3.3.3. Kultúra reči v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 20 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.3.3. Kultúra reči v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti
Ako je možné pochopiť zo všetkého skôr povedaného:
V jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti musí reč, jak písomná, tak aj ústna vyjadrovať konkrétnosť zmyslu. А «mágia jazyka» vo všetkých jej aspektoch sa stáva dostupnou pre subjekt v závislosti od toho, nakoľko je jeho reč ozmyslená a nakoľko jeho život a konanie prebiehajú v riečisku Zámeru.
A my začneme skúmanie tejto témy kultúry reči v Koncepci spoločenskej bezpečnosti z otázok:
· о «sestre talentu» — krátkosti výkladu;
· о tom, že «všetko geniálne je prosté»,
— posudzujúc ich v riečisku Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v tej podobe, v akej je predstavená v materiáloch VP SSSR.
Koncepciu spoločenskej bezpečnosti — CELÚ VO VŠETKEJ JEJ ÚPLNOSTI — možno vyjadriť v jednej fráze, smerovanej ku všetkým a každému:
Poďme sa stať ľuďmi!
— Nо či táto fráza zabezpečuje vnímanie KSB v celej jej plnote a detailnosti ak nie všetkými, tak aspoň väčšinou tých, ktorí počúvajú a čítajú podobnú frázu počas celej histórie? — Historická skúsenosť mnohých storočí ukazuje, že takéto výzvy nie sú prevládajúcou väčšinou chápané tak, ako treba, následkom čoho ľudstvo aj žije tak, ako žije.
Еšte Diogenes (оkolo 400 — 325 pred n.l.) chodil po vtedy ešte helénskom meste Sinope[266] cez deň so zažatým lampášom a na rozpačité otázky spoluobčanov: „Prečo cez deň s lampášom?“, — оn jednoducho odpovedal: „Hľadám človeka…“ A toto je treba chápať v tom zmysle, že on uprostred nich nenachádzal nikoho, kto by zodpovedal jeho predstavám o tom, akými majú byť ľudia[267]. No čo konkrétne Diogenés rozumel pod dokonalým človekom? A kto pochopil hoc aj nie jeho, ale objektívny význam ním postavenej otázky a nevyhnutnosť svojim ozmysleným životom dať na ňu odpoveď?
Тí, ktorých detstvo pripadlo na roky 1950 — 1980 si musia pamätať kreslený film, v ktorom žiak-darebák Barankin vyčíňa so svojim priateľom, takým istým, ako je on sám, darebákom. V kreslenom filme názorne-vzorové dievča-premiantka s príkladným správaním sa nepretržite obracala na Barankina s návrhom: «Barankin, buď človekom!» No Barankin s priateľom sa ulievali z výučby aj zo spoločnej práce v škole, a v hľadaní ľahkého bezstarostného života sa menili tu na motýľov, tu na vrabce, tu na mravcov, no nakoniec, pod tlakom okolností, hroziacich existencii nimi získaných tiel (a ako bolo chápané v kultúre adeizmu — ich samotných), si zborovo zaželali: «Ja chcem byť naveky človekom!»
Ak tento kreslený film bol deťmi pochopený (prvou generáciou divákov), ktorým sa podarilo do dnešných dní sa stať rodičmi, dedkami a babkami iných detí (nasledovných pokolení jeho divákov), ktoré v súčasnosti sú tiež dospelé, — tak prečo my žijeme tak, ako žijeme? A prečo sa spoločnosť nachádza v dlhoročnej kríze?[268]
Odpoveď na tieto otázky spočíva v tom, že:
«Stručnosť je sestrou talentu» iba vtedy, ak v kultúre spoločnosti, v psychike ľudí sa nachádza svetonázorová osnova – videnie sveta – pre automaticky-podvedomé sa to «samo sebou» rozumie a chápe to, čo je v krátkosti povedané alebo ukázané na základe všeobecne uznaných pojmov, ktoré zabezpečujú bezproblémové vzájomné chápanie sa v komunikácii dostatočne širokého okruhu ľudí na princípe sa to «samo sebou» rozumie.
А talent v takýchto situáciach sa prejavuje v schopnosti človeka niekoľkými slovami (alebo prostriedkami iných «jazykov»[269], podporovaných spoločnosťou) vzbudiť v psychike iných ľudí čo najplnšie a najjasnejšie predstavy, vzťahujúce sa ku týmito jazykovými prostriedkami v krátkosti dotknutej problematike. Ale vo vzťahu k pojmom oddeľujúcim v spoločnosti, od ktorej rôzne konkrétne pojmy odeľujú jej nositeľov, princíp «stručnosť je sestrou talentu» nefunguje, pretože auditórium nemá svetonázorovú osnovu – videnie sveta – pre automaticky podvedomé sa to «samo sebou» rozumie. Маximum, čo môže v tomto prípade stručnosť zabezpečiť, je — emocionálne prebudiť, vyvolajúc záujem o tú ktorú problematiku. No vypracovávať chápanie tejto problematiky v detailoch a vzájomných väzbách, nevyhnutných pre jej vyriešenie v Živote — to musia spraviť len tí, ktorí sú do nej zainteresovaní.[270]
A v tejto etape zisťujeme, že aforizmus «všetko geniálne je jednoduché», vyjadruje Ja-centrické kaleidoskopické videnie sveta, a preto je takisto neudržateľný.
Po prvé – niet absolútnych merných jednotiek intelektuálnej sily: intelektuálna sila je vždy buď dostatočná alebo nedostatočná vo vzťahu ku konkrétnej záležitosti, ktorou sa zaoberá ten ktorý konkrétny človek. Inými slovami, ak si niekto myslí, že jeho intelekt prevyšuje intelekt druhých ľudí podľa nejakých absolútnych ukazovateľov, tak to značí, že sa on zaoberá:
· buď hlúposťami[271];
· alebo nie svojou vecou, ak porovnáme to, čím sa zaoberá, so Zámerom.
Vo vzťahu k dielu-záležitosti v riečisku Zámeru je intelekt (ako aj iné kvality každej osoby) vždy dostatočný[272], no nijako prebytočný. Т.j. pre protiklad v zamlčaní «génius – to je priemer» v Bohopočiatočnom chápaní sveta a primerane tomu — v spoločnosti, žijúcej na jeho osnove — miesta niet.
Po druhé - zhodnotenie «všetko geniálne je jednoduché» je ohodnotenie, spravené postrannými «odhadcami» na základe všeobecne uznaných pojmov alebo pojmov, ktoré sa stali všeobecne uznanými aj kvôli činnosti nimi do rangu «génia» vyzdvihnutého jedinca. Pre samotného jedinca, vyzdvihnutého okolím do rangu «génia», je ním dosiahnutý výsledok:
· buď prirodzený pre jeho život, nakoľko sa v ňom prejavil jeho osud (predurčenie v tomto Svete), pred ktorým on neutekal a nehľadal si iný osud;
· alebo je výsledkom prácneho (v dôsledku rôznych morálnych a vo videní sveta nekonkrétností a chybného chápania sveta) hľadania seba samého — najlepšieho variantu svojho osudu, no výsledku predchádzajúce hľadanie a práca zostali mimo vnímania «odhadcov» jеho prác.
· V opačnom prípade, t.j. ak výsledok, dosiahnutý „géniom“ leží mimo riečiska Zámeru, v klame ilúzie „geniálnosti“ sa nachádzajú aj „génius“ aj «оdhadcovia».
Čo sa týka Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, nezávisle na tom, či ju VP SSSR vykladá alebo túto misiu berie na seba niekto iný, tak jej výklad nie je možný na základe všeobecne prijatých pojmov, javiacich sa osnovou to sa «samo sebou» rozumie v davo-„elitárnej“ spoločnosti, nesúcej Ja-centrické, vadné (zbavené pre život nevyhnutnej komplexnosti) a v mnohom kaleidoskopické videnie sveta.
Nie je možný preto, lebo KSB sa usiluje vyjadriť videnie sveta Bohopočiatočné, mozaikové, ktoré davo-„elitárna“ kultúra potláča a bráni prirodzenému prechodu k nemu v procese dospievania človeka. Preto, nakoľko napriek panujúcej kultúrnej tradícii davo-„elitarizmu“ KSB predpokladá prechod ľudí, realizovaný ich úsilím, od Ja-centrického mozaikového i kaleidoskopického videnia sveta (vo všetkých ich modifikáciach) k videniu sveta Bohopočiatočnému, mozaikovému na základe medzne zovšeobecňujúcich kategórií trojjedinnosti matérie-informácie-miery, materiály KSB majú pomôcť ľuďom v uskutočnení každým z nich práve takého prechodu. Konkrétne v tomto aspekte je potrebné niečo zo skôr uvedeného so súvisiacimi vysvetleniami zopakovať.
Každú otázku a jej spätosť so sprievodnou a ju zahŕňajúcou objemnejšou problematikou možno vysvetliť v niekoľkých slovách, a možno ju vysvetliť v mnohozväzkovej monografii, ktorá bude zaujímavá vo svojej komplexnosti a detailnosti len pre jej autorov a neveľkú skupinu profesionálov, pracujúcich v tej istej oblasti. No ani stručnosť, ako bolo skôr ukázané, negarantuje vznik záujmu a chápania podstaty dotknutých otázok u dostatočne veľkej časti auditória.
V súvislosti s tým, aby do života vstúpila Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave (ako aj u každej novej záležitosti v spoločenskom živote) je vždy aktuálna otázka:
Kde a ako spraviť rozhraničenie medzi poskytnutím informácie v ohláseniach a poskytnutím informácie v zamlčaniach tak, aby sa zvyšoval počet ľudí, dostatočne jednotno-obrazne chápajúcich texty materiálov Koncepcie?
No práve rozhraničenie «оhlásenia — zamlčania» podmieňuje štýl podania informácie a objem publikácií o hocakej problematike. Vedenie tejto hranice je podmienené nie až tak subjektivizmom autorov textu alebo človeka, vystupujúceho s ústnou rečou, ako videním a chápaním sveta (svetonázorom)* toho auditória, ktorému sa predpokladá vysvetliť konkrétnu problematiku; t.j. najefektívnejšie rozhraničenie «оhlásenia — zamlčania» je podmienené auditóriom a problematikou takými, aké oni sú.
Inými slovami, či sa to niekomu páči alebo nie, tak štýl podania materiálov VP SSSR je podmienený v našej spoločnosti panujúcim videním a chápaním sveta (svetonázorom), a nielen osobnými charakteristikami kultúry vnímania sveta, kultúry myslenia, kultúry ústnej a písomnej reči členov vlastného prediktora.
Ako už bolo skôr povedané, pojmy, ktoré oddeľujú alebo odcudzujú ich nositeľov, zbytok spoločnosti vo väčšine nechápe v režime «rozumie sa to samo sebou». No práve možnosť chápania niečoho v režime rozumie sa to «samo sebou» odkrýva možnosť stručnosti v osvetlení tej ktorej problematiky.
Medzi tými, ktorí si osvojili KSB ako poznanie v jej rôznych praktických aspektoch, posúdenie tej ktorej problematiky v rámci KSB má stručnejší, kratší charakter, než je to v prácach a v pracovných materiáloch VP SSSR, pretože v tomto prostredí sa dosahuje dostatočne jednotné (jednotno-obrazné)* sa to «samo sebou» rozumie na osnove tých pojmov, ktoré nie sú vlastné ostatnej spoločnosti. No chápanie takého posúdenia nie je možné v kruhu tých, pre ktorých používané frázy neobsahujú «samo sebou» sa rozumejúce pojmy. Avšak systém oddeľujúcich a odcudzujúcich obrazných predstáv a pojmov, na základe ktorých funguje VP SSSR, nie je jeho vnútorným „ezoterizmom“, aj keď ho niektorí vnímajú ako skutočný «ezoterizmus», v ktorého základe ako keby ležalo osobné démonické sebapovyšovanie sa členov VP SSSR nad okolím, rodiace aj nejaký systém prešibane utajovaných zasvätení[274].
Nemožnosť u zvyšku spoločnosti «samo sebou» porozumenia оddeľujúcich alebo odcudzujúcich pojmov, odkrývajúcich spoločnosti nové horizonty rozvoja, vyžaduje od spoločnosti ako celku dve neprešibané veci:
· od nositeľov oddeľujúcich pojmov, vyjadrujúcich KSB, — vytvoriť popis v ohláseniach (t.j. verejne ho deklarovať), vychádzajúci z pojmov, «samo sebou» sa rozumejúcich dostatočne jednotne (jednotno-obrazne) dostatočne širokým okruhom osôb. A tento opis, začavší sa od «samo sebou» sa rozumejúceho dostatočne jednotne v spoločnosti, musí priviesť čitateľa k dostatočne jednotnému (jednotne obraznému) chápaniu (primeranému (t.j. súobraznému) Оbjektívnej realite, t.j. Životu), zatiaľ oddeľujúcich a odcudzujúcich pojmov, vyjadrujúcich KSB;
· оd zainteresovanej časti zbytku obyvateľstva — prečítať vnímavo popis v ohláseniach, následkom čoho u čitateľa musia vzniknúť subjektívno-obrazné predstavy, zabezpečujúce neskôr vzájomné chápanie na osnove sa to «samo sebou» rozumie s nositeľmi zatiaľ oddeľujúcich pojmov KSB. Tieto subjektívno-obrazné predstavy musia byť zodpovedajúce Objektívnej realite a zrozumiteľné na základe zmenivšieho sa sa to «samo sebou» rozumie čitateľa. V tomto procese oddeľujúce a odcudzujúce pojmy sa nevyhnutne stávajú «samo sebou» sa rozumejúce pre stále početnejšie množstvo ľudí, a zdanlivo očividný „ezoterizmus“ VP SSSR sa stáva sa to «samo sebou» rozumie pre každého nie lenivého vnímavo prečítať a podumať nad prečítaným, porovnávajúc to so Životom.
Vo vzťahu ku Koncepcii spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave - v jej vyjadrení v prácach a materiáloch VP SSSR:
· je na prvom mieste — voči ľuďom mravne-etický dlh členov vlastného prediktora a ich povinnosť voči Bohu;
· je na druhom mieste — оtvorená možnosť pre všetkých ostatných, ktorú aj tak využijú iba tí, ktorí sa rozhodnú dať si prácu s vnímavým prečítaním materiálov VP SSSR.
Tí, ktorí nechcú vnímavo čítať materiály VP SSSR a dávať ich do vzťahu so Životom, môžu pokračovať v živote tak, ako žili do stretnutia s nimi, a môžu premýšľať o Živote samostatne mimo materiálov VP SSSR a vyjadrovať v spoločnosti alebo skrývať pred ľuďmi svoje chápanie sveta tak, ako to uznajú za správne: je to ich vec.
Či je možné vyjadriť Koncepciu spoločenskej bezpečnosti ako takú v jej Bohom predurčenej podobe nejako inak — kratšie a zrozumiteľnejšie, než to robí VP SSSR v jeho terajšom zložení?
— Podľa nášho názoru, množstvo rokov, ktoré prešli od prvej publikácie v „Mladej garde“ článku „Konceptuálna moc: mýtus alebo realita?“[275], je doba úplne postačujúca na to, aby to bolo spravené, ak to bolo skutočne možné.
Inými slovami, to znamená minimálne jedno z dvoch:
· buď materiály VP SSSR spĺňajú potreby spoločenského rozvoja v súčasnosti;
· alebo niekto, — kto by mohol vyjadriť Koncepciu spoločenskej bezpečnosti zrozumiteľnejšie, tak, aby spoločnosť bola k nej vnímavejšia, — sa ulieva z vyplnenia svojho dlhu voči ľuďom a vyhýba sa svojej povinnosti voči Bohu.
Тretia možnosť: Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v jej výklade VP SSSR je skutočne chybná, je to prejav a výsledok posadnutosti a démonickej pýchy a sebapovyšovania sa jeho členov nad inými ľuďmi.
No aj takáto odpoveď nezbavuje každého, k takémuto názoru prišedšieho, dlhu voči ľuďom a povinnosti voči Bohu — vypracovať a dať spoločnosti jej alternatívu, na základe ktorej by ľudstvo vyriešilo problémy, vytvorené v minulosti davo-„elitárnym“ spoločenským systémom existencie ľudí pod konceptuálnou vládou rôzne sa tváriacich znacharských tradícií, v ktorých «zasvätení» niekedy a nejako — za nejaké ich mravno-etické nedostatky — boli Zhora zbavení schopnosti ŽIVOTAREĆNENIA.
V našom ozmyslení Života publikované materiály Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v jej výklade VP SSSR dodnes vyhovujú potrebám spoločenského rozvoja. Тématická štruktúra textov, ich gramatika, hoc aj pri v nich nachádzajúcich sa nepresnostiach použitia slov a preklepov, chýb, zabezpečuje ich dostatočne jednotné (jednotno-obrazné) chápanie narastajúcim množstvom čitateľov. Vo výsledku podiel stúpencov Koncepcie v zložení obyvateľstva rastie, a pritom mnohí z nich získavajú konceptuálnu moc.
No texty materiálov KSB nie sú zábavné čítanie na vyplnenie voľného času. Оni sú predurčené na pomoc ľuďom v práci na sebe a sú zostrojené tak, že vylučujú možnosť ich «prečítania spôsobom „len to tak prebehnem“», pri ktorom pred vedomím prebehujú známe slová a zvyčajné slovné spojenia v krátkych frázach, no pozornosť je pritom spojená s iným prúdom postranných myšlienok: s informačným pozadím rádio- a televízneho vysielania; s pozornosť priťahujúcim rozhovorom susedov o verejnej doprave, s každodenným zhonom doma a v práci; а o to viac s vnútorným monológom, vyjadrujúcim morálne podmienené neprijatie zmyslu, ktorý skutočne môže pravú príčinu neprijatia maskovať slovami: «dlhé frázy», «nelogicko usporiadanie viet», «neruská (neslovenská, nečeská)* gramatika» a pod.
Pri takom «prečítaní prebehnutím», v ktorom je primeraná pozornosť оdvedená od textu k informačným prúdom, prichádzajúcim zvonku, alebo odvedená k vnútornému monológu, maskujúcemu morálne podmienené neprijatie Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, — Koncepcia bude skutočne pojímaná ako vedepodobný alebo pseudoreligiózny nezmysel, ktorú chápať - niet dôvodov, alebo bude jednoducho nepochopiteľná.
Avšak, ak sa «prečítaniu spôsobom „len to tak prebehnem“» vyhneme silou vôle[276], postupne na základe gramatického rozboru viet (typ: priraďovacie súvetie — podraďovacie súvetiе; podmet, prísudok, podmetová skupina, prísudková skupina, iné vetné členy a pod.), tak všetky frázy a všetky odseky, celý text sa stanú celkovo zrozumiteľné. A toto chápanie je jednotno-obrazné u množstva vzájomne neznámych ľudí: ak vyjde najavo rôzne chápanie, tak, ako ukazuje analýza, ono je podmienené výberovo-fragmentárnym prečítaním textu, pri ktorom časť slov vo frázach, časť viet v odsekoch a niektoré témy celkovo vypadávajú z vnímania, alebo vlastnú obrazotvornosť prečítaného nahrádza pamäť[277]. Vo výsledku sa u človeka formuje neadekvátny, mylný dojem o prečítanom.
A prax to potvrdzuje: mnohí priznávajú, že niekedy v minulosti mávli rukou nad materiálmi VP SSSR, ohodnotiac ich na základe «prečítania spôsobom „len to tak prebehnem“» ako hlúposť alebo ťažko pochopiteľnú informáciu, určenú výlučne «pre profesionálnych špecialistov», no po nejakom čase (niekedy po niekoľkých rokoch) sa vracali k materiálom KSB a vnímavo ich čítali. A všetko sa stalo dostatočne pochopiteľné na vyriešenie ich životných problémov[278], hoci aj nie vždy to bolo zrazu po pochopení mravne príjemné.
Druhá okolnosť je spojená s tým, že Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave v jej Bohom predurčenej podobe slúži na zjednotenie ľudí. No «samo sebou» sa to rozumie u rozličných skupín a podskupín, tvoriacich spoločnosť, je rôzne. Preto všetky materiály KSB v ich výklade VP SSSR nielen obsahujú nejaké osobité poznatky alebo v nových materiáloch sa ohlasujú zamlčania, ktoré boli v skôr zverejnených materiáloch, ale hlavne otvárajú prístupy k chápaniu KSB na základe sa to «samo sebou» rozumie, ktoré v skôr zverejnených materiáloch neboli.
A v súlade s tým, pre jedných ľudí — na základe ich životnej skúsenosti — je ľahšie vytvoriť si subjektívno-obraznú predstavu o Koncepcii života ľudí v Božej dŕžave ako takej na základe „Vody mŕtvej“, a druhým — na základe rozobratia inotajnosti diel А.S. Puškina. Až potom bude pre nich zrozumiteľná „Voda mŕtva“. Naopak druhým: pochopenie „Vody mŕtvej“ odhalí cesty k pochopeniu priameho aj inotajového zmyslu určitých umeleckých diel. To nie je výmysel, ale takisto prax.
Najľahšie to majú tí, ktorých videnie sveta — subjektívno-obrazné predstavy o Živote — už v osnovnom zodpovedá videniu sveta KSB ako takej: zostáva im už len prijať slová, a tým záskať jazyk Koncepcie spoločenskej bezpečnosti. Ťažšie to majú tí, ktorých obrazné predstavy o Živote sú vzdialené od KSB, a preto potrebujú prestavbu morálky[279], videnia sveta a chápania sveta.
Таktiež je potrebné chápať, že u teraz žijúcich generácií v nich dominujúci spôsob «samo sebou» porozumenia Životu sa vyskladával počas ich detstva, dorasteneckého veku, mladosti, t.j. počas približne dvoch desaťročí, a aj dlhšie: «život ži — život sa uč…». Stretnutie sa s materiálmi Koncepcie stavia každého, kto prejaví záujem о to, aby pochopil jej podstatu, pred potrebu v krátkom čase prestavať svoje videnie a chápanie sveta (svetonázor), t.j. zostrojiť nové sa to «samo sebou» rozumie v lehote od niekoľkých dní do niekoľkých rokov. Skutočne — to je veľmi prácna, ťažká a krvopotná práca na sebe samom.
No v ľubovoľnom prípade videnie a chápanie sveta, podmienené mravnosťou samotného človeka, je jeho nezobrateľným vlastníctvom. A rozvoj videnia a chápania sveta, a rovnako tak rozpad, nech by v akých vonkajších podmienkach prebiehali pod vplyvom akých libo faktorov, — to je vec samotného človeka, ktorú za neho nikto nie je schopný spraviť: ani besy, ani anjeli, ani VP SSSR, ani globálni prediktori davo-„elitárnych“ koncepcií. Neschopný preto, lebo na každého človeka túto vec naložil Boh, Ktorý v tejto veci vedie každého, kto nie je lenivý ju robiť a kto sa neprotiví Jeho vedeniu[280].
Preto treba si osvojovať zatiaľ ešte nie «samo sebou» sa rozumejúce chápanie Života v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave, rodiac pritom novú kultúru mnohonárodného ľudstva na Zemi, v ktorej „exoterizmus“, prevyšujúci terajší „ezoterizmus“ VP SSSR, sa stane pre všetkých a každého «samo sebou» sa rozumejúci.
Тéma kultúry reči zaväzuje preskúmať ešte jednu otázku. Jeden a ten istý obsah (zmysel) v ústnej a písomnej reči sa musí prejavovať v rôznych jazykových formách. To je podmienené tým, že ústna reč v prevládajúcej väčšine prípadov sa nachádza v podmienkach, keď hovoriaci i poslucháč (alebo spolubesedník)[281] vytvárajú egregor a algoritmika tohto egregoru a miesto každého z jeho účastníkov v ňom, a obzvlášť — hovoriaceho — určuje najlepší (v zmysle prijatia informácie z reči) variant rozhraničenia «оhlásenia — zamlčania».
А interpretácia toho istého obsahu v písomnej forme pre toho, kto píše, prebieha v inom režime súčinnosti s egregormi a noosférou — vo viac-menej prebiehajúcej izolácii jeho psychiky od osobnej psychiky iných ľudí. No takisto, ako ústna reč v živej komunikácii, aj písomná interpretácia alebo reč pred mikrofónom v procese zvukovej nahrávky predpokladajú určitosť morálne-psychologických typov a charakteru vzdelania tých, komu je takéto posolstvo adresované.
Druhá strana otázky o rozdielnosti jazykových foriem vyjadrenia jedného a toho istého obsahu v ústnej a písomnej reči je podmienená tým, že rytmika ústnej reči a textu sú pomienené rozdielnými objektívnymi faktormi.
Rytmika ústnej reči je podmienená predovšetkým fyziologicky — rytmikou dýchania: dĺžka neprerušenej frázy nemôže byť väčšia, než dĺžka výdychu v procese jej vyslovenia. Ak sa fráza nezmestí do jedného výdychu (nemôže byť vyslovená jedným dychom), tak všetky nasledujúce nádychy v procese jej vyslovenia nesmú v nej vytvárať nezmyselné pauzy a pauzy, trhajúce celistvosť významu.
Rytmika (tvorby)* písomnej reči na základe fonetického písmenového písomníctva[282] v rôznych historických dobách (s objavom pergamenu a papiera) bola podmienená rôznými faktormi: spočiatku — množstvom atramentu, ktoré mohlo pojať pero; s objavom plniacich pier — dĺžkou riadku a schopnosťou zápästia ruky premiestňovať sa pozdĺž riadku bez presunutia lakťa po povrchu stola; s objavom písacích strojov — dĺžkou štandartného riadku (63 — 64 znakov vo väčšine prípadov) a nutnosťou prevodu valca; s objavením počítačov a textových redaktorov — priamo — prakticky ničím z množstva vymenovaných vonkajších faktorov. No podmienenosť rytmiky textu algoritmikou myslenia je zachovaná.
Do objavenia sa počítačov a textových redaktorov rytmika myslenia sa nútene podriaďovala vonkajším faktorom, definujúcim maximálnu dobu trvania jedného úkonu ohľadom tvorby textu: frekvenciu namáčania pera do atramentu alebo prechod k novému riadku, čo vyžadovalo premiestniť list papiera alebo ruku (v rukopisnom písme), alebo presunúť valec písacieho stroja.
Pritom netreba zabúdať, že jak ústna (hovorová)*, tak aj písomná reč sú tvorené subjektom pri určitom type usporiadania psychiky a naviazanosti osoby na rôzne konkrétne egregory, čo môže patrične podmieňovať rytmiku psychickej činnosti, textu a reči. A vlastne tieto psychologické vnútorné faktory sa stávajú dominujúce, ak je text vytváraný pomocou počítača.
Теraz je možné preskúmať otázku o použití v riečisku Koncepcie spoločenskej bezpečnosti cudzojazyčných slov.
Ľudstvo je mnohonárodné a každý národ v globálnom historickom procese ide svojimi cestami. Pritom:
· v určitých aspektoch rozvoja svojej kultúry národ, duplikujúc, sám vytvára to, čo v tom istom čase je vytvárané inými národmi;
· v určitých aspektoch svojej kultúry vytvára niečo, neopakovateľne osobito ho odlišujúce od iných;
· а v určitých aspektoch svojej kultúry zostáva bezplodným.
Pri skúmaní otázky o nerovnomernosti historického rozvoja a svojráznosti národných kultúr treba mať na pamäti, že všetky výdobytky a neprítomnosť akýchkoľvek výdobytkov v každej kultúre odrážajú rôznorodé morálne podmienené potreby ľudí a všetky potreby ľudí a spoločenských inštitúcií sa rozdeľujú na dve skupiny[283]:
· biologicky prípustné demograficky podmienené potreby — zodpovedajú zdravému obrazu života v následnosti pokolení obyvateľstva a biocenóz v regiónoch, kde prebieha život a činnosť ľudí a spoločenstiev. Sú podmienené biológiou druhu Človek rozumný, pohlavno-vekovou štruktúrou obyvateľstva, kultúrou (vrátane podmienenosti kultúry prírodno-geografickými podmienkami) a smerovaním jej rozvoja k č(e)lo-večnosti alebo naspäť k otvorenému otrokárstvu alebo «konzervácii» historicky vyskladavšej sa človekupodobnosti na základe pridania mu nejakých nových foriem, skrývajúcich neľudský charakter civilizácie, no vytvárajúcich zdanie spoločenského progresu;
· degradačne-parazitické potreby — ich uspokojenie prináša priamu alebo nepriamu újmu tým, ktorí sa ich pridŕžajú, okoliu, potomkom škodu, а takisto ničí biocenózy v regiónoch prebývania a činnosti ľudí; náklonnosť k nim (jak psychologický faktor, prejavujúci sa predovšetkým v závisti alebo nevôli voči úspešnejším v rôznych «zmyselnostiach-chlípnostiach»), nech by aj neuspokojená, bráni rozvoju ľudí, národov a celého ľudstva smerom k človečenstvu. Оni sú podmienené prvotne — zvrátením a vadnosťou morálky, druhotne sa prejavujúcimi v následnosti generácií v tradíciach kultúry a v biologickej dedičnosti.
V súlade s tým, neprítomnosť „progresu“ kultúry v oblasti uspokojovania rôznych degradačno-parazitických potrieb u toho či oného národa niе je príznakom jeho tvorivej bezplodnosti alebo kultúrnej zaostalosti a biologickej neplnocennosti. Rovnako tak, kohokoľvek výdobytky v oblasti uspokojovania degradačno-parazitických potrieb nie sú ukazovateľom kultúrneho líderstva a tvorivej prevahy nad druhými národmi a ich krajinami.
Objektívnosť Dobra a Zla v Živote sa bezprostredne prejavuje v objektívnej príslušnosti všetkých snáh a všetkej rôznorodej činnosti ľudí k jednej z dvoch uvedených skupín potrieb: demograficky podmienených a degradačno-parazitických.
Primerane nerovnomernosti a svojráznosti historického rozvoja národných kultúr v procese globalizácie je premena rôznych kultúr svojimi výdobytkami, vzťahujúcimi sa k obidvom spektrám potrieb — nevyhnuteľná. A jednou z jej súčastí je premena rôznych jazykov slovnou zásobou a gramatickými štruktúrami.
Prirodzene, že ak v ľubovoľnej národnej kultúre sa objavuje niečo nové, dovtedy cudzie kultúram iných národov a v nich niet tomu vlastných viac-menej v rovnakom čase vzniknuvších analógov, tak vo väčšine prípadov to dostáva aj nejaký opis v jazykových formách toho národa, ktorý to nové zrodil. Ak tento výdobytok vyvoláva záujem predstaviteľov iných kultúr, tak je prirodzené, že v ich rodných jazykoch na opísanie toho nového svojim rodákom nie je vždy dostatok slov, a vtedy na opísanie preberaných výdobytkov sa prevezmú hotové slová, ktoré na ich popis použili národy tvorcov a objaviteľov.
Práve takto značná časť súčasnej vedeckej terminológie prišla do národných jazykov zo starogréčtiny, latinčiny, arabštiny; mnohé finančno-ekonomické termíny prešli do iných jazykov z tých jazykov, kde oni ako prvé vznikli (menovite, «debet», «kredit», «banka» prišli zo stredovekej taliančiny v dôsledku toho, že vtedy Benátska republika prosperovala v bankových záležitostiach pri vedení svetového — podľa rozsahu tých rokov — obchodu).
No, na proces národnej tvorby v rôznych oblastiach, keď vzniká niečo nové a to nové dostáva popis jazykovými prostriedkami v kultúre nárada tvorcu a objaviteľa toho nového, je možné sa pozrieť aj z vnútra jeho jazykovej kultúry. Vtedy vysvitne, že sú dve základné možnosti popisu tohto predtým bezmenného nového výdobytku:
· prvá — zostať vo svojej historicky sa vyskladavšej jazykovej kultúre a:
buď na základe koreňového systému svojho vlastného jazyka vytvoriť nové slová, ktoré získajú zmysel, podmienený týmto novým výdobytkom alebo objavom;
alebo pridať nejaký špecifický význam už existujúcim slovám vlastného jazyka;
· druhá — použiť nejaké slová iných jazykov, pridajúc im vo svojom jazyku špecifický význam, podmienený týmto novým výdobytkom alebo objavom a ktorý sa bude odlišovať od všetkých významov týchto slov v tých jazykoch, odkiaľ boli prevzaté, v dôsledku novoty výdobytkov v kultúre ľudstva.
Ak výdobytok alebo objav má skutočne význam pre celé ľudstvo, a o to viac ak otvára alebo realizuje určité možnosti v rozvoji globálnej civilizácie smerom k č(e)lo-večnosti, tak:
· v prvom variante pomenovania výdobytku je pravdepodobnejšie, že prebehne «export» slov národného jazyka národa tvorcu alebo objaviteľa do jazykov druhých národov;
· v druhom variante vzniknú dve situácie:
vo svojom vlastnom jazyku — sa zachová predchádzajúci historicky sa vyskladavší systém pojmov, no k nemu sa doplnia nové pojmy, vzniknuvšie na základe jazykových foriem, prevzatých z iných jazykov[284];
v jazykoch, z ktorých sa uskutočnilo prevzatie, — pri prevzatí výdobytkov a objavov, získavších pomenovanie na základe tohto jazyka, vzniká problém pri opísaniach, popisoch, pretože prevzatie jazykových foriem, ktorými sú pomenované importované výdobytky, v určitých aspektoch robí v nich vyskladavší sa systém pojmov neudržateľný. Tento budú nositelia jazyka nútení nejako prehodnotiť. Proces prehodnotenia predchádzajúceho systému pojmov sa prejavuje v tomto jazyku v objavení sa profesionálnych slangov alebo v nutnosti uviesť v reči slová, upresňujúce význam, čo ju robí oveľa viac mnohoslovnou, menej vyjadriteľnou a nepohodlnou. V konečnom výsledku to môže viesť k tomu, že jeho nositelia prejdú na iný jazyk, ktorého vyjadrovacie možnosti budú viac zodpovedať meniacemu sa životu[285].
No jeden zo spôsobov, ako sa vyhnúť vo svojom jazyku ničotnej mnohovravnosti, vznikajúcej kvôli vsunutiu upresňujúcich slov v kontexte, spojenej s novými výdobytkami a objavmi — je premyslené prevzatie slov z iných jazykov.
Vyššie uvedené dovoľuje pochopiť, že perspektívy každého národného jazyka určuje nie intenzita prevzatí z iných jazykov, ale všeľudský globálny význam tvorivých výdobytkov národa ako jeho nositeľa, realizovaných v riečisku Zámeru a v súlade s tým — v rámci demograficky podmieneného spektra potrieb.
Čo sa týka perspektív Ruského jazyka v jeho historickom rozvoji, uvedené značí, že premyslené preberanie slov z druhých jazykov v procese tvorby, realizovanej v riečisku Zámeru na základe ruského jazyka v jeho historicky sa vyskladavšej podobe je obohatením ruského jazyka a jeho ochranou pred vytlačením zo života inými jazykmi, pretože v tomto prípade sa Ruský jazyk v jeho historickom rozvoji stane znalejší, než ony, uchovávajúc a rozvíjajúc historicky sa v ňom vyskladavší systém pojmov — jeho výkladový slovník.
А v druhom prúde tvorivosti, realizovanej bez prevzatí inojazyčných slov, prebieha rozvoj chápania sveta a rozvoj kultúry na základe iba Ruského jazyka, čo ho robí globálne monopolným v rôznych aspektoch chápania sveta vo všeobecne prístupnej, a nie v ezoterickej tradícii. Primerane tomu, aby to isté poznanie bolo vyjadrené v iných jazykoch, budú sa musieť prekladatelia na začiatku oboznámiť s ruským textom. Pritom v rozvoji globálnej kultúry, ktorej predurčením je zjednotiť celé ľudstvo v lade s Bohom a Stavbou Sveta, sú nevyhnutené dva procesy:
· prvý — export pojmov z Koncepcie spoločenskej bezpečnosti do iných jazykov, uľahčený tým, že my neopovrhujeme cudzojazyčnými slovami, pridávajúc im v ruskom jazyku špecifický význam (t.j. ich význam je rovnaký jak v ruštine, tak aj v pôvodnom jazyku, odkiaľ slovo bolo prevzaté do ruštiny)*;
· druhý — nemožnosť vyjadrenia niečoho inak, než po rusky[286], — vedie k tomu, že práve Ruský jazyk v jeho historickom rozvoji má v sebe predpoklady na to, aby sa stal jedným z jazykov globálnej kultúry, zjednocujúcej ľudstvo[287], ako je to povedané v epigrafe tejto práce.
Epigraf je vzatý z básne F.I. Tjutčeva. Ten uvádzame v Prílohe.
- septembra 2003 — 29. augusta 2004