3.3.2. Jazykový štandard „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka“ V. I.Daľja
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 19 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.3.2. Jazykový štandard „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka“ V. I.Daľja
Ruská klasická literatúra 19. storočia je uznávaná na celom svete ako nesporný úspech Ruskej kultúry i z hľadiska v nej rozoberanej problematiky (najmä morálka a psychológia), i z hľadiska vyjadriteľnosti jazyka. А «štandard čistoty jazyka» epochy velikej ruskej klasickej literatúry je všeobecne dostupný, pretože je zaznamenaný vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja.
Preto, ustanúc od množstva nezrozumiteľných, jednoducho nezmyselných, alebo ešte horšie — uvádzajúcich do omylu — rečí a textov súčasnosti, mnohí by radi znovuzrodiť dnes alebo v najbližšej budúcnosti jazykovú kultúru velikej ruskej klasickej literatúry. Avšak — toto je túžba nielen neuskutočniteľná (nie je možné vrátiť sa do minulosti), ale aj nebezpečná: videnie sveta a chápanie sveta, v nej vyjadrené, by bolo zlým základom na to, aby mnohonárodnostná civilizácia Ruska sa dokázala vyhnúť katastrofe kultúry a štátnosti roku 1917, čo so sebou prinieslo všetky nešťastia 20. storočia[251]. Preto, ak by sa milovníkom klasickej ruskej literatúry podarilo znovuzrodiť v súčasnosti alebo v najbližšej budúcnosti jej jazykovú kultúru, spraviac ju dominantnou v spoločnosti, tak by to bolo programovaním novej epochy nešťastí, v dôsledku neefektívnosti videnia sveta a chápania sveta, prejavivších sa v ruskej literatúre 19. storočia.
Ak začneme skúmať otázky videnia sveta a chápania sveta v historickom rozvoji jazyka[252], spraviac to na základe toho, čo je o tom uvedené v materiáloch KSB, vrátane predchádzajúcich kapitol tejto práce, tak vysvitne, že pod celkovým slovným súborom a gramatikou nositeľov jazyka sa môžu skrývať minimálne tri základné typy videnia sveta:
· Ja-centrické, mozaikové;
· Ja-centrické[253], prevažne kaleidoskopické so zahrnutím do celkového kaleidoskopu častí nejakých úzko špecializovaných mozaík (prevažne bežného, každodenného významu a profesionálnych);
· Bohopočiatočné, vyjadrujúce trojjedinnosť matérie-informácie-miery.
Každý z uvedených typov videnia sveta má ešte množstvo podtypov, podmienených pôvodom (kultúrnym dedičstvom osoby) a získanou výchovou, vrátane vzdelania.
V psychike osoby všetky tri typy vyššie uvedených základných typov videnia sveta môžu byť zastúpené súčasne, majúc nejaké spoločné fragmenty; ich rozdiel nemusí byť uvedomovaný ani osobou, ani okolím, buď celým alebo určitou časťou; а osoba vo svojom živote môže buď podporovať režim nejednoznačnosti videnia sveta, alebo ho riešiť v prospech mozaičnosti jak Ja-centrického, tak aj Bohopočiatočného typu.
V súlade s tým, každý výkladový slovník je opisom toho, ako subjektívne obrazy v psychike zostavovateľa slovníka sa zhodujú:
· na jednej strane — s jazykovými formami, spoločnými pre všetkých ľudí, tvoriacich spoločnosť alebo nejakú sociálnu skupinu, nachádzajúcu sa v spoločnosti;
· na druhej strane — s objektívnymi obrazmi javov Života, vo vzťahu k ktorým subjektívne obrazy v psychike osoby sú buď informačnými duplikátmi («kópiami») toho, čo už v Živote existuje, alebo predobrazmi toho, čo sa v Živote prejaví (no netreba zabúdať, že medzi subjektívnymi obrazmi v psychike je aj to, čo predstavuje o sebe báchorky, ktorých prejavenie-stelesnenie v Živote objektívne alebo subjektívne nie je možné);
· so životnými okolnosťami, v ktorých ku všetkým viacvýznamovým slovám z výkladového slovníka sa v procese ich používania priraďuje konkrétny význam z množstva, pripúšťaných týmto výkladovým slovníkom (inak vo vete ostanú tieto slová prázdne (bez významu)*).
A každý človek, súc nositeľom jazyka, má v sebe svoj «výkladový slovník», а okrem neho — aj svoje normy gramatiky, určujúce jeho možnosti zostrojenia v ústnej a písomnej reči «usporiadania slov» — poriadku slovníkovo-normatívnych lexikálnych foriem, registrovaných vo výkladových slovníkoch. Iná vec je, že prevažná väčšina nosí takéto «výkladové slovníky» a «gramatické tabuľky»[254] v sebe, nepovažujúc za potrebné spraviť ich spoločným majetkom.
