Potrebujeme inú školu

Notes

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 28 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

Notes

Aktuálny © Copyright neodstraňovať pri publikácií knihy, nakoľko by to protirečilo jeho zmyslu. V prípade potreby, možno umiestniť za ním ešte jeden © Copyright vydavateľa. TÚTO POZNÁMKU PRI PUBLIKÁCIÍ ODSTRÁNIŤ.

Obdoba slovenského „jeden čihi, druhý hota“. – pozn. prekl.

Absolventi humanitných odborov. – pozn. prekl.

Ak budeme hodnotiť podľa nekončiacej sa záplavy ekonomických zmätkov a ekonomicky podmienených sociálnych katastrof po celom svete v priebehu mnohých storočí, tak dnešná ekonomická veda je sčasti — pseudovedou a šarlatánstvom, a sčasti — mafiózne organizovaným zneužitím profesionálnych znalostí a zručností. Avšak „ekonómovia“ — nie sú hlavnou mafiou «intelektuálov nad zákonom».

Hudobný skladateľ A.P.Borodin bol pôvodne — chemikom a nie hocakým (bol akademikom); hudobný skladateľ C.A.Kjui — vojenským inžinierom-fortifikátorom, generálom; maliar N.A.Jarošenko — vojenským inžinierom, generálom; režisér K.S.Stanislavskij — organizátorom výroby elektrických káblov v Rusku („vysoké technológie“ 19.storočia); letecký konštruktér O.K.Antonov sa vo voľnom čase zaoberal maliarstvom; v posledných rokoch života sa akademik B.V.Raušenbach (raketovo-kozmická technika) zameral na otázky bohoslovia a filozofie. V 20.storočí mnohí bardi, ktorí sa v podstate stali profesionálmi v piesni, boli aj absolventmi techniky a prírodných vied.

Napríklad to, že jazykoveda pramení z fyziky a je s ňou nerozlučne spojená, ako aj s biológiou človeka, je popísané v materiáloch KSB, v práci Vnútorného Prediktora ZSSR „Jazyk náš: ako objektívna danosť i ako kultúra reči“. (táto aj ostatné práce VP ZSSR, spomenuté v ďalšom texte, sú opublikované na internete na stránkach http://www.vodaspb.ru a http://www.globalmatrix.ru (r.2005), vychádzajú aj typograficky a sú tiež šírené na CD v zostave Informačnej bázy VP ZSSR). Pozrite aj práce N.N.Vaškeviča „Systémové jazyky mozgu“ a „Za sedmoro pečaťami“. Nikdy neradno zabúdať na to, že každý človek a ľudstvo je časťou Prírody a preto humanitné vedy musia prameniť z prírodných vied a byť s nimi v súlade. A veda celkovo musí nájsť svoje miesto v relígii, nakoľko Boh je Tvorca a Všedržiteľ, a Duch Svätý je mentorom ohľadne každej Pravdy.

Rodilo sa a zomieralo. – pozn. prekl.

Slovo «myslieť» v danom kontexte označuje: Na základe dostupnej informácie – robiť závery o možnostiach a perspektívach priebehu udalostí, klásť si ciele vo vzťahu k zisteným možnostiam a vypracovávať riešenia, ktorých realizácia nebude prinášať neprijateľné výsledky a neprípustné vedľajšie efekty. Čiže v spoločnosti, v ktorej je kultúra myslenia a zmyslovo-emočná kultúra adekvátna Životu, niet miesta pre aforizmus «mysleli to dobre, ale dopadlo to ako vždy». Len v spoločnosti nemysliacich a uponáhľaných ľudí môže existovať 40 miliónov «podvedených sporiteľov», len v spoločnosti nemysliacich ľudí sú možné také otrasy akými boli - revolúcia v Rusku 20.storočia a prestavba (perestrojka r. 1985) - s následnými reformami, takými, aké pretrvali až dodnes (r. 2005).

Znevoľnenie (закрепощение) — možno čítať aj ako blokovanie, zablokovanie. Ide však o doslovný preklad slova a tento zastaraný výraz má svoj etymologický zmysel. Naznačuje, že nesprávnou výchovou a vzdelávaním sa človek môže stať duchovným nevoľníkom, bytosťou so zablokovaným vrodeným potenciálom. Slovo má totiž pôvod v slove nevoľníctvo. – pozn. prekl.

Inými slovami S.Freud je šíriteľom «Oidipovho komplexu» a «latentného homosexualizmu» uprostred tých, ktorí boli slobodní od týchto defektov psychiky až do času, keď sa stretli s freudizmom a uverili v jeho pravosť a vedeckú adekvátnosť. No a to, že psychológia delí ľudí podľa temperamentu na flegmatikov, sangvinikov, cholerikov, melancholikov a pod., to vo väčšine prípadov pre pedagogickú prax nemá žiaden význam, pretože oni všetci sa učia v tých istých školách a v tých istých triedach.

Stereometria — to nie je deskriptívna geometria, ktorá spadá do kurzu rysovania v mnohých technických univerzitách a v ktorej sa úlohy riešia graficky, a nie metódami výpočtov na osnove logiky matematických dôkazov.

Ak tohto niet (t.j. ak to osobné vzťahy neumožňujú), to ešte neznamená, že opísaný proces nemožno realizovať; znamená to len toľko, že je potrebná ešte ďalšia psychologická praktika, ktorej vypracovanie a osvojenie by žiakovi umožnili sa slobodne odnevoľniť.

Niekedy je potrebný pomerne dlhý čas, aby žiak (ktorý vnútorne psychicky pociťuje nežiaduci «nesúzvuk» svojho biopoľa k biopoľu vyžarovaného dospelým) zladil svoje biopole «unisono» s biopoľom učiteľa.

Svojvoľne — čiže aktom vôle. Musí sa naučiť silou vôle meniť rozpoloženie svojej psychiky. – pozn. prekl.

Odkiaľ nabrať desiatky tisíc učiteľov (nielen vyškolených na predmety, ale aj nositeľov etalónového naladenia biopoľa), aby mohli prísť do škôl a pracovať v nich? Ako zabezpečiť biopoľovú kompatibilitu každého z niekoľkých desiatok žiakov v triede a ich učiteľa? — Tieto otázky nemajú primitívnych odpovedí...

Pri tom väčšina učiteľov akosi zabúda, že M.S.Gorbačova, B.N.Jeľcina, E.T.Gajdara a ďalších reformátorov (politikov a podnikateľov), — devastátorov Vlasti, — učili nie dajakí abstraktní učitelia, ale celkom konkrétni krajania. A tiež netreba zabúdať, že aj ich podnecovateľky k „hrdinským činom“ — R.M.Gorbačovová, N.I.Jeľcinová a ďalšie — sa tiež učili na školách a univerzitách (o úlohe inštinktívnych programov ženského pohlavia v živote davo-„elitárnej“ spoločnosti je možné sa dozvedieť viac v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, viď. práce VP ZSSR „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“, „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“). Takže, ak niekto z učiteľov menovaných aj nemenovaných devastátorov vlasti dnes žije a sťažuje sa, tak to oni iba konzumujú plody svojej vlastnej pedagogickej činnosti: čo zaseješ — to aj zožneš. Preto ak sa tým, ktorí teraz pracujú v školách a na univerzitách, cnie po dôstojnej starobe, tak potom už teraz treba aby sami kvalitne, — na základe vlastnej iniciatívy a chápania celkovej účelnosti, — pretvárali vzdelávací systém tak, aby viac takýchto morálno-intelektuálnych kalík a podliakov nevytváral. Veď všetky bábätká prišli na Svet, nastavené v harmónií s Bohom...

„Záznamníkovej“ – bezduché učenie sa bez uvažovania nad obsahom, s cieľom si ho len zapamätať a zopakovať učiteľovi ako zo záznamníku... Takýto prístup je pestovaný jak u žiakov, tak aj u učiteľov. – pozn. prekl.

Čo sa týka samotného školského kurzu matematiky, tak mu chýba ešte súhrnný informatívny kurz „Matematika vo všeobecnosti a jej uplatnenie v praktickej činnosti“. Ide o to, že matematika je jediným celkom (napriek tomu že je mnohoraká), a jej rôzne odbory navzájom do seba prenikajú. Pritom rozdelenie matematiky na školskú a vysokoškolskú (na tzv. «vyššiu») je iba konvenciou v živote spoločnosti. Avšak súčasné potreby spoločnosti si vyžadujú, aby žiaci vyšších tried pred vstupom na VŠ už mali predstavu o dnešnej matematike ako celku, o každom z jej odborov aj o využití každého z nich pri riešení praktických úloh. Od takého kurzu sa nevyžaduje aby v ňom boli v stroho vedeckom štýle stručne zrekapitulované všetky odbory matematiky — (na to existujú matematické príručky. Jednou z najlepších čo do podchytenia matematiky a obsahu je „Matematická príručka pre vedeckých pracovníkov a inžinierov“ od amerických autorov Granino Korn a Theresa Korn (USA, r. 1961, druhé rozšírené vydanie r. 1968), vydaná v ZSSR vydavateľstvom «Veda» v r.1968 a potom vydaná ešte raz na osnove druhého amerického vydania v r.1973 ), — alebo aby všetky odbory matematiky boli vysvetlené v ich plnosti do detailu (od toho sú zase špecializované študijné kurzy a vedecké publikácie). Od tohto kurzu sa vyžaduje sformovať obrazné predstavy o odboroch matematiky, ich vzájomných prienikoch, a o praktickom využití každého z nich vo vede a technike. Svojho času vydareným príkladom takéhoto druhu informatívneho kurzu matematiky bola kniha „Matematika v modernom svete“, vydaná vydavateľstvom «Svet» (Moskva, r.1967), ktorá v sebe predstavuje úplný preklad tematicky zameraného čísla amerického časopisu „Scientific American“ (New-York, 1964). Obsah zborníka: «Matematika v modernom svete; Aritmetika; Geometria; Algebra; Teória pravdepodobností; Základy matematiky; Matematika vo fyzikálnych vedách; Matematika v biologických vedách; Matematika v spoločenských vedách; Teória automatického riadenia (regulácie); výpočtová technika». Všetky články boli napísané poprednými vedcami USA a prednášajúcimi prestížnych univerzít toho času (jak „čisto“ teoretickými matematikmi, tak aj matematikmi z aplikovaných disciplín).

Povedané ohľadom oboch aspektov školského telocviku sa týka tiež športových sekcií rôznych «bojových umení».

A duchu je podriadené aj telo.

Dnes Ruská akadémia vzdelávania.

Recall — v terminológií scientológov. V preklade: znovu vyvolanie (má sa na mysli opakované privolanie do prítomného vedomia prúdu zmyslových vnemov a emócií, ktoré sa odohrali kedysi v minulosti a ostali zaznamenané v psychike). V našom jazyku scientologickému «rikólu» zodpovedá výraz «akoby ešte raz prežiť». Viac o scientológii v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, viď. práce VP ZSSR „Príď na pomoc mojej neviere...“ (O podstate dianetiky a scientológie: pohľad zvonka) v Informačnej báze VP ZSSR, súbor: О_дианетике.doc.

Príklady takých nezmyslov v učebniciach sa rozoberajú v ďalších kapitolách (od 6.kap.)

T.j. rýchločítanie na vedomej úrovni psychiky človeka, pri zotrvávaní mimo stav tranzu, je akýmsi «nemým čítaním», pretože vnímanie textu tečie do psychiky mimo rečový prúd vedomia [má vypnutý vnútorný monológ*]. Ale rýchločítanie s vedomím posunutým do vysokofrekvenčného diapazónu, v ktorom vnútorný monológ vzhľadom na jeho bežnú rýchlosť predstavuje sám o sebe «SuperRýchloReč», v porovnaní s ktorou tá rýchloreč, ktorú môžeme počuť z magnetofónu keď zvýšime rýchlosť pohybu pásky, sa bude javiť vcelku pomalou.

Zastavenie osobného rozvoja spoločnosti jeho inštitútmi je jedným zo stimulov, ktorý ľudí vedie k antisociálnemu správaniu. T.j. dnešné školstvo, nezodpovedajúce potrebám a perspektívam spoločenského rozvoja, je jedným z generátorov rôznorodej kriminality v spoločnosti ako aj ďalšej degradácií ľudí, ním obmedzených v osobnom rozvoji. Všetci dnešní teroristi sú jedincami, ktorí sa zastavili vo svojom osobnom rozvoji (väčšinou ich zastavila spoločnosť), a ktorých potenciál a energiu zneužívajú iní jedinci, sledujúci určité konkrétne ciele (vrátane politických).

Hodiny „praktického vyučovania“, kreslenia a spevu — sú iba karikatúrou toho, čo musí byť v normálnej škole.

Učebné kurzy typu „Škola rýchleho čítania“ Olega Andrejeviča Andrejeva (je to jeden z mnohých systémov osvojenia si rýchločítania) nesmú byť žiadnou raritou, ani komerčnou aktivitou pre „elity“ (čiastočne spôsobujúcou „elitarizáciu“ ostatnej populácie), ale povinným prvkom vzdelávania v prvej alebo prípravnej triede. Čo sa týka konkrétne školy O.A.Andrejeva, ako sa informuje na ich stránke http://www.fastread.ru/, škola sa rozvíja už 30 rokov a «štúdium v Škole Olega Andrejeva umožňuje: ● Zvýšiť rýchlosť čítania o 5 – 10 ráz [v porovnaní s čítaním rýchlosťou vnútorného monológu, v režime ktorého dnes číta väčšina: — naša poznámka k citovanému] ● Zvýšiť kvalitu osvojenia si textu a dĺžku jeho zachovania v pamäti viac ako dvakrát. ● Zlepšiť si pamäť a pozornosť. ● Zvýšiť svoj záujem o učenie, osvojiť si efektívnu metódu na prípravu a skladanie skúšok». Každopádne, Ministerstvo vzdelávania a vedy sa do preskúmania – iniciatívnych podkladov, výberu tých najefektívnejších spomedzi nich a zavedenia výučby rýchločítania v nižších ročníkoch základných škôl, ako všeobecno-vzdelávacieho štandardu – nijako neunúva: sú dôležitejšie veci a tou najdôležitejšou z nich je „reforma vzdelávacieho systému“. Je to idiotizmus, alebo úmyselné záškodníctvo?

Reč sa týka vyučovacích predmetov, v ktorých na získanie dobrej známky je potrebné ovládať najmä samotné fakty popísané v učebnici, a nie schopnosť uvažovať na základe známych a v učebniciach uvádzaných faktov: čiže schopnosť robiť určité závery (vrátane záverov o neúplnosti množiny faktov či nedôveryhodnosti niektorých z nich) Interpretácia historických udalostí, literárnych tém a postáv, archeologických a paleontologických nálezov nesie subjektívny charakter, preto pokiaľ žiak pozná fakty, má právo mať na ne aj svoj názor, i nezhodujúci sa s názorom autorov a objednávateľov učebnice. A nie vždy nezhoda v názoroch znamená, že autori učebnice majú pravdu a žiak sa mýli. Čo sa týka ostatných predmetov, takých ako matematika, fyzika, chémia, tak v nich je schopnosť myslieť nevyhnutnou podmienkou na získanie dobrej známky: poznať len samotné fakty opísané v učebnici nestačí. Aj tu je možná situácia že žiak ovláda teorémy a zákony, ale nevie riešiť úlohy na ich osnove, — to preto, lebo riešenie úloh ako každý myšlienkový proces si vyžaduje schopnosť vedieť svojvoľne vytvárať potrebné psychické rozpoloženie.

Spočíva v nutnosti stáť pri tabuli a mrmlať „nevedno čo“ pred celou triedou... a počúvať uštipačné komentáre niektorých pedagógov... a zachytávať posmešné či povýšenecké pohľady spolužiakov. To je nepríjemné väčšine žiakov, ak aj nie po celú dobu štúdia v škole, tak minimálne v prvých ročníkoch, pokým ešte neprešli do tichej opozície voči učebnému procesu: štvorkárom „grázlom“ je celkom jedno, ako na ich odpovede reagujú spolužiaci a učitelia, a aké im dávajú známky, oni majú celkom iné záujmy a inak orientované ambície (ak nejaké majú).

Rodina (v neustálej prítomnosti) ako sociálny inštitút je semiačko, z ktorého vyrastá budúca spoločnosť, vrátane jej štátnosti. Rodina je proces spoločného života niekoľkých (duchovne nerozlučných) pokolení ľudí, v ktorom dospelí rodia a vychovávajú predstaviteľov nových pokolení.

V zmysle jeho práce na uvedení do života záujmov spoločnosti.

Narušené (rôznym spôsobom) rodiny — to sú neúplné rodiny, kde je len jeden rodič; rodiny, kde sú dospelí zotročení neresťami: alkoholizmom, narkomániou, kriminálnou činnosťou, sexuálnou neviazanosťou; rodiny uvrhnuté do zúfalej chudoby a núdze vďaka ekonomickej politike štátu a podnikateľov; zbohatlícke rodiny, čo od dobroty nevedia čo so sebou; alebo trochu inak „elitarizované“ rodiny, v ktorých si vzali do hlavy že sú niečo viac, a svojim deťom prenechali „elitárne“ maniere, pretože dospelí v takýchto rodinách reálne svojim deťom nič iné dať nedokážu, a niekedy ani nie je čo, okrem peňaženky a firemného statusu.

V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti si o tom pozrite prácu VP ZSSR „Spoločnosť: štátnosť a rodina“ (Pracovné materiály: „K otázke vypracovania štátnej politiky podpory inštitútu rodiny v procese spoločenského rozvoja“).

T.j. existuje medzi nimi akési prerozdelenie povinností pred spoločnosťou, hoci ich viac-menej jasne vyjadrená špecializácia v úlohe zaistenia formovania nových pokolení, častokrát nebýva mnohými pochopená vyslovene ako povinnosť pred spoločnosťou.

Hoci mnohé je naprogramované genetikou, a každý má aj svoj osud (predurčenie v Živote, nastavené Bohom, vo veľkej miere mnohovariantné), napriek tomu je genetický potenciál iba osnovou (základom), na ktorej sa formuje osobnosť pod vplyvom spoločnosti, a predovšetkým rodiny. Pokiaľ vplyv spoločnosti neexistuje, jedinec ostáva len humanoidnou „rastlinou“ (pri absolútnej izolácií od sveta mali v minulosti takúto perspektívu hlucho-slepí od narodenia) alebo „mauglim“, u ktorého prakticky neexistuje šanca vrátiť sa do ľudskej spoločnosti (pri dlhotrvajúcom živote v prostredí zvierat).

Netreba si klamať: ak len 10 % novorodencov sa považuje za celkom zdravých, tak prevažná väčšina detí v predškolskom veku nemôže netrpieť dajakou problematikou jak v osobnom rozvoji, tak aj biologického charakteru. A veľa z toho je možné prekonať alebo dostatočne efektívne kompenzovať v rannom detskom veku.

Klásť za to všetku zodpovednosť na «vychovávateľov» by tiež nebolo správne: oni sú totiž zbavení možnosti fyzicky sa venovať každému dieťaťu jednotlivo, ak má ich skupina viac ako 12 detí (ako ukazujú výskumy, tak 12 ľudí je maximálna veľkosť skupiny, pri ktorej väčšina pedagógov je ešte psychicky schopná ju vnímať súbor osobností a nie ako nejaký kolektív, za ktorým je skrytá osobná svojráznosť každého člena kolektívu). Okrem toho, vzdelanie väčšiny «vychovávateľov» (v zmysle ich ovládania detskej vekovej psychológie a problematiky osobnostného rozvoja rôznych vekových skupín) zjavne nie je také, aby bolo možné zo slov «vychovávateľ/učiteľ v škôlke» odstrániť úvodzovky a písať ich veľkým písmenom.

Tiež netreba zabúdať na to, že dnešná civilizácia dospelých žije «podľa budíka», no deti žijú podľa ich vlastných biorytmov, ktoré zďaleka nie u všetkých sa zhodujú s rytmikou zhonu civilizácie dospelých. Navyše dvakrát do roka prebieha prechod na sezónny čas (zimný a letný) — čo je dodatočným otrasom pre biorytmus dieťaťa. My sa radíme do skupiny tých, ktorí bájky niektorých predstaviteľov tradičnej medicíny o tom, že prechod na sezónny čas a život podľa budíka (a nie podľa biorytmov) akože neškodí zdraviu detí a dospelých, považujú za evidentnú hlúposť a politickú prostitúciu.

Pričom v narušených rodinách dieťa nemôže „prísť k sebe“ ani cez voľné dni jeho rodičov, pretože tu rodičovský vplyv a nimi vytvorená atmosféra v dome zďaleka nie je priaznivá.

Mnohí z nich sú svojou morálkou a psychológiou otrokári, ktorým uplatniť sa v tejto úlohe naplno bráni iba právne zrušenie otrokárstva a odpor ostatných ľudí voči ich otrokárskym chúťkam.

Dospelí, ktorí žijú („ako sa podarí“) na osnove podvedomých automatizmov reagovania na situácie a ostatných ľudí: klamú, kradnú; špinia — ak nie doma, tak vo vchodoch, na ulici a iných verejných miestach; sú vulgárni a prchkí; nedokážu sa ovládať v rôznych neštandardných situáciách; v konfliktných situáciách, alebo situáciách ktoré zaváňajú konfliktom, nevedia a ani nechcú uvažovať tvorivo vo vzťahu k možnosti riešenia konfliktu atď. Navyše sú neviazaní v sexe, opĺzli, pijú, fajčia. A to najhlavnejšie — nehanbia sa za to, považujú všetky neresti za normu života: vraj, «všetci tak žijú». Tento druh automatizmov správania si deti osvojujú veľmi ľahko, a potom keď dospejú, vykoreniť neresť osvojenú v detstve (o to viac v rannom) – jáj, ako len ťažko...

Pri existencií takýchto bariér a konfliktov sa pamäť (určité jej fragmenty) stáva nedostupnou, prudko sa znižuje výkon a efektivita intelektu, prúd stresových situácií sa nekončí a má tendenciu rásť.

Napríklad meningitída (zápal mozgových blán) dokáže za dva týždne zmeniť hravo sa učiaceho jednotkára na nenapraviteľného štvorkára. Týka sa to aj podaktorých ťažkých zranení.

Ako sme sa už zmieňovali, v učebniciach fyziky, biológie, histórie, občianskej výchovy je pomerne veľa nezmyslov, o čom budeme ešte hovoriť...

Súdiac podľa všetkého, do tejto skupiny patrili aj M.S.Gorbačov, E.T.Gajdar.

V dôsledku čoho postavenie a perspektívy mnohých štvorkárov, ktorých tvorivý potenciál škola neutlmila, sa v živote javia byť na tom lepšie, ako jednotkári: bývalí štvorkári v dospelosti nemusia osievať a filtrovať «TeraBajty» nezmyslov, ktoré škola vložila do psychiky jednotkárov, spoločne s viac či menej adekvátnymi pre život vedomosťami. Získanie vyššieho vzdelania a tiež akademických titulov a hodností tento efekt väčšinou len prehlbuje, čo bude ukázané neskôr v 7.kapitole.

Za tým účelom treba zlikvidovať úroky z pôžičiek v kreditnom systéme, skrotiť špekulácie na burzách a zachovať v nich spoločensky užitočnú komutačno-koordinačnú funkciu. Opodstatnenie adekvátnosti týchto doporučení je viac opísané v materiáloch KSB, pozri práce VP ZSSR: „Voda Mŕtva“, „Krátky kurz...“, “«Prietrž» ekonomiky treba «vyrezať»”, “Ford a Stalin: O tom, ako žiť ľudsky”.

Zdôvodnenie adekvátnosti týchto doporučení v materiáloch KSB, pozri prácu VP ZSSR “Spoločnosť: štátnosť a rodina”.

Téma navedenia poriadku v televíznom vysielaní je serióznejšie preskúmaná v materiáloch KSB v analytickom zborníku VP ZSSR „O vykorenení globálnej hrozby «medzinárodného terorizmu»“, vydanom (1. vydanie v r. 2005) pod záštitou «Akadémie riadenia globálnych a regionálnych procesov sociálneho a ekonomického rozvoja».

Ďalší text tejto kapitoly je fragmentom práce VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, kapitola 7.2 „životný algoritmus sformovania osobnosti“ s určitými zmenami a skráteniami.

Vek osvojenia si zmysluplnej artikulovanej reči.

O tom, že mŕtvi sú určitým spôsobom živí, hoc aj nedostupní pre komunikáciu s nimi, väčšina detí nepochybuje, a tento fakt nasvedčuje tomu, že cítenie nesmrteľnosti duše človeka je genetickou informáciou, založenou Bohom. A z vedomia dieťaťa sa vyháňa až v neskoršom veku pod vplyvom kultúry, v ktorej prevláda «Ja-centrické» vnímanie a chápanie sveta: Ja som tu a teraz. Ale drobec určitým spôsobom vie a cíti, že: «23.Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojej večnosti; 24. No závisťou diabla prišla na tento svet smrť a zakúšajú ju (smrť) tí, čo zdieľajú jeho osud.» (Biblia, zahŕňajúca nekánonické knihy: Múdrosť Šalamúnova, kap.2). «Ja-centrizmus» — vnímanie a chápanie sveta, v ktorých vlastné rozpoznané «Ja» danej osoby sa v algoritme jeho psychiky ukazuje byť «centrom súradníc» jeho vzťažnej sústavy. Alternatívou k «Ja-centrizmu» je bohocentrické vnímanie a chápanie sveta, akceptujúce Boha ako Tvorcu a VšeDržiteľa [Tvorca a Držiteľ/Majiteľ všetkého čo je*], a tým pádom zaväzujúce človeka objaviť, vybrať si a zrealizovať svoju misiu v rámci božieho Zámeru.

Známe «klasické» odpovede: našiel som ťa v kapuste; kúpil v obchode; priniesol ťa bocian.

Nehovoriac o tom, že dospelí už len pri pokusoch vysvetliť dieťaťu svoje vlastné chápanie týchto otázok a pri odpovedaní na jeho reakcie (deti ľahko vycítia slabé miesta v postojoch dospelých) môžu sami lepšie pochopiť mnohé veci v Živote, vrátane svojho osobného života. «Ústami batoliat rozpráva Pravda»… V každom prípade, ona hovorí ústami detí z veľkej časti tak, že nedáva dospelým hotové pravdivé odpovede a riešenia, ale zadáva im vhodné a kvalitné navádzajúce otázky, ktoré dospelých navigujú k pravdivému chápaniu Života. A v tomto je práve vyjadrená dialektickosť života vo vzťahu k dospelým, nakoľko jedna z definícií dialektiky znie: — je to metóda porozumenia Pravde cestou kladenia navádzajúcich otázok a nachádzania na ne odpovedí. [K vnímaniu a chápaniu sveta: Informácia je objektívnou kategóriou existencie Vesmíru. Vnímanie sveta je v podstate informačným duplikátom toho čo prúdi do nás skrze naše zmysly (najmä zrak, v podobe obrazov). A chápanie sveta je možné len pomocou slov (termínov jazykového aparátu). Slová nie vždy sú vytvorené korektne a jednoznačne tak, že si ich každý zákonite spojí s rovnakým obrazom. To je aj zdrojom nedorozumení a subjektívnych omylov. Každopádne pojem, to je jednoznačná vzájomná zhoda slov daného jazyka a obrazov v psychike človeka. Takže: — Chápanie sveta — je celá množina pojmov a vzájomných väzieb medzi nimi, ktoré existujú v psychike človeka. — Vnímanie sveta — je celá množina obrazov, s ktorými sa spájajú pojmy tvoriace naše chápanie sveta. Viac k téme bude v 9.kapitole aktuálneho zborníku, toto bol len fragment z materiálov M.Velička „Rozhovory o živote 4“. – dopl. prekl.]

Autora týchto riadkov vo veku 5 rokov veľmi zaujala jedna z úradných učebníc Ministerstva dopravy a spojov ZSSR, v ktorom sa skúmala organizácia železničných ciest: inžiniersko-technická stránka cestného a staničného hospodárstva, lokomotívneho a vozňového parku, technická a organizačná stránka bezpečnosti premávky. V učebnici bolo pomerne veľa obrázkov a technických schém, objasňujúcich rôzne problémy zloženia a fungovania techniky, a tiež otázky ohľadne organizácie prepravy a bezpečnosti dopravy. Keďže ešte nevedel čítať, tak jeho záujem o neznáme obrázky uspokojovala mama, pre ktorú bola táto učebnica pred niekoľkými rokmi oporou pri jej práci. Mama si našla čas, aby porozprávala o tom, čo je nakreslené na obrázkoch a prečo sa na železnici niektoré veci robia práve tak, a nie inak. A železnica to je sieť ciest, s množstvom staníc, techniky a obslužným personálom. V dnešnej civilizácií je to jeden z najnázornejších príkladov «veľkých systémov», «zložitých systémov», vytvorených človekom; železnica v uvedenom zmysle je fakticky takmer — supersystémom, ak použijeme termín Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. A na základe rozhovorov s mamou o obrázkoch z úradnej učebnice sa uňho v detstve vytvorila akási obrazná predstava o «veľkých systémoch», procesoch ktoré v nich prebiehajú, o ich riadení, súvislostiach medzi ich fragmentmi a procesmi v nich. Takto po niekoľkých desaťročiach, opierajúc sa o systém vnútorných predstáv sformovaný v detstve, bolo oveľa ľahšie pochopiť Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia, než v prípade, ak by ho od detského záujmu o úradnú knižku pre dospelých mama odohnala, povediac: «Si ešte moc malý. Keď vyrastieš a pôjdeš pracovať na železnicu, všetko sa tam dozvieš. A predtým než sa pôjdeme poprechádzať do parčíku: ty sa pekne pohraj v piesku s druhými deťmi a ja si zatiaľ prečítam knižku».

„Hlas Ameriky“ (alebo rádio „Sloboda“?) v jednom zo svojich vysielaní raz porozprával, čo predchádzalo vzniku aerobusu „Boeing 747“, a ten príbeh je v skratke nasledovný: Firma „Boeing“ má múzeum leteckej techniky. A v tom múzeu, okrem knihy návštev, je aj zošit, do ktorého možno kresliť leteckú techniku podľa svojich predstáv. Nejaké dieťa, tak ako vedelo, nakreslilo do zošita «dvojposchodové lietadlo». Dospelí ujovia — perspektívni leteckí špecialisti firmy, medzi povinnosti ktorých spadá aj analýza názorov neodborníkov-návštevníkov múzea — hľadiac na detský obrázok, zaujali k nemu seriózny postoj a zamysleli sa. Po úvahe vykonali ekonomický a inžiniersky prepočet na tému detského obrázku, na výstupe ktorých sa objavilo nové lietadlo, ktoré dalo zrod novej ére v rozvoji civilného letectva. V tejto súvislosti tiež treba spomenúť mnohým známe sovietske turbovrtuľové lietadlo „An-22“ (hlavným konštruktérom bol O.K.Antonov) — „Antej“ (lat. Antaeus), rekordér 1960-tych rokov v preprave ťažkotonážnych nákladov, objavil sa ešte skôr než turboreaktívny „Boeing-747“. Prvé publikácie o ňom v sovietskej tlači informovali aj o pasažierskej modifikácii do 700 ľudí (v závislosti od dĺžky letu). Napriek tomu, táto modifikácia zostala len na papieri a An-22 sa nestal prvým aerobusom. Tu ešte raz pripomenieme, že vo voľnom čase sa Oleg Konstantinovič (Antonov) venoval maliarstvu.

Pravá hemisféra zabezpečuje obrazné myslenie jak statickými obrázkami, tak aj videním procesov vo vnútornom svete. Ľavá hemisféra zabezpečuje diskrétne myslenie ako proces nespojitého, postupného prechodu od videnia jedných obrazov k druhým. Inými slovami, vo vzťahu k bohocentrickému vnímaniu sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery je pravá hemisféra zodpovedná za informáciu ako takú a ľavá hemisféra za mieru. Ich koordinovaná činnosť zabezpečuje identický súLad. Vysvetlivka. Vesmír (Svet) sa javí ako proces trojjedinosti matérie-informácie-miery: ● vo Vesmíre je vždy matéria; ● každý fragment Vesmíru má svoju obraznosť (zvonka viditeľnú a vnútorne štruktúrovanú) a určité kmitanie/vibrácie/frekvencie, neoddeliteľne spojené s predurčením týchto fragmentov, s ich špecifickými funkciami v živote Vesmíru. A tieto obrazy a vibrácie sami osebe predstavujú (nesú v sebe) objektívnu funkčne účelovú informáciu; ● a vo všetkom je miera, disponujúca holografickými (či fraktálnymi) vlastnosťami (t.j. každá časť obsahuje v sebe všetko nevyhnutné pre obnovenie plnosti a celistvosti Vesmíru). Miera predstavuje:  vo vzťahu k matérií — matricu jej možných stavov a prechodov z jedného stavu do druhého, a  vo vzťahu k informácií — všerozsiahly systém kódovania informácie. To znamená že celovesmírna miera bytia je nositeľom objektívneho zmyslu života (všetkého).

Toto je prirodzené pri láske dospelých k deťom v rodine. No aby to našlo svoje miesto aj v predškolských zariadeniach, vychovávatelia musia byť nielen dospelými, čo majú radi deti, ale aj profesionálnymi psychológmi, t.j. musia byť nositeľmi psychologických praktík, ktoré umožnia nadviazať s dieťaťom kontakt, pokiaľ sa ono z nejakých dôvodov uzatvára pred dospelými a rovesníkmi.

A ak existuje nesúlad medzi rodičmi, tak ten sa prejavuje aj ako nezlučiteľnosť nimi vyžarovaných biopolí. Dieťa pri kontakte s nimi nevie, na koho z nich sa má naladiť, a tento stav ho často odsudzuje na dvojtvárnosť, a mnohotvárnosť: pri jednaní s jedným rodičom je také, pri jednaní s druhým rodičom je zasa iné. Dieťa v štádiu vytvárania fundamentálnych základov mravnosti, uvedomujúc si túto svoju mnohotvárnosť, sa nie vždy vie zorientovať a ujasniť si, kým je on sám bez ohľadu na to, s kým je v kontakte. Ak sa sám už nachádza v tom veku, môže sa stať egregoriálnym lídrom (egregor: — kolektívny duch, produkovaný ľuďmi, ktorý nesie algoritmiku ich kolektívnej psychiky) v rodine rodičov, neschopných udržiavať súlad vo svojich vzájomných vzťahoch, a sám — bez toho aby si to uvedomoval — nastaví v rodine taký režim vo vzťahoch starších, ktorý bude zodpovedať jeho mravom. No v sporoch medzi dospelými sa štatisticky pomerne často prejavuje ich zvierací typ režimu psychiky (o typoch režimu psychiky človeka sa bude hovoriť viac v 7.kapitole), možno trochu prikrášlený nadstavbami zombi a démonizmu. V tomto prípade je otec inštinktívne podriadený matke dieťaťa a pripútaný k dieťaťu; matka je inštinktívne podriadená dieťaťu; algoritmika nevedomých úrovní psychiky dieťaťa (väčšinou sa uvedomelá vôľa u dieťaťa prejavuje až v o niečo staršom veku) egregoriálne ovláda celý život rodiny rôzne, v závislosti od toho, čo sa dostalo do fundamentálnych základov jeho morálky. Na základe toho sa môže rodinný nesúlad buď zhoršovať (malým despotom), alebo naopak, nesúlad nakoniec vymizne. V tomto aj spočíva problematika rôzne narušených rodín. A práve pre záchranu detí od nich sa musia objaviť vychovávatelia — nositelia psychologických praktík — v detských predškolských zariadeniach.

Najmä — v rodových egregoroch — v kolektívnom duchu (biopoli) svojho rodu.

Práve z tohto dôvodu ani televízia, ani počítač nabitý hrami „rozvíjajúcimi intelekt“, nedokážu nahradiť čas družne strávený s rodičmi, s inými vychovávateľmi, PREŽÍVAJÚCIMI SPOLOČNE s deťmi ich záujmy. Pri „trávení času“ iba za počítačom môže prebiehať len proces formovania „osobnosti“ bezCitného (v zmysle nedostatočnej vyvinutosti systému zmyslov a emócií) individualistu, v mnohom nespôsobilého k priamemu jednaniu s ľuďmi a Životom, závislého na technických prostriedkoch osvetlenia situácie a rozhovoru rovnako, ako postihnutý človek je závislý od protézy a invalidného vozíka.

Práve preto jedným z aktov genocídy v 20.storočí na území ZSSR bolo zničenie mnohogeneračnej rodiny «chruščovkami» (väčšinou dvojizbovými) a štátnou legislatívou vydaným ohraničením plochy dedinského rodinného domu na 27m2; zničenie mnohogeneračnej rodiny nebolo prirodzeným procesom, bol to implicitný zlý zámer, ktorý sa podarilo politicky zrealizovať.

Hmotných pamiatok zdedených z minulosti.

Dnes je v Rusku nový termín pre „občiansku výchovu“, [Význam sa v podstate nezmenil, len forma —„obščestvo-vedénie“ zmenili na „obščestvo-znánie“. Kvôli rozlíšeniu v ďalšom texte, bude nový termín označený ako „spoločenská náuka“] „demokratizátori“ sa týmto novým termínom dištancovali od starého termínu, ktorý sa používal v sovietskom období ruských dejín. No ani starý termín zo sovietskych časov „obšestvo-vedenie“ [náuka o spoločnosti – etymologicky evokujúca „riadenie spoločnosti“] nie celkom zodpovedal potrebám, pretože ak spoločnosť nie je súborom osobností [zladeným zborom], z ktorých každá má svoju osobitosť, potom takáto spoločnosť je iba tlupou ľudí, meniacich svoje masky podľa princípu «splyniem s davom» pod tlakom rôznych okolností, z ktorých základnou je politika. Preto správne nazvanie učebného kurzu má znieť — ľudsko-spoločenská náuka [rus. “nauka” = sk. “veda”*], pretože v závislosti od toho akí jednotlivci tvoria spoločnosť, taká je aj štruktúra spoločensko-politickej organizácie života spoločnosti ako systémovej celistvosti, a také sú aj vzájomné vzťahy ľudí v nej.

Literatúra — to je tá istá história, občianska výchova a psychológia ľudí, vyjadrená v umeleckých stvárneniach a námetoch.

Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://www.nauka.ru/20031203/media/4549139.html

Tu sa „grif“ chápe ako oprávnenie mať v knihe vytlačenú vetu s odporučením ministerstva. – pozn. prekl.

Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://www.ntv.ru/novosti/33722/

Kedysi dávno v jednom televíznom vysielaní sa G.A.Javlinskij vyjadril v takom zmysle: „Pokiaľ chcem, aby v spoločnosti vládla demokracia, tak u mňa v aparáte musí vládnuť diktatúra“, — podľa nášho názoru, v tomto výroku má G.A.Javlinskyj pravdu; a výrok by bol ešte pravdivejším, ak by ho spresnil: «že v aparáte musí vládnuť predovšetkým DIKTATÚRA SVEDOMIA». Čo sa týka V.V.Putina, tak práve toto sa aj snaží presadiť. Podľa toho ako nás — všetkých „rusov“ — učí rádio „Sloboda“ už mnoho rokov, tak «demokracia, to sú najmä procedúry a zákony». Demokratické procedúry v Rusku pod vedením V.V.Putina sa uskutočňujú tak, ako si to žiadajú zákony a etika účastníkov týchto procedúr. A dospeli sme dokonca až k iniciácií zákonného prenasledovania ich narúšateľov: iniciovanie trestného stíhania za falšovanie podpisových hárkov na zaradenie medzi kandidátov na prezidenta (vo voľbách 2004) bývalého predsedu Najvyššej Rady RSFSR a hovorcu Štátnej dumy 1. zhromaždenia I.P.Rybkina — to je reálny prínos ochrany demokratických procedúr. Pritom V.V.Putin takmer vo všetkých svojich vystúpeniach vysvetľuje dôležitosť zákonov pre život a rozvoj spoločnosti, a trvá na nevyhnutnosti zabezpečiť, aby zákony boli v praxi účinné a jednoznačne chápané, čo by sa stalo aj základom pre ich rešpektovanie a dodržiavanie nimi vyžadovaných noriem jak vládou, tak aj občanmi. No všetka tlač sa tvári tak, že nič podobné z úst prezidenta nepočuje. Avšak pokiaľ oponenti V.V.Putina (vrátane G.A.Javlinského) majú na mysli skutočnú demokraciu, nie len procedúry a zákony (a možno mysleli nejaké iné zákony?!), tak prečo títo istí oponenti už v priebehu mnohých rokov nedokážu zrozumiteľne vysvetliť, čo konkrétne vytvára spolu s procedúrami a zákonmi demokraciu, a čím sa tieto — mimoprocedúrne a mimozákonné — komponenty skutočnej demokracie zabezpečujú v živote spoločnosti? — Naše odpovede na tieto otázky poskytneme v nasledujúcich kapitolách tejto knihy.

O tom ako sa to zbehlo, sa podarilo v internete nájsť dve verzie: Prvá — novému vydaniu učebnice experti prisvojili odporúčací grif, bez toho aby si prečítali samotné nové vydanie, a iba predĺžili účinnosť grifu predchádzajúceho vydania; Druhá — v tej novej verzii, ktorú si experti Ministerstva vzdelávania predsa len prečítali, citát od Burtina a Javlinského nebol, a neboli tam ani spomenuté otázky. Všetko to bolo do textu doplnené až po získaní odporúčacieho grifu pre nové vydanie.

Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://inosmi.ru/inrussia/20040114/204478.html

O tom, že skutočne nejde o chybný preklad z angličtiny sa možno presvedčiť pri pohľade na originál článku: “The book was written by a history teacher, Igor Dolutsky, and addresses Mr Putin's rise to power” http://www.theguardian.com/world/2004/jan/14/books.russia

Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://www.revkom.com/lenta/03112702.htm

V podstate správna poznámka od «Revkom-u». O tom, čo je to dialektika a ako ju používať v živote, viď prácu VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.

Citovaný text bol nami označený kurzívou. Ostatné články, zasvätené tejto téme, ktoré sa nám podarilo nájsť na internete, tento názor V.V.Putina neuvádzajú a nekomentujú, pretože by to bránilo ich autorom vytvárať a exploatovať mýtus o tom, že nespokojnosť administrácie prezidenta RF citátmi od Burtina a Javlinského a ich otázkou je pravdivá a jediná príčina odňatia odporúčacieho grifu z učebnice I.Doluckého.

Toto je presne ten prípad, keď sa učiteľ histórie (nezamýšľajúc sa) preriekne o tom, že všetky dnešné školské učebnice histórie sú nepravdivé. A keďže on pozná históriu v plnšom objeme faktov, než je v učebnici, dokáže rozniesť hociktorú z nich, t.j. ukázať jej neadekvátnosť voči reálne odohranej histórií ako takej.

Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://tau.ur.ru/forum/forum_posts.asp?TID=205&PN=1&get=last

Citovaná publikácia je z roku 2000, keď Sergej Dorenko bol jedným z najznámejších moderátorov, a odpracúvajúc si svoju „mzdu“ u oligarchu a politického intrigána B.A.Berezovského, hanobil všetkých tých, s ktorými B.A.Berezovský nebol spokojný.

Stará ruská miera (cca. 1,0925 hektára), používaná ešte pred zavedením metrického systému. Samotných desjatin bolo viacero druhov. – pozn. prekl.

Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://www.rd.rusk.ru/00/rd9/index.htm

Všimnite si ten rozdiel: zákaz vyučovania na jej osnove nie je príkazom o jej odstránení z knižníc, zničení všetkých odhalených exemplárov a izolácií jej majiteľov zo spoločnosti.

Autor tu pravdepodobne mal na mysli dve úrovne štátnych úradníkov: «Neviem» - "korporatívna mafia" nižších úradníkov štátneho aparátu, ktorí z pozície svojej funkcie nemajú vlastný názor a iniciatívu, a iba plnia pokyny zhora. «Čo si ráčite?» - vyšší a stredný manažment štátnej správy, ktorý je vždy pripravený vytvoriť si "svoj" názor podľa požiadaviek vrchnosti (kade vietor, tade plášť), alebo kvôli vlastnej výhode. T.j. obsluhuje vládnucu "elitu", alebo toho koho za ňu považuje. – pozn. levanet kolektívu.

A to napriek tomu, že «národ» je gramaticky «hromadným podstatným menom», a Stalin je v danom prípade historicky reálnym konkrétnym koordinátorom tyla a frontu, a bez tejto koordinácie by Víťazstvo nebolo možné. A ak sa pozrieme bližšie na túto koordináciu tyla a frontu, tak Stalin viedol nie gramaticky hromadný «národ», ale konkrétnych ľudí, ktorí boli časťou nie gramaticky hromadného, ale historicky reálneho národa ZSSR, skladajúceho sa z hrdinov, zradcov Vlasti, z rôznych typov váhavých a politicky nerozhodných obyvateľov-konformistov, pripravených byť podriadenými akejkoľvek moci.

Filmové stvárnenie toho, čo sa tam odohralo s loďami a letectvom, videla väčšina rusov v rovnomennom americkom filme „Pearl Harbor“, ktorý bol premietaný v ruských kinách a potom ešte neraz vysielaný v televízií. Ako však bola organizovaná skaza (a nastrčenie flotily priamo pod útok samotnou administráciou USA: t.j. Pearl Harbor bol americký gambit: gambit je šachový termín, ktorý označuje obetovanie vlastnej figúrky či pešiaka s cieľom získania budúcich výhod nad súperom) flotily USA v Pearl Harbore, to je už samostatná otázka, ktorá zostala mimo námet filmu.

Tu treba spomenúť, že v r. 1904 sa japonsko-ruská vojna začala práve náhlym napadnutím síl ruskej flotily v Port-Arture japonskou V-M Flotilou. Z tejto udalosti si námorníctvo Ruska a ZSSR prvej polovice 20.storočia urobilo určité závery do budúcnosti, no pozemné vojská, — tie nie.

Napríklad aj u budúceho Maršala Sovietskeho Zväzu G.K.Žukova, ktorý k začiatku vojny a dostatočne dlhý čas predtým zaujímal pozíciu náčelníka Generálneho štábu. V atestáciách G.K.Žukova v predchádzajúcom období jeho služby (ako informujú niektoré publikácie) jeho náčelníci priamo napísali: «nemá rád štábnu prácu». Takže odporúčať kandidatúru človeka s takouto atestáciou na pozíciu náčelníka Generálneho štábu bolo možné len s tým zámerom, aby bolo možné manipulovať prácou Generálneho štábu pomimo neho. Pozícia náčelníka Generálneho štábu nie je pozíciou na prevýchovu mladého dôstojníka, ktorý sám ešte dobre nechápe svoje skryté vlohy (ak nejaké má). Ale tí istí kádroví pracovníci, ktorí G.K.Žukova pretláčali do Generálneho štábu, tým zároveň zatvorili cestu niekomu druhému, kto by si v predvojnovom období lepšie poradil s organizáciou práce tohto najdôležitejšieho orgánu Ozbrojených síl.

Na základe známej skúsenosti, ako fašistické Nemecko začínalo vojnu proti druhým krajinám, by bolo hlúposťou očakávať iný začiatok vojny proti ZSSR.

Tu treba rozlišovať medzi «prekročením právomoci» a «zneužitím moci», pretože zneužitia moci spôsobujú škodu uskutočňovaniu vládnej koncepcie riadenia; avšak prekročenie právomoci, ktoré prináša spoločnosti prospech, je vždy hodné vďačnosti. Prekročenie právomocí v situáciách, ktoré si to vyžadujú je u nadriadených prostriedkom poistenia sa činmi podriadených. A preto prekročenie právomocí v situáciách, ktoré si to žiadajú nijako nemôže byť uzurpáciou moci.

Aby oni zatajili chyby, nedbanlivosti a zneužitia.

Analýza priebehu bojových udalostí ukazuje, že «nahrávanie» vedením ZSSR vo vojne Nemecku pokračovalo až takmer do roku 1943: zďaleka nie všetky neúspechy rokov 1942 — 43 boli výsledkom absencie bojových skúseností vojska a riadiacich zručností u vyššieho velenia. Vyskytovali sa aj «zvláštnosti», ktoré pre svoju realizáciu potrebovali úmysel a príslušnú cielenú organizáciu akoby «dezorganizácie».

Pozri napr. A.B.Martirosjan „Sprisahanie maršalov. Britská rozviedka proti ZSSR“ (Moskva, «Veče», r.2003); J.I.Muchin „Vražda Stalina a Berija“ (Moskva, «Krymský most-9D», «Fórum», r.2002); V.Suvorov (V.B.Rezun) “Očista. Prečo Stalin sťal hlavu svojej armáde“ (Moskva, «АСТ», r.1998).

Či nielen našim, ale aj víťazstvom ešte niekoho nad nami?

A pri globálnom rozsahu preskúmania je to naozaj tak. V priebehu Gorbačovovej prestavby/perestrojky a následnej „demokratizácii“ Ruska a ostatných postsovietskych štátov bola takmer úplne zrealizovaná direktíva NSC USA 20/1 z 18.08.1948, nazvaná jej autormi „Naše ciele voči Rusku“. Úryvky z nej a z direktívy NSC-68 z 30.09.1950 budú uvedené v Prílohe 1 v súvislosti s knihou N.N.Jakovleva „CIA proti ZSSR“. Táto kniha bola viackrát vydaná v ZSSR v 1980-tych rokoch v rôznych vydaniach. Celkový náklad publikácií Direktívy NSC USA 20/1 z 18.08.1948 v rôznych sovietskych vydaniach tvoril okolo 20 miliónov exemplárov. Text tejto knihy (vydanie z r. 1983) v materiáloch Koncepcie Spoločenskej Bezpečnosti bol zaradený do Informačnej bázy VP ZSSR, šírenej na kompaktných diskoch v rubrike „Ostatní autori“. Rozumieme tomu tak, že I.I.Doluckij si na Direktívu NSC USA 20/1 z 18.08.1948 a Direktívu NSC-68 z 30.09.1950 už nepamätá, hoci by bolo užitočné zreprodukovať ich fragmenty, a následne žiakom položiť otázku: “Popremýšľajte, aký dôkaz svedčí o tom, že tieto dokumenty administrácie USA, utajené niekoľko desaťročí, sú len obyčajnými „bezcennými kusmi papiera“, ktoré nijako nesúvisia s krachom ZSSR, a nie sú politickými programami búrania ZSSR metódami psychologickej vojny?“ A Direktíva NSC USA 20/1 z 18.08.1948 nie je žiadnym podvrhom od KGB napríklad už len preto, že ani v časoch ZSSR, ani neskôr americké rádiá „Hlas Ameriky“ a „Sloboda“ nikdy nespochybňovali pravosť textov opublikovaných N.N.Jakovlevom vo svojej knihe, a radšej dali prednosť mlčaniu o nich, nechávajúc ich bez akýchkoľvek komentárov.

Maršal G.K.Žukov uspokojil svoju chorobnú ctižiadostivosť a unterovskú namyslenosť (zúčastňujúc sa v tomto očierňovaní) po tom, čo Ministerstvo V-M Flotily bolo zrušené a N.G.Kuznecov sa stal jeho podriadeným.

A čo také píše «výrazná osobnosť» I.Doluckij o napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom 22. júna 1941? — Hoci sme nečítali ani nemáme v úmysle čítať učebnicu I.Doluckého, sme ale presvedčený o tom, že autor je jedným z mnohých propagandistov mýtu o akoby nečakanom napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom Stalinovou vinou. Ak by sa I.Doluckij pustil do preskúmania príčin, následkom ktorých bol útok Nemecka pre pozemné vojská katastroficky nečakaným, a V-M Flotila prijala túto istú vojnu v plnej bojovej pohotovosti, tak Ministerstvo vzdelávania by v roku 2003 svoj odporúčací grif z jeho učebnice neodňalo jednoducho preto, lebo ono by mu ho v roku 2001 ani neudelilo; a ešte predtým, Soros a rusSionskí „demokratizátori“-sorosčatá by vydanie takejto učebnice nezafinancovali.

Pedagogika hovorí o preťaženosti detí v škole, no namiesto toho, aby raz a navždy vyriešila tento problém zavedením do štandardov základného vzdelávania výučby rýchločítania v tempe listovania knihy, vedie nekonečné diskusie o reforme vzdelávania, prehodnotení programov povinného vzdelania smerom k ich skráteniu a primitivizácii. A to nás stavia pred otázku: robia to pedagógovia-reformátori všetko z nechápavosti a úzkeho obzoru? alebo zo zlého úmyslu kvôli tomu, aby deti nielenže vychádzali zo škôl nevzdelané, neschopné samostatne premýšľať a nachádzať nevyhnutné pre život informácie, ale navyše aj s poškodeným zdravím vďaka hlúpej organizácii vyučovacieho procesu?

Milosrdná lož neexistuje, pretože každá «milosrdná lož», zotrvávajúca v pamäti ľudí, sa môže stať základom pre vypracovanie a prijatie škodlivého a chybného riešenia. Odkazy na «milosrdnú lož» sú pokusmi ospravedlniť tých, ktorí nedokážu vždy a primerane okolnostiam hovoriť pravdu; no okrem toho «milosrdná lož» môže byť jednou z podôb obyčajného cynizmu a pretvárky.

No medzi uchádzačmi o «kurátorov» boli nielen ruskí pomätenci a ruskí znachari (Rasputin, Badmajev), ale aj zahraniční zasvätení slobodomurári: mág Papus, „doktor“ Philippe (Francúz z Lionu, šarlatán vydávajúci sa za doktora. Jednu dobu bol dvorným medikom imperátorky Alexandry Fjodorovny, ktorý však nedokázal rozoznať jej falošné tehotenstvo, čo aj znamenalo krach jeho kariéry), o ktorých sa I.Doluckij rozhodol vo svojej učebnici pomlčať.

Napríklad, v roku 1844 na príkaz Ministra vnútra impéria bola natlačená kniha Vladimíra Ivanoviča Dalja „Šetrenie o zabíjaní židmi kresťanských nemluvniat a používaní ich krvi“, ktorá sa opakovane vydávala od začiatku 20. storočia. Kniha je zasvätená oficiálnemu vyšetrovaniu tzv. „Veližského prípadu“, ktoré sa konalo v rokoch 1823 — 1835 (Veliž je názov mesta v Smolenskej oblasti na rieke Západná Dvina). A nikto nikdy preukázateľne nespochybnil hodnovernosť informácií v nej o konkrétnom «Veližskom prípade» a jeho vyšetrovaní. O existencií tejto knihy V.I.Dalja, milovníci citovania a karhania černosotnenských vydaní začiatku 20. storočia radšej jednoducho mlčia, a zdalo by sa, čo môže byť jednoduchšie, než ju preanalyzovať a vyvrátiť. Encyklopédie ale píšu niečo v tom zmysle, že «bez ohľadu na tlak reakcionárskych kruhov boli obvinení uznaní nevinnými» (“Sovietsky encyklopedický slovník“, r.1986, str.202); hoci z napísaného V.I.Daljom v menovanej knihe vyplýva, že zbavenie viny obvinených a potrestanie niektorých svedkov, obvinených z falošného udania (o čom encyklopédie nepíšu) bolo výsledkom vydareného úplatku, a nie následkom neadekvátneho obvinenia alebo absencie trestného činu: chlapec existoval, nebol to žiadny vyfantazírovaný chlapec ale reálny, ktorého uniesli, skrývali niekoľko dní, a potom surovo zavraždili, odobraním krvi z živého dieťaťa; a skutok bol vykonaný nie dajakým osamelým maniakom, ale kolektívne, napriek tomu sa vinníkov rozhodli nenájsť. Faktológia opisovaná V.I.Daljom je nasledovná (dátumy sú podľa juliánskeho kalendára): «22. Apríla 1823 Fjodor Emeľjanov – 3,5 ročný syn vojaka vo Veliži zmizol bez stopy. Bolo to v deň Svetlého Kristovho Zmŕtvychvstania. Mŕtve telo chlapca bolo nájdené cez Tomášov týždeň (Antipaschu) za mestom, v lese, v takom stave, že už nikto z obyvateľov nemohol viac pochybovať o pravdivosti vzniknutého podozrenia šíriaceho sa skrz nejakú vešticu, tichých chýrov o tom, že chlapec bol zversky umučený židmi. Po celom tele mal kožné odreniny, akoby kožu niečím silno treli; nechty boli ostrihané až po mäso; po celom tele množstvo neveľkých rán, akoby prebodnutých klincom; modrasté, krvou podliate nohy dokazovali že pod kolenami sa nachádzala pevná páska; nos aj pery sploštené tiež od pásky, ktorá dokonca zanechala tmavočervenú značku na zátylku, od uzlu; a nakoniec, na chlapcovi bolo vykonané židovské obrezanie. Všetko to nesporne dokazovalo, ako pod prísahou vypovedal lekár, že dieťa bolo umučené úmyselne a premyslene; podľa stavu vnútorností bolo vidno, že niekoľko dní bol bez jedla. Zločin bol navyše vykonaný na obnaženom dieťati, a telo bolo potom umyté a odeté; keďže na bielizni a odeve nebolo nijakej známky krvi. Podľa stôp a rýh v okolí miesta kde ležalo telo bolo vidno, že povoz alebo brička s dvojzáprahom zišla z cesty k tomu miestu a odtiaľ bolo telo odnesené pešo až k blatu. Podozrenie bolo rodičmi aj ostatnými ľuďmi vyrieknuté na židov, inú príčinu mučeníckej smrti nevinného dieťaťa nikto nenašiel. Medzitým vyšlo najavo, že vojačka Marja Terentjeva ešte predtým, než bolo telo nájdené, vyveštila a oznámila matke, že jej syn je vraj ešte nažive, sedí v pivnici u židov Berlinových a v noci bude umučený; to isté predpovedala aj 12 ročná dievčina Anna Jeremejevová, chorá, ktorá padala do tranzu a v národe bola známa tým, že predpovedá. U Berlinových bola v dome vykonaná prehliadka, no nič podozrivé sa nenašlo; pán domu oznámil, že v dome nemá pivnicu; ale našli sa až dve, hoci tento nález ničomu neposlúžil; prehliadku vykonávali kvartálny dozorca s konšelom, ktorý po prvé bol žid, a po druhé blízkym príbuzným Berlinových, u ktorého v dome bol chlapec schovaný počas prehliadky. Šmerka Berlin bol kupcom, človekom pomerne zámožným, medzi židmi bol váženým človekom a žil dobre; jeho svokra Mirka bola tiež pokladaná za bohatú a ich dom tvoril veľkú, zámožnú rodinu. Berlinovci dokonca vlastnili obývanú usadlosť Krasnoe a nevoľníkov, kúpených na meno újezdného [čosi ako „okresného“*] pokladníka Sušku. Najbližšími príbuznými Berlínovcov boli Aronsonovci a Cetlinovci a po nich ešte mnoho ďalších rodín vo Veliži, Vitebsku a ďalších susedných mestách. Sedem žien vypovedalo pod prísahou, že ráno v ten deň, keď bolo nájdené telo, videli židovskú bričku s dvojzáprahom, uháňajúcu ozlomkrky po tej ceste kde sa našlo telo a vracajúcu sa zakrátko naspäť do mesta; jedna svedkyňa pritom súhlasne potvrdila že v bričke sedel Joseľ, Berlinov sluha, s iným židom. Berlinovci, ich sluha a kočiš tvrdili, že nikam nejazdil a že dokonca ani nemajú kovanú bričku; a vyšlo najavo, že Joseľ prichádzal k Berlinovi sám presne v tom čase na kovanej bričke, ktorá u Berlína aj stála vo dvore. No dvaja konšeli, židia, vrátane samotného Cetlina, v snahe odviesť podozrenie, vtrhli s veľkou tlupou židov na dvor, kde zaparkoval prichádzajúci kňaz, začali merať šírku rozchodu kolies a tvrdiť, že to on prešiel chlapca, zatiaľ čo Orlik a ďalší židia začali šíriť chýry, že v skutočnosti chlapca niekto zrazil, alebo náhodne zastrelil brokmi z pušky, z čoho mal ranky po celom tele, po čom ho odhodil, aby tak naviedol podozrenie na židov. Vyšetrovatelia viac neodhalili, neobrátili pozornosť na nezvyčajne vážnu okolnosť; na predbežné vyhlásenie dvoch žien, Terentjevovej a Jeremejevovej, že chlapca držia u židov a dokonca konkrétne u Berlinových a že on čoskoro zahynie. Jedna z nich (Terentjevová) bola v samotnej Veliži, a druhá (Jeremejevová) v Sentjurach, čo je dvanásť vierst (cca 12,8km) od mesta. Táto tajomná predpoveď mala nevyhnutne poskytnúť kľúč celému šetreniu, pretože ona zjavne a nespochybniteľne dokazovala spojitosť oboch menovaných osôb k samotnej udalosti. Prípad bol odovzdaný veližskému (okresnému) súdu, ktorý 16. Júna 1824 rozhodol: „pre nedostatok dôkazov zbaviť židov obvinenia vo vražde chlapca; avšak Hannu Cetlinovú a Joseľa ponechať v podozrení, a Šmerku Berlina s kumpánmi obviniť zo šírenia falošných chýrov o smrti chlapca, ktorý bol, pravdepodobne, zahubený židmi!“ Hlavný súd 22. novembra s týmto uznesením súhlasil, s dodatkom, že predsa len, nakoľko dieťa bolo usmrtené očividne úmyselne, treba sa snažiť vypátrať vinníkov. Gubernátor schválil rozhodnutie, a prípad bol ukončený». V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti je internetová verzia tejto knihy V.I.Dalja uvedená v Informačnej báze VP ZSSR, šírenej na kompakt diskoch. V priečinku „Ostatní autori“ zároveň „porovnajte“ s internetovou verziou knihy dvoch rabínov z USA (Dennis Prager a Josif Teluškin) „Osem otázok o judaizme pre inteligentného skeptika“. Tiež analýza histórie smutne presláveného «prípadu Beilisa» v roku 1911 (o rituálnej vražde predstaviteľmi kyjevskej židovskej obce Andrjušu Juščinského, v ktorom porota súdu uznala nedôkaznosť obvinení, vznesených proti Beilisovi osobne) vyvoláva viac otázok než dáva odpovedí.

A rovnako ani lživý historický mýtus, šírený V.Rezunom-Suvorovom („Ľadoborec“, „Deň «M»“ a ďalšie), nemožno vyvrátiť z faktologickej pozície (v ZSSR i v dnešnom Rusku kultového) historického mýtu o akoby nečakanom útoku fašistického Nemecka, pretože v základe každého z mýtov leží rozdielna faktologická báza.

Akú úlohu rieši film o potápačoch „72 metrov“, ktorý mal premiéru 12. februára 2004 v Rusku, natočený Vladimírom Ivanovičom Chotinenko? — Vzletným rozprávaním v umeleckých záberoch, na princípe analógie, presvedčiť čo možno najviac ľudí o tom, že ak bol predsa len prvotnou príčinou skazy „Kursk-a“ vonkajší výbuch, a nie vnútorný (ako to zreferovala Generálna prokuratúra), tak to nebol výbuch torpéda, ktoré po „Kursk-u“ vypustila jedna z ponoriek NATO (tajne vykonávajúca rozviedku v oblasti cvičenia), ale mína z čias Veľkej Vlasteneckej vojny. Asociácie, spájajúce filmové zábery so skazou reálneho „Kursk-a“ sa vytvárajú skrze podobnosť (u filmu aj reálnej tragédie) minimálne dvoch okolností: po prvé, obe ponorky sa potápajú v priebehu cvičenia; po druhé, obe majú úlohu zasiahnuť torpédami veliteľskú loď fiktívneho nepriateľa, idúcu v zložení „orderu“ (t.j. v bojovej alebo pochodovej zostave lodí); po tretie, na palube je prítomný civilný špecialista. Na základe takéhoto súboru podobností (akoby náhodných) s reálnou záhubou „Kursk-a“ sa vytvára aj asociácia s vymyslenou príčinou záhuby ponorky z filmu: výbuch vynárajúcej sa míny z čias Veľkej Vlasteneckej vojny. Ohľadom neadekvátnosti oficiálnej verzie záhuby „Kursk-a“ pozri (v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti) prácu „Ruská spoločnosť a záhuba AP „Kursk“ 12. augusta 2000“. Takto sa V.I.Chotinenko pošpinil už druhý raz. V minulosti bol tvorcom „Moslima“. Tento film je nedobrý v tom, že neukazuje svetonázorové príčiny nezlučiteľnosti biblickej a koránickej kultúry, hoci to ukázať mal, čo by napomohlo skoršiemu ukončeniu mnohých dodnes horiacich a tlejúcich konfliktov na základe rozporov medzi biblickou a koránickou vieroukou. Ak máme hovoriť o tom, aké skutočne aktuálne problémy v živote našej spoločnosti by mohol objasniť, no neobjasnil spomínaný film „72 metrov“ s jednou jedinou zmenou v scenári, tak dejiny poznajú dve najčastejšie príčiny, kvôli ktorým sa v mierových časoch ocitajú ponorky na dne mora so zatopenými kajutami: ● Prvá – v ich projektoch sú dopustené konštrukčné chyby, lodenice a dodávateľské závody lodných zariadení dopúšťajú nepodarky pri stavbe a opravách ponoriek. Niekto bol pri práci na brehu nesvedomitý, a posádka lode platí za ich nesvedomitosť desiatkami životov. Vinníci sa potom vo väčšine prípadov ťažko hľadajú: Kto sú tí darebáci, čo pri stavbe „Kursk-a“ neodstránili záslepku zo snímača tlaku v kajute? Následkom ich nesvedomitosti, potom čo bola kajuta zatopená, sa nespustil systém automatického vypustenia signalizačnej havarijnej bóje, a tá tak zostala na svojom mieste v hornej palube. K momentu vyšetrovania boli príslušné archívy montážneho závodu už zničené, a samotní darebáci-fušeri svoju vinu nepriznali. ● Druhá — chyby posádky alebo zlá organizácia služby na samotnej lodi, prípadne na inej lodi ktorá ju poškodila. Ale keďže úloha, za riešenie ktorej V.I.Chotinenkovi zaplatili, spočívala v tom, aby nebol objasnený problém skutočne spoločenského významu a tiež slúžila na pokrytie lži, tak za účelom toho, aby sa ponorka vo filme ocitla na dne, a posádka začala bojovať o prežitie, prejavujúc pri tom hrdinstvo a najlepšie ľudské vlastnosti, bolo si treba vycucať z palca stratenú mínu z obdobia Veľkej Vlasteneckej vojny. Podľa nášho názoru: film „K-19“ natočený Američanmi o hrdinskom čine jej posádky, ktorá zaplatila svojim životom za konštrukčné chyby a defekty, je oveľa čestnejší a patriotickejší vo vzťahu k Rusku, než za obrazom skrytá podlosť autorov filmu „72 metrov“.

«HISTORICKÝ PROCES. Vo vedeckom jazyku sa slovo história používa v dvojakom zmysle: 1) ako posun v čase, teda proces, a 2) ako poznatky o procese. Preto všetko, čo sa realizuje v čase, má svoju históriu. Predmetom histórie (ako samostatnej vedy, špeciálnej oblasti vedeckých poznatkov) je historický proces, t.j. priebeh, podmienky, úspechy v ľudskom spolužití, alebo život ľudstva v jeho rozvoji a výsledkoch. Ľudské spolužitie je rovnakým faktom existencie Vesmíru, ako aj život okolitej prírody, a vedecké skúmanie tohto faktu je rovnakou neodstrániteľnou potrebou nášho umu, ako aj skúmanie života tejto prírody. Ľudské spolužitie sa prejavuje v rozmanitých ľudských spolkoch, ktoré môžu byť pomenované aj ako historické telá, pretože vznikajú, rastú a množia sa, menia (vyvíjajú), a nakoniec rozpadávajú, — inými slovami, rodia sa, žijú a umierajú, podobne ako organické telá v prírode. Vznik, rast a zmena týchto spolkov, so všetkými okolnosťami a následkami ich života, je vlastne tým, čo nazývame historickým procesom» (V.O.Ključevskij „Kurz Ruskej histórie“, lekcia prvá, citované podľa vydania na kompaktnom disku „MCF“, IDDK Moskva).

Reč je len o určitej časti, pretože zdôvodnenie hodnovernosti mnohých faktov, ktoré môžu byť zaradené do historického rozprávania, si vyžaduje iné — nerozprávačské — prostriedky: archeologické a archívne nálezy, cielené expertízy textov a artefaktov (na báze výdobytkov chémie, fyziky, lingvistiky, porovnávacej analýzy s analógmi a pod.).

Vzorkami takýchto «učebníc histórie», vybudovaných na klebetách a vlastných výmysloch vo forme umeleckej literatúry, sú epopeje „Deti Arbata“ (A.Rybakov) a „Moskovská sága“ (V.Aksjonov: spisovateľka Jevgenija Semjonovna Ginsburg, jeho matka), film „Turecký gambit“.

Toto je práve ten prípad, kde odvolávanie sa na možnosť farebného vyobrazenia na báze «RGB» neprejdú. «RGB» — anglojazyčná skratka používaná v technike, označuje základné farby ktorých zmiešanie a položenie na čierno-biely záber vytvára farebné vyobrazenie vo farebnej fotografii, polygrafii a televízii: R-red, červená; G-green, zelená; B-blue, modrá.

Surrealizmus – jednou vetou: „kreslenie abstraktných preludov a fantázií“. Jedným z predstaviteľov tohto smeru bol aj Salvador Dali. No v kapitole je reč o kresbe, ako analógii „kreslenia“ reálneho (nie fiktívneho) historického procesu. Preto autor píše o maliaroch, ktorý maľujú realitu, nie preludy. – pozn. prekl.

Hoci i fotografické umenie má svoje záludnosti: nie každý, kto drží v rukách fotoaparát, dokáže zaujať to správne miesto pre záber; naviesť objektív presne kam treba a ako treba; stlačiť spúšť v ten správny okamih, ktorý zmení fotografovanie z mechanického remesla na vysoké umenie. Avšak táto téma nemá žiadnu súvislosť k nami skúmanej analógií.

Kto si sám všimol, na fotografiách a televíznych videozáberoch poškodených fragmentov v nosovej časti AP „Kursk“, nasnímaných v plávajúcom doku v Rosljakove, že časť zachovaných fragmentov trupovej konštrukcie bola ohnutá smerom dovnútra? Kto si to dokázal všimnúť a urobiť príslušný záver, že — toto sú zachované stopy vonkajšieho výbuchu, ktorý následne zapríčinil vnútorný výbuch, ktorý definitívne rozbil loď? Kto samostatne ďalej premýšľal nad tým, že pokus oddeliť fragmenty nosovej časti pred vytiahnutím ponorky mala za cieľ skryť fakt potopenia ponorky v dôsledku jej zásahu bojovou zbraňou? A čia to bola zbraň, ak loďstvo Ruska v čase záhuby „Kurska“ žiadne protilodné zbrane nepoužívalo?

V.O.Ključevskij používal rovnaký (zriedkavejší) termín pre slovo minulosť („prošedšeje“) ako A.I.Gercen, takto V.O.Ključevskij dopĺňa vyššie uvedený výrok A.I.Gercena. – dopl. prekl.

Spomenutej otázke o vyčlenení nadčasovej historickej osnovy, «smetia» a «stavebného lešenia» sa budeme ešte venovať v ďalších kapitolách aktuálnej knihy.

V predchádzajúcej kapitole bola vysvetlená koncepcia dejín, ktorej cieľom bolo očierňovanie alebo prikrášľovanie historického procesu. Obe mali svoje poslanie, pričom sami boli súčasťou objemnejšieho, nadradeného procesu/koncepcie. Procesom hierarchicky nadradeným ľudstvu je globalizácia, nemožno ju zastaviť ani zničiť, no možno ju riadiť, a aj preto môže mať rôzne formy. Cieľom tejto kapitoly bude pohľadať kategórie, ktorými možno opísať historický proces tak, aby popisoval proces globalizácie v jej existujúcich formách/koncepciách jak cudzej, tak vlastnej. Čiže pôjde o pohľad na históriu z vyššej perspektívy, než doteraz známe koncepcie opisu historického procesu, ako bolo napr. očierňovanie alebo prikrášľovanie, ktoré sú pritom len sami súčasťou jednej z koncepcií procesu globalizácie. - pozn. prekl.

Bezmenný/anonymný/neosobný/rôznorodý – navonok pôsobiaci ako jeden celistvý subjekt, no v skutočnosti obsahujúci množstvo nerovnako zmýšľajúcich menších subjektov/skupín až jedincov s rôznymi funkciami a poslaním. Podobne ako ľudské telo je navonok samostatným subjektom, no skladá sa z rôznych vlastných aj cudzorodých prvkov (od telesných orgánov, cez množiny špeciálne fungujúcich buniek až po kolónie baktérií a vírusov). – pozn. prekl.

Podľa definície V.G.Belinského: «dav/tlupa — je skupina ľudí žijúca podľa tradícií a uvažujúca podľa autorít... [žijem ako ostatní a na myslenie používam rozum iných, „múdrejších“ odo mňa] Takýchto ľudí v Nemecku nazývajú filistrami [obmedzencami, malomeštiakmi], a kým sa v ruskom jazyku nenájde pre nich úctivejší výraz, budeme ich nazývať takto» (V.V.Odincov, “Lingvistické paradoxy”, Moskva, «Osveta», r.1988, str. 33). Ak by sme mali «filistra» nazvať rusky, bol by to tlupár. Jeho základná vlastnosť je neochota a neschopnosť samostatne myslieť a vytvárať si názor, zodpovedajúci reálnemu stavu vecí a smeru prúdu udalostí. Takzvaná „elita“ je tiež davom/tlupou, o nič viac informovanejšou v niektorých veciach, než obyčajní ľudia. V davo-„elitárnej“ spoločnosti sčasti nie sú davom len — znachari, ktorí vedia samostatne myslieť a vštepovať „tak alebo onak“ svoj názor do psychiky okolia, priamo – pod ilúziou ich vlastného názoru, alebo nepriamo – prostredníctvom názoru „dokonalých“ autorít, ktorých sami vyškolili, aby ich autoritný názor bol prijatý davom. Preto v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti sa takáto spoločnosť, ktorú tvoria dva typy davov a tie sú riadené „znacharmi“, nazýva davo-„elitárna“. V danom prípade termín «dav-národ» nemá takýto špecifický význam, a opisuje iba historicky sformované spoločenstvo ľudí, na pozadí ktorého a vo vzájomnej súčinnosti s ktorým konajú takzvané «historické osobnosti».

A pre tých, čo si myslia, že to tak nie je: «V závislosti od hypotetickej možnosti odhalenia tohto faktoru...»

«SLOBODOMURÁRSTVO (z franc. franc maçon — slobodný murár) alebo MASONSTVO (z angl. masonry-murárstvo) — religiózno-etické hnutie, vzniklo začiatkom 18.storočia v Anglicku, rozšírilo sa (najmä v buržoáznych a šľachtických kruhoch) v mnohých krajinách, vrátane Ruska. Názov, organizáciu (združovanie v lóži) a tradície prevzali Slobodomurári od stredovekých cechov (bratstiev) stavbárov-kamenárov, čiastočne od stredovekých rytierskych a mystických rádov. Slobodomurári sa usilovali založiť tajnú celosvetovú organizáciu s utopickým cieľom pokojného zjednotenia ľudstva v religióznom bratskom zväze (tučným písmom – je nami zvýraznená časť citátu). Najväčšiu rolu hralo v 18. — zač. 19. storočia. So slobodomurármi boli spojené jak reakčné, tak aj progresívne spoločenské hnutia» (“Sovietsky encyklopedický slovník“, vyd. r.1986). Čo sa týka nami hrubo zvýraznenej vety v citácii [o čom takmer rovnakými slovami píše aj „Veľká sovietska encyklopédia“ (3.vydanie, 15.zväzok, str. 447)], tak tu „Sovietsky encyklopedický slovník“ v podstate priamo a nedvojzmyselne hovorí: činnosť slobodomurárstva spočíva v realizácii tajného celosvetového sprisahania. Do akej miery je cieľ zjednotiť ľudstvo utopický? — každý človek to ohodnotí individuálne v závislosti od toho, aké sú jeho predstavy o riadení a akými riadiacimi zručnosťami on sám disponuje; a tiež podľa svojich možností: 1. Pochopiť to, čo prebieha pred jeho očami, a tiež to čo už pozná z kroník o minulých udalostiach. 2. Účelovo narábať (v miere svojho chápania) silou svojej vôle na základe slobody morálnej voľby. Autori všetkých nám známych učebníc histórie, disponujú takými predstavami o riadení, že tému slobodomurárstva do rozprávania nevkladajú; a ak sa táto téma objaví v literárnych dielach ktoré sa v školskom programe učia — (napríklad, v románe L.N.Tolstého „Vojna a mier“ sa gróf Piérre Bezuchov stane slobodomurárom; tu treba „vyjasniť“ aj to, že MIR, azbukou „мiр“ v ruštine znamená spoločnosť/svet, a MIER, azbukou „мир“ – mier; nerozlišovanie v písaní týchto dvoch zmyslom odlišných slov [dnes sa v RJ mier aj spoločnosť/svet vyslovuje rovnako] je len ďalším príkladom škodlivosti dnešnej šušlavo-nezmyselnej „ortografie“/pravopisu), — tak charakterizujú slobodomurárstvo a jeho činnosť v rovnakom zmysle, ako aj autori uvedeného úryvku v „Sovietskom encyklopedickom slovníku“: vraj títo romantici-idealisti, ktorí sa nudia a majú veľa peňazí, len vymýšľajú od ničnerobenia, hoc nemajú vplyv na nič seriózne v živote spoločnosti a politike; a ak predsa len na niečo áno, keďže sú — idealistami-romantikmi — tak ich vplyv je pozitívny. O tom, že idealisti sú ozaj romantici, a nie praktici, verní ideálom; a že „romantici“ často nevládnu žiadnou zručnosťou, umožňujúcou im preniesť svoj dobrý úmysel do života, o tomto všetkom musia tí, čo čítajú takéto nezmysly o pozitívnom vplyve idealistov-romantikov na priebeh historického procesu popremýšľať sami, nie sa len dôverčivo spoliehať na články, podobné úryvku zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“.

Tým, ktorí z rôznych príčin nie sú schopní priznať existenciu Boha (Tvorcu a Všedržiteľa) a existenciu satana, môžeme len povedať, že jazyky národov nezvyknú udržiavať prázdne pojmy po tisíce liet, hypotetické „zhluky slabík“, ktoré nemajú žiaden význam. Preto pri čítaní tejto práce môžu pod „Kráľovstvom Najvyššieho Boha Vládcu“ chápať — hierarchicky usporiadaný súhrn javov v prírode a spoločnosti, disponujúci prinajmenej schopnosťou podpory udržateľnosti vývojových procesov bez vzájomného ničenia rovnako kvalitných systémov v rámci jednej hierarchickej úrovne. A pod hierarchiou satana — len ďalší hierarchicky usporiadaný súbor javov v prírode a spoločnosti, disponujúci alternatívnou schopnosťou antagonizmu úplne všetkého a dopĺňajúci prvú hierArchiu javov do plnosti svetonázoru ateistu.

Pretože tieň pravouhlého tvaru môže vrhať aj pomerne ploský objekt pravouhlého tvaru; aj valec, ktorý má v podstave zaoblené kontúry; aj pyramída s pravouhlou podstavou; aj hranol, majúci v podstave mnohouholník.

Otázka pomenovania každej z popisných kategórií tiež nie je zbytočná. Ak v rozprávaní o nejakej historickej udalosti narazíte na čosi takéto: «Žil raz takýto jednotlivec a slúžilo mu 2000 otrokov...», — to je jedna história; a ak sa o tej istej udalosti hovorí toto: «Žil raz takýto jednotlivec a pracovalo u neho 2000 humanoidných biorobotov...», — to je už kvalitatívne iná história, z ktorej zmizol fašizmus a otrokárstvo, v dôsledku čoho sa takáto spoločnosť môže prezentovať ako krásne počestná, ukážkovo humánna a nanajvýš demokratická.

T.j. majúce rôzne vrstvy, úrovne, priority. Ako napr. v matematike: pozície jednotlivých číslic vo viaccifernom čísle desiatkovej sústavy majú rôznu prioritu, rôzne úrovne dôležitosti. Matematické operátory majú tiež rôzne úrovne priorít. Každá nová dimenzia v geometrií otvára novú úroveň priestoru, a pri pokuse opisovať viacrozmernejší objekt v kategóriách menej rozmernejšieho objektu, mnohé ostáva skryté a opísaný je len fragment. Premietanie 3D obrazu na 2D rovinu očného pozadia (žltú škvrnu), je tiež redukciou reality, a viac z 3D priestoru ostáva pre nás skryté, než vidíme. Podobne aj historický proces je mnohoúrovňový a štruktúrovaný. Kategórie odhaľujú rozmernosť/dimenzie reality, predtým nepozorované. No vzhľadom na úrovne štruktúr (napr. lokálne, globálne) majú tie isté kategórie aj rôznu váhu. – pozn. prekl.

V pozičných číselných sústavách, sa hodnota čísla vyjadruje nie len samotnými číslicami, ale aj pozíciou každej číslice v sekvencií čísel. História si ale pamätá aj používanie iných číselných sústav, ktoré možno nazvať «naturálnymi», pretože tieto v zástupe čísel nevykazujú žiadnu periodicitu, ako to je v dvojkovej, desiatkovej a iných pozičných sústavách, ktoré používali a používajú ľudia v rôznych časoch a na rôzne ciele. V pozičných sústavách je možná násobilka, a delenie sa tiež vykonáva ľahko a jednoducho; ľahko a jednoducho sa vykonáva porovnanie veľkosti ľubovoľných čísel a zlomkov. V «priamych», «neusporiadaných» číselných sústavách, ku ktorým patria aj «rímske číslice/písmená» žiadna periodická tabuľka násobenia (násobilka) nie je (tabuľka násobenia sa stáva nekonečnou, podobnou číselnému zoznamu), následkom čoho zvyčajná operácia násobenia sa nutne mení na mnohonásobné sčítanie; delenie ako také neexistuje, prípadne je veľmi problematické, keďže zlomky sú len typu IV/X, XII/V; porovnávanie jednoduchých zlomkov — na osnove ich prevedenia na spoločný menovateľ. V krátkosti: to nie je aritmetika, ale mučenie.

«Prítomnosť je následkom minulosti, a preto neustále obracaj svoj pohľad vzad, čím sa uchrániš od významných chýb», — K.Prutkov. Aj budúcnosť je následkom minulosti a prítomnosti, no prítomnosť, — prítomná chvíľa, — je jediným okamihom v ktorom možno urobiť niečo také, čo k ľubovoľnej minulosti doplní voľačo, čo privedie k životu želanú budúcnosť. Ak v prítomnosti nerobíme nič, riskujeme, že sa ocitneme v takej budúcnosti, ktorá sa k nám valí «sama», buď automaticky alebo na podnet (nami neželanej) cudzej vôle.

V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti je Dostatočne všeobecná teória riadenia prezentovaná v knihách: „Voda mŕtva“ a „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ (Osnovné materiály učebného kurzu „procesy riadenia“ — fakulty aplikovanej matematiky Petrohradskej štátnej univerzity (1997 - 2003)). Prednášanie tohto kurzu začalo v r. 1997 na Petrohradskej univerzite z iniciatívy čestného člena Akadémie Vied ZSSR V.I.Zubova (1930-2000).

Treba tiež vedieť, že slová tohto aforizmu znamenajú: riadiť možno iba to, čo je riadiť objektívne možné.

V zmysle určitosti jeho územia, obyvateľstva, štátnych inštitútov.

Trochu zabiehajúc dopredu, rovno vyjasníme, že globálna politika vo svojej podstate nie je rozdávaním priamych pokynov hlavám štátov, tak ako hlavy štátov dávajú svoje príkazy hlavám regionálnych administrácií, ale prevažne je nenúteným riadením spektra dlhodobých tendencií, ktoré sa nakoniec aj sami realizujú (v automatickom režime), čo v mnohých prípadoch vylučuje zhodu aktuálnej politiky s už sformovanými tendenciami. Pri formovaní globálnej politiky, samozrejme, možno Zem prirovnať k „Veľkej Šachovnici“, ako to urobil Z.Brzezinski v rovnomennej knihe („Veľká šachovnica. Nadvláda Ameriky a jej geostrategické imperatívy“. — M.: Medzinárodné vzťahy. 1998. Originálny názov: Brzezinski Z. «The Grand Chessboard. American Primacy and Its Geostrategic Imperatives». Basic Books.), avšak na túto „šachovnicu“ bude treba umiestniť všetky krajiny, vrátane svojej vlastnej.

Ako to môže prebiehať v praxi, si možno prečítať bez vysokej politologickej grafománie v románe poľského spisovateľa Boleslawa Prusa „Faraón“ (vyšiel v roku 1895), v Rusku opakovane vydávaný po r.1991 (v materiáloch KSB je naň recenzia — súbor 960828rc-О_романе_Болеслава_Пруса-Фараон.doc v informačnej báze VP ZSSR).

«Zákon a proroci» v dobe Krista bolo tým, čo je dnes známe pod názvom „Starý zákon“.

Podľa slov M.E.Saltykova-Ščedrina, «bežný človiečik sa nebojí ani vnútornej politiky, jednoducho preto, lebo jej nerozumie. Nech ho budeš ako presviedčať, stále si bude myslieť, že to nebola „vnútorná politika“, ale božie dopustenie ako mor, hlad, záplavy. Rozdiel je len v tom, že tentoraz je stelesnením tohto dopustenia pompadúr (administrátor-úradník — naše spresnenie v citáte). Je teda potrebné aby rozumel (bežný človek — naše spresnenie v citáte) čo znamená vnútorná politika? — v tomto prípade môžu byť názory rozdielne; no ja sám za seba poviem priamo: dajte si pozor, páni! Pretože až bežný človiečik pochopí čo znamená vnútorná politika, — ni-ni, c’est fini! (je koniec)» — “Pompadúry a pompadúrky“. No a to isté možno povedať dnes aj o chápaní ľuďmi globálnej politiky. M.E.Saltykov-Ščedrin odhalil tiež hanebnú podstatu biblickej doktríny. Opísal ju v „Rozprávke o snaživom nadriadenom“, ktorý si v snahe definitívne vypiecť s ľuďmi a ožobráčiť Vlasť, prizval židov ako poradcov. Keď mu títo predložili svoj koncept, tak snaživý nadriadený vyjadril ochotu ho vyplniť. Túto rozprávku vylúčili z väčšiny sovietskych vydaní, pretože v nej sa v podstate opisuje tá istá doktrína, ako aj v Biblii, ako aj v „Protokoloch sionských mudrcov“, i keď M.E.Saltykov-Ščedrin nemal možnosť si Protokoly prečítať, lebo zomrel skorej, než sa objavili. Okrem toho, keďže M.E.Saltykov-Ščedrin nebol spútaný slobodomurárskou rádovou disciplínou, a s leptavým sarkazmom pristupoval aj k tomuto božiemu dopusteniu, ako aj k národným samoľúbym „elitám“ s ich úradníkmi a prisluhovačmi, tak si ústami snaživého nadriadeného v rozprávke — akoby náhodou — mýli a zamieňa slová «jevrejci (židia)» a «lotri» počas celého rozprávania, pretože nevidí medzi nimi rozdiel. „Rozprávku o snaživom nadriadenom“ sme zaradili do Prílohy 1.

Druhým aspektom «antisemitizmu» sú obvinenia (v spoločnosti zachvátenej pseudohumanizmom) židmi a prožidovsky naladených subjektov z «antisemitizmu» tých, ktorí sú nežiaduci pre samotných židov. Táto skutočnosť dala základ pre vznik definície termínu «antisemita»: “Antisemita — to nie je ten, kto nemá rád židov, ale ten, koho nenávidia samotní židia”.

Ako rozpráva Starý Zákon, obrezanie sa vykonávalo kamennými nožmi. Exodus, kap. 4: «25. Vtedy Sefora vzala kamenný nôž, obrezala predkožku svojho syna a hodiac ju k jeho nohám povedala: si mi ženíchom krvi».

Rovnako aj krstenie Rusi v r. 988 bolo svetonázorovým víťazstvom agresorov nad Rusj-ou, a hierarchia s rehoľníctvom „ruskej“ „pravoslávnej“ Cirkvi sa stala duchovnou políciou, založenou kolonizátormi na základe kádrovej bázy domorodcov, s výnimkou tých čo ostali verní pôvodnej viere „jazyčestvu“ (no oni mali svoje vlastné problémy, ktoré im neumožnili zvíťaziť na agresormi v r. 988, ani sa oslobodiť spod ich moci dodnes). V tejto úlohe policajtov, slúžiacich okupantom, zotrváva RPC doteraz.

A zároveň by vysvetlil: Prečo hitlerizmus, usilujúci sa v globálnej politike o rovnaké ciele, ktorý si za «rasu pánov» zvolil Nemcov, je zlom, zatiaľ čo Biblia, ktorej páni si zvolili za «rasu pánov» židov, je dobrom? Nie sú to dvojité morálne štandardy?

O dejinách Ruska v biblickej globálnej politike konca 19. a začiatku 20.storočia, vrátane otázky vzniku japonsko-ruskej vojny a prvej svetovej vojny (ako prostriedkov na podkopanie a zvrhnutie historicky sa rozvíjajúcej svojbytnej štátnosti), nájdete viac v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v knihe „Rozhermetizácia“ (kapitola 1 a 5, paragraf 8).

O organizácii 2. sv. vojny pozrite už spomínanú knihu: A.B.Martirosjan „Sprisahanie maršalov. Britská rozviedka proti ZSSR“ (Moskva, «Veče», r. 2003).

Napríklad, vyššie spomínaní G.Semšova a “zaslúžilý učiteľ” E.Jamburg patria do tejto kategórie zlých historikov a mizerných učiteľov.

Moskovská Štátna Univerzita – pozn. prekl.

Oveľa podrobnejšie je to rozobraté v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v knihe VP ZSSR „Prozreteľnosť nie je «algebra»“, špeciálne zasvätenú materiálom A.T.Fomenko a G.V.Nosovského. Ničmenej aj tu treba čosi dodať. Historické obdobie v dejinách Ruska od zavládnutia dynastie Romanovcov až do dnešnej doby je po faktologickej stránke opísané historickou vedou prevažne hodnoverne (t.j. väčšina oznamovaných faktov sa v daný čas skutočne stala), hoci vyhodnotenie týchto faktov a interpretácia cieľov politiky môže byť historikmi prekrútená na nepoznanie, podľa vôle klientov. No dejiny Ruska ktoré tomuto času predchádzali sú v podstate neznáme aj po faktologickej stránke, nakoľko originálne kroniky, písané svedkami udalostí, sú pre vedu nedostupné (zničené alebo stratené) a ich takzvané «odpisy» — chronologicky oneskorené „kópie“ — podliehali cenzúre a cielenému prekrucovaniu — „redigovaniu“ — kvôli tomu, aby zodpovedali záujmov objednávateľov historického mýtu. A kurzy histórie „epochy pred Petrom I.“ sa začali tvoriť, až po uplynutí storočia po jej zavŕšení, na osnove pseudokroník-odpisov, nezodpovedajúcich reálnym dejinám. A tento proces falzifikácie ruskej histórie „epochy pred Petrom I.“ prebiehal pri nesporne mafiózne organizovanej nadvláde slobodomurárstva a cudzincov v domácej historickej vede, počnúc od samotného začiatku fungovania Akadémie vied pri Petrovi I.

«Práca urobila z opice človeka» — to je jeden z aforizmov obdobia, keď v spoločnosti vládol materialistický ateizmus, smerujúci k práci F.Engelsa „Úloha práce v procese premeny opice na človeka“ (r. 1876), ktorá pre zmenu, mala vo svojej osnove idey Ch. Darwina o evolučnom pôvode biologických druhov, opísaných v jeho knihe „Pôvod druhov, cestou prirodzeného výberu“.

Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://anomalia.narod.ru/text/831.htm

Viac na tému, pozri knihy: G.Hancock „Stopy Bohov. Hľadanie počiatkov starobylých civilizácií“ (Moskva, «Veče», r.1997); Erich von Däniken “Spomienky na budúcnosť” (Moskva, «EKSMO», r.2004).

Určenie dĺžky, rozlíšenie dĺžok jednotlivých geografických bodov je založené na meraní súradníc nebeských svetiel (na to sa pri navigácii používa sextant) a porovnaní miestneho času s časom na nultom poludníku (na to je potrebný presný chronometer). Takže, čím väčšia je nepresnosť chronometru počas plavby, tým väčšia je chyba pri určovaní geografickej dĺžky.

Dnes používaný systém kartografických projekcií nie je možný bez dostatočne vyspelého matematického aparátu.

Predstavte si, čo dokáže roztrhnúť napoly «ako pijak» živého mamuta.

Podrobnejšie v knihe: G.Hancock „Stopy Bohov. Hľadanie počiatkov starobylých civilizácií“, str. 204.

Pozri Erich von Däniken „Doba kamenná bola iná“ (Moskva, «EKSMO», r.2003).

Jedna z kultúr dokolumbovskej Ameriky; bola zničená španielskymi conquistadormi (šp. „dobyvateľmi“) v 16.storočí.

Erich von Däniken “Deň, keď sa objavili bohovia” (Moskva, «EKSMO», r.2003).

Mimochodom, v optickom rozsahu je planéta Pluto astronomickým objektom hviezdnej magnitúdy len 15. Čo znamená, že je 15 ráz menej jasný, než najbledšie hviezdy, ktoré sú vidieť voľným okom na jasnej oblohe, pri absencii svetelných zdrojov v oblasti pozorovania.

Erich von Däniken “Spomienky na budúcnosť” (Moskva, «EKSMO», r.2004).

Medzi nich patria Erich von Däniken a bývalý scientológ Bernd von Wittenburg, autor knihy „Šach planéte Zem“ (Moskva, vyd. «Nová planéta», r.1997), ktorých knihy boli vydané v ruskom jazyku v desaťročí 1995 — 2005. Ešte v sovietskej minulosti sa tohto názoru pridržiaval vedec a spisovateľ-fantasta Alexander Petrovič Kazancev (1906 — 2002).

Naše predstavy o globálnej civilizácií, ktorá predchádzala našej dnešnej, sú uvedené v Prílohe 2.

Adekvátne tomu, v starých kultúrach súčasnej civilizácie stavba hrobiek a zásobenie ich všednými predmetmi, sluhami, zásobou potravín atď., je prejavom «noosférneho echa» — akousi «ozvenou» reálnych príprav vládnucej špičky minulej globálnej civilizácie k tomu, aby počas pobytu v bunkroch, zásobených všetkým nevyhnutným, v stave «anabiózy» prežila katastrofu a jej následky, a neskôr mohla začať žiť v novom svete nie od nuly. Druhou vecou je, že v dnešnej globálnej civilizácii bol tomuto «noosférnemu echu» priradený iný význam — starostlivosť o život mŕtvych v «záhrobnom svete».

Existuje aj iný názor, podľa ktorého bol «mongolsko-tatársky» vpád a jarmo — výmyslom historikov 17-teho a ďalších storočí. V skutočnosti vojsko veľkého kniežaťa potláčalo separatizmus údelných kniežat. No potom ako prebehla zmena dynastií a Rjurikovičov na tróne zamenili Romanovci, tak z vôle Romanovcov bol vymyslený «mongolsko-tatársky» vpád a jarmo.

Samozrejme zatiaľ len subjektívne. Pretože miera subjektivity je tu nepriamo úmerná miere vyspelosti mravných štandardov spoločnosti a miere poznatkov o objektívnom harmonickom fungovaní nielen ľudskej spoločnosti, ale aj systémov ktoré tvoria prostredie v ktorom ľudská spoločnosť žije (napr. závislosť ľudstva na biosfére a jej harmónií). V opačnom prípade sa spoločnosť nevyhne problémom v budúcnosti a bude môcť hovoriť nie o poznaní objektívneho Dobra a Zla, ale len o subjektívnom dobre a zle. Tieto otázky budú tiež predmetom ľudsko-spoločenskej náuky/vedy – pozn. prekl.

Minimálne tých, čo sa dokážu zriecť potreby momentálnej vypočítavosti, ktorá musí byť vždy uspokojená na princípe «po nás, nech príde aj potopa».

Z jeho knihy „Primitívna kultúra“ (Moskva, r.1989 — reedícia ruského vydania z r.1897 s vylúčením jednej kapitoly, posvätenej matematickým náhľadom v primitívnych spoločenstvách).

Hierarchicky nadradených. – pozn. prekl.

Profanácia — zneuctenie, hanobenie (niečoho cenného). – pozn. prekl.

Vedúci autorského kolektívu učebnice, akademik RAO (podľa všetkého sa za touto skratkou skrýva Ruská akadémia vzdelávania – bývalá Akadémia pedagogických vied), doktor pedagogických vied, profesor. Učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“, vytvorený pod jeho vedením, má presne ten istý grif «Odporúčané Ministerstvom vzdelávania Ruskej Federácie», ktorý bol v r. 2003 odňatý z učebnice I.I.Doluckého „Vlastenecká história. 20. storočie“ pre 10 — 11 triedu, čo vyvolalo protesty liberálnej „spoločnosti“, ale v podstate šlo o odôvodnené, hoci trochu oneskorené rozhodnutie.

Dielo J.V.Stalina „Marxizmus a otázky jazykovedy“ (v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, šírených na kompakt diskoch je zaradené v časti „Iných autorov“) nie je o lingvistike ani marxizme, ale o tom, že veda v ZSSR je organizovaná na mafiózno-korporatívnych princípoch, čo je neprípustné, lebo to nevedie k ničomu dobrému a napomáha to len zakonzervovaniu chýb a omylov. Avšak práve takto je organizovaná veda aj v dnešnom Rusku, a tiež vo všetkých ostatných popredných (z vedecko-technického hľadiska) štátoch sveta... Preto s organizáciou vedy a politiky na klanovo-mafióznych princípoch je už čas skoncovať, kým oni neskoncujú s dnešnou civilizáciou.

Žiarivým príkladom tomu sú akademik-fyzik A.D.Sacharov a akademik-matematik I.R.Šafarevič (autor knihy „Rusofóbia“, ktorá svojho času vyvolala značný šum). Negramotnosť ostatných autorít prírodovedy a technických vedných odborov v oblasti ľudsko-spoločenskej vedy zostala pre verejnosť neprejavenou, pretože väčšina z nich, neprenikajúcich do problematiky ľudsko-spoločenskej vedy, nevystupovala so svojimi názormi verejne, zostávajúc pritom v medziach tradičnej „elitárnej“ sociológie, v mnohom (a tom najpodstatnejšom) neadekvátnej životu.

Ak nik iný, tak určite „hviezdy“ fyziky, obzvlášť teoretickej, musia vedieť, že školské a vysokoškolské učebnice fyziky počas celého 20.storočia zamlčovali fakt, že v r. 1866 J.C.Maxwell skúmal teplotnú rovnováhu vertikálneho stĺpu plynu v gravitačnom poli v ustálenom stave. Prišiel k záveru, že aby nevznikal rozpor s druhým termodynamickým zákonom je potrebné, aby teplota rôznych plynov v ustálenom stave v gravitačnom poli nebola závislá od výšky. Čiže vertikálny teplotný gradient (zmena teploty s výškou) akejkoľvek látky musí byť v gravitačnom poli v ustálenom stave rovný nule, inač bude porušený druhý termodynamický zákon. V rokoch 1897 až 1914 sa K.E.Ciolkovskij tiež zaoberal skúmaním plynu v ustálenom stave v gravitačnom poli. Pričom vedecky preukázal, že gravitačné pole v ustálenom stĺpci plynu vytvára vertikálny teplotný gradient — teplotný spád v rôznych výškach. Tomuto vedecky korektne získanému výsledku odporuje «druhý termodynamický zákon». Čiže druhý termodynamický zákon nie je celovesmírnym fundamentálnym princípom, ale ohraničeným čiastkovým fyzikálnym zákonom, použiteľným výlučne len v tých prípadoch, keď v rámci lokalizácie nami skúmaného objektu môžeme zanedbať silové pôsobenie prírodných polí, známych aj neznámych. A napriek druhému „zákonu“ (a fakticky druhému ohraničeniu termodynamiky) boli výškové teplotné gradienty odhalené, napríklad v atmosfére Zeme aj Venuše, čo potvrdzuje pravdivosť J.C.Maxwella aj K.E.Ciolkovského. Okrem toho, K.E.Ciolkovskij preukázal, že v gravitačnom poli je principiálne možné zostrojenie monotemperatúrneho motora: energetického zariadenia typu „perpetuum mobile druhého druhu“ s teoretickým koeficientom účinnosti transformačného cyklu «teplota — (mechanická) práca» rovným jednej. Oveľa podrobnejšie pozri tu: ● J.G.Oparin „K.E.Ciolkovskij o druhom zákone termodynamiky“ v čas. „Ruská myšlienka“, vyd. „Spoločenský prospech“, p. Reutov, r.1991 ● Maxwell J. C. Philosophical Transaction of the Royal Society of London. London, Vol. 157, 1867, pp. 49 — 88. ● K.E.Ciolkovskij. „Dĺžka slnečného žiarenia“. „Vedecký prehľad“, № 7, r.1897, str. 46 — 61. ● K.E.Ciolkovskij. „Druhý zákon termodynamiky“. Kaluga, 1914. No namiesto toho, aby o tom informovali žiakov, učebnice fyziky im počas celého 20.storočia motajú hlavy tým, že podporujú kult Carnotovho cyklu, čím u nich formujú predstavu, že jediný spôsob ako získať mechanickú energiu je nahriať «pracovné telo» v uzavretom objeme a dať mu možnosť rozšíriť sa, dávajúc tak do pohybu pracovné časti nejakého stroja, tak ako to funguje vo všetkých známych energetických zariadeniach dnešnej civilizácie, počnúc od parného stroja až do plynových turbín a rôznych „exotických“ zariadení (Wankelov a Stirlingov motor), ktorých rozdiel je iba v tom, čo konkrétne zohrieva pracovné telo: drevo; chemické reakcie, prebiehajúce v samotnom pracovnom tele, keď sa dostane do pracovnej komory motora; reakcie jadrovej fyziky. Výnimku tvoria priame meniče rôznych druhov energie na elektrickú: slnečné batérie; palivové články; magneto-hydro-dynamické generátory, v ktorých sa elektrická energia čerpá z prúdu plazmy, hoci na získanie plazmy musí byť pracovné telo tiež nahriate. Napriek tomu, týmto druhom problematiky sa nikto, až na neveľký počet «kutilov» nezaoberal. No ak o tomto profesionálni fyzici aj nevedia (napr. v dôsledku toho, čo sa učili v učebniciach, v ktorých sa o dielach J.C.Maxwella a K.E.Ciolkovského nič nepísalo), tak vzdelanie ktoré získali na fyzikálno-matematickej či fyzikálno-technickej univerzite umožňuje každému z nich dosiahnuť analogické výsledky samostatne, a urobiť z nich technicko-technologické praktické vývody.

„Mrak“ znamená v ruskom jazyku — tma, temnota (a v prenesenom zmysle – smútok, žiaľ). – pozn. prekl.

Havária reaktora na AP „K-19“, ktorá v domácej flotile dostala prezývku «Hirošima», a v americkej flotile «Widowmaker» («Výrobca vdov»), získala popularitu vďaka americkému filmu „K-19“.

Pravopis učebnice pri citovaní zachovávame tak ako je, iba s výnimkou zámeny «е» na «ё» [v ruskej verzii knihy. – pozn. prekl.] v tých prípadoch kde je to potrebné, pretože autori učebnice písmenko «ё» nepoznajú. A písmeno «ё» nie je to jediné na čo zabudli od tých čias, čo ukončili školu.

Ináč povedané — «sociológia».

Druhá možnosť je potrebná k tomu, aby sa v budúcnosti bolo možné vyhnúť niečomu ešte horšiemu (svojimi následkami), než katastrofa Černobyľskej JE. Hlavnou príčinou je nepreniknuteľná priepasť (pre väčšinu vedeckých činiteľov) medzi prírodovedným a technickým vzdelaním na jednej strane, a z druhej strany — takzvaným «humanitárnym vzdelaním», žiaľ, v mnohých veciach neadekvátnym životu a jalovým.

Tu i v ďalších citátoch z učebnice sú poznámky pod čiarou — naše.

V akom slovníku? — úcta k čitateľovi zaväzuje dávať presné bibliografické odkazy. Ak tú-ktorú otázku možno objasniť vlastnými slovami, tak sa netreba vzdávať zodpovednosti a odkazovať sa na autoritu nejakého neznámeho (pre čitateľa) „slovníka“, pretože v tomto sa prejavuje neúcta k čitateľovi. Viď. odsek vyššie o humánnom postoji k ľuďom.

Т.j. zbaviť ich vedeckých hodností a titulov, diplomov o vyššom vzdelaní, a taktiež — práva zaoberať sa pedagogickou činnosťou.

«…nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností», — takže pretvárka je vlastne životná norma.

“Humanisti-demokratizátori” Ruska vylúčili román A.Fadejeva „Mladá Garda“ zo školského kurzu literatúry, aby nevychovali na príklade ich hrdinského činu skutočných Ľudí.

K začiatku r. 2004 sa v «RusSionii» nachádza 25 «exemplárov» dolárových miliardárov, z ktorých 23 žije v Moskve. Zároveň s týmto: «… okolo 30 miliónov našich občanov (z približne 147 miliónov — naše spresnenie v citáte) majú príjem nižší ako je životné minimum. To je obrovské číslo. Pričom väčšina chudobných v krajine sú práceschopní ľudia» (Posolstvo r. 2004 Prezidenta RF Federálnemu Zhromaždeniu).

Nie dané je nám uhádnuť, /Jak slovo naše odozve sa. /No súcit nám dáva sa, /Jak možné je nám dobrodieť. [človek si nemôže byť istý tým, čo všetko narobí alebo nenarobí jeho slovo v spoločnosti. No má súcit, aby vedel zistiť ako pomáhať i ako predchádzať trápeniu a problémom u iných i seba. – dopl. prekl.]

Oznámený doplnkový náklad učebnice — 71 000 exemplárov.

V tomto zmysle je historicky reálne kresťanstvo — prisluhovačská vierouka, pretože podľa názoru hierarchie cirkevných učiteľov vierouky: ● Kristovi je dovolené rozohnať bičom obchodníkov v chráme (Ev. podľa Jána, 2:13 — 18, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v práci VP ZSSR „Majster a Margaréta: hymnus démonizmu? či Evanjelium bezvýhradnej viery“), no ak čitateľ vykoná presne to isté vo vzťahu k obchodníkom v ľubovoľnom pravoslávnom chráme, tak toto bude odsúdené; ● Kristovi je dovolené ponížiť Kanaánčanku, prirovnajúc jej ľudskú dôstojnosť k psej v porovnaní so židmi, čo je samo osebe obyčajný rasizmus (Ev. podľa Matúša, 15:21 — 28, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v analytickej správe VP ZSSR r. 1999 „Prečo Vnútorný Prediktor, vyzývajúc k Bohodŕžaviu, neprijme Posledný Zákon“); ● Kristovi je dovolené, zjaviac sa Šavlovi (budúcemu apoštolovi Pavlovi) na ceste do Damasku, ho oslepiť, a potom v podstate vydierať demoralizovaného človeka možnosťou navrátenia zraku za podmienok určených vydieračom (Skutky apoštolov kap. 9, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v práci VP ZSSR „Majster a Margaréta: hymnus démonizmu? či Evanjelium bezvýhradnej viery“, a tiež v práci „Od korporatívnosti pod rúškom ideí, k súbornosti v Bohodŕžaví“). Tieto príklady dvojitosti mravno-etických štandardov cirkví vo vzťahu k rôznym osobnostiam demonštrujú, že cirkevní hodnostári sa sami v mene Krista snažia robiť prisluhovačov pred Bohom, a svoje ovečky nútia k prisluhovačstvu nielen pred Bohom, ale aj pred sebou.

Akademik N.N.Mojsejev (matematik a ekológ, autoritárna osobnosť v rokoch 1970-90, dnes nebohý) sa v priebehu diskusie vo «Fonde Gorbačova» vyjadril takto: «Navrchu (podľa kontextu ide reč o hierarchii moci — naše spresnenie v citáte) môže sedieť gauner, podliak, môže tam sedieť karierista, no ak je to inteligentný človek, už je mu veľa odpustené, pretože on pochopí, že to čo robí, krajina potrebuje», — (citát z vydania «Fondu Gorbačova» “Prestavba. Po desiatich rokoch”, Moskva, «Apríl-85», r.1995, str. 148, náklad 2500 exemplárov). Ak by sme mali zmysel tohto výroku povedať kratšie, vznikne: „To, čo je dobré pre inteligentného gaunera, je dobré aj pre celú krajinu“. Námietky nenasledovali. Príčiny mlčanlivého súhlasu predstaviteľov inteligencie, ktorí sa zúčastnili diskusie (vrátane prvohierarchu kinematografie a „učiteľa mravov“ N.S.Michalkova) možno pochopiť zo slov znalkyne umenia I.A.Andrejevovej, ktorá chaoticky (jej samohodnotenie, pozri aj str. 156) povedala nasledovné: «Mravné základy, to je vysoko a ťažko. Ale etické elementy, tie sú nám plne dostupné» (str. 159, rovnaký zdroj). T.j., čo je to mravnosť, a tiež podobne, čo je to spravodlivosť, nie je účastníkom diskusie známe. Preto, ak sa «navrchu» ocitne inteligent, no nie gauner a podliak, ale taký, čo sa bude neoblomne snažiť voviesť do života spravodlivosť, tak celá korporácia gaunerov a podliakov začne jačať, že k moci sa dostal krutý tyran. A toto nie je náhodná poznámka. «Mravnosť človeka — ako najmenej dôležitý problém v profesionálnej činnosti — to je principiálna pozícia historicky sformovanej vedeckej a ďalšej sociálnej „elity“, o čom svedčí ešte jedno vyjadrenie akademika N.N.Mojsejeva v rovnakom duchu: «Netreba, poviem to tak, ohraničovať ciele a predmet vedeckého skúmania etickými požiadavkami. Etika akumuluje skúsenosti predchádzajúceho života, vrátane (a možno, v prvom rade) skúsenosti prežitých neúspechov. A veda — to je vždy hľadanie nových možností rozvoja spoločnosti a jej adaptácie na okolité podmienky. Pri hľadaní (nie pri použití, samozrejme) nesmú existovať žiadne ohraničujúce a zakazujúce pravidlá!» (Z článku akademika N.N.Mojsejeva a doktora fyzikálno-matematických vied I.G.Pospelova „Smer evolúcie a rozum“, časopis „Príroda“, № 6, r.1990). Hoc aj autori článku v ňom píšu, že «najdôležitejšia vlastnosť evolučného procesu je jeho nepredvídateľný charakter», avšak na základe celej historickej skúsenosti možno ľudstvu garantovať samozničenie, ak aj naďalej bude vedecká (a tiež aj ostatná) činnosť prebiehať na osnove absencie mravno-etických zákazov na isté ciele a predmety výskumu v historicky sformovanej spoločnosti, pretože: ● v spoločnosti sa nedá ohraničiť osvojenie si a použitie poznatkov, ● ale zloba a mravná neurčitosť (čo je vlastne nemravnosť) ľudí zneužije akékoľvek čiastkové poznanie, o ktorom sa dozvedia, pokiaľ je vytrhnuté z ľudsko-spoločenskej náuky, hierarchicky do seba zahrňujúcej život ľudí. Preto jedinou záchranou od tohto samozničenia sú mravno-etické zákazy na ciele a predmety skúmania, ukladané samotnými výskumníkmi. No a kvôli tomu, spoločnosť musí priznať chronologické prvenstvo mravnosti nad vedomosťami a hierarchické prvenstvo ľudsko-spoločenskej vedy a ŽivotaREČenia (sociológie) nad «prírodnými» a «presnými» vedami. Zatiaľ sú priority vo vedeckom vnímaní sveta rozmiestnené takto: 1. «Prírodné», «presné» a «technicko-technologické» vedy, pretože väčšina „chápe“, že práve ony sú základom konzumného blahobytu. 2. Sociológia a spolu s ňou „humanitné“ odbory; 3. Mravnosť výskumníka a spoločnosti (spotrebiteľa vedeckých výtvorov) — je to posledné, lebo dôležitejší je vedecký výsledok. V skutočnosti si bezpečnosť spoločnosti aj každého jednotlivca žiada obrátené poradie priorít: 1. Mravnosť výskumníka a spoločnosti (spotrebiteľa vedeckých výtvorov) je prvoradá, pretože dôležitejšia je bezpečnosť získania vedeckého výsledku a jeho používania. 2. Sociológia a spolu s ňou „humanitné“ odbory, učiace a formujúce mravno-psychické aspekty života ľudí a spoločnosti. 3. «Prírodné», «presné» a «technicko-technologické» vedy, zabezpečujúce technicko-technologickú činnosť ľudí a spoločností vo všetkých odvetviach činnosti podľa štatistiky prerozdelenia ľudí na základe rôznych mravno-psychických typov osobnosti.

Ešte jeden príklad ilúzie vyjadrenej v známom aforizme: «Kto neriskuje, nepije šampanské!» No existuje k nemu aj dodatok: «Kto nepije, neriskuje…» (t.j. dosahuje úspech aj bez zbytočného rizika; a emocionálnu sebestačnosť získava aj bez zbytočného otupovania sa, vrátane šampanským, následkom čoho popíjanie prestáva byť príťažlivým.

Slovo dokonalosť môže niekomu znieť príliš abstraktne a vzdialene. No možno ho lepšie pochopiť pod slovami – pravidlá harmónie. Je životným umením ich nájsť, pretože celý Svet je pretkaný zákonitosťami, a každá situácia si vyžaduje iný kľúč ako riadiť zákonitosti tak, aby z toho vznikol lad – harmónia (najmä v dlhodobej perspektíve). Láska takéto kľúče v sebe má, možno i preto že to nie je len cit, ale aj zodpovednosť. – pozn. prekl.

No uvažujúc o «humanizme», autori učebnice na takúto Lásku akosi „zabudli“, možno preto, že mnohovýznamové slovo «láska» má pre nich prvý a hlavný význam ako — synonymum na označenie sexu. Takže, ak rozprávať o láske ku všetkým ľuďom, to pri takomto stotožnení lásky a sexu by bolo možné naraziť na obvinenia z propagácie rozvratu medzi žiakmi bez ohľadu na pohlavie a vek. Autori v podstate tým, že v učebnici porozprávali o „humanizme“ bez Lásky ku všetkým ľuďom bez výnimky, prejavili svoje farizejstvo: “Vari vy ľúbite syr?“ — spýtali sa raz farizeja. / „Nie, — odpovedal, — ale baví ma“ (Kozma Prutkov, Epigram № 1, text zvýraznený hrubým písmom nami v citáte).

Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling (1775 — 1854), nemecký filozof idealistického razenia.

Citát je uvedený v „pravopisnom štýle“ skúmanej učebnice. Je to ten prípad, keď odmietanie (autormi a vydavateľmi učebnice) používať ruské písmeno «ё» spôsobuje zmyslovú nejednoznačnosť. Prečítanie vety: «Človek v určitej miere rastie, keď poznáva sám seba a svoju moc», — dáva presný zmysel len vtedy, ak sa v texte používa písmeno «ё», pretože v tomto prípade sa uvedené slovo «познает» (poznájet = spozná) aj číta ako je teraz napísané („poznájet“). Ak sa písmeno «ё» vôbec nepoužíva, čitateľ si musí vybrať jeden z dvoch spôsobov prečítania «познает» (poznájet) alebo «познаёт» (poznajót). Pritom «познает» sa viaže k deju, ktorý sa ešte len stane v budúcnosti (poznájet = spozná); ale «познаёт» charakterizuje dej, ktorý sa ešte neukončil, a prebieha v súčasnosti (poznajót = (s)poznáva). Čo mal teda na mysli F Schelling: «keď spozná»? alebo «keď poznáva»? A takáto nedbanlivosť v 8.vydaní učebnice, ktorá má odporúčací grif Ministerstva vzdelávania... Nie je dobrá. – doplnené prekl.

Položiť takúto otázku ôsmakovi je nečestné, a to z nasledujúcich príčin: ● Po prvé, v súčasnom školskom kurze sa v žiadnom z vyučovaných predmetov nespomína nič podstatné ani o intelekte ako takom, ani o procese myslenia; ani o funkcii a úlohe myslenia v psychickej činnosti osôb; ani o procese psychickej činnosti vcelku; ani o materiálnych nosičoch tohto procesu; ani o jeho organizácii a obsahu; a tým skôr, ani o vzájomných súvislostiach ľudského myslenia a procesov v okolitom svete. ● Po druhé, ani jeden školský kurz nehovorí nič podstatné o povahe artikulovanej reči a jej podmienenosti objektívnymi (všeobecno-fyzikálnymi, prírodnými) a subjektívnymi (osobnostnými a spoločensko-kultúrnymi) faktormi. ● Po tretie, osvojenie si jazykov (jak rodného, tak aj cudzích) nesie charakter osvojenia si zručnosti ovládať jazykové konštrukcie (príslušnú množinu slov a gramatiky, sformovanú spoločnosťou a uzákonenú za normu-štandard hovorenej a písanej reči), no nijako neukazuje, že jazykové konštrukcie (formy v každom jazyku špecifické) sú nástrojom vyjadrenia toho zmyslu, ktorý sám o sebe predstavuje obsah myšlienkového procesu a vzájomného chápania sa ľudí. Preto vo väčšine prípadov môže žiak, ako odpoveď na túto ozaj životne dôležitú otázku, narozprávať hŕbu bezobsažných banalít, ktoré následne môže učiteľ ohodnotiť tak, ako sa mu hodí, teda v širokom diapazóne od «výborne» až po «veľmi zle — téma neodkrytá». Na potvrdenie správnosti tu povedaného aj akademik sám v skúmanom paragrafe učebnice napísal vyše strany bezobsažných banálností na tému «Myslenie a reč», no pod jeho akademickým titulom sa má chápať nemiestnosť a neopodstatnenosť kritiky, vychádzajúcej od prostého ľudu. V tejto práci osvetľovať tému «Myslenie a reč» špeciálne nebudeme. Avšak v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti je dosť solídne vysvetlená v prácach VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“ a „Jazyk náš: ako objektívna danosť aj ako kultúra reči“. Pohľady na intelekt ako na objektívny prírodný proces sú opísané v dostatočne všeobecnej teórii riadenia, v prácach VP ZSSR „Voda Mŕtva“ a „Dostatočne všeobecná teória riadenia“. (Osnovné materiály učebného kurzu).

Táto fráza môže byť celkovo klasifikovaná ako propaganda rasizmu v skrytej forme: existuje množstvo ľudí, ktorých uši nemajú lalok a tento príznak je zároveň geneticky daný. Takže, ak «iba človek má mäkký ušný lalok», potom tí, ktorých uši lalok od narodenia nemajú, nie sú ľuďmi? Isteže, akademik objasnil, že on «mal na mysli» nie toto, a netreba z jeho slov robiť takéto závery. No jeho text je aj prejavom toho, že škola neučí jazyku ako prostriedku na presné vyjadrenie zmyslu.

«V kontakte medzi ľuďmi»? alebo «v kontakte s inými ľuďmi»? — Vyskúšajte sa kontaktovať «medzi», a nie «s» voľakým. Toľko k otázke o kultúre reči, keď sa nedbanlivosť v myslení prejavuje v «slovesných klišé», čiastočne alebo úplne nezodpovedajúcich tým javom, o ktorých ide reč.

Platón bol sčítaný a inteligentný človek, filozof, a poznámku o tom že „človek, to je dvojnohé zviera bez peria“ povedal s najväčšou pravdepodobnosťou ironicky v kontexte, ktorý nám dnes nie je známy. Takže brať ju vážne a pristupovať k nej seriózne/vedecky, len s ohľadom na Platónovu autoritu, by malo vedeckú hodnotu na úrovni „šklbania sliepok“ (a robenia z nich tak „ľudí“), čo nijako nepomôže objasniť to, kto je to Človek. – pozn. prekl.

Ak by mal celkom jasný názor v tejto otázke, pravdepodobne by ho popísal sám, t.j. dal by priamu a nie dvojzmyselnú odpoveď na otázku, prečo neradí svojich spoluobčanov k ľuďom.

Nemôže o nej nevedieť, pretože ju zmieňujú nie len univerzitné kurzy histórie filozofie, ale aj mnohí zabávači-humoristi. A človek sa musí veľmi «snažiť», aby sa stal akademikom a nepoznal túto legendu.

Internetový zdroj: http://www.izvestia.ru/science/article28471 [http://izvestia.ru/news/271439]

Ešte raz zopakujeme: Kto nepije — neriskuje...

Tu sú nejaké publikácie na túto tému: «V Bijske papagáj zachránil byt svojich pánov pred požiarom, oznámila „Interfaxu“ Správa Mestskej Protipožiarnej Služby Altajského kraja. Manželský pár, žijúci v jednom z bytov mnohoposchodového domu, šiel na návštevu k hosťom. Žena v zhone nechala na posteli zapnutú elektrickú kulmu, ktorou si pred odchodom natáčala vlasy. Po nejakej dobe od odchodu domácich sa kulma rozpálila, a pokrývka na posteli začala dymiť. Byt zachránil domáci miláčik — hovoriaci papagáj. Po tom čo zacítil dym, začal kričať: „Požiar! Požiar!“ Krik začuli susedia, ktorí aj zavolali hasičov» (citované z článku v internete: http://www.apus.ru/site.xp/049056124050056051124.html ). Ďalšia podobná správa: «Tento týždeň informačné agentúry obletela senzačná správa: sivý africký papagáj menom N’kisi, žijúci v New Yorku, sa naučil rozprávať s ľuďmi. Majúc slovnú zásobu 950 slov, vták zmysluplne rozpráva, odpovedá na otázky, je schopný asociatívneho myslenia a okrem toho všetkého, má aj fotografickú pamäť. Fenomén N’kisi-ho teraz intenzívne študujú vedci. Jeden z nich, profesor Donald Broom z Univerzity v Cambridge povedal, že zvieratá vo svojom vývoji nestoja na jednom mieste, že výskumníci sa stretávajú s čoraz múdrejšími pokusnými zvieratami a prvenstvo v intelektuálnych schopnostiach medzi zvieratami patrí papagájom» (“Kurská pravda”, № 22 (23539), 5. február 2004, štvrtok, http://pravda.kursknet.ru/news-print.php?article=396). Isteže, tieto publikácie nepochádzajú z akademických zoologických časopisov; a neobsahujú presné bibliografické odkazy na vedecké vydania, ktoré by si bolo možné overiť. A keďže informácia ktorú obsahujú nepatrí medzi to, čo je dostupné vnemom u väčšiny ľudí v ich každodennej všednosti, tak informácia vzbudzuje nedôveru. Potom ale treba klásť tie isté požiadavky i autorom učebnice, aby dávali odkazy na publikácie zoológov, ktorí informujú o experimentoch, potvrdzujúcich, že myslenie je výlučne údelom človeka. Debatovať o životných problémoch s papagájmi a inými vtákmi v ľudskom jazyku sa nám nepodarilo, ale vidieť, že aj zvieratá rozmýšľajú podobne ako človek, že na osnove myslenia predvídajú následky svojich činov a takým spôsobom riešia svoje problémy, — to bolo. Akademik v učebnici píše o výlučnom monopole človeka na myslenie: «Spoločne s prácou a sociálnymi vzťahmi je najdôležitejším rozdielom medzi človekom a zvieraťom schopnosť myslieť. (...) Pokus naučiť opicu myslieť podobne ako človek, cestou mnohoročných cvičení s ňou, nebol korunovaný úspechom» (skúmaná učebnica, str. 9). Napriek tomuto názoru, domáca mačka Faňka (skrátené meno) stará jeden rok mala dostatok tvorivého a intelektuálneho potenciálu na to, aby sa sama bez nejakej drezúry a tréningu dovtípila, že: ak potrebuje vyjsť z izby do chodby, pozrieť sa pánskym pohľadom čo sa tam deje, je potrebné podísť ku dverám, vyskočiť hore a zavesiť sa prednými labami na kľučku (pod ťarchou jej váhy sa kľučka otočí a západka zámku sa otvorí), po čom sa treba odraziť zadnými nohami od rámu dverí a vlastnou silou otvoriť dvere.

Názvom diela „Príbeh o skutočnom človeku“ (B.Polevov) o pilotovi-stíhačovi A.Maresjevovi, ktorý počas bojov Veľkej Vlasteneckej vojny prišiel o obe nohy, ale vrátil sa do stroja a získal hodnosť Hrdinu Sovietskeho Zväzu za zostrelené lietadlá nepriateľa, a nie za to, že sa naučil lietať bez nôh, sa má na mysli aj to, že v spoločnosti sú aj nie skutoční ľudia [na rozdiel od hrdinu príbehu – pozn. prekl.], teda človekupodobné tvory utvrdené v tom, že sú ľuďmi.

Ezopova bájka – o líške, ktorá dostala chuť na hrozno, ale keďže strapce boli vysoko, tak z jej snahy nakoniec nič nebolo. Svoje znechutenie si ale osladila tým, že samu seba presvedčila o tom, že to hrozno bolo aj tak kyslé... – pozn. prekl.

Tu je obsažnejšou, a preto aj v rámci reči používanejšou gramatickou formou množné číslo: «obrysy», vrátane aj ohľadom tváre.

Okrem toho biopole — počas sna i počas bdenia, pri oddychu i pri práci, v hneve i pri radostnom upokojení, v zdraví i v chorobe — disponuje svojim špecifikom, charakteristickým pre každý zo stavov.

Tu ale treba dôsledne rozlišovať medzi termínmi „hmota“ a „matéria“. Jednou z troch limitných kategórií definujúcich zloženie Vesmíru je matéria (matéria, informácia, miera). Niet nemateriálneho súcna vo Vesmíre, čiže všetko v ňom je materiálne (i energia). No nie všetko je nevyhnutne hmotné, pokiaľ hmotu chápeme ako špecifickú vlastnosť matérie. Termín hmota, hmotný je, zdá sa, odvodený od slova „hmat“/„hmatný“, teda hmotným nazývame prevažne tie veci, ktoré dokážeme zmyslovo vnímať skrze hmat. – pozn. prekl.

Napríklad, Korán rozumnú formu poľového života na Zemi nazýva «džinmi».

«ANGSTROM (Ångström, označuje sa А), jednotka dĺžky, ktorá nepatrí medzi jednotky SI, 1 А = 10-10 m = 10-8 cm = 0,1 nm, zaviedol ju A.J. Ångström (1868). Používa sa v optike, v atómovej fyzike, vo fyzike pevných látok atď. MIKRÓN (z gréc. mikrón — malý), zastaraný názov dĺžkovej jednotky, rovnej 10-6 m; (označovala sa mk, µ) pozri tiež Mikrometer. MIKROMETER, podielová jednotka dĺžky SI, rovná 10-6 m; označenie: µm» (“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku, r.2000).

«BIOLOGICKÉ MEMBRÁNY, bielkovinovo-lipidové štruktúry molekulárnych rozmerov (nie viac ako 10 nanometrov hrubé), rozprestierajúce sa na povrchu buniek (cytoplazmatická membrána) a vnútrobunkových častíc — jadra, mitochondrií a iných. Disponujú selektívnou priepustnosťou a týmto regulujú v bunkách koncentráciu soli, cukrov, aminokyselín a iných produktov látkovej výmeny» (“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku, r.2000).

Od polovice 1950-tych rokov je známe, že ak sa zrkadlový teleskop navedie nie na opticky viditeľné súradnice hviezdy [sprostredkované svetlom, ktoré sa šíri konečnou rýchlosťou. Teda to čo vidíme na hviezdnom nebi je jej dávna minulosť — pozn. prekl.], ale na jej reálne, vypočítané súradnice na oblohe v daný okamih, tak torzné váhy, umiestnené do hlavného ohniska teleskopu, reagujú na prúd akejsi energie: pozri N.A.Kozyrev, „Vybrané práce“, vyd. LGU, Leningrad, r.1991, str. 379, 380. Čiže jedno zo základných tvrdení „teórie relativity“ o rýchlosti svetla ako najvyššej možnej rýchlosti vo Vesmíre bolo experimentálne vyvrátené, z čoho možno urobiť závery o tokaní hlucháňov a slepote osobností teoretickej fyziky (vrátane A.D.Sacharova). V tej istej práci (str. 403) N.A.Kozyrev, odkazujúc sa na astrofyzické pozorovania, neakceptuje ako celovesmírnu dogmu nielenže druhé, ale aj prvé ohraničenie termodynamiky: «prvý termodynamický zákon» je zákonom zachovania energie, ktorý v jeho známych formuláciách má tiež iba ohraničenú oblasť použitia. Napriek tomu učebnice fyziky o rôznych experimentoch, ktoré do klasických teórií «nepasujú», zaryto mlčia.

«Matéria, je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je podávaná človeku cez jeho vnímanie, ktorá sa kopíruje, fotografuje, zobrazuje našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich» („Materializmus a empiriokriticizmus“, samostatné vydanie, Moskva, «Politizdat», r.1986, str. 140).

T.j. môže byť biopole prostriedkom účelového nemechanického vplyvu človeka na okolité prostredie?

Hypotéza — predpoklad nejakej možnosti.

Po smrti Charlesa Darwina jeho vdova povedala: «On neveril v Boha, ale Boh veril v neho». Tento výrok blízkeho človeka, celoživotného partnera, si žiada komentár. Ch.Darwin začínal ako profesionálny, diplomovaný biblický teológ anglikánskej cirkvi. Pre samotného Ch.Darwina bolo rozbitie biblického svetonázoru ťažkým životným otrasom a zážitkom, pretože vzdialiac sa od úprimnej viery v biblického boha, s ktorou vyrástol on sám a s ktorou žila naďalej jeho manželka, nedokázal vyjadriť bohoslovie, alternatívne voči biblickému, hoc iba pre seba samého a svojich blízkych.

Presnejšie povedané, Darwin sa domnieval, že človek a opica mali spoločného predka. – pozn. prekl.

Tu sa má na mysli to, že pravá hemisféra mozgu (zodpovedajúca za obrazovú postupnosť, doprevádzajúcu prúd slov) v takomto režime vnímania, nepracuje buď vôbec, alebo je zabratá niečím iným.

Prinajmenej, školského kurzu biológie sovietskych čias z rokov 1960 až 1980. Učebnice z epochy „demokratizácie“ sú očividne primitívnejšie od sovietskych.

V prírode, v prirodzenom prostredí môže občas dôjsť k vzniku plodných medzidruhových hybridov, v chromozomálnom mechanizme ktorých zažíva genetický materiál druhov-rodičov určité nepriaznivé periódy života biocenóz. Po zavŕšení takýchto nepriaznivých periód, strácajú tieto medzidruhové hybridy genetickú stabilitu a v procese «Mendelovho štiepenia» dedičných príznakov reprodukujú vo svojom potomstve v nasledujúcich pokoleniach jedincov, ktorí už geneticky patria ku druhu-rodičov.

Otázku bezpohlavných druhov, v ktorých sú všetky jedince obojpohlavné (hermafroditi) alebo sa pohlavie jedinca môže meniť počas života v závislosti od okolností (pohlavie krokodílov závisí od teploty, pri ktorej prebieha rozvoj zárodkov vo vajci, ktoré samička odložila do piesku; samičky niektorých druhov rýb sa menia na samcov pri úhyne alebo nedostatku samcov v kŕdli), schopné reprodukcie nových pokolení, môžeme nechať stranou, nakoľko vo svete zvierat je väčšina druhov dvojpohlavných.

Známym je názor, že prvé veľryby vraj vznikli z nejakého prastarého hrocha. Ale aj pri takomto predpoklade by sa musela objaviť nie jedna jediná «celkom prvá veľryba», ale naraz prvé pokolenie rôznopohlavných veľrýb.

Tak napríklad Latiméria – lalokoplutvá (stopkatoplutvá) ryba, ktorú v učebniciach uvádzajú ako nejakú «prechodnú formu» od rýb k obojživelníkom, majúcim nie plutvy ale laby, — je dnes hlbokovodnou oceánskou rybou, v živote ktorej nevzniká potreba k obojživelnosti. Takže do úlohy zbytkovej «prechodnej formy», ktorá by sa zachovala z pradávnych čias dodnes, sa nehodí: v dnešnej biosfére je samostatným druhom, zaberajúci svoju vlastnú ekologickú niku, hoc je i prastarým biologickým druhom, ktorý je starší než mnohé iné druhy v dnešnej biosfére.

Im, ako aj všetkým, ktorí uvideli vo vede podkopanie viery Bohu a relígie, vzniesol námietku A.K.Tolstoj v básni „Posolstvo M.N.Longvinovovi o darvinizme“: «Pokiaľ pripustíš ty zdravo, /Že voľne vo vede sa mieni, /Kde si vzal na dozor právo? /Bol si vari pri stvorení? Ako by sme nie po troche /Vovedení boli v bytie my? /Vari už chceš sám aj Bohu /Predpisovať metódy? Štýl, jak tvoril Stvoriteľ /Čo uznal vhodnejším zač — /Znať nemôže riaditeľ /Komisie pre tlač. Ohraničovať tak smelo /Božej moci všestrannosť — /Veď takéto, Miško, dielo Zaváňa i herézou dosť!» Hoci toto bolo adresované hovorcovi religiózneho spiatočníctva, no presne rovnako sa týka aj predstaviteľov antireligiózneho spiatočníctva vo vede, pretože dôkazy o bytí či nebytí Boha, veda teoreticky ani experimentálne zrekonštruovať nemôže do tej doby, pokiaľ trvá na tom, že mravnosť a etika ležia mimo sféru objektívnej vedy.

Samozrejme, ak nebolo množstvo jedincov nového druhu dopravené na Zem prišelcami z Vesmíru v hotovej podobe alebo ak sa tento druh nematerializoval «z ničoho» zázračným, nadprirodzeným spôsobom.

Projektovanie a výroba technických zariadení rôzneho zamerania, skladajúcich sa z niekoľkých molekúl či atómov.

To isté sa týka aj predpokladu, že súčasný človek bol vytvorený prostriedkami génového inžinierstva minulej globálnej civilizácie, ktorej nositeľmi bol iný biologický druh.

Tieto sú takisto «nano-robotmi», hoci v prevažnej väčšine majú prirodzený/prírodný pôvod, i keď v posledných desaťročiach 20.storočia armáda zapracovala aj v tomto smere, v dôsledku čoho sa objavili aj ľuďmi vytvorené choroboplodné vírusy a mikróby.

Takáto vierouka sa nazýva «panteizmus».

Nedochádza im, že ak vytvoria umelý intelekt, tak je to možné len na osnove poznania všeobecných prírodných zákonov, ktorých fungovanie nie je ohraničené ani splodením ľudského intelektu, ani ich vlastnými projektmi tvorby umelého intelektu.

Orgán ktorý udeľuje vedecké hodnosti kandidátov a doktorov vied.

Od 9. Marca 2004 bolo „Ministerstvo vzdelávania“ zrušené, a vošlo do zostavy „Ministerstva vzdelávania a vedy RF“ ako „Federálna služba pre dohľad v oblasti vzdelávania a vedy“. Novým ministrom vzdelávania a vedy sa stal Andrej Alexandrovič Fursenko. Ministerstvo má podriadené dve služby a dve agentúry: Federálna služba pre duševné vlastníctvo, patenty a ochranné známky; Federálna služba pre dohľad v oblasti vzdelávania a vedy; Federálna agentúra pre vedu; Federálna agentúra pre vzdelávanie. (Z článku na stránke NEWSru.com, 9.marca 2004: http://txt.newsru.com/russia/09Mar2004/mini.html).

Hoci, VAK (Vyššiu atestačnú komisiu) možno zrušiť už dnes a akadémiu vied právne zaradiť k spoločenským organizáciám, formujúcim sa na osnove záujmov ich účastníkov.

Teda len obyčajným zdrojom príjmu, bez toho aby chápali sociálny prínos svojej práce pre štát a spoločnosť. – pozn. prekl.

Celkovo u každého druhu je tým najhlavnejším inštinktom — inštinkt pokračovania rodu, a nie inštinkt sebazáchovy jedinca. Preto je aj známy americký film „Základný inštinkt“ pomenovaný správne. Inštinkt pokračovania rodu je naozaj základným, a disponuje ním aj človek. No farizejstvo autorov učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ im nedovolilo zmieniť sa o tomto inštinkte. Ak sa bavíme o inštinkte sebazáchovy, tak v ľudskej spoločnosti sa jedinec, ktorý mu je úplne podriadený, nazýva zbabelcom. A je azda zbabelec, a tým skôr nenapraviteľne chronický, Človekom?

Viac sa o tom možno dozvedieť v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v prácach VP ZSSR: „Od antropoidnosti k Ľudskosti“ a „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.

Vo všednom živote to síce tak je, ale vo vedeckej klasifikácii sú vtáky triedou stavovcových živočíchov („Sovietsky encyklopedický slovník“, Moskva, «Sovietska encyklopédia», r.1986, str. 1080), spresnenie r.2008. [Zviera je zvyčajne označením pre väčšieho cicavca. Inak, vtáky aj cicavce patria do spoločnej ríše „živočíchy“, podkmeňa „stavovce“ a odlišujú sa len triedou. Teda medveď, mačka i pes patria do triedy „cicavce“, a papagáj do triedy „vtáky“. Všetky sú síce živočíchmi, no zvieratami možno označiť len prvé tri. – pozn. prekl.]

Pretože kultúra môže byť „dobrá“ aj „zlá“, rozvíjať spoločnosť aj ju degradovať. – pozn. prekl.

V povedanom sa neskrýva – svetonázorovo – nič principiálne nové, skrátka kedysi sa takémuto typu ľudí hovorilo ináč, a samotnému javu sa neprikladal sociálny význam. Jeden z výrokov Kozmu Prutkova takto oznamuje: «Mnohí ľudia sú podobní klobásam: čím ich naplnia, to aj v sebe nosia». Ináč povedané, «zombi» je vlastne to, čo by K.Prutkov mohol nazvať «klobásovým typom psychiky». Analogický typ popísal aj M.E.Saltykov-Ščedrin v „Histórii jedného mesta“ — „Hrací strojček“

BIOS (Basic Input-Output System/Základný vstupno-výstupný systém). Počítačový termín, ktorým sa označuje informačno-algoritmický systém riadenia počítača, zabudovaný „do železa“ (t.j. je jeho neoddeliteľnou technickou súčasťou), ktorý preberá na seba riadenie hneď pri jeho zapnutí [až do štartu operačného systému, ktorý potom prevezme riadenie*]

Ak sa niekto nazdáva, že to tak nie je, tak prv než bude naliehať na svojom, nech pre začiatok dokáže, že magnetické a elektrostatické polia neexistujú. Táto úloha bude „jednoduchšia“.

Už spomínaná mačka Faňka, ako súčasť biocenózy domu, mohla z psychiky ľudí odčítať nápovedu k riešeniu úlohy samostatného vyjdenia na chodbu: treba otočiť kľučkou, a ako to urobiť svojimi mačacími silami si už domyslela sama.

V umeleckej literatúre je osobou, výrazne zosobňujúcou tento typ — gróf Piérre Bezuchov z románu „Vojna a spoločnosť“ [„Vojna a mier“ je chybný preklad*], a špeciálne tej v podobe, v akej ho ukázal režisér S.F.Bondarčuk v rovnomennom filme: ustavičné hľadanie samého seba, ktoré ničím nekončí.

Či presnejšie povedané: Úrovňou svojej vlastnej mravnosti/nemravnosti podmienené záujmy. Aká úroveň mravnosti/nemravnosti, také záujmy. – pozn. prekl.

«Smutný Démon, duch vyhnanstva, lietal nad hriešnou zemou...», — počiatočné slová básne „Démon“ M.J.Lermontova. V publikovanom texte básne je prijatá forma slova Démon s veľkým písmenom.

Vyznačené kurzívou je reklamným sloganom „Pepsi“. A o tom, dať niečo dobré naspäť Životu, o tom „Pepsi“ a pivovarníci tupo mlčia.

Slogan kocúra Leopolda z rovnomennej série animovaných filmov.

Takto sa správajú myši v sérii animovaných príbehov o kocúrovi Leopoldovi.

Knihy G.P.Klimova „Protokoly sovietskych mudrcov“, „Knieža tohto sveta“ a ďalšie. Ich hlavným nedostatkom je nevzdelanosť samého G.P.Klimova v otázkach biológie a stavenie na takého čitateľa, ktorý zabudol alebo nechápe ani to, čomu ho učili v škole na všeobecnom kurze biológie. Analýzu «klimovščiny» možno nájsť v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v práci VP ZSSR „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“.

Nie nadarmo sa vraví: „Dobré úmysly dláždia cestu do pekla“. „Dobrí ľudia“ chcú hlavne konať, no na následky NeMyslia. – pozn. prekl.

Citát z „Fausta“ J.W.Goethe, ktorý použil M.A.Bulgakov ako epigraf k románu „Majster a Margaréta“

«IMPERATÍV (z lat. imperativus — rozkazovací), žiadosť, príkaz, zákon. U J.Kanta v jeho „Kritike praktického rozumu“ ide o univerzálny morálny predpis, na rozdiel od osobnej zásady (die Maxime)» (“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku r.2000).

Alebo Sucholjot? — v danom prípade absencia písmenka «ё» (číta sa „jo“ – dopl. prekl.) v texte učebnice znemožňuje správne prečítať priezvisko jedného z autorov, čo je prejavom neúcty voči nemu zo strany vedúceho autorského kolektívu, redaktorov a vydavateľov.

I keď posadnutosť tým-ktorým egregorom, ktorý sa sformoval na osnove vierouky tej-ktorej sorty idealistického ateizmu (o tom bude nasledujúca poznámka pod čiarou), sa môže predkladať ľuďom aj chápať samotným posadnutým ako vyjadrenie jeho pravej nábožnosti.

V kultúre ľudstva možno objaviť dva druhy ateizmu: ● Materialistický ateizmus priamo hovorí: «Boha niet». Z jeho uhlu pohľadu (v lepšom prípade) je človek tým, čo bolo vyššie definované ako «dobrý démon». ● Idealistický ateizmus priamo hovorí: «Boh je», ale jeho vierouka je svojim obsahom natoľko lživá, že dokonca tie subjekty, ktoré sú vyššie definované ako «zlí démoni» sú schopní uveriť tomu, že práve oni sú tými «dobrými, nábožnými, zbožnými ľuďmi».

V zmysle odhalenia nových informácií [slovo „otkrovénie“ má okrem významu – zjavenie, aj hlavný význam odhalenie, objav]. Napríklad v Koráne nazývajú verše arabským slovom “ajáty”, čo má význam aj „verše“, aj „božie zjavenia/odhalenia“. – pozn. prekl.

Tým skôr, ak v skutočnosti sa prioritne jedná o riadenie života na Zemi, o poslanie človeka, ľudstva a budovanie Zámeru na Zemi, nie o to, čo sa bude diať po smrti. Ten, kto má nesprávne predstavy o budúcom živote po živote, nesprávne tomu podriaďuje aj prítomný život, a v podstate sabotuje poslanie dané mu Bohom v tomto živote. – pozn. prekl.

Predovšetkým treba mať na pamäti, že slová «otrok Boží» sa v Koráne nachádzajú mimo systém vnútrospoločenského otrokárstva a majú odlišný význam, než význam v zmysle slov: «poddaný», «biorobot», «bezprávny», «utláčaný tyraniou a despotizmom», «nevoľník», «kúpený» a pod. То jest, emocionálne a neozmyslené neprijatie slova «otrok» skutočnými i zdanlivými milovníkmi slobody vo vzťahu k sebe je treba v danom prípade potlačiť, aby bola pochopená tá kvalita vzťahov každého človeka s Bohom, ktorá stojí za slovami «otrok Boží». Je to potrebné spraviť preto, lebo v Koráne je napísané: «Niet prinútenia v relígii. Už sa jasne odlíšila priama cesta od poblúdenia.» — súra 2:257(256). [Vysvetlivka z 10.kap. práce VP ZSSR: „Príď na pomoc mojej neviere...“. – pozn. prekl.]

„Ísť priamo“ – v kontextovom zmysle možno ruskú frázu „prjamoj puť“, „iďti prjamo“ chápať aj ako: „jednať spravodlivo“. – pozn. prekl.

Т.j. netreba byť ako Starena z rozprávky o Zlatej Rybke.

Etika zaväzuje človeka akceptovať právo Boha realizovať svoj Zámer v podobe predurčenej samotným Bohom a teda nepožadovať od neho čosi „nadprirodzené“: keď z toho bude osoh, Boh uskutoční „zázrak“ z vlastnej iniciatívy.

Tento citát sa priamo prelína so známou epizódou z románu M.A.Bulgakova „Majster a Margaréta“, za ktorým nasledovala tragická smrť M.Berlioza pod kolesami električky, čím M.A.Bulgakov čitateľovi poukázal na neadekvátnosť bohosloveckých presvedčení I.Kanta aj na mravno-etický charakter potvrdení Bohom svojho bytia priamo a každému. Podrobnejšie je táto téma opísaná v materiáloch KSB v knihe “«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.

Prečo je to práve tak? — možno si prečítať na stránke www.vodaspb.ru v knihe „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“ alebo v prílohe k osnovným materiálom učebného kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“.

O takýchto, na Boha sa urážajúcich, démonoch a smerovaní ich vplyvu na iné rozumné subjekty písal A.S.Puškin v roku 1823 takto: V tých dňoch, keď pre mňa boli nové /Všetkého bytia dojmy — /Pohľady diev, šumy dúbravové, /I slávikov spev nočný, — //Keď pocity vznešené, /Sloboda, sláva, ľúbosť /I umelecké nadšenie /Búrili vo mne krv dosť —//Čas nádejí a vášní /Jesennej clivoty vkus, /Tu začal ma navštevovať tajne/Akýsi zlostný génius. //Stretnutia naše boli clivé: /Jeho úsmev, divný očí sled, /Jeho reči zádrapčivé /Do duše vlievali chladný jed. //Bezodnými klebetami /On Prozreteľnosť pokúšal; /Krásu nazýval vidinami; /Tvorivým nadšením pohŕdal; //Neveril on láske ani slobode; /A na život posmešne len zrel — /Ničoho v celej tej prírode /Blahorečiť, pochváliť nechcel. (Báseň “Démon”).

Pritom tí čo požívajú alkohol, fajčia akoby „s mierou“, akoby len keď chcú (a keď nechcú, tak nefajčia ani nepijú) by sa nemali poddávať sebaklamu. Reálne je intenzita systematického účinku rôznych narkotík na ich psychiku taká, že hovoriť o triezvosti ich ducha sa nedá (následky novoročného prípitku šampanského, pri preskúmaní intelektuálnej činnosti človeka v medziach jeho možností, sa kompenzujú behom 2 až 3 rokov, a to isté sa týka aj účinku jednorazového požitia pol litra piva). Tým samým, jedinec, ktorý rozširuje svoju potravu o rôzne narkotiká a psychotropné látky v ľubovoľnom množstve, — už zišiel z tej cesty, na ktorej sa môže stať človekom a realizovať Boží Zámer. Špeciálne sa to týka tých, ktorí už boli o tom upovedomený, no aj naďalej trvajú na tom, že majú právo žiť, ako sa im zachce. Podrobnejšie je to rozpísané v knihe „Princípy kádrovej politiky“, ktorej veľká časť je zaradená ako Príloha do osnovného kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ fakulty Aplikovanej matematiky — procesov riadenia Petrohradskej štátnej univerzity a fakulty Bezpečnosti (IVTVB – Inštitút vojensko-technického vzdelávania a bezpečnosti) Petrohradskej štátnej polytechnickej univerzity.

Charles Darwin kedysi povedal: «Opica, ak sa raz opije z Brandy, nikdy viac sa ho už nedotkne. A v tomto je opica podstatne múdrejšia než väčšina ľudí» (uvedené v jednej z vyššie spomenutých publikácií “Orangutany sú kultúrnym plemenom” v novinách “Zvesti” z 8. januára 2003).

Kým k tomu smeroval, myšlienková činnosť mohla prebiehať pod heslom: «Vedcom byť nemusíš, ale byť kandidátom (a potom doktorom, potom profesorom, potom členom korešpondentom, potom akademikom) je povinnosť!» Každopádne takýmto dojmom pôsobí učebnica, vytvorená autorským kolektívom, ktorý viedol.

Nie až tak ťažké, pretože v epoche už sformovanej kultúry doby kamennej sa zhotovenie kamennej sekery z vyhovujúceho na tento účel (druhom i veľkosťou) kameňa zakladalo na určitých zručnostiach a trvalo (na základe archeologických rekonštrukcií starobylých technológií) niekoľko hodín individuálnej práce. No ak tieto technológie nepoznáme, nevieme ich použiť a ocitneme sa pred nevyhnutnosťou vyrobiť kamennú sekeru „z nuly“ niekde na neobývanom ostrove alebo hlboko v džungli, — bude to naozaj ťažké. Ale napísať, že «zhotoviť ju bolo veľmi ťažké», možno len vtedy, ak človek nevie k akým záverom dospeli historici a archeológovia, ktorí podnikli pokus zrekonštruovať v dnešnej dobe prastaré postupy a technológie.

A ešte osobitá otázka: o čom čítať a s akými cieľmi?

A kto by mal byť hodnotiteľom množstva a kvality ich práce? A bude autorita tohto hodnotiteľa všeobecne akceptovaná? A kto by mal hodnotiť množstvo a kvalitu práce samotného hodnotiteľa? Ako ukazuje naša analýza, učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou L.N.Bogoljubova je príkladom toho, že ani Vyššia atestačná komisia, ani Ruská akadémia vzdelávania, ani experti Ministerstva vedy a vzdelávania si neporadili s úlohou zhodnotenia množstva a kvality práce L.N.Bogoljubova a ním vedeného autorského kolektívu. No pre tých, ktorí nesúhlasia s našim hodnotením kvality posudzovanej učebnice, je táto možno majstrovským dielom pedagogickej mysle a studnicou životne dôležitých vedomostí. T.j. univerzálne kritériá hodnotenia množstva a kvality práce v spoločnosti nie sú. Okrem toho nie všetky druhy pracovnej činnosti sú navzájom merateľné na základe porovnania vynaložených «človekohodín»; a v medziach jedného druhu činnosti môžu hrať osobnostné kvality rozhodujúci charakter. A tak teda ponuka o rozdelení práv na uspokojenie svojich potrieb v súlade s množstvom a kvalitou práce predstavuje vo všeobecnosti životu neadekvátnu hlúposť.

Dnes dosiahnutá úroveň ekonomiky priemyselne vyspelých krajín, jej výrobné kapacity, by sa väčšine ekonómov a politikov na začiatku 20. storočia zdali vyslovene nadbytočné pre uspokojenie vtedajších potrieb ľudí. Avšak nie našim súčasníkom, ktorým je všetkého málo. T.j. možnosti uspokojenia potrieb sa určujú nielen rozvojom ekonomiky, ale aj kvalitou (či nekvalitou) kultúry, v ktorej ľudia žijú a ktorá v mnohom formuje ich potreby.

Táto veta a predchádzajúci odsek ukazujú, že L.N.Bogoljubov akoby nepoznal spoločnosť, v ktorej žije. V nej reálne nemôžu byť uspokojené vcelku skromné spotrebiteľské požiadavky učiteľov, lekárov, vojakov, dôchodcov, množstva bežných pracujúcich dolnej úrovne, ale zato garantovane sa uspokojuje spotrebiteľská neskrotnosť oligarchov, hláv zločineckých skupín, bohémov, politikánov typu M.S.Gorbačova, B.N.Jeľcina a zvyšnej „elity“.

A prináleží vôbec človeku robiť si nárok na sobolí kožuch? Alebo sa L.N.Bogoljubov domnieva, že u jedných sú takéto nároky — indikátorom ich jemného vkusu a sociálneho statusu, a preto aj musia byť uspokojení; a u iných je nárok na sobolí kožuch — výrazom ich chamtivosti, neprimeranej ich sociálnemu statusu a kultúrnej vyspelosti, a preto musia byť zbavení možnosti uspokojiť svoj nárok na sobolí kožuch a iný luxus? A zasa len, kto bude rozhodovať, koho nároky na luxus sú opodstatnené a mali by byť uspokojené, a koho nároky sú len podkopaním pilierov sociálneho systému? Má zmysel tento sociálny systém podporovať, alebo nemá právo na existenciu v budúcnosti? A možno, človek by mal ašpirovať a pracovať na tom, aby sa jeho vlastná aura stala jeho odevom, uspokojujúc všetky jeho potreby jak esteticko-etického charakteru, tak aj potreby v ochrane pred nepriaznivým účinkom okolitého prostredia?

V danom prípade akademik buď klame, alebo nie je v obraze veci. V skutočnosti ním nazvaná vec nie je «pseudopotrebou»; a «nutkanie na cigaretu» nespôsobuje zvyk (v zmysle stereotypu správania). Pre fajčiarov, pijanov, narkomanov a ďalších mravno-psychicky spustených jedincov sú potreby v narkotikách, ktoré nad nimi vládnu — reálnymi potrebami; pričom tieto potreby sú pre nich dôležitejšie, než napríklad potreba jedla, odevu, obydlia, vytvárania sociálnych vzťahov, a nakoniec aj než potreba ich vlastného zdravia. Ak by problém narkománie a alkoholizmu spočíval len v obyčajnom zvyku (stereotype správania), už dávno by bol vyriešený: odmietnutie takého škodlivého zvyku by bolo natoľko jednoduché, ako rozhodnutie nenosiť viac náramkové hodinky ciferníkom na hornej strane predlaktia (tak ako ich dnes nosí väčšina, a ako si na to zvykla), ale ciferníkom na dolnej strane predlaktia (tak ako ich dnes nosí menšina). Na rozdiel od zvykov (bežných stereotypov) je potreba narkotík reálnou potrebou ich obetí. V jej osnove leží prestavba biochémie a fyziológie organizmu človeka ako takého, pod vplyvom samotných narkotík vo výsledku ich viac-menej systematického používania. Zvyk ako stereotyp správania len vytvára základ (predpoklad) pre vznik takejto fyziologickej potreby; a v prípade vyslobodenia človeka z fyzickej závislosti, takýto nevykynožený zvyk, aktivovaný sociálnym prostredím, vytvára fyzickú závislosť znova a znova. Ale aj formovanie zvyku ako stereotypu správania je možné len za podmienky, že osobnosť je nositeľom určitých (ne)mravne podmienených predpokladov k formovaniu tohto zvyku.

Dokonca aj tento vymyslený dialóg ukazuje, že «hodnotová orientácia» v ruskom jazyku nie je tým slovným zvratom, ktorým by sa mala nazývať mravnosť človeka.

To, že uspokojenie ľubovoľných osobných potrieb pri neľudských typoch režimu psychiky prináša rovnako pôžitok, to akademik nepovažoval za potrebné oznámiť. Jednako, orientácia na pôžitok je tým spoločným znakom, ktorý mravno-psychologicky združuje milovníkov hmotných a živočíšno-fyziologických potrieb i milovníkov vycibrenej duchovnosti, často démonickej.

Isteže, A.V.Lunačarsky má pravdu: normálny človek nežije preto, aby sa obliekal, jedol a spal. Ale množstvo ľudí žije práve preto, aby sa predviedlo v najmódnejších nohaviciach, zjedlo majstrovsky pripravený kúsok mäsa na obed, a pred spánkom si ešte «dalo» ďalší živý «kúsok mäsa» v posteli. Okrem toho, v danom prípade je odkaz na A.V.Lunačarskeho ako na «verejného činiteľa a publicistu začiatku 20.storočia» v postsovietskom Rusku príkladom prefíkanosti autorov učebnice, pokúšajúcich sa zaprieť sovietske obdobie v dejinách Ruskej mnohonárodnostnej regionálnej civilizácie. «LUNAČARSKY Anatolij Vasiljevič (1875 — 1933), ruský politický činiteľ, spisovateľ, akademik AV ZSSR (1930). Účastník októbrovej revolúcie (Petrohrad). Od r.1917 bol národným komisárom pre osvetu. Od r.1929 predsedom Vedeckého výboru pri ÚVV ZSSR (Ústredný výkonný výbor). V r.1933 veľvyslanec v Španielsku. Autor diel o histórii sociálneho myslenia, o kultúrnych problémoch, literárno-kritických prác. Divadelné hry» (“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku, r.2000).

V terminológii učebnice — bytosť «biosociálna», a nie «biologická i sociálna», na čom trval akademik v §1 kapitoly I.

Tu je treba spresnenie: tieto potreby sú biologické, a nie «prvoradé», ako ich nazval akademik. «Prvoradými» môžu byť nazvané len v kontexte retrospektívnej historickej analýzy a to preto, lebo kým spoločnosť nedosiahla určitú minimálnu nevyhnutnú úroveň v ich uspokojovaní a všetky svoje pracovné zdroje mrhá na ich uspokojovanie, tak v takejto spoločnosti nie sú možné (alebo len minimálne) mnohé iné druhy činnosti: veda, umenie, osobný rozvoj; takmer ani na oddych nie je čas.

Pod termínom «kultúra» rozumieme, v prvom rade, všetku tú informáciu (vedomosti a teoreticky neformalizované zručnosti), ktorá sa v spoločnosti nachádza, no neprenáša sa z pokolenia na pokolenie vo forme hotovej na použitie na základe práce genetického aparátu; kultúra sa prenáša z pokolenia na pokolenie na základe vzájomných vzťahov ľudí v spoločnosti i na osnove «artefaktov» — pamätníkov kultúry, informačných nosičov, čo v súhrne vytvára kultúrne prostredie spoločnosti vcelku.

Bolo by vhodné aby to urobilo Ministerstvo ekonomiky, Štatistický Úrad, Ruská Akadémia Vied, pretože je to dôležité jak pre odhalenie sociálnych problémov, tak aj pre ich vyriešenie v prítomnosti a odstránenie v budúcnosti.

Iste budete súhlasiť, že toto je pre život užitočnejšie, ako prázdne reči na tému «Kto v 21.storočí potrebuje kamennú sekeru?». Navyše: Ak nebudeme vidieť svoje mnohovariantné perspektívy a riadiť svoju budúcnosť, tak sa kamenná sekera môže stať nielen v 21., ale aj v 22.storočí predmetom masového dopytu.

Bielkoviny, tuky a sacharidy potrebujú na svoje strávenie žalúdočné šťavy rôzneho zloženia. No keď sa nachádzajú v neprirodzenej kombinácii napríklad v nejakej torte, tak organizmus «nevie» ako to všetko stráviť a zužitkovať. Vo výsledku tak KÚ (koeficient účinnosti) organizmu pri stravovaní sa «kulinárskymi skvostami» klesá, potreba jesť kvôli podpore energetickej rovnováhy a rovnováhy látkovej výmeny mnohonásobne rastie, a organizmus sa znečisťuje odpadmi nesprávnej fyziológie trávenia, čo je sprevádzané celkovým znížením indikátorov zdravia a časom vedie ku vzniku chronických poškodení zdravia: cukrovky, nadváhy, aterosklerózy atď., zvýšenej náchylnosti na infekčné ochorenia, pretože organizmus je životným prostredím pre mikroorganizmy, a to čo nezužitkovali bunky organizmu je stravou pre nich. Preto po skončení dospievania, keď genetický program budovania štruktúr organizmu končí svoju prácu, treba prejsť na režim minimálne nutného stravovania: to neznamená že sa treba mučiť hladom a odriekaním, no treba sa postarať o to, aby sme maximum pre život potrebnej práceschopnosti dosahovali pri minime spotrebovaného jedla; prirodzene, že stravovanie musí byť zdravé, a jedlo chutné.

T.j. v získavaní pozitívnych emócií prestávajú byť závislí na vonkajších stimuloch. Nemusia si viac „robiť radosť“ rôznymi hmotnými kupovanými vecami a službami, parazitovaním na psychike iných. Zdroj pozitívnych emócií sa odkrýva v nich samých, a bezodný. – pozn. prekl.

Organizmus svine, pri všetkých jej vonkajších odlišnostiach od človeka, sa po anatomickej stránke ukázal byť najlepším polygónom pre experimenty v oblasti rozpracovania metód realizácie chirurgických operácií na človeku, než organizmy antropoidných opíc.

O tom sme už hovorili skôr. Možné typy režimu psychiky pre jedincov druhu «Človek rozumný» sú zvierací, zombi, démonický, spustený, Ľudský.

Prakticky všetka reklama pivného, pôžitkársko-večierkového a fanúšikovského spôsobu života je adresovaná mládeži a zameraná na to, aby sa vydala cestou degradácie. A žiaľ, mnohí mladí ľudia už po tejto ceste kráčajú. No trestnú zodpovednosť za demoralizáciu adolescentov nenesú ani objednávatelia reklamy, ani pracovníci televízie. A samotná štátnosť RF „podĽahla“ „alkobarónom“ (pivo, víno, vodka), keď zrušila nariadenie hlavného hygienika Ruska o zákaze pivnej reklamy v televízii. A medzitým, 9 z 10 tínedžerov, ktorí začínajú systematicky piť alkohol (napodobňujúc dospelých), sa nedožívajú 50 rokov. To znamená, že iniciatívu v riešení tohto problému budú musieť prevziať samotní ľudia, každý podľa svojich schopností. Okrem toho, propaganda netriezveho spôsobu života podkopáva možnosti ekonomického vzletu a pretvorenia kultúry.

«Trhová ekonomika predkladá človeku tvrdé požiadavky. Drvivá väčšina ľudí, aby zarobila peniaze, musí veľa a intenzívne pracovať. Takto, od r.1973 po r.1985 dĺžka pracovného týždňa priemerného Američana vyrástla zo 40,6 na 48,8 hodín. Podľa názoru odborníkov USA, väčšina Američanov chronicky málo spí, trpí stresom. Ťažkosti narastajú, ak je sociálna úroveň Američana nižšia ako priemer» (“Človek a spoločnosť” — zv. 2 skúmanej učebnice, str. 300). Znášať niečo také, je vec samotných Američanov. Ale my takúto „ekonomiku“ nepotrebujeme. A tým, ktorí sú presvedčení, že väčšina obyvateľov Ruska, ako aj Američania, by mala práve takto drieť: nedospávajúc, nemajúc pri tom možnosť uspokojiť svoje demograficky podmienené potreby, — bude lepšie neliezť do politiky a biznisu, a zachrániť si tak svoje hlúpe hlavy.

Žiaľ, dnešné školstvo „učí“, avšak neučí učiť sa samostatne, získavať tvorivé zručnosti.

Slogan kocúra Matroskina: «Spoločná práca — v môj prospech — tá šľachtí!» (vyslovuje to samoľúbo, vyrovnane, pradúc si).

Veľká Októbrová socialistická revolúcia sa pokúsila vytrhnúť sa z moci tejto tradície a zaviedla «partmaximum»: platy členov strany pri ich práci v riadiacom aparáte na určitých postoch boli ohraničené úrovňou, blízkou priemeru v spoločnosti. Ale neskôr bolo «partmaximum» zrušené, k moci sa začali škriabať karieristi a nakoniec ich odtiaľ bolo treba dostávať plánovanými represiami.

V apríli r.2004 bol v Rusku zvýšený plat ministrov, ktorý vyrástol takmer na 90.000 rubľov mesačne, pri priemernom plate v krajine menšom ako 6.000 rubľov (v októbri r.2003 to bolo 5722 rubľov). Malo to akože posilniť odolnosť ministrov voči úplatkom. V skutočnosti, pokiaľ minister nie je schopný si svedomite plniť svoje povinnosti, dostávajúc za to výplatu na úrovni štatistického priemeru v krajine, potom je len jedným z «kocúrov Matroskinov», snažiacich sa presvedčiť ostatných o tom, že spoločná práca v jeho prospech zušľachťuje. To isté sa týka aj takých «exemplárov» ako R.Abramovič: on ne-«zarába» približne 800 libier šterlingov každú minútu, ako o tom informovali média, a aj tak kradne, hoci zlodejstvo jeho a jemu podobných je právne uzákonené a beztrestné. No všetky takéto subjekty v živote dlžia mnohé a mnohým.

Vystúpiť proti nej znamená v mnohých prípadoch ocitnúť sa v rozpore so zákonom: podnecovanie k triednej nenávisti je trestné v legislatíve mnohých krajín, vrátane RF.

V tejto vete (v slove exploatácia) vidno, ako sú si termíny „zužitkovať“ a „vykorisťovať“ významovo blízke, pokiaľ ide o negatívny jav. – pozn. prekl.

Myslia sa regionálne civilizácie planéty.

Štát Izrael vznikol v r.1948. V súvislosti s tým je zaujímavou otázka: prečo znovuvytvorený židovský štát dostal názov Izrael, a nie Judea, ktorá ako samostatný štát vytrvala o 900 rokov dlhšie než staroveký Izrael?

«Národ, to je historicky sformované, stabilné spoločenstvo ľudí, zrodené na báze spoločného jazyka, územia, ekonomického života a mentality, prejavujúcej sa v jednote kultúry. <…> Len prítomnosť všetkých príznakov, získaných naraz, vytvára národ» (J.V.Stalin, “Marxizmus a národná otázka”). Židia tejto definícii národa nevyhovujú. A hoci nepochybne sú historicky sformovaným, stabilným spoločenstvom ľudí, jednako toto spoločenstvo na základe svojich charakteristických príznakov predstavuje samo osebe mafiu, ktorá sa maskuje pod národ. Hlavným príznakom mafie je vzťah jej členov k ostatným ľuďom, vychádzajúc z identifikácie ich príslušnosti k svojej mafii: vlastný je „brácho“, cudzí je „trkvas“, t.j. objekt nátlaku a zneužitia. Mimochodom, presne tie isté príznaky národa, ktoré uviedol J.V.Stalin vo svojej definícii, sa uvádzajú aj v skúmanej učebnici: historický charakter vzniku národov („Človek a spoločnosť, str. 316, odsek 2“), jazyk (rovnaká kniha, str. 316, odsek 3), územná celistvosť a ekonomická spojitosť (rovnaká kniha, str. 316, odsek 4) psychologická jednotnosť (mentalita) v nadväznosti pokolení a jednota kultúry. Preto je náš odkaz na definíciu termínu «národ» J.V.Stalina v kontexte skúmanej učebnice úplne korektný. Jednako, od str. 316, kde rozprávanie prebieha v súlade so stalinskou definíciou termínu národ, po str. 386, kde sa judaizmus stal «národnou relígiou» a prestal byť «svetovou relígiou», autori učebnice a hlavne vedúci autorského kolektívu, pozabudli na svoj vlastný text alebo prestali chápať, čo píšu.

Viac o tom v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v prácach VP ZSSR “Ku kráľovstvu Boha...” a “«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.

«Zákon a proroci» v dobe Krista bolo tým, čo je dnes známe pod názvom „Starý zákon“.

Je užitočné vedieť, že zatiaľ čo v našom jazyku existuje iba jeden pojem – žid, tak v ruštine existujú významovo odlišné tri takéto pojmy: Judej – to je prívrženec judaizmu, aktívne žijúci náboženským životom a dodržujúcim pravidlá vierouky. Jevrej – je iba potomkom židovskej rodovej línie, ale na náboženských pravidlách mu nezáleží a žije svetsky, prípadne svätuškársky. Žid – to je v ruštine skôr hanlivé pomenovanie človeka, ktorý preukazuje tie negatívne vlastnosti, ktoré sa v dejinách židom najviac vytýkali. – pozn. prekl.

Aj rabinát by mal súhlasiť s hodnotením Hitlera, že: historicky reálne kresťanstvo je náboženstvom otrokov. Ale aj judaizmus, ak sa pozrieme na systém vcelku, je náboženstvom otrokov, na ktorých sú však pohlavármi biblického projektu položené trochu iné úlohy: ako sa v Koráne píše: «Tí, ktorým bolo dané niesť Tóru, ale ju neniesli, podobajú sa oslovi, naloženému knihami…»

Termín «konceptuálna moc» treba chápať dvojako: po prvé, ako ten druh moci (ak to dáme do súvisu so systémom prerozdelenia špecializovaných druhov moci), ktorá dáva spoločnosti koncepciu jeho života ako jedného celku v nadväznosti pokolení; po druhé, ako moc samotnej koncepcie (Idey) nad spoločnosťou (t.j. ako informačno-algoritmický vnútorný kostrový základ kultúry a opora pre celý život a činnosť spoločnosti). V prvom význame je to moc konkrétnych ľudí, ktorých osobné kvality im umožňujú uvidieť možnosti, zadať si ciele, nájsť a vypracovať spôsoby a prostriedky na dosiahnutie nimi svojvoľne vybraných cieľov, vštepiť to všetko do algoritmiky kolektívnej psychiky spoločnosti, a tiež do mechanizmov štátnosti. Konceptuálne bezmocní — to sú všetci tí, ktorí sú rukojemníkmi konceptuálnej moci v oboch zmysloch tohto termínu. Práve z tohto dôvodu v spoločnosti konceptuálne bezmocných ľudí nie je možná ani demokracia, ani práva človeka. [Prvá definícia konceptuálnej moci sa viac týka riadenia, zatiaľ čo druhá viac samoriadenia. – pozn. prekl.]

Prečítať si podrobnejšie, ako všetko funguje, možno v materiáloch KSB v prácach VP ZSSR „Otázky pre Petrohradského a Ladožského metropolitu Jána a hierarchiu Ruskej pravoslávnej cirkvi” (r.1994), “Ku kráľovstvu Boha…” (r.1996), “Súfizmus a masonstvo: v čom je rozdiel” (v zborníku „Intelektuálny postoj“, № 1/97 (2) v Informačnej báze VP ZSSR).

O tom, že v každodenných veciach nie je dobré zabúdať na Boha a Zámer (Prozreteľnosť), aby veci zapadali do Zámeru (ako mozaiky) a nestali sa daromnosťou, o tom Biblia mlčí.

Je to tak, ale výhradne v prípade historicky reálneho kresťanstva. Pretože Kristus učil iné, čo cirkvi neučia: «Od toho času sa Božie Kráľovstvo (radostne) hlása, a každý doň (svojim) úsilím vchádza» (Lukáš, 16:16). A všetko ostatné je v jeho — Zhora danom skrze neho — učení podriadené myšlienke vytvorenia Božieho Kráľovstva na Zemi, od ktorej sa cirkvi stránia, ako čert kríža, pretože idea vytvorenia Božieho Kráľovstva na Zemi im bráni «strihať ovce», ich stádo.

V skutočnosti len lepšie rieši úlohu podriadenia „ovečiek“ myšlienke s nadšením drieť na judejov a ich pánov (pohlavárov biblického projektu zotročenia všetkých). Každopádne, autori učebnice o tom mlčia, a žiaci si to sami domyslieť nemôžu, pretože väčšina z nich nepozná texty Biblie a nechápu ich vzájomnú súvislosť s priebehom života, vrátane ich vlastného života. A to je zo strany akademika L.N.Bogoljubova a jeho autorského kolektívu bezcharakternosť.

Termín musulmanstvo je príkladom defektu reči. Podľa noriem ruského jazyka je : názov náboženstva islam; vyznávači islamu sú moslimovia. Slovo «musulmani» vzniklo z arabského slova «muslimuna», čo znamená: odovzdaný Bohu. Tak začali seba nazývať prví nasledovníci Mohamedovho hlásania začiatkom 7.storočia.

O tom, že tu sa má na mysli poslušnosť Bohu v súlade so Zámerom, o tom sa už autorom učebnice informovať nechcelo, nakoľko «poslušnosť (pokora)» bez objasnenia (polittechnológmi) komu, sa dá ľahko transformovať na poslušnosť biblickej doktríne zotročenia všetkých.

Tento odsek je tiež ukážkou falzifikácie. Podľa Koránu je predurčenie Človeka byť námestníkom (zástupcom) Boha na Zemi. Dosahovať čokoľvek samostatne znamená realizovať vlastný démonizmus. Korán učí žiť a konať v súlade so Zámerom Boha a vtedy človek dosiahne oveľa viac, než by bol schopný dosiahnuť samostatne. No o tomto autori učebnice nehovoria (najskôr kvôli vlastnej nevzdelanosti — samotný Korán nečítali). Problém Islamu je v inom. Korán dáva človeku na výber: báť sa Boha alebo báť sa Satana. Ale Človek sa nechce báť nikoho: je tu túžba Boha milovať, a k Satanovi sa v každom konkrétnom prípade správať v súlade s Božím Zámerom. Podrobnejšie je to vysvetlené v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, v práci “«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.

Bolo by fér zameniť arabské slovo „Alah“ ruských slovom „Boh“, aby tak nevznikala možnosť nejednoznačnej interpretácie.

Táto veta je príkladom «polittechnológie»: slovo Boh (zaužívané u ruskojazyčných ľudí, ekvivalentné slovu Alah) tu nie je použité, ale objavuje sa tu poslušnosť k pozemskej moci. No v skutočnosti Korán moslimovi zakazuje povýšiť na úroveň Hospodina kohokoľvek nad sebou, pretože pre neho je jediným Vládcom Boh (Korán, súra 3:100). A „hra so slovami“ „Boh“ a „Alah“ stavia v celkovom kontexte odseku „Boha“ proti „Alahovi“, čo napomáha pestovaniu hlúposti a pokriveného chápania sveta.

Táto veta je ďalším príkladom toho, ako «manipulujú vedomím». Ide o to, že islam neprikazuje zmierlivo trpieť výkup sveta aj so všetkými jeho obyvateľmi a ich majetkom na osnove biblickej doktríny, čo aj odlišuje jeho prikázania od budhizmu a historicky reálneho kresťanstva. Úžerníctvo sa mnohonásobne charakterizuje v Koráne ako satanizmus. Mlčiac o sociológii judaizmu, ktorému je podriadená biblická sociológia vcelku, mlčiac o postoji Islamu k nej, autori učebnice prezentujú Islam ako jedno z nebezpečenstiev pre budúcnosť ľudstva.

Odolávať pred skĺznutím na degradačno-parazitickú cestu je v prechodnom období nevyhnutnosťou pre každú osobu, ktorá sa snaží prejsť od antropoidnosti k Ľudskosti. A v samotnej Ľudskosti už odolávanie nebude nutné, pretože tam už funguje emocionálna mravno-psychologická sebestačnosť, v ktorej je Človek slobodný od tlaku degradačno-parazitických potrieb na neho (ak sa také budú ešte v spoločnosti vyskytovať, podporované zatiaľ nevykorenenou antropoidnosťou iných jednotlivcov).

Viac o tejto téme, ako aj o organizácii plánovitého riadenia samoregulácie trhovej ekonomiky v súlade s úlohou garantovaného uspokojenia demograficky podmienených potrieb všetkých ľudí v nadväznosti pokolení – sa možno dočítať v materiáloch KSB v prácach VP ZSSR „Krátky kurz...“ a „Voda mŕtva“. Tu len v krátkosti objasníme: demograficky podmienené potreby sa delia na 3 kategórie: ● úmerné k počtu obyvateľstva podľa vekových skupín a pohlavia (chlapci – dievčatá, mládenci – devy, muži – ženy: - od dojčenského veku až po vysokú starobu); ● úmerné k počtu rodín (domácností) každého druhu, odhalených sociálnou štatistikou; ● infraštruktúrne potreby, ktorých charakter a objem je podmienený kultúrou vcelku, prírodno-geografickými podmienkami, rozmiestnením výroby a osídlením rodinami v regiónoch. To je základom k predbežnej príprave národného hospodárstva a finančného systému ku garantovanému a vyčerpávajúco plnému uspokojeniu demograficky podmienených potrieb pri raste populácie v prípustných hraniciach pre biosféru. N.K.Bajbakov (Predseda Štátnej plánovacej komisie ZSSR od r.1955 po 1985), N.I.Ryžkov (od r.1979 zástupca Pred.Št.plán.kom. ZSSR, v rokoch 1985 – 1991 Predseda rady ministrov ZSSR), J.D.Masljukov (nástupca N.K.Bajbakova, posledný Pred.Št.plán.kom. ZSSR) boli povinní tieto veci chápať a riadiť plánovanie v ZSSR tak, aby neexistovali žiadne sociálno-ekonomické dôvody pre zbojnícko-podvodnícke reformy 1990-tych rokov. To isté sa týka aj celej tej svorky kandidátov, doktorov vied, členov korešpondentov a akademikov, ktoré sa pásli, rodili a množili za čias ZSSR na tematike plánovania sociálno-ekonomického rozvoja a riadenia národného hospodárstva na plánovej osnove.

Okrem toho, že degradačno-parazitické spektrum potrieb spôsobuje priamu škodu spoločnosti, ono skutočne bráni uspokojeniu demograficky podmienených potrieb. Tak v 1980-tych rokoch v ZSSR, na 1 rubeľ zisku do štátneho rozpočtu z predaja produkcie alkoholu pripadlo od 3 do 5 rubľov strát, podliehajúcich účtovnej evidencii: dodatočné náklady za nemocničné ošetrenie následkom zvýšenej chorobnosti alkoholikov, zvýšenej úrazovosti v práci i doma; podiel detí-invalidov, medzi ktorými sa štatisticky vyčleňujú počatí a porodení rodičmi alkoholikmi a fajčiarmi; zníženie kvality vedecko-technických štúdií a výstupnej produkcie; zvýšená úroveň nehodovosti v priemysle, v doprave; kriminalita tínedžerov, ktorej veľkú časť tvoria deti z «rozvrátených rodín» a alkoholizmus u tínedžerov vznikajúci imitovaním dospelých atď.

Vzdelanie, ktoré bolo v ZSSR dostupné širokým vrstvám spoločnosti a prítomnosť dostatočného množstva voľného času (od povinnej práce) vytvorili predpoklad k vyslobodeniu sa zo svetonázorového zajatia historicky sformovaných vedeckých škôl davo-„elitárnej“ kultúry, zdedenej z minulosti. Určitou časťou populácie boli potom tieto predpoklady aj realizované, počnúc druhou polovicou 1980-tich rokov až dodnes.

V národnej múdrosti je to vyjadrené príslovím: „Rád by som do raja, ale hriechy nepustia...“ [Príslovie používané v duchu: rád by som to spravil, ibaže neviem ako... – pozn. prekl.]

Zopakujeme ešte raz: «... sa Božie Kráľovstvo (radostne) hlása, a každý doň (svojim) úsilím vchádza» (Lukáš, 16:16) [Čo znamená, že bez vynaloženia vlastného úsilia, snahy, vôle – sa nemožno stať Človekom, a Božie kráľovstvo môže vzniknúť a rozširovať sa len v spoločenstve Ľudí, teda jedincov s režimom psychiky typu Človek. *]

Ešte raz spresníme: Láska to nie je sex, s cieľom dosiahnutia pôžitku, hoci Láska môže v sebe zahŕňať aj sex s cieľom darovania života duši človeka (Božieho zástupcu na Zemi, podľa Božieho Predurčenia).

Hoci sme v 7. kapitole uviedli iba niektoré paragrafy (v ich spojitosti so Životom), avšak aj tie, ktoré sme nechali bez komentárov nie sú o nič lepšie. Táto učebnica „Spoločenskej náuky“ je príkladom toho, keď je jednoduchšie napísať všetko nanovo, od začiatku do konca tak, ako treba, než poukazovať na chyby a vysvetľovať každú z nich.

Inými slovami, žiak má právo poznať aj názor (o RPC a jej vieroučení) ľudí, ktorí ju neakceptujú.

Od roku 1994, keď sa VP ZSSR obrátil k Jánovi, metropolitovi Petrohradskému a Ladožskému, s otázkami o podstate pravej relígie a živote spoločnosti v Božom Zámere. V materiáloch KSB je toto oslovenie predstavené v knihe „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“.

V materiáloch KSB sú niektoré aspekty tejto tematiky preskúmané v práci VP ZSSR „Od Korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v kráľovstve Boha“.

Т.j. výnimky, keď sa objavia ľudia s ktorými komunikovať nevedia, sú zriedkavé.

Termín «konceptuálna moc» treba chápať dvojako: po prvé, ako ten druh moci (ak to dáme do súvisu so systémom prerozdelenia špecializovaných druhov moci), ktorá dáva spoločnosti koncepciu jeho života ako jedného celku v nadväznosti pokolení; po druhé, ako moc samotnej koncepcie (idey) nad spoločnosťou (t.j. ako informačno-algoritmický vnútorný kostrový základ kultúry a opora pre celý život a činnosť spoločnosti). V prvom význame je to moc konkrétnych ľudí, ktorých osobné kvality im umožňujú uvidieť možnosti, zadať si ciele, nájsť a vypracovať spôsoby a prostriedky na dosiahnutie nimi svojvoľne vybraných cieľov, vštepiť to všetko do algoritmiky kolektívnej psychiky spoločnosti, a tiež do mechanizmov štátnosti. Konceptuálne bezmocní — to sú všetci tí, ktorí sú rukojemníkmi konceptuálnej moci v oboch zmysloch tohto termínu. Práve z tohto dôvodu v spoločnosti konceptuálne bezmocných ľudí nie je možná ani demokracia, ani práva človeka.

Všetky cirkvi sveta sú len ochrankyňami niekdajších závetov a kánonov: z ich vyblýskaných chrámov Ten čo tvorí Logos odišiel...

Nehovoriac o tom, že takto slovo (nevedomie - bessaznánie) nadobúda scestné asociácie... Namiesto toho, aby indikovalo svoj pravý koreňový zmysel (bez-spolu-poznania), tvorí iný zhluk slov (démon(ické) vedomie – démon(ické) spolu poznanie), prvá morféma „bes“ má v RJ význam démon, čert. – pozn. prekl.

Morféma je v jazykovede najmenšia vydeliteľná, slovotvorná, nemenná, funkčne špecializovaná časť slova: koreň, predpona, prípona a koncovka slova.

Azbuka (abeceda) ruského jazyka je svojho druhu hieroglyfickým systémom, preto pre pravú mozgovú hemisféru, zodpovedajúcu za obrazné myslenie, nie je jedno akým písmenom a v akých prípadoch sa označujú viac, či menej súzvučné zvuky: «и» alebo «i», «е» alebo «» (v poľštine sa staré «jať» zmenilo na «ja», v ukrajinčine na «и», presnejšie na «i», pretože v ukrajinčine sa graféma «и» [v RJ mäkké i] číta ako «ы» [v RJ tvrdé y]) atď. Druhá vec je, že sme natoľko zdiveli, že to vo svojej prevažnej väčšine necítime a sme ľahostajný dokonca k zámene «ё» [jo] na «е» [je], hoci sú to nesporne rozdielne zvuky. T.j. nejde o to, že vo väčšine prípadov je z kontextu zrejmé, kde treba čítať «е», a kde «ё»; kde «мир» [mir] znamená v RJ mier, а kde dnešné «мир» znamená niekdajšie «мiр», t.j. spoločnosť (hoci názov románu L.N.Tolstého “Война и мiръ” [nesprávne preložené ako „Vojna a mier“] v originálnom pravopise, tvorí v dnes zaužívanom pravopise výnimku: “Война и мир”, preto si väčšina myslí, že názov románu vychádza z porovnania vojny a mieru, hoci L.N.Tolstoj mal na mysli vzájomné súvislosti medzi vojnou a spoločnosťou). A čo sa týka koncového «ъ» [tvrdý znak] za spoluhláskami, je to už dávno iba pamätným písmenkom na zabudnuté znenie starobylého jazyka, a preto k obnoveniu «ъ» na konci slov, končiacich spoluhláskou, dnes už niet citeľnej potreby.

V dnešnej dobe, keď počítače a tlačiarne sa ocitajú v roli najpoužívanejších prostriedkov na reprodukciu textov spoločenského významu, je k tomu, aby sa v texte objavilo písmeno «ё», a nie «е» potrebne iba stlačiť inú klávesu na klávesnici, čo nezaberie ani toľko času, ako doplnenie bodiek nad základnú grafému «е», alebo dodatočné litery v typografickom sádzacom stroji; je teda treba len určitá osobná kultúra stláčania kláves.

Aktuálna kniha je z väčšej časti napísaná v zaužívanom nezrozumiteľne-šušlavom „pravopise“ kvôli tomu, aby «nevystrašila» svojim zmysel vyjadrujúcim pravopisom tých, ktorí sú bezmyšlienkovite oddaní nezrozumiteľne-šušlavému „pravopisu“, ktorý ich naučili v škole, pretože zmysel vyjadrujúci pravopis sa im predpojato javí ako prejav pologramotnosti a celkovej nekultúrnosti alebo afektom (úžasom, t.j. škandálnym správaním, cielene narúšajúcim všeobecne zaužívané normy a pravidlá, nemajúcim za cieľ iné, než obrátiť pozornosť na seba, postaviť sa proti zvyšku spoločnosti a ukázať jej svoje «frajerstvo»).

Viac o problematike je v materiáloch KSB v práci VP ZSSR „Jazyk náš: ako objektívna danosť i ako kultúra reči“.

Jeden z významov slova «light» je: ľahký, odľahčený, zjednodušený.

«Pidgin English/Pidžin ingliš» pôvodne je to anglický jazyk v jeho interpretácii domorodcami britských kolónií, v dôsledku čoho sa gramatika, morfológia tohto dialektu (pidžin ingliš) stala odlišnou od historicky sformovanej angličtiny a slovná zásoba tohto dialektu predstavuje zmes slovníkov niekoľkých jazykov. Okrem toho slovný obrat «pidžin/ pidžin ingliš» získal význam pohŕdavého pomenovania jazykových subkultúr, ktoré vznikajú v spoločnostiach napodobňovaním cudzozemcov, ktorí sú nositeľmi pidžin-ingliš subkultúr hodnotení ako omnoho civilizovanejší a kultúrne rozvinutejší.

T.j. pre rusSionskú žurnalistiku je «pidžin ingliš» nedosiahnuteľná, preto potrebuje „light verziu“.

Mnohí dospelí upustia od toho, aby lozili po tých stromoch a spúšťali sa na lyžiach z tých kopcov, ktoré boli miestom ich každodenných hier v detstve, keď ich ešte nezdolala kultúra dnešnej civilizácie; upustia od toho nie preto, lebo dospelým «sa to už nehodí robiť», ale pretože pociťujú, že: ● Kultúra zablokovala tie prirodzené (evolučne nadobudnuté biologickým druhom „Človek rozumný“) podvedomé zručnosti ovládania tela, ktorými disponovali v detstve. ● Kultúra, spoločne s rôznymi znevoľňujúcimi psychickými blokmi (svorkami, brzdami), vniesla do ich psychiky rôznorodé strachy byť videný neschopným v tej či onej životnej situácii. A v moci nadobudnutých strachov, dospelý už nie je schopný robiť to, čo s ľahkosťou robil v detstve, keď strachy v jeho psychike ešte neboli: napríklad preskakovať z trámu na trám na stavbe mnohoposchodového domu atď. Otázka nie je v tom: „A načo by to dospelému bolo dobré?“ Otázka je v tom, že ak si životné okolnosti budú čosi podobné od dospelého žiadať, tak väčšina ľudí sa tomu vyhne pod vplyvom strachov a pocitu vlastnej slabosti a neschopnosti vo vzniknutej situácii; a ak sa aj nevyhne, tak strachy vnútorne paralyzujú ich psychiku natoľko, že nedokážu urobiť čosi podobné, ani keby si pritom mali «dolámať väz». Len malé množstvo dospelých je schopné za kritických okolností prejaviť svoju situačnú adekvátnosť, improvizujúc na osnove geneticky vloženej akejsi «gracióznosti», nech by sa táto gracióznosť človeka prejavovala v akejkoľvek činnosti, ktorú si pred vznikom situácie netrénovali. Práve preto jedno z Kristových odporúčaní znie: «pravdivo hovorím vám, ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, nevojdete do Kráľovstva Božieho» (hoci v kanonickom texte od Matúša 18:3 nie je «Božieho», ale «Nebeského» — cenzori a prekrúcači sa postarali);

V štýle práporčíka z anekdoty: Práporčík by sa rád dostal k vysoko visiacemu jablku a neúspešne trasie stromom. Vedľa jabloni sa na zemi povaľuje dlhá palica... Okoloidúci vraví: Zastav sa, uvoľni a porozmýšľaj... Práporčík odpovedá: Načo tu rozmýšľať?!! — silnejšie potriasť treba!!!

V zmysle formovania osobnosti (mravnosti a charakteru, ktoré sa prejavujú v osobnej kultúre správania sa v spoločnosti, vo vzťahu človeka k iným ľuďom, k prírode i umelému životnému prostrediu, vo vzťahu k prevzatému dielu a zodpovednosti za jeho výsledky a sprievodné efekty).

V zmysle umožnenia prístupu k vedomostiam a zručnostiam i preukázania pomoci pri ich osvojovaní.

To sa týka aj učebného procesu.

Jeden z problémov spoločenstiev, totalitne ideologizovaných svetskými a náboženskými dogmami, spočíva v tom, že um a vôľa sú v nich nadbytočné, niet tam pre nich miesta. Hlavný problém totalitne de-ideologizovaných spoločností spočíva v tom, že um a vôľa nositeľov démonického typu režimu psychiky má vo vzťahu k týmto spoločnostiam ničivo samovražedný charakter. No oba menované problémy majú rovnaké riešenie — prechod ku kultúre, v ktorej sa Ľudský typ režimu psychiky považuje za jediný normálny pre človeka a v spoločnosti aj prevláda, následkom čoho vôľa každého a všetkých celkom rozumne a bezkonfliktne zapadá do Zámeru, vzájomne pritom podporujúc a dopĺňajúc vôľu jeden druhého. Tiež treba chápať, že: totalitne de-ideologizovaná spoločnosť, je vo svojej podstate spoločnosťou totalitne ideologizovanou «liberálnymi hodnotami», ideou «liberalizmu», v ktorej sa prejavuje korporatívno-démonický typ režimu psychiky a ktorá je zameraná nato, aby mohla „pásť“ dav nositeľov režimu psychiky typu zombi a potláčať nositeľov zvieracieho typu režimu psychiky ako «antisociálny element». Práve preto «liberálom» v Rusku tak nevyhovovalo slovo «свобода» [sloboda*], označujúce «c-овестью во-дительство Бо-гом да-нное» [riadenie (sa) svedomím Bohom dané*], čo démonizmu nevyhovuje.

Pod «vôľou» v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova v danom kontexte chápeme schopnosť jednotlivca podriaďovať rôzne zdroje, okolnosti a priebeh udalostí dosiahnutiu ním vnímaných cieľov, t.j. schopnosť ich riadiť (ináč povedané, vôľa, to je: jednotlivcom si uvedomované zacieľovanie jeho rôznych schopností). Inými slovami, vôľa sa vôbec nemusí prejavovať iba v podriadení (čohosi, kohosi) sebe, hoci «podriadenie čohosi sebe» môže byť tiež cieľom použitia osobnej vôle. Vôľa vždy koná z úrovne vedomia a prejavuje sa vo vedomom výbere určitých cieľov činnosti a v realizácii činov podriadených vedomiu, zameraných na dosiahnutie týchto vedome zvolených cieľov, a tiež sa prejavuje vo vedomom realizovaní činov, zameraných na nedopustenie realizácie vedome odmietaných cieľov; z nevedomých úrovní psychiky pôsobia príslušné k nim vlastné automatizmy a vonkajšie mámenia.

Pretože ak je um vazalom inštinktov a emócií (čo býva sprevádzané aj egregoriálnou závislosťou), všetok čas v živote premrhá preberaním nepodstatných vecí, a na pochopenie Zámeru mu nezvýši čas. Preto vôľa musí byť silnejšia ako inštinkty, emócie a rozum. A rozum nesmie odmietať intuíciu a reč Života. – pozn. prekl.

T.j. bez vnútorných blokov, negatívneho naladenia pred a počas čítania či už k autorovi, textu, alebo sebe samému. Pri správnom psychickom naladení sa môžu určité informácie šíriť aj cez biopoľové prepojenia, neostane emočno-logicky zacyklený v starých myšlienkových vzorcoch a jeho okruh pojmov a chápania sa môže rozšíriť. – pozn. prekl.

Ak si vnútorný monológ hovorí čosi vlastné, a neopakuje čítaný text alebo nemlčí, tak sa prikladá do pamäťového zápisu zmyslového prúdu a takým spôsobom predstavuje «šum», skresľujúci celý proces, ktorý sa človek usiluje prijať a osvojiť. Т.j. ak vzniká vnútorný monológ, treba si ho buď vypočuť, alebo mu navrhnúť vyrozprávať sa až po prečítaní textu. Dialóg s textom je užitočný pre jeho pochopenie. Avšak v danom prípade nejde reč chápaní, ale o tom, aby sme si skrze text uložili do svojej pamäte (a nie do aktívneho procesu psychickej činnosti) ten proces psychickej činnosti — dialektického poznávania, ktorý autor niesol v sebe počas jeho písania.

Môže ich byť viac než jeden a môžu robiť hluk, čo je verným príznakom sklonu subjektu k posadnutosti.

V súvislosti s tým je tu ešte jedna poznámka: samotný akt kladenia rúk, pri ktorom sa duch (nositeľ určitej informácie a algoritmiky) prenáša z jedného človeka na druhého (napríklad pri vysviacke do cirkevného stavu) — očividne nestačí; musí tam byť aj ústretový akt, ktorý možno nazvať «prijatím rúk». Ak «prijatie rúk» nie je, potom kladenie rúk nenachádza pre seba adekvátnu ústretovú psychickú činnosť a preto ani nedosahuje svoj cieľ, hoci domýšľavosti u subjektu „kladúceho ruky“ môže byť po zavŕšení obradu «nad mieru».

Zákony dialektiky existujú a vyjadrujú sa v rôznych jazykových formách, sú však neformálne. Ich formy si vyžadujú aby bol do nich vnesený životu adekvátny obsah, čo zďaleka nie vo všetkých prípadoch sa darí sformalizovať a «automatizovať». Inými slovami, ak pre úspech logickej procedúry postačuje prevažne ľavohemisférne myslenie (diskrétno-abstraktno-logické), tak pre úspech dialektického procesu sú potrebné zmysly a organizácia psychickej činnosti spoločne, vrátane súčinnosti abstraktno-logického, procesno-obrazného i asociatívneho myslenia.

Rozdiel je v tom, že schizofrenik je úprimne presvedčený o tom, že to čo robí je životu adekvátne. Avšak «diabolský logik» — operátor, technológ, polittechnológ, sám osebe nie je v moci toho druhu schizofrénie, ktorý svojou procedúrou «diabolskej logiky» vyjadruje s cieľom utvrdiť iných v niečom; ale ak v tom utvrdzuje aj seba samého, stáva sa tiež schizofrenikom.

Oveľa podrobnejšie je táto téma preskúmaná v materiáloch KSB, konkrétne v prácach VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Jazyk náš: ako objektívna danosť i ako kultúra reči“.

Vo vnímaní sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery sú priestor a čas druhoradými kategóriami, ktoré sú dôsledkom miery a sami osebe predstavujú výplod procesu porovnávania rôznych javov v Živote navzájom.

O tom viac v materiáloch KSB v práci VP ZSSR „Jazyk náš: ako objektívna danosť i ako kultúra reči“.

Nasledujúci text (až po klin z hviezdičiek, otočený smerom dolu) predstavuje fragmenty práce VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“ s určitými skráteniami a úpravami.

Prvotná informácia je tá, ktorá sa dovtedy (od momentu narodenia) v psychike nevyskytovala.

Tej informácie, prostredníctvom ktorej Boh v jazyku životných okolností odpovedá na plány, myšlienky a ďalšie činy človeka. Hoci múdri ľudia boli vždy utvrdení v tom, že Život je posvätným jazykom, ktorým Boh rozpráva s ľuďmi — s každým i so všetkými naraz, ale vieroučenia idealistického a materialistického ateizmu sa snažili presvedčiť ľudí, že tomu tak nie je: vraj všetko je len náhodné, bezpríčinné a bezcieľne. Avšak v poslednom čase o tom začali písať aj žurnalisti, pravda, zatiaľ prevažne len v „bulvárnej“ tlači: «Započúvajte sa do jazyku vyšších síl Neustále dostávame signály, treba im len vedieť načúvať. Možno, že psychická nepohoda, ktorá vás už dlho ťaží, vôbec nie je spojená preťažením v práci alebo štvorkami vášho dieťaťa v škole. Je možné, že nejaké sily vám takto dávajú poznať, že nie ste na správnej ceste?! Načúvaním jazyku Vyšších síl, možno dať mnohé do poriadku a dokonca sa vyhnúť chybám. Je to naše energetické, emocionálne a intuitívne rozpoloženie. Preto je tak dôležité načúvať sebe, svojej duši a tomu čo našepkáva srdce. Ak tvoja duša spieva, si na správnej ceste (hoci ani toto neplatí vždy: — naša poznámka v citáte: duša darebáka spieva od darebáctva), ak je cítiť nepohodu, ťažobu, zvláštny nepokoj — treba s tým niečo robiť. Žiaľ, dnešný človek si už toto robiť odvykol. Jazyk faciek Vyššie sily používajú jazyk znakov a signálov. Najčastejšie to býva nejaká náhodná udalosť. Zabehlo nám, nohu chytil kŕč, niečo nám spadlo... Upozorňujú nás aj na dobré, aj na zlé udalosti. Lepšie sa zahľaďte na okolitý svet, ľudí i seba! Podobné príznaky možno interpretovať až po uskutočnení faktu. V prípade ak tieto signály nechápete, znaky sa opakujú tri razy, a potom Vyššie sily prechádzajú k ďalšiemu, hrubšiemu spôsobu komunikácie s vami. Jazyk situácie Nevyšiel vám obchod, podviedla vás žena, ukradli vám auto... Čo ak Vyššie sily vám vôbec nebránia, ale chránia vás pred väčšími problémami? Ak sa človek po príchode týchto signálov rozčuľuje a nechápe ich, potom sa výchovné lekcie ešte zhoršujú. Chcú vám tak ukázať, že nemáte pravdu. A ak bola lekcia pochopená, situácia sa stabilizuje a neúspech rýchlo vystriedajú úspechy. Jazyk nezdarov Je to Boží trest, alebo odplata. Čo je pre človeka najcennejšie, po tom aj bijú. Často sa ako výchovný prostriedok používa choroba. Bijú tak, že nemožno si to nevšimnúť. A vždy sa treba zamyslieť — prečo vás potrestali? A ak ste pochopili za čo, trest sa ruší a problémy miznú. Pomocou takýchto nezdarov Vyššie sily smerujú človeka na jeho cestu, aby vyplnil svoje predurčenie. Priamy kontakt Trest pre nechápavých sa opakuje trikrát. Ak nereagujete, tak sa použije jazyk priameho kontaktu. Ocitnete sa u bioenergetika, jasnovidca, liečiteľa, kňaza na prednáške (doslova vás tam privedú), kde vám naraz bude vysvetlená príčina vašich nezdarov. Jazyk agresie Hrubý spôsob jednania. Napríklad, vychádzajúc z domu, na stene zbadáte veľký nápis „Ty hlupaňa!“. Do doby, pokiaľ nepochopíte, že táto fráza sa týka vás, nápis zostane na mieste tak ako je! Alebo, napríklad, sedíte a premýšľate: «Bolo by už načase sa rozviesť». V tom okamihu sa pomerne pevná stolička pod vami zlomí. Dávajú vám tak vedieť, čo vzíde z vášho nápadu. Jazyk sugescie Je to priamy text na zapamätanie si. Je založení na využití pamäti priamo, bez účasti myslenia. Človek sa stane závislým — od alkoholu, narkotík, hazardu, sekty, rybačky atď. Každý má to, čo si zaslúžil. No je ešte šanca sa spamätať. V poslednom štádiu sa výchovný proces stáva ešte drsnejším a tvrdším. Trest sa zosilňuje. Znenazdajky sa objavujú nevyliečiteľné choroby, dejú sa nešťastné náhody. A ak ani po tomto človek nič nechápe, tak ho odstraňujú zo zemského života». (Publikované 18.04.2005 v novinách “Komsomolská pravda”, (http://www.kp.ru/daily/23496.5/38973/print/ ) alebo sprostredkovane na internetovej stránke «Anomália»: http://anomalia.narod.ru/news10/078.htm). «Vážené» publikácie zatiaľ v tejto téme mlčia alebo podávajú svoje informácie o takýchto prípadoch pod rúškom životných kuriozít, ktoré sa síce javia akoby mali mravno-etický poučný zmysel, ale v skutočnosti («veď vieme to všetci…») to bola iba «obyčajná náhoda», ktorá žiadny poučný zmysel nemá... Príklad takýchto vážených publikácii poskytuje časopis „Ohník“, № 5, r.1999, v článku: “NÁHODA AKO BOHOM NEPOZNANÁ ZÁKONITOSŤ. Ak na vás padla tehla, je možné, že to niekto potreboval?”, autor sa ukryl za pseudonymom «Čumakoff». [Názov článku predstavuje zhovädenie veršu Majakovského básne «“Počúvajte!” — “Veď, ak zapaľujú hviezdy, znamená to, že to niekto potreboval?” ...» (a ak by nezažali hviezdy v noci, ani slnko vo dne, bol by vôbec život? boli by ľudia a všetko ostatné?) – pozn. prekl.] V tomto článku „Čumakoff“ s odkazom na Americkú asociáciu súdnych vied uvádza prípad zo skutočnej vyšetrovacej praxe, ktorá sa udiala v New Yorku r.1994: Jeden blbec poznal rodinnú „tradíciu“: keď sa jeho tatko hneval na mamu, strhol zo steny nenabitú pušku, zamieril na svoju manželku a stláčal kohútik. Keďže si ich synak želal rýchlejšie získať rodičovské dedičstvo, tak nabil pušku v domnienke, že otec mamu zabije, sám si na dlhú dobu sadne do väzenia, a on tak získa prístup k rodičovskému majetku. Ale potom, čo nabil pušku, rodičia žili tri týždne neobyčajne pokojne. No za ten čas blbec stratil nádej pri očakávaní dedičstva a rozhodol sa skoncovať so sebou. Vyskočil teda z okna svojho bytu na deviatom poschodí. Vo výsledku tohto však zomrieť nemal, pretože si nevšimol, že umývači okien na mrakodrape (v USA si ľudia radšej zaplatia za umytie okien, než za zvýšenú spotrebu elektrickej energie, ak sú okná špinavé a prepúšťajú menej denného svetla) natiahli o dve poschodia nižšie bezpečnostnú sieť. Jednako, keď letel okolo okien, z bytu o poschodie nižšie sa cez okno ozval výstrel a dávka brokov blbcovi rozmetala hlavu. V tom byte o poschodie nižšie žili jeho rodičia, a práve v tom okamihu, keď blbec letel okolo ich okna, rodičia končili ďalšiu zo svojich hádok. Tatko strhol zo steny brokovnicu, priložil k lícu, a ako zvyčajne, stlačil kohútik — zaznel výstrel: matku nezasiahol, no ich pochabý synček to schytal naplno. Celý tento príbeh bol počas vyšetrovania zdokumentovaný. Prípad začali vyšetrovať ako neúmyselné zabitie starcom blázna, letiaceho do bezpečnostnej siete pod oknami; neskôr k tomu pridali pokus o vraždu svojej manželky; keď sa ale vyjasnila špecifická rodinná tradícia ukončovania rodinných hádok „výstrelom“, začali hľadať toho, kto, vediac o nej, zlomyseľne nabil zbraň, a zistili, že to urobil ich syn; nakoniec prípad uzavreli ako samovraždu. Avšak spôsob zavŕšenia samovraždy sa ukázal byť veľmi prepracovaným, vysoko prevyšujúcim úroveň scenárov komediálnych vrážd a situácií, ktorých je Západné kino plné.

Je to podobné tomu, čo sa deje v počítačových sieťach, kde administrátor siete prideľuje užívateľom rôzne prístupové práva k informáciám (podľa kompetencie) a vykonáva adresné rozosielanie určitej informácie a čistenie siete od parazitnej informácie mimo činnosť užívateľov systému.

Cirkev síce straší ľudí frázami že: „Boh trestá za zlé skutky“. V skutočnosti tieto reakcie nie sú trestom, ale „slovami“ ktorými komunikuje Život s človekom, pretože „nikto učený z neba nespadol“, „každý robí chyby“ a od Života veľa krát dostávame len „indície“, ktoré treba lepšie pochopiť a osvojiť si ich ako zručnosť (čo tiež chvíľku trvá). Svet a Život má svoje prirodzené nastavenia Zhora, stačí sa ho naučiť lepšie počúvať a vnímať, tak ako surfista sa snaží vnímať a zžiť sa s vlnou, ktorá ho nesie, tak aby bol v Harmónii s ňou, neničil on ju ani ona jeho. – pozn. prekl.

Vnímanie sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery vyplýva z koránického oznamu: «Boh stvoril každú vec a vymeral ju mierou» (Korán, 25:2). To isté v Biblii: «Všetko si usporiadal mierou, počtom a váhou» (Šalamúnova múdrosť, 11:21) Kniha „Šalamúnova múdrosť“ bola z kánonu Biblie vyňatá (hoci v katolíckej Biblii sa nachádza, avšak v katolicizme mali svetskí ľudia zakázané čítať Bibliu samostatne; okrem toho cirkevným jazykom katolíckej cirkvi bola počas mnohých storočí latinčina, ktorú väčšina ovečiek neovládalo, a až v druhej polovici 20.storočia katolicizmus umožnil používanie národných jazykov v cirkvi). Vysvetlivka. Behom procesu merania vzniká obraz, t.j. informácia. Samotné meranie si vyžaduje súradnicový systém a jednotkovú mieru — etalón, na ktorú sa vzťahujú všetky ostatné veličiny, určené pre vyznačenie bodov v procese merania. [Napríklad pri rysovaní. Meraním rysujeme na výkres obrazy projektu. Samotný narysovaný objekt, ešte nepredstavuje hmotný objekt, ale je jeho vernou mierou, nehmotným prototypom. – pozn. prekl.] Oveľa podrobnejšie je problematika vysvetlená v materiáloch KSB, v práci VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.

Pre zmenu porovnávacích štandardov počítaných v algoritme je potrebné prerobiť niektoré bloky algoritmu.

V starozákonnej knihe „Numeri“, kap.14 sa píše o tom, ako sa začalo 40-ročné putovanie starovekých židov po púšti. Šiel už druhý rok prebývania Mojžiša s jeho zverencami mimo Egypta. K tomuto času už Mojžiš dostal v Zjavení vierouku a organizoval život židov v súlade s ňou: To jest v podstate sa všetky hlavné religiózne udalosti už odohrali. Mnohoročné putovanie po Sinajskom polostrove sa v tom čase neplánovalo. Boli vyslaní prieskumníci na Palestínske územia, po vrátení ktorých sa, v súlade s prisľúbením Palestíny Bohom Abrahámovi, plánovalo začať s presídlením do tohto kraja, v tej dobe obývaný Kanaáncami a Amálechmi. Či by bolo plánované presídlenie pokojným, alebo by nieslo charakter vojenskej invázie je ťažké posúdiť, pretože práve po návrate prieskumníkov medzi zverencami Mojžiša vznikla vzbura. Odporcovia presídlenia do Palestíny prestali poslúchať Mojžiša a jeho stúpencov, a namiesto toho vyzývali národ aby ich ukameňoval (Numeri, 14:10). O udalostiach ktoré nasledovali Biblia rozpráva takto: «20. I povedal Hospodin [Mojžišovi]: odpúšťam, po slovách tvojich; 21. No ako žijem, [a večne žije Moje meno,] a slávy Hospodina plná je zem: 22. Všetci tí, ktorí videli Moju slávu a znamenia, ktoré som vykonal v Egypte a púšti, a pokúšali Ma už desať ráz, a nepočúvali Môj hlas, 23. Neuvidia zem, ktorú som pod prísahou sľúbil ich otcom; [len ich deťom, ktoré sú tu so Mnou a ktoré nevedia, čo je dobro a čo zlo, všetkým maloletým, ničomu nerozumejúcim, im dám zem, a] neuvidí ju nikto z tých, čo Ma dráždia». Text v hranatých zátvorkách je obnovený podľa prekladu sedemdesiatich prekladateľov — Septuaginty, ktorá je verziou udalostí v interpretácii pánov vtedajšieho (3.st. pred.n.l.) kánonu Starého zákona. Takým spôsobom sa odkrýva možnosť porovnať zmysel verša 14:23 pred a po obnovení vyškrtnutých textov, čo bolo vykonané v záujmoch pánov, historicky neskoršej než Septuaginta, kresťanskej kánonickej Biblii, ktorú používajú západné cirkvi a ich misionári. Výňatok z verša 14:23 informuje o tom, že z púšte vyjdú iba tí, ktorí v momente opisovaných udalostí nepoznajú, čo je dobro a čo zlo, a nič v živote nechápu; a tiež tí čo sa ešte len majú narodiť počas nadchádzajúceho obdobia vymierania dospelých, majúcich svojskú predstavu o tom, čo je dobro a čo zlo, a vidiacich zmysel života, podľa svojej reálnej mravnosti. V podstate sa tu jedná o nadchádzajúcu výchovu maloletých a tých, čo sa ešte len narodia, tak, aby kultúra a mnohé životné zvyky ich rodičov sa im stali cudzími. Pokiaľ je kultúra rodičov objektívne skazená, tak jej odmietanie v ďalších pokoleniach môže splodiť jak ešte jednu iným spôsobom skazenú kultúru, tak aj kultúru objektívne spravodlivú. Prečo je skazenou biblická kultúra aj vcelku, aj v jej judejských a kresťanských vetvách, sa v prácach VP ZSSR vysvetľovalo už neraz. A fakt výňatku z kánonu Biblie vo verši 14:23, ak ho dáme do súvisu s tým, čo je popísané v aktuálnej časti kapitoly, je charakteristický práve ako príznak zahladenia stôp toho, že počas nasledujúcich 40 rokov sa mravnosť dorastajúcich pokolení v kočovnom koncentračnom tábore programovala k určitým cieľom a zadaniam tak, aby svojou činnosťou zostávali v oblasti Božieho dopustenia. Po svojom odmietnutí nasledovať pravdu, odhalenú skrz Mojžiša, ktorá mohla zachrániť starovekých židov z otrokárskej moci iniciátorov Biblického projektu zotročenia všetkých, starovekí židia vstúpili do zóny Božieho dopustenia a stali sa «etnografickou surovinou» na zhotovenie z nich biorobota-golema, nesúceho naprieč storočiami Biblický projekt zotročenia všetkých a jeho egregor, čo si mnohí pletú s dobrým Božím Zámerom. V našich dňoch je analogická (tej starozákonnej) situácia ohľadne masového odoberania detí z rodín, s cieľom ich správnej (v určitom konkrétnom zmysle) výchovy, vyjadrená v ontopsychológii. Zakladateľom ontopsychológie bol Antonio Meneghetti — filozof talianskeho pôvodu, bohoslovec, sociológ, skladateľ, umelec a tak ďalej. V ontopsychológii existuje projekt «Človek tretieho tisícročia», z čoho možno pochopiť, že ambície pohlavárov ontopsychologického projektu sú globálne, a v určitých aspektoch je ontopsychológia ešte „hustejšia“ než scientológia, hoci rovnako ako scientológia, tiež sleduje cieľ — zachovanie davo-„elitárneho“ spoločenského zriadenia aj v budúcnosti. Ontopsychológia už prenikla aj do Ruska. Existuje «Slovanská akadémia ontopsychológie», a na internete sú stránky založené ontopsychológmi, kde sa možno zoznámiť s niektorými jej postojmi. V našom chápaní ontopsychológia predstavuje «potrat» Západnej regionálnej civilizácie, ktorý sa odohral pri pokuse splodiť vlastnú konceptuálnu moc, vlastného činného vnútorného prediktora pre život v pobiblickej epoche. Ide o to, že každá spoločnosť má v sebe predurčenosť riadiť v plnej funkcii riadenia, t.j. na základe schémy prediktor-korektor už len z toho dôvodu, že človek je rozumný. V situácii, keď riadenie na základe akejkoľvek koncepcie vchádza do krízy, moc tejto koncepcie nad spoločnosťou sa zmenšuje, čo otvára cestu tendencie pre vznik nového prediktora v spoločnosti a realizovania ním novej konceptuálnej moci. Ontopsychológia sa objavila práve v takomto období, keď biblická kultúra aj v svojej nábožensko-kultovej, aj v otvorene ateistickej svetskej forme vošla do hlbokej systémovej krízy. Avšak ontopsychológia sa predsa len nestala prostriedkom riešenia problémov, ale neživotaschopným «potratom» pri pokuse splodenia konceptuálnej moci pre život v pobiblickej epoche, pretože: ● súhlasí s davo-„elitárnou“ organizáciou života spoločnosti; ● jej pedagogika je zameraná na výchovu nositeľov démonického typu režimu psychiky, ktorí majú vytvoriť „elitu“ novej spoločnosti, a nie Ľudského typu režimu psychiky ako normy pre všetkých; ● vyjadruje Ja-centrické vnímanie sveta a rozvíja sa (nakoľko je to len pre «potrat» možné) na osnove Ja-centrického vnímania sveta; ● (typické pre Ja-centrické vnímanie sveta) Systém hraničných zovšeobecňujúcich kategórií v ich chápaní sveta vôbec nie je trojjedinosť matérie-informácie-miery, ale «In Sé» (analógia scientologickej «» - Théty) — hlbinné vnútorné pravé «Ja» človeka, deformované vplyvom tohto sveta, implicitne zastúpeného hmotou a energiou v priestore a čase; ● Primerane kultivovaniu démonizmu, schopného korporatívnej spolupráce pri „pasení“ tlupy, sú tradičné vierouky zaradené do kategórie dočasných historických javov, jednako však otázky vzájomných osobných vzťahov medzi človekom a Bohom sa medzi tie najdôležitejšie pre osobu a spoločnosť neradia. ● Pre ontopsychológiu je typická dvojitá morálka, odkrývajúca možnosť pre vybudovanie systému «ezoterizmus — exoterizmus», využívajúcej neznalosť a omyly a preto samovražednej pre spoločnosť: «múdry človek v tomto sveta potrebuje dvojitú morálku» (А.Meneghetti “Múdri človek a umenie života”, Perm, «Horton Limited», str. 40). «Treba sa učiť všetkému, čo nám príde do cesty, a len vlastnú najvyššiu pravdu ochraňovať pre samých seba. Hlúpe vedenie predstavuje nebezpečenstvo pre masy a výhodu pre najmúdrejších» (rovnaká kniha, str. 21).

V zmysle: cítim emóciu, chápem jej význam, zmysel. Ak sa človek učí chápať význam svojich emócií, nemôže sa mu neskôr stať, že povie: „Nevyznám sa v sebe...“. – pozn. prekl.

Vedome navodená nálada, rozpoloženie. Prípadne aj samočinne navodená, pri korektne pracujúcej psychike. – pozn. prekl.

O čom sa hovorilo v 2. kapitole aktuálneho zborníka.

Uzavretosť duše v osobnom systéme psychologickej ochrany (osobnej informácie, energetiky, algoritmiky a egregoriálnych príloh) — je následkom nedôvery k Bohu alebo výrazom podvedomého samovyhodnotenia slabosti psychiky (osobnostnej nedovyvinutosti) vo vzťahu k okolnostiam (vrátane iných ľudí), v ktorých sa človek ocitá. To isté sa týka aj rôznych druhov urážania sa na niekoho alebo niečo.

V historicky sformovanej kultúre ľudstva, v masovo rozšírených exoterických nábožensko-filozofických systémoch, sa otázka vytvorenia určitého emočno-významového režimu samotným človekom predkladá ako kľúčová pred začiatkom činnosti. Napríklad v budhizme: «Niet veci, ktorá nás zvonka môže donútiť trpieť; všetko závisí od výkladu našej skúsenosti. Odtiaľto je evidentná veľká úloha rozumu v tom, či zažívame trápenie alebo radosť». «Neschopnosť vykonať nejakú vec nie je dôvodom pre nepokoj. Schopnosť vykonať nejakú vec tiež nie je dôvodom pre znepokojenie. Tak načo sa znepokojovať? Buďte šťastní». «Jediným zdrojom vašich trápení sú vaše vlastné činy. Vždy si všímajte, ako konáte». «Naučte sa vždy byť pokojným a múdrym. Keď ste pokojný a múdry, vaše činy budú zodpovedať situácii a nebudú pokazené negatívnymi emóciami». «Múdrosť bez súcitu je suchá a škodlivá. Súcit bez múdrosti je slepý a nevládny. Nepohŕdajte ani múdrosťou, ani súcitom». «Prvým krokom k múdrosti je uvidieť vlastné chyby. A tak, najprv, napravte svoje chyby». «Činy, vnuknuté hnevom svedčia o tom, že ste stratili moc nad sebou a viac nie ste schopný jasne vidieť a myslieť. Je to dosť nebezpečná cesta». Tieto budhistické pravidlá sú uvedené z internetového článku na adrese (uvedené v stave z apríla 2005, citáty sú tematicky vyberané: http://buddhism.buryatia.ru/doc/nast.shtml ) Po ich prečítaní treba ešte dodať, že autori učebnice „Spoločenskej náuky“, ktorý rozprávali žiakom akoby o budhizme, neuznali za vhodné uviesť nič z toho, čo je v budhizme skutočne užitočné pre organizáciu vlastného života a života spoločnosti.

Spomedzi klasikov dialektického materializmu v tomto smere a v tých rokoch boli užitočné „Dialektika prírody“ a „Anti-Duhring“ od F.Engelsa, a málo vtedy dostupné práve J.V.Stalina (zbierka jeho diel, po XX. zjazde KSSZ, bola vyradená z všeobecného prístupu v knižniciach, a nájsť ich bolo možné prevažne len v tých domácich knižniciach, kde sa aj archivovali). Pokiaľ ide o V.I.Lenina, tak v jeho dielach je málo dialektiky a viac «diabolskej logiky» (to sa týka predovšetkým hlavného filozofického diela V.I.Lenina — „Materializmus a empiriokriticizmus“), ktorá v závislosti od sprievodných okolností dávala výsledky, potvrdzované alebo popierané životom. Paradox je v tom, že ako virtuóz v «diabolskej logike», bol V.I.Lenin utvrdený v tom, že dialektiku ovláda, a bol pritom jedným z najnástojčivejších a najhorlivejších propagandistov dialektiky ako metódy poznávania, za čo mu treba samozrejme poďakovať. V.I.Lenin, napríklad N.I.Bucharina charakterizoval takto: «Bucharin je nielenže najcennejší a najväčší teoretik strany, ale je právom považovaný za obľúbenca celej strany, avšak jeho teoretické názory len s veľmi veľkými pochybami môžu byť zaradené k plne marxistickým, lebo je v ňom čosi scholastické (nikdy sa neučil a myslím, že ani nikdy celkom nechápal dialektiku)» („List k zjazdu“, zápisy z 25. decembra 1922). V tomto hodnotení Bucharina ako ne-dialektika mal Lenin pravdu, hoci zároveň s tým, že Bucharin neovládal dialektiku, tak bol slabý aj v «diabolskej logike» (ktorú V.I.Lenin od dialektiky neodlišoval). Ohľadne Leninových slov: «je v ňom čosi scholastické»: t.j. v Bucharinovi bola akási znevoľnenosť a neistota v sebe, časom prechádzajúca do hystérie, v prítomnosti ktorých sa «diabolská logika» javí byť nemožná. L.D.Trockij, podobne ako aj V.I.Lenin, bol tiež nositeľom «diabolskej logiky», ale zaostával v nej za V.I.Leninom, a každý z nich oboch zaostával v živote za J.V.Stalinom ako dialektikom, hoci J.V.Stalin nenapísal ani jeden „talmud“ o dialektickej filozofii ako takej. J.V.Stalin skrátka používal dialektiku a vyjadroval ju vo svojich dielach (toto tvrdenie zároveň znamená, že Boh ho v mnohom podporoval, pretože dialektika mimo relígie bez Rozlíšenia sa mení na «diabolskú logiku»). A z diel J.V.Stalina možno prevziať zručnosť dialektického myslenia (poznávania a tvorenia), čo sa nedá povedať o „Materializme a empiriokriticizme“ V.I.Lenina, pretože v ňom niet živej dialektiky; to isté sa týka aj K.Marxa, v ktorého dielach je viac «diabolskej logiky», než akejkoľvek dialektiky.

Vrátane narušenia genetických programov k zníženiu priemernej dĺžky života „hovoriacich nástrojov“.

Bola jej poskytnutá možnosť zahynúť v Božom dopustení.

Nákladné lode triedy «Ro-Ro» (Roll on Roll off) s horizontálnou nakládkou/vykládkou tovaru (na kolesách) cez výklopnú hermetickú rampu takýchto rozmerov sa objavili až v 1960-tych rokoch; tankovo-výsadkové lode s nosovou rampou takých rozmerov až v priebehu 2. svetovej vojny. Takže v rokoch 1916 a 1939 sa bolo čomu diviť...

Niektoré publikácie na túto tému nájdené v internete sú predstavené v materiáloch KSB, šírených na kompaktných diskoch v priečinku „Iní autori“: „Noemova_archa“.

Pod menom „Nikto“ sa predstavil Odyseus kyklopovi Polyfémovi, pred tým, než mu vypichol jediné oko. Keď sa tak stalo a na Polyfémov nárek pribehli ostatní kyklopovia, tak sa ho začali pýtať, prečo tak kričí a kto mu vlastne ublížil? Polyfémos im odpovedal: „Ublížil mi zákerný Nikto“. Keďže ostatní pochopili, že reálneho zločinca niet, tak sa spokojne rozišli a nechali Polyféma osamote s jeho bolesťou a vzniknutými problémami...

Text zvýraznený nami v citáte: t.j. oni sú psychickými otrokmi, pracujúcim antropoidným dobytkom, ktorý riadi a za ktorých zodpovedá ich «pán» pred inými „slobodnými «pánmi»“.

Zvýraznené nami: pri takomto vzťahu k práci, ktorá je základom zabezpečenia života dnešnej civilizácie, sa robotník ničím neodlišuje od pracujúceho dobytka, či naprogramovaného robota; ak však máme hovoriť o tvorivej oblasti, v ktorej dnešná civilizácia dosiahla úspechy, tak potom sú to zbrane: prírodou dané zuby a pazúry vymenili rozumné zvieratá behom niekoľkých tisícročí za jadrovú výzbroj a vojensko-kozmické sily.

Termín prevzatý z nejakých písem dnešných demokratizátorov.

Ako hovorí Starý Zákon, obrezanie sa vykonávalo kamennými nožmi. Exodus kap.4: «25. Vtedy Sefora vzala kamenný nôž, obrezala predkožku svojho syna a hodiac ju k jeho nohám povedala: si mi ženíchom krvi».

Uvádza sa, že grécke texty Nového Zákona opisujú odpoveď Krista „kniežaťu“: «Poď za mnou...», — teda odlišnú od známej odpovede v oficiálnych ruskojazyčných a západných textoch: «Odstúp odo Mňa, satan...». Zmyslovo analogickú odpoveď: «Poď za mnou, satan...», obsahuje cirkevno-slovanský text Nového zákona (Matúš, 4:10) v „Ostrožskej Biblií“ (z r. 1581)* prvotlačiara Ivana Fjodorova, čo zjavne demonštruje vzťah Krista ku „kniežaťu“ ako k podvodníkovi, ktorému ale Ježiš ponúka svojou odpoveďou možnosť k náprave. Toto zároveň podrýva cirkevnú doktrínu o reálnej moci „kniežaťa tohto sveta“, potvrdzujúc Koránický výrok o predurčení človeka byť námestníkom Božím na Zemi, a vraví o absencii u satana akejkoľvek reálnej moci nad ľuďmi, s výnimkou tých, ktorí si sami pre svoju nemravnosť vybrali satana, aby nad nimi panoval... No tendencia zamieňať texty v ruskojazyčnej Biblií z čias Ivana Fjodorova, hovorí sama za seba a vôbec nie v prospech „ruskej“ „pravoslávnej“ cirkvi. Táto téma je obstojne vysvetlená v práci VP ZSSR «Nech sa vám stane podľa vašej viery…» (Svätá kniha a globálna kríza) (r. 2010).

The Unseen Hand: An Introduction Into the Conspiratorial View of History, 1982 – pozn. prekl.

«Medzinárodná Vláda nikdy nepopierala svoju existenciu. Ona sa nezviditeľňovala manifestmi, ale činmi, ktoré neprehliadla ani oficiálna história. Možno vymenovať fakty z francúzskej a ruskej revolúcie, a tiež z anglicko-ruských a anglicko-indických stykov, keď nezávislá ruka zvonku zmenila chod udalostí. Vláda neskrývala prítomnosť svojich vyslancov v rôznych štátoch. Pravdaže, ani títo ľudia pod titulom Medzinárodnej Vlády sa nikdy neskrývali. Naopak, zostávali na očiach, navštevovali vlády a boli spozorovaní množstvom ľudí. Literatúra zachováva ich mená, prikrášlené fantáziou ich súčasníkov. Nie sú to tajné spoločenstvá, ktorých sa tak boja vlády, ale viditeľné tváre, posielané na príkaz Neviditeľnej Medzinárodnej Vlády. Každá falošná činnosť sa protiví medzinárodným cieľom. Jednota národov, ocenenie tvorivej práce, a tiež vzostup vedomia sa potvrdzujú Medzinárodnou Vládou ako najneodkladnejšie miery. A ak preskúmame opatrenia Vlády, nikto ju neobviní z nečinnosti. Skutočnosť existencie Vlády neraz prenikala do povedomia ľudí pod rôznymi názvami. Každý národ sa navštevuje len raz. Posolstvo zvykne byť len raz za storočie – to je zákon Arhatov (Arahantov –-> Arahant – Ten, ktorý je hoden; Ten, kto dosiahol dokonalosti človeka)*. Zameranie javu Neviditeľnej Vlády podlieha pomerom svetovej evolúcie, pričom do osnovy stanovísk sa dávajú presné matematické výpočty. Niet osobného želania, ale nemennosť zákonov matérie. Nechcem, ale viem. A preto riešenie pri vlnení toku je vždy nemenné. Na kopec možno vystúpiť zo severu alebo z juhu, no samotný výstup ostane nemenným» (“Agni Joga”, Samara, vydanie r. 1992, zväzok 1, str. 292 — “Znaky Agni Jogy”, bod 32).

Veľrada – (gr.Synedrion, heb. Sanhedrin) https://cs.wikipedia.org/wiki/Sanhedrin

Podrobnejšie viď G. Hancock „Stopy bohov“, kap.1.

V ZSSR boli tieto fotografie opublikované v časopise „Technika - Mládeži“ v № 5 r.1969 . Tieto stránky sú obnovené v práci VP ZSSR «Základy sociológie», časť 3. V tom istom časopise v 1960-tych rokoch v sérií článkov „Antológia tajuplných náhod“ bolo opublikovaných značne veľké množstvo informácií, rúcajúcich historický mýtus, ktorý navieval v tom istom čase školský aj univerzitný program ohľadom histórie. V jednom z jeho čísel boli opublikované aj mapy Piri Reisa (z r.1513) s vyobrazením Antarktídy bez ľadu. Správnosť zobrazenia pobrežných rysov na nej bola potvrdená seizmickým prieskumom behom niekoľkých rokov po oslovení vedy (v 20. storočí) ohľadne analýzy týchto máp.