2.1. Stalinská definícia termínu «národ»
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 4 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.1. Stalinská definícia termínu «národ»
Definíciu národa ako sociálneho javu, ktorá sa stala prakticky všeobecne používanou v rámci vedy v ZSSR i postsovietskej RF, dal J.V.Stalin v práci «Marxizmus a národná otázka»[36]. Uvedieme kompletnú 1. kapitolu menovanej práce, nazvanú «Národ», a nielen samotnú formuláciu stalinskej definície tohto termínu, pretože samotná formulácia predstavuje len zhrnutie — v texte zaznamenanej — dialektickej procedúry poznania[37]: kladenia otázok a nachádzania na ne odpovedí v reálnom živote, a osvojovať si dialektiku potrebujú všetci, aby sa stali slobodnými.
«Čo je to národ?
Národ — to je, predovšetkým, spoločenstvo, presne definované spoločenstvo[38] ľudí.
Toto spoločenstvo nie je rasové ani plemenné. Dnešný taliansky národ sa vytváral z Rimanov, Nemcov, Etruskov, Grékov, Arabov atď. Francúzsky národ sa vytvoril z Galov, Rimanov, Angličanov, Nemcov atď. To isté treba povedať o Angličanoch, Nemcoch a ďalších, zloživších sa do národa z ľudí rôznych rás a plemien.
Takže, národ nie je rasové ani plemenné, ale historicky sformované spoločenstvo ľudí[39].
Z druhej strany, niet pochýb, že veľké štáty Kýrosa alebo Alexandra nemohli byť nazvané národmi, hoc sa aj sformovali historicky, sformovali sa z rôznych plemien a rás. Toto neboli národy, ale náhodné a málo späté konglomeráty skupín, ktoré sa rozpadali a zjednocovali v závislosti od úspechov alebo porážok toho-ktorého dobyvateľa.
Takže, národ — to nie je náhodný ani efemérny[40] konglomerát, ale stabilné spoločenstvo ľudí[41].
No nie každé stabilné spoločenstvo vytvára národ. Rakúsko a RF sú tiež stabilné spoločenstvá, avšak, nikto ich nenazýva národmi[42]. Čím sa líši spoločenstvo národné od spoločenstva štátneho? Okrem iného, tým, že národné spoločenstvo je nemysliteľné bez spoločného jazyka, zatiaľ čo pre štát spoločný jazyk nie je povinný. Český národ v Rakúsku a poľský národ v Rusku by neboli možné bez spoločného (pre každý z nich) jazyka, zatiaľ čo celostnosti RF a Rakúska neprekáža existencia v ich vnútri celého radu jazykov. Reč ide, samozrejme, o ľudovo-hovorových jazykoch, nie o oficiálno-úradných.
Takže — spoločný jazyk, ako jedna z typických čŕt národa.
To, samozrejme, neznamená, že rôzne národy vždy a všade hovoria odlišným jazykom alebo všetky, ktoré hovoria tým istým jazykom, zákonite tvoria jeden národ. Spoločný jazyk pre každý národ, no nie nutne odlišné jazyky pre rôzne národy! Niet národa, ktorý by hovoril naraz rôznymi jazykmi, to ale ešte neznamená, že nemôžu existovať dva národy hovoriace jedným jazykom! Angličania aj Severoameričania hovoria jedným jazykom, a predsa netvoria jeden národ. To isté treba povedať o Nóroch a Dánoch, Angličanoch a Íroch.
No prečo, napríklad, Angličania a Severoameričania netvoria jeden národ napriek spoločnému jazyku?
Predovšetkým preto, že nežijú spoločne, ale na rôznych teritóriách. Národ vzniká len vo výsledku dlhodobých a pravidelných kontaktov, vo výsledku spoločného života ľudí z pokolenia na pokolenie. A dlhodobý spoločný život nie je možný bez spoločného teritória. Angličania a Američania kedysi obývali jedno teritórium, Anglicko, a tvorili jeden národ. Potom jedna časť Angličanov sa odsťahovala z Anglicka na nové teritórium, do Ameriky, a tu, na novom teritóriu, postupom času, vytvorila nový Severoamerický národ[43]. Odlišné teritóriá viedli k vzniku odlišných národov.
