Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti

2. Národy, diaspóry, jednotlivci, mnohonárodná kultúra — mnohonárodná spoločnosť

Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 3 из 26

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

2. Národy, diaspóry, jednotlivci, mnohonárodná kultúra — mnohonárodná spoločnosť

2.1. Stalinská definícia termínu «národ»

Definíciu národa ako sociálneho javu, ktorá sa stala prakticky všeobecne používanou v rámci vedy v ZSSR i postsovietskej RF, dal J.V.Stalin v práci «Marxizmus a národná otázka»[36]. Uvedieme kompletnú 1. kapitolu menovanej práce, nazvanú «Národ», a nielen samotnú formuláciu stalinskej definície tohto termínu, pretože samotná formulácia predstavuje len zhrnutie — v texte zaznamenanej — dialektickej procedúry poznania[37]: kladenia otázok a nachádzania na ne odpovedí v reálnom živote, a osvojovať si dialektiku potrebujú všetci, aby sa stali slobodnými.

«Čo je to národ?

Národ — to je, predovšetkým, spoločenstvo, presne definované spoločenstvo[38] ľudí.

Toto spoločenstvo nie je rasové ani plemenné. Dnešný taliansky národ sa vytváral z Rimanov, Nemcov, Etruskov, Grékov, Arabov atď. Francúzsky národ sa vytvoril z Galov, Rimanov, Angličanov, Nemcov atď. To isté treba povedať o Angličanoch, Nemcoch a ďalších, zloživších sa do národa z ľudí rôznych rás a plemien.

Takže, národ nie je rasové ani plemenné, ale historicky sformované spoločenstvo ľudí[39].

Z druhej strany, niet pochýb, že veľké štáty Kýrosa alebo Alexandra nemohli byť nazvané národmi, hoc sa aj sformovali historicky, sformovali sa z rôznych plemien a rás. Toto neboli národy, ale náhodné a málo späté konglomeráty skupín, ktoré sa rozpadali a zjednocovali v závislosti od úspechov alebo porážok toho-ktorého dobyvateľa.

Takže, národ — to nie je náhodný ani efemérny[40] konglomerát, ale stabilné spoločenstvo ľudí[41].

No nie každé stabilné spoločenstvo vytvára národ. Rakúsko a RF sú tiež stabilné spoločenstvá, avšak, nikto ich nenazýva národmi[42]. Čím sa líši spoločenstvo národné od spoločenstva štátneho? Okrem iného, tým, že národné spoločenstvo je nemysliteľné bez spoločného jazyka, zatiaľ čo pre štát spoločný jazyk nie je povinný. Český národ v Rakúsku a poľský národ v Rusku by neboli možné bez spoločného (pre každý z nich) jazyka, zatiaľ čo celostnosti RF a Rakúska neprekáža existencia v ich vnútri celého radu jazykov. Reč ide, samozrejme, o ľudovo-hovorových jazykoch, nie o oficiálno-úradných.

Takže — spoločný jazyk, ako jedna z typických čŕt národa.

To, samozrejme, neznamená, že rôzne národy vždy a všade hovoria odlišným jazykom alebo všetky, ktoré hovoria tým istým jazykom, zákonite tvoria jeden národ. Spoločný jazyk pre každý národ, no nie nutne odlišné jazyky pre rôzne národy! Niet národa, ktorý by hovoril naraz rôznymi jazykmi, to ale ešte neznamená, že nemôžu existovať dva národy hovoriace jedným jazykom! Angličania aj Severoameričania hovoria jedným jazykom, a predsa netvoria jeden národ. To isté treba povedať o Nóroch a Dánoch, Angličanoch a Íroch.

No prečo, napríklad, Angličania a Severoameričania netvoria jeden národ napriek spoločnému jazyku?

Predovšetkým preto, že nežijú spoločne, ale na rôznych teritóriách. Národ vzniká len vo výsledku dlhodobých a pravidelných kontaktov, vo výsledku spoločného života ľudí z pokolenia na pokolenie. A dlhodobý spoločný život nie je možný bez spoločného teritória. Angličania a Američania kedysi obývali jedno teritórium, Anglicko, a tvorili jeden národ. Potom jedna časť Angličanov sa odsťahovala z Anglicka na nové teritórium, do Ameriky, a tu, na novom teritóriu, postupom času, vytvorila nový Severoamerický národ[43]. Odlišné teritóriá viedli k vzniku odlišných národov.

Takže, spoločné územie, ako jedna z typických čŕt národa.

To ale ešte nie je všetko. Spoločné teritórium samo osebe ešte nedáva národ. Na to je potrebné, navyše, vnútorné ekonomické spojenie, zjednocujúce jednotlivé časti národa do jedného celku. Medzi Anglickom a Severnou Amerikou niet takéhoto spojenia, a preto tvoria dva rozdielne národy. No ani samotní Severoameričania by si nezaslúžili označenie národ, ak by jednotlivé miestečká Severnej Ameriky neboli medzi sebou prepojené do ekonomického celku vďaka deľbe práce[44] medzi nimi, rozvoju dopravných spojení atď.

Vezmime si trebárs Gruzíncov. Gruzínci doreformných časov[45] žili na spoločnom teritóriu a hovorili jedným jazykom, napriek tomu netvorili, striktne vzaté, jeden národ, lebo oni, rozbití na celý rad vzájomne izolovaných častí, nemohli žiť spoločným ekonomickým životom, celé storočia viedli medzi sebou vojny a ničili sa navzájom, huckajúc jeden na druhého Peržanov a Turkov. Efemérne a náhodné zjednotenie kniežactiev, ktoré sa sem tam podarilo vykonať nejakému cárovi-šťastlivcovi, v lepšom prípade zaberalo len povrchno-administratívnu sféru, ktorá sa rýchlo rozbíjala o rozmary kniežat a ľahostajnosť roľníkov. Ináč to ani nemohlo byť pri ekonomickej rozdrobenosti Gruzínska... Gruzínsko, ako národ, sa objavilo až v druhej polovici 19. storočia, keď pád nevoľníctva a rast ekonomického života krajiny, rozvoj dopravných spojení a vznik kapitalizmu ustanovili deľbu práce medzi oblasťami Gruzínska, načisto oslabili hospodársku uzavretosť kniežactiev a spojili ich do jedného celku.

To isté treba povedať o druhých národoch, ktoré prešli štádiom feudalizmu a rozvinuli u seba kapitalizmus.

Takže, spoločný ekonomický život, ekonomická spätosť, ako jedna z typických osobitostí národa.

No aj to nie je všetko. Okrem všetkého povedaného, treba ešte zohľadniť osobitosti duchovného charakteru ľudí zjednotených do národa. Národy sa navzájom odlišujú nielen podmienkami svojho života, ale aj duchovným charakterom, ktorý sa prejavuje v osobitostiach národnej kultúry. Ak Anglicko, Severná Amerika a Írsko hovoria jedným jazykom, no tvoria napriek tomu tri rôzne národy, tak nemalú úlohu v tomto hrá práve tá svojrázna mentalita, ktorá sa u nich vypracovala z pokolenia na pokolenie vo výsledku nerovnakých podmienok existencie.

Prirodzene, mentalita sama osebe, alebo — ako ju nazývajú ináč — „národný charakter“, je pre pozorovateľa čímsi nepostrehnuteľným, ale keďže sa vyjadruje v svojráznosti kultúry spoločnej pre národ, tak postrehnuteľná je a nemôže byť ignorovaná.

Netreba ani hovoriť, že „národný charakter“ nepredstavuje niečo raz a navždy dané, ale mení sa spoločne s podmienkami života, no, nakoľko on existuje v každom danom okamihu — tak kladie na fyziognómiu národa svoju pečať.

Takže, spoločná mentalita, vyjadrujúca sa v spoločnej kultúre, ako jedna z typických čŕt národa.

Takto sme vyčerpali všetky príznaky národa.

Národ je historicky sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na základe spoločného jazyka, teritória, ekonomického života a mentality prejavujúcej sa v spoločnej kultúre.

Pritom je samo osebe jasné, že národ, tak ako každý dejinný jav, podlieha zákonu zmeny, má svoje dejiny, začiatok i koniec.

Treba zdôrazniť, že ani jeden z menovaných príznakov, ak ho vezmeme izolovane, nestačí na definovanie národa. Navyše: stačí neprítomnosť čo len jedného z týchto príznakov, aby národ prestal byť národom.

Možno uviesť ľudí so spoločným „národným charakterom“ a predsa nemožno povedať, že oni tvoria jeden národ, ak sú ekonomicky rozdelení, žijú na rôznych teritóriách, hovoria inými jazykmi a pod. Takýmito sú, napríklad, ruskí, galícijskí, americkí, gruzínski a horalskí židia, podľa nášho názoru, netvoriaci jediný národ.

Možno uviesť ľudí so spoločným teritóriom a ekonomickým životom, a predsa nebudú tvoriť jeden národ bez spoločného jazyka a „národného charakteru“. Takýto sú, napríklad, Nemci a Lotyši v Pobaltskom kraji.

Nakoniec, Nóri a Dáni hovoria jedným jazykom, no netvoria jeden národ pre absenciu ostatných príznakov.

Iba prítomnosť všetkých príznakov dohromady nám dáva národ.

Môže sa zazdať, že „národný charakter“ nie je jedným z príznakov, ale jediným podstatným príznakom národa, pričom všetky ostatné príznaky tvoria, vlastne, podmienky rozvoja národa, a nie jeho príznaky. Takýto uhol pohľadu majú, napríklad, známi v Rakúsku s.-d.[46] teoretici národnej otázky R.Springer a, špeciálne, O.Bauer.

Preskúmame ich teóriu národa.

Podľa Springera, „národ, to je zväzok rovnako mysliacich a rovnako hovoriacich ľudí“. Je to — „kultúrne spoločenstvo skupiny súdobých ľudí, nespojené so „zemou“[47] (kurzíva je naša).

Takže — „zväzok“ rovnako mysliacich a hovoriacich ľudí, nech by boli ako odlúčení jeden od druhého, nech by žili kdekoľvek.

Bauer ide ešte ďalej.

„Čo je to národ? — pýta sa on. — Je to vari jednotnosť jazyka, ktorá zjednocuje ľudí do národa? Ale Angličania a Íri... hovoria jedným jazykom a nepredstavujú, napriek tomu, jeden ľud; židia vôbec nemajú spoločný jazyk a tvoria, napriek tomu, národ“[48].

Takže čo je to národ?

„Národ, to je relatívna jednotnosť charakteru“[49].

Čo je ale v tomto prípade charakter — národný charakter?

Národný charakter — to je „súhrn príznakov, odlišujúcich ľudí jednej národnosti od ľudí druhej národnosti, komplex fyzických i duchovných kvalít, ktorý odlišuje jeden národ od iného“[50].

Bauer, samozrejme, chápe, že národný charakter nepadá z neba, a preto dodáva:

„Charakter ľudí sa neurčuje ničím iným, ako ich osudom“, že... „národ nie je nič iné, než jednotnosť osudu“, ktorý je zase určovaný „podmienkami, v ktorých ľudia produkujú prostriedky k svojmu životu a rozdeľujú produkty svojej práce“[51].

Takto sme prišli k „najplnšej“, ako sa vyjadruje Bauer, definícii národa.

„Národ — to je súhrn ľudí, spojených jednotným charakterom na základe jednotnosti osudu“[52].

Takže, jednotnosť národného charakteru na základe jednotnosti osudu, vzatá mimo povinnú spojitosť s jednotnosťou teritória, jazyka a ekonomického života.

Čo však zostane v takomto prípade z národa? O akej národnej jednotnosti môže byť reč u ľudí navzájom ekonomicky rozdelených, žijúcich na rôznych teritóriách a z pokolenia na pokolenie hovoriacich odlišnými jazykmi?

Bauer hovorí o židoch, ako o národe, hoci oni „vôbec nemajú spoločný jazyk“[53], no o akej „jednotnosti osudu“ a národnej spätosti môže byť reč, napríklad, u gruzínskych, dagestánskych, ruských a amerických židov, absolútne odlúčených jeden od druhého, žijúcich na rôznych teritóriách a hovoriacich odlišnými jazykmi?

Spomenutí židia, nepochybne, žijú spoločný ekonomický a politický život s Gruzíncami, Dagestáncami, Rusmi a Američanmi, v spoločnej s nimi kultúrnej atmosfére; toto nemôže nepridávať ich národnému charakteru svoju pečať; ak aj u nich ostalo niečo spoločného, tak je to náboženstvo, spoločný pôvod a niektoré zostatky národného charakteru. To všetko je nesporné. No, ako možno seriózne tvrdiť, že skostnatené náboženské obrady a zvetrávajúce psychologické zvyšky vplývajú na „osud“ spomenutých židov silnejšie, než živé sociálno-ekonomické a kultúrne prostredie, ktoré ich obklopuje? Ale veď len pri takom predpoklade možno hovoriť všeobecne o židoch ako o jednotnom národe.

A čím sa potom odlišuje Bauerov národ od mystického a sebestačného „národného ducha“[54] spiritualistov?

Bauer vytvára nepriechodnú líniu medzi „poznávacou črtou“ národa (národný charakter) a „podmienkami“ ich života, odtrhávajúc jedno od druhého. No čo iné je národný charakter, ak nie odrazom životných podmienok, ak nie chuchvalec dojmov získaných od okolitého prostredia? Ako sa možno ohraničovať len samotným národným charakterom, izolujúc a odtŕhajúc ho od základu, ktorý ho splodil?

Potom, čím sa, vlastne, odlišoval anglický národ od severoamerického koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď sa Severná Amerika ešte nazývala „Novým Anglickom“? Už, prirodzene, nie národným charakterom: lebo Severoameričania boli emigrantmi z Anglicka, vzali si so sebou do Ameriky, okrem anglického jazyka, ešte aj anglický národný charakter[55] a, samozrejme, nemohli ho tak rýchlo stratiť, hoci pod vplyvom nových podmienok sa u nich musel formovať vlastný osobitý charakter. A predsa, bez ohľadu na väčšiu či menšiu jednotnosť charakteru, oni už vtedy tvorili národ osobitý od Anglicka!

Očividne, „Nové Anglicko“, ako národ, sa vtedy odlišovalo od Anglicka, ako národa, nie osobitým národným charakterom, alebo nie natoľko národným charakterom, ako osobitým prostredím, životnými podmienkami.

Takto je jasné, že v skutočnosti neexistuje nijaký jediný rozpoznávací príznak národa. Existuje iba súhrn príznakov, z ktorých sa pri porovnávaní národov vyčleňuje výraznejšie buď jeden príznak (národný charakter), alebo druhý (jazyk), alebo tretí (teritórium, ekonomické podmienky). Národ predstavuje spojenie všetkých príznakov, vzatých dohromady.

Uhol pohľadu Bauera, stotožňujúci národ s národným charakterom, odtrháva národ od základu a premieňa ho na akúsi neviditeľnú, sebestačnú silu. Vzniká tak nie národ, živý a činný, ale niečo mystické, nepolapiteľné a záhrobné. Lebo, opakujem, čo je to, napríklad, za židovský národ, skladajúci sa z gruzínskych, dagestánskych, ruských, amerických a ďalších židov, ktorého členovia nerozumejú jeden druhému (hovoria odlišnými jazykmi), žijú na rôznych častiach zemegule, nikdy jeden druhého neuvidia, nikdy nevystúpia spoločne, ani v čase mieru, ani v čase vojny?

Nie, nie pre takéto papierové „národy“ zostavuje sociál-demokracia svoj národný program. Ona môže zohľadňovať len skutočné národy, konajúce a hýbuce sa, a nútiace tak brať na seba ohľad.

Bauer si zjavne pletie národ, ktorý predstavuje historickú kategóriu, s plemenom, ktoré je kategóriou etnografickou.

Napokon, Bauer sám, očividne, cíti slabosť svojej pozície. Na začiatku svojej knihy rázne hovorí o židoch ako o národe[56], no ku koncu knihy sa Bauer už opravuje, tvrdiac, že „kapitalistická spoločnosť im (židom) nedovolí zachovať sa ako národ“[57], asimilujúc ich s druhými národmi. Príčina sa ukazuje byť v tom, že „židia nemajú uzavretú kolonizačnú oblasť“[58], zatiaľ čo taká oblasť existuje, napríklad, u Čechov, ktorý sa, podľa Bauera, majú zachovať ako národ. Stručnejšie: príčina spočíva v absencii teritória.

Bauer, takto uvažujúc, chcel dokázať, že národná autonómia nemôže byť požiadavkou židovských pracujúcich[59], no on tým samotným neúmyselne prevrátil svoju vlastnú teóriu, odmietajúcu jednotnosť teritória, ako jedného z príznakov národa.

No Bauer ide ešte ďalej. Na začiatku svojej knihy on energicky tvrdí, že „židia vôbec nemajú spoločný jazyk a napriek tomu tvoria národ“[60]. No neprišiel ešte ani po sto tridsiatu stranu, a zmenil front, rovnako energicky tvrdiac: „niet pochýb, že žiadny národ nie je možný bez spoločného jazyka“[61] (kurzíva je naša).

Bauer tu chcel dokázať, že „jazyk je najdôležitejší nástroj ľudskej komunikácie“[62], no on tým zároveň neúmyselne dokázal aj to, čo sa dokázať nechystal, a konkrétne: nekonzistentnosť svojej vlastnej teórie národa, odmietajúcej význam spoločného jazyka.

Takto sama seba popiera teória zošitá idealistickými nitkami» (J.V.Stalin. Diela, zv. 2, Moskva, r. 1946, str. 292 — 303).

Definícia národa daná J.V.Stalinom, v plnom texte uvedenej kapitoly článku, sa prezentuje ako teória majúca základ v dejinnom procese, a nie len ako deklaratívna definícia termínu, v ktorom je vyjadrený subjektivizmus, proti ktorému možno postaviť iný subjektivizmus s nárokovaním si na pravdu poslednej inštancie. V tomto je aj prednosť definície J.V.Stalina, a týmto sa odlišuje od iných definícií termínu «národ».

Stalinská definícia národa[63] bola oficiálnou vedeckou definíciou v ZSSR aj v období po Stalinovi, hoci, uvádzajúc túto definíciu alebo štylisticky ju prepracujúc, sa na prácu J.V.Stalina «Marxizmus a národná otázka» po XX. zjazde KSSZ vo väčšine prípadov neodkazovali (okrem toho ona, ako aj ostatné diela J.V.Stalina, nebola opätovne vydávaná a bola vyňatá zo všeobecného dostupu v knižniciach). V podstate tie isté príznaky národa, ktoré dal J.V.Stalin vo svojej definícii, sa uvádzajú aj v dnešnej školskej učebnici «spoločenskej náuky»[64] pod redakciou L.N.Bogoljubova (zv. 2, «Človek a spoločnosť»[65] — učebnica pre 10. — 11. triedu, M., «Osveta», 8. vydanie, r. 2003), hoci aj nie sú zlúčené do strohej definície «národ»: historický charakter vzniku národov (str. 316, odsek 2), jazyk (str. 316, odsek 3), spoločné teritórium a ekonomická spätosť (str. 316, odsek 5), spoločná kultúra (str. 316, 317), v ktorej sa prejavuje a vďaka ktorej sa reprodukuje národný charakter v nadväznosti pokolení (hoci otázka o národnom charaktere a národnej psychológii učebnica ponecháva v zamlčaniach).

No v práci J.V.Stalina «Marxizmus a národná otázka» nie sú z rôznych objektívnych i subjektívnych príčin preskúmané témy, ktorých adekvátne chápanie je potrebné pre harmonizáciu vzájomných národných vzťahov v mnohonárodných spoločnostiach:

● čo je to kultúra vo všeobecnosti a národná kultúra konkrétne;

● vznik národných kultúr;

● súčinnosť národov, vznik a varianty rozvoja diaspór a ich vplyvu na život domorodého obyvateľstva v oblastiach, kde prenikli diaspóry;

● realizácia plnej funkcie riadenia v živote ľudu, ako súhrnu národného obyvateľstva v oblasti vzniku jeho kultúry a diaspór za hranicami tejto oblasti;

● odtrhnutie diaspór od oblasti vzniku etnických kultúr a výmena obyvateľstva, ktoré kedysi splodilo diaspóry, etnicky iným obyvateľstvom, patriacim k iným národom a diaspóram;

● existencia diaspór, ktoré stratili teritórium vzniku ich národných kultúr;

● vznik všeľudskej kultúry, pred ktorou stojí úloha integrovať do seba celé mnohonárodné (svojou historickou minulosťou) ľudstvo;

● problematika biologického základu národných kultúr, genetického jadra národa i jeho svojrázu, odlišujúceho navzájom ľudy v štatistickom zmysle podľa čisto biologických príznakov;

● národ a civilizácia;

● egregoriálne procesy[66] v živote národov, diaspór, i vo vzájomnej činnosti národov.

