1. Názory štátnej moci na vzájomné národné vzťahy v post-sovietskej RosSiónii a realita
Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 2 из 26
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
1. Názory štátnej moci na vzájomné národné vzťahy v post-sovietskej RosSiónii a realita
Prezident RF Dmitrij Medvedev zmenil program posledného zasadania Štátnej rady, ktoré sa konalo 27. decembra 2010:
«…považujem za správne zmeniť dnešný program, aby bolo možné hovoriť o tom, bez čoho nemôžeme mať žiadnu budúcnosť ani my, ani naše deti, možno, o hlavnej národnej priorite, bez ktorej sa nemôže rozvíjať národ, o najdôležitejšej úlohe aj pre Štátnu radu, pre štruktúry štátu, bez vyriešenia ktorej nemožno zachovať a rozvíjať samotný štát. Toto spoločné dielo, do ktorého sú v praxi zahrnuté milióny našich ľudí, do ktorého sme zahrnutí my všetci na komunálnej, spoločenskej, politickej úrovni. Čo je to za dielo? Je to udržiavanie mieru medzi občanmi, súladu medzi národmi a náboženstvami v našej krajine.
Nebudem pripomínať, že náš štát bol vytvorený prácou mnohých ľudov[3], ale je to presne tak. Ľudia rôznych náboženstiev, ľudia rôznych kultúr rok čo rok, v podstate, storočie za storočím budovali našu obrovskú krajinu. Viete, že história bola vždy zložitá a nejednoznačná, vrátane tej najnovšej. Tu netreba nič prikrášľovať. Musíme vychádzať z reálií, tým skôr, že nikde vo svete nebol zatiaľ nájdený recept na absolútnu sociálnu harmóniu. No nemožno odmietať ani ten fakt, že Rusko je skutočne unikátnou krajinou, ktorá má drahocennú a zrejme neopakovateľnú skúsenosť. Táto skúsenosť spočíva v tom, že na rozdiel od mnohých iných krajín, od mnohých iných federácií, ľudy našej krajiny si vo veľkej miere zachovali aj obyčaje, aj jazyk, aj svoje náboženstvo. A pritom získali politickú i kultúrnu jednotu v zložení jedného z najmocnejších štátov sveta. Takéto spojenie jednoty a celkovej mnohotvárnosti nás robí silným a vplyvným národom. No tento stav nie je daný raz a navždy (stačí si spomenúť na udalosti z konca 80-tych rokov, stačí si spomenúť na to, čo sa stalo so Sovietsky Zväzom), takáto harmónia sa dosahuje každodenným systematickým úsilím celej spoločnosti, všetkých orgánov moci» (Stenografický záznam spoločného zasadania Štátnej rady a Komisie na realizáciu prioritných národných projektov a demografickej politiky. Oficiálna stránka prezidenta RF: http://президент.рф/выступления/9913).
Na tom istom zasadnutí premiér RF V.V.Putin vyjadril nasledujúce hodnotenie stavu vecí v krajine:
«Prirodzene, mali by sme sa hanbiť za to, čo sa teraz deje[4]. Veď sa pozrite, my všetci sme sa narodili v neďalekej minulosti. A v Sovietskom Zväze neboli takéto problémy vo vzťahoch medzi národmi. Sovietskej moci sa podarilo vytvoriť situáciu medzietnického a medzináboženského mieru. Neboli takéto problémy, nech by sme žili kdekoľvek. Spolu s Dmitrijom Anatoljevičom sme sa narodili v Leningrade. Vyrástli sme. Nepamätám si, nikdy tak nebolo, aby sa v Leningrade prejavoval akýsi nacionalizmus. Áno, ani v Moskve tak určite nebolo, ani v ostatných častiach Sovietskeho Zväzu nebolo nič podobné.
