2.6. Mravno-psychologické pozadie vzájomných národných vzťahov
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 9 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.6. Mravno-psychologické pozadie vzájomných národných vzťahov
Bez vyjasnenia si vyššie opísaného v kapitolách 2.1 — 2.5, nie je chápanie problematiky vzájomných národných vzťahov v živote mnohonárodnej spoločnosti a ľudstva ako takého možné. Okrem toho, prejavy národného (a tiež náboženského) svojrázu v súčinnosti s iným národným (alebo náboženským) svojrázom v živote ľudstva a regionálnych civilizácií, to sú otázky nábožensko-mravne podmienenej psychológie osobnosti, sociálnych skupín, ľudov. A preto je znovu potrebné, aby sme sa vyhranili v terminológii.
«Tolerantnosť» a «politkorektnosť», propagované stúpencami buržoázneho liberalizmu ako životná norma a základ «multikulturalizmu» (kultúry mnohonárodnej spoločnosti), predstavujú vo svojej podstate zákaz odhaľovania defektov a ich následné vykoreňovanie. Týka sa to predovšetkým defektov generovaných národnými a náboženskými kultúrami a subkultúrami, ak ich skúmame ako informačno-algoritmické systémy, pod vplyvom ktorých prebieha formovanie osobností nových pokolení.
Národné sebauvedomenie (aj národná identita*) — znamená uvedomenie si jednotlivcom[150] osobitosti (unikátnosti) svojho ľudu (najmä, ako nositeľa kultúry) a odlišností svojej kultúry od kultúry iných ľudov, majúcich tiež svoju vlastnú osobitosť a význam v spoločne zdieľaných dejinách rozvoja ľudstva.
Nacionalizmus — to je uvedomenie si neopakovateľnej osobitosti svojho ľudu a jeho kultúry v spojení s odmietaním alebo ignorovaním, zväčša bezmyšlienkovito-nevedomým, osobitosti a významu pre ľudstvo a jeho budúcnosť iných kultúr, iných ľudov, nesúcich vlastné kultúry v ich dejinnom rozvoji v nadväznosti pokolení.
Rasizmus[151] — to je presvedčenie o tom, že dôstojnosť človeka je podmienená v prvom rade (a občas jedine) biologicky, faktom svojho pôvodu od rodičov, patriacich k určitým rodom (klanom), plemenám, ľudu, rase, a všetci ostatní — pochádzajúci z ostatných rodov, plemien, ľudov, rás i zmiešaných manželstiev s ich predstaviteľmi — nedisponujú ľudskou dôstojnosťou buď vôbec, alebo ňou nedisponujú v plnosti.
V rasistickom chápaní je kultúra svojim významom druhotná voči biologickému základu, a preto z pohľadu rasistov osvojenie si «biologicky nižšími» kultúry «biologicky vyšších» nerobí «biologicky nižších» časťou spoločenstva «biologicky vyšších».
Podľa názoru rasistov je osvojenie si kultúry «biologicky vyšších» zo strany «biologicky nižších» analogické tomu, čo sa deje, keď opicu v cirkuse učia stvárať rôzne triky, čo robí jej správanie počas cirkusového vystúpenia v čomsi podobným ľudskému správaniu v určitých životných situáciách. Avšak táto drezúra či napodobovanie opicou človeka, v štýle bájky I.A.Krylova «Opica a okuliare», nemôžu spraviť opicu človekom.
V niektorých prípadoch môže byť osvojovanie kultúry «biologicky vyšších» «biologicky nižšími» zakázané, aby «biologicky nižší» boli ľahko odlíšiteľní od «biologicky vyšších» v každodennom živote spoločnosti, v podstate rozdelenej na «kasty» na základe príznaku biologického pôvodu. V opačnom prípade nutne vznikajú situácie, ktorých absurdnosť (hoc i tragická) odhaľuje neadekvátnosť rasizmu.
Takto v tretej ríši, na plagáte s vyobrazením ukážkového «árijského vojaka» bol zachytený Werner Goldberg (foto hore), ktorý podľa zákonov tretej ríše nebol «pravým Árijcom», ale «miešancom 1. kategórie», pretože jeho otec bol žid. A keď bola hitlerovcami okupovaná Praha, tak bolo vydané nariadenie odstrániť z Pražského konzervatória sochu skladateľa Mendelssohna — žida (autora všetkým známeho «Svadobného pochodu»). Nevzdelaní robotníci, ktorým to bolo nariadené, a ktorí nepoznali skladateľov podľa tváre, pristúpili k úlohe jednoducho a odstránili postavu «toho najnosatejšieho»: ním sa ukázal byť Richard Wagner, obľúbený skladateľ «führera» (autor cyklu opier na motívy starogermánskeho eposu), evidovaný ako jeden z historicky najvýznamnejších teoretikov «antisemitizmu» 19. storočia.
Ešte jeden «príbeh porozprával 76-ročný obyvateľ NSR, 100-percentný žid: v roku 1940 sa mu podarilo utiecť z okupovaného Francúzska pomocou falošných dokladov. Pod novým nemeckým menom ho povolali do waffen-SS výberových bojových jednotiek. „Ak som ja slúžil v nemeckej armáde, a moja matka zahynula v Osvienčime, potom kto som — obeť alebo jeden z prenasledovateľov? Nemci, cítiaci vinu za vykonané, nechcú o nás počuť. Židovská obec sa tiež odvracia od takých, ako ja, veď naše príbehy odporujú všetkému, čo zvykli označovať za Holokaust“. (...) V januári 1944 kádrový oddiel Wehrmachtu pripravil tajný zoznam 77 vysokopostavených dôstojníkov a generálov „zmiešaných so židovskou rasou alebo ženatých so židovkami“. Všetkých 77 malo osobné osvedčenie Hitlera o „nemeckej krvi“. Medzi uvedenými v zozname bolo 23 plukovníkov, 5 generál-majorov, 8 generál-poručíkov a dvaja armádni generáli. Dnes Bryan Rigg hovorí: k tomuto zoznamu možno ešte doplniť 60 priezvisk vyšších dôstojníkov a generálov Wehrmachtu, letectva a námorníctva, vrátane dvoch poľných maršalov“[152]. (…) Absolútna väčšina veteránov Wehrmachtu v interview tvrdila, že vstupujúc do armády, oni sa nepovažovali za židov. Títo vojaci sa svojou chrabrosťou snažili vyvrátiť nacistické rasové drísty. Hitlerovskí vojaci svojou trojitou horlivosťou na fronte dokazovali, že ich židovskí predkovia im nebránia byť dobrými nemeckými patriotmi (lepšie by bolo povedať — nemeckými nacistami: naša poznámka v citáte) a vytrvalými vojakmi[153]» (http://gazeta.rjews.net/briman1.shtml).
