2. Predchádzajúca globálna civilizácia a jej dedičstvo
Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 27 из 28
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2. Predchádzajúca globálna civilizácia a jej dedičstvo
Spôsob života predchádzajúcej globálnej civilizácie možno zrekonštruovať iba z mýtov a tajných náuk, ktoré neboli predurčené pre cielenú propagandu v dave, a odovzdávali sa oddávna v dnešnej civilizácii medzi zainteresovanými osobami a tými čo mali prístup, hoci v niektorých epochách túto špecifickú informáciu predstavujú v dave vo forme rôznych kuriozít. Toto všetko dohromady s dnes panujúcim historickým mýtom znamená, že doba kamenná, ako to potvrdzuje archeológia, bola. No nie všetci spomedzi preživších globálnu katastrofu, ktorá dobe kamennej predchádzala, zdiveli na jej úroveň. Okrem toho, podľa jednej z rekonštrukcii spôsobu života minulej globálnej civilizácie na osnove mýtov, oni nežili tak, ako my...
«Rasa pánov» bola pomerne málopočetná a prebývala len na jednom z kontinentov s najprijateľnejšou klímou. Mimo tohto kontinentu boli len jej oporné body pre riadenie hospodárskej činnosti podriadených národov, ktoré ju obsluhovali a ktoré boli zbavené možnosti vykonávať výrobnú a inú činnosť na základe technogénnej energie. Toto zaisťovalo vysokú spotrebiteľskú úroveň «rasy pánov» pri pomerne bezproblémovej ekológii planéty vcelku. Т.j. dnešné úmysly rozdeliť obyvateľstvo planéty na „zlatú miliardu“ a obsluhujúci ju „pracovný dobytok“ majú v svojich základoch pradávnu hlbinnú psychickú kulisu.
Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre jedincov «rasy pánov», ak aj nedisponovali telesnou nesmrteľnosťou, boli tak vnímaní ostatnými obyvateľmi planéty, nakoľko mnohonásobne predstihovali svojich poddaných dĺžkou svojho života: práve toto dalo základ zrodu legiend o bohoch a polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že uplatňovali aj genetické inžinierstvo na svojich poddaných, meniac ich tak fakticky na biorobotov, ktorých schopnosti tvorivého samorozvoja boli takto umelo a cielene ohraničené[355]. Posledné, ako už vieme, je v dnešnej globálnej civilizácií (najmä v jej Západnej časti) vytúženým medzníkom mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtve obdobie“ je len jedným z mnohých umeleckých stvárnení vedeckého výskumu, reálne uskutočňovaného s cieľom vytvoriť vedeckými metódami rasu „pánov“ a množstvo rás ju obsluhujúcich, samorozmnožujúcich sa, funkčne špecializovaných, programovateľných a diaľkovo (technicky a mimozmyslovo) riadených biomechanizmov.
Tak či onak, snaha vytvoriť čosi na spôsob rasovo-„elitárnych“ rekonštrukcií života Atlantídy v globálnom rozsahu je viditeľná počas celých dejín súčasnej civilizácie. A je viditeľná tým viac, čím väčšie sú úspechy vo vede a technológiách dnešnej civilizácie. Každopádne, v súčasnej civilizácii priame a otvorené vládnutie «pánov» nad «hovoriacimi nástrojmi» a priame neskrývané rozdelenie spoločnosti na «pánov» a «pracujúci dobytok», ktoré bolo typické pre prvotné regionálne civilizácie, sa nepodarilo stabilizovať.
Nie je vôbec vylúčené, že atlantická «rasa pánov» minulej globálnej civilizácie, neovládala zvrchovane celú planétu, ale jestvovali regióny, ktoré si zachovali samostatnosť svojho riadenia. V nich počas globálnej katastrofy tiež nezahynuli celkom všetci. Možno práve to je príčinou tak výrazne odlišnej kultúry medzi tichooceánskym Východom Eurázie a okolo-atlantického Západu, a tiež kultúry predkolumbovskej Ameriky a dnešnej globálnej civilizácie. Ničmenej, ak aj necháme bokom detaily života minulej globálnej civilizácie, to nepochybne dôležitejšie, od čoho odvracia pozornosť súčasný oficiálny historický mýtus, je, že:
Paralelne s dobou kamennou súčasnej globálnej civilizácie sa rozvíjala misia civilizátorov – preživších prišelcov z civilizácie minulej.
Okrem toho, katastrofa nemusela byť úplne neočakávaná, následkom čoho tí, ktorí sa seriózne zaoberali možnými prognózami, sa postarali včas o to, aby v nej prežili a ochránili kultúrne dedičstvo pre budúcu obnovu normálneho (podľa ich názoru) života. Ak sa prognózami zaoberali seriózne aj vládnuce triedy, potom boli iste aj na štátnej úrovni organizované opatrenia k tomu, aby sa urýchlene obnovil normálny (v ich chápaní) obraz života po zavŕšení katastrofy.
Biblická i koránická správa o Noemovej arche predstavuje svojou podstatou informáciu o cieľavedomej reakcii na podobný typ výstražnej prognózy. Tiež treba mať na pamäti to, že biblická aj koránická správa o arche je jednotná v tom, že archa – je výtvorom opozície vládnucemu režimu minulej civilizácie. Minulá civilizácia bola zámerne zničená Zhora[356] za nenávratne zvrátenú morálku a etiku v sebe, nakoľko jej vládnuca „elita“, v ktorej prevládal démonický režim psychiky, dosiahla neobmedzenú vnútrosociálnu moc, stabilnú v nadväznosti pokolení.
V našej civilizácii sa vždy vynárala otázka, nakoľko je hodnoverná informácia o Noemovej arche, už len kvôli tomu, že svojimi rozmermi, ktoré sú uvedené v Biblií (Genesis 6:15 –dĺžka 300 lakťov; šírka 50 lakťov; výška trupu 30 lakťov; - čo je približne 150/25/30 metrov, to je viac ako základné rozmery krížnika „Auróra“), archa prevyšuje všetky drevené lode, zostrojené súčasnou civilizáciou do dnešnej doby, a kovové lode obrovských rozmerov začala dnešná civilizácia konštruovať až v druhej tretine 19. storočia.
Za posledných niekoľko sto rokov sa v tlači neraz objavovali správy o tom, že sa našla archa na hore Ararat, presne ako to opisuje aj Biblia o mieste zavŕšenia plavby. Posledný súhrn správ na tému tohto objavu je opublikovaný v „Komsomolskej pravde“ (tlsťoške) 20. februára 1998.
Uvádzajú sa svedectvá jedného Turka, ktorého ešte jeho dedo vodil do hory k „svätému korábu“ v roku 1905. Píše sa o tom, že počas 1. svetovej vojny 20. storočia ruský letec Roskovickij, realizujúc prelet nad oblasťou Araratu, na brehu horského jazera objavil spolovice zatopený trup lode.
«Z jednej strany bol jej trup čiastočne rozobratý, na lodi sa črtali štvorcové dvere široké okolo 6 metrov. To sa mi zdalo nezvyčajným, veď dokonca ani teraz nemajú lode tak obrovské dvere[357]» (citát z interview Roskovického, poskytnutého v r. 1939 časopisu „magazín Nový Eden “, uvedený v „Komsomolskej pravde“).
Ako sa píše ďalej, Ruskom bola zorganizovaná expedícia k arche (Ararat sa v tom čase nachádzal na teritóriu, ktoré patrilo Ruskému impériu), tá vykonala fotografovanie a meranie archy, zobrala si aj vzorky jej materiálov. Avšak po návrate expedície do Petrohradu, už revolučného, sa «podľa určitých svedectiev» všetko ocitlo v kompetencii L.D.Trockého, a na jeho príkaz boli členovia expedície i všetky materiály zničené.
Po týchto udalostiach bola archa zabudnutá do tých čias, kým ju neobjavili druhý raz, no už vrastenú do ľadovca počas leteckého fotosnímkovania Leteckými ozbrojenými silami Turecka v roku 1959. Po tomto objave bolo k arche vyslaných niekoľko expedícií, vrátane nelegálnych. Niektoré takto nájdené materiály boli exponované v New Yorku v roku 1985, čo u Turecka vzbudilo protest z dôvodu porušenia ich interných zákonov o kultúrnych pamiatkach.
Okrem toho bol nejaký objekt na úbočí Araratu objavený aj kozmickou rozviedkou USA. Keď chýry o tom prenikli na verejnosť a jeden z amerických výskumníkov, odvolávajúc sa na Zákon o slobode informácií požiadal o tieto snímky, tak ministerstvo obrany mu poskytlo iné fotografie, získané pri leteckom snímkovaní Vojskami USA v roku 1949 – teda ešte o 10 rokov staršie, než turecké vojenské letecké fotosnímky. Všetky materiály na túto tému, ako sa píše v spomínanej publikácii „Komsomolskej pravdy“, ležia v archívoch CIA, no oficiálni predstavitelia Turecka zachovávajú mlčanie.
Články, zasvätené téme nálezu objektu podobného arche na náhornej plošine Araratu, s ilustrovaným obsahom, sú aj na internete[358].
Na základe toho, čo je o dejinách dnešnej civilizácie známe, predsa len sa pridržiavame názoru, že minulá globálna civilizácia nebola spoločnosťou všeobecnej rovnosti ľudskej dôstojnosti a všeobecnej Lásky. Bola civilizáciou geneticky rozdielnych rás. A prinajmenšom v tej jej časti, na ruinách ktorej vznikol dnešný Západ, existovalo členenie na rasu «pánov», a rasu, ktorá «pánom» slúžila – teda «hovoriace nástroje».
A toto všetko našlo svoje rozmanité pokračovanie v dejinách súčasnej globálnej civilizácie, a veľa v nej aj vysvetľuje, obzvlášť — v regionálnej histórii, ktorá si hovorí Západ, v ranných etapách jej vývoja:
● Kastové delenie v dávnej minulosti v niektorých regiónoch vyjadrovalo úsilie potomkov „pánov“, realizujúcich civilizátorskú misiu, zachovať v kontinuite pokolení čisté genetické línie a zabrániť tak svojej „degenerácii“ pri krížení sa s potomkami bývalých „hovoriacich nástrojov“.
● Manželstvá bratov a sestier, rodičov a detí mali v žrečeských a kráľovských dynastiách v ostatných regiónoch ten istý cieľ – ochrániť geneticky čisté línie „pánov“ v kontinuite pokolení pred zavlečením do nich genetického materiálu „hovoriacich nástrojov“.
● Z druhej strany, právo prvej noci a pohlavnej neviazanosti samcov „pánov“ smerom k samiciam „hovoriacich nástrojov“ malo rozšíriť možnosti pre civilizátorov za cenu určitého „skvalitnenia plemena“ civilizovaných v kontinuite pokolení realizáciou prirodzeného aj umelého výberu.
● S týmito tajomstvami krvi bol taktiež spojený zákaz výskumu v oblasti genetiky, nanútený Sovietskemu Zväzu v časoch J.V.Stalina. Keďže čistý sionistický internacistický vývoj revolúcie podľa Marxa a Trockého sa v Rusku nevydaril, pohlavári marxizmu-trockizmu (potomkovia staroatlantických civilizátorov) uznali za vhodné zamedziť, aby sa v stane protivníka objavila obzvlášť špecifická informácia o genetike obyvateľstva, tým skôr, že už v roku 1925 prekĺzli do sovietskej tlače články o možnostiach určiť s 90% vierohodnosťou podľa analýzy krvi, či je jedinec židom alebo nie (prečo bol prejavený záujem práve k odhaleniu tohto rozdielu sa nevysvetľovalo, hoc práve tento druh selekcie leží v základoch biblickej rasovej „elitárno“-nevoľníckej doktríny). Zákaz výskumu v oblasti genetiky je svojim spôsobom aj analógiou vtipu: «Stierlitz vedel, že dva a dva sú štyri, nevedel iba, či o tom vie aj Müller», alebo v trochu inej forme: «Globálne vládnuci „Nikto“[359] vedel, čo v genetike znamená „dva krát dva“, a nechcel, aby to zistili v regióne, ktorý sa mu vyšmykoval z jeho neobmedzenej kontroly».
● Je možné, že rovnaké genetické osobitosti, zdedené z minulej nespravodlivej globálnej civilizácie sa prejavujú aj v tom, čo mnohokrát spozorovali organizátori kolektívnej činnosti v spoločnosti. Henry Ford o tom písal takto:
«Drvivá väčšina si praje zostať tam, kde je aj postavená. PRAJÚ SI BYŤ RIADENÝMI, ŽELAJÚ SI, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH DRUHÍ ROZHODOVALI ZA NICH A ZBAVILI ICH ZODPOVEDNOSTI.[360]
Preto najväčší problém nespočíva v tom, nájsť tých, čo si zaslúžia povýšenie, ale tých, čo si ho prajú. <…>
… pre väčšinu ľudí je trestom nutnosť myslieť. Ideálnou sa im javí taká práca, ktorá nekladie žiadne požiadavky na tvorivý inštinkt».[361] (H.Ford „Môj život, moje úspechy“, Moskva r. 1989, str. 86, str. 89).
Otupujúci vplyv systematického školského a univerzitného vzdelania, v mnohom neodlíšiteľný od drezúry, napasovanej na riešenie rôznych druhov problémov metódami zdedenými po predkoch; vzdelania, ktoré programuje psychiku konkrétnymi poznatkami a zručnosťami (ale neučí ľudí spolutvorbe: t.j. vnímať seba a Život, samostatne chápať Život a v potrebnej miere tvoriť v sebe i kultúre spoločnosti nevyhnutné poznatky a zručnosti) môže mať tiež rovnaké následky, ako tie, o ktorých písal H.Ford.
A hoci sa so vzdelávacím systémom stretávajú ak aj nie všetci bez výnimky, ale iba väčšina, predsa len nie všetkých otupuje. Tento fakt, že nie všetci vychádzajú zo škôl a univerzít vydrezúrovaní ako idioti pre prácu v nejakej oblasti, môže mať takisto reálnu genetickú naprogramovanosť, zdedenú ešte z minulej globálnej civilizácie.
Po sformovaní centier regionálnych civilizácií približne pred 5 až 7 tisíc rokmi, značne vzdialených jeden od druhého, no majúcich veľa podobného a spoločného (z námetov uchovaných mýtov, zvestujúcich o ich vzniku), sa začala ich expanzia do priľahlých regiónov. Vo výsledku toho, ako začali hraničiť jeden vedľa druhého, začala epocha vojen medzi regionálnymi civilizáciami.
Bez ohľadu na to, ako ciele týchto vojen chápali a vysvetľovali samotní panovníci každého z týchto regiónov, toto boli vojny, ktoré mali objektívny cieľ vo vzdialenej historickej perspektíve – vytvorenie globálnej civilizácie, a konkrétne tou regionálnou civilizáciou, ktorá zvíťazí vo finále vojen s ďalšími kandidátmi o to isté.
Počas týchto vojen Egypt skôr než všetci jeho ostatní súperi (kandidáti na neobmedzenú svetovládu) prešiel od vojen „horúcich“ k vojne „studenej“ — informačnej vojne metódou kultúrnej spolupráce so svojimi zotročenými susedmi, ktorých historicky vyskladaná kultúra bola počas realizácie kultúrnej spolupráce nahradená alebo zdeformovaná, a to kultúrou agresorom cielene vytvorenou – biblickou kultúrou v našej historickej realite.
Formou prejavu tohto spôsobu vedenia svetovej vojny (vlečúcej sa už niekoľko tisíc rokov) a výsledkom snáh tamojších znacharov (následníkov pyramíd a poznatkov minulej globálnej civilizácie), vznikla uvedená v 1.kapitole aktuálnej práce biblická doktrína skúpenia celého zvyšku sveta od ľudí nestarajúcich sa a nerozmýšľajúcich globálne na osnove úžerníctva. Samotný Egypt (ako regionálna civilizácia), takmer zahynul pri pôrode tejto doktríny a dodnes prežíva len v stave kómy.
Aby bolo možné realizovať agresiu formou kultúrnej spolupráce, bol potrebný vhodný nástroj schopný samoreprodukcie, nesúci umelo a zámerne vytvorenú kultúru. Podľa všetkého, samotnú vnímavosť a úsilie hierarchovia znacharov Egypta posilnili dedičstvom Atlantídy z oblasti genetických experimentov, selekcie a genetického inžinierstva. Príhodným „etnografickým materiálom“[362], vybraným pre tento cieľ, sa ukázali byť kočovné plemená (teraz nazývané ako starohebrejské), žijúce v dobe kamennej[363] a uväznené v egyptskom zajatí. Títo sa stali chrámovými otrokmi, teda nie otrokmi štátu, či súkromných osôb: t.j. stali sa vlastníctvom hierarchie strážcov poznatkov a zručností (stále nazývaných „žrečestvom“, bez akéhokoľvek opodstatnenia k tomuto v ich ďalšej činnosti).
Neskôr, v priebehu sinajského „pochodu“, na osnove tohto „etnografického materiálu“ bol vyšľachtený špeciálny druh ľudí – nositeľov biblickej doktríny. Tento sa historicky vyvinul do dnešného židovstva, nasal do seba počas storočí aj množstvo nadšencov (cudzincov, čo prijali judaizmus, občas i celý národ, ako to bolo v prípade chazarov).
A ak starozákonný talmudický judaizmus opakovane tvrdí, že „národy Zeme “ sú v podstate zvieratá s ľudskou tvárou, tak to možno vnímať aj ako príznak toho, že predstaviteľom judaizmu bol oddávna známy fakt o zdivočelosti väčšiny populácie planéty počas minulej globálnej katastrofy až do stavu blízkeho zvieraťu, čiže o kvantitatívnom prevládaní zvieracieho typu režimu psychiky (vo vyššie opísanom zmysle tohto termínu) v „národoch Zeme“. No aj tým, čo sú pasovaní Bibliou do funkcie rasy „pánov“, nie je veľmi čím sa chváliť: hierarchia znacharov starovekého Egypta totiž vyšľachtila reálne historické židovstvo presne tak, ako sa dnes šľachtia plemená dobytka, vopred si zadajúc veľmi presné ciele. Na uskutočnenie vypracovaného svetového projektu, muselo židovstvo ako celok spĺňať dve základné takticko-technické požiadavky:
● Aby v ňom kvantitatívne prevládal typ režimu psychiky biorobota autonómneho i biorobota diaľkovo ovládaného mimozmyslovými prostriedkami, v ktorom inštinkty sú potláčané kultúrou nastavenými programami správania sa. V celkovej štatistike to malo zabezpečiť prevahu väčšiny jednotlivcov-biorobotov nad jednotlivcami so zvieracím režimom psychiky v konfliktných procesoch s dostatočne dlhým časom trvania, v ktorom prevládajúce krátkodobé inštinktívne programy správania sa u zvieracieho stroja psychiky strácajú efektívnosť. Vo výsledku tak dosiahnutý úspech v tejto oblasti splodil presvedčenie o osobitej intelektuálnej a kultúrnej – nadľudskej – prevahe židov nad ostatnými.
● Aby sa predstavitelia globálneho projektu a ich potomkovia mohli schovať v sociálnom prostredí tejto rasy „pánov“ po tom, čo sa projekt rozšíri v medzinárodnom rozsahu, a národy vychádzajúce z divokosti, v ktorých kvantitatívne prevláda zvierací typ režimu psychiky, sa ukážu byť manažérsky závislé od „pánov“ na základe vštepenej im biblickej kultúry. Možno, že bola aj nejakým spôsobom zabezpečená genetická nemiešateľnosť vlastníkov projektu s ich židovským zámotkom-biorobotom. V každom prípade noviny „Nový Petrohrad“, 06.02.97 v článku „Všetci rabíni majú jedného predka“ píšu nasledujúce:
«Skupina bádateľov z Izraela, Kanady, Anglicka a USA, realizujúc veľký výskum, opublikovala jeho výsledky v časopise „Nature“. Preskúmajúc dedičný materiál rabínov v občinách židov-aškenázi (centrálna a východná Európa), sefardov (južná Európa), sa utvrdili v tom, že všetci duchovní, dokonca aj z dávno rozdelených spoločenstiev, v skutočnosti pochádzajú od jedného predka po mužskej línií. Genetický rozdiel medzi duchovnými a ich ovečkami v miestnom spoločenstve je omnoho väčší, než rozdiel medzi rabínmi navzájom vzdialených diaspór».
V priebehu celej nasledovnej histórie museli skutoční páni židovstva neraz vyradiť množstvo jedincov, genealogických línií a takmer celé stáda biorobotov kvôli tomu, aby židovstvo stabilne vyhovovalo výlučne len dvom hore opísaným najhlavnejším takticko-technickým požiadavkám nástroja agresie.
Posledná z takéhoto rodu prebierok židov („zdivočených“- z pohľadu ich pánov), niesla názov „holokaust“; spôsobená bola snahou množstva židov emancipovať sa v Európe v tých národoch, uprostred ktorých žili, asimilovať sa s nimi; čiže vedomou alebo podvedomou snahou stať sa rovnakými, ako všetci ostatní ľudia.
Vyjadrený názor o civilizátorskej misií a prostriedkoch jej uskutočnenia sa môže javiť mnohým ako nezmyselný, avšak, ak sa obrátime k publikáciám na tému záhad histórie, monografiám triedy „Celosvetová história“, školským a univerzitným učebniciam, napísaným bez rôznych „hlúpych vtipov“ na osnove interpretácie historických údajov a zachovaných kroník, tak môžeme uvidieť veľmi špecifické osobitosti tohto druhu publikácií.
● Prakticky všetky mýty starovekých regionálnych civilizácií bez výnimky a tiež mnohých „necivilizovaných“ národov a plemien, hovoria o tom, že ich vznik bol podmienený prišelcami spoza mora (alebo z neba – z vesmíru), osvietencami, ktorí učili divochov, zberateľov a lovcov – poľnohospodárstvu, remeselníctvu, základom štátneho riadenia. Potom títo civilizátori buď zomreli, alebo boli zavraždení, prípadne opustili svojich zverencov; inokedy sa tohto odstraňovania príšelcov-civilizátorov zúčastňovali iní zlí „bohovia“, snažiaci sa tiež realizovať svoju civilizátorskú misiu, stanúc sa tak nástupcami „bohov“ ktorí ju začínali.
● V priebehu celej histórie mnoho mysliteľov odhaľovalo globálne nadštátne riadenie na osnove všeobecne známych faktov, ktoré kultivovaný historický mýtus vysvetľuje ako neodôvodnené, navzájom nesúvisiace zvláštnosti, či zhody náhod, ktoré v žiadnom prípade nemajú vplyv na život obyvateľstva: «No veru hlúposť: Antarktída na mape 15. storočia, 300 rokov pred jej objavením F.F.Bellingshausenom a M.P.Lazarevom, čo ťa ale v 21.storočí po tejto mape? – treba sa učiť, pracovať a ďalšie podobné veci, a nie zaoberať sa somarinami». Tento druh faktov – odhalení globálneho riadenia je zachytený aj v literatúre dnešnej civilizácie: od novozákonných správ o „kniežati tohto sveta“, ktorý prerozdeľuje moc nad krajinami, ponúkajúci ju tentoraz aj Kristovi[364]; až po moderné vedecké a podrobne zdokumentované monografie, ako sú napríklad kniha amerického politológa Anthony Ralph Epperson-a „Neviditeľná ruka: Úvod do konšpiračného pohľadu na Históriu“[365] alebo objavy Rerichovcov o stáročnej činnosti Svetovej vlády[366].
● No kultivovaný historický mýtus takto odhalené globálne nadštátne riadenie (prejavujúce sa v podpore „elitárno“-nevoľníckych režimov) v uplynulých storočiach zakaždým pripisoval buď Bohu, alebo diablovi (pasovaného tvorcami mýtu do funkcie „kniežaťa tohto sveta“), a ostatné vysvetlenia nálepkoval ako schizofréniu. Pritom tvorcovia mýtu starostlivo vypúšťali z učebnej dejepisnej literatúry správy o takých faktoch ako napr. geografické mapy „Piri Reisa“, staroegyptské a ďalšie „historické anomálie“, a tiež informácie o činnosti rádov a iných systémov zasvätenia (najmä slobodomurárstva), realizujúcich nadštátne riadenie v súlade s ich koncepciou obnovenia Atlantídy. Najvýraznejším príkladom posledne spomínaného je Starý a Nový zákon v ich historicky sformovaných verziách (v minulosti povinné učenie pre všetkých), v ktorom „žrečestvo“ Egypta a členovia Sanhedrinu[367] sú predstavení ako samostatné osoby (slobodné vo svojom správaní, nijakým spôsobom nezviazané „na rukách a nohách“ disciplínou hierarchií systémov zasvätenia a rozdelenia právomoci), čo odporuje reálnej praxi u takéhoto typu štruktúr, zjavnej i dnes v činnosti cirkví a politických strán (napríklad KSSZ, KSRF, RPC).
● Ak sa spoločnosti aj ponúka nejaká „alternatíva“ k panujúcemu historickému mýtu, tak je to niečo na spôsob teórie „pasionárnosti“ L.N.Gumiljova, kde sú všetky nepríjemnosti (spôsobené činnosťou ľudí)* «zákonom prírody, za ktoré ľudia nenesú žiadnu zodpovednosť»; alebo sa ponúka starostlivosť zvonku od „dobrých prišelcov“ spomedzi živých ľudí, ktorých opatera má zameniť minulú a súčasnú opateru „zlých prišelcov“ z vesmíru (historický mýtus o „zlých“ a „dobrých“ prišelcoch z Vesmíru dnes obnovuje scientologická cirkev); alebo ide o návrhy nečinne, neprotiviac sa zlu, s pokorou voči vládam, „dúfať v Boha“.
● Je zjavné, že monografie triedy «Celosvetová história» môžu byť dvoch typov:
Prvý - opísanie globálneho historického procesu, ako jednotného a celistvého procesu, obopínajúceho vzájomnými prepojeniami množstvo regionálnych historických procesov;
Druhý - opísanie celého súhrnu regionálnych historických procesov, či dokonca aj nie procesov, ale roztrieštených historických reálnych aj vymyslených faktov z histórie rôznych regiónov, prakticky bez akéhokoľvek prepojenia medzi nimi, čo vylučuje videnie celistvého globálneho historického procesu tými, ktorí nie sú schopní vnímať a chápať život spoločnosti samostatne.
Všetky vyššie uvedené špecifiká náuk triedy «Celosvetová história» v súhrne zabezpečujú určitú naprogramovanosť správania nositeľov zvieracieho a zombi režimu psychiky v spoločnosti, čo zabezpečuje ich sociálne správanie, pri ktorom oni sami nevidia tyraniu nadštátneho globálneho riadenia a jeho aktuálnych a dlhodobých cieľov, alebo pripisujú všetky tieto procesy výhradne nepostihnuteľnej „božej prozreteľnosti“ a v podstate nepochopiteľným náhodám (typické u ateistov).
Všetky masovo vydávané «Celosvetové histórie» dnešnej civilizácie patria k druhému typu, v ktorom kvôli stromom nevidno les: ide o množstvo lokálnej histórie, no niet dejín celku; v každej lokálnej histórií je množstvo faktov, no niet žiadneho procesu obsahujúceho vnútornú algoritmiku samoorganizácie a súčinnosti s vonkajším svetom. Následkom toho väčšina čitateľov takejto histórie má predstavu len o špecifikách spoločenského riadenia v štátoch, patriacich regionálnym civilizáciám, a žijú v presvedčení, že nadštátne riadenie, a tým skôr vnútrosociálne riadenie globálneho historického procesu neexistuje a tento prebieha sám od seba náhodným spôsobom, a nie v smere presne určených cieľov riadenia. A neschopnosť Ligy národov a OSN ich len utvrdzuje v správnosti mienky o nemožnosti globálneho riadenia, hoci ich pokus uvažovať nad možnosťou či nemožnosťou globálneho vnútrosociálneho riadenia stojí na osnove úplne nesprávnych pojmov o riadení celkovo.
Avšak absencia pojmov o riadení všeobecne im reálne neumožňuje uvažovať o možnosti či nemožnosti realizácie obzvlášť špecifického globálneho vnútrosociálneho riadenia, — čo si mylne stotožňujú s pravdivosťou názoru o neexistencii takéhoto vnútrosociálneho riadenia videním akoby „jeho všeobecnej nemožnosti“.
Takto sa kultivuje historický mýtus o bezcieľne neriaditeľnom priebehu globálneho historického procesu od doby kamennej do našich dní, napriek množstvu dejinných faktov, ktoré hovoria o tom, že spočiatku sa v globálnom dejinnom procese vyskytuje civilizátorská misia, a nie iba jedna, z ktorých každá sleduje svoje vlastné celkom presné (a v mnohom aj vzájomne sa vylučujúce) globálne ciele.
Avšak námietky voči účelovo riadenému (na vnútrosociálnej úrovni) charakteru priebehu globálneho historického procesu nesú hysterický charakter, a ak je to možné – aj charakter neľútostných represií voči tým, ktorí sa pridržiavajú tohto názoru. Pritom nikto a nikdy sa neujal toho, aby preukázal:
● nepravdivosť správ o zániku Atlantídy;
● sfalšovanie máp ranného stredoveku s vyobrazením Antarktídy a oboch Amerík (mapa Piri Reisa nie je jedinou[368]);
● Sfalšovanie obeliskov na Mesiaci, ktorých pôdorys rozmiestnenia (podľa fotografií, získaných z amerického kozmického zariadenia «Lunar Orbiter 2»[369]), zrkadlovo kopíruje pôdorys rozmiestnenia pyramíd v egyptskej Gíze a pod., keďže rozsiahly faktologický materiál takéhoto druhu, rozmiestnený chronologicky počas celej histórie dnešnej globálnej civilizácie, je dokonca aj v prípade jeho sfalšovania prejavom globálneho nadštátneho riadenia, no trochu iného než to, o ktorom sa prevažne pojednáva v tejto práci.
Keďže systematická činnosť (minimálne ohľadom nevystavovania sa na obdiv, a maximálne ohľadom utajenia globálneho nadštátneho vnútrosociálneho riadenia a konkrétnej civilizátorskej misie) nie je bezcieľna, privádza nás to k otázke o charaktere vzájomných vzťahov medzi civilizátormi a civilizovanými.