3.3.1. Podstata problému v súčasnosti
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 18 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3.3.1. Podstata problému v súčasnosti
Pretože Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v jej interpretácii VP SSSR sa objavila v krízovom období histórie ľudstva a Ruska, keď spoločnosť vo svojom rozvoji rieši morálno-svetonázorové a, primerane tomu, konceptuálne neurčitosti, tak existujú ľudia, ktorí vznášajú námietky nielen proti jej existencii, ale aj proti tej jazykovej kultúre, ktorá je vlastná VP SSSR a je odrazená v textoch KSB. Počas mnohých rokov rôzni ľudia vyslovovali výčitky: Napísané je nie rusky, nie ruským jazykom; dlhé frázy, mnoho nepochopiteľných slov; vyžaduje preklad do ruštiny a pod.
Uvedieme fragment jedného z posledných (07.01.2004) vystúpení[209] na túto tému (v poznámkach pod čiarou k textu sú naše komentáre (vysvetľujúce očividné gramaticko-štylistické a faktologické chyby textu)*):
«V preambule[210] je napísané[211] že KSB je súčasťou Ruskej kultúry v skutočnosti že pri prečítaní[212] že texty krajne slabo pripomínajú Ruskú reč[213] pri všetkom pri tom, že v «strohý lexikálnych» formách[214] je možné napísať to samé a po Rusky[215]. Pri prečítaní niektorých prác vzniká dojem[216] že autori sa opíjajú svojou schopnosťou kvetnato sa vyjadrovať,[217] prepáčte[218] súdruhovia, no váš jazyk potrebuje doplňujúci preklad do ruského jazyka[219], а zatiaľ základné teoretické práce áno aj analytika[220] sa podobajú na smutne známy talmud[221] ktorý bez sĺz sa nedá čítať v podobe[222] mrzutej kvetnatosti a nudnej jednotvárnosti štýlu[223] majú 30 zväzkov[224]. Za nejaký čas sa u nás objavia vlastní «Rabíni»[225] ktorí budú vykladať KSB.[226] Еxistuje niekoľko dobrých prísloví na tento účet typu «všetko geniálne je prosté»,[227]
Položte si otázku[228] či môžete napísať to samé, no prostým jazykom? Ak nedokážete, tak to značí toľko, že buď ste všetko napísali podľa nečej[229] predlohy, alebo to[230] čo ste sami nedokázali v plnej miere si uvedomiť a precítiť to[231] čo predkladáte na súd verejnosti[232] ako Pravdu v Prvej inštancii[233]»[234].
Samozrejme, hojnosť rôznorodých jazykových chýb v uvedenom fragmente textu je možné z väčšej časti vysvetliť tým, že, ak jeho autor vystupoval na internetovom fóre v «emocionálnom poryve», tak ho «unášalo» pomimo jeho ozmyslenej vôle. Preto, konajúc na základe podvedomých automatizmov, on písal rýchlejšie, než si uvedomoval to, čo píše. Pritom niektoré klávesy „zabúdal“ stláčať, niektoré netrafil a mimovoľne automaticky preposlal svoj príspevok na publikáciu hneď po ukončení písania, ani raz sa nepokúsiac pochopiť, čo napísal, neskontrolujúc štylistiku, pravopis a interpunkciu textu, vytvoreného jeho podvedomými úrovňami psychiky[235].
Podľa nášho názoru, písať o jazykovej kultúre, a o to viac vyčítať niekomu reálnu alebo zdanlivú neschopnosť vyjadrovať svoje myšlienky všeobecne uznanými jazykovými prostriedkami, robiac v texte tak veľa rôznych chýb[236], ukazuje všetkým príklad toho, ako sa nemá používať jazyk, v danom prípade — ruský jazyk. Avšak problém čistoty jazyka a jazykovej kultúry existuje, aj vrátane súčasného ruského jazyka v jeho historickom rozvoji.
Ohľadom tejto témy nás nezaujímajú ústne a písomné «skúšky» z ovládania jazyka, keď nejaký text «sa konštruuje» a učí sa naspamäť, a potom sa jazykovednými expertami číta «s citom, s dôrazom, s rozmiestnením (kde spolu plynule, kde pauzu...)*; alebo keď sa napíše «na nečisto», ktorý sa viackrát prečítava, upresňuje a potom bezmyšlienkovite automaticky sa prepisuje «na čisto» a predkladá sa jazykovedným expertom s minimom chýb, pretože všetky odhalené chyby sa opravujú pri prečítaní konceptu a do exempláru „na čisto“ sa nedostanú.