Vo výsledku tak bolo zajatých počas Veľkej Vlasteneckej vojny Sovietskou armádou, podľa oficiálnych údajov, 10 173 židov[154] — príslušníkov armády Wehrmachtu: bolo by ich dosť na zostavenie pechotnej divízie približne z 2/3 (systematizovaný počet pechotnej divízie Wehrmachtu v r. 1941 tvoril 16 859 ľudí: http://battlefront.ru/rkka001.htm). «150 tisíc vojakov a dôstojníkov hitlerovskej armády[155] by mohli byť repatriovaní podľa izraelského Zákona o vrátení» (http://gazeta.rjews.net/briman1.shtml).
V podstate, ako hlásala anekdota z čias tretej ríše, pravý Árijec musí byť svetlovlasý ako Hitler[156], vysoký a krásny ako Goebbels, urastený a atletický ako Göring.
V iných prípadoch môže byť osvojovanie kultúry «biologicky vyšších» alebo nejakých jej elementov stimulované, aby to zjednodušilo komunikáciu «biologicky vyšších» s «človeku podobným pracovným dobytkom».
No nacionalizmus nemusí byť rasistickým, t.j. môže považovať predstaviteľov iných ľudov a rás za plnohodnotných členov určitej národnej spoločnosti, ak si tí osvojili príslušnú národnú kultúru a splynuli s ňou.
Rasizmus takúto možnosť úplne vylučuje. No v mnohých prípadoch nacionalizmus a rasizmus sa prepletajú a zrastajú do jedného celku.
Nacizmus — pokusy o zničenie inej kultúry a / alebo ľudu, ktorý ju sformoval, prívržencami toho-ktorého nacionalizmu alebo rasizmu. V základoch nacizmu leží nacionalizmus alebo rasizmus, no v určitých prípadoch v nich môže ležať aj konfesíjne podmienená intolerancia k inakoveriacim, pretože vierovyznanie môže byť neoddeliteľnou súčasťou historicky sformovanej národnej kultúry.
Takéto chápanie nacionalizmu, nacizmu a rasizmu znamená, že ony môžu existovať v spoločnosti aj pri monarchii, aj v republike (druhy štátnosti), aj v otrokárskom systéme, aj vo feudalizme (druhy stavovsko-kastového systému), aj pri kapitalizme, aj za socializmu (ekonomické režimy a spoločensko-ekonomické formácie[157]). Nacionalizmus, nacizmus a rasizmus môžu obopínať jak jednotlivé skupiny obyvateľstva, tak sa môžu rozprestierať aj prakticky na celú spoločnosť.
Internacizmus — v podstate to isté, čo aj nacizmus, avšak v mafióznom prevedení rôznorodých medzinárodných diaspór, a nie v prevedení akéhokoľvek ľudu, ktorý prepadol nacizmu, a štátnosti, ktorú podporuje.
Internacionalizmus — vo svojej podstate ide o nerovnorodý jav, a preto sa jedná o zmyslovo dvojaký termín, pretože:
«Internacionalizmus» sa v realite dejín stal obalom a sloganovou zásterkou internacizmu, potláčajúceho a likvidujúceho národné kultúry a ich nositeľov pod rúškom boja s nacionalizmom, nacizmom a rasizmom (vo väčšine prípadov sa to vykonáva prostriedkami 5-tej a vyšších priorít zovšeobecnených zbraní; použitie hrubej sily — 6. priorita — má len pomocný charakter, v dôsledku čoho väčšinou obyvateľstva, ktoré sa stalo obeťou internacizmu-internacionalizmu, nie je ani vnímaná ako zlomyseľná agresia voči nemu)[158].
Nad prvou možnosťou sa väčšina ľudí ani nezamýšľa, pretože je presvedčená o tom, že internacionalizmus je akoby priznanie dôležitosti (pre život ľudstva) všetkých (bez výnimky) národných kultúr v ich rozvoji a ich bezvýhradné rešpektovanie v tej kvalite, v akej sa sformovali.
Internacionalisti deklarujú to druhé, no v realite dejín objektívne slúžia tomu prvému:
jedni preto, že sú presvedčenými internacistami alebo rasistami;
druhí preto, že nevidia ani internacizmus, ani rasizmus v niektorých jeho špecifických prejavoch alebo majú vlastné neadekvátne národné sebauvedomenie, sú «všeľuďmi»[159], t.j. «kozmopolitmi bez príbuzenstva», ktorí stratili cit kultúrno-historickej jednoty osudu s vlastným ľudom.
Jednou z príčin tohto je nasledujúca okolnosť: takýto internacionalizmus predpokladá, že všetky historicky sformované kultúry i ľudy, ktoré ich nesú sú bezchybné, hoci niektorí ich jednotliví predstavitelia môžu byť skazení a karhaní. Toto stavia jednotlivé kultúry i príslušné ľudy vcelku (vrátane ich diaspór) mimo analýzu a mimo kritiku ich spôsobu života (konkrétne toto sa buržoáznym liberalizmom nazýva «tolerantnosťou» a «politkorektnosťou»). Takýto postoj internacionalistov má akože odstraňovať chybnú osobnosť z kultúry, ktorá ju sformovala[160], čím zároveň, po prvé, zbavuje prívržencov tohto postoja možnosti pochopiť sociokultúrne príčiny, v dôsledku ktorých sa v každej kultúre formuje príslušná štatistika chybných osobností, a po druhé, zbavuje národnú alebo diasporálnu kultúru a príslušné spoločnosti zodpovednosti (najmä morálnej, mravno-etickej zodpovednosti) za to, že práve oni priviedli na svet a vychovali darebákov, a tiež — za plody skutkov týchto darebákov.
