovietov (Rád) všetkých úrovní v ZSSR sa vyberali pracovnými kolektívmi prevažne z vlastného prostredia, a nielen spomedzi predstaviteľov stranícko-štátnej a hospodárskej «nomenklatúry».

Posledné je nutné objasniť. V ZSSR na všetkých úrovniach moci boli zoznamy úradných osôb a kandidátov na obsadenie tých či oných pozícií — takzvaná «nomenklatúra». Určité množstvo kandidátov na poslancov bolo menované orgánmi moci z radov «nomenklatúry», a po takomto predbežnom menovaní ich mali príslušné kolektívy vybrať ako svojich kandidátov na poslancov, aby dodržali právne formality[211]. No poslanci z «nomenklatúry» netvorili väčšinu poslaneckého korpusu. Väčšina bola spomedzi kolektívov: t.j. boli robotníkmi, družstevníkmi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi a pod. a v periódach medzi zasadaním Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, dostávajúc výplatu zo svojho základného pracovného miesta. A v mravno-etickom vzťahu mali mnohí z nich, ešte pred tým ako sa stali poslancami, úctu vo svojich kolektívoch ako slušní ľudia, t.j. v poslaneckom prostredí bola pomerne široká vrstva tých, ktorí vo svojej mravno-etickej podstate neboli principiálne-bezcharakternou, vedeniu posluhujúcou háveďou.

Práve jej aktivistami (t.j. z radov hávede) boli v čase «prestavby» vznesené námietky proti:

• kompletizácii Sovietov prostými občanmi, miesto takzvaných «profesionálnych politikov»;

• práci poslancov v Sovietoch len behom krátkych zasadaní, miesto práce počas celého roka: vraj, všetci títo poslanci sú ako politici nepoužiteľní, lebo im chýba profesionalizmus, a krajina potrebuje «profesionálny», permanentne fungujúci parlament.

Reformátori-antisovietčíci vytvorili permanentne fungujúci parlament, v ktorom poslanci pracujú akoby na profesionálnom základe, avšak kvalita riadenia — ak ju budeme hodnotiť podľa toho, ako žije drvivá väčšina obyvateľov krajiny, a nie podľa toho, ako žijú samotní poslanci, vyšší úradníci, kriminálna a buržoázna «elita» — UPADLA, a nejaké tendencie toho, že začína rásť — nie sú vidno, a ani sa neočakávajú.

Okrem toho poslanci Sovietov v ZSSR, hoc aj mali nejaké výsady a privilégiá, no, ako už bolo spomenuté vyššie, základ ich príjmu tvorila výplata na hlavnom pracovnom mieste, a nie v Sovietoch (Radách)[212]. Preto taký nesúlad v úrovni spotreby (v kvalite života) medzi poslancami a obyčajnými občanmi, aký vidno dnes v postsovietskej RosSiónii, v Sovietskom zväze nebol.

V dôsledku všetkého vymenovaného v ZSSR nikdy nebol taký rozkol medzi štátnou mocou a ľudom, ktorý by dospel do vzájomného opovrhovania a nenávisti, ako sa to deje teraz, keď:

• CELÝ POSLANECKÝ KORPUS — BEZ AKÝCHKOĽVEK VÝHOVORIEK JE «NOMENKLATÚROU» rôznych strán a ich sponzorov (vrátane z kriminálneho podsvetia), nakoľko teraz sa poslanecký korpus formuje na základe straníckych zoznamov na vnútrostraníckych a medzistraníckych «večierkoch». T.j. poslanci nie sú ani predstaviteľmi ľudu, ani nevyjadrujú jeho záujmy. Nezastupujú nikoho, okrem seba a svojich sponzorov;

• poslanci-žoldáci (v tom najhoršom zmysle slova «žoldák»[213]) dostávajú plat mnohonásobne prevyšujúci zárobky v reálnom sektore ekonomiky krajiny;

• a okrem toho mnohí z nich, a tiež členovia ich rodín, majú aj bezprácne zárobky[214] — všemožné dividendy, zisk zo súkromného podnikania (o korupcii v poslaneckom korpuse a účasti na organizovanom zločine, podriaďovaní sa mu a zotrvávaní v ňom — hovoriť nebudeme, pretože to si vyžaduje preukázateľnosť a konkrétnosť. Tých, ktorých táto téma zaujíma, internet zaplaví informáciami, zďaleka nie vždy klebetnícky vymyslenými);

• sú negramotní z hľadiska riadenia, totálne nevzdelaní v oblasti dejín, sociológie, psychológie, ekonomiky.

Pretože spoločnosť v technickej civilizácii bez ekonomiky žiť nemôže. To posledné treba objasniť ešte raz.

Podľa nášho názoru sa na ekonomickú tému všeobecne nemá morálne právo vyjadrovať človek, ktorý si vo svojej mysli nesformoval aspoň všeobecnú predstavu o tom:

● čo sú to medziodvetvové a medziregionálne bilancie produktového a finančného obratu;

● ako sú navzájom prepojené;

● ako sa vnútroodvetvové procesy opisujú aparátom matematickej štatistiky a teórie pravdepodobnosti;

● ako sú tieto opisy vnútroodvetvových procesov spojené so systémom účtovnej evidencie;

● čo vlastne predstavuje inštrumentárium nastavenia trhového mechanizmu na samoreguláciu výroby a prerozdelenia v súlade s úlohami ekonomického zabezpečenia príslušnej (podľa cieľov, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia) štátnej politiky;

● ako sa toto inštrumentárium prejavuje v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;

● ako sa ciele výroby a prerozdelenia, vlastné spoločnosti, prejavujú v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;

● ako sa musí budovať systém plánovania, aby plodil kontinuálnu postupnosť plánovaných bilancií zodpovedajúcich úlohám spoločenského rozvoja a realizácii mravne zdravých cieľov výroby a prerozdelenia produkcie;

● ako sa musí meniť daňovo-dotačná, úverová a poisťovacia politika v procese realizácie kontinuálnej postupnosti plánovaných bilancií, aby nakoniec reálne ukazovatele výroby a spotreby neboli horšie než naplánované úlohy, a zároveň sa tak realizovali zvolené ciele..

A najmä treba chápať:

● prečo zadávanie cieľov v systéme plánovania musí byť demograficky podmienené v duchu zvolenej globálnej politiky;

● ako sa prakticky odhaľujú demograficky podmienené a degradačno-parazitické spektrá potrieb;

● čo presne patrí do každého z nich v súčasnosti.

V materiáloch KSB je táto problematika objasnená v prácach «Voda Mŕtva» (počnúc redakciou z r. 1998), «Krátky kurz...», «Organizačno-technologický prístup k makroekonomickým systémom — kľúč k úspechu ekonomického a kultúrneho rozvoja spoločnosti» (r. 2010).

Ak aj nie «každý pomocný robotník či kuchárka», no každý poslanec a štátny úradník (vrátane príslušníkov tajných služieb) je povinný poznať životu adekvátne odpovede na tieto otázky. V OPAČNOM PRÍPADE JE LEN NEČESTNÝ PARAZIT.

Isteže, rozumieme tomu, že na snímkach hore sú zachytené len niektoré okamihy zo života Štátnej dumy; že v prestávkach medzi zasadaniami môže komunikácia poslancov mať čisto osobný charakter, a témy tejto komunikácie môžu byť akékoľvek; a v tom, že gymnastky medzi sebou debatujú o niečom osobnom, «o dievčenských veciach», a jedna z nich voľačo imituje, a spevák s gymnastkou hodnotia dizajn peňaženiek v čase voľnom od (akejkoľvek) zákonotvorby, nie je nič odsúdeniahodné. No podľa našich odhadov práve scény zachytené na obrázkoch stvárňujú maximálne vysokú úroveň kompetencie a intelektuálnej moci, dosiahnutej Dumou v jej politickej činnosti — hlavne v zákonotvorbe. A mravno-etické aspekty takejto zákonotvorby možno charakterizovať príslovím «prišli sme k moci, tak si to užijeme». Čo sa týka S.V.Chorkinovej a A.M.Kabajevovej, viď ich fotografie aj v kapitole 8.3.

A kto z dnešných poslancov a štátnych úradníkov je v stave dať jasné životu adekvátne odpovede na tieto otázky? — A pokiaľ sami nie sú v stave dať na ne adekvátne (z hľadiska riadenia) odpovede, tak potom ich možno v otázkach ekonomiky oblbovať čímkoľvek a akokoľvek. T.j. dnešný parlamentarizmus a jeho poslanecký korpus znamenajú pre RF vážny problém[215].

Druhý problém spočíva v tom, že na tieto otázky nedajú odpoveď ani «profesionáli»: ministri finančno-ekonomického bloku a vedúci predstavitelia veľkých bánk, počnúc Centrálnou Bankou RF.

Preto postsovietsky liberálno-buržoázny režim nemá žiadne morálne právo na moc, po prvé, kvôli nevzdelanosti drvivej väčšiny jeho poslancov a úradníkov a, po druhé, kvôli ich mravnej skazenosti, v dôsledku ktorej nie sú schopní si uvedomiť svoju profesionálnu nedostatočnosť a nie sú ochotní sa vzdelávať, a niektorí ani sebavzdelávania nie sú schopní z rôznych dôvodov[216].

T.j. ani postsovietsky buržoázno-liberálny parlamentarizmus na základe plurality mnohých strán, ani štátnosť ako taká — tiež nemôžu byť označené za úspech ľudu a reformátorov vo veci rozvoja demokracie: niet potrebnej kvality riadenia v záujme ľudu, a nedá sa ani očakávať že vznikne úsilím dnešnej štátnosti — kryptokoloniálnej vo svojej podstate (viď kapitola 2.4).

Nakoniec to, čo sa sformovalo v RF vo výsledku zvonku riadeného[217] krachu ZSSR, samo predstavuje tyraniu nadnárodného svetového bankovnícko-úžerníckeho spoločenstva, vo vzťahu ku ktorej sú všetky politické inštitúty RF — slúžkami, a obyvatelia — rukojemníkmi a otrokmi. Demokracia, ak máme pod týmto termínom chápať vládu ľudu, uvádzajúcu do života záujmy ľudu v duchu stratégie spoločenského rozvoja a nesúcu zodpovednosť pred ľuďmi za výsledky, v postsovietskej RF nie je, a režim nerobí nič preto, aby vznikla.

Vo výsledku takéhoto porovnania, postsovietskemu režimu a liberálno-buržoázne orientovaným idiotom z radov «liberálne znepokojenej spoločnosti» zostáva len to, aby zo všetkých dnešných problémov obviňovali sovietsku minulosť a znevažovali ju, predovšetkým, pred tými pokoleniami, ktoré nemajú svoju vlastnú skúsenosť zo života v ZSSR[218]; a aby mal tento fígeľ úspech, musia cieľavedome demoralizovať mládež, aby sa obzor dorastajúcich pokolení zúžil na hrdlo fľaše piva alebo vodky a rozmerovo blízkym špecifickým častiam ľudského tela. Televízia a škola riešia túto úlohu pomerne úspešne popri mlčky povzbudzujúcom postoji režimu k tejto veci.

Za uplynulých 20 rokov postsovietsky režim stihol dať množstvo sľubov ohľadom svetlej budúcnosti: «šoková terapia Gajdara a spol.», za ktorou bude akože nasledovať neudržateľná ekonomická prosperita, spôsobená rozviazaním rúk podnikateľskej iniciatívy na trhu; zdvojnásobenie hrubého domáceho produktu k r. 2010, sľúbené koncom 1990-tych rokov; «Putinov Plán», s ktorým v r. 2007 šla do parlamentných volieb Jednotná Rossia, sľubujúc splniť ho pod vedením D.A.Medvedeva, ak sa ten stane prezidentom v r. 2008 zostal iba na papieri, akoby vplyvom svetovej finančnej krízy na RF v roku 2008 a ďalších rokoch[219]; sľub D.A.Medvedeva a V.V.Putina v r. 2011 zrealizovať v budúcnosti modernizáciu krajiny s prechodom na režim stabilného inovatívneho rozvoja s následným zdvojnásobením HDP a vytvorením desiatok miliónov dobre platených vysokotechnologických pracovných miest.

Všetko toto, aj to čo bude sľúbené v budúcnosti prívržencami liberálno-buržoázneho modelu — sú len prázdnymi sľubmi, pretože:

● tie k ničomu nezaväzujú ani vládnucich byrokratov, ani biznismenov strednej a vyšších úrovní, až do úrovne medzinárodnej bankovnícko-úžerníckej oligarchie, realizujúcej globálne makroekonomické riadenie;

● zosobnenie plánov inovačného rozvoja si žiada nielen masové širokoprofilové vzdelanie (ako to bolo v ZSSR), ale aj to hlavné — rozprestieranie systému profesionálneho vzdelávania v oblasti sociálneho i ekonomického riadenia na základe obsahovo inej sociologickej vedy, pretože:

• tá veda, ktorú kultivujú RAV a VAK[220], alebo ktorú sa politici snažia tvrdošijne «importovať» z «vyspelých» krajín Západu (viď kap. 2.4) — sa na riešenie tejto úlohy nehodí[221];

• kvalita života spoločnosti je v súčasnosti podmienená predovšetkým štátnym riadením, ktoré si vyžaduje profesionalizmus adekvátny potrebám spoločenského rozvoja.

● je potrebná prestavba systému štátneho riadenia tak, aby zodpovedala riešeniu tejto úlohy.

Pri porovnaní so ZSSR — jak podľa zoznamu parametrov, ktoré sme uviedli my vo vyššie uvedenej tabuľke 1 alebo na základe zoznamu parametrov, ktorý «propaguje» samotný režim (všetko čo sme preskúmali za tabuľkou 1) — jediné, čo dáva právo na existenciu štátnosti postsovietskej RosSiónie je tá okolnosť, že akékoľvek štátne riadenie je vždy lepšie, než vojna všetkých proti všetkým na základe schopností každého, a intervencia kadejakých «mierotvorcov» a «civilizátorov» za podmienok úplného krachu vlastnej štátnosti[222]

No ak máme hovoriť o kvalite štátneho riadenia v záujmoch bežného človeka a budúcich pokolení, tak tá bola v ZSSR vyššia než dnes — dokonca aj tesne pred prestavbou, keď si krízový stav sovietskej spoločnosti uvedomovala väčšina obyvateľov krajiny.

3.2. O likvidácii exploatácie «človeka človekom»

V skutočnosti sa podstata Sovietskej epochy neobmedzuje akoby len k «totalite» KSSZ, k nepotrebnosti a potláčaniu tvorivého potenciálu množstva nadaných ľudí, hoci bolo aj to[223]. No táto «totalita» a nepotrebnosť talentov blednú na pozadí postsovietskeho totalitného právneho nihilizmu štátnych úradníkov, podnikateľov a nepotrebnosti nielen tých-ktorých talentov a géniov jednotlivo, ale nepotrebnosti desiatok miliónov takzvaných «obyčajných ľudí».

Je to priamy následok politicko-ekonomickej praxe buržoázneho liberalizmu: jedna z vlastností liberálno-trhovej ekonomiky, ktorá masovo produkuje «ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je skutočne objektívne prebytočné vo vzťahu k historicky sformovanej (pod vplyvom vedecko-technického a organizačného pokroku) štruktúre dopytu po profesionalizme a k výrobnému spektru trhovej produkcie v podmienkach absencie: 1) štátneho plánovaného základu a 2) štátnej regulácie trhu práce a trhovej produkcie v súlade so štátnym plánom sociálno-ekonomického a biosférno-ekologického rozvoja. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je prebytočné aj v úlohe pracantov, aj v úlohe solventných spotrebiteľov a preto je v liberálno-trhovej ekonomike odsúdené na desocializáciu a genocídu.

Napríklad, vo vzťahu k RF v podmienkach globalizácie realizovanej na princípoch trhového liberalizmu je pravdivé tvrdenie pripisované Margaret Thatcher z čias, keď bola premiérkou Veľkej Británie: «Na území ZSSR je ekonomicky opodstatnená existencia 15 miliónov ľudí»[224]. T.j. 90 z každých 100 občanov RF je «prebytočných» a podliehajú zničeniu pre ich nepotrebnosť v celosvetovej liberálno-trhovej ekonomike.

Produkovanie «ekonomicky prebytočného obyvateľstva» je charakteristickou, systémovou vlastnosťou liberálno-trhovej ekonomiky, ktorá sa prejavovala vždy a vo všetkých krajinách bez výnimky.

Prejavovala sa vo Veľkej Británii, počas celých dejín rozvíjania v nej kapitalizmu, počnúc od prvej priemyselnej revolúcie, keď začalo vyháňanie nájomníkov z pozemkov majiteľov, objavilo sa príslovie «ovce zjedli ľudí» a platili zákony, ktoré trestali «tuláctvo» trestom smrti; prejavuje sa aj v postsovietskej RosSiónii, napriek štátnosťou deklarovanej oddanosti princípom dodržiavania práv človeka a prikázania «nezabiješ». Rozdiely medzi epochami a krajinami sú len v tom, akými spôsobmi sa likviduje «ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo alebo kam a ako sa vypudzuje z krajiny. O tomto otvorene hovoria aj oficiálne dokumenty štátov s liberálno-trhovou ekonomikou. Takto v USA «v r. 1880 priemerné životné náklady tvorili 720 dolárov ročne, a priemerný zárobok pracovníkov v priemysle bol okolo 300 dolárov ročne. Pritom priemerný pracovný deň trval 11 — 12 hodín, a nezriedka i celých 15 hodín. Každé šieste dieťa pracovalo v priemysle, dostávajúc polovičný zárobok dospelého za tú istú prácu. Čo je to bezpečnosť práce, nikto nevedel. Všetky tieto údaje sú prevzaté z posudku Úradu pracovnej štatistiky, predstaveného Kongresu USA. Na konci tohto posudku sa vyvodzuje záver: „Ľudia musia zomierať kvôli tomu, aby prekvital priemysel“» (http://www.prazdnuem.ru/holidays/1may/chicago.phtml).