Výkladové slovníky sú vo svojej väčšine zostavované profesionálnou vedou. V dôsledku toho sú odzačiatku «cenzúrované»[255], čo je dobre viditeľné na príklade „Výkladového slovníka ruského jazyka“ v redakcii S.I. Ožegova: v ňom je uvedený prevažne «kancelársky» štandart použitia slov, v mnohom predurčený na to, aby skrýval myšlienky aj ich absenciu, a nie ich vyjadroval jednoznačne zrozumiteľne pre všetkých.
No existujú aj výkladové slovníky, ktoré nie sú cenzúrovaným výtvorom oficiálnej vedy. Práve takým je „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, ktorý je unikátnym javom v Ruskej mnohonárodnej kultúre: оn je prejavom úprimného nefalšovaného záujmu V.I. Daľja o jazyk jeho Rodiny-Vlasti (predkovia V.I. Daľja sú pôvodom z Dánska) a on nepatril ani k jednej z vedeckých škôl jazykovedy tých rokov. А po svojom objavení (a zvlášť ako výsledok mnohých znovuvydaní do roku 1917) sa pre mnohé legitímne vedecké školy jazykovedy stal objektívnou dannosťou — nepríjemnou a nie vždy pohodlnou[256] v narábaní.
Avšak, ak máme hovoriť o možnosti vytvorenia štandartu čistoty jazyka, vyjadreného vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, tak samotný názov slovníka, definujúci veľkoruský jazyk ako živý (а rozumie sa, že aj žijúci), — vylučuje túto možnosť. Okrem toho, „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ už zohral svoju hlavnú špecifickú úlohu v dejinách Ruskej mnohonárodnej civilizácii v jednom z najtragickejších období jej histórie.
Ak retrospektívne preskúmame matricu možností toku globálneho historického procesu a historického procesu v Ruskej regionálnej civilizácii v 19. storočí, tak objavenie sa „Slovníka“ V.I. Daľja je jedno zo znamení dozrievajúceho krachu k tomu obdobiu sa vyskladavšej kultúry Ruska[257]. Т.j. jeho objavenie sa je jedným z prejavov Prozreteľnej starostlivosti Zhora o budúcnosť mnohonárodnej Svätej Rusi.
Toto ohodnotenie má vo svojom základe tú okolnosť, že v reálne uskutočnivšej sa histórii “Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja úplne splnil konkrétnu misiu: jеho text prežil obdobie smutného obdobia 20. storočia a vniesol do našej epochy — epochy znovuzrodenia Ruskej mnohonárodnej civilizácie po smute[258] — štandart chápania sveta, ktorý bol dosiahnutý v ruskej jazykovej kultúre k začiatku katastrofy jeho predchádzajúcej kultúry. Teraz môžme o tom hovoriť ako o reálnom fakte, ktorý sa stal, no v 19. storočí to bolo tajným poslaním „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka V.I. Daľja, a toto jeho poslanie jeho súčasníci nepostrehli.
No v našich dňoch nato, aby sa Ruská mnohonárodná civilizácia ďalej rozvíjala bezkrízovo, je nutné odhaliť a pochopiť nesprávnosť toho videnia a chápania sveta, ktoré v minulosti nedovolilo vyhnúť sa katastrofe kultúry a štátnosti; а odhaliac chyby tohto videnia a chápania sveta (svetonázoru)* je potrebné vypracovať iné — lepšie videnie a chápanie sveta. A „Slovník“ V.I. Daľja je na to kvalitným základom, osnovou. Pustiť túto príležitosť by bolo zločinom voči budúcnosti.
Historicky reálne: štandart chápania sveta, vyjadrený vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja je štandart «exoterický»[259], vyskladavší sa počas skoro tisícročného panstva na Rusi biblickej cirkvi — nositeľky doktríny zotročenia všetkých. A v súlade s touto okolnosťou, jazykový štandart Slovníka V.I. Daľja odráža v období jeho tvorby panujúce Ja-centrické videnie sveta na osnove prvotných rozlíšení — zovšeobecňujúcich kategórií: hmota, duch, priestor, čas (а rovnako ich analógov z teórie relativity: matéria v rozličných agregátnych stavoch a priestorovo-časové kontinuum).
V súlade s touto okolnosťou, v chápaní sveta, zaznamenanom v Slovníku V.I. Daľja, pojmy, vyjadrujúce predstavy o objektívne rôznych javoch nie vždy boli vymedzené. А toto hovorí o tom, že v spoločnosti v tých rokoch panujúce chápanie sveta zďaleka nie vo všetkých situáciách zabezpečovalo včasné odhalenie problémov a umožňovalo ich riešiť v riečisku Zámeru; určité problémy nevyhnutne zostávali neodhalené alebo boli chápané chybne, následkom čoho boli riešené alebo prehĺbené Božím dopustením v rôznych katastrofách, vznikavších ako dôsledok rôznych nejednoznačností v samoriadení spoločnosti. A najkatastrofickejšie vyriešenie nejednoznačností počas riešenia problémov spoločenského rozvoja, vyplývajúce z chápania sveta tých čias, keď V.I. Daľom bol zostavený „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ bola reťaz udalostí, začínajúc smrťou panovníka imperátora Аlexandra III a jeho súhlasom so svadbou následníka trónu, budúceho imperátora Mikuláša II, s princeznou Alice, do nastolenia štátnosti stalinského boľševizmu.[260]
Nakoľko všetky problémy ľudstva ako celku i každého človeka osobne sú vo svojej podstate problémy morálne-psychologické[261], tak ukážeme nejednoznačnosti v chápaní sveta na základe článku „MRAV“. Už v prvej fráze čítame:
«MRAV m. vo všeobecnosti, jedna polovica alebo jedna z dvoch základných vlastností ducha človeka: Rozum a mrav spolu tvoria ducha (dušu vo vyššom význame);...»
Т.j. v tomto článku nie sú vymedzené pojmy mrav, duch, duša, rozum, vôľa, láska, milosrdnosť. V dôsledku toho nie je možné ani chápanie množstva rozličných osobných i spoločenských psychologických problémov a javov[262], а ako následok, nie je možné ani riešenie problémov, nimi podmienených alebo s nimi spätých. A toto nevymedzenie pojmov a ich neadekvátne vztiahnutie k objektívnym javom je jedným z prejavov Ja-centrizmu, keď sa človek považuje výlučne len za časť tohto Sveta.
V našom chápaní na základe Bohopočiatočného videnia sveta je človek v tomto Svete trojjedinnosťou: 1) duše, 2) ducha (teraz sa to nazýva biopoľom, ktorého bezprostredné vnímanie je dostupné nie pre všetkých) a 3) hmatateľného a vlastnými očami viditeľného hmotného tela (ak vychádzame z Ja-centrizmu, zodpovedajúcemu tomuto Svetu, tak poradie vymenovania musí byť opačné: telo, duch, duša).
Duša, — podľa vnímania F.I. Tjutčeva, — podnájomník (obyvateľ)* dvoch svetov[263], a v tomto tvrdení s F.I. Tjutčevom mnohí súhlasia — nie logicky dôkazne, ale v súlade so svojim vnímaním Života. Jedným z týchto svetov je tvárna Stavba Sveta, a druhým — Svet Boha, nepatriaci do tvárnej Stavby Sveta, odkiaľ duša prichádza do tohto tvárneho Sveta[264].
Naše bdelé vedomie je informačná oblasť stotožňovania sa duše so Stavbou Sveta, preto my si vedome nepamätáme iný Svet. Predsa duša nie je z tohto sveta. Aj v ústach Krista slová o tom, že nie je z tohto sveta[265] môžu byť chápané aj v tom zmysle, že jeho vedomiu boli v stave bdelosti dostupné pre vnímanie a činnosť oba Svety.
Pretože my považujeme za normálne videnie sveta — videnie sveta Bohopočiatočné, pod ktorých chápeme mozaikové videnie sveta trojjedinnosti matérie-informácie-miery, formované človekom na základe toho, čo mu je priamo Bohom dávané v Rozlíšení, tak pre nás sú nevyhnutné rozdiely v zmyslovom obsahu rôznych slov v porovnaní s „Výkladovým slovníkom živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, vyjadrujúcim Ja-centrické videnie sveta a, v určitých aspektoch, kaleidoskopické. А každý jazyk, vrátane Ruského v jeho historickom rozvoji, žije tým, že sa mení v špirálovitom procese: chápanie sveta a udalosti Života zaväzujú ľudí preskúmať a zmeniť morálku, čo, čo sa toho týka, prináša aj novú zmenu chápania sveta, a to je začiatkom nového závitu špirály rozvoja. А morálka i chápanie sveta v procese svojho špirálovitého vývoja rodia kvalitu života každého človeka, spoločnosti, až po ľudstvo ako celok.
V súlade s touto okolnosťou štandart chápania sveta, vyjadrený v Slovníku V.I. Daľja, pre nás:
· v praktických aspektoch nášho života nie je ideálom používania slov, o ktorý sa treba snažiť vo svojej osobnej jazykovej kultúre;
· no má drahocenný význam vlastníctva historickej pamäte ľudstva, ležiacej v základoch prehodnotenia zmien, prebehnuvších v jazyku počas smutného obdobia 20. storočia, kedy mnohé slová boli zabudnuté a zmysel druhých bol zmenený.
A posledné zďaleka nie vo všetkých prípadoch vyjadrovalo rozvoj chápania sveta smerom k Pravde-Istine-Skutočnosti vo všetkých jej aspektoch, ale v mnohom je dôsledkom politiky «svetového zákulisia», nasmerovanej na stieranie významových hraníc a ochudobnenie «slovnej zásoby» s cieľom ohlupovania «más obyvateľstva» a vykorenenie, zničenie národa — nositeľa živého jazyka ozmyslenej reči a životarečnenia (reči života) globálneho významu.