13.2. Osvojenie si potenciálu rozvoja
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 18 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
13.2. Osvojenie si potenciálu rozvoja
Preskúmame supersystém, vovedený do nejakého prostredia za nejakými cieľmi, bezprostredne po začatí procesov jeho adaptácie k prostrediu a osvojenia si potenciálu rozvoja. Prostredie v danom kontexte sú procesy, s ktorými má supersystém dočinenia: ktoré na neho vplývajú a na ktoré vplýva on sám. Objektívne procesy môžu byť pre riadiaci subjekt záujímavé, buď ako materiálne (čiastkové, energetické) procesy, alebo ako informačno-algoritmické, alebo obidva zároveň. To vedie k vzniku dvoch druhov vydeľovania a/alebo lokalizácii supersystému ako celku, jeho fragmentov a elementov v matrici predurčenia bytia (miery) Stavby sveta - Universa, ktorých charakteristiky sa môžu meniť s plynutím času.
Po prvé – priestorová lokalizácia. Pritom pojem „priestor“ možno definovať ako informačnú charakteristiku materiálnych objektov Vesmíru, odzrkadľujúcu v jedinečnej, subjektívnej čiastkovej miere ich vzájomnú vloženosť a usporiadanosť podľa hierarchických stupňov Vesmíru v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta. Príkladom takéhoto nejednoznačného subjektivizmu chápania lokalizácie sú modely slnečného systému - heliocentrický a geocentrický.
Po druhé - informačná lokalizácia. Pod týmto pojmom sa rozumie charakteristika informačných objektov[114], odzrkadľujúca v subjektívnej miere riadiča (strojcu, manažéra) ich vzájomnú vloženosť a hierarchičnosť, nehľadiac na materiálne nosiče, na ktorých je informácia zapísaná. Takisto v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta - Universa.
Uvedieme príklad zmeny informačnej lokalizácie. Jeden redaktor všetko vysvetlí v Predslove ku knihe a druhý v Doslove, hoci ich text sa môže odlišovať iba názvom „predslov“ alebo „doslov“. Iný tú istú informáciu rozptýli do množstva poznámok pod čiarou a vysvetliviek v samotnom texte knihy. Čitateľ, prijímajúc informáciu z knihy, vytvorí v svojej subjektívnej miere nový variant i priestorovej, i informačnej lokalizácie zápisov a zmení svoju subjektívnu mieru.
Pre každý z elementov, tvoriacich supersystém, je celý zvyšok supersystému časťou vonkajšieho prostredia. Všetky elementy sú do istého stupňa autonómne v materiálnom (energetickom) a informačno-algoritmickom zabezpečení ich činnosti. Vďaka tomu supersystém ako celok je tiež do istej miery autonómny v uvedenom zmysle. Avšak vo vzťahu k prostrediu môže byť neuzavretý, t.j., môže udržiavať svoju existenciu na úkor zdrojov prostredia, alebo výmena s prostredím môže mať obojstranný charakter.
Informačno-algoritmické zabezpečenie (samoriadenia) správania sa elementov supersystému, v ktorom je obsiahnutý potenciál rozvoja, je organizované minimálne dvojúrovňovým spôsobom:
Existuje fundamentálna časť, identická pre všetky elementy supersystému. Tá zabezpečuje existenciu elementov supersystému v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti od momentu zavedenia supersystému do prostredia. Ak jej niet, tak supersystém nemôže prebývať v prostredí, ale je vytlačovaný alebo likvidovaný.
Adaptačná časť, rozvíjaná v každom elemente osobito na báze fundamentálnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia v procese fungovania elementu v supersystéme i obklopujúcom ho prostredí.
Fundamentálna časť môže mať vlastné hierarchické usporiadanie informačno-algoritmických modulov, nevyhnutné pre zabezpečenie počiatočnej špecializácie elementov, robiace ich čiastkovými (a nie plnými) vzájomnými analógiami. Príkladom tohoto je rozdelenie podľa pohlavia u ľubovoľného biologického druhu. Táto usporiadanosť fundamentálnej časti primerane predurčuje aj usporiadanie adaptačnej časti informačného zabezpečenia. Samozrejme, toto sa odzrkadľuje aj v štruktúrnej organizácii materiálneho nosiča informačno-algoritmického zabezpečenia, t.j. každého z elementov supersystému. Inými slovami, v štruktúre elementu možno rozlíšiť oblasti, vzťahujúce sa k fundamentálnej i k adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia[115]. Vo veľkých supersystémoch sa toto všetko prejavuje v štatistických charakteristikách rozdielnosti a zhody parametrov elementov a je predurčené v pravdepodobnostno-štatistickom zmysle.
Vďaka tomu okamžite nezameniteľné elementy sú jednako len pravdepodobne zameniteľné druhými elementami za nejaký pravdepodonostne predurčený čas, keďže do ich pamäte (adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia) môžu byť zavedené informačno-algoritmické moduly, zabezpečujúce nevyhnutnú špecializáciu pri zámene jedného elementu druhým.
Informačná výmena medzi elementami v rámci supersystému i supersystému s prostredím má nejednoznačný charakter v rámci ohraničení pravdepodobnostnými predurčenosťami (hierachicky vyššieho objemnejšieho riadenia), dôsledkom čoho elementy supersystému s plynutím času hromadia - kumulujú informačné odlišnosti jeden od druhého a môžu mať (a pravdepodobne majú) niekoľko špecializácií; t.j., sú vhodné k použitiu na niekoľko rôznych čiastkových cieľových funkcií riadenia.
To vedie k tomu, že supersystém ako celok má pamäť a okrem toho pružnosť správania. T.j. jeho reakcia, reakcia jeho fragmentov a jednotlivých elementov na jeden a ten istý vplyv prostredia nie je jednoznačne predurčená, aj keď je predurčená v pravdepodobnostne-štatistickom zmysle na základe informačného stavu fragmentov supersystému, na ktoré prostredie vyvíja vplyv.
Prostredie tlačí na supersystém. Tlak prostredia, ako aj všetko v prírode, má kmitavý charakter. Nachádza sa však v pásme nízkych frekvencií vo vzťahu k rozsahu frekvencií (kmitočtov), v ktorom sú elementy supersystému schopné meniť svoj informačno-algoritmický stav. Inými slovami, tlak prostredia má pomalý charakter vo vzťahu k charakteristikám rýchlosti elementov. Vďaka tomu je každý z elementov supersystému schopný udržateľne interagovať s prostredím a samotný supersystém môže v princípe udržateľne v prostredí existovať.
Frekvenčné pásmo, v ktorom je supersystém ako jednotný celok schopný udržateľnej spolupráce s prostredím, je určený nielen operačnou rýchlosťou jeho elementov (maximálna frekvencia) i dĺžkou ich života a štruktúr, nimi vytváraných (minimálna frekvencia), no aj organizáciou vzájomného pôsobenia elementov v rámci supersystému[116].
Sila faktorov prostredia, ktorých vplyv môže supersystém vydržať v tomto frekvenčnom pásme, je tiež určená organizáciou spolupráce elementov v rámci supersystému. Pri nesprávnej organizácii tejto spolupráce sa principiálna možnosť udržateľnej 1) existencie v prostredí a 2) hierarchicky vyššej cielenej spolupráce (ktorej základom je komunikácia) s ním môže neuskutočniť.
Od momentu uvedenia supersystému do interakcie s prostredím sa informačno-algoritmické vybavenie elementov, zodpovedajúce ich adaptačnej časti, rozvíja v objemnejšom a vo vzťahu k nim hierarchicky vyššom riadení v procese samoriadenia elementov. Informačno-algoritmické zabezpečenie samoriadenia elementov sa v tomto procese nejakým spôsobom vytvára z obsahu fundamentálnej časti a z priebežného obsahu adaptačnej časti každého z nich. Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie má vo vzťahu k elementom dvojúrovňový charakter:
a) procesy samoriadenia supersystému ako celku;
b) objemnejšie (obsažnejšie, ho obklopujúce)* hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému ako celku.
Pritom sú možné konflikty riadenia jak medzi hierarchickými úrovňami, tak i vo vnútri úrovní.
Vo vzťahu k samoriadiacemu sa supersystému hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie môže vystupovať nielen ako bezprostredná priama informačná výmena so supersystémom, no i nepriamo, sprostredkovane - ako tlak zo strany prostredia na supersystém, nejakou formou riadený hierarchicky vyšším objemnejším riadením.
Vzhľadom na to, budeme tam, kde niet osobitných upresnení, pod hierarchicky vyšším riadením chápať priamu informačnú výmenu so supersystémom a jeho elementami; pod tlakom prostredia zasa hierarchicky vyššie nepriame, sprostredkované riadenie pôsobením na prostredie, v ktorom sa nachádza supersystém a do ktorého patrí aj voči nemu vonkajšie, hierarchicky supersystému úrovňou rovnaké riadenie; a pod hierarchicky vyšším objemnejším (skrátene proste - objemnejším) riadením ich súhrn - celok.
Tu niet nezmyselnosti - nesúrodosti, ktorá sa môže objaviť v sprostredkovanom riadení tým, že v tom istom čase možno zároveň riadiť ne-spro-stredkovane (bezprostredne, priamo). Vec je v tom, že:
prostredie môže byť fragmentom iného, voči prvému objemnejšieho supersystému;
prostredie môže byť súhrnom supersystémov jednej hierarchickej úrovne so skúmaným supersystémom;
a vďaka prítomnosti čiastkových a objemnejších analógií sú prostredie a supersystém vzájomným vložením supersystémov, vyčleňovaných z celostnosti Stavby sveta podľa rôznych súborov kvalitatívnych príznakov. Hierarchiasupersystému je určená poriadkom rozširujúcej sa následnosti objemnejších vložení.
V takom chápaní prostredia množiny „matriošiek“ je najvyššou v hierarchii tá najväčšia, v ktorej sa nachádzajú všetky ostatné. Rozdiel je iba v tom, že každá zo supersystémov-matriošiek, je aj sama o sebe i súčasťou ju obklopujúcich objemnejších supersystémov, i každý zo spomínaných supersystémov sa nachádza pod hierarchicky Najvyšším bezprostredným i sprostredkovaným riadením.
Chápanie takéhoto rozdelenia hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia vo vzťahu k supersystému ako „nezmyselnosť - nesúrodosť“, je dôsledkom zabúdania faktu vzájomnej vloženosti (prenikanie jeden do druhého) ešte množstva iných supersystémov, okrem priamo skúmaných. Skúmanie supersystému, t.j. jeho vyčlenenie z celostnosti Stavby sveta - Universa - Stvorenia, je jednou z etáp plnej funkcieriadenia, ktoré je vždy subjektívne.
Celostný – komplexný proces riadenia v Stavbe sveta – Strojení, pri rozpoznaní supersystému v jej-jeho zostave podľa zvoleného súboru príznakov, sa taktiež rozpadá na riadenie prostredia ako takého, samoriadenie supersystému v prostredí a na hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému, zahŕňajúce do seba jak priame, tak aj sprostredkované (nepriame) riadenie.
Ak sa pozrieme na supersystém z pozície s ním do jedného celku združeného intelektu, tak existencia supersystému plynie vyložene pod tlakom prostredia. Avšak intelekt, uskutočňujúci vo vzťahu k supersystému hierarchicky vyššie riadenie, sám určuje charakter svojej informačnej výmeny so supersystémom, s jeho vnútornou hierarchiou a s ním združeným intelektom. Z tohto dôvodu môže mať hierarchicky vyššie riadenie veľmi rôznorodý charakter. Ako maximum - nepretržité vydávanie priamych príkazov združenému intelektu a kontrola ich splnenia; ako minimum - poskytnutie plnej samostatnosti v riadení supersystému združenému intelektu a ostatným intelektom v ňom prítomných a zapojenie hierarchicky vyššieho riadenia do procesu riadenia len v prípade vyjdenia vektora chyby samoriadenia supersystému, jeho fragmentov a elementov za prípustné hranice. Pokiaľ sa vektor chyby nachádza v rámci množiny hodnôt hierarchicky vyššieho prípustného vektora chyby, (pri pohľade zvonku) sú oba varianty vzájomných vzťahov s hierarchicky vyšším riadením navzájom nerozlíšiteľné v zmysle identičnosti vektora stavu i vektora riadiacej činnosti (signálu), rozširovaného na vnútrisupersystémovej úrovni organizácie.
Tak, či onak, v ľubovoľnom z variantov hierarchicky vyššieho riadenia sa na združený intelekt supersystému, na supersystém ako celok, na jeho fragmenty i jednotlivé elementy kladú dva komplexy čiastkových úloh:
nejakým spôsobom vydržať tlak prostredia;
voľné zdroje (neblokované tlakom prostredia) používať na dosiahnutie cieľov, kvôli
ktorým je supersystém vovedený do prostredia (alebo v prostredí vytvorený).
Tieto dva komplexy úloh formujú v čase tok cieľov riadenia vo vzťahu k prostrediu - tok vonkajších cieľov riadenia vo vzťahu k supersystému a jeho elementom je cieľom riadenia (skrátene – vonkajší tok cieľov).
Samozrejme, že ak všetky zdroje supersystému idú na podporu jeho udržateľného prebývania v prostredí, tak jeho produktivita ohľadom cieľov, kvôli ktorým bol vovedený do daného prostredia, je rovná nule. Okrem toho, ak je supersystém potláčaný prostredím, alebo ním vytesňovaný, tak celkovo nemôže byť reč o dosahovaní ním nijakých cieľov. Preto:
Vo vektore cieľov riadenia supersystému bude na 1. priorite stáť cieľ – prebývanie v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti, pre prípad nárastu tlaku prostredia.
U biologických druhoch je to zafixované vo fundamentálnej časti informačného zabezpečenia – vybavenia osôb a odráža sa v ich správaní ako strach a pud sebazáchovy. Rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu k jeho prebývaniu v prostredí vystupuje ako celkový počet jej elementov, nevyužitých v danom momente času na odrazenie a pohltenie tlaku prostredia. Alebo inak - je to fond slobodného pracovného času všetkých elementov supersystému. Ale táto rezerva udržateľnosti sú len tie elementárne zdroje supersystému, ktoré aj môžu byť použité na jeho cielenú spoluprácu s prostredím v súlade s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia. T.j. táto rezerva udržateľnosti súčasne určuje aj možnú produktivitu supersystému vo vzťahu k prostrediu[117]. Osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému znamená jeho dovedenie na maximum produktivity vo vzťahu k prostrediu podľa vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho, obsiahlejšieho) riadenia.
Takýmto spôsobom hodnotenia kvality riadeniajak podľa rezervy udržateľnosti prebývania v danom prostredí, tak aj podľa produktivity supersystému vo vzťahu k prostrediu sú hierarchicky usporiadané a neantagonistické:
Zvýšenie rezervy udržateľnosti prebývania v prostredí dovoľuje
Zvýšiť produktivitu vo vzťahu k prostrediu.
Celková rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu týchto dvoch integrálnych cieľov taktiež sama o sebe predstavuje v daný moment nevyužívané elementárne zdroje. Preto okamžité zovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia – to sú v daný moment elementárne zdroje, umožňujúce vydržať nárast tlaku prostredia bez zníženia produktivity vo vzťahu k nemu, aj pri nevyhnutnosti zvýšenia produktivity bez zníženia úrovne ochrany supersystému od tlaku prostredia. Tieto nevyužité elementárne zdroje supersystému budeme nazývať elementárnou rezervou jeho udržateľnosti.
Zovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia za nejaký časový interval je monotónny (v matematickom zmysle, t.j. nezmenšujúci sa v čase) rast produktivity vo vzťahu vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia k plynutiu času.
Ide však o hierarchicky vyššie hodnotenie. Môže byť aj nepozorované na hierarchickej úrovni supersystému. No na tejto úrovni je vždy pozorovateľný jeho princíp - oslobodenie elementárnych zdrojov z prebiehajúcich procesov fungovania supersystému, podľa miery rastu kvality riadenia každého z čiastkových procesov v ňom a pri dožívaní parazitických procesov.
Iná otázka: na aké ciele používať vyslobodené elementárne zdroje a čas? - Odpoveď na ňu vyžaduje na hierarchickej úrovni supersystému identifikáciu vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho, obsiahlejšieho) riadenia vo vzťahu k nemu samotnému.
V momente objavenia sa supersystému v prostredí, má usporiadanie množiny ho tvoriacich elementov dvojúrovňový charakter: prvá úroveň - každý z elementov; druhá úroveň – supersystém ako celok.
Osvojenie potenciálu rozvoja sa začína z tohto stavu. V takom stave supersystém pri interakcii s prostredím stretáva tok vplyvu prostredia na neho; ten je v supersytéme informačno-algoritmicky prepracovaný na tok cieľov riadenia, porovnávaných s úrovňami v organizácii supersystému:
· ním ako jediným celkom;
· jeho fragmentami;
· jeho jednotlivo vybranými elementami.
V tomto toku cieľov možno rozlíšiť tri kvalitatívne rôznorodé zložky:
neprerušovaná interakcia s prostredím, svojim charakterom konštantná v čase;
jednoznačne predpovedateľná, predovšetkým cyklicky pravidelne sa opakujúca interakcia;
štatisticky usporiadaná[118] sporadická interakcia, predpovedateľná na hierarchickej úrovni supersystému a jeho elementov iba v pravdepodobnostnom zmysle.
Keďže v tejto etape je informačné zabezpečenie supersystému založené hlavne na jeho fundamentálnej časti, tak v režime samoriadenia bez hierarchicky vyššieho zasahovania, supersystém informačne nie je pripravený k dosahovaniu nejakých cieľov a poškodzuje sa v prípade nemožnosti odklonu od interakcie. Poškodenie je pravdepodobnostne predurčené, no môže byť znížené vďaka organizácii vnútrosupersystémových procesov. To sa týka predovšetkým situácií, keď potenciál rozvoja supersystému pripúšťa koordinované využitie možností viac ako jedného elementu v jednej a tej istej cieľovej funkcii riadenia (koncepcii riadenia, orientovanej na čiastkový cieľ z vektora cieľov supersystému).
Interakcia supersystému s prostredím nie je možná bez zobrazenia informácie plynúcej z prostredia do supersystému. To vedie k zmene usporiadania supersystému vo vzťahu k východziemu, vyššie uvedenému, dvojúrovňovému stavu: „element - supersystém“. Interakcia supersystému s prostredím podľa cieľov, pripúšťajúcich (alebo nevyhnutne vyžadujúcich) koordinované fungovanie viac ako jedného elementu v rámci jednej a tej istej koncepcii riadenia, vedie s plynutím času k tomu, že:
· neprestajná interakcia, konštantná v čase, zrodí v supersystéme kontinuálne fungujúce štruktúry, orientované na príslušné ciele a informačno-algoritmicky im zodpovedajúce;
· cyklicky pravidelne sa opakujúca interakcia zrodí štruktúry, taktiež cyklicky obnovujúce svoje fungovanie. Časť z nich sa bude rozpadať po zavŕšení cyklu fungovania; časť bude čakať v nečinnosti na ďalší cyklus, keďže čas ich organizácie je dlhší, ako periódy nečinnosti;
· štatisticky usporiadaná sporadická interakcia zrodí v supersystéme bezštruktúrne riadenie, ktorého štatistické charakteristiky budú s nejakou chybou riadenia (rozladenosťou) sledovať štatistické charakteristiky vchádzajúceho vonkajšieho toku vplyvu prostredia a cieľov, jemu zodpovedajúcich v informačno-algoritmickom zabezpečení supersystému.
Chyba riadenia vždy vyúsťuje do nejakého poškodenia supersystému. Závažnosť škody môže závisieť od oneskorovania sa reakcie supersystému na faktor, prinášajúci škodu: čím väčšie oneskorenie - tým väčšia škoda; niet oneskorenia - niet škody. Táto zvláštnosť vedie k tomu, že štatisticky usporiadaná interakcia systematicky vytvára (popri bezštruktúrnom riadení) „nečinné“ štruktúry. Pri chýbaní faktora pôsobenia na supersystém, vyvolávajúceho ich vznik, sú zaneprázdnené iba udržiavaním svojej pripravenosti k efektívnemu konaniu pre situáciu pôsobenia tohto faktora. Toto je odôvodnené, ak na dostatočne dlhé obdobie vypočítaná škoda, ktorú je schopný spôsobiť uvedený faktor, je väčšia ako škoda v dôsledku „nečinnosti“ elementov supersystému, zavedených do týchto štruktúr.
Takým spôsobom v supersystéme plynú súčasne procesy štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia. Je možné, že pritom je k dispozícii nejaká elementárna rezerva udržateľnosti pre nárast intenzity interakcie s prostredím a obsluhu ojedinelých, predtým nepoznaných noviniek interakcie. Aj organizácia supersystému už nie je dvojúrovňová („element - supersystém“), ale predstavuje hierarchiu štruktúr, neprestajne sa meniacich v priebehu vzájomného prelínania procesov bezštruktúrneho a štruktúrneho riadenia navzájom.
Toto vzájomné prelínanie procesov má usmernený charakter v prípade osvojenia potenciálu svojho rozvoja supersystémom.
Teraz preskúmame vzájomné prelínanie sa štruktúrneho a bezštruktúrneho spôsobu riadenia. Vrátime sa k plnej funkcii riadenia:
Rozpoznávanie faktorov prostredia (objektívnych javov), s ktorými sa stretáva intelekt, v celej mnohotvárnosti procesov Stavby sveta (Stvorenia).
Formovanie stereotypu (návyku) rozpoznávania faktora v budúcnosti.
Formovanie vektora cieľov riadenia vo vzťahu k danému faktoru a vnesenie tohto vektora cieľov do celkového vektora cieľov svojho správania (samoriadenia).
Formovanie koncepcie riadenia a čiastkových cieľových funkcií riadenia, tvoriacich spolu koncepciu, na princípe riešenia úlohy o udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti správania sa.
Organizácia a reorganizácia účelových riadiacich štruktúr, nesúcich cieľové funkcie riadenia.
Kontrola (dozor) nad činnosťou štruktúr v procese riadenia, nimi uskutočňovaného a koordinácia spolupráce rôznych štruktúr.
Zlepšovanie danej koncepcie v prípade nevyhnutnosti.
Likvidácia existujúcich štruktúr v prípade nepotrebnosti, alebo ich udržiavanie v práceschopnom stave do nasledujúceho použitia.
Informačné zabezpečenie samoriadenia elementov vo svojej fundamentálnej časti predpokladá nejakú interakciu a informačnú výmenu medzi elementami supersystému. Ale informačné zabezpečenie ich samoriadenia v svojej adaptačnej časti sa formuje rôznorodo, no štatisticky usporiadane. Preto v supersystéme vždy existuje pravdepodobnostne predurčená možnosť toho, že:
Nejaký element (intelekt, alebo automat) rozpozná faktor prostredia, s ktorým sa stretáva.
Rozšíri informáciu o ňom.
Informácia bude prijatá elementami, majúcimi v svojej pamäti nevyhnutnú koncepciu riadenia, alebo schopnými ju zostrojiť.
Koncepcia riadenia bude predaná iniciátorovi zrodu štruktúry.
Nájdu sa elementy, voľné alebo zaoberajúce sa v štruktúrach menej závažnými prioritami, majúce špecializáciu, nevyhnutnú pre nanovo vytváranú štruktúru, a tak ďalej, až do vtedy, keď sa v prijateľnú dobu proces riadenia zavŕši podľa plnej funkcie s prijateľnou úrovňou kvality.
Okrem toho, nedostatočnosť informačno-algoritmického zabezpečenia v rôznych etapách bezštruktúrneho riadenia môže byť doplnená zapojením sa hierarchicky vyššieho riadenia do procesu jak adresným, tak aj cirkulačným (bezadresným) spôsobom. Samozrejme, pravdepodobnosť je číslo v rozmedzí od nuly po jedna, t.j. proces sa môže prerušiť v ľubovoľnom štádiu. Ale ak sa zavŕši úspešne, tak existuje pravdepodobnosť toho, že v supersystéme, jeho fragmente, zúčastnivšom sa v procese, si nejaké elementy zapamätajú informáciu, nevyhnutnú na zopakovanie tohto procesu s výnimočnou pravdepodobnosťou úspešného zavŕšenia. Ak sa supersystém stretáva s nejakým faktorom dostatočne často, tak bezštruktúrne riadenie sa transformuje na štruktúrne. Totižto štruktúra, vzniknutá v bezštruktúrnom riadení, nestíha zabudnúť seba (svoju úlohu)* v perióde medzi postupnými výskytmi daného faktora: všetká matéria v trojjedinosti disponuje pamäťou. Informačné toky získavajú udržateľnosť a kvalita riadenia pri opakovaní na základe predchádzajúcej skúsenosti pričinnosti intelektu, uskutočňujúceho plnú funkciu riadenia, rastie. Ak je pridružený intelekt nečinný, tak supersystém alebo jeho fragment je automatom, alebo zvonka riadeným robotom.
Z tohto dôvodu stará skúsená štruktúra, hromadiaca kultúru intelektuálnej činnosti, pravdepodobne vydrží so znateľným odstupom konkurenciu nových štruktúr s rovnakým cieľom, ktoré môžu pravdepodobnostno-predurčene vznikať v procese bezštruktúrneho riadenia, paralelnom s riadením štruktúrnym. No takisto pravdepodobne môže stará štruktúra aj prehrať, keďže existuje nejaká pravdepodobnostná predurčenosť toho, že bezštruktúrne riadenie zrodí ešte efektívnejšie riadenie spolu s príslušnou nosnou štruktúrou.
Pozorovateľ, nemajúci poňatia o bezštruktúrnom riadení, môže plne udržateľné bezštruktúrne riadenie vnímať, buď ako živelný - akoby neriadený - proces[119], alebo bude hľadať stabilné skryté štruktúry tam, kde ich reálne niet (mánia hľadania nepriateľských organizácií, do ktorej majú sklony upadať bezpečnostné služby i niektorí „patrioti“ v krízových a predkrízových obdobiach.
Avšak v množstve prípadov sa môže štruktúrne riadenie chápať ako bezštruktúrne. Ak do zloženia supersystému patria objemnejšie analógy väčšiny jeho elementov, tak môžu patriť štruktúram, presahujúcim hranice daného supersystému a nesúcim vo vzťahu k nemu nejakú koncepciu riadenia. Pozorovateľ, neschopný rozlíšiť tieto objemnejšie analógy od množstva elementov supersystému, neuvidí ani procesy informačnej výmeny v štruktúre, ku ktorej patria tieto objemnejšie analógy, t.j., neuvidí, nerozpozná samotnú štruktúru.
Ak má poňatie - predstavu o bezštruktúrnom riadení, tak vie zo štatistiky samoriadenia elementov v supersystéme vyvodiť, vybrať nejaký proces bezštruktúrneho riadenia, vo väčšej či menšej miere identický s procesom riadenia prostredníctvom do supersystému zvonku prenikajúcej štruktúry. Prípadne dva splývajúce procesy: vonkajší – štruktúrny a vnútorný - bezštruktúrny.
Pozorovateľ, nemajúci poňatia o bezštruktúrnom riadení, uvidí opäť, buď „neorganizovanú živelnosť“ (náhodu), alebo bude hľadať štruktúry. Ale nebude schopný ich nájsť (alebo rozlíšiť splývajúce procesy), pokiaľ sa nenaučí rozlišovať elementy supersystému a k nemu patriace objemnejšie analógy jeho elementov. Pritom možnosti objemnejších analógov sú širšie a vychádzajú nad rámec súboru kvalít, ktorými sú charakterizované elementy supersystému.
Taká situácia chápania štruktúrneho riadenia ako bezštruktúrneho môže nastať pri vzájomnej vloženosti supersystémov jednej hierarchickej úrovne. Príkladom toho sú štruktúry spravodajských, výzvedných, špionážnych sietí rezidentúr znepriatelených štátov a mafií. No toto môže nastať aj keď nejaký supersystém je rozmiestnený v rámci nižších úrovní hierarchie, ho obklopujúceho objemnejšieho, hierarchicky organizovaného supersystému. Štruktúry, spadajúce do nižších úrovní objemnejšieho supersystému, na hierarchickej úrovni skúmaného supersystému (lokalizovaného v rámci nižších úrovní objemnejšieho) nebudú viditeľné. Takýmto príkladom hierarchie štruktúr štátneho riadenia sú dobre zorganizované kontrašpionážne a ostatné spravodajské siete, ktorých spolupracovníci, stanúc sa elementami štruktúr, sa nesmú odlišovať od cieľového okolia, nepatriaceho k samotným štruktúram.
Štruktúrny spôsob riadenia nízkofrekvenčných procesov, ktorých doba trvania presahuje čas pozorovateľa, sa môže takisto chápať ako bezštruktúrny alebo ako živelný, akoby neriadený proces. Ak trvanie procesu presahuje maximálny čas existencie elementov supersystému a proces je riadený štruktúrnym spôsobom, tak v supersystéme existuje udržateľne matrica (kostra, forma) štruktúry - „obsadzovanie funkcií“, napĺňané podľa miery nevyhnutnosti obnovujúcimi sa elementami.
Príkladom štruktúr tohto typu sú historicky udržateľné štruktúry štátnej správy a vojenské zložky, zachovávajúce občas dlhoveké tradície. Ale mafie, slobodomurárske lóže, cirkevné rády a bratstvá, na rozdiel od armády, sa stránia verejných prehliadok svojej skutočnej činnosti. Sú to ťažko rozpoznateľné, utajujúce sa štruktúry, ktorých činnosť, aj keď organizovaná štruktúrne, môže byť napriek tomu vnímaná ako nejaké bezštruktúrne samoriadenie alebo živelný, akoby neriadený proces.
Ale celkovo na každej hierarchickej úrovni organizácie supersystému sa štruktúrne riadenie rodí z bezštruktúrneho, v prípade získania udržateľnosti v čase vo vzťahu k nejakým cieľom riadenia. Pritom zapájanie elementov supersystému do trvalo fungujúcich štruktúr je sprevádzané rastom elementárnej rezervy udržateľnosti, lebo v bezštruktúrnom samoriadení môže naraz prebiehať niekoľko procesov formovania štruktúr analogického určenia. Okrem toho, sa v každom z týchto procesov formovania štruktúr stráca čas na organizáciu tokov informačnej výmeny a osvojenie prichádzajúcej informácie. Tieto straty sú v koordinovanej štruktúre prirodzene menšie, ako v bezštruktúrnom procese.
To, čo sa ukazuje ako bezštruktúrne riadenie na danej hierarchickej úrovni, môže byť:
· skutočne bezštruktúrnym samoriadením množiny elementov, tvoriacich supersystém, v rámci pravdepodobnostných predurčeností hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia;
· perifériou nerozpoznávaných štruktúr, prenikajúcich do supersystému zvonku, vrátane štruktúr, uzavretých (zahrnutých) v hierarchicky vyššom objemnejšom riadení;
· činnosťou vnútorných, no nerozpoznaných štruktúr supersystému;
· alebo nejakým súhrnom vzájomných kombinácií vyššie uvedeného.
Ak objem (náhodnej) štatisticky usporiadanej interakcie prevyšuje objem determinovaného (neprerušeného a pravidelne cyklického), tak pokus organizácie procesu samoriadenia supersystému výlučne štruktúrnym spôsobom povedie k tomu, že v každom momente času bude značná časť cieľovo orientovaných štruktúr nečinná. Zároveň spolupracovať na nejakých cieľoch bude nemožné za neprítomnosti voľných elementov, nezaneprázdnených v už organizovaných štruktúrach. T.j., toto je situácia jasného zlyhania riadenia, straty jeho udržateľnosti. Preto:
Maximum produktivity - efektívnosti supersystému, maximum jeho elementárnej rezervy udržateľnosti sa dosahuje pri spojení štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia v samoriadení supersystému ako jediného celku.
Proces osvojenia si potenciálu rozvoja plynie rovnako v riečisku štruktúrneho riadenia - optimalizácie fungovania existujúcich štruktúr a likvidácie štruktúr, ktoré sa stali nepotrebnými; i v riečisku bezštruktúrneho riadenia - zvyšovania pravdepodobnosti úspešného zavŕšenia procesu vzniku a práce vznikajúcich štruktúr zapojením minimálne dostatočnéhopočtu elementov supersystému. Táto pravdepodobnosť a elementárna rezerva sú tým vyššie, čím väčšia je skúsenosť supersystému v prebývaní v danom prostredí, a čím menej sa skúsenosť každého z elementov supersystému odlišuje v procese jeho fungovania od skúsenosti supersystému ako celku.
Posledné vyjadrenie neznamená, že obsah pamäti každého elementu musí byť identický s celým obsahom pamäte supersystému, ale znamená, že výmena informácií medzi elementami v supersystéme má byť dostatočne intenzívna, aby nedochádzalo k zlyhaniu bezštruktúrneho riadenia kvôli nemožnosti zabezpečiť nevyhnutnou informáciou elementy, stretnúce sa s príslušnými cieľmi riadenia. Ďalej aby počet štruktúr, vznikajúcich v bezštruktúrnom riadení, nebol nadbytočný vo vzťahu k sile pôsobiaceho faktora. Alebo inými slovami - obrazom: je nevyhnutné, aby všetká informácia z pamäti celého supersystému bola dostupná jeho elementom v procese ich fungovania podľa miery vzniku potrieb informácií z ich strany.