No k tomu, aby bola zmenená legislatíva o finančnej a hospodárskej činnosti tak, aby ekonomika slúžila ľuďom, a nie ľudia financiám a finančnej oligarchii — ani vtedy, ani dnes v USA neboli a nie sú znalosti, ani politická vôľa.

Všetko sú to následky základného ekonomického zákona kapitalizmu, ktorý J.V.Stalin sformuloval nasledovne:

«… zabezpečenie maximálneho kapitalistického zisku cestou exploatácie, ošklbania a zbedačenia väčšiny obyvateľstva danej krajiny, cestou zakabalenia a systematického okrádania ľudov iných krajín, najmä zaostalých krajín, a napokon, cestou vojen a militarizácie ľudového hospodárstva, používaných pre zaistenie najvyšších ziskov» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 181).

A preto Sovietska epocha — vzhľadom na jej ideály — nebola «historickým omylom» ani výplodom pekiel, ale etapou posunu ľudstva na ceste k skutočnej slobode od ľudožrútstva a otrokárstva, realizovaných silovými, ekonomickými a ďalšími spôsobmi.

Sovietska epocha mala mnoho hrán, ako aj každá epocha, a bolo v nej všeličo v širokom spektre: od najvyšších prejavov ľudskosti, nezištne a neoblomne zameraných na slobodu a spravodlivosť, až po natoľko ohavnú podlosť a ničomnosť, že ťažko nájsť prívlastky, ktoré by ich adekvátne opísali.

No aby bolo možné pochopiť ľubovoľnú epochu, je potrebné v nej vidieť — nie nezmyselné množstvo rôznorodých udalostí a nie boj o moc rôznych politických síl a osobností — ale etapu priebehu globálneho dejinného procesu, ktorý vyjadruje určitý historický zmysel v duchu Všedržiteľnosti, ktorá vedie ľudstvo ku konkrétnemu cieľu, konkrétnej kvalite života globálnej civilizácie.

Ak to dáme do súvisu s plnou funkciou riadenia[225] (PFR), tak kvalita života civilizovanej spoločnosti je podmienená:

● po prvé, fungujúcou koncepciou riadenia, t.j. načrtnutými cieľmi spoločenského rozvoja (vedome zvoleným zmyslom života spoločnosti) a predstavami o spôsoboch a prostriedkoch dosiahnutia týchto cieľov, ktoré do spoločnosti vštepuje príslušná konceptuálna moc[226];

● po druhé, kvalitou riadenia (najmä štátneho riadenia) vykonávaného v súlade s touto koncepciou.

Preto pri analýze Sovietskej éry v dejinách Ruskej regionálnej civilizácie treba oddeľovať:

1. Ideály, kde snaha o ich uvedenie do života bola Sovietskou mocou vyhlásená za cieľ štátnej politiky.

2. Ideológiu, ktorá ašpirovala na objasnenie týchto ideálov a koncepcie ich uvedenia do života, no reálne bola orientovaná na dosiahnutie celkom iných cieľov.

3. Politickú prax komunistickej strany a sovietskej štátnosti, vôbec nie homogénnych svojou kádrovou zostavou a politickými cieľmi, ak to dáme do súvisu s reálnou mravnosťou straníckej masy, mravnosťou predstaviteľov straníckeho a štátneho aparátu na rôznych úrovniach vtedajšej «vertikály moci»

4. Život spoločnosti pod mocou ideológie a štátnosti podriadenej strane, ideologizovanej marxizmom-leninizmom v jeho rôznych výkladoch (počas epochy sa výklad neraz menil)[227].

V aktuálnej práci sústredíme istú pozornosť prevažne prvému zo štyroch menovaných faktorov a z neho prameniacim okolnostiam, ktoré sa dotýkajú vzájomných národných vzťahov.

O cieľoch Sovietskej moci, t.j. o ideáloch, o zmysle života, oddanosť ktorým ona hlásala, sa J.V.Stalin vyjadroval jednoznačne pochopiteľným spôsobom nejedenkrát aj pred rokom 1917, aj po ňom. Napríklad tu, už na sklonku svojho života:

«... Sovietska moc nemala zameniť jednu formu exploatácie inou formou, ako tomu bolo v starých revolúciách, ale mala zlikvidovať akúkoľvek exploatáciu» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 157).

Tým, ktorí si nechcú domýšľať význam slova «exploatácia» v uvedenom kontexte, napovieme: reč ide o exploatácii «človeka človekom», t.j. slovo «exploatácia» označuje parazitizmus jedných «ľudí» na práci a živote iných, vrátane potlačenia rozvoja budúcich pokolení.

Pričom reč nejde ani tak o spontánnom epizodickom parazitizme rôznych osamelých jednotlivcov (aj keď oni tiež tvoria určitú sociálnu štatistiku), ale predovšetkým o vyrastajúcom zo spontánno-epizodického — systémotvornom parazitizme rôznorodých menšín na práci a živote väčšiny, podporovanom a reprodukovanom v nadväznosti pokolení na základe sociálnej organizácie (t.j. podporovanom kultúrou ako informačno-algoritmickým systémom), pretože slovo «exploatácia» predpokladá vedomé a účelové skutky zamerané na «exploatáciu objektu exploatácie»[228].

Extrémnym prejavom snahy o exploatáciu «človeka človekom» v dejinách je biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha.

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrz svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, nájdeného v ruinách starovekej psychiatrickej liečebne, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «...a budeš dávať na dlh mnohým národom, a sám si nebudeš brať na dlh [a budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú][229]. Hospodin [tvoj boh] ťa urobí hlavou, nie chvostom, a budeš iba navrchu, a nebudeš dole, ak sa budeš podriaďovať prikázaniam Hospodina boha tvojho, ktoré ti dnes prikazujem ochraňovať a plniť» - Deuteronómium, 28:12, 13. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej priazni budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.

Hierarchovia všetkých akoby-Kresťanských Cirkví, vrátane hierarchie «ruského» «pravoslávia», trvajú na svätosti tejto ohavnosti[230] а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:

«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov[231]. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.

Pri priznaní Biblie svätou a pri presvedčení o neprekrútenosti v nej Zvestovaní Zhora, sa rasovo-«elitárna» fašistická doktrína zotročenia všetkých — «Deuteronómium-Izaiáš» — stane vládnucou politickou doktrínou v kultúre biblickej civilizácie, pričom Nový Zákon programuje psychiku ovečiek cirkví Kristovho mena na podriadenie sa pohlavárom biblického projektu zotročenia všetkých:

«… neodporuj zlému. Ale ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé; a ak sa s tebou niekto bude chcieť súdiť a vziať ti košeľu, tak mu daj aj vrchný odev» — Matúš, 5:39, 40. «Nesúďte, aby ste neboli súdení» (t.j. rozhodovať, čo je Dobro, a čo Zlo v konkrétnosti života nemáte právo, a preto neodporujte ničomu) — Matúš, 7:1.

Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla, a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.

Preto prívrženci biblických kultov by sa nemali sťažovať, že mnohí ich predstavitelia sa v ZSSR stali obeťami «neopodstatnených represií»: oni boli nositeľmi, sprievodcami a spolupáchateľmi tejto globálno-politickej doktríny, od ktorej boľševizmus zachraňoval krajinu v miere svojho chápania.

Preto úloha Sovietskej moci likvidovať akúkoľvek exploatáciu «človeka človekom» znamená predovšetkým:

● likvidáciu «systému hier s nenulovou sumou»[232], vďaka ktorému vznikajú zbesilé «elity»[233], vytvárajúce si a reprodukujúce svoj sociálny status, ktorý im umožňuje vcelku bezproblémovo parazitovať na práci a živote väčšiny, utláčajúc ju v nadväznosti pokolení a brániac im dosiahnuť kvalitu Ľudí (nositeľov Ľudského typu režimu psychiky), ničiac svojim blahobytizmom biosféru;

● vykonávanie takej politiky, ktorá by vylúčila v budúcnosti vytvorenie nového «systému hier s nenulovou sumou», schopného stať sa základom pre nový systém exploatácie «človeka človekom».

Avšak táto úloha sa skomplikovala tým, že marxizmus (v dôsledku metrologickej nekonzistentnosti jeho politekonómie a nezrozumiteľnosti riadenia) samotný predstavuje iba kultúrny obal toho istého projektu zotročenia ľudstva, ibaže na základe ideológie materialistického idealizmu, a nie na základe biblických vieroúk idealistického ateizmu. Jeho poslaním bolo zlikvidovať bezuzdnú spotrebu vytvorenú buržoáznym liberalizmom, a zabezpečiť exploatáciu «človeka človekom» v podmienkach, keď autorita tradičných náboženstiev začala v spoločnostiach upadať.

Ničmenej, jednoduchá veta J.V.Stalina: «Sovietska moc nemala zameniť jednu formu exploatácie inou formou, ako tomu bolo v starých revolúciách, ale mala zlikvidovať akúkoľvek exploatáciu» — vysvetľuje:

● prečo ľudy Ruského impéria vo svojej väčšine podporili boľševikov v r. 1917; prečo tí zvíťazili v občianskej vojne; a prečo vo Veľkej Vlasteneckej vojne zvíťazili boľševici pri podpore Sovietskej moci zo strany ľudov ZSSR, a nie hitlerovci opierajúc sa o «ideových» vlasovcov, banderovcov, «lesných bratov», bielokozákov a ďalšiu buržoázno-nacionalistickú a feudálno-nacionalistickú háveď, a tiež o posluhovačov bez akýchkoľvek ideových presvedčení, pripravených slúžiť ľubovoľnej moci;

● prečo ZSSR pod vedením J.V.Stalina získal svetovú autoritu, a ním vyhlásené politické ideály mali v celom svete väčšiu príťažlivosť pre «obyčajný ľud», než idey buržoázneho liberalizmu[234].

● prečo postsovietska moc RosSiónie vyvoláva čoraz väčšie znechutenie u tej časti obyvateľstva RF, ktorá sa nenechala vtiahnuť do procesu alkoholickej degradácie lumpenu a do procesu spotrebiteľskej degradácie (blahobytizmu) «elity» a kandidátov na «strednú triedu»[235] a «elity».

T.j. z jednej strany, boľševikmi vyhlásený životný ideál bol uznaný dostatočne širokými vrstvami obyvateľstva po krachu impéria, organizovaného buržoáznymi liberálmi vo februári 1917; boli mu verné dostatočne široké vrstvy obyvateľstva v priebehu celej Sovietskej epochy; jeho uvedenie do života si želajú dostatočne široké vrstvy obyvateľstva aj v postsovietskej RF.

A z druhej strany, teória i politická prax buržoázneho liberalizmu a oligarchických diktatúr[236] počas celej doby, počnúc od polovice 19. storočia, až po súčasnosť nenachádzala a nenachádza v Rusku — ZSSR — RosSiónii sociálnu podporu, potrebnú pre stabilné fungovanie kapitalizmu pod mocou liberálnej alebo oligarchicky-diktátorskej štátnosti.

Avšak samotné ohlásenie určitých ideálov nevedie k ich automatickému uvedeniu do života, ani okamžitému, ani v akýchkoľvek určitých či neurčitých lehotách.

Príčiny toho spočívajú v tom, že život spoločnosti v režime, ktorý je odlišný od príslušných ideálov (hoc aj uznávaných dostatočne širokými vrstvami ľudu), je objektívne podmienený štatistikou mravno-psychologických typov, vlastných tejto spoločnosti.

Spôsob života — ten skutočný — vyjadruje mravne podmienenú algoritmiku psychiky všetkých členov tejto spoločnosti, tú algoritmiku, ktorá skutočne beží, a nie tú, ktorú ľudia pripisujú sami sebe vo svojich sebahodnoteniach[237]; to isté sa týka aj lojálnych expertných hodnotení stavu a perspektív spoločnosti objednávaných všetkými davo-«elitárnymi» režimami[238]. To sa aj prejavilo v ruskom prísloví: «Rád by som do raja, ale hriechy nepustia».

Preto uvedenie do života ľubovoľných ideálov si vyžaduje zmenu reálnej štatistiky mravno-psychologických typov v tejto spoločnosti. Keďže mravno-psychologický typ (typ režimu psychiky) osoby je v mnohom formovaný reálnou kultúrou počas prechodu od útleho veku do dospelosti, a v davo-«elitárnej» spoločnosti drvivá väčšina dospelých nie je schopná ďalšieho sebavzdelávania a sebavýchovy práve kvôli potlačeniu a zdeformovaniu procesu ich osobnostného vývoja v detstve a mladosti (a v rade prípadov od momentov, ktoré predchádzali počatiu), tak zmena štatistiky si vyžaduje aj zmenu kultúry (chápanej ako informačno-algoritmický systém), vťahujúcej do seba veľké množstvo osôb. Inými slovami úloha zosúladenia štatistiky mravno-psychologických typov spoločnosti s príslušnými ideálmi si vyžaduje náležitú politiku, t.j. zmysluplné konanie jak zo strany štátnosti, tak aj zo strany zainteresovanej, politicky aktívnej spoločnosti.

A len vo výsledku takéhoto premysleného zámerného konania, ak nachádza odozvu v živote, môže v spoločnosti po nejakom čase vzniknúť štatistika mravno-psychologických typov, ktorá splodí spôsob života spoločnosti, ktorý bude odrážať skôr deklarované konkrétne ideály[239].

Povedané sa týka uvedenia do života spoločnosti ľubovoľných ideálov (politických cieľov): jak ideálov slobodného života pre všetkých v Kráľovstve Božom na Zemi, tak aj «ideálov» toho či onoho otrokárstva, uskutočňovaného rôznymi spôsobmi akoukoľvek menšinou vo vzťahu k väčšine v národnom, regionálnom či globálnom rozsahu. A ako spomenul vo svojich poznámkach rímsky imperátor-filozof Markus Aurélius — «je bláznovstvom myslieť si, že zlí netvoria zlo».

Akákoľvek podoba života spoločnosti je vyjadrením historicky sformovanej štatistiky mravno-psychologických typov, popisujúcej túto spoločnosť. Prechod k akejkoľvek inej podobe života je možný len ako výsledok náležitej zmeny tejto štatistiky v dôsledku zámerného vôľového úsilia rozširujúceho sa počtu ľudí.

Spoločná algoritmika realizácie takejto zmeny štatistiky mravno-psychologických typov v spoločnosti zahŕňa činnosť, ktorá sa vzťahuje ku všetkým šiestim prioritám zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní[240]. Konkrétne v sebe zahŕňa:

● propagovanie v spoločnosti určitých ideálov, ktoré sa v davo-«elitárnych» spoločenstvách nie vždy zhodujú so skutočnými zámermi konceptuálne mocných iniciátorov sociálnych premien[241] (skryť skutočné zámery, možno neprípustné pre davo-«elitárnu» spoločnosť, za prijateľnými vyhlasovanými ideálmi je úlohou — ideologickej moci[242]);

● ČINNOSŤ MNOŽSTVA ĽUDÍ, ZAMERANÁ NA ZOSÚLADENIE VLASTNEJ PSYCHIKY KAŽDÉHO Z NICH S VYHLASOVANÝMI IDEÁLMI — je hlavné;

● propagovanie metód, ktoré garantujú (alebo v prípade davo-«elitarizmu» — akože garantujú) uvedenie propagovaných ideálov do života, a fakticky — propagovanie reorganizácie spoločenských inštitútov tak, aby ich činnosť automaticky viedla k realizácii skutočných (a v prípade davo-«elitarizmu» nie nutne verejne vyhlasovaných) zámerov konceptuálne mocných iniciátorov reforiem;

● reorganizáciu aj vytvorenie od nuly chýbajúcich spoločenských inštitútov v súlade s týmito zámermi;

● činnosť reorganizovaných aj vytvorených od nuly spoločenských inštitútov, zameraná na uvedenie týchto zámerov do života;

● ochranu zodpovedajúcej politiky a jej činiteľov od politiky a živelnej sabotáže zo strany ideovo presvedčených nepriateľov týchto zámerov (ale aj zo strany skutočných prívržencov hlásaných ideálov — ak propagované ideály sa nezhodujú so skutočnými zámermi iniciátorov reforiem) a ich komplicov, ktorých odpor voči danej politike môže niesť viac-menej nevedomý charakter, pokiaľ pramení z automatizmov ich nevedomých úrovní psychiky. V niektorých prípadoch sa ochrana politiky a politických aktivistov môže prejavovať v zámernej likvidácii ideovo presvedčených nositeľov iných ideálov a ich komplicov — jak tých vedomých, tak aj konajúcich na základe automatizmov nevedomých úrovní psychiky.

Približne takto, hoci aj v inej terminológii, chápali úlohu budovania komunizmu boľševici po získaní štátnej moci do svojich rúk. Aby sme nehovorili do vetra, uvedieme v tejto súvislosti názor V.I.Lenina:

«„Rusko nedosiahlo tú úroveň rozvoja výrobných síl[243], pri ktorej je možný socializmus“. S týmto stavom všetci hrdinovia 2. Internacionály, a medzi nimi, pravdaže, aj Suchanov, pobehujú, v skutku, ako s počmáraným vrecom[244]. Tento nesporný stav prežúvajú na tisíce spôsobov, a zdá sa im, že je rozhodujúci pre hodnotenie našej revolúcie.

(…)

Ak je pre vytvorenie socializmu potrebná určitá úroveň kultúry (hoci nikto nevie povedať, aká presne je tá určitá «úroveň kultúry», pretože je odlišná v každom zo západoeurópskych štátov), tak prečo nemôžeme začať od začiatku, od vybojovania si revolučnou cestou predpokladov pre túto určitú úroveň, a potom už, na základe robotnícko-roľníckej vlády a sovietskeho systému, hnúť sa dobiehať iné národy.

