Библиотека первоисточников · исследовательский корпус первичных текстов

Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči

3.3. Čistota živého jazyka: zdanlivá i skutočná

Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 17 из 22

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

3.3. Čistota živého jazyka: zdanlivá i skutočná

3.3.1. Podstata problému v súčasnosti

Pretože Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v jej interpretácii VP SSSR sa objavila v krízovom období histórie ľudstva a Ruska, keď spoločnosť vo svojom rozvoji rieši morálno-svetonázorové a, primerane tomu, konceptuálne neurčitosti, tak existujú ľudia, ktorí vznášajú námietky nielen proti jej existencii, ale aj proti tej jazykovej kultúre, ktorá je vlastná VP SSSR a je odrazená v textoch KSB. Počas mnohých rokov rôzni ľudia vyslovovali výčitky: Napísané je nie rusky, nie ruským jazykom; dlhé frázy, mnoho nepochopiteľných slov; vyžaduje preklad do ruštiny a pod.

Uvedieme fragment jedného z posledných (07.01.2004) vystúpení[209] na túto tému (v poznámkach pod čiarou k textu sú naše komentáre (vysvetľujúce očividné gramaticko-štylistické a faktologické chyby textu)*):

«V preambule[210] je napísané[211] že KSB je súčasťou Ruskej kultúry v skutočnosti že pri prečítaní[212] že texty krajne slabo pripomínajú Ruskú reč[213] pri všetkom pri tom, že v «strohý lexikálnych» formách[214] je možné napísať to samé a po Rusky[215]. Pri prečítaní niektorých prác vzniká dojem[216] že autori sa opíjajú svojou schopnosťou kvetnato sa vyjadrovať,[217] prepáčte[218] súdruhovia, no váš jazyk potrebuje doplňujúci preklad do ruského jazyka[219], а zatiaľ základné teoretické práce áno aj analytika[220] sa podobajú na smutne známy talmud[221] ktorý bez sĺz sa nedá čítať v podobe[222] mrzutej kvetnatosti a nudnej jednotvárnosti štýlu[223] majú 30 zväzkov[224]. Za nejaký čas sa u nás objavia vlastní «Rabíni»[225] ktorí budú vykladať KSB.[226] Еxistuje niekoľko dobrých prísloví na tento účet typu «všetko geniálne je prosté»,[227]

Položte si otázku[228] či môžete napísať to samé, no prostým jazykom? Ak nedokážete, tak to značí toľko, že buď ste všetko napísali podľa nečej[229] predlohy, alebo to[230] čo ste sami nedokázali v plnej miere si uvedomiť a precítiť to[231] čo predkladáte na súd verejnosti[232] ako Pravdu v Prvej inštancii[233]»[234].

Samozrejme, hojnosť rôznorodých jazykových chýb v uvedenom fragmente textu je možné z väčšej časti vysvetliť tým, že, ak jeho autor vystupoval na internetovom fóre v «emocionálnom poryve», tak ho «unášalo» pomimo jeho ozmyslenej vôle. Preto, konajúc na základe podvedomých automatizmov, on písal rýchlejšie, než si uvedomoval to, čo píše. Pritom niektoré klávesy „zabúdal“ stláčať, niektoré netrafil a mimovoľne automaticky preposlal svoj príspevok na publikáciu hneď po ukončení písania, ani raz sa nepokúsiac pochopiť, čo napísal, neskontrolujúc štylistiku, pravopis a interpunkciu textu, vytvoreného jeho podvedomými úrovňami psychiky[235].

Podľa nášho názoru, písať o jazykovej kultúre, a o to viac vyčítať niekomu reálnu alebo zdanlivú neschopnosť vyjadrovať svoje myšlienky všeobecne uznanými jazykovými prostriedkami, robiac v texte tak veľa rôznych chýb[236], ukazuje všetkým príklad toho, ako sa nemá používať jazyk, v danom prípade — ruský jazyk. Avšak problém čistoty jazyka a jazykovej kultúry existuje, aj vrátane súčasného ruského jazyka v jeho historickom rozvoji.

Ohľadom tejto témy nás nezaujímajú ústne a písomné «skúšky» z ovládania jazyka, keď nejaký text «sa konštruuje» a učí sa naspamäť, a potom sa jazykovednými expertami číta «s citom, s dôrazom, s rozmiestnením (kde spolu plynule, kde pauzu...)*; alebo keď sa napíše «na nečisto», ktorý sa viackrát prečítava, upresňuje a potom bezmyšlienkovite automaticky sa prepisuje «na čisto» a predkladá sa jazykovedným expertom s minimom chýb, pretože všetky odhalené chyby sa opravujú pri prečítaní konceptu a do exempláru „na čisto“ sa nedostanú.

Ohľadom tejto témy nás zaujíma:

· vyjadrenie toku myšlienok ústnou alebo písomnou rečou v tej podobe, v akej sa ocitá v koncepte «na nečisto» alebo ústi do rôznych životných situácií v procese interakcie podvedomých úrovní psychiky a vedomia;

· оzmyslený vzťah samotného subjektu k tomuto toku — k jeho obsahu (zmyslu) a forme jeho (zmyslu) podania alebo vypracovania (pre seba samého a okolie).

V súlade s takýmto prístupom publikované ako finálne práce[237] materiály Kоncepcie spoločenskej bezpečnosti v interpretácii VP SSSR nie sú konceptami «na nečisto», «prvotnými textami»: sú to práce, ktorých napísania sa zúčastnili mnohí ľudia. A každý z nich v procese práce nad textom, ktorý dostal od iných účastníkov, ak niečomu nerozumel, alebo to pokladal za nevyhovujúce obsahom alebo formou podania informácie, tak nezostával bezúčastným, ale sa snažil adekvátne pochopiť, čo iní napísali, odstraňoval objavené chyby iných, vnášal doplnenia, upresnenia jak obsahového, tak aj formálne-štatistického charakteru. Inými slovami, povedané značí, že dokončeným a opublikovaným prácam VP SSSR predchádzali «prvotné texty»: zo začiatku rukopisy, a potom počítačové súbory. A tieto prvotné texty v mnohom určujú obsah a podobu každej publikovanej práce.

Pritom kolektívny charakter činnosti VP SSSR zaväzoval každého účastníka k tomu, aby nezaťažoval ostatných nutnosťou prekonávať v procese práce s jeho textom ním spôsobovanú rôznu neporiadnosť, prejavujúcu sa v nepresnom alebo zmyslovo nekonkrétnom používaní slov[238], v chybnom písaní slov, v nečitateľnosti rukopisov a nezreteľnom delení textu na frázy a odseky, v rozmiestnení interpunkčných znakov a pod.; a okrem toho — v umiestnení prvotného textu na listoch zošitov alebo podšívky v rýchloviazači.

Т.j. od začiatku musel byť prvotný text napísaný tak, aby po jeho prečítaní inými ľuďmi, z ktorých každý bude do neho vnášať doplnenia a korekcie, bolo možné tento koncept «na nečisto» bez problémov pretvárať na jemu adekvátny strojopisový exemplár.

A táto podmienka zaväzovala už prvého, ktorý začínal tú či onú novú prácu, písať prvotext-koncept tak, aby vyjadrenie prúdu myšlienok v ňom bolo dostatočne jasné s minimom rôznych chýb, aby on sám nestrácal čas na viacnásobné prepisovanie na čisto neprestajne ním vytváraných konceptov na nečisto[239].

Pri takomto vzťahu ku kolektívnej práci a starostlivosti o všetkých jej účastníkov prvotext-rukopis, obrastajúc vsuvkami na svojich stránkach a vlepenými prílohami s poznámkami a doplneniami iných ľudí, zostával dostatočne čitateľným na to, aby na základe tejto, zdalo by sa «haldy papierov», človek, ovládajúci strojopis, no nepoznajúci podstatu opisovanej problematiky, mohol sám (bez obracania sa na tvorcov prvotextu) napísať strojopisové exempláre, identické s jemu daným kolektívnym rukopisom. Preto v papierových archívoch pracovných materiálov členov VP SSSR sa nenachádza ani jeden prvotext, napísaný tak neporiadne (v zmysle presnosti používania slov a obsahu gramatických chýb), ako ten prvotext nášho «kritika», z ktorého citovania fragmentu sme začali túto kapitolu.

Začiatok počítačovej éry rozhodne zjednodušil tvorbu prvotextu a kolektívnu prácu s ním. A hoci pritom ukončené súbory materiálov KSB nenesú v sebe históriu roboty nad každým z nich a je možné v nich nájsť preklepy a gramatické chyby, tak aj medzi nimi, počínajúc od ich prototypov súborov-prvotextov, niet ani jedného, v ktorom by sa natoľko prejavovala tá okolnosť, že jeho autor stláčal klávesnice rýchlejšie, než rozmýšľal s uvážením о tom, prečo píše, ako to vyzerá v nami citovanom v úvode tejto kapitoly súbore-prvotexte.

То isté sa týka aj kultúry ústnej reči:

V jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti jak písomná, tak aj ústna reč musí vyjadrovať konkrétnosť zmyslu.

А kvôli tomu človek musí:

· cítiť Život, byť vnímavý k nemu a vedieť rozmýšľať v zhode pravej a ľavej mozgovej hemisféry, podporujúcich procesno-obrazné a diskrétno-logické myslenie;

· оsvojiť si podľa možnosti veľkú «slovnú zásobu» a vnímať rozdiel významových odtieňov zmyslu synoným a jednokorenných slov;

· uvedomovať si rozdiel funkčného predurčenia:

· uvedomovať si svoje aktuálne emocionálne-zmyslové naladenie a podporovať ho potrebným spôsobom,

— vtedy jeho reč bude presná v používaní slov a intonáciou bude zodpovedať auditóriu a podmienkam v pozadí, charakteristickým pre život spoločnosti.

