3. Udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 6 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3. Udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti
Ako už bolo skôr ukázané, KĽÚČOVÝM pojmom teórie riadenia je: udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa v definovanej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia.
Preto podrobné preskúmanie toho, len v krátkosti uvedeného, začneme konkrétne z tohto javu a pojmu, ktoré ho vyjadrujú.
Začneme tým, že v ruskom jazyku sú tri významovo blízke slová: „predtucha“, „predpoveď“ a „predvídanie“.
Ako jav, vlastný psychike človeka, je prvotná predtucha (tušenie). Čo vznikne na základe predtuchy - predvídanie, alebo predpoveď – je určené tým, ako sa ďalej zobrazí informácia, ktorá prišla v predtuchách. Predvídanie je prevažne výsledok spracovania informácií predtúch pravou pologuľou veľkého mozgu, zabezpečujúcou spracovanie obrazov. Ale predpoveď, zahŕňajúca v sebe už aj istú lexiku, gramatiku jazyka a algoritmiku prepojení medzi obrazmi a tokmi obrazov, nevyhnutne vyžaduje zladenie, koordináciu fungovania pravej a ľavej mozgovej hemisféry v procese spracovania informácie.
Na definovanie pojmu, charakterizujúceho jav „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ bolo potrebných 19 slov. To je dosť veľa pre termín. Aj keď ďalej budeme skracovať plný termín na „udržateľnosť podľa predpovedateľnosti“, alebo „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“, alebo jednoducho „predpovedateľnosť - predikcia“, v jeho plnom znení niet zbytočných slov. Preto aj za skráteným termínom je potrebné vidieť plnosť javu, opisovanú plným termínom.
Toto pochopenie je kľúčové v pravom zmysle slova: neosvojac si kľúče, je nemožné vyjsť z abstraktnej teórie a vojsť dopraxe skutočného života. No vlámať sa do Života a narobiť paseku – to možné je.
Vo väčšine odvetví vedy a v technike je pojem „udržateľnosť - stabilita“ postavený na základe vlastnosti - tendencie objektu vracať sa do pôvodného režimu existencie vo všetkých (alebo niektorých) parametroch, charakterizujúcich jeho správanie sa, potom, ako rušivý vplyv, spôsobujúci počiatočný odklon parametrov, bude odstránený. Absenciu takejto tendencie alebo prítomnosť opačnej tendencie nazývame „neudržateľnosť - nestabilita“.
Avšak pojem „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ má všeobecnejší charakter a pre 19. - 20. storočie klasický pojem “udržateľnosť“ - v zmysle návratu parametrov objektu po istom čase k východzím hodnotám po odstránení rušivého (vnútorného, alebo vonkajšieho) vplyvu - je jednotlivým prípadom — podmnožinou pojmu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“
Môžu existovať objekty, principiálne nestabilné v zmysle zmenšovania odklonu po odstránení rušenia. Ak sa však charakter tejto nestability ukáže byť predpovedateľným a podarí sa zostrojiť systém riadenia nestabilného objektu s dostatočne veľkou rýchlosťou a silou pôsobenia, tak objektívne nestabilný objekt sa stáva udržateľne riaditeľným, t.j. v udržateľným[16].
Ďalej „udržateľnosť“ – to je udržateľnosť v zmysle zmenšovania odklonu, alebo prípad, keď kontext pripúšťa dvojaký výklad. „Predpovedateľnosť – predikcia“ je vyhradená priamo len pre prípad vylúčenia možnosti dvojakého výkladu.
Objekty, ktoré nemajú udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti, v princípe odolávajú riadeniu a nemôžu byť uvedené do režimu samoriadenia výslovne preto, že ich správanie sa pod vplyvom vonkajšieho prostredia, predpokladaných alebo disponibilných prostriedkov riadenia a vnútorných zmien má nepredpovedateľný charakter.
Takto je šofér schopný riadiť auto v dôsledku toho, že dopredu pozná, predvída, má predtuchy, ako a v akom časovom intervale stroj zareaguje na jeho predmyslené manipulácie s nástrojmi riadenia. Aj keď vysokou kvalifikáciou (praxou) toto všetko prechádza do podvedomých automatizmov (stereotypov vnímania a konania).
Ak Vy neviete riadiť stroj, alebo sa nečakane vážne rozladil („rozšteľoval“), tak je jeho reakcia na Vašu činnosť pre Vás nepredpovedateľná a automobil je pre Vás neriaditeľný. Ešte zreteľnejšie je to v letectve: aj kvalifikovaných letcov je nevyhnutné preškoľovať pri prechode z jedného typu lietadiel na druhý, ktorých reakcia na pôsobenie z vonku a riadenie je odlišná od obvyklých predchádzajúcich návykov a skúseností. Aj keď kvalifikovaný letec pilotovať lietadlo vo všeobecnosti vie.
Tieto príklady ukazujú principiálne vážnu osobitosť „udržateľnosti podľa predpovedateľnosti...“. V tomto jave sa objektívne a subjektívne zjednocuje do nejakej ucelenej miery predpovedateľnosti, v ktorej sa stiera hranica medzi objektívnym a subjektívnym. .
.
Zároveň do pozornosti čitateľa dávame to, že v kontexte celej tejto práce:
Termín „objektívny“ a termíny s rovnakým koreňom slova vo vzťahu k procesu (alebo objektu) znamenajú: proces, plynúci bez našeho vmiešavania sa a bez riadiaceho pôsobenia zo strany iných (plne definovaných subjektov) v rámci rozptylu parametrov, prípustného hierarchicky vyšším objemnejším riadením.
Termín „subjektívny“ a termíny s rovnakým koreňom slova znamenajú: patriaci subjektu, ním vytvorený a vo vzťahu k procesu (alebo objektu) - neprítomnosť objektívnosti. T.j., na proces (alebo objekt) je vykonávané pôsobenie zo strany plne definovaných subjektov v rozmedzí, prípustnom hierarchicky vyšším objemnejším riadením.
Ak subjekt, pôsobiaci na priebeh procesu, nie je presne určený a anonymné (neohlásené v tejto kvalite) riadenie procesu nie je vnímané ako riadenie, tak sa proces vidí pozorovateľovi (prípadnému ašpirantovi na jeho riadenie) ako objektívny proces stabilného samoriadenia, alebo nejaký prirodzený prírodný, akoby neriadený proces.
Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie (je súhrnom všetkých čiastkových vonkajších riadení) je považované za objektívny proces, lebo direktívne zmeniť charakter vonkajšieho riadenia (tým viac hierarchicky vyššieho) podľa svojej subjektívnej vôle (hierarchicky nižší) objekt-subjekt nemôže.
Príklady hierarchicky vyššieho riadenia v hojnosti poskytuje hierarchia velenia ozbrojených síl: družstvo, čata, rota, prápor, pluk atď. Hierarchicky vyššie riadenie sa vyčleňuje z množstva čiastkových vonkajších riadení, tvoriacich objemnejšie riadenie. K tejto otázke sa neskôr vrátime podrobne.
„Objektívne“ je súčasťou javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom objektu, prostredníctvom prostredia, v ktorom sa nachádza a prostredníctvom hierarchicky Najvyššieho(a nie iba jednoducho vyššieho) riadenia. Hierarchicky Najvyššie riadenie je spoločné vo vzťahu k objektu, prostrediu, množstvu čiastkových vonkajších riadení vychádzajúcich z prostredia (od v ňom nezistených subjektov), a taktiež aj vo vzťahu k subjektu, formujúcemu prognózu vo vzťahu k skúmanému objektu.
Logika dostatočne všeobecnej teórie riadenia je taká, že nevyhnutne privádza k objaveniu pojmu „Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie“.
Ak máme nazývať všetko svojim menom, tak Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie - je činnosť Boha - Tvorcu, Všemohúceho, jedným slovom je to - Všemohúcnosť[17]. No z pohľadu ateistickej tradície svetonázoru - je tento termín prázdny v tom zmysle, že v živote mu nezodpovedá žiadny objektívny jav, okrem všetkého toho, čo je vedou (zatiaľ) nepoznané.
Ašak predsa len tento termín potrebuje objasnenie, nevyhnutné jak pre tých, ktorí sú presvedčení na základe „vedeckých zistení“ o tom, že Boha niet, tak aj pre tých, ktorí sú na základe toho, či onoho vieroučenia presvedčení o tom, že Boh je. Život človeka má normálne plynúť v osobnom chápavom dialógu s Bohom o zmysle a udalostiach života, o pôsobení človeka na tok udalostí.
Dôkazy Svojej existencie Boh dá každému Sám v tomto dialógu dôvery - úmerne osudu, primerane dosiahnutej úrovni osobnostného rozvoja každého a patrične problematike, ktorá zostáva nevyriešená v živote človeka a spoločenstva. Dôkazy existencie Boha majú morálno-etický charakter a tkvú v tom, že udalosti v živote človeka zodpovedajú zmyslu zámerov a skrytých modlitieb (prosieb), potvrdzujúc objektívnu spravodlivosť človeka a dávajúc okúsiť plody nespravodlivosti, ktorej sa človek ukázal byť naklonený napriek jemu Zhora daným znameniam.
Inými slovami, človeku predkladané dôkazy existencie Boha sú objektívne a zodpovedajú vedeckému princípu „experimentálneho overovania hypotéz“, avšak s jednou výhradou: každý z dôkazov má neopakovateľnú životnú morálno-etickou osobitosť. V dôsledku toho postaviť experiment na tému „Či existuje Boh?“, metodologicky analogicky experimentom na tému „Či rozmýšľajú zvieratá? Aká fyziológia rozmýšľania je u nich?“, z ktorých je vytrhnutá mravnosť a etika – sa nepodarilo, nedarí a ani v budúcnosti nepodarí.
V prostredí, obklopujúcom objekt, môžu byť takisto aj nerozpoznané subjekty – anonymy, majúce určité zámery a možnosti pôsobenia na objekt, ako aj už spomenuté zistené subjekty.
Úmerne tomu, „subjektívne“ patrí do javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom subjektu, formujúceho prognózu a ďalších „objektov“, zistených a identifikovaných ako subjekty, majúce nejaké zámery vo vzťahu k objektu predpokladaného riadenia a disponujúce možnosťami pôsobenia na objekt i prvý subjekt. T.j., pojem „subjektívne“ chápeme ako množinu rozpoznaných čiastkových vonkajších riadení.
Subjekt môže formovať prognózu výlučne na základe svojich subjektívnych interpretácií objektívnych príčinno-dôsledkových vzťahov[18], podmieňujúcich existenciu objektu a svojho modelovania algoritmiky správania sa druhých subjektov–riadičov, ním rozpoznaných v danom prostredí, spojac to s intuíciou a vnímaním miery - bezprostredným, priamym vnímaním Božieho Predurčenia existencie.
Avšak, okrem toho existuje možnosť získania informácie prognostického charakteru od subjektov, prevádzajúcich vonkajšie a hierarchicky vyššie riadenie, až po získanie informácie priamo od Najvyššieho, uskutočňujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie.
Pri celkovom prístupe k riadeniu je nevyhnutné chápať, že kvantitatívne prevládajúci spôsob chápania sveta v davo-„elitárnej“ spoločnosti je taký, že vedomie väčšiny si pamätá iba „objektívne zákonitosti“ v ich najjednoduchšej forme: rovnaké príčiny v rovnakých podmienkach vyvolávajú rovnaké dôsledky. Silou toho ich poznanie (jak načerpané z kultúry, tak aj vytvorené nimi samými) umožňuje im formovať prognózu a konať rozumne hlavne v štandardných situáciách.
Inými slovami, bežnému vedomiu väčšiny členov davo–„elitárnej“ spoločnosti je vlastné primitívne vnímanie „objektívnych zákonitostí“ v zmysle jednoznačnej zhody (prepojenia) „náhodných“ príčin a „náhodných“ dôsledkov. Väčšina z nich tak, či onak odmieta prijať existenciu „objektívnych zákonitostí“ v zmysle mnohovariantného štatistického modelu objektívnej pravdepodobnej (t.j. mnohovariantnej) predurčenosti príčinno-dôsledkových podmieneností udalostí. Ten (model) sa v živote prejavuje v rôznorodej štatistike, opisujúcej súhrn množstva rôznych udalostí[19], navyše podmienených mravnostne-etickou osobitosťou subjektov, prejavujúcich sa príležitostne v tých, či oných okolnostiach. Preto faktory, vplývajúce na zmenu sledovanej štatistiky priamo, a o to viac tie, ktoré na ňu vplývajú nepriamo (sprostredkovane), zo zorného poľa subjektu vypadávajú. A tak sa mu pozorovaný proces javí byť neriadenou bezdôvodnou zhodou izolovaných (nesúvisiacich) náhod, ktoré nie je schopný štatisticky vyjadriť, tým menej prostredníctvom mravne-eticky podmienenej štatistiky.
Stanúc sa otrokom takéhoto spôsobu chápania „objektívnych zákonitostí“, upadá subjekt do svojho druhu bláznovstva a šalie zo štatisticky zriedkavých a jedinečných udalostí, ktoré „nepasujú“ do pre neho obvyklej štatistiky vzájomne jednoznačnej bezvariantnej zhody príčin a následkov. O vzájomnej previazanosti ohraničenej štatistiky a zriedkavých a jedinečných udalostiach, siahajúcich za hranice jej ohraničenosti, A. S. Puškin napísal:
«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka, ľudovo povedané, nie je prorok, ale hádač, on vidí celkový chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké predpoklady, často časom stvrdené, no nie je schopný predvídať náhodu – mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti»[20]
Nositelia takého spôsobu chápania sveta zabúdajú aj na subjektivizmus interpretácií a použitia v konkrétnych okolnostiach tých, či iných modelov všeobecných príčinno-dôsledkových podmieneností. V súvislosti s touto okolnosťou sa miera dostatočnej predpovedateľnosti tiež určuje subjektívne, primerane formulácii úlohy riadenia subjektom a vychádzajúc z jeho interpretácií objektívnej podmienenosti samotnej úlohy radenia ako takej, všeobecnými zákonitosťami bytia. Posledná veta znamená, že subjekt je povinný zabezpečiť mieru predpovedateľnosti nie horšiu, ako objektívne podmienenú (determinovanú) na uskutočnenie riadenia.
Nevyhnutná miera predpovedateľnosti správania sa objektu je podmienená objektívne vo vzťahu k subjektu, majúcemu čo dočinenia s už vzniklými (existujúcimi) podmienkami (objekt + vonkajšie prostredie), ktoré ani zďaleka nemôže zmeniť vždy a vo všetkom. Pre skúšobného pilota sú to vzletové poveternostné podmienky, typ lietadla (jeden z množstva skúšaných), letová úloha. Subjektivizmom – kvalifikáciou riaditeľa (riadiaceho pracovníka), v danom prípade pilota, jeho cítením objektívne prebiehajúceho a objektívne možného – sa určuje, či je subjekt schopný vojsť do procesu riadenia v objektívne vzniknutých okolnostiach.
A tak žiak leteckej školy niekedy nevie pristáť s lietadlom na kilometrový pás pozemného letiska pri bezvetrí a 100% viditeľnosti tak, aby nezničil podvozok. A pilot námorného letectva systematicky bežne pristáva s lietadlom v noci, v búrke na zatemnenú lietadlovú loď, kde dĺžka pristávacej dráhy je okolo 100 metrov[21], na ktorej svieti len zopár navádzacích svetiel v úzkom sektore (rozpätie do 3О). A to pri rovnakej modifikácii lietadla. Udržateľnosť podľa predpovedateľnosti sa tu prejavuje v tom, že službe na lietadlovej lodi predchádza špeciálny výber a príprava.
„Udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ vo vzťahu k čomukoľvek - to je jediný test na adekvátnosť vnímania toho samého „čohokoľvek“ v ho obklopujúcom prostredí. Či už je to iný človek, spoločnosť, podnik, stroj, počasie a pod. V tomto teste sa otvára a rieši základná otázka každej filozofie, alebo daná filozofia skrachuje pri stretnutí sa s praktickým životom a jej „základná otázka“ [22] sa stráca spolu s ňou.
Bez pochopenia vyššie uvedeného často to, čo je pre subjekt nepredpovedateľné, sa mu zdá byť ako keby neriaditeľný, živelný prírodný jav. A tento (d)efekt vnímania Objektívnej reality je v davo-elitárnej kultúre vlastný mnohým. Avšak v tom istom čase je pre iné subjekty ten istý jav plne predpovedateľný a riaditeľný. Možno, že nie nimi samými, možno, že anonymne, no riaditeľný. Pritom môže byť anonymné riadenie chápané ako samoriadenie, objektívne vlastné pozorovanému procesu, aj keď v skutočnosti samoriadením nie je. No v ľubovoľnom variante vnímania má plynutie každého procesu svoje miesto v riečisku hierarchicky Najvyššieho všeobsažného riadenia = Všehobsažnosti, vo vzťahu s ktorým je každý proces objektívne riadený najlepším možným spôsobom.
Objekt môže stratiť udržateľnosť podľa predpovedateľnosti pôsobením jak:
a) príčin, nachádzajúcich sa v ňom samotnom (jeho nevedomý prechod do kvalitatívne iného režimu, narušenie jeho nastavenia, poruchy),
b) príčin zviazaných s okolitým prostredím (silná búrka pre loď, a zvlášť tá súbežná s jej kurzom), vrátane zmeny charakteru objemnejšieho (hierarchicky nadradeného) riadenia,
c) tak aj príčin spätých so subjektom, ktorým je daný objemnejší systém riadený, alebo sa zaoberá prognózou (prepracovanie - vyčerpanosť, vedúce k chybám; vplyv faktorov deptajúcich a deformujúcich psychiku a pod.)
Strata predpovedateľnosti môže byť plná, nastupujúca náhle, alebo postupná, narastajúca v čase. Je známa anekdota o predpovedateľnosti a strate udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti:
Letec nabúral na ceste do prekážky. Dopravnému inšpektorovi vysvetľuje príčinu: „Pritiahnem volant a on nevzlieta ...“ – nepomýliac si auto s lietadlom, istotne by sa havária nestala.
Jeden a ten istý objekt môže byť udržateľný podľa predpovedateľnosti jeho správania sa na základe jedných parametrov a nestabilný podľa druhých. Takto je automobil plne predpovedateľný podľa spotreby paliva, najazdených kilometrov do výmeny oleja a nevyhnutnosti generálky bloku motora. No nepredpovedateľný (pre väčšinu ľudí) ohľadom záruky na prepichnutie pneumatík. Práve z tohto dôvodu väčšina ľudí nosí so sebou koleso rezervné, a nie krabicu ozubených. A ak je v ekonomike stabilný poriadok, tak zriedka vidno vagabundov stopujúcich s prázdnym kanistrom uprostred odľahlej cesty, i keď odstavené vozidlá môžeme nájsť aj na perfektných diaľniciach rovnako, ako aj na rozbitých poľných cestách. No nadsluhujúce auto sa porúcha náhle, štatisticky častejšie, ako nové, svedomito zo-strojené a dobre nastavené. T.j., mierou starnutia mnohé technické objekty strácajú predpovedateľnosť v zmysle bezporuchovosti ich práce.
Okrem toho, u subjektu môže vzniknúť ilúzia existencie objektu; možno aj želanie ho riadiť. Tak môže vzniknúť ilúzia riadenia pri snahe realizovať toto želanie, avšak rozčarovanie bude o to väčšie, úplne reálne. Imitácií riadenia takéhoto druhu je plno v počítačových hrách a ich „virtuálnej realite“. A takisto v živote – dejinách o boji rozviedok s kontrarozviedkami, znázornených prevažne v umeleckej tvorbe, napr. vo filmoch: „Deň – D“, „Štít a meč“, „17 zastavení jari“ a iné.
Zvyčajne tento druh straty udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti a následné rozčarovanie sú spojené s tým, že modelovanie správania sa objektu v procese riadenia je vedené na základe zovšeobecňujúcej (paušálnej) analýzy správania sa analogických objektov v minulosti (a s nesprávnou identifikáciou vektora cieľov samoriadenia objektu). T.j., prognóza je vedená na základe subjektívneho stotožnenia s objektom objektívne jemu nevlastnej cudzorodej informácie. Alebo, že nejaké javy sú subjektom rozpoznané ako faktory, poukazujúce na prítomnosť už známeho objektu, v čase, keď ony (faktory) môžu byť vytvorené inými objektami.
Príklady posledného druhu – to je napr. boj konštruktérov morských mín a konštruktérov mínoloviek a iných odmíňovacích zariadení na ich ničenie. Mína musí reagovať iba na loď v okruhu jej dosahu, alebo iba na nepriateľskú loď, ignorujúc vlastné lode, alebo dokonca iba na nepriateľské lode určenej triedy. A odmíňovače, niesúc loďami, musia imitovať pôsobenie lode na rozbušky míny. A zase naopak, zariadena protimínovej ochrany, nainštalované na niektorých lodiach, musia imitovať neprítomnosť lode v rádiuse (okruhu) dosahu míny, keď sa tam v skutočnosti loď nachádza.
To boli príklady situácií, keď sa modelovanie správania sa objektu formuje na základe in-formácie, vonkajšej vo vzťahu k objektu, a nie na základe spoľahlivej informácie o jeho vnútornom stave.[23] Uvedený rozdiel v prístupe k prognózovaniu sa špecificky prejavuje v prostredí používateľov rozumu, aspoň čiastočne slobodných vo výbere ideálov, i v spôsobe správania sa, i vo vôli – takisto slobodnej, aspoň z časti.
Stojí za to porozmýšľať o možnom nesúlade interpretácie vonkajšej informácie o objekte subjektom a vnútornej informácie, vlastnej samotnému objektu, spomenúc si na rozprávku A. S. Puškina o Zlatej rybke...
Jeden a ten istý objekt môže byť neudržateľný v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa na základe vonkajšej informácie (charakterizujúcej jeho prítomnosť v prostredí) a zároveň plne udržateľný pri modelovaní jeho reakcií na základe jeho vnútornej informácie (ho samotný charakterizujúcej), ktorá sa stala známou. Samozrejme, pokiaľ sa ju v konečnom dôsledku podarí spracovať v procese modelovania rýchlejšie, ako prebieha reálny proces.
V podstate, celkovo osnovu prognózy tvoria:
· zmysel pre mieru, t.j. vo vzťahu k úlohám riadenia - vnímanie možného a nemožného, uskutočniteľného a neuskutočniteľného;
· nejaké modelovanie správania sa objektu pod vplyvom vonkajšieho prostredia, jeho vnútorných zmien a riadenia, prebiehajúce rýchlejšie, ako prebieha v skutočnosti sám modelovaný proces;
· informácia, získavaná od iných subjektov, vykonávajúcich riadenie skúmaného objektu alebo analogických objektov;
· informácia získavaná od hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia až po in-formáciu, zosielanú bezprostredne Bohom–Tvorcom, Všedržiteľom, S-trojcom Všemocným.
Formálne sa prognostika delí na vedeckú – získavanú na osnove vedeckých teórií a experimentov, do istej miery zodpovedajúcich reálnym procesom a intuitívno–subjektívnu, ktorá zahŕňa v sebe celý rôznorodý subjektivizmus (od osobitostí konštrukcie organizmov ľudí, až po jedinečnosť vzájomného osobného vzťahu každého z nich s Bohom). Ona vlastne zrodila vedecké teoretické a experimentálne metódy riešenia rôznych druhov úloh.
Je to tak, aj keď v dnešnej kultúre intuitívno-subjektívnu prognostiku sprevádza štatistika chýb subjektivizmu: neuskutočnené predpovede, prázdne snívanie a falošné očakávania, omyly vedy a pod. Pritom aj aplikácia spoľahlivo funkčných vedeckých metód je podmienená subjektivizmom: jedni sú schopní používať ich k objasneniu problémov a riešeniu úloh, a druhí, aj keď ich poznajú dokonale, nie sú schopní naučiť sa uplatniť vedecké metódy pri riešení praktických úloh.
Je možné, že sa niekomu termín „udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania v príslušnej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia“ bude zdať ohlupujúcim zmyslovým koktailom. Príliš všeobecným, a preto zbytočným.
Takí ľudia majú možnosť voľby: v západnej literatúre o problematike riadenia (manažovania) sa vyskytuje profesionálny slangový termín „efekt opičej labky“ („monkeys paw“). Ten svojou podstatou je protikladom k „predikčnej stabilite“, t.j. „neudržateľnosť – nestabilita, nepredvídateľnosť, neriaditeľnosť atď“ - neprítomnosť predpovedateľnosti,. „Efekt opičej labky“ sa prejavuje v tom, že zároveň s očakávaným pozitívnym výsledkom podniknuté kroky prinášajú so sebou sprievodné následky, ktorých negatívny efekt (škoda) prevyšuje pozitívny výsledok a znehodnocuje ho. Po rusky sa táto varianta riadenia opisuje príslovím: Za čo sa bili – na to doplatili.
Západný termín má pôvod v tvorbe anglického spisovateľa W. W. Jacobsa, autora príbehu „Opičia labka“. Z jeho obsahu:
Starý britský vojak priniesol z Indie od fakíra talizman - vysušenú opičiu labku. Ten, kto ju vlastní, má právo na splnenie troch želaní. Tá sa dostane do rúk jeho známeho, ktorý vysloví prvé želanie – chce okamžite 200 funtov šterlingov. Krátko nato prichádza zamestnanec firmy a oznamuje, že jeho syna zabili a odovzdáva mu odškodné za syna – 200 funtov šterlingov. Zhrozený otec chce vidieť syna, tu a okamžite. – Klopanie na dvere, zjavuje sa prízrak (duch) syna. V hrôze si nešťastný majiteľ labky praje, aby prízrak zmizol atď.
Usušená – mŕtva – opičia labka (stanúc sa prostriedkom čiernej mágie) „vládla“ schopnosťou splniť želania jej majiteľa práve uvedeným spôsobom. To ju odlišuje od „živého“ Sivka-Burka z Ruských rozprávok, ktorého blahodárnosť sa uskutočňovala „vo forme čistej, bez sprievodnej ujmy hmlistej“ – nepredvídateľnej škody.
Námet príbehu W. W. Jacobsa získal idiomatický[24] význam. Vytvoril totiž slangový termín „The effect of The Monkey´s Paw“ (efekt opičej labky), ktorý je sám o sebe skrytý chápaniu človeka, pokiaľ dotyčný nepozná námet, obsah príbehu.
„Opičia labka“ s jej poruchou vznikla ako element profesionálneho slangu z toho dôvodu, že v západnej vede, presne takisto, ako v „sovietskej“ existujú oficiálne, neoficiálne i podvedomo-psychické zákazy na skúmanie niektorých javov a rovnako tak – na vypracovanie spôsobov chápania ich podstaty. Takéto zákazy vyvolávajú vo vedeckých kruhoch „mystickú“ hrôzu. V jej dôsledku vedci, naraziac v živote a v práci na zakázanú tématiku, sa vyhýbajú nazývať niektoré veci a javy ich pravými menami. Radšej im prideľujú formálne znaky – symboly.
„Zasvätení“ pochopia, s čím majú dočinenia; a „nezasväteným“ – vedieť netreba.
Západ niekedy používa termín „efekt opičej labky“, nesúc iba obsah v asociačnom spojení s námetom príbehu. Nemajúc samostatne žiadny zmysel, je teda bez poznania kľúča – príbehu zbytočný. Ale pre nás je najvhodnejší termín s plne definovaným zmyslovým obsahom, ktorý je človek v stave pochopiť aj sám, osvojac si ho v rámci miery svojho chápania. Tým pádom je schopný ochrániť, po prvé - svoje okolie a po druhé - seba od prejavu d-efektu skôr „opičej hlavy“ (a nie labky) u všetkých, kto svojim konaním vyvolávajú spomínaný „efekt labky“ (vrátane „chlpatej tlapy“ vládnucích „elít“).
Na to, aby sme ušli efektu „opičej“ hlavy na krku človeka, je nutné, predovšetkým, jednoducho sa zdržať činností s vedome nepredpovedateľnými dôsledkami, a taktiež nespoliehať sa na „nejako to dopadne“ v situáciách, v ktorých vedome, dopredu predpokladáme nešťastie.
Odovzdanie návyku prognózovania a riadenia jedným subjektom druhému je možné, ak príčinno-dôsledkové podmienenosti (inými slovami - objektívne zákonitosti), tvoriace osnovu predpovedateľnosti a riadenia, môžu byť interpretované v nejakom im obom spoločnom systéme kódovania in-formácií. T.j. odovzdané tým alebo iným „jazykom“v jeho najvšeobecnejšom slova zmysle, označujúcom akýkoľvek v danej kultúre rozvinutý prostriedok výmeny informácií medzi ľuďmi.
V opačnom prípade je pre všetkých, ktorí si chcú túto konkrétnu schopnosť osvojiť, nevyhnutné jej samostatné postupné zvládnutie. T.j., o-svoje-nie si každého návyku je vždy samostatným rozšírením svojho vlastného systému stereotypov vnútorného a vonkajšieho správania sa.
Jednota a komplexnosť pre rôzne subjekty dostupných systémov kódovania dostatočne jednoznačnej informácie pre každý z nich, im iba uľahčujú proces predávania a osvojovania si potrebných schopností.
Preto potreba predávania nových návykov môže vyžadovať vytvorenie nových systémov kódovania informácií (prenosu mier) v spoločnosti a im zodpovedajúceho pojmového aparátu. Avšak o-svoje-nie všetkého tohto, aj vytvoreného niekým druhým - je práca, ktorú môže urobiť iba každý osobne. Pretože systém obrazných predstáv o Živote celkovo a o každom z jeho javov, vrátane abstrakcií vedy, si musí každý človek vytvoriť v sebe sám.
O novovytvorené prostriedky (schopnosti) sa treba starať, aby ich používanie bolo možné si osvojiť v dobrej viere, podľa možnosti jednoducho a bez efektov „opičej hlavy“, keď človeka učia jedno, a v skutočnosti naučia niečo úplne iné. Niekedy až po presný opak toho, čo pôvodne bolo zamýšľané. V tom je ešte jedna strana spojenia (splynutia) objektívneho a subjektívneho v chápaní výrazu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“.