2.5. Diaspóry ako sociálny jav, ich vznik a varianty vzájomných vzťahov so spoločnosťami svojho pobytu a vlasťou
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 8 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.5. Diaspóry ako sociálny jav, ich vznik a varianty vzájomných vzťahov so spoločnosťami svojho pobytu a vlasťou
12.11.2007 bolo v «Komsomolskej pravde» zverejnené interview riaditeľa (od r. 1989) Inštitútu etnológie a antropológie (pomenovaného podľa N.N.Miklucho-Maklaja) RAV[128], šéfa komisie Verejného úradu pre otázky tolerancie a slobody svedomia Valerija Alexandroviča Tiškova (narodeného v r. 1941), nazvané «Diaspóry by mali chrániť kultúru, a nie uzurpovať moc». V ňom je nasledujúci úryvok:
«— Andrej Georgiev, Petrohrad. Nezdá sa vám, že v poslednom čase sa národné diaspóry stali nástrojom ochrany etnickej kriminality? Napríklad, po udalostiach v Kondopoge sa rozhodovali: vydať vrahov či nevydať? Máme predsa jeden zákon pre všetkých.
— Ako jeden z prvých som sa nad tým rozhorčil[129]. Čo znamená — «vydať — nevydať»? Nemali dokonca právo ani ukrývať podozrivých, pretože je to trestný čin. Diaspóry si nesmú robiť nároky na nejaké formy moci. Ľudia by sa mali zjednocovať do diaspór, aby si zachovali svoju kultúru, získali nejakú informáciu z tých miest, ktoré opustili. Nepoznám iné vysvetlenie, načo ešte sú tieto diaspóry potrebné. No u nás prebehla akási diasporizácia celej krajiny. Arméni, ktorí sa narodili a prežili v Moskve niekoľko pokolení, sa zrazu premenili na diaspóru. To isté prebehlo aj s Tatármi. Ja si myslím, že v rámci jednej krajiny — RF — by nemali existovať žiadne diaspóry. Skončil si školu, našiel si si prácu vo Vladikaukaze — usadil si sa, žiješ, pracuješ. A naopak. Si na svojom pozemku, vo svojej krajine, a diaspóry netreba. A tu sa ukazuje, že Moskva a jej okolie — nepatria nikomu, ale Čuvašsko alebo Jakutsko — tie sú len moje.
— No hlavy diaspór uvažujú celkom inak...
— Vždy ma prekvapovali ambície ich lídrov, ktorí na seba preberali právomoci «hlavného Tatára Zeme» alebo «hlavného Arména planéty». Diaspóra nemôže hovoriť v mene celého ľudu[130]. Predložil som pozmeňovacie návrhy k Zákonu o národno-kultúrnych autonómiách. V nich sa hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh diaspóry je pomáhať jej členom sa adaptovať a integrovať do prostredia dominujúceho etnika» («Rektor Inštitútu antropológie a etnografie RAV Valerij TIŠKOV: Diaspóry by mali chrániť kultúru, a nie uzurpovať moc»: http://www.kp.ru/daily/23999.5/80065/).
Toto je ďalší príklad nekompetentnosti oficiálnej vedy RF[131]. V Inštitúte etnológie a antropológie sú nepochybne zhromaždené kolosálne objemy faktov týkajúcich sa ním študovanej predmetnej oblasti, no súdiac podľa interview jeho riaditeľa — inštitút neskúma sociálne procesy, ktoré sa vyjadrujú vo faktoch, neskúma vzájomné súvislosti procesov navzájom i s faktami, príčinno-následkové vzťahy medzi nimi. A preto V.A.Tiškov nechápe problematiku, ktorou by sa mal zaoberať inštitút RAV (Ruskej Akadémie Vied), ktorého je riaditeľom, a preto hlása v interview hlúposti a vzájomne sa vylučujúce názory na tú istú otázku, ktoré nemajú v živote opodstatnenie:
● Hlúposť: «Arméni, ktorí sa narodili a prežili v Moskve niekoľko pokolení, sa zrazu premenili na diaspóru». — Veď oni odprvoti boli časťou arménskej diaspóry Moskvy, keďže oni aj ich predkovia boli Arménmi stále, a nezmenili sa náhle na etnických Arménov z akýchsi «Moskovčanov bez národnosti», aby vo výsledku takejto zmeny akože vznikla arménska diaspóra v Moskve.
● Vzájomne sa vylučujúce názory na tú istú otázku:
→ «Skončil si školu, našiel si si prácu vo Vladikaukaze — usadil si sa, žiješ, pracuješ. A naopak. Si na svojom pozemku, vo svojej krajine, a diaspóry netreba» (zvýraznené nami v citáte: pýtame sa — a kam pri prejazde do druhého regiónu, kde dominuje iná národná kultúra, podieť svoju národnú identitu? a ako bude táto identita reagovať s identitou miestneho domorodého obyvateľstva? a ako budú miestni na ňu reagovať? a prečo budú reagovať tak, a nie inak? a bude táto reakcia dobrá alebo zlá?).