Vo výsledku sa tak pod ideologickou mocou internacionalizmu stávajú možnosti odhalenia chýb príslušnej kultúry nerealizovateľnými, a rovnako nemožným sa stáva aj ich vykorenenie.
Takto internacionalizmus blokuje spoločenský rozvoj, čím aj predurčuje ku krachu politiku multikulturalizmu a vylučuje dosiahnutie harmónie vo vzájomných národných vzťahoch.
Fašizmus — je to jeden z typov kultúry samoriadenia spoločnosti, možný výlučne v davo-«elitárnej» spoločnosti.
Organizačno-politická podstata fašizmu ako takého — nezávisle od toho, aké má mená, akými ideami sa prikrýva, a akými spôsobmi realizuje svoju moc v spoločnosti — spočíva v podpore davom «malých ľudí» (z ideového presvedčenia ich samotných alebo bezideovosti na základe zvieraco-inštinktívneho správania) systému zneužívania moci «elitárnou» oligarchiou[161], ktorá:
● nepravdovernosť prezentuje ako pravú „pravdovernosť[162]“, a na tomto základe deformuje ľudské chápanie sveta, všetkou mocou ktorú má kultivuje nepravdovernosť v spoločnosti, zabraňujúc tak ľuďom dosiahnuť kvalitu Ľudí[163];
● pod rôznymi zámienkami, všetkou svojou dostupnou mocou potláča všetkých a každého, kto pochybuje o pravdovernosti jej samotnej ako aj politiky, ktorú vykonáva, a rovnako potláča aj tých, ktorých v tom začne podozrievať.
A dav, podľa definície V.G.Belinskogo je «skupina ľudí, žijúcich podľa tradície a premýšľajúcich podľa autority» (v definícii A.S.Puškina — «ľud bezduchý»[164]), t.j. dav je množina jednotlivcov žijúcich bez hanby a v podstate bezmyšlienkovito — automaticky alebo riadiac správanie jeho predstaviteľov zvonka. A nie je podstatné, či vládnuca oligarchia vystupuje verejne a ceremoniálne, povyšujúc sa nad spoločnosťou; alebo sa povyšuje v tichosti či podvedomej pýche, verejne demonštrujúc pokoru a službu davu, nazývajúc ho ľudom; alebo koná v utajení, ubezpečujúc spoločnosť vo svojej akoby neexistencii a, primerane tejto „neexistencii“ — aj vo svojej nečinnosti, výsledkom ktorej všetko v živote spoločnosti prebieha akoby «samo od seba», a nie cielene podľa scenárov konceptuálne mocných kurátorov oligarchie[165].
Fašizmus je plodený nositeľmi démonického typu režimu psychiky a sám osebe predstavuje kultúru samoriadenia davo-«elitárnej» spoločnosti alebo nejakých spoločenských skupín v jej zostave — ktoré nedozreli do Ľudskosti.
Fašistická kultúra samoriadenia spoločnosti sa buduje tak, aby u novorodencov zamedzila sformovanie osobnosti v kvalite nevratne Ľudského typu režimu psychiky a tým zároveň zabránila vzniku kultúry Ľudskosti a k nej adekvátnej organizácie života spoločnosti.
Bez ohľadu na to, či si tento fakt samotní fašisti uvedomujú alebo nie, fašizmus je účelový práve v zmysle znemožňovania každému jednotlivcovi dozrieť do kvality Človeka.
Vo svojej podstate je tento cieľ «mystický» a pramení z mimospoločenských zdrojov, no v hraniciach spoločnosti sa cieľom fašizácie zdá byť túžba po moci v záujme dosiahnutia parazitickej nadvlády klanovo-oligarchických skupín nad spoločnosťou, ktorých tvárou môžu byť dediční alebo vymeniteľní «vodcovia», «národní lídri», «veľkňazi», «parlamenty» atď.
Táto definícia-opis fašizmu nezahŕňa zastrašujúce a do očí bijúce príznaky prejavov jeho činnosti: symboliky; ideológie vyzývajúce k násiliu a likvidácii tých, koho majitelia fašizmu predurčili do úlohy nenapraviteľného spoločenského zla; výzvy k vytvoreniu politických strán s tvrdou disciplínou a systémom teroru, bojových oddielov a pod.
Ak máme hovoriť o tom, čo je želateľné ako životná norma pre mnohonárodnú spoločnosť a celé ľudstvo, tak:
● ľuďom by malo byť vlastné národné sebauvedomenie v tom zmysle, ako je tento termín definovaný vyššie;
● nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus a internacionalizmus (aj ako obal internacizmu, aj ako «kozmopolitizmus bez príbuzenstva», ktorému sú oddaní, v dôsledku straty cítenia kultúrno-historickej jednoty s vlastným ľudom — «všeľudia»[166]) by mali byť odsudzované jak v spoločnosti, tak aj v štátnej politike;
● politika mnohonárodného štátu by mala byť zameraná na to, aby tendencie k nacionalizmu, rasizmu, nacizmu, internacizmu a internacionalizmu vo všetkých jeho deštruktívnych prejavoch, ak aj z nejakých ojedinelých dôvodov vznikajú, tak aby sa nerozvíjali, ale slabli;
● pritom všetkom mnohonárodná spoločnosť nemôže existovať bez toho, aby nejaký jeden jazyk (alebo viacero najviac rozšírených jazykov) boli prostriedkom pre medzinárodnú komunikáciu a základom kultúrnej jednoty rôznych národností, umožňujúcej rozvíjať aj každú z jednotlivých národných kultúr, aj kultúru zjednocujúcu všetkých bez ohľadu na národnú príslušnosť každého. Je to nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka.