Čo sa týka prác VP SSSR, tak «pravohemisférni» nám vyčítajú to, že všetko je napísané ako keby pre «ľavohemisférnych». Príčina je v tom, že vnímanie dlhých fráz[241] v texte «nie je podporované» ich ľavou hemisférou.

Na druhej strane, «ľavohemisférni» sú presvedčení, že práce VP SSSR sú prázdne nezmysly. Príčina je v tom, že ich pravá hemisféra nedokáže reprodukovať tie obrazné predstavy, ktoré v psychike «ľavohemisférnych» sa v momente stretnutia s materiálmi VP SSSR nenachádzali: v dôsledku toho je nimi text vnímaný ako prázdne slová - táranie; а celá činnosť VP SSSR — ako grafománia veľmi ambicióznych, no psychicky nie úplne zdravých ľudí.

Normálne u človeka pravá a ľavá hemisféria musia v procese myslenia (vrátane čítania a písania textov) pracovať zosúladene, navzájom sa dopĺňajúc[242]. Vlastne vďaka tomu sa VP SSSR dokázal vyrvať zo svetonázorovej klietky biblicko-marxistickej kultúry.

Povedané značí, že materiály VP SSSR sú jednou zo subkultúr vyjadrenia myšlienok na základe Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. Pre tých, ktorí sa stali nositeľmi tejto subkultúry, problémov, spojených s chápaním textov VP SSSR a vlastným ústnym a písomným výkladom rôznych aspektov KSB pre iných — niet. A z ich uhla pohľadu táto subkultúra vyjadrenia nimi si uvedomovaného zmyslu vo vzájomne sa dopĺňajúcej jednote ohlásení a zamlčaní je dostatočne čistá na to, aby vplývala na tok udalostí, smerom k prechodu ľudstva k civilizácii, v ktorej človečí typ usporiadania psychiky v skôr definovanom význame tohto termínu, pо prvé – bude uznaný za normálny pre všetkých od začiatku mladosti a, pо druhé – bude reprodukovaný v následnosti generácií na základe globálnej kultúry budúcnosti, zjednocujúcej celé ľudstvo. Vo výsledku sa ľudstvo premení na č(e)lo-večnosť.

No problémy s vnímaním mateiálov KSB majú príslušníci iných subkultúr, takisto fungujúcich na základe Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. A každá z nich má vlastné predstavy o čistote jazyka.

V najantiľudskej podobe sú to ambície na právo vulgárne rozprávať vždy a všade, ktoré sa dopĺňajú požiadavkami voči iným ľuďom — zabezpečiť im chápanie všetkého a vždy, a k tomu ešte pohodlie, na osnove nimi používaného vulgárneho slovníka a niekoľkých desiatok iných všedných slov, ktoré musia byť vložené do viet, zložených nie viac než zo 4 — 5 slov, nerátajúc vulgarizmy, tak potrebné im v reči ako pauzy pre „odpočinok intelektu“ pri prechode od jednej viac-menej artikulovane vyjadrenej myšlienky k druhej.

Žiaľ, tohto štandartu „čistoty“ rodného jazyka, občas si to neuvedomujúc a nezamýšľajúc sa nad následkami, sa pridržiava vo svojom každodennom živote, ak nie väčšina «obyvateľov Ruska», tak tá časť, ktorá «je na očiach» a vytvára dojem o v spoločnosti dosiahnutej úrovni masovej (všeobecnej) kultúry. Avšak, títo ľudia sú obete defektnej výchovy, väčšinou rodinnej v rannom detstve. No ak tomuto štandartu „čistoty“ sa nepostaví do protikladu v každodennom živote iný štandart čistoty reči, tak v dôsledku ničiaceho vplyvu vulgárnej reči na tok udalostí a kultúru spoločnosti sa obeťami, no už iného druhu, môžu stať aj mnohí iní, vrátane aj v následnosti niekoľkých generácií.

Druhý štandart „čistoty“ jazyka, počínaj z popetrovských čias až do súčasnosti, podporuje určitá časť po-európsky vzdelanej vrstvy ruskej spoločnosti. Oni sa správajú tak, ako keby celý Ruský jazyk v jeho historickom vývoji chápali ako niečo neprístojné.

Ak do polovice 19. storočia oni tak opovrhovali ruským jazykom, že medzi sebou uprednostňovali sa vyjadrovať francúzštinou, ktorej ich v detstve učili dôkladnejšie než ruštine, tak po zrušení nevoľníctva sa stav zmenil, hoci tendencia vyhýbať sa ruským slovám ostala zachovaná. So zrušením nevoľníctva sa táto spoločenská vrstva vo svojom triednom zložení vynovila: objavila sa rôznorodá inteligencia, ktorú v detstve neučili francúzštinu ako rodný jazyk. Získajúc európske vzdelanie, začala do jazykového prostredia pre nich rodného ruského jazyka vláčiť čo možno najviac slov z európskych jazykov: nie preto, že nejaké aspekty života bolo nemožné vyjadriť po-rusky, ale z iných dôvodov.

Jedni jednoducho poklonkovali pred „vysoko osvieteným“ Západom[243] v mnohom následkom toho, že sami boli «ľavohemisférnymi» a v procese získania vzdelania po-európsky, si osvojovali prevažne slová bez dania ich do vzťahu so Životom a nevypracovávali si obrazné predstavy o tom, čo ich učili. Pre druhých bolo dôležité svoje vzdelanie ukázať jeden pred druhým, i pred prostým ľudom kvôli tomu, aby sa vyzdvihli, ak už nie v sociálnej hierarchii impéria, tak aspoň v mienke okolia a vo vlastnej domýšľavosti.

To neviedlo k ničomu, okrem rôzného druhu nekonkrétnostiam v chápaní nezmyselne do ruského jazyka preniknuvších slov a, ako dôsledok, neskôr vytváralo väčšie i menšie nepríjemnosti, čoho príklad uvedieme nižšie.

Svojho času predstavitelia tejto jazykovej subkultúry nemohli vysloviť slovo «záchod» a v ruskom jazyku sa objavilo slovo «sortir», prevzaté z francúzskeho jazyka a v príslušných situáciách označujúce to isté — potrebu odísť. V jazykovej kultúre národa toto slovo rýchlo získalo doteraz si zachovávajúci opovržlivo hanlivý význam (v preklade to totižto znamená „hajzel“)*. Keď k tomu došlo, tak zo začiatku uhladene jemný «sortir-hajzel» sa stal zakázaným slovom v po-európsky vzdelaných vrstvách spoločnosti a do ruského jazyka preniklo ešte jedno slovo — «toaleta», zachovavšie sa do súčasnosti vo svojom neutrálnom vzťahu k tomu, čo ono označuje.

Niekto sa môže spýtať, že akú škodu priniesla táto zámena? No škodu priniesla: v 20. storočí v architektúre mestských bytov toaleta začala susediť s kuchyňou, s jedálňou, čo nezodpovedá ruským národným predstavám o hygiene obydlia vo všetkých jeho aspektoch.[244] Reálny fakt: v päťdesiatyh rokoch 20. storočia starena, preživšia celý svoj život na dedine, nemohla uveriť svojej vnučke, keď jej opisovala rozmiestnenie miestností vo svojom mestskom byte: ako tento záchod môže byť vedľa kuchyne, kde musí všetko byť čisté, kde sa schádza rodina a kde skoro celý čas niekto niečo robí ohľadom gazdovstva? Ako používať takéto miesto „osamotenia“[245], keď vedľa sú ľudia? a ako možno špiniť zvukmi a smradom, z neho vychádzajúcimi, všetko to, čo sa robí v rodinnej čistote kuchyne?

То, v čom dedinská nevzdelaná starena mala pravdu, a pravdu nemali veľmi vzdelaní architekti a politici, uskutočnivší takúto politiku bytovej výstavby, sa prejavilo v projektoch obydlí oveľa neskorších, než «chruščovky»: toalety prestali susediť s kuchyňami a jedálňami, vytvoriac architektonicky jeden blok s komorami alebo susediac so spálňami, ktoré sú zvyčajne prázdne, keď je rodina spolu alebo má hostí. O to viac je to správne vo vzťahu k projektom «elitného» bývania. No tomu, že v domoch počas desaťročí sa záchod nachádzal neprijateľne blízko kuchyne a jedálne, napomohla zámena pôvodného ruského, jednoznačne chápaného termínu záchod nejednoznačne chápanou «toaletou»: veď toaletný stolík je vec, ktorá má byť čistá a môže stáť aj v spálni aj v kúpeľni.

Тí, ktorí si myslia, že príklad so zámenou termínu «záchod» je «pritiahnuté za vlasy» sekírovanie, v podstate nič nehovoriace, nech si pre úplnosť pocitov vo svojej «toalete» zariadia spálňu, a záchodovú misu odkryto namontujú do kuchyne alebo jedálne.

Niekomu sa uvedený príklad môže zdať málovýznamným, nakoľko umiestnenie hygienického bloku v byte z pohľadu mnohých, snívajúcich desaťročia o svojom byte alebo dome, je malichernosť, s ktorou je možné sa zmieriť. Avšak toto nie je malichernosť: tí, ktorí takto rozmýšľajú, sú proste nevnímaví a krátkozrakí…

No sú aj zjavné nie «malichernosti». Najväčšia z nich spočíva v tom, že v historickej minulosti práve tejto vrstve ruskej spoločnosti vďačíme za bezduchý (nekritický)* import marxizmu, čo prinieslo so sebou katastrofu kultúry a štátnosti v roku 1917 namiesto ich pretvorenia.

