Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011)

13. Procesy v supersystémoch: možnosti ich priebehu

Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 16 из 29

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

13. Procesy v supersystémoch: možnosti ich priebehu

13.1. Pochopenie supersystémov

Teraz, po dostatočne podrobnom oboznámení sa s pojmovým a terminologickým aparátom teórie riadenia, prejdeme k podrobnejšiemu preskúmaniu procesov riadenia a samoriadenia v supersystémoch a ich hierarchiách.

Pod supersystémom chápeme množstvo elementov, aspoň čiastočne jeden druhému v nejakom zmysle funkčne analogické. „Analógia“ a „podobnosť“ v kontexte tejto práce nie sú synonymami. Analógia predpokladá možnosť priamej zámeny jedného druhým. Podobnosť (plná, alebo čiastočná) predpokladá iba identičnosť procesov, plynúcich v rôznych objektoch, pri ich abstraktnom opise v pre nich spoločnom systéme parametrov, zbavených ich reálnej rozmernosti.

Analógia predpokladá určenie nejakého súboru kvalít, ktorými disponujú objekty, analogické práve v zmysle vybraného súboru kvalít. Objekty, disponujúce užším alebo širším súborom kvalít, než určený súbor, prináležia k druhej triede objektov. Aj keď sú jednako len čiastkovými, alebo širšími (objemnejšími) analógiami objektov skúmanej triedy, rozpoznávaných podľa plne definovaného konečného súboru kvalitatívnych znakov. Vďaka čiastkovým a objemnejším analógiám všetky triedy objektov, rozpoznateľné podľa ľubovoľného súboru kvalitatívnych znakov, vzájomne prenikajú jeden do druhého a zlievajú sa do pojmu „Stavba Sveta“ - Universum.

Takýmto spôsobom je supersystém množinou elementov, hoc len čiastočne funkčne analogických jeden druhému v nejakom zmysle, a preto aspoň čiastočne vzájomne zameniteľných. Okrem toho, všetky jeho elementy sú samoriadené (alebo riadené zvonku) v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na základe informácie, chránenej v ich pamäti. Každý samoriadený element možno riadiť zvonku, pretože všetky môžu prijímať informáciu do pamäte. Každý z nich môže odovzdávať in-formáciu z pamäte iným elementom svojej množiny a okolitému prostrediu, a preto je schopný riadiť a (alebo) prostredníctvom neho je možné riadenie druhých elementov a okolitého prostredia. Všetky procesy zobrazenia informácie, jak vo vnútri elementov, tak aj medzi nimi v rámci supersystému a v prostredí, ho obklopujúcom, sú podriadené pravdepodobnostným predurčenostiam, prejavujúcim sa v príslušnej štatistike.

V najprimitívnejšom prípade je supersystémom pružná (flexibilná) automatická výroba spolu s personálom. Stavba sveta - Universum ako celok, je tiež supersystémom. Vďaka objemnejším i čiastkovým analógiám vystupuje Stavba sveta - Universum ako objemnejší (obsažnejší) supersystém vo vzťahu k množstvu vzájomne vložených supersystémov so štruktúrou, meniacou sa v každom momente času a okrem toho, aj určenou rôznymi subjektami podľa rôznych súborov príznakov (t.j. s virtuálnou štruktúrou). Vzájomná vloženosť supersystémov predpokladá existenciu elementov, patriacich súčasne k rôznym supersystémom, a ako dôsledok predpokladá existenciu štruktúr, náhle sa objavujúcich a zasa miznúcich. Tak, ako bubliny na mlákach pri ďaždi...

V závislosti od organizácie môže byť intelekt[113]:

• vonkajším vo vzťahu k supersystému;

• môže ho mať supersystém, zložený z bezintelektuálnych elementov, ako celok alebo podmnožina elementov v ňom;

• môžu ho mať jednotlivé elementy samotného supersystému, pričom nie všetky nevyhnutne;

• jeden (alebo viaceré) elementy supersystému môžu mať vo vnútri svojej vlastnej štruktúry elementy, tiež disponujúce intelektom.

Ale, ak by sme skúmali plnú funkciu riadenia, vedúcu k objaveniu sa supersystému, intelekt je vždy prítomný, buď v samotnom supersystéme, alebo vo vzťahu k nemu v objemnejšom, hierarchicky vyššom riadení.

Preto tam, kde to nie je podstatné, budeme otázku lokalizácie intelektu mlčky obchádzať. Súborným intelektom budeme nazývať intelekt, uskutočňujúci samoriadenie supersystému ako jednotného celku v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, nezávisle od jeho lokalizácie vo vzťahu k supersystému. Môže to byť vo vzťahu k bezintelektuálnemu supersystému vonkajší intelekt (ako v prípade materiálnej bázy pružnej automatizovanej výroby), môže to byť intelekt prítomný v supersystéme, a takisto aj intelekt, zrodený nejakým spôsobom samotným supersystémom.

Supersystémy môžu byť nehybné, t.j. stabilne existujúce v nejakom rovnovážnom režime, pokiaľ existujú elementy, ktoré ich tvoria, i supersystémy, miznúce so zmiznutím elementov.

Môžu byť supersystémy s obnovujúcou sa elementárnou bázou, ale stabilne existujúce počas života niekoľkých pokolení ich elementov v nejakom rovnovážnom režime.

Môžu byť aj supersystémy evolučne sa rozvíjajúce, ktoré od momentu svojho vzniku samotné a aj ich elementy disponujú:

• po prvé, nejakou rezervou udržateľnosti vo vzťahu k vplyvu okolitého prostredia;

• a po druhé, nejakým potenciálom rozvoja svojich kvalít vďaka zmene organizácie jak vo vnútri supersystému, tak aj vo vnútri jeho elementov.

Po zavŕšení takéhoto procesu osvojenia si potenciálu rozvoja u supersystému a jeho elementov sa mení charakter interakcie supersystému s jeho okolím i vnútorná organizácia procesov v supersystéme. To je sprevádzané nárastom rezervy udržateľnosti supersystému vo vzťahu k tlaku prostredia a (alebo) rastom produktivity (výkonnosti, sily vplyvu) supersystému vo vzťahu k prostrediu.

Proces osvojenia si potenciálu rozvoja môže zaberať niekoľko pokolení elementárnej bázy supersystému, a môže byť zavŕšený aj v priebehu existencie len jedného pokolenia. Po zavŕšení tohto procesu supersystém existuje nejaký čas v istom rovnovážnom režime vzťahov s prostredím, buď ako nehybný - strnulý, alebo ako supersystém s obnovovanou elementárnou bázou. Pritom sa môže stať základom pre supersystémy ďalšej generácie alebo hierarchicky vyššieho supersystému. Nás bude ďalej zaujímať proces osvojenia si potenciálu rozvoja supersystému.

13.2. Osvojenie si potenciálu rozvoja

Preskúmame supersystém, vovedený do nejakého prostredia za nejakými cieľmi, bezprostredne po začatí procesov jeho adaptácie k prostrediu a osvojenia si potenciálu rozvoja. Prostredie v danom kontexte sú procesy, s ktorými má supersystém dočinenia: ktoré na neho vplývajú a na ktoré vplýva on sám. Objektívne procesy môžu byť pre riadiaci subjekt záujímavé, buď ako materiálne (čiastkové, energetické) procesy, alebo ako informačno-algoritmické, alebo obidva zároveň. To vedie k vzniku dvoch druhov vydeľovania a/alebo lokalizácii supersystému ako celku, jeho fragmentov a elementov v matrici predurčenia bytia (miery) Stavby sveta - Universa, ktorých charakteristiky sa môžu meniť s plynutím času.

Po prvé – priestorová lokalizácia. Pritom pojem „priestor“ možno definovať ako informačnú charakteristiku materiálnych objektov Vesmíru, odzrkadľujúcu v jedinečnej, subjektívnej čiastkovej miere ich vzájomnú vloženosť a usporiadanosť podľa hierarchických stupňov Vesmíru v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta. Príkladom takéhoto nejednoznačného subjektivizmu chápania lokalizácie sú modely slnečného systému - heliocentrický a geocentrický.

Po druhé - informačná lokalizácia. Pod týmto pojmom sa rozumie charakteristika informačných objektov[114], odzrkadľujúca v subjektívnej miere riadiča (strojcu, manažéra) ich vzájomnú vloženosť a hierarchičnosť, nehľadiac na materiálne nosiče, na ktorých je informácia zapísaná. Takisto v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta - Universa.

Uvedieme príklad zmeny informačnej lokalizácie. Jeden redaktor všetko vysvetlí v Predslove ku knihe a druhý v Doslove, hoci ich text sa môže odlišovať iba názvom „predslov“ alebo „doslov“. Iný tú istú informáciu rozptýli do množstva poznámok pod čiarou a vysvetliviek v samotnom texte knihy. Čitateľ, prijímajúc informáciu z knihy, vytvorí v svojej subjektívnej miere nový variant i priestorovej, i informačnej lokalizácie zápisov a zmení svoju subjektívnu mieru.

Pre každý z elementov, tvoriacich supersystém, je celý zvyšok supersystému časťou vonkajšieho prostredia. Všetky elementy sú do istého stupňa autonómne v materiálnom (energetickom) a informačno-algoritmickom zabezpečení ich činnosti. Vďaka tomu supersystém ako celok je tiež do istej miery autonómny v uvedenom zmysle. Avšak vo vzťahu k prostrediu môže byť neuzavretý, t.j., môže udržiavať svoju existenciu na úkor zdrojov prostredia, alebo výmena s prostredím môže mať obojstranný charakter.

Informačno-algoritmické zabezpečenie (samoriadenia) správania sa elementov supersystému, v ktorom je obsiahnutý potenciál rozvoja, je organizované minimálne dvojúrovňovým spôsobom:

1. Existuje fundamentálna časť, identická pre všetky elementy supersystému. Tá zabezpečuje existenciu elementov supersystému v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti od momentu zavedenia supersystému do prostredia. Ak jej niet, tak supersystém nemôže prebývať v prostredí, ale je vytlačovaný alebo likvidovaný.

2. Adaptačná časť, rozvíjaná v každom elemente osobito na báze fundamentálnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia v procese fungovania elementu v supersystéme i obklopujúcom ho prostredí.

Fundamentálna časť môže mať vlastné hierarchické usporiadanie informačno-algoritmických modulov, nevyhnutné pre zabezpečenie počiatočnej špecializácie elementov, robiace ich čiastkovými (a nie plnými) vzájomnými analógiami. Príkladom tohoto je rozdelenie podľa pohlavia u ľubovoľného biologického druhu. Táto usporiadanosť fundamentálnej časti primerane predurčuje aj usporiadanie adaptačnej časti informačného zabezpečenia. Samozrejme, toto sa odzrkadľuje aj v štruktúrnej organizácii materiálneho nosiča informačno-algoritmického zabezpečenia, t.j. každého z elementov supersystému. Inými slovami, v štruktúre elementu možno rozlíšiť oblasti, vzťahujúce sa k fundamentálnej i k adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia[115]. Vo veľkých supersystémoch sa toto všetko prejavuje v štatistických charakteristikách rozdielnosti a zhody parametrov elementov a je predurčené v pravdepodobnostno-štatistickom zmysle.

Vďaka tomu okamžite nezameniteľné elementy sú jednako len pravdepodobne zameniteľné druhými elementami za nejaký pravdepodonostne predurčený čas, keďže do ich pamäte (adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia) môžu byť zavedené informačno-algoritmické moduly, zabezpečujúce nevyhnutnú špecializáciu pri zámene jedného elementu druhým.

Informačná výmena medzi elementami v rámci supersystému i supersystému s prostredím má nejednoznačný charakter v rámci ohraničení pravdepodobnostnými predurčenosťami (hierachicky vyššieho objemnejšieho riadenia), dôsledkom čoho elementy supersystému s plynutím času hromadia - kumulujú informačné odlišnosti jeden od druhého a môžu mať (a pravdepodobne majú) niekoľko špecializácií; t.j., sú vhodné k použitiu na niekoľko rôznych čiastkových cieľových funkcií riadenia.

To vedie k tomu, že supersystém ako celok má pamäť a okrem toho pružnosť správania. T.j. jeho reakcia, reakcia jeho fragmentov a jednotlivých elementov na jeden a ten istý vplyv prostredia nie je jednoznačne predurčená, aj keď je predurčená v pravdepodobnostne-štatistickom zmysle na základe informačného stavu fragmentov supersystému, na ktoré prostredie vyvíja vplyv.

Prostredie tlačí na supersystém. Tlak prostredia, ako aj všetko v prírode, má kmitavý charakter. Nachádza sa však v pásme nízkych frekvencií vo vzťahu k rozsahu frekvencií (kmitočtov), v ktorom sú elementy supersystému schopné meniť svoj informačno-algoritmický stav. Inými slovami, tlak prostredia má pomalý charakter vo vzťahu k charakteristikám rýchlosti elementov. Vďaka tomu je každý z elementov supersystému schopný udržateľne interagovať s prostredím a samotný supersystém môže v princípe udržateľne v prostredí existovať.

Frekvenčné pásmo, v ktorom je supersystém ako jednotný celok schopný udržateľnej spolupráce s prostredím, je určený nielen operačnou rýchlosťou jeho elementov (maximálna frekvencia) i dĺžkou ich života a štruktúr, nimi vytváraných (minimálna frekvencia), no aj organizáciou vzájomného pôsobenia elementov v rámci supersystému[116].

Sila faktorov prostredia, ktorých vplyv môže supersystém vydržať v tomto frekvenčnom pásme, je tiež určená organizáciou spolupráce elementov v rámci supersystému. Pri nesprávnej organizácii tejto spolupráce sa principiálna možnosť udržateľnej 1) existencie v prostredí a 2) hierarchicky vyššej cielenej spolupráce (ktorej základom je komunikácia) s ním môže neuskutočniť.

Od momentu uvedenia supersystému do interakcie s prostredím sa informačno-algoritmické vybavenie elementov, zodpovedajúce ich adaptačnej časti, rozvíja v objemnejšom a vo vzťahu k nim hierarchicky vyššom riadení v procese samoriadenia elementov. Informačno-algoritmické zabezpečenie samoriadenia elementov sa v tomto procese nejakým spôsobom vytvára z obsahu fundamentálnej časti a z priebežného obsahu adaptačnej časti každého z nich. Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie má vo vzťahu k elementom dvojúrovňový charakter:

a) procesy samoriadenia supersystému ako celku;

b) objemnejšie (obsažnejšie, ho obklopujúce)* hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému ako celku.

Pritom sú možné konflikty riadenia jak medzi hierarchickými úrovňami, tak i vo vnútri úrovní.

Vo vzťahu k samoriadiacemu sa supersystému hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie môže vystupovať nielen ako bezprostredná priama informačná výmena so supersystémom, no i nepriamo, sprostredkovane - ako tlak zo strany prostredia na supersystém, nejakou formou riadený hierarchicky vyšším objemnejším riadením.

Vzhľadom na to, budeme tam, kde niet osobitných upresnení, pod hierarchicky vyšším riadením chápať priamu informačnú výmenu so supersystémom a jeho elementami; pod tlakom prostredia zasa hierarchicky vyššie nepriame, sprostredkované riadenie pôsobením na prostredie, v ktorom sa nachádza supersystém a do ktorého patrí aj voči nemu vonkajšie, hierarchicky supersystému úrovňou rovnaké riadenie; a pod hierarchicky vyšším objemnejším (skrátene proste - objemnejším) riadením ich súhrn - celok.

Tu niet nezmyselnosti - nesúrodosti, ktorá sa môže objaviť v sprostredkovanom riadení tým, že v tom istom čase možno zároveň riadiť ne-spro-stredkovane (bezprostredne, priamo). Vec je v tom, že:

• prostredie môže byť fragmentom iného, voči prvému objemnejšieho supersystému;

• prostredie môže byť súhrnom supersystémov jednej hierarchickej úrovne so skúmaným supersystémom;

• a vďaka prítomnosti čiastkových a objemnejších analógií sú prostredie a supersystém vzájomným vložením supersystémov, vyčleňovaných z celostnosti Stavby sveta podľa rôznych súborov kvalitatívnych príznakov. Hierarchiasupersystému je určená poriadkom rozširujúcej sa následnosti objemnejších vložení.

V takom chápaní prostredia množiny „matriošiek“ je najvyššou v hierarchii tá najväčšia, v ktorej sa nachádzajú všetky ostatné. Rozdiel je iba v tom, že každá zo supersystémov-matriošiek, je aj sama o sebe i súčasťou ju obklopujúcich objemnejších supersystémov, i každý zo spomínaných supersystémov sa nachádza pod hierarchicky Najvyšším bezprostredným i sprostredkovaným riadením.

Chápanie takéhoto rozdelenia hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia vo vzťahu k supersystému ako „nezmyselnosť - nesúrodosť“, je dôsledkom zabúdania faktu vzájomnej vloženosti (prenikanie jeden do druhého) ešte množstva iných supersystémov, okrem priamo skúmaných. Skúmanie supersystému, t.j. jeho vyčlenenie z celostnosti Stavby sveta - Universa - Stvorenia, je jednou z etáp plnej funkcieriadenia, ktoré je vždy subjektívne.

Celostný – komplexný proces riadenia v Stavbe sveta – Strojení, pri rozpoznaní supersystému v jej-jeho zostave podľa zvoleného súboru príznakov, sa taktiež rozpadá na riadenie prostredia ako takého, samoriadenie supersystému v prostredí a na hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému, zahŕňajúce do seba jak priame, tak aj sprostredkované (nepriame) riadenie.

Ak sa pozrieme na supersystém z pozície s ním do jedného celku združeného intelektu, tak existencia supersystému plynie vyložene pod tlakom prostredia. Avšak intelekt, uskutočňujúci vo vzťahu k supersystému hierarchicky vyššie riadenie, sám určuje charakter svojej informačnej výmeny so supersystémom, s jeho vnútornou hierarchiou a s ním združeným intelektom. Z tohto dôvodu môže mať hierarchicky vyššie riadenie veľmi rôznorodý charakter. Ako maximum - nepretržité vydávanie priamych príkazov združenému intelektu a kontrola ich splnenia; ako minimum - poskytnutie plnej samostatnosti v riadení supersystému združenému intelektu a ostatným intelektom v ňom prítomných a zapojenie hierarchicky vyššieho riadenia do procesu riadenia len v prípade vyjdenia vektora chyby samoriadenia supersystému, jeho fragmentov a elementov za prípustné hranice. Pokiaľ sa vektor chyby nachádza v rámci množiny hodnôt hierarchicky vyššieho prípustného vektora chyby, (pri pohľade zvonku) sú oba varianty vzájomných vzťahov s hierarchicky vyšším riadením navzájom nerozlíšiteľné v zmysle identičnosti vektora stavu i vektora riadiacej činnosti (signálu), rozširovaného na vnútrisupersystémovej úrovni organizácie.

Tak, či onak, v ľubovoľnom z variantov hierarchicky vyššieho riadenia sa na združený intelekt supersystému, na supersystém ako celok, na jeho fragmenty i jednotlivé elementy kladú dva komplexy čiastkových úloh:

1. nejakým spôsobom vydržať tlak prostredia;

2. voľné zdroje (neblokované tlakom prostredia) používať na dosiahnutie cieľov, kvôli

ktorým je supersystém vovedený do prostredia (alebo v prostredí vytvorený).

Tieto dva komplexy úloh formujú v čase tok cieľov riadenia vo vzťahu k prostrediu - tok vonkajších cieľov riadenia vo vzťahu k supersystému a jeho elementom je cieľom riadenia (skrátene – vonkajší tok cieľov).

Samozrejme, že ak všetky zdroje supersystému idú na podporu jeho udržateľného prebývania v prostredí, tak jeho produktivita ohľadom cieľov, kvôli ktorým bol vovedený do daného prostredia, je rovná nule. Okrem toho, ak je supersystém potláčaný prostredím, alebo ním vytesňovaný, tak celkovo nemôže byť reč o dosahovaní ním nijakých cieľov. Preto:

Vo vektore cieľov riadenia supersystému bude na 1. priorite stáť cieľ – prebývanie v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti, pre prípad nárastu tlaku prostredia.

U biologických druhoch je to zafixované vo fundamentálnej časti informačného zabezpečenia – vybavenia osôb a odráža sa v ich správaní ako strach a pud sebazáchovy. Rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu k jeho prebývaniu v prostredí vystupuje ako celkový počet jej elementov, nevyužitých v danom momente času na odrazenie a pohltenie tlaku prostredia. Alebo inak - je to fond slobodného pracovného času všetkých elementov supersystému. Ale táto rezerva udržateľnosti sú len tie elementárne zdroje supersystému, ktoré aj môžu byť použité na jeho cielenú spoluprácu s prostredím v súlade s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia. T.j. táto rezerva udržateľnosti súčasne určuje aj možnú produktivitu supersystému vo vzťahu k prostrediu[117]. Osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému znamená jeho dovedenie na maximum produktivity vo vzťahu k prostrediu podľa vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho, obsiahlejšieho) riadenia.

Takýmto spôsobom hodnotenia kvality riadeniajak podľa rezervy udržateľnosti prebývania v danom prostredí, tak aj podľa produktivity supersystému vo vzťahu k prostrediu sú hierarchicky usporiadané a neantagonistické:

1. Zvýšenie rezervy udržateľnosti prebývania v prostredí dovoľuje

2. Zvýšiť produktivitu vo vzťahu k prostrediu.

Celková rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu týchto dvoch integrálnych cieľov taktiež sama o sebe predstavuje v daný moment nevyužívané elementárne zdroje. Preto okamžité zovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia – to sú v daný moment elementárne zdroje, umožňujúce vydržať nárast tlaku prostredia bez zníženia produktivity vo vzťahu k nemu, aj pri nevyhnutnosti zvýšenia produktivity bez zníženia úrovne ochrany supersystému od tlaku prostredia. Tieto nevyužité elementárne zdroje supersystému budeme nazývať elementárnou rezervou jeho udržateľnosti.

Zovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia za nejaký časový interval je monotónny (v matematickom zmysle, t.j. nezmenšujúci sa v čase) rast produktivity vo vzťahu vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia k plynutiu času.

Ide však o hierarchicky vyššie hodnotenie. Môže byť aj nepozorované na hierarchickej úrovni supersystému. No na tejto úrovni je vždy pozorovateľný jeho princíp - oslobodenie elementárnych zdrojov z prebiehajúcich procesov fungovania supersystému, podľa miery rastu kvality riadenia každého z čiastkových procesov v ňom a pri dožívaní parazitických procesov.

Iná otázka: na aké ciele používať vyslobodené elementárne zdroje a čas? - Odpoveď na ňu vyžaduje na hierarchickej úrovni supersystému identifikáciu vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho, obsiahlejšieho) riadenia vo vzťahu k nemu samotnému.

V momente objavenia sa supersystému v prostredí, má usporiadanie množiny ho tvoriacich elementov dvojúrovňový charakter: prvá úroveň - každý z elementov; druhá úroveň – supersystém ako celok.

Osvojenie potenciálu rozvoja sa začína z tohto stavu. V takom stave supersystém pri interakcii s prostredím stretáva tok vplyvu prostredia na neho; ten je v supersytéme informačno-algoritmicky prepracovaný na tok cieľov riadenia, porovnávaných s úrovňami v organizácii supersystému:

· ním ako jediným celkom;

· jeho fragmentami;

· jeho jednotlivo vybranými elementami.

V tomto toku cieľov možno rozlíšiť tri kvalitatívne rôznorodé zložky:

1. neprerušovaná interakcia s prostredím, svojim charakterom konštantná v čase;

2. jednoznačne predpovedateľná, predovšetkým cyklicky pravidelne sa opakujúca interakcia;

3. štatisticky usporiadaná[118] sporadická interakcia, predpovedateľná na hierarchickej úrovni supersystému a jeho elementov iba v pravdepodobnostnom zmysle.

Keďže v tejto etape je informačné zabezpečenie supersystému založené hlavne na jeho fundamentálnej časti, tak v režime samoriadenia bez hierarchicky vyššieho zasahovania, supersystém informačne nie je pripravený k dosahovaniu nejakých cieľov a poškodzuje sa v prípade nemožnosti odklonu od interakcie. Poškodenie je pravdepodobnostne predurčené, no môže byť znížené vďaka organizácii vnútrosupersystémových procesov. To sa týka predovšetkým situácií, keď potenciál rozvoja supersystému pripúšťa koordinované využitie možností viac ako jedného elementu v jednej a tej istej cieľovej funkcii riadenia (koncepcii riadenia, orientovanej na čiastkový cieľ z vektora cieľov supersystému).

Interakcia supersystému s prostredím nie je možná bez zobrazenia informácie plynúcej z prostredia do supersystému. To vedie k zmene usporiadania supersystému vo vzťahu k východziemu, vyššie uvedenému, dvojúrovňovému stavu: „element - supersystém“. Interakcia supersystému s prostredím podľa cieľov, pripúšťajúcich (alebo nevyhnutne vyžadujúcich) koordinované fungovanie viac ako jedného elementu v rámci jednej a tej istej koncepcii riadenia, vedie s plynutím času k tomu, že:

· neprestajná interakcia, konštantná v čase, zrodí v supersystéme kontinuálne fungujúce štruktúry, orientované na príslušné ciele a informačno-algoritmicky im zodpovedajúce;

· cyklicky pravidelne sa opakujúca interakcia zrodí štruktúry, taktiež cyklicky obnovujúce svoje fungovanie. Časť z nich sa bude rozpadať po zavŕšení cyklu fungovania; časť bude čakať v nečinnosti na ďalší cyklus, keďže čas ich organizácie je dlhší, ako periódy nečinnosti;

· štatisticky usporiadaná sporadická interakcia zrodí v supersystéme bezštruktúrne riadenie, ktorého štatistické charakteristiky budú s nejakou chybou riadenia (rozladenosťou) sledovať štatistické charakteristiky vchádzajúceho vonkajšieho toku vplyvu prostredia a cieľov, jemu zodpovedajúcich v informačno-algoritmickom zabezpečení supersystému.

Chyba riadenia vždy vyúsťuje do nejakého poškodenia supersystému. Závažnosť škody môže závisieť od oneskorovania sa reakcie supersystému na faktor, prinášajúci škodu: čím väčšie oneskorenie - tým väčšia škoda; niet oneskorenia - niet škody. Táto zvláštnosť vedie k tomu, že štatisticky usporiadaná interakcia systematicky vytvára (popri bezštruktúrnom riadení) „nečinné“ štruktúry. Pri chýbaní faktora pôsobenia na supersystém, vyvolávajúceho ich vznik, sú zaneprázdnené iba udržiavaním svojej pripravenosti k efektívnemu konaniu pre situáciu pôsobenia tohto faktora. Toto je odôvodnené, ak na dostatočne dlhé obdobie vypočítaná škoda, ktorú je schopný spôsobiť uvedený faktor, je väčšia ako škoda v dôsledku „nečinnosti“ elementov supersystému, zavedených do týchto štruktúr.

Takým spôsobom v supersystéme plynú súčasne procesy štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia. Je možné, že pritom je k dispozícii nejaká elementárna rezerva udržateľnosti pre nárast intenzity interakcie s prostredím a obsluhu ojedinelých, predtým nepoznaných noviniek interakcie. Aj organizácia supersystému už nie je dvojúrovňová („element - supersystém“), ale predstavuje hierarchiu štruktúr, neprestajne sa meniacich v priebehu vzájomného prelínania procesov bezštruktúrneho a štruktúrneho riadenia navzájom.

Toto vzájomné prelínanie procesov má usmernený charakter v prípade osvojenia potenciálu svojho rozvoja supersystémom.

Teraz preskúmame vzájomné prelínanie sa štruktúrneho a bezštruktúrneho spôsobu riadenia. Vrátime sa k plnej funkcii riadenia:

1. Rozpoznávanie faktorov prostredia (objektívnych javov), s ktorými sa stretáva intelekt, v celej mnohotvárnosti procesov Stavby sveta (Stvorenia).

2. Formovanie stereotypu (návyku) rozpoznávania faktora v budúcnosti.

3. Formovanie vektora cieľov riadenia vo vzťahu k danému faktoru a vnesenie tohto vektora cieľov do celkového vektora cieľov svojho správania (samoriadenia).

4. Formovanie koncepcie riadenia a čiastkových cieľových funkcií riadenia, tvoriacich spolu koncepciu, na princípe riešenia úlohy o udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti správania sa.

5. Organizácia a reorganizácia účelových riadiacich štruktúr, nesúcich cieľové funkcie riadenia.

6. Kontrola (dozor) nad činnosťou štruktúr v procese riadenia, nimi uskutočňovaného a koordinácia spolupráce rôznych štruktúr.

7. Zlepšovanie danej koncepcie v prípade nevyhnutnosti.

8. Likvidácia existujúcich štruktúr v prípade nepotrebnosti, alebo ich udržiavanie v práceschopnom stave do nasledujúceho použitia.

Informačné zabezpečenie samoriadenia elementov vo svojej fundamentálnej časti predpokladá nejakú interakciu a informačnú výmenu medzi elementami supersystému. Ale informačné zabezpečenie ich samoriadenia v svojej adaptačnej časti sa formuje rôznorodo, no štatisticky usporiadane. Preto v supersystéme vždy existuje pravdepodobnostne predurčená možnosť toho, že:

1. Nejaký element (intelekt, alebo automat) rozpozná faktor prostredia, s ktorým sa stretáva.

2. Rozšíri informáciu o ňom.

3. Informácia bude prijatá elementami, majúcimi v svojej pamäti nevyhnutnú koncepciu riadenia, alebo schopnými ju zostrojiť.

4. Koncepcia riadenia bude predaná iniciátorovi zrodu štruktúry.

5. Nájdu sa elementy, voľné alebo zaoberajúce sa v štruktúrach menej závažnými prioritami, majúce špecializáciu, nevyhnutnú pre nanovo vytváranú štruktúru, a tak ďalej, až do vtedy, keď sa v prijateľnú dobu proces riadenia zavŕši podľa plnej funkcie s prijateľnou úrovňou kvality.

Okrem toho, nedostatočnosť informačno-algoritmického zabezpečenia v rôznych etapách bezštruktúrneho riadenia môže byť doplnená zapojením sa hierarchicky vyššieho riadenia do procesu jak adresným, tak aj cirkulačným (bezadresným) spôsobom. Samozrejme, pravdepodobnosť je číslo v rozmedzí od nuly po jedna, t.j. proces sa môže prerušiť v ľubovoľnom štádiu. Ale ak sa zavŕši úspešne, tak existuje pravdepodobnosť toho, že v supersystéme, jeho fragmente, zúčastnivšom sa v procese, si nejaké elementy zapamätajú informáciu, nevyhnutnú na zopakovanie tohto procesu s výnimočnou pravdepodobnosťou úspešného zavŕšenia. Ak sa supersystém stretáva s nejakým faktorom dostatočne často, tak bezštruktúrne riadenie sa transformuje na štruktúrne. Totižto štruktúra, vzniknutá v bezštruktúrnom riadení, nestíha zabudnúť seba (svoju úlohu)* v perióde medzi postupnými výskytmi daného faktora: všetká matéria v trojjedinosti disponuje pamäťou. Informačné toky získavajú udržateľnosť a kvalita riadenia pri opakovaní na základe predchádzajúcej skúsenosti pričinnosti intelektu, uskutočňujúceho plnú funkciu riadenia, rastie. Ak je pridružený intelekt nečinný, tak supersystém alebo jeho fragment je automatom, alebo zvonka riadeným robotom.

Z tohto dôvodu stará skúsená štruktúra, hromadiaca kultúru intelektuálnej činnosti, pravdepodobne vydrží so znateľným odstupom konkurenciu nových štruktúr s rovnakým cieľom, ktoré môžu pravdepodobnostno-predurčene vznikať v procese bezštruktúrneho riadenia, paralelnom s riadením štruktúrnym. No takisto pravdepodobne môže stará štruktúra aj prehrať, keďže existuje nejaká pravdepodobnostná predurčenosť toho, že bezštruktúrne riadenie zrodí ešte efektívnejšie riadenie spolu s príslušnou nosnou štruktúrou.

Pozorovateľ, nemajúci poňatia o bezštruktúrnom riadení, môže plne udržateľné bezštruktúrne riadenie vnímať, buď ako živelný - akoby neriadený - proces[119], alebo bude hľadať stabilné skryté štruktúry tam, kde ich reálne niet (mánia hľadania nepriateľských organizácií, do ktorej majú sklony upadať bezpečnostné služby i niektorí „patrioti“ v krízových a predkrízových obdobiach.

Avšak v množstve prípadov sa môže štruktúrne riadenie chápať ako bezštruktúrne. Ak do zloženia supersystému patria objemnejšie analógy väčšiny jeho elementov, tak môžu patriť štruktúram, presahujúcim hranice daného supersystému a nesúcim vo vzťahu k nemu nejakú koncepciu riadenia. Pozorovateľ, neschopný rozlíšiť tieto objemnejšie analógy od množstva elementov supersystému, neuvidí ani procesy informačnej výmeny v štruktúre, ku ktorej patria tieto objemnejšie analógy, t.j., neuvidí, nerozpozná samotnú štruktúru.

Ak má poňatie - predstavu o bezštruktúrnom riadení, tak vie zo štatistiky samoriadenia elementov v supersystéme vyvodiť, vybrať nejaký proces bezštruktúrneho riadenia, vo väčšej či menšej miere identický s procesom riadenia prostredníctvom do supersystému zvonku prenikajúcej štruktúry. Prípadne dva splývajúce procesy: vonkajší – štruktúrny a vnútorný - bezštruktúrny.

Pozorovateľ, nemajúci poňatia o bezštruktúrnom riadení, uvidí opäť, buď „neorganizovanú živelnosť“ (náhodu), alebo bude hľadať štruktúry. Ale nebude schopný ich nájsť (alebo rozlíšiť splývajúce procesy), pokiaľ sa nenaučí rozlišovať elementy supersystému a k nemu patriace objemnejšie analógy jeho elementov. Pritom možnosti objemnejších analógov sú širšie a vychádzajú nad rámec súboru kvalít, ktorými sú charakterizované elementy supersystému.

Taká situácia chápania štruktúrneho riadenia ako bezštruktúrneho môže nastať pri vzájomnej vloženosti supersystémov jednej hierarchickej úrovne. Príkladom toho sú štruktúry spravodajských, výzvedných, špionážnych sietí rezidentúr znepriatelených štátov a mafií. No toto môže nastať aj keď nejaký supersystém je rozmiestnený v rámci nižších úrovní hierarchie, ho obklopujúceho objemnejšieho, hierarchicky organizovaného supersystému. Štruktúry, spadajúce do nižších úrovní objemnejšieho supersystému, na hierarchickej úrovni skúmaného supersystému (lokalizovaného v rámci nižších úrovní objemnejšieho) nebudú viditeľné. Takýmto príkladom hierarchie štruktúr štátneho riadenia sú dobre zorganizované kontrašpionážne a ostatné spravodajské siete, ktorých spolupracovníci, stanúc sa elementami štruktúr, sa nesmú odlišovať od cieľového okolia, nepatriaceho k samotným štruktúram.

Štruktúrny spôsob riadenia nízkofrekvenčných procesov, ktorých doba trvania presahuje čas pozorovateľa, sa môže takisto chápať ako bezštruktúrny alebo ako živelný, akoby neriadený proces. Ak trvanie procesu presahuje maximálny čas existencie elementov supersystému a proces je riadený štruktúrnym spôsobom, tak v supersystéme existuje udržateľne matrica (kostra, forma) štruktúry - „obsadzovanie funkcií“, napĺňané podľa miery nevyhnutnosti obnovujúcimi sa elementami.

Príkladom štruktúr tohto typu sú historicky udržateľné štruktúry štátnej správy a vojenské zložky, zachovávajúce občas dlhoveké tradície. Ale mafie, slobodomurárske lóže, cirkevné rády a bratstvá, na rozdiel od armády, sa stránia verejných prehliadok svojej skutočnej činnosti. Sú to ťažko rozpoznateľné, utajujúce sa štruktúry, ktorých činnosť, aj keď organizovaná štruktúrne, môže byť napriek tomu vnímaná ako nejaké bezštruktúrne samoriadenie alebo živelný, akoby neriadený proces.

Ale celkovo na každej hierarchickej úrovni organizácie supersystému sa štruktúrne riadenie rodí z bezštruktúrneho, v prípade získania udržateľnosti v čase vo vzťahu k nejakým cieľom riadenia. Pritom zapájanie elementov supersystému do trvalo fungujúcich štruktúr je sprevádzané rastom elementárnej rezervy udržateľnosti, lebo v bezštruktúrnom samoriadení môže naraz prebiehať niekoľko procesov formovania štruktúr analogického určenia. Okrem toho, sa v každom z týchto procesov formovania štruktúr stráca čas na organizáciu tokov informačnej výmeny a osvojenie prichádzajúcej informácie. Tieto straty sú v koordinovanej štruktúre prirodzene menšie, ako v bezštruktúrnom procese.

To, čo sa ukazuje ako bezštruktúrne riadenie na danej hierarchickej úrovni, môže byť:

· skutočne bezštruktúrnym samoriadením množiny elementov, tvoriacich supersystém, v rámci pravdepodobnostných predurčeností hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia;

· perifériou nerozpoznávaných štruktúr, prenikajúcich do supersystému zvonku, vrátane štruktúr, uzavretých (zahrnutých) v hierarchicky vyššom objemnejšom riadení;

· činnosťou vnútorných, no nerozpoznaných štruktúr supersystému;

· alebo nejakým súhrnom vzájomných kombinácií vyššie uvedeného.

Ak objem (náhodnej) štatisticky usporiadanej interakcie prevyšuje objem determinovaného (neprerušeného a pravidelne cyklického), tak pokus organizácie procesu samoriadenia supersystému výlučne štruktúrnym spôsobom povedie k tomu, že v každom momente času bude značná časť cieľovo orientovaných štruktúr nečinná. Zároveň spolupracovať na nejakých cieľoch bude nemožné za neprítomnosti voľných elementov, nezaneprázdnených v už organizovaných štruktúrach. T.j., toto je situácia jasného zlyhania riadenia, straty jeho udržateľnosti. Preto:

Maximum produktivity - efektívnosti supersystému, maximum jeho elementárnej rezervy udržateľnosti sa dosahuje pri spojení štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia v samoriadení supersystému ako jediného celku.

Proces osvojenia si potenciálu rozvoja plynie rovnako v riečisku štruktúrneho riadenia - optimalizácie fungovania existujúcich štruktúr a likvidácie štruktúr, ktoré sa stali nepotrebnými; i v riečisku bezštruktúrneho riadenia - zvyšovania pravdepodobnosti úspešného zavŕšenia procesu vzniku a práce vznikajúcich štruktúr zapojením minimálne dostatočnéhopočtu elementov supersystému. Táto pravdepodobnosť a elementárna rezerva sú tým vyššie, čím väčšia je skúsenosť supersystému v prebývaní v danom prostredí, a čím menej sa skúsenosť každého z elementov supersystému odlišuje v procese jeho fungovania od skúsenosti supersystému ako celku.

Posledné vyjadrenie neznamená, že obsah pamäti každého elementu musí byť identický s celým obsahom pamäte supersystému, ale znamená, že výmena informácií medzi elementami v supersystéme má byť dostatočne intenzívna, aby nedochádzalo k zlyhaniu bezštruktúrneho riadenia kvôli nemožnosti zabezpečiť nevyhnutnou informáciou elementy, stretnúce sa s príslušnými cieľmi riadenia. Ďalej aby počet štruktúr, vznikajúcich v bezštruktúrnom riadení, nebol nadbytočný vo vzťahu k sile pôsobiaceho faktora. Alebo inými slovami - obrazom: je nevyhnutné, aby všetká informácia z pamäti celého supersystému bola dostupná jeho elementom v procese ich fungovania podľa miery vzniku potrieb informácií z ich strany.

13.3. Autosynchronizácia procesov v supersystémoch

V masových javoch, plynúcich v prírode na najrozličnejších úrovniach jej hierarchie, sa pomerne často stretávame s javom zhody fáz identických procesov, plynúcich súčasne v množstve analogických objektov. Sú to – koherencia vyžarovania svetla atómami v lasere; synchrónne záblesky celej lúky, na ktorej sedí množstvo svetlušiek; synchrónny odklon kŕdľa rybieho plôdika od nebezpečenstva; veslovanie družstva na mnohoveslici, na synchronizáciu ktorého vôbec nemusí byť potrebný zvukový signál, bubon alebo píšťala, ako v minulosti na galérach; skupinové tance. Tento jav budeme ďalej nazývať autosynchronizácia. Autosynchronizácia sa pomerne často prejavuje v procesoch bezštruktúrneho riadenia, a samotné bezštruktúrne riadenie môže byť zostrojené na princípe javu autosynchronizácie.

Pre autosynchronizáciu je nevyhnutné, aby množstvo nejakých objektov malo aspoň čiastočne identický informačno-algoritmický stav a nachádzali sa v podmienkach, pripúšťajúcich informačnú výmenu medzi nimi - hoc aj neadresnú, cirkulačnú. Pritom ich pružnosť, rýchlosť reakcie na prechod informácie, rovnakej pre všetky objekty, musí byť dostatočne vysoká.

Preskúmame to na sociologickom príklade. Najvýraznejšie sa autosynchronizácia prejavuje počas ovácií v sále, napríklad, pri privítaní „drahého a všetkými milovaného vodcu“. Spočiatku je v sále ticho. Potom dosadení (nastrčenci) a strhnutí idioti, pomerne málo zastúpení (1 - 2 osoby na 100), začnú tlieskať. Táto činnosť generuje proces autosynchronizácie, lebo ostatní vedľa sediaci majú stereotyp (návyk) tlieskania a vedia to robiť, neuvedomujúc si ciele a príčiny a nezamýšľajúc sa nad situáciou.

Sediaci vedľa dosadených začínajú tlieskať následne za nimi, keďže sa zvonku vyvolávajú ich vnútorné stereotypy bezmyšlienkovitého správania, a tak je postupne do tohto procesu vovedená celá sála. Následne začína takmer každý načúvať tlieskaniu susedov a nutne vynakladať veľkú silu vôle, aby netlieskal spolu so susedmi. Totižto na úrovni identických stereotypov je tlieskanie suseda vnímané ako okríknutie za nevhodnosť vlastného tlieskania, prichádzajúce cez obvody spätnej väzby. Spustiac proces autosynchronizácie nastrčená podsádka potom, ako ich susedia začali búchať do dlaní, už nemusí nič viac robiť. Dokiaľ energetický potenciál sálu nebude vyčerpaný v „nezmyselnej“ (ako pre koho) ovácii, podsádkou spustený proces sa nepreruší a nerozpadne... A tak ani „milovaný vodca“ zďaleka nie vždy môže ho zastaviť mávnutím ruky ne-nápadne.

Tlieskanie možno skúmať aj ako predanie jedného bitu informácie. Avšak autosynchronizácia môže byť postavená aj na zložitejších informačno-algoritmických moduloch, nesúcich väčšie objemy rôznorodých informácií.

Vytvorenie a rozšírenie identických informačno-algoritmických modulov (stereotypov rozpoznávania, vzťahov, správania sa) v supersystéme a ich následná aktivizácia v supersystéme cez štruktúry - generátory autosynchronizácie -umožňuje riadiacej štrutúre, nesúcej nejakú plnú funkciu riadenia, bezštruktúrne riadiť to, čo nemôžu riadiť jej výkonné štruktúry.

V spoločnosti je potenciál autosynchronizácie svojho druhu „klavír v kroví“, na ktorom možno neočakávane zahrať „divadelnú hru“ burzovej horúčky, prezidentských volieb, občianskej vojny. Avšak „klavír“ nehrá sám a o to viac sa nenachádza „v kroví“ skrytý sám sebou, na čo sa obyčajne zabúda, alebo sa nad tým nezamýšľa...

V podmienkach priamej obojstrannej informačnej výmeny s hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením sú charakteristiky bezštruktúrneho riadenia tým lepšie, čím lepšie vektory cieľov samoriadenia súborného (združeného) intelektu supersystému a hierarchie intelektov v pôsobiacich štruktúrach v jeho vnútri opakujú vektor cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia vo vzťahu k supersystému ako celku. a čím zreteľnejšie sa hierarchicky vyššie riadenie supersystému odlišuje od agresívneho vonkajšieho riadenia.

13.4. Súborný intelekt v supersystémoch

Ak elementy, tvoriace supersystém, samotné disponujú in-divi-duálnym intelektom, tak pri informačnej výmene medzi sebou pravdebodobnostne predurčene rodia súborný intelekt. Skoršie opisovaný model s ruletou a lotériovými bubnami, ktorý pri pohľade zvonku vyzerá byť intelektom, pripúšťa prítomnosť nejakej skupiny „žiakov“ a ich „kapitána“. Ten, berúc na seba úlohu (rolu) súborného intelektu, následne, ako si skupina vymieňa kartičky s odpoveďou, odpovedá na otázky „profesora“.

Ak sa v televíznom programe „Čo? Kde? Kedy?“ zíde za stolom skupina „znalcov“, tak môžu vytvoriť súborný intelekt. Jeho moc je však ohraničená nízkou priepustnosťou v ňom dominujúcich kanálov rečovej a mimicko-gestikulačnej výmeny informácií, nehovoriac už o emocionálnom nažhavení. Ak by skupina „znalcov“ bola schopná bez bujnenia emócií, prepaľujúceho informačné toky, vyviesť na úroveň vedomia (chápania) celú hierarchiu kanálov informačnej výmeny, nesenú človekom v rôznych frekvenčných pásmach na rôznych, no pre celú prírodu spoločných fyzikálnych poliach, tak by sa presvedčili, že súborný intelekt nie je výmysel. Zistili by, že možnosti každého z v ňom prítmných značne vzrastajú, pokiaľ sa človek zapája do súboru[120], a neprieči sa mu, pokúšajúc sa podriadiť si ho. Avšak aj bez toho, len používaním rečových a mimicko-gestikulárnych kanálov výmeny informácií, umožňujúcich viditeľnosť izolovanosti každého mozgu, je skupina ako celok priemerne intelektuálnejšia ako ktorýkoľvek z hráčov.

Dokonca aj intelektuálny líder skupiny je slabší ako jej súborný intelekt. Preto akýkoľvek pokus protivenia sa súbornému intelektu, pokus si ho podriadiť, vedie minimálne k vypadnutiu zo súborného intelektu, ale v ťažších situáciách k „dopusteniu“ z jeho strany... Aj keď nie vždy spravodlivému, keďže aj súborný intelekt môže byť vytvorený v konflikte s Najvyšším riadením. Protiviaci sa jednotlivci nemôžu vytvoriť udržateľný súborný intelekt, ale sú odsúdení upadnúť do stádovitej pomätenosti, kolektívnej schizofrénie. Súborný intelekt môže byť sám o sebe časťou mocnejšieho objemnejšieho intelektu, neseného nejakým objemnejším supersystémom. Preto je vždy aktuálna otázka: „V akých súborných intelektoch participovať (byť účastný) a ako bezpečne vyjsť z nevhodných?“

Nejaký intelekt môže byť vytvorený aj informačnou výmenou medzi bezintelektuálnymi elementamiza podmienky, že ich celok počas informačnej výmeny vytvára štruktúru, spôsobilú niesť intelekt ako proces, rozptýlený v celom súbore elementov. Naviac informačná výmena v prostredí množstva elementov, z ktorých každý disponuje iba jemu vlastným intelektom, vytvára súborný intelekt, ktorého sila je určovaná silou individuálnych intelektov a organizáciou informačnej výmeny medzi nimi.

Každý intelekt vždy nesie nejakú svoju celkovú (súhrnnú) plnú funkciu riadenia, alebo ju získava v momente vzniku. Celková plná funkcia riadenia obsahuje v sebe plné funkcie riadenia vo vzťahu rôznych čiastkových faktorov prostredia, odrážajúce (zobrazujúce) interakciu intelektom ovládaných objektov a subjektov s týmito faktormi. Toto všetko spolu vytvára celkový vektor cieľov a celkovú koncepciu samoriadenia intelektu v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, na ktoré ľudia v epoche „materializmu a ateizmu“ zvyknú zabúdať. V množine individuálnych intelektov nesie každý z nich jemu vlastný individuálny vektor cieľov a koncepciu samoriadenia, ktoré buď zrodia celostný súborný intelekt, vzájomne sa jeden druhého dopĺňajúc, alebo ho drobia, vytvoriackolektívnu schizofréniuintelektov- vo všeobecnosti psychicky „normálnych“ každý sám o sebe.

13.5. Vnútorné konflikty riadenia v supersystéme

Vektory cieľov akumulujú - hromadia čiastkové ciele (ich nové komponenty) a stanovujú (menia) ich priority pod tlakom svojráznosti skúsenosti interakcie ich nosičov s prostredím. Vo vzťahu k vektorom cieľov možno definovať nasledujúce pojmy:

1. pod objektívnym vektorom cieľov sa v DVTR rozumie ten vektor cieľov, ktorý sa prejavuje v práci systému ako objektívna dannosť nezávisle od vyhlásení o obsahu a usporiadaní jeho vektora cieľov, ktoré môžu byť ohlásené jeho riadičmi (manažérmi), alebo zapísané v „inštrukciách“na jeho nastavenie a prevádzku[121];

2. potenciálny vektor cieľov, obsahujúci objektívne možnosti, nevyužívané zo subjektívnych príčin. Vo vzťahu k riadeniu zo strany Najvyššieho je potenciálny vektor cieľov jednou z častí vektora chýb samoriadenia v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, alebo potenciál, určený na využitie v budúcich etapách rozvoja supersystému;

3. identifikovaný (zistený pri pozorovaniach) vektor cieľov je obsahová časť objektívneho (alebo potenciálneho) vektora cieľov spolu s chybami identifikácie čiastkových cieľov a ich priorít. Tento pojem je čisto subjektívne zobrazenie objektívneho, avšak podmienené príslušnou úrovňou v hierarchii vzájomnej vloženosti riadenia;

4. autoidentifikovaný subjektívny vektor cieľov, vznikajúci v dôsledku snahy subjektu riadenia identifikovať svoj vlastný objektívny a (alebo) potenciálny vektor cieľov.

Intelekt je iba časťou informačného zabezpečenia (vybavenia) správania sa jeho nositeľa. Ak je informačné vybavenie organizované hierarchickým spôsobom, tak niektoré fragmenty celkového vektora cieľov môžu byť zafixované na rôznych úrovniach tejto hierarchie. Pritom sa v zložení celkového vektora cieľov môžu objaviť rôzne defekty (poruchy).

Jeden a ten istý čiastkový cieľ sa môže opakovať niekoľko krát v rôznych jeho (celkového vektora cieľov)* fragmentoch, zodpovedajúcich rôznym hierarchickým úrovniam organizácie informačného zabezpečenia. Dôsledkom toho v jeden a ten istý moment (interval) času bude mať jeden a ten istý cieľ rôzne priority v informačno-algoritmickom zabezpečení riadenia. Tento defekt budeme nazývať inverziou priorít.

Okrem neho môžu existovať antagonizmyjak jednotlivých cieľov, tak aj fragmentov vo vektoroch cieľov. Pod antagonizmami sa chápe prítomnosť v rovnakej priorite vzájomne nezlučiteľných, navzájom sa vylučujúcich čiastkových cieľov v jeden a ten istý moment (interval) času. Antagonizmy môžu byť objektívne, vyjadrujúce nezlučiteľnosť daného vektora cieľov s príčinno-dôsledkovými väzbami existencie všetkého v Stavbe sveta; a subjektívne - na rozdiel od objektívnych - nevyžadujúce od Boha zmenu prírodných zákonov.

Pri spojení niekoľkých elementov v supersystéme do štruktúry, z ktorých každý je nositeľom nejakého vektora cieľov, táto štruktúra spolu so svojou elementárnou bázou získava aj ich vektory cieľov. To je sprevádzané zrodením celkového vektora cieľov tejto štruktúry (alebo supersystému, či jeho fragmentu), ktorý je spojením množín čiastkových cieľov (na úrovni významu štruktúry ako celku[122]) zo všetkých vektorov do nej vchádzajúcich elementov a je podriadený novej spoločnej hierarchii priorít cieľov. Pritom celkový vektor cieľov nielenže dedí defektnosť vektorov cieľov, už existujúcich vo vektoroch cieľov elementov, tvoriacich štruktúru, ale môžu v ňom vznikať aj poruchy, podmienené nezlučiteľnosťou cieľov a ich priorít, zdedených od rozličných elementov.

Dva ľubovoľné vektory cieľov je možné navzájom porovnať, rozpoznávajúc zhodnosť ich čiastkových cieľov a následnosť ich priorít. Pojem hĺbka identity(zhody)dvoch (a viac) vektorov cieľov je založený na zhode usporiadania následnosti čiastkových cieľov, patriacich do vektorov (bez inverzií priorít), v jeden a ten istý časový okamih (alebo v jednom a tom istom časovom intervale) a neprítomnosti antagonizmov medzi nezhodujúcimi sa cieľmi vo vektoroch.

Za týchto podmienok je riadenie v princípe uskutočniteľné bezkonfliktným spôsobom (podľa cieľov a priorít) na osnove nejakej, všetkých účastníkov zahŕňajúcej, objemnejšej koncepcie riadenia v rámci hĺbky zhody ich vektorov cieľov. Inými slovami: hĺbka identity – zhody vektorov cieľov je rozmer priestoru parametrov, v ktorom je v princípe uskutočniteľné bezkonfliktné riadenie. Tento pojem sprevádza druhý pojem - rezerva udržateľnosti bezkonfliktného riadenia podľa hĺbky zhody vektorov cieľov.

Za hranicami hĺbky zhody vektorov cieľov môže riadenie (hoc iba v niektorých časových intervaloch, ak nie počas celej dĺžky trvania procesu) niesť vnútorne konfliktný, konceptuálne neurčitý charakter.

Dôsledkom hierarchičnosti čiastkových cieľov vo vektore je zjednotenie niekoľkých cieľových vektorov do spoločného nejednoznačné; môžu byť získané jak defektné spoločné vektory cieľov, tak aj spoločné vektory, majúce väčšiu hĺbku zhody s čiastkovými vektormi. Sila súborného intelektu, vznikajúceho pri informačnej výmene jeho elementov, jeho udržateľnosť a zdravie sú určované pri ostatných rovnakých podmienkach hĺbkou zhody súborného vektora cieľov, vznikajúceho z vektorov cieľov jeho účastníkov. Druhotný proces sa prejavuje v schopnosti elementov priviesť svoje vektory cieľov do súladu so súborným vektorom cieľov a vektorom cieľov vo vzťahu k supersystému hierarchicky vyššieho riadenia. Jeho udržateľnosť (a taktiež udržateľnosť riadenia supersystému) v časovom intervale bude určovaná hĺbkou zhody čiastočných, súborného a hierarchicky Najvyššieho (vo vzťahu k súbornému) vektorov cieľov.

Vo vzťahu ku každému z elementov v jeho vektore cieľov možno vyčleniť fragment, podmienený fundamentálnou časťou informačného zabezpečenia a fragment, podmienený adaptačnou časťou. Tieto dva fragmenty môžu byť taktiež porovnané podľa hĺbky zhody, ako dva jednotlivé vektory cieľov.

Informačná výmena na úrovni fundamentálnej časti, aj keď sama nevytvára súborný intelekt, môže tvoriť osnovu pre súborný intelekt pri informačnej výmene na úrovni adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia. Ale iba v prípade dostatočnej hĺbky zhody fundamentálneho a adaptačného fragmentu vektora cieľov, v súbornom intelekte zúčastnených elementov. Ak informačná výmena na úrovni fundamentálnej časti od začiatku vytvára súborný intelekt, tak na úrovni adaptačnej časti je možné zostrojenie ďalšej hierarchickej úrovne súborného intelektu.

Antagonizmus medzi fundamentálnym a adaptačným fragmentom je čiastkový prípad defektnosti vektorov cieľov. Môže zrodiť dva a viac antagonistických súborných intelektov v rámci jedného supersystému. Dôsledkom toho budú vznikať zlyhávania procesov samoriadenia v supersystéme, vedúce k jeho zániku, alebo k potrebe napojenia sa na proces samoriadenia supersystému hierarchicky vyššieho riadenia.

Takto sa javí súborný intelekt individuálnemu intelektu z pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Možno, že niekomu všetko to, tu povedané o súborných intelektoch, bude pripadať ako blúznenie - táraniny, no potom sa obráťte na ľubovoľného špecialistu v počítačovej technike - v oblasti IT. Aj primitívna sieť počítačov totiž svojimi možnosťami prevyšuje ľubovoľný z v nej zapojených počítačov a disponuje možnosťami, ktorými nedisponuje ani jeden z nich – to je tiež o intelektoch.

Pri dvojúrovňovej organizácii informačno-algoritmického zabezpečenia samoriadenia elementov môže časť kanálov informačnej výmeny medzi nimi viesť iba v hierarchickej úrovni adaptačnej časti informačného vybavenia. Okrem toho, z dôvodu neosvojenia potenciálu rozvoja informačno-algoritmického vybavenia, môžu byť zablokované jednotlivé oblasti a všetky kanály informačnej výmeny (alebo časť z nich) môžu mať ohraničený dosah a priepustnosť. Všetko to vedie k tomu, že supersystém, široko rozložený v prostredí, sa vo vzťahu k vplyvu nejakých faktorov (taktiež široko lokalizovaných, a tým rýchlejšie konajúcich) nedokáže správať ako jeden celok, a rozpadáva sa na nejaké množstvo regiónov. Tieto regióny sú kvôli týmto prvotným príčinám navzájom informačne izolované na úrovni adaptačnej časti informačného výstroja.

Tieto prvotné príčiny potiahnu za sebou príčiny druhotné: nekrytie - nesúlad systémov kódovania informácií na úrovni adaptačnej časti v rôznych regiónoch supersystému. V každom z takýchto autonómnych regiónov supersystému je pravdepodobnostne predurčený vznik štruktúry, nesúcej vo vzťahu k regiónu plnú funkciu riadenia ním ako jedným celkom.

Autonómne oblasti v supersystéme sú jednotky jednej a tej istej hierarchickej úrovne v poriadku vzájomnej vloženosti riadenia. Autonómne regióny obsahujú hierarchiu štruktúr od jednotlivého elementu až po regionálne centrum riadenia, predstavujúceho o sebe štruktúru, informačno-algoritmicky napojenú na vonkajšie alebo hierarchicky vyššie (objemnejšie) riadenie vo vzťahu k supersystému ako celku. Regionálne centrá majú s regiónom združený - spojený intelekt, uskutočňujúci vo vzťahu s ním plnú funkciu riadenia. Primerane tomu, môžu regióny mať rovnaký význam v poriadku vzájomnej vloženosti riadenia, ako aj supersystém ako celok, hoci niektoré autonómne regióny môžu byť vložené v druhých autonómnych regiónoch tak, že ich význam bude menší v porovnaní s významom supersystému ako celku.

Malý stupeň osvojenia potenciálu rozvoja (malá elementárna rezerva udržateľnosti regiónov) a ohraničenosť tempa rastu kvality riadenia v nich vytvára vnútro-supersystémový proces zapojeniaelementovsupersystému zvonkudo sféry činnosti centra riadenia autonómnych regiónov[123]. To je do istého stupňa ekvivalentné navýšeniu elementárnej rezervy udržateľnosti regiónu pri nezmenenej úrovni intenzity interakcie regiónu s prostredím v tom zmysle, že zvýšenie kvality riadenia pri nezmenenej početnosti elementárnej bázy by viedlo k vyslobodeniu elementov z procesov, plynúcich v regióne.

Ak sa hranice sfér činnosti regionálnych centier riadenia dotýkajú, plné funkcie riadenia každého z regionálnych centier získavajú celosupersystémový význam. Avšak riadenie supersystému ako jediného celku je možné iba pri uskutočňovaní jedinej - rovnakej plnej funkcie riadenia v každom regióne. A to sa rovná množstvu (dôsledkom „dejinnej“ osobitosti vzniku každej z nich) totožných plných funkcii riadenia, čo vedie k zhode riadenia rôznych regionálnych centier. T.j., pokiaľ regionálne objektívnu špecifičnosť každého z nich skúmame osobitne mimo tohto procesu. V opačnom prípade (v dôsledku informačnej výmeny medzi autonómnymi regiónmi) v rámci jedného regiónu supersystému vznikajú podmnožiny jeho elementov, pracujúcich na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a koncepcií v rôznych intervaloch a v rôznych časových okamihoch. Toto je jav konceptuálne neurčitého riadenia. Je veľmi nebezpečné pre regióny supersystému, supersystém ako celok (i druhé naviazané systémy), pokiaľ sa ho nepodarí prekonať v prijateľnej dobe. Je to druh konfliktného riadenia, majúceho tú zvláštnosť, že na rozdiel od jasného konfliktu, kde jedne neustále pracujú na jedne ciele a koncepcie riadenia a druhé na iné, tak v konceptuálne neurčitom riadení jedne a tie isté elementy v rôznych časových momentoch pracujú na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a (alebo) koncepciách ich uskutočnenia. Osobitosť konceptuálne neurčitého riadenia leží taktiež v tom, že objektívna konfliktnosť riadenia nie je subjektívne vnímaná ako konflikt viacerých riadení vo vzťahu k jednému a tomu istému objektu.

13.6. Princíp dodatočnosti informácie a konceptuálne neurčité riadenie ako osobitný druh konfliktu riadení.

„Koncepčne neurčité riadenie“ je termín, prijavší do svojej podstaty vnútorné protirečenie tohto javu, pretože skutočné riadenie je vždy objektívne konceptuálne určené:

1. v zmysle určitosti cieľov a ich hierarchického usporiadania podľa významu v rámci celkovej množiny cieľov a

2. v zmysle určitosti prípustných a neprípustných konkrétnych prostriedkov uskutočnenia každého z cieľov riadenia.

Neurčitosti oboch druhov, inými slovami, neschopnosť rozlišovať nezlučiteľnosť (nekompatibilitu) v množine definovaných koncepcií riadenia, súčasne zavádzaných do života, vytvárajú ilúziu riadenia (podľa plnej funkcie, pred všetkými ostatnými variantmi riadenia), za neprítomnosti skutočného riadenia a chyby riadenia, až do úplnej straty riaditeľnosti podľa ohlásenej koncepcie. To môže byť sprevádzané tzv. „tichým“ riadením v súlade s nejakou inou koncepciou, zahŕňajúcou alebo negujúcou prvú.

V základe otázky o konceptuálne neurčitom riadení stojí otázka o chápaní princípu dodatočnosti informácie[124] v Objektívnej realite, ktorá sa prejavuje v zladení alebo antagonizme informácie, vovedenej do systému zverejnením alebo potichu.

Čo znamená princíp dodatočnosti informácie, ukážeme na konkrétnom príklade. Vyjadrenie „pravouhlý trojuholník“ je objektívne sprevádzaný vyjadrením, známym ako Pytagorova veta. A ak je ohlásené len jedno z nich, tak druhé, hoc aj zostáva neznámym pre ten, či onen subjekt, bude objektívne sprevádzaťprvé vyjadrenie vo všetkých druhoch činnosti, v informačnom vybavení ktorých je zakomponované jedno z vovedených, objektívne jedno druhé sprevádzajúcich vyjadrení.

V súlade s princípom dodatočnosti informácie vo fungovaní veľkých informačných systémov, včítane aj nami skúmaných supersystémov, sa vždy prejavuje prítomnosť:

· informácie, im vlastnej zverejnením (takto priamo definovanej...) a

· informácie, im objektívne vlastnej „v tichosti“ (to jest neznámej alebo „rozumejúcej sa samo sebou”, a hoci priamo nezverejnenej, ale vovedenej sprostredkovane a definovanej prostredníctvom objektívnych príčinno-dôsledkových podmieneností konštrukcie a existencie systému v okolitom prostredí).

Pritom sú možné dve triedy informačných systémov: kladné (súladné), v ktorých informácia, prítomná v nich „v tichosti“, je objektívne osnovou a doplnením informácie, prítomnej v nich zverejnením. No môžu existovať systémy, predstavujúce svojho druhu „trójskeho koňa“: zverejnené - ohlásené princípy pri ich zostrojení sú počas ich skutočného fungovania potlačené princípmi, infiltrovanými do nich „v tichosti“ a priamo nezverejnenými. Tieto „tiché“ princípy „sa samo sebou rozumejú“, avšak... rôzne tvorcami systému a jeho používateľmi, alebo zostanú neznáme pre niektorého z nich (prípadne pre oboch, keď tvorcovia neriadia „trójskeho koňa“ podľa plnej funkcie).

„Тrójske kone” v civilizácii sú výlučne technologického pôvodu., v ktorých ak aj sú prítomné so Stavbou sveta kladné (konformné) vyhlásenia, tak „v tichosti“ je vštepený súlad prekrúcajúci informačný obsah. Ten je dôsledkom chýb alebo zlomyseľnosti tvorcov systému.

Kvôli ohraničenej informačnej kapacite nositeľov a ohraničenej sile prostriedkov predávania a spracovania informácií nemožno v princípe zostrojiť informačný systém, v ktorom by nebola informácia, do neho vovedená pomocou „zamlčaní“ rôzneho druhu. Navyše, v systéme prítomné zverejnenia sú vždy drobnou časťou „zamlčaní“, pôvodne nevedomých (podvedomých) človeku a prítomných v Objektívnej realite. Z tohto dôvodu je potrebné sa snažiť, aby pri strojení a fungovaní systémov rôznorodé informácie, vovedené do nich oficiálne zverejnením, boli v súlade so základom objektívnych „zamlčaní“, vlastných Objektívnej realite.

V spoločnosti by zákazník a spotrebiteľ každého systému mal toto chápať a starať sa o to, aby systém zamlčaní, prijatý projektantami neprotirečil „samo sebou sa rozumeniu“ zákazníka a (alebo) spotrebiteľa.

Procesom osvojenia potenciálu rozvoja, prebiehajúcim v supersystémoch a v ich viac alebo menej autonómnych regiónoch, je vlastné prevládanie určitého charakteru vzájomnej dodatočnosti (doplniteľnosti) informácií zverejnenia a zamlčania: alebo súlad, alebo konfliktnosť zverejnení a zamlčaní. Pritom vzájomný súlad zverejnenej a zamlčanej informácie v supersystémoch, k triede ktorých patrí spoločnosť, je určený nie jednoznačne, ako vo väčšine technických systémoch a vo vede, ale množstevne v rámci pravdepodobnostných predurčeností[125]. To sa vo fungovaní supersystémov popisuje štatistickými metódami.

13.7. Obnova riadenia supersystému ako jediného celku

V momente styku autonómnych regiónov v supersystéme môže súčasne koexistovať niekoľko regionálnych centier riadenia. Z nich každé vykonáva plné funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni, a tak v činnosti každého z nich bude objektívne nasledovať tendencia k riadeniu supersystému ako jediného celku podľa nejakej plnej funkcie riadenia. Do tohto momentu túto úlohu riadenia riešilo priamo vo vzťahu k supersystému vyššie riadenie, až po objektívne hierarchicky Najvyššie.

Keď sa objavujú štruktúry, v činnosti ktorých vzniká tendencia k riadeniu supersystému ako celku podľa plnej funkcie, tak sa s ním združený intelekt spúšťa v ňom reálne. Ak elementy, tvoriace supersystém (alebo jeho fragmenty), sami disponujú intelektom, tak každá zo štruktúr, ašpirujúcich na riadenie supersystému (jeho regiónu) ako jedného celku, môže buď objektívne napomáhať procesu formovania celosupersystémového súborného intelektu, alebo mu objektívne prekážať pri pokuse zameniť svojou intelektuálnou silou ešte nesformovaný súborný intelekt supersystému.

Je jasné, že maximálna výkonnosť supersystému, maximálna elementárna rezerva jeho udržateľnosti sú dosahované v jeho rámci pri bezkonfliktnom samoriadení. To prebieha od momentu, keď supersystém zrodí v čase udržateľný súborný intelekt, nesúci plnú funkciu riadenia supersystému (tu je dobre vidno, že intelekt je proces). Samozrejme, že súborný intelekt musí pritom uskutočňovať riadenie, nekonfliktné vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu riadeniu. Totižto maximálna celková rezerva udržateľnosti supersystému sa objektívne dosahuje pri súlade koncepcie jeho samoriadenia, uskutočňovanej súborným intelektom, s koncepciou hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, kontrolovaného Najvyšším.

Intelektuálna sila ľubovoľnej čiastkovej štruktúry v supersystéme je vyložene nižšia, ako potenciálna sila v čase udržateľného súborného intelektu supersystému. Preto akýkoľvek pokus zameniť súborný intelekt druhým, ohraničeným intelektom, na celosupersystémovej úrovni predurčuje aj nižšiu kvalitu riadenia supersystému (jeho regiónu alebo iného fragmentu) ako jediného celku. To sa bude prejavovať množstvom konfliktov riadenia čiastkových štruktúr a ich hierarchií dôsledkom krajne malej hĺbky identičnosti celkového vektora cieľov supersystému (jeho regiónu, fragmentu) a množstva vektorov cieľov do neho patriacich fragmentov a elementov. Malá hĺbka zhody vektorov cieľov vytvára konceptuálne neurčité riadenie.

Pri pohľade zvonku je pokus zámeny súborného intelektu ľubovoľným iným, ohraničeným vnútorným intelektom supersystému ekvivalentný pokusu o uvalenie hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na časť supersystému. To jest, pre intelekt, uskutočňujúci takú zámenu, je to pokus vyjsť zo seba, postaviť sa nad seba (čo je nemožné) v konflikte s hierarchicky Najvyšším riadením, predurčivším zrodenie súborného intelektu supersystémom.

V spoločnosti sa toto pre nedostatočne rozumného človeka mení na zožieranie sa ilúziou disponovania nesmiernou mocou a do trýznenia druhých vyložene nízkou kvalitou riadenia vecí verejných. I to, i druhé pre človeka zmyslu nemá...

A pre človeku podobných neľudí a neľuďmi posadnutých — Dostatočne rozumný neprijme účasť v takej tryzne, а hlupák alebo posadnutý je nezmeniteľný.

No na tom stojí davo-„elitarizmus“. Pokiaľ ľudstvo nezrodí celostný súborný intelekt, môže v ňom byť veľmi veľa intelektuálne rozvinutých jedincov. No aj oni, i nimi opovrhujúci vo väčšine nevyvinutí „tupci“ budú podriadení súbornému bláznovstvu, kolektívnej schizofrénii – stádovitému šialenstvu tých, ktorým je dané byť Ľuďmi; budú vystavení zborovej posadnutosti a riadeniu ľuďmi zo strany neľudí. Všetko to sa aj odráža v globálnej biosféricko-ekologickej a v množstve „čisto“ vnútrosociálnych kríz terajšej globálnej civilizácie.

Formovanie procesu riadenia supersystému ako jediného celku prebieha ako koncentrácia riadenia regionálnych centier riadenia, nesúcich plné funkcie riadenia celosupersystémového významu. Pritom každý región predstavuje o sebe supersystém, už nejakým spôsobom riadený ako jediný celok, a výsledný supersystém sa formuje iba ako objemnejší vo vzťahu k tomuto množstvu sa dotýkajúcich supersystémov jednej hierarchickej úrovne. Dotýkajúce sa supersystémy vzájomne prenikajú jeden do druhého v oblasti svojich hraníc. Proces autonomizácie regiónov (osamostatňovania sa, vydeľovania sa jeden od druhého) sa začína od momentu vzniku supersystému, rozľahlo sa rozprestierajúceho v prostredí, neudržateľného ako jediný celok dôsledkom neosvojenia si svojho potenciálu rozvoja. Alebo je čiastkovým procesom v osvojení potenciálu rozvoja supersystému, lokálne vovedeného do prostredia a rozširujúceho sa v ňom. Takisto môže byť aj následkom časovej nezosúladenosti regionálnej miery (tempa) rozvoja s mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším riadením, buď kvôli vonkajšiemu zásahu, alebo chybami samoriadenia.

Tak, či onak, autonomizácia regiónov je sprevádzaná vznikom trvalých štruktúr regionálneho významu, kumulujúcich informácie na pravdepodobnostnej úrovni ich pamäte a pamäte ich elementov. Tieto štruktúry sú osnovou (základom, kostrou) adaptačnej časti informačného zabezpečenia činnosti regionálneho združeného intelektu a stoja nad regionálnym hierarchickým systémom štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia.

Ale hneď po vzniku autonómie regiónov sa ich vektory cieľov pravdepodobne málo líšia jeden od druhého obsahom cieľov a ich hierarchiou, pretože odrážajú predchádzajúcu cestu vývoja, spoločnú pre celý supersystém, interagujúci s jedným a tým istým prostredím (ak by sme regionálne objektívne špecifiká skúmali osobitne mimo tohto procesu). A okrem toho, spomenuté vektory cieľov sú zostrojené na osnove fundamentálnej časti, spoločnej pre všetky. Preto pravdepodobnosť tohto tvrdenia je vyššia vo vzťahu k zostave cieľov vektora, majúcich prvoradé priority, zavedené do fundamentálnej časti, determinovanej pamäte informačného zabezpečenia. Ale pri autonomizácii budú aj rozdiely v pravdepodobnostnej pamäti, adaptačnej časti, podmienené špecifikami tlaku prostredia v regiónoch a chybami interakcie s prostredím.

Stupeň osvojenia potenciálu rozvoja autonómnymi regiónmi „rovnakého veku“ je podobný, lebo rozdiely v ich vektoroch cieľov majú náhodný charakter a sú podriadené jedným a tým istým pravdepodobnostným predurčenostiam. Informačná výmena medzi regiónmi a hierarchicky vyššie riadenie, pri ich skúmaní v dostatočne dlhom časovom intervale, pravdepodobnostne predurčujú vyrovnávanie kvality riadenia v regiónoch a spriemerovanie chybovosti vektorov cieľov regionálnych centier riadenia v súlade s celosupersystémovou mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením. Z tohto dôvodu činnosť regionálnych centier v koncentrácii riadenia plynie so striedavým úspechom. Pokiaľ proces prebieha týmto spôsobom, tak líder – koncentrátor riadenia, udržateľný počas celého časového intervalu, nevzniká.

Rôznorodosť do tohto procesu vnáša strata riadenia akéhokoľvek centra z vnútorných príčin regiónu, z ktorých hlavnou je vyčerpanie rezervy udržateľnosti ohľadom hĺbky zhody (identičnosti) vektorov cieľov v systéme „hierarchicky vyššie riadenie - regionálny združený intelekt (centrum riadenia) – na neho naviazané hierarchie štruktúr regiónu“. Toto - to je kríza konceptuálne neurčitého riadenia.

Hierarchicky Najvyššie riadenie sa od obyčajného vonkajšieho riadenia odlišuje tým, že z jeho uhla pohľadu je účelné odstránenie defektov v hierarchicky nižších vektoroch cieľov. Avšak na spodku (v hierarchii)* môže sloboda intelektov zájsť tak ďaleko, že pomoc Zhora bude odvrhnutá buď ako nepriateľská voči miestnemu (lokálnemu) subjektivizmu, alebo ako nerozpoznaná, nezodpovedajúca vlastným vektorom cieľov. V tejto situácii prichádza k strate riadenia, hoci kríza konceptuálne neurčitého riadenia by mohla byť prekonaná a prežitá v prípade prijatia pomoci Zhora.

Je pochopiteľné, že strata riadenia vzniká v regiónoch dôsledkom narušenia cirkulácie informácie v hierarchii ich vnútorných štruktúr. Následkom toho sa brzdia (v porovnaní s objektívne nevyhnutným tempom) procesy odstraňovania porúch v množstve vektorov cieľov a procesy zlaďovania množstva koncepcií riadenia rôznych hierarchických úrovní vo vnútornej organizácii regiónu. Takáto informačná uzavretosť, vznikajúca v rámci supersystému, narúša procesy priameho a spätného zobrazenia[126] - celovesmírneho faktora, zabezpečujúceho dolaďovanie čiastkových vektorov cieľov a procesov riadenia pod ich objemnejšie (a) hierarchicky vyššie až do Najvyššieho.

Je očividné, že sú možné dve hlavné metódy koncentrácie riadenia regionálnych centier v supersystémoch.

PRVÁ. Zničenie riadenia podľa plnej funkcie v konkurenčných regiónoch a pohltenie ich úlomkov. Sprevádza ho potlačenie procesu vytvorenia zborového intelektu a ako dôsledok v perspektíve nekompromisný antagonizmus s celou hierarchiou vyššieho riadenia.

Podrobne rozpíšuc plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu, je možné nájsť množstvo prostriedkov jej zničenia, zameraných na:

· potlačenie a zničenie súborného intelektu, skomolenie informačného zabezpečenia jeho činnosti, vyvolávajúce konfliktné riadenie v rámci regiónu a (alebo) konceptuálne neurčité riadenie v ňom;

· bezprostredné prevzatie priamych a spätných väzieb v obvode riadenia cez konkurentom nekontrolované hierarchické úrovne v objektívne vzniknuvšom jeho systéme riadenia;

· cieľavedomé vytvorenie a zavedenie takýchto regiónmi nekontrolovaných úrovní v ich organizácii, t.j. vytvorenie prenikajúcej regionálnej periférie centra iného regiónu alebo medziregionálneho centra, interagujúceho s niekoľkými regiónami bez príslušnosti ku ktorémukoľvek z nich;

· zničenie štruktúr riadenia, ich elementárnej bázy a nosičov informačno-algoritmického zabezpečenia atď.

Keď ktorékoľvek z regionálnych centier riadenia zavedie do svojho objektívneho vektora cieľov ako prvú prioritu:

v každom prípade koncentrovať riadenie v supersystéme bez ohľadu na čokoľvek, lebo TENTO cieľ ospravedlňuje (svätí)* prostriedky jeho dosiahnutia,

— tak vzniká vodca – koncentrátor riadenia.

Informačno-algoritmické zasahovanie s použitím cudzích systémov kódovania v podmienkach informačnej uzavretosti štruktúry, uskutočňujúcej toto zasahovanie, skúmané v dlhšom časovom intervale, sa ukazuje byť očividne najviac efektívnym. A toto je videné ako líderstvo v koncentrácii riadenia. Avšak líder je odsúdený zahynúť po „pôrode“, keďže ním porodená štruktúra–koncentrátor, cez ktorú vplýva na druhých, sa informačno-algoritmicky uzatvára aj vo vzťahu k nemu samému. Táto štruktúra-koncentrátor vytvára systém riadenia, ktorého centrum získava plnú funkciu riadenia takisto na úrovni celosupersystémového významu a ktorého periféria preniká do všetkých regiónov.

Tento medziregionálny systém má tendenciu zhromažďovať a skrývať informácie, načerpané – ním získané vo všetkých vzájomne si konkurujúcich regiónoch. Dôsledkom je, že postupom času sa jeho skúsenosť v procese fungovania v minimálnej miere odlišuje od skúsenosti celkového supersystému, zahŕňajúceho regióny. Okrem toho, v porovnaní s regiónmi, vystavenými spracúvaniu (manipulácii, ovplyvňovaniu)* medziregionálnym centrom, je jeho vlastná kultúra činnosti v najmenšej miere zasiahnutá poruchami rôzneho druhu (samozrejme, ak by sme nebrali do úvahy otázku o počiatočnej poruchovosti takého spôsobu koncentrácie riadenia a ním vytváranej sekundárnej poruchovosti osobitného druhu).

Toto stavia centrum riadenia medziregionálneho systému nad všetky regióny, ale región líder-koncentrátor tým samým klesá významom na úroveň všetkých ostatných regiónov. Ďalej medziregionálne centrum dáva pozor – si chráni svoj monopol na vykonávanie plnej funkcie riadenia na úrovni celosupersystémového významu všade tam, kam len prenikne jeho periféria. Koncentrácia riadenia v supersystéme pod jeho vedením vyzerá v dlhodom časovom intervale ako rozloženie regionálneho autonómneho riadenia podľa plnej funkcie celosupersystémového významu a pohltenie úlomkov, zbavených takéhoto riadenia, konglomerátom s následným nepripustením znovuzrodenia samoriadenia v regiónoch podľa plnej funkcie na úrovni celosupersystémového významu.

Následkom takých udalostí sa v supersystéme rozširuje medziregionálny konglomerát, pre ktorý sú charakteristické nasledovnéhlavné špecifiká:

· medziregionálne centrum riadenia získava kolosálnu rezervu udržateľnosti v porovnaní s každým z ostatných centier riadenia v konglomeráte;

· rezerva udržateľnosti procesov riadenia každého centra riadenia, kontrolovaného medziregionálnym je mizivá a je nastavovaná medziregionálnym centrom riadenia.

Základom toho je viac alebo menej efektívna realizácia jeho monopolu na plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu a chronologicky dlhodobá neinformovanosť ním kontrolovaných centier (t.j. krátka a ohraničená pamäť a nechránenosť ich okruhov riadenia pred ovplyvňovaním cez nimi nekontrolované a nerozpoznané (neidentifikované) kanály informačnej výmeny, štruktúry, úrovne ich hierarchie, atď.).

· združený intelekt medziregionálneho centra vymieňa potenciál súborného intelektu ním kontrolovaných regiónov (podvrhuje seba namiesto neho)*;

· periféria medziregionálneho centra v prípade nevyhnutnosti vystupuje ako generátor autosynchronizácie v bezštruktúrnom riadení.

Celkový systém vzájomnej vloženosti - medziregionálne centrum a a ním kontrolovaná periféria regiónov - je riadený ako celok v dôsledku takmer plnej podriadenosti každého regiónu a jeho štruktúr konglomerátu ako celku. Avšak rezerva udržateľnosti riadenia konglomerátu, ako „ucelenosti“, je oveľa nižšia ako potenciálne možná v dôsledku zaťaženia čiastkových vektorov cieľov v konglomeráte mnohými chybami (obzvlášť pri porovnaní s hierarchicky Najvyšším vektorom cieľov vo vzťahu k supersystému). Podpora chybovosti vektorov cieľov v kedysi autonómnych regiónoch je základom - princípom vlády medziregionálneho centra. Celková nízkosť hĺbky zhody vektorov cieľov potenciálne hrozí konfliktami samoriadenia a vyžaduje vynaloženie zdrojov konglomerátu na ohraničenie samoriadenia na nižších hierarchických úrovniach a potláčanie rušivých procesov konfliktných samoriadení. Z týchto dôvodov je celková úroveň kvality riadenia supersystému ako celku nízka, aj keď proces koncentrácie riadenia plynie udržateľne, ale osvojenie potenciálu rozvoja sa umelo zdržiava do momentu ukončenia koncentrácie riadenia.

Na stratu riadenia v konglomeráte je nutný vplyv dostatočne silného faktora na jeho regióny, na ktorého frekvenčné parametre je reakcia neefektívna (alebo nemožná) v dôsledku nízkej rýchlosti - pružnosti konania medziregionálneho centra v nastavení pre riadenie nevyhnutnej hĺbky zhody vektorov cieľov v konglomeráte. Napriek tomu je takáto strata riadenia zvratná za podmienky, že v supersystéme neexistuje iné centrum riadenia celosupersystémového významu podľa plnej funkcie riadenia. T.j. neexistuje konkurent, pripravený v ľubovoľnom momente podchytiť riadenie od konglomerátu odštiepených úlomkov, keďže samotné úlomky v momente vystúpenia z konglomerátu nie sú schopné byť nositeľmi plnej funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni.

No, k tomuto rozpadu a zjednoteniu úlomkov, ako spôsobu koncentrácie riadenia, existuje objektívna alternatíva. Je možná DRUHÁ cesta uskutočnenia koncentrácie riadenia – predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie[127]. Centrum–líder, predbehnuvší vo vývoji nejakých konkurentov alebo chystajúci sa vyjsť, raz a navždy, z konkurenčného stavu s nimi, identifikuje ich a aj svoje objektívne a potenciálne vektory cieľov. Zahŕňa do svojho informačno-algoritmického vybavenia modely správania konkurentov, a takým spôsobom informačno-algoritmicky pohlcuje ich štruktúrne a bezštruktúrne riadenie. Na ceste ich samostatného objektívneho rozvoja v matrici možností on predchádzajúco rozvíja svoju činnosť tak, aby „konkurenti“, dosiahnúc príslušnú úroveň rozvoja, sa sami zapájali do jeho činnosti.

Takto on viaže na seba štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom ich centrá riadenia a celý čas sa snaží о zavedenie a podporu maximálnej hĺbky zhody vektorov cieľov u seba a u „konkurentov“, ktorých on informačno-algoritmicky objíme - obsiahne a začlení do seba.

Toto postupom času vedie k zhodnému nekonfliktnému riadeniu, uskutočňovanému rôznymi centrami bez zničenia regionálneho riadenia, štruktúr, infraštruktúr a elementárnej základne konkurentov. Líder, koncentrátor riadenia, predstihujúco – predbiehajúco - predikčne buduje štruktúry a infraštruktúry, ktoré v budúcnosti bude využívať i on i akoby ním „pohltení“ konkurenti.

V najdokonalejšej forme sa pri predchádzajúcom vpisovaní - predikčnom začleňovaní každé konanie konkurenta alebo protivníka nevníma začleňujúcou (integrujúcou) stranou ako ujma – škoda, ale ako prínos s nejakým pozitívnym efektom.

Predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie je postavené na princípe:

Cieľ ospravedlňujÚ prostriedky, čiže:Účel svätiA prostriedky.

V tomto „U/A“ je celý rozdiel: chybný cieľ je len okamih – krátka epizóda v dlhom procese používania bezchybných prostriedkov, na rozdiel od ničenia, kde zámerne zlé, nemravné prostriedky poškvrňujú blahý - prospešný cieľ.

Predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie v porovnanís deštrukciou kvôli integrácii úlomkov vytvára hierarchiu štruktúr s minimálnym množstvom chýb v celej jej množine vektorov cieľov. Predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie sprevádza aj tendencia formovania súborného intelektu. V procese predchádzajúceho vpisovania - predikčného začleňovania sa vytvára mnohoregionálny blok, majúci kolosálnu rezervu udržateľnosti z pohľadu hĺbky zhody objektívnych a potenciálnych vektorov cieľov v celom jeho množstve vektorov v porovnaní s konglomerátom, riadeným medziregionálnym centrom.

Okrem mnohoregionánych blokov sa môžu v supersystéme objaviť regióny, vyvíjajúce sa dlhodobo v informačnej izolácii od ostatného supersystému. Izolovaný samostatný rozvoj v takýchto podmienkach zbližuje, „spokrvňuje“ izolovaný región a blok. Oni (spolu i jednotlivo) majú väčšiu rezervu udržateľnosti riadenia vzhľadom na hĺbku zhody vektorov cieľov.

Koncentrácia riadenia môže v supersystéme v niektorých etapách osvojenia svojho potenciálu rozvoja ísť dvoma cestami súčasne. Niektoré riadiace centrá v supersystéme sa na nej objektívne viac prikláňajú k predchádzajúcemu vpisovaniu - predikčnému začleňovaniu, a druhé k ničeniu riadenia konkurentov a pohlcovaniu úlomkov.

Preto v niektorej etape procesu koncentrácie riadenia supersystému, objímajúceho - obsahujúceho regióny, je pravdepodobný stret – zrážka medziregionálneho konglomerátu a mnohoregionálneho bloku. Výsledok takéhoto stretu je určený nie celkovou silou - kapacitou zdrojov každej z konfliktných strán, ale subjektívnym faktorom, zviazaným hlavne s blokom.

Blok má objektívnu prevahu nad konglomerátom v rezerve udržateľnosti procesov v bloku, podmienenou väčšou hĺbkou zhody objektívnych a subjektívnych vektorov cieľov.

Avšak subjektívny vektor cieľov centra riadenia bloku (centra vydelivšieho sa v bloku) sa môže stať aj antagonistickým k jeho objektívnemu aj potenciálnemu vektoru cieľov, predovšetkým v dôsledku informačno-algoritmickej agresie medziregionálneho centra cez centrom bloku nekontrolované okruhy riadenia.

Z tohto dôvodu nie je blok zaistený pred zničením svojho centra riadenia, celoblokových štruktúr a infraštruktúry počas informačnej agresie medziregionálneho centra.

Ale pred následkami takejto agresie nie je zaistené ani medziregionálne centrum, lebo spolu s elementárnymi zdrojmi bloku a jeho úlomkami integruje do seba aj celý súbor procesov, objektívne plynúcich v bloku, podriadených objektívnemu vektoru cieľov bloku. Keďže objektívne vektory cieľov bloku majú krajne nízku chybovosť, tak integrácia bloku do konglomerátu vyžaduje v dostatočne krátkom termíne vniesť - infiltrovať chyby do objektívnych vektorov cieľov bloku. Nato je potrebné: zastaviť činnosť vnútroblokových faktorov odstraňovania chýb vo vektoroch cieľov; a rozpoznať cieľové vektory, vládnuce v bloku, keďže zavedenie – infiltráciu chýb je nutné vykonať v čo najkratšom čase a cielene.

Avšak chápanie objektívneho vektora cieľov bloku v jeho súvzťažnosti s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia až do hierarchicky Najvyššieho je vec subjektívna a neľahká dokonca aj pre centrum riadenia bloku, a nieto ešte pre centrum riadenia kongomerátu.

To jest, pri chápaní sú možné chyby, z ktorých najťažšou je chápanie bloku ako konglomerátu, podobného vlastnému. Inými slovami, najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť vektor chyby riadenia vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu, t.j. potenciálový vektor cieľov bloku. Neidentifikovanie (nerozpoznanie) vektora chyby riadenia pohlcovaného systému je základom nepredpovedateľnosti následkov pohltenia, t.j. pravdepodobnostná predurčenosť katastrofického riešenia neurčitostí vo vlastnom riadení konglomerátu.

Druhá strana identifikácie vektorov cieľov je spätá s časovou tiesňou, v ktorom sa nachádza medziregionálne centrum v procese integrácie dostatočne rozsiahleho bloku do konglomerátu. Vec je v tom, že pokiaľ bol blok riadený svojim riadiacim centrom, bolo možné dostatočne presne rozpoznať objektívny celoblokový vektor cieľov i subjektívny vektor cieľov bloku, no najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť potenciálový vektor cieľov bloku, obsahujúci reálne možnosti, nevyužívané jeho riadiacim centrom zo subjektívnych príčin.

Ciele vo vektoroch sú vždy zviazané s objektívnymi procesmi veľkého frekvenčného rozptylu. Nízkofrekvenčné kmitavé procesy v prírode sú väčšinou energeticky náročnejšie, ako s nimi rovnakokvalitatívne vysokofrekvenčné procesy a postupom času pohlcujú energiu a algoritmiku vysokofrekvenčných. Okrem toho, s vysokofrekvenčným procesom môže byť informačno-algoritmicky zviazaný nízkofrekvenčný proces, „obrusujúci“ plynulou krivkou maximá alebo minimá vysokofrekvenčného. Takým príkladom je. amplitúdová modulácia zvukového rádiovysielania[128].

Reakcia bloku na pokus - snahu o jeho integráciu do konglomerátu prebieha vo všetkých frekvenčných pásmach vzájomnej interakcie. Identifikácia nízkofrekvenčných procesov (nesúcich veľkú energiu) a procesov–ohýbajúcich (modulátorov)* vyžaduje veľa času, ktorého v časovej tiesni niet. Alebo vyžaduje obrátiť sa na štruktúry vonkajšieho riadenia, ktoré dlhodobo skúmali - sledovali blok a možno taktiež boli účastní v jeho riadení a majú svoje vlastné plány do budúcna vo vzťahu i k bloku, i ku konglomerátu. Pritom je to o to zložitejšie, že sa aktivizujú procesy, späté s potenciálovým vektorom cieľov bloku, ktorých intenzita bola zanedbateľná do začiatku integrácie bloku do konglomerátu (vlastne dôsledkom toho sa pokus pohltenia bloku konglomerátom aj stáva možným).

O týchto procesoch má najlepšiu predstavu nie jednoducho vonkajšie, ale iba hierarchicky Najvyššie (vo vzťahu k supersystému) riadenie, ktorému sa medziregionálne centrum dosiaľ protiví - vzdoruje.

Avšak hĺbka zhody cieľového vektora hierarchicky vyššieho riadenia a objektívneho vektora cieľov bloku je kvôli pevnosti zostrojenia bloku metódou predchádzajúceho vpisovania - predikčného začleňovania hlbšia, ako u medziregionálneho centra. Je to kvôli tomu, že na rozdiel od bloku, vybudovanie konglomerátu predpokladá aj antagonizáciu fundamentálnej a adaptačnej časti informačnej výbavy. Preto podpora bloku Zhora je viac pravdepodobná, ako podpora konglomerátu.

Rozsiahlosť vektorov cieľov bloku; mnohonásobné duplikovanie bez inverzií a antagonizmov jedných a tých istých cieľov v rôznych čiastkových vektoroch cieľov rôznych fragmentov bloku, vytvárajúcich sa počas celého času existencie bloku, porovnateľného s časom vzniku autonómnych regiónov a medziregionálneho centra v supersystéme; subjektivizmus vnímania vektora cieľov zo strany medziregionálneho centra; činnosť faktorov obnovy autonómneho centra riadenia bloku podľa plnej funkcie (alebo niekoľkých centier, uskutočňujúcich v ňom paralelné riadenie a dosahujúcich zhodu riadenia, vychádzajúceho z každého z nich); pravdepodobnostná predurčenosť vyriešenia nekompromisného konfliktu medziregionálneho centra s hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením – to medziregionálne centrum negarantuje po pravdepodobnej obnove riadenia v bloku podľa plnej funkcie, pritom s vyššou kvalitou a rezervou udržateľnosti riadenia, než predtým. Po tomto môže nasledovať efektívne včlenenie konglomerátu do bloku vďaka nízkej rezerve udržateľnosti periférie konglomerátu z hľadiska hĺbky zhody vektorov cieľov, lebo obnova riadenia bloku je podľa všetkého sprevádzaná rozpoznaním (identifikáciou) príčin straty riadenia v ňom, t.j. agresia medziregionálneho centra prestáva byť pre blok tajomstvom. Je to o to viac pravdivé, ak súborný intelekt bloku je agresiou konglomerátu už prebudený a jeho činnosť sa reálne prejavuje hoc len ako záblesky, ak nie ako neprerušovaný udržateľný proces.

Ak však k začiatku pohlcovania bloku konglomerátom v bloku už udržateľne funguje súborný intelekt, stanuvší sa novým ohnivkom - článkom v hierarchicky vyššom riadení vo vzťahu k elementom supersystému, tak je konglomerát proste odsúdený, lebo:

1.po prvé, zborový intelekt bloku má garantovanú hierarchicky vyššiu podporu;

2.po druhé, ľubovoľný zborový intelekt je sám o sebe mocnejší, ako združenie intelektu konglomerátu, pokúšajúce sa vymeniť - seba podsunúť za súborný intelekt bloku.

Porovnanie výkonnosti a zdrojových rezerv bloku a konglomerátu v tejto situácii nebude hrať úlohu, lebo strata riadenia v konglomeráte má pravdepodobnostne predurčene charakter stroskotania - kolapsu riadenia, a od konglomerátu odštiepený región objektívne potrebuje realizáciu plnej funkcie riadenia celosupersystémového významu, k uskutočňovaniu ktorej je on sám v momente odklonu nespôsobilý, a blok ju môže poskytnúť. Nakoľko chybovosť vektorov cieľov v regiónoch konglomerátu je udržiavaná umelo, tak na zvýšenie rezervy udržateľnosti riadenia regiónov, začlenených do bloku, stačí centru bloku ako minimum nebrzdiť celosupersystémové faktory odstraňovania defektov v ich vektoroch cieľov a ako maximum - cieľavedome odstraňovať v regiónoch rozpoznané defekty.

Postup - konanie bloku vo vzťahu k regiónom konglomerátu je tým istým postupom, ktorý bude nútené podniknúť aj samotné medziregionálne centrum riadenia na svoju záchranu v konflikte s hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením, predpokladajúcim osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému. Preto vo svojom konaní, uskutočňujúc predchádzajúce vpisovanie – predikčné začleňovanie, blok neprotirečí tendenciám osvojenia potenciálu rozvoja. Ale konanie medziregionálneho centra v minulosti i v perspektíve protirečí tejto tendencii. To sa prejavuje v predchádzajúcom vpisovaní - predikčnom začleňovaní - vkladaní vysokofrekvenčných procesov do nízkofrekvenčných. Ak sa to nerobí, tak vysokofrekvenčné, nevložené procesy zrodia ich modulujúce (objímajúce) neriadené nízkofrekvenčné procesy, čo ústi do neorganizovanej erupcie - spontánneho výronu energie so sprievodným zničením štruktúr supersystému, jeho elementárnej bázy a stratou jeho informácií. Vyzerá to ako kolaps riadenia a vo svojej podstate je variantou katastrofického riešenia neurčitostí v dôsledku chybovosti v riešení úloh o predpovedateľnosti správania sa (alebo vzdania sa riešenia takej úlohy).

Aby sa tomuto vyhlo, musí proces riadenia prebiehať v súlade s hierarchicky Najvyšším riadením. Je teda nutné Ho vedieť rozpoznať v množstve informačných tokov proste vonkajšieho riadeniavo vzťahu k supersystému a nie zavrhovať jeho upozornenia, ktorých účelnosť môže aj byť nejasná na úrovni informovanosti supersystému.

Vo vzťahu k spoločenstvu, skúmanému ako supersystém, to znamená, že algoritmika predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania sa má rozvíjať orientovaním sa na prechod k Človečiemu typu stroja psychiky ako k jedinému normálnemu pre ľudí. V takom prípade je najefektívnejšia v zmysle dosiahnutia cieľov a nezvratnosti výsledkov, lebo sa rozvíja v riečisku Božieho Zámeru - Prozreteľnosti a za priamej i sprostredkovanej podpory hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením.

Avšak aj nositelia démonického typu stroja psychiky môžu v svojom rozvoji dosiahnuť uskutočnenie koncentrácie riadenia metódou predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania. Ale aj v tomto prípade budú u nich nevyhnutné konflikty s hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením jak pri uskutočňovaní riadenia v rámci ich autonómneho regionu supersystému, tak aj za jeho hranicami v rámci celkového supersystému. Pri rozvíjaní algoritmiky predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania na osnove démonického typu stroja psychiky, pri jej nesporne vyššej efektivite, než u algoritmiky rozvrátenia a pohlcovania úlomkov, bude nevyhnutne viesť k stroskotaniu riadenia, vrhnúc jej prívržencov do katastrofy, z ktorej niet východiska, alebo postaviac ich na hranu takejto katastrofy.

Vec sa má tak, že rozbitie autonómnych regiónov a formovanie konglomerátu je očividnejšie – ľahšie rozpoznateľné a menšie zlo, než formovanie bloku metódou predchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania na osnove deamonického typu stroja psychiky. Vďaka nízkej kvalite riadenia v konglomeráte a nízkej rezerve udržateľnosti riadenia v ňom je ľahšie prejsť od konglomerátu k bloku a celostnému supersystému, v ktorých vládne Človečí typ stroja psychiky, ako prejsť k uvedenému bloku od bloku, v ktorom vládne démonický typ stroja psychiky.[129]

Pritom pohltenia bloku konglomerátom môžu byť sprevádzané pokusom nanútiť bloku konglomerátne stereotypy rozpoznávania vo vzťahu k celkovému supersystému hierarchicky vyššieho riadenia. Úspešnosť tohto pokusu závisí od vektora cieľov a udržateľnosti procesu hierarchicky vyššieho riadenia, spoločného vo vzťahu k bloku i konglomerátu a konkrétne - čo ono na danej etape uprednostní:

· urýchlenú koncentráciu riadenia zo strany konglomerátu, a potom zvrhnúť štruktúry jeho riadenia;

· formovanie súborného intelektu v bloku s pohltením konglomerátu do bloku pred zavŕšením koncentrácie riadenia podľa konglomerátno-medziregionálneho spôsobu;

· učenie súborného intelektu bloku dobru na príklade agresie konglomerátu.

Celkovo však počas osvojovania potenciálu rozvoja supersystému prebieha proces vytesnenia primitívnych schém riadenia rozvinutejšími, zabezpečujúcimi vyššiu kvalitu riadenia v zmysle uvoľňovania zdrojov. Pritom sa štruktúrne a bezštruktúrne riadenia stávajú nerozoznateľnými.

Už sme predtým preukázali, že aktuálne elementárne rezervy udržateľnosti supersystému, a tak aj jeho produktivita, sú tým vyššie, čím menej sa informačný stav pamäte elementov v procese ich fungovania líši od celkovej skúsenosti pamäte supersystému, nahromadenej za celé obdobie jeho existencie v danom prostredí. K tomu môžno doplniť: a čím rýchlejšie sú každému z elementov v procese jeho činnosti dostupné voľné intelektuálne zdroje supersystému.To predpokladá vysokú rýchlosť a priepustnosť kanálov informačnej výmeny medzi elementami vo vzťahu k času, nevyhnutnému pre elementy na obsluhu čiastkového cieľa, stojaceho pred každým z nich.

Používanie vonkajšej informácie, presahujúcej hranice možností vlastného informačného zabezpečenia elementu, musí pravdepodobnostne predurčovať vyššiu kvalitu jeho činnosti, ako jej ignorácia. Konkrétne z tohto dôvodu znečisťovanie informačného prostredia supersystému lživou informáciou zodpovedá za rozpad celostného riadenia supersystému a je prostriedkom koncentrácie riadenia metódou rozpadu s následným pohltením úlomkov. Rozšírenie lživej informácie – dezinformácie, pri všetkom tom, niekedy umožňuje rýchlo odstraňovať určité priebežné chyby riadenia. Avšak ďalší vývoj procesov je následne sprevádzaný vznikom chýb riadenia, vyvolaných práve touto lživou informáciou, ktorá zo supersystému nikam nemizne a v niektorej etape sa stáva základom chybného riadenia pri vybratí tejto dezinformácie z pamäte.

Konkrétne z tohto dôvodu niet rozdielu v spoločnosti medzi lžou zo ziskuchtivosti a „milosrdnou“ lžou „na spasenie“, pretože to spoločnosť i nechápe i bezbožne klame. Okrem toho, „dobromyseľná“ nezištná lož jedného „pre spásu“ môže byť „vodou“ na mlyn ziskuchtivosti iného.

Preto, ak sa úmyselne lživá informácia rozširuje v supersystéme, tak sa ňou zdržuje proces osvojenia jeho potenciálu, brzdí sa formovanie súborného intelektu a padá kvalita riadenia. A to vedie k otázke o udržateľnosti riadenia v podmienkach, keď do uzavretého systému je možný vstup nedôveryhodnej informácie, a takisto keď sa nedôveryhodná informácia skutočne do systému dostane.

Celú rôznorodosť procesov riadenia je možné porovnať s tromi typmi algoritmov kvality správania sa uzavretého systému.

Vo všetkých nižšie skúmaných prípadoch sa jedná o riadenie podľa plnej funkcie, v už predchádzajúcich kapitolách definovanom zmysle tohto termínu.

PRVÝ typ algoritmov vypracovania riadiaceho riešenia je znázornený na obr. 1

Vstupný informačný tok (vonkajšie a vnútorné informačné väzby) prichádza do prevodníka - transformátora, kde sa na základe momentálne prebiehajúcej informácie vypracováva priebežné riešenie. To je následne predávané výkonným orgánom.

Sú možné také varianty zoskupenia - skombinovania vstupného toku informácií a charakteristík prevodníka – transformátora informácií, vypracuvajúceho riadiace riešenie, v dôsledku ktorých sa týmto spôsobom „samoriadiaci“ systém skutočne javí byť riadeným z vonku, ak niekto do jeho vstupu vovedie zodpovedajúci informačný tok, predvídajúc reakciu prevodníka – transformátora na každú z jeho variánt.

Ale aj keď takého riadenia z vonku niet, tak systém, neprestajne reagujúc na momentálnosť a podriaďujúc priebežnej momentálnosti takmer všetky svoje zdroje, nie je v stave udržateľne sa orientovať na dlhodobú perspektívu a, ako následok, pracovať na jej realizácii.

Nato, aby sme sa udržateľne orientovali na dlhodobú perspektívu a udržateľne pracovali na jej dosiahnutí, je nevyhnutné si túto zadefinovanú perspektívu pamätať - uvedomovať v každom okamihu spracovania momentálne prichádzajúcej informácie v procese vypracovania a uskutočnenia riadiaceho riešenia.

Ak je to dosiahnuté, tak riadenie prebieha podľa algoritmov druhého a tretieho typu.

DRUHÝ typ algoritmov riadenia je zobrazený na obr. 2.

Vstupný tok informácií, vnikajúc do systému, sa predovšetkým ukladá do jeho pamäte. Prevodník – transformátor informácie, vypracovávajúci riadiace riešenie, uskutočňuje výber informácií z pamäte, porovnávajúc pamäťou nahromadené informácie s neprestajne prichádzajúcou informáciou. Riadiace riešenie sa v podstate vypracováva na základe celej informácie pamäte, následkom čoho si systém zachováva v riadení udržateľnú orientáciu na ciele dlhodobej perspektívy. Je schopný ich dosiahnuť preto, lebo nestráca dlhodobé ciele v procese vypracovania a uskutočnenia riadiacich riešení v toku aktuálnej informácie. Odfiltrovávajúc na základe informácie pamäte strategické riadenie destabilizujúcu vysokofrekvenčnú zložku všemožného „zmätku“, systém, podriaďujúc sa jej s algoritmami prvého typu, stráca ciele dlhodobej perspektívy a v procese riadenia sa od nich odkláňa. Riadiac „v duchu“ algoritmiky tretieho typu si systém zachová udržateľnosť svojej práce.

Jednako len, pri priamom ukladaní prichádzajúcej aktuálnej informácie do pamäte je možné napadnutie obsahu pamäte a jej štruktúrnej organizácie. Svojim charakterom je analogické napadnutiu počítačovými vírusmi adresárového systému pevného disku a informácií, uložených v adresároch. Oni (vírusy, červy, trójske kone)* môžu zasahovať jak databázy, tak aj algoritmy, na osnove ktorých prevodník - transformátor informácií vypracováva riadiace riešenie.

Inými slovami – je nevyhnutná ochrana pamäte, z ktorej prevodník – transformátor čerpá nevyhnutnú informáciu v procese vypracovania riadiaceho riešenia. To nás privádza k algoritmu tretieho typu.

TRETÍ typ algoritmov riadenia je zobrazený na obr.3.

V ňom všetko prebieha, ako v druhom type, ale pred uložením do pamäte prechádza vstupný tok informácie cez bezpečnostný algoritmus. Ten rozpoznáva nedôveryhodnú a podozrivú informáciu, vrátane pokusu o priame a nepriame (sprostredkované) riadenie zvonku. Prechod cez bezpečnostný algoritmus je kvôli tomu, aby sa vypracovanie riadiaceho riešenia zakladalo iba na informácii, vyhodnotenej ako spoľahlivá. V tých prípadoch, keď vznikajú ťažkosti s určením kvality informácie, algoritmus - strážca pamäte – ju umiestni do špecializovanej oblasti pamäte, znázornenej na obrázku 3 obdĺžnikom s názvom „Karanténa“, pre následné vyjasnenie dôveryhodnosti. Algoritmus, znázornený na obr. 3, predpokladá, že obdĺžnik s názvom „Transformátor (menič) informácie“ má v systéme najvyššie právomoci. Preto môže premiestňovať informacie z „Karantény“ do oblasti normálnej „Pamäte“ a meniť „Bezpečnostný algoritmus“ podľa miery nahromadenia skúsenosti systému s prostredím. To vyžaduje v procese riadenia prehodnotenie obsahu pamäte podľa kategórií „dôveryhodné“, „lživé“, „podozrivé“, „neurčené“.

Do očí bijúci rozdiel v správaní sa systémov, riadiacich sa na princípe algoritmov prvého typu a algoritmov druhého a tretieho typu, je v tom, že zmena vstupného informačného toku v algoritmike prvého typu vyvoláva okamžitú (vo vzťahu k rýchlosti reakcie „Prevodníka – transformátora informácie“) zmenu riadenia. A v algoritmoch druhého a tretieho typu zmena vstupného informačného toku nemusí vôbec vyvolať nejakú viditeľnú zmenu riadenia, alebo môže vyvolať zmeny v riadení až po nejakom, niekedy veľmi dlhom čase. Ak sa však do algoritmu vypracovania riadiaceho riešenia zapojí prognóza správania sa systému (použije sa schéma „prediktor-korektor“), tak zmena riadenia môže predbiehať zmenu toku vstupnej informácie (konať v predstihu)*. Jednako len, nehľadiac na túto navonok bezrozdielnosť v správaní sa systému vo vzťahu k vstupnému toku informácií, v algoritmoch druhého a tretieho typu sa vstupná informácia neignoruje. Pri ich porovnaní s algoritmikou prvého typu sa v nich informácia spracováva inak: tak, aby bola podriadená dosiahnutiu cieľov dlhodobej perspektívy alebo, aby sa na jej základe ukázala nemožnosť dosiahnutia predtým systémom pre jeho riadenie určenej perspektívy[130].

Algoritmy tretieho typu zo skupiny popísaných majú najvyššiu odolnosť proti poruchám jak voči vysokofrekvenčným šumom prostredia a vlastným šumom systému, tak aj voči snahám riadenia systému zvonku, zameraných na podriadenie si riadenia na základe konania jeho vlastného prevodníka – transformátora informácií alebo na jeho vylúčenie z procesu riadenia.

Vynútenosť prechodu v riadení od algoritmu tretieho typu k algoritmu prvého typu pod tlakom okolností musí byť posudzovaná ako mimoriadna udalosť - výnimočný stav, havarijný režim riadenia, v ktorom prvoradou úlohou riadenia je odhalenie vnútorných rezerv systému a rezerv vonkajších okolností. Ich využitie umožňuje obnoviť normálne riadenie podľa algoritmiky tretieho typu.

Iba toto umožňuje vytvoriť rezervu udržateľnosti systému, udržiavajúc počas nejakého obdobia riadenie podľa algoritmov prvého typu. Pri principiálnom odmietaní prechodu od algoritmov riadenia prvého typu k algoritmom riadenia tretieho typu, sa rezerva udržateľnosti systému neodvratne vyčerpáva. V podstate takáto stratégia riadenia je garantovaným privodením neodvratnej katastrofy v budúcnosti. Táto stratégia pomerne často nachádza svoje vyjadrenie vo verejne známej fráze: “Tu niet kedy dumať a diskutovať! – robiť treba: sami vidíte, aká situácia nastala.“ No pridržiavanie sa tejto stratégie (stratégie typu „Pracovať! Nerozmýšľať!“)* vedie k tomu, že katastrofa nevyhnutne nastupuje, ak sa okolnosti nezmenia samé od seba. No toto, jak je známe, nebýva, lebo okolnosti sa menia vplyvom nejakého riadenia.

Ak vyložene nedôveryhodná informácia sa v supersystéme nevyskytuje alebo v ňom vládnu algoritmy riadenia tretieho typu, ktorých efektívnosť je dostatočná, tak (v prípade osvojenia si potenciálu rýchlosti reakcie a priechodnosti kanálov informačnej výmeny) všetky štruktúry v hierarchickom rebríku - od elementu po supersystém - sa stávajú subjektívne neudržateľnými. Subjektívnu neudržateľnosť chápeme v tom zmysle, že ak štruktúra, nesúca nejakú informáciu a algoritmiku, sa stretáva s pre ňu neúmerným tlakom prostredia, tak vychádzajúc zo zvýšenia kvality riadenia celého supersystému, sa môže ukázať výhodnejšie prerozdeliť informačno-algoritmický náklad elementov supersystému. Toto je v moci iba súborného intelektu, silného vonkajšieho riadenia a hierarchicky Najvyššieho riadenia.

Keďže neurčené vonkajšie riadenie môže byť aj agresívne vo vzťahu k supersystému a jeho elementom, tak otázka rozlíšenia pôvodcov - zdrojov vonkajších informačných prúdov v procese samoriadenia supersystému je otázkou Číslo 1 vždy.

13.8. Vzájomne vložené supersystémy s virtuálnou štruktúrou

Ak supersystém vchádza do režimu udržateľného samoriadenia zo strany súborného intelektu, rozlišujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie od vonkajších informačných vpádov a zabezpečujúceho túto schopnosť aj na úrovni organizácie ho tvoriacich intelektov, tak si osvojuje potenciál rozvoja v najkratšom čase. Z vnútra supersystému je tento stav chápaný ako bezkonfliktnosť samoriadenia elementov supersystému a ich organizácie (prepojenia) a maximálna úroveň ochrany pred tlakom prostredia, cez ktoré plynie hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie.

Komplexnosť (celistvosť, jednota) informačno-algoritmickej a intelektuálnej základne[131] supersytému v procese samoriadenia elementov, v kombinácii s dominovaním - vládou intelektuálnych schém riadenia typu prediktor-korektor, stierajú rozdiely medzi štruktúrnym a bezštruktúrnym riadením a proces sa javí ako vzájomná vloženosť flexibilných – pružných, pohotových (virtuálnych) štruktúr v celosupersystémovej schéme prediktor-korektor u súborného intelektu.

Opakované obrátenie sa na pravdepodobnostnú pamäť s rovnakou otázkou bude dávať v tejto etape za rovnakej situácie stále menší rozptyl odpovedí. Nebude to šablónovitosť automatu, zodpovedajúceho úrovňou fundamentálnej časti informačného zabezpečenia, ale v istom zmysle optimálne riešenie v daných podmienkach pri danej úrovni rozvoja supersystému. Aj to, čo je vnímané ako „šablónovitosť riešení“, môže byť účelovým odmietaním riešení , ustupujúcich optimálnemu, za daných podmienok vonkajšej situácie a pri dosiahnutej vnútornej úrovni rozvoja.

Zavŕšením osvojenia potenciálu rozvoja môže supersystém slúžiť ako jedna z osnov - princípov pre nasledujúci krok evolúcie.

Po zavedení pojmu vzájomná vloženosť supersystémov vysvetlenie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia sotva môže byť niečim iným, ako svojho druhu „opisom mechanizmu a princípov práce organu“[132]. Na to, aby bol niekto organistom, poznať mechanizmus daného nástroja je nevyhnutné. No potrebná je ešte technika hry, repertoár, vkus. Na tom všetkom je postavený potenciál rozvoja hudobníka, ktorý, čo sa jeho organizmu týka, je vzájomným vložením supersystémov, zostrojených z buniek, fyzikálnych polí, informačných a energetických tokov. Ale ak nebude poznať „mechanizmus organu“ a vedieť na ňom hrať, tak niekto na “klavíri v kroví“ zahrá preodporné „pesničky“, pred ktorými sa nebude kam podieť.

To značí, že je nevyhnutné nielen vnímať tok udalostí života svojimi zmyslami a pozornosťou - všímaním si, no aj vypracovať systém obrazno-logických predstáv o procesoch riadenia ako takých. Žijeme v takých časoch, keď je to najjednoduchšie spraviť na osnove nástroja, ktorý dostal názov „metóda dynamického programovania“.