Takýto cieľ štátnej politiky harmonizácie vzájomných národných vzťahov: je pochopiteľný pre všetkých; prijateľný pre drvivú väčšinu tých, ktorí dávajú prednosť sa čestne a svedomito zúčastňovať v spoločenskom zjednotení práce, a nie parazitovať na práci a živote okolitých ľudí, potomkov i biosfére; a je v súlade s koranickým oznamom:
«Ó ľudia! Vpravde, My sme vás stvorili ako muža a ženu, urobili z vás <rôzne> ľudy a plemená, aby ste sa navzájom spoznali <, a nie preto, aby každý z vás pohŕdal druhým>. Veď najväčšiu úctu spomedzi vás má pred Bohom ten, kto je najpravdovernejší. Vpravde, Boh je znalý a skúsený!» (Korán, 49:13).[167]
Považovať toto za neprijateľné a odporovať uvedeniu do života tohto ideálu, ako základu pre ďalší rozvoj ľudstva — môžu len paraziti a podstatou im príbuzní satanisti.
Spomedzi všetkého, čo bráni harmonizácii vzájomných národných vzťahov, je najmenej škodlivý — «nacionalizmus» (tentokrát ale v úvodzovkách!), ktorý je spôsobený neznalosťou a absenciou sociálneho cítenia. T.j. je to taký druh «nacionalizmu», keď predstaviteľ príslušnej kultúry ju viac-menej prijal a chová sa v súlade s jej normami ako naprogramovaný automat. Nebije to veľmi do očí, kým sa nachádza vo svojom kultúrnom prostredí. No akonáhle sa ocitne v inom kultúrnom prostredí, tak sa vyjasní, že je bezcitný alebo nevšímavý, neinteligentný, a preto ani nevníma osobitosť inej kultúry, jej životné zmysly ho buď nezaujímajú, alebo sú preň nepochopiteľné. Následkom absencie sociálneho cítenia môže byť jeho správanie v inokultúrnom prostredí v lepšom prípade neprimerane-čudné, a v horších prípadoch — provokatívne drzé (práve takýto «nacionalizmus» sa prejavil v masových jatkách baranov na uliciach Moskvy na poslednom Kurban-Bayrami) alebo hanobiace («jazdec» na Land Rovery v Alexandrovskom sade pri večnom ohni) až po prejavy nacizmu a internacizmu z jeho strany (väčšina provokácií zo strany predstaviteľov Kaukazských diaspór voči domorodému obyvateľstvu po celej RF).
No takýto zombi nechápu životné zmysly ani svojej rodnej kultúry, kvôli čomu ich nemôžu ochrániť (alebo uviesť do života) dokonca ani v prípadoch, ak tieto zmysly objektívne vyjadrujú spravodlivosť, a Boh je na ich strane. Práve kvôli tomuto si ich «nacionalizmus» žiada úvodzovky z oboch strán.
Ničmenej, takýto «zombi-nacionalizmus» je to najneškodnejšie z toho, čo môže brániť harmonizácii vzájomných národných vzťahov, nakoľko obyčajný ľudský vzťah k subjektom tohto typu, dobroprajná-pozorná komunikácia s nimi vedie vo výsledku k tomu, že začínajú vnímať osobitosť iných kultúr a zamýšľajú sa nad vzájomnými vzťahmi medzi zmyslami života týchto kultúr a zmyslami života svojej rodnej kultúry, čo je ku prospechu jednak pre osobný rozvoj tohto subjektu, prebudeného z absencie sociálneho cítenia, tak aj pre rozvoj v spolupráci oboch dotknutých kultúr.
Omnoho škodlivejšími sú nacionalizmus, rasizmus, nacizmus a internacizmus, v základe ktorých leží ideová presvedčenosť osoby, určitým spôsobom sformovaná samotným jednotlivcom alebo sformovaná pod vplyvom kruhu jeho známych a kultúrneho prostredia ako celku. Pravé toto sa prejavilo v skôr uvedenom výroku W.Churchilla v poznámke pod čiarou, v ktorom odkazovaním sa na neuznanie práv «psa na sene» ospravedlňoval genocídu voči domorodému obyvateľstvu Ameriky a Austrálie, ktorú páchali Anglosasi v duchu biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha.
Všetky takéto druhy ideovej presvedčenosti o národnej náboženskej alebo rasovej prevahe majú vo svojom základe zodpovedajúcu mravnosť, sú fakticky ateistické a samy osebe predstavujú jeden z prípadov ambície na «elitarizmus», v ktorom národná, rasová alebo náboženská príslušnosť určujú zostavu kandidátov na «skutočnú elitu ľudstva».
Avšak primäť jednotlivca k revízii jeho vlastnej mravnosti a jej premeny na pravdovernosť — je najzložitejšia etická úloha, pretože kým on sám nezmení svoju reálnu mravnosť, presvedčiť nacionalistu, rasistu, nacistu, internacistu alebo internacionalistu (a tiež fanatikov iných ideologicky-náboženských doktrín) je zriedka kedy možné: vo svojej drvivej väčšine oni nereagujú ani na fakty z oblasti biológie, histórie a «mystiky», nepočúvajú ani rozum, spájajúci fakty s životnou algoritmikou rozvoja alebo degradácie. Sú to tiež zombi, hoci ich zombirovanosť sa svojim charakterom odlišuje od vyššie opísaného «zombi-nacionalizmu» spôsobeného nevedomosťou, absenciou sociálneho vnímania a bezmyšlienkovitosťou.
A práve tento druh neakceptovania faktov a rozumových pohnútok robí nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus (a tiež fanatizmus prívržencov iných ideologicky-náboženských doktrín), majúce vo svojich základoch ideovú presvedčenosť — najviac škodlivým.
Takzvaná «elita» v živote národných a diasporálnych davo-«elitárnych» kultúr realizuje princíp, ktorý vo svojej podstate ponúka sebaohlupujúcu ilúziu, ktorá pri zodpovedajúcej mravnosti nadobúda charakter axiómy, nevyžadujúcej žiadne reálne dôkazy:
«My sme aj geneticky, aj kultúrne lepší, než všetci ostatní, a preto máme právo na to, na čo nemajú právo ostatní «nižší»: na prednostnú spotrebu prírodného bohatstva, výtvorov civilizácie, na slobodný čas, a taktiež — na absenciu zodpovednosti voči «nižším» a na beztrestnosť voči nim; a oni nám to musia zabezpečiť, v opačnom prípade nemajú dokonca právo ani na existenciu, nieto ešte na taký život, akého sme hodní len my».