Prívrženci tohto štandartu „čistoty“ jazyka v rôznych obdobiach naťahali do ruského jazyka mnoho všelijakých slov, no nie všetky sa ujali. Таkto sa «аutomobil» ujal a nebol zamenený slovom «samochod» (aj keď v podstate je to doslovný preklad)*; а «aeroplán», aj keď prenikol do kultúry, tak následne bol vytlačený z používania ruským slovom «самолёт – samolet, lietadlo»; avšak «мокроступы - mokrostupy» nedokázali vytlačiť z používania slovo «галоши - galoše», ktoré odišlo do minulosti jazyka v dôsledku toho, že samotná vec, získavšia pomenovanie «galoše», sa stratila z používania.

Táto vrstva «ruskojazyčných» je аktívna aj v súčasnosti: nimi zanesený rečový zvrat «vytvoriť imidž» v podstate označuje «vytvoriť falošný dojem», a preto jeho používanie takisto neprináša nič dobré. О škodlivosti zavlečenia do nášho jazyka slova «tolerantnosť» bolo povedané už skôr v poznámke. No vo svojej väčšine, podobní sprosťákom a primitívom, si oni neuvedomujú to, že ťahajú do rodného jazyka veľa odpadu — slov a rečových zvratov, vyskladavších sa v iných jazykoch a majúcich v nich konkrétny význam, no v Ruskom jazyku na vyjadrenie zmyslu[246] ničotný.

Proti nim vystupujú «horlitelia čistoty pôvodného ruského jazyka». Z ich uhla pohľadu nie sú prípustné žiadne prevzatia z cudzích jazykov. Časť z nich zaujíma toto stanovisko iba k súčasnosti a budúcnosti. Zase iní sa domnievajú, že prevzatia sú neprípustné nielen v súčasnosti a budúcnosti, ale jazyk musí byť očistený aj od prevzatí z druhých jazykov, uskutočnených v minulosti, ktoré sa v ňom k dnešnému dňu udomácnili.

Podľa nášho názoru absolútni odporcovia prevzatí nechápu, prečo mnohé prevzatia z druhých jazykov, uskutočnené v minulosti, v Ruskom jazyku v jeho historickom vývoji sa ujali a zrusovateli; rovnako tak oni nechápu ani to, prečo zďaleka nie všetky prevzatia, uskutočňované dnes a ktoré budú uskutočnené v budúcnosti, nie sú v jazyku odpadom, a najmä prečo neničia náš jazyk, ale ho obohacujú, rozširujúc jeho vyjadrovacie možnosti.

No najhoršie to je so stúpencami „očisty“ jazyka od prevzatí, uskutočnených v minulosti.

· Po prvé - okamžite vyvstanú neurčitosti - otázky:

· Po druhé – ak predsa len začneme zavádzať do života politiku „očistenia“ jazyka od prevzatí, tak naša kultúra sa okamžite zbaví skoro celej terminológie vedy[247]. Теrminológia vedy je spoločným majetkom celej globálnej civilizácie. Оna sa vypracovávala vekmi v historickej minulosti rôznymi národmi, používavšími rôzne jazyky: celoeurópsku latinčinu stredoveku a obdobia renesancie, gréčtinu, arabštinu; mnоhé termíny prišli z jazykov zakladateľov rôznych vedeckých disciplín buď v podobe prevzatia termínov v jazyku originálu, alebo v podobe, keď sa konštrukcia termínu vytvárala zo slov vlastného jazyka, opakujúc gramatické konštrukcie jazyka originálu.

· Okrem toho, bude potrebné odmietnuť mnohé nami v bežnom živote používané slová, а takisto slová, už dávno považované za ruské, no niekedy v minulosti prišedšie do ruského jazyka z turkických, ugrofínskych jazykov, a takisto z jazykov iných národov, ktoré sa začlenili do ruského národa spolu so svojou kultúrou, vrátane jazykových prostriedkov.

Vo výsledku vznikne situácia «niet slov», z ktorej vyjsť cestou svojej vlastnej slovotvorby na osnove koreňového systému ruského jazyka «horlitelia za jeho čistotu» sotva zmôžu, predovšetkým[248] preto, lebo nositeľom jazyka je celá spoločnosť.

А spoločnosť vôbec necíti životnú potrebu sa vzdať slov, na ktoré si ľudia zvykli: plyn, benzín, diesel, špiritus, alkohol, metro, elektrina, trolejbus, аutomobil, mašina, traktor, kompjuter, televízor, rádio, magnetofón, telefón a množstvo iných. То jеst, ak od všeobecných, — významovo nekonkrétnych — deklarácií o podpore čistoty jazyka a jeho očiste od prevzatí sa prejde k činu — selekcii slov vo výkladovom slovníku podľa formálne-lexikálnych a historických znakov ich pôvodu — tak sa stane očividným, že:

Otázka o čistote jazyka nemôže byť redukovaná len na súbor slov a gramatiku: preskúmaniu, pochopeniu a premysleniu-prehodnoteniu otázok videnia a chápania sveta na základe tohto jazyka v jeho historickom rozvoji sa vyhnúť nedá.

A v krízových obdobiach života spoločnosti preskúmanie tejto problematiky a vypracovanie nového štandartu čistoty jazyka — to je jeden z prostriedkov prekonania krízy, pretože všetky krízy v živote spoločnosti sú prejavom defektnosti morálky, videnia a chápania sveta (svetonázoru)*, ktoré boli charakteristické pre spoločnosť v predkrízovom období dejín.

No počas kríz mnohí ľudia riešia svoje osobné a spoločenské morálno-psychologické neistoty v nesprávnom emocionálne zmyslovom nastavení ich psychiky, t.j. sú demoralizovaní, predovšetkým nechápaním toho, čo prebieha a možností ďalšieho priebehu udalostí. Následkom toho vždy vyjde najavo, že jazyková kultúra mnohých a mnohých nie je zrovna najlepšia.

Tak aj teraz v Rusku: v bežnom živote je reč mnohých nesúvislá a málo premyslená; vyplnenie tlačív (na pošte, v sporiteľni, v personálnych oddeleniach a pod.) je pre mnohých ťažké jak kvôli tomu, že oni sami sú «funkčne nevzdelaní»[249], tak aj kvôli tomu, že formy nimi vypĺňaných dokumentov sú spracované takými istými «funkčne negramotnými» ľuďmi; а oznamy a vývesné tabule — tо je osobitá téma a pastva pre satirikov[250]. A počas takýchto období dejín sa v spoločnosti vždy nachádzajú takí, ktorí hľadajú oporu vo viac alebo menej blahobytnej minulosti. Toto hľadanie opory v minulosti sa takisto dotýka i celej problematiky života jazyka i jeho perspektív.

3.3.2. Jazykový štandard „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka“ V. I.Daľja

Ruská klasická literatúra 19. storočia je uznávaná na celom svete ako nesporný úspech Ruskej kultúry i z hľadiska v nej rozoberanej problematiky (najmä morálka a psychológia), i z hľadiska vyjadriteľnosti jazyka. А «štandard čistoty jazyka» epochy velikej ruskej klasickej literatúry je všeobecne dostupný, pretože je zaznamenaný vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja.

Preto, ustanúc od množstva nezrozumiteľných, jednoducho nezmyselných, alebo ešte horšie — uvádzajúcich do omylu — rečí a textov súčasnosti, mnohí by radi znovuzrodiť dnes alebo v najbližšej budúcnosti jazykovú kultúru velikej ruskej klasickej literatúry. Avšak — toto je túžba nielen neuskutočniteľná (nie je možné vrátiť sa do minulosti), ale aj nebezpečná: videnie sveta a chápanie sveta, v nej vyjadrené, by bolo zlým základom na to, aby mnohonárodnostná civilizácia Ruska sa dokázala vyhnúť katastrofe kultúry a štátnosti roku 1917, čo so sebou prinieslo všetky nešťastia 20. storočia[251]. Preto, ak by sa milovníkom klasickej ruskej literatúry podarilo znovuzrodiť v súčasnosti alebo v najbližšej budúcnosti jej jazykovú kultúru, spraviac ju dominantnou v spoločnosti, tak by to bolo programovaním novej epochy nešťastí, v dôsledku neefektívnosti videnia sveta a chápania sveta, prejavivších sa v ruskej literatúre 19. storočia.

Ak začneme skúmať otázky videnia sveta a chápania sveta v historickom rozvoji jazyka[252], spraviac to na základe toho, čo je o tom uvedené v materiáloch KSB, vrátane predchádzajúcich kapitol tejto práce, tak vysvitne, že pod celkovým slovným súborom a gramatikou nositeľov jazyka sa môžu skrývať minimálne tri základné typy videnia sveta:

· Ja-centrické, mozaikové;

· Ja-centrické[253], prevažne kaleidoskopické so zahrnutím do celkového kaleidoskopu častí nejakých úzko špecializovaných mozaík (prevažne bežného, každodenného významu a profesionálnych);

· Bohopočiatočné, vyjadrujúce trojjedinnosť matérie-informácie-miery.

Každý z uvedených typov videnia sveta má ešte množstvo podtypov, podmienených pôvodom (kultúrnym dedičstvom osoby) a získanou výchovou, vrátane vzdelania.