● Spolu s týmto treba poznamenať, že definícia národa (daná J.V.Stalinom) ako sociálneho, historicky podmieneného javu, odlišuje «národ» od «ľudu» ako sociálneho organizmu prechádzajúceho počas dejín skrz rôzne formy organizácie života kultúrne svojráznej (národnej) spoločnosti v tej či onej regionálnej civilizácii. Túto odlišnosť javov «národ» a «ľud» vidno aj z textu práce, konkrétne, keď v hore uvedenom fragmente J.V.Stalin píše o Gruzíncoch ako ľude, ktorému feudálna rozdrobenosť, v určitom období jeho histórie, neumožňovala stmeliť sa do národa v tom zmysle, ako tento termín definoval J.V.Stalin. No definíciu, čím sa národ odlišuje od plemena alebo ľudu, J.V.Stalin neuvádza, v dôsledku čoho sa národ, ľud, etnos, dokonca vo vedeckom lexikóne, chápu ako synonymá — takmer úplné ekvivalenty, nehovoriac už o všednom chápaní týchto slov širokými vrstvami spoločnosti.

Okolnosť, že domáca sociologická veda dodnes neobjasnila túto problematiku adekvátne[67] — je jedným z ukazovateľov toho, že ona sa za celú doterajšiu dobu venuje iba grafománii, parazitujúc najprv na leninsko-stalinskom ideovom dedičstve, a po páde ZSSR — na buržoázno-liberálnom ideovom dedičstve, tak isto neposkytujúcom základ pre úspešnú harmonizáciu vzájomných národných vzťahov[68]. A čo je príčinou tejto stabilnej kognitívno-tvorivej impotencie oficiálnej vedy — nad tým nech «znamenité umy» oficiálnej sociológie uvažujú sami[69]. No nezávisle od názorov na túto otázku:

Absencia adekvátneho objasnenia vyššie spomenutej problematiky sociologickou vedou ZSSR — bola jednou z príčin, kvôli ktorej sa proces formovania historickej spoločnosti, ktorá dostala názov «sovietsky ľud», prerušil, a národné konflikty v cielenej likvidácii ZSSR zahraničnopolitickými silami zohrali zďaleka nie poslednú úlohu. A toto je jedna z hrozieb pre teritoriálnu celistvosť postsovietskej RF a šťastie jej ľudov.

2.2. Stalinská definícia národa a sociálna realita: národy, ľudy, regionálne civilizácie

Skôr než prejdeme k preskúmaniu problematiky, ktorú sociologická veda bola povinná objasniť po zverejnení citovanej práce J.V.Stalina, no aj tak ju neobjasnila za takmer 100 rokov, obrátime sa ešte k stalinskej definícii národa, aby sme v nej vysvetlili niektoré skryté zamlčania. Je to potrebné kvôli tomu, aby nejednoznačnosť ich chápania prestala byť prekážkou dielu harmonizácie vzájomných národných vzťahov v krajine i vo svete.

Predovšetkým je treba objasniť otázku ohľadom spoločného ekonomického života, ekonomickej spätosti národa.

J.V.Stalin dal definíciu národa v tom historickom období rozvoja globálnej civilizácie, keď sa k tomu času všetky historicky sformované národy vyznačovali kvalitou ekonomickej sebestačnosti v tom zmysle, že vo spektre[70] nimi spotrebúvanej produkcie prevládala produkcia vyrobená samotným národom. Objem medzinárodnej tovarovej výmeny bol vo vzťahu k objemu hrubého národného produktu, vyrobeného samotným národom, nevýznamný, a medzinárodná výmena tovarov hrala aspoň trochu významnú úlohu vo formovaní kvality života len u národných «elít» (vládnucej a najbohatšej vrstvy národných davo-«elitárnych» spoločností), a nie u drvivej väčšiny ľudí tvoriacich národ. Inými slovami, existovala nielen teritoriálna a jazyková, ale aj organizačno-technologická (hospodárska) oddelenosť národov.

Keďže národ bol v tom období sebestačný v aspekte výroby a spotreby produkcie, a medzinárodná výmena tovarov nemala takmer žiadny viditeľný vplyv na kvalitu života prevažnej väčšiny jeho predstaviteľov, za slovami stalinskej definície o spoločnom ekonomickom živote, ekonomickej spojitosti národa stojí ten fakt, že národ na úkor svojich vlastných ľudských zdrojov podporoval celé spektrum profesií[71], nevyhnutné pre tvorbu jeho hrubého národného produktu pri jeho dosiahnutom organizačno-technologickom rozvoji.

V našich dňoch už drvivá väčšina národov, ktoré existovali v historickom období, keď J.V.Stalin dal definíciu tohto javu, stratili kvalitu ekonomickej sebestačnosti v hore uvedenom zmysle: veľká časť nimi vyrobeného produktu je určená na export, a v základoch ich vlastnej výroby a spotreby leží veľká časť importu tých druhov produkcie, ktoré sa v národnom hospodárstve buď nevyrábajú vôbec, alebo sa nevyrábajú v dostatočnom množstve; spolu s týmto sa národné ekonomiky zúčastňujú mnohých projektov, realizovaných spoločným úsilím viacerých národov, ktorých plody ich účastníci využívajú spoločne (príkladmi takýchto druhov projektov sú: výroba európskych dopravných lietadiel «Airbus»; programy Európskej vesmírnej agentúry, medzinárodná vesmírna stanica atď.).

Povedané sa týka výroby a spotreby jak medziproduktov a investičných produktov spotrebovávaných v technologických procesoch, tak aj konečného produktu — produkcie predurčenej k spotrebe mimo sféru tovarovej výroby — v domácom hospodárstve, v štáte a spoločenských organizáciách. T.j. kvalita života prevažnej väčšiny obyvateľstva, minimálne vo vyspelých krajinách, sa dnes určuje účasťou ich ekonomík vo svetovom hospodárstve ľudstva jak v aspekte výroby produkcie, tak aj v aspekte spotreby medziproduktov, investičných a konečných produktov.

V dôsledku toho národy prestali podporovať celé spektrum profesií potrebných pre výrobu produkcie v súlade s ich spektrom spotreby.

Ekonomická oddelenosť národov odišla do minulosti. Kvôli tejto okolnosti podstata javu spoločného ekonomického života národa, jej ekonomickej spojitosti sa zmenila. To ale neznamená, že:

● národy, v tom zmysle ako tento termín definoval J.V.Stalin, prestali existovať a pravdu má buržoázny liberalizmus, podľa ideí ktorého je «národná príslušnosť» — osobnou vecou každého jednotlivca[72], ktorá nemá žiadny význam pre organizáciu života spoločnosti v štáte za podmienok, že dospelí jedinci sú vychovaní v duchu chýrnej «tolerantnosti» a «politkorektnosti» a problém je len v tom, ako túto «tolerantnosť» a «politkorektnosť» vštepiť každému jednotlivcovi v «mutlikultúrnej spoločnosti»[73];

● alebo, že stalinskú definíciu možno poslať do zabudnutia, ako niečo, čo neobstálo v previerke časom, a v národnej politike štátu sa opierať o definície národa O.Bauera, R.Springera, T.Herzla, na «etnos» L.N.Gumiljeva, na nejaké iné definície alebo, odmietnuc definície a spory ohľadom adekvátnosti každej z nich, budovať národnú politiku na základe hmlistého vnímania rozdielov a svojráznosti jak ľudí, tak aj kultúr.

V skutočnosti ekonomické zmeny globálneho rozsahu, ktoré sa udiali v 20. storočí, označujú, že stalinská definícia národa bola od počiatku nie celkom presná, a je to dôsledkom toho, že vyjadruje marxistické chápanie sveta, pre ktoré je charakteristické:

● vidieť v živote len matériu v rôznych «formách jej pohybu», no nevidieť objektívnosť informácie a algoritmiky jej premeny v prírodných a sociálnych procesoch (a teda — nemať terminologický aparát pre adekvátne opísanie tejto zložky života)[74];

● rozlišovať «duševnú prácu» a «fyzickú prácu», no nerozlišovať prácu riadiacu a priamu výrobnú prácu, podriadenú nejakému (vzhľadom k nej) vonkajšiemu riadeniu (a teda — nemať žiadnu adekvátnu teóriu riadenia, dostatočne všeobecnú v zmysle univerzálnosti jej použitia);

● interpretovať všetky sociálne javy na základe tvrdenia o rozhodujúcej úlohe triedneho boja za realizáciu v spoločnosti vlastníckeho práva na výrobné prostriedky a produkty vyrábané v spoločenskom zjednotení práce[75] (t.j. triedny boj je lokomotívou histórie, a všetko ostatné v živote spoločnosti je jeho vyjadrením a následkami; násilie je «pôrodnou asistentkou histórie», pomáhajúcou pri zrode niečoho nového v živote spoločnosti, keď sa predtým to staré vládnuce stavia na odpor jeho zrodeniu).

Okrem toho, všimnime si: stalinská definícia národa sa vzťahuje k procesu — k stabilnej existencii národa v nadväznosti pokolení, no nie k obdobiu vznikania národa ako historicky stabilnej spoločnosti ľudí, ani k obdobiu degradácie národa pod vplyvom rôznych príčin, ktorá sa môže zavŕšiť zmiznutím národa, jeho rozdelením na niekoľko príbuzných národov alebo národností (ktoré sa nesformovali do národa), znovuzrodením národa v nejakej novej kvalite.

Stabilná existencia národa v nadväznosti pokolení znamená, že on — ako jeden celok — sa nejakým spôsobom samoriadi. Samoriadenie spoločnosti (jej riadenie) má mnohostranný charakter, a len jedným z jeho aspektov je ekonomický život sformovaného národa, ktorý môže prebiehať buď v režime viac či menej zreteľne vyjadrenej ekonomickej oddelenosti od druhých národov (ako to bolo v časoch napísania J.V.Stalinom práce «Marxizmus a národná otázka»), alebo v režime absencie ekonomickej oddelenosti od druhých národov (ako je tomu vo väčšine prípadov dnes). Pritom:

Samoriadením ľudskej spoločnosti v rámci jej rozvoja sa tiež chápe to, že uspokojovanie fyziologických a všedných každodenných potrieb ľudí — nie je zmyslom ich existencie (tým sa obmedzuje okruh záujmov len u „lumpen-u“), ale iba prostriedkom na uvedenie do života spoločného kolektívneho zmyslu života (spoločných ideálov).

A tento spoločný zmysel, ak je prítomný, tak sa prejavuje v samoriadení národa ako jedného sociálneho organizmu, nezávisle od intenzity komunikácie predstaviteľov národa žijúcich na opačných koncoch spoločne obývaného teritória, a nezávisle od tovarovej výmeny medzi vzdialenými regiónmi.

● Ak tento zmysel života, presahujúci hranice uspokojenia fyziologických a každodenných všedných potrieb — existuje, tak existuje aj národ, dokonca aj v podmienkach, keď ľudia žijúci na rôznych koncoch spoločne obývaného teritória iba vedia o existencii jeden druhého a nemajú žiadne spoločné ekonomické alebo iné viditeľné styky.

● Ak takéhoto zmyslu u nich niet, tak pri výskyte všetkých ostatných príznakov národa — jedná sa len o hromadu jednotlivcov, hovoriacich spoločným jazykom, majúcich (zatiaľ ešte) spoločné teritórium, rovnaké obyčaje a ďalšie prvky kultúry, no národa niet[76]. V tomto prípade sa jedná len o pseudonárodný „lumpen“, ktorý je odsúdený buď nájsť vyššie spomenutý spoločný zmysel života, alebo sa prepadnúť do historického nebytia, stanúc sa «etnografickou surovinou» pre vznik iných národov alebo vymrúc počas procesu degradácie. V obdobiach sociálnych kríz podiel „lumpenu“ v zostave obyvateľstva narastá, a toto predstavuje veľké nebezpečenstvo pre spoločnosť a jej perspektívy.

Prítomnosť tohto druhu zmyslu života (ideálov) popri existencii ostatných príznakov národa — uchováva národ aj v súčasných podmienkach, keď do minulosti odišla nielen ekonomická oddelenosť národov, no postupne odchádza do minulosti aj kultúrna oddelenosť národov v procese formovania jednotnej kultúry ľudstva: «Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo <on>[77] považuje za krásne a pravdivé, o čom <on> vzdychá» (F.M.Dostojevskij).

T.j. spoločný ekonomický život národa, jeho ekonomická spätosť, sú len jednou z podôb jednoty riadiacej sféry sformovaného národa, v ktorom sa realizuje nejaký zmysel života množstva ľudí tvoriacich tento národ a nimi všetkými objektívne zdieľaný, dokonca aj keď ho nemôžu vyjadriť; stačí len, aby cítili v živote jeho prítomnosť, a tak či onak, svojím dielom prispievali k jeho uvedeniu do života (t.j. aby boli informačno-algoritmicky aktívne účastní na jeho uvádzaní do života).

Sféra riadenia sa od ostatných sfér života spoločnosti odlišuje tým, že v nej je lokalizovaná profesionálna riadiaca činnosť vo vzťahu k všetkým ostatným činným sféram spoločnosti (hoci hranice jednotlivých sfér činnosti sú do istej miery stanovené subjektívne, avšak predsa existujú, nakoľko sa zakladajú na objektívnosti sociálnych štatistík zamestnanosti obyvateľstva príslušnými druhmi činnosti). To znamená, že:

Jedným z príznakov národa — nie je spoločný ekonomický život (ako si to uvedomil J.V.Stalin), ale spoločný (pre historicky sformovaný národ) zmysel života, presahujúci hranice uspokojenia fyziologických a každodenných všedných potrieb ľudí tvoriacich národ, ktorý sa prejavuje v zjednotenej (pre národ) sfére riadenia realizovaného na profesionálnej osnove, a plodí, napríklad, aj ekonomickú spätosť národa.

Táto profesionálna riadiaca práca môže zahŕňať jak niektoré jednotlivosti v živote národnej spoločnosti, tak aj riadenie vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej spoločnosti. Za prítomnosti ostatných príznakov národa, uvedených v stalinskej definícii, a pri chápaní toho, že spoločný ekonomický život je len jedným z prejavov spoločnej (pre národ) sféry riadenia — v tom prípade oddelenie a rozvoj vo sfére riadenia oblasti, zahrňujúcej profesionálne riadenie vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej národnej spoločnosti, privádza k vzniku štátnosti[78].

Štátnosť — to je subkultúra riadenia na profesionálnom základe vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej spoločnosti.

T.j. štátnosť — je len jedným z komponentov sféry riadenia, avšak nie sféra riadenia vcelku, pretože ku sfére riadenia sa vzťahuje aj riadenie výmeny tovarov (t.j. obchod), riadenie kolektívnej výrobnej a inej činnosti mimo štátneho aparátu a jeho orgánov.

Štát — to je štátnosť v uvedenom zmysle + teritórium a akvatórium, na ktorom sa rozprestiera jurisdikcia tejto štátnosti + obyvateľstvo žijúce na teritóriu podriadenom tejto štátnosti.

Vznik štátnosti na homogénnom národnom základe privádza k masovo rozšírenému stotožňovaniu národa a jeho národného štátu, čo je charakteristické pre západnú sociológiu, ktorá sa sformovala na historickej skúsenosti Európy.

Vplyv tejto sociológie na politický život v RF sa prejavuje v tupom prenášaní jej terminológie «vedcami» a politikmi na realitu RF, čo sa prejavilo aj na Štátnej rade 27.12.2010, z citovania materiálov ktorej sme začali túto prácu. Vo výsledku takéhoto imitovania «vyspelých krajín» v MNOHO-národnej RF, «politici» RF nazývajú «národom»[79], žiadajú, aby niekto vyjadril «národnú ideu», a keď niekto «národnú ideu» vyjadrí, tak ho obviňujú v nacionalizme, xenofóbii, separatizme; «politici» chcú dostať do svojich rúk «stratégiu národnej bezpečnosti», «stratégiu národného rozvoja», no nezamýšľajú sa nad nutnosťou pre RF stratégie bezpečného rozvoja mnohonárodnej spoločnosti; občania RF sa v ich názoroch stávajú «mnohonárodným národom RF», a oficiálna veda RF «povedečťuje» tento i ďalšie nezmysly, pohŕdajúc normami vyjadrenia zmyslu pomocou ruského jazyka a ohlupujúc tým seba i tých, ktorí sa opierajú o názory takýchto «vedcov»[80].

No napriek tomuto nezmyslu sa štátnosť môže rozvíjať aj na mnohonárodnom základe, obsluhujúc život mnohých národov, ktoré si buď nevybudovali svoju národnú štátnosť, alebo tých, ktorých národná štátnosť má v tej či onej miere obmedzenú suverenitu, nakoľko rad životných úloh takejto národnej spoločnosti sa rieši štátnosťou zdieľanou niekoľkými národmi, mnohonárodnou zložením v nej pracujúcich ľudí[81], ktorej moc sa rozprestiera na oblasti vzniku a dominancie niekoľkých národných kultúr.

Štátnosť RF je mnohonárodná štátnosť, spoločná pre všetky v nej žijúce ľudy. A v tejto úlohe sa rozvíja už niekoľko storočí: minimálne, počnúc prevzatím Kazane Ivanom Hrozným a vstúpením Tatarstanu do zostavy RF[82]. Pochopiteľne, že stotožňovať takýto mnohonárodný štát so štátom-národom, t.j. typom štátu aké prevládajú v Európe, je hlúposť alebo zlý zámer. O to viac je hlúposť alebo zlý zámer — pokúšať sa realizovať riadenie života spoločnosti v takomto štáte na základe sociálnych zákonitostí odhalených v živote štátov-národov.

A vo vzťahu k takejto štátnosti na jej podriadenom teritóriu niet «národných menšín», utláčaných štátnosťou nejakého «titulného národa» alebo štátnosťou korporácie «titulných národov», pretože dostup k práci v nej nie je určovaný pôvodom predstaviteľov toho-ktorého ľudu, ale pracovnými kvalitami a politickými zámermi uchádzačov.

V súlade s takýmto chápaním štátnosti a štátu, dejinne sformovaný stabilný národ môže mať zdieľanú sféru riadenia, do ktorej vstupujú tí jej predstavitelia, ktorí riadia kolektívnu činnosť v oblasti výroby produkcie, obchodu atď., no nemusí mať svoju vlastnú štátnosť.

Prvotná jazyková a celkovo kultúrna jednota, ktorá sa sformovala na ktoromkoľvek teritóriu, za prítomnosti v regiónoch tohto teritória niekoľkých oddelených sfér riadenia, realizovaného na profesionálnej osnove, je:

● buď procesom formovania národa z viacerých národností, z ktorých každá ma v čomsi svoju špecifickú sféru riadenia[83] (v prípade — stierania hraníc rozdeľujúcich regióny v oblasti samoriadenia spoločnosti[84] na základe ľudí-zjednocujúceho zmyslu života, presahujúceho hranice uspokojovania fyziologických a každodenných všedných potrieb, spoločného jazyka, umožňujúceho si navzájom rozumieť aj bez prekladateľov);

● alebo proces národnej izolácie, vedúcej k:

• vzniku niekoľkých príbuzných národov[85];

• alebo k asimilácii nefunkčných národov či oddelivších sa skupín ľudu inými funkčnými národmi[86];

• alebo k etnickej čistke na teritóriu osvojovanom pre vlastné potreby nejakými funkčnými národmi[87].

Vo všetkom ostatnom stalinská definícia sociálneho javu «národ» spĺňa potreby chápania vzájomných národných vzťahov za podmienky, že je tu adekvátne videnie tých javov, ktoré stoja za v nej obsiahnutými slovami «kultúra» a «národný charakter» (alebo «mentalita»). V súlade s povedaným, možno dať nasledovnú definíciu sociálneho javu «národ»:

Národ je dejinne sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na báze spoločného: 1) jazyka, 2) teritória, 3) zmyslu života, odrážajúceho sa v jednote a ucelenosti sféry samoriadenia spoločnosti, realizovaného na profesionálnom základe, 4) mentality (národného charakteru), prejavujúcej sa 5) v ľudí-zjednocujúcej kultúre, na základe ktorej sa reprodukuje v nadväznosti pokolení. Len prítomnosť všetkých príznakov, vzatých spolu naraz, nám dáva národ.

Ľud, to je viac než národ.

Ľud — to je národ žijúci v oblasti dominovania jeho národnej kultúry (alebo kultúrne si blízke skupiny ľudu, ktoré sa nesformovali do národa) + národné diaspóry, t.j. nositelia príslušnej národnej kultúry, žijúci v oblastiach dominovania iných národných kultúr. Pritom diaspóry môžu stratiť jazykovú jednotu s obyvateľstvom v oblasti dominancie ich národnej kultúry, zachovajúc si s ním kultúrnu identitu v zvyšných aspektoch.

No dejiny poznajú aj oveľa širšie spoločenstvá než národné.

Civilizácia — to je jednota ľudu na nadnárodnej úrovni. Vzniká ak jeden a ten istý zmysel života je ideálom rôznych ľudov disponujúcich jazykovou a kultúrnou svojráznosťou, a tie tak či onak pracujú na tom, aby boli tieto ideály uvedené do života. Ona neformálne zjednocuje mnohé ľudy, dokonca aj keď sa ich ideály ešte nestali životnou realitou. Zopakujeme ešte raz: «Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo on považuje za krásne a pravdivé» (F.M.Dostojevskij), t.j. jadrom ľudu sú jeho ideály.