Nedávno som sa rozprával s jedným zo svojich kolegov. On teraz žije a je občanom jednej z nezávislých republík. Študovali sme spolu na univerzite. Spomínal, ako sa ocitol v ruskej dedine a tam ochorel, starali sa oňho ako o vlastného. Nedialo sa nič podobné z toho, čo teraz pozorujeme v našej krajine. Prečo? Má to niekoľko príčin. A prvá spočíva v tom, že sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea. Dokonca vymysleli určité nové spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud. A toto dnes nemáme. Hovoríme: Rossiania, rossijský ľud[5]. Ale stále to ešte nie je ono. Spolu sme nedokázali nájsť ekvivalent toho, čo bolo vynájdené v Sovietskom zväze. A ja si myslím, že netreba to chodiť hľadať ďaleko. Je iba jedna vec, ktorá môže zameniť to, čo predtým fungovalo nie zle — je to všeruský patriotizmus. My ho skrátka nepoužívame, nerozvíjame túto myšlienku, a občas sa za ňu hanbíme. A tu niet sa za čo hanbiť, ňou sa treba pýšiť. Treba, aby každý človek bol pyšný na svoju krajinu[6] a chápal, že od úspechu celej krajiny závisí aj úspech každého jednotlivca a naopak. No, aby sa toto pochopenie dostavilo, na tom musíme pracovať my všetci» (rovnaký zdroj; všetky zvýraznenia hrubým písmom v citáte — sú naše).
Po vystúpení premiéra V.V.Putina priznal prezident D.A.Medvedev nekompetentnosť štátnej moci v problematike národných vzťahov, hoci sám sotva pochopil zmysel toho čo povedal[7]:
«Skrátka by som chcel, aby po našom dnešnom nepripravenom rokovaní, každopádne, aby boli vykonané tie najserióznejšie závery, pretože pred nejakým časom sme sa zhromažďovali, po čerstvých stopách, zhromažďoval som ochrancov práv, dával pokyny Ministerstvu vnútra, prokuratúre, niektorým ďalším štruktúram. A pochopil som z vystúpení niektorých našich kolegov — hláv regiónov, že pre nich je medzinárodná politika akousi abstrakciou (zvýraznené hrubým nami v citáte). Ešte z čias ministerstva pre národnú politiku, ktoré viedol Josif Visarionovič Stalin, je to niekde navrchu, a v skutočnosti k tomu nemáme vzťah» (rovnaký zdroj).
A ďalej D.A.Medvedev vyvodil záver:
«Vážení kolegovia, chcel by som, predovšetkým, obrátiť vašu pozornosť na to, že za udržiavanie občianskeho mieru, harmónie, medzinárodné vzťahy nezodpovedá FSB s milíciou, ale regióny, pretože potýčky, problémy, kriminalita, vraždy sa dejú u vás. Isteže, od federálnej zložky závisí veľmi veľa, od silových štruktúr, my však chápeme, že tieto problémy skrátka nedozrievajú v nejakých kriminálnych enklávach. Nie, oni dozrievajú na ulici, v obyčajných domoch. Takže, je to spoločná starosť.
Pred chvíľou Vladimír Vladimírovič, vystupujúc, spomenul Sovietsky Zväz, ktorý skutočne našiel svoju schému dosiahnutia určitého výsledku medzinárodného mieru[8]. Je možné zopakovanie toho, čo bolo urobené v sovietskom období? My všetci sme tu reálni[9] ľudia, a chápeme: nie, nie je to možné, pretože Sovietsky Zväz bol štátom vybudovaným na ideológii a, poviem to otvorene, veľmi tvrdým štátom. RF je iná, a s tým sú spojené aj naše dodatočné možnosti, aj naše problémy. Ak by sme mali tie možnosti, ktoré existovali pred 25 rokmi, poviem to otvorene: vedenie krajiny by teraz v tejto sále túto tému neskúmalo, boli by použité iné prostriedky, niekde efektívne, a niekde nie. Osud Sovietskeho Zväzu dáva v tomto zmysle ten najlepší pokrm na premýšľanie.
