2.4. Vojny medzi etnikami a povojnový režim v určitom zmysle «mierovej koexistencie»
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 7 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.4. Vojny medzi etnikami a povojnový režim v určitom zmysle «mierovej koexistencie»
V epoche do vzniku štátov boli konflikty susediacich plemien a daného ľudu podmienené snahou obsadiť teritórium susedov alebo jeho časť, aby mohli na ňom realizovať hospodársku činnosť a trvalo v ňom žiť. Príčinami, podnecujúcimi k snahe zmocniť sa územia susedov, boli buď prebytočný počet vlastného obyvateľstva v pomere k dosiahnutému výkonu sformovaného hospodárskeho systému, alebo zmena prírodno-geografických podmienok (vrátane aj ako následok hospodárskej činnosti — vlastnej alebo kohokoľvek zo susedov) vo výsledku čoho výkon historicky sformovaného hospodárskeho systému prudko klesol a stal sa nedostačujúcim vzhľadom na počet obyvateľstva[100].
Vo väčšine prípadov víťazstvo v takejto vojne o teritórium (miesta pre hospodársku činnosť a miesta pre pobyt) viedlo k vyhnaniu alebo genocíde porazených[101], v lepšom prípade s asimiláciou nevyhnaných zvyškov[102].
Ak takéto zhoršenie životných podmienok v oblasti prvotného vzniku národnej kultúry nebolo spôsobené prírodnou katastrofou (rýchlou, alebo pomaly sa rozvíjajúcou), potom sa možno domnievať, že príčinou agresie proti susedom s cieľom obsadenia ich území bola bezvýchodiskovosť rozvoja vlastnej národnej kultúry, čo aj priviedlo k preľudneniu teritória alebo ekologickej katastrofe, ktorá znížila produktívnosť hospodárskej činnosti. No bezprostredný motív k agresii aj tak nesie ekonomický charakter: potrebnosť dodatočných ekonomických zdrojov na zabezpečenie zvyčajnej kvality života kultúrne svojrázneho obyvateľstva.
Nájazdové operácie, ktorých cieľom bolo okradnúť susedov a odviesť so sebou zajatcov na zužitkovanie u seba, ako otrokov alebo predaj inde — možno hodnotiť ako komponent ekonomického štýlu tej-ktorej národnej kultúry, pretože takýto druh nájazdov nemá za cieľ obsadenie teritória susedov, a vo väčšine prípadov takéto nájazdy v dejinách nemali ojedinelý charakter, ale realizovali sa systematicky, ak nie s každoročnou periodicitou poľnohospodárskych prác, tak s inou — menej presnou periodicitou.
Ideologické motívy k nepriateľskému správaniu voči susedom (typu: nosy a profil očí nemajú také ako «skutoční ľudia»; oni rozbíjajú vajcia tupým koncom a má sa špicatým; musíme proti nim viesť vojny, lebo naši bohovia nás zaväzujú k prinášaniu obetí a pod.) — si vyžadujú tak vysokú úroveň rozvoja davo-«elitarizmu», pri ktorom elite vzniká nadbytok času na chorobné filozofovanie a zasievanie viery v takéto ideologické mýty u prostého ľudu. A tak pri dosiahnutí tohto štádia rozvoja davo-«elitarizmu» dáva ľudová múdrosť hodnotenie všetkým vojnám bez výnimky: «páni sa bijú a sluhom kečky treštia» pod ktorou sa myslí, že 1) páni sa bijú za rozšírenie sféry svojho «elitárneho» parazitizmu a 2) nimi vypracované pravdepodobné ušľachtilé ideologické zdôvodnenie nutnosti začať vojnu proti susedom — je od začiatku lživé.