Pri takomto pohľade je dohľadná história ľudstva históriou regionálnych civilizácii, z ktorých každá sa vyznačuje určitými životnými ideálmi, ktoré ju odlišujú od iných regionálnych civilizácii. Západ (Európa za hranicami Ruska, Bieloruska, Ukrajiny; Severná Amerika, Austrália) — to je množstvo národov-štátov patriacich k jednej z regionálnych civilizácií planéty. RF-Rus — to je ďalšia regionálna civilizácia mnohých ľudov žijúcich v spoločnom zdieľanom štáte. Podľa údajov sčítania ľudu v r. 2002 rádovo 85 % obyvateľov RF nazvali seba ruskými, a ruský jazyk v tejto regionálnej civilizácii jedným z jej systémotvorných faktorov.

Posledný fakt našiel svoj prejav v samotnom jazyku. Slovo «ruský»[88] v starovekých textoch je vo väčšine prípadov prívlastkom zeme (Ruská zem), a nie ľudí žijúcich na tejto zemi. Ako etnonym sa toto slovo začalo používať až v posledných niekoľkých storočiach. A z gramatickej stránky je to prídavné meno, čo ho odlišuje od ostatných etnonymov, ktoré sú v ruskom jazyku všetky bez výnimky menami podstatnými. T.j. slovo «ruský» nevyjadruje národné spoločenstvo, ale civilizačné. A preto je zákonite použiteľné aj ku Slovanom, aj ku Tatárom, aj ku Gruzíncom, aj ku Kalmykom, aj ku predstaviteľom iných ľudov našej regionálnej civilizácie, a rovnako aj k predstaviteľom iných regionálnych civilizácii, ktorí sa na Rus prisťahovali[89]. Svoju národnú príslušnosť rozlišujeme, kým zostávame v hraniciach RF, no akonáhle vycestujeme za hranice, tak pre cudzincov sme všetci — „ruskí“; dokonca aj Ukrajinci a Bielorusi, žijúci po rozpade ZSSR v samostatných štátoch, neprestali byť časťou ruského mnohonárodného civilizačného spoločenstva a za hranicami územia bývalého ZSSR ich vnímajú ako ruských.

A tak podľa ukazovateľov rozvoja nadnárodných spoločenských inštitútov Západná civilizácia zaostáva za Ruskou civilizáciou o 400 rokov, nakoľko založenie Európskej únie, ktorá dala začiatok vzniku nadnárodnej štátnosti s jednotným kreditno-finančným systémom a legislatívou, so spoločným systémom vzdelávacích a iných štandardov atď., je zopakovaním toho, čo bolo v Rusku začaté ešte v časoch Ivana Hrozného.

A kvôli tejto objektívno-historickej civilizačnej odlišnosti je filozofia (a najmä – politická filozofia), zrodená na ideáloch a životnej skúsenosti národov-štátov, odsúdená k chybám, keď sa ňou splodené recepty pokúšajú použiť na odhalenie a vyriešenie problémov na Rusi. Príkladom toho bol pokus budovania socializmu na ideovom základe «mraksizmu»[90]. Príkladom toho boli aj liberálne reformy v postsovietskej RosSiónii.

A z odlišností zmyslu života regionálnych civilizácii Západu a Ruska, pramenia široko známe slová F.I.Tjutčeva (básnika-filozofa, diplomata), ktorí získal vzdelanie európskeho charakteru (t.j. západné), pričom svojimi zmyslami a nevedomými úrovňami vyjadroval Ruský duch (obsahujúci idey, nie vždy vyjadriteľné terminológiou západnej vedy): «Rozumom Rusko nepochopíš, / Lakťom bežným nezmeriaš, / Ono má osobité poslanie — / V Rusko možno len veriť». Práve z tohto dôvodu drvivá väčšina hodnotení Ruska a jeho perspektív Západom (ako aj Východom) je nezmyslom, pretože vychádzajú z iných civilizačných ideálov povýšených do bezalternatívneho absolútna.

2.3. Vznik národných kultúr a formovanie hraníc medzi etnikami

Kultúra — to je všetka informácia a algoritmika, ktorá nie je prenášaná z pokolenia na pokolenie v podobe hotovej k použitiu na základe genetického mechanizmu biologického druhu[91]. Kultúra je javom, ktorý je vlastný dostatočne vyspelým biologickým druhom[92], nie len človeku. Osobná kultúra — to je tá časť kultúry spoločnosti, ktorú jedinec prijal za svoju vlastnú + to, čo si vypracoval sám. Modifikácia kultúry v priebehu dejín (jej rozvoj a degradácia) je svojho druhu časový «integrál» z celého súhrnu osobných výtvorov[93] a strát, vrátane strát možností rozvoja. Takýto je pohľad na jav kultúry v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti (KSB).

Predovšetkým treba priznať, že pre vznik osobitej národnej kultúry je potrebné nejaké minimálne teritórium, na ktorom by ľudia mohli žiť stabilne v nadväznosti pokolení, formujúc svoju kultúrnu jednotu a vytvárajúc osobitosť jak kultúry, tak aj svojej biologicko-genetickej jednotnosti, čo si vyžaduje prítomnosť troch vzájomne prepojených podmienok:

1. Sústredenie obyvateľstva na tomto teritóriu v počte dostačujúcom na reprodukciu geneticky zdravých pokolení[94].

2. Možnosť (známa obyvateľstvu) vedenia na tomto teritóriu určitej hospodárskej činnosti v režime plnej ekonomickej sebestačnosti alebo blízkej k tomuto režimu.

3. Okrem toho je nutné, aby príliv kultúrne odlišného obyvateľstva do oblasti vzniku spomínanej národnej kultúry bol zanedbateľný vzhľadom na počet obyvateľstva stabilne žijúceho v danej oblasti, pretože v opačnom prípade kultúra prisťahovalcov a «tranzitujúcich» bude schopná nahradiť svojbytnú kultúru domáceho obyvateľstva.

Tieto požiadavky k podmienkam vzniku národov boli v historickej minulosti uspokojované automaticky na úkor prírodno-geografických faktorov. Hrebene hôr, vodné priehrady (rieky, jazerá, moria, oceány), ťažko zdolateľné púšte, rázovitosť krajín (otvárajúca jedny možnosti pre vedenie hospodárskej činnosti a zatvárajúca iné možnosti) — objektívne rozhraničili oblasti prvotného vzniku národných kultúr a v mnohom predurčili smerovanie i hranice svojbytného[95] rozvoja kultúr v príslušných oblastiach[96].

Toto rozhraničenie oblastí nesie objektívny charakter, no pre ľudí nie je stopercentne neprekonateľným. Prekonateľným je v pravdepodobnostno-štatistickom zmysle v každej epoche dejín, a svojbytný rozvoj kultúr v oblastiach vedie k tomu, že pravdepodobnostno-štatistické parametre zdolateľnosti tých-ktorých hraníc rozhraničenia oblastí prvopočiatočného vzniku a následného rozšírenia národných kultúr sa menia v priebehu spoločensko-historického rozvoja.

Avšak prírodno-geografické hranice rozhraničenia oblastí vzniku národných kultúr — to je jedna vec, a medzietnické hranice rozdeľujúce jeden ľud od druhého, ktorých kultúry vznikli a rozvíjajú sa v susedných oblastiach — to je druhá vec.

Čiastočne je to podmienené tým, že niektoré prírodno-geografické hranice, ktoré jestvovali v epoche zrodu našich súčasných národných kultúr, boli v minulosti dejín zotreté hospodárskou činnosťou človeka alebo presunuté oproti svojej pôvodnej polohe pod vplyvom prírodných procesov. Pritom usadlé obyvateľstvo mohlo zostať na svojich zvyčajných miestach pobytu.

Okrem toho, národné kultúry v mnohých prípadoch úspešne realizovali expanziu za hranice oblasti svojho prvotného vzniku. Takáto expanzia kultúr môže prebiehať dvojako:

● buď vo výsledku presťahovania sa nositeľov kultúry do susedných regiónov,

● alebo v dôsledku toho, že sprvoti kultúrne osobité obyvateľstvo za hranicami oblasti vzniku skúmanej kultúry, si začalo z nejakých dôvodov osvojovať kultúru susedov, vo výsledku čoho sa stalo kultúrne identickým so svojimi susedmi, úplne stratiac svoj dovtedajší kultúrny svojráz alebo stanúc sa národnosťou v zostave susedného ľudu.

Z toho dôvodu sa medzietnické hranice nemusia zhodovať s prírodno-geografickými hranicami oblastí prvotného vzniku národných kultúr.

Tam, kde prírodno-geografické hranice rozhraničenia oblastí vzniku národných kultúr nepredstavujú neprekonateľnú prekážku, tam ich ľudia prechádzali osamote, s rodinami, inými skupinami, po čom následne ostávali trvalo žiť za hranicami oblasti vzniku svojej národnej kultúry. Takáto migrácia v niektorých prípadoch mala obojsmerne orientovaný charakter, a v niektorých prípadoch jednosmerný. Preto je reálne, že ak ľudy nie sú rozdelené moriami a oceánmi, tak vo väčšine prípadov majú hranice na súši medzi etnikami štatistický charakter[97], a na teritóriách regiónov tvoria viac-menej široké pásma, v ktorých je obyvateľstvo etnicky zmiešané.

Charakter tohto zmiešania môže byť rôzny. V pásme sformovanej medzietnickej hranice môžu celé stáročia existovať:

● striedavo rozmiestnené[98] monoetnické obce a mestá;

● obce a mestá s etnicky rôznorodým obyvateľstvom, v ktorých niektoré ulice alebo štvrte môžu byť obývané prevažne predstaviteľmi jedného ľudu, a iné zasa prevažne obyvateľmi toho druhého; no môžu existovať aj obce a mestá, v ktorých neexistuje vnútorné etnické rozčlenenie, a príbytky a hospodárske objekty predstaviteľov rôznych ľudov vedľa seba striedavo susedia.

Šírka pásma medzietnickej hranice (ak sa nezhoduje s ťažko priechodnou prírodno-geografickou hranicou rozhraničenia susedných oblastí vzniku národných kultúr) je podmienená osobitosťami kultúr susediacich ľudov: čím menej obsahuje rozdielov v charaktere etických noriem, kulinárstve, vedení hospodárstva atď. — tým môže byť pásmo širšie a o to vyššie v ňom môžu byť štatistické ukazovatele medzietnických sobášov; čím výraznejšie sú menované rozdiely susediacich kultúr a čím silnejšia je intolerantnosť k iným kultúrnym normám — tým je pásmo medzietnického rozhraničenia užšie a o to nižšie sú v ňom ukazovatele medzietnických sobášov; okrem toho, krivka hustoty osídlenia predstaviteľov každého zo susediacich ľudov môže byť asymetrická, t.j. v nejakom smere strmšia, a v opačnom smere miernejšia.

Ničmenej, v samotnom pásme medzietnickej hranice sú konflikty príslušnikov rôznych národov pomerne zriedkavé alebo majú charakter rituálu či tínedžerských a mladíckych šibalstiev, čo plodí zdanie konfliktu, popri jeho faktickej absencii alebo celkovo dobrých susedských vzťahoch: všetci stáli obyvatelia pásma, zvyčajne, poznajú kultúru a jazyk svojich susedov, a pretože pre nich všetkých, pre ich deti a vnukov je oblasť «ich rodiskom», tak nevyrábajú zbytočné konflikty. A reálne konflikty, ak vznikajú, tak majú štatisticky zriedkavý osobný alebo rodinný charakter. Nevznikajú na základe neopodstatnenej nenávisti k príslušníkom iného národa, ale v dôsledku porušenia tých či oných noriem spravodlivosti vo vzájomných vzťahoch konkrétnych ľudí, noriem všeobecne uznávaných v pásme medzietnickej hranice; a takéto konflikty sa riešia na základe historicky sformovaného chápania spravodlivosti, a nie na základe príznaku príslušnosti k národu, pretože v opačnom prípade sa spoločné nažívanie v pásme medzietnickej hranice stane pre všetkých nemožným, a to si nepraje nikto spomedzi jej stálych obyvateľov (snáď len s výnimkou lumpen-u a kriminálnikov).

Hranice štátov-národov sú línie na mape a na teritóriu, rozhraničujúce oblasti platnosti jurisdikcie štátov. Vo väčšine prípadov prechádzajú územím pásiem medzietnického vymedzenia. Pričom, nakoľko tieto pásma môžu byť pomerne široké, tak snaha začleniť ich na svoje štátne územie môže byť aj dôvodom k vojne, o to nebezpečnejším, o čo viac ekonomických a vojensko-strategických záujmov (reálnych alebo iluzórnych) spájajú politici daného štátu-národa s disponovaním toho či onoho teritória v pásme medzietnického vymedzenia[99].

2.4. Vojny medzi etnikami a povojnový režim v určitom zmysle «mierovej koexistencie»

V epoche do vzniku štátov boli konflikty susediacich plemien a daného ľudu podmienené snahou obsadiť teritórium susedov alebo jeho časť, aby mohli na ňom realizovať hospodársku činnosť a trvalo v ňom žiť. Príčinami, podnecujúcimi k snahe zmocniť sa územia susedov, boli buď prebytočný počet vlastného obyvateľstva v pomere k dosiahnutému výkonu sformovaného hospodárskeho systému, alebo zmena prírodno-geografických podmienok (vrátane aj ako následok hospodárskej činnosti — vlastnej alebo kohokoľvek zo susedov) vo výsledku čoho výkon historicky sformovaného hospodárskeho systému prudko klesol a stal sa nedostačujúcim vzhľadom na počet obyvateľstva[100].

Vo väčšine prípadov víťazstvo v takejto vojne o teritórium (miesta pre hospodársku činnosť a miesta pre pobyt) viedlo k vyhnaniu alebo genocíde porazených[101], v lepšom prípade s asimiláciou nevyhnaných zvyškov[102].

Ak takéto zhoršenie životných podmienok v oblasti prvotného vzniku národnej kultúry nebolo spôsobené prírodnou katastrofou (rýchlou, alebo pomaly sa rozvíjajúcou), potom sa možno domnievať, že príčinou agresie proti susedom s cieľom obsadenia ich území bola bezvýchodiskovosť rozvoja vlastnej národnej kultúry, čo aj priviedlo k preľudneniu teritória alebo ekologickej katastrofe, ktorá znížila produktívnosť hospodárskej činnosti. No bezprostredný motív k agresii aj tak nesie ekonomický charakter: potrebnosť dodatočných ekonomických zdrojov na zabezpečenie zvyčajnej kvality života kultúrne svojrázneho obyvateľstva.

Nájazdové operácie, ktorých cieľom bolo okradnúť susedov a odviesť so sebou zajatcov na zužitkovanie u seba, ako otrokov alebo predaj inde — možno hodnotiť ako komponent ekonomického štýlu tej-ktorej národnej kultúry, pretože takýto druh nájazdov nemá za cieľ obsadenie teritória susedov, a vo väčšine prípadov takéto nájazdy v dejinách nemali ojedinelý charakter, ale realizovali sa systematicky, ak nie s každoročnou periodicitou poľnohospodárskych prác, tak s inou — menej presnou periodicitou.

Ideologické motívy k nepriateľskému správaniu voči susedom (typu: nosy a profil očí nemajú také ako «skutoční ľudia»; oni rozbíjajú vajcia tupým koncom a má sa špicatým; musíme proti nim viesť vojny, lebo naši bohovia nás zaväzujú k prinášaniu obetí a pod.) — si vyžadujú tak vysokú úroveň rozvoja davo-«elitarizmu», pri ktorom elite vzniká nadbytok času na chorobné filozofovanie a zasievanie viery v takéto ideologické mýty u prostého ľudu. A tak pri dosiahnutí tohto štádia rozvoja davo-«elitarizmu» dáva ľudová múdrosť hodnotenie všetkým vojnám bez výnimky: «páni sa bijú a sluhom kečky treštia» pod ktorou sa myslí, že 1) páni sa bijú za rozšírenie sféry svojho «elitárneho» parazitizmu a 2) nimi vypracované pravdepodobné ušľachtilé ideologické zdôvodnenie nutnosti začať vojnu proti susedom — je od začiatku lživé.

Po sformovaní davo-«elitarizmu» a vzniku štátov pod vládou «elitárnej» štátnosti otázka — aký ľud sa venuje hospodárskej činnosti na tom či onom území — v mnohých prípadoch prestáva vládnucu «elitu» víťazného štátu-národa nejako zvlášť trápiť: hlavné, aby platili stanovené dane, nebránili sa nezákonným úplatkom a ostatným «elitárnym» zneužitiam, aby slúžili v armáde a plnili ostatné povinnosti kladené «elitou» na prostý ľud; a akú národnú príslušnosť majú znovuzískaní poddaní «je už jedno»[103]. Preto genocída voči porazeným a zmazávanie národnej seba-identity[104] zvyšného domorodého obyvateľstva v procese jeho asimilácie prestali byť samocieľom, ale stali sa prostriedkom na predchádzanie národno-oslobodeneckému hnutiu[105] a prostriedkom zjednocovania procesov štátneho riadenia na celom teritóriu štátu-národa. Pritom vo väčšine prípadov sa «elita» porazených sama aktívne zapájala do procesu asimilácie, aby tak vošla do zostavy «elity» víťazov a zachovala si svoj sociálny status[106] (alebo ho aj navýšila[107]).

Avšak pre prostý ľud bolo ťažké sa zapojiť do tohto procesu, lebo okrem toho, že sa tu vyskytovala sociálna zotrvačnosť reprodukcie vlastnej kultúry v «automatickom režime» tak, po prvé, v podmienkach davo-«elitarizmu» sú predstaviteľom prostého ľudu väčšinou zatvorené cesty k zmene ich sociálneho statusu (preto ani nemali potrebu sa asimilovať), a po druhé, osvojenie si jazyka a kultúry víťazov si žiada voľný čas a energiu, čo predstavitelia prostého ľudu, neustále zabratí do práce, taktiež nemali[108].

Ak sa víťazovi darilo rozprestrieť svoju moc nielen na pásmo medzietnického rozhraničenia a k nemu priľahlé obmedzené územia, ale na celé teritórium susedov, a o to viac, ak susedia boli dostatočne početní, tak sa ocitol pred voľbou:

● buď viesť politiku národnej unifikácie, zakazujúc jazyk a kultúru všetkých ľudov, ktoré sa stali podriadenými (k tomu bolo naklonené Turecké impérium od momentu svojho vzniku na troskách Byzancie, no aj tak v tom nedosiahlo úspech až do svojho pádu po porážke v prvej svetovej vojne 20. storočia; analogickú politiku vo vzťahu k národnostným menšinám vykonávalo aj Bulharsko; následkom rovnakej politiky sa Poľsko nestalo impériom; neodbytnosť vo vykonávaní takejto politiky privedie skôr či neskôr «elitu» titulného národa k politike genocídy vo vzťahu k podriadenému inokultúrnemu obyvateľstvu, čoho príkladom bola genocída Arménov v Turecku v rokoch 1915 — 1923 a pokus o politiku genocídy vo vzťahu k Ukrajincom a Bielorusom zo strany Poľska po získaní štátnej nezávislosti v 1920-tych rokoch[109]);

● alebo budovať mnohonárodný štát, v ktorom sa tak či onak aj štátnosť stáva mnohonárodnou (v pomerne nedávnej minulosti bolo štátom tohto druhu Rakúsko-Uhorské impérium, v ktorom okrem titulných národov — Nemcov-Rakušanov a Maďarov — žili ešte aj Rumuni a mnohé slovanské ľudy, avšak bežiaci v ňom proces formovania mnohonárodnej štátnosti šiel neprípustne pomaly, čo sa stalo jedným z vnútorných predpokladov pre rozpad impéria[110] podľa národnostno-teritoriálneho príznaku výsledkom porážky v prvej svetovej vojne 20. storočia);

● alebo sa obmedziť zriadením vazalských vzťahov (toto bolo dostatočne rozšírené v epoche feudalizmu[111]) alebo «protektorátu» či «domínia» (štátov-národov v epoche kapitalizmu), pri ktorom sa riadenie vnútorného života dobytého územia ponechávalo «elite» domorodcov, pričom sa na ňu kládla povinnosť vyberať od miestneho obyvateľstva «daň», odovzdávať ju štátu-metropole a podporovať politiku štátu-metropoly ľudskými i ďalšími zdrojmi teritória pomimo «dane» (a zároveň neposkytovať pomoc nepriateľom vládnucej «elity» štátu-metropoly). V takomto variante je hromadná asimilácia «elity» porazených do «elity» víťazov vylúčená.

Na realizáciu režimu «domínia-protektorátu» boli metropoly v epoche kapitalizmu štátov-národov nútené prijať na seba misiu prípravy kádrov z radov domorodcov na realizáciu riadenia v regiónoch, náležitým spôsobom vyškolenými tuzemcami, v záujmoch pohlavárov a majiteľov metropol. V inokultúrnych regiónoch podriadených metropole to umožňuje zaobísť sa s minimom predstaviteľov metropoly pri zachovaní ideologickej a ekonomickej moci[112] metropoly nad spoločnosťami regiónov.