V tejto formulácii môže chýbať jasno vyjadrená ambícia k moci, pretože realizácia moci v praxi — znamená riadenie spoločensko-ekonomickej formácie, čiže prácu. Z tohto dôvodu sa parazit s «elitárnymi» ambíciami môže tvrdošijne snažiť preložiť aj mocenské bremeno na «nižších», ktorí však musia riadiť v jeho záujmoch na základe psychologickej alebo nejakej inej znevoľnenosti «vyššími»[168]; alebo žiadať od Boha neprimerane veľa, podobne tomu, ako si žiadala od zlatej rybky starena v známej rozprávke A.S.Puškina[169].
Životná podstata stojaca za touto formuláciou a jej sprievodnou doložkou ohľadom moci, bez ohľadu na to, v akej redakcii je táto podstata vyjadrená, zaväzuje pripomenúť fragment z Koránu (7. kapitola «Prekážky»):
«9 (10). My schválili sme vás na zemi a obstarali sme vám tam všetky prostriedky pre život — málo ste vďační!
10 (11). Stvorili sme vás, potom sme vám dali formu, a potom povedali anjelom: „Pokloňte sa Adamovi“ — a oni sa poklonili, okrem Iblisa; on nebol medzi tými, čo sa klaňali.
11 (12). On (Boh — naše objasnenie kontextu v citáte) povedal: „Čo ti zabránilo v tom, aby si sa poklonil, keď som ti Ja prikázal?“ On (Iblis — naše objasnenie kontextu v citáte) povedal: „Ja som lepší než on: Ty si ma stvoril z ohňa, ale jeho si stvoril z hliny“.
12 (13). Povedal On: „Zostúp odtiaľto; nepatrí sa ti tu povyšovať! Choď už: buď medzi tými, čo sa ukázali byť úbožiakmi!“ (z ruského prekladu podľa I.J.Kračkovského).
Tento koranický fragment sa vzájomne dopĺňa so skôr uvedeným fragmentom (súra 49:13) aj s novozákonným (Matúš, kap. 20):
«25. Ale Ježiš, zavolajúc ich (svojich učeníkov — naše objasnenie kontextu v citáte) k sebe, im povedal: viete, že kniežatá nad ľudom panujú, a veľmoži mu vládnu; 26. no medzi vami nech tak nie je: a kto medzi vami chce byť veľkým, nech je vašim služobníkom; 27. a kto chce byť medzi vami prvým, nech je vašim otrokom».
Alebo vo všeobecnejšej terminológii bez konkretiky «kniežat», «veľkomožných pánov» a ostatných «excelencií», «výsostí-veličenstiev» a «svätostí»: «Viete, že nad ľudom vládnu zbesilé „elity“, no medzi vami nech tak nie je...». A pokračovanie v Koráne:
«... dospejte k slovu zhodnému pre nás aj pre vás, (...) aby jedni z nás nemenili druhých z nás na pánov pomimo Boha»[170] (súra 3:57).
«Boli ste na kraji priepasti ohňa, a On vás odtiaľ zachránil. Tak vám Boh objasňuje Svoje znamenia — možnože pôjdete priamou cestou! — a nech je medzi vami občina, ktorá nabáda k dobru, prikazuje odobrené a drží od neodobriteľného[171]. Títo sú šťastní» (súra 3:99, 100).
T.j., ak to všetko dáme do súvisu s Evanjeliovými a Koranickými Zvestovaniami, nositelia «elitárnej» identity a «elitárnych» ambícií — nezávisle od ich reálnych a domnelých úspechov — sa prejavujú ako bezohľadní úbožiaci[172], ZOTROČENÍ CELKOM PRVÝM Z HRIECHOV — PÝCHOU.
Pre okolitých ľudí (jak v zložení «elity», tak aj mimo ňu) nie je dôležité:
● či nasledovanie vyššie uvedeného «elitárneho» princípu je vôľovým prejavom vedomého postoja chápania sveta tohto «elitára», ktorý sa stal obeťou pýchy a sebaklamu.
● alebo či sú nevedomé úrovne psychiky «elitára» zaplnené algoritmikou správania odrážajúcou princíp «ja som lepší, a preto mám právo..., ale vy ste mi v živote povinní...», hoci on sám si neuvedomuje charakter svojho správania a je len biorobotom-zombi, ktorý nevie, čo tvorí.
Nezávisle od toho, či sa tento princíp realizuje vedomým aktom vôle, alebo na základe nevedomých automatizmov — spoločnosti a biosfére sa spôsobuje škoda.
No hlavným následkom tohto postoja, nezávisle od toho, či «elitári» v Boha veria alebo nie, je to, že ich činnosť nie je podporovaná Zhora, nakoľko oni všetci sú — dokonca ak si aj vystoja v chrámoch, synagógach a ostatných «svätyniach» povinné rituálne modlitby v súlade s ich konfesijnou príslušnosťou — zarytými ateistami, potláčajúcimi a prekrucujúcimi istinnú religióznosť na základe svedomia[173] následkom svojej nedôvery Bohu v živote a svojej pýchy.
Rovnako nie je dôležité: či sa tento princíp deklaruje otvorene a priamo, alebo či majú deklarácie zmyslovo presne opačný charakter, no princíp sa uvádza do života v zamlčaní pod rúškom absolútne šľachetných deklarácií, splodených tou či onou ideologickou mocou (takýto je internacionalizmus, robiaci krytie internacizmu prázdnymi slovami o bratstve všetkých ľudí bez rozdielov v národnosti).
Vyššie opísaný princíp «elitarizácie» «my, sme lepší než oni, a preto máme právo..., ale všetci ostatní sú nám v živote povinní» je VÝCHODISKOVÝ, a boj rôznych skupín o moc, ktoré sa sformovali na mravno-etickom základe tohto princípu, i samotné panovanie pre «elity» na základe využívania rôznych druhov «hier s nenulovými sumami»[174] — sú len prostriedkom na jeho uvedenie do života[175].
Ak takéto ambície na «elitárny» status získavajú nacionalistický alebo rasistický odtieň, tak sú príslušnou národnou alebo diasporálnou «elitou», a taktiež lumpenom, adresované všetkým ostatným nositeľom danej kultúry. A ak ich dostatočne veľká časť sa riadi touto výzvou pod vplyvom sformovanej ideovej presvedčenosti alebo zo strachu, alebo z mravnej ľahostajnosti, potom daná spoločnosť (národ alebo diaspóra) a jej okolie dostáva celú kolekciu všemožných negatív vo vzájomných národných (a prípadne konfesijnych) vzťahoch až po nacizmus a internacizmus a odvetné reakcie na neho, ktoré tak isto môžu mať nacionalistický alebo rasistický odtieň a byť nemenej kruté, než prvotný nacizmus, internacizmus alebo rasizmus, ktorý to vyprovokoval.
V každom prípade nacionalistický, internacistický, a tiež rasistický (alebo ideologicko-konfesijný) odtieň princípov davo-«elitarizmu», v organizácii života národnej spoločnosti (alebo diaspóry), ich dostáva za hranice príslušnej národnej (alebo konfesijnej) kultúry do sféry vzájomných národných (alebo konfesijných) vzťahov.
V dôsledku takejto transformácie vnútronárodného davo-«elitarizmu» na medzinárodný — vzniká konkurencia nacionalistických, internacistických a rasistických (alebo konfesijných) ambícií na status «pravej elity ľudstva» v globálnom rozsahu.
Nacionalistické a rasové doktríny, ako jeden z nástrojov konkurenčného boja rôznych «elít» o moc v globálnom rozsahu, sa vytvárajú zámerne a cielene za tým účelom, aby sa sformovala náležitá ideová presvedčenosť a reprodukovala sa v nadväznosti pokolení.
Nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus na základe ideovej presvedčenosti je produktom intelektuálneho úsilia predstaviteľov «elity» a rôznorodého lumpenu, s ktorým je «elita» mravne i svetonázorovo jednotná: túžbou jedných aj druhých je parazitizmus, a rozdiel medzi nimi je len v tom, že lumpen je otvorenejší a drzejší v prejavoch tejto túžby následkom svojho primitivizmu, ale «elita» je viac okresaná kultúrou, lepšie informovaná, a preto dokáže svoje parazitické tendencie podať zvyšku spoločnosti v príťažlivom a elegantnom balení, ako pokrok, blaho, objektívnu nevyhnutnosť a čokoľvek.
T.j. mravno-psychologický rozdiel medzi «elitou» a rôznorodým lumpenom mimo «elitu» nie je. «Zmysel života» lumpenu, vrátane «elitarizovaného» lumpenu, spočíva v tom, aby bez námahy, pre svoje potešenie, niesol bezvôľne svoju existenciu do vyčerpania životných zdrojov tela i ducha (biopoľa), podľa možností bez bolesti a akejkoľvek tvorivej činnosti, ktorá by si žiadala vypätie síl, osvojenie si a mobilizáciu osobného potenciálu.
Preto hovoriť o nejakej «mimoriadne vysokej duchovnosti» v psychológii «elity», ako aj v psychológii lumpenu, nemožno: veď aká vysoká duchovnosť môže byť založená na princípe «my sme lepší než oni, a preto oni sú nám povinní...»? — Niektorí majú vyššiu úroveň organizácie, než mechúrniky: neúplnosť zmyslov, hmatové reflexy a inštinkty, no tvorivý potenciál, ak je aj aktivovaný, tak je zotročený reflexmi, inštinktmi a orientáciou na hedonizmus, blahobytizmus[176] a zotročenie okolitých ľudí.
Rozdiel medzi «elitou» a lumpenom mimo «elitu» sa prejavuje len v spôsobe života:
● «elita» viac uspela v parazitizme,
● a lumpen mimo «elitu» je okolnosťami donútený viac snívať o svojom «elitárnom» statuse, než efektívne parazitovať (kvôli neschopnosti premeniť tieto sny na skutočnosť, jak pre neprítomnosť potrebných sociokultúrne podmienených možností pre štart, tak aj pre absenciu vôle a demoralizáciu, a ich sprevádzajúce: nevzdelanosť a intelektuálnu zaostalosť).
Jednako pre vládnucu «elitu» národných spoločenstiev a diaspór v podmienkach sociálnych kríz (a tiež v podmienkach viac-menej úspešne realizovaného «imperializmu» alebo dosiahnutého diaspórou statusu) je jedným z variantov odstránenia reakcie dolných vrstiev obyvateľstva na utláčanie ich života «elitárnym» parazitizmom — exportovať agresiu «elitárneho» bezohľadného konzumu za hranice svojej národnej spoločnosti alebo diaspóry. V prípade úspechu, hrabaním na inom mieste možno časť nakradnutého prerozdeliť svojim utláčaným dolným vrstvám obyvateľstva, predbežne ich oblbnúc dákou teóriou o «rase pánov», «misii bieleho človeka», pseudosocialistickým internacizmom marxizmu alebo kapitalistickým internacizmom buržoázneho liberalizmu a podobnými pseudovedeckými hlúposťami, ktoré nevytvára v spoločnosti nikto iný, než lumpenizovaná inteligencia, čítajúca knihy, nevnímajúca Život, žijúca len z hotových vecí, vyrobených v spoločenskom zjednotení práce inými ľuďmi — «plebsom».
Úspech v tejto veci sa pre hŕbu predstaviteľov príslušnej davo-«elitárnej» kultúry stáva dôkazom životnej adekvátnosti jej «elitárnych» ambícií a nacionalizmu alebo rasizmu (alebo ideologicky-konfesijnej prevahy), ktorý môže vládnuť nad ich psychikou jak na úrovni vedomia, tak aj nepoznane — nad individuálnym a kolektívnym nevedomím občas desiatok i stoviek miliónov ľudí naprieč mnohými pokoleniami.
No k tomu, aby pochabá idea, a tým skôr vyjadrená v pseudovedeckej «teórii» alebo konfesijnej ideológii o kohokoľvek rasovej, nacionálnej alebo konfesijnej prevahe nad druhými, ktorá akože dáva právo nad nimi panovať, ovládla viac-menej široké masy obyvateľstva, sú potrební nielen tvorcovia ideí a ich propagandisti, ale aj psychologická — hlavne, mravná — pripravenosť týchto más prijať túto ideu ako istinu.