→ «Predložil som pozmeňovacie návrhy k Zákonu o národno-kultúrnych autonómiách[132]. V nich sa hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh diaspóry je pomáhať jej členom sa adaptovať a integrovať do prostredia dominujúceho etnika» (zvýraznené hrubým nami v citáte: t.j. ak sa na diaspóry kladie určitá úloha, tak diaspóry musia, čo protirečí odpovedi V.A.Tiškova na predchádzajúcu otázku; a ak ony riešia iné úlohy, odsudzované V.A.Tiškovom, tak zosúladenie života diaspór so štátnou politikou harmonizácie vzájomných národných vzťahov, po prvé, nie je realizovateľné formou legislatívnej zmeny rôznych želaní[133], a po druhé, vyžaduje si odhalenie a odstránenie príčin plodiacich neprípustné vzájomné vzťahy diaspór a spoločnosti, v ktorej žijú, práve prostriedkami štátnej politiky, vrátane i v oblasti vzájomných národných vzťahov).
Po prečítaní tohto interview vzniká dojem, že vo vzťahu k sovietskej a rosSiónskej sociologickej vede spočíva ešte jeden «zločin» J.V.Stalina v tom, že on v rokoch 1912 — 1913 v práci «Marxizmus a národná otázka» nenapísal nič o diaspórach a ich vzájomných vzťahoch so spoločnosťou v ktorej žijú, kvôli čomu «znamenití» tuzemskí etnológovia a špecialisti v oblasti «tolerantnosti a slobody svedomia» a ďalšieho abstraktného humanizmu nemajú jednoducho od koho odpísať životu adekvátne myšlienky.
Preto v dôsledku neplodnosti rosSiónskej vedy sa budeme musieť preskúmaním otázky diaspór zaoberať tiež samostatne, dajúc ju do súvisu so životom ako takým.
Najprv sa vyhraníme terminologicky. Termín «diaspóra» je vysvetľovaný v rôznych informačných zdrojoch trochu odlišne.
«Diaspóra (gréc. rozptýlenie), pobyt značnej časti ľudu (etnického spoločenstva) mimo krajinu svojho pôvodu. D. vznikli výsledkom násilného vysídlenia, hrozby genocídy, vplyvu ekonomických a geografických faktorov. Spočiatku sa termín „D.“ používal pre označenie pobytu židov mimo Palestíny, špeciálne po ich vyhnaní začiatkom 6. st. pred. n.l. babylonským kráľom Nabuchodonozorom II., a potom v 1. — 2. st. n.l. Rimanmi. Neskoršie sa termín „D.“ používal aj vo vzťahu k niektorým iným etnickým (napríklad, Arméni, Íri, Číňania) a náboženským (napríklad, prví kresťania) spoločenstvám» (Veľká Rossijská encyklopédia: http://slovari.yandex.ru/~книги/БСЭ/Диаспора).
«Diaspóra (gréc. διασπορά, «rozptýlenie») — časť etnika žijúceho rozptýlene ďaleko za hranicami historickej vlasti, ktoré má aj sociálne inštitúty na podporu a rozvoj svojho spoločenstva» (Wikipédia: http://ru.wikipedia.org/wiki/Диаспора/).
«DIASPÓRA [gréc. rozptýlenie] — usadenie sa časti akéhokoľvek národa (národnosti) v cudzine alebo rozšírenie akéhokoľvek náboženstva medzi inovercov; náboženské menšiny, a tiež územia nimi obývané. Sprvoti sa týkal židov, usídlených medzi inými národnosťami výsledkom babylonského zajatia; taktiež žido-kresťanov žijúcich medzi jazyčníkmi» (Slovník zahraničných slov — Komljev N.G., r. 2006: http://dic.academic.ru/dic.nsf/dic_fwords/10001/ДИАСПОРА).
Tieto definície nie sú celkom presné, pretože sú v nich zahrnuté špecifické detaily, ktoré necharakterizujú diaspóry ako sociálny jav, ale sú sprievodnými okolnosťami, následkami alebo podmienkami ich existencie; obsahujú niektoré zamlčania, ktoré je potrebné odhaliť kvôli pochopeniu podstaty diaspór a ich vzájomných vzťahov s prostredím v ktorom žijú.
Diaspóra — to je dlhodobo stabilne existujúce (spravidla v dĺžke trvania aktívneho života jednotlivca i viac — až do reprodukcie seba v nadväznosti pokolení) množstvo nositeľov určitej národnej alebo náboženskej kultúry, ktoré:
● po prvé, žije za hranicami oblasti vzniku a dominovania svojej kultúry a udržuje si v spoločnosti svojho nového pobytu viac-menej široké spektrum sociálnych kontaktov (vrátane účasti v spoločenskom zjednotení práce) s predstaviteľmi dominujúcej kultúry a iných diaspór[134], v dôsledku čoho:
diaspóra v spoločnosti svojho pobytu nachádza sociokultúrnu sféru svojej činnosti a získava schopnosť vplývať na jej osud, a to pozitívne alebo negatívne;
trvalá zostava diaspóry sa v tej či onej kvalite, väčšej alebo menšej miere stáva spoluúčastnou na osude spoločnosti svojho pobytu;
● po druhé, uchováva svoj kultúrny svojráz v inokultúrnom prostredí, dokonca ak sa aj nejaká časť predstaviteľov diaspóry stane dvojkultúrnou (v prvom rade — dvojjazyčnou), a iná časť sa asimiluje so spoločnosťou svojho pobytu.