Preto, ak budeme analyzovať typy hospodárskych systémov rôznych národných a mnohonárodných spoločností, aké dejiny poznali, tak možno vyčleniť tri základné typy ich integrácie do globálnej ekonomiky:

● Hospodárstvo suverénneho štátu. Ono pracuje, predovšetkým, na ekonomické zabezpečenie svojej vnútornej a zahraničnej politiky a potrieb svojho obyvateľstva, spolupracujúc s hospodárskymi systémami iných suverénnych i formálne suverénnych štátov na nejakých (v každej epoche dejín svojich) rovnocenných ekonomických princípoch.

● Hospodárstvo neskrývane koloniálneho typu. Je podriadené «príkazovo-administratívnym spôsobom» zahraničnému štátu-metropole a správe súkromných zahraničných alebo nadnárodných korporácií[113] a pracuje na ich záujmy, uspokojujúc potreby svojho obyvateľstva na zvyškovom princípe.

● Kryptokoloniálne[114] hospodárstvo. Vyznačuje sa tým, že štát, na území ktorého sa podarilo kolonizátorom sformovať tento typ hospodárstva, má všetky formálne atribúty suverénneho štátu: hranice, v medziach ktorých funguje výlučne jeho vlastná jurisdikcia; vyššie úradné osoby a orgány moci sa nezodpovedajú úradným osobám a orgánom moci zahraničných štátov; vlastný kreditno-finančný systém a pod. No ono zároveň — podobne ako neskrývane koloniálne hospodárstvo — pracuje na záujmy zahraničných a nadnárodných politických síl. Preto, ak budeme analyzovať štruktúru jeho HDP, exportno-importnú výmenu tovarov a vnútorný maloobchodný obrat, tak parametre jeho hospodárstva budú analogické hospodárstvu neskrývane koloniálneho typu. Následkom toho základná masa obyvateľstva živorí v bezútešnej biede «s právom» byť ekonomickým zdrojom, a súčasne s touto väčšinou existuje ešte určitá málopočetná vládnuca «elita» domorodcov, ktorej spotrebiteľské štandardy zodpovedajú úrovni svetových «elít» alebo sa k nej približujú (minimálne sú na úrovni spotrebiteľských štandardov takzvanej «strednej triedy» ekonomicky vyspelých krajín).

Ak máme hovoriť o súčasnej svetovej ekonomike ako o systéme, tak do nej patrí niekoľko suverénnych štátov[115] a množstvo štátov-kryptokolónií (kolónie, administratívne podriadené štátom-metropolám, zostali prevažne v minulosti).

Pritom mnohé formálne nezávislé štáty existujú v režime kryptokolónie celé desaťročia, a to aj storočia, bez prejavenia akýchkoľvek tendencií k tomu, aby získali reálnu suverenitu, vrátane ekonomickej. V mnohých z nich po celý čas ich existencie fungujú a rozvíjajú sa demokratické inštitúty: široké volebné právo, pluralita politických strán, sloboda slova a pod., ktoré však nezbavujú spoločnosť kryptokoloniálneho charakteru ich ekonomiky[116].

Táto okolnosť nás stavia pred otázku, ako sa realizuje a udržuje kryptokoloniálny režim. Obrátime sa k článku vedúceho Centra prípravy komplexných ekonomických programov «Modernizácia» Jevgenija Giľbo «Technokracia musí menovať kompetentných národných lídrov» (časopis «MOST», № 25, r. 1999). V preambule článku J.Giľbo sa píše:

«Existujú dva systémy poznatkov o svete, a to znamená, aj dva systémy vzdelávania. Prvý systém poznatkov je určený pre široké masy. Druhý, pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť.

Historicky možno toto rozlíšenie[117] sledovať vo všetkých typoch kultúr, ktorých systémy vzdelávania poznáme. Už v Starom Egypte sa vzdelanie pre úradníkov a nižšie kasty žrecov výrazne odlišovalo od toho, do čoho zasväcovali úzky kruh vyvolených, ktorí tvorili špičku kasty žrecov a okolie faraóna. V Starej Mezopotámii vidíme podobné rozlíšenie».

A v samotnom článku sa J.Giľbo dotýka aj otázky ohľadom obsahu ekonomického vzdelávania našich dní:

«V ekonomickom vzdelávaní ... existuje fundamentálny rozdiel v „ekonomike pre úradníkov/clerkov“ a „ekonomike pre jej vlastníkov“. Také rozdiely v poslednej uvedenej, ako nepriame riadenie na úrovni pravidiel (predpisov), štruktúra peňažného obehu, nepriame stimulovanie, makroriadenie atď., zostávajú v podstate za hranicami základného ekonomického vzdelania. Dôvod je jednoduchý — funkcia „ekonomiky pre úradníkov/clerkov“ spočíva vo vnucovaní určitých stereotypov (veľakrát blízkych čistej mytológii), ktoré vo výsledku programujú predvídateľné správanie ekonomických subjektov. Analogická je, vlastne, aj funkcia verejnej ekonomickej vedy. Existencia predvídateľného správania u týchto ľudí zabezpečuje ideálne podmienky hry v systéme pre tých, ktorí disponujú vedomosťami z oblasti vyššej ekonomiky (zvýraznené hrubým nami v citáte).

Analogicky sa má vec v mnohých oblastiach poznania. (...) on (systém prípravy úradníkov/clerkov: naše spresnenie v citáte) neumožňuje žiadny prístup k tým znalostiam, na základe ktorých skutoční vlastníci západného sveta zabezpečujú efektívne riadenie ekonomiky a stabilnú prosperitu svojich krajín»[118].

V súlade s tvrdením, ktoré vyjadril J.Giľbo:

Obsah sociologicko-ekonomického vzdelania, predurčeného k zabezpečeniu samoriadenia suverénneho štátu vo všetkých aspektoch jeho života, vrátane riadenia jeho hospodárskeho systému — sa musí odlišovať od obsahu vzdelania, predurčeného postrannými politickými silami k zabezpečeniu exploatácie kryptokolónie, formálne riadenej jej vlastnými spoločenskými inštitútmi. V opačnom prípade sa pred kryptokolóniou otvoria možnosti dosiahnutia jej reálnej, a nie len formálnej suverenity, vrátane reálnej ekonomickej suverenity[119].

No predpoklad ohľadom kryptokoloniálneho charakteru sociologicko-ekonomického vzdelávania na základe výsledkov ekonomickej vedy «pre clerkov», vyvinutou na Západe, nutne sprevádza otázka: A prečo si tento jeho charakter nikto neuvedomí ani vo vedecko-pedagogickej komunite, ani medzi študentmi?

Ide o to, že v základe dnešného systému vzdelávania ležia teoretické texty (prevažne — texty učebníc, napísaných v súlade so vzdelávacími štandardmi a tradičnými názormi), a nie praktická práca študentov (a takisto mnohých pedagógov) v príslušnej oblasti na rôznych úrovniach hierarchie riadenia, v ktorej by na základe výsledkov svojej činnosti mohli posúdiť hodnovernosť teórií popisujúcich túto sféru života spoločnosti.

«Pracovná stáž» v období štúdia máva krátkodobý-epizodický charakter a len sčasti dopĺňa osvojenie si textového materiálu. Študentom dáva veľmi všeobecnú a povrchnú predstavu o sfére činnosti, k práci v ktorej ich pripravuje VŠ, k tomu navyše dáva predstavu zo spodných úrovní štátnej hierarchie funkcií a kompetencií, a úlohy kryptokolonizácie sa riešia na nadštátnej úrovni riadenia, o ktorom sa v kurzoch sociologicko-ekonomického vzdelávania a histórie nič nehovorí; a také traktáty ako «Protokoly sionských mudrcov» dávajú zámerne lživú predstavu o procesoch tejto úrovne, čo tiež neumožňuje získať reálnu a plnú suverenitu na základe traktátov tohto druhu.

A keďže nikto v reálnom tempe štúdia učebného programu nie je schopný overiť si pravdivosť všetkých názorov, ktoré sú predkladané v učebniciach ako hodnoverne dokázané vedecké fakty, tak veľkú časť učebného materiálu, či už to chceme alebo nie, prijíma — najprv žiak, a neskôr študent — bez pochybovania a bez súvisu so životom ako vedecky dokázanú pravdu. Ako ukazuje história rozvoja vedy a vzdelávania, platí to aj vo vzťahu k životu adekvátnym tvrdeniam, aj vo vzťahu k všemožným vedeckým omylom a úmyselnej lži, o pravdivosti ktorých môžu byť veľmi dlhú dobu presvedčené celé spoločnosti.

Pritom drvivá väčšina programov profesionálnej prípravy v sebe nezahŕňa vysvetlenie problematiky vypracovania kritérií pravdivosti teórií, na ktorých sa zakladá príslušná profesionálna činnosť.[120] Táto problematika zostáva v zamlčaniach, čím sa predpokladá «očividnosť» nájdenia odpovedí na otázku «čo je pravda?» alebo úplnú neaktuálnosť tejto otázky.

Okrem toho, učebné plány nenechávajú voľný čas k tomu, aby študenti mohli samostatne vyjsť nad rámec učebných programov, vypracovať si a osvojiť nejaké poznatky a zručnosti, nezahrnuté do plánov, no z pozície ktorých by sa mohli nestranne pozrieť na učebné programy a položiť učiteľom rôzneho zamerania nepohodlné otázky, na ktoré v učebných programoch odpovedí niet, alebo tam sú — avšak nezmyselné, ak ich dáme do súvisu s celkovým reálnym životom.

V tuzemských učebných programoch niet ani povinný zoznam literatúry na preštudovanie, ktorú by si študenti boli povinní prečítať pomimo učebníc, čo je potrebné pre rozšírenie ich obzoru a formovanie vlastnej predstavy o tom, o čom písali zakladatelia a klasici príslušných smerov rozvoja vedy, techniky, iných sfér činnosti, a takisto — aktéri a vrstovníci tých-ktorých udalostí.

Bývalý študent, ktorý sa po ukončení VŠ stane diplomovaným profesionálom, dáva do súvisu operatívnu informáciu, ktorá k nemu prichádza počas práce, s tými teóriami, o ktorých sa dozvedel z vysokoškolského kurzu. Na základe takejto súvzťažnosti operatívnej informácie a teórie sa vypracováva a uvádza do života drvivá väčšina rozhodnutí vo sférach profesionálnej činnosti. A ak je cieľom sociologicko-ekonomického vzdelávania kryptokoloniálneho charakteru — zabezpečiť exploatáciu krajiny rukami a «intelektom» jej vlastného obyvateľstva, tak dosiahnutie tohto cieľa je naprogramované aj charakterom vyučovacieho procesu, aj obsahom učebných programov.

V dôsledku toho, štátne riadenie založené na sociologicko-ekonomickom vzdelávaní kryptokoloniálneho charakteru predstavuje samo osebe veľkú hrozbu pre spoločnosť a jej rozvoj, keďže rozvoj spoločnosti si vyžaduje reálnu suverenitu v jej plnosti, vrátane tej ekonomickej[121]. A sociologicko-ekonomické vzdelávanie kryptokoloniálneho charakteru je zamerané na to, aby v záujme kryptokolonizátorov znehodnotilo (urobilo nerentabilným, nevyžiadaným) akokoľvek vysoký profesionalizmus vo všetkých odvetviach činnosti, ktorých rozvoj budú kolonizátori v tejto spoločnosti pokladať za nevhodný.

Vzhľadom na modernizáciu krajiny, jej ďalší inovatívny rozvoj a sociologicko-ekonomické vzdelávanie kryptokoloniálneho charakteru — sú dva nezlučiteľné javy.

Všetko povedané ohľadom kryptokoloniálneho charakteru má priamy vzťah aj k téme vzájomných národných vzťahov, nakoľko národný charakter, ktorý sa odráža v kultúre, sa určitým spôsobom odráža aj vo vede. A veda, to je sféra kolektívnej činnosti ľudí, ktorí vyrástli v príslušnej národnej alebo mnohonárodnej kultúre, a nie je súkromnou vecou tých či oných intelektuálov bez akýchkoľvek národných koreňov. No a systém vzdelávania ako i jeho obsah sú následkom príslušnej demografickej politiky a opiera sa o vedu «nastavenú» na úlohu realizovania takej či onakej politiky.

Preto zničenie originálneho systému vzdelávania a nahradenie ho prevzatým zvonka môže byť nielen nástrojom modernizácie spoločnosti, skutočne zaostalej vo svojom osobitom rozvoji, ale aj nástrojom útlaku a zotročenia spoločnosti, potlačenia a zničenia jej národných kultúr — buď všetkých, alebo len niektorých selektívne.

Toľko k otázke o tom, že prezident Ruskej Federácie D.A.Medvedev prijal rozhodnutie spustiť vzdelávacie programy, ktorých cieľom je masová príprava kádrov «predstaviteľov biznisu a politikov — modernizátorov RF» v zahraničí[122] — «vo vyspelých krajinách», proces, ktorý je sprevádzaný a podporovaný štátnou politikou cieleného vykorenenia dedičstva Rusko-impérskej a sovietskej školy (jak všeobecnovzdelávacej, tak aj vyššej), v základe ktorých bola orientácia na realizáciu samodŕžavy (t.j. reálnej, nie len právne formálnej suverenity) Ruska.

V tejto súvislosti uvedieme úryvok z projektu «Stratégie inovačného rozvoja Ruskej Federácie na obdobie do r. 2020» «Inovačná Rossia — 2020» vypracovaného Ministerstvom ekonomického rozvoja v r. 2010 a zverejneného na stránke tohto ministerstva

(http://www.economy.gov.ru/minec/activity/sections/innovations/doc20101231_016#):

«… bude zabezpečené maximálne rozšírenie medzinárodných štandardov na oblasti vzdelávania, vedy, techniky a riadenia, efektívne stimulovanie medzinárodnej i domácej akademickej mobilnosti študentov i vyučujúcich. Charakteristiky medzinárodnej mobilnosti sa budú zahrňovať do ratingov vzdelávacích zariadení. V rovnakej miere sa bude stimulovať mobilnosť študentov, vyučujúcich a administratívnych pracovníkov vo vnútri krajiny, prax výmeny učebných miest a práce na VŠ. Pritom existencia pracovnej skúsenosti na iných VŠ, vrátane tých v zahraničí, sa musí stať jedným z kritérií pri atestácii a stanovení platovej úrovne pedagógov a vedeckých pracovníkov»[123].

Medzi kontrolnými parametrami sociálno-ekonomického systému RF — «indikátormi riešenia vytýčených úloh» — Ministerstvo ekonomického rozvoja navrhuje takéto:

Pritom obrátime pozornosť na fakt, že vo vyššie uvedenom fragmente tabuľky «indikátorov riešenia vytýčených úloh» ide v prvom riadku reč o získaní štátnymi pracovníkmi doplnkového vzdelania[124], a v druhom — o získanie profesionálneho vyššieho vzdelania v zahraničí, čím sa v zamlčaní myslí uprednostnenie do funkcií «vyššej a hlavnej skupiny miest v štátnej službe» takých kandidátov, ktorí získali svoje prvé vyššie profesionálne vzdelanie v zahraničí.

Zostáva už len tých predpokladaných 12 % zombi, ktorí získajú profesionálne vzdelanie v zahraničí, pretlačiť na najvýznamnejšie funkcie. Príkladom takýchto «tlačeniek» sa stal poradca prezidenta RF D.A.Medvedeva pre ekonomické otázky A.V.Dvorkovič[125], ktorý má jeden rossijský + jeden akoby rossijský + jeden americký diplom z oblasti ekonomiky[126], no rozumie málo čomu v riadení hospodárstva štátu, tým skôr v spoločensky prospešnom riadení[127]. A on, nie je jediným «vzdelancom» tohto druhu:

«(MIT) Technologický inštitút v Massachusetts 25. až 26. januára <r. 2010> špeciálne pre rossijských úradníkov vyššej úrovne zorganizoval seminár ohľadne inovácií. Výcvik absolvovali prvý vicepremiér Igor Šuvalov, vicepremiér — minister financií Alexej Kudrin, vicepremiér Sergej Sobjanin, minister ekonomického rozvoja Elvíra Nabiullina, prvý námestník administrácie prezidenta Vladislav Surkov, pomocník prezidenta Arkadij Dvorkovič, prezident „Sberbank“ Herman Gref, hlava „Rosnano“ Anatolij Čubajs, rektor Akadémie národného hospodárstva Vladimír Mau a generálny riaditeľ Russian Venture Company Igor Agamirzjan, píšu noviny "Vedomosti"» («Rossijskí úradníci vyššieho rangu prešli výcvikom v USA»: http://www.newsru.com/finance/29jan2010/gov.html).

No prostý občan RF z tohto «výcviku» úžitok nemá a ani sa to neočakáva.

Avšak motivácia k stimulovaniu získania zahraničného vzdelania štátnymi úradníkmi a kandidátmi do štátnej služby je v predstavách samotných úradníkov Ministerstva ekonomického rozvoja iná:

«Podľa slov Fomičjova, získanie zahraničného vzdelania štátnymi pracovníkmi vedie k «ideologickému obratu» v predstavách ľudí o úradníkoch. «Nebudeme viac hovoriť o tom, že úradník je u nás v RF — čosi zamračené a uzavreté, sediace v zle zrenovovanej kancelárii, ale že je to — normálny, adekvátny človek» — povedal námestník Ministerstva ekonomického rozvoja» («Ministerstvo ekonomického rozvoja: Image štátneho úradníka vylepší zahraničné vzdelanie». «Vzgljad», obchodné noviny, 13.01.2011: http://vz.ru/news/2011/1/13/460919.html).

No vo svetle opísaného vzniká otázka: A je normálny a adekvátny sám Fomičjov a ďalší prívrženci štátneho programu «Inovačná Rossia — 2020» k mnohonárodným záujmom Rossie? — pretože z jeho slov a textu projektu štátneho programu «Stratégie...» vyplýva, že algoritmiku realizácie kryptokolonizácie RF na Ministerstve ekonomického rozvoja jedni nechápu, no druhí na ňu pracujú s plným nasadením síl proti záujmom ľudu, čo predpokladá ich vedomé cielené úsilie v podpore režimu kryptokolonizácie RF.

2.5. Diaspóry ako sociálny jav, ich vznik a varianty vzájomných vzťahov so spoločnosťami svojho pobytu a vlasťou

12.11.2007 bolo v «Komsomolskej pravde» zverejnené interview riaditeľa (od r. 1989) Inštitútu etnológie a antropológie (pomenovaného podľa N.N.Miklucho-Maklaja) RAV[128], šéfa komisie Verejného úradu pre otázky tolerancie a slobody svedomia Valerija Alexandroviča Tiškova (narodeného v r. 1941), nazvané «Diaspóry by mali chrániť kultúru, a nie uzurpovať moc». V ňom je nasledujúci úryvok:

«— Andrej Georgiev, Petrohrad. Nezdá sa vám, že v poslednom čase sa národné diaspóry stali nástrojom ochrany etnickej kriminality? Napríklad, po udalostiach v Kondopoge sa rozhodovali: vydať vrahov či nevydať? Máme predsa jeden zákon pre všetkých.

— Ako jeden z prvých som sa nad tým rozhorčil[129]. Čo znamená — «vydať — nevydať»? Nemali dokonca právo ani ukrývať podozrivých, pretože je to trestný čin. Diaspóry si nesmú robiť nároky na nejaké formy moci. Ľudia by sa mali zjednocovať do diaspór, aby si zachovali svoju kultúru, získali nejakú informáciu z tých miest, ktoré opustili. Nepoznám iné vysvetlenie, načo ešte sú tieto diaspóry potrebné. No u nás prebehla akási diasporizácia celej krajiny. Arméni, ktorí sa narodili a prežili v Moskve niekoľko pokolení, sa zrazu premenili na diaspóru. To isté prebehlo aj s Tatármi. Ja si myslím, že v rámci jednej krajiny — RF — by nemali existovať žiadne diaspóry. Skončil si školu, našiel si si prácu vo Vladikaukaze — usadil si sa, žiješ, pracuješ. A naopak. Si na svojom pozemku, vo svojej krajine, a diaspóry netreba. A tu sa ukazuje, že Moskva a jej okolie — nepatria nikomu, ale Čuvašsko alebo Jakutsko — tie sú len moje.

— No hlavy diaspór uvažujú celkom inak...

— Vždy ma prekvapovali ambície ich lídrov, ktorí na seba preberali právomoci «hlavného Tatára Zeme» alebo «hlavného Arména planéty». Diaspóra nemôže hovoriť v mene celého ľudu[130]. Predložil som pozmeňovacie návrhy k Zákonu o národno-kultúrnych autonómiách. V nich sa hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh diaspóry je pomáhať jej členom sa adaptovať a integrovať do prostredia dominujúceho etnika» («Rektor Inštitútu antropológie a etnografie RAV Valerij TIŠKOV: Diaspóry by mali chrániť kultúru, a nie uzurpovať moc»: http://www.kp.ru/daily/23999.5/80065/).