Preto kvôli pochopeniu toho, ako celé negatívum nacionalistického, rasistického a konfesionálno-ideologického charakteru nachádza masu svojich nositeľov v spoločnosti, je potrebné sa obrátiť k preskúmaniu algoritmiky kolektívnej psychiky davo-«elitárnej» spoločnosti.
V každej davo-«elitárnej» spoločnosti[177] — v režime jej stabilnej existencie — ak je väčšinou obyvateľstva jej sformovaný spôsob života vnímaný ako prirodzený, tak dokonca v prípade, ak je pre túto väčšinu nepríjemný — predstavitelia tejto väčšiny budú bezmyšlienkovite a pomerne trpezlivo svojimi skutkami i nečinnosťou podporovať sformovaný spoločenský systém, venujúc sa pritom každý svojim drobným každodenným i karieristickým záležitostiam. Táto viac-menej pokorná (voči priebežnej politike) väčšina je politicky bez vôle, dokonca ak aj pozná skutočne zrealizovateľnú alternatívu, ktorá garantuje lepšiu kvalitu života[178].
Svojou sociálnou zostavou táto väčšina v sebe zahŕňa predstaviteľov všetkých sociálnych skupín, jak obyčajných ľudí, tak aj «elity».
A menšina, pre ktorú sú ponúkané a štátnosťou podporované de-facto «zelitarizované» normy života spoločnosti natoľko nepríjemné, že jej predstavitelia si mravno-psychicky nielen neželajú, ale nie sú ani schopní dodržiavať tieto normy vo svojom živote, sa rozdeľujú na tri kategórie:
Svojou zostavou i sociálnym pôvodom rôznorodý lumpen, spúšťajúci sa po stupňoch sociálnej hierarchie davu i «elít», v ktorom sa ocitajú jak predstavitelia «sociálnej spodiny», tak aj vyšších vrstiev spoločenskej «elity».
Rôznorodé zločinecké podsvetie, ktoré, prekračujúc kultúrou ponúkané normy života spoločnosti, nemá ambície zameniť tieto normy inými normami, a zároveň tak premeniť život spoločnosti do tej či onej novej kvality. Pre jeho predstaviteľov je kriminálna činnosť jednoducho spôsobom ako žiť podľa iných noriem, no stále na úkor zvyšku spoločnosti, zotrvávajúc v opozícii k vládnucej — primerane parazitickej — legitímnej «elite».
Do tretej skupiny patria tí, ktorí:
po prvé, v sebe nosia vedomé ideály, odlišné od toho spôsobu života, ktorý sa historicky sformoval v spoločnosti a ponúka sa jej historicky sformovanou kultúrou ako životná norma;
po druhé, uvedomujúc si tieto ideály, vedomým aktom vôle pracujú na tom, aby boli tieto ideály uvedené do života a stali sa skutočnou normou vzájomných ľudských vzťahov a života celej spoločnosti;
Tretia skupina v davo-«elitárnych» spoločnostiach v období jej stabilnej existencie tvorí štatisticky bezvýznamnú menšinu. Tradičná politológia, ktorá v drvivej väčšine prípadov obsluhuje historicky sformovaný politický systém, ich nazýva «revolucionármi». Avšak táto definícia je nepresná, pretože do tretej skupiny patria:
aj revolucionári, usilujúci sa o zvrhnutie historicky sformovaného spôsobu života silovým spôsobom a podľa možnosti v čo najkratšom čase,
aj REORGANIZÁTORI ŽIVOTA, uprednostňujúci viesť svoju činnosť tak, aby sa vyhli revolučným otrasom a sprievodnému zintenzívneniu spoločenských tragédií v priebehu revolúcií a vzniku nového spoločenského zriadenia (toto obdobie môže zaberať niekoľko desaťročí).
No spoločne s týmito troma skupinami existuje v spoločnosti aj štvrtá kategória, ktorá sama osebe tiež predstavuje určitú menšinu:
- Reálne v každej spoločnosti existujú aj takí, pre ktorých historicky sformované normy života spoločnosti predstavujú ich osobné ideály, s ktorými nie sú len pasívne zmierení alebo nad ktorými sa nezamýšľajú (ako v prípade väčšiny — tvoriacej dav, ktorý žije podľa tradície a uvažuje podľa autority[179], čím sa od tejto väčšiny odlišujú), ktorí tieto ideály uvádzajú do života a vedome, silou vôle ich ochraňujú, ako jednu zo zložiek zmyslu života každého z nich. Tradičná politológia ich nazýva «konzervatívcami» (v stabilných obdobiach spoločnosti) a «kontrarevolucionármi» (v obdobiach, keď sa «revolucionári» predierajú do štátnej moci alebo ju už ovládli). Tiež ich občas nazývajú «istinnou elitou» spoločnosti, nakoľko, na rozdiel od spotrebiteľsky «zelitarizovanej» časti spoločnosti, títo slúžia predovšetkým — Idei konkrétneho spoločenského zriadenia, a nevyužívajú Ideu v cieľoch tej či onej koristnosti, odhodlanej prikryť sa ľubovoľnou motiváciou (Ideou) — v závislosti od toho, kto lepšie uspokojí požiadavky ich koristnosti ako takej[180].
Ak sa budeme riadiť touto psychologickou typológiou davo-«elitárnej» spoločnosti, tak prevažná väčšina, neodporujúca historicky sformovanému spôsobu života, zvyčajne nie je infikovaná nacionalizmom a rasizmom na základe ideovej presvedčenosti. Jej predstavitelia môžu disponovať relatívne neškodným «zombi-nacionalizmom», podmieneným absenciou sociálneho cítenia, neznalosťou a bezmyšlienkovitosťou.
Vznik ideovej presvedčenosti tejto väčšiny o svojej národnej, rasovej alebo konfesijno-ideovej prevahe nad ostatnými ľuďmi, ktorá jej akože dáva právo nad nimi panovať, sa môže vyskytnúť len v prípade predchádzajúceho náležitého «vymývania mozgov» v priebehu niekoľkých pokolení, výsledkom čoho sa nacionalizmus a rasizmus, nesúce v sebe potenciál splodiť nacizmus a internacizmus, stávajú objektívne neoddeliteľným komponentom tradičnej kultúry spoločnosti alebo diaspóry. V ľudských dejinách takéto kultúry netvoria väčšinu[181], hoci môžu byť veľmi škodlivé jak v regionálnom, tak v globálnom rozsahu.