(…)

Hovoríte, že pre vytvorenie socializmu je potrebná civilizovanosť. Veľmi dobre. Nuž, tak prečo sme nemohli od začiatku vytvoriť také predpoklady civilizovanosti u seba, ako vyhnanie pomeščíkov[245] a vyhnanie ruských kapitalistov, a potom sa už začať hýbať k socializmu? V akých knižkách ste vyčítali, že takéto obmeny zvyčajného režimu dejín sú neprípustné alebo nemožné?

Pokiaľ viem, Napoleon napísal: «On s’engage et puis… on voit». Vo voľnom ruskom preklade to znamená: «Najprv sa treba zamiešať do seriózneho boja, a tam už bude vidno». Tak aj my sme sa najprv v októbri roku 1917 zamiešali do seriózneho boja, a tam sme už uvideli také detaily rozvoja (z pohľadu svetových dejín sú to, nepochybne, detaily), ako Brestský mier alebo NEP atď. A v súčasnosti niet pochýb, že v základe sme dosiahli víťazstvo» (V.I.Lenin. „O našej revolúcii (Ohľadom komentárov N.Suchanova)”, PSS, 5. vydanie, zv. 45, str. 378 — 382; článok nadiktovaný V.I.Leninom 16. a 17. januára 1923).

Vo vyššie opísanej algoritmike premien spoločenského života je dôležité to, že propagované ideály, po prvé, sa nie vždy zhodujú so skutočnými zámermi, a po druhé, sociologicko-ekonomická teória (ak je prítomná), oznamujúca svoj zámer uviesť do života propagované ideály, nemusí nutne vyjadrovať algoritmiku, ktorá bude viesť k uvedeniu do života týchto ideálov (práve toto sa dialo aj deje v prípade pokusov oprieť sa o marxizmus vo veci budovania socializmu a komunizmu).

Elementy vyššie opísanej algoritmiky riadenia realizácie skutočných zámerov (alebo propagovaných ideálov) možno objaviť jak v procese formovania Sovietskej moci, tak aj v procese formovania buržoázno-liberálneho politického systému v postsovietskej RosSiónii. Rozdiel je len v tom, že:

[246] [247]

J.V.Stalin sa práve o tomto rozdiele v chápaní skutočnej osobnej slobody a osobnej «slobody» v jej liberálno-buržoáznom, marxisticko-trockistickom a ďalších fašistických prekrúteniach vyjadril veľmi konkrétne:

«Ťažko si viem predstaviť, akú „osobnú slobodu“ môže mať nezamestnaný[248], ktorý chodí hladný a nenachádza uplatnenie svojej práce. Pravá sloboda existuje iba tam, kde je odstránená exploatácia, kde niet utláčania jedných ľudí druhými, kde niet nezamestnanosti a biedy, kde človek nemá strach, že zajtra môže stratiť robotu, príbytok, chlieb. Len v takej spoločnosti je možná pravá, a nie papierová, osobná a akákoľvek ďalšia sloboda» (zvýraznené nami hrubým pri citovaní). (Z rozhovoru s predstaviteľom novinového združenia Royom Howardom 1. marca 1936: J.V.Stalin. Diela. Zv. 14 — Moskva: Spisovateľ. 1997 — str. 110).

Nuž, aké môžu vzniknúť námietky proti tomuto názoru J.V.Stalina v podmienkach nadvlády nad postsovietskou RosSióniou totalitnej tyranie nadnárodnej úžerníckej korporácie, vzhľadom ku ktorej sú všetci obyvatelia krajiny — rukojemníci, nevoľníci, otroci — a predstavitelia «elity» predajnými sluhami a «ideovými» poskokmi?

A hoci sa v ZSSR tento ideál odrážal v ideológii materialistického ateizmu «mraksizmu», no práve tento ideál zároveň vyjadruje podstatu Zvestovaní Jediného Závetu[249], daných ľuďom v rôznych epochách cez Mojžiša, Krista, Mohameda, ktorej sa však historicky sformovaný judaizmus, kresťanstvo a islam vzdali[250]. Aj v tomto možno nájsť odpoveď na otázku, prečo je životom potvrdená fráza J.V.Stalina «Boh pomáha boľševikom».

Okrem toho, pre lepšie chápanie sovietskej minulosti, tým, ktorí nemajú vlastné spomienky naň a na «vedecký komunizmus» v jeho marxisticko-leninskej verzii, treba ešte objasniť niektoré okolnosti. Kým na Západe slová «socializmus» a «komunizmus» boli synonymami, tak v ZSSR označovali dve po sebe nasledujúce fázy budovania plnohodnotnej ľudskej spoločnosti, v ktorej niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom».

Prvá fáza sa nazývala «socializmus» a predpokladala realizáciu princípu «od každého podľa jeho schopností — každému podľa jeho práce»

Druhá fáza sa nazývala «komunizmus» a predpokladala realizáciu princípu «od každého podľa jeho schopnosti — každému podľa jeho potrieb» na základe rozvoja výroby a vytvorenia zodpovedajúcej kultúry, zabezpečujúcej všestranný a plný rozvoj členov komunistickej spoločnosti.

Prvá fáza, morálne zaväzujúc občanov pracovať podľa ich schopností, predpokladala ohraničenie spotreby tovarov a služieb obyvateľstva solventnosťou členov spoločnosti a ich rodín (výplata «podľa práce»), a zároveň zachovanie tovarovej výroby a peňažného obratu. Pritom všetky možnosti nadobudnutia príjmu občanmi sa rozdeľovali na pracovné (získané vo výsledku pracovnej činnosti — výplaty, penzie, štipendiá) a bezprácne (podvod, krádež, lúpež, pirátstvo, sprenevera, zneužitie cudzej práce v priamej alebo nepriamej forme atď.). Okrem toho, pracujúci, deti, starci a invalidi mali právo na používanie fondov spoločenskej spotreby[251].

Získavanie bezprácnych príjmov bolo odsudzované jak spoločenskou morálkou, tak aj štátnou ideológiou, a v mnohých prípadoch bolo v ZSSR aj skutkovou podstatou trestného činu so všetkými následkami, ktoré plynuli z takejto právnej kvalifikácie skupiny činov[252].

Jedna z definícii kapitálu v marxizme hovorí: kapitál to je «samovzrastajúca hodnota»[253], a peniaze sú prvotnou formou, v ktorej sa akýkoľvek kapitál objavuje na historickej aréne (v tom zmysle, že získanie kapitálu v jeho hmotnej forme alebo informačno-algoritmickej si vyžaduje peniaze na jeho kúpenie v hotovej podobe alebo na výrobu príslušných objektov). A transformácia (dokonca zákonne získaných) peňazí na kapitál na princípe súkromného vlastníctva a nadobúdanie príjmov z kapitálu sa v ZSSR hodnotilo ako trestný čin, a príjem z exploatácie kapitálu bol kvalifikovaný ako bezprácny. V dôsledku toho počas celej Sovietskej epochy (s výnimkou krátkeho obdobia NEPu) bolo súkromné vlastníctvo kapitálu nezákonné[254].

Preto aj základný ekonomický zákon socializmu v podaní boľševikov bol odlišný od nami vyššie uvedeného základného ekonomického zákonu kapitalizmu. J.V.Stalin ho sformuloval takto:

«… zabezpečenie maximálneho uspokojenia neustále rastúcich materiálnych i kultúrnych potrieb celej spoločnosti cestou nepretržitého rastu a zdokonaľovania socialistickej výroby na báze vyspelejšej techniky.

A teda: miesto zabezpečenia maximálnych ziskov, zabezpečenie maximálneho uspokojenia materiálnych a kultúrnych potrieb spoločnosti; miesto rozvoja výroby s prerušeniami od vzostupu ku kríze a od krízy k vzostupu — nepretržitý rast výroby; miesto periodických prestávok v rozvoji techniky, sprevádzaných rozbúraním výrobných síl spoločnosti — nepretržité zdokonaľovanie výroby na báze vyspelejšej techniky.

Hovorí sa, že základným ekonomickým zákonom socializmu je zákon systematického, proporcionálneho rozvoja národného hospodárstva. To nie je presné. Systematický rozvoj národného hospodárstva, a teda, plánovanie národného hospodárstva, ktoré je viac-menej pravdivým odrazom tohto zákona, samé osebe nič nemôže dať, ak nie je známe, v mene akej úlohy sa uskutočňuje plánovaný rozvoj národného hospodárstva alebo, ak je úloha nejasná. Zákon systematického rozvoja národného hospodárstva môže dať potrebný efekt len v tom prípade, ak existuje úloha, v mene uskutočnenia ktorej sa vykonáva plánovaný rozvoj národného hospodárstva. Túto úlohu nemôže poskytnúť samotný zákon systematického rozvoja národného hospodárstva. Tým skôr ju nemôže dať plánovanie národného hospodárstva. Táto úloha sa nachádza v základnom ekonomickom zákone socializmu vo forme jeho požiadaviek opísaných vyššie. Preto činy zákona systematického rozvoja národného hospodárstva môžu dostať plný priestor len vtedy, ak sa opierajú o základný ekonomický zákon socializmu[255].

Čo sa týka plánovania národného hospodárstva, tak to môže dosiahnuť pozitívne výsledky len pri dodržaní dvoch podmienok: a) ak správne odráža požiadavky zákona systematického rozvoja národného hospodárstva, b) ak sa vo všetkom prispôsobuje požiadavkám základného ekonomického zákona socializmu» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. Zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 182, 183).

Ak hovoríme o systematickosti a proporcionálnosti rozvoja národného hospodárstva, má sa tým na mysli riadenie medziodvetvovej a medziregionálnej bilancie (o čom sa hovorilo v kapitole 3.1[256]) v chronologickej nadväznosti plánovaných období v súlade so základným ekonomickým zákonom socializmu.

T.j. odklonenie systému plánovania od základného ekonomického zákona socializmu a vlastné chyby v metodológii plánovania sú hlavným zdrojom ekonomických problémov pri budovaní socializmu a komunizmu.

Druhá fáza predpokladala bezplatné poskytnutie všetkých produktov členom komunistickej spoločnosti bez akýchkoľvek ohraničení, kladených na nich zvonka spoločnosťou priamo alebo nepriamo, t.j. podľa potrieb, ktoré môžu byť ohraničené len mravnosťou samotného človeka. Prostriedkami pre uspokojenie individuálnych a kolektívnych potrieb ľudí sa mali stať Príroda a národné hospodárstvo, ktoré sa nachádzalo v spoločnom vlastníctve ľudu. Práca sa mala stať slobodnou a zmeniť sa na prvoradú životnú potrebu, pretože práve v práci, a nie v prázdnych rečiach sa realizuje tvorivý potenciál osobnosti, a v jeho výsledkoch nachádza pracujúci spoločenské uznanie. V ekonomike komunizmu všetci pracujú podľa svojich schopností, a pritom, ako sa predpokladalo, sa evidencia pracovných nákladov realizuje v jej naturálnej forme (v «človeko-hodinách») vo všetkých odvetviach, evidencia vyrobenej a spotrebovanej produkcie (v naturálnej forme, t.j. podľa nomenklatúry a štandardov), v dôsledku toho mal obeh peňazí odísť do minulosti pre svoju nepotrebnosť[257].

Nastavenie ekonomiky ZSSR v posledných rokoch života J.V.Stalina na režim systematického znižovania cien podľa miery rastu výroby a uspokojenia potrieb ľudí sa stalo jedným z nástrojov vykorenenia exploatácie «človeka človekom», pretože blokovalo taký faktor okrádania väčšiny parazitickými menšinami ako je inflácia — strata kúpnej sily peňazí.

Takéto boli predstavy o vykorenení exploatácie «človeka človekom» v ZSSR.

Hlavný problém pri budovaní socializmu a prechodu ku komunizmu bol v tom, že marxisticko-leninská teória nezabezpečovala riešenie tejto globálno-politickej úlohy kvôli svojej metrologickej, riadiacej a psychologickej neadekvátnosti, ktorá bola spôsobená ateizmom a pôvodnou ovládateľnosťou marxizmu pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva.

Druhý problém bol v tom, že zďaleka nie všetkým sa orientácia rozvoja spoločnosti, vyhlásená Sovietskou vládou, páčila, a zďaleka nie všetkým aj medzi tými, ktorí prenikli do vyšších mocenských orgánov straníckej, štátnej a hospodárskej moci ZSSR.

Tretí problém bol v tom, že značnej časti obyvateľstva bolo jedno kto im vládne, len aby na pultoch obchodov bolo všetko, čo si srdce zaželá; a lepšia je taká vláda, ktorá «hneď teraz» hojne zaplaví pulty tovarmi, a čo bude potom, nad tým teraz nebudeme premýšľať: «budeme riešiť problémy postupne, ako budú prichádzať...»[258]. — T.j. oni sa stavali k štátu, v ktorom žili, ľahkomyseľne ako dobytok, a nie Ľudsky, svedomito a premyslene, nakoľko sami boli nositeľmi dobytčej odrody zvieracieho typu režimu psychiky.

No práve orientácia Sovietskej vlády na vykorenenie akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» a určité úspechy v tejto veci zabezpečili sovietskej spoločnosti, špeciálne v povojnovom období, jak relatívne nízku úroveň vnútrospoločenského napätia celkovo[259], tak aj prakticky plnú absenciu vzájomného nepriateľstva medzi predstaviteľmi rôznych národností. Vo výsledku sa tak v ZSSR skutočne formovalo nové historické spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud, a ten vôbec nebol vymyslený, ako to tvrdil V.V.Putin na Štátnej rade 27.12.2010.

A práve všetko vyššie opísané treba dať do súvisu so slovami V.V.Putina, prednesenými na Štátnej rade 27.12.2010: «...sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea».

Hrubým zvýraznená veta je taká, že v lepšom prípade ju možno chápať, ako nespokojnosť s marxistickou ideológiou brániacou uvedeniu do života ideálu spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom», a v horšom prípade, ako poľutovanie nad nezničiteľnosťou tohto ideálu v spoločnosti.

Politická prax postsovietskej štátnosti ju však zaväzuje chápať v druhom zmysle — ako poľutovanie «elity» nad nezničiteľnosťou ideálu vybudovania Božieho Kráľovstva na Zemi úsiliami samotných ľudí pri Božom vedení.

Teraz je potrebné vysvetliť podstatu exploatácie «človeka človekom» ako sociálneho javu. V marxizme je vysvetlenie tejto témy povrchné, a preto aj životu neadekvátne, nakoľko zdrojom exploatácie «človeka človekom» sa nazýva «súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov», a samotný pojem «vlastníctvo výrobných prostriedkov» sa neskúma ani vo vzťahu k súkromnému, ani vo vzťahu k verejnému vlastníctvu.

Začneme tým, že mimo systém spoločenského zjednotenia práce exploatácia «človeka človekom» nie je možná. K tomu, aby tento jav vznikol, je nutné aby:

● fungovalo spoločenské zjednotenie práce a prerozdelenie vyrobenej (na jeho základe) produkcie v spoločnosti;

● práca bola profesionálne špecializovaná a pracovníci neboli navzájom zameniteľní v spoločenskom zjednotení práce;

● spoločnosť bola mravno-eticky rôznorodá, v dôsledku čoho budú v nej zámery rôznych jednotlivcov a sociálnych skupín konfliktné, čo pri nerovnosti možností a ľudských schopností privedie k zrodu systému «hier s nenulovou sumou» a s ním spojenou hierarchiou sociálnych statusov jednotlivcov, rodín, klanov, sociálnych skupín. A práve táto okolnosť sa stala dôvodom toho, že v tejto kapitole ide reč o exploatácii «človeka človekom», pretože v Živote objektívne nemá miesto exploatácia skutočného Človeka[260] skutočným Človekom alebo kýmkoľvek ešte, pretože skutočný Človek je Božím námestníkom na Zemi.