Toto je ďalší príklad nekompetentnosti oficiálnej vedy RF[131]. V Inštitúte etnológie a antropológie sú nepochybne zhromaždené kolosálne objemy faktov týkajúcich sa ním študovanej predmetnej oblasti, no súdiac podľa interview jeho riaditeľa — inštitút neskúma sociálne procesy, ktoré sa vyjadrujú vo faktoch, neskúma vzájomné súvislosti procesov navzájom i s faktami, príčinno-následkové vzťahy medzi nimi. A preto V.A.Tiškov nechápe problematiku, ktorou by sa mal zaoberať inštitút RAV (Ruskej Akadémie Vied), ktorého je riaditeľom, a preto hlása v interview hlúposti a vzájomne sa vylučujúce názory na tú istú otázku, ktoré nemajú v živote opodstatnenie:

● Hlúposť: «Arméni, ktorí sa narodili a prežili v Moskve niekoľko pokolení, sa zrazu premenili na diaspóru». — Veď oni odprvoti boli časťou arménskej diaspóry Moskvy, keďže oni aj ich predkovia boli Arménmi stále, a nezmenili sa náhle na etnických Arménov z akýchsi «Moskovčanov bez národnosti», aby vo výsledku takejto zmeny akože vznikla arménska diaspóra v Moskve.

● Vzájomne sa vylučujúce názory na tú istú otázku:

→ «Skončil si školu, našiel si si prácu vo Vladikaukaze — usadil si sa, žiješ, pracuješ. A naopak. Si na svojom pozemku, vo svojej krajine, a diaspóry netreba» (zvýraznené nami v citáte: pýtame sa — a kam pri prejazde do druhého regiónu, kde dominuje iná národná kultúra, podieť svoju národnú identitu? a ako bude táto identita reagovať s identitou miestneho domorodého obyvateľstva? a ako budú miestni na ňu reagovať? a prečo budú reagovať tak, a nie inak? a bude táto reakcia dobrá alebo zlá?).

→ «Predložil som pozmeňovacie návrhy k Zákonu o národno-kultúrnych autonómiách[132]. V nich sa hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh diaspóry je pomáhať jej členom sa adaptovať a integrovať do prostredia dominujúceho etnika» (zvýraznené hrubým nami v citáte: t.j. ak sa na diaspóry kladie určitá úloha, tak diaspóry musia, čo protirečí odpovedi V.A.Tiškova na predchádzajúcu otázku; a ak ony riešia iné úlohy, odsudzované V.A.Tiškovom, tak zosúladenie života diaspór so štátnou politikou harmonizácie vzájomných národných vzťahov, po prvé, nie je realizovateľné formou legislatívnej zmeny rôznych želaní[133], a po druhé, vyžaduje si odhalenie a odstránenie príčin plodiacich neprípustné vzájomné vzťahy diaspór a spoločnosti, v ktorej žijú, práve prostriedkami štátnej politiky, vrátane i v oblasti vzájomných národných vzťahov).

Po prečítaní tohto interview vzniká dojem, že vo vzťahu k sovietskej a rosSiónskej sociologickej vede spočíva ešte jeden «zločin» J.V.Stalina v tom, že on v rokoch 1912 — 1913 v práci «Marxizmus a národná otázka» nenapísal nič o diaspórach a ich vzájomných vzťahoch so spoločnosťou v ktorej žijú, kvôli čomu «znamenití» tuzemskí etnológovia a špecialisti v oblasti «tolerantnosti a slobody svedomia» a ďalšieho abstraktného humanizmu nemajú jednoducho od koho odpísať životu adekvátne myšlienky.

Preto v dôsledku neplodnosti rosSiónskej vedy sa budeme musieť preskúmaním otázky diaspór zaoberať tiež samostatne, dajúc ju do súvisu so životom ako takým.

Najprv sa vyhraníme terminologicky. Termín «diaspóra» je vysvetľovaný v rôznych informačných zdrojoch trochu odlišne.

«Diaspóra (gréc. rozptýlenie), pobyt značnej časti ľudu (etnického spoločenstva) mimo krajinu svojho pôvodu. D. vznikli výsledkom násilného vysídlenia, hrozby genocídy, vplyvu ekonomických a geografických faktorov. Spočiatku sa termín „D.“ používal pre označenie pobytu židov mimo Palestíny, špeciálne po ich vyhnaní začiatkom 6. st. pred. n.l. babylonským kráľom Nabuchodonozorom II., a potom v 1. — 2. st. n.l. Rimanmi. Neskoršie sa termín „D.“ používal aj vo vzťahu k niektorým iným etnickým (napríklad, Arméni, Íri, Číňania) a náboženským (napríklad, prví kresťania) spoločenstvám» (Veľká Rossijská encyklopédia: http://slovari.yandex.ru/~книги/БСЭ/Диаспора).

«Diaspóra (gréc. διασπορά, «rozptýlenie») — časť etnika žijúceho rozptýlene ďaleko za hranicami historickej vlasti, ktoré má aj sociálne inštitúty na podporu a rozvoj svojho spoločenstva» (Wikipédia: http://ru.wikipedia.org/wiki/Диаспора/).

«DIASPÓRA [gréc. rozptýlenie] — usadenie sa časti akéhokoľvek národa (národnosti) v cudzine alebo rozšírenie akéhokoľvek náboženstva medzi inovercov; náboženské menšiny, a tiež územia nimi obývané. Sprvoti sa týkal židov, usídlených medzi inými národnosťami výsledkom babylonského zajatia; taktiež žido-kresťanov žijúcich medzi jazyčníkmi» (Slovník zahraničných slov — Komljev N.G., r. 2006: http://dic.academic.ru/dic.nsf/dic_fwords/10001/ДИАСПОРА).

Tieto definície nie sú celkom presné, pretože sú v nich zahrnuté špecifické detaily, ktoré necharakterizujú diaspóry ako sociálny jav, ale sú sprievodnými okolnosťami, následkami alebo podmienkami ich existencie; obsahujú niektoré zamlčania, ktoré je potrebné odhaliť kvôli pochopeniu podstaty diaspór a ich vzájomných vzťahov s prostredím v ktorom žijú.

Diaspóra — to je dlhodobo stabilne existujúce (spravidla v dĺžke trvania aktívneho života jednotlivca i viac — až do reprodukcie seba v nadväznosti pokolení) množstvo nositeľov určitej národnej alebo náboženskej kultúry, ktoré:

● po prvé, žije za hranicami oblasti vzniku a dominovania svojej kultúry a udržuje si v spoločnosti svojho nového pobytu viac-menej široké spektrum sociálnych kontaktov (vrátane účasti v spoločenskom zjednotení práce) s predstaviteľmi dominujúcej kultúry a iných diaspór[134], v dôsledku čoho:

• diaspóra v spoločnosti svojho pobytu nachádza sociokultúrnu sféru svojej činnosti a získava schopnosť vplývať na jej osud, a to pozitívne alebo negatívne;

• trvalá zostava diaspóry sa v tej či onej kvalite, väčšej alebo menšej miere stáva spoluúčastnou na osude spoločnosti svojho pobytu;

● po druhé, uchováva svoj kultúrny svojráz v inokultúrnom prostredí, dokonca ak sa aj nejaká časť predstaviteľov diaspóry stane dvojkultúrnou (v prvom rade — dvojjazyčnou), a iná časť sa asimiluje so spoločnosťou svojho pobytu.

Turisti neudržiavajú široké spektrum sociálnych kontaktov so spoločnosťou svojho pobytu v dôsledku čoho nezdieľajú spoločný osud s miestnym obyvateľstvom[135] a preto ani nie sú diaspórami, dokonca ak aj je ich koncentrácia dostatočná nato, aby boli viditeľnými v živote miestneho obyvateľstva a stali sa preň dôležitým sociálnym a ekonomickým faktorom. Turisti však pritom môžu byť v kontakte s príslušnými miestnymi diaspórami alebo sa stať prvopríčinou ich formovania.

Keďže diaspóry sú množstvom ľudí, a množstvá, na rozdiel od jednotlivcov, nedisponujú vedomím a vôľou (sú to komponenty individuálnej psychiky, nie kolektívnej), potom smerom k diaspóram nie sú adekvátne také slová, ako «musia» a «nemusia» (ktoré použil V.A.Tiškov vo svojom interview), jedným z významov ktorých je klásť na ne etické povinnosti vo vzťahu k okoliu: klásť na seba akékoľvek etické povinnosti môže len jedinec sám vedome a premyslene aktom vôle.

Vznik a existencia diaspór je nielen objektívnou danosťou procesu dejín, ale aj objektívnou nutnosťou pretože:

● globalizácia, chápaná ako súbor rôznorodých javov vedúcich k zjednoteniu ľudstva do jednotnej kultúry, je nevykoreniteľnou tendenciou globálneho procesu dejín, a práve ona sa realizuje vo vytváraní diaspór;

● diaspóry (po svojom vzniku) sú jedným zo sprievodcov (nositeľov) tohto procesu.

Vo vzniku a správaní diaspór sa neprejavuje vedomá a premyslená vôľa ľudí (zišli sa, posúdili, rozhodli sa: presťahovať sa natrvalo na územie, kde dominuje kultúra iného ľudu a tam sa «zjednotiť do diaspóry»[136], ktorá musí robiť to a nerobiť tamto, menovať kohosi hlavou diaspóry), ale algoritmika kolektívnej psychiky podmienená minulosťou dejín, ktorej konanie je stimulované okolnosťami sformovanými v súčasnosti.

Práve preto aj prebieha to, čo V.A.Tiškov nazval «akousi diasporizáciou celej krajiny». No harmonizácia vzájomných národných vzťahov v mnohonárodnom štáte, ako aj — v mnohonárodnej civilizácii — si vyžaduje, aby «diasporizácia» nebola «akousi», ale plne definovanou na základe parametrov vzájomného pôsobenia národných a náboženských kultúr a ich nositeľov.

Štátna politika musí byť zameraná aj na uvedenie do života vzájomne prijateľnej mravno-etickej určitosti, napomáhajúcej rozvoju oboch kultúr (kultúry diaspóry i dominujúcej kultúry regiónu). Preto, štát je povinný vidieť rozdiel medzi rozvojom a degradáciou objektívnych biologických a sociokultúrnych javov, a zároveň podporovať mravnosť a etiku, napomáhajúce rozvoju, a potláčať degradačné procesy — jak tie, ktoré sú generované diaspórami, tak aj tie, ktoré sú generované samotnou spoločnosťou ich pobytu.

A ak chápeme, že kultúra je informačno-algoritmický systém, ktorý je svojimi fragmentmi rozptýlený v psychike množstva ľudí, tak správanie diaspór je podmienené z jednej strany — kultúrou spoločnosti ich pobytu, a z druhej strany — tou kultúrou, ktorej nositeľkou je diaspóra.

Pritom kultúra diaspóry môže mať určité odlišnosti (vrátane mravno-etického charakteru) od národnej (alebo náboženskej) kultúry, ktorá ju splodila. Je to podmienené tým, že diaspóru vytvárajú ľudia, ktorí opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej kultúry. Obyčajne zvyknú tvoriť menšinu a opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej národnej (alebo náboženskej) kultúry v dôsledku toho, že ich mravy a psychika sa odlišujú od mravov a psychiky tých, ktorí zostávajú v oblasti[137].

Okrem toho, v cudzom kultúrnom prostredí spoločnosti, kde žije diaspóra, sa stretávajú s javmi, akých niet v ich rodnom kultúrnom prostredí, a taktiež aj s javmi, ktoré sa v ich rodnej kultúre interpretujú a hodnotia ináč — až do diametrálne opačných hodnotení a interpretácií podstatou rovnakých skutkov. Táto okolnosť znamená, že správanie predstaviteľa diaspóry v súlade s niektorými normami jeho rodnej kultúry môže byť predstaviteľmi dominujúcej kultúry regiónu hodnotené ako provokatívne alebo jednoducho urážajúce[138]; a naopak, normy dominujúcej kultúry v regióne môžu byť predstaviteľmi diaspóry vnímané ako výzva alebo urážka. A tieto okolnosti sa pri absencii náležitej politiky môžu stať predpokladom k eskalácii medzinárodného konfliktu z ničoho.

Vo sfére politického života spoločnosti povedané znamená, že vo vzťahu k diaspóram a ich vzájomným vzťahom so spoločnosťou ich pobytu sa môžu používať len slová, ktoré majú spoločný koreň so slovami „žiaduce“ a „nežiaduce“. A uvedenie do života toho, čo je žiaduce, a vykorenenie toho, čo je nežiaduce vo vzájomných vzťahoch diaspór a prostredia v ktorom žijú — nie je možné na základe heslovitých výziev (typu «poďme žiť družne!») a administratívneho diktátu (na spôsob zákona «o národno-kultúrnych autonómiách»[139]): vyžaduje si to cieľavedomú zmenu kultúry jak diaspór, tak aj kultúry prevládajúceho v regióne obyvateľstva v súlade s konkrétnymi politickými cieľmi. A prostriedky administratívno-právneho charakteru v takomto druhu štátnej politiky môžu hrať len pomocnú úlohu (napríklad slova typu «musia», «nemusia», «sú povinní», «nie sú povinní» sú neadekvátne vo vzťahu k diaspóram celkovo, sú ale adekvátne vo vzťahu ku konkrétnym jednotlivým predstaviteľom diaspór a domáceho obyvateľstva v náležitých situáciách).

Vznik diaspór v dejinách má mnohovariantný charakter.

Varianty nezapríčinené problémami.

● Behom medzinárodnej kultúrnej výmeny a pracovnej spolupráce predstavitelia nejakej kultúry vyrážajú za prácou zo svojej vlasti v počte dostatočnom k tomu, aby vytvorili diaspóru v oblasti dominovania inej kultúry. Ak zamestnanosť v cudzine nadobúda stabilný charakter, tak sa usadzujú natrvalo, osvojujú si miestny jazyk a nachádzajú vzájomne prijateľné formy spolupráce s domácim obyvateľstvom, vo výsledku čoho aj vzniká diaspóra. V minulosti nutnosť obsluhy prepravných ciest medzinárodného obchodu priviedla k tomu, že pozdĺž takýchto obchodných ciest, v «dopravných uzloch», vznikali diaspóry žijúce v prevažnej väčšine kompaktne (avšak kompaktný život diaspór, tým skôr na princípoch izolácie od spoločnosti žijúcej v «ich štvrti» — vôbec nie je normou). Niekedy diaspóry, ktoré vznikli pozdĺž takýchto obchodných ciest, sa zachovávali aj v prípadoch, ak prepravné obchodné cesty z nejakých príčin zmenili svoju polohu.

● Pracovní migranti — ľudia pozývaní na prácu (alebo službu) do iných kultúrne svojbytných spoločností na základe dohôd o príslušných garanciách pre migrantov.

Tieto varianty sa vzájomne odlišujú tým, že v prvom iniciatíva vychádza z kultúrneho prostredia tých, ktorí napokon vytvoria diaspóru. A v druhom iniciatíva vychádza zo spoločnosti, v ktorej vzniká diaspóra. Oba tieto varianty v drvivej väčšine prípadov nevytvárajú problémy pre spoločnosti pobytu, nakoľko blaho predstaviteľov diaspór v spoločnosti pobytu je založené na vzájomne výhodnom charaktere vzájomných vzťahov.

Problémy vo vzájomných vzťahoch môžu vzniknúť dodatočne, keď sa diaspóra už sformovala, no tento druh problémov nie je následkom spôsobu, akým diaspóra vznikla, ale je vyjadrením špecifík vzájomného pôsobenia kultúr diaspóry a spoločnosti pobytu, ak sa na kultúry pozeráme ako na informačno-algoritmické systémy.

Varianty zapríčinené problémami.

No diaspóry môžu vznikať aj v dôsledku množstva rôznych problémov, s ktorými sa stretávajú ich zakladatelia. Zrod diaspóram môžu dať:

● zajatci, kompaktne umiestnení víťazom na nejakom území, ktorí nestratili svoj kultúrny svojráz (príkladom takéhoto variantu vzniku diaspóry je povestné «babylonské zajatie» starovekých židov);

● nejaká časť dobyvateľov sa z času na čas usídlila na teritóriu, po ktorom prechádzala armáda, po čom následne nachádzala spôsob mierového spolužitia s pôvodným obyvateľstvom, nestrácajúc pritom svoju kultúrnu identitu behom viac či menej dlhého obdobia dejín;

● diasporizácia pôvodného obyvateľstva výsledkom dobytia ich územia (tak vznikla arménska, grécka a kurdská diaspóra v Turecku);

● utečenci — ľudia, ktorí opustili svoju vlasť pod vplyvom pôsobenia na nich rôznych druhov faktorov:

• politických (vojna a hrozba genocídy, nezhody sociálnych skupín v otázkach oprávnenosti nejakej ideológie a organizácie života spoločnosti, ktorú vyjadruje; nezhody v náboženských otázkach atď.),

• ekonomických (nemožnosť nájsť v sformovanom ekonomickom systéme spoločnosti uspokojivú prácu pre zabezpečenie ekonomického blaha svojej rodiny alebo želanej budúcnosti pre svoje deti),

• prírodných a technogénnych (prírodná alebo technogénna katastrofa, ktorá sťažila životné podmienky vo vlasti, sa môže stať generátorom vzniku príslušných diaspór v priľahlých i vzdialenejších regiónoch, v ktorých prevláda iná kultúra).

Ak ponecháme zatiaľ stranou varianty diasporizácie pôvodného obyvateľstva vo výsledku dobytia územia, masovej migrácie cudzincov do regiónu alebo zmeny proporcií pôvodného a prisťahovaného obyvateľstva pod vplyvom rozdielnej dynamiky reprodukcie pokolení pôvodného obyvateľstva a diaspór, tak pre spoločnosť pobytu je najbolestnejším variantom vznik diaspór z utečencov. Príčina toho spočíva v tom, že v prúde utečencov je podiel demoralizovaných (t.j. tých, čo stratili návyky ľudského spolunažívania), a v dôsledku toho aj lumpenizovaných ľudí, spravidla, výrazne väčší, než v spoločnosti žijúcej stabilne, z ktorej vyrážajú do iných spoločností podľa svojich potrieb ľudia, celkovo nezaťažení defektmi mravno-etického charakteru, a preto sociálne-zodpovední, t.j. majúci záujem na spolupráci so spoločnosťami, v ktorých žijú príslušné diaspóry.

Vznik diaspór v mnohých regiónoch RF po rozpade ZSSR a počas ekonomických reforiem v 1990-tych rokoch bol zapríčinený tým, že diaspóry boli vytvárané utečencami z najproblémovejších národných autonómií RF a bývalých sovietskych republík[140], ktorí opustili svoje rodné miesta pod vplyvom krachu ekonomiky alebo v dôsledku vojen. V zostave takýchto diaspór tvorí veľký podiel to, čo možno nazvať «premenlivou zostavou». Väčšinou sú to ľudia, ktorých rodiny ostali vo vlasti alebo taký, čo nemajú žiadnu rodinu. Väčšina z nich rieši úlohu fyziologického prežitia samých seba. A u tých, čo majú rodinu, tak nutnosť zabezpečiť rodinu, ktorá zostala vo vlasti alebo pricestovala do RF natrvalo, robí úlohu prežitia ešte zložitejšou.

Následkom demoralizácie a lumpenizácie, nemajúc podporu zo strany miestnej spoločnosti a ocitnúc sa v nej takmer v otrockom postavení (často sa to deje aj v dôsledku politiky vládnucej «elity» príslušnej diaspóry[141]), práve oni vnášajú svoj vklad do kriminálnej štatistiky, nakoľko pre nich miestna spoločnosť nie je Vlasťou ale len miestom na prežitie, na úkor jeho exploatácie (vrátane trestno-právnej), pomocou ktorej riešia svoje osobno-rodinné problémy prevažne fyziologického a všedného charakteru: netrápi ich ideovosť, nemajú myseľ na osvojovanie si kultúry miestnej spoločnosti a informovanie o výdobytkoch vlastnej kultúry. A odlúčenosť alebo absencia rodiny u takýchto subjektov, z ktorých prevažná väčšina nie sú nositelia Ľudského režimu psychiky[142], ich postrkuje k zločinom pod tlakom neuspokojených pohlavných inštinktov, a mimo to — vytvára masový dopyt po službách prostitútok v miestnej spoločnosti a prispieva k rozvoju pornobiznisu, za ktorým nasleduje narkobiznis a ďalšia zločinnosť. To posledné, hoc je aj podmienené vlastnou mravno-etickou indispozíciou spoločnosti pobytu lumpenizovaných diaspór, napriek tomu príslušná činnosť diaspór je katalyzátorom procesu ďalšej lumpenizácie a kriminalizácie miestnej spoločnosti.

