13.7. Obnova riadenia supersystému ako jediného celku
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 23 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
13.7. Obnova riadenia supersystému ako jediného celku
V momente styku autonómnych regiónov v supersystéme môže súčasne koexistovať niekoľko regionálnych centier riadenia. Z nich každé vykonáva plné funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni, a tak v činnosti každého z nich bude objektívne nasledovať tendencia k riadeniu supersystému ako jediného celku podľa nejakej plnej funkcie riadenia. Do tohto momentu túto úlohu riadenia riešilo priamo vo vzťahu k supersystému vyššie riadenie, až po objektívne hierarchicky Najvyššie.
Keď sa objavujú štruktúry, v činnosti ktorých vzniká tendencia k riadeniu supersystému ako celku podľa plnej funkcie, tak sa s ním združený intelekt spúšťa v ňom reálne. Ak elementy, tvoriace supersystém (alebo jeho fragmenty), sami disponujú intelektom, tak každá zo štruktúr, ašpirujúcich na riadenie supersystému (jeho regiónu) ako jedného celku, môže buď objektívne napomáhať procesu formovania celosupersystémového súborného intelektu, alebo mu objektívne prekážať pri pokuse zameniť svojou intelektuálnou silou ešte nesformovaný súborný intelekt supersystému.
Je jasné, že maximálna výkonnosť supersystému, maximálna elementárna rezerva jeho udržateľnosti sú dosahované v jeho rámci pri bezkonfliktnom samoriadení. To prebieha od momentu, keď supersystém zrodí v čase udržateľný súborný intelekt, nesúci plnú funkciu riadenia supersystému (tu je dobre vidno, že intelekt je proces). Samozrejme, že súborný intelekt musí pritom uskutočňovať riadenie, nekonfliktné vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu riadeniu. Totižto maximálna celková rezerva udržateľnosti supersystému sa objektívne dosahuje pri súlade koncepcie jeho samoriadenia, uskutočňovanej súborným intelektom, s koncepciou hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, kontrolovaného Najvyšším.
Intelektuálna sila ľubovoľnej čiastkovej štruktúry v supersystéme je vyložene nižšia, ako potenciálna sila v čase udržateľného súborného intelektu supersystému. Preto akýkoľvek pokus zameniť súborný intelekt druhým, ohraničeným intelektom, na celosupersystémovej úrovni predurčuje aj nižšiu kvalitu riadenia supersystému (jeho regiónu alebo iného fragmentu) ako jediného celku. To sa bude prejavovať množstvom konfliktov riadenia čiastkových štruktúr a ich hierarchií dôsledkom krajne malej hĺbky identičnosti celkového vektora cieľov supersystému (jeho regiónu, fragmentu) a množstva vektorov cieľov do neho patriacich fragmentov a elementov. Malá hĺbka zhody vektorov cieľov vytvára konceptuálne neurčité riadenie.
Pri pohľade zvonku je pokus zámeny súborného intelektu ľubovoľným iným, ohraničeným vnútorným intelektom supersystému ekvivalentný pokusu o uvalenie hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na časť supersystému. To jest, pre intelekt, uskutočňujúci takú zámenu, je to pokus vyjsť zo seba, postaviť sa nad seba (čo je nemožné) v konflikte s hierarchicky Najvyšším riadením, predurčivším zrodenie súborného intelektu supersystémom.
V spoločnosti sa toto pre nedostatočne rozumného človeka mení na zožieranie sa ilúziou disponovania nesmiernou mocou a do trýznenia druhých vyložene nízkou kvalitou riadenia vecí verejných. I to, i druhé pre človeka zmyslu nemá...
A pre človeku podobných neľudí a neľuďmi posadnutých — Dostatočne rozumný neprijme účasť v takej tryzne, а hlupák alebo posadnutý je nezmeniteľný.
No na tom stojí davo-„elitarizmus“. Pokiaľ ľudstvo nezrodí celostný súborný intelekt, môže v ňom byť veľmi veľa intelektuálne rozvinutých jedincov. No aj oni, i nimi opovrhujúci vo väčšine nevyvinutí „tupci“ budú podriadení súbornému bláznovstvu, kolektívnej schizofrénii – stádovitému šialenstvu tých, ktorým je dané byť Ľuďmi; budú vystavení zborovej posadnutosti a riadeniu ľuďmi zo strany neľudí. Všetko to sa aj odráža v globálnej biosféricko-ekologickej a v množstve „čisto“ vnútrosociálnych kríz terajšej globálnej civilizácie.
Formovanie procesu riadenia supersystému ako jediného celku prebieha ako koncentrácia riadenia regionálnych centier riadenia, nesúcich plné funkcie riadenia celosupersystémového významu. Pritom každý región predstavuje o sebe supersystém, už nejakým spôsobom riadený ako jediný celok, a výsledný supersystém sa formuje iba ako objemnejší vo vzťahu k tomuto množstvu sa dotýkajúcich supersystémov jednej hierarchickej úrovne. Dotýkajúce sa supersystémy vzájomne prenikajú jeden do druhého v oblasti svojich hraníc. Proces autonomizácie regiónov (osamostatňovania sa, vydeľovania sa jeden od druhého) sa začína od momentu vzniku supersystému, rozľahlo sa rozprestierajúceho v prostredí, neudržateľného ako jediný celok dôsledkom neosvojenia si svojho potenciálu rozvoja. Alebo je čiastkovým procesom v osvojení potenciálu rozvoja supersystému, lokálne vovedeného do prostredia a rozširujúceho sa v ňom. Takisto môže byť aj následkom časovej nezosúladenosti regionálnej miery (tempa) rozvoja s mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším riadením, buď kvôli vonkajšiemu zásahu, alebo chybami samoriadenia.
Tak, či onak, autonomizácia regiónov je sprevádzaná vznikom trvalých štruktúr regionálneho významu, kumulujúcich informácie na pravdepodobnostnej úrovni ich pamäte a pamäte ich elementov. Tieto štruktúry sú osnovou (základom, kostrou) adaptačnej časti informačného zabezpečenia činnosti regionálneho združeného intelektu a stoja nad regionálnym hierarchickým systémom štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia.
Ale hneď po vzniku autonómie regiónov sa ich vektory cieľov pravdepodobne málo líšia jeden od druhého obsahom cieľov a ich hierarchiou, pretože odrážajú predchádzajúcu cestu vývoja, spoločnú pre celý supersystém, interagujúci s jedným a tým istým prostredím (ak by sme regionálne objektívne špecifiká skúmali osobitne mimo tohto procesu). A okrem toho, spomenuté vektory cieľov sú zostrojené na osnove fundamentálnej časti, spoločnej pre všetky. Preto pravdepodobnosť tohto tvrdenia je vyššia vo vzťahu k zostave cieľov vektora, majúcich prvoradé priority, zavedené do fundamentálnej časti, determinovanej pamäte informačného zabezpečenia. Ale pri autonomizácii budú aj rozdiely v pravdepodobnostnej pamäti, adaptačnej časti, podmienené špecifikami tlaku prostredia v regiónoch a chybami interakcie s prostredím.
Stupeň osvojenia potenciálu rozvoja autonómnymi regiónmi „rovnakého veku“ je podobný, lebo rozdiely v ich vektoroch cieľov majú náhodný charakter a sú podriadené jedným a tým istým pravdepodobnostným predurčenostiam. Informačná výmena medzi regiónmi a hierarchicky vyššie riadenie, pri ich skúmaní v dostatočne dlhom časovom intervale, pravdepodobnostne predurčujú vyrovnávanie kvality riadenia v regiónoch a spriemerovanie chybovosti vektorov cieľov regionálnych centier riadenia v súlade s celosupersystémovou mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením. Z tohto dôvodu činnosť regionálnych centier v koncentrácii riadenia plynie so striedavým úspechom. Pokiaľ proces prebieha týmto spôsobom, tak líder – koncentrátor riadenia, udržateľný počas celého časového intervalu, nevzniká.
Rôznorodosť do tohto procesu vnáša strata riadenia akéhokoľvek centra z vnútorných príčin regiónu, z ktorých hlavnou je vyčerpanie rezervy udržateľnosti ohľadom hĺbky zhody (identičnosti) vektorov cieľov v systéme „hierarchicky vyššie riadenie - regionálny združený intelekt (centrum riadenia) – na neho naviazané hierarchie štruktúr regiónu“. Toto - to je kríza konceptuálne neurčitého riadenia.
Hierarchicky Najvyššie riadenie sa od obyčajného vonkajšieho riadenia odlišuje tým, že z jeho uhla pohľadu je účelné odstránenie defektov v hierarchicky nižších vektoroch cieľov. Avšak na spodku (v hierarchii)* môže sloboda intelektov zájsť tak ďaleko, že pomoc Zhora bude odvrhnutá buď ako nepriateľská voči miestnemu (lokálnemu) subjektivizmu, alebo ako nerozpoznaná, nezodpovedajúca vlastným vektorom cieľov. V tejto situácii prichádza k strate riadenia, hoci kríza konceptuálne neurčitého riadenia by mohla byť prekonaná a prežitá v prípade prijatia pomoci Zhora.
Je pochopiteľné, že strata riadenia vzniká v regiónoch dôsledkom narušenia cirkulácie informácie v hierarchii ich vnútorných štruktúr. Následkom toho sa brzdia (v porovnaní s objektívne nevyhnutným tempom) procesy odstraňovania porúch v množstve vektorov cieľov a procesy zlaďovania množstva koncepcií riadenia rôznych hierarchických úrovní vo vnútornej organizácii regiónu. Takáto informačná uzavretosť, vznikajúca v rámci supersystému, narúša procesy priameho a spätného zobrazenia[126] - celovesmírneho faktora, zabezpečujúceho dolaďovanie čiastkových vektorov cieľov a procesov riadenia pod ich objemnejšie (a) hierarchicky vyššie až do Najvyššieho.
Je očividné, že sú možné dve hlavné metódy koncentrácie riadenia regionálnych centier v supersystémoch.
PRVÁ. Zničenie riadenia podľa plnej funkcie v konkurenčných regiónoch a pohltenie ich úlomkov. Sprevádza ho potlačenie procesu vytvorenia zborového intelektu a ako dôsledok v perspektíve nekompromisný antagonizmus s celou hierarchiou vyššieho riadenia.
Podrobne rozpíšuc plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu, je možné nájsť množstvo prostriedkov jej zničenia, zameraných na:
· potlačenie a zničenie súborného intelektu, skomolenie informačného zabezpečenia jeho činnosti, vyvolávajúce konfliktné riadenie v rámci regiónu a (alebo) konceptuálne neurčité riadenie v ňom;
· bezprostredné prevzatie priamych a spätných väzieb v obvode riadenia cez konkurentom nekontrolované hierarchické úrovne v objektívne vzniknuvšom jeho systéme riadenia;
· cieľavedomé vytvorenie a zavedenie takýchto regiónmi nekontrolovaných úrovní v ich organizácii, t.j. vytvorenie prenikajúcej regionálnej periférie centra iného regiónu alebo medziregionálneho centra, interagujúceho s niekoľkými regiónami bez príslušnosti ku ktorémukoľvek z nich;
· zničenie štruktúr riadenia, ich elementárnej bázy a nosičov informačno-algoritmického zabezpečenia atď.
Keď ktorékoľvek z regionálnych centier riadenia zavedie do svojho objektívneho vektora cieľov ako prvú prioritu:
v každom prípade koncentrovať riadenie v supersystéme bez ohľadu na čokoľvek, lebo TENTO cieľ ospravedlňuje (svätí)* prostriedky jeho dosiahnutia,
— tak vzniká vodca – koncentrátor riadenia.
Informačno-algoritmické zasahovanie s použitím cudzích systémov kódovania v podmienkach informačnej uzavretosti štruktúry, uskutočňujúcej toto zasahovanie, skúmané v dlhšom časovom intervale, sa ukazuje byť očividne najviac efektívnym. A toto je videné ako líderstvo v koncentrácii riadenia. Avšak líder je odsúdený zahynúť po „pôrode“, keďže ním porodená štruktúra–koncentrátor, cez ktorú vplýva na druhých, sa informačno-algoritmicky uzatvára aj vo vzťahu k nemu samému. Táto štruktúra-koncentrátor vytvára systém riadenia, ktorého centrum získava plnú funkciu riadenia takisto na úrovni celosupersystémového významu a ktorého periféria preniká do všetkých regiónov.
Tento medziregionálny systém má tendenciu zhromažďovať a skrývať informácie, načerpané – ním získané vo všetkých vzájomne si konkurujúcich regiónoch. Dôsledkom je, že postupom času sa jeho skúsenosť v procese fungovania v minimálnej miere odlišuje od skúsenosti celkového supersystému, zahŕňajúceho regióny. Okrem toho, v porovnaní s regiónmi, vystavenými spracúvaniu (manipulácii, ovplyvňovaniu)* medziregionálnym centrom, je jeho vlastná kultúra činnosti v najmenšej miere zasiahnutá poruchami rôzneho druhu (samozrejme, ak by sme nebrali do úvahy otázku o počiatočnej poruchovosti takého spôsobu koncentrácie riadenia a ním vytváranej sekundárnej poruchovosti osobitného druhu).
Toto stavia centrum riadenia medziregionálneho systému nad všetky regióny, ale región líder-koncentrátor tým samým klesá významom na úroveň všetkých ostatných regiónov. Ďalej medziregionálne centrum dáva pozor – si chráni svoj monopol na vykonávanie plnej funkcie riadenia na úrovni celosupersystémového významu všade tam, kam len prenikne jeho periféria. Koncentrácia riadenia v supersystéme pod jeho vedením vyzerá v dlhodom časovom intervale ako rozloženie regionálneho autonómneho riadenia podľa plnej funkcie celosupersystémového významu a pohltenie úlomkov, zbavených takéhoto riadenia, konglomerátom s následným nepripustením znovuzrodenia samoriadenia v regiónoch podľa plnej funkcie na úrovni celosupersystémového významu.
Následkom takých udalostí sa v supersystéme rozširuje medziregionálny konglomerát, pre ktorý sú charakteristické nasledovnéhlavné špecifiká:
· medziregionálne centrum riadenia získava kolosálnu rezervu udržateľnosti v porovnaní s každým z ostatných centier riadenia v konglomeráte;
· rezerva udržateľnosti procesov riadenia každého centra riadenia, kontrolovaného medziregionálnym je mizivá a je nastavovaná medziregionálnym centrom riadenia.
Základom toho je viac alebo menej efektívna realizácia jeho monopolu na plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu a chronologicky dlhodobá neinformovanosť ním kontrolovaných centier (t.j. krátka a ohraničená pamäť a nechránenosť ich okruhov riadenia pred ovplyvňovaním cez nimi nekontrolované a nerozpoznané (neidentifikované) kanály informačnej výmeny, štruktúry, úrovne ich hierarchie, atď.).
· združený intelekt medziregionálneho centra vymieňa potenciál súborného intelektu ním kontrolovaných regiónov (podvrhuje seba namiesto neho)*;
· periféria medziregionálneho centra v prípade nevyhnutnosti vystupuje ako generátor autosynchronizácie v bezštruktúrnom riadení.
Celkový systém vzájomnej vloženosti - medziregionálne centrum a a ním kontrolovaná periféria regiónov - je riadený ako celok v dôsledku takmer plnej podriadenosti každého regiónu a jeho štruktúr konglomerátu ako celku. Avšak rezerva udržateľnosti riadenia konglomerátu, ako „ucelenosti“, je oveľa nižšia ako potenciálne možná v dôsledku zaťaženia čiastkových vektorov cieľov v konglomeráte mnohými chybami (obzvlášť pri porovnaní s hierarchicky Najvyšším vektorom cieľov vo vzťahu k supersystému). Podpora chybovosti vektorov cieľov v kedysi autonómnych regiónoch je základom - princípom vlády medziregionálneho centra. Celková nízkosť hĺbky zhody vektorov cieľov potenciálne hrozí konfliktami samoriadenia a vyžaduje vynaloženie zdrojov konglomerátu na ohraničenie samoriadenia na nižších hierarchických úrovniach a potláčanie rušivých procesov konfliktných samoriadení. Z týchto dôvodov je celková úroveň kvality riadenia supersystému ako celku nízka, aj keď proces koncentrácie riadenia plynie udržateľne, ale osvojenie potenciálu rozvoja sa umelo zdržiava do momentu ukončenia koncentrácie riadenia.
Na stratu riadenia v konglomeráte je nutný vplyv dostatočne silného faktora na jeho regióny, na ktorého frekvenčné parametre je reakcia neefektívna (alebo nemožná) v dôsledku nízkej rýchlosti - pružnosti konania medziregionálneho centra v nastavení pre riadenie nevyhnutnej hĺbky zhody vektorov cieľov v konglomeráte. Napriek tomu je takáto strata riadenia zvratná za podmienky, že v supersystéme neexistuje iné centrum riadenia celosupersystémového významu podľa plnej funkcie riadenia. T.j. neexistuje konkurent, pripravený v ľubovoľnom momente podchytiť riadenie od konglomerátu odštiepených úlomkov, keďže samotné úlomky v momente vystúpenia z konglomerátu nie sú schopné byť nositeľmi plnej funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni.
No, k tomuto rozpadu a zjednoteniu úlomkov, ako spôsobu koncentrácie riadenia, existuje objektívna alternatíva. Je možná DRUHÁ cesta uskutočnenia koncentrácie riadenia – predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie[127]. Centrum–líder, predbehnuvší vo vývoji nejakých konkurentov alebo chystajúci sa vyjsť, raz a navždy, z konkurenčného stavu s nimi, identifikuje ich a aj svoje objektívne a potenciálne vektory cieľov. Zahŕňa do svojho informačno-algoritmického vybavenia modely správania konkurentov, a takým spôsobom informačno-algoritmicky pohlcuje ich štruktúrne a bezštruktúrne riadenie. Na ceste ich samostatného objektívneho rozvoja v matrici možností on predchádzajúco rozvíja svoju činnosť tak, aby „konkurenti“, dosiahnúc príslušnú úroveň rozvoja, sa sami zapájali do jeho činnosti.
Takto on viaže na seba štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom ich centrá riadenia a celý čas sa snaží о zavedenie a podporu maximálnej hĺbky zhody vektorov cieľov u seba a u „konkurentov“, ktorých on informačno-algoritmicky objíme - obsiahne a začlení do seba.
Toto postupom času vedie k zhodnému nekonfliktnému riadeniu, uskutočňovanému rôznymi centrami bez zničenia regionálneho riadenia, štruktúr, infraštruktúr a elementárnej základne konkurentov. Líder, koncentrátor riadenia, predstihujúco – predbiehajúco - predikčne buduje štruktúry a infraštruktúry, ktoré v budúcnosti bude využívať i on i akoby ním „pohltení“ konkurenti.
V najdokonalejšej forme sa pri predchádzajúcom vpisovaní - predikčnom začleňovaní každé konanie konkurenta alebo protivníka nevníma začleňujúcou (integrujúcou) stranou ako ujma – škoda, ale ako prínos s nejakým pozitívnym efektom.
Predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie je postavené na princípe:
Cieľ ospravedlňujÚ prostriedky, čiže:Účel svätiA prostriedky.
V tomto „U/A“ je celý rozdiel: chybný cieľ je len okamih – krátka epizóda v dlhom procese používania bezchybných prostriedkov, na rozdiel od ničenia, kde zámerne zlé, nemravné prostriedky poškvrňujú blahý - prospešný cieľ.
Predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie v porovnanís deštrukciou kvôli integrácii úlomkov vytvára hierarchiu štruktúr s minimálnym množstvom chýb v celej jej množine vektorov cieľov. Predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie sprevádza aj tendencia formovania súborného intelektu. V procese predchádzajúceho vpisovania - predikčného začleňovania sa vytvára mnohoregionálny blok, majúci kolosálnu rezervu udržateľnosti z pohľadu hĺbky zhody objektívnych a potenciálnych vektorov cieľov v celom jeho množstve vektorov v porovnaní s konglomerátom, riadeným medziregionálnym centrom.
Okrem mnohoregionánych blokov sa môžu v supersystéme objaviť regióny, vyvíjajúce sa dlhodobo v informačnej izolácii od ostatného supersystému. Izolovaný samostatný rozvoj v takýchto podmienkach zbližuje, „spokrvňuje“ izolovaný región a blok. Oni (spolu i jednotlivo) majú väčšiu rezervu udržateľnosti riadenia vzhľadom na hĺbku zhody vektorov cieľov.
Koncentrácia riadenia môže v supersystéme v niektorých etapách osvojenia svojho potenciálu rozvoja ísť dvoma cestami súčasne. Niektoré riadiace centrá v supersystéme sa na nej objektívne viac prikláňajú k predchádzajúcemu vpisovaniu - predikčnému začleňovaniu, a druhé k ničeniu riadenia konkurentov a pohlcovaniu úlomkov.
Preto v niektorej etape procesu koncentrácie riadenia supersystému, objímajúceho - obsahujúceho regióny, je pravdepodobný stret – zrážka medziregionálneho konglomerátu a mnohoregionálneho bloku. Výsledok takéhoto stretu je určený nie celkovou silou - kapacitou zdrojov každej z konfliktných strán, ale subjektívnym faktorom, zviazaným hlavne s blokom.
Blok má objektívnu prevahu nad konglomerátom v rezerve udržateľnosti procesov v bloku, podmienenou väčšou hĺbkou zhody objektívnych a subjektívnych vektorov cieľov.
Avšak subjektívny vektor cieľov centra riadenia bloku (centra vydelivšieho sa v bloku) sa môže stať aj antagonistickým k jeho objektívnemu aj potenciálnemu vektoru cieľov, predovšetkým v dôsledku informačno-algoritmickej agresie medziregionálneho centra cez centrom bloku nekontrolované okruhy riadenia.
Z tohto dôvodu nie je blok zaistený pred zničením svojho centra riadenia, celoblokových štruktúr a infraštruktúry počas informačnej agresie medziregionálneho centra.
Ale pred následkami takejto agresie nie je zaistené ani medziregionálne centrum, lebo spolu s elementárnymi zdrojmi bloku a jeho úlomkami integruje do seba aj celý súbor procesov, objektívne plynúcich v bloku, podriadených objektívnemu vektoru cieľov bloku. Keďže objektívne vektory cieľov bloku majú krajne nízku chybovosť, tak integrácia bloku do konglomerátu vyžaduje v dostatočne krátkom termíne vniesť - infiltrovať chyby do objektívnych vektorov cieľov bloku. Nato je potrebné: zastaviť činnosť vnútroblokových faktorov odstraňovania chýb vo vektoroch cieľov; a rozpoznať cieľové vektory, vládnuce v bloku, keďže zavedenie – infiltráciu chýb je nutné vykonať v čo najkratšom čase a cielene.
Avšak chápanie objektívneho vektora cieľov bloku v jeho súvzťažnosti s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia až do hierarchicky Najvyššieho je vec subjektívna a neľahká dokonca aj pre centrum riadenia bloku, a nieto ešte pre centrum riadenia kongomerátu.
To jest, pri chápaní sú možné chyby, z ktorých najťažšou je chápanie bloku ako konglomerátu, podobného vlastnému. Inými slovami, najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť vektor chyby riadenia vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu, t.j. potenciálový vektor cieľov bloku. Neidentifikovanie (nerozpoznanie) vektora chyby riadenia pohlcovaného systému je základom nepredpovedateľnosti následkov pohltenia, t.j. pravdepodobnostná predurčenosť katastrofického riešenia neurčitostí vo vlastnom riadení konglomerátu.
Druhá strana identifikácie vektorov cieľov je spätá s časovou tiesňou, v ktorom sa nachádza medziregionálne centrum v procese integrácie dostatočne rozsiahleho bloku do konglomerátu. Vec je v tom, že pokiaľ bol blok riadený svojim riadiacim centrom, bolo možné dostatočne presne rozpoznať objektívny celoblokový vektor cieľov i subjektívny vektor cieľov bloku, no najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť potenciálový vektor cieľov bloku, obsahujúci reálne možnosti, nevyužívané jeho riadiacim centrom zo subjektívnych príčin.
Ciele vo vektoroch sú vždy zviazané s objektívnymi procesmi veľkého frekvenčného rozptylu. Nízkofrekvenčné kmitavé procesy v prírode sú väčšinou energeticky náročnejšie, ako s nimi rovnakokvalitatívne vysokofrekvenčné procesy a postupom času pohlcujú energiu a algoritmiku vysokofrekvenčných. Okrem toho, s vysokofrekvenčným procesom môže byť informačno-algoritmicky zviazaný nízkofrekvenčný proces, „obrusujúci“ plynulou krivkou maximá alebo minimá vysokofrekvenčného. Takým príkladom je. amplitúdová modulácia zvukového rádiovysielania[128].
Reakcia bloku na pokus - snahu o jeho integráciu do konglomerátu prebieha vo všetkých frekvenčných pásmach vzájomnej interakcie. Identifikácia nízkofrekvenčných procesov (nesúcich veľkú energiu) a procesov–ohýbajúcich (modulátorov)* vyžaduje veľa času, ktorého v časovej tiesni niet. Alebo vyžaduje obrátiť sa na štruktúry vonkajšieho riadenia, ktoré dlhodobo skúmali - sledovali blok a možno taktiež boli účastní v jeho riadení a majú svoje vlastné plány do budúcna vo vzťahu i k bloku, i ku konglomerátu. Pritom je to o to zložitejšie, že sa aktivizujú procesy, späté s potenciálovým vektorom cieľov bloku, ktorých intenzita bola zanedbateľná do začiatku integrácie bloku do konglomerátu (vlastne dôsledkom toho sa pokus pohltenia bloku konglomerátom aj stáva možným).
O týchto procesoch má najlepšiu predstavu nie jednoducho vonkajšie, ale iba hierarchicky Najvyššie (vo vzťahu k supersystému) riadenie, ktorému sa medziregionálne centrum dosiaľ protiví - vzdoruje.
Avšak hĺbka zhody cieľového vektora hierarchicky vyššieho riadenia a objektívneho vektora cieľov bloku je kvôli pevnosti zostrojenia bloku metódou predchádzajúceho vpisovania - predikčného začleňovania hlbšia, ako u medziregionálneho centra. Je to kvôli tomu, že na rozdiel od bloku, vybudovanie konglomerátu predpokladá aj antagonizáciu fundamentálnej a adaptačnej časti informačnej výbavy. Preto podpora bloku Zhora je viac pravdepodobná, ako podpora konglomerátu.
Rozsiahlosť vektorov cieľov bloku; mnohonásobné duplikovanie bez inverzií a antagonizmov jedných a tých istých cieľov v rôznych čiastkových vektoroch cieľov rôznych fragmentov bloku, vytvárajúcich sa počas celého času existencie bloku, porovnateľného s časom vzniku autonómnych regiónov a medziregionálneho centra v supersystéme; subjektivizmus vnímania vektora cieľov zo strany medziregionálneho centra; činnosť faktorov obnovy autonómneho centra riadenia bloku podľa plnej funkcie (alebo niekoľkých centier, uskutočňujúcich v ňom paralelné riadenie a dosahujúcich zhodu riadenia, vychádzajúceho z každého z nich); pravdepodobnostná predurčenosť vyriešenia nekompromisného konfliktu medziregionálneho centra s hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením – to medziregionálne centrum negarantuje po pravdepodobnej obnove riadenia v bloku podľa plnej funkcie, pritom s vyššou kvalitou a rezervou udržateľnosti riadenia, než predtým. Po tomto môže nasledovať efektívne včlenenie konglomerátu do bloku vďaka nízkej rezerve udržateľnosti periférie konglomerátu z hľadiska hĺbky zhody vektorov cieľov, lebo obnova riadenia bloku je podľa všetkého sprevádzaná rozpoznaním (identifikáciou) príčin straty riadenia v ňom, t.j. agresia medziregionálneho centra prestáva byť pre blok tajomstvom. Je to o to viac pravdivé, ak súborný intelekt bloku je agresiou konglomerátu už prebudený a jeho činnosť sa reálne prejavuje hoc len ako záblesky, ak nie ako neprerušovaný udržateľný proces.
Ak však k začiatku pohlcovania bloku konglomerátom v bloku už udržateľne funguje súborný intelekt, stanuvší sa novým ohnivkom - článkom v hierarchicky vyššom riadení vo vzťahu k elementom supersystému, tak je konglomerát proste odsúdený, lebo:
1.po prvé, zborový intelekt bloku má garantovanú hierarchicky vyššiu podporu;
2.po druhé, ľubovoľný zborový intelekt je sám o sebe mocnejší, ako združenie intelektu konglomerátu, pokúšajúce sa vymeniť - seba podsunúť za súborný intelekt bloku.
Porovnanie výkonnosti a zdrojových rezerv bloku a konglomerátu v tejto situácii nebude hrať úlohu, lebo strata riadenia v konglomeráte má pravdepodobnostne predurčene charakter stroskotania - kolapsu riadenia, a od konglomerátu odštiepený región objektívne potrebuje realizáciu plnej funkcie riadenia celosupersystémového významu, k uskutočňovaniu ktorej je on sám v momente odklonu nespôsobilý, a blok ju môže poskytnúť. Nakoľko chybovosť vektorov cieľov v regiónoch konglomerátu je udržiavaná umelo, tak na zvýšenie rezervy udržateľnosti riadenia regiónov, začlenených do bloku, stačí centru bloku ako minimum nebrzdiť celosupersystémové faktory odstraňovania defektov v ich vektoroch cieľov a ako maximum - cieľavedome odstraňovať v regiónoch rozpoznané defekty.
Postup - konanie bloku vo vzťahu k regiónom konglomerátu je tým istým postupom, ktorý bude nútené podniknúť aj samotné medziregionálne centrum riadenia na svoju záchranu v konflikte s hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením, predpokladajúcim osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému. Preto vo svojom konaní, uskutočňujúc predchádzajúce vpisovanie – predikčné začleňovanie, blok neprotirečí tendenciám osvojenia potenciálu rozvoja. Ale konanie medziregionálneho centra v minulosti i v perspektíve protirečí tejto tendencii. To sa prejavuje v predchádzajúcom vpisovaní - predikčnom začleňovaní - vkladaní vysokofrekvenčných procesov do nízkofrekvenčných. Ak sa to nerobí, tak vysokofrekvenčné, nevložené procesy zrodia ich modulujúce (objímajúce) neriadené nízkofrekvenčné procesy, čo ústi do neorganizovanej erupcie - spontánneho výronu energie so sprievodným zničením štruktúr supersystému, jeho elementárnej bázy a stratou jeho informácií. Vyzerá to ako kolaps riadenia a vo svojej podstate je variantou katastrofického riešenia neurčitostí v dôsledku chybovosti v riešení úloh o predpovedateľnosti správania sa (alebo vzdania sa riešenia takej úlohy).
Aby sa tomuto vyhlo, musí proces riadenia prebiehať v súlade s hierarchicky Najvyšším riadením. Je teda nutné Ho vedieť rozpoznať v množstve informačných tokov proste vonkajšieho riadeniavo vzťahu k supersystému a nie zavrhovať jeho upozornenia, ktorých účelnosť môže aj byť nejasná na úrovni informovanosti supersystému.
Vo vzťahu k spoločenstvu, skúmanému ako supersystém, to znamená, že algoritmika predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania sa má rozvíjať orientovaním sa na prechod k Človečiemu typu stroja psychiky ako k jedinému normálnemu pre ľudí. V takom prípade je najefektívnejšia v zmysle dosiahnutia cieľov a nezvratnosti výsledkov, lebo sa rozvíja v riečisku Božieho Zámeru - Prozreteľnosti a za priamej i sprostredkovanej podpory hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením.
Avšak aj nositelia démonického typu stroja psychiky môžu v svojom rozvoji dosiahnuť uskutočnenie koncentrácie riadenia metódou predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania. Ale aj v tomto prípade budú u nich nevyhnutné konflikty s hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením jak pri uskutočňovaní riadenia v rámci ich autonómneho regionu supersystému, tak aj za jeho hranicami v rámci celkového supersystému. Pri rozvíjaní algoritmiky predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania na osnove démonického typu stroja psychiky, pri jej nesporne vyššej efektivite, než u algoritmiky rozvrátenia a pohlcovania úlomkov, bude nevyhnutne viesť k stroskotaniu riadenia, vrhnúc jej prívržencov do katastrofy, z ktorej niet východiska, alebo postaviac ich na hranu takejto katastrofy.
Vec sa má tak, že rozbitie autonómnych regiónov a formovanie konglomerátu je očividnejšie – ľahšie rozpoznateľné a menšie zlo, než formovanie bloku metódou predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania na osnove deamonického typu stroja psychiky. Vďaka nízkej kvalite riadenia v konglomeráte a nízkej rezerve udržateľnosti riadenia v ňom je ľahšie prejsť od konglomerátu k bloku a celostnému supersystému, v ktorých vládne Človečí typ stroja psychiky, ako prejsť k uvedenému bloku od bloku, v ktorom vládne démonický typ stroja psychiky.[129]
Pritom pohltenia bloku konglomerátom môžu byť sprevádzané pokusom nanútiť bloku konglomerátne stereotypy rozpoznávania vo vzťahu k celkovému supersystému hierarchicky vyššieho riadenia. Úspešnosť tohto pokusu závisí od vektora cieľov a udržateľnosti procesu hierarchicky vyššieho riadenia, spoločného vo vzťahu k bloku i konglomerátu a konkrétne - čo ono na danej etape uprednostní:
· urýchlenú koncentráciu riadenia zo strany konglomerátu, a potom zvrhnúť štruktúry jeho riadenia;
· formovanie súborného intelektu v bloku s pohltením konglomerátu do bloku pred zavŕšením koncentrácie riadenia podľa konglomerátno-medziregionálneho spôsobu;
· učenie súborného intelektu bloku dobru na príklade agresie konglomerátu.
Celkovo však počas osvojovania potenciálu rozvoja supersystému prebieha proces vytesnenia primitívnych schém riadenia rozvinutejšími, zabezpečujúcimi vyššiu kvalitu riadenia v zmysle uvoľňovania zdrojov. Pritom sa štruktúrne a bezštruktúrne riadenia stávajú nerozoznateľnými.
Už sme predtým preukázali, že aktuálne elementárne rezervy udržateľnosti supersystému, a tak aj jeho produktivita, sú tým vyššie, čím menej sa informačný stav pamäte elementov v procese ich fungovania líši od celkovej skúsenosti pamäte supersystému, nahromadenej za celé obdobie jeho existencie v danom prostredí. K tomu môžno doplniť: a čím rýchlejšie sú každému z elementov v procese jeho činnosti dostupné voľné intelektuálne zdroje supersystému.To predpokladá vysokú rýchlosť a priepustnosť kanálov informačnej výmeny medzi elementami vo vzťahu k času, nevyhnutnému pre elementy na obsluhu čiastkového cieľa, stojaceho pred každým z nich.
Používanie vonkajšej informácie, presahujúcej hranice možností vlastného informačného zabezpečenia elementu, musí pravdepodobnostne predurčovať vyššiu kvalitu jeho činnosti, ako jej ignorácia. Konkrétne z tohto dôvodu znečisťovanie informačného prostredia supersystému lživou informáciou zodpovedá za rozpad celostného riadenia supersystému a je prostriedkom koncentrácie riadenia metódou rozpadu s následným pohltením úlomkov. Rozšírenie lživej informácie – dezinformácie, pri všetkom tom, niekedy umožňuje rýchlo odstraňovať určité priebežné chyby riadenia. Avšak ďalší vývoj procesov je následne sprevádzaný vznikom chýb riadenia, vyvolaných práve touto lživou informáciou, ktorá zo supersystému nikam nemizne a v niektorej etape sa stáva základom chybného riadenia pri vybratí tejto dezinformácie z pamäte.
Konkrétne z tohto dôvodu niet rozdielu v spoločnosti medzi lžou zo ziskuchtivosti a „milosrdnou“ lžou „na spasenie“, pretože to spoločnosť i nechápe i bezbožne klame. Okrem toho, „dobromyseľná“ nezištná lož jedného „pre spásu“ môže byť „vodou“ na mlyn ziskuchtivosti iného.
Preto, ak sa úmyselne lživá informácia rozširuje v supersystéme, tak sa ňou zdržuje proces osvojenia jeho potenciálu, brzdí sa formovanie súborného intelektu a padá kvalita riadenia. A to vedie k otázke o udržateľnosti riadenia v podmienkach, keď do uzavretého systému je možný vstup nedôveryhodnej informácie, a takisto keď sa nedôveryhodná informácia skutočne do systému dostane.
Celú rôznorodosť procesov riadenia je možné porovnať s tromi typmi algoritmov kvality správania sa uzavretého systému.
Vo všetkých nižšie skúmaných prípadoch sa jedná o riadenie podľa plnej funkcie, v už predchádzajúcich kapitolách definovanom zmysle tohto termínu.
PRVÝ typ algoritmov vypracovania riadiaceho riešenia je znázornený na obr. 1
Vstupný informačný tok (vonkajšie a vnútorné informačné väzby) prichádza do prevodníka - transformátora, kde sa na základe momentálne prebiehajúcej informácie vypracováva priebežné riešenie. To je následne predávané výkonným orgánom.
Sú možné také varianty zoskupenia - skombinovania vstupného toku informácií a charakteristík prevodníka – transformátora informácií, vypracuvajúceho riadiace riešenie, v dôsledku ktorých sa týmto spôsobom „samoriadiaci“ systém skutočne javí byť riadeným z vonku, ak niekto do jeho vstupu vovedie zodpovedajúci informačný tok, predvídajúc reakciu prevodníka – transformátora na každú z jeho variánt.
Ale aj keď takého riadenia z vonku niet, tak systém, neprestajne reagujúc na momentálnosť a podriaďujúc priebežnej momentálnosti takmer všetky svoje zdroje, nie je v stave udržateľne sa orientovať na dlhodobú perspektívu a, ako následok, pracovať na jej realizácii.
Nato, aby sme sa udržateľne orientovali na dlhodobú perspektívu a udržateľne pracovali na jej dosiahnutí, je nevyhnutné si túto zadefinovanú perspektívu pamätať - uvedomovať v každom okamihu spracovania momentálne prichádzajúcej informácie v procese vypracovania a uskutočnenia riadiaceho riešenia.
Ak je to dosiahnuté, tak riadenie prebieha podľa algoritmov druhého a tretieho typu.
DRUHÝ typ algoritmov riadenia je zobrazený na obr. 2.
Vstupný tok informácií, vnikajúc do systému, sa predovšetkým ukladá do jeho pamäte. Prevodník – transformátor informácie, vypracovávajúci riadiace riešenie, uskutočňuje výber informácií z pamäte, porovnávajúc pamäťou nahromadené informácie s neprestajne prichádzajúcou informáciou. Riadiace riešenie sa v podstate vypracováva na základe celej informácie pamäte, následkom čoho si systém zachováva v riadení udržateľnú orientáciu na ciele dlhodobej perspektívy. Je schopný ich dosiahnuť preto, lebo nestráca dlhodobé ciele v procese vypracovania a uskutočnenia riadiacich riešení v toku aktuálnej informácie. Odfiltrovávajúc na základe informácie pamäte strategické riadenie destabilizujúcu vysokofrekvenčnú zložku všemožného „zmätku“, systém, podriaďujúc sa jej s algoritmami prvého typu, stráca ciele dlhodobej perspektívy a v procese riadenia sa od nich odkláňa. Riadiac „v duchu“ algoritmiky tretieho typu si systém zachová udržateľnosť svojej práce.
Jednako len, pri priamom ukladaní prichádzajúcej aktuálnej informácie do pamäte je možné napadnutie obsahu pamäte a jej štruktúrnej organizácie. Svojim charakterom je analogické napadnutiu počítačovými vírusmi adresárového systému pevného disku a informácií, uložených v adresároch. Oni (vírusy, červy, trójske kone)* môžu zasahovať jak databázy, tak aj algoritmy, na osnove ktorých prevodník - transformátor informácií vypracováva riadiace riešenie.
Inými slovami – je nevyhnutná ochrana pamäte, z ktorej prevodník – transformátor čerpá nevyhnutnú informáciu v procese vypracovania riadiaceho riešenia. To nás privádza k algoritmu tretieho typu.
TRETÍ typ algoritmov riadenia je zobrazený na obr.3.
V ňom všetko prebieha, ako v druhom type, ale pred uložením do pamäte prechádza vstupný tok informácie cez bezpečnostný algoritmus. Ten rozpoznáva nedôveryhodnú a podozrivú informáciu, vrátane pokusu o priame a nepriame (sprostredkované) riadenie zvonku. Prechod cez bezpečnostný algoritmus je kvôli tomu, aby sa vypracovanie riadiaceho riešenia zakladalo iba na informácii, vyhodnotenej ako spoľahlivá. V tých prípadoch, keď vznikajú ťažkosti s určením kvality informácie, algoritmus - strážca pamäte – ju umiestni do špecializovanej oblasti pamäte, znázornenej na obrázku 3 obdĺžnikom s názvom „Karanténa“, pre následné vyjasnenie dôveryhodnosti. Algoritmus, znázornený na obr. 3, predpokladá, že obdĺžnik s názvom „Transformátor (menič) informácie“ má v systéme najvyššie právomoci. Preto môže premiestňovať informacie z „Karantény“ do oblasti normálnej „Pamäte“ a meniť „Bezpečnostný algoritmus“ podľa miery nahromadenia skúsenosti systému s prostredím. To vyžaduje v procese riadenia prehodnotenie obsahu pamäte podľa kategórií „dôveryhodné“, „lživé“, „podozrivé“, „neurčené“.
Do očí bijúci rozdiel v správaní sa systémov, riadiacich sa na princípe algoritmov prvého typu a algoritmov druhého a tretieho typu, je v tom, že zmena vstupného informačného toku v algoritmike prvého typu vyvoláva okamžitú (vo vzťahu k rýchlosti reakcie „Prevodníka – transformátora informácie“) zmenu riadenia. A v algoritmoch druhého a tretieho typu zmena vstupného informačného toku nemusí vôbec vyvolať nejakú viditeľnú zmenu riadenia, alebo môže vyvolať zmeny v riadení až po nejakom, niekedy veľmi dlhom čase. Ak sa však do algoritmu vypracovania riadiaceho riešenia zapojí prognóza správania sa systému (použije sa schéma „prediktor-korektor“), tak zmena riadenia môže predbiehať zmenu toku vstupnej informácie (konať v predstihu)*. Jednako len, nehľadiac na túto navonok bezrozdielnosť v správaní sa systému vo vzťahu k vstupnému toku informácií, v algoritmoch druhého a tretieho typu sa vstupná informácia neignoruje. Pri ich porovnaní s algoritmikou prvého typu sa v nich informácia spracováva inak: tak, aby bola podriadená dosiahnutiu cieľov dlhodobej perspektívy alebo, aby sa na jej základe ukázala nemožnosť dosiahnutia predtým systémom pre jeho riadenie určenej perspektívy[130].
Algoritmy tretieho typu zo skupiny popísaných majú najvyššiu odolnosť proti poruchám jak voči vysokofrekvenčným šumom prostredia a vlastným šumom systému, tak aj voči snahám riadenia systému zvonku, zameraných na podriadenie si riadenia na základe konania jeho vlastného prevodníka – transformátora informácií alebo na jeho vylúčenie z procesu riadenia.
Vynútenosť prechodu v riadení od algoritmu tretieho typu k algoritmu prvého typu pod tlakom okolností musí byť posudzovaná ako mimoriadna udalosť - výnimočný stav, havarijný režim riadenia, v ktorom prvoradou úlohou riadenia je odhalenie vnútorných rezerv systému a rezerv vonkajších okolností. Ich využitie umožňuje obnoviť normálne riadenie podľa algoritmiky tretieho typu.
Iba toto umožňuje vytvoriť rezervu udržateľnosti systému, udržiavajúc počas nejakého obdobia riadenie podľa algoritmov prvého typu. Pri principiálnom odmietaní prechodu od algoritmov riadenia prvého typu k algoritmom riadenia tretieho typu, sa rezerva udržateľnosti systému neodvratne vyčerpáva. V podstate takáto stratégia riadenia je garantovaným privodením neodvratnej katastrofy v budúcnosti. Táto stratégia pomerne často nachádza svoje vyjadrenie vo verejne známej fráze: “Tu niet kedy dumať a diskutovať! – robiť treba: sami vidíte, aká situácia nastala.“ No pridržiavanie sa tejto stratégie (stratégie typu „Pracovať! Nerozmýšľať!“)* vedie k tomu, že katastrofa nevyhnutne nastupuje, ak sa okolnosti nezmenia samé od seba. No toto, jak je známe, nebýva, lebo okolnosti sa menia vplyvom nejakého riadenia.
Ak vyložene nedôveryhodná informácia sa v supersystéme nevyskytuje alebo v ňom vládnu algoritmy riadenia tretieho typu, ktorých efektívnosť je dostatočná, tak (v prípade osvojenia si potenciálu rýchlosti reakcie a priechodnosti kanálov informačnej výmeny) všetky štruktúry v hierarchickom rebríku - od elementu po supersystém - sa stávajú subjektívne neudržateľnými. Subjektívnu neudržateľnosť chápeme v tom zmysle, že ak štruktúra, nesúca nejakú informáciu a algoritmiku, sa stretáva s pre ňu neúmerným tlakom prostredia, tak vychádzajúc zo zvýšenia kvality riadenia celého supersystému, sa môže ukázať výhodnejšie prerozdeliť informačno-algoritmický náklad elementov supersystému. Toto je v moci iba súborného intelektu, silného vonkajšieho riadenia a hierarchicky Najvyššieho riadenia.
Keďže neurčené vonkajšie riadenie môže byť aj agresívne vo vzťahu k supersystému a jeho elementom, tak otázka rozlíšenia pôvodcov - zdrojov vonkajších informačných prúdov v procese samoriadenia supersystému je otázkou Číslo 1 vždy.