2.3. Vznik národných kultúr a formovanie hraníc medzi etnikami
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 6 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.3. Vznik národných kultúr a formovanie hraníc medzi etnikami
Kultúra — to je všetka informácia a algoritmika, ktorá nie je prenášaná z pokolenia na pokolenie v podobe hotovej k použitiu na základe genetického mechanizmu biologického druhu[91]. Kultúra je javom, ktorý je vlastný dostatočne vyspelým biologickým druhom[92], nie len človeku. Osobná kultúra — to je tá časť kultúry spoločnosti, ktorú jedinec prijal za svoju vlastnú + to, čo si vypracoval sám. Modifikácia kultúry v priebehu dejín (jej rozvoj a degradácia) je svojho druhu časový «integrál» z celého súhrnu osobných výtvorov[93] a strát, vrátane strát možností rozvoja. Takýto je pohľad na jav kultúry v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti (KSB).
Predovšetkým treba priznať, že pre vznik osobitej národnej kultúry je potrebné nejaké minimálne teritórium, na ktorom by ľudia mohli žiť stabilne v nadväznosti pokolení, formujúc svoju kultúrnu jednotu a vytvárajúc osobitosť jak kultúry, tak aj svojej biologicko-genetickej jednotnosti, čo si vyžaduje prítomnosť troch vzájomne prepojených podmienok:
Sústredenie obyvateľstva na tomto teritóriu v počte dostačujúcom na reprodukciu geneticky zdravých pokolení[94].
Možnosť (známa obyvateľstvu) vedenia na tomto teritóriu určitej hospodárskej činnosti v režime plnej ekonomickej sebestačnosti alebo blízkej k tomuto režimu.
Okrem toho je nutné, aby príliv kultúrne odlišného obyvateľstva do oblasti vzniku spomínanej národnej kultúry bol zanedbateľný vzhľadom na počet obyvateľstva stabilne žijúceho v danej oblasti, pretože v opačnom prípade kultúra prisťahovalcov a «tranzitujúcich» bude schopná nahradiť svojbytnú kultúru domáceho obyvateľstva.
Tieto požiadavky k podmienkam vzniku národov boli v historickej minulosti uspokojované automaticky na úkor prírodno-geografických faktorov. Hrebene hôr, vodné priehrady (rieky, jazerá, moria, oceány), ťažko zdolateľné púšte, rázovitosť krajín (otvárajúca jedny možnosti pre vedenie hospodárskej činnosti a zatvárajúca iné možnosti) — objektívne rozhraničili oblasti prvotného vzniku národných kultúr a v mnohom predurčili smerovanie i hranice svojbytného[95] rozvoja kultúr v príslušných oblastiach[96].
Toto rozhraničenie oblastí nesie objektívny charakter, no pre ľudí nie je stopercentne neprekonateľným. Prekonateľným je v pravdepodobnostno-štatistickom zmysle v každej epoche dejín, a svojbytný rozvoj kultúr v oblastiach vedie k tomu, že pravdepodobnostno-štatistické parametre zdolateľnosti tých-ktorých hraníc rozhraničenia oblastí prvopočiatočného vzniku a následného rozšírenia národných kultúr sa menia v priebehu spoločensko-historického rozvoja.
Avšak prírodno-geografické hranice rozhraničenia oblastí vzniku národných kultúr — to je jedna vec, a medzietnické hranice rozdeľujúce jeden ľud od druhého, ktorých kultúry vznikli a rozvíjajú sa v susedných oblastiach — to je druhá vec.
Čiastočne je to podmienené tým, že niektoré prírodno-geografické hranice, ktoré jestvovali v epoche zrodu našich súčasných národných kultúr, boli v minulosti dejín zotreté hospodárskou činnosťou človeka alebo presunuté oproti svojej pôvodnej polohe pod vplyvom prírodných procesov. Pritom usadlé obyvateľstvo mohlo zostať na svojich zvyčajných miestach pobytu.
Okrem toho, národné kultúry v mnohých prípadoch úspešne realizovali expanziu za hranice oblasti svojho prvotného vzniku. Takáto expanzia kultúr môže prebiehať dvojako:
● buď vo výsledku presťahovania sa nositeľov kultúry do susedných regiónov,
● alebo v dôsledku toho, že sprvoti kultúrne osobité obyvateľstvo za hranicami oblasti vzniku skúmanej kultúry, si začalo z nejakých dôvodov osvojovať kultúru susedov, vo výsledku čoho sa stalo kultúrne identickým so svojimi susedmi, úplne stratiac svoj dovtedajší kultúrny svojráz alebo stanúc sa národnosťou v zostave susedného ľudu.