Konflikty, vznikajúce medzi lumpenizovaným zložením diaspór a miestnou spoločnosťou, v podstate nie sú konfliktami na základe národnej (alebo náboženskej) nevraživosti (tento druh konfliktov si vyžaduje aspoň minimálnu úroveň znalosti národných alebo náboženských ideálov jak svojich vlastných, tak aj nepriateľskej strany): sú to konflikty spoločnosti a demoralizovaného lumpenu, v ktorých odlišnosti na základe príznaku národnej príslušnosti strán a viac-menej jasne vyjadrená mafiózna solidarita členov diaspór vytvárajú zdanie konfliktu prameniaceho z národnej nevraživosti. V tomto type konfliktov, ak ich štatistika nadobúda stálosť, sa skutočne vytvára národná nevraživosť. No ona je následkom, vznikajúcim z takýchto konfliktov lumpenu diaspóry a miestnej spoločnosti. V postsovietskej RosSiónii sa situácia stupňuje tým, že značná časť domorodého obyvateľstva tých regiónov, kde vznikajú diaspóry, je tiež demoralizovaná a lumpenizovaná — v dôsledku krachu ZSSR a post-sovietskych antiľudovo zameraných politických a ekonomických reforiem.

Avšak fakt lumpenizácie značnej časti domáceho obyvateľstva a lumpenizovaného charakteru väčšiny diaspór, ktoré vznikli v RF v postsovietskom období, štátna moc RF priznávať nechce, ako nechce priznať ani svoju zodpovednosť za tento stav, pretože toto všetko je priamy dôsledok politiky, ktorú cieľavedome vykonáva liberálno-buržoázny režim od r. 1991. A táto okolnosť je len ďalším faktorom, ktorý nedáva dnešnému režimu šancu harmonizovať národné a náboženské vzťahy v krajine: tým sa bude musieť zaoberať samotná spoločnosť, a pritom spoločnosť bude musieť vychovávať režim tak, aby jeho politika zodpovedala záujmom spoločenského rozvoja.

Po tom, čo diaspóra vznikla, môže žiť buď v prakticky úplnej izolácii od oblasti vzniku a dominovania jej vlastnej kultúry, alebo medzi ňou a jej rodným regiónom môže prebiehať štatisticky významný (vzhľadom na početnosť diaspóry) jednostranný alebo obojstranne zameraný tok ľudí. No aj tak, existencia diaspóry v nej predpokladá prítomnosť stabilnej zostavy, žijúcej v inom kultúrnom prostredí a zachovávajúcej svoju kultúrnu identitu počas doby, porovnateľnej minimálne s dĺžkou trvania aktívneho života jednotlivca, a maximálne — v nadväznosti pokolení. S touto stabilnou zostavou spolupracuje premenlivá zostava — ľudia, ktorí z nejakých dôvodov opúšťajú svoju vlasť, žijú v zostave diaspór viac-menej dlhý čas, po čom sa buď vracajú do vlasti, alebo sa asimilujú so spoločnosťou pobytu diaspóry, alebo splynú so stálou zostavou diaspóry.

V podmienkach davo-«elitarizmu» v stabilnej zostave diaspór vznikajú vlastné «elity», ktoré diktujú svoju vôľu aj stabilnej zostave, a o to viac aj premenlivej zostave diaspóry. Práve v dôsledku davo-«elitarizmu» vznikajú cigánski «baróni», «vrchní» Tatári, Uzbekovia, Tadžikovia a ďalší; tú istú úlohu hrá aj rabinát židovských diaspór vo všetkých krajinách sveta[143].

V rade prípadov to vedie k tomu, že v diaspóre začína dominovať mafia, ktorá nestrpí neposlušnosť členov diaspóry voči sebe a formuje politiku vzťahu diaspóry k spoločnosti, v ktorej žije[144]; v niektorých prípadoch mafia, ktorá vznikla v diaspóre, sa môže viac či menej od nej izolovať (V USA nie každý predstaviteľ talianskej diaspóry je mafián, no talianska mafia v minulosti tvorila významnú časť zločineckého podsvetia USA, hoc aj nemala taliansku diaspóru úplne pod kontrolou ).

Ak budeme hovoriť o asimilácii nejakej časti predstaviteľov diaspór spoločnosťou, v ktorej žijú, tak to môžu myť jak dospelí ľudia, ktorí z nejakých príčin dávajú prednosť životu podľa noriem prijavšieho ich sociálneho prostredia, a vzdávajú sa svojej rodnej kultúry a sociálnych vzťahov vo vnútri príslušnej diaspóry; tak to môžu byť aj deti, ktoré prijímajú kultúru okolitého kultúrneho prostredia ako vhodnejšiu pre seba, následkom čoho vypadávajú zo systému sociálnych vzťahov vo vnútri diaspóry, založenej na príslušnej národnej (alebo náboženskej) kultúre. Stimulom k asimilácii môžu byť jak možnosti, ktoré sa odkrývajú pri osvojovaní si kultúry spoločnosti pobytu diaspóry, tak aj konflikt s diaspórou.

Súčasne s týmto môžu diaspóry asimilovať aj nejakú časť miestneho obyvateľstva, najmä vo výsledku manželstiev predstaviteľov dominujúcej kultúry s členmi diaspór, v ktorých sa deti vychovávajú podľa kultúrnych noriem týchto diaspór a prijímajú tak identitu, ktorá je pre príslušnú diaspóru charakteristická. K tomu môžu existovať jak osobné motívy v psychike tých, ktorí sa začlenili do diaspór, tak aj stimul zo strany spoločnosti, v ktorej diaspóra žije, ak táto spoločnosť od seba odvrhuje ľudí vstupujúcich do zmiešaných manželstiev i deti z tohto manželstva.

Všetko toto sú pre život diaspór objektívne možné javy, ktorých štatistická váha je podmienená charakterom spolupráce medzi kultúrou diaspóry a kultúrou spoločnosti, v ktorej diaspóra žije.

Keďže diaspóry nachádzajú v spoločnostiach svojho pobytu vlastný sociokultúrny priestor a stávajú sa účastnými na osude obyvateľstva kde žijú, tak sa diaspóry v menšej či väčšej miere stávajú nezávislými na oblasti vzniku svojich kultúr, až do úplnej straty zdieľania osudu s oblasťou, ktorá ich splodila, a taktiež s inými diaspórami v iných spoločnostiach (takéto sú židovské diaspóry v celom svete: hoci ony všetky spolupracujú v plnení určitej misie globálneho charakteru, no osud predstaviteľov každej z diaspór je podmienený z väčšej časti regionálnymi procesmi).

Následkom získania takéhoto druhu autonómie od svojej vlasti môžu vznikať situácie, v ktorých diaspóra existuje historicky stabilne v tom čase, keď v regióne vzniku jej kultúry prebehla zámena pôvodného obyvateľstva prisťahovalcami. Pritom prisťahované obyvateľstvo môže zachovávať a rozvíjať svoju dovtedajšiu kultúru, no môže sa stať aj biologickým základom pre vznik kultúry nového národa, vrátane pri jeho zmiešaní s pôvodným domorodých obyvateľstvom.

Takto sú židovské diaspóry dávno odtrhnuté od regiónu vzniku svojej kultúry, v ktorom následne nielenže žili iní, ale historici sa dnes sporia aj o tom, kde vlastne prebehol tento vznik; a zďaleka nie všetci z nich (vrátane samotných židov[145]) sú presvedčení o tom, že tradičná arabsko-egyptsko-palestínska lokalizácia oblasti vzniku židovskej kultúry zodpovedá realite dejín. Aj dnešné arménske diaspóry sa v mnohom odtrhli od Arménska.

Ako už bolo spomenuté, možné sú situácie, keď sa pôvodné obyvateľstvo následkom dobytia ich územia transformuje do diaspóry (v cudzom prostredí spočiatku cudzieho prisťahovaného obyvateľstva): taký je osud Kurdov, ktorí sa stali diaspórami na teritóriu dnešného Turecka, Iraku, Iránu, Sýrie, Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Ruska (nejaká časť Kurdov po nútenom presídlení v r. 1937 z Arménska a Azerbajdžanu a v r. 1944 z Gruzínska do Turkmenistanu a Kazachstanu žije naďalej v týchto post-sovietskych štátoch aj v súčasnosti); rovnaký je osud Arménov a Grékov na teritóriu Turecka.

Okrem toho, za pomoci Veľkej Británie (počnúc «Balfourovou deklaráciou» v r. 1917), Ligy Národov, nacistického Nemecka, a potom aj OSN, židovská diaspóra v Palestíne navyšovala svoj počet predovšetkým na úkor prítoku migrantov[146] a zmenila sa v národ-štát. Pritom nežidovské obyvateľstvo Palestíny bolo nútené, jeho väčšia časť — pod tlakom sionistami organizovaného teroru opustiť svoje rodné miesta[147], a jeho menšia časť sa stala diaspórou v židovskom štáte Izrael, založenom v roku 1947. Dejiny 20. storočia tak ukázali aj možnosť použitia diaspóry ako nástroja agresie proti iným národom a obsadenia ich teritórií.

Napokon, tento istý algoritmus bol realizovaný aj v Juhoslávii v 1990-tych rokoch: albánska diaspóra v Kosove sa stala nástrojom odtrhnutia Kosovského kraju od Srbska. Hoci samotný proces zabral niekoľko desaťročí a prebiehal ako medzinárodný konflikt Albáncov a Srbov v Kosove, no vo svojej podstate predstavoval experiment nadnárodných politických síl vedenia vojny prostriedkami 5. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia/zbraní v súčasných podmienkach. Experiment ukázal: prostriedok dokáže fungovať efektívne, a ideológia i politika stimulácie buržoázno-liberálneho individualizmu prakticky úplne odzbrojuje spoločnosť vo veciach ochrany svojej národnej svojbytnosti a vlastného teritória od tohto druhu etnickej diasporálnej agresie.

Potenciálnymi obeťami tohto druhu agresie zo strany diaspór, nech by už čokoľvek tárali v tejto veci «ochrancovia práv» a ďalší abstraktní «humanisti» a politici-praktici liberálno-buržoázneho rangu, sú NSR (nebezpečné diaspóry: Turci, Albánci, Židia), Francúzsko (nebezpečné diaspóry: Arabi, prisťahovalci z «čiernej» Afriky), Veľká Británia (nebezpečné diaspóry: prisťahovalci z jej bývalých kolónií, a najmä moslimské diaspóry), Taliansko (utečenci z Tuniska a Líbye v r. 2011), USA (nebezpečné diaspóry: mexická, čínska), postsovietska RF (nebezpečné diaspóry: Židia, Kaukazania, Číňania).

Jedným z variantov ochrany od takéhoto druhu agresie je deportácia diaspóry, agresívnej vo vzťahu k spoločnosti svojho pobytu, v jej plnej zostave do oblasti vzniku jej národnej kultúry alebo do málo osídlených regiónov. A hoci to aj protirečí liberálno-buržoáznej koncepcii beznárodnostných práv človeka-jednotlivca a pri realizácii sa to najskôr nezaobíde bez rôznych druhov zneužití, no v národnom, a tým skôr — v mnohonárodnom štáte sa to môže stať nevyhnutným, hoc aj extrémnym prostriedkom ochrany mnohonárodnej spoločnosti a jej kultúry od agresivity diaspór — lumpenizovaných, padlých do nacizmu alebo internacizmu[148].

Aby situácia nedospela až sem (a tým skôr do genocídy diaspór následkom výbuchu emócií domáceho obyvateľstva, ktorý môže byť aj riadený zvonka nepriateľmi štátu), je potrebné chápať, že paragraf trestného zákona, ktorý ukladá trest za podnecovanie nenávisti medzi národmi, sa musí týkať aj predstaviteľov diaspór: napríklad toho «jazdca», ktorý vtrhol do Alexandrovského sadu k mohyle neznámeho vojaka a večnému ohňu na «Land Rovery»; aj toho mladíka, ktorý si provokatívne vynucoval (bitkárske) dobrodružstvá (prípady spomenuté vyššie, i druhé); aj tých «pravoverných moslimov», ktorí zaliali ulice Moskvy krvou obetných baranov najnovšie počas sviatku Kurban-Bayrami (Sviatok obete — Íd al-adhá). Toto všetko je vyvolávaním nenávisti domorodého obyvateľstva Moskvy a etnicky veľkoruských regiónov RF k predstaviteľom iných kultúr, ktorú predstavitelia príslušných diaspór podnecujú svojim správaním.

Avšak ani právnici štátnej moci, ani právnici Verejnej komory, ani žiadni ďalší právnici toto chápať nechcú a realizujú prax tvorby a presadzovania práva takým spôsobom, že u obyčajných ľudí vyvolávajú nenávisť k právnikom ako k profesionálnej korporácii, v ktorej je nadmerne veľa predstaviteľov diaspór (proporcionálne, vo vzťahu k štatisticky najpočetnejším etnickým skupinám obyvateľstva RF).

A okrem toho, k paragrafom za trestné činy, vykonané predstaviteľmi diaspór za hranicami oblasti dominovania ich národnej (alebo náboženskej) kultúry, by sa mal AUTOMATICKY prirátať paragraf, udeľujúci trest za podnecovanie medzinárodnej (alebo medzináboženskej) nenávisti, bez akýchkoľvek poľahčujúcich okolností. A preto aj predstavitelia diaspóry, vinní v ukrývaní zločincov-súkmeňovcov (ako tomu bolo v Kondopoge), okrem zodpovednosti za ukrývanie musia niesť zodpovednosť za podnecovanie medzinárodnej či medzináboženskej nenávisti, s priťažujúcimi okolnosťami a bez práva na amnestiu a predčasné podmienečné prepustenie.

A nie je principiálny rozdiel v tom, ako sú tieto konflikty na základe národnostnej alebo náboženskej nevraživosti podnecované: či slovami alebo tichými skutkami; či to robia nacizmu a rasizmu oddaní predstavitelia domorodého obyvateľstva v regióne, ktorých trpezlivosť voči excesom predstaviteľov diaspór nie je bezhraničná; alebo či to robia samotní predstavitelia diaspór. V ľubovoľnom prípade tým trpia adekvátni (v mravno-etickom vzťahu) ľudia nezávisle od ich národnosti a vierovyznania.

A ak chápeme vyššie povedané o diaspórach a variantoch ich vzájomných vzťahov so spoločnosťou svojho pobytu, tak jedným zo subjektov podnecovania nenávisti a nepriateľstva medzi národmi a náboženstvami v RF — je samotný rosSiónsky liberálno-buržoázny štát:

● ktorého ekonomická politika, po prvé, splodila rôznorodé lumpenizované diaspóry a lumpenizovala značnú časť domorodého obyvateľstva všade;

● a ktorý, po druhé, žiada od domorodého obyvateľstva regiónov, v ktorých dominujú príslušné národné (alebo náboženské) kultúry — trpezlivosť, minimálne voči grobianskemu správaniu predstaviteľov diaspór, a maximálne, voči zriadeniu mafiánsko-kriminálnej moci v regióne a nastoleniu režimu teroru vo vzťahu k domorodému obyvateľstvu a na tomto základe aj obohacovaniu diasporálnych «elít» na úkor a škodu domorodého obyvateľstva regiónu.

Toto je len ďalším ukazovateľom toho, že buržoázny liberalizmus so všetkými jeho rečami o právach človeka je nepriateľom slobody[149] a preto musí byť vykorenený.

2.6. Mravno-psychologické pozadie vzájomných národných vzťahov

Bez vyjasnenia si vyššie opísaného v kapitolách 2.1 — 2.5, nie je chápanie problematiky vzájomných národných vzťahov v živote mnohonárodnej spoločnosti a ľudstva ako takého možné. Okrem toho, prejavy národného (a tiež náboženského) svojrázu v súčinnosti s iným národným (alebo náboženským) svojrázom v živote ľudstva a regionálnych civilizácií, to sú otázky nábožensko-mravne podmienenej psychológie osobnosti, sociálnych skupín, ľudov. A preto je znovu potrebné, aby sme sa vyhranili v terminológii.

«Tolerantnosť» a «politkorektnosť», propagované stúpencami buržoázneho liberalizmu ako životná norma a základ «multikulturalizmu» (kultúry mnohonárodnej spoločnosti), predstavujú vo svojej podstate zákaz odhaľovania defektov a ich následné vykoreňovanie. Týka sa to predovšetkým defektov generovaných národnými a náboženskými kultúrami a subkultúrami, ak ich skúmame ako informačno-algoritmické systémy, pod vplyvom ktorých prebieha formovanie osobností nových pokolení.

Národné sebauvedomenie (aj národná identita*) — znamená uvedomenie si jednotlivcom[150] osobitosti (unikátnosti) svojho ľudu (najmä, ako nositeľa kultúry) a odlišností svojej kultúry od kultúry iných ľudov, majúcich tiež svoju vlastnú osobitosť a význam v spoločne zdieľaných dejinách rozvoja ľudstva.

Nacionalizmus — to je uvedomenie si neopakovateľnej osobitosti svojho ľudu a jeho kultúry v spojení s odmietaním alebo ignorovaním, zväčša bezmyšlienkovito-nevedomým, osobitosti a významu pre ľudstvo a jeho budúcnosť iných kultúr, iných ľudov, nesúcich vlastné kultúry v ich dejinnom rozvoji v nadväznosti pokolení.

Rasizmus[151] — to je presvedčenie o tom, že dôstojnosť človeka je podmienená v prvom rade (a občas jedine) biologicky, faktom svojho pôvodu od rodičov, patriacich k určitým rodom (klanom), plemenám, ľudu, rase, a všetci ostatní — pochádzajúci z ostatných rodov, plemien, ľudov, rás i zmiešaných manželstiev s ich predstaviteľmi — nedisponujú ľudskou dôstojnosťou buď vôbec, alebo ňou nedisponujú v plnosti.

V rasistickom chápaní je kultúra svojim významom druhotná voči biologickému základu, a preto z pohľadu rasistov osvojenie si «biologicky nižšími» kultúry «biologicky vyšších» nerobí «biologicky nižších» časťou spoločenstva «biologicky vyšších».

Podľa názoru rasistov je osvojenie si kultúry «biologicky vyšších» zo strany «biologicky nižších» analogické tomu, čo sa deje, keď opicu v cirkuse učia stvárať rôzne triky, čo robí jej správanie počas cirkusového vystúpenia v čomsi podobným ľudskému správaniu v určitých životných situáciách. Avšak táto drezúra či napodobovanie opicou človeka, v štýle bájky I.A.Krylova «Opica a okuliare», nemôžu spraviť opicu človekom.

V niektorých prípadoch môže byť osvojovanie kultúry «biologicky vyšších» «biologicky nižšími» zakázané, aby «biologicky nižší» boli ľahko odlíšiteľní od «biologicky vyšších» v každodennom živote spoločnosti, v podstate rozdelenej na «kasty» na základe príznaku biologického pôvodu. V opačnom prípade nutne vznikajú situácie, ktorých absurdnosť (hoc i tragická) odhaľuje neadekvátnosť rasizmu.

Takto v tretej ríši, na plagáte s vyobrazením ukážkového «árijského vojaka» bol zachytený Werner Goldberg (foto hore), ktorý podľa zákonov tretej ríše nebol «pravým Árijcom», ale «miešancom 1. kategórie», pretože jeho otec bol žid. A keď bola hitlerovcami okupovaná Praha, tak bolo vydané nariadenie odstrániť z Pražského konzervatória sochu skladateľa Mendelssohna — žida (autora všetkým známeho «Svadobného pochodu»). Nevzdelaní robotníci, ktorým to bolo nariadené, a ktorí nepoznali skladateľov podľa tváre, pristúpili k úlohe jednoducho a odstránili postavu «toho najnosatejšieho»: ním sa ukázal byť Richard Wagner, obľúbený skladateľ «führera» (autor cyklu opier na motívy starogermánskeho eposu), evidovaný ako jeden z historicky najvýznamnejších teoretikov «antisemitizmu» 19. storočia.

Ešte jeden «príbeh porozprával 76-ročný obyvateľ NSR, 100-percentný žid: v roku 1940 sa mu podarilo utiecť z okupovaného Francúzska pomocou falošných dokladov. Pod novým nemeckým menom ho povolali do waffen-SS výberových bojových jednotiek. „Ak som ja slúžil v nemeckej armáde, a moja matka zahynula v Osvienčime, potom kto som — obeť alebo jeden z prenasledovateľov? Nemci, cítiaci vinu za vykonané, nechcú o nás počuť. Židovská obec sa tiež odvracia od takých, ako ja, veď naše príbehy odporujú všetkému, čo zvykli označovať za Holokaust“. (...) V januári 1944 kádrový oddiel Wehrmachtu pripravil tajný zoznam 77 vysokopostavených dôstojníkov a generálov „zmiešaných so židovskou rasou alebo ženatých so židovkami“. Všetkých 77 malo osobné osvedčenie Hitlera o „nemeckej krvi“. Medzi uvedenými v zozname bolo 23 plukovníkov, 5 generál-majorov, 8 generál-poručíkov a dvaja armádni generáli. Dnes Bryan Rigg hovorí: k tomuto zoznamu možno ešte doplniť 60 priezvisk vyšších dôstojníkov a generálov Wehrmachtu, letectva a námorníctva, vrátane dvoch poľných maršalov“[152]. (…) Absolútna väčšina veteránov Wehrmachtu v interview tvrdila, že vstupujúc do armády, oni sa nepovažovali za židov. Títo vojaci sa svojou chrabrosťou snažili vyvrátiť nacistické rasové drísty. Hitlerovskí vojaci svojou trojitou horlivosťou na fronte dokazovali, že ich židovskí predkovia im nebránia byť dobrými nemeckými patriotmi (lepšie by bolo povedať — nemeckými nacistami: naša poznámka v citáte) a vytrvalými vojakmi[153]» (http://gazeta.rjews.net/briman1.shtml).