No my naozaj potrebujeme vypracovávať nové prístupy. A nehľadiac na to, že sme sa občas usmievali, keď sa rozprávalo o novom sovietskom spoločenstve, ľude, v skutočnosti bola táto idea absolútne správna. Druhá vec je, že takéto konštrukcie, takéto spoločenstvá nevznikajú na papieri, ani na rozkaz prezidentov či generálnych tajomníkov. Je to výsledok náročnej práce spoločnosti, desaťročnej. Spomeňme si, ako ešte pred 40 rokmi v Spojených Štátoch Ameriky sedeli neraz predstavitelia rôznych rás a národností na rozdielnych lavičkách, a teraz je to pomerne tolerantná spoločnosť. Ani my sa nemusíme hanbiť učiť sa. No idea ruského národa je absolútne produktívna, netreba sa jej hanbiť.
A čo sa týka administratívnych otázok, myslím si, že plnosť moci je tu aj u Federácie, aj v regiónoch. Samozrejme, otázkami registrácie, ako aj otázkami migračnej politiky je potrebné sa zaoberať spoločne. Aj registračná politika, aj migračná politika musí byť zrozumiteľná, vysvetliteľná ľuďom. My dnes nie sme schopní zablokovať premiestňovanie občanov po teritóriu krajiny, ale musíme kontrolovať čo sa deje. Nemôžeme prijímať rozhodnutia o tom, aby, povedzme, predstavitelia jedného etnika žili kompaktne na jednom mieste, a predstavitelia iného etnika — na druhom.
Naša krajina sa dala do pohybu. Viete, u nás pochopiteľne môžu vznikať nové konštrukcie, ale vedome sa zaoberať formovaním našich ruských «čínskych štvrtí» nebudeme. Sme jedna krajina a musíme chápať, že všetci sa musia učiť žiť jeden vedľa druhého. Ináč sa nič nepodarí, a naplnia sa tie najohavnejšie predpovede, ktoré sa začiatkom 90-tych rokov s veľkým potešením dávali celým radom zahraničných analytikov v otázkach Sovietskeho Zväzu. Spomeňte si aký smutný osud oni predurčili Ruskej Federácii. Mimochodom, niektorí naši verejní predstavitelia a predstavitelia biznisu, povedzme si to na rovinu, nevideli nič hrozné na tom, aby sa naša krajina rozdelila na niekoľko kúskov: «Bude sa tak ľahšie riadiť, rýchlejšie tak zarobíme peniaze»[10].
Sú to nielen nezodpovedné, ale absolútne trestuhodné prístupy, pretože kým Sovietsky Zväz sa rozpadol dostatočne pokojne, tak všetci chápeme, aké následky môžu hroziť Ruskej Federácii v prípade realizácie podobných scenárov, ktoré boli kedysi pripravené[11]. Preto treba pracovať rozumne[12], používajúc, pochopiteľne, aj silu, a v nevyhnutných prípadoch aj donútenie, ale pracovať treba «v teréne», pracovať treba priamo s ľuďmi. Práve v tomto máte osobité možnosti, vážení kolegovia, hlavy subjektov Federácie. Nehľadiac na to, že všetkým prítomným v sále sú udeľované právomoci na základe výnosu Prezidenta príslušnými zákonodarnými zhromaždeniami a všetci ste, v podstate, časťou prezidentskej vertikály, napriek tomu musíte byť maximálne blízki ľuďom, nehanbiť sa komunikovať na najrôznejšie otázky. Nesmie existovať žiadna trhlina[13] (…)» (rovnaký zdroj; všetky zvýraznenia textu v citáte hrubým písmom — sú naše).
Týmto sa končí «pi-ár», a za ním nasleduje reálna politika v neverejnom režime, nakoľko písomný záznam zasadania Štátnej rady 27.12.2010, uvedený na stránke prezidenta RF, sa končí znakom vyňatia nasledovného textu: <…>.
