2. Kategórie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 5 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2. Kategórie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia
Pojem „riadenie“ možno v podstate, v jeho najširšom (najvšeobecnejšom) slova zmysle definovať skrátene takto:
Riadenie – to je zistenie objektívnych možností, stanovenie a dosiahnutie vybraných cieľov praktickou činnosťou.
Toto je definícia podľa Plnej funkcie riadenia (o nej bude reč v texte nasledujúceho odseku a podrobnejšie v Kapitole 10).
Ďalej môžno objasniť a do detailov rozobrať rôzne aspekty riadenia ako objektívneho procesu. A v závislosti od toho, ako sa to robí, vychádza tá alebo iná verzia teórie riadenia.
V teórii riadenia je možné zadanie celkovo iba dvoch úloh:
· Prvá úloha: Chceme riadiť objekt v procese jeho fungovania sami bezprostredne. V tomto prípade ide o úlohu riadenia.
· Druhá úloha: Nechceme riadiť objekt v procese jeho fungovania, ale chceme, aby sa objekt - bez nášho bezprostredného vmiešavania sa do procesu - riadil sám, v pre nás prijateľnom režime. V tomto prípade ide o úlohu samoriadenia.
Rozdiel medzi úlohou riadenia a úlohou samoriadenia spočíva v tom, že pri úlohe riadenia niektoré etapy Plnej funkcie riadenia a algoritmiku ich realizácie preberá na seba subjekt – riadič, ale pri úlohe samoriadenia subjekt - riadič spomínané úlohy kladie na systém riadenia objektu. Okrem toho, môžu úlohy riadenia prechádzať plynule do úloh samoriadenia. Závisí to na tom, ktoré etapy Plnej funkcie riadenia sa zapájajú a ktoré sa vyraďujú pri konkrétnom procese riadenia.
Napríklad v technike: potom, až ľudia vykonali všetko, čo je potrebné na prvej až štvrtej etape Plnej funkcie riadenia, môže byť úloha riadenia následne pretransformovaná do úlohy samoriadenia technického objektu. Z tohto dôvodu, pokiaľ rozdielnosť úloh riadenia a samoriadenia nemá principiálny charakter, sa v DVTR používa termín „riadenie“. O to viac, že obe úlohy sa popisujú štruktúrne rovnakými súbormi parametrov.
Pre vedomú formuláciu a riešenie každej z vyššie uvedených, alebo oboch úloh teórie riadenia spolu, sú nevyhnutné tri súbory in-formácií:
Vektor cieľov riadenia (rovnako: samoriadenia, ak nie je stanovená odlišnosť), opisujúci ideálny režim fungovania objektu. Vektor cieľov riadenia sa tvorí podľa subjektívnej svojvôle (ľubovôle) ako hierarchicky (podľa priorít) usporiadané množstvo čiastkových cieľov riadenia, ktoré majú byť uskutočnené v prípade ideálneho (bezchybného) riadenia. Postupnosť čiastkových cieľov v ňom je opačná postupnosti vzdávania sa každého z nich v prípade nemožnosti dosiahnutia kompletného súboru cieľov. Zodpovedajúco tomu, na prvom mieste vektora cieľov[7] sa nachádza (má najvyššiu prioritu) najvážnejší cieľ a na poslednom - najmenej dôležitý, ktorého je prípustné vzdať sa ako prvého.
Jeden a ten istý súbor cieľov, podriadených rôznym hierarchiám priority (rôznym poradiam dôležitosti pre manažéra), vytvára rôzne vektory cieľov. To vedie k možnému rozdielu v riadení. Strata riadenia môže byť vyvolaná aj vypadnutím z vektora cieľov niektorých pre riadenie procesu objektívne nevyhnutných cieľov. Takisto aj vypadnutím celého vektora, alebo jeho častí z objektívnej mat(r)ice možných stavov objektu. Takisto aj objavením sa vo vektore objektívne a subjektívne vzájomne sa vylučujúcich cieľov alebo v procese riadenia neudržateľných cieľov. Toto všetko – to sú rozličné druhy chybovosti vektorov cieľov.
Obrazne povedané, vektor cieľov – to je poradovo očíslovaný súpis, zoznam toho, čo si želáme. Čísla symbolizujú poradie, dôležitosť želaní a ich opačné poradie (zdola nahor, od posledného po prvé číslo) vyjadruje poradie zrieknutia sa jednotlivých cieľov - želaní v prípade nevyhnutnosti.
V niektorých verziách teórie riadenia sa v tomto prípade používa termín „cieľový strom“. To predpokladá prítomnosť súvislej následnosti cieľov, ktorá sa môže rozvetvovať v procese riadenia a ktorej ciele majú byť uskutočnené počas reálneho riadenia v rôznych etapách procesu. Avšak termino-logická varianta „cieľový strom“ nezodpovedá potrebám univerzálnosti terminológie. Prax používania sieťového plánovania totiž ukázala, že proces riadenia sa môže nielen rozvetvovať, ale rôzne druhy čiastkových procesov riadenia sa môžu spolu zlučovať po dosiahnutí spoločných prechodných cieľov. V tomto prípade by bolo možné celkový súbor cieľov nazvať „sieť cieľov“, ale to by bolo intuitívne nepochopiteľné.
Preto dáme prednosť širšej interpretácii termínu „vektor cieľov riadenia“. To zahŕňa do neho i ten prípad, keď sa vektor cieľov môže meniť v procese riadenia, či už ako funkcie času, alebo mat(r)ice možností priebehu procesu riadenia a subjektívne vybranej algoritmiky riadenia procesu.
Vektor (súčasného, aktuálneho) stavu kontrolných parametrov, opisujúci skutočné správanie sa objektu podľa parametrov patriacich do cieľového vektora.
Tieto dva vektory zobrazujú vzájomne prepojený pár, v ktorom každý z týchto dvoch vektorov predstavuje usporiadané množstvo in-formačných modulov, popisujúcich príslušné parametre objektu presne zodpovedajúce čiastkovým cieľom riadenia. Poradie in-formačných modulov vo vektore stavu kopíruje hierarchiu vektora cieľov. Obrazne povedané, vektor stavu – je súpis, ako aj prvý vektor, avšak súpis toho, čo sa chápe ako aktuálny stav objektu riadenia v realite.
Pretože vnímanie a chápanie stavu objektu subjektom riadenia nie je ideálne, po prvé - z dôvodu skreslenia informácie, vychádzajúcej od objektu, „šumom“ prostredia, cez ktoré prechádzajú informačné toky; a toto chápanie má charakter, podmienený osobitosťami prijímania a spracovania informácie subjektom, tak vektor stavu obsahuje vždy nejakú chybu v určení skutočného stavu. Tej zodpovedá nejaká objektívna neurčitosť pre subjekt riadenia. Neurčitosť je objektívna, t. j. v princípe nemôže byť úplne odstránená úsilím subjektu.
Druhá vec je, že objektívna neurčitosť môže byť tak prípustnou, ako aj neprípustnou pre dosiahnutie cieľov konkrétneho procesu riadenia.
Vektor chyby riadenia predstavuje „rozdiel“ (v úvodzovkách preto, že rozdiel nie je nevyhnutne algebraický výraz) vektora cieľov a vektora stavu.
Opisuje odklon reálneho procesu od vektorom cieľov predpísaného ideálneho režimu a zároveň obsahuje nejakú neurčitosť zdedenú od vektora stavu. Obrazne povedané, vektor chyby riadenia – to je zoznam neuspokojených želaní, zodpovedajúci zoznamu vektora cieľov s nejakým ohodnotením stupňa neuspokojenia každého z nich. Ohodnotením, buď navzájom číselne porovnateľných úrovní, alebo číselne neporovnateľných úrovní, no stupňovito usporiadaných, podľa celými číslami označenej želateľnosti každej úrovne v jej porovnaní so všetkými ostatnými úrovňami.
Vektor chyby – to je osnova pre formovanie zhodnotenia kvality riadenia subjektom - riadičom. Hodnotenie kvality riadenia nie je samostatnou kategóriou, pretože na osnove jedného a toho istého vektora chyby je možné vytvoriť mnoho hodnotení kvality riadenia. Pritom zďaleka nie vždy navzájom zameniteľných.
Okrem základného (východzieho) rozdielu medzi vektorom cieľov a vektorom stavu v momente začiatku riadenia, zdrojom chýb riadenia reálne sú:
algoritmika vypracovania riadiaceho pôsobenia systému riadenia, ktorá v princípe nemôže garantovať ideálne riadenie s nulovými komponentami vektora chýb
vlastný šum v uzavretom systéme[8],
vonkajšie rušenie, vrátane snáh o prevzatie riadenia inými subjektmi
Úloha riadenia vo svojej podstate – to je dosiahnutie cieľov, a to sa rovná - vynulovať vektor chyby riadenia.
V skutočnosti vektor chyby nemôže byť ideálne vynulovaný jak kvôli objektívnym príčinám, tak kvôli rôznym nepresnostiam a oneskoreniam v procese riadenia, ktoré sú podmienené subjektívnymi príčinami v priebehu organizácie riadenia. Vzhľadom na túto skutočnosť môže reálne riadenie prebiehať v jednom z troch režimov:
Normálne riadenie – pri ňom sa reálne nenulové hodnoty komponentov vektora chyby riadenia hodnotia ako plne prípustné (môžu sa pritom nachádzať v rámci prípustných hodnôt odchýlky meraní – v tomto prípade sa dosahujú hodnoty tzv. „technickej nuly“, alebo sa môžu považovať za približne rovné nule[9]).
Prípustné riadenie – pri ňom sa reálne nenulové hodnoty komponentov vektora chyby nachádzajú v hraniciach prípustných hodnôt. Prípustné riadenie je svojimi charakteristikami horšie ako normálne.
Havarijné riadenie – pri ňom niektoré komponenty vektora chyby prekračujú prípustné hranice, avšak katastrofa riadenia (nezvratná strata riadenia, narušenie, rozvrat objektu riadenia, alebo ním spôsobené škody na prvkoch vonkajšieho prostredia) ešte nenastala. V režime havarijného riadenia sa hlavným cieľom riadenia stáva návrat objektu aspoň do režimu prípustného riadenia.
Štruktúra a súvzťažnosť informácií tvoriacich vyššie uvedené vektory sú znázornené na obrázku 4, uvedenom na konci kapitoly 14.
Kľúčovým pojmomteórie riadenia je pojem:
Udržateľnosťobjektu v zmysle predpovedateľnostijeho správania v stanovenej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a zvoleného riadenia[10]; alebo v krátkosti – udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti. Riadenie je v princípe nemožné, ak správanie sa objektu je nepredpovedateľné v preňho dostatočnej miere.
Plná funkcia riadenia– toje svojho druhu pustá a priezračná forma, obsahovo napĺňaná v procese riadenia. Inými slovami, je to matrica objektívne možného riadenia - miera riadenia, ako procesu trojjedinstva matérie-informácie-miery. Opisuje súvislé (nadväzujúce) etapy cirkulácie a premien informácie v procese riadenia. Začína momentom rozpoznania faktorov prostredia subjektom, čo vyvoláva u neho subjektívnu potrebu riadenia a formovania vektora cieľov riadenia subjektom-riadičom a pokračuje až do uskutočnenia vytýčených cieľov v procese riadenia. Je to systém stereotypov vzťahov a stereotypov premien informačných modulov. Tie tvoria informačnú bázu riadiaceho subjektu, modelujúceho na ich osnove správanie sa objektu riadenia (alebo modelujúceho proces samoriadenia) v tom prostredí, s ktorým interaguje (spolupôsobí) objekt (a cez objekt aj subjekt).
Obsahovým fragmentom Plnej funkcie riadeniaje cieľová funkcia riadenia, t.j. koncepcia dosiahnutia jedného z čiastkových cieľov v procese riadenia, patriacich do vektora cieľov. Koncepcie riadenia vo vzťahu ku všetkým čiastkovým cieľom vytvárajú celkovú koncepciu riadenia. Ďalej bude reč z väčšej časti konkrétne o nej – o celkovej koncepcii riadenia. Tam, kde pôjde o jednu z čiastkových koncepcií (cieľových funkcií riadenia), tam sa to špecifikuje, uvedie osobitne. Pre skrátenie a aj vylúčenie zámeny s plnou funkciou riadenia, cieľovú funkciu riadenia tam, kde nie je zvlášť nevyhnutný presný termín, budeme nazývať: koncepcia riadenia. Koncepcia riadenia napĺňa konkrétnym riadiacim obsahom všetky alebo časť etáp plnej funkcie riadenia.
Po stanovení vektora cieľov a rámca prípustných chýb riadenia podľa koncepcie riadenia (cieľovej funkcie riadenia) sa v procese reálneho riadenia uskutočňuje prepájanie informačných tokov z vektora cieľov na vektor chyby (alebo jemu ekvivalentné prepájanie na vektor stavu).
Inými slovami, v procese riadenia sa informácia o vektore stavu (alebo vektore chyby riadenia) dáva do vzťahu s vektorom cieľov a na základe tohto vzťahu sa vypracuváva a uskutočňuje riadiace pôsobenie.
Pri formovaní súboru koncepcií riadenia, zodpovedajúcich vektoru cieľov, sa rozmer priestoru parametrov vektora stavu zväčšuje v dôsledku pripájania doplnkových parametrov k stĺpcu kontrolných parametrov. Tie sú objektívne aj subjektívno-manažérsky, informačno-algoritmicky zviazané s kontrolnými parametrami. Kontrolné parametre opisujú stav objektu, vonkajšieho prostredia a systému riadenia.
Tieto – vektor stavu dopĺňajúce, informačno-algoritmicky zviazané s kontrolnými - parametre sa rozdeľujú na dve kategórie:
· riadené – ktoré môžu byť bezprostredne zmenené činnosťou zo strany subjektu, čo bude mať za následok aj zmenu kontrolných parametrov. V zmene hodnôt bezprostredne (priamo) riadených parametrov sa prejavuje riadiaca činnosť (oni vytvárajú, tvoria vektor riadiacej činnosti);
· voľné – ktoré sa menia pri zmene priamo riadených, no nepatria do zoznamu kontrolných parametrov, tvoriacich vektor cieľov riadenia. Všetky objektívne možné hodnoty slobodných parametrov v procese riadenia sa považujú za prípustné.
Takto, pre loď: uhol kurzu (medzi rovinou symetrie a orientáciou na sever) - je kontrolný parameter; uhol vyloženia (natočenia) kormidla – je (priamo bezprostredne) riadený parameter; uhol driftu[11] (medzi vektorom rýchlosti, t.j. smerom momentálneho pohybu a rovinou symetrie lode, nazývanej diametrálnou rovinou) – je voľný parameter.
Alebo iný príklad: pre klimatizačné systémy kontrolným parametrom môže byť teplota vzduchu v miestnosti a relatívna vlhkosť vzduchu môže byť voľným parametrom. Zahrnutie relatívnej vlhkosti vzduchu do súpisu kontrolných parametrov vyžaduje doplnenie systému o zariadenia pohlcujúce prebytočnú vlhkosť a zvlhčovače nadmieru suchého vzduchu.
Ďalej pod vektoromstavusa vo väčšine prípadov rozumie tento (vyššie uvedený) rozšírený vektor, zahŕňajúci v sebe vektor prebiehajúceho (aktuálneho) stavu kontrolných parametrov, kopírujúci hierarchické usporiadanie vektora cieľov. Súbor bezprostredne (priamo) riadených parametrov môže byť takisto hierarchicky usporiadaný (normálne riadenie, riadenie v potenciálne nebezpečných situáciách, havarijné a pod.). Zobrazuje vektor riadiaceho pôsobenia, vyčlenený z vektora stavu, a preto je vo vzťahu k nemu sekundárny (z neho odvodený). Pritom, v závislosti od varianty režimu riadenia, môžu niektoré z množstva voľných parametrov dopĺňať vektor cieľov a vektor riadiaceho pôsobenia.
Plnú funkciu riadenia v procese riadenia realizujeme bezštruktúrnym spôsobom (riadenia) a štruktúrnym spôsobom.
Pri štruktúrnom spôsobe riadenia predávame informáciu adresne prostredníctvom plne definovaných elementov štruktúry, vzniknutej (alebo cielene sformovanej, vytvorenej) ešte pred začiatkom procesu riadenia.
Pri bezštruktúrnom spôsobe riadenia takých, dopredu vzniknutých štruktúr niet. Prebieha neadresné šírenie informácie jej cirkuláciou v prostredí, schopnom vytvoriť zo seba štruktúry pri zadefinovaní informačno-algoritmických vzájomných vzťahov medzi jednotlivými elementami prostredia. V procese bezštruktúrneho riadenia sa štruktúry v prostredí skladajú a rozpadajú. Riadenými i kontrolnými parametrami sú pravdepodobnostné a štatistické charakteristiky masových javov v riadenom prostredí. Ide o priemerné hodnoty parametrov, ich stredné kvadratické odchýlky, hustoty rozdelenia pravdepodobností nejakých udalostí, korelačné funkcie a ostatné objekty z časti matematiky, nazývanej Teória pravdepodobnosti a matematická štatistika..
Štruktúrne riadenie sa v reálnom živote vykryštalizuváva z bezštruktúrneho.
Objektívnou osnovou bezštruktúrneho riadenia sú objektívne pravdepodobnostné predurčenia a štatistické modely, ich opisujúce[12]. Zoraďujú masové javy v štatistickom zmysle a umožňujú odlišovať jednu množinu od druhej (alebo jednu a tú istú množinu, ale v rôznych etapách vývoja jej existencie) na základe ich štatistických opisov; a v mnohých prípadoch odhaliť aj príčiny, spôsobujúce rozdiely štatistík.
Preto, slovo „pravdepodobne“ a slová s ním totožné, je potrebné chápať nie v bežne zaužívanom zmysle „môže byť tak, a môže byť inak ...a vlastne všelijak“, ale ako poukázanie na možnosť a existenciu objektívnych pravdepodobnostných predurčeností. Tie podmieňujú objektívnu možnosť uskutočnenia konkrétneho javu, udalosti, zotrvávania objektu v nejakom stave a takisto aj ich zhodnotenia prostriedkami matematickej štatistiky a teórie pravdepodobností. A zodpovedajúco tomu, ako potvrdenie existencie stredných hodnôt „náhodného“ parametra (pravdepodobnosť[13] ich prekročenia = 0,5), kvadratických odchýliek od strednej hodnoty a ďalších kategórií známych z teórie pravdepodobnosti a matematickej štatistiky.
Z pohľadu DVTR – Dostatočne všeobecnej teórie riadenia je teória pravdepodobnosti (jeden z oborov matematiky) matematickou teóriou mier neurčitostí v priebehu (konkrétnych sledovaných) udalostí. Úmerne tomu: váha pravdepodobnosti, sledovaná štatistická hustota rozdelenia a takisto ich rôznorodé hodnotenia sú mierami neurčitosti možného alebo predpokladaného riadenia. Oni sú - miery udržateľnosti prechodného procesu, vedúceho zo zisteného (pôvodného) stavu (vo väčšine prípadov potichu “medzi riadkami“ stotožňovaného s terajším stavom) ku každému z rôznych variantov budúcnosti z množstva jej možných variánt za predpokladu, že:
· Samoriadenie v skúmanom systéme bude prebiehať na osnove (podľa) jeho pôvodného informačno-algoritmického zabezpečenia bez akýchkoľvek inovácií.
· Nedôjde k priamemu adresnému zapojeniu sa hierarchicky vyššieho alebo iného riadenia, vonkajšieho vo vzťahu k sledovanému systému.
Prvej z týchto dvoch klauzúl zodpovedá vzájomná podmienenosť: čím nižšia hodnota udržateľnosti prechodného procesu je u vybranej varianty, tým vyššia musí byť kvalita riadenia prechodného procesu. To vyžaduje primerane vyššiu kvalifikáciu riadičov[14].
T.j., v každej množine porovnávaných možných variantov vývoja, veličina, obratne proporcionálna pravdepodobnosti (alebo jej ohodnoteniu) „samouskutočnenia“ každého určeného variantu, predstavuje pomernú (vo vzťahu k druhým skúmaným variantám) mieru efektívnosti riadenia a zodpovedajúco tomu - mieru profesionalizmu riadiča (riaditeľa, manažéra), nevyhnutných pre uskutočnenie konkrétne tej varianty zo skúmanej množiny.
Druhá z týchto dvoch klauzúl poukazuje, okrem iného, na možnosť konfliktu s hierarchicky rozsahovo vyšším riadením. V zlomovom prípade konfliktu, ak si niekto vybral zlo, snaží sa ho uskutočniť a vyčerpal Božiu trpezlivosť, tak svojim konaním vyvolá do chodu udalostí priamy adresný zásah Zhora. A tento zásah prevráti všetku jeho činnosť konanú na základe všetkých jeho predošlých prognóz a odhadov ich udržateľnosti - mier neurčitostí.
Vektory cieľov riadenia a im zodpovedajúce režimy riadenia možno rozdeliť do dvoch tried:
Rovnovážne (vybalansované) režimy– kolísanie, kmitanie sa nachádza v prípustnom rámci relatívne nemenného v čase vektora cieľov riadenia
Manévre – to sú kmity, výkyvy relatívne v čase sa meniaceho vektora cieľov a prechod z jedného rovnovážneho režimu (alebo režimu manévra) do druhého, pri ktorých sa parametre reálneho manévru odchyľujú od parametrov ideálneho manévru v prípustnom rámci.
Strata riadenia - je vyjdenie vektora stavu (alebo jemu ekvivalentné vyjdenie vektora chyby) z oblasti prípustných odchýliek od ideálneho režimu (rovnovážneho, alebo manévru). Inými slovami – je to vypadnutie z množiny prípustných vektorov chyby.
Manévre rozdeľujeme na silné a slabé. Ich vzájomný rozdiel je podmienený a určuje sa subjektívnym výberom etalónneho procesu času a jednotky merania času. Toto rozdelenie manévrov na silné a slabé vyplýva z toho, že v mnohých prípadoch modelovanie slabých manévrov môže byť podstatne zjednodušené na účet ignorácie celého radu faktorov bez straty kvality riadenia.
Každý čiastkový proces môže byť posúdený (si predstavený) ako proces riadenia alebo samoriadenia v toku procesu obsiahlejšieho hierarchicky vyššieho (jemu nadradeného) riadenia. Môže byť opísaný v termínoch, uvedených základných kategórií teórie riadenia. To umožňuje prepojiť uvedené pojmy teórie riadenia s jednou zo zvláštností ľudskej psychiky.
Ľudské vedomie môže naraz operovať so 7 – 9 objektami. Pri opísaní ľubovoľného životného problému v termínoch teórie riadenia, celkový počet naraz používaných kategórií neprevyšuje deväť:
Vektor cieľov
Vektor stavu
Vektor chyby riadenia
Plná funkcia riadenia
Súbor koncepcií riadenia (cieľových funkcií riadenia)
Vektor riadiaceho pôsobenia
Štruktúrny spôsob riadenia v toku hierarchicky najvyššieho všeobsažného riadenia na osnove virtuálnych štruktúr
Bezštruktúrny spôsob riadenia v toku hierarchicky najvyššieho všeobsažného riadenia na osnove virtuálnych štruktúr
Rovnovážny režim (alebo manéver)
To znamená, že informácia, nevyhnutná pre pomenovanie a praktické riešenie každej z úloh riadenia, môže byť prístupná vedomiu zdravého človeka v nejakých obrazoch celá bez výnimky, naraz a usporiadane, ako nejaká mozaika na základe vzťahov obrazných predstáv s kategóriami teórie riadenia. A nie nesúvislo-roztrieštene, podobne ako sklíčka kaleidoskopu. Hlavné je - mať prehľad o tom, čo konkrétne je v bežnom živote, v procese chápania reality, potrebné spojiť s každou z kategórií teórie riadenia, aby človek neupadal do kaleidoskopického idiotizmu – prudko alebo pomaly sa uťahujúcej slučky schizofrénie.
Táto osobitosť psychiky človeka pridáva osobitý spoločenský význam Všeobecnej teórii riadenia v praktickom živote. Ak sa nejaké kategórie ukážu byť p r á z d n e a (alebo) správanie sa objektu je neudržateľné v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa, tak to znamená, že človek snažiaci sa ho riadiť (t.j. voviesť do jemu prijateľného režimu samoriadenia) nie je pripravený – nielenže riešiť, ale dokonca ani formulovať úlohu, s ktorou sa stretol, alebo na ktorú sa podujal. A preto on, odhaliac „prázdnotu“, alebo nejednoznačnosť niektorých z uvedených kategórií, môže sa vedome včas zastaviť a prehodnotiť prebiehajúce udalosti, aby nespôsobil nešťastie, upadnúc do kaleidoskopického idiotizmu.
V opačnom prípade je pravdepodobne predurčene odsúdený stať sa tupým nástrojom v rukách toho, kto riešil úlohu predpovedateľnosti jeho správania sa vo vzťahu k nemu samému.
Riadenie je vždy konceptuálne určené:
a) v zmysle určenia cieľov a ich hierarchického usporiadania podľa dôležitosti v celkovej množine cieľov a
b) v zmysle určenia prípustných a neprípustných konkrétnych prostriedkov realizácie cieľov riadenia.
Neurčitosti oboch druhov, inými slovami: neschopnosť pochopiť zmysel rôznych definovaných čiastkových a obsažnejších koncepcií riadenia, naraz zavádzaných do života, vytvárajú chyby riadenia. A to až do úplnej straty riaditeľnosti v rámci deklarovanej koncepcie riadenia. Toto môže sprevádzať tzv. tiché riadenie v súlade s nejakou inou koncepciou, zahŕňajúcou alebo zavrhujúcou pôvodnú koncepciu.
Metodologickým testom na riaditeľské šarlatánstvo alebo neprítomnosť šarlatánstva - je algoritmus metódy dynamického programovania[15]. Je možné ho zostrojiť a spustiť (ak to dovoľujú výpočtové kapacity) iba pri jednoznačnosti vektora cieľov a jemu zodpovedajúcich koncepcií riadenia. Ďalšou podmienkou je, že vektor cieľov i koncepcie riadenia nestratia udržateľnosť počas časového intervalu trvania procesu riadenia.
Posledná podmienka vyjadruje to, že nie vždy je algoritmickej formalizácii podliehajúca činnosť v súlade s hierarchicky vyšším obsažnejším riadením.
Jednako len, ako ukázal čas, ktorý uplynul od vydania prvých publikácií Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR), sú jednotlivci, ktorí v nej videli ďalšie úklady - útok nositeľov „mechanických nazeraní“ na odstránenie „jedinečnej duchovnosti“ ich samých i ľudstva ako celku, a nie jednu z možností vedome a efektívne organizovať ich vlastné vnímanie sveta a myslenie, a tým samým - organizovať aj okolnosti ich vlastného života.
Taký vzťah k Dostatočne všeobecnej teórii riadenia vyjadruje stavanie sa človeka do opozície voči Objektívnej realite, ktorej je sám súčasťou a v ktorej prebiehajú tie isté procesy, ktoré možno jednotne opísať. Preto, ak sa niekomu Dostatočne všeobecná teória riadenia, ako jazyk opisujúci tieto procesy, nepáči, nech nájde, alebo vytvorí lepší jazyk na tak celkový a jednotný opis procesov v Objektívnej realite. Okrem toho, jemu samému nie je na škodu porozmýšľať o tom, prečo, keď on príde na polikliniku, alebo zavolá záchranku, nevyvoláva u neho hysterický záchvat ten fakt, že medicína používa terminológiu, spoločnú pre všetky biologické oblasti vedy a praxe, v ktorej sa jednym a tým istým pojmovým aparátom popisujú javy, majúce miesto v živote jak rastlín, či zvierat, tak aj človeka. Samozrejme, človek má svoje osobitosti, odlišujúce ho od všetkého ostatného v Objektívnej realite, ale predsa len - on sám je jej súčasťou a jeho osobitosti – to je výraz spoločných zákonitostí jestvovania Objektívnej reality, avšak nepochopených drvivou väčšinou na Zemi žijúcich ľudí.
V našom chápaní Dostatočne všeobecná teória riadenia - je miera vedomého pochopenia a porozumenia riadenia ako takého. Je nepovinná pre jedincov – riadičov-praktikov (manažérov-praktikov), ktorých podvedomé úrovne psychiky dostatočne dobre zvládajú modelovanie, výber a realizáciu jednotlivých možností riadenia. No je nevyhnutná pre obnovenie a zabezpečenie jednoty podvedomého a vedomého v procesoch riadenia, akými sú všetky udalosti v živote človeka. Tí, pre ktorých je DVTR neprijateľná, môžu žiť s tou mierou jednoty a rozladenosti vedomého a podvedomého, aká sa „sama sebou“ vytvorila v ich psychike.