Turisti neudržiavajú široké spektrum sociálnych kontaktov so spoločnosťou svojho pobytu v dôsledku čoho nezdieľajú spoločný osud s miestnym obyvateľstvom[135] a preto ani nie sú diaspórami, dokonca ak aj je ich koncentrácia dostatočná nato, aby boli viditeľnými v živote miestneho obyvateľstva a stali sa preň dôležitým sociálnym a ekonomickým faktorom. Turisti však pritom môžu byť v kontakte s príslušnými miestnymi diaspórami alebo sa stať prvopríčinou ich formovania.
Keďže diaspóry sú množstvom ľudí, a množstvá, na rozdiel od jednotlivcov, nedisponujú vedomím a vôľou (sú to komponenty individuálnej psychiky, nie kolektívnej), potom smerom k diaspóram nie sú adekvátne také slová, ako «musia» a «nemusia» (ktoré použil V.A.Tiškov vo svojom interview), jedným z významov ktorých je klásť na ne etické povinnosti vo vzťahu k okoliu: klásť na seba akékoľvek etické povinnosti môže len jedinec sám vedome a premyslene aktom vôle.
Vznik a existencia diaspór je nielen objektívnou danosťou procesu dejín, ale aj objektívnou nutnosťou pretože:
● globalizácia, chápaná ako súbor rôznorodých javov vedúcich k zjednoteniu ľudstva do jednotnej kultúry, je nevykoreniteľnou tendenciou globálneho procesu dejín, a práve ona sa realizuje vo vytváraní diaspór;
● diaspóry (po svojom vzniku) sú jedným zo sprievodcov (nositeľov) tohto procesu.
Vo vzniku a správaní diaspór sa neprejavuje vedomá a premyslená vôľa ľudí (zišli sa, posúdili, rozhodli sa: presťahovať sa natrvalo na územie, kde dominuje kultúra iného ľudu a tam sa «zjednotiť do diaspóry»[136], ktorá musí robiť to a nerobiť tamto, menovať kohosi hlavou diaspóry), ale algoritmika kolektívnej psychiky podmienená minulosťou dejín, ktorej konanie je stimulované okolnosťami sformovanými v súčasnosti.
Práve preto aj prebieha to, čo V.A.Tiškov nazval «akousi diasporizáciou celej krajiny». No harmonizácia vzájomných národných vzťahov v mnohonárodnom štáte, ako aj — v mnohonárodnej civilizácii — si vyžaduje, aby «diasporizácia» nebola «akousi», ale plne definovanou na základe parametrov vzájomného pôsobenia národných a náboženských kultúr a ich nositeľov.
Štátna politika musí byť zameraná aj na uvedenie do života vzájomne prijateľnej mravno-etickej určitosti, napomáhajúcej rozvoju oboch kultúr (kultúry diaspóry i dominujúcej kultúry regiónu). Preto, štát je povinný vidieť rozdiel medzi rozvojom a degradáciou objektívnych biologických a sociokultúrnych javov, a zároveň podporovať mravnosť a etiku, napomáhajúce rozvoju, a potláčať degradačné procesy — jak tie, ktoré sú generované diaspórami, tak aj tie, ktoré sú generované samotnou spoločnosťou ich pobytu.
A ak chápeme, že kultúra je informačno-algoritmický systém, ktorý je svojimi fragmentmi rozptýlený v psychike množstva ľudí, tak správanie diaspór je podmienené z jednej strany — kultúrou spoločnosti ich pobytu, a z druhej strany — tou kultúrou, ktorej nositeľkou je diaspóra.
Pritom kultúra diaspóry môže mať určité odlišnosti (vrátane mravno-etického charakteru) od národnej (alebo náboženskej) kultúry, ktorá ju splodila. Je to podmienené tým, že diaspóru vytvárajú ľudia, ktorí opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej kultúry. Obyčajne zvyknú tvoriť menšinu a opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej národnej (alebo náboženskej) kultúry v dôsledku toho, že ich mravy a psychika sa odlišujú od mravov a psychiky tých, ktorí zostávajú v oblasti[137].
Okrem toho, v cudzom kultúrnom prostredí spoločnosti, kde žije diaspóra, sa stretávajú s javmi, akých niet v ich rodnom kultúrnom prostredí, a taktiež aj s javmi, ktoré sa v ich rodnej kultúre interpretujú a hodnotia ináč — až do diametrálne opačných hodnotení a interpretácií podstatou rovnakých skutkov. Táto okolnosť znamená, že správanie predstaviteľa diaspóry v súlade s niektorými normami jeho rodnej kultúry môže byť predstaviteľmi dominujúcej kultúry regiónu hodnotené ako provokatívne alebo jednoducho urážajúce[138]; a naopak, normy dominujúcej kultúry v regióne môžu byť predstaviteľmi diaspóry vnímané ako výzva alebo urážka. A tieto okolnosti sa pri absencii náležitej politiky môžu stať predpokladom k eskalácii medzinárodného konfliktu z ničoho.
