13.5. Vnútorné konflikty riadenia v supersystéme
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 21 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
13.5. Vnútorné konflikty riadenia v supersystéme
Vektory cieľov akumulujú - hromadia čiastkové ciele (ich nové komponenty) a stanovujú (menia) ich priority pod tlakom svojráznosti skúsenosti interakcie ich nosičov s prostredím. Vo vzťahu k vektorom cieľov možno definovať nasledujúce pojmy:
pod objektívnym vektorom cieľov sa v DVTR rozumie ten vektor cieľov, ktorý sa prejavuje v práci systému ako objektívna dannosť nezávisle od vyhlásení o obsahu a usporiadaní jeho vektora cieľov, ktoré môžu byť ohlásené jeho riadičmi (manažérmi), alebo zapísané v „inštrukciách“na jeho nastavenie a prevádzku[121];
potenciálny vektor cieľov, obsahujúci objektívne možnosti, nevyužívané zo subjektívnych príčin. Vo vzťahu k riadeniu zo strany Najvyššieho je potenciálny vektor cieľov jednou z častí vektora chýb samoriadenia v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, alebo potenciál, určený na využitie v budúcich etapách rozvoja supersystému;
identifikovaný (zistený pri pozorovaniach) vektor cieľov je obsahová časť objektívneho (alebo potenciálneho) vektora cieľov spolu s chybami identifikácie čiastkových cieľov a ich priorít. Tento pojem je čisto subjektívne zobrazenie objektívneho, avšak podmienené príslušnou úrovňou v hierarchii vzájomnej vloženosti riadenia;
autoidentifikovaný subjektívny vektor cieľov, vznikajúci v dôsledku snahy subjektu riadenia identifikovať svoj vlastný objektívny a (alebo) potenciálny vektor cieľov.
Intelekt je iba časťou informačného zabezpečenia (vybavenia) správania sa jeho nositeľa. Ak je informačné vybavenie organizované hierarchickým spôsobom, tak niektoré fragmenty celkového vektora cieľov môžu byť zafixované na rôznych úrovniach tejto hierarchie. Pritom sa v zložení celkového vektora cieľov môžu objaviť rôzne defekty (poruchy).
Jeden a ten istý čiastkový cieľ sa môže opakovať niekoľko krát v rôznych jeho (celkového vektora cieľov)* fragmentoch, zodpovedajúcich rôznym hierarchickým úrovniam organizácie informačného zabezpečenia. Dôsledkom toho v jeden a ten istý moment (interval) času bude mať jeden a ten istý cieľ rôzne priority v informačno-algoritmickom zabezpečení riadenia. Tento defekt budeme nazývať inverziou priorít.
Okrem neho môžu existovať antagonizmyjak jednotlivých cieľov, tak aj fragmentov vo vektoroch cieľov. Pod antagonizmami sa chápe prítomnosť v rovnakej priorite vzájomne nezlučiteľných, navzájom sa vylučujúcich čiastkových cieľov v jeden a ten istý moment (interval) času. Antagonizmy môžu byť objektívne, vyjadrujúce nezlučiteľnosť daného vektora cieľov s príčinno-dôsledkovými väzbami existencie všetkého v Stavbe sveta; a subjektívne - na rozdiel od objektívnych - nevyžadujúce od Boha zmenu prírodných zákonov.
Pri spojení niekoľkých elementov v supersystéme do štruktúry, z ktorých každý je nositeľom nejakého vektora cieľov, táto štruktúra spolu so svojou elementárnou bázou získava aj ich vektory cieľov. To je sprevádzané zrodením celkového vektora cieľov tejto štruktúry (alebo supersystému, či jeho fragmentu), ktorý je spojením množín čiastkových cieľov (na úrovni významu štruktúry ako celku[122]) zo všetkých vektorov do nej vchádzajúcich elementov a je podriadený novej spoločnej hierarchii priorít cieľov. Pritom celkový vektor cieľov nielenže dedí defektnosť vektorov cieľov, už existujúcich vo vektoroch cieľov elementov, tvoriacich štruktúru, ale môžu v ňom vznikať aj poruchy, podmienené nezlučiteľnosťou cieľov a ich priorít, zdedených od rozličných elementov.
Dva ľubovoľné vektory cieľov je možné navzájom porovnať, rozpoznávajúc zhodnosť ich čiastkových cieľov a následnosť ich priorít. Pojem hĺbka identity(zhody)dvoch (a viac) vektorov cieľov je založený na zhode usporiadania následnosti čiastkových cieľov, patriacich do vektorov (bez inverzií priorít), v jeden a ten istý časový okamih (alebo v jednom a tom istom časovom intervale) a neprítomnosti antagonizmov medzi nezhodujúcimi sa cieľmi vo vektoroch.
Za týchto podmienok je riadenie v princípe uskutočniteľné bezkonfliktným spôsobom (podľa cieľov a priorít) na osnove nejakej, všetkých účastníkov zahŕňajúcej, objemnejšej koncepcie riadenia v rámci hĺbky zhody ich vektorov cieľov. Inými slovami: hĺbka identity – zhody vektorov cieľov je rozmer priestoru parametrov, v ktorom je v princípe uskutočniteľné bezkonfliktné riadenie. Tento pojem sprevádza druhý pojem - rezerva udržateľnosti bezkonfliktného riadenia podľa hĺbky zhody vektorov cieľov.
Za hranicami hĺbky zhody vektorov cieľov môže riadenie (hoc iba v niektorých časových intervaloch, ak nie počas celej dĺžky trvania procesu) niesť vnútorne konfliktný, konceptuálne neurčitý charakter.
Dôsledkom hierarchičnosti čiastkových cieľov vo vektore je zjednotenie niekoľkých cieľových vektorov do spoločného nejednoznačné; môžu byť získané jak defektné spoločné vektory cieľov, tak aj spoločné vektory, majúce väčšiu hĺbku zhody s čiastkovými vektormi. Sila súborného intelektu, vznikajúceho pri informačnej výmene jeho elementov, jeho udržateľnosť a zdravie sú určované pri ostatných rovnakých podmienkach hĺbkou zhody súborného vektora cieľov, vznikajúceho z vektorov cieľov jeho účastníkov. Druhotný proces sa prejavuje v schopnosti elementov priviesť svoje vektory cieľov do súladu so súborným vektorom cieľov a vektorom cieľov vo vzťahu k supersystému hierarchicky vyššieho riadenia. Jeho udržateľnosť (a taktiež udržateľnosť riadenia supersystému) v časovom intervale bude určovaná hĺbkou zhody čiastočných, súborného a hierarchicky Najvyššieho (vo vzťahu k súbornému) vektorov cieľov.
Vo vzťahu ku každému z elementov v jeho vektore cieľov možno vyčleniť fragment, podmienený fundamentálnou časťou informačného zabezpečenia a fragment, podmienený adaptačnou časťou. Tieto dva fragmenty môžu byť taktiež porovnané podľa hĺbky zhody, ako dva jednotlivé vektory cieľov.
Informačná výmena na úrovni fundamentálnej časti, aj keď sama nevytvára súborný intelekt, môže tvoriť osnovu pre súborný intelekt pri informačnej výmene na úrovni adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia. Ale iba v prípade dostatočnej hĺbky zhody fundamentálneho a adaptačného fragmentu vektora cieľov, v súbornom intelekte zúčastnených elementov. Ak informačná výmena na úrovni fundamentálnej časti od začiatku vytvára súborný intelekt, tak na úrovni adaptačnej časti je možné zostrojenie ďalšej hierarchickej úrovne súborného intelektu.
Antagonizmus medzi fundamentálnym a adaptačným fragmentom je čiastkový prípad defektnosti vektorov cieľov. Môže zrodiť dva a viac antagonistických súborných intelektov v rámci jedného supersystému. Dôsledkom toho budú vznikať zlyhávania procesov samoriadenia v supersystéme, vedúce k jeho zániku, alebo k potrebe napojenia sa na proces samoriadenia supersystému hierarchicky vyššieho riadenia.
Takto sa javí súborný intelekt individuálnemu intelektu z pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Možno, že niekomu všetko to, tu povedané o súborných intelektoch, bude pripadať ako blúznenie - táraniny, no potom sa obráťte na ľubovoľného špecialistu v počítačovej technike - v oblasti IT. Aj primitívna sieť počítačov totiž svojimi možnosťami prevyšuje ľubovoľný z v nej zapojených počítačov a disponuje možnosťami, ktorými nedisponuje ani jeden z nich – to je tiež o intelektoch.
Pri dvojúrovňovej organizácii informačno-algoritmického zabezpečenia samoriadenia elementov môže časť kanálov informačnej výmeny medzi nimi viesť iba v hierarchickej úrovni adaptačnej časti informačného vybavenia. Okrem toho, z dôvodu neosvojenia potenciálu rozvoja informačno-algoritmického vybavenia, môžu byť zablokované jednotlivé oblasti a všetky kanály informačnej výmeny (alebo časť z nich) môžu mať ohraničený dosah a priepustnosť. Všetko to vedie k tomu, že supersystém, široko rozložený v prostredí, sa vo vzťahu k vplyvu nejakých faktorov (taktiež široko lokalizovaných, a tým rýchlejšie konajúcich) nedokáže správať ako jeden celok, a rozpadáva sa na nejaké množstvo regiónov. Tieto regióny sú kvôli týmto prvotným príčinám navzájom informačne izolované na úrovni adaptačnej časti informačného výstroja.
Tieto prvotné príčiny potiahnu za sebou príčiny druhotné: nekrytie - nesúlad systémov kódovania informácií na úrovni adaptačnej časti v rôznych regiónoch supersystému. V každom z takýchto autonómnych regiónov supersystému je pravdepodobnostne predurčený vznik štruktúry, nesúcej vo vzťahu k regiónu plnú funkciu riadenia ním ako jedným celkom.
Autonómne oblasti v supersystéme sú jednotky jednej a tej istej hierarchickej úrovne v poriadku vzájomnej vloženosti riadenia. Autonómne regióny obsahujú hierarchiu štruktúr od jednotlivého elementu až po regionálne centrum riadenia, predstavujúceho o sebe štruktúru, informačno-algoritmicky napojenú na vonkajšie alebo hierarchicky vyššie (objemnejšie) riadenie vo vzťahu k supersystému ako celku. Regionálne centrá majú s regiónom združený - spojený intelekt, uskutočňujúci vo vzťahu s ním plnú funkciu riadenia. Primerane tomu, môžu regióny mať rovnaký význam v poriadku vzájomnej vloženosti riadenia, ako aj supersystém ako celok, hoci niektoré autonómne regióny môžu byť vložené v druhých autonómnych regiónoch tak, že ich význam bude menší v porovnaní s významom supersystému ako celku.
Malý stupeň osvojenia potenciálu rozvoja (malá elementárna rezerva udržateľnosti regiónov) a ohraničenosť tempa rastu kvality riadenia v nich vytvára vnútro-supersystémový proces zapojeniaelementovsupersystému zvonkudo sféry činnosti centra riadenia autonómnych regiónov[123]. To je do istého stupňa ekvivalentné navýšeniu elementárnej rezervy udržateľnosti regiónu pri nezmenenej úrovni intenzity interakcie regiónu s prostredím v tom zmysle, že zvýšenie kvality riadenia pri nezmenenej početnosti elementárnej bázy by viedlo k vyslobodeniu elementov z procesov, plynúcich v regióne.
Ak sa hranice sfér činnosti regionálnych centier riadenia dotýkajú, plné funkcie riadenia každého z regionálnych centier získavajú celosupersystémový význam. Avšak riadenie supersystému ako jediného celku je možné iba pri uskutočňovaní jedinej - rovnakej plnej funkcie riadenia v každom regióne. A to sa rovná množstvu (dôsledkom „dejinnej“ osobitosti vzniku každej z nich) totožných plných funkcii riadenia, čo vedie k zhode riadenia rôznych regionálnych centier. T.j., pokiaľ regionálne objektívnu špecifičnosť každého z nich skúmame osobitne mimo tohto procesu. V opačnom prípade (v dôsledku informačnej výmeny medzi autonómnymi regiónmi) v rámci jedného regiónu supersystému vznikajú podmnožiny jeho elementov, pracujúcich na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a koncepcií v rôznych intervaloch a v rôznych časových okamihoch. Toto je jav konceptuálne neurčitého riadenia. Je veľmi nebezpečné pre regióny supersystému, supersystém ako celok (i druhé naviazané systémy), pokiaľ sa ho nepodarí prekonať v prijateľnej dobe. Je to druh konfliktného riadenia, majúceho tú zvláštnosť, že na rozdiel od jasného konfliktu, kde jedne neustále pracujú na jedne ciele a koncepcie riadenia a druhé na iné, tak v konceptuálne neurčitom riadení jedne a tie isté elementy v rôznych časových momentoch pracujú na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a (alebo) koncepciách ich uskutočnenia. Osobitosť konceptuálne neurčitého riadenia leží taktiež v tom, že objektívna konfliktnosť riadenia nie je subjektívne vnímaná ako konflikt viacerých riadení vo vzťahu k jednému a tomu istému objektu.