Po sformovaní davo-«elitarizmu» a vzniku štátov pod vládou «elitárnej» štátnosti otázka — aký ľud sa venuje hospodárskej činnosti na tom či onom území — v mnohých prípadoch prestáva vládnucu «elitu» víťazného štátu-národa nejako zvlášť trápiť: hlavné, aby platili stanovené dane, nebránili sa nezákonným úplatkom a ostatným «elitárnym» zneužitiam, aby slúžili v armáde a plnili ostatné povinnosti kladené «elitou» na prostý ľud; a akú národnú príslušnosť majú znovuzískaní poddaní «je už jedno»[103]. Preto genocída voči porazeným a zmazávanie národnej seba-identity[104] zvyšného domorodého obyvateľstva v procese jeho asimilácie prestali byť samocieľom, ale stali sa prostriedkom na predchádzanie národno-oslobodeneckému hnutiu[105] a prostriedkom zjednocovania procesov štátneho riadenia na celom teritóriu štátu-národa. Pritom vo väčšine prípadov sa «elita» porazených sama aktívne zapájala do procesu asimilácie, aby tak vošla do zostavy «elity» víťazov a zachovala si svoj sociálny status[106] (alebo ho aj navýšila[107]).
Avšak pre prostý ľud bolo ťažké sa zapojiť do tohto procesu, lebo okrem toho, že sa tu vyskytovala sociálna zotrvačnosť reprodukcie vlastnej kultúry v «automatickom režime» tak, po prvé, v podmienkach davo-«elitarizmu» sú predstaviteľom prostého ľudu väčšinou zatvorené cesty k zmene ich sociálneho statusu (preto ani nemali potrebu sa asimilovať), a po druhé, osvojenie si jazyka a kultúry víťazov si žiada voľný čas a energiu, čo predstavitelia prostého ľudu, neustále zabratí do práce, taktiež nemali[108].
Ak sa víťazovi darilo rozprestrieť svoju moc nielen na pásmo medzietnického rozhraničenia a k nemu priľahlé obmedzené územia, ale na celé teritórium susedov, a o to viac, ak susedia boli dostatočne početní, tak sa ocitol pred voľbou:
● buď viesť politiku národnej unifikácie, zakazujúc jazyk a kultúru všetkých ľudov, ktoré sa stali podriadenými (k tomu bolo naklonené Turecké impérium od momentu svojho vzniku na troskách Byzancie, no aj tak v tom nedosiahlo úspech až do svojho pádu po porážke v prvej svetovej vojne 20. storočia; analogickú politiku vo vzťahu k národnostným menšinám vykonávalo aj Bulharsko; následkom rovnakej politiky sa Poľsko nestalo impériom; neodbytnosť vo vykonávaní takejto politiky privedie skôr či neskôr «elitu» titulného národa k politike genocídy vo vzťahu k podriadenému inokultúrnemu obyvateľstvu, čoho príkladom bola genocída Arménov v Turecku v rokoch 1915 — 1923 a pokus o politiku genocídy vo vzťahu k Ukrajincom a Bielorusom zo strany Poľska po získaní štátnej nezávislosti v 1920-tych rokoch[109]);
● alebo budovať mnohonárodný štát, v ktorom sa tak či onak aj štátnosť stáva mnohonárodnou (v pomerne nedávnej minulosti bolo štátom tohto druhu Rakúsko-Uhorské impérium, v ktorom okrem titulných národov — Nemcov-Rakušanov a Maďarov — žili ešte aj Rumuni a mnohé slovanské ľudy, avšak bežiaci v ňom proces formovania mnohonárodnej štátnosti šiel neprípustne pomaly, čo sa stalo jedným z vnútorných predpokladov pre rozpad impéria[110] podľa národnostno-teritoriálneho príznaku výsledkom porážky v prvej svetovej vojne 20. storočia);
● alebo sa obmedziť zriadením vazalských vzťahov (toto bolo dostatočne rozšírené v epoche feudalizmu[111]) alebo «protektorátu» či «domínia» (štátov-národov v epoche kapitalizmu), pri ktorom sa riadenie vnútorného života dobytého územia ponechávalo «elite» domorodcov, pričom sa na ňu kládla povinnosť vyberať od miestneho obyvateľstva «daň», odovzdávať ju štátu-metropole a podporovať politiku štátu-metropoly ľudskými i ďalšími zdrojmi teritória pomimo «dane» (a zároveň neposkytovať pomoc nepriateľom vládnucej «elity» štátu-metropoly). V takomto variante je hromadná asimilácia «elity» porazených do «elity» víťazov vylúčená.