Príčiny, pre ktoré bola tematika Štátnej rady zmenená bez upozornenia (prinajmenšom väčšiny jej účastníkov), spočíva v tom, že 11. decembra 2010 v Moskve na Manéžnom námestí sa udiali akože spontánne[14] zrážky mládeže a OMONu[15], dôvodom ktorých sa stala vražda fanúšika «Spartaka» Jegora Sviridova Kaukazanmi, ktorí boli po nej výmenou za podpis o neodcestovaní prepustení z policajného oddelenia, kam ich doručili hneď po tragickom incidente. Pripomíname, že toto nebol jediný prípad vraždy rusov predstaviteľmi kaukazských diaspór v hlavnom meste a jeho okolí, alebo v územnosprávnych jednotkách ležiacich v oblasti vzniku kultúry Veľkorusov, keď vrahovia neboli chytení alebo potrestaní. No na druhej strane treba tiež priznať, že zneužitia zo strany polície vo vzťahu k Neslovanom sú tiež normou[16].
V nasledujúcich dňoch sa udiali zrážky medzi predstaviteľmi rôznych národných skupín akoby na základe «medzinárodných svárov» aj v množstve iných miest a obcí v rôznych regiónoch RF (napríklad v Petrohrade, v Rostove na Done, v Stavropole); miestami bola polícia nútená «robiť prevenciu» takýchto masových zrážok (vrátane Moskvy a Petrohradu).
Po tomto federálna vláda, predstavitelia diaspór, hlavy subjektov RF odkiaľ prišli predstavitelia diaspór, aj hlavy tých subjektov RF kam prišli — predniesli množstvo «správnych» slov na tému «v každej rodine sa nájde čierna ovca; zločinci nemajú národnosť[17]; Rusko — je náš spoločný domov, v ktorom storočia nažívalo množstvo ľudov v mieri, tvoriac tak moc spoločného štátu» atď.
No napriek deklaráciám predstaviteľov diaspór i štátnej moci o mieri vo vzťahoch medzi národmi ako o atribúte mnohonárodného spôsobu života Ruska v priebehu storočí, štatistika trestných činov je taká, že všade:
● v nej vedú tí, čo prišli[18], a nie predstavitelia obyvateľstva trvale žijúceho v príslušnom meste v priebehu mnohých rokov;
● tí, čo prišli, sú vo svojej väčšine predstavitelia iných národností, a nie národností štatisticky prevládajúcich v danom regióne následkom jeho historického rozvoja v priebehu mnohých storočí alebo aspoň niekoľkých predchádzajúcich desaťročí.
Pritom masovo korumpovaným byrokratom (vrátane aj v dôsledku de-ideologizácie zakotvenej v Ústave RF[19]) — štátnym úradným osobám — je jednoduchšie vyberať daň «integrálne», t.j. od lídrov národných diaspór a zastrešovanej kriminality bez rozlišovania národností kriminálnych skupín, než sa naháňať za každým domorodým obyvateľom kvôli tomu, aby od neho vymáhali úplatky.
A nato, aby kriminálne štruktúry aj diaspóry boli solventné, úradné osoby tak musia funkciu dodatočného[20] okrádania domorodého obyvateľstva klásť na prichádzajúce národné diaspóry a kriminálne štruktúry bez rozlíšenia národnosti. K tomu navyše, v kádrovej zostave orgánov činných v trestnom konaní v regiónoch post-sovietskej RF (a to aj vrátane vedúcich pozícií) prudko behom posledných 20 rokov stúpol podiel predstaviteľov diaspór prišlých do regiónu, ktorí sa tiež zúčastňujú v utláčaní domorodého obyvateľstva a v ochrane kriminálnej činnosti príslušných diaspór.
Vlastne v odpore určitej časti obyvateľstva voči takémuto zotročeniu (odpore podmienenom prevažne emóciami, epizodickom, avšak nie analyticky-vôľovom — politicko-strategicky účelovom) aj spočíva algoritmika generovania takzvaných «medzinárodných konfliktov» v RosSiónii v priebehu všetkých post-sovietskych rokov: «Kondopoga»[21] dozrieva prakticky vo všetkých mestách i obciach mestského typu.
Pritom predstavitelia diaspór cítia, že:
● ruská kultúra bola v mnohom nahradená ruskojazyčnou kultúrou rôznorodého „lumpen-u“[22] a preto stratila kvalitu systémotvornej kultúry, spoločnej pre všetky ľudy krajiny, tak ako tomu bolo v Ruskom impériu a ZSSR;
● z toho dôvodu aj štátna moc na perifériách sa tiež zlumpačila a zamerala sa na oddanosť k «mňam-mňam, šuk-šuk, hamty-hamty», nemajúc záujem ochraňovať domorodé obyvateľstvo regiónov RF od mafióznej činnosti predstaviteľov diaspór, nech už by jej úrady prednášali hocaké krásne slová o mnohonárodnej RF, vzájomnom súlade a pomoci medzi národmi.
Cítiac to, účastníci profesionálno-kriminálnych zoskupení diaspór a ich dorast, páchajúci pre všetkých nečakané zločiny bez predbežného úmyslu, sa správajú k domorodému obyvateľstvu nesmierne drzo, čo aj spôsobuje excesy vo vzájomných vzťahoch medzi národmi, a len malé číslo z nich sa dostane do médií za celú post-sovietsku dobu.
A realita je taká, že v tomto vedú skutočne Kaukazania — občania RF, a nie predstavitelia diaspór zo zahraničia, bývalých sovietskych republík a ostatných zahraničných štátov[23].
Na potvrdenie tohto faktu uvedieme novinový oznam o takýchto excesoch:
«Dmitrij Derunec, moderátor športových správ televízneho kanálu „TV-Center“, bol vo Vianočné ráno zbitý v bare, kde slávil s priateľmi svoje narodeniny. S novinárom «Komsomoľky» sa spojil jeden zo zranených v tejto bitke — redaktor a komentátor stránky «Time out» Alexander Mitjajev. Jeho rozprávanie uvedieme doslovne.
— Bol som v bare «Papa John's» spoločne so svojou priateľkou. Dohromady sme boli traja muži, ale Mitja (športový žurnalista Dmitrij Derunec. — Red.) oslavoval svoje narodeniny už celý deň a celé toto stretnutie prakticky prespal na pohovke. A keď sa pred neho postavil ktosi z provokujúcej nás skupiny Severokaukazanov, že sa vraj na kohosi zle pozrel, Mitja sa len začal smiať.
— Kto vás provokoval?
— Severokaukazania, ako som pochopil. Ich bolo 12 ľudí, zámerne nás provokovali. Jeden z nich niekoľko ráz, prechádzajúc okolo mojej priateľky... ako by som to povedal najslušnejšie... grgal, bolo jasné, čo Kaukazania chcú. No priateľka sa ma pevne chytila a prinútila ma zavolať na milíciu. Zvonili sme trikrát, no milícia dorazila až hodinu po bitke. Potom neskôr, ako som sa rozprával s príslušníkmi milície, som sa dozvedel, že počas tej noci bolo z tohto baru niekoľko hlásení na milíciu. Som presvedčený, že všetky telefonáty na milíciu sú zaznamenané, ale prečo na ne nereagovali, to je veľká otázka. Mimochodom, videokamery zachytili všetko, čo sa stalo v to ráno, záznam sa zachoval, teraz s ním pracuje vyšetrovateľ.
— Kde sa nakoniec odohrala tá bitka? Na ulici alebo v bare?
— V bare, v miestnosti.
— A kde bola ochranka?
— Keď som sa, už zakrvavený, dostal k ochrankárovi, on len rozpažil ruky a povedal: «A čo ja s tým môžem spraviť?»
— Skúšali ste si vyjasniť, čo vlastne od vás chcú? Príčinu konfliktu?
— K našej partii pristúpil jeden z Kaukazanov a opýtal sa, kto je z nás starší a kto nemá strach s ním ísť na ulicu. Tam mi tento Kaukazan oznámil, že moji priatelia sa škaredo pozreli na jeho priateľov a sú k nim otázky. No, a na mňa otázky nemajú, pretože som smelý chlapík. Mimochodom, jeden z Kaukazanov sa bozkával s čašníčkou baru, bolo vidno, že sa dobre poznajú, a ja dúfam, že ich vyšetrovatelia nájdu. Po tomto rozhovore, zhruba asi za hodinu, sa Kaukazania začali usádzať okolo našej partie. Brali si stoličky a sadali si vedľa, dookola. Potom zrazu vidím, ako Mitju bijú po hlave, vyskočil som a tiež som dostal úder odzadu do hlavy. Pravdepodobne, udierali boxerom. Teraz idem do Sklifosovskej, nechať si urobiť röntgen a zafixovať zranenia. Nakoľko viem, trestné stíhanie bolo zahájené, pracujú na tom vyšetrovatelia» (Žurnalistu Dmitrija Derunca surovo zbili, keď oslavoval svoje narodeniny». «Komsomolská pravda», 08.01.2011: http://www.kp.ru/daily/25618.08/785783/).
Toto sa udialo už po udalostiach na Manéžnom námestí, po tom, ako zasadala Štátna rada 27.12.2011 a lídri diaspór vyjadrili svoj názor ohľadom vzťahov medzi národmi.
O niekoľko dní nato Vyšetrovacia komisia oznámila:
«V priebehu vyšetrovania vraždy fanúšika „Spartaka“ Jegora Sviridova bolo zistené, že rodáci severokaukazských republík úmyselne vyprovokovali bitku, počas ktorej vystavili zbitiu piatich Moskovčanov pred očami ich známej dievčiny, hovorí sa v ozname Vyšetrovacej komisie RF, umiestnenom na stránke úradu v sobotu <15. januára>» (http://www.newsru.com/russia/15jan2011/svr_print.html).[24]
A dovtedy:
«Terénne vozidlo Land Rover[25] okolo polnoci vletelo vo vysokej rýchlosti na teritórium Alexandrovského sadu, otočilo sa na ploche vedľa Večného ohňa a zmizlo. V meste bola vyhlásená akcia „Zachytenie“ a behom pol hodiny bol automobil zadržaný na Farebnom bulvári, oznamuje „Interfax“ s odkazom na orgány činné v trestnom konaní.
Za volantom Land Roveru sa nachádzal 19-ročný študent štátnej inštitúcie medzinárodných vzťahov. Podľa niektorých údajov, ide o syna podnikateľa z Čečenska. Spolu s ním sa vo vozidle nachádzali 20-ročný nezamestnaný Moskovčan, 18-ročná obyvateľka podmoskovských Chimok a 17-ročné dievča, ktoré prišlo do Moskvy zo Saranska[26].
Vo vzťahu k narušiteľovi bola spísaná zápisnica o administratívnom delikte. Za jazdu po pešej zóne a chodníkoch, a tiež drobné chuligánstvo spojené s odopretím poslušnosti príslušníkovi milície, hrozí vodičovi iba peňažná pokuta» (http://www.city-n.ru/view/161096.html).
Všeobecne sa toto po rusky nazýva zhanobením. Zhanobenie sa vo všetkých národoch a etnikách hodnotilo ako najťažší zločin a vo väčšine prípadov sa trestalo smrťou bez akýchkoľvek výhovoriek[27].
V iných situáciách bolo zhanobenie vo vzťahu k posvätných veciam porazeného protivníka zámerným aktom jeho morálneho poníženia zo strany víťazov[28].
A na takomto mnohoročnom dejovom pozadí prezident RF na stretnutí s vedením Federálneho zhromaždenia 17. januára 2011 vyvodil takýto záver:
«Musíme venovať pozornosť našej mnohonárodnej kultúre, no bez akýchkoľvek pochýb, osobitnú pozornosť treba venovať ruskej kultúre. Je to základ, je to kostra rozvoja celej našej mnohonárodnej kultúry. Je to prirodzené, a netreba sa o tom hanbiť rozprávať.
Ruskí sú celkovo najväčším národom v našej krajine. Ruský jazyk je štátnym. Ruská pravoslávna cirkev je najväčším náboženstvom našej krajiny. Sediaci v tomto sále predstavujú rôzne kultúry, no významnú časť tvoria predstavitelia ruskej kultúry. A my musíme rozvíjať tie najlepšie črty ruského charakteru práve preto, že v určitej perióde najlepšie črty nášho charakteru urobili našu krajinu silnou, v podstate, vytvorili našu krajinu. Aké sú to črty?
Sú to absolútne jasné veci: tolerantnosť, vnímavosť, schopnosť dobre vychádzať so susedmi, budovať spoločný štát, sebadôvera. A ako dôsledok — všetkým známa veľkodušnosť, široký pohľad na veci, na svoju históriu a na históriu druhých. Určite, práve v tomto sa prejavuje ruská tradícia a ruský charakter» (http://www.kremlin.ru/news/10087).
Vo všeobecno-politickom kontexte — tým skôr pri zamlčaní prezidentom o všadeprítomnej bezočivosti predstaviteľov diaspór i o nutnosti zo strany štátu ju zatrhnúť a cieľavedome vychovávať tie skupiny, ktorých predstavitelia sa stávajú bezočivými za hranicami oblastí vzniku ich národných kultúr — text, nami v citáte zvýraznený hrubo, v zamlčaní vyjadruje, že ruskí (prísl. národa) — NEVZDELANÍ a sebaistí[29], musia pokorne trpieť aj protiľudovú politiku federálnej i miestnej štátnej moci, aj ňou povzbudzované bezprávie zo strany predstaviteľov neruských diaspór, aj separatizmus národných autonómií, ktorých obyvateľstvo sa už unavilo z «bordelu», ktorý v RF počas niekoľkých desaťročí bujnel pri tolerovaní i priamej spoluúčasti v ňom takzvaných «ruských»[30]. V súlade so zamlčaniami by sa ruskí mali stať ideálnymi otrokmi: t.j. oni musia všetko a všetkým, a im nikto a nič nemusí, ani nie je povinný[31].
A ako možno pochopiť z «pi-áru» Štátnej rady 27.12.2010 (z ktorého najnázornejšie úryvky sme uviedli na začiatku kapitoly) a ďalších vyjadrení hlavy štátu a hlavy vlády v otázkach vzťahov medzi národmi, REŽIM JE NEKOMPETENTNÝ V PROBLEMATIKE VZŤAHOV MEDZI NÁRODMI a zjavne nedostatočne múdry, aby si uvedomil svoju nekompetentnosť a prekonal ju.
Ukázala to aj Štátna rada o problematike vzťahov medzi národmi, ktorá sa uskutočnila «na výjazde» 11.02.2011 v Ufe (Baškirsko) (viď «Dmitrij Medvedev sa v Ufe stretol s vedúcimi predstaviteľmi národno-kultúrnych združení Baškirska»: http://www.kremlin.ru/news/10310).
Preto dúfať, že rosSiónsky režim «veľkého kombinátora» s maniermi «veľkého inkvizítora»[32] môže dosiahnuť harmóniu vo vzťahoch medzi národmi — nie je na mieste[33].
No ako hlása východná múdrosť: «aký ľud — taký sultán». Preto, aby bolo možné skoncovať s touto problematikou, je nevyhnutné vedieť to, o čom byrokrati režimu nemajú ani potuchy pre svoju nevzdelanosť (naprogramovanú vzdelávacími štandardmi) a mravne podmienenú slabomyseľnosť k pracovným postom, a záujem o inú problematiku[34]; a tiež treba adekvátne rozumieť tomu, čo oni vedia, ale chápu to prekrútene; a okrem toho — poznajúc všetko nevyhnutné, treba prejavovať politickú vôľu k riešeniu problémov nie len zo strany byrokratov, ale aj zo strany obyčajných občanov, nech už majú akékoľvek sociálne postavenie[35].
Na dosiahnutí harmónie medzinárodných vzťahov budú musieť pracovať všetci spoločne, lebo disharmónia neľútostne, ale spravodlivo, zahubí všetkých zbabelcov a lenivcov, a takisto «disharmonistov» — t.j. všetkých tých, ktorí zámerne vytvárajú a udržujú nesúlad vo vzťahoch medzi národmi.
Preto prikročíme k vyjasneniu podstaty problému.