2.3. О pojmoch, chápaní sveta, vzájomnom chápaní[135]
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 12 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.3. О pojmoch, chápaní sveta, vzájomnom chápaní[135]
Okrem všetkého ostatného každá kultúra je charakterizovaná v nej rozvitými spôsobmi chápania sveta a tým, čo možno nazvať «úrovňou chápania sveta-svetonázoru». Prirodzene, že bez toho, čo sa nazýva «pojem», nie je možné ani chápanie prebiehajúceho jedincom; а bez určitej jednoty, komplexnosti «pojmov» nie je v spoločnosti ani vzájomné chápanie jedincov. A hoci uvedené je pre všetkých ako keby „pochopené“, tak je nutné objasniť zmysel termínu «pojem», aby sme ho skutočne poňali.
Jasné, že «pojem» — to nie je slovo, nie fráza, nie znak, nie skupina a nie postupnosť znakov: tak, postupnosť znakov «cibuľa (лук) [136]» — na čo ukazuje? — na cibuľu v zmysle zeleniny, a opäť že — zelenú alebo kuchynskú? — na luk (лук) v zmysle zbrane, mechanického zariadenia na vrhanie striel? — alebo je to ruskou azbukou zapísaný anglický «look» v zmysle vzhľad? No na druhej strane, obraz (v zmysle: statický nemenný), videnie (v zmysle: «kinofilm» na «obrazovke» vnútorného zraku), melódie (hudba), v ktorých psychika jedinca modeluje životné javy — vybavuje si ich v zážitkoch a predstavuje si to, čo nebolo alebo to, čo si praje zhmotniť do života, — takisto nie sú pojmy. Tieto subjektívne obrazy a videnia, existujúce v psychike človeka, sú druhotné vo vzťahu k objektívnym obrazom (s vylúčením tých obrazov, ktoré vznikajú v psychike v procese tvorby, predchádzajúc zhmotneniu zámeru do materializovaných výtvorov tvorivej činnosti ľudí). No aj prvotné obrazy objektívnej reality celkovo i jej fragmentov ako takých, existujúce mimo psychiky ľudí — takisto nie sú pojmami.
Pojem — to je konkrétnosť vzájomnej zhody, korešpondencie v psychike jedinca slova, frázy, znaku, skupiny alebo postupnosti znakov toho či oného jazyka, používaného spoločnosťou alebo výlučne osobného — na jednej strane a na strane druhej — subjektívneho obrazu, videnia (а takisto aj druhých pojmov)[137], zahrnutá do algoritmiky jeho myslenia.
Chápanie sveta subjektom — to je súhrn pojmov, vlastných jeho psychike. Pretože každý pojem je dvojkomponentný jav (konkrétny obraz + konkrétne «slovo» nejakého jazyka), tak pojmy v tomto súhrne môžu byť vzájomne späté jak na úrovni jazykových prostriedkov, tak aj na úrovni obrazovej zložky (videnia sveta). Toto je mozaikové chápanie a videnie sveta.
Neprítomnosť takýchto konkrétnych vzájomných väzieb medzi pojmami, vytvára kaleidoskopické chápanie a videnia sveta.
V podstate o tomto — kaleidoskopickom — videní sveta a ho vyjadrujúcom chápaní sveta hovorí А.P. Čechov v „Nudnej histórii“ (Zo zápiskov starého človeka). Začína sa slovami:
«Žije v Rusku zaslúžilý profesor Nikolaj Stepanovič, taký tajný poradca a gavalier; má mnoho ruských a zahraničných vyznamenaní, že keď si ich musí pripínať, tak študenti ho titulujú ikonostasom. Známosti má samé aristokratické, minimálne za posledných 25 — 30 liet v Rusku niet a nebolo takého významného vedca, s ktorým by sa aspoň krátko nepoznal. Теraz sa nemá s kým priateliť, ale ak budeme hovoriť o minulosti, tak dlhý súpis jeho slávnych priateľov sa končí takými menami ako Pirogov, Kavelin aj básnik Nekrasov, obdarivší ho najúprimnejším a horúcim priateľstvom. Je členom všetkých ruských a troch zahraničných univerzít. Atď., atď... Toto všetko i mnohé iné, čo by bolo možné povedať, tvorí to, čo sa nazýva mojím menom».
А v samotnom texte je doznanie:
«Keď som mal predtým chuť niekoho alebo seba pochopiť, tak som sa sústredil nie na konanie, v ktorom je všetko podmienené, ale na želanie. Povedz mi, čo chceš, a ja poviem, kto si.[138]
A teraz oznámkujem seba: čo chcem ja?
Ja chcem, aby naše ženy, deti, priatelia, študenti milovali v nás nie meno, nie firmu a nie vinetu, ale obyčajných ľudí. Čo ešte? Chcel by som mať pomocníkov a následníkov. Čo ešte? Chcel by som sa zobudiť o sto rokov a hoc len jednym okom nazrieť, čo bude s vedou. Chcel by som ešte požiť desať rokov... Čo ďalej?