Vo sfére politického života spoločnosti povedané znamená, že vo vzťahu k diaspóram a ich vzájomným vzťahom so spoločnosťou ich pobytu sa môžu používať len slová, ktoré majú spoločný koreň so slovami „žiaduce“ a „nežiaduce“. A uvedenie do života toho, čo je žiaduce, a vykorenenie toho, čo je nežiaduce vo vzájomných vzťahoch diaspór a prostredia v ktorom žijú — nie je možné na základe heslovitých výziev (typu «poďme žiť družne!») a administratívneho diktátu (na spôsob zákona «o národno-kultúrnych autonómiách»[139]): vyžaduje si to cieľavedomú zmenu kultúry jak diaspór, tak aj kultúry prevládajúceho v regióne obyvateľstva v súlade s konkrétnymi politickými cieľmi. A prostriedky administratívno-právneho charakteru v takomto druhu štátnej politiky môžu hrať len pomocnú úlohu (napríklad slova typu «musia», «nemusia», «sú povinní», «nie sú povinní» sú neadekvátne vo vzťahu k diaspóram celkovo, sú ale adekvátne vo vzťahu ku konkrétnym jednotlivým predstaviteľom diaspór a domáceho obyvateľstva v náležitých situáciách).
Vznik diaspór v dejinách má mnohovariantný charakter.
Varianty nezapríčinené problémami.
● Behom medzinárodnej kultúrnej výmeny a pracovnej spolupráce predstavitelia nejakej kultúry vyrážajú za prácou zo svojej vlasti v počte dostatočnom k tomu, aby vytvorili diaspóru v oblasti dominovania inej kultúry. Ak zamestnanosť v cudzine nadobúda stabilný charakter, tak sa usadzujú natrvalo, osvojujú si miestny jazyk a nachádzajú vzájomne prijateľné formy spolupráce s domácim obyvateľstvom, vo výsledku čoho aj vzniká diaspóra. V minulosti nutnosť obsluhy prepravných ciest medzinárodného obchodu priviedla k tomu, že pozdĺž takýchto obchodných ciest, v «dopravných uzloch», vznikali diaspóry žijúce v prevažnej väčšine kompaktne (avšak kompaktný život diaspór, tým skôr na princípoch izolácie od spoločnosti žijúcej v «ich štvrti» — vôbec nie je normou). Niekedy diaspóry, ktoré vznikli pozdĺž takýchto obchodných ciest, sa zachovávali aj v prípadoch, ak prepravné obchodné cesty z nejakých príčin zmenili svoju polohu.
● Pracovní migranti — ľudia pozývaní na prácu (alebo službu) do iných kultúrne svojbytných spoločností na základe dohôd o príslušných garanciách pre migrantov.
Tieto varianty sa vzájomne odlišujú tým, že v prvom iniciatíva vychádza z kultúrneho prostredia tých, ktorí napokon vytvoria diaspóru. A v druhom iniciatíva vychádza zo spoločnosti, v ktorej vzniká diaspóra. Oba tieto varianty v drvivej väčšine prípadov nevytvárajú problémy pre spoločnosti pobytu, nakoľko blaho predstaviteľov diaspór v spoločnosti pobytu je založené na vzájomne výhodnom charaktere vzájomných vzťahov.
Problémy vo vzájomných vzťahoch môžu vzniknúť dodatočne, keď sa diaspóra už sformovala, no tento druh problémov nie je následkom spôsobu, akým diaspóra vznikla, ale je vyjadrením špecifík vzájomného pôsobenia kultúr diaspóry a spoločnosti pobytu, ak sa na kultúry pozeráme ako na informačno-algoritmické systémy.
Varianty zapríčinené problémami.
No diaspóry môžu vznikať aj v dôsledku množstva rôznych problémov, s ktorými sa stretávajú ich zakladatelia. Zrod diaspóram môžu dať:
● zajatci, kompaktne umiestnení víťazom na nejakom území, ktorí nestratili svoj kultúrny svojráz (príkladom takéhoto variantu vzniku diaspóry je povestné «babylonské zajatie» starovekých židov);
● nejaká časť dobyvateľov sa z času na čas usídlila na teritóriu, po ktorom prechádzala armáda, po čom následne nachádzala spôsob mierového spolužitia s pôvodným obyvateľstvom, nestrácajúc pritom svoju kultúrnu identitu behom viac či menej dlhého obdobia dejín;
● diasporizácia pôvodného obyvateľstva výsledkom dobytia ich územia (tak vznikla arménska, grécka a kurdská diaspóra v Turecku);
● utečenci — ľudia, ktorí opustili svoju vlasť pod vplyvom pôsobenia na nich rôznych druhov faktorov:
politických (vojna a hrozba genocídy, nezhody sociálnych skupín v otázkach oprávnenosti nejakej ideológie a organizácie života spoločnosti, ktorú vyjadruje; nezhody v náboženských otázkach atď.),
ekonomických (nemožnosť nájsť v sformovanom ekonomickom systéme spoločnosti uspokojivú prácu pre zabezpečenie ekonomického blaha svojej rodiny alebo želanej budúcnosti pre svoje deti),
prírodných a technogénnych (prírodná alebo technogénna katastrofa, ktorá sťažila životné podmienky vo vlasti, sa môže stať generátorom vzniku príslušných diaspór v priľahlých i vzdialenejších regiónoch, v ktorých prevláda iná kultúra).