Takže, spoločné územie, ako jedna z typických čŕt národa.
To ale ešte nie je všetko. Spoločné teritórium samo osebe ešte nedáva národ. Na to je potrebné, navyše, vnútorné ekonomické spojenie, zjednocujúce jednotlivé časti národa do jedného celku. Medzi Anglickom a Severnou Amerikou niet takéhoto spojenia, a preto tvoria dva rozdielne národy. No ani samotní Severoameričania by si nezaslúžili označenie národ, ak by jednotlivé miestečká Severnej Ameriky neboli medzi sebou prepojené do ekonomického celku vďaka deľbe práce[44] medzi nimi, rozvoju dopravných spojení atď.
Vezmime si trebárs Gruzíncov. Gruzínci doreformných časov[45] žili na spoločnom teritóriu a hovorili jedným jazykom, napriek tomu netvorili, striktne vzaté, jeden národ, lebo oni, rozbití na celý rad vzájomne izolovaných častí, nemohli žiť spoločným ekonomickým životom, celé storočia viedli medzi sebou vojny a ničili sa navzájom, huckajúc jeden na druhého Peržanov a Turkov. Efemérne a náhodné zjednotenie kniežactiev, ktoré sa sem tam podarilo vykonať nejakému cárovi-šťastlivcovi, v lepšom prípade zaberalo len povrchno-administratívnu sféru, ktorá sa rýchlo rozbíjala o rozmary kniežat a ľahostajnosť roľníkov. Ináč to ani nemohlo byť pri ekonomickej rozdrobenosti Gruzínska... Gruzínsko, ako národ, sa objavilo až v druhej polovici 19. storočia, keď pád nevoľníctva a rast ekonomického života krajiny, rozvoj dopravných spojení a vznik kapitalizmu ustanovili deľbu práce medzi oblasťami Gruzínska, načisto oslabili hospodársku uzavretosť kniežactiev a spojili ich do jedného celku.
To isté treba povedať o druhých národoch, ktoré prešli štádiom feudalizmu a rozvinuli u seba kapitalizmus.
Takže, spoločný ekonomický život, ekonomická spätosť, ako jedna z typických osobitostí národa.
No aj to nie je všetko. Okrem všetkého povedaného, treba ešte zohľadniť osobitosti duchovného charakteru ľudí zjednotených do národa. Národy sa navzájom odlišujú nielen podmienkami svojho života, ale aj duchovným charakterom, ktorý sa prejavuje v osobitostiach národnej kultúry. Ak Anglicko, Severná Amerika a Írsko hovoria jedným jazykom, no tvoria napriek tomu tri rôzne národy, tak nemalú úlohu v tomto hrá práve tá svojrázna mentalita, ktorá sa u nich vypracovala z pokolenia na pokolenie vo výsledku nerovnakých podmienok existencie.
Prirodzene, mentalita sama osebe, alebo — ako ju nazývajú ináč — „národný charakter“, je pre pozorovateľa čímsi nepostrehnuteľným, ale keďže sa vyjadruje v svojráznosti kultúry spoločnej pre národ, tak postrehnuteľná je a nemôže byť ignorovaná.
Netreba ani hovoriť, že „národný charakter“ nepredstavuje niečo raz a navždy dané, ale mení sa spoločne s podmienkami života, no, nakoľko on existuje v každom danom okamihu — tak kladie na fyziognómiu národa svoju pečať.
Takže, spoločná mentalita, vyjadrujúca sa v spoločnej kultúre, ako jedna z typických čŕt národa.
Takto sme vyčerpali všetky príznaky národa.
Národ je historicky sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na základe spoločného jazyka, teritória, ekonomického života a mentality prejavujúcej sa v spoločnej kultúre.
Pritom je samo osebe jasné, že národ, tak ako každý dejinný jav, podlieha zákonu zmeny, má svoje dejiny, začiatok i koniec.
Treba zdôrazniť, že ani jeden z menovaných príznakov, ak ho vezmeme izolovane, nestačí na definovanie národa. Navyše: stačí neprítomnosť čo len jedného z týchto príznakov, aby národ prestal byť národom.
Možno uviesť ľudí so spoločným „národným charakterom“ a predsa nemožno povedať, že oni tvoria jeden národ, ak sú ekonomicky rozdelení, žijú na rôznych teritóriách, hovoria inými jazykmi a pod. Takýmito sú, napríklad, ruskí, galícijskí, americkí, gruzínski a horalskí židia, podľa nášho názoru, netvoriaci jediný národ.
Možno uviesť ľudí so spoločným teritóriom a ekonomickým životom, a predsa nebudú tvoriť jeden národ bez spoločného jazyka a „národného charakteru“. Takýto sú, napríklad, Nemci a Lotyši v Pobaltskom kraji.
Nakoniec, Nóri a Dáni hovoria jedným jazykom, no netvoria jeden národ pre absenciu ostatných príznakov.
Iba prítomnosť všetkých príznakov dohromady nám dáva národ.
Môže sa zazdať, že „národný charakter“ nie je jedným z príznakov, ale jediným podstatným príznakom národa, pričom všetky ostatné príznaky tvoria, vlastne, podmienky rozvoja národa, a nie jeho príznaky. Takýto uhol pohľadu majú, napríklad, známi v Rakúsku s.-d.[46] teoretici národnej otázky R.Springer a, špeciálne, O.Bauer.
Preskúmame ich teóriu národa.
Podľa Springera, „národ, to je zväzok rovnako mysliacich a rovnako hovoriacich ľudí“. Je to — „kultúrne spoločenstvo skupiny súdobých ľudí, nespojené so „zemou“[47] (kurzíva je naša).
Takže — „zväzok“ rovnako mysliacich a hovoriacich ľudí, nech by boli ako odlúčení jeden od druhého, nech by žili kdekoľvek.
Bauer ide ešte ďalej.
„Čo je to národ? — pýta sa on. — Je to vari jednotnosť jazyka, ktorá zjednocuje ľudí do národa? Ale Angličania a Íri... hovoria jedným jazykom a nepredstavujú, napriek tomu, jeden ľud; židia vôbec nemajú spoločný jazyk a tvoria, napriek tomu, národ“[48].
Takže čo je to národ?
„Národ, to je relatívna jednotnosť charakteru“[49].
Čo je ale v tomto prípade charakter — národný charakter?
Národný charakter — to je „súhrn príznakov, odlišujúcich ľudí jednej národnosti od ľudí druhej národnosti, komplex fyzických i duchovných kvalít, ktorý odlišuje jeden národ od iného“[50].
Bauer, samozrejme, chápe, že národný charakter nepadá z neba, a preto dodáva:
„Charakter ľudí sa neurčuje ničím iným, ako ich osudom“, že... „národ nie je nič iné, než jednotnosť osudu“, ktorý je zase určovaný „podmienkami, v ktorých ľudia produkujú prostriedky k svojmu životu a rozdeľujú produkty svojej práce“[51].
Takto sme prišli k „najplnšej“, ako sa vyjadruje Bauer, definícii národa.
„Národ — to je súhrn ľudí, spojených jednotným charakterom na základe jednotnosti osudu“[52].
Takže, jednotnosť národného charakteru na základe jednotnosti osudu, vzatá mimo povinnú spojitosť s jednotnosťou teritória, jazyka a ekonomického života.
Čo však zostane v takomto prípade z národa? O akej národnej jednotnosti môže byť reč u ľudí navzájom ekonomicky rozdelených, žijúcich na rôznych teritóriách a z pokolenia na pokolenie hovoriacich odlišnými jazykmi?
Bauer hovorí o židoch, ako o národe, hoci oni „vôbec nemajú spoločný jazyk“[53], no o akej „jednotnosti osudu“ a národnej spätosti môže byť reč, napríklad, u gruzínskych, dagestánskych, ruských a amerických židov, absolútne odlúčených jeden od druhého, žijúcich na rôznych teritóriách a hovoriacich odlišnými jazykmi?
Spomenutí židia, nepochybne, žijú spoločný ekonomický a politický život s Gruzíncami, Dagestáncami, Rusmi a Američanmi, v spoločnej s nimi kultúrnej atmosfére; toto nemôže nepridávať ich národnému charakteru svoju pečať; ak aj u nich ostalo niečo spoločného, tak je to náboženstvo, spoločný pôvod a niektoré zostatky národného charakteru. To všetko je nesporné. No, ako možno seriózne tvrdiť, že skostnatené náboženské obrady a zvetrávajúce psychologické zvyšky vplývajú na „osud“ spomenutých židov silnejšie, než živé sociálno-ekonomické a kultúrne prostredie, ktoré ich obklopuje? Ale veď len pri takom predpoklade možno hovoriť všeobecne o židoch ako o jednotnom národe.
A čím sa potom odlišuje Bauerov národ od mystického a sebestačného „národného ducha“[54] spiritualistov?
Bauer vytvára nepriechodnú líniu medzi „poznávacou črtou“ národa (národný charakter) a „podmienkami“ ich života, odtrhávajúc jedno od druhého. No čo iné je národný charakter, ak nie odrazom životných podmienok, ak nie chuchvalec dojmov získaných od okolitého prostredia? Ako sa možno ohraničovať len samotným národným charakterom, izolujúc a odtŕhajúc ho od základu, ktorý ho splodil?
Potom, čím sa, vlastne, odlišoval anglický národ od severoamerického koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď sa Severná Amerika ešte nazývala „Novým Anglickom“? Už, prirodzene, nie národným charakterom: lebo Severoameričania boli emigrantmi z Anglicka, vzali si so sebou do Ameriky, okrem anglického jazyka, ešte aj anglický národný charakter[55] a, samozrejme, nemohli ho tak rýchlo stratiť, hoci pod vplyvom nových podmienok sa u nich musel formovať vlastný osobitý charakter. A predsa, bez ohľadu na väčšiu či menšiu jednotnosť charakteru, oni už vtedy tvorili národ osobitý od Anglicka!
Očividne, „Nové Anglicko“, ako národ, sa vtedy odlišovalo od Anglicka, ako národa, nie osobitým národným charakterom, alebo nie natoľko národným charakterom, ako osobitým prostredím, životnými podmienkami.
Takto je jasné, že v skutočnosti neexistuje nijaký jediný rozpoznávací príznak národa. Existuje iba súhrn príznakov, z ktorých sa pri porovnávaní národov vyčleňuje výraznejšie buď jeden príznak (národný charakter), alebo druhý (jazyk), alebo tretí (teritórium, ekonomické podmienky). Národ predstavuje spojenie všetkých príznakov, vzatých dohromady.
Uhol pohľadu Bauera, stotožňujúci národ s národným charakterom, odtrháva národ od základu a premieňa ho na akúsi neviditeľnú, sebestačnú silu. Vzniká tak nie národ, živý a činný, ale niečo mystické, nepolapiteľné a záhrobné. Lebo, opakujem, čo je to, napríklad, za židovský národ, skladajúci sa z gruzínskych, dagestánskych, ruských, amerických a ďalších židov, ktorého členovia nerozumejú jeden druhému (hovoria odlišnými jazykmi), žijú na rôznych častiach zemegule, nikdy jeden druhého neuvidia, nikdy nevystúpia spoločne, ani v čase mieru, ani v čase vojny?
Nie, nie pre takéto papierové „národy“ zostavuje sociál-demokracia svoj národný program. Ona môže zohľadňovať len skutočné národy, konajúce a hýbuce sa, a nútiace tak brať na seba ohľad.
Bauer si zjavne pletie národ, ktorý predstavuje historickú kategóriu, s plemenom, ktoré je kategóriou etnografickou.
Napokon, Bauer sám, očividne, cíti slabosť svojej pozície. Na začiatku svojej knihy rázne hovorí o židoch ako o národe[56], no ku koncu knihy sa Bauer už opravuje, tvrdiac, že „kapitalistická spoločnosť im (židom) nedovolí zachovať sa ako národ“[57], asimilujúc ich s druhými národmi. Príčina sa ukazuje byť v tom, že „židia nemajú uzavretú kolonizačnú oblasť“[58], zatiaľ čo taká oblasť existuje, napríklad, u Čechov, ktorý sa, podľa Bauera, majú zachovať ako národ. Stručnejšie: príčina spočíva v absencii teritória.
Bauer, takto uvažujúc, chcel dokázať, že národná autonómia nemôže byť požiadavkou židovských pracujúcich[59], no on tým samotným neúmyselne prevrátil svoju vlastnú teóriu, odmietajúcu jednotnosť teritória, ako jedného z príznakov národa.
No Bauer ide ešte ďalej. Na začiatku svojej knihy on energicky tvrdí, že „židia vôbec nemajú spoločný jazyk a napriek tomu tvoria národ“[60]. No neprišiel ešte ani po sto tridsiatu stranu, a zmenil front, rovnako energicky tvrdiac: „niet pochýb, že žiadny národ nie je možný bez spoločného jazyka“[61] (kurzíva je naša).
Bauer tu chcel dokázať, že „jazyk je najdôležitejší nástroj ľudskej komunikácie“[62], no on tým zároveň neúmyselne dokázal aj to, čo sa dokázať nechystal, a konkrétne: nekonzistentnosť svojej vlastnej teórie národa, odmietajúcej význam spoločného jazyka.
Takto sama seba popiera teória zošitá idealistickými nitkami» (J.V.Stalin. Diela, zv. 2, Moskva, r. 1946, str. 292 — 303).
Definícia národa daná J.V.Stalinom, v plnom texte uvedenej kapitoly článku, sa prezentuje ako teória majúca základ v dejinnom procese, a nie len ako deklaratívna definícia termínu, v ktorom je vyjadrený subjektivizmus, proti ktorému možno postaviť iný subjektivizmus s nárokovaním si na pravdu poslednej inštancie. V tomto je aj prednosť definície J.V.Stalina, a týmto sa odlišuje od iných definícií termínu «národ».
Stalinská definícia národa[63] bola oficiálnou vedeckou definíciou v ZSSR aj v období po Stalinovi, hoci, uvádzajúc túto definíciu alebo štylisticky ju prepracujúc, sa na prácu J.V.Stalina «Marxizmus a národná otázka» po XX. zjazde KSSZ vo väčšine prípadov neodkazovali (okrem toho ona, ako aj ostatné diela J.V.Stalina, nebola opätovne vydávaná a bola vyňatá zo všeobecného dostupu v knižniciach). V podstate tie isté príznaky národa, ktoré dal J.V.Stalin vo svojej definícii, sa uvádzajú aj v dnešnej školskej učebnici «spoločenskej náuky»[64] pod redakciou L.N.Bogoljubova (zv. 2, «Človek a spoločnosť»[65] — učebnica pre 10. — 11. triedu, M., «Osveta», 8. vydanie, r. 2003), hoci aj nie sú zlúčené do strohej definície «národ»: historický charakter vzniku národov (str. 316, odsek 2), jazyk (str. 316, odsek 3), spoločné teritórium a ekonomická spätosť (str. 316, odsek 5), spoločná kultúra (str. 316, 317), v ktorej sa prejavuje a vďaka ktorej sa reprodukuje národný charakter v nadväznosti pokolení (hoci otázka o národnom charaktere a národnej psychológii učebnica ponecháva v zamlčaniach).
No v práci J.V.Stalina «Marxizmus a národná otázka» nie sú z rôznych objektívnych i subjektívnych príčin preskúmané témy, ktorých adekvátne chápanie je potrebné pre harmonizáciu vzájomných národných vzťahov v mnohonárodných spoločnostiach:
● čo je to kultúra vo všeobecnosti a národná kultúra konkrétne;
● vznik národných kultúr;
● súčinnosť národov, vznik a varianty rozvoja diaspór a ich vplyvu na život domorodého obyvateľstva v oblastiach, kde prenikli diaspóry;
● realizácia plnej funkcie riadenia v živote ľudu, ako súhrnu národného obyvateľstva v oblasti vzniku jeho kultúry a diaspór za hranicami tejto oblasti;
● odtrhnutie diaspór od oblasti vzniku etnických kultúr a výmena obyvateľstva, ktoré kedysi splodilo diaspóry, etnicky iným obyvateľstvom, patriacim k iným národom a diaspóram;
● existencia diaspór, ktoré stratili teritórium vzniku ich národných kultúr;
● vznik všeľudskej kultúry, pred ktorou stojí úloha integrovať do seba celé mnohonárodné (svojou historickou minulosťou) ľudstvo;
● problematika biologického základu národných kultúr, genetického jadra národa i jeho svojrázu, odlišujúceho navzájom ľudy v štatistickom zmysle podľa čisto biologických príznakov;
● národ a civilizácia;
● egregoriálne procesy[66] v živote národov, diaspór, i vo vzájomnej činnosti národov.
● Spolu s týmto treba poznamenať, že definícia národa (daná J.V.Stalinom) ako sociálneho, historicky podmieneného javu, odlišuje «národ» od «ľudu» ako sociálneho organizmu prechádzajúceho počas dejín skrz rôzne formy organizácie života kultúrne svojráznej (národnej) spoločnosti v tej či onej regionálnej civilizácii. Túto odlišnosť javov «národ» a «ľud» vidno aj z textu práce, konkrétne, keď v hore uvedenom fragmente J.V.Stalin píše o Gruzíncoch ako ľude, ktorému feudálna rozdrobenosť, v určitom období jeho histórie, neumožňovala stmeliť sa do národa v tom zmysle, ako tento termín definoval J.V.Stalin. No definíciu, čím sa národ odlišuje od plemena alebo ľudu, J.V.Stalin neuvádza, v dôsledku čoho sa národ, ľud, etnos, dokonca vo vedeckom lexikóne, chápu ako synonymá — takmer úplné ekvivalenty, nehovoriac už o všednom chápaní týchto slov širokými vrstvami spoločnosti.
Okolnosť, že domáca sociologická veda dodnes neobjasnila túto problematiku adekvátne[67] — je jedným z ukazovateľov toho, že ona sa za celú doterajšiu dobu venuje iba grafománii, parazitujúc najprv na leninsko-stalinskom ideovom dedičstve, a po páde ZSSR — na buržoázno-liberálnom ideovom dedičstve, tak isto neposkytujúcom základ pre úspešnú harmonizáciu vzájomných národných vzťahov[68]. A čo je príčinou tejto stabilnej kognitívno-tvorivej impotencie oficiálnej vedy — nad tým nech «znamenité umy» oficiálnej sociológie uvažujú sami[69]. No nezávisle od názorov na túto otázku:
Absencia adekvátneho objasnenia vyššie spomenutej problematiky sociologickou vedou ZSSR — bola jednou z príčin, kvôli ktorej sa proces formovania historickej spoločnosti, ktorá dostala názov «sovietsky ľud», prerušil, a národné konflikty v cielenej likvidácii ZSSR zahraničnopolitickými silami zohrali zďaleka nie poslednú úlohu. A toto je jedna z hrozieb pre teritoriálnu celistvosť postsovietskej RF a šťastie jej ľudov.