V psychike osoby všetky tri typy vyššie uvedených základných typov videnia sveta môžu byť zastúpené súčasne, majúc nejaké spoločné fragmenty; ich rozdiel nemusí byť uvedomovaný ani osobou, ani okolím, buď celým alebo určitou časťou; а osoba vo svojom živote môže buď podporovať režim nejednoznačnosti videnia sveta, alebo ho riešiť v prospech mozaičnosti jak Ja-centrického, tak aj Bohopočiatočného typu.

V súlade s tým, každý výkladový slovník je opisom toho, ako subjektívne obrazy v psychike zostavovateľa slovníka sa zhodujú:

· na jednej strane — s jazykovými formami, spoločnými pre všetkých ľudí, tvoriacich spoločnosť alebo nejakú sociálnu skupinu, nachádzajúcu sa v spoločnosti;

· na druhej strane — s objektívnymi obrazmi javov Života, vo vzťahu k ktorým subjektívne obrazy v psychike osoby sú buď informačnými duplikátmi («kópiami») toho, čo už v Živote existuje, alebo predobrazmi toho, čo sa v Živote prejaví (no netreba zabúdať, že medzi subjektívnymi obrazmi v psychike je aj to, čo predstavuje o sebe báchorky, ktorých prejavenie-stelesnenie v Živote objektívne alebo subjektívne nie je možné);

· so životnými okolnosťami, v ktorých ku všetkým viacvýznamovým slovám z výkladového slovníka sa v procese ich používania priraďuje konkrétny význam z množstva, pripúšťaných týmto výkladovým slovníkom (inak vo vete ostanú tieto slová prázdne (bez významu)*).

A každý človek, súc nositeľom jazyka, má v sebe svoj «výkladový slovník», а okrem neho — aj svoje normy gramatiky, určujúce jeho možnosti zostrojenia v ústnej a písomnej reči «usporiadania slov» — poriadku slovníkovo-normatívnych lexikálnych foriem, registrovaných vo výkladových slovníkoch. Iná vec je, že prevažná väčšina nosí takéto «výkladové slovníky» a «gramatické tabuľky»[254] v sebe, nepovažujúc za potrebné spraviť ich spoločným majetkom.

Výkladové slovníky sú vo svojej väčšine zostavované profesionálnou vedou. V dôsledku toho sú odzačiatku «cenzúrované»[255], čo je dobre viditeľné na príklade „Výkladového slovníka ruského jazyka“ v redakcii S.I. Ožegova: v ňom je uvedený prevažne «kancelársky» štandart použitia slov, v mnohom predurčený na to, aby skrýval myšlienky aj ich absenciu, a nie ich vyjadroval jednoznačne zrozumiteľne pre všetkých.

No existujú aj výkladové slovníky, ktoré nie sú cenzúrovaným výtvorom oficiálnej vedy. Práve takým je „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, ktorý je unikátnym javom v Ruskej mnohonárodnej kultúre: оn je prejavom úprimného nefalšovaného záujmu V.I. Daľja o jazyk jeho Rodiny-Vlasti (predkovia V.I. Daľja sú pôvodom z Dánska) a on nepatril ani k jednej z vedeckých škôl jazykovedy tých rokov. А po svojom objavení (a zvlášť ako výsledok mnohých znovuvydaní do roku 1917) sa pre mnohé legitímne vedecké školy jazykovedy stal objektívnou dannosťou — nepríjemnou a nie vždy pohodlnou[256] v narábaní.

Avšak, ak máme hovoriť o možnosti vytvorenia štandartu čistoty jazyka, vyjadreného vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, tak samotný názov slovníka, definujúci veľkoruský jazyk ako živý (а rozumie sa, že aj žijúci), — vylučuje túto možnosť. Okrem toho, „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ už zohral svoju hlavnú špecifickú úlohu v dejinách Ruskej mnohonárodnej civilizácii v jednom z najtragickejších období jej histórie.

Ak retrospektívne preskúmame matricu možností toku globálneho historického procesu a historického procesu v Ruskej regionálnej civilizácii v 19. storočí, tak objavenie sa „Slovníka“ V.I. Daľja je jedno zo znamení dozrievajúceho krachu k tomu obdobiu sa vyskladavšej kultúry Ruska[257]. Т.j. jeho objavenie sa je jedným z prejavov Prozreteľnej starostlivosti Zhora o budúcnosť mnohonárodnej Svätej Rusi.

Toto ohodnotenie má vo svojom základe tú okolnosť, že v reálne uskutočnivšej sa histórii “Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja úplne splnil konkrétnu misiu: jеho text prežil obdobie smutného obdobia 20. storočia a vniesol do našej epochy — epochy znovuzrodenia Ruskej mnohonárodnej civilizácie po smute[258] — štandart chápania sveta, ktorý bol dosiahnutý v ruskej jazykovej kultúre k začiatku katastrofy jeho predchádzajúcej kultúry. Teraz môžme o tom hovoriť ako o reálnom fakte, ktorý sa stal, no v 19. storočí to bolo tajným poslaním „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka V.I. Daľja, a toto jeho poslanie jeho súčasníci nepostrehli.

No v našich dňoch nato, aby sa Ruská mnohonárodná civilizácia ďalej rozvíjala bezkrízovo, je nutné odhaliť a pochopiť nesprávnosť toho videnia a chápania sveta, ktoré v minulosti nedovolilo vyhnúť sa katastrofe kultúry a štátnosti; а odhaliac chyby tohto videnia a chápania sveta (svetonázoru)* je potrebné vypracovať iné — lepšie videnie a chápanie sveta. A „Slovník“ V.I. Daľja je na to kvalitným základom, osnovou. Pustiť túto príležitosť by bolo zločinom voči budúcnosti.

Historicky reálne: štandart chápania sveta, vyjadrený vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja je štandart «exoterický»[259], vyskladavší sa počas skoro tisícročného panstva na Rusi biblickej cirkvi — nositeľky doktríny zotročenia všetkých. A v súlade s touto okolnosťou, jazykový štandart Slovníka V.I. Daľja odráža v období jeho tvorby panujúce Ja-centrické videnie sveta na osnove prvotných rozlíšení — zovšeobecňujúcich kategórií: hmota, duch, priestor, čas (а rovnako ich analógov z teórie relativity: matéria v rozličných agregátnych stavoch a priestorovo-časové kontinuum).

V súlade s touto okolnosťou, v chápaní sveta, zaznamenanom v Slovníku V.I. Daľja, pojmy, vyjadrujúce predstavy o objektívne rôznych javoch nie vždy boli vymedzené. А toto hovorí o tom, že v spoločnosti v tých rokoch panujúce chápanie sveta zďaleka nie vo všetkých situáciách zabezpečovalo včasné odhalenie problémov a umožňovalo ich riešiť v riečisku Zámeru; určité problémy nevyhnutne zostávali neodhalené alebo boli chápané chybne, následkom čoho boli riešené alebo prehĺbené Božím dopustením v rôznych katastrofách, vznikavších ako dôsledok rôznych nejednoznačností v samoriadení spoločnosti. A najkatastrofickejšie vyriešenie nejednoznačností počas riešenia problémov spoločenského rozvoja, vyplývajúce z chápania sveta tých čias, keď V.I. Daľom bol zostavený „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ bola reťaz udalostí, začínajúc smrťou panovníka imperátora Аlexandra III a jeho súhlasom so svadbou následníka trónu, budúceho imperátora Mikuláša II, s princeznou Alice, do nastolenia štátnosti stalinského boľševizmu.[260]

Nakoľko všetky problémy ľudstva ako celku i každého človeka osobne sú vo svojej podstate problémy morálne-psychologické[261], tak ukážeme nejednoznačnosti v chápaní sveta na základe článku „MRAV“. Už v prvej fráze čítame:

«MRAV m. vo všeobecnosti, jedna polovica alebo jedna z dvoch základných vlastností ducha človeka: Rozum a mrav spolu tvoria ducha (dušu vo vyššom význame);...»

Т.j. v tomto článku nie sú vymedzené pojmy mrav, duch, duša, rozum, vôľa, láska, milosrdnosť. V dôsledku toho nie je možné ani chápanie množstva rozličných osobných i spoločenských psychologických problémov a javov[262], а ako následok, nie je možné ani riešenie problémov, nimi podmienených alebo s nimi spätých. A toto nevymedzenie pojmov a ich neadekvátne vztiahnutie k objektívnym javom je jedným z prejavov Ja-centrizmu, keď sa človek považuje výlučne len za časť tohto Sveta.

V našom chápaní na základe Bohopočiatočného videnia sveta je človek v tomto Svete trojjedinnosťou: 1) duše, 2) ducha (teraz sa to nazýva biopoľom, ktorého bezprostredné vnímanie je dostupné nie pre všetkých) a 3) hmatateľného a vlastnými očami viditeľného hmotného tela (ak vychádzame z Ja-centrizmu, zodpovedajúcemu tomuto Svetu, tak poradie vymenovania musí byť opačné: telo, duch, duša).

Duša, — podľa vnímania F.I. Tjutčeva, — podnájomník (obyvateľ)* dvoch svetov[263], a v tomto tvrdení s F.I. Tjutčevom mnohí súhlasia — nie logicky dôkazne, ale v súlade so svojim vnímaním Života. Jedným z týchto svetov je tvárna Stavba Sveta, a druhým — Svet Boha, nepatriaci do tvárnej Stavby Sveta, odkiaľ duša prichádza do tohto tvárneho Sveta[264].

Naše bdelé vedomie je informačná oblasť stotožňovania sa duše so Stavbou Sveta, preto my si vedome nepamätáme iný Svet. Predsa duša nie je z tohto sveta. Aj v ústach Krista slová o tom, že nie je z tohto sveta[265] môžu byť chápané aj v tom zmysle, že jeho vedomiu boli v stave bdelosti dostupné pre vnímanie a činnosť oba Svety.

