1. Naša epocha a vzdelanostné problémy ľudí
Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 3 из 28
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
1. Naša epocha a vzdelanostné problémy ľudí
Otázka, nastolená v nadpise tejto kapitoly je otázkou kľúčovou, odpoveď na ktorú — v závislosti od miery adekvátnosti epoche a perspektívam — buď umožňuje, alebo neumožňuje vypracovať požiadavky, ktorým musí zodpovedať vzdelávací systém po ukončení reformy. No urobiť si jasno a zaujať postoj ohľadne požiadaviek týkajúcich sa systému je nutné, pretože ináč bude reforma systému možná len v štýle bájky I.A.Krylova o labuti, rakovi a šťuke[2]; o kvartete a pod.
Predovšetkým treba priznať, že:
● problémy Ruska i ľudstva celkovo nepramenia z toho, že by fyzika či chémia (ako prírodovedné osnovy dnešnej technosféry a väčšiny druhov činností v bežnom živote i v práci) boli málo rozvinuté;
● ďalší rozvoj prírodných vied, pri zachovaní doterajšieho charakteru života spoločenstiev a ľudstva vcelku, bude problémy iba prehlbovať, pretože vedecko-technický pokrok pri dnešnom charaktere života civilizácie sa z väčšej svojej časti premieňa na:
preteky v zbrojení,
preteky v nenásytnej spotrebe, kvôli získaniu toho či onoho uspokojenia a
technogénny tlak globálnej civilizácie na biosféru Zeme a Prírodu celkovo.
Treba ale tiež priznať, že ďalší vývoj komplexu takzvaných «humanitných disciplín», pri zachovaní spoločnosťou ich doterajšej kvality, tiež nesľubuje nič dobré, pretože vyriešenie takých problémov ako globálna biosféricko-ekologická kríza a lokálne prekonanie následkov rôznych malých i veľkých technogénnych a prírodných katastrof, následkov vplyvu zbraní na ľudí a na životné prostredie (počnúc od rozmerov pouličnej kriminality až po vojny a terorizmus), harmonizácia vnútrosociálnych vzájomných vzťahov (jak personálnych, tak aj na úrovni národných kultúr), prekonanie následkov rôznych sociálnych katastrof (napríklad, „zamatových“ revolúcií i vyslovene krutých štátnych prevratov a iných občianskych vojen) — to všetko si vyžaduje určité aplikované poznatky a zručnosti, a nie len túžby «všeobecného blaha», všeobecné úvahy a deklarácie o humanizme, altruizme, alebo o osobnej zainteresovanosti – čo by «nevyčerpateľnom zdroji blaha» a pod.
Práve na osnove vzdelávacieho systému, pre ktorý sú typické vyššie spomenuté špecifiká prírodovedných a humanitných súborov vyučovaných disciplín, ľudstvo ku koncu 20.storočia dospelo k tomu, že:
● «humanitaristi»[3] sa «zapuzdrili» vo svojich sférach činnosti a nielenže nedokážu pochopiť «fyzikov» a «technikov», ale aj «humanitaristov», pracujúcich v iných sférach;
● A «fyzici», «technici» aj takzvaní „ekonómovia“[4] v ich prevažnej väčšine sa nezaťažujú «lyrikou» — morálnou potrebou spoznávať a dodržiavať všeľudské etické normy, čo «humanitaristi» nazývajú «bezduchovnosťou».
Spojenie týchto dvoch vymenovaných špecifík vzdelávacieho systému plodí spoločne celú vyššie spomenutú problematiku života dnešnej globálnej civilizácie.
Ak budeme hovoriť o prietoku tvorivého potenciálu ľudí z oblasti «fyziky» a «techniky» do oblasti «lyriky», tak ten sa vyskytuje, i keď pomerne zriedkavo[5], pretože niečo všeľudské je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby ľudia v oblasti prírodovednej a technickej činnosti mohli dosiahnuť výsledky. No a čo sa týka prietoku tvorivého potenciálu z oblasti «lyriky» do oblasti «fyziky» a «techniky» (teda do oblasti aplikovaných poznatkov a zručností), alebo aspoň do medicíny (ako pracovnej oblasti, ktorá súvisí bezprostredne s človekom), — tak tu takých dostatočne široko známych príkladov niet.
Ak pod «humanitnými disciplínami» budeme chápať, predovšetkým, komplex vied o ľudstve a o ľudskej osobnosti v ich rozvoji, potom bohužiaľ, väčšina «humanitaristov» je neplodná: ich pozitívny prínos pre spoločnosť je úbohý a zjavne nedostatočný na prekonanie globálnej biosféricko-ekologickej i morálno-etickej krízy dnešnej civilizácie.
Táto neplodnosť profesionálnych «humanitaristov», v oblasti vypracovania fundamentálnych a aplikovaných poznatkov, je podľa nášho chápania jedným z indikátorov defektnosti systému samotného «humanitného vzdelania» a «humanitných» disciplín v zmysle ich odtrhnutosti od života a v mnohom aj neprirodzenosti, keď sa premieňajú (ašpirujúc na sebestačnosť) na akože vedecké úvahy o chimérach (zrodených v predstavách «humanitaristov»), ktoré aj tak nemajú miesto v reálnom živote, a ani v matrici možností bytia.
Podľa nášho chápania, postavenie humanitárneho a prírodovedného vzdelania do protikladu a špecifická «zapuzdrenosť» humanitných znalostí v sebe samých je chybou súčasnej globálnej civilizácie. V normálnej kultúre sú humanitné odbory špecifickou časťou prírodných vied[6], a preto:
Práve charakter «humanitného vzdelania» a činnosť «humanitaristov» majú kľúčový (vo vzťahu k budúcnosti) vplyv na všetky oblasti života spoločnosti, hoci tento vplyv má len nepriamy (a nie bezprostredný) charakter, pretože práve človek je mierou všetkých vecí, a akou mierou meria on takou sa aj jemu nameria...
S týmto výrokom súhlasia mnohí, najmä samotní profesionálni «humanitaristi», avšak vecne preukázať objektívnu opodstatnenosť tohto tvrdenia vo vzájomných prepojeniach rôznych javov v reálnom živote spoločnosti väčšina z nich nedokáže (v dôsledku krajnej neznalosti z oblasti prírodných vied). K tomu, aby sme preukázali mimoriadny význam takzvaného «humanitného vzdelania», nutne potrebujeme mať určité hodnotiace kritériá kvality samotného «humanitného vzdelania» a «humanitných vied». To znamená:
● ak sú «humanitné vedy» neadekvátne, potom spoločnosť je odsúdená k prehlbovaniu problémov svojho života.
● ak sú «humanitné vedy» v súlade s prírodnými vedami a teda adekvátne, potom problémy života spoločnosti a ľudí sa budú nevyhnutne riešiť. Za podmienky, že vzdelávací systém bude efektívny a dostupný všetkým deťom.
Ak s uvedenými kritériami súhlasíte, tak sa vám otvára ďalší systém vzájomných prepojení problematiky života spoločnosti, človeka a kvality «humanitných vied», ktorý umožňuje uzrieť východ z prehlbujúcej sa krízy dnešnej civilizácie.
Ide o to, že v súčasnosti, tak ako nikdy predtým, vyšlo najavo, že:
Na vyriešenie súčasnej krízy ľudstva a vybudovania šťastného zajtrajšku je základnou — kľúčovou vedou — psychológia človeka (osobnostná aj kolektívna), z ktorej musia existovať praktické výstupy do pedagogiky (počnúc periódou pred narodením) a do všetkých ostatných vedeckých disciplín (vrátane biológie človeka), do umeleckej tvorby a iných druhov ľudskej činnosti.
Toto je objektívny fakt, ktorý väčšina ľudí nechápe, hoci mnohí si aj uvedomujú, že:
● kým v ďalekej minulosti (v začiatkoch civilizácie) množstvo pokolení prechádzalo[7] cez nemenný technicko-technologický svet,
● tak v súčasnosti sa v priebehu života jedného ľudského pokolenia stihne navzájom vystriedať niekoľko generácií rôznej techniky a technológií.
Pritom každá nová generácia techniky a technológií vzniká na osnove nových poznatkov (fundamentálnych aj aplikovaných), preto ak chce byť človek úspešným v profesií (so všetkými sociálnymi okolnosťami sprevádzajúcimi profesionálny úspech) musí v dnešnej dobe počas celého svojho života vytvárať a osvojovať si nové znalosti a zručnosti. V minulosti (ešte v 19.storočí), na rozdiel od súčasnosti, jednorázovo osvojené znalosti a zručnosti postačili vo väčšine pracovných oblastí k tomu, aby sa človek na ich osnove živil celý svoj život.
V súlade s touto osobitosťou života spoločnosti v minulosti, škola (vrátane rôznych ezoterických systémov uvedenia do zasväteného stavu) bola orientovaná na to, aby jednorázovo «nahrala» do psychiky človeka príslušné konkrétne znalosti a algoritmiku realizácie rôznych zručností, nevyhnutných pre budúci dospelý život v prakticky nemennej technicko-technologickej kultúre. No a na tejto osnove — teda miere osvojenia príslušných konkrétnych znalostí a zručností, ktoré sa stali tradičnými a preto aj predkladanými vo vzdelávacích programoch, — sa tvoril aj systém na hodnotenie prospechu.
Sprievodným efektom takéhoto charakteru vzdelania je neschopnosť väčšiny ľudí cítiť Život a byť vnímavým k tomu čo sa deje, neschopnosť myslieť[8].
V súčasnosti a v dohľadnej perspektíve mnohé znalosti a zručnosti (ktoré sa teraz prezentujú ako aktuálne), nevyhnutne zastarávajú už v okamihu ukončenia vzdelania, a ich ovládanie prestáva byť životne dôležité. To znamená, že:
Vzdelávací systém všetkých úrovní, ktorý sa sformoval v minulosti a stal sa dedičstvom súčasnosti, vošiel do slepej uličky, pretože v prípade jeho zachovania pre budúcnosť sa od neho žiada, aby:
● už dnes dával žiakom tie vedomosti a zručnosti,
● ktoré ešte len budú vypracované «zajtra»,
● a na základe ktorých majú žiaci po ukončení svojho vzdelania už «pozajtra» pracovať.
Podstata problému je práve v tomto, a nie v tom, že objemy vedomostí a zručností ktoré si život od človeka žiada narástli niekoľkonásobne (pri porovnaní s koncom 19.storočia) a máloktorý školák či študent si môže osvojiť všetko potrebné pre úspech v profesií (ako jeden z predpokladov pre úspech v živote) bez ujmy na svojom zdraví.
Problémy vzdelanostného charakteru, s ktorými sa stretáva väčšina ľudí, spočívajú v nevyhnutnosti — (a počas celého aktívneho života) pri zmene techniky, technológií, organizačných princípov a procedúr na pracovisku, ako aj pri zmene pracoviska, — osvojovať si za krátky čas nové vedomosti a zručnosti, k čomu nie sú v prevažnej väčšine psychologicky pripravení: t.j. ich osobná zmyslovo-emočná kultúra, osobná kultúra vnímania, osobná kultúra myslenia im neumožňujú osvojiť si rýchlo nové veci na úrovni spoločnosťou akceptovaného profesionalizmu.
Z jednej strany, schopnosť vypracovávať a osvojovať si nové vedomosti a zručnosti v tempe vzniku ich potreby je to, čo nevyhnutne potrebujú pre život, úspech a bezpečnosť. A z druhej strany je to presne to, čo im nemôže dať a ani nedáva škola všetkých stupňov, založená na pedagogike «nahrávania» študentom do psychiky viac-menej hotových (na použitie) vedomostí a zručností predchádzajúcich epoch.
Pričom vytvorenie systému takzvaného «permanentného vzdelávania» (preškoľovania) dospelých problém nerieši, pretože na to aby fungoval je potrebný dodatočný počet učiteľov, ktorí budú schopní si samostatne nejakým spôsobom osvojovať nové vedomosti a zručnosti, na to aby mohli učiť a preškoľovať druhých. A takých učiteľov (vo veľkých množstvách) terajší vzdelávací systém spoločnosti poskytnúť nemôže, z dôvodu v nej sformovaných panujúcich princípov výučby.
To znamená, že budúca škola sa musí stať kvalitatívne inou školou učenia ľudí:
● osvojeniu si svojho vlastného tvorivého potenciálu — to je potrebné k samostatnému vypracovaniu si nových poznatkov a zručností v tempe vzniku ich reálnej potreby v živote;
● zručnostiam sebavzdelávania — to je zasa potrebné k samostatnému osvojeniu si nových vedomostí a zručností, vypracovaných inými.
Pritom treba vychádzať z toho, že hoci biologicky vrodený potenciál človeka je objektívnou danosťou, no reálna schopnosť osvojiť si vedomosti a zručnosti, osvojiť si a uplatniť svoje tvorivé schopností sú priamo podmienené organizáciou psychickej činnosti jednotlivca, a nie genetikou; genetika vytvára iba základ pre toto všetko.
No a organizácia psychickej činnosti každého jednotlivca v každom veku je výsledkom jej morálneho a psychického rozvoja, alebo aj zdeformovania a zablokovania vrodeného potenciálu osobného rozvoja vonkajšími faktormi, vrátané nesprávnej školy, v osnove ktorej leží pedagogika «biorobotizácie» a znevoľnenia[9] psychiky žiakov počas nahrávania do nej vedomostí a zručností.
Práve preto samotný kľúč k vyriešeniu dnešnej krízy ľudstva a Ruska, leží najmä v oblasti «humanitných disciplín» a predovšetkým — v oblasti psychologickej vedy: ona musí dať ľuďom teóriu aj prax, ktoré budú adekvátne (geneticky charakteristickému pre človeka) potenciálu rozvoja jeho psychiky, vrátane tvorivých schopností.
Bez vypracovania a zavedenia do školských stereotypov takýchto teórií a psychologickej praxe sa nedá zrealizovať ani životu prospešná reforma vzdelávacieho systému.
T.j. v budúcej škole musí byť osvojenie vedomostí a zručností založené na ovládaní psychologických praktík, ktoré slobodne umožňujú človeku vytvárať duševné rozpoloženie potrebné pre jeho úspešnú činnosť.
Napriek tomu sa samotná psychologická veda, ktorá je v spoločnosti považovaná za legitímnu, do dnešného dňa nachádza v zajatí vymyslených (klasikmi psychológie) «chimér», ktorými psychológia znečisťuje a deformuje psychiku psychológov nových pokolení aj tých ľudí, ktorí si nekriticky osvojujú jej „úspechy“[10]. Jej neadekvátnosť pre život je hlavným dôvodom toho, že do pedagogickej praxe sa z nej nedá prakticky nič preniesť.