Ak ponecháme zatiaľ stranou varianty diasporizácie pôvodného obyvateľstva vo výsledku dobytia územia, masovej migrácie cudzincov do regiónu alebo zmeny proporcií pôvodného a prisťahovaného obyvateľstva pod vplyvom rozdielnej dynamiky reprodukcie pokolení pôvodného obyvateľstva a diaspór, tak pre spoločnosť pobytu je najbolestnejším variantom vznik diaspór z utečencov. Príčina toho spočíva v tom, že v prúde utečencov je podiel demoralizovaných (t.j. tých, čo stratili návyky ľudského spolunažívania), a v dôsledku toho aj lumpenizovaných ľudí, spravidla, výrazne väčší, než v spoločnosti žijúcej stabilne, z ktorej vyrážajú do iných spoločností podľa svojich potrieb ľudia, celkovo nezaťažení defektmi mravno-etického charakteru, a preto sociálne-zodpovední, t.j. majúci záujem na spolupráci so spoločnosťami, v ktorých žijú príslušné diaspóry.
Vznik diaspór v mnohých regiónoch RF po rozpade ZSSR a počas ekonomických reforiem v 1990-tych rokoch bol zapríčinený tým, že diaspóry boli vytvárané utečencami z najproblémovejších národných autonómií RF a bývalých sovietskych republík[140], ktorí opustili svoje rodné miesta pod vplyvom krachu ekonomiky alebo v dôsledku vojen. V zostave takýchto diaspór tvorí veľký podiel to, čo možno nazvať «premenlivou zostavou». Väčšinou sú to ľudia, ktorých rodiny ostali vo vlasti alebo taký, čo nemajú žiadnu rodinu. Väčšina z nich rieši úlohu fyziologického prežitia samých seba. A u tých, čo majú rodinu, tak nutnosť zabezpečiť rodinu, ktorá zostala vo vlasti alebo pricestovala do RF natrvalo, robí úlohu prežitia ešte zložitejšou.
Následkom demoralizácie a lumpenizácie, nemajúc podporu zo strany miestnej spoločnosti a ocitnúc sa v nej takmer v otrockom postavení (často sa to deje aj v dôsledku politiky vládnucej «elity» príslušnej diaspóry[141]), práve oni vnášajú svoj vklad do kriminálnej štatistiky, nakoľko pre nich miestna spoločnosť nie je Vlasťou ale len miestom na prežitie, na úkor jeho exploatácie (vrátane trestno-právnej), pomocou ktorej riešia svoje osobno-rodinné problémy prevažne fyziologického a všedného charakteru: netrápi ich ideovosť, nemajú myseľ na osvojovanie si kultúry miestnej spoločnosti a informovanie o výdobytkoch vlastnej kultúry. A odlúčenosť alebo absencia rodiny u takýchto subjektov, z ktorých prevažná väčšina nie sú nositelia Ľudského režimu psychiky[142], ich postrkuje k zločinom pod tlakom neuspokojených pohlavných inštinktov, a mimo to — vytvára masový dopyt po službách prostitútok v miestnej spoločnosti a prispieva k rozvoju pornobiznisu, za ktorým nasleduje narkobiznis a ďalšia zločinnosť. To posledné, hoc je aj podmienené vlastnou mravno-etickou indispozíciou spoločnosti pobytu lumpenizovaných diaspór, napriek tomu príslušná činnosť diaspór je katalyzátorom procesu ďalšej lumpenizácie a kriminalizácie miestnej spoločnosti.
Konflikty, vznikajúce medzi lumpenizovaným zložením diaspór a miestnou spoločnosťou, v podstate nie sú konfliktami na základe národnej (alebo náboženskej) nevraživosti (tento druh konfliktov si vyžaduje aspoň minimálnu úroveň znalosti národných alebo náboženských ideálov jak svojich vlastných, tak aj nepriateľskej strany): sú to konflikty spoločnosti a demoralizovaného lumpenu, v ktorých odlišnosti na základe príznaku národnej príslušnosti strán a viac-menej jasne vyjadrená mafiózna solidarita členov diaspór vytvárajú zdanie konfliktu prameniaceho z národnej nevraživosti. V tomto type konfliktov, ak ich štatistika nadobúda stálosť, sa skutočne vytvára národná nevraživosť. No ona je následkom, vznikajúcim z takýchto konfliktov lumpenu diaspóry a miestnej spoločnosti. V postsovietskej RosSiónii sa situácia stupňuje tým, že značná časť domorodého obyvateľstva tých regiónov, kde vznikajú diaspóry, je tiež demoralizovaná a lumpenizovaná — v dôsledku krachu ZSSR a post-sovietskych antiľudovo zameraných politických a ekonomických reforiem.