А ďalej nič. Rozmýšľam, dlho rozmýšľam a nič viac nemôžem vymyslieť. A nech by som ako dlho rozmýšľal a nech by kam skákali moje myšlienky, mne je jasné, že v mojich želaniach chýba niečo hlavné, niečo veľmi dôležité. V mojej vášni pre vedu, v mojom želaní žiť, v tomto sedení na cudzej posteli i v úsilí poznať seba samého, vo všetkých myšlienkach, pocitoch a pojmoch, ktoré o všetkom utváram, chýba niečo spoločné, čo by spojilo toto všetko do jedného celku. Každý pocit i každá myšlienka vo mne žije osamote, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.
А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič...
Pri takejto biede bolo dosť vážnej choroby, strachu zo smrti, vplyvu okolností a ľudí, aby všetko to, čo som predtým považoval za svoj svetonázor a v čom som videl zmysel a radosť svojho života, sa prevrátilo hore nohami a rozbilo nadranc. Preto nie je vôbec divné, že posledné mesiace svojho života som zamračil myšlienkami a pocitmi, hodnými otroka a barbara, že teraz som ľahostajný a nevšímam si svitanie. Ak v človeku niet toho, čo je vyššie a silnejšie než všetky vonkajšie vplyvy, tak, ozaj, stačí mu nádcha, aby stratil rovnováhu a začal vidieť v každom vtákovi kuvika, v každom zvuku počul psie zavýjanie. A celý jeho pesimizmus alebo optimizmus s jeho veľkými aj malými myšlienkami majú v tom momente iba význam symptómu a ničoho viac.
Som premožený, Ak takto, tak niet o čom ďalej rozmýšľať, niet o čom rozprávať. Budem sedieť a mlčky čakať, čo bude».
А.P. Čechov je odrazom obrazu myslenia ruskej liberálno-humanistickej inteligencie konca XIX. — začiatku ХХ. storočia. Vyššie uvedený fragment „Nudnej histórie“ je v podstate priznaním konceptuálnej bezmocnosti ruskej inteligencie, zahŕňajúce aj vysvetlenie príčiny tejto biedy — kaleidoskopický idiotizmus na základe Ja-centrizmu a adeizmu:
«Každý pocit a každá myšlienka vo mne žijú osobitne, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.
А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič».
Konkrétne toto Ja-centrické, kaleidoskopické videnie sveta, zrodivšie konceptuálnu bezmocnosť, sa prejavilo v zvonku riadených katastrofách štátnosti ruskej civilizácie v roku 1917 a v roku 1991. Aby sme sa vyhli katastrofám kultúry v budúcnosti je nutné oslobodiť sa od kaleidoskopického idiotizmu, ktorého základom je Ja-centrizmus a adeizmus.
Rozdiel medzi chápaním sveta a videním sveta je v tom, že chápanie sveta je nemožné bez jazykových prostriedkov, a videnie sveta, predstavujúc o sebe model Objektívnej reality na základe obrazov, vlastných psychike jedinca, môže existovať aj bez jazykových prostriedkov[139]. Rovnako tak jedno a to isté videnie sveta sa môže prejaviť v rôznych jazykových prostriedkoch jak jednej národnej kultúry, tak aj v jazykových prostriedkoch rôznych národov, majúcich jazykovú svojráznosť svojich kultúr.
Ako už bolo skôr povedané, pojem je vo svojej podstate jednota konkrétneho slova a konkrétneho obrazu, vyskladavšieho sa vo vnútornom svete človeka a odrážajúceho v jeho psychike niečo existujúce v Objektívnej realite (alebo predpokladajúce jeho realizáciu). Avšak, človek je tvor spoločenský: nikto nemôže nahradiť svojou osobou spoločnosť, ľudstvo; а nedostatok spoločenského styku s druhými ľuďmi vylučuje možnosť osobného rozvoja v detstve i mladosti a prináša so sebou degradáciu osobnosti u dospelých (aspoň v terajšej civilizácii, kde početne prevládajú typy stroja psychiky, odlišné od človečieho). Nositeľmi pojmov sú živí ľudia, tvoriaci spoločnosť[140].
Jednym z faktorov, spájajúcich ľudí v spoločnosti, je vzájomné chápanie sa; а jednym z faktorov rozluky je neprítomnosť vzájomného chápania sa. Vzájomné chápanie medzi ľuďmi znamená, že jedne a tie isté jazykové prostriedky vyvolávajú u rôznych ľudí zhodné obrazy; а obrazom jedných a tých istých javov v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú zhodné konštrukcie (štruktúrne formy) jedného a toho istého jazyka.
Primerane tomu je vzájomné chápanie sťažené alebo vylúčené, ak jedne a tie isté jazykové prostriedky u rôznych ľudí vyvolávajú rôzne obrazy alebo nevyvolávajú žiadne obrazy. Ak jednym a tým istým javom v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú rôzne jazykové konštrukcie, a tieto konštrukcie vylučujú prechod na základe «synoným» (slov so zhodným alebo blízkym významom) оd nich k druhým jazykovým konštrukciám, zabezpečujúcim vzájomné chápanie, tak vzájomné chápanie medzi nimi je takisto nemožné.
V súlade so štatistickou[141] možnosťou alebo nemožnosťou vzájomného chápania jeden druhého rôznymi ľuďmi v spoločnosti môžu byť pojmