Библиотека первоисточников · исследовательский корпус первичных текстов

Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011)

4. Prognostika, proroctvá a uskutočnenie jediného variantu budúcnosti.

Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 7 из 29

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

4. Prognostika, proroctvá a uskutočnenie jediného variantu budúcnosti.

V podstate základom-osnovou udržateľnej predpovedateľnosti je vnímanie všezjednocujúcej[25]miery (bezprostredné, priame vnímanie predurčenia bytia Vesmíru Zhora). Z neho (vnímania, zmyslu pre mieru) vedomie pomocou intelektu čerpá vedomé poznanie príčinno-dôsledkových vzťahov v systéme „objekt riadenia – jeho okolité prostredie – systém (subjekt) riadenia – prostriedky (orgány) riadenia“. Vnímanie miery - to je jedinečný individuálny zmysel (cit, schopnosť vnímania). Normálne by sa malo spájať s vedomím (je potrebné spojiť sa vedomím s informáciou, o-svoje-nou v kultúre spoločnosti). Nie je možné stavať do protikladu zmysel pre mieru o-svoje-nému poznaniu. Rovnako, ako nestoja v protiklade k už existujúcemu poznaniu ostatné zmysly ľudí: zrak, sluch, čuch a pod.

Jednou zo stránok zmyslu pre mieru je prijatie a porovnanie pravdepodobnostných predurčeností rôznych variánt budúcnosti a ich hodnotení. Túto formuláciu je potrebné vysvetliť.

Pojem „pravdepodobnosť“ v tomto konkrétnom zmysle slova, a nie v neurčito všeobecnom, sa najviac používa v matematike. V nej je neoddeliteľnou súčasťou štatistických modelov, opisujúcich štatistické zákonitosti, opisujúcich početnosť, frekvenciu, opakovateľnosť každej z rôznych čiastkových variánt masových pravdepodobnostne predurčených javov rovnakého druhu. Preto najprv podrobnejšie preskúmame vzájomné vzťahy matematickej Teórie pravdepodobnosti a Dostatočne všeobecnej teórie riadenia.

Pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti všeobecne je vždy rovná presne 1,0. Ale toto tvrdenie „Pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti je vždy rovná presne 1,0“ je obsahovo neurčité vo vzťahu k opisu tejto budúcnosti. Tá v každom prípade predurčene nastane s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa presne 1,0. Toto tvrdenie je ekvivalentné tomu, že nejaká neurčitá budúcnosť („budúcnosť vo všeobecnosti“) vždy bude. Preto, keď si predstavíme, že na jednej strane váh leží 1,0 - pravdepodobnostná predurčenosť doslovne neznámej budúcnosti všeobecne, tak na druhej strane váh pri takejto predstave musí ležať množstvo viac alebo menej detailne určených - a primerane tomu vzájomne odlišných - variánt tejto „budúcnosti vo všeobecnosti“. Každú variantu z nich je možné vybrať ako (potenciálny) vektor cieľov riadenia.

Pravdepodobnosť každej z rôznych variánt budúcnosti je vždy menšia ako jednoznačná hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti budúcnosti vo všeobecnosti, rovná 1,0.

Život – to je vlastne prax jednoznačného ukutočňovania množstva pravdepodobnostných predurčeností, vyjadrených v príslušnej štatistike.

Matematická teória pravdepodobností a matematická štatistika – to je idealizovaný model praxe uskutočňovania pravdepodobnostných predurčeností, vylučujúci z pozorovania subjektivizmus riadenia, alebo zahŕňajúci nejakú čiastkovú štatistiku subjektivizmu riadičov (riaditeľov, manažérov), popisujúcu skúmaný proces spolu s ostatnými procesmi rovnakého druhu javov v hierarchii Vesmíru (Stvorenia – Stavby sveta), spolu s ďalšími čiastkovými súvisiacimi štatistikami.

V oboch prípadoch, aj keď rozličným spôsobom, aspekt schopnosti riadenia daného subjektu-riadiča (alebo ašpiranta na riadenie) vypadáva z oblasti analytických možností poskytovaných modelmi Teórie pravdepodobnosti a Matematickej štatistiky. Proces samotného uskutočňovania pravdepodobnostných predurčení v Živote – to je vždy proces riadenia, a preto je podmienený nielen objektívne, ale aj subjektivizmom riadičov (riaditeľov - manažérov).

Vo vzťahu k úlohám riadenia podľa plnej funkcie (podstata tohto pojmu bude podrobne vysvetlená v Kapitole 10) vystupuje tento faktor ako osobnostný aspekt, pridávajúci procesu osobnostne podmienenú jedinečnosť, svojráznosť. Štatistika vo vzťahu k uskutočnenému a teória pravdepodobnosti vo vzťahu k modelovaniu budúcnosti sú slepé k osobnostnému aspektu, prítomnému v procese riadenia. Môžu hodnotiť pravdepodobnostné charakteristiky konkrétnej varianty a štatistické charakteristiky množstva variantov procesu, no neodpovedajú na otázky: Kto osobne a prečo spadá pod jednu štatistiku a vypadáva z druhej? Štatistické modely sú nevnímavé k tomu, kto menovite. Ukážu síce výsledok a jeho váhu v štatistike, ale subjekty, ktoré ho dosiahli, zostávajú za hranicami ich možností.

V praxi uskutočňovania pravdepodobnostných predurčení v úlohách riadenia menovite subjekt – konkrétna osoba – má v sebe (alebo viaže na seba) rozličné možnosti alebo nemožnosť realizácie tej alebo inej udalosti, ktorej zodpovedá nejaká matematická pravdepodobnosť. Matematická pravdepodobnosť v zmysle formálno-algoritmického vyhodnotenia objektívnej pravdepodobnostnej predurčenosti nastúpenia udalosti, získanej pomocou vybraného štatistického modelu, bez ktorého by ani nebolo riadenia. Alebo pod riadením „nejako to dopadne“ vybraným riadičom, čo sa prakticky rovná neprítomnosti (nedostatočnosti) riadenia na pozorovanej úrovni hierarchie riadenia procesu. Aj keď vlastne to, čo sa zdá byť na tejto úrovni ako výber riadenia „naslepo“, je vyjadrením hierarchicky vyššieho riadenia.

Obrazne povedané, v úlohách riadenia podľa Plnej funkcie riadenia:

«Pravdepodobnostná predurčenosť uskutočnenia udalosti» = «matematická pravdepodobnosť «samouskutočnenia» udalosti» ´ «osobnosť riadiča, ako nositeľa príslušných možností a schopností».

To znamená, že pravdepodobnosť „teórie pravdepodobnosti“ je v tomto zmysle bez tváre а objektívna pravdepodobnostná predurčenosť udalosti, diania v živote má konkrétnosť osoby. T.j. osobnostne podmienenú osobitosť, hoci ajhierarchicky vyššiu vo vzťahu k hierarchickej úrovni, pre ktorú je známa štatistika minulých javov a pravdepodobnostné charakteristiky, získané na základe štatistických modelov a ich analýz.

Preto termín „pravdepodobnostná predurčenosť“ môže byť širší, ako termín „pravdepodobnosť“ v jeho prísne matematickom zmysle. No môže byť s ním aj identický, v závislosti od toho, či príslušná osoba spadá pod odosobňujúcu štatistiku a štatistické modely hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti (vtedy ide o pravdepodobnosť), alebo z nich vypadáva (vtedy ide o pravdepodobnostnú predurčenosť na základe pravdepodobnosti a osobnostnej podmienenosti riadenia). Avšak, jedna a tá istá osoba môže patriť do jednej štatistiky a štatisticko-pravdepodobnostných modelov, a z druhých môže vypadávať.

Ak štatistické zákonitosti sú nemenné v priebehu dlhých časových intervalov, alebo sa menia dostatočne pomaly vo vzťahu k vlastným rýchlostiam chodu procesu riadenia, tak ich možno rozpoznať a môžu byť využité na opísanie prognostiky, t.j. variantov budúcnosti. Aj matematická pravdepodobnosť uskutočnenia každej z rozličných variánt, stotožňovaná so štatistickou početnosťou v chronologicky viac-menej stabilnej rozpoznanej štatistickej zákonitosti, je vo svojej podstate mierou neurčitosti vo vývoji procesu[26]. Tak sa na báze štatistických modelov, založených na pamäti javov minulých, v pravdepodobnostno-matematickom zmysle formálno-algoritmicky prognostikuje budúcnosť. Pritichom predpoklade, že pravdepodobnostné predurčenosti minulosti, ktoré našli svoje vyjadrenie v štatistike a štatistických modeloch, zostanú nemenné aj v budúcnosti.

Aj keď pojem „teória pravdepodobnosti“ sa vžil v matematike, treba si uvedomiť, že to je nie termín podľa podstaty, ale príznaku (vonkajšieho označenia). Názov podľa podstaty tejto časti matematiky je MATEMATICKÁ TEÓRIA MIER NEURČITOSTÍ a k tomuto názvu je potrebné časom prejsť, aby nevznikal zavádzajúci tieň popletených „pojmov a dojmov“. „Teória pravdepodobnosti v živote“ v jej objektívnej podstate sa nemieša do matematiky a je obsažnejšia, než teória riadenia, keďže v teórii pravdepodobnosti (bez úvodzoviek) nemožno obísť mlčaním otázky mravnosti a etiky, nábožnosti – všetkého toho, čo vyjadruje sprostredkovaný vplyv na životné okolnosti.

Matematická teória mier neurčitostí – to je len formalizovaná časť všeobecnejšej teórie pravdepodobnosti. Nakoľko do Ruska tento odbor matematiky prišiel zvonku, tak otázka prijatej terminológie a predovšetkým názvu samotného odboru matematiky bola riešená živelne „samo sebou“ - v podstate nezmyselne a nie najlepším spôsobom, ak na to pozeráme vo vzťahu k etymologickému systému našich jazykov a pojmovej báze našich kultúr.

Ako už bolo skôr poznamenané, miera neurčitosti – hodnota (stupeň) „pravdepodobnosti“ „samovoľného“ uskutočnenia varianty, štatistická perióda a ďalšie charakteristiky pravdepodobnostnej predurčenosti - z pohľadu teórie riadenia– je mierou udržateľnosti prebiehajúceho procesu, vedúceho z určitého stavu, stotožňovaného vo väčšine prípadov so stavom súčasným, ku každej z rôznych variánt budúcnosti z množiny všetkých možných i zdanlivých (imaginárnych), za predpokladu, že:

O zmysle týchto podmienok (klauzúl) bolo už takisto skôr hovorené. Tu poukážeme na ešte jednu okolnosť: matematická pravdepodobnosť, ako matematicko-štatistické ohodnotenie významu pravdepodobnostnej predurčenosti ľubovoľného čiastkového variantu budúcnosti - to je miera udržateľnosti prebiehajúceho procesu od objektívne vzniknutej (matice) súčasnosti k variantu subjektívne vybranej budúcnosti. Všetko v podmienkach vplyvu prekážok jeho uskutočnenia zo strany s ním zároveň sa rozvíjajúcich procesov prechodu k iným variantom, nezlučiteľných s variantom vybraným.

Každé subjektívne hodnotenie významu pravdepodobnosti ako miery neurčitosti – obsahuje v sebe chybu, ak nie je proroctvom, získaným priamo od Boha, Tvorcu a Všedržiteľa. A preto všetky subjektívne formálno-matematické i neformálne intuitívne hodnotenia neurčitostí by sa nemali stotožňovať s presnou hodnotou „0“, alebo „1“, poukazujúcou na absolútnu nemožnosť alebo absolútnu nevyhnutnosť tej, či onej určitej varianty.

Keďže pravdepodobnosť a štatistické hodnotenia pravdepodobnostných predurčení sa v matematike vyjadrujú číselne, je nevyhnutné obrátiť sa k štruktúre znázornenia čísel, aby sme mohli vyjadriť umiestnenie (lokalizáciu) chýb v algoritmicky, či intuitívne získavaných (informačných) hodnotách pravdepodobnostne-štatistických hodnotení pravdepodobnostných predurčení.

Človek, kvôli ohraničenosti svojho vnímania sveta, nechápe presnú hodnotu pravdepodobnostnej predurčenosti, ktorej zodpovedá nekonečné desatinné číslo nikdy neprevyšujúci číslo 1. Hodnota presne „1“ zodpovedá neurčitej (neznámej) budúcnosti všeobecne a celý súbor rôznych určitých variánt budúcnosti je charakterizovaný hustotou rozmiestnenia jednotlivých pravdepodobnostných predurčeností budúcnosti všeobecne podľa častí skúmaných variánt. V matematickej teórii pravdepodobnosti, v dôsledku vylúčenia z daného modelu osobnostného aspektu i riadenia, tomu zodpovedá hustota rozdelenia pravdepodobnosti. Nechápajúc nekonečné postupnosti číslic, predstavujúcich reálne čísla, človek chápe a operuje s konečnými aproximáciami.

To, čo on chápe ako približný odhad matematickej pravdepodobnosti alebo (praktickej) životnej pravdepodobnostnej predurčenosti, je nejaké číslo typu 0,Х1Х2Х3…Хм ´ 10К, kde Х1, Х2, …, Хм sú číslice od 0 do 9 v bežne používanej desiatkovej sústave vyčíslenia. Celkovo vytvárajú mantisu 0,Х1Х2Х3…Хм, neprevyšujúcu hodnotu 1,0.

Mantisa je desatinné číslo s konečným počtom znakov za desatinnou čiarkou. „к“ je exponent – ukazovateľ násobku čísla 10, t.j. množstvo pozícií, cez ktoré treba preniesť desatinnú čiarku smerom doprava (ak к > 0) alebo doľava (ak к < 0) vzhľadom na jej polohu v mantise. Tak získame to isté číslo v bežnej desatinnej forme s konečnou časťou tak celých, ako aj desatinných čísel, rozdelených desatinnou čiarkou (Х1Х2Х3…Хк , Хк+1Хк+2Хк+3…Хк+м, pri к > 0).

(Inými slovami: Aby sme neboli nútení písať ťažko predstaviteľné a zapamätateľné mnohočíslicové čísla v desiatkovej sústave, napíšeme čo najjednoduchšie zapamätateľné číslo s potrebným množstvom desatinných miest, podľa presnosti výpočtu analyzovaného javu. Zvyšok zaokrúhlime a toto číslo vynásobíme číslom 10 s vypočítaným kladným, alebo záporným exponentom. T.j., príslušný základ buď vynásobíme, alebo vydelíme násobkom čísla 10. – pozn. prekl.)

Toto číslo 0,Х1Х2Х3…Хм ´ 10К je človek schopný bez rozmyslu chybne stotožniť s akoukoľvek presnou hodnotou. Aj vrátane presnej hodnoty pravdepodobnostnej predurčenosti budúcnosti vo všeobecnosti, rovnej 1,0. Pritom zabúda na to, že jeho číslo - to je len matematická pravdepodobnosť - približná hodnota objektívnej pravdepodobnostnej predurčenosti. Ona je v každom prípade získaná iba na základe štatistiky minulosti a obsahuje v sebe (vždy) nejakú chybu. Je to jak dôsledok nepresnosti matematických aj neformalizovaných štatistických modelov, vlastných psychike človeka, tak aj následok objektívnej zmeny pravdepodobnostných predurčeností v toku udalostí.

Človek sa môže pomýliť v chápaní exponentu „к“, v dôsledku čoho sa mu bezvýznamné zdá byť výnimočne dôležitým a dôležité – zanedbateľne bezvýznamným. Avšak aj pri správnom chápaní exponentu „к“, je takisto samotná mantisa vnímaná s nejakou chybou. Okrem toho, niekto môže vnímať správne jednu číslicu za desatinnou čiarkou, a niekto ďalší - tri číslice. Pritom ten, čo vníma jednu číslicu správne, môže vnímať ešte ďalších sedem číslic chybne a bude si myslieť, že jeho vnímanie je väčšie, ako vnímanie toho, kto vníma dokopy tri číslice, no všetky tri správne (za podmienky, že sa obaja nepomýlili v pochopení exponentu „к“).

Ak však, pri správnom spoločnom (u oboch rovnakom) pochopení exponentu „к“, vníma jeden päť číslic[27] v mantise, a druhý osem a u každého sú všetky číslice správne, tak všetko, čo druhý vníma od šiestej po ôsmu číslicu v mantise, pre prvého subjektívne neexistuje. A prvý môže túto informáciu prijať od druhého iba po porovnaní poradia pre neho dodatočných číslic s jemu už známymi jeho vlastnými hodnotami. A ak zároveň so správnym vnímaním číslic sa vnímajú aj číslice chybne, tak po porovnaní doplňujúcich číslic druhého s vlastnými číslicami, je nutné preskúmať, kde sa prijali cudzie chyby a kde ide o vlastné chyby vo vnímaní tej istej množiny variantov budúcnosti.

Toto sa týka, jak pravdepodobnostnej predurčenosti budúcnosti všeobecne, tak aj vnímania a chápania pravdepodobnostných vyhodnotení uskutočnenia každej z pravdepodobnostne predurčených variánt objektívne možnej budúcnosti.

Pritom je nutné si uvedomiť, že aparát a modely matematickej teórie pravdepodobnosti a matematickej štatistiky – to sú len abstraktné prostriedky, samo o sebe bezchybné v rámci matematického formalizmu. Oni nás len privádzajú k riešeniu prognosticko-analytických úloh v živote, v živote bezchybne, ak životné okolnosti zodpovedajú nami subjektívne vybranému prostriedku. Preto nezávisle od toho, či hodnoty pravdepodobnostných predurčeností sú neformálno-intuitívne alebo formálno-matematické, v každom prípade sa mýli človek, a nie ním vybrané prostriedky riešenia úlohy.

Každému z týchto variantov opisu budúcnosti - možných vektorov cieľov a vektorov stavu - zodpovedá nejaká hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti 0 р 1 a hodnota matematickej pravdepodobnosti, ako vyhodnotenia týchto pravdepodobnostných predurčeností na osnove matematicko-štatitistických modelov. Medzi týmito variantami môžu byť varianty vzájomne sa vylučujúce, vzájomne sa dopĺňajúce, môžu byť varianty, ktoré sú fragmentami druhých variánt a varianty - nasledujúce jedna druhú, postupne po vektore stavu[28]. Keďže je Vesmír (Strojenie sveta) hierarchický, tak aj informácia vo vektoroch, opisujúcich jeho možné stavy, zodpovedá jeho hierarchickej štruktúre. Dôsledkom toho 1,0 - pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti všeobecne – je rozčlenená nielen vo variantách, ale aj vo vzťahu k hierarchii vektorov stavu v každej z variánt v súlade s mierou chápania hierarchičnosti Stavby sveta, ako časti Objektívnej reality, subjektom. Okrem toho, toto rozčleňovanie (1,0) do variánt sa mení s plynutím času, mierou uskutočňujúceho sa toku udalostí..

Primerane tomu môžu chyby v hodnotení pravdepodobnostných predurčeností vznikať aj následkom neadekvátneho chápania charakteru vzájomných vzťahov jednotlivých variánt, vyčlenených subjektom, a poradia ich následnosti podľa miery ich rozvoja jednej za druhou v chode udalostí.

Pravdepodobnostné predurčenosti uskutočnenia každej z rozličných variánt sú vo všeobecnosti rôzne. Avšak všeobecná pravdepodobnostná predurčenosť celého množstva variantov (v matematike je to integrál hustoty rozdelenia pravdepodobnosti podľa množstva variantov), chápaných človekom, je rovná 0,Х1Х2Х3…Хм х 10к < 1.0. Táto veličina je vždy menšia ako číslo jedna[29], pretože nejaké varianty z dôvodu subjektivizmu, ohraničenosti chápania, vypadnú zo skúmania. No každej zo skúmania vypadnutej, objektívne možnej variante takisto zodpovedá nejaká hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti

, odhliadnuc od jej „neviditeľnosti“ pre subjekt. A súčtu subjektívne nevidených variánt zodpovedá taká veličina pravdepodobnostnej predurčenosti „Rn“, že:

0,Х1 Х2 Х3 …Хм + Rn = 1,0 presne;

„Rn“ vystupuje vo vzťahu k subjektu, chápajúcemu úplne presnú hodnotu 0,Х1Х2Х3 …Хм х 10k s nejakou pre neho neurčitou chybou (odchýlkou) „Rr“, ako súčasť celkovej reálnej neurčitosti, rovnej „Rn + Rr“. Neurčitosti „Rn + Rr“ zodpovedá v procesoch riadenia chyba vo všeobecnosti udržateľného riadenia a ju sprievádzajúca škoda alebo„zázrak“ ako nečakane vysoká kvalita riadenia. Alebo krach riadenia. V závislosti od toho, čo konkrétne vypadlo z analýzy a chápania subjektu-riadiča (strojcu-manažéra) a ako sa k tomu on stavia. Pri objektívne zlých variantách, vypadnuvších z vnímania riadiaceho subjektu, môže neurčitosti „Rn + Rr“ zodpovedať katastrofické riešenie neurčitostí. Vtedy ide o úplne maximálny krach riadenia, podľa subjektom vybranej koncepcie („efekt opičej labky“ rovný „opičej“ hlave na pleciach človeka).

V podstate všetky pravdepodobnostno-štatistické hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti, každej z variánt v rámci cieľov riadenia, mlčky (medzi riadkami) predpokladajú možnosť uskutočnenia riadenia pri dostatočne nízkych hodnotách „Rn + Rr“. Tomu zodpovedajú dostatočne vysoké hodnoty pravdepodobnosti „samouskutočnenia“ vybraného variantu a dostatočne vysoké hodnoty kvality riadenia pri „samouskutočnení“, z ktorého je vylúčený osobnostný aspekt. Alebo sa riadenie mlčky predpokladá ako „automatické“ v tom zmysle, že je akoby nevšímavé (odolné, indiferentné) k zmene povelov manažérov podľa Plnej funkcie.

Mnohé z toho, čo prebieha pod prahom ľudského zmyslového vnímania (alebo všeobecne mimo neho), a taktiež v rámci odchýlky, vlastnej každej z formálno-matematických metód modelovania, môže mať dôsledky. Dôsledky, prevracajúce všetky predchádzajúce predstavy o absolútnej nevyhnutnosti i absolútnej nemožnosti, alebo jednoznačne odkrytej (či zakrytej) možnosti uskutočnenia toho, či onoho stanoveného variantu. Ak sa dá do vzťahu s matematickou teóriou pravdepodobností, tak Boží Úmysel – adresný a celostne účelný – je najviac viditeľný v „chvostoch“ matematických zákonov rozdelenia hustoty pravdepodobností. Tam sú jeho hodnoty zanedbateľne malé z pohľadu mnohých praktických dodatkov (aplikácií) i subjektívnych prianí. No zásah Zhora nie je bez príčiny a nie bezcieľny: je konceptuálne určitý, presný. V náväznosti na to je potrebné ešte raz pripomenúť slová A. S. Puškina:

«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka, ľudovo povedané, nie je prorok, ale hádač, on vidí celkový chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké predpoklady, často časom stvrdené, no nie je schopný predvídať náhodu – mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti»

Ak vyjdeme nad rámec dostatočne všeobecnej teórie riadenia a dáme ju do vzťahus relígiou, ako skrytým vedomým dialógom osoby a Boha, tak pravdepodobnostné modely matematickej „teórie pravdepodobností“ (teórie mier neurčitostí) nezapočítavajú osobnostný faktor - mieru duchovnosti človeka, plne známu jedine Bohu.

Ale osobnostný faktor dominuje vo všetkých procesoch riadenia, chápaných ako celostná reakcia človeka (spoločenstiev) na nastávajúce udalosti. Včítane reakcie na prognózy a proroctvá vo vzťahu k rozvoju udalostí v Objektívnej realite v budúcnosti.

Preto vo vzťahu ku každej variante budúcnosti, majúcej príslušný obraz, môže človek vyhodnotiť nielen jej pravdepodobnosť (za už skôr uvedených dvoch podmienok - klauzúl o zmysle pravdepodobnosti), no i pravdepodobnostnú predurčenosť. Tá je chápaná ako hodnota (stupeň) miery možného, rovná pravdepodobnosti “samovoľnej“ realizácie (na osnove predchádzajúceho samoriadenia a bez vonkajšieho vplyvu), vynásobená mierou potenciálu osobnosti riadiaceho subjektu. Hoci posledná veličina je presne známa jedine Bohu, nie menej aj celospoločenská prax preukazuje, že existujú ľudia, pod ktorých riadením zhynie každá snaha, a sú ľudia, pod ktorých riadením sa aj nemožné úspešne dokoná: „Kádre riešia všetko“ – výrok J. V. Stalina.

A tá istá spoločenská prax zároveň ukazuje, že sú ľudia, ktorí na základe im vlastného zmyslu pre Mieru vedia rozlíšiť (rozpoznať) riadičov - tvorcov skazy od riadičov- strojcov života. Tvorcovia skazy dávajú prednosť tomuto druhu vyhodnotenia (skazonosného) na základe (báze) formálno-algoritmickej analýzy anketných - dotazníkových faktov, čo sa v spoločnosti javí byť analógom (ekvivalentom) štatistických modelov matematickej teórie pravdepodobností. Avšak v populácii dvom podmienkam - klauzulám o zmysle pravdepodobností zodpovedá klauzula o zmysle dotazníkových faktov z pohľadu tvorcov skazy:

Človek, ktorého dotazníkové fakty skúma a posudzuje riadič skazy, je z jeho pohľadu neschopný pochopiť minulosť a zmeniť na základe prehodnotenia svoje zámery do budúcnosti i spôsoby ich uskutočnenia.

To jest, človeku je dopredu zamietnutá schopnosť k vlastnej zmene, tvorivému rozvoju vlastnej osobnosti. Správajú sa k nemu ako k robotovi – nositeľovi obmedzeného počtu programov určitého funkčného nastavenia, v zhode s úlohami a ich hodnotením riadičmi skazy.

Anketová – dotazníková minulosť, koniec-koncov, je v mnohom základom budúcnosti, ale predsa človek v princípe nie je obmedzený automat. A prognózam na základe dotazníkovej minulosti vo vzťahu k človeku je vlastná nejaká nepredpovedateľnosť budúcnosti. A rozumné spoločnosti venujú pozornosť človeku – jeho potenciálu rozvoja – pri riadení svojej personálnej politiky podľa plnej funkcie riadenia pri tom štádiu vývoja osobnosti, kedy je dotazník v podstate bezobsažný.

V knihe britského etnografa 19. storočia E. B. Taylora „Prvotnopospolná kultúra“ (rok vydania 1896) sa uvádza, že už prvotnopospolné spoločenstvá mali vytvorené procedúry (rituálne upravené psychologické praktiky), používaním ktorých, z detí vo veku 7 – 14 rokov dopredu vyberali tie, ktorých osobnostný potenciál rozvoja im umožní stať sa neskôr vysokokvalifikovanými riadičmi (náčelníkmi - vojenskými a hospodárskymi vodcami, šamanmi). T.j., premieňať skoro nulové pravdepodobností želaných udalostí na blízke k jednotke (100%) hodnoty kvality riadenia pri ich uskutočňovaní.

V podstate “divochov“ nezaujímali vysoké pravdepodobnosti bezproblémovej (vo vzťahu k spokojnosti vyššie postavených náčelníkov) služby v budúcnosti, získavané v súčastnosti na základe dotazníkových údajov „kádrovákmi - personalistami“. Ich zaujímali vysoké pravdepodobnostné predurčenosti schopností človeka rozpoznávať a riešiť predtým nepredvídané problémy — ako prejavy osobnostnej jedinečnosti na základe rozvoja vnímania miery a mravnosti v detstve.

Tieto procedúry boli zlikvidované a prekrútené „elitarizovanými sa“ klanmi prakticky všade na Zemi pri prechode od prvotnopospolného spôsobu života k davo-„elitárnemu“ spoločenskému zriadeniu. Dôvodom bolo to, že v podmienkach klanovo-„elitárneho“ útlaku spoločnosti je pre „elitu“ dôležitejšie KTO riadi, a nie AKO. Lebo ona, disponujúc prakticky neohraničenou vnútrospoločenskou mocou, v sfére spotreby vyrobených a dostupných produktov (a služieb) svojvoľne berie pre seba všetko, čo sa jej zachce, neplatiac ostatným, obmedzujúc ich v právach uspokojiť dokonca vlastné životné potreby. Pre spoločnosť nerozdelenú klanovým parazitizmom „elity“ („lepších“ ľudí) je dôležité AKO riadia, a preto ona medzi deťmi hľadá toho, KTO časom bude schopný riadiť spoločensky prijateľnou formou. „Elita“ tiež hľadá medzi deťmi špecificky nadané, no s cieľom ich zotročiť alebo odstrániť. Jeden z mnohých príkladov takéhoto druhu ostal zafixovaný v Novom zákone, keď Herodes s cieľom odstrániť Krista osobne vydal rozkaz zahubiť množstvo malých chlapcov.

Keďže základom každého riadenia je dostatočná predpovedateľnosť správania sa systému pod vplyvom:

· faktorov vonkajšieho prostredia na neho (pôsobiacich);

· vnútorných zmien v ňom samotnom;

· riadenia,ako takého,

V súvislosti s tým, že v posledných rokoch sa v Rusku, ako aj v okolitom svete, masovo vydávajú všemožné astrologické prognózy, je nevyhnutné urobiť vážnu poznámku: treba pochopiť, že ak by sme mali vidieť v astrológii vedu o energo-informačných rytmoch vzájomného pôsobenia (interakcie) Vesmíru, Zeme, jej biosféry a na nej žijúcich ľudí, tak astrológia dáva prognózy najpravdepodobnejšieho vývoja procesov za mlčanlivého predpokladu neprítomnosti (alebo zablokovania) samovoľnej čo i len trochu efektívnej riadiacej reakcie na neprijateľné prognózy a neprijateľný chod udalostí zo strany tých, komu je prognóza (veštba) daná. Taktiež, často v mlčanlivom predpoklade, sa ignoruje aj možnosť cieľavedomej riadiacej reakcie na samotný fakt prognózy.

Pre tých, ktorí sa nezamýšľajú nad vzťahom prognostiky, jej „samovoľného“ následného uskutočňovania a cieľavedomého riadenia (ciele ktorého sa nie vždy zhodujú s jednou prognostikou, pretože vyplývajú z druhej), tieto zamlčania – to sú prostriedky programovania ich podvedomých úrovní psychiky za účelom nevyhnutnosti vyplnenia ohlásenej prognózy.

Takéto programovanie psychiky prognózami (reálnymi aj zdanlivými, astrologickými i ostatnými) vo vzťahu k bezhlavo dôverčivému davu – to je jeden z prostriedkov jeho riadenia.

Astrologická prognóza je viac, či menej presná prognóza vonkajších a vnútorných okolností vo vzťahu k človeku a spoločnostiam. Nie však prognóza, ako predurčenie riadenia zo strany človeka reagujúceho na tieto okolnosti.

Človek na prognózy a okolnosti reaguje podľa svojej mravne podmienenej duchovnosti, zahŕňajúcej do seba chápanie sveta a stereotypy vnímania reality jeho biopoľom a reakcie na ňu. O to viac mimo astrológie zostáva bezprostredné adresné zasahovanie do chodu udalostí Zhora. Ono niekedy predurčuje rytmiku energo-informačných procesov vo Vesmíre, ktorá je predmetom skúmania a výkladu astrológie.

Prognózy sa odlišujú od proroctiev kvôli zdroju ich pôvodu:

· Proroctvá — pochádzajú vždy z hierarchicky vyšších úrovní Objektívnej reality, ako oddelená psychika človeka. To jest z úrovní egregorov (agregátnych modulov kolektívnej psychiky), alebo priamo od Boha. Človeku je poskytnutá iba možnosť viac, či menej adekvátneho zverejnenia proroctva v prostredí sebe podobných osôb.

· Prognóza — je plodom vlastného úsilia človeka (intuitívneho, alebo vedome algoritmického) v hraniciach jeho možností. A takisto aj informácia poskytovaná (alebo vnucovaná) subjektami, nepatriacimi do skupiny tých, ktoré uskutočňujú hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k odberateľovi prognózy - jednotlivcovi alebo skupine.

Nezávisle od spôsobu a metodológie prognóz, je pre ľudstvo charakteristické pamätať si vyplnené negatívne prognózy a proroctvá; ale taktiež aj varovania Zhora, stotožňované ľuďmi s negatívnymi prognózami. Zároveň s tým sú v dejinách krajne zriedkavé zapamätané vyplnené priaznivé (kladné) prognózy - programové scenáre riadenia, ohlásené v minulosti.[30]

O tejto prevahe vyplnených nešťastných predpovedí niet objasnení v masovo vydávanej literatúre. A vzťah väčšiny ľudí k predpovediam, pri kontakte s nimi – je jednotne nesprávny, nezávisle od toho, či predpovediam veria, alebo neveria, lebo považujú budúcnosť za nepredpovedateľnú a vzdávajú sa dokonca svojej skutočne akcieschopnej intuície.

Z pohľadu riadiacej praxe riadiaci význam má predovšetkým informácia:

Ak to dáme do vzťahu s Plnou funkciou riadenia, tak jej najprvotnejším etapám[32] zodpovedá informácia o procesoch, ktorých priebeh je schopný odhaliť neprijateľné možnosti; potom — o odkrytých možnostiach; potom — o príčinách; a úplne na koniec, — о odchýlkach, ktoré nastali.

Takéto je poradie prioritného významu každej triedy práve vymenovanej riadiacej informácie pri riadení podľa plnej funkcie v intelektuálnej schéme prediktor-korektor. Je to preto, lebo riadenie priebehu udalostí odkrýva alebo zakrýva možnosti; pri odkrytých možnostiach vznikajú príčiny bezprostredné aj sprostredkované, schopné odkloniť tok riadeného procesu od ideálu; riadenie príčin prináša so sebou alebo blokuje odklon priebehu procesu od vybraného ideálneho režimu; riadenie samotného procesu pod vplyvom rušivých príčinných faktorov v potrebnej kvalite sa ukazuje nie vždy možným.

Súhlasne s touto hierarchiou informácia o tom, že proces riadenia plynie udržateľne s odchýlkami, nižšími ako je prah citlivosti vnímania sytému riadenia (t.j. všetko v poriadku), má podstatne menší riadiaci význam, ako informácia o odchýlkach; o príčinách, schopných vyvolať odchýlky; o odkrytých možnostiach vzniku príčin takého druhu; o procesoch schopných rozpoznať (odhaliť) možnosti takéhoto druhu.

Boh nie je tyran a ani sadista. Preto v prognózach ľudí a predpovediach – proroctvách od Boha sa skutočne dáva informácia o katastrofickej a (alebo) nepriaznivej budúcnosti. V jej nasmerovaní sa sformulováva prítomný dôsledok VŠETKÉHO, čo sa reálne stalo v minulosti a tvorí sa v súčasnosti. Aj vrátane mravne podmienených predsavzatí, zámerov do budúcna u samotných ľudí.

Informácia o priaznivom nasmerovaní chodu udalostí, hoci aj emocionálne príjemná, je pre riadenie, v zmysle vyššie uvedeného, bezvýznamná.

O tejto vzájomnej podmienenosti proroctiev a usporiadania sveta (v podstate: prognostiky a výsledkov riadenia) kázal apoštol Pavol[33]:

„Aj duchovia prorockí sú poslušní prorokom, pretože Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. Tak vo všetkých cirkvách u svätých býva“ — Prvý list Korinťanom,14:32, 33

Primerane tomu JEDINÁ ÚČELNÁ reakcia na negatívnu prognózu nezávisle od toho, ako je získaná (nevedecky „intuitívne“, alebo „vedecky zdôvodnene“), je prehodnotiť známu minulosť i zámery do nadchádzajúcej budúcnosti už teraz v súčasnosti. Toto je známe už oddávna (pozri v Biblii Knihu proroka Jonáša, jeho kázeň v Ninive a reakciu obyvateľov na kázeň), aj keď väčšinou populácie nepochopené.

Ignorovať prognózy tak, ako to dvakrát spravili Trójania (zavrhli varovania Kassandry a Laokoona); utekať pred nastávajúcim, ako to spravili rodičia kráľa Oidipa i sám Oidipus. Liezť na ražeň „pokúšajúc osud“; t.j. pokúšajúc Boha, nič kvalitatívne nezmeniac na sebe samom, ako to spravil A. S. Puškin. Bol upozornený na smrteľné nebezpečenstvo svojich konfliktov s vysokým blondínom, ale hlavné — mnohé cítil bezprostredne sám. A takisto M. J. Lermontov, opakujúci v mnohom osud Puškina. Nevšimnúť si prognózu a zabudnúť ju, ako to spravili Angličania, následkom čoho sa v roku 1912 potopil Titanik[34]. Alebo ako Rusko za vlády cára Mikuláša II vstúpilo do dvoch samovražedných vojen (r. 1904 a 1914) spôsobom „snáď to výjde“, napriek mnohým varovaniam o nepripravenosti krajiny a spoločnosti na vedenie vojny. Toto všetko - znamená napomáhať uskutočneniu negatívnej prognózy.

„Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ sami nezmenia to, čo je v nich.“ [35] — tak sa vysvetľuje v Koráne, súra 13:12, tragédia nehôd v živote mnohých osôb a spoločenstiev.

Okrem toho, jedine Bohu je známe, čo je Ním predurčené jednoznačne a neodvratne a čo sa nikdy nestane. Nech by sa ako kto naparoval uskutočniť chcené, realizujúc jemu Zhora danú slobodu voľby a znásilňujúc svojou vôľou Život. A niet zmeny jednoznačne Zhora predurčeného predurčenia v zmysle otvorenia možností mnohovariantnosti v uskutočnení pravdepodobností a pravdepodobnostných predurčeností.

Rusko v dohliadnuteľnej minulosti a Ruské impérium posledných troch storočí obzvlášť, vyvoláva osobitne deprimujúci dojem vo vzťahu jeho obyvateľstva a riadiacej „elity“ k prognózam-varovaniam.

Z Koránu, z jeho celistvosti, je možné získať pochopenie vzťahu prognóz, predurčenia Zhora, cieľavedomej a cieľaNEvedomej reakcie na význam diania v živote. Aj keď bol preložený do ruštiny G. S. Sablukovom a masovo vydaný v 19. stor., tak jednako pre riadiacu „pravovernú inteligenciu“, honosiacu sa najmä svojou duchovnosťou (a rozhľadenosťou), sa nestal návodom. No varovná milosť Všemohúceho bola tak veliká, že v roku 1907 vznikla opera N. A. Rímskeho-Korsakova „Legenda o neviditeľnom meste Kitež a panne Fevrónii“. V súvislosti s touto operou upriamime pozornosť na dve významné okolnosti:

  1. Fevrónia je zobrazená ako človek, prebývajúci nad obradnosťou (ceremonialitou) oficiálneho náboženstva. Je nositeľkou bezprostrednej živej relígie (obojstranne nasmerovaného životne chápavého zväzku človeka a Boha) v nevyhnutnej jednote emocionálneho a zmyslového nastavenia jej duše. Ona — to je jediný Človek v celej opere s touto kvalitou, ktorá sa prejavuje v tom, že jej činy sú za všetkých okolností bezchybné. T.j., neprehlbuje problémy, ale ich rieši;

2.táto opera — to je jedinečný umelecký výtvor, v ktorom je bez akejkoľvek abstraktnej teórie riadenia a náučnej terminológie jednoducho ukázané, ako treba reagovať na negatívnu prognózu (predpoveď): ako odpoveď na tri po sebe idúce pokánia (sebareflexie) - sa trikrát zmení Zhora predurčená budúcnosť pre tých, ktorí sa kajali (t.j. v úprimnom doznaní svojej nespravodlivosti zmenili svoju mravnosť, ktorá určuje celú algoritmiku psychiky, spoločnú jak pre úroveň vedomia, tak aj pre jej podvedomé úrovne). To, čo sa v náboženstvách nazýva pokáním, je vo svojej podstate prehodnotenie minulosti a zámerov do budúcnosti, prejavené v zmene skutočnej mravnosti človeka. Je to likvidácia jej vadnosti (neúplnosti) a likvidácia dvojitých a nejasných mravnostných štandardov. Týka sa to jak osôb, tak aj z nich zloženej spoločnosti.

Boh je milosrdný. Znamenia, negatívne prognózy, proroctvá o pohromách sú v podstate varovania(upozornenia), a nie nezmyselné zlé strašenia. Sú dávané zavčasu vopred, aby ľudia stihli prehodnotiť svoj minulý a terajší život, zmeniť svoju morálku a charakter svojho správania sa. A už tým samotným dať ľuďom možnosť zmeniť pravdepodobnostne predurčené blížiace sa dôsledky ich činov. Jedným z významov pojmu „pravdepodobnostne predurčené“, je „podmienené vierou“, relígiou. Avšak ruská vládnuca trieda - „elita“ sa vtedy ukázala byť namyslene hlúpa a posúdila operu ako „chabú“, „obsahovo prehnane serióznu“, „chladno-rozumovú“, či „sladko-mystickú“, „nedostatočne prísnu voči zradcovi Griškovi- Zmätkárovi“[36] a za takýto zmätok hlúpostí v ich hlavách dostatočne tvrdo zaplatila po r. 1917. V r. 1994 predstavenie „Legendy o neviditeľnom meste Kitež a panneFevrónii“ bolo obnovené takisto v krízových podmienkach života spoločnosti...

Vymyslené lži o minulosti, t.j. zarátanie k zločincom tých, ktorí tvorili objektívne dobro (t.j. konali v koryte Prozreteľnosti - Božieho Zámeru) a prezentácia objektívne amorálnych zlodejov ako dobrodincov, sú svojím vplyvom na nastávajúce opakom pokánia.

Okrem toho, je známe príslovie „privolať nešťastie“. Podstata javu je v tom, že vnesenie do prítomnosti informácie o tých či oných možných variantách budúcnosti mení pravdepodobnostné predurčenosti rozličných variánt. Toto – pri katastrofickom charaktere vnášanej informácie a určitom nastavenípsychiky ľudí — sa môže stať programovaním katastrofického charakteru chodu udalostí, t.j. programovaním katastrofickej budúcnosti.

Od negatívnej prognózy sa „privolávanie nešťastia“ odlišuje v tom, že prognóza-výstraha pravdepodobnostne predurčene zmenšuje pravdepodobnosti „samouskutočnenia“ nešťastí. Odkrýva možnosti včasnej (užitočnej) cieľavedomej riadiacej reakcie na prognózu-výstrahu. A „privolávanie nešťastia“ naopak - zväčšuje pravdepodobnosť jej „samouskutočnenia“ a význam pravdepodobnostných predurčeností. Pripája in-formačne do celkového algoritmu riadenia rôznorodé izolované fragmenty v princípe možnej, no zároveň do privolania, dozretia (realizácie) neschopnej katastrofy. Dôsledkom jej formalizácie je pre priaznivý tok udalostí potrebné dodatočné ľudské úsilie a zásah Zhora, nasmerované na neutralizáciu a roztrieštenie nanovo poskladaného celkového algoritmu uskutočnenia celkovo iba možnej, no vôbec nie nevyhnutnej katastrofy.

A tak, nevediac primerane úmerne reagovať na negatívne prognózy a prázdne obavy(bez otvorených možností, vedúcich k nešťastiu), vyslovujúc nezodpovedne alebo sebavedomo-neomylne názory o biednych perspektívach kohokoľvek v budúcnosti, ľudia sami vytvoria jak sebe osobne, tak aj okoliu, nešťastia a ťažkosti, ktoré pravdepodobnostne predurčene nastáva prekonávať im samým a tým, v ktorých osud boli schopní neblahodárne sa vmiešať.

Preto davy hlupákov, nerozlišujúc varovania o biedach od programovania biednej budúcnosti, sa boja zlých predpovedí a stanúc sa neschopnými riadenia, nenávidia tých, koho slová o pohromách v budúcnosti sa napĺňajú. Hoci len proste im samým treba byť vnímavými a premýšľajúcimi, a nie sa zlostiť na vlastnú škodu.

ČLOVEK MUSÍ VEDIEŤ ROZLIŠOVAŤ, V AKÝCH PRÍPADOCH ON SÁM Z ODSTUPU, ALEBO VARUJÚC, POZORUJE NEGATÍVNU PROGNÓZU A V AKÝCH PRÍPADOCH AKTÍVNE, MOŽNO NEVEDOMKY PODVEDOME, PROGRAMUJE OBRAZOM POHROMY ĎALŠÍ CHOD UDALOSTÍ.

Spomeňte si na príbeh o lýdskom kráľovi Kroisovi (Krézovi). Keď sa obrátil na Delfskú veštiareň s otázkou, či má začať vojnu s Peržanmi, orákul mu odvetil: „Kroisos, prejdúc Halys[37],,veľkú ríšu zničí“. Kroisos utrpel porážku a jeho ríša bola obsadená Peržanmi. Na Kroisove obvinenie o klamstve, kňazi delfského orákulu prehlásili, že predpoveď orákula sa vyplnila do bodky, akurát orákulum neuviedlo, konkrétne ktoré kráľovstvobudezničené.

No tento príbeh má dve stránky. Z jednej strany subjektívna morálka Kroisa mu nadiktovala líniu konania, ktorého dôsledkom zanikla jeho ríša. Ak by mal Kroisos iné mravnostné štandardy, správal by sa inak. Z druhej strany, odhaliac objektívnu morálku Kroisa a očakávajúc matricu scenárov ďalšieho toku udalostí, orákul už programoval konanie Kroisa bezalternatívne na zničenie jeho ríše. Veď ním nebolo povedané: „Ak Kroisos Halys prejde, tak veľkú ríšu zničí“. Vo formulácii orákula niet slova „Ak“. A veľkým i malým „Kroisom“ tak ostáva buď zasiahnuť proti akejkoľvek kult(úr)e „orákulstva“[38] (aj vrátane súčasného „cigánskeho veštenia“ a „astrológii“), alebo bezalternatívne naplniť predprogramované.

V tomto je aj odpoveď na otázky o proroctvách orákulov Laiovi, jeho synovi Oidipovi, Akrisiovi: všetko sa nevyhnutne uskutočňuje tak, ako je predpovedané, lebo oni sa radšej snažia utiecť pred „osudom“, namiesto aby začali s ním bojovať. Namiesto aby prehodnotili a zmenili svoju (ne)mravnosť, a tým samotným — algoritmiku svojej psychiky, dôsledkom čoho by sa vymanili zpod vplyvu (moci) bývalého proroctva = programu akoby bezalternatívnej „predpovede“.

Cit pre mieru v skutočnosti dáva na úrovni vedomia algoritmicky neformalizované vnímanie množstva rozličných variantov budúcnosti a hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti každého z nich. No on je aj osnovou (základom) všetkých algoritmicky formalizovaných metód prognózy, vrátane odhadov a pravdepodobnostno-štatistických matematických modelov.

Tu napísané formulácie o pravdepodobnostných predurčenostiach a riadení vo vzťahu k životu spoločnosti, sa odzrkadlili v aforizme V. O. Kľučevského: „Zákonitosť dejinnej udalosti je obratne proporcionálna jej duchovnosti.“ V davovo-„elitárnych“ spoločenstvách je duchovnosť väčšiny rovná nemennej podmienenejnule. Preto je história davo-„elitarizmu“ protivná, ako obohraná platňa, na ktorej ihla gramafónu beží po jednej a tej istej preskakujúcej škrípajúcej drážke, dokola hrajúc nezmysel. História davo-„elitarizmu“ sa opakuje, ako 2 ´ 2 = 4 a význam rozdielov nie je väčší, ako v prípade, že 4,0 je na jednej kalkulačke 3,999999 a na druhej 3.999987.

Pochopenie variantov so zanedbateľne malou pravdepodobnostnou predurčenosťou ich uskutočnenia a udržateľné riadenie prechodných procesov, vedúcich k nim, je schopné nepozorovane pretvoriť Svet. No taká možnosť sa odhaľuje len vysokou mravnostne podmienenou duchovnosťou a s ňou združeným osobným zmyslom pre Mieru, ktorý je základom riadiacej kvalifikácie. Tá kompenzuje slabú udržateľnosť prechodných procesov k želanej budúcej variante vysokou slobodne vybranou samodisciplínou.

V snahe vylúčiť krach davo-„elitarizmu“ z vyššie uvedeného dôvodu, alebo hoc by len znížiť na minimum v každej historickej hodine pravdepodobnosť i pravdepodobnostnú predurčenosť takého krachu, dáva Talmud v rôznych variáciách odporúčanie nasledujúceho obsahu:

„Najlepší z gójov (ne-židov) je hoden smrti.“(!!!).

Ak príslušné kruhy nasledujú toto odporúčanie a spoločenstvo si neželá, alebo je neschopné sa pred ním chrániť, tak sa v spoločnosti zrežú jej vrcholky duchovnosti a jej história je predurčená rovnako, ako

Pretože, aj keď je pravdepodobnosť krachu davo-„elitarizmu“ v objektívne sa vyvinutých podmienkach odlišná od nuly (t.j., krach je možný), tak niet osobností, schopných ju zrealizovať s vysokou kvalitou riadenia ako objektívnu pravdepodobnostnú predurčenosť.

Pre davo-„elitárne“ sociálne systémy sú najtypickejšie situácie konfliktov množstva čiastkových riadení. Preto jednou zo sociálne významných schopností jedinca v nich je schopnosť vyhodnocovať pravdepodobnostnú predurčenosť výhry v pre nich konfliktej situácii: „ja – on“, „ja – ona“, „ja – oni“. Táto schopnosť sa u väčšiny ľudí vypracuje na základe praxe života a je vo veľkej miere podmienená predchádzajúcou skúsenosťou a pamäťou, a nie predvídaním na základe vycítenia situácie prostredníctvom citu pre mieru (intuíciou). Ak si človek z predchádzajúcich skúseností bezmyšlienkovite zvykol, že v jednom prípade z 10 prehráva, tak sa správa dostatočne zdržanlivo. Ak si bez zamyslenia zvykol, že prehráva v jednom prípade zo 100, tak sa správa vo vzťahu k druhým viac nezávisle. Ale ak si zvykol vedieť, že prehráva v jednom prípade z 1000, tak on – príslušník davu – sebaisto hodnotí pravdepodobnostnú predurčenosť svojej výhry konfliktu (z množstva možností) ako jedinú možnosť a ide smelo do konfliktu. Ohľadom svojej výhry si totiž verí na celých 100% (s pravdepodobnosťou rovnou presne 1,0).

Dochádza k nepremyslenému stotožneniu konkrétnych chcených situácií s celou množinou možných situácií, medzi ktorými sa nachádzajú aj neprijateľné varianty. V skutočnosti má dočinenia so subjektívnym hodnotením na základe pre(do)šlej štatistiky pravdepodobnosti jeho budúcej pravdepodobnostne predurčenej prehry konfliktu, ktorej presná hodnota je menšia ako 1.0 — 0.999, keďže početnosť ľudstva je rádovo nie 103 (tisíce), ale už dávno milióny (106 ) a dnes už miliardy (109 ) — viac ako 7,2 miliárd k 1. januáru 2014[39]. Okrem toho, v zložení populácie nie všetci príslušníci davu sú jemu podobní.

Príslušník davu sa nad týmto nezamýšľa a nezodpovedne vstupuje do konfliktov, alebo ich vedome sebecky vytvára, pokiaľ jeho chápanie pravdepodobnosti predurčenej prehry konfliktu spadá do jeho subjektívnej nuly. Aj keď v skutočnosti je odlišná od nuly, ale v pre neho najprijateľnejšom prípade, je menšia (<) ako 1 ´ 10-3. Títo ľudia sú najviac nebezpeční pre svoje okolie a 0,999 prevrátene dáva všetkým známe „666,0“[40]. Keďže všetko-si-dovoľujúci konfliktný príslušník davu sa mýli, domnievajúc sa, že pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti jeho prehry konfliktu sa rovná nule, tak sa časom stretáva s človekom (alebo spoločenstvom), ktorého možnosti konania, v ním nanútenom konflikte, prevyšujú jeho vlastné. Alebo sa stretne s niekým, kto chápe pravdepodobnostné predurčenosti s presnosťou vyššou ako 10-3 a riadi sa – strojí riadenie, vychádzajúc zo svojich možností a hodnotení. Bezohľadný príslušník davu prehráva konfliktnú situáciu s takými ľuďmi, občas dokonca nevstúpiac do neho, čím hubí seba i jemu dôverujúcich ďalších príslušníkov davu.

Ľudové príslovia hovoria o tom prostejšie:

„Na každú sviňu sa varí voda“, či „Na veľký kyjak väčší príde“, alebo „Išiel po vlnu, a strihaný sa vrátil“, „Na každého mudrca stačí prostota“, „Chlapec na ovcu a na chlapca ovca“, „Padla kosa na kameň“ a pod.

A pýcha – prehnané sebaohodnotenie aj vrátane vlastných možností, v zhode s mnohými vieroukami – je najprvotnejší, najvážnejší z hriechov, rodiaci všetky ostatné hriešne ambície. Ambície nebezpečné pre samotného človeka, druhých ľudí aj prírodu v prípade snáh o ich realizáciu.

Zmysel pre mieru, poskytujúci vnímanie variánt a ohodnotení pravdepodobnostných predurčení uskutočnenia každej z nich a aj ich súhrnu (vrátane vzájomného porovnania), je svojrázne osobnostne podmienený. Preto osobnostný faktor v neštandardných situáciách je nadradený štandardnému vzdelaniu na každej úrovni kvalifikácie, v každej sfére činnosti človeka v spoločnosti. Samotné vzdelávanie (ako aj všetko v živote ľudí) má mravnostne podmienený charakter. Avšak, v každom variante morálky a etickej orientácie človeka je vzdelávanie, bez zvyšovania vnímania miery (systematickej intuície), nezmyselné. Neumožňuje totiž dať do vzájomného vzťahu už známe poznatky a osvojené návyky s prebiehajúcou skutočnosťou, čo prakticky znemožňuje riadenie bez ujmy aj v bežných, štandardne bezproblémovo riešiteľných situáciách. Okrem toho vzdelanie – ako osvojené poznatky a návyky – je iba „prídavkom“ k stroju psychiky[41]. Dôsledkom toho, pri dominancii zvieracích inštinktov nad ostatnými komponentami psychiky (rozumom, intuíciou a svedomím), vzdelaný človek organizáciou svojho správania sa je neodlíšiteľný od vydrezúrovaného zvieraťa.

V súčasnom – tomto kontexte je stroj (usporiadanie)psychiky konkrétnym termínom (pojmom). Je jasné, že inštinkty, rozum i intuícia sú prejavy rôzneho hierarchického poriadku v organizácii správania sa človeka na základe jeho psychiky a počas jeho psychickej činnosti. Podľa nášho pohľadu – pre ľudský stroj psychiky – je normálne, ak vrodené reflexy a inštinkty sú osnovou, podľa ktorej sa vytvára rozumné správanie. Je normálne, ak intuícia poskytuje informáciu, ktorú možno pochopiť prostredníctvom činnosti intelektu. T.j. pre ľudský (Človečí) stroj psychiky je normálne, ak v jeho hierarchii stojí intuícia vyššie ako rozum, rozum vyššie ako inštinkty (pudy) a všetky spolu zabezpečujú existenciu človeka v súlade s biosférou Zeme, Vesmírom i Bohom.

Napriek tomu, pomerne často je vidieť, ako sa rozum stáva nevoľníkom a posluhuje zvieracím pudom človeka; ako sa rozumová činnosť vyvyšuje nad seba a snaží sa popierať intuitívne vyhodnocovanie a dokonca úplne vytláča intuíciu zo psychiky; ako sa oni spolu (pudy a rozum) snažia odvrhnúť Vyšší Zámysel. Dôsledkom toho sa stávajú obeťami nimi neprekonateľnej ohraničenosti a zaujatosti, čo nachádza svoje vyjadrenie v neľudskom stroji psychiky. Ten v závislosti od organizácie komponentov psychiky jednotlivca môže mať niekoľko foriem (tvarov – tvári):

Ak rozum zavrhuje intuíciu, alebo slúži – ako nevoľník – inštinktom, tak to je nie ľudský (Človečí), ale zvierací stroj psychiky. Pritom si treba uvedomiť, že aj pri zvieracom stroji psychiky môže byť intelekt vysoko rozvinutý a jeho nositeľ môže byť vynikajúci profesionál v rôznej oblasti činnosti civilizácie[42] (vrátane mágie), no podstatou niesúc človekom.

Takisto aj stroj psychiky biorobota (zombi) saodlišuje od ľudského tým, že v správaní sa stráca sloboda narábania s informáciou, dôsledkom čoho jedinec autonómne odpracováva do jeho psychiky zavedený program[43] správania sa (autonómny robot - automat). Prípadne nie je schopný brániť sa aktivizácii špecifických návykov a vlastností zvonku, t.j. svojvôli iných jedincov (diaľkovo ovládaný robot). Okrem toho zombifikujúce programy môžu byť hierarchicky významnejšie v správaní jedinca, ako jeho vrodené inštinkty. Dôsledkom toho, na jednej strane, v nejakých situáciách zombi neprejavuje inštinktívno-živočíšne reakcie na podnety a zdá sa človekom, na rozdiel od nositeľov zvieracieho stroja psychiky. Tí sa ani nesnažia ovládať zvieraciu podstatu – pudy. Na druhej strane je v psychike zombiho možný konflikt medzi správnymi (výkonnými) programami inštinktov a zombifikujúcimi programami chovania, a taktiež medzi rôznymi zombifikujúcimi programami.

Tzv. „démonické“ osobnosti, disponujúce vedomými alebo podvedomými prehnanými sebahodnoteniami, sú nositeľmi zvieracieho stroja psychiky, stroja psychiky zombi, alebo zotrvávajú v svojhlavosti individualizmu, oslobodeného z otroctva inštinktov a zombifikujúcich programov. Plodia agresívno-parazitický individualizmus s nárokmi na nadľudskú dôstojnosť v rámci ľudstva. T.j., základom démonického typu psychiky je neľudský stroj psychiky tých, ktorým Zhora bolo dané byť ľuďmi.

←→