Avšak fakt lumpenizácie značnej časti domáceho obyvateľstva a lumpenizovaného charakteru väčšiny diaspór, ktoré vznikli v RF v postsovietskom období, štátna moc RF priznávať nechce, ako nechce priznať ani svoju zodpovednosť za tento stav, pretože toto všetko je priamy dôsledok politiky, ktorú cieľavedome vykonáva liberálno-buržoázny režim od r. 1991. A táto okolnosť je len ďalším faktorom, ktorý nedáva dnešnému režimu šancu harmonizovať národné a náboženské vzťahy v krajine: tým sa bude musieť zaoberať samotná spoločnosť, a pritom spoločnosť bude musieť vychovávať režim tak, aby jeho politika zodpovedala záujmom spoločenského rozvoja.
Po tom, čo diaspóra vznikla, môže žiť buď v prakticky úplnej izolácii od oblasti vzniku a dominovania jej vlastnej kultúry, alebo medzi ňou a jej rodným regiónom môže prebiehať štatisticky významný (vzhľadom na početnosť diaspóry) jednostranný alebo obojstranne zameraný tok ľudí. No aj tak, existencia diaspóry v nej predpokladá prítomnosť stabilnej zostavy, žijúcej v inom kultúrnom prostredí a zachovávajúcej svoju kultúrnu identitu počas doby, porovnateľnej minimálne s dĺžkou trvania aktívneho života jednotlivca, a maximálne — v nadväznosti pokolení. S touto stabilnou zostavou spolupracuje premenlivá zostava — ľudia, ktorí z nejakých dôvodov opúšťajú svoju vlasť, žijú v zostave diaspór viac-menej dlhý čas, po čom sa buď vracajú do vlasti, alebo sa asimilujú so spoločnosťou pobytu diaspóry, alebo splynú so stálou zostavou diaspóry.
V podmienkach davo-«elitarizmu» v stabilnej zostave diaspór vznikajú vlastné «elity», ktoré diktujú svoju vôľu aj stabilnej zostave, a o to viac aj premenlivej zostave diaspóry. Práve v dôsledku davo-«elitarizmu» vznikajú cigánski «baróni», «vrchní» Tatári, Uzbekovia, Tadžikovia a ďalší; tú istú úlohu hrá aj rabinát židovských diaspór vo všetkých krajinách sveta[143].
V rade prípadov to vedie k tomu, že v diaspóre začína dominovať mafia, ktorá nestrpí neposlušnosť členov diaspóry voči sebe a formuje politiku vzťahu diaspóry k spoločnosti, v ktorej žije[144]; v niektorých prípadoch mafia, ktorá vznikla v diaspóre, sa môže viac či menej od nej izolovať (V USA nie každý predstaviteľ talianskej diaspóry je mafián, no talianska mafia v minulosti tvorila významnú časť zločineckého podsvetia USA, hoc aj nemala taliansku diaspóru úplne pod kontrolou ).
Ak budeme hovoriť o asimilácii nejakej časti predstaviteľov diaspór spoločnosťou, v ktorej žijú, tak to môžu myť jak dospelí ľudia, ktorí z nejakých príčin dávajú prednosť životu podľa noriem prijavšieho ich sociálneho prostredia, a vzdávajú sa svojej rodnej kultúry a sociálnych vzťahov vo vnútri príslušnej diaspóry; tak to môžu byť aj deti, ktoré prijímajú kultúru okolitého kultúrneho prostredia ako vhodnejšiu pre seba, následkom čoho vypadávajú zo systému sociálnych vzťahov vo vnútri diaspóry, založenej na príslušnej národnej (alebo náboženskej) kultúre. Stimulom k asimilácii môžu byť jak možnosti, ktoré sa odkrývajú pri osvojovaní si kultúry spoločnosti pobytu diaspóry, tak aj konflikt s diaspórou.
Súčasne s týmto môžu diaspóry asimilovať aj nejakú časť miestneho obyvateľstva, najmä vo výsledku manželstiev predstaviteľov dominujúcej kultúry s členmi diaspór, v ktorých sa deti vychovávajú podľa kultúrnych noriem týchto diaspór a prijímajú tak identitu, ktorá je pre príslušnú diaspóru charakteristická. K tomu môžu existovať jak osobné motívy v psychike tých, ktorí sa začlenili do diaspór, tak aj stimul zo strany spoločnosti, v ktorej diaspóra žije, ak táto spoločnosť od seba odvrhuje ľudí vstupujúcich do zmiešaných manželstiev i deti z tohto manželstva.