Na realizáciu režimu «domínia-protektorátu» boli metropoly v epoche kapitalizmu štátov-národov nútené prijať na seba misiu prípravy kádrov z radov domorodcov na realizáciu riadenia v regiónoch, náležitým spôsobom vyškolenými tuzemcami, v záujmoch pohlavárov a majiteľov metropol. V inokultúrnych regiónoch podriadených metropole to umožňuje zaobísť sa s minimom predstaviteľov metropoly pri zachovaní ideologickej a ekonomickej moci[112] metropoly nad spoločnosťami regiónov.
Preto, ak budeme analyzovať typy hospodárskych systémov rôznych národných a mnohonárodných spoločností, aké dejiny poznali, tak možno vyčleniť tri základné typy ich integrácie do globálnej ekonomiky:
● Hospodárstvo suverénneho štátu. Ono pracuje, predovšetkým, na ekonomické zabezpečenie svojej vnútornej a zahraničnej politiky a potrieb svojho obyvateľstva, spolupracujúc s hospodárskymi systémami iných suverénnych i formálne suverénnych štátov na nejakých (v každej epoche dejín svojich) rovnocenných ekonomických princípoch.
● Hospodárstvo neskrývane koloniálneho typu. Je podriadené «príkazovo-administratívnym spôsobom» zahraničnému štátu-metropole a správe súkromných zahraničných alebo nadnárodných korporácií[113] a pracuje na ich záujmy, uspokojujúc potreby svojho obyvateľstva na zvyškovom princípe.
● Kryptokoloniálne[114] hospodárstvo. Vyznačuje sa tým, že štát, na území ktorého sa podarilo kolonizátorom sformovať tento typ hospodárstva, má všetky formálne atribúty suverénneho štátu: hranice, v medziach ktorých funguje výlučne jeho vlastná jurisdikcia; vyššie úradné osoby a orgány moci sa nezodpovedajú úradným osobám a orgánom moci zahraničných štátov; vlastný kreditno-finančný systém a pod. No ono zároveň — podobne ako neskrývane koloniálne hospodárstvo — pracuje na záujmy zahraničných a nadnárodných politických síl. Preto, ak budeme analyzovať štruktúru jeho HDP, exportno-importnú výmenu tovarov a vnútorný maloobchodný obrat, tak parametre jeho hospodárstva budú analogické hospodárstvu neskrývane koloniálneho typu. Následkom toho základná masa obyvateľstva živorí v bezútešnej biede «s právom» byť ekonomickým zdrojom, a súčasne s touto väčšinou existuje ešte určitá málopočetná vládnuca «elita» domorodcov, ktorej spotrebiteľské štandardy zodpovedajú úrovni svetových «elít» alebo sa k nej približujú (minimálne sú na úrovni spotrebiteľských štandardov takzvanej «strednej triedy» ekonomicky vyspelých krajín).
Ak máme hovoriť o súčasnej svetovej ekonomike ako o systéme, tak do nej patrí niekoľko suverénnych štátov[115] a množstvo štátov-kryptokolónií (kolónie, administratívne podriadené štátom-metropolám, zostali prevažne v minulosti).
Pritom mnohé formálne nezávislé štáty existujú v režime kryptokolónie celé desaťročia, a to aj storočia, bez prejavenia akýchkoľvek tendencií k tomu, aby získali reálnu suverenitu, vrátane ekonomickej. V mnohých z nich po celý čas ich existencie fungujú a rozvíjajú sa demokratické inštitúty: široké volebné právo, pluralita politických strán, sloboda slova a pod., ktoré však nezbavujú spoločnosť kryptokoloniálneho charakteru ich ekonomiky[116].