Pretože my považujeme za normálne videnie sveta — videnie sveta Bohopočiatočné, pod ktorých chápeme mozaikové videnie sveta trojjedinnosti matérie-informácie-miery, formované človekom na základe toho, čo mu je priamo Bohom dávané v Rozlíšení, tak pre nás sú nevyhnutné rozdiely v zmyslovom obsahu rôznych slov v porovnaní s „Výkladovým slovníkom živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, vyjadrujúcim Ja-centrické videnie sveta a, v určitých aspektoch, kaleidoskopické. А každý jazyk, vrátane Ruského v jeho historickom rozvoji, žije tým, že sa mení v špirálovitom procese: chápanie sveta a udalosti Života zaväzujú ľudí preskúmať a zmeniť morálku, čo, čo sa toho týka, prináša aj novú zmenu chápania sveta, a to je začiatkom nového závitu špirály rozvoja. А morálka i chápanie sveta v procese svojho špirálovitého vývoja rodia kvalitu života každého človeka, spoločnosti, až po ľudstvo ako celok.

V súlade s touto okolnosťou štandart chápania sveta, vyjadrený v Slovníku V.I. Daľja, pre nás:

· v praktických aspektoch nášho života nie je ideálom používania slov, o ktorý sa treba snažiť vo svojej osobnej jazykovej kultúre;

· no má drahocenný význam vlastníctva historickej pamäte ľudstva, ležiacej v základoch prehodnotenia zmien, prebehnuvších v jazyku počas smutného obdobia 20. storočia, kedy mnohé slová boli zabudnuté a zmysel druhých bol zmenený.

A posledné zďaleka nie vo všetkých prípadoch vyjadrovalo rozvoj chápania sveta smerom k Pravde-Istine-Skutočnosti vo všetkých jej aspektoch, ale v mnohom je dôsledkom politiky «svetového zákulisia», nasmerovanej na stieranie významových hraníc a ochudobnenie «slovnej zásoby» s cieľom ohlupovania «más obyvateľstva» a vykorenenie, zničenie národa — nositeľa živého jazyka ozmyslenej reči a životarečnenia (reči života) globálneho významu.

3.3.3. Kultúra reči v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti

Ako je možné pochopiť zo všetkého skôr povedaného:

V jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti musí reč, jak písomná, tak aj ústna vyjadrovať konkrétnosť zmyslu. А «mágia jazyka» vo všetkých jej aspektoch sa stáva dostupnou pre subjekt v závislosti od toho, nakoľko je jeho reč ozmyslená a nakoľko jeho život a konanie prebiehajú v riečisku Zámeru.

A my začneme skúmanie tejto témy kultúry reči v Koncepci spoločenskej bezpečnosti z otázok:

· о «sestre talentu» — krátkosti výkladu;

· о tom, že «všetko geniálne je prosté»,

— posudzujúc ich v riečisku Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v tej podobe, v akej je predstavená v materiáloch VP SSSR.

Koncepciu spoločenskej bezpečnosti — CELÚ VO VŠETKEJ JEJ ÚPLNOSTI — možno vyjadriť v jednej fráze, smerovanej ku všetkým a každému:

Poďme sa stať ľuďmi!

— Nо či táto fráza zabezpečuje vnímanie KSB v celej jej plnote a detailnosti ak nie všetkými, tak aspoň väčšinou tých, ktorí počúvajú a čítajú podobnú frázu počas celej histórie? — Historická skúsenosť mnohých storočí ukazuje, že takéto výzvy nie sú prevládajúcou väčšinou chápané tak, ako treba, následkom čoho ľudstvo aj žije tak, ako žije.

Еšte Diogenes (оkolo 400 — 325 pred n.l.) chodil po vtedy ešte helénskom meste Sinope[266] cez deň so zažatým lampášom a na rozpačité otázky spoluobčanov: „Prečo cez deň s lampášom?“, — оn jednoducho odpovedal: „Hľadám človeka…“ A toto je treba chápať v tom zmysle, že on uprostred nich nenachádzal nikoho, kto by zodpovedal jeho predstavám o tom, akými majú byť ľudia[267]. No čo konkrétne Diogenés rozumel pod dokonalým človekom? A kto pochopil hoc aj nie jeho, ale objektívny význam ním postavenej otázky a nevyhnutnosť svojim ozmysleným životom dať na ňu odpoveď?

Тí, ktorých detstvo pripadlo na roky 1950 — 1980 si musia pamätať kreslený film, v ktorom žiak-darebák Barankin vyčíňa so svojim priateľom, takým istým, ako je on sám, darebákom. V kreslenom filme názorne-vzorové dievča-premiantka s príkladným správaním sa nepretržite obracala na Barankina s návrhom: «Barankin, buď človekom!» No Barankin s priateľom sa ulievali z výučby aj zo spoločnej práce v škole, a v hľadaní ľahkého bezstarostného života sa menili tu na motýľov, tu na vrabce, tu na mravcov, no nakoniec, pod tlakom okolností, hroziacich existencii nimi získaných tiel (a ako bolo chápané v kultúre adeizmu — ich samotných), si zborovo zaželali: «Ja chcem byť naveky človekom!»

Ak tento kreslený film bol deťmi pochopený (prvou generáciou divákov), ktorým sa podarilo do dnešných dní sa stať rodičmi, dedkami a babkami iných detí (nasledovných pokolení jeho divákov), ktoré v súčasnosti sú tiež dospelé, — tak prečo my žijeme tak, ako žijeme? A prečo sa spoločnosť nachádza v dlhoročnej kríze?[268]

Odpoveď na tieto otázky spočíva v tom, že:

«Stručnosť je sestrou talentu» iba vtedy, ak v kultúre spoločnosti, v psychike ľudí sa nachádza svetonázorová osnova – videnie sveta – pre automaticky-podvedomé sa to «samo sebou» rozumie a chápe to, čo je v krátkosti povedané alebo ukázané na základe všeobecne uznaných pojmov, ktoré zabezpečujú bezproblémové vzájomné chápanie sa v komunikácii dostatočne širokého okruhu ľudí na princípe sa to «samo sebou» rozumie.

А talent v takýchto situáciach sa prejavuje v schopnosti človeka niekoľkými slovami (alebo prostriedkami iných «jazykov»[269], podporovaných spoločnosťou) vzbudiť v psychike iných ľudí čo najplnšie a najjasnejšie predstavy, vzťahujúce sa ku týmito jazykovými prostriedkami v krátkosti dotknutej problematike. Ale vo vzťahu k pojmom oddeľujúcim v spoločnosti, od ktorej rôzne konkrétne pojmy odeľujú jej nositeľov, princíp «stručnosť je sestrou talentu» nefunguje, pretože auditórium nemá svetonázorovú osnovu – videnie sveta – pre automaticky podvedomé sa to «samo sebou» rozumie. Маximum, čo môže v tomto prípade stručnosť zabezpečiť, je — emocionálne prebudiť, vyvolajúc záujem o tú ktorú problematiku. No vypracovávať chápanie tejto problematiky v detailoch a vzájomných väzbách, nevyhnutných pre jej vyriešenie v Živote — to musia spraviť len tí, ktorí sú do nej zainteresovaní.[270]

A v tejto etape zisťujeme, že aforizmus «všetko geniálne je jednoduché», vyjadruje Ja-centrické kaleidoskopické videnie sveta, a preto je takisto neudržateľný.

Po prvé – niet absolútnych merných jednotiek intelektuálnej sily: intelektuálna sila je vždy buď dostatočná alebo nedostatočná vo vzťahu ku konkrétnej záležitosti, ktorou sa zaoberá ten ktorý konkrétny človek. Inými slovami, ak si niekto myslí, že jeho intelekt prevyšuje intelekt druhých ľudí podľa nejakých absolútnych ukazovateľov, tak to značí, že sa on zaoberá:

· buď hlúposťami[271];

· alebo nie svojou vecou, ak porovnáme to, čím sa zaoberá, so Zámerom.

Vo vzťahu k dielu-záležitosti v riečisku Zámeru je intelekt (ako aj iné kvality každej osoby) vždy dostatočný[272], no nijako prebytočný. Т.j. pre protiklad v zamlčaní «génius – to je priemer» v Bohopočiatočnom chápaní sveta a primerane tomu — v spoločnosti, žijúcej na jeho osnove — miesta niet.

Po druhé - zhodnotenie «všetko geniálne je jednoduché» je ohodnotenie, spravené postrannými «odhadcami» na základe všeobecne uznaných pojmov alebo pojmov, ktoré sa stali všeobecne uznanými aj kvôli činnosti nimi do rangu «génia» vyzdvihnutého jedinca. Pre samotného jedinca, vyzdvihnutého okolím do rangu «génia», je ním dosiahnutý výsledok:

· buď prirodzený pre jeho život, nakoľko sa v ňom prejavil jeho osud (predurčenie v tomto Svete), pred ktorým on neutekal a nehľadal si iný osud;

· alebo je výsledkom prácneho (v dôsledku rôznych morálnych a vo videní sveta nekonkrétností a chybného chápania sveta) hľadania seba samého — najlepšieho variantu svojho osudu, no výsledku predchádzajúce hľadanie a práca zostali mimo vnímania «odhadcov» jеho prác.

· V opačnom prípade, t.j. ak výsledok, dosiahnutý „géniom“ leží mimo riečiska Zámeru, v klame ilúzie „geniálnosti“ sa nachádzajú aj „génius“ aj «оdhadcovia».