Okrem tejto väčšiny, bezvôľne-poddanej sformovanému poriadku vecí — potenciál osvojiť si nacionalizmus a rasizmus, ako ideovú presvedčenosť, v sebe nesú len predstavitelia štyroch vyššie opísaných kategórií, tvoriacich menšinu v podmienkach stabilne existujúceho davo-«elitarizmu». Sú to:
● ne-«elitarizovaný» lumpen, snívajúci o tom, ako sa dostať medzi «elitu»;
● zločinecké podsvetie, mravno-eticky pripravené legalizovať sa v «elite», ak sa v nej vyskytnú voľné miesta;
● tá časť revolucionárov, pre ktorých sa v historicky sformovanej «elite» nenašlo miesto, a pre ktorých môže byť ideológia revolučného hnutia akákoľvek, hlavne, aby revolúcia zvíťazila, a oni mohli vstúpiť medzi «elitu» porevolučnej spoločnosti (ináč povedané, sú to «permanentní revolucionári», ktorí sú revoluční vždy, keď práve nie sú pri moci, a ktorí sú konzervatívne-kontrarevoluční vtedy, keď moc patrí im[182]);
● tá časť konzervatívcov-kontrarevolucionárov, ktorí:
po prvé, vidia v nacionalizme a rasizme[183] prostriedok, ktorý im umožňuje spevniť svoj národný alebo diasporálny davo-«elitarizmus» na úkor exploatácie okolitého sociálneho prostredia;
po druhé, vidia v nacionalizme a rasizme nástroj pre realizáciu svetovlády, t.j. prostriedok, umožňujúci ochrániť svoj «elitárny» status od konkurenčných inokultúrnych davo-«elitárnych» spoločností a spoločenstiev.
V krízových obdobiach davo-«elitarizmu» sa podiel väčšiny, bezvôľne vernej historicky sformovanému spôsobu života — zmenšuje, na úkor prechodu určitej časti tejto väčšiny do vyššie menovaných kategórií, pripravených prijať nacionalizmus a rasizmus, nacizmus a internacizmus internacionalizmu v úlohe prostriedkov, akoby schopných riešiť ich každodenné problémy.
V Rusku, počas prvej svetovej vojny 20. storočia a ňou vyostrenej krízy historicky sformovaného impérskeho stavovsko-kastového davo-«elitarizmu», bol týmito sociálnymi skupinami prijatý internacionalizmus, nesúci v sebe internacizmus. V Nemecku, po zavŕšení tej istej vojny, bol rovnakými skupinami prijatý nacionalizmus a rasizmus, ktoré potom prerástli do hitlerovského nacizmu[184]. K jednému i druhému existovali v predhistórii oboch krajín vlastné predpoklady, t.j.:
● v Rusku tých rokov pre vnútenie nacionalizmu, a tým skôr rasizmu, neexistovala sociálna báza. Vo vzťahu k spoločnosti ako takej to preukázal známy «prípad Beilis» (v rokoch 1911 — 1913). No neboli k tomu snahy ani vo vládnej «elite» impéria[185], ktoré bolo svojim zložením mnohonárodné a ktorého predstavitelia sa vo svojej väčšine považovali za ruských, nezávisle od národnej príslušnosti svojich predkov[186].
● a v Nemecku, kvôli neúmerne vysokej «kapitálovej náročnosti» židovskej diaspóry (jej základ tvorí úžerníctvo, ktorého nadnárodný monopol je židom prikázaný v Starom Zákone) v podmienkach prakticky všeobecnej gramotnosti obyvateľstva sa propaganda pseudosocialistického internacionalizmu, v ktorom nie poslednú úlohu hrali predstavitelia židovskej diaspóry (počnúc od K.Marxa — vnuka dvoch rabínov, člena rabínskej dynastie), prijímala mnohými ako snaha židovskej diaspóry o ovládnutie (etnicky prevažne nemeckého) Nemecka, cestou likvidácie jeho národnej buržoázie a prisvojenia si jeho kapitálov a ďalšieho vlastníctva pod zámienkou «nacionalizácie» počas budovania pseudosocializmu pod ideologickou mocou internacionalizmu. Takéto hodnotenie marxizmu bolo oprávnené a je potvrdené životom. V dôsledku toho marxistická pseudosocialistická revolúcia v Nemecku v novembri 1918 utrpela porážku, pretože nenašla dostatočnú podporu v masách. A potom, čo buržoázno-liberálna «Weimarská republika» prejavila svoju neschopnosť (nie bez „pomoci“ víťazných mocností, a predovšetkým «Veľkej Británie»), bol Nemcom predložený bábkový nacizmus hitlerizmu, ktorý oni prijali.
Čo sa týka takýchto kríz davo-«elitarizmu», v ktorých sa nacionalizmus, rasizmus alebo internacionalizmus stávajú žiadanými, tak ich generátorom je predovšetkým neadekvátnosť samoriadenia príslušnej kultúry[187].
Pritom neadekvátnosť samoriadenia môže byť cielene stimulovaná zvonka politickými protivníkmi a konkurentmi tejto kultúry.
Tento druh stimulácie krízy zvonka, vrátane s účasťou diaspór a doma kultivovaných «všeľudí» v tomto procese, sa môže stať dodatočným stimulom k rozšíreniu nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu v spoločnosti, prežívajúcej krízu davo-«elitarizmu» (celokultúrnu, demografickú, ekonomickú alebo inú).
No zachovanie davo-«elitarizmu» cestou prechodu k nejakým jeho novým formám vo výsledku šírenia nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu — problém spoločenského rozvoja nielenže nerieši, ale vytvára nové problémy.
Preto je lepšie zriecť sa hľadania nejakého ideálneho davo-«elitarizmu», v ktorom by nejaká «elitarizovaná» menšina panovala nad väčšinou, a väčšina by s nevýslovným šťastím drela ako osol na «elitu». Treba nutne prejsť od davo-«elitarizmu» k Ľudskosti.