Exploatácia «človeka človekom» v spoločenskom zjednotení práce sa prejavuje v tom, že pláca za obsahovo rozdielnu prácu nie je rovnocenná (hoci životné potreby rôznych ľudí sú v mnohom identické, t.j. rovnocenné) a, okrem toho, spoločnosť priznáva jednotlivcom a sociálnym skupinám právo na rôzne druhy bezprácnych príjmov, následkom čoho existujú:

● masové profesie,

• zamestnanosť v ktorých má nútený charakter (t.j. práca v nich je fakticky otrocká, pretože robotník je v nej tak či onak, priamo alebo nepriamo donútený pracovať za podmienok, ktoré on sám nie je schopný zmeniť) a ponecháva minimum voľného času, ktorý ledva stačí na regeneráciu pracovného potenciálu samotného pracujúceho počas jeho života (a pomerne často nestačí ani na to, následkom čoho, ľudia pracujúci do úmoru v niektorých profesiách «vyhoria» behom pár rokov[261]) a prakticky nestačí ani na trávenie času s príbuznými a priateľmi, ani na vypracovanie a realizáciu aktívneho životného postoja pri odhaľovaní a riešení problémov celospoločenského významu lokálne aj celoštátne;

• v ktorých je pracovný zárobok minimálny v tom zmysle, že umožňuje pri minime sociálnych záruk uspokojovať v minimálnom objeme potreby pracujúceho, a dokonca nie vždy zabezpečuje možnosť, aby si založil rodinu a zachoval svoj rod, udržiac si sociálny status v nasledujúcich pokoleniach;

● «prestížne» profesie, v ktorých pláca prevyšuje úroveň pláce v masových profesiách niekoľkonásobne, a zamestnanosť v nich, hoc aj má stále nútený charakter, no predsa len ponecháva viac voľného času, než je potrebné na regeneráciu pracovného potenciálu pracujúceho behom života;

● vydržiavané osoby-príživníci — jednotlivci a sociálne skupiny, vlastníci kapitálu zastúpeného v rôznych formách, ktorých bezprácny príjem (t.j. príjmy, ktoré nie sú priamo podmienené ich profesionalizmom a pracovnou činnosťou komerčného charakteru alebo v štátnej službe) sa nachádza, minimálne, na úrovni pracovných príjmov v «prestížnych profesiách», a maximálne, mnohonásobne ich prevyšuje, vďaka čomu predstavitelia týchto sociálnych skupín:

• sa ocitajú mimo vplyv akýchkoľvek sociálnych faktorov, ktoré by ich nútili pracovať na platenom základe,

• disponujú najväčším objemom voľného času, s ktorým zaobchádzajú podľa vlastného uváženia — v lepšom prípade sa niektorí z nich, na základe svojej vnútornej mravne podmienenej motivácie, zaoberajú prácou užitočnou pre spoločnosť, ktorá nemá komerčný charakter (t.j. pracujú zadarmo) a preto do nej investujú svoje bezprácne príjmy, splácajúc tak svoj dlh spoločnosti, a v horšom prípade, vedú väčšinou neviazaný život („nevedia čo od dobroty“), parazitujúc na spoločnosti a Prírode[262];

● okrem vymenovaných sociálnych skupín existujú v davo-«elitárnych» spoločnostiach ešte:

• kriminálnici, ktorí sa vyhýbajú pracovnej činnosti užitočnej pre spoločnosť z rôznych dôvodov, pritom nepatria do skupiny vydržovaných osôb-príživníkov majúcich legálny spotrebiteľský status, no v aspekte spotreby z nich väčšina vedie neviazaný život, rovnako ako legálne vydržované osoby-príživníci;

• a nejaká časť lumpenizovaného obyvateľstva, ktorá podobne ako kriminálnici, stojí mimo systém spoločenského zjednotenia práce. Jej príjmy majú parazitický charakter a nachádzajú sa na úrovni príjmov predstaviteľov masových profesii a nižšie. Avšak v mravno-etickom ohľade je táto skupina identická vyšším vrstvám vydržovaných osôb-príživníkov a odlišuje sa od nich len menej «otesanou» kultúrou a nižšou úrovňou vzdelania. Ona plodí kriminálnu spodinu, z ktorej vyrastajú jej vyššie kruhy snažiace sa o svoju legalizáciu v stredných a vyšších vrstvách davo-«elitárnej» spoločnosti.

Ďalší aspekt exploatácie «človeka človekom» nemá až tak zreteľný charakter, pretože je podmienený rozdelením celého spektra potrieb spoločnosti a vyrobenej produkcie na dve zložky:

● demograficky podmienené potreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) je bezpečné pre spotrebiteľov, okolitých ľudí, potomkov, prírodné prostredie, a tiež je potrebné pre bezpečný rozvoj spoločnosti;

● degradačno-parazitické potreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) spôsobuje škodu spotrebiteľom, okolitým ľuďom, potomkom, výrobnému personálu, prírodnému prostrediu, prekáža bezpečnému rozvoju spoločnosti a priamo ho podkopáva.

V skutočnosti uspokojovanie degradačno-parazitických potrieb je tiež druhom exploatácie «človeka človekom», pretože v snahe a túžbe ich uspokojiť na prvom mieste sa v davo-«elitárnych» spoločnostiach obetuje uspokojovanie demograficky podmienených potrieb — a to hlavne iných ľudí.

A aj keď sa tejto exploatácie zúčastňuje isté množstvo samotných exploatovaných (vo výrobe produkcie degradačno-parazitického spektra potrieb sú zamestnané pracovné zdroje — medzi nimi aj nízko platení predstavitelia masových profesií), tým ešte neprestáva byť sociálne významným komponentom exploatácie «človeka človekom». Tento komponent sa v marxizme neskúmal[263], a v ZSSR nebol takto vnímaný.

Okrem toho, značná časť spoločnosti, takto vtiahnutá do spotreby degradačno-parazitických potrieb — degraduje aj kultúrne, aj biologicky, čo vytvára určité predpoklady pre jej exploatáciu, a to aj v nadväznosti pokolení.

Ak budeme hovoriť o «hrách s nenulovou sumou», na ktorých sa zakladajú systémy exploatácie «človeka človekom», tak medzi nimi osobitú úlohu hrajú objektívne vznikajúce «hry». Hlavná z nich vzniká ako výsledok významovej nerovnosti rozličných vedomostí a zručností ako prostriedkov na zabezpečenie spoločenského postavenia a ekonomického blaha jednotlivcov — nositeľov príslušných vedomostí a zručností. O tom sa v Koráne hovorí priamo (súra 39 «Zástupy»):

«49. A keď človeka postihne zlo, on k Nám volá. Potom, keď My to obrátime na milosť od Nás, on hovorí: „Bolo mi to dané pre moju znalosť“. Nie, je to pokušenie, no väčšina z nich to nevie![264]»

Vzhľadom na objektívnu nutnosť vzniku rôznych «hier s nenulovými sumami» v živote spoločnosti a vzhľadom na nutnosť určitého prerozdelenia výhier a prehier v nich medzi členmi spoločnosti, všetky Bohom inšpirované vierouky zaväzujú navracať prebytky spoločnosti, a menovite — núdznym, ukráteným v týchto «hrách s nenulovými sumami», kvôli tomu, aby v spoločnosti nebolo utláčaných a mohla sa úspešne rozvíjať.

A na odmietnutie riadiť sa týmto odporúčaním zostáva dať nasledujúcu odpoveď: «... A od každého, komu je veľa dané, sa veľa bude aj žiadať, a komu je mnoho zverené, od toho budú viac požadovať» (Lukáš, 12:48).

Všimnime si, že veršom 49 kapitoly 39 Korán poukázal na zdroj, vytvárajúci predpoklady k exploatácii «človeka človekom» — monopol na znalosti, otvárajúci možnosť vyberať monopolne vysoké ceny za produkt svojej činnosti v tovarovom obrate v spoločenskom zjednotení práce — a to 1300 rokov pred «založením vedeckého marxizmu». A toto poukázanie je oveľa presnejšie, než slovičkárenie «mraksizmu» o súkromnom vlastníctve ako zdroji exploatácie «človeka človekom».

Koránické ponaučenie sa osobitne týka riadiacej práce. Ide o to, že vlastníctvo ako sociálny jav je subjektom-vlastníkom realizovaná (individuálne alebo korporatívne) monopolná možnosť riadiť objekt vlastníctva podľa plnej funkcie riadenia[265]. Narušenie plnosti práva vlastniť, znamená narušenie monopolu subjektu-vlastníka na riadenie (objektu v súlade s vytýčenými cieľmi) (vrátane vo forme jeho odstránenia z niektorých etáp plnej funkcie riadenia).

Keďže v civilizovaných spoločnostiach je kvalita života každého podmienená kvalitou riadenia vecí celospoločenského významu, tak v prípade monopolizácie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru zo strany akejkoľvek sociálnej skupiny sa všetci od tejto skupiny stávajú závislými. A bezalternatívnosť jej služieb v spoločnosti negramotnej v oblasti riadenia jej umožňuje vyberať monopolne vysokú cenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce.

Avšak nato, aby sa exploatácia «človeka človekom» stala normou života spoločnosti, nestačí len samotný monopol na vedomosti alebo hocaké iné v spoločnosti objektívne vznikajúce «hry s nenulovou sumou»: je na to treba aj mravná pripravenosť, prerastajúca do úsilia, vyberať monopolne vysokú odmenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce pomocou rôznych «hier s nenulovou sumou».

T.j. mechanizmom exploatácie «človeka človekom» je mravná pripravenosť alebo snaha (i nevedomá[266]) parazitovať na cudzej práci a živote, ktorá sa realizuje prostredníctvom rôznych druhov «hier s nenulovou sumou» (objektívne vznikajúcich alebo umelo organizovaných v spoločnosti[267]).

A v základe súkromného vlastníctva (na výrobné prostriedky), ktoré, podľa názoru marxistov, je zdrojom exploatácie «človeka človekom», leží monopol na vedomosti riadiaceho charakteru. Právo na vlastníctvo výrobných prostriedkov sa prejavuje v riadení (výroby produkcie a jej predaja) uskutočňovanom bezprostredne vlastníkom alebo cez splnomocnené osoby.

● Vlastníctvo je súkromné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov nemajú realizovateľnú možnosť odstrániť od riadenia práce týchto výrobných prostriedkov osoby, ktoré stratili ich dôveru, lebo nezaisťujú prijateľnú kvalitu riadenia, a nahradiť ich inými. Súkromné vlastníctvo môže byť individuálne aj korporatívne.

● Vlastníctvo je verejné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov majú legálnu realizovateľnú možnosť odstrániť zo sféry riadenia týmto súborom výrobných prostriedkov ľubovoľného riadiaceho pracovníka, ktorý stratil ich dôveru, lebo nezaisťoval prijateľnú kvalitu riadenia, a môžu ich nahradiť inými.

Vlastníctvo prírodných objektov, aj to je právo na riadenie získania z nich prírodných produktov.

Toto všetko dohromady znamená, že v riadiaco negramotnej spoločnosti je verejné vlastníctvo výrobných prostriedkov a prírodných objektov nerealizovateľné, nakoľko právo riadiť je realizovateľné len v rámci SEBALEGALIZUJÚCEJ korporácie nositeľov riadiacich vedomostí a zručností, nad ktorými môžu realizovať moc (t.j. v podstate byť ich vlastníkmi) iné subjekty, vyzbrojené ešte efektívnejšími vedomosťami a zručnosťami[268].

Verejné vlastníctvo nemožno zaviesť právne, ak v spoločnosti chýba: 1) príslušná mravno-etická báza, 2) nevyhnutné a všeobecne dostupné riadiace vedomosti a 3) zručnosti, ktoré ich realizujú v praxi.

Vlastníctvo sa v tomto prípade de-facto stáva súkromným, ako sa to aj stalo v ZSSR v po-stalinskom období jeho existencie, keď «nomenklatúra» začala považovať vlastníctvo zo zákona verejné za svoje súkromné, a leninské heslo «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát» bol ponechaný zabudnutiu, vedomosti riadiaceho charakteru boli vytesnené zo vzdelávacích štandardov a bolo vychovaných niekoľko pokolení — negramotných v oblasti riadenia. A prestavba bola «nomenklatúrou» organizovaná kvôli tomu, aby vlastníctvo, ktoré sa stálo súkromným de-facto, mohli urobiť súkromným vlastníctvom de-iure.

Na rozdiel od tohto Henry Ford I ako zakladateľ, a z právneho hľadiska jeden z vlastníkov «Ford Motor Company», chápal tento podnik ako časť všeľudového vlastníctva amerického ľudu a v súlade s týmto chápaním sa aj staval k jeho riadeniu ako k službe ľudu USA[269].

A verejné vlastníctvo — to neznamená majetok nikoho, t.j. bez majiteľa, ale je vlastníctvom každého, vyčleneným pre spoločné používanie. Otázka je len v šírke kruhu vlastníkov: minimálne, sú to členovia združenia či družstva, a maximálne, je to celé ľudstvo.

T.j. nato, aby ľudí bolo možné exploatovať, musia byť predbežne utlačení, t.j. musia byť vytvorené podmienky, v ktorých by:

1. vrodený potenciál osobnostného rozvoja utláčaných bol znížený v porovnaní s potenciálom osobnostného rozvoja utláčateľov;

2. ľudia nemohli realizovať svoj rozvojový potenciál;

3. si ľudia nemohli osvojiť vedomosti a zručnosti (aj následkom vplyvu faktorov 1 a 2), umožňujúce im vstúpiť do sféry riadenia, aby mohli nahradiť riadiace osoby zneužívajúce svoju moc.

A v spoločensko-ekonomických formáciách, v ktorých je exploatácia «človeka človekom» životnou normou, existujú také spoločenské inštitúty, ktoré zaisťujú predbežné utlačenie a zdeformovanie rozvoja dorastajúcich pokolení (jak v aspekte potlačenia biologického zdravia (faktor 1), tak aj v aspekte nevyužitia v patričných vekových obdobiach (faktor 2) potenciálnych schopností daných dieťaťu) s cieľom uskutočnenia ich následnej exploatácie. Preto:

● likvidácia akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» — to nie je napísanie a uvedenie do platnosti zákonov o «verejnom vlastníctve», «zákaze exploatácie človeka človekom» atď.,

● ale likvidácia systému predbežného utlačenia a deformácie osobnostného rozvoja, čo je nutné pre zabezpečenie všestranného a úplného osobnostného rozvoja všetkých. Prvkom tohto všestranného a úplného osobnostného rozvoja spoločnosti je všeobecná riadiaca gramotnosť vo vzťahu k životu spoločnosti v rôznych jej aspektoch: «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát».

Po tom, ako sme sa vyhranili v chápaní podstaty, vzniku a obnovovania exploatácie «človeka človekom», možno prejsť k preskúmaniu otázky národného útlaku.

Ak spoločenské zjednotenie práce existuje na mnohonárodnom základe, tak exploatácia «človeka človekom» sa prejavuje ako národný útlak v tom, že:

● štatistika zastúpenia predstaviteľov rôznych národností v troch vyššie uvedených sociálnych skupinách je odlišná: t.j. v masových profesiách prevládajú predstavitelia jedných národnostných (alebo konfesíjnych) skupín — utláčaní, a v «prestížnych profesiách» a medzi vydržovanými osobami-príživníkmi prevládajú predstavitelia iných národnostných (alebo konfesíjnych skupín) — utláčatelia;

● pritom z degradačno-parazitického spektra potrieb sa predstaviteľom národov (konfesií) utláčateľov dostáva prepych a neviazaný život, a exploatovaným utláčaným národom sa dostávajú neresti, s veľmi nízkymi nákladmi procesov ich uspokojovania, následkom čoho dochádza k ich masovému šíreniu;

● okrem toho — a to je hlavné — utláčatelia sa sústreďujú v sfére riadenia (to nie je len štátnosť a riadenie podnikov, ale zahŕňa to aj vedu, vzdelávací systém a oblasť zabezpečenia voľného času — TOTO VŠETKO FORMUJE CHÁPANIE SVETA SPOLOČNOSTI) a držia si svoj monopol na získanie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru a na nevpustenie do sféry riadenia (prostriedkami všetkých šiestich priorít zovšeobecnených zbraní) utláčaných (napríklad, súkromný aj štátno-verejný kapitál a jeho riadenie sú v moci utláčateľov)[270].

Štátnosť ako subkultúra samoriadenia spoločnosti, realizovaného na profesionálnej osnove, môže podporovať systém exploatácie «človeka človekom», obnovovať ho a zdokonaľovať v nadväznosti pokolení, ale môže aj pracovať na jeho vykorenení. V prípade, ak sa štátnosť podieľa na exploatácii väčšiny nejakou parazitickou menšinou, viditeľné aj skryté[271] príjmy úradných osôb, ktorých slovo a podpis dodávajú úradnú silu riadiacim nariadeniam[272], citeľne (alebo aj mnohonásobne) prevyšujú pracovné príjmy v masových profesiách.

V podmienkach systémových kríz a celkového úpadku si reparácia štátneho riadenia môže vyžadovať to, aby vo sfére štátneho riadenia boli legálne príjmy úradných osôb vyššie, než vo zvyšnej — ekonomicky strádajúcej spoločnosti, pretože toto umožňuje oslobodiť riadiace osoby od problémov každodenného charakteru a sústrediť ich pozornosť a úsilie na profesionálnu činnosť. Okrem toho, takýto legálny prístup je čiastočnou ochranou od nelegálneho podplatenia úradných osôb zo strany kriminálnikov, priživujúcich sa na kríze, a politických protivníkov (vrátane zahraničných agentúr).

Avšak takýto režim fungovania štátneho aparátu môže byť efektívnym len krátkodobo — maximálne 10 rokov. Totiž ak sa stáva dlhodobým, tak výhody «nomenklatúrne» vládnucich úradných osôb v oficiálnych aj neoficiálnych príjmoch sa stávajú lákavým stimulom k tomu, aby milovníci ľahkého zárobku a nezodpovednosti sa rozhodli robiť kariéry štátnych úradníkov.

V tejto súvislosti sa obrátime ku knihe V.I.Lenina «Štát a revolúcia», napísanej spoločne s G.J.Zinovjevom v Razlive (chatárska osada pod Petrohradom) v lete 1917. Jej štúdium bolo v ZSSR zaradené do všetkých kurzov histórie KSSS a vedeckého komunizmu.

«… na príklade Komúny[273] Marx ukázal, že úradné osoby v socializme prestávajú byť „byrokratmi“, byť „úradníkmi“, prestávajú podľa miery zavedenia, okrem voliteľnosti, ešte aj vymeniteľnosti kedykoľvek, a ešte (podľa miery) ZREDUKOVANIA PLATU NA PRIEMERNÚ ROBOTNÍCKU ÚROVEŇ, a ešte zámeny parlamentných inštitúcií pracujúcimi[274], t.j. vydávajúcimi zákony a uvádzajúcimi ich do života. (...) Marx ... uvidel v praktických mierach Komúny TEN ZLOM, KTORÉHO SA BOJA OPORTUNISTI A NECHCÚ HO UZNAŤ PRE SVOJU ZBABELOSŤ, PRE NEOCHOTU SA DEFINITÍVNE ROZÍSŤ S BURŽOÁZIOU...» (text je nami zvýraznený veľkými písmenami v citáte: v predstihu charakterizuje stranícko-štátnu a hospodársku byrokraciu v ZSSR ako zradcov v diele budovania socializmu a komunizmu).