Z toho dôvodu sa medzietnické hranice nemusia zhodovať s prírodno-geografickými hranicami oblastí prvotného vzniku národných kultúr.
Tam, kde prírodno-geografické hranice rozhraničenia oblastí vzniku národných kultúr nepredstavujú neprekonateľnú prekážku, tam ich ľudia prechádzali osamote, s rodinami, inými skupinami, po čom následne ostávali trvalo žiť za hranicami oblasti vzniku svojej národnej kultúry. Takáto migrácia v niektorých prípadoch mala obojsmerne orientovaný charakter, a v niektorých prípadoch jednosmerný. Preto je reálne, že ak ľudy nie sú rozdelené moriami a oceánmi, tak vo väčšine prípadov majú hranice na súši medzi etnikami štatistický charakter[97], a na teritóriách regiónov tvoria viac-menej široké pásma, v ktorých je obyvateľstvo etnicky zmiešané.
Charakter tohto zmiešania môže byť rôzny. V pásme sformovanej medzietnickej hranice môžu celé stáročia existovať:
● striedavo rozmiestnené[98] monoetnické obce a mestá;
● obce a mestá s etnicky rôznorodým obyvateľstvom, v ktorých niektoré ulice alebo štvrte môžu byť obývané prevažne predstaviteľmi jedného ľudu, a iné zasa prevažne obyvateľmi toho druhého; no môžu existovať aj obce a mestá, v ktorých neexistuje vnútorné etnické rozčlenenie, a príbytky a hospodárske objekty predstaviteľov rôznych ľudov vedľa seba striedavo susedia.
Šírka pásma medzietnickej hranice (ak sa nezhoduje s ťažko priechodnou prírodno-geografickou hranicou rozhraničenia susedných oblastí vzniku národných kultúr) je podmienená osobitosťami kultúr susediacich ľudov: čím menej obsahuje rozdielov v charaktere etických noriem, kulinárstve, vedení hospodárstva atď. — tým môže byť pásmo širšie a o to vyššie v ňom môžu byť štatistické ukazovatele medzietnických sobášov; čím výraznejšie sú menované rozdiely susediacich kultúr a čím silnejšia je intolerantnosť k iným kultúrnym normám — tým je pásmo medzietnického rozhraničenia užšie a o to nižšie sú v ňom ukazovatele medzietnických sobášov; okrem toho, krivka hustoty osídlenia predstaviteľov každého zo susediacich ľudov môže byť asymetrická, t.j. v nejakom smere strmšia, a v opačnom smere miernejšia.
Ničmenej, v samotnom pásme medzietnickej hranice sú konflikty príslušnikov rôznych národov pomerne zriedkavé alebo majú charakter rituálu či tínedžerských a mladíckych šibalstiev, čo plodí zdanie konfliktu, popri jeho faktickej absencii alebo celkovo dobrých susedských vzťahoch: všetci stáli obyvatelia pásma, zvyčajne, poznajú kultúru a jazyk svojich susedov, a pretože pre nich všetkých, pre ich deti a vnukov je oblasť «ich rodiskom», tak nevyrábajú zbytočné konflikty. A reálne konflikty, ak vznikajú, tak majú štatisticky zriedkavý osobný alebo rodinný charakter. Nevznikajú na základe neopodstatnenej nenávisti k príslušníkom iného národa, ale v dôsledku porušenia tých či oných noriem spravodlivosti vo vzájomných vzťahoch konkrétnych ľudí, noriem všeobecne uznávaných v pásme medzietnickej hranice; a takéto konflikty sa riešia na základe historicky sformovaného chápania spravodlivosti, a nie na základe príznaku príslušnosti k národu, pretože v opačnom prípade sa spoločné nažívanie v pásme medzietnickej hranice stane pre všetkých nemožným, a to si nepraje nikto spomedzi jej stálych obyvateľov (snáď len s výnimkou lumpen-u a kriminálnikov).
Hranice štátov-národov sú línie na mape a na teritóriu, rozhraničujúce oblasti platnosti jurisdikcie štátov. Vo väčšine prípadov prechádzajú územím pásiem medzietnického vymedzenia. Pričom, nakoľko tieto pásma môžu byť pomerne široké, tak snaha začleniť ich na svoje štátne územie môže byť aj dôvodom k vojne, o to nebezpečnejším, o čo viac ekonomických a vojensko-strategických záujmov (reálnych alebo iluzórnych) spájajú politici daného štátu-národa s disponovaním toho či onoho teritória v pásme medzietnického vymedzenia[99].