Ohľadom tejto témy nás zaujíma:
· vyjadrenie toku myšlienok ústnou alebo písomnou rečou v tej podobe, v akej sa ocitá v koncepte «na nečisto» alebo ústi do rôznych životných situácií v procese interakcie podvedomých úrovní psychiky a vedomia;
· оzmyslený vzťah samotného subjektu k tomuto toku — k jeho obsahu (zmyslu) a forme jeho (zmyslu) podania alebo vypracovania (pre seba samého a okolie).
V súlade s takýmto prístupom publikované ako finálne práce[237] materiály Kоncepcie spoločenskej bezpečnosti v interpretácii VP SSSR nie sú konceptami «na nečisto», «prvotnými textami»: sú to práce, ktorých napísania sa zúčastnili mnohí ľudia. A každý z nich v procese práce nad textom, ktorý dostal od iných účastníkov, ak niečomu nerozumel, alebo to pokladal za nevyhovujúce obsahom alebo formou podania informácie, tak nezostával bezúčastným, ale sa snažil adekvátne pochopiť, čo iní napísali, odstraňoval objavené chyby iných, vnášal doplnenia, upresnenia jak obsahového, tak aj formálne-štatistického charakteru. Inými slovami, povedané značí, že dokončeným a opublikovaným prácam VP SSSR predchádzali «prvotné texty»: zo začiatku rukopisy, a potom počítačové súbory. A tieto prvotné texty v mnohom určujú obsah a podobu každej publikovanej práce.
Pritom kolektívny charakter činnosti VP SSSR zaväzoval každého účastníka k tomu, aby nezaťažoval ostatných nutnosťou prekonávať v procese práce s jeho textom ním spôsobovanú rôznu neporiadnosť, prejavujúcu sa v nepresnom alebo zmyslovo nekonkrétnom používaní slov[238], v chybnom písaní slov, v nečitateľnosti rukopisov a nezreteľnom delení textu na frázy a odseky, v rozmiestnení interpunkčných znakov a pod.; a okrem toho — v umiestnení prvotného textu na listoch zošitov alebo podšívky v rýchloviazači.
Т.j. od začiatku musel byť prvotný text napísaný tak, aby po jeho prečítaní inými ľuďmi, z ktorých každý bude do neho vnášať doplnenia a korekcie, bolo možné tento koncept «na nečisto» bez problémov pretvárať na jemu adekvátny strojopisový exemplár.
A táto podmienka zaväzovala už prvého, ktorý začínal tú či onú novú prácu, písať prvotext-koncept tak, aby vyjadrenie prúdu myšlienok v ňom bolo dostatočne jasné s minimom rôznych chýb, aby on sám nestrácal čas na viacnásobné prepisovanie na čisto neprestajne ním vytváraných konceptov na nečisto[239].
Pri takomto vzťahu ku kolektívnej práci a starostlivosti o všetkých jej účastníkov prvotext-rukopis, obrastajúc vsuvkami na svojich stránkach a vlepenými prílohami s poznámkami a doplneniami iných ľudí, zostával dostatočne čitateľným na to, aby na základe tejto, zdalo by sa «haldy papierov», človek, ovládajúci strojopis, no nepoznajúci podstatu opisovanej problematiky, mohol sám (bez obracania sa na tvorcov prvotextu) napísať strojopisové exempláre, identické s jemu daným kolektívnym rukopisom. Preto v papierových archívoch pracovných materiálov členov VP SSSR sa nenachádza ani jeden prvotext, napísaný tak neporiadne (v zmysle presnosti používania slov a obsahu gramatických chýb), ako ten prvotext nášho «kritika», z ktorého citovania fragmentu sme začali túto kapitolu.
Začiatok počítačovej éry rozhodne zjednodušil tvorbu prvotextu a kolektívnu prácu s ním. A hoci pritom ukončené súbory materiálov KSB nenesú v sebe históriu roboty nad každým z nich a je možné v nich nájsť preklepy a gramatické chyby, tak aj medzi nimi, počínajúc od ich prototypov súborov-prvotextov, niet ani jedného, v ktorom by sa natoľko prejavovala tá okolnosť, že jeho autor stláčal klávesnice rýchlejšie, než rozmýšľal s uvážením о tom, prečo píše, ako to vyzerá v nami citovanom v úvode tejto kapitoly súbore-prvotexte.
То isté sa týka aj kultúry ústnej reči:
V jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti jak písomná, tak aj ústna reč musí vyjadrovať konkrétnosť zmyslu.
А kvôli tomu človek musí:
· cítiť Život, byť vnímavý k nemu a vedieť rozmýšľať v zhode pravej a ľavej mozgovej hemisféry, podporujúcich procesno-obrazné a diskrétno-logické myslenie;
· оsvojiť si podľa možnosti veľkú «slovnú zásobu» a vnímať rozdiel významových odtieňov zmyslu synoným a jednokorenných slov;
· uvedomovať si rozdiel funkčného predurčenia:
častí rečí nim používaného jazyka, ktoré nie vždy sú jednoznačné, nakoľko presný zmysel slov v každej vete môže byť podmienený kontextom;
morfém v zložení slov;
vetných členov;
gramatických konštrukcií v skladbe viet[240];
· uvedomovať si svoje aktuálne emocionálne-zmyslové naladenie a podporovať ho potrebným spôsobom,
— vtedy jeho reč bude presná v používaní slov a intonáciou bude zodpovedať auditóriu a podmienkam v pozadí, charakteristickým pre život spoločnosti.
Čo sa týka prác VP SSSR, tak «pravohemisférni» nám vyčítajú to, že všetko je napísané ako keby pre «ľavohemisférnych». Príčina je v tom, že vnímanie dlhých fráz[241] v texte «nie je podporované» ich ľavou hemisférou.
Na druhej strane, «ľavohemisférni» sú presvedčení, že práce VP SSSR sú prázdne nezmysly. Príčina je v tom, že ich pravá hemisféra nedokáže reprodukovať tie obrazné predstavy, ktoré v psychike «ľavohemisférnych» sa v momente stretnutia s materiálmi VP SSSR nenachádzali: v dôsledku toho je nimi text vnímaný ako prázdne slová - táranie; а celá činnosť VP SSSR — ako grafománia veľmi ambicióznych, no psychicky nie úplne zdravých ľudí.
Normálne u človeka pravá a ľavá hemisféria musia v procese myslenia (vrátane čítania a písania textov) pracovať zosúladene, navzájom sa dopĺňajúc[242]. Vlastne vďaka tomu sa VP SSSR dokázal vyrvať zo svetonázorovej klietky biblicko-marxistickej kultúry.
Povedané značí, že materiály VP SSSR sú jednou zo subkultúr vyjadrenia myšlienok na základe Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. Pre tých, ktorí sa stali nositeľmi tejto subkultúry, problémov, spojených s chápaním textov VP SSSR a vlastným ústnym a písomným výkladom rôznych aspektov KSB pre iných — niet. A z ich uhla pohľadu táto subkultúra vyjadrenia nimi si uvedomovaného zmyslu vo vzájomne sa dopĺňajúcej jednote ohlásení a zamlčaní je dostatočne čistá na to, aby vplývala na tok udalostí, smerom k prechodu ľudstva k civilizácii, v ktorej človečí typ usporiadania psychiky v skôr definovanom význame tohto termínu, pо prvé – bude uznaný za normálny pre všetkých od začiatku mladosti a, pо druhé – bude reprodukovaný v následnosti generácií na základe globálnej kultúry budúcnosti, zjednocujúcej celé ľudstvo. Vo výsledku sa ľudstvo premení na č(e)lo-večnosť.
No problémy s vnímaním mateiálov KSB majú príslušníci iných subkultúr, takisto fungujúcich na základe Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. A každá z nich má vlastné predstavy o čistote jazyka.
V najantiľudskej podobe sú to ambície na právo vulgárne rozprávať vždy a všade, ktoré sa dopĺňajú požiadavkami voči iným ľuďom — zabezpečiť im chápanie všetkého a vždy, a k tomu ešte pohodlie, na osnove nimi používaného vulgárneho slovníka a niekoľkých desiatok iných všedných slov, ktoré musia byť vložené do viet, zložených nie viac než zo 4 — 5 slov, nerátajúc vulgarizmy, tak potrebné im v reči ako pauzy pre „odpočinok intelektu“ pri prechode od jednej viac-menej artikulovane vyjadrenej myšlienky k druhej.
Žiaľ, tohto štandartu „čistoty“ rodného jazyka, občas si to neuvedomujúc a nezamýšľajúc sa nad následkami, sa pridržiava vo svojom každodennom živote, ak nie väčšina «obyvateľov Ruska», tak tá časť, ktorá «je na očiach» a vytvára dojem o v spoločnosti dosiahnutej úrovni masovej (všeobecnej) kultúry. Avšak, títo ľudia sú obete defektnej výchovy, väčšinou rodinnej v rannom detstve. No ak tomuto štandartu „čistoty“ sa nepostaví do protikladu v každodennom živote iný štandart čistoty reči, tak v dôsledku ničiaceho vplyvu vulgárnej reči na tok udalostí a kultúru spoločnosti sa obeťami, no už iného druhu, môžu stať aj mnohí iní, vrátane aj v následnosti niekoľkých generácií.
Druhý štandart „čistoty“ jazyka, počínaj z popetrovských čias až do súčasnosti, podporuje určitá časť po-európsky vzdelanej vrstvy ruskej spoločnosti. Oni sa správajú tak, ako keby celý Ruský jazyk v jeho historickom vývoji chápali ako niečo neprístojné.
Ak do polovice 19. storočia oni tak opovrhovali ruským jazykom, že medzi sebou uprednostňovali sa vyjadrovať francúzštinou, ktorej ich v detstve učili dôkladnejšie než ruštine, tak po zrušení nevoľníctva sa stav zmenil, hoci tendencia vyhýbať sa ruským slovám ostala zachovaná. So zrušením nevoľníctva sa táto spoločenská vrstva vo svojom triednom zložení vynovila: objavila sa rôznorodá inteligencia, ktorú v detstve neučili francúzštinu ako rodný jazyk. Získajúc európske vzdelanie, začala do jazykového prostredia pre nich rodného ruského jazyka vláčiť čo možno najviac slov z európskych jazykov: nie preto, že nejaké aspekty života bolo nemožné vyjadriť po-rusky, ale z iných dôvodov.
Jedni jednoducho poklonkovali pred „vysoko osvieteným“ Západom[243] v mnohom následkom toho, že sami boli «ľavohemisférnymi» a v procese získania vzdelania po-európsky, si osvojovali prevažne slová bez dania ich do vzťahu so Životom a nevypracovávali si obrazné predstavy o tom, čo ich učili. Pre druhých bolo dôležité svoje vzdelanie ukázať jeden pred druhým, i pred prostým ľudom kvôli tomu, aby sa vyzdvihli, ak už nie v sociálnej hierarchii impéria, tak aspoň v mienke okolia a vo vlastnej domýšľavosti.
To neviedlo k ničomu, okrem rôzného druhu nekonkrétnostiam v chápaní nezmyselne do ruského jazyka preniknuvších slov a, ako dôsledok, neskôr vytváralo väčšie i menšie nepríjemnosti, čoho príklad uvedieme nižšie.
Svojho času predstavitelia tejto jazykovej subkultúry nemohli vysloviť slovo «záchod» a v ruskom jazyku sa objavilo slovo «sortir», prevzaté z francúzskeho jazyka a v príslušných situáciách označujúce to isté — potrebu odísť. V jazykovej kultúre národa toto slovo rýchlo získalo doteraz si zachovávajúci opovržlivo hanlivý význam (v preklade to totižto znamená „hajzel“)*. Keď k tomu došlo, tak zo začiatku uhladene jemný «sortir-hajzel» sa stal zakázaným slovom v po-európsky vzdelaných vrstvách spoločnosti a do ruského jazyka preniklo ešte jedno slovo — «toaleta», zachovavšie sa do súčasnosti vo svojom neutrálnom vzťahu k tomu, čo ono označuje.
Niekto sa môže spýtať, že akú škodu priniesla táto zámena? No škodu priniesla: v 20. storočí v architektúre mestských bytov toaleta začala susediť s kuchyňou, s jedálňou, čo nezodpovedá ruským národným predstavám o hygiene obydlia vo všetkých jeho aspektoch.[244] Reálny fakt: v päťdesiatyh rokoch 20. storočia starena, preživšia celý svoj život na dedine, nemohla uveriť svojej vnučke, keď jej opisovala rozmiestnenie miestností vo svojom mestskom byte: ako tento záchod môže byť vedľa kuchyne, kde musí všetko byť čisté, kde sa schádza rodina a kde skoro celý čas niekto niečo robí ohľadom gazdovstva? Ako používať takéto miesto „osamotenia“[245], keď vedľa sú ľudia? a ako možno špiniť zvukmi a smradom, z neho vychádzajúcimi, všetko to, čo sa robí v rodinnej čistote kuchyne?
То, v čom dedinská nevzdelaná starena mala pravdu, a pravdu nemali veľmi vzdelaní architekti a politici, uskutočnivší takúto politiku bytovej výstavby, sa prejavilo v projektoch obydlí oveľa neskorších, než «chruščovky»: toalety prestali susediť s kuchyňami a jedálňami, vytvoriac architektonicky jeden blok s komorami alebo susediac so spálňami, ktoré sú zvyčajne prázdne, keď je rodina spolu alebo má hostí. O to viac je to správne vo vzťahu k projektom «elitného» bývania. No tomu, že v domoch počas desaťročí sa záchod nachádzal neprijateľne blízko kuchyne a jedálne, napomohla zámena pôvodného ruského, jednoznačne chápaného termínu záchod nejednoznačne chápanou «toaletou»: veď toaletný stolík je vec, ktorá má byť čistá a môže stáť aj v spálni aj v kúpeľni.
Тí, ktorí si myslia, že príklad so zámenou termínu «záchod» je «pritiahnuté za vlasy» sekírovanie, v podstate nič nehovoriace, nech si pre úplnosť pocitov vo svojej «toalete» zariadia spálňu, a záchodovú misu odkryto namontujú do kuchyne alebo jedálne.
Niekomu sa uvedený príklad môže zdať málovýznamným, nakoľko umiestnenie hygienického bloku v byte z pohľadu mnohých, snívajúcich desaťročia o svojom byte alebo dome, je malichernosť, s ktorou je možné sa zmieriť. Avšak toto nie je malichernosť: tí, ktorí takto rozmýšľajú, sú proste nevnímaví a krátkozrakí…
No sú aj zjavné nie «malichernosti». Najväčšia z nich spočíva v tom, že v historickej minulosti práve tejto vrstve ruskej spoločnosti vďačíme za bezduchý (nekritický)* import marxizmu, čo prinieslo so sebou katastrofu kultúry a štátnosti v roku 1917 namiesto ich pretvorenia.
Prívrženci tohto štandartu „čistoty“ jazyka v rôznych obdobiach naťahali do ruského jazyka mnoho všelijakých slov, no nie všetky sa ujali. Таkto sa «аutomobil» ujal a nebol zamenený slovom «samochod» (aj keď v podstate je to doslovný preklad)*; а «aeroplán», aj keď prenikol do kultúry, tak následne bol vytlačený z používania ruským slovom «самолёт – samolet, lietadlo»; avšak «мокроступы - mokrostupy» nedokázali vytlačiť z používania slovo «галоши - galoše», ktoré odišlo do minulosti jazyka v dôsledku toho, že samotná vec, získavšia pomenovanie «galoše», sa stratila z používania.
Táto vrstva «ruskojazyčných» je аktívna aj v súčasnosti: nimi zanesený rečový zvrat «vytvoriť imidž» v podstate označuje «vytvoriť falošný dojem», a preto jeho používanie takisto neprináša nič dobré. О škodlivosti zavlečenia do nášho jazyka slova «tolerantnosť» bolo povedané už skôr v poznámke. No vo svojej väčšine, podobní sprosťákom a primitívom, si oni neuvedomujú to, že ťahajú do rodného jazyka veľa odpadu — slov a rečových zvratov, vyskladavších sa v iných jazykoch a majúcich v nich konkrétny význam, no v Ruskom jazyku na vyjadrenie zmyslu[246] ničotný.
Proti nim vystupujú «horlitelia čistoty pôvodného ruského jazyka». Z ich uhla pohľadu nie sú prípustné žiadne prevzatia z cudzích jazykov. Časť z nich zaujíma toto stanovisko iba k súčasnosti a budúcnosti. Zase iní sa domnievajú, že prevzatia sú neprípustné nielen v súčasnosti a budúcnosti, ale jazyk musí byť očistený aj od prevzatí z druhých jazykov, uskutočnených v minulosti, ktoré sa v ňom k dnešnému dňu udomácnili.
Podľa nášho názoru absolútni odporcovia prevzatí nechápu, prečo mnohé prevzatia z druhých jazykov, uskutočnené v minulosti, v Ruskom jazyku v jeho historickom vývoji sa ujali a zrusovateli; rovnako tak oni nechápu ani to, prečo zďaleka nie všetky prevzatia, uskutočňované dnes a ktoré budú uskutočnené v budúcnosti, nie sú v jazyku odpadom, a najmä prečo neničia náš jazyk, ale ho obohacujú, rozširujúc jeho vyjadrovacie možnosti.
No najhoršie to je so stúpencami „očisty“ jazyka od prevzatí, uskutočnených v minulosti.
· Po prvé - okamžite vyvstanú neurčitosti - otázky:
do akého historického obdobia existoval jazyk v pôvodnej čistej podobe?
aká to bola podoba?
čo bolo vyjadriteľné v tom starobylom štandarte čistoty jazyka, a čo bolo nevyjadriteľné?
· Po druhé – ak predsa len začneme zavádzať do života politiku „očistenia“ jazyka od prevzatí, tak naša kultúra sa okamžite zbaví skoro celej terminológie vedy[247]. Теrminológia vedy je spoločným majetkom celej globálnej civilizácie. Оna sa vypracovávala vekmi v historickej minulosti rôznymi národmi, používavšími rôzne jazyky: celoeurópsku latinčinu stredoveku a obdobia renesancie, gréčtinu, arabštinu; mnоhé termíny prišli z jazykov zakladateľov rôznych vedeckých disciplín buď v podobe prevzatia termínov v jazyku originálu, alebo v podobe, keď sa konštrukcia termínu vytvárala zo slov vlastného jazyka, opakujúc gramatické konštrukcie jazyka originálu.
· Okrem toho, bude potrebné odmietnuť mnohé nami v bežnom živote používané slová, а takisto slová, už dávno považované za ruské, no niekedy v minulosti prišedšie do ruského jazyka z turkických, ugrofínskych jazykov, a takisto z jazykov iných národov, ktoré sa začlenili do ruského národa spolu so svojou kultúrou, vrátane jazykových prostriedkov.
Vo výsledku vznikne situácia «niet slov», z ktorej vyjsť cestou svojej vlastnej slovotvorby na osnove koreňového systému ruského jazyka «horlitelia za jeho čistotu» sotva zmôžu, predovšetkým[248] preto, lebo nositeľom jazyka je celá spoločnosť.
А spoločnosť vôbec necíti životnú potrebu sa vzdať slov, na ktoré si ľudia zvykli: plyn, benzín, diesel, špiritus, alkohol, metro, elektrina, trolejbus, аutomobil, mašina, traktor, kompjuter, televízor, rádio, magnetofón, telefón a množstvo iných. То jеst, ak od všeobecných, — významovo nekonkrétnych — deklarácií o podpore čistoty jazyka a jeho očiste od prevzatí sa prejde k činu — selekcii slov vo výkladovom slovníku podľa formálne-lexikálnych a historických znakov ich pôvodu — tak sa stane očividným, že:
Otázka o čistote jazyka nemôže byť redukovaná len na súbor slov a gramatiku: preskúmaniu, pochopeniu a premysleniu-prehodnoteniu otázok videnia a chápania sveta na základe tohto jazyka v jeho historickom rozvoji sa vyhnúť nedá.
A v krízových obdobiach života spoločnosti preskúmanie tejto problematiky a vypracovanie nového štandartu čistoty jazyka — to je jeden z prostriedkov prekonania krízy, pretože všetky krízy v živote spoločnosti sú prejavom defektnosti morálky, videnia a chápania sveta (svetonázoru)*, ktoré boli charakteristické pre spoločnosť v predkrízovom období dejín.
No počas kríz mnohí ľudia riešia svoje osobné a spoločenské morálno-psychologické neistoty v nesprávnom emocionálne zmyslovom nastavení ich psychiky, t.j. sú demoralizovaní, predovšetkým nechápaním toho, čo prebieha a možností ďalšieho priebehu udalostí. Následkom toho vždy vyjde najavo, že jazyková kultúra mnohých a mnohých nie je zrovna najlepšia.
Tak aj teraz v Rusku: v bežnom živote je reč mnohých nesúvislá a málo premyslená; vyplnenie tlačív (na pošte, v sporiteľni, v personálnych oddeleniach a pod.) je pre mnohých ťažké jak kvôli tomu, že oni sami sú «funkčne nevzdelaní»[249], tak aj kvôli tomu, že formy nimi vypĺňaných dokumentov sú spracované takými istými «funkčne negramotnými» ľuďmi; а oznamy a vývesné tabule — tо je osobitá téma a pastva pre satirikov[250]. A počas takýchto období dejín sa v spoločnosti vždy nachádzajú takí, ktorí hľadajú oporu vo viac alebo menej blahobytnej minulosti. Toto hľadanie opory v minulosti sa takisto dotýka i celej problematiky života jazyka i jeho perspektív.