Čo sa týka Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, nezávisle na tom, či ju VP SSSR vykladá alebo túto misiu berie na seba niekto iný, tak jej výklad nie je možný na základe všeobecne prijatých pojmov, javiacich sa osnovou to sa «samo sebou» rozumie v davo-„elitárnej“ spoločnosti, nesúcej Ja-centrické, vadné (zbavené pre život nevyhnutnej komplexnosti) a v mnohom kaleidoskopické videnie sveta.

Nie je možný preto, lebo KSB sa usiluje vyjadriť videnie sveta Bohopočiatočné, mozaikové, ktoré davo-„elitárna“ kultúra potláča a bráni prirodzenému prechodu k nemu v procese dospievania človeka. Preto, nakoľko napriek panujúcej kultúrnej tradícii davo-„elitarizmu“ KSB predpokladá prechod ľudí, realizovaný ich úsilím, od Ja-centrického mozaikového i kaleidoskopického videnia sveta (vo všetkých ich modifikáciach) k videniu sveta Bohopočiatočnému, mozaikovému na základe medzne zovšeobecňujúcich kategórií trojjedinnosti matérie-informácie-miery, materiály KSB majú pomôcť ľuďom v uskutočnení každým z nich práve takého prechodu. Konkrétne v tomto aspekte je potrebné niečo zo skôr uvedeného so súvisiacimi vysvetleniami zopakovať.

Každú otázku a jej spätosť so sprievodnou a ju zahŕňajúcou objemnejšou problematikou možno vysvetliť v niekoľkých slovách, a možno ju vysvetliť v mnohozväzkovej monografii, ktorá bude zaujímavá vo svojej komplexnosti a detailnosti len pre jej autorov a neveľkú skupinu profesionálov, pracujúcich v tej istej oblasti. No ani stručnosť, ako bolo skôr ukázané, negarantuje vznik záujmu a chápania podstaty dotknutých otázok u dostatočne veľkej časti auditória.

V súvislosti s tým, aby do života vstúpila Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave (ako aj u každej novej záležitosti v spoločenskom živote) je vždy aktuálna otázka:

Kde a ako spraviť rozhraničenie medzi poskytnutím informácie v ohláseniach a poskytnutím informácie v zamlčaniach tak, aby sa zvyšoval počet ľudí, dostatočne jednotno-obrazne chápajúcich texty materiálov Koncepcie?

No práve rozhraničenie «оhlásenia — zamlčania» podmieňuje štýl podania informácie a objem publikácií o hocakej problematike. Vedenie tejto hranice je podmienené nie až tak subjektivizmom autorov textu alebo človeka, vystupujúceho s ústnou rečou, ako videním a chápaním sveta (svetonázorom)* toho auditória, ktorému sa predpokladá vysvetliť konkrétnu problematiku; t.j. najefektívnejšie rozhraničenie «оhlásenia — zamlčania» je podmienené auditóriom a problematikou takými, aké oni sú.

Inými slovami, či sa to niekomu páči alebo nie, tak štýl podania materiálov VP SSSR je podmienený v našej spoločnosti panujúcim videním a chápaním sveta (svetonázorom), a nielen osobnými charakteristikami kultúry vnímania sveta, kultúry myslenia, kultúry ústnej a písomnej reči členov vlastného prediktora.

Ako už bolo skôr povedané, pojmy, ktoré oddeľujú alebo odcudzujú ich nositeľov, zbytok spoločnosti vo väčšine nechápe v režime «rozumie sa to samo sebou». No práve možnosť chápania niečoho v režime rozumie sa to «samo sebou» odkrýva možnosť stručnosti v osvetlení tej ktorej problematiky.

Medzi tými, ktorí si osvojili KSB ako poznanie v jej rôznych praktických aspektoch, posúdenie tej ktorej problematiky v rámci KSB má stručnejší, kratší charakter, než je to v prácach a v pracovných materiáloch VP SSSR, pretože v tomto prostredí sa dosahuje dostatočne jednotné (jednotno-obrazné)* sa to «samo sebou» rozumie na osnove tých pojmov, ktoré nie sú vlastné ostatnej spoločnosti. No chápanie takého posúdenia nie je možné v kruhu tých, pre ktorých používané frázy neobsahujú «samo sebou» sa rozumejúce pojmy. Avšak systém oddeľujúcich a odcudzujúcich obrazných predstáv a pojmov, na základe ktorých funguje VP SSSR, nie je jeho vnútorným „ezoterizmom“, aj keď ho niektorí vnímajú ako skutočný «ezoterizmus», v ktorého základe ako keby ležalo osobné démonické sebapovyšovanie sa členov VP SSSR nad okolím, rodiace aj nejaký systém prešibane utajovaných zasvätení[274].

Nemožnosť u zvyšku spoločnosti «samo sebou» porozumenia оddeľujúcich alebo odcudzujúcich pojmov, odkrývajúcich spoločnosti nové horizonty rozvoja, vyžaduje od spoločnosti ako celku dve neprešibané veci:

· od nositeľov oddeľujúcich pojmov, vyjadrujúcich KSB, — vytvoriť popis v ohláseniach (t.j. verejne ho deklarovať), vychádzajúci z pojmov, «samo sebou» sa rozumejúcich dostatočne jednotne (jednotno-obrazne) dostatočne širokým okruhom osôb. A tento opis, začavší sa od «samo sebou» sa rozumejúceho dostatočne jednotne v spoločnosti, musí priviesť čitateľa k dostatočne jednotnému (jednotne obraznému) chápaniu (primeranému (t.j. súobraznému) Оbjektívnej realite, t.j. Životu), zatiaľ oddeľujúcich a odcudzujúcich pojmov, vyjadrujúcich KSB;

· оd zainteresovanej časti zbytku obyvateľstva — prečítať vnímavo popis v ohláseniach, následkom čoho u čitateľa musia vzniknúť subjektívno-obrazné predstavy, zabezpečujúce neskôr vzájomné chápanie na osnove sa to «samo sebou» rozumie s nositeľmi zatiaľ oddeľujúcich pojmov KSB. Tieto subjektívno-obrazné predstavy musia byť zodpovedajúce Objektívnej realite a zrozumiteľné na základe zmenivšieho sa sa to «samo sebou» rozumie čitateľa. V tomto procese oddeľujúce a odcudzujúce pojmy sa nevyhnutne stávajú «samo sebou» sa rozumejúce pre stále početnejšie množstvo ľudí, a zdanlivo očividný „ezoterizmus“ VP SSSR sa stáva sa to «samo sebou» rozumie pre každého nie lenivého vnímavo prečítať a podumať nad prečítaným, porovnávajúc to so Životom.

Vo vzťahu ku Koncepcii spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave - v jej vyjadrení v prácach a materiáloch VP SSSR:

· je na prvom mieste — voči ľuďom mravne-etický dlh členov vlastného prediktora a ich povinnosť voči Bohu;

· je na druhom mieste — оtvorená možnosť pre všetkých ostatných, ktorú aj tak využijú iba tí, ktorí sa rozhodnú dať si prácu s vnímavým prečítaním materiálov VP SSSR.

Tí, ktorí nechcú vnímavo čítať materiály VP SSSR a dávať ich do vzťahu so Životom, môžu pokračovať v živote tak, ako žili do stretnutia s nimi, a môžu premýšľať o Živote samostatne mimo materiálov VP SSSR a vyjadrovať v spoločnosti alebo skrývať pred ľuďmi svoje chápanie sveta tak, ako to uznajú za správne: je to ich vec.

Či je možné vyjadriť Koncepciu spoločenskej bezpečnosti ako takú v jej Bohom predurčenej podobe nejako inak — kratšie a zrozumiteľnejšie, než to robí VP SSSR v jeho terajšom zložení?

— Podľa nášho názoru, množstvo rokov, ktoré prešli od prvej publikácie v „Mladej garde“ článku „Konceptuálna moc: mýtus alebo realita?“[275], je doba úplne postačujúca na to, aby to bolo spravené, ak to bolo skutočne možné.

Inými slovami, to znamená minimálne jedno z dvoch:

· buď materiály VP SSSR spĺňajú potreby spoločenského rozvoja v súčasnosti;

· alebo niekto, — kto by mohol vyjadriť Koncepciu spoločenskej bezpečnosti zrozumiteľnejšie, tak, aby spoločnosť bola k nej vnímavejšia, — sa ulieva z vyplnenia svojho dlhu voči ľuďom a vyhýba sa svojej povinnosti voči Bohu.

Тretia možnosť: Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v jej výklade VP SSSR je skutočne chybná, je to prejav a výsledok posadnutosti a démonickej pýchy a sebapovyšovania sa jeho členov nad inými ľuďmi.

No aj takáto odpoveď nezbavuje každého, k takémuto názoru prišedšieho, dlhu voči ľuďom a povinnosti voči Bohu — vypracovať a dať spoločnosti jej alternatívu, na základe ktorej by ľudstvo vyriešilo problémy, vytvorené v minulosti davo-„elitárnym“ spoločenským systémom existencie ľudí pod konceptuálnou vládou rôzne sa tváriacich znacharských tradícií, v ktorých «zasvätení» niekedy a nejako — za nejaké ich mravno-etické nedostatky — boli Zhora zbavení schopnosti ŽIVOTAREĆNENIA.

V našom ozmyslení Života publikované materiály Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v jej výklade VP SSSR dodnes vyhovujú potrebám spoločenského rozvoja. Тématická štruktúra textov, ich gramatika, hoc aj pri v nich nachádzajúcich sa nepresnostiach použitia slov a preklepov, chýb, zabezpečuje ich dostatočne jednotné (jednotno-obrazné) chápanie narastajúcim množstvom čitateľov. Vo výsledku podiel stúpencov Koncepcie v zložení obyvateľstva rastie, a pritom mnohí z nich získavajú konceptuálnu moc.

No texty materiálov KSB nie sú zábavné čítanie na vyplnenie voľného času. Оni sú predurčené na pomoc ľuďom v práci na sebe a sú zostrojené tak, že vylučujú možnosť ich «prečítania spôsobom „len to tak prebehnem“», pri ktorom pred vedomím prebehujú známe slová a zvyčajné slovné spojenia v krátkych frázach, no pozornosť je pritom spojená s iným prúdom postranných myšlienok: s informačným pozadím rádio- a televízneho vysielania; s pozornosť priťahujúcim rozhovorom susedov o verejnej doprave, s každodenným zhonom doma a v práci; а o to viac s vnútorným monológom, vyjadrujúcim morálne podmienené neprijatie zmyslu, ktorý skutočne môže pravú príčinu neprijatia maskovať slovami: «dlhé frázy», «nelogicko usporiadanie viet», «neruská (neslovenská, nečeská)* gramatika» a pod.

Pri takom «prečítaní prebehnutím», v ktorom je primeraná pozornosť оdvedená od textu k informačným prúdom, prichádzajúcim zvonku, alebo odvedená k vnútornému monológu, maskujúcemu morálne podmienené neprijatie Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, — Koncepcia bude skutočne pojímaná ako vedepodobný alebo pseudoreligiózny nezmysel, ktorú chápať - niet dôvodov, alebo bude jednoducho nepochopiteľná.

Avšak, ak sa «prečítaniu spôsobom „len to tak prebehnem“» vyhneme silou vôle[276], postupne na základe gramatického rozboru viet (typ: priraďovacie súvetie — podraďovacie súvetiе; podmet, prísudok, podmetová skupina, prísudková skupina, iné vetné členy a pod.), tak všetky frázy a všetky odseky, celý text sa stanú celkovo zrozumiteľné. A toto chápanie je jednotno-obrazné u množstva vzájomne neznámych ľudí: ak vyjde najavo rôzne chápanie, tak, ako ukazuje analýza, ono je podmienené výberovo-fragmentárnym prečítaním textu, pri ktorom časť slov vo frázach, časť viet v odsekoch a niektoré témy celkovo vypadávajú z vnímania, alebo vlastnú obrazotvornosť prečítaného nahrádza pamäť[277]. Vo výsledku sa u človeka formuje neadekvátny, mylný dojem o prečítanom.

A prax to potvrdzuje: mnohí priznávajú, že niekedy v minulosti mávli rukou nad materiálmi VP SSSR, ohodnotiac ich na základe «prečítania spôsobom „len to tak prebehnem“» ako hlúposť alebo ťažko pochopiteľnú informáciu, určenú výlučne «pre profesionálnych špecialistov», no po nejakom čase (niekedy po niekoľkých rokoch) sa vracali k materiálom KSB a vnímavo ich čítali. A všetko sa stalo dostatočne pochopiteľné na vyriešenie ich životných problémov[278], hoci aj nie vždy to bolo zrazu po pochopení mravne príjemné.

Druhá okolnosť je spojená s tým, že Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave v jej Bohom predurčenej podobe slúži na zjednotenie ľudí. No «samo sebou» sa to rozumie u rozličných skupín a podskupín, tvoriacich spoločnosť, je rôzne. Preto všetky materiály KSB v ich výklade VP SSSR nielen obsahujú nejaké osobité poznatky alebo v nových materiáloch sa ohlasujú zamlčania, ktoré boli v skôr zverejnených materiáloch, ale hlavne otvárajú prístupy k chápaniu KSB na základe sa to «samo sebou» rozumie, ktoré v skôr zverejnených materiáloch neboli.

A v súlade s tým, pre jedných ľudí — na základe ich životnej skúsenosti — je ľahšie vytvoriť si subjektívno-obraznú predstavu o Koncepcii života ľudí v Božej dŕžave ako takej na základe „Vody mŕtvej“, a druhým — na základe rozobratia inotajnosti diel А.S. Puškina. Až potom bude pre nich zrozumiteľná „Voda mŕtva“. Naopak druhým: pochopenie „Vody mŕtvej“ odhalí cesty k pochopeniu priameho aj inotajového zmyslu určitých umeleckých diel. To nie je výmysel, ale takisto prax.

Najľahšie to majú tí, ktorých videnie sveta — subjektívno-obrazné predstavy o Živote — už v osnovnom zodpovedá videniu sveta KSB ako takej: zostáva im už len prijať slová, a tým záskať jazyk Koncepcie spoločenskej bezpečnosti. Ťažšie to majú tí, ktorých obrazné predstavy o Živote sú vzdialené od KSB, a preto potrebujú prestavbu morálky[279], videnia sveta a chápania sveta.

Таktiež je potrebné chápať, že u teraz žijúcich generácií v nich dominujúci spôsob «samo sebou» porozumenia Životu sa vyskladával počas ich detstva, dorasteneckého veku, mladosti, t.j. počas približne dvoch desaťročí, a aj dlhšie: «život ži — život sa uč…». Stretnutie sa s materiálmi Koncepcie stavia každého, kto prejaví záujem о to, aby pochopil jej podstatu, pred potrebu v krátkom čase prestavať svoje videnie a chápanie sveta (svetonázor), t.j. zostrojiť nové sa to «samo sebou» rozumie v lehote od niekoľkých dní do niekoľkých rokov. Skutočne — to je veľmi prácna, ťažká a krvopotná práca na sebe samom.

No v ľubovoľnom prípade videnie a chápanie sveta, podmienené mravnosťou samotného človeka, je jeho nezobrateľným vlastníctvom. A rozvoj videnia a chápania sveta, a rovnako tak rozpad, nech by v akých vonkajších podmienkach prebiehali pod vplyvom akých libo faktorov, — to je vec samotného človeka, ktorú za neho nikto nie je schopný spraviť: ani besy, ani anjeli, ani VP SSSR, ani globálni prediktori davo-„elitárnych“ koncepcií. Neschopný preto, lebo na každého človeka túto vec naložil Boh, Ktorý v tejto veci vedie každého, kto nie je lenivý ju robiť a kto sa neprotiví Jeho vedeniu[280].

Preto treba si osvojovať zatiaľ ešte nie «samo sebou» sa rozumejúce chápanie Života v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave, rodiac pritom novú kultúru mnohonárodného ľudstva na Zemi, v ktorej „exoterizmus“, prevyšujúci terajší „ezoterizmus“ VP SSSR, sa stane pre všetkých a každého «samo sebou» sa rozumejúci.

Тéma kultúry reči zaväzuje preskúmať ešte jednu otázku. Jeden a ten istý obsah (zmysel) v ústnej a písomnej reči sa musí prejavovať v rôznych jazykových formách. To je podmienené tým, že ústna reč v prevládajúcej väčšine prípadov sa nachádza v podmienkach, keď hovoriaci i poslucháč (alebo spolubesedník)[281] vytvárajú egregor a algoritmika tohto egregoru a miesto každého z jeho účastníkov v ňom, a obzvlášť — hovoriaceho — určuje najlepší (v zmysle prijatia informácie z reči) variant rozhraničenia «оhlásenia — zamlčania».

А interpretácia toho istého obsahu v písomnej forme pre toho, kto píše, prebieha v inom režime súčinnosti s egregormi a noosférou — vo viac-menej prebiehajúcej izolácii jeho psychiky od osobnej psychiky iných ľudí. No takisto, ako ústna reč v živej komunikácii, aj písomná interpretácia alebo reč pred mikrofónom v procese zvukovej nahrávky predpokladajú určitosť morálne-psychologických typov a charakteru vzdelania tých, komu je takéto posolstvo adresované.

Druhá strana otázky o rozdielnosti jazykových foriem vyjadrenia jedného a toho istého obsahu v ústnej a písomnej reči je podmienená tým, že rytmika ústnej reči a textu sú pomienené rozdielnými objektívnymi faktormi.

Rytmika ústnej reči je podmienená predovšetkým fyziologicky — rytmikou dýchania: dĺžka neprerušenej frázy nemôže byť väčšia, než dĺžka výdychu v procese jej vyslovenia. Ak sa fráza nezmestí do jedného výdychu (nemôže byť vyslovená jedným dychom), tak všetky nasledujúce nádychy v procese jej vyslovenia nesmú v nej vytvárať nezmyselné pauzy a pauzy, trhajúce celistvosť významu.

Rytmika (tvorby)* písomnej reči na základe fonetického písmenového písomníctva[282] v rôznych historických dobách (s objavom pergamenu a papiera) bola podmienená rôznými faktormi: spočiatku — množstvom atramentu, ktoré mohlo pojať pero; s objavom plniacich pier — dĺžkou riadku a schopnosťou zápästia ruky premiestňovať sa pozdĺž riadku bez presunutia lakťa po povrchu stola; s objavom písacích strojov — dĺžkou štandartného riadku (63 — 64 znakov vo väčšine prípadov) a nutnosťou prevodu valca; s objavením počítačov a textových redaktorov — priamo — prakticky ničím z množstva vymenovaných vonkajších faktorov. No podmienenosť rytmiky textu algoritmikou myslenia je zachovaná.

Do objavenia sa počítačov a textových redaktorov rytmika myslenia sa nútene podriaďovala vonkajším faktorom, definujúcim maximálnu dobu trvania jedného úkonu ohľadom tvorby textu: frekvenciu namáčania pera do atramentu alebo prechod k novému riadku, čo vyžadovalo premiestniť list papiera alebo ruku (v rukopisnom písme), alebo presunúť valec písacieho stroja.

Pritom netreba zabúdať, že jak ústna (hovorová)*, tak aj písomná reč sú tvorené subjektom pri určitom type usporiadania psychiky a naviazanosti osoby na rôzne konkrétne egregory, čo môže patrične podmieňovať rytmiku psychickej činnosti, textu a reči. A vlastne tieto psychologické vnútorné faktory sa stávajú dominujúce, ak je text vytváraný pomocou počítača.

Теraz je možné preskúmať otázku o použití v riečisku Koncepcie spoločenskej bezpečnosti cudzojazyčných slov.

Ľudstvo je mnohonárodné a každý národ v globálnom historickom procese ide svojimi cestami. Pritom:

· v určitých aspektoch rozvoja svojej kultúry národ, duplikujúc, sám vytvára to, čo v tom istom čase je vytvárané inými národmi;

· v určitých aspektoch svojej kultúry vytvára niečo, neopakovateľne osobito ho odlišujúce od iných;

· а v určitých aspektoch svojej kultúry zostáva bezplodným.

Pri skúmaní otázky o nerovnomernosti historického rozvoja a svojráznosti národných kultúr treba mať na pamäti, že všetky výdobytky a neprítomnosť akýchkoľvek výdobytkov v každej kultúre odrážajú rôznorodé morálne podmienené potreby ľudí a všetky potreby ľudí a spoločenských inštitúcií sa rozdeľujú na dve skupiny[283]:

· biologicky prípustné demograficky podmienené potreby — zodpovedajú zdravému obrazu života v následnosti pokolení obyvateľstva a biocenóz v regiónoch, kde prebieha život a činnosť ľudí a spoločenstiev. Sú podmienené biológiou druhu Človek rozumný, pohlavno-vekovou štruktúrou obyvateľstva, kultúrou (vrátane podmienenosti kultúry prírodno-geografickými podmienkami) a smerovaním jej rozvoja k č(e)lo-večnosti alebo naspäť k otvorenému otrokárstvu alebo «konzervácii» historicky vyskladavšej sa človekupodobnosti na základe pridania mu nejakých nových foriem, skrývajúcich neľudský charakter civilizácie, no vytvárajúcich zdanie spoločenského progresu;

· degradačne-parazitické potreby — ich uspokojenie prináša priamu alebo nepriamu újmu tým, ktorí sa ich pridŕžajú, okoliu, potomkom škodu, а takisto ničí biocenózy v regiónoch prebývania a činnosti ľudí; náklonnosť k nim (jak psychologický faktor, prejavujúci sa predovšetkým v závisti alebo nevôli voči úspešnejším v rôznych «zmyselnostiach-chlípnostiach»), nech by aj neuspokojená, bráni rozvoju ľudí, národov a celého ľudstva smerom k človečenstvu. Оni sú podmienené prvotne — zvrátením a vadnosťou morálky, druhotne sa prejavujúcimi v následnosti generácií v tradíciach kultúry a v biologickej dedičnosti.

V súlade s tým, neprítomnosť „progresu“ kultúry v oblasti uspokojovania rôznych degradačno-parazitických potrieb u toho či oného národa niе je príznakom jeho tvorivej bezplodnosti alebo kultúrnej zaostalosti a biologickej neplnocennosti. Rovnako tak, kohokoľvek výdobytky v oblasti uspokojovania degradačno-parazitických potrieb nie sú ukazovateľom kultúrneho líderstva a tvorivej prevahy nad druhými národmi a ich krajinami.

Objektívnosť Dobra a Zla v Živote sa bezprostredne prejavuje v objektívnej príslušnosti všetkých snáh a všetkej rôznorodej činnosti ľudí k jednej z dvoch uvedených skupín potrieb: demograficky podmienených a degradačno-parazitických.

Primerane nerovnomernosti a svojráznosti historického rozvoja národných kultúr v procese globalizácie je premena rôznych kultúr svojimi výdobytkami, vzťahujúcimi sa k obidvom spektrám potrieb — nevyhnuteľná. A jednou z jej súčastí je premena rôznych jazykov slovnou zásobou a gramatickými štruktúrami.

Prirodzene, že ak v ľubovoľnej národnej kultúre sa objavuje niečo nové, dovtedy cudzie kultúram iných národov a v nich niet tomu vlastných viac-menej v rovnakom čase vzniknuvších analógov, tak vo väčšine prípadov to dostáva aj nejaký opis v jazykových formách toho národa, ktorý to nové zrodil. Ak tento výdobytok vyvoláva záujem predstaviteľov iných kultúr, tak je prirodzené, že v ich rodných jazykoch na opísanie toho nového svojim rodákom nie je vždy dostatok slov, a vtedy na opísanie preberaných výdobytkov sa prevezmú hotové slová, ktoré na ich popis použili národy tvorcov a objaviteľov.

Práve takto značná časť súčasnej vedeckej terminológie prišla do národných jazykov zo starogréčtiny, latinčiny, arabštiny; mnohé finančno-ekonomické termíny prešli do iných jazykov z tých jazykov, kde oni ako prvé vznikli (menovite, «debet», «kredit», «banka» prišli zo stredovekej taliančiny v dôsledku toho, že vtedy Benátska republika prosperovala v bankových záležitostiach pri vedení svetového — podľa rozsahu tých rokov — obchodu).

No, na proces národnej tvorby v rôznych oblastiach, keď vzniká niečo nové a to nové dostáva popis jazykovými prostriedkami v kultúre nárada tvorcu a objaviteľa toho nového, je možné sa pozrieť aj z vnútra jeho jazykovej kultúry. Vtedy vysvitne, že sú dve základné možnosti popisu tohto predtým bezmenného nového výdobytku:

· prvá — zostať vo svojej historicky sa vyskladavšej jazykovej kultúre a:

· druhá — použiť nejaké slová iných jazykov, pridajúc im vo svojom jazyku špecifický význam, podmienený týmto novým výdobytkom alebo objavom a ktorý sa bude odlišovať od všetkých významov týchto slov v tých jazykoch, odkiaľ boli prevzaté, v dôsledku novoty výdobytkov v kultúre ľudstva.

Ak výdobytok alebo objav má skutočne význam pre celé ľudstvo, a o to viac ak otvára alebo realizuje určité možnosti v rozvoji globálnej civilizácie smerom k č(e)lo-večnosti, tak:

· v prvom variante pomenovania výdobytku je pravdepodobnejšie, že prebehne «export» slov národného jazyka národa tvorcu alebo objaviteľa do jazykov druhých národov;

· v druhom variante vzniknú dve situácie:

No jeden zo spôsobov, ako sa vyhnúť vo svojom jazyku ničotnej mnohovravnosti, vznikajúcej kvôli vsunutiu upresňujúcich slov v kontexte, spojenej s novými výdobytkami a objavmi — je premyslené prevzatie slov z iných jazykov.

Vyššie uvedené dovoľuje pochopiť, že perspektívy každého národného jazyka určuje nie intenzita prevzatí z iných jazykov, ale všeľudský globálny význam tvorivých výdobytkov národa ako jeho nositeľa, realizovaných v riečisku Zámeru a v súlade s tým — v rámci demograficky podmieneného spektra potrieb.

Čo sa týka perspektív Ruského jazyka v jeho historickom rozvoji, uvedené značí, že premyslené preberanie slov z druhých jazykov v procese tvorby, realizovanej v riečisku Zámeru na základe ruského jazyka v jeho historicky sa vyskladavšej podobe je obohatením ruského jazyka a jeho ochranou pred vytlačením zo života inými jazykmi, pretože v tomto prípade sa Ruský jazyk v jeho historickom rozvoji stane znalejší, než ony, uchovávajúc a rozvíjajúc historicky sa v ňom vyskladavší systém pojmov — jeho výkladový slovník.

А v druhom prúde tvorivosti, realizovanej bez prevzatí inojazyčných slov, prebieha rozvoj chápania sveta a rozvoj kultúry na základe iba Ruského jazyka, čo ho robí globálne monopolným v rôznych aspektoch chápania sveta vo všeobecne prístupnej, a nie v ezoterickej tradícii. Primerane tomu, aby to isté poznanie bolo vyjadrené v iných jazykoch, budú sa musieť prekladatelia na začiatku oboznámiť s ruským textom. Pritom v rozvoji globálnej kultúry, ktorej predurčením je zjednotiť celé ľudstvo v lade s Bohom a Stavbou Sveta, sú nevyhnutené dva procesy:

· prvý — export pojmov z Koncepcie spoločenskej bezpečnosti do iných jazykov, uľahčený tým, že my neopovrhujeme cudzojazyčnými slovami, pridávajúc im v ruskom jazyku špecifický význam (t.j. ich význam je rovnaký jak v ruštine, tak aj v pôvodnom jazyku, odkiaľ slovo bolo prevzaté do ruštiny)*;

· druhý — nemožnosť vyjadrenia niečoho inak, než po rusky[286], — vedie k tomu, že práve Ruský jazyk v jeho historickom rozvoji má v sebe predpoklady na to, aby sa stal jedným z jazykov globálnej kultúry, zjednocujúcej ľudstvo[287], ako je to povedané v epigrafe tejto práce.

Epigraf je vzatý z básne F.I. Tjutčeva. Ten uvádzame v Prílohe.

  1. septembra 2003 — 29. augusta 2004
←→