V 1980-tych rokoch citovanie tohto úryvku z práce zakladateľa Sovietskeho štátu vrhalo do mlčanlivej clivoty nejedného vedúceho seminára v systéme politického vzdelávania, pretože:

● citát usvedčoval celý režim ako protiľudový parazitický systém konajúci všade prostredníctvom pešiakov, podobných samotnému vedúcemu seminára,

● dokazovať, že Lenin nemá pravdu, bolo preňho to isté, ako sa sám stavať pod úder, vrátane prípadu, ak by podnikal «nájazd» na politického aktivistu verejne uvádzajúceho «nevhodný» citát.

Ak budeme hovoriť o možnosti zrealizovania v politickom živote spoločnosti toho, čo napísal V.I.Lenin o princípoch odmeny za prácu v orgánoch štátnej moci, je potrebné obrátiť pozornosť na to, že praktické miery Parížskej komúny sú prvoradé vo vzťahu k ich opisu klasikmi marxizmu. A vo svojej podstate nie sú hlúpe:

S pohľadu dostatočne všeobecnej teórie riadenia sa Parížska Komúna znížením zárobku riadiacich osôb na priemernú úroveň v odvetviach materiálnej výroby snažila pripojiť spätné väzby riadenia spoločnosti na pracujúcu väčšinu, preklopiac ich z pripájania na vysokozárobkové skupiny «elít»: jak národné, tak aj nadnárodné — internacistické.

Komúna stroskotala preto, lebo tí, ktorí boli ochotní vykonávať riadiace povinnosti za ponúkaných podmienok, nemali potrebnú kvalifikáciu; a tí, čo mali potrebnú riadiacu kvalifikáciu, boli preplnení «elitárnymi» ambíciami, a v parížskych robotníkoch videli spodinu utrhnutú z reťaze, ktorú bolo treba čo najrýchlejšie zahnať do ich chatrčí, t.j. ukázali sa MRAVNO-ETICKY NEPRIPRAVENÍ K TOMU, aby riadili spoločnosť v súlade so životnými záujmami väčšiny, a pritom žiť tak, aby sa vrstva profesionálne riadiacich osôb nijako nelíšila od zvyšnej spoločnosti svojim prebytkom v množstve alebo kvalite spotrebovávanej produkcie.

Hoci ZSSR existoval oveľa dlhšie než Parížska Komúna (69 rokov[275] a 73 dní — konkrétne), príčiny krachu ZSSR boli tie isté: pre po-stalinskú byrokraciu a jej vývesky (od N.S.Chruščova do M.S.Gorbačova) boli mravné princípy a etika rovnosti ľudskej dôstojnosti, odrážajúce sa v kolektívnej práci a spotrebe kolektívne vytvoreného — neprijateľné; ich parazitická mravnosť a etika všetko-si-dovoľovania a konzumu určili kurz a ciele prestavby, dokonca ak aj boli idiotmi, ktorí nechápu, čo tvoria.

Debaty o tom, ako všetci vyšší štátni úradníci sú poverení osobitne dôležitou prácou, ktorú bežný smrteľník nepochopí, že majú špeciálnu zodpovednosť za výsledky svojej práce, že veľmi veľa pracujú a preto sa ich práca musí odmeňovať podstatne vyššie, než práca drvivej väčšiny — sú blbosť.

Zodpovednosť za výsledky svojej práce niesli úradníci pri Stalinovi, hoc aj nie každý, kto si to zasluhoval, a okrem toho veď zneužívali moc, určovali vinníkov zo svojho prostredia, vychádzajúc zo záujmov rôznych mafiózno-byrokratických skupín. V neskoršej dobe nikto a nijako neniesol trestnú zodpovednosť za spoločensky škodlivé následky svojich rozhodnutí — za výsledky svojej práce, a aj mocou a postavením platili za zneužitia veľmi zriedkavo — skôr pri skladaní účtov v medziklanových šarvátkach, než v dôsledku uplatňovania zákonnosti ako životnej normy[276]. M.S.Gorbačov, N.I.Ryžkov a B.N.Jeľcin, jeho minister obrany P.S.Gračjov a mnohí ďalší sa nezodpovedali z ničoho... Impérski úradníci za svoju nekompetentnosť a zneužitia právomocí počas niekoľkých pokolení sa zodpovedali v r. 1917 pred revolúciou: tomu pokoleniu úradníkov sa skrátka akosi «nedarilo», nakoľko oni sami priviedli krajinu k revolúcii svojim hlúpym riadením.

No to najhlavnejšie spočíva v tom, že prehnane vysoký príjem riadiacich osôb zapríčiňuje pokles kvality riadenia v rozsahu celej spoločnosti. Podľa údajov «Inžinierskych novín» („Nehľaď do peňaženky vrchnosti“, № 45, 1992) k roku 1980 zárobkový pomer vrcholového manažmentu k štatistickému priemeru tvoril: v USA — 110 raz; v NSR — 21 raz; v Japonsku — 17 raz. Ak vyčíslime hodnotu štátnej podpory vyšších straníckych a štátnych úradníkov v ZSSR v období 1970-tych a 1980-tych rokov, tak sa ZSSR v tomto zozname ocitne ešte pred USA[277].

V kvalite riadenia, ktorá sa odrážala v produktivite spoločenskej práce, v kvalite vypúšťanej produkcie, tempách vypracovania a osvojenia nových druhov produkcie v sériovej výrobe, menované krajiny už vtedy nasledovali v opačnom poradí.

Za uplynulé štvrťstoročie «rejtingy»[278] menovaných krajín a tendencie ich ďalšieho rozvoja sa nezmenili: ZSSR sa rozpadol, a RF uviazlo v kríze, uchovávajúc si mnohonásobnú zárobkovú prevahu všakovakých «top-managerov», nomenklatúrnych štátnych úradníkov a sudcov nad štatistickým priemerom (V tomto ukazovateli bola RF v r. 2006 v trojici svetových lídrov, hoci bola všelikde na chvoste svetového zoznamu ohľadom úrovne produkcie v prepočte na obyvateľa — a v tomto ukazovateli sa odráža kvalita riadenia); v USA je vedecko-technický pokrok v mnohom výsledkom «skupovania mozgov» z celého sveta a narastajú problémy s dolárom, ktorý stráca pozíciu nesporne monopolnej svetovej valuty; NSR bola v priemere úspešná do začiatku svetovej finančno-ekonomickej krízy r. 2008 a nasledujúcich rokov; Japonsko — do začiatku tejto krízy bolo úspešné napriek tomu, že nemá svoju surovinovú a energetickú bázu.

To znamená, že v menovaných krajinách sú chyby riadenia v celospoločenskom rozsahu svojou závažnosťou priamo úmerné násobku pomeru výplaty vyšších riadiacich osôb ku štatistickému priemeru, a kvalita riadenia je k tomuto násobku nepriamoúmerná.

Píše o tom aj súčasný prezident USA B.H.Obama vo svojej knihe «Trúfalosť nádeje. Myšlienky o znovuzrodení amerického sna» (SPb, vydavateľstvo «Azbuka-klasika», r. 2008)[279]:

«… najvyššie platení štatutári[280] v posledných rokoch dopustili seriózne neúspechy v raste zisku svojich spoločností, zníženie hodnoty ich akcií, masové prepúšťania, zníženie rozmerov dôchodkových fondov.

Zvýšenie príjmov vedenia nie je vôbec spôsobené požiadavkami trhovej ekonomiky, ale kultúrou. Kým u priemerného pracovníka príjmy prakticky nerastú, mnohí predstavitelia vedenia bez výčitiek svedomia strkajú do vrecka všetko, čo im dovolia poddajné skrotené rady korporácií. Američania si dobre uvedomujú, nakoľko je zhubná takáto etika chamtivosti pre život spoločnosti (naša poznámka v citáte: — domáci byrokrati si neuvedomujú, že «pilujú konár na ktorom sedia»)[281]; v jednom z posledných prieskumov nazvali korupciu v štátnych štruktúrach a biznise, chamtivosť a úsilie o materiálne blaho dvomi z troch najserióznejších morálnych problémov, ktorým krajina čelí (prvým sa stal problém výchovy detí v správnom systéme hodnôt). Konzervatívci majú, možno, pravdu, keď žiadajú, aby vláda nezasahovala do systému určujúceho rozmer odmeňovania predstaviteľov vedenia. No konzervatívci by zároveň mali byť aspoň ochotní sa vyjadriť proti nemiestnemu správaniu na zasadaniach predstavenstva korporácií s rovnakým spravodlivým hnevom, s akým útočia na neslušné texty raperov» (str. 73, 74).

T.j. ak si želáme spoločenský a vedecko-technický pokrok a všeobecné blaho, tak príjmy vedenia, a najmä vrcholového, treba «priškrtiť» tak, aby neprekračovali priemerný štatistický ukazovateľ.

V takom prípade sféra riadenia (a najmä štátneho) nebude natoľko atraktívna pre chamtivcov, neschopných organizovať riadenie odhaľovania a riešenia problémov spoločnosti: vrcholové vedenie musí pracovať na ideu všeobecného blaha, dostávajúc pritom peňažnú sumu dostatočnú pre život, a nie na ideu osobného a rodinno-klanového obohacovania (prednostného oproti zvyšku spoločnosti) a následného získania alebo udržania sociálneho «elitárneho» statusu, oddanosť ku ktorému ich robí marionetami v rukách pohlavárov nadnárodnej globálnej úžerníckej korporácie a jej majiteľov.

Privlastňovaním si miliónov na nimi už uzákonených základoch, dokonca aj dobromyseľný vrcholoví politici takto trhajú spätné väzby v obvodoch cirkulácie informácií počas riadenia na úrovni 4. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia: takto nemôžu sami na sebe pocítiť negatívne následky svoje hlúpej politiky — kým väčšina žije z niekoľko tisíc rubľov mesačne, tak pre toho, čo si privlastňuje milióny a stovky miliónov rubľov a dolárov sú životné problémy väčšiny omnoho vzdialenejšie než Cannes alebo Courchevel[282].

3.3. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: teória a prax

3.3.1. Boľševická národná politika na základe interpretácie «mraksizmu» za čias Stalina

Zväz Sovietskych Socialistických Republík (ZSSR) sa od postsovietskej RosSiónie i ďalších štátov minulosti a súčasnosti v období vedenia strany a krajiny V.I.Leninom a po ňom J.V.Stalinom odlišoval tým, že základom jeho vnútornej a vonkajšej politiky bola sociologicko-ekonomická teória — marxizmus-leninizmus. Prítomnosť teórie (dokonca popri všetkých chybách «mraksizmu») zabezpečovala dostatočne jednotné chápanie cieľov štátnej politiky, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia jak v spoločnosti, tak aj na všetkých úrovniach a vo všetkých vetvách «vertikály moci».

Vzhľadom na tento systemotvorný princíp štátnosti ZSSR bolo porovnávanie reálneho života spoločnosti s teóriou — normou politického života krajiny približne prvých 35 rokov existencie najprv Sovietskeho Ruska, a potom ZSSR, t.j. v porevolučnom a v stalinskom období.

Týmto sa v po-stalinskom období ani v ZSSR, ani v postsovietskej RosSiónii nezaoberá nikto: ani jednotliví politici, ani politické strany, ani vedecko-výskumné inštitúty RAV, ani politicko-sociologické fakulty a katedry VŠ, ani novinársky korpus. Príčiny sú jednoduché: 1) mravná orientácia na zištnosť, a nie na službu rozvoja spoločnosti; a 2) slabomyseľnosť, neumožňujúca pochopiť úlohu teórie, ako jedného z faktorov zabezpečujúcich jak efektívnosť štátneho riadenia, tak aj konsolidáciu (zjednocovanie) spoločnosti.

Preto zrieknutie sa moci nad touto etapou plnej funkcie riadenia zo strany politickej «elity» štátu v po-stalinskom a postsovietskom období je len ďalší jej defekt.

Keďže v marxizme, podľa vzoru v r. 1917, neexistovali odpovede na všetky otázky, ktoré sa vynárali počas budovania socializmu, tak porovnávanie reality s teóriou bolo impulzom k tomu, aby sa teória rozvíjala v súlade s potrebami riešení jednotlivých konkrétnych úloh spoločenského rozvoja.

Pritom prebiehal boj o výklad nad nejednoznačne chápanou terminológiou marxizmu a jeho zamlčaní či už v duchu boľševizmu, alebo v duchu prvotného marxistického internacizmu. A v tom spočíval hlavný problém budovania socializmu, neriešiteľný bez odhalenia chýb «mraksizmu» a jeho zámeny v politike inou boľševickou teóriou uplatniteľnou v riadení.

Ako už bolo spomenuté v kapitole 3.2, úloha analýzy sovietskeho obdobia dejín našej krajiny v sebe zahŕňa 4 aspekty:

1. Ideály, ktoré sa hlásali ako cieľ politiky.

2. Ideológia, ktorá sa uchádzala o interpretáciu týchto ideálov a spôsobov ich uvedenia do života.

3. Politická prax RSDRS(b)[283] — VKS(b)[284] — KSSZ[285] a Sovietskeho štátu.

4. Život mravno-psychologicky rôznorodej spoločnosti pod mocou troch vyššie menovaných faktorov.

V kapitole 3.2 sme preukázali, že ideál vybudovania spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» bol vyhlásený cieľom štátnej politiky a že politika za čias Stalina bola skutočne zameraná na uvedenie tohto ideálu do života a na riešenie zodpovedajúcich úloh rozvoja kultúry a osobnostného rozvoja ľudí, pretože marxizmus to umožňoval.

V kapitole 3.1 bolo preukázané, že tento ideál bol podporovaný drvivou väčšinou obyvateľov krajiny v jeho praktickej činnosti, ktorá sa prejavila v úspechoch ZSSR v diele kultúrneho a ekonomického rozvoja.

A tento ideál likvidácie systému exploatácie «človeka človekom» nachádzal svoj dostatočne adekvátny prejav aj v dokumentoch strany boľševikov, aj v štátnych dokumentoch, vrátane tých, ktoré sa týkali politiky v oblasti vzájomných národných vzťahov.

K týmto dokumentom sa teraz obrátime. 16. zjazd VKS(b) sa konal 26. júna až 16. júla 1930 v Moskve, okrem iného[286] rozoberal aj problematiku vzájomných národných vzťahov v ZSSR s cieľom vypracovať «národnú politiku» počas realizujúceho sa budovania socializmu.

«V čom spočíva podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu[287] v našich súčasných podmienkach?

Podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu spočíva v snahe obísť národné rozdiely jazyka, kultúry, spôsobu života; v snahe pripraviť likvidáciu národných republík a oblastí; v snahe podkopať princíp rovnoprávnosti národov a skompromitovať politiku strany ohľadom nacionalizácie[288] aparátu <štátneho a straníckeho riadenia>, nacionalizácie tlače, školy a ďalších štátnych a spoločenských organizácií.

Odklonisti tohto typu pritom vychádzajú z toho, že nakoľko sa pri víťazstve socializmu národy musia spojiť v jedno, a ich národné jazyky sa musia premeniť na jednotný jazyk, tak prišiel čas na likvidáciu národných rozdielov a zrieknutia sa politiky podpory rozvoja národnej kultúry predtým utlačených národov.

Oni sa pritom odkazujú na Lenina, nesprávne ho citujúc, a občas Lenina priamo prekrucujú a ohovárajú:

Lenin povedal, že v socializme sa záujmy národov spoja do jedného celku — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnými republikami a oblasťami v záujmoch... internacionalizmu? Lenin povedal v r. 1913 v polemike s bundovcami, že heslo národnej kultúry je buržoáznym heslom — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s národnou kultúrou ľudu ZSSR v záujmoch... internacionalizmu?

Lenin povedal, že národný útlak a národné bariéry sa pri socializme odstraňujú — nevyplýva z toho náhodou, že je čas skoncovať s politikou prihliadania na národné osobitosti ľudu ZSSR a prejsť na politiku asimilácie v záujmoch... internacionalizmu? A tak ďalej a tak podobne[289].

Niet pochýb, že tento odklon v národnej otázke, navyše prikrývaný maskou internacionalizmu a menom Lenina, je najrafinovanejším a preto aj najnebezpečnejším druhom veľkoruského nacionalizmu[290].

Po prvé, Lenin nikdy nehovoril, že rozdiely medzi národmi musia zmiznúť, a národné jazyky musia splynúť do jedného spoločného jazyka v hraniciach jedného štátu, pred víťazstvom socializmu v celosvetovom rozsahu. Lenin, naopak, hovoril niečo presne opačné, a konkrétne, že „národnostné a štátne rozdiely medzi ľuďmi a krajinami... budú pretrvávať ešte veľmi a veľmi dlho aj po nastolení diktatúry proletariátu v celosvetovom rozsahu“[291] (zv. 25, str. 227).

Ako sa možno odkazovať na Lenina, a zabudnúť na túto jeho základnú poučku?

Pravda, jeden z bývalých marxistov, a dnes odpadlík a reformista, p. Kautský tvrdí niečo presne opačné tomu, čomu nás učil Lenin. On tvrdí, v rozpore s Leninom, že víťazstvo proletárskej revolúcie v rakúsko-nemeckom zjednotenom štáte v polovici minulého storočia by priviedlo k vytvoreniu jedného spoločného nemeckého jazyka a k ponemčeniu Čechov, nakoľko „len jediná sila zmeny zbavená púť, len jediná sila súčasnej kultúry, ktorú niesli so sebou Nemci, by bez akejkoľvek násilnej germanizácie zmenila na Nemcov zaostalých českých maloburžujov, roľníkov a proletárov, ktorým nič nedokázala dať ich úbohá národnosť“[292] (viď predslov k nemeckému vydaniu „Revolúcia a kontrarevolúcia“).