Vo výsledku tak bolo zajatých počas Veľkej Vlasteneckej vojny Sovietskou armádou, podľa oficiálnych údajov, 10 173 židov[154] — príslušníkov armády Wehrmachtu: bolo by ich dosť na zostavenie pechotnej divízie približne z 2/3 (systematizovaný počet pechotnej divízie Wehrmachtu v r. 1941 tvoril 16 859 ľudí: http://battlefront.ru/rkka001.htm). «150 tisíc vojakov a dôstojníkov hitlerovskej armády[155] by mohli byť repatriovaní podľa izraelského Zákona o vrátení» (http://gazeta.rjews.net/briman1.shtml).

V podstate, ako hlásala anekdota z čias tretej ríše, pravý Árijec musí byť svetlovlasý ako Hitler[156], vysoký a krásny ako Goebbels, urastený a atletický ako Göring.

V iných prípadoch môže byť osvojovanie kultúry «biologicky vyšších» alebo nejakých jej elementov stimulované, aby to zjednodušilo komunikáciu «biologicky vyšších» s «človeku podobným pracovným dobytkom».

No nacionalizmus nemusí byť rasistickým, t.j. môže považovať predstaviteľov iných ľudov a rás za plnohodnotných členov určitej národnej spoločnosti, ak si tí osvojili príslušnú národnú kultúru a splynuli s ňou.

Rasizmus takúto možnosť úplne vylučuje. No v mnohých prípadoch nacionalizmus a rasizmus sa prepletajú a zrastajú do jedného celku.

Nacizmus — pokusy o zničenie inej kultúry a / alebo ľudu, ktorý ju sformoval, prívržencami toho-ktorého nacionalizmu alebo rasizmu. V základoch nacizmu leží nacionalizmus alebo rasizmus, no v určitých prípadoch v nich môže ležať aj konfesíjne podmienená intolerancia k inakoveriacim, pretože vierovyznanie môže byť neoddeliteľnou súčasťou historicky sformovanej národnej kultúry.

Takéto chápanie nacionalizmu, nacizmu a rasizmu znamená, že ony môžu existovať v spoločnosti aj pri monarchii, aj v republike (druhy štátnosti), aj v otrokárskom systéme, aj vo feudalizme (druhy stavovsko-kastového systému), aj pri kapitalizme, aj za socializmu (ekonomické režimy a spoločensko-ekonomické formácie[157]). Nacionalizmus, nacizmus a rasizmus môžu obopínať jak jednotlivé skupiny obyvateľstva, tak sa môžu rozprestierať aj prakticky na celú spoločnosť.

Internacizmus — v podstate to isté, čo aj nacizmus, avšak v mafióznom prevedení rôznorodých medzinárodných diaspór, a nie v prevedení akéhokoľvek ľudu, ktorý prepadol nacizmu, a štátnosti, ktorú podporuje.

Internacionalizmus — vo svojej podstate ide o nerovnorodý jav, a preto sa jedná o zmyslovo dvojaký termín, pretože:

1. «Internacionalizmus» sa v realite dejín stal obalom a sloganovou zásterkou internacizmu, potláčajúceho a likvidujúceho národné kultúry a ich nositeľov pod rúškom boja s nacionalizmom, nacizmom a rasizmom (vo väčšine prípadov sa to vykonáva prostriedkami 5-tej a vyšších priorít zovšeobecnených zbraní; použitie hrubej sily — 6. priorita — má len pomocný charakter, v dôsledku čoho väčšinou obyvateľstva, ktoré sa stalo obeťou internacizmu-internacionalizmu, nie je ani vnímaná ako zlomyseľná agresia voči nemu)[158].

2. Nad prvou možnosťou sa väčšina ľudí ani nezamýšľa, pretože je presvedčená o tom, že internacionalizmus je akoby priznanie dôležitosti (pre život ľudstva) všetkých (bez výnimky) národných kultúr v ich rozvoji a ich bezvýhradné rešpektovanie v tej kvalite, v akej sa sformovali.

3. Internacionalisti deklarujú to druhé, no v realite dejín objektívne slúžia tomu prvému:

• jedni preto, že sú presvedčenými internacistami alebo rasistami;

• druhí preto, že nevidia ani internacizmus, ani rasizmus v niektorých jeho špecifických prejavoch alebo majú vlastné neadekvátne národné sebauvedomenie, sú «všeľuďmi»[159], t.j. «kozmopolitmi bez príbuzenstva», ktorí stratili cit kultúrno-historickej jednoty osudu s vlastným ľudom.

Jednou z príčin tohto je nasledujúca okolnosť: takýto internacionalizmus predpokladá, že všetky historicky sformované kultúry i ľudy, ktoré ich nesú sú bezchybné, hoci niektorí ich jednotliví predstavitelia môžu byť skazení a karhaní. Toto stavia jednotlivé kultúry i príslušné ľudy vcelku (vrátane ich diaspór) mimo analýzu a mimo kritiku ich spôsobu života (konkrétne toto sa buržoáznym liberalizmom nazýva «tolerantnosťou» a «politkorektnosťou»). Takýto postoj internacionalistov má akože odstraňovať chybnú osobnosť z kultúry, ktorá ju sformovala[160], čím zároveň, po prvé, zbavuje prívržencov tohto postoja možnosti pochopiť sociokultúrne príčiny, v dôsledku ktorých sa v každej kultúre formuje príslušná štatistika chybných osobností, a po druhé, zbavuje národnú alebo diasporálnu kultúru a príslušné spoločnosti zodpovednosti (najmä morálnej, mravno-etickej zodpovednosti) za to, že práve oni priviedli na svet a vychovali darebákov, a tiež — za plody skutkov týchto darebákov.

Vo výsledku sa tak pod ideologickou mocou internacionalizmu stávajú možnosti odhalenia chýb príslušnej kultúry nerealizovateľnými, a rovnako nemožným sa stáva aj ich vykorenenie.

Takto internacionalizmus blokuje spoločenský rozvoj, čím aj predurčuje ku krachu politiku multikulturalizmu a vylučuje dosiahnutie harmónie vo vzájomných národných vzťahoch.

Fašizmus — je to jeden z typov kultúry samoriadenia spoločnosti, možný výlučne v davo-«elitárnej» spoločnosti.

Organizačno-politická podstata fašizmu ako takého — nezávisle od toho, aké má mená, akými ideami sa prikrýva, a akými spôsobmi realizuje svoju moc v spoločnosti — spočíva v podpore davom «malých ľudí» (z ideového presvedčenia ich samotných alebo bezideovosti na základe zvieraco-inštinktívneho správania) systému zneužívania moci «elitárnou» oligarchiou[161], ktorá:

● nepravdovernosť prezentuje ako pravú „pravdovernosť[162]“, a na tomto základe deformuje ľudské chápanie sveta, všetkou mocou ktorú má kultivuje nepravdovernosť v spoločnosti, zabraňujúc tak ľuďom dosiahnuť kvalitu Ľudí[163];

● pod rôznymi zámienkami, všetkou svojou dostupnou mocou potláča všetkých a každého, kto pochybuje o pravdovernosti jej samotnej ako aj politiky, ktorú vykonáva, a rovnako potláča aj tých, ktorých v tom začne podozrievať.

A dav, podľa definície V.G.Belinskogo je «skupina ľudí, žijúcich podľa tradície a premýšľajúcich podľa autority» (v definícii A.S.Puškina — «ľud bezduchý»[164]), t.j. dav je množina jednotlivcov žijúcich bez hanby a v podstate bezmyšlienkovito — automaticky alebo riadiac správanie jeho predstaviteľov zvonka. A nie je podstatné, či vládnuca oligarchia vystupuje verejne a ceremoniálne, povyšujúc sa nad spoločnosťou; alebo sa povyšuje v tichosti či podvedomej pýche, verejne demonštrujúc pokoru a službu davu, nazývajúc ho ľudom; alebo koná v utajení, ubezpečujúc spoločnosť vo svojej akoby neexistencii a, primerane tejto „neexistencii“ — aj vo svojej nečinnosti, výsledkom ktorej všetko v živote spoločnosti prebieha akoby «samo od seba», a nie cielene podľa scenárov konceptuálne mocných kurátorov oligarchie[165].

Fašizmus je plodený nositeľmi démonického typu režimu psychiky a sám osebe predstavuje kultúru samoriadenia davo-«elitárnej» spoločnosti alebo nejakých spoločenských skupín v jej zostave — ktoré nedozreli do Ľudskosti.

Fašistická kultúra samoriadenia spoločnosti sa buduje tak, aby u novorodencov zamedzila sformovanie osobnosti v kvalite nevratne Ľudského typu režimu psychiky a tým zároveň zabránila vzniku kultúry Ľudskosti a k nej adekvátnej organizácie života spoločnosti.

Bez ohľadu na to, či si tento fakt samotní fašisti uvedomujú alebo nie, fašizmus je účelový práve v zmysle znemožňovania každému jednotlivcovi dozrieť do kvality Človeka.

Vo svojej podstate je tento cieľ «mystický» a pramení z mimospoločenských zdrojov, no v hraniciach spoločnosti sa cieľom fašizácie zdá byť túžba po moci v záujme dosiahnutia parazitickej nadvlády klanovo-oligarchických skupín nad spoločnosťou, ktorých tvárou môžu byť dediční alebo vymeniteľní «vodcovia», «národní lídri», «veľkňazi», «parlamenty» atď.

Táto definícia-opis fašizmu nezahŕňa zastrašujúce a do očí bijúce príznaky prejavov jeho činnosti: symboliky; ideológie vyzývajúce k násiliu a likvidácii tých, koho majitelia fašizmu predurčili do úlohy nenapraviteľného spoločenského zla; výzvy k vytvoreniu politických strán s tvrdou disciplínou a systémom teroru, bojových oddielov a pod.

Ak máme hovoriť o tom, čo je želateľné ako životná norma pre mnohonárodnú spoločnosť a celé ľudstvo, tak:

● ľuďom by malo byť vlastné národné sebauvedomenie v tom zmysle, ako je tento termín definovaný vyššie;

● nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus a internacionalizmus (aj ako obal internacizmu, aj ako «kozmopolitizmus bez príbuzenstva», ktorému sú oddaní, v dôsledku straty cítenia kultúrno-historickej jednoty s vlastným ľudom — «všeľudia»[166]) by mali byť odsudzované jak v spoločnosti, tak aj v štátnej politike;

● politika mnohonárodného štátu by mala byť zameraná na to, aby tendencie k nacionalizmu, rasizmu, nacizmu, internacizmu a internacionalizmu vo všetkých jeho deštruktívnych prejavoch, ak aj z nejakých ojedinelých dôvodov vznikajú, tak aby sa nerozvíjali, ale slabli;

● pritom všetkom mnohonárodná spoločnosť nemôže existovať bez toho, aby nejaký jeden jazyk (alebo viacero najviac rozšírených jazykov) boli prostriedkom pre medzinárodnú komunikáciu a základom kultúrnej jednoty rôznych národností, umožňujúcej rozvíjať aj každú z jednotlivých národných kultúr, aj kultúru zjednocujúcu všetkých bez ohľadu na národnú príslušnosť každého. Je to nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka.

Takýto cieľ štátnej politiky harmonizácie vzájomných národných vzťahov: je pochopiteľný pre všetkých; prijateľný pre drvivú väčšinu tých, ktorí dávajú prednosť sa čestne a svedomito zúčastňovať v spoločenskom zjednotení práce, a nie parazitovať na práci a živote okolitých ľudí, potomkov i biosfére; a je v súlade s koranickým oznamom:

«Ó ľudia! Vpravde, My sme vás stvorili ako muža a ženu, urobili z vás <rôzne> ľudy a plemená, aby ste sa navzájom spoznali <, a nie preto, aby každý z vás pohŕdal druhým>. Veď najväčšiu úctu spomedzi vás má pred Bohom ten, kto je najpravdovernejší. Vpravde, Boh je znalý a skúsený!» (Korán, 49:13).[167]

Považovať toto za neprijateľné a odporovať uvedeniu do života tohto ideálu, ako základu pre ďalší rozvoj ľudstva — môžu len paraziti a podstatou im príbuzní satanisti.

Spomedzi všetkého, čo bráni harmonizácii vzájomných národných vzťahov, je najmenej škodlivý — «nacionalizmus» (tentokrát ale v úvodzovkách!), ktorý je spôsobený neznalosťou a absenciou sociálneho cítenia. T.j. je to taký druh «nacionalizmu», keď predstaviteľ príslušnej kultúry ju viac-menej prijal a chová sa v súlade s jej normami ako naprogramovaný automat. Nebije to veľmi do očí, kým sa nachádza vo svojom kultúrnom prostredí. No akonáhle sa ocitne v inom kultúrnom prostredí, tak sa vyjasní, že je bezcitný alebo nevšímavý, neinteligentný, a preto ani nevníma osobitosť inej kultúry, jej životné zmysly ho buď nezaujímajú, alebo sú preň nepochopiteľné. Následkom absencie sociálneho cítenia môže byť jeho správanie v inokultúrnom prostredí v lepšom prípade neprimerane-čudné, a v horších prípadoch — provokatívne drzé (práve takýto «nacionalizmus» sa prejavil v masových jatkách baranov na uliciach Moskvy na poslednom Kurban-Bayrami) alebo hanobiace («jazdec» na Land Rovery v Alexandrovskom sade pri večnom ohni) až po prejavy nacizmu a internacizmu z jeho strany (väčšina provokácií zo strany predstaviteľov Kaukazských diaspór voči domorodému obyvateľstvu po celej RF).

No takýto zombi nechápu životné zmysly ani svojej rodnej kultúry, kvôli čomu ich nemôžu ochrániť (alebo uviesť do života) dokonca ani v prípadoch, ak tieto zmysly objektívne vyjadrujú spravodlivosť, a Boh je na ich strane. Práve kvôli tomuto si ich «nacionalizmus» žiada úvodzovky z oboch strán.

Ničmenej, takýto «zombi-nacionalizmus» je to najneškodnejšie z toho, čo môže brániť harmonizácii vzájomných národných vzťahov, nakoľko obyčajný ľudský vzťah k subjektom tohto typu, dobroprajná-pozorná komunikácia s nimi vedie vo výsledku k tomu, že začínajú vnímať osobitosť iných kultúr a zamýšľajú sa nad vzájomnými vzťahmi medzi zmyslami života týchto kultúr a zmyslami života svojej rodnej kultúry, čo je ku prospechu jednak pre osobný rozvoj tohto subjektu, prebudeného z absencie sociálneho cítenia, tak aj pre rozvoj v spolupráci oboch dotknutých kultúr.

Omnoho škodlivejšími sú nacionalizmus, rasizmus, nacizmus a internacizmus, v základe ktorých leží ideová presvedčenosť osoby, určitým spôsobom sformovaná samotným jednotlivcom alebo sformovaná pod vplyvom kruhu jeho známych a kultúrneho prostredia ako celku. Pravé toto sa prejavilo v skôr uvedenom výroku W.Churchilla v poznámke pod čiarou, v ktorom odkazovaním sa na neuznanie práv «psa na sene» ospravedlňoval genocídu voči domorodému obyvateľstvu Ameriky a Austrálie, ktorú páchali Anglosasi v duchu biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha.

Všetky takéto druhy ideovej presvedčenosti o národnej náboženskej alebo rasovej prevahe majú vo svojom základe zodpovedajúcu mravnosť, sú fakticky ateistické a samy osebe predstavujú jeden z prípadov ambície na «elitarizmus», v ktorom národná, rasová alebo náboženská príslušnosť určujú zostavu kandidátov na «skutočnú elitu ľudstva».

Avšak primäť jednotlivca k revízii jeho vlastnej mravnosti a jej premeny na pravdovernosť — je najzložitejšia etická úloha, pretože kým on sám nezmení svoju reálnu mravnosť, presvedčiť nacionalistu, rasistu, nacistu, internacistu alebo internacionalistu (a tiež fanatikov iných ideologicky-náboženských doktrín) je zriedka kedy možné: vo svojej drvivej väčšine oni nereagujú ani na fakty z oblasti biológie, histórie a «mystiky», nepočúvajú ani rozum, spájajúci fakty s životnou algoritmikou rozvoja alebo degradácie. Sú to tiež zombi, hoci ich zombirovanosť sa svojim charakterom odlišuje od vyššie opísaného «zombi-nacionalizmu» spôsobeného nevedomosťou, absenciou sociálneho vnímania a bezmyšlienkovitosťou.

A práve tento druh neakceptovania faktov a rozumových pohnútok robí nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus (a tiež fanatizmus prívržencov iných ideologicky-náboženských doktrín), majúce vo svojich základoch ideovú presvedčenosť — najviac škodlivým.

Takzvaná «elita» v živote národných a diasporálnych davo-«elitárnych» kultúr realizuje princíp, ktorý vo svojej podstate ponúka sebaohlupujúcu ilúziu, ktorá pri zodpovedajúcej mravnosti nadobúda charakter axiómy, nevyžadujúcej žiadne reálne dôkazy:

«My sme aj geneticky, aj kultúrne lepší, než všetci ostatní, a preto máme právo na to, na čo nemajú právo ostatní «nižší»: na prednostnú spotrebu prírodného bohatstva, výtvorov civilizácie, na slobodný čas, a taktiež — na absenciu zodpovednosti voči «nižším» a na beztrestnosť voči nim; a oni nám to musia zabezpečiť, v opačnom prípade nemajú dokonca právo ani na existenciu, nieto ešte na taký život, akého sme hodní len my».

V tejto formulácii môže chýbať jasno vyjadrená ambícia k moci, pretože realizácia moci v praxi — znamená riadenie spoločensko-ekonomickej formácie, čiže prácu. Z tohto dôvodu sa parazit s «elitárnymi» ambíciami môže tvrdošijne snažiť preložiť aj mocenské bremeno na «nižších», ktorí však musia riadiť v jeho záujmoch na základe psychologickej alebo nejakej inej znevoľnenosti «vyššími»[168]; alebo žiadať od Boha neprimerane veľa, podobne tomu, ako si žiadala od zlatej rybky starena v známej rozprávke A.S.Puškina[169].

Životná podstata stojaca za touto formuláciou a jej sprievodnou doložkou ohľadom moci, bez ohľadu na to, v akej redakcii je táto podstata vyjadrená, zaväzuje pripomenúť fragment z Koránu (7. kapitola «Prekážky»):

«9 (10). My schválili sme vás na zemi a obstarali sme vám tam všetky prostriedky pre život — málo ste vďační!

10 (11). Stvorili sme vás, potom sme vám dali formu, a potom povedali anjelom: „Pokloňte sa Adamovi“ — a oni sa poklonili, okrem Iblisa; on nebol medzi tými, čo sa klaňali.

11 (12). On (Boh — naše objasnenie kontextu v citáte) povedal: „Čo ti zabránilo v tom, aby si sa poklonil, keď som ti Ja prikázal?“ On (Iblis — naše objasnenie kontextu v citáte) povedal: „Ja som lepší než on: Ty si ma stvoril z ohňa, ale jeho si stvoril z hliny“.

12 (13). Povedal On: „Zostúp odtiaľto; nepatrí sa ti tu povyšovať! Choď už: buď medzi tými, čo sa ukázali byť úbožiakmi!“ (z ruského prekladu podľa I.J.Kračkovského).

Tento koranický fragment sa vzájomne dopĺňa so skôr uvedeným fragmentom (súra 49:13) aj s novozákonným (Matúš, kap. 20):

«25. Ale Ježiš, zavolajúc ich (svojich učeníkov — naše objasnenie kontextu v citáte) k sebe, im povedal: viete, že kniežatá nad ľudom panujú, a veľmoži mu vládnu; 26. no medzi vami nech tak nie je: a kto medzi vami chce byť veľkým, nech je vašim služobníkom; 27. a kto chce byť medzi vami prvým, nech je vašim otrokom».

Alebo vo všeobecnejšej terminológii bez konkretiky «kniežat», «veľkomožných pánov» a ostatných «excelencií», «výsostí-veličenstiev» a «svätostí»: «Viete, že nad ľudom vládnu zbesilé „elity“, no medzi vami nech tak nie je...». A pokračovanie v Koráne:

«... dospejte k slovu zhodnému pre nás aj pre vás, (...) aby jedni z nás nemenili druhých z nás na pánov pomimo Boha»[170] (súra 3:57).

«Boli ste na kraji priepasti ohňa, a On vás odtiaľ zachránil. Tak vám Boh objasňuje Svoje znamenia — možnože pôjdete priamou cestou! — a nech je medzi vami občina, ktorá nabáda k dobru, prikazuje odobrené a drží od neodobriteľného[171]. Títo sú šťastní» (súra 3:99, 100).