Všetko toto sú pre život diaspór objektívne možné javy, ktorých štatistická váha je podmienená charakterom spolupráce medzi kultúrou diaspóry a kultúrou spoločnosti, v ktorej diaspóra žije.
Keďže diaspóry nachádzajú v spoločnostiach svojho pobytu vlastný sociokultúrny priestor a stávajú sa účastnými na osude obyvateľstva kde žijú, tak sa diaspóry v menšej či väčšej miere stávajú nezávislými na oblasti vzniku svojich kultúr, až do úplnej straty zdieľania osudu s oblasťou, ktorá ich splodila, a taktiež s inými diaspórami v iných spoločnostiach (takéto sú židovské diaspóry v celom svete: hoci ony všetky spolupracujú v plnení určitej misie globálneho charakteru, no osud predstaviteľov každej z diaspór je podmienený z väčšej časti regionálnymi procesmi).
Následkom získania takéhoto druhu autonómie od svojej vlasti môžu vznikať situácie, v ktorých diaspóra existuje historicky stabilne v tom čase, keď v regióne vzniku jej kultúry prebehla zámena pôvodného obyvateľstva prisťahovalcami. Pritom prisťahované obyvateľstvo môže zachovávať a rozvíjať svoju dovtedajšiu kultúru, no môže sa stať aj biologickým základom pre vznik kultúry nového národa, vrátane pri jeho zmiešaní s pôvodným domorodých obyvateľstvom.
Takto sú židovské diaspóry dávno odtrhnuté od regiónu vzniku svojej kultúry, v ktorom následne nielenže žili iní, ale historici sa dnes sporia aj o tom, kde vlastne prebehol tento vznik; a zďaleka nie všetci z nich (vrátane samotných židov[145]) sú presvedčení o tom, že tradičná arabsko-egyptsko-palestínska lokalizácia oblasti vzniku židovskej kultúry zodpovedá realite dejín. Aj dnešné arménske diaspóry sa v mnohom odtrhli od Arménska.
Ako už bolo spomenuté, možné sú situácie, keď sa pôvodné obyvateľstvo následkom dobytia ich územia transformuje do diaspóry (v cudzom prostredí spočiatku cudzieho prisťahovaného obyvateľstva): taký je osud Kurdov, ktorí sa stali diaspórami na teritóriu dnešného Turecka, Iraku, Iránu, Sýrie, Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Ruska (nejaká časť Kurdov po nútenom presídlení v r. 1937 z Arménska a Azerbajdžanu a v r. 1944 z Gruzínska do Turkmenistanu a Kazachstanu žije naďalej v týchto post-sovietskych štátoch aj v súčasnosti); rovnaký je osud Arménov a Grékov na teritóriu Turecka.
Okrem toho, za pomoci Veľkej Británie (počnúc «Balfourovou deklaráciou» v r. 1917), Ligy Národov, nacistického Nemecka, a potom aj OSN, židovská diaspóra v Palestíne navyšovala svoj počet predovšetkým na úkor prítoku migrantov[146] a zmenila sa v národ-štát. Pritom nežidovské obyvateľstvo Palestíny bolo nútené, jeho väčšia časť — pod tlakom sionistami organizovaného teroru opustiť svoje rodné miesta[147], a jeho menšia časť sa stala diaspórou v židovskom štáte Izrael, založenom v roku 1947. Dejiny 20. storočia tak ukázali aj možnosť použitia diaspóry ako nástroja agresie proti iným národom a obsadenia ich teritórií.
Napokon, tento istý algoritmus bol realizovaný aj v Juhoslávii v 1990-tych rokoch: albánska diaspóra v Kosove sa stala nástrojom odtrhnutia Kosovského kraju od Srbska. Hoci samotný proces zabral niekoľko desaťročí a prebiehal ako medzinárodný konflikt Albáncov a Srbov v Kosove, no vo svojej podstate predstavoval experiment nadnárodných politických síl vedenia vojny prostriedkami 5. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia/zbraní v súčasných podmienkach. Experiment ukázal: prostriedok dokáže fungovať efektívne, a ideológia i politika stimulácie buržoázno-liberálneho individualizmu prakticky úplne odzbrojuje spoločnosť vo veciach ochrany svojej národnej svojbytnosti a vlastného teritória od tohto druhu etnickej diasporálnej agresie.
Potenciálnymi obeťami tohto druhu agresie zo strany diaspór, nech by už čokoľvek tárali v tejto veci «ochrancovia práv» a ďalší abstraktní «humanisti» a politici-praktici liberálno-buržoázneho rangu, sú NSR (nebezpečné diaspóry: Turci, Albánci, Židia), Francúzsko (nebezpečné diaspóry: Arabi, prisťahovalci z «čiernej» Afriky), Veľká Británia (nebezpečné diaspóry: prisťahovalci z jej bývalých kolónií, a najmä moslimské diaspóry), Taliansko (utečenci z Tuniska a Líbye v r. 2011), USA (nebezpečné diaspóry: mexická, čínska), postsovietska RF (nebezpečné diaspóry: Židia, Kaukazania, Číňania).
Jedným z variantov ochrany od takéhoto druhu agresie je deportácia diaspóry, agresívnej vo vzťahu k spoločnosti svojho pobytu, v jej plnej zostave do oblasti vzniku jej národnej kultúry alebo do málo osídlených regiónov. A hoci to aj protirečí liberálno-buržoáznej koncepcii beznárodnostných práv človeka-jednotlivca a pri realizácii sa to najskôr nezaobíde bez rôznych druhov zneužití, no v národnom, a tým skôr — v mnohonárodnom štáte sa to môže stať nevyhnutným, hoc aj extrémnym prostriedkom ochrany mnohonárodnej spoločnosti a jej kultúry od agresivity diaspór — lumpenizovaných, padlých do nacizmu alebo internacizmu[148].
Aby situácia nedospela až sem (a tým skôr do genocídy diaspór následkom výbuchu emócií domáceho obyvateľstva, ktorý môže byť aj riadený zvonka nepriateľmi štátu), je potrebné chápať, že paragraf trestného zákona, ktorý ukladá trest za podnecovanie nenávisti medzi národmi, sa musí týkať aj predstaviteľov diaspór: napríklad toho «jazdca», ktorý vtrhol do Alexandrovského sadu k mohyle neznámeho vojaka a večnému ohňu na «Land Rovery»; aj toho mladíka, ktorý si provokatívne vynucoval (bitkárske) dobrodružstvá (prípady spomenuté vyššie, i druhé); aj tých «pravoverných moslimov», ktorí zaliali ulice Moskvy krvou obetných baranov najnovšie počas sviatku Kurban-Bayrami (Sviatok obete — Íd al-adhá). Toto všetko je vyvolávaním nenávisti domorodého obyvateľstva Moskvy a etnicky veľkoruských regiónov RF k predstaviteľom iných kultúr, ktorú predstavitelia príslušných diaspór podnecujú svojim správaním.
Avšak ani právnici štátnej moci, ani právnici Verejnej komory, ani žiadni ďalší právnici toto chápať nechcú a realizujú prax tvorby a presadzovania práva takým spôsobom, že u obyčajných ľudí vyvolávajú nenávisť k právnikom ako k profesionálnej korporácii, v ktorej je nadmerne veľa predstaviteľov diaspór (proporcionálne, vo vzťahu k štatisticky najpočetnejším etnickým skupinám obyvateľstva RF).
A okrem toho, k paragrafom za trestné činy, vykonané predstaviteľmi diaspór za hranicami oblasti dominovania ich národnej (alebo náboženskej) kultúry, by sa mal AUTOMATICKY prirátať paragraf, udeľujúci trest za podnecovanie medzinárodnej (alebo medzináboženskej) nenávisti, bez akýchkoľvek poľahčujúcich okolností. A preto aj predstavitelia diaspóry, vinní v ukrývaní zločincov-súkmeňovcov (ako tomu bolo v Kondopoge), okrem zodpovednosti za ukrývanie musia niesť zodpovednosť za podnecovanie medzinárodnej či medzináboženskej nenávisti, s priťažujúcimi okolnosťami a bez práva na amnestiu a predčasné podmienečné prepustenie.
A nie je principiálny rozdiel v tom, ako sú tieto konflikty na základe národnostnej alebo náboženskej nevraživosti podnecované: či slovami alebo tichými skutkami; či to robia nacizmu a rasizmu oddaní predstavitelia domorodého obyvateľstva v regióne, ktorých trpezlivosť voči excesom predstaviteľov diaspór nie je bezhraničná; alebo či to robia samotní predstavitelia diaspór. V ľubovoľnom prípade tým trpia adekvátni (v mravno-etickom vzťahu) ľudia nezávisle od ich národnosti a vierovyznania.
A ak chápeme vyššie povedané o diaspórach a variantoch ich vzájomných vzťahov so spoločnosťou svojho pobytu, tak jedným zo subjektov podnecovania nenávisti a nepriateľstva medzi národmi a náboženstvami v RF — je samotný rosSiónsky liberálno-buržoázny štát:
● ktorého ekonomická politika, po prvé, splodila rôznorodé lumpenizované diaspóry a lumpenizovala značnú časť domorodého obyvateľstva všade;
● a ktorý, po druhé, žiada od domorodého obyvateľstva regiónov, v ktorých dominujú príslušné národné (alebo náboženské) kultúry — trpezlivosť, minimálne voči grobianskemu správaniu predstaviteľov diaspór, a maximálne, voči zriadeniu mafiánsko-kriminálnej moci v regióne a nastoleniu režimu teroru vo vzťahu k domorodému obyvateľstvu a na tomto základe aj obohacovaniu diasporálnych «elít» na úkor a škodu domorodého obyvateľstva regiónu.
Toto je len ďalším ukazovateľom toho, že buržoázny liberalizmus so všetkými jeho rečami o právach človeka je nepriateľom slobody[149] a preto musí byť vykorenený.