2.2. Stalinská definícia národa a sociálna realita: národy, ľudy, regionálne civilizácie
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 5 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.2. Stalinská definícia národa a sociálna realita: národy, ľudy, regionálne civilizácie
Skôr než prejdeme k preskúmaniu problematiky, ktorú sociologická veda bola povinná objasniť po zverejnení citovanej práce J.V.Stalina, no aj tak ju neobjasnila za takmer 100 rokov, obrátime sa ešte k stalinskej definícii národa, aby sme v nej vysvetlili niektoré skryté zamlčania. Je to potrebné kvôli tomu, aby nejednoznačnosť ich chápania prestala byť prekážkou dielu harmonizácie vzájomných národných vzťahov v krajine i vo svete.
Predovšetkým je treba objasniť otázku ohľadom spoločného ekonomického života, ekonomickej spätosti národa.
J.V.Stalin dal definíciu národa v tom historickom období rozvoja globálnej civilizácie, keď sa k tomu času všetky historicky sformované národy vyznačovali kvalitou ekonomickej sebestačnosti v tom zmysle, že vo spektre[70] nimi spotrebúvanej produkcie prevládala produkcia vyrobená samotným národom. Objem medzinárodnej tovarovej výmeny bol vo vzťahu k objemu hrubého národného produktu, vyrobeného samotným národom, nevýznamný, a medzinárodná výmena tovarov hrala aspoň trochu významnú úlohu vo formovaní kvality života len u národných «elít» (vládnucej a najbohatšej vrstvy národných davo-«elitárnych» spoločností), a nie u drvivej väčšiny ľudí tvoriacich národ. Inými slovami, existovala nielen teritoriálna a jazyková, ale aj organizačno-technologická (hospodárska) oddelenosť národov.
Keďže národ bol v tom období sebestačný v aspekte výroby a spotreby produkcie, a medzinárodná výmena tovarov nemala takmer žiadny viditeľný vplyv na kvalitu života prevažnej väčšiny jeho predstaviteľov, za slovami stalinskej definície o spoločnom ekonomickom živote, ekonomickej spojitosti národa stojí ten fakt, že národ na úkor svojich vlastných ľudských zdrojov podporoval celé spektrum profesií[71], nevyhnutné pre tvorbu jeho hrubého národného produktu pri jeho dosiahnutom organizačno-technologickom rozvoji.
V našich dňoch už drvivá väčšina národov, ktoré existovali v historickom období, keď J.V.Stalin dal definíciu tohto javu, stratili kvalitu ekonomickej sebestačnosti v hore uvedenom zmysle: veľká časť nimi vyrobeného produktu je určená na export, a v základoch ich vlastnej výroby a spotreby leží veľká časť importu tých druhov produkcie, ktoré sa v národnom hospodárstve buď nevyrábajú vôbec, alebo sa nevyrábajú v dostatočnom množstve; spolu s týmto sa národné ekonomiky zúčastňujú mnohých projektov, realizovaných spoločným úsilím viacerých národov, ktorých plody ich účastníci využívajú spoločne (príkladmi takýchto druhov projektov sú: výroba európskych dopravných lietadiel «Airbus»; programy Európskej vesmírnej agentúry, medzinárodná vesmírna stanica atď.).
Povedané sa týka výroby a spotreby jak medziproduktov a investičných produktov spotrebovávaných v technologických procesoch, tak aj konečného produktu — produkcie predurčenej k spotrebe mimo sféru tovarovej výroby — v domácom hospodárstve, v štáte a spoločenských organizáciách. T.j. kvalita života prevažnej väčšiny obyvateľstva, minimálne vo vyspelých krajinách, sa dnes určuje účasťou ich ekonomík vo svetovom hospodárstve ľudstva jak v aspekte výroby produkcie, tak aj v aspekte spotreby medziproduktov, investičných a konečných produktov.
V dôsledku toho národy prestali podporovať celé spektrum profesií potrebných pre výrobu produkcie v súlade s ich spektrom spotreby.
Ekonomická oddelenosť národov odišla do minulosti. Kvôli tejto okolnosti podstata javu spoločného ekonomického života národa, jej ekonomickej spojitosti sa zmenila. To ale neznamená, že:
● národy, v tom zmysle ako tento termín definoval J.V.Stalin, prestali existovať a pravdu má buržoázny liberalizmus, podľa ideí ktorého je «národná príslušnosť» — osobnou vecou každého jednotlivca[72], ktorá nemá žiadny význam pre organizáciu života spoločnosti v štáte za podmienok, že dospelí jedinci sú vychovaní v duchu chýrnej «tolerantnosti» a «politkorektnosti» a problém je len v tom, ako túto «tolerantnosť» a «politkorektnosť» vštepiť každému jednotlivcovi v «mutlikultúrnej spoločnosti»[73];
● alebo, že stalinskú definíciu možno poslať do zabudnutia, ako niečo, čo neobstálo v previerke časom, a v národnej politike štátu sa opierať o definície národa O.Bauera, R.Springera, T.Herzla, na «etnos» L.N.Gumiljeva, na nejaké iné definície alebo, odmietnuc definície a spory ohľadom adekvátnosti každej z nich, budovať národnú politiku na základe hmlistého vnímania rozdielov a svojráznosti jak ľudí, tak aj kultúr.
V skutočnosti ekonomické zmeny globálneho rozsahu, ktoré sa udiali v 20. storočí, označujú, že stalinská definícia národa bola od počiatku nie celkom presná, a je to dôsledkom toho, že vyjadruje marxistické chápanie sveta, pre ktoré je charakteristické:
● vidieť v živote len matériu v rôznych «formách jej pohybu», no nevidieť objektívnosť informácie a algoritmiky jej premeny v prírodných a sociálnych procesoch (a teda — nemať terminologický aparát pre adekvátne opísanie tejto zložky života)[74];
● rozlišovať «duševnú prácu» a «fyzickú prácu», no nerozlišovať prácu riadiacu a priamu výrobnú prácu, podriadenú nejakému (vzhľadom k nej) vonkajšiemu riadeniu (a teda — nemať žiadnu adekvátnu teóriu riadenia, dostatočne všeobecnú v zmysle univerzálnosti jej použitia);
● interpretovať všetky sociálne javy na základe tvrdenia o rozhodujúcej úlohe triedneho boja za realizáciu v spoločnosti vlastníckeho práva na výrobné prostriedky a produkty vyrábané v spoločenskom zjednotení práce[75] (t.j. triedny boj je lokomotívou histórie, a všetko ostatné v živote spoločnosti je jeho vyjadrením a následkami; násilie je «pôrodnou asistentkou histórie», pomáhajúcou pri zrode niečoho nového v živote spoločnosti, keď sa predtým to staré vládnuce stavia na odpor jeho zrodeniu).
Okrem toho, všimnime si: stalinská definícia národa sa vzťahuje k procesu — k stabilnej existencii národa v nadväznosti pokolení, no nie k obdobiu vznikania národa ako historicky stabilnej spoločnosti ľudí, ani k obdobiu degradácie národa pod vplyvom rôznych príčin, ktorá sa môže zavŕšiť zmiznutím národa, jeho rozdelením na niekoľko príbuzných národov alebo národností (ktoré sa nesformovali do národa), znovuzrodením národa v nejakej novej kvalite.
Stabilná existencia národa v nadväznosti pokolení znamená, že on — ako jeden celok — sa nejakým spôsobom samoriadi. Samoriadenie spoločnosti (jej riadenie) má mnohostranný charakter, a len jedným z jeho aspektov je ekonomický život sformovaného národa, ktorý môže prebiehať buď v režime viac či menej zreteľne vyjadrenej ekonomickej oddelenosti od druhých národov (ako to bolo v časoch napísania J.V.Stalinom práce «Marxizmus a národná otázka»), alebo v režime absencie ekonomickej oddelenosti od druhých národov (ako je tomu vo väčšine prípadov dnes). Pritom:
Samoriadením ľudskej spoločnosti v rámci jej rozvoja sa tiež chápe to, že uspokojovanie fyziologických a všedných každodenných potrieb ľudí — nie je zmyslom ich existencie (tým sa obmedzuje okruh záujmov len u „lumpen-u“), ale iba prostriedkom na uvedenie do života spoločného kolektívneho zmyslu života (spoločných ideálov).
A tento spoločný zmysel, ak je prítomný, tak sa prejavuje v samoriadení národa ako jedného sociálneho organizmu, nezávisle od intenzity komunikácie predstaviteľov národa žijúcich na opačných koncoch spoločne obývaného teritória, a nezávisle od tovarovej výmeny medzi vzdialenými regiónmi.
● Ak tento zmysel života, presahujúci hranice uspokojenia fyziologických a každodenných všedných potrieb — existuje, tak existuje aj národ, dokonca aj v podmienkach, keď ľudia žijúci na rôznych koncoch spoločne obývaného teritória iba vedia o existencii jeden druhého a nemajú žiadne spoločné ekonomické alebo iné viditeľné styky.
● Ak takéhoto zmyslu u nich niet, tak pri výskyte všetkých ostatných príznakov národa — jedná sa len o hromadu jednotlivcov, hovoriacich spoločným jazykom, majúcich (zatiaľ ešte) spoločné teritórium, rovnaké obyčaje a ďalšie prvky kultúry, no národa niet[76]. V tomto prípade sa jedná len o pseudonárodný „lumpen“, ktorý je odsúdený buď nájsť vyššie spomenutý spoločný zmysel života, alebo sa prepadnúť do historického nebytia, stanúc sa «etnografickou surovinou» pre vznik iných národov alebo vymrúc počas procesu degradácie. V obdobiach sociálnych kríz podiel „lumpenu“ v zostave obyvateľstva narastá, a toto predstavuje veľké nebezpečenstvo pre spoločnosť a jej perspektívy.
Prítomnosť tohto druhu zmyslu života (ideálov) popri existencii ostatných príznakov národa — uchováva národ aj v súčasných podmienkach, keď do minulosti odišla nielen ekonomická oddelenosť národov, no postupne odchádza do minulosti aj kultúrna oddelenosť národov v procese formovania jednotnej kultúry ľudstva: «Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo <on>[77] považuje za krásne a pravdivé, o čom <on> vzdychá» (F.M.Dostojevskij).
T.j. spoločný ekonomický život národa, jeho ekonomická spätosť, sú len jednou z podôb jednoty riadiacej sféry sformovaného národa, v ktorom sa realizuje nejaký zmysel života množstva ľudí tvoriacich tento národ a nimi všetkými objektívne zdieľaný, dokonca aj keď ho nemôžu vyjadriť; stačí len, aby cítili v živote jeho prítomnosť, a tak či onak, svojím dielom prispievali k jeho uvedeniu do života (t.j. aby boli informačno-algoritmicky aktívne účastní na jeho uvádzaní do života).
Sféra riadenia sa od ostatných sfér života spoločnosti odlišuje tým, že v nej je lokalizovaná profesionálna riadiaca činnosť vo vzťahu k všetkým ostatným činným sféram spoločnosti (hoci hranice jednotlivých sfér činnosti sú do istej miery stanovené subjektívne, avšak predsa existujú, nakoľko sa zakladajú na objektívnosti sociálnych štatistík zamestnanosti obyvateľstva príslušnými druhmi činnosti). To znamená, že:
Jedným z príznakov národa — nie je spoločný ekonomický život (ako si to uvedomil J.V.Stalin), ale spoločný (pre historicky sformovaný národ) zmysel života, presahujúci hranice uspokojenia fyziologických a každodenných všedných potrieb ľudí tvoriacich národ, ktorý sa prejavuje v zjednotenej (pre národ) sfére riadenia realizovaného na profesionálnej osnove, a plodí, napríklad, aj ekonomickú spätosť národa.
Táto profesionálna riadiaca práca môže zahŕňať jak niektoré jednotlivosti v živote národnej spoločnosti, tak aj riadenie vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej spoločnosti. Za prítomnosti ostatných príznakov národa, uvedených v stalinskej definícii, a pri chápaní toho, že spoločný ekonomický život je len jedným z prejavov spoločnej (pre národ) sféry riadenia — v tom prípade oddelenie a rozvoj vo sfére riadenia oblasti, zahrňujúcej profesionálne riadenie vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej národnej spoločnosti, privádza k vzniku štátnosti[78].
Štátnosť — to je subkultúra riadenia na profesionálnom základe vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej spoločnosti.
T.j. štátnosť — je len jedným z komponentov sféry riadenia, avšak nie sféra riadenia vcelku, pretože ku sfére riadenia sa vzťahuje aj riadenie výmeny tovarov (t.j. obchod), riadenie kolektívnej výrobnej a inej činnosti mimo štátneho aparátu a jeho orgánov.
Štát — to je štátnosť v uvedenom zmysle + teritórium a akvatórium, na ktorom sa rozprestiera jurisdikcia tejto štátnosti + obyvateľstvo žijúce na teritóriu podriadenom tejto štátnosti.
Vznik štátnosti na homogénnom národnom základe privádza k masovo rozšírenému stotožňovaniu národa a jeho národného štátu, čo je charakteristické pre západnú sociológiu, ktorá sa sformovala na historickej skúsenosti Európy.
Vplyv tejto sociológie na politický život v RF sa prejavuje v tupom prenášaní jej terminológie «vedcami» a politikmi na realitu RF, čo sa prejavilo aj na Štátnej rade 27.12.2010, z citovania materiálov ktorej sme začali túto prácu. Vo výsledku takéhoto imitovania «vyspelých krajín» v MNOHO-národnej RF, «politici» RF nazývajú «národom»[79], žiadajú, aby niekto vyjadril «národnú ideu», a keď niekto «národnú ideu» vyjadrí, tak ho obviňujú v nacionalizme, xenofóbii, separatizme; «politici» chcú dostať do svojich rúk «stratégiu národnej bezpečnosti», «stratégiu národného rozvoja», no nezamýšľajú sa nad nutnosťou pre RF stratégie bezpečného rozvoja mnohonárodnej spoločnosti; občania RF sa v ich názoroch stávajú «mnohonárodným národom RF», a oficiálna veda RF «povedečťuje» tento i ďalšie nezmysly, pohŕdajúc normami vyjadrenia zmyslu pomocou ruského jazyka a ohlupujúc tým seba i tých, ktorí sa opierajú o názory takýchto «vedcov»[80].
No napriek tomuto nezmyslu sa štátnosť môže rozvíjať aj na mnohonárodnom základe, obsluhujúc život mnohých národov, ktoré si buď nevybudovali svoju národnú štátnosť, alebo tých, ktorých národná štátnosť má v tej či onej miere obmedzenú suverenitu, nakoľko rad životných úloh takejto národnej spoločnosti sa rieši štátnosťou zdieľanou niekoľkými národmi, mnohonárodnou zložením v nej pracujúcich ľudí[81], ktorej moc sa rozprestiera na oblasti vzniku a dominancie niekoľkých národných kultúr.
Štátnosť RF je mnohonárodná štátnosť, spoločná pre všetky v nej žijúce ľudy. A v tejto úlohe sa rozvíja už niekoľko storočí: minimálne, počnúc prevzatím Kazane Ivanom Hrozným a vstúpením Tatarstanu do zostavy RF[82]. Pochopiteľne, že stotožňovať takýto mnohonárodný štát so štátom-národom, t.j. typom štátu aké prevládajú v Európe, je hlúposť alebo zlý zámer. O to viac je hlúposť alebo zlý zámer — pokúšať sa realizovať riadenie života spoločnosti v takomto štáte na základe sociálnych zákonitostí odhalených v živote štátov-národov.
A vo vzťahu k takejto štátnosti na jej podriadenom teritóriu niet «národných menšín», utláčaných štátnosťou nejakého «titulného národa» alebo štátnosťou korporácie «titulných národov», pretože dostup k práci v nej nie je určovaný pôvodom predstaviteľov toho-ktorého ľudu, ale pracovnými kvalitami a politickými zámermi uchádzačov.
V súlade s takýmto chápaním štátnosti a štátu, dejinne sformovaný stabilný národ môže mať zdieľanú sféru riadenia, do ktorej vstupujú tí jej predstavitelia, ktorí riadia kolektívnu činnosť v oblasti výroby produkcie, obchodu atď., no nemusí mať svoju vlastnú štátnosť.
Prvotná jazyková a celkovo kultúrna jednota, ktorá sa sformovala na ktoromkoľvek teritóriu, za prítomnosti v regiónoch tohto teritória niekoľkých oddelených sfér riadenia, realizovaného na profesionálnej osnove, je:
● buď procesom formovania národa z viacerých národností, z ktorých každá ma v čomsi svoju špecifickú sféru riadenia[83] (v prípade — stierania hraníc rozdeľujúcich regióny v oblasti samoriadenia spoločnosti[84] na základe ľudí-zjednocujúceho zmyslu života, presahujúceho hranice uspokojovania fyziologických a každodenných všedných potrieb, spoločného jazyka, umožňujúceho si navzájom rozumieť aj bez prekladateľov);
● alebo proces národnej izolácie, vedúcej k:
vzniku niekoľkých príbuzných národov[85];
alebo k asimilácii nefunkčných národov či oddelivších sa skupín ľudu inými funkčnými národmi[86];
alebo k etnickej čistke na teritóriu osvojovanom pre vlastné potreby nejakými funkčnými národmi[87].
Vo všetkom ostatnom stalinská definícia sociálneho javu «národ» spĺňa potreby chápania vzájomných národných vzťahov za podmienky, že je tu adekvátne videnie tých javov, ktoré stoja za v nej obsiahnutými slovami «kultúra» a «národný charakter» (alebo «mentalita»). V súlade s povedaným, možno dať nasledovnú definíciu sociálneho javu «národ»:
Národ je dejinne sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na báze spoločného: 1) jazyka, 2) teritória, 3) zmyslu života, odrážajúceho sa v jednote a ucelenosti sféry samoriadenia spoločnosti, realizovaného na profesionálnom základe, 4) mentality (národného charakteru), prejavujúcej sa 5) v ľudí-zjednocujúcej kultúre, na základe ktorej sa reprodukuje v nadväznosti pokolení. Len prítomnosť všetkých príznakov, vzatých spolu naraz, nám dáva národ.
Ľud, to je viac než národ.
Ľud — to je národ žijúci v oblasti dominovania jeho národnej kultúry (alebo kultúrne si blízke skupiny ľudu, ktoré sa nesformovali do národa) + národné diaspóry, t.j. nositelia príslušnej národnej kultúry, žijúci v oblastiach dominovania iných národných kultúr. Pritom diaspóry môžu stratiť jazykovú jednotu s obyvateľstvom v oblasti dominancie ich národnej kultúry, zachovajúc si s ním kultúrnu identitu v zvyšných aspektoch.
No dejiny poznajú aj oveľa širšie spoločenstvá než národné.
Civilizácia — to je jednota ľudu na nadnárodnej úrovni. Vzniká ak jeden a ten istý zmysel života je ideálom rôznych ľudov disponujúcich jazykovou a kultúrnou svojráznosťou, a tie tak či onak pracujú na tom, aby boli tieto ideály uvedené do života. Ona neformálne zjednocuje mnohé ľudy, dokonca aj keď sa ich ideály ešte nestali životnou realitou. Zopakujeme ešte raz: «Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo on považuje za krásne a pravdivé» (F.M.Dostojevskij), t.j. jadrom ľudu sú jeho ideály.
Pri takomto pohľade je dohľadná história ľudstva históriou regionálnych civilizácii, z ktorých každá sa vyznačuje určitými životnými ideálmi, ktoré ju odlišujú od iných regionálnych civilizácii. Západ (Európa za hranicami Ruska, Bieloruska, Ukrajiny; Severná Amerika, Austrália) — to je množstvo národov-štátov patriacich k jednej z regionálnych civilizácií planéty. RF-Rus — to je ďalšia regionálna civilizácia mnohých ľudov žijúcich v spoločnom zdieľanom štáte. Podľa údajov sčítania ľudu v r. 2002 rádovo 85 % obyvateľov RF nazvali seba ruskými, a ruský jazyk v tejto regionálnej civilizácii jedným z jej systémotvorných faktorov.
Posledný fakt našiel svoj prejav v samotnom jazyku. Slovo «ruský»[88] v starovekých textoch je vo väčšine prípadov prívlastkom zeme (Ruská zem), a nie ľudí žijúcich na tejto zemi. Ako etnonym sa toto slovo začalo používať až v posledných niekoľkých storočiach. A z gramatickej stránky je to prídavné meno, čo ho odlišuje od ostatných etnonymov, ktoré sú v ruskom jazyku všetky bez výnimky menami podstatnými. T.j. slovo «ruský» nevyjadruje národné spoločenstvo, ale civilizačné. A preto je zákonite použiteľné aj ku Slovanom, aj ku Tatárom, aj ku Gruzíncom, aj ku Kalmykom, aj ku predstaviteľom iných ľudov našej regionálnej civilizácie, a rovnako aj k predstaviteľom iných regionálnych civilizácii, ktorí sa na Rus prisťahovali[89]. Svoju národnú príslušnosť rozlišujeme, kým zostávame v hraniciach RF, no akonáhle vycestujeme za hranice, tak pre cudzincov sme všetci — „ruskí“; dokonca aj Ukrajinci a Bielorusi, žijúci po rozpade ZSSR v samostatných štátoch, neprestali byť časťou ruského mnohonárodného civilizačného spoločenstva a za hranicami územia bývalého ZSSR ich vnímajú ako ruských.
A tak podľa ukazovateľov rozvoja nadnárodných spoločenských inštitútov Západná civilizácia zaostáva za Ruskou civilizáciou o 400 rokov, nakoľko založenie Európskej únie, ktorá dala začiatok vzniku nadnárodnej štátnosti s jednotným kreditno-finančným systémom a legislatívou, so spoločným systémom vzdelávacích a iných štandardov atď., je zopakovaním toho, čo bolo v Rusku začaté ešte v časoch Ivana Hrozného.
A kvôli tejto objektívno-historickej civilizačnej odlišnosti je filozofia (a najmä – politická filozofia), zrodená na ideáloch a životnej skúsenosti národov-štátov, odsúdená k chybám, keď sa ňou splodené recepty pokúšajú použiť na odhalenie a vyriešenie problémov na Rusi. Príkladom toho bol pokus budovania socializmu na ideovom základe «mraksizmu»[90]. Príkladom toho boli aj liberálne reformy v postsovietskej RosSiónii.
A z odlišností zmyslu života regionálnych civilizácii Západu a Ruska, pramenia široko známe slová F.I.Tjutčeva (básnika-filozofa, diplomata), ktorí získal vzdelanie európskeho charakteru (t.j. západné), pričom svojimi zmyslami a nevedomými úrovňami vyjadroval Ruský duch (obsahujúci idey, nie vždy vyjadriteľné terminológiou západnej vedy): «Rozumom Rusko nepochopíš, / Lakťom bežným nezmeriaš, / Ono má osobité poslanie — / V Rusko možno len veriť». Práve z tohto dôvodu drvivá väčšina hodnotení Ruska a jeho perspektív Západom (ako aj Východom) je nezmyslom, pretože vychádzajú z iných civilizačných ideálov povýšených do bezalternatívneho absolútna.