Prirodzene, že takáto „koncepcia“[293] úplne ladí so sociál-šovinizmom Kautského. S týmito názormi som aj zápolil v r. 1925 vo svojom vystúpení na Univerzite národov Východu. No vari pre nás, pre marxistov, ktorý chceme do konca zostať internacionalistami, môže mať nejaký pozitívny význam táto antimarxistická táranina prehnaného nemeckého sociál-šovinistu? Kto má pravdu, Kautský alebo Lenin? Ak má pravdu Kautský, čím potom vysvetliť ten fakt, že také pomerne zaostalé národnosti, ako Bielorusi a Ukrajinci, ktorí sú oveľa bližší k Veľkorusom, než Česi k Nemcom, sa v dôsledku víťazstva proletárskej revolúcie v ZSSR neporuštili, ale naopak, ožili a rozvili sa ako samostatné národy? Čím objasniť, že také národy ako Turkméni, Kirgizi, Uzbeci, Tadžici (nehovoriac už o Gruzíncoch, Arménoch, Azerbajdžancoch atď.), nezávisle od svojej zaostalosti, nielenže sa neporuštili v súvislosti s víťazstvom socializmu v ZSSR, ale naopak, ožili a rozvinuli sa do samostatných národov[294]? Či nie je jasné, že naši vážení odklonisti, v honbe za vzorovým internacionalizmom, padli do pazúrov kautskiánskeho sociál-šovinizmu? Či nie je jasné, že, obhajujúc jeden spoločný jazyk v hraniciach jedného štátu, v hraniciach ZSSR, sa v podstate dobývajú obnovenia privilégií predtým dominujúceho jazyka, a konkrétne – veľkoruského jazyka?

Kde sa stratil internacionalizmus? Po druhé, Lenin nikdy nehovoril, že odstránenie národného útlaku a spojenie záujmov národností do jedného celku je rovnocenné zničeniu národných rozdielov. My sme odstránili národný útlak. My sme odstránili národné privilégiá a zriadili sme národnú rovnoprávnosť. My sme odstránili štátne hranice v starom zmysle slova, hraničné stĺpy a colné zábrany medzi národnosťami ZSSR. Zriadili sme jednotu ekonomických a politických záujmov ľudov ZSSR. Znamená to však azda, že sme tým zároveň zničili národné rozdiely, národné jazyky, kultúru, spôsob života atď.? Samozrejme, že neznamená. No ak sa národné rozdiely, jazyk, kultúra, spôsob života atď. zachovajú, nie je vari jasné, že požiadavka odstránenia národných republík a oblastí v danej historickej etape je požiadavkou reakcionárskou, zameranou proti záujmom diktatúry proletariátu? Chápu azda naši odklonisti, že odstrániť teraz národné republiky a oblasti znamená zbaviť miliónové masy ľudov ZSSR možnosti získať vzdelanie v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti mať školu, súd, administráciu, spoločenské a iné organizácie a zariadenia v rodnom jazyku, zbaviť ich možnosti začleniť sa do budovania socializmu? Či nie je jasné, že v honbe za vzorovým internacionalizmom naši odklonisti padli do pazúrov reakcionárskych veľkoruských šovinistov a zabudli, úplne zabudli na heslo kultúrnej revolúcie[295] v období diktatúry proletariátu, majúce rovnakú silu pre všetky ľudy ZSSR, aj pre Veľkorusov, aj pre Neveľkorusov?[296]

Po tretie, Lenin nikdy nehovoril, že heslo rozvoja národnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu je reakcionárskym heslom. Naopak, Lenin vždy stál za tým, aby sa pomohlo ľudom ZSSR rozviť ich národnú kultúru. Pod vedením Lenina, a nikoho druhého, bola zostavená a prijatá na 10. zjazde strany[297] rezolúcia ohľadom národnostnej otázky, kde sa priamo hovorí o tom, že:

“Úloha strany spočíva v tom, aby pomohla pracujúcim masám neveľkoruských národov dobehnúť centrálne Rusko nachádzajúce sa v predstihu, pomôcť im: a) rozviť a upevniť u seba sovietsku štátnosť vo formách zodpovedajúcich národno-životným podmienkam týchto ľudov; b) rozvinúť a upevniť u seba v rodnom jazyku fungujúce súdy, administráciu, hospodárske orgány, vládne orgány, zostavené z miestnych ľudí, poznajúcich život a psychológiu miestneho obyvateľstva; c) rozvinúť u seba tlač, školu, divadlo, klubovú činnosť a celkovo kultúrno-osvetové zariadenia v rodnom jazyku; d) postaviť a rozvinúť širokú sieť kurzov a škôl, jak všeobecne-vzdelávacieho, tak aj profesionálno-technického charakteru, v rodnom jazyku”.

Či nie je jasné, že Lenin bezvýhradne hájil heslo rozvoja národnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu?

Vari nie je jasné, že odmietanie hesla nacionálnej kultúry v podmienkach diktatúry proletariátu znamená odmietanie nevyhnutnosti kultúrneho vzostupu neveľkoruských ľudov ZSSR, odmietanie nutnosti všeobecného povinného vzdelávania pre tieto národy, odovzdanie týchto národov duchovnej kabale reakcionárskych nacionalistov?

Lenin, skutočne, kvalifikoval heslo národnej kultúry pri nadvláde buržoázie ako heslo reakcionárske. No vari mohlo byť ináč?

Čo je to národná kultúra pri nadvláde národnej buržoázie? Svojim obsahom buržoázna a svojou formou národná kultúra, majúca za cieľ otráviť masy jedom nacionalizmu a upevniť nadvládu buržoázie.

Čo je to národná kultúra pri diktatúre proletariátu? Svojim obsahom socialistická a svojou formou národná kultúra, majúca za cieľ vychovať masy v duchu socializmu a internacionalizmu[298].

Ako si možno pliesť tieto dva principiálne odlišné javy, a nebyť v rozpore s marxizmom[299]?

Vari nie je jasné, že, bojujúc s heslom národnej kultúry pri buržoáznom režime, Lenin udieral po buržoáznom obsahu národnej kultúry, a po jej národnej forme?

Bolo by hlúpe predpokladať, že Lenin chápal socialistickú kultúru, ako kultúru beznárodnú, ktorá nemá takú či onakú národnú formu. Bundovci, skutočne, svojho času pripisovali Leninovi tento nezmysel. No z Leninových diel je známe, že ostro protestoval proti takejto klebete, rozhodne sa dištancujúc od tohto nezmyslu. Vari naozaj sa naši vážení odklonisti vytackali po stopách bundovcov[300]?[301]

Čo zostalo po všetkom povedanom z argumentov našich odklonistov?

Nič, okrem žonglovania vlajkou internacionalizmu a klebety na Lenina.

Odkláňajúci sa na stranu veľkoruského šovinizmu sa hlboko mýlia, ak si myslia, že obdobie budovania socializmu v ZSSR je obdobím búrania a odstraňovania národných kultúr. Vec stojí presne naopak. V skutočnosti je obdobie diktatúry proletariátu a budovania socializmu v ZSSR práve obdobím rozkvetu národných kultúr, socialistických svojim obsahom a národných svojou formou, pretože samotné národy v sovietskom systéme nie sú len obyčajnými „modernými“ národmi, ale národmi socialistickými, ako aj ich národné kultúry nie sú svojim obsahom obyčajnými, buržoáznymi kultúrami, ale kultúrami socialistickými.

Oni, zjavne, nechápu, že rozvoj národných kultúr sa musí rozviť s novou silou so zavedením a udomácnením všeobecne povinného základného vzdelania v rodnom jazyku. Oni nechápu, že len za podmienky rozvoja národných kultúr bude možné začleniť skutočne zaostalé národnosti do diela budovania socializmu.

Oni nechápu, že práve v tomto spočíva základ leninskej politiky pomoci a podpory rozvoja národných kultúr ľudov ZSSR.

Môže sa zdať zvláštnym, že my, prívrženci zjednotenia v budúcnosti národných kultúr do jednej spoločnej (aj formou, aj obsahom) kultúry[302], s jedným spoločným jazykom, sme zároveň prívržencami rozkvetu národných kultúr v danom okamihu, v období diktatúry proletariátu. No na tom nie je nič zvláštne. Národným kultúram treba umožniť sa rozvinúť a zdokonaliť, odhaliac všetky svoje potencie, aby bolo možné vytvoriť podmienky pre ich zjednotenie do jednej spoločnej kultúry s jedným spoločným jazykom v období víťazstva socializmu na celom svete. Rozkvet formou národných a obsahom socialistických kultúr v podmienkach diktatúry proletariátu v jednej krajine, kvôli ich zjednoteniu do jednej spoločnej socialistickej (formou aj obsahom) kultúry s jedným spoločným jazykom, keď proletariát zvíťazí na celom svete a socializmus vstúpi do každodenného života — práve v tomto spočíva dialektickosť leninského zadania otázky ohľadom národnej kultúry (zvýraznené nami v citáte: je to jedno zo stručných vyjadrení boľševického projektu globalizácie).

(…)[303]

Alebo, napríklad, leninské zadanie otázky týkajúcej sa práva národov na sebaurčenie, až po oddelenia sa. Lenin občas vykresľoval tézu o národnom sebaurčení v podobe jednoduchej formulky: „rozdelenie kvôli zjednoteniu“. Zaváňa to dokonca paradoxom. A pritom táto „protirečivá“ formulka odráža tú životnú pravdu Marxovej dialektiky, ktorá dáva boľševikom možnosť dobývať tie najnedostupnejšie pevnosti v oblasti národnej otázky.

To isté je potrebné povedať aj o formulke týkajúcej sa národnej kultúry: rozkvet národných kultúr (a jazykov) v období diktatúry proletariátu v jednej krajine s cieľom prípravy podmienok na ich odumretie a zjednotenie do jednej spoločnej socialistickej kultúry (a do jedného spoločného jazyka) v období víťazstva socializmu na celom svete.

Kto nepochopil tento svojráz a „protirečivosť“ nášho prechodného obdobia, kto nepochopil túto dialektiku dejinných procesov, ten je pre marxizmus mŕtvy[304].

Problém našich odklonistov spočíva v tom, že oni nechápu a nechcú pochopiť Marxovú dialektiku.

Tak stojí vec s odklonom k veľkoruskému šovinizmu.

Nie je ťažké pochopiť, že tento odklon odráža úsilie dožívajúcich tried predtým panujúceho veľkoruského národa si prinavrátiť stratené privilégiá.

Z toho pramení nebezpečenstvo veľkoruského šovinizmu, ako hlavné nebezpečenstvo v strane v oblasti národnej otázky.

V čom spočíva podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu?

Podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu spočíva v snahe izolovať sa a uzavrieť sa v rámci svojej národnej škrupiny, v snahe zatušovať triedne rozpory vo vnútri svojho národa, v snahe ochrániť sa pred veľkoruským šovinizmom formou odchodu zo spoločného budovania socializmu, v snahe nevidieť to, čo zbližuje a zjednocuje pracujúce masy národov ZSSR, a vidieť len to, čo ich môže vzájomne rozdeľovať.

Odklon k regionálnemu nacionalizmu odráža nespokojnosť dožívajúcich tried prv utlačených národov s režimom diktatúry proletariátu, ich snahu izolovať sa do svojho národného buržoázneho štátu a zriadiť tam svoju triednu prevahu.

Nebezpečenstvo tohto odklonu spočíva v tom, že kultivuje buržoázny nacionalizmus, oslabuje jednotu pracujúcich národov ZSSR a hrá na ruku intervenčníkom[305].

Taká je podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu.

Úloha strany spočíva v tom, aby viedla rozhodný boj s týmto odklonom a zabezpečila podmienky potrebné pre internacionálnu výchovu pracujúcich más ľudov ZSSR» (J.V.Stalin. Politický výkaz Ústredného výboru 16-mu zjazdu VKS(b). Diela. Zv. 12. — M.: 1949. Str. 362 — 371).

O 7 rokov, v predvečer prijatia novej Ústavy ZSSR (do platnosti vstúpila 5. decembra 1936[306]) sa J.V.Stalin znovu vrátil k otázke «národnej politiky» v krajine.

«Zväz Sovietskych Socialistických Republík vznikol, ako je známe, v roku 1922 na Prvom Zjazde Sovietov ZSSR. Vznikol na základoch rovnoprávnosti a dobrovoľnosti ľudov ZSSR. Dnešná platná Ústava, prijatá v roku 1924, je prvou Ústavou Zväzu SSR[307]. Bolo to obdobie, keď vzťahy medzi ľudmi ešte neboli patrične naladené, keď prežitky nedôvery k Veľkorusom ešte nezmizli, keď odstredivé sily ešte stále bežali. V týchto podmienkach bolo potrebné naladiť bratskú spoluprácu ľudov na základe ekonomickej, politickej a vojenskej vzájomnej pomoci, zjednotiť ich do jedného zväzového mnohonárodného štátu. Sovietska vláda nemohla nevidieť náročnosť tejto úlohy. Mala pred sebou neúspešné pokusy mnohonárodných štátov v buržoáznych krajinách. Mala pred sebou zmarenú skúsenosť starého Rakúsko-Uhorska. No aj tak sa vydala v ústrety skúsenosti vytvorenia mnohonárodného štátu, pretože vedela, že mnohonárodný štát zrodený na báze socializmu musí vydržať všetky skúšky.

Od tých čias prešlo 14 rokov. Obdobie dostatočné dlhé k overeniu v praxi. A čo sa stalo? Uplynulé obdobie nepochybne preukázalo, že pokus vytvoriť mnohonárodný štát, vytvorený na báze socializmu, sa úspešne vydaril. Je to nepochybné víťazstvo leninskej národnej politiky.

Čím vysvetliť toto víťazstvo?

Neprítomnosť exploatátorských tried, ktoré sú hlavnými organizátormi medzinárodnej bitky; neprítomnosť exploatácie, kultivujúcej vzájomnú nedôveru a podnecujúcej nacionalistické vášne; prítomnosť vo vláde robotníckej triedy, ktorá je nepriateľom každého zotročenia a verným nositeľom myšlienok internacionalizmu; skutočná realizácia vzájomnej pomoci ľudov vo všetkých oblastiach hospodárskeho a spoločenského života; a nakoniec, rozkvet národných kultúr ľudov ZSSR, národných formou, socialistických obsahom — všetky tieto a im podobné faktory priviedli k tomu, že sa od základu zmenil charakter ľudov ZSSR, vytratil sa z nich pocit vzájomnej nedôvery, rozvinul sa zmysel pre vzájomnú družbu, a takýmto spôsobom sa naladila skutočná bratská spolupráca ľudov v systéme jednotného zväzového štátu.

Vo výsledku tu teraz máme plne vyskladaný, a všetkými skúškami otestovaný, mnohonárodný socialistický štát, ktorého pevnosť by mohol závidieť ľubovoľný národný štát v ktorejkoľvek časti sveta.

Takéto sú zmeny, ktoré sa udiali za uplynulé obdobie v oblasti vzájomných národných vzťahov v ZSSR.

Takýto je celkový výsledok zmien v oblasti hospodárskeho a spoločensko-politického života v ZSSR, ktoré sa udiali za obdobie od roku 1924 do roku 1936» (J.V.Stalin. O projekte Ústavy Zväzu SSR: Prednáška na Mimoriadnom 8. Všezväzovom zjazde Sovietov 25. novembra 1936 — J.V.Stalin. Diela. Zv. 14. — M.: Vydavateľstvo «Spisovateľ». 1997. — str. 125, 126).

Takéto boli teoretické názory VKS(b) v leninsko-stalinskom období ohľadne problematiky vzájomných národných vzťahov, ktoré kultivovala v spoločnosti, a na základe ktorých budovala svoju politiku.

Neskôr, v chruščevsko-brežnevskom období sa KSSZ[308] týchto názorov nezriekala, hoci v systéme straníckeho vzdelávania ich radšej nepodávala v interpretácii J.V.Stalina, ale v prerozprávaní splnomocnených vedcov-«mraksistov», a akúkoľvek vlastnú alternatívu v duchu «prekonania následkov kultu osobnosti Stalina» nepredkladala. Avšak v tomto období teória prestala ležať v základoch politiky, a jej roztrieštené tézy sa začali používa na «povedečťovanie» politiky, ktorá pramenila z iných zdrojov.

Po smrti L.I.Brežneva (6 (19).12.1906 — 10.11.1982), J.V.Andropov (2 (15).06.1914 — 09.02.1984), stojaci na čele strany (a neskôr aj štátu) sa pokúsil vrátiť k podloženiu politiky teóriou[309], avšak jeho vláda trvala krátko a zmeniť štýl straníckeho a štátneho riadenia sa mu nepodarilo. Po krátkotrvajúcom prevzatí funkcie hlavy strany a štátu K.U.Černenkom (11 (24).09.1911 — 10.03.1985) sa najvyššou úradnou osobou stal M.S.Gorbačov, ktorého intelekt a podpapučnícka povaha neumožňovali ho bližšie púšťať k štátnemu riadeniu. To bola jedna z príčin, kvôli ktorej sa, po prvé, prestavba začala bez akejkoľvek teoretickej prípravy zo strany ZSSR[310], a po druhé, počas nej tím chránencov CIA na čele so «zverbovaným»[311] členom Politbyra ÚV KSSZ A.N.Jakovlevom vôbec nedovoľoval akékoľvek diskusie v spoločnosti a na straníckych konferenciách a zjazdoch ohľadom adekvátnosti sociologicko-ekonomických teórií v ZSSR a v zahraničí, ich uplatniteľnosti v praxi a rozvoji, napriek tomu že deklaroval «otvorenosť[312]».

Jediné, čo bolo v podmienkach «otvorenosti» behom «prestavby» v ZSSR reálne zakázané — bolo obhajovať ideál života spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» a rozvíjať teoretickú bázu uvedenia tohto ideálu do života[313].

V dôsledku tohto všetkého dohromady:

Tie názory v otázke vzájomných národných vzťahov, spôsobov a prostriedkov ich harmonizácie, ktoré vyjadril J.V.Stalin v r. 1912 a v rokoch budovania socializmu — predstavujú sami osebe najvyššiu úroveň teoretického zabezpečenia «národnej politiky» v našej krajine za celú jej známu históriu.

A majú tiež globálny prevratný význam.

Marxistický termín «formou národná a obsahom socialistická kultúra» treba chápať v tom zmysle, že národné jazyky a tradície sa zachovávajú a rozvíjajú, a v tom sa prejavuje svojráznosť a rozdielnosť národných kultúr, pritom však sa v každej národnej kultúre vykoreňuje všetko to, čo predstavuje rôzne formy exploatácie «človeka človekom» a systémovo neorganizovaného parazitizmu jedných na práci a živote druhých.

No vyjadrené J.V.Stalinom a hore uvedené názory a prax života spoločnosti v ZSSR si vyžadujú komentár, pretože bez toho nemožno zhodnotiť perspektívy harmonizácie vzájomných národných vzťahov ani v RF, ani v «postsovietskom priestore», ani vo zvyšnom svete.

3.3.2. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: prax a závery po rozpade ZSSR

Avšak tie názory, ktoré vyjadril J.V.Stalin o stave vecí v ZSSR a o problematike budovania socializmu a komunizmu v mnohonárodnej krajine, zďaleka nie vo všetkom zodpovedali realite. Základné príčiny toho spočívali v tom, že:

● po prvé, vyjadroval sa v terminológii marxizmu, v ktorej od začiatku chýbali slová pre pomenovanie celého radu javov, ktoré sa objektívne vyskytovali v spoločnosti, a významový obsah mnohých termínov bol buď málo presný na odhalenie a vyriešenie problémov spoločenského rozvoja, alebo bol protirečivo nejednoznačný;

● po druhé, Sovietske Rusko a ZSSR — boli od začiatku projektom globálneho nadžidovského prediktora, vykonávajúceho svoju politiku prostredníctvom židovskej diaspóry a masonstva, čo pre J.V.Stalina nebolo tajomstvom[314]. No v kultúre ZSSR tej doby to bolo tajomstvom, nedostupným adekvátnemu[315] chápaniu väčšiny spoločnosti a najmä — tými vrstvami spoločnosti, ktoré boli do roku 1917 «prostým ľudom». V dôsledku toho J.V.Stalin nemohol hovoriť otvorene, v priamej forme o mnohých javoch politického života krajiny a sveta, nakoľko v tom prípade by ho «bratia»-masoni pochovali skôr, než by sa stihla sformovať konceptuálne mocná sociálna skupina[316], realizujúca z vlastnej iniciatívy boľševický projekt globalizácie (alternatívny biblickému), čo by urobilo nemožným povestný «kult osobnosti» a mohlo by ochrániť J.V.Stalina od «bratov»-masonov (aj istinných marxistov, aj buržoáznych-liberálov), a tiež od miestneho «provincionálneho» (ak použijeme masonskú terminológiu) znacharstva s jeho ambíciami parazitickej moci nad nevzdelaným davom vo svojej «provincii»;

● po tretie, J.V.Stalin bol tiež len človek, aj keď nie priemerný, t.j. on vyrástol v ruskej mnohonárodnej kultúre v určitom štádiu jej rozvoja, kvôli čomu bolo jeho chápanie sveta (subjektívne obrazy v ich lexikálnom vyjadrení) v mnohom ohraničené dosiahnutou úrovňou rozvoja kultúry tej doby — dokonca popri tom, že v niektorých aspektoch svojim videním sveta (t.j. v aspekte vnímania sveta a obrazných subjektívnych predstavách o živote) predbehol o 100 — 150 rokov základnú štatistickú masu svojich súčasníkov, vrátane mnohých popredných politikov svetovej úrovne tej doby.

Hlavné problémy budovania socializmu v ZSSR v stalinskom období aj neskôr pramenili z nezrozumiteľnosti «mraksizmu» v objasňovaní problematiky riadenia vo všetkých sférach života spoločnosti. Dôsledkom tohto sa stala praktická nerealizovateľnosť slávnej «diktatúry proletariátu» — jedného zo základných nariadení marxizmu, charakterizujúceho moc v rukách spoločnosti v období budovania socializmu a komunizmu, kým spoločnosť ešte zostáva triedne rozdelená.

Štátnosť, to je subkultúra profesionálneho riadenia vecí celospoločenského významu, s ktorými si ľudia nedokážu poradiť samostatne alebo na základe epizodickej samoorganizácie amatérov.

Preto, bez chytráckeho mudrovania, termínom «diktatúra proletariátu» treba nazývať taký režim štátnej moci, kedy sa kompletizácia celej sféry štátneho riadenia uskutočňuje predstaviteľmi robotníckej triedy.

Avšak robotnícka trieda ani pred r. 1917, ani po ňom, ani v súčasnosti vo svojej väčšine nedisponovala a nedisponuje potrebným vzdelaním pre profesionálnu činnosť v sfére štátneho riadenia. Isteže, možno na prácu v orgánoch štátnej moci pripravovať predstaviteľov robotníckej triedy, ktorým potenciál ich osobného rozvoja umožňuje osvojiť si nevyhnutné vedomosti a zručnosti, a mravno-etické kvality budú dávať nádej, že ak sa títo ľudia dostanú k moci, tak ju nezačnú zneužívať v záujme svojho osobného a rodinno-klanového egoizmu ku škode zvyšnej spoločnosti a škode diela budovania socializmu a komunizmu ako sociálneho systému, v ktorom niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom»[317]. Avšak, vstúpením do sféry riadenia v úlohe profesionálnych riadiacich pracovníkov, dokonca ak sa aj «ne-elitarizujú», tak v podstate prestávajú byť robotníckou triedou, v dôsledku čoho «diktatúra proletariátu» sa znova stáva iba heslom, ak skúmame samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia.

V podmienkach ZSSR robotnícka trieda i ostatní pracujúci mohli reálne kontrolovať či štátna politika zodpovedá úlohe budovania komunizmu len cez poslancov, ktorí v intervale medzi zasadnutiami Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, a cez inštitúty vnútrostraníckej demokracie v VKS(b), a neskôr v KSSZ, aj to len v prípadoch, keď si vedeli podriadiť vnútrostranícke inštitúty pod seba. T.j. diktatúra proletariátu (ako politický jav, a nie ako heslo epochy) mohla reálne obopínať len niektoré etapy plnej funkcie riadenia (PFR), avšak nie celú PFR vo vzťahu k spoločnosti. Programovo-adaptívny modul sa pritom ocital mimo moc reálnej diktatúry proletariátu — v moci «aparátčikov[318]»: straníckeho, odborového a štátneho úradníckeho korpusu. A otázka ohľadom konceptuálnej moci v marxizme vôbec nevyplynula, a vzdelanie väčšiny a šírka ich obzoru bola nedostatočná k tomu, aby sa stali globálno-konceptuálne mocnými v praxi — bez akéhokoľvek teoretického základu.

Takýto pohľad na «diktatúru proletariátu» nezodpovedá popisu jej funkcie J.V.Stalinom v práci «K otázkam leninizmu» v hlave «5. Strana a robotnícka trieda v systéme diktatúry proletariátu»[319].

A problém spočíval v tom, že do schopnosti realizovať samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia na základe schémy «diktatúry proletariátu», opísanej J.V.Stalinom, alebo na základe nejakej inej schémy spoločnosť ani v ZSSR, ani v iných krajinách v tom období dejín svetonázorovo a mravno-psychologicky ešte nedorástlo.

A ako následok, ak sa obrátime k «Výročnej správe 17. zjazdu strany o práci ÚV VKS(b)»[320], s ktorou J.V.Stalin vystúpil pred delegátmi zjazdu 26. januára 1934, tak v texte správy sa — ako o jednej z hlavných prekážok a hrozieb pre dielo budovania socializmu — nejedenkrát vraví o «kancelársko-byrokratickej metóde vedenia», ktorá sa v ZSSR sformovala k tomu času a ktorá sa stala jednou z hlavných príčin jeho krachu v r. 1991, a dnes predstavuje vcelku reálnu hrozbu pre budúcnosť RF. A na tom istom mieste J.V.Stalin zadáva úlohu likvidácie «kancelársko-byrokratickej metódy riadenia» vo všetkých zložkách štátneho aparátu. No J.V.Stalin nebol prvým ani posledným vodcom Sovietskeho štátu, ktorý narazil na hrozbu byrokratizmu dielu budovania socializmu.

Ako si možno prečítať v jednom z referátov ponúkaných cez internet pre lajdáckych študentov:

«Lenin byrokraciu nikdy nepovažoval za triedu, v jeho očiach to bol len buržoázny prežitok v sovietskom aparáte, ktorý bolo potrebné vykoreniť. Po októbrovej revolúcii začal s obavou hovoriť o všadeprítomnom byrokratizme v straníckom i sovietskom aparáte a na konci života dospel k záveru, že ak aj niečo zahubí socializmus, tak to bude byrokratizmus» (http://www.nestudent.ru/show.php?id=43497&p=1).

Skutočne, v časoch V.I.Lenina a J.V.Stalina sa byrokracia v ZSSR ešte nestihla sformovať do spoločenskej triedy[321]. No podmienky k tomu, aby sa s postupom času stala triedou, pričom triedou exploatátorskou, boli už vtedy. Tieto podmienky zosilneli po zrušení «partmaxima»[322]. A v po-stalinských časoch, keď sa zastavil odstrel profesionálne neadekvátnych a predajných karieristov, sa predpoklady naplnili, a byrokracia, z ktorej sa stala exploatátorská trieda[323], sa zriekla mravne nevyhovujúcich (pre exploatátorov) ideálov socializmu-komunizmu, zradila ľud a ZSSR zapredala buržujom, nakoľko kvôli nahromadeniu slabomyseľnosti vo svojich radoch sa stala nekompetentnou a neschopnou riadiť krajinu[324]. Nakoniec, po uplynutí pol storočia sa naplnila prognóza L.D.Trockého[325].

Neposlednú úlohu v tomto zohrával aj sociálny jav, ktorý sa v Stalinových časoch nazýval «buržoáznym prerodom»[326]. Takto v správe 17. zjazdu J.V.Stalin hovorí o ľuďoch «so známymi zásluhami v minulosti», ktorí sa stali «veľmožmi»,

«ktorí si myslia, že stranícke a sovietskej zákony nie sú písané pre nich, ale pre hlupákov. Sú to tí istí ľudia, ktorí nepokladajú za svoju povinnosť plniť rozhodnutia strany a vlády, a ktorí rozvracajú, takýmto spôsobom, základy straníckej a štátnej disciplíny. Na čo sa spoliehajú, porušujúc stranícke a sovietske zákony? Dúfajú, že Sovietska vláda sa ich neodváži dotknúť pre ich staré zásluhy. Títo nafúkaní veľmoži si myslia, že sú nenahraditeľní a že môžu beztrestne porušovať rozhodnutia vedúcich orgánov. Čo urobiť s takými pracovníkmi? Treba ich bez váhania odvolať z vedúcich pozícií, nehľadiac na ich zásluhy v minulosti. (Výkriky: „Správne!“.) Treba ich presunúť na nižšiu funkciu a zverejniť to v tlači. (Výkriky: „Správne!“.) Je to potrebné, aby sme zrazili pýchu z týchto nafúkaných veľmožov-byrokratov a postavili ich kam patria. Je to potrebné, aby sme posilnili stranícku a sovietsku disciplínu v celej našej práci. (Výkriky: „Správne!“. Potlesk.)».

Tieto obvinenia-varovania[327] neboli klebetným výmyslom J.V.Stalina, znevažujúcim «leninskú gardu», vyplývajúcim akoby z jeho úsilia dopredu ospravedlniť zamýšľané represie. Ich spravodlivosť s odstupom desaťročia priznal V.M.Molotov, čím zároveň priznal svoje vlastné odpadlíctvo od boľševizmu a ideálov komunizmu. V jednom z rozhovorov s ním F.I.Čujev začal reč o K.J.Vorošilovi (podobne, ako V.M.Molotov, M.I.Kalinin, N.I.Ježov a mnohí ďalší činitelia tých rokov boli ženatí s židovkou — k otázke ohľadom charakteru porevolučnej stranícko-sovietskej «elity»). V.M.Molotov, charakterizujúc K.J.Vorošilova, to zhrnul takto:

«Pravdaže, povedal by som, on (J.V.Stalin: naše spresnenie kontextu v citáte) mu celkom nedôveroval. Prečo? Nuž, všetci sme, prirodzene, mali také slabosti — flákať sa[328]. Priučili sme sa, to nemožno poprieť. Všetko máme už hotové, všetko zadarmo. A on sa začal flákať (vyčlenené nami v citáte[329])» (F.I.Čujev. Molotov: pološtátny vládca. — M.: OLMA-PRESS. 1999. — str. 380; viď. tiež: http://militera.lib.ru/db/chuev_fi/index.html).

— T.j. nejaká časť bojovníkov proti exploatácii «človeka človekom», upadnutím do «buržoázneho prerodu», sama sa vydala na cestu exploatácie «človeka človekom», zastávajúc rôzne funkcie na všetkých stupňoch všetkých vetiev hierarchii moci v ZSSR. A táto časť vykonávala kádrovú politiku, dávajúc prednosť pri postupe do riadiacich funkcií sebe podobným. O vyslovenom rozkvete «buržoáznych prerodov» v ZSSR vo vyšších mocenských orgánoch, 29 rokov po 17. zjazde, viď pamäti E.S.Vargu[330] «Otvoriť za 25 rokov», napísané ním krátko pred smrťou v r. 1963. Konkrétne, tu píše:

«Nikdy sa u nás nehovorilo a nepísalo tak veľa o «komunistickej morálke», o formovaní «komunistickej osobnosti», ako teraz. Nikdy nebolo tak do očí bijúce protirečenie medzi oficiálne vyhlásenou ideológiou a skutočnými vzťahmi medzi ľuďmi, ako teraz. Až na zriedkavé výnimky, každý človek v Sovietskom zväze sa usiluje o to, aby si zvýšil svoje príjmy. Tak ako v kapitalizme, toto tvorí hlavnú náplň života ľudí. Ak by šla reč len o tých širokých vrstvách obyvateľstva, ktorých mesačný plat tvorí 30 — 80 rubľov a u ktorých je takáto snaha pochopiteľná a odpustiteľná; ale keď to isté robia aj ľudia s dostatočným príjmom — to už nie je zlučiteľné so socializmom!

Vybudovanie spoločnosti výhradne na princípe «odmeny podľa práce», t.j. podľa prospešnosti, 46 rokov po Októbrovej revolúcii vedie k hlbokému morálnemu rozkladu sovietskej spoločnosti. Ľudia, vrátane vyššej vrstvy byrokracie, sa usilujú zvýšiť si svoje príjmy nielen pomocou väčšieho pracovného nasadenia, ale aj pomocou rôznych iných prostriedkov: okrádania štátu, špekulácií (Smirnov, tajomník Krymského krajského výboru), vydania vojenských tajomstiev (Peňkovskij), krádeže osobného majetku, až po prisvojenie si cudzích rukopisov; a to všetko — počnúc od školy. Opis všetkých vycibrených metód podvodov, pomocou ktorých sa majetok a príjmy štátu (a iných socialistických organizácií) dostávajú do súkromných rúk, by si vyžadoval veľa zväzkov.

Ako s tým možno skoncovať? Možno azda naplniť princíp rozdeľovania podľa práce komunistickým obsahom? A zlúčime vôbec v dlhodobom meradle princíp vlastníctva so socializmom? (...)

Zamestnanec sovchozu[331] mesačne zarába 30 — 50 rubľov; akademik približne 1000 rubľov, t.j. 20x — 30x viac. A aké sú reálne príjmy tých, ktorí patria k byrokratickej špičke, k vládnucej vrstve v štáte? A lepšie povedané, koľko platí štát mesačne sám sebe?

To nevie nikto!

Každý ale vie, že pod Moskvou existujú chaty — samozrejme, štátne; pri nich sa neustále nachádza 10 — 20 členná hliadka, okrem toho, záhradníci, kuchári, chyžné, špeciálni lekári a zdravotné sestry, šoféri atď. — dohromady 40 — 50 ľudí obsluhy. Toto všetko platí štát. Okrem toho, prirodzene, existuje ešte mestský byt s náležitou obsluhou a, prinajmenšom, ešte jedna chata na juhu. Majú špeciálne osobné vlaky, osobné lietadlá, oboje s kuchyňou a kuchármi, osobné jachty a, samozrejme, množstvo automobilov a šoférov, ktorí dňom i nocou obsluhujú ich samotných a členov ich rodín. Oni bezplatne dostávajú, alebo, prinajmenšom, dostávali skôr (ako to je teraz, presne neviem) všetky potraviny a ostatné predmety spotreby.

Koľko to všetko stojí štát? To veru neviem! Ale viem, že na zabezpečenie takejto životnej úrovne v Amerike je potrebné byť multimilionárom! Len odmena 100 ľudí osobnej obsluhy by mesačne stála približne 30 — 40 tis. dolárov. Spolu s ostatnými nákladmi by to tvorilo viac než pol milióna dolárov ročne!

Ako sa má udiať prechod ku komunizmu, k «rozdeleniu podľa potrieb» od takéhoto rozdeľovania príjmov a všeobecnej snahy k čoraz väčšiemu navyšovaniu «životnej úrovne»?

Hovorí sa, že bude úplný dostatok! Či sa však vzdá vrchnosť takéhoto života, pri ktorom ich obsluhuje celá 100 členná horda, či sa začnú azda obsluhovať sami? Veď je jasné, že za komunizmu nemôže byť nikto sluhom toho druhého (s výnimkou lekárov, zdravotných sestier atď.).

Je vôbec mysliteľný prechod ku komunizmu z dnešnej, morálne rozvrátenej spoločnosti, s tisícnásobnými rozdielmi v príjmoch a nespočetnými privilégiami?

