13.1. Pochopenie supersystémov
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 17 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
13.1. Pochopenie supersystémov
Teraz, po dostatočne podrobnom oboznámení sa s pojmovým a terminologickým aparátom teórie riadenia, prejdeme k podrobnejšiemu preskúmaniu procesov riadenia a samoriadenia v supersystémoch a ich hierarchiách.
Pod supersystémom chápeme množstvo elementov, aspoň čiastočne jeden druhému v nejakom zmysle funkčne analogické. „Analógia“ a „podobnosť“ v kontexte tejto práce nie sú synonymami. Analógia predpokladá možnosť priamej zámeny jedného druhým. Podobnosť (plná, alebo čiastočná) predpokladá iba identičnosť procesov, plynúcich v rôznych objektoch, pri ich abstraktnom opise v pre nich spoločnom systéme parametrov, zbavených ich reálnej rozmernosti.
Analógia predpokladá určenie nejakého súboru kvalít, ktorými disponujú objekty, analogické práve v zmysle vybraného súboru kvalít. Objekty, disponujúce užším alebo širším súborom kvalít, než určený súbor, prináležia k druhej triede objektov. Aj keď sú jednako len čiastkovými, alebo širšími (objemnejšími) analógiami objektov skúmanej triedy, rozpoznávaných podľa plne definovaného konečného súboru kvalitatívnych znakov. Vďaka čiastkovým a objemnejším analógiám všetky triedy objektov, rozpoznateľné podľa ľubovoľného súboru kvalitatívnych znakov, vzájomne prenikajú jeden do druhého a zlievajú sa do pojmu „Stavba Sveta“ - Universum.
Takýmto spôsobom je supersystém množinou elementov, hoc len čiastočne funkčne analogických jeden druhému v nejakom zmysle, a preto aspoň čiastočne vzájomne zameniteľných. Okrem toho, všetky jeho elementy sú samoriadené (alebo riadené zvonku) v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na základe informácie, chránenej v ich pamäti. Každý samoriadený element možno riadiť zvonku, pretože všetky môžu prijímať informáciu do pamäte. Každý z nich môže odovzdávať in-formáciu z pamäte iným elementom svojej množiny a okolitému prostrediu, a preto je schopný riadiť a (alebo) prostredníctvom neho je možné riadenie druhých elementov a okolitého prostredia. Všetky procesy zobrazenia informácie, jak vo vnútri elementov, tak aj medzi nimi v rámci supersystému a v prostredí, ho obklopujúcom, sú podriadené pravdepodobnostným predurčenostiam, prejavujúcim sa v príslušnej štatistike.
V najprimitívnejšom prípade je supersystémom pružná (flexibilná) automatická výroba spolu s personálom. Stavba sveta - Universum ako celok, je tiež supersystémom. Vďaka objemnejším i čiastkovým analógiám vystupuje Stavba sveta - Universum ako objemnejší (obsažnejší) supersystém vo vzťahu k množstvu vzájomne vložených supersystémov so štruktúrou, meniacou sa v každom momente času a okrem toho, aj určenou rôznymi subjektami podľa rôznych súborov príznakov (t.j. s virtuálnou štruktúrou). Vzájomná vloženosť supersystémov predpokladá existenciu elementov, patriacich súčasne k rôznym supersystémom, a ako dôsledok predpokladá existenciu štruktúr, náhle sa objavujúcich a zasa miznúcich. Tak, ako bubliny na mlákach pri ďaždi...
V závislosti od organizácie môže byť intelekt[113]:
vonkajším vo vzťahu k supersystému;
môže ho mať supersystém, zložený z bezintelektuálnych elementov, ako celok alebo podmnožina elementov v ňom;
môžu ho mať jednotlivé elementy samotného supersystému, pričom nie všetky nevyhnutne;
jeden (alebo viaceré) elementy supersystému môžu mať vo vnútri svojej vlastnej štruktúry elementy, tiež disponujúce intelektom.
Ale, ak by sme skúmali plnú funkciu riadenia, vedúcu k objaveniu sa supersystému, intelekt je vždy prítomný, buď v samotnom supersystéme, alebo vo vzťahu k nemu v objemnejšom, hierarchicky vyššom riadení.
Preto tam, kde to nie je podstatné, budeme otázku lokalizácie intelektu mlčky obchádzať. Súborným intelektom budeme nazývať intelekt, uskutočňujúci samoriadenie supersystému ako jednotného celku v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, nezávisle od jeho lokalizácie vo vzťahu k supersystému. Môže to byť vo vzťahu k bezintelektuálnemu supersystému vonkajší intelekt (ako v prípade materiálnej bázy pružnej automatizovanej výroby), môže to byť intelekt prítomný v supersystéme, a takisto aj intelekt, zrodený nejakým spôsobom samotným supersystémom.
Supersystémy môžu byť nehybné, t.j. stabilne existujúce v nejakom rovnovážnom režime, pokiaľ existujú elementy, ktoré ich tvoria, i supersystémy, miznúce so zmiznutím elementov.
Môžu byť supersystémy s obnovujúcou sa elementárnou bázou, ale stabilne existujúce počas života niekoľkých pokolení ich elementov v nejakom rovnovážnom režime.
Môžu byť aj supersystémy evolučne sa rozvíjajúce, ktoré od momentu svojho vzniku samotné a aj ich elementy disponujú:
po prvé, nejakou rezervou udržateľnosti vo vzťahu k vplyvu okolitého prostredia;
a po druhé, nejakým potenciálom rozvoja svojich kvalít vďaka zmene organizácie jak vo vnútri supersystému, tak aj vo vnútri jeho elementov.
Po zavŕšení takéhoto procesu osvojenia si potenciálu rozvoja u supersystému a jeho elementov sa mení charakter interakcie supersystému s jeho okolím i vnútorná organizácia procesov v supersystéme. To je sprevádzané nárastom rezervy udržateľnosti supersystému vo vzťahu k tlaku prostredia a (alebo) rastom produktivity (výkonnosti, sily vplyvu) supersystému vo vzťahu k prostrediu.
Proces osvojenia si potenciálu rozvoja môže zaberať niekoľko pokolení elementárnej bázy supersystému, a môže byť zavŕšený aj v priebehu existencie len jedného pokolenia. Po zavŕšení tohto procesu supersystém existuje nejaký čas v istom rovnovážnom režime vzťahov s prostredím, buď ako nehybný - strnulý, alebo ako supersystém s obnovovanou elementárnou bázou. Pritom sa môže stať základom pre supersystémy ďalšej generácie alebo hierarchicky vyššieho supersystému. Nás bude ďalej zaujímať proces osvojenia si potenciálu rozvoja supersystému.