Táto okolnosť nás stavia pred otázku, ako sa realizuje a udržuje kryptokoloniálny režim. Obrátime sa k článku vedúceho Centra prípravy komplexných ekonomických programov «Modernizácia» Jevgenija Giľbo «Technokracia musí menovať kompetentných národných lídrov» (časopis «MOST», № 25, r. 1999). V preambule článku J.Giľbo sa píše:
«Existujú dva systémy poznatkov o svete, a to znamená, aj dva systémy vzdelávania. Prvý systém poznatkov je určený pre široké masy. Druhý, pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť.
Historicky možno toto rozlíšenie[117] sledovať vo všetkých typoch kultúr, ktorých systémy vzdelávania poznáme. Už v Starom Egypte sa vzdelanie pre úradníkov a nižšie kasty žrecov výrazne odlišovalo od toho, do čoho zasväcovali úzky kruh vyvolených, ktorí tvorili špičku kasty žrecov a okolie faraóna. V Starej Mezopotámii vidíme podobné rozlíšenie».
A v samotnom článku sa J.Giľbo dotýka aj otázky ohľadom obsahu ekonomického vzdelávania našich dní:
«V ekonomickom vzdelávaní ... existuje fundamentálny rozdiel v „ekonomike pre úradníkov/clerkov“ a „ekonomike pre jej vlastníkov“. Také rozdiely v poslednej uvedenej, ako nepriame riadenie na úrovni pravidiel (predpisov), štruktúra peňažného obehu, nepriame stimulovanie, makroriadenie atď., zostávajú v podstate za hranicami základného ekonomického vzdelania. Dôvod je jednoduchý — funkcia „ekonomiky pre úradníkov/clerkov“ spočíva vo vnucovaní určitých stereotypov (veľakrát blízkych čistej mytológii), ktoré vo výsledku programujú predvídateľné správanie ekonomických subjektov. Analogická je, vlastne, aj funkcia verejnej ekonomickej vedy. Existencia predvídateľného správania u týchto ľudí zabezpečuje ideálne podmienky hry v systéme pre tých, ktorí disponujú vedomosťami z oblasti vyššej ekonomiky (zvýraznené hrubým nami v citáte).
Analogicky sa má vec v mnohých oblastiach poznania. (...) on (systém prípravy úradníkov/clerkov: naše spresnenie v citáte) neumožňuje žiadny prístup k tým znalostiam, na základe ktorých skutoční vlastníci západného sveta zabezpečujú efektívne riadenie ekonomiky a stabilnú prosperitu svojich krajín»[118].
V súlade s tvrdením, ktoré vyjadril J.Giľbo:
Obsah sociologicko-ekonomického vzdelania, predurčeného k zabezpečeniu samoriadenia suverénneho štátu vo všetkých aspektoch jeho života, vrátane riadenia jeho hospodárskeho systému — sa musí odlišovať od obsahu vzdelania, predurčeného postrannými politickými silami k zabezpečeniu exploatácie kryptokolónie, formálne riadenej jej vlastnými spoločenskými inštitútmi. V opačnom prípade sa pred kryptokolóniou otvoria možnosti dosiahnutia jej reálnej, a nie len formálnej suverenity, vrátane reálnej ekonomickej suverenity[119].
No predpoklad ohľadom kryptokoloniálneho charakteru sociologicko-ekonomického vzdelávania na základe výsledkov ekonomickej vedy «pre clerkov», vyvinutou na Západe, nutne sprevádza otázka: A prečo si tento jeho charakter nikto neuvedomí ani vo vedecko-pedagogickej komunite, ani medzi študentmi?
Ide o to, že v základe dnešného systému vzdelávania ležia teoretické texty (prevažne — texty učebníc, napísaných v súlade so vzdelávacími štandardmi a tradičnými názormi), a nie praktická práca študentov (a takisto mnohých pedagógov) v príslušnej oblasti na rôznych úrovniach hierarchie riadenia, v ktorej by na základe výsledkov svojej činnosti mohli posúdiť hodnovernosť teórií popisujúcich túto sféru života spoločnosti.