Alebo je dnešný stav večný?

Zomriem žiaľom. (...)

Teraz sa bojím, že som veľmi podcenil rozmery tej časti národného dôchodku, ktorú dostávajú privilegované vrstvy. Napríklad, trinásť (!) dcér (a sestier) Kalinina dodnes žijú vo vládnych chatách s personálom, ktorý platí štát, sú dotované atď. (M.I.Kalinin zomrel v r. 1946, pamäti E.S.Vargu sú z r. 1963: naša poznámka k citátu). Chruščev si za desať rokov postavil 13 nových prepychových víl. V Kryme na brehu mora bola preňho postavená nová rezidencia; len spevnenie brehu vyšlo na 8 miliónov (nových) rubľov! (v r. 1961 bola vykonaná peňažná reforma — desaťnásobné zníženie nominálnych cien, výplat atď.: naše objasnenie v citáte). V Krymskej rezervácii na mieste starej loveckej chaty bol postavený mramorový palác atď.

V Sovietskom Zväze neexistuje žiadna štatistika ohľadom reálneho rozdelenia príjmov v rôznych vrstvách obyvateľstva. Preto nevieme povedať, aká veľká je časť, ktorú dostáva vládnuca byrokracia — takmer výlučne komunisti. Jednako však vieme, že počet ministrov, tajomníkov krajských výborov neustále narastá. V Číne s jej 700 miliónmi obyvateľov je dohromady 57 ministrov. U nás pri 230 miliónoch ľudí je ich niekoľko sto...» (http://library.rksmb.org/text/e4a96086501947c1955be017ff782b88.rtf: s odkazom na článok v časopise «Polis», № 2, r. 1991).

Pritom sa vo všezväzovej «elitarizujúcej sa» byrokracii začali oddeľovať nacionalistické vetvy, ktoré boli, ako zvyčajne, pod kontrolou vetvy stúpencov globálneho internacizmu lokalizovanej v ZSSR. Rozvoj týchto procesov (pri ich tolerovaní ľudmi krajiny) umožnil internacistom v rokoch «prestavby» rozohrať nacionalistickú a buržoázno-liberálnu kozmopolitickú kartu v procese zlomyseľného rozvratu ZSSR a odstránenia socialistických základov.

Ide o to, že vzhľadom na opísané, v ZSSR bolo možné byť nespokojným s jednou z dvoch vecí:

● buď v princípe s tým, že sa v krajine buduje komunizmus ako typ spoločnosti, v ktorej niet miesta pre exploatáciu «človeka človekom»;

● alebo s tým, že v procese uvádzania tohto ideálu do života sa vyskytujú chyby a, okrem toho, proces budovania komunizmu sprevádzajú rôzne druhy zneužitia, jak zo strany stranícko-štátnej moci (vrátane zahraničných agentov v jej radoch), tak aj zo strany «bežných ľudí».

V r. 1985 takzvanú «prestavbu» začali agresívni paraziti, prikrívajúc svoju politiku odstránenia socialistických základov a rozdelenia ZSSR táraninami ambicióznych sčítaných hlupákov, mravno-psychologicky identických s Bandar-Logmi; prestavbu začínali tí, ktorí boli v princípe nespokojní so socializmom, a želali si raz a navždy zatvoriť perspektívu komunizmu ako spoločnosti, v ktorej nebude miesto pre exploatáciu «človeka človekom», t.j. nebude miesto pre agresívny parazitizmus ich samotných a ich dedičov na živote ľudstva a biosfére Zeme.

Keď táto hanebná podstata «prestavby» začala byť na konci 1980-tych rokov citeľnou, tak niektorí ľudia, odmietajúci hlúpu a pokryteckú politiku režimu stvárneného M.S.Gorbačovom, sa rozhodli pustiť do politickej iniciatívy: na iných mravno-etických základoch vypracovať a uviesť do života alternatívny politický kurz, ktorý by vyjadroval životné ideály jak ich samotných, tak aj drvivej väčšiny ľudí žijúcich svojou prácou za mzdu, a viac či menej mravne pripravených žiť v spoločnosti, v ktorej nieto miesto pre parazitizmus. Práve výsledkom tejto iniciatívy sa objavila, rozvíja sa a šíri Koncepcia spoločenskej bezpečnosti. No táto činnosť — nie je čímsi «inovatívnym», čo sa zjavilo nevedno odkiaľ a ako, ale je systematickým pokračovaní a rozvitím procesov bežiacich v sovietskej spoločnosti mimo byrokratickú «nomenklatúru», a ešte skôr — vo všetkých vrstvách spoločnosti Ruského impéria[332]: mimo «nomenklatúru» pracovala a šírila sa iná etika, podmienená inou — nie «elitárnou» mravnosťou. Preto sa obrátime k preskúmaniu toho, čo sa dialo v ZSSR za hranicami byrokratickej «nomenklatúrnej» korporácie.

V ZSSR drvivá väčšina obyvateľstva od momentu zavŕšenia kolektivizácie poľnohospodárstva v prvej polovici 1930-tych rokov pracovala v kolektívoch. Na rozdiel od «nomenklatúrnej» byrokracie, ktorá sama sebe vypisovala plat a určovala spektrum štátneho zabezpečenia pre seba a svoje rodiny na úkor zvyšnej spoločnosti a bez ohľadu na kvalitu riadenia hospodárstva krajiny, kvalita života a možnosti kariérneho rastu väčšiny tých, ktorí pracovali v kolektívoch, a ich rodín boli podmienené práceschopnosťou príslušného kolektívu.

A práceschopnosť všetkých kolektívov je podmienená zladenosťou kolektívu, v ktorej základe leží: 1) mravne podmienená etika, ako prostriedok stmelenia množstva jednotlivcov do jednotného kolektívu a 2) špecifický profesionalizmus každého z účastníkov kolektívu. Bez tohto sa aj najlepšia (vo funkčnom zmysle) organizačná štruktúra[333] stáva nefunkčnou.

Hoci mzdový systém a systém prerozdelenia práv prístupu k spoločenským fondom spotreby bol pre byrokratický charakter riadenia v ZSSR dosť vzdialený od ideálu (v aspekte stimulovania k svedomitej práci a tvorbe[334]) a odohrávali sa v ňom rôzne zneužitia moci, predsa len to malo svoj rozhodný vplyv na makroúrovni ekonomiky v dlhších časových intervaloch dejín. V tých podmienkach, ktoré už boli sformované makroúrovňou štátneho riadenia, mali na mikroúrovni (v kolektívoch, a tiež v aspekte riešenia všedných životných problémov) v krátkych časových intervaloch dejín (od niekoľkých rokov do niekoľkých desaťročí aktívnej pracovnej činnosti v živote pokolenia) rozhodujúci význam práve: vlastný profesionalizmus a etické zručnosti spolupráce s druhými členmi kolektívu.

Toto bolo v ZSSR charakteristické pre všetky kolektívy, ktorých pracovné výsledky neboli formálnym súčtom výsledkov individuálnej práce jeho členov[335], ale výtvorom[336], do ktorého každý účastník vniesol svoj vklad, ktorý podmienil úspešnú prácu druhých členov kolektívu a spoločný výsledok jeho celkovej práce.

Pochopiteľne, že za takýchto podmienok v neformálnych hodnoteniach[337] kolektívom ktoréhokoľvek svojho člena bolo hlavné:

● aby človeku bolo možné zveriť nariadenú časť spoločného diela;

● aby iniciatíva tohto človeka, pri svojom prejave, bola zameraná na zvyšovanie práceschopnosti celého kolektívu, t.j. na rast profesionalizmu každého jeho člena a celkovú zladenosť kolektívu, a nie na to, aby riešil nejaké svoje vlastné úlohy na úkor a škodu ostatných.

Ak to tak je, potom otázka národnej príslušnosti dotyčného profesionála má pre kolektív význam iba v aspekte prekonania «jazykovej bariéry», čo je nutné pre zabezpečenie zladenosti kolektívu v ciele dosiahnuť vysokú práceschopnosť[338].

Samozrejme, vyššie opísané je ideál, od ktorého existujú v reálnom živote rôzne odchýlky. No princípy tvoriace tento ideál sú funkčné, a tie boli v ZSSR systemotvorným faktorom.

A s týmto systemotvorným faktorom musela vyššia vládna byrokracia a jej oblastná periféria v kolektívoch rátať, pretože v opačnom prípade pod vplyvom nespravodlivostí a zneužití, páchaných v kolektívoch a ich úsekoch vyšším aj nižším vedením, kolektívy strácali svoju práceschopnosť, a toto napokon privádzalo vedúcich k nutnosti sa zodpovedať pred svojimi nadriadenými za zlyhanie prác. Toto je obzvlášť charakteristické pre stalinskú epochu, hoci aj počas nej sa diali zďaleka nie ojedinelé prípady označenia vinníkov z radu nezúčastnených. No dokonca aj v brežnevských «stagnujúcich» časoch boli tieto systemotvorné princípy dôležitými v živote kolektívov a celej krajiny. Zrieknutie sa týchto princípov na makroúrovni bolo zrealizované v rokoch prestavby klikou «Jakovleva — Gorbačova», čomu čeliť na mikroúrovni ktoréhokoľvek jednotlivého kolektívu (závodu, kolchozu, VVÚ, vojenského oddielu a pod.) bolo nemožné, keďže nástroje priameho vplyvu na makroúroveň z úrovne kolektívu (okrem «mystických»[339]) v ZSSR neboli, ako nie sú ani v postsovietskej RosSiónii.

Po vyjasnení tohto sa možno obrátiť k vzájomným národným vzťahom ako takým. Pracovná migrácia je jednou zo zložiek života organizačne a technologicky rozvitých a rozvíjajúcich sa touto cestou spoločenstiev. V ZSSR tiež prebiehala pracovná migrácia, a pritom pracovná migrácia zachvacovala všetky oblasti vzniku národných kultúr na území krajiny. Preto sa všade v kolektívoch nutne objavovali noví ľudia, pochádzajúci z oblastí vzniku iných národných kultúr.

Pritom v priebehu desaťročí ľudia cestovali za trvalým pobytom jak z rozvinutejších (v technosférno-civilizačnom zmysle) regiónov krajiny do menej rozvinutých s cieľom ich pozdvihnutia na úroveň rozvinutých, tak aj z menej rozvinutých do rozvinutejších s cieľom získania vzdelania a práce v profesiách, aké sa nenachádzali v ich «malej vlasti»[340]. Kvôli tomuto boli kolektívy mnohonárodné, a ruský jazyk bol jazykom medzinárodnej komunikácie a integrácie jednotlivcov do mnohonárodnej spoločnosti pri zachovaní národných jazykov v regiónoch vzniku národných kultúr aj v diaspórach za ich hranicami.

Náš život je taký, že približne polovicu nášho bdelého času trávime v práci, a preto nutne dochádzalo k tomu, že medzi ľuďmi počas práce v kolektívoch vznikali priateľské vzťahy, a časť manželstiev vznikala medzi pracovníkmi jedného a toho istého kolektívu (to posledné bolo obzvlášť charakteristické v «mestotvorných podnikoch»[341], v ktorých pracovala polovica (i viac) obyvateľov príslušnej územnosprávnej jednotky). No priateľstvo aj láska, ktoré vznikali v kolektívoch medzi jeho členmi, národné hranice nepoznali.

Pritom národná politika Sovietskej vlády v stalinskej epoche bola skutočne zameraná na to, aby vykorenila národný útlak jedných etnických skupín inými pomocou toho, že poskytovala možnosť získať všetkým národnostiam akokoľvek vysoké vzdelanie v rôznych oblastiach aj realizovať získané vedomosti v praktickej činnosti. Pritom ľudí si cenili za ich mravno-etické kvality a profesionalizmus, a nie pre ich etnický pôvod.

Tento princíp sa rozširoval aj na hodnotenia (prostými ľuďmi) predstaviteľov riadiacej sféry, preto výhrady k tomu, že J.V.Stalin bol Gruzínec, bratia M.M a L.M.Kaganoviči — židia, V.M.Molotov, M.I.Kalinin, S.M.Budjonnyj — Rusi, E.S.Varga — žid z Rakúsko-Uhorska, A.I.Mikojan a jeho brat (letecký konštruktér) — Arméni, K.K.Rokossovskij — Poliak atď., nevznikali.

Ak výhrady aj vznikali, tak to bolo v súvislosti s činnosťou každého z nich, ako takou. A len v tých najmenej vzdelaných vrstvách spoločnosti bola neprijateľná (z ich pohľadu) činnosť rôznych úradných osôb objasňovaná ich «cudzorodým pôvodom» — reálnym alebo prisudzovaným napriek skutočnosti; no presne rovnako existovala aj tendencia prirátavať k svojmu ľudu predstaviteľov iných ľudov, ak títo získavali úctu. A tak to pokračovalo až dovtedy, kým sa socializmus skutočne budoval, kým spoločnosť skutočne napredovala ku komunizmu — vďaka tomu, že kvalita riadenia rástla a problémy, s ktorými sa ľudia stretávali v práci a v živote, sa riešili, pretože všetci z roka na rok žili lepšie na základe vlastnej kolektívnej práce.

Postoj k vláde a vede sa medzi obyčajnými ľuďmi zmenil až po tom, čo byrokracia v po-stalinských časoch začala samú seba obnovovať ako exploatátorskú spoločenskú triedu a prenikla do vedy[342], v dôsledku čoho sa kvalita riadenia z pohľadu obyčajných ľudí začala čoraz viac znižovať. Tým najpovrchnejším objasnením zníženia kvality riadenia sa stali odkazy na nadvládu «cudzincov» vo vláde a vede: v národných republikách na nadvládu predovšetkým Slovanov; a v aparáte zväzových orgánov moci, vo vede, v umení, vzdelávacom systéme — na nadvládu židov a prisťahovalcov z národných republík ZSSR.

Tiež treba priznať, že pri menovaní do funkcií v oblastiach vzniku národných kultúr ľudov ZSSR sa v mnohých prípadoch «vopred» dávala prednosť — nie profesionalizmu «cudzincov» prisťahovaných do tejto oblasti — ale miestnym «národným kádrom», t.j. tlmili sa možnosti kariérneho rastu profesionálne adekvátnejších ľudí inej národnosti, no nie tuzemskej, ktorej predstavitelia dostávali prednosť, občas aj nedisponujúc potrebným profesionalizmom[343]. Avšak, ako ukázala skúsenosť, mnohé miestne «národné kádre», ktoré dostali vopred takýto preddavok, ho nie vždy správne hodnotili ako preddavok, ktorý ich zaväzuje k vlastnému profesionálnemu rastu a k vďačnosti tým, kto im v tom pomáha a na úkor koho získali výhody. V dôsledku toho, takáto kádrová politika napomáhala rastu miestneho «elitárneho» profesionálne neadekvátneho nacionalizmu a zneužití z jeho strany, vrátane zameranosti národných «elít» — ktoré získali vzdelanie a sociálny status na úkor ZSSR, na úkor všetkých jeho ľudov a predovšetkým na úkor Veľkorusov — na rozbitie ZSSR a likvidáciu socializmu. Obzvlášť sa to týkalo bývalých «zaostalých periférií» Ruského impéria: republík Strednej Ázie, Prikaukazských regiónov, Pobaltia.

Napriek tomu, v prostredí obyčajného ľudu žijúceho svojou prácou za jednu výplatu boli nacionalizmus, nacizmus a internacizmus javmi veľmi zriedkavými. Významným javom boli len v prostredí národných a diasporálnych byrokratických a «intelektuálnych» «elít» (v prostredí takzvanej «inteligencie»).

V postsovietskych časoch v podmienkach 1) platnosti buržoázno-liberálneho ekonomického modelu a pod jeho vplyvom lumpenizácie značnej časti obyvateľstva rôznych národností, 2) pádu kvality všeobecného vzdelania a vzniku nedostupnosti vyššieho vzdelania pre mnohé sociálne skupiny (vrátane vyčlenených podľa národnostného príznaku), 3) zatvorenia možnosti vstupu do «prestížnych» sfér činnosti, 4) nemožnosti kariérneho rastu — sa problémy vzájomných národných vzťahov vyostrili, nakoľko rôzne etnické skupiny rozpadom ZSSR, likvidáciou socializmu a reštauráciou kapitalizmu pod kontrolou nadnárodného kozmopolitického kapitálu — utrpeli škodu v rôznej miere. Pritom v postsovietskej RF vzniknutá štatistika prerozdelenia kapitálu medzi predstaviteľmi rôznych etnických skupín a prerozdelenia obyvateľstva rôznych etnických skupín podľa úrovne ich príjmu, charakteru profesionálnej práce, podľa možností získania vzdelania, získania zamestnania a kariérneho rastu — sú také, že je treba priznať:

Postsovietsky priestor sa nachádza pod mocou globálneho internacizmu, ktorého sprievodcom je židovsko-judejská[344] diaspóra; jej predstavitelia na mafiózno-klanovom základe zastávajú mnohé kľúčové miesta vo vede, biznise, štátnom aparáte, sfére vzdelávania; kde nie sú len oni sami — sedia tam aj ich pätolizači, obdivovatelia, aj etnicky rôznorodí kozmopolitovia (ktorí stratili svoje národné sebauvedomenie), a s nimi spojení predstavitelia «LGBT»-komunity.

Preto pred RF, ako aj pred všetkými ostatnými štátmi planéty (vrátane Izraelu), stojí problém nie „harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe kultu všakovakej «tolerantnosti» v liberálno-buržoáznej «multikultúrnej» spoločnosti“, ale problém vykorenenia exploatácie «človeka človekom» a odstránenia systému utláčania celej krajiny a jej ľudov internacizmom. Len v takomto prípade sa vzájomné národné vzťahy postupom času «sami od seba» harmonizujú behom rozvoja kultúry.

[188]