T.j., ak to všetko dáme do súvisu s Evanjeliovými a Koranickými Zvestovaniami, nositelia «elitárnej» identity a «elitárnych» ambícií — nezávisle od ich reálnych a domnelých úspechov — sa prejavujú ako bezohľadní úbožiaci[172], ZOTROČENÍ CELKOM PRVÝM Z HRIECHOV — PÝCHOU.

Pre okolitých ľudí (jak v zložení «elity», tak aj mimo ňu) nie je dôležité:

● či nasledovanie vyššie uvedeného «elitárneho» princípu je vôľovým prejavom vedomého postoja chápania sveta tohto «elitára», ktorý sa stal obeťou pýchy a sebaklamu.

● alebo či sú nevedomé úrovne psychiky «elitára» zaplnené algoritmikou správania odrážajúcou princíp «ja som lepší, a preto mám právo..., ale vy ste mi v živote povinní...», hoci on sám si neuvedomuje charakter svojho správania a je len biorobotom-zombi, ktorý nevie, čo tvorí.

Nezávisle od toho, či sa tento princíp realizuje vedomým aktom vôle, alebo na základe nevedomých automatizmov — spoločnosti a biosfére sa spôsobuje škoda.

No hlavným následkom tohto postoja, nezávisle od toho, či «elitári» v Boha veria alebo nie, je to, že ich činnosť nie je podporovaná Zhora, nakoľko oni všetci sú — dokonca ak si aj vystoja v chrámoch, synagógach a ostatných «svätyniach» povinné rituálne modlitby v súlade s ich konfesijnou príslušnosťou — zarytými ateistami, potláčajúcimi a prekrucujúcimi istinnú religióznosť na základe svedomia[173] následkom svojej nedôvery Bohu v živote a svojej pýchy.

Rovnako nie je dôležité: či sa tento princíp deklaruje otvorene a priamo, alebo či majú deklarácie zmyslovo presne opačný charakter, no princíp sa uvádza do života v zamlčaní pod rúškom absolútne šľachetných deklarácií, splodených tou či onou ideologickou mocou (takýto je internacionalizmus, robiaci krytie internacizmu prázdnymi slovami o bratstve všetkých ľudí bez rozdielov v národnosti).

Vyššie opísaný princíp «elitarizácie» «my, sme lepší než oni, a preto máme právo..., ale všetci ostatní sú nám v živote povinní» je VÝCHODISKOVÝ, a boj rôznych skupín o moc, ktoré sa sformovali na mravno-etickom základe tohto princípu, i samotné panovanie pre «elity» na základe využívania rôznych druhov «hier s nenulovými sumami»[174] — sú len prostriedkom na jeho uvedenie do života[175].

Ak takéto ambície na «elitárny» status získavajú nacionalistický alebo rasistický odtieň, tak sú príslušnou národnou alebo diasporálnou «elitou», a taktiež lumpenom, adresované všetkým ostatným nositeľom danej kultúry. A ak ich dostatočne veľká časť sa riadi touto výzvou pod vplyvom sformovanej ideovej presvedčenosti alebo zo strachu, alebo z mravnej ľahostajnosti, potom daná spoločnosť (národ alebo diaspóra) a jej okolie dostáva celú kolekciu všemožných negatív vo vzájomných národných (a prípadne konfesijnych) vzťahoch až po nacizmus a internacizmus a odvetné reakcie na neho, ktoré tak isto môžu mať nacionalistický alebo rasistický odtieň a byť nemenej kruté, než prvotný nacizmus, internacizmus alebo rasizmus, ktorý to vyprovokoval.

V každom prípade nacionalistický, internacistický, a tiež rasistický (alebo ideologicko-konfesijný) odtieň princípov davo-«elitarizmu», v organizácii života národnej spoločnosti (alebo diaspóry), ich dostáva za hranice príslušnej národnej (alebo konfesijnej) kultúry do sféry vzájomných národných (alebo konfesijných) vzťahov.

V dôsledku takejto transformácie vnútronárodného davo-«elitarizmu» na medzinárodný — vzniká konkurencia nacionalistických, internacistických a rasistických (alebo konfesijných) ambícií na status «pravej elity ľudstva» v globálnom rozsahu.

Nacionalistické a rasové doktríny, ako jeden z nástrojov konkurenčného boja rôznych «elít» o moc v globálnom rozsahu, sa vytvárajú zámerne a cielene za tým účelom, aby sa sformovala náležitá ideová presvedčenosť a reprodukovala sa v nadväznosti pokolení.

Nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus na základe ideovej presvedčenosti je produktom intelektuálneho úsilia predstaviteľov «elity» a rôznorodého lumpenu, s ktorým je «elita» mravne i svetonázorovo jednotná: túžbou jedných aj druhých je parazitizmus, a rozdiel medzi nimi je len v tom, že lumpen je otvorenejší a drzejší v prejavoch tejto túžby následkom svojho primitivizmu, ale «elita» je viac okresaná kultúrou, lepšie informovaná, a preto dokáže svoje parazitické tendencie podať zvyšku spoločnosti v príťažlivom a elegantnom balení, ako pokrok, blaho, objektívnu nevyhnutnosť a čokoľvek.

T.j. mravno-psychologický rozdiel medzi «elitou» a rôznorodým lumpenom mimo «elitu» nie je. «Zmysel života» lumpenu, vrátane «elitarizovaného» lumpenu, spočíva v tom, aby bez námahy, pre svoje potešenie, niesol bezvôľne svoju existenciu do vyčerpania životných zdrojov tela i ducha (biopoľa), podľa možností bez bolesti a akejkoľvek tvorivej činnosti, ktorá by si žiadala vypätie síl, osvojenie si a mobilizáciu osobného potenciálu.

Preto hovoriť o nejakej «mimoriadne vysokej duchovnosti» v psychológii «elity», ako aj v psychológii lumpenu, nemožno: veď aká vysoká duchovnosť môže byť založená na princípe «my sme lepší než oni, a preto oni sú nám povinní...»? — Niektorí majú vyššiu úroveň organizácie, než mechúrniky: neúplnosť zmyslov, hmatové reflexy a inštinkty, no tvorivý potenciál, ak je aj aktivovaný, tak je zotročený reflexmi, inštinktmi a orientáciou na hedonizmus, blahobytizmus[176] a zotročenie okolitých ľudí.

Rozdiel medzi «elitou» a lumpenom mimo «elitu» sa prejavuje len v spôsobe života:

● «elita» viac uspela v parazitizme,

● a lumpen mimo «elitu» je okolnosťami donútený viac snívať o svojom «elitárnom» statuse, než efektívne parazitovať (kvôli neschopnosti premeniť tieto sny na skutočnosť, jak pre neprítomnosť potrebných sociokultúrne podmienených možností pre štart, tak aj pre absenciu vôle a demoralizáciu, a ich sprevádzajúce: nevzdelanosť a intelektuálnu zaostalosť).

Jednako pre vládnucu «elitu» národných spoločenstiev a diaspór v podmienkach sociálnych kríz (a tiež v podmienkach viac-menej úspešne realizovaného «imperializmu» alebo dosiahnutého diaspórou statusu) je jedným z variantov odstránenia reakcie dolných vrstiev obyvateľstva na utláčanie ich života «elitárnym» parazitizmom — exportovať agresiu «elitárneho» bezohľadného konzumu za hranice svojej národnej spoločnosti alebo diaspóry. V prípade úspechu, hrabaním na inom mieste možno časť nakradnutého prerozdeliť svojim utláčaným dolným vrstvám obyvateľstva, predbežne ich oblbnúc dákou teóriou o «rase pánov», «misii bieleho človeka», pseudosocialistickým internacizmom marxizmu alebo kapitalistickým internacizmom buržoázneho liberalizmu a podobnými pseudovedeckými hlúposťami, ktoré nevytvára v spoločnosti nikto iný, než lumpenizovaná inteligencia, čítajúca knihy, nevnímajúca Život, žijúca len z hotových vecí, vyrobených v spoločenskom zjednotení práce inými ľuďmi — «plebsom».

Úspech v tejto veci sa pre hŕbu predstaviteľov príslušnej davo-«elitárnej» kultúry stáva dôkazom životnej adekvátnosti jej «elitárnych» ambícií a nacionalizmu alebo rasizmu (alebo ideologicky-konfesijnej prevahy), ktorý môže vládnuť nad ich psychikou jak na úrovni vedomia, tak aj nepoznane — nad individuálnym a kolektívnym nevedomím občas desiatok i stoviek miliónov ľudí naprieč mnohými pokoleniami.

No k tomu, aby pochabá idea, a tým skôr vyjadrená v pseudovedeckej «teórii» alebo konfesijnej ideológii o kohokoľvek rasovej, nacionálnej alebo konfesijnej prevahe nad druhými, ktorá akože dáva právo nad nimi panovať, ovládla viac-menej široké masy obyvateľstva, sú potrební nielen tvorcovia ideí a ich propagandisti, ale aj psychologická — hlavne, mravná — pripravenosť týchto más prijať túto ideu ako istinu.

Preto kvôli pochopeniu toho, ako celé negatívum nacionalistického, rasistického a konfesionálno-ideologického charakteru nachádza masu svojich nositeľov v spoločnosti, je potrebné sa obrátiť k preskúmaniu algoritmiky kolektívnej psychiky davo-«elitárnej» spoločnosti.

V každej davo-«elitárnej» spoločnosti[177] — v režime jej stabilnej existencie — ak je väčšinou obyvateľstva jej sformovaný spôsob života vnímaný ako prirodzený, tak dokonca v prípade, ak je pre túto väčšinu nepríjemný — predstavitelia tejto väčšiny budú bezmyšlienkovite a pomerne trpezlivo svojimi skutkami i nečinnosťou podporovať sformovaný spoločenský systém, venujúc sa pritom každý svojim drobným každodenným i karieristickým záležitostiam. Táto viac-menej pokorná (voči priebežnej politike) väčšina je politicky bez vôle, dokonca ak aj pozná skutočne zrealizovateľnú alternatívu, ktorá garantuje lepšiu kvalitu života[178].

Svojou sociálnou zostavou táto väčšina v sebe zahŕňa predstaviteľov všetkých sociálnych skupín, jak obyčajných ľudí, tak aj «elity».

A menšina, pre ktorú sú ponúkané a štátnosťou podporované de-facto «zelitarizované» normy života spoločnosti natoľko nepríjemné, že jej predstavitelia si mravno-psychicky nielen neželajú, ale nie sú ani schopní dodržiavať tieto normy vo svojom živote, sa rozdeľujú na tri kategórie:

1. Svojou zostavou i sociálnym pôvodom rôznorodý lumpen, spúšťajúci sa po stupňoch sociálnej hierarchie davu i «elít», v ktorom sa ocitajú jak predstavitelia «sociálnej spodiny», tak aj vyšších vrstiev spoločenskej «elity».

2. Rôznorodé zločinecké podsvetie, ktoré, prekračujúc kultúrou ponúkané normy života spoločnosti, nemá ambície zameniť tieto normy inými normami, a zároveň tak premeniť život spoločnosti do tej či onej novej kvality. Pre jeho predstaviteľov je kriminálna činnosť jednoducho spôsobom ako žiť podľa iných noriem, no stále na úkor zvyšku spoločnosti, zotrvávajúc v opozícii k vládnucej — primerane parazitickej — legitímnej «elite».

3. Do tretej skupiny patria tí, ktorí:

• po prvé, v sebe nosia vedomé ideály, odlišné od toho spôsobu života, ktorý sa historicky sformoval v spoločnosti a ponúka sa jej historicky sformovanou kultúrou ako životná norma;

• po druhé, uvedomujúc si tieto ideály, vedomým aktom vôle pracujú na tom, aby boli tieto ideály uvedené do života a stali sa skutočnou normou vzájomných ľudských vzťahov a života celej spoločnosti;

Tretia skupina v davo-«elitárnych» spoločnostiach v období jej stabilnej existencie tvorí štatisticky bezvýznamnú menšinu. Tradičná politológia, ktorá v drvivej väčšine prípadov obsluhuje historicky sformovaný politický systém, ich nazýva «revolucionármi». Avšak táto definícia je nepresná, pretože do tretej skupiny patria:

• aj revolucionári, usilujúci sa o zvrhnutie historicky sformovaného spôsobu života silovým spôsobom a podľa možnosti v čo najkratšom čase,

• aj REORGANIZÁTORI ŽIVOTA, uprednostňujúci viesť svoju činnosť tak, aby sa vyhli revolučným otrasom a sprievodnému zintenzívneniu spoločenských tragédií v priebehu revolúcií a vzniku nového spoločenského zriadenia (toto obdobie môže zaberať niekoľko desaťročí).

No spoločne s týmito troma skupinami existuje v spoločnosti aj štvrtá kategória, ktorá sama osebe tiež predstavuje určitú menšinu:

4. Reálne v každej spoločnosti existujú aj takí, pre ktorých historicky sformované normy života spoločnosti predstavujú ich osobné ideály, s ktorými nie sú len pasívne zmierení alebo nad ktorými sa nezamýšľajú (ako v prípade väčšiny — tvoriacej dav, ktorý žije podľa tradície a uvažuje podľa autority[179], čím sa od tejto väčšiny odlišujú), ktorí tieto ideály uvádzajú do života a vedome, silou vôle ich ochraňujú, ako jednu zo zložiek zmyslu života každého z nich. Tradičná politológia ich nazýva «konzervatívcami» (v stabilných obdobiach spoločnosti) a «kontrarevolucionármi» (v obdobiach, keď sa «revolucionári» predierajú do štátnej moci alebo ju už ovládli). Tiež ich občas nazývajú «istinnou elitou» spoločnosti, nakoľko, na rozdiel od spotrebiteľsky «zelitarizovanej» časti spoločnosti, títo slúžia predovšetkým — Idei konkrétneho spoločenského zriadenia, a nevyužívajú Ideu v cieľoch tej či onej koristnosti, odhodlanej prikryť sa ľubovoľnou motiváciou (Ideou) — v závislosti od toho, kto lepšie uspokojí požiadavky ich koristnosti ako takej[180].

Ak sa budeme riadiť touto psychologickou typológiou davo-«elitárnej» spoločnosti, tak prevažná väčšina, neodporujúca historicky sformovanému spôsobu života, zvyčajne nie je infikovaná nacionalizmom a rasizmom na základe ideovej presvedčenosti. Jej predstavitelia môžu disponovať relatívne neškodným «zombi-nacionalizmom», podmieneným absenciou sociálneho cítenia, neznalosťou a bezmyšlienkovitosťou.

Vznik ideovej presvedčenosti tejto väčšiny o svojej národnej, rasovej alebo konfesijno-ideovej prevahe nad ostatnými ľuďmi, ktorá jej akože dáva právo nad nimi panovať, sa môže vyskytnúť len v prípade predchádzajúceho náležitého «vymývania mozgov» v priebehu niekoľkých pokolení, výsledkom čoho sa nacionalizmus a rasizmus, nesúce v sebe potenciál splodiť nacizmus a internacizmus, stávajú objektívne neoddeliteľným komponentom tradičnej kultúry spoločnosti alebo diaspóry. V ľudských dejinách takéto kultúry netvoria väčšinu[181], hoci môžu byť veľmi škodlivé jak v regionálnom, tak v globálnom rozsahu.

Okrem tejto väčšiny, bezvôľne-poddanej sformovanému poriadku vecí — potenciál osvojiť si nacionalizmus a rasizmus, ako ideovú presvedčenosť, v sebe nesú len predstavitelia štyroch vyššie opísaných kategórií, tvoriacich menšinu v podmienkach stabilne existujúceho davo-«elitarizmu». Sú to:

● ne-«elitarizovaný» lumpen, snívajúci o tom, ako sa dostať medzi «elitu»;

● zločinecké podsvetie, mravno-eticky pripravené legalizovať sa v «elite», ak sa v nej vyskytnú voľné miesta;

● tá časť revolucionárov, pre ktorých sa v historicky sformovanej «elite» nenašlo miesto, a pre ktorých môže byť ideológia revolučného hnutia akákoľvek, hlavne, aby revolúcia zvíťazila, a oni mohli vstúpiť medzi «elitu» porevolučnej spoločnosti (ináč povedané, sú to «permanentní revolucionári», ktorí sú revoluční vždy, keď práve nie sú pri moci, a ktorí sú konzervatívne-kontrarevoluční vtedy, keď moc patrí im[182]);

● tá časť konzervatívcov-kontrarevolucionárov, ktorí:

• po prvé, vidia v nacionalizme a rasizme[183] prostriedok, ktorý im umožňuje spevniť svoj národný alebo diasporálny davo-«elitarizmus» na úkor exploatácie okolitého sociálneho prostredia;

• po druhé, vidia v nacionalizme a rasizme nástroj pre realizáciu svetovlády, t.j. prostriedok, umožňujúci ochrániť svoj «elitárny» status od konkurenčných inokultúrnych davo-«elitárnych» spoločností a spoločenstiev.

V krízových obdobiach davo-«elitarizmu» sa podiel väčšiny, bezvôľne vernej historicky sformovanému spôsobu života — zmenšuje, na úkor prechodu určitej časti tejto väčšiny do vyššie menovaných kategórií, pripravených prijať nacionalizmus a rasizmus, nacizmus a internacizmus internacionalizmu v úlohe prostriedkov, akoby schopných riešiť ich každodenné problémy.

V Rusku, počas prvej svetovej vojny 20. storočia a ňou vyostrenej krízy historicky sformovaného impérskeho stavovsko-kastového davo-«elitarizmu», bol týmito sociálnymi skupinami prijatý internacionalizmus, nesúci v sebe internacizmus. V Nemecku, po zavŕšení tej istej vojny, bol rovnakými skupinami prijatý nacionalizmus a rasizmus, ktoré potom prerástli do hitlerovského nacizmu[184]. K jednému i druhému existovali v predhistórii oboch krajín vlastné predpoklady, t.j.:

● v Rusku tých rokov pre vnútenie nacionalizmu, a tým skôr rasizmu, neexistovala sociálna báza. Vo vzťahu k spoločnosti ako takej to preukázal známy «prípad Beilis» (v rokoch 1911 — 1913). No neboli k tomu snahy ani vo vládnej «elite» impéria[185], ktoré bolo svojim zložením mnohonárodné a ktorého predstavitelia sa vo svojej väčšine považovali za ruských, nezávisle od národnej príslušnosti svojich predkov[186].

● a v Nemecku, kvôli neúmerne vysokej «kapitálovej náročnosti» židovskej diaspóry (jej základ tvorí úžerníctvo, ktorého nadnárodný monopol je židom prikázaný v Starom Zákone) v podmienkach prakticky všeobecnej gramotnosti obyvateľstva sa propaganda pseudosocialistického internacionalizmu, v ktorom nie poslednú úlohu hrali predstavitelia židovskej diaspóry (počnúc od K.Marxa — vnuka dvoch rabínov, člena rabínskej dynastie), prijímala mnohými ako snaha židovskej diaspóry o ovládnutie (etnicky prevažne nemeckého) Nemecka, cestou likvidácie jeho národnej buržoázie a prisvojenia si jeho kapitálov a ďalšieho vlastníctva pod zámienkou «nacionalizácie» počas budovania pseudosocializmu pod ideologickou mocou internacionalizmu. Takéto hodnotenie marxizmu bolo oprávnené a je potvrdené životom. V dôsledku toho marxistická pseudosocialistická revolúcia v Nemecku v novembri 1918 utrpela porážku, pretože nenašla dostatočnú podporu v masách. A potom, čo buržoázno-liberálna «Weimarská republika» prejavila svoju neschopnosť (nie bez „pomoci“ víťazných mocností, a predovšetkým «Veľkej Británie»), bol Nemcom predložený bábkový nacizmus hitlerizmu, ktorý oni prijali.

Čo sa týka takýchto kríz davo-«elitarizmu», v ktorých sa nacionalizmus, rasizmus alebo internacionalizmus stávajú žiadanými, tak ich generátorom je predovšetkým neadekvátnosť samoriadenia príslušnej kultúry[187].

Pritom neadekvátnosť samoriadenia môže byť cielene stimulovaná zvonka politickými protivníkmi a konkurentmi tejto kultúry.

Tento druh stimulácie krízy zvonka, vrátane s účasťou diaspór a doma kultivovaných «všeľudí» v tomto procese, sa môže stať dodatočným stimulom k rozšíreniu nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu v spoločnosti, prežívajúcej krízu davo-«elitarizmu» (celokultúrnu, demografickú, ekonomickú alebo inú).

No zachovanie davo-«elitarizmu» cestou prechodu k nejakým jeho novým formám vo výsledku šírenia nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu — problém spoločenského rozvoja nielenže nerieši, ale vytvára nové problémy.

Preto je lepšie zriecť sa hľadania nejakého ideálneho davo-«elitarizmu», v ktorom by nejaká «elitarizovaná» menšina panovala nad väčšinou, a väčšina by s nevýslovným šťastím drela ako osol na «elitu». Treba nutne prejsť od davo-«elitarizmu» k Ľudskosti.