«Pracovná stáž» v období štúdia máva krátkodobý-epizodický charakter a len sčasti dopĺňa osvojenie si textového materiálu. Študentom dáva veľmi všeobecnú a povrchnú predstavu o sfére činnosti, k práci v ktorej ich pripravuje VŠ, k tomu navyše dáva predstavu zo spodných úrovní štátnej hierarchie funkcií a kompetencií, a úlohy kryptokolonizácie sa riešia na nadštátnej úrovni riadenia, o ktorom sa v kurzoch sociologicko-ekonomického vzdelávania a histórie nič nehovorí; a také traktáty ako «Protokoly sionských mudrcov» dávajú zámerne lživú predstavu o procesoch tejto úrovne, čo tiež neumožňuje získať reálnu a plnú suverenitu na základe traktátov tohto druhu.
A keďže nikto v reálnom tempe štúdia učebného programu nie je schopný overiť si pravdivosť všetkých názorov, ktoré sú predkladané v učebniciach ako hodnoverne dokázané vedecké fakty, tak veľkú časť učebného materiálu, či už to chceme alebo nie, prijíma — najprv žiak, a neskôr študent — bez pochybovania a bez súvisu so životom ako vedecky dokázanú pravdu. Ako ukazuje história rozvoja vedy a vzdelávania, platí to aj vo vzťahu k životu adekvátnym tvrdeniam, aj vo vzťahu k všemožným vedeckým omylom a úmyselnej lži, o pravdivosti ktorých môžu byť veľmi dlhú dobu presvedčené celé spoločnosti.
Pritom drvivá väčšina programov profesionálnej prípravy v sebe nezahŕňa vysvetlenie problematiky vypracovania kritérií pravdivosti teórií, na ktorých sa zakladá príslušná profesionálna činnosť.[120] Táto problematika zostáva v zamlčaniach, čím sa predpokladá «očividnosť» nájdenia odpovedí na otázku «čo je pravda?» alebo úplnú neaktuálnosť tejto otázky.
Okrem toho, učebné plány nenechávajú voľný čas k tomu, aby študenti mohli samostatne vyjsť nad rámec učebných programov, vypracovať si a osvojiť nejaké poznatky a zručnosti, nezahrnuté do plánov, no z pozície ktorých by sa mohli nestranne pozrieť na učebné programy a položiť učiteľom rôzneho zamerania nepohodlné otázky, na ktoré v učebných programoch odpovedí niet, alebo tam sú — avšak nezmyselné, ak ich dáme do súvisu s celkovým reálnym životom.
V tuzemských učebných programoch niet ani povinný zoznam literatúry na preštudovanie, ktorú by si študenti boli povinní prečítať pomimo učebníc, čo je potrebné pre rozšírenie ich obzoru a formovanie vlastnej predstavy o tom, o čom písali zakladatelia a klasici príslušných smerov rozvoja vedy, techniky, iných sfér činnosti, a takisto — aktéri a vrstovníci tých-ktorých udalostí.
Bývalý študent, ktorý sa po ukončení VŠ stane diplomovaným profesionálom, dáva do súvisu operatívnu informáciu, ktorá k nemu prichádza počas práce, s tými teóriami, o ktorých sa dozvedel z vysokoškolského kurzu. Na základe takejto súvzťažnosti operatívnej informácie a teórie sa vypracováva a uvádza do života drvivá väčšina rozhodnutí vo sférach profesionálnej činnosti. A ak je cieľom sociologicko-ekonomického vzdelávania kryptokoloniálneho charakteru — zabezpečiť exploatáciu krajiny rukami a «intelektom» jej vlastného obyvateľstva, tak dosiahnutie tohto cieľa je naprogramované aj charakterom vyučovacieho procesu, aj obsahom učebných programov.
V dôsledku toho, štátne riadenie založené na sociologicko-ekonomickom vzdelávaní kryptokoloniálneho charakteru predstavuje samo osebe veľkú hrozbu pre spoločnosť a jej rozvoj, keďže rozvoj spoločnosti si vyžaduje reálnu suverenitu v jej plnosti, vrátane tej ekonomickej[121]. A sociologicko-ekonomické vzdelávanie kryptokoloniálneho charakteru je zamerané na to, aby v záujme kryptokolonizátorov znehodnotilo (urobilo nerentabilným, nevyžiadaným) akokoľvek vysoký profesionalizmus vo všetkých odvetviach činnosti, ktorých rozvoj budú kolonizátori v tejto spoločnosti pokladať za nevhodný.
Vzhľadom na modernizáciu krajiny, jej ďalší inovatívny rozvoj a sociologicko-ekonomické vzdelávanie kryptokoloniálneho charakteru — sú dva nezlučiteľné javy.
Všetko povedané ohľadom kryptokoloniálneho charakteru má priamy vzťah aj k téme vzájomných národných vzťahov, nakoľko národný charakter, ktorý sa odráža v kultúre, sa určitým spôsobom odráža aj vo vede. A veda, to je sféra kolektívnej činnosti ľudí, ktorí vyrástli v príslušnej národnej alebo mnohonárodnej kultúre, a nie je súkromnou vecou tých či oných intelektuálov bez akýchkoľvek národných koreňov. No a systém vzdelávania ako i jeho obsah sú následkom príslušnej demografickej politiky a opiera sa o vedu «nastavenú» na úlohu realizovania takej či onakej politiky.
Preto zničenie originálneho systému vzdelávania a nahradenie ho prevzatým zvonka môže byť nielen nástrojom modernizácie spoločnosti, skutočne zaostalej vo svojom osobitom rozvoji, ale aj nástrojom útlaku a zotročenia spoločnosti, potlačenia a zničenia jej národných kultúr — buď všetkých, alebo len niektorých selektívne.
Toľko k otázke o tom, že prezident Ruskej Federácie D.A.Medvedev prijal rozhodnutie spustiť vzdelávacie programy, ktorých cieľom je masová príprava kádrov «predstaviteľov biznisu a politikov — modernizátorov RF» v zahraničí[122] — «vo vyspelých krajinách», proces, ktorý je sprevádzaný a podporovaný štátnou politikou cieleného vykorenenia dedičstva Rusko-impérskej a sovietskej školy (jak všeobecnovzdelávacej, tak aj vyššej), v základe ktorých bola orientácia na realizáciu samodŕžavy (t.j. reálnej, nie len právne formálnej suverenity) Ruska.
V tejto súvislosti uvedieme úryvok z projektu «Stratégie inovačného rozvoja Ruskej Federácie na obdobie do r. 2020» «Inovačná Rossia — 2020» vypracovaného Ministerstvom ekonomického rozvoja v r. 2010 a zverejneného na stránke tohto ministerstva
(http://www.economy.gov.ru/minec/activity/sections/innovations/doc20101231_016#):
«… bude zabezpečené maximálne rozšírenie medzinárodných štandardov na oblasti vzdelávania, vedy, techniky a riadenia, efektívne stimulovanie medzinárodnej i domácej akademickej mobilnosti študentov i vyučujúcich. Charakteristiky medzinárodnej mobilnosti sa budú zahrňovať do ratingov vzdelávacích zariadení. V rovnakej miere sa bude stimulovať mobilnosť študentov, vyučujúcich a administratívnych pracovníkov vo vnútri krajiny, prax výmeny učebných miest a práce na VŠ. Pritom existencia pracovnej skúsenosti na iných VŠ, vrátane tých v zahraničí, sa musí stať jedným z kritérií pri atestácii a stanovení platovej úrovne pedagógov a vedeckých pracovníkov»[123].
Medzi kontrolnými parametrami sociálno-ekonomického systému RF — «indikátormi riešenia vytýčených úloh» — Ministerstvo ekonomického rozvoja navrhuje takéto:
Pritom obrátime pozornosť na fakt, že vo vyššie uvedenom fragmente tabuľky «indikátorov riešenia vytýčených úloh» ide v prvom riadku reč o získaní štátnymi pracovníkmi doplnkového vzdelania[124], a v druhom — o získanie profesionálneho vyššieho vzdelania v zahraničí, čím sa v zamlčaní myslí uprednostnenie do funkcií «vyššej a hlavnej skupiny miest v štátnej službe» takých kandidátov, ktorí získali svoje prvé vyššie profesionálne vzdelanie v zahraničí.
Zostáva už len tých predpokladaných 12 % zombi, ktorí získajú profesionálne vzdelanie v zahraničí, pretlačiť na najvýznamnejšie funkcie. Príkladom takýchto «tlačeniek» sa stal poradca prezidenta RF D.A.Medvedeva pre ekonomické otázky A.V.Dvorkovič[125], ktorý má jeden rossijský + jeden akoby rossijský + jeden americký diplom z oblasti ekonomiky[126], no rozumie málo čomu v riadení hospodárstva štátu, tým skôr v spoločensky prospešnom riadení[127]. A on, nie je jediným «vzdelancom» tohto druhu:
«(MIT) Technologický inštitút v Massachusetts 25. až 26. januára <r. 2010> špeciálne pre rossijských úradníkov vyššej úrovne zorganizoval seminár ohľadne inovácií. Výcvik absolvovali prvý vicepremiér Igor Šuvalov, vicepremiér — minister financií Alexej Kudrin, vicepremiér Sergej Sobjanin, minister ekonomického rozvoja Elvíra Nabiullina, prvý námestník administrácie prezidenta Vladislav Surkov, pomocník prezidenta Arkadij Dvorkovič, prezident „Sberbank“ Herman Gref, hlava „Rosnano“ Anatolij Čubajs, rektor Akadémie národného hospodárstva Vladimír Mau a generálny riaditeľ Russian Venture Company Igor Agamirzjan, píšu noviny "Vedomosti"» («Rossijskí úradníci vyššieho rangu prešli výcvikom v USA»: http://www.newsru.com/finance/29jan2010/gov.html).
No prostý občan RF z tohto «výcviku» úžitok nemá a ani sa to neočakáva.
Avšak motivácia k stimulovaniu získania zahraničného vzdelania štátnymi úradníkmi a kandidátmi do štátnej služby je v predstavách samotných úradníkov Ministerstva ekonomického rozvoja iná:
«Podľa slov Fomičjova, získanie zahraničného vzdelania štátnymi pracovníkmi vedie k «ideologickému obratu» v predstavách ľudí o úradníkoch. «Nebudeme viac hovoriť o tom, že úradník je u nás v RF — čosi zamračené a uzavreté, sediace v zle zrenovovanej kancelárii, ale že je to — normálny, adekvátny človek» — povedal námestník Ministerstva ekonomického rozvoja» («Ministerstvo ekonomického rozvoja: Image štátneho úradníka vylepší zahraničné vzdelanie». «Vzgljad», obchodné noviny, 13.01.2011: http://vz.ru/news/2011/1/13/460919.html).
No vo svetle opísaného vzniká otázka: A je normálny a adekvátny sám Fomičjov a ďalší prívrženci štátneho programu «Inovačná Rossia — 2020» k mnohonárodným záujmom Rossie? — pretože z jeho slov a textu projektu štátneho programu «Stratégie...» vyplýva, že algoritmiku realizácie kryptokolonizácie RF na Ministerstve ekonomického rozvoja jedni nechápu, no druhí na ňu pracujú s plným nasadením síl proti záujmom ľudu, čo predpokladá ich vedomé cielené úsilie v podpore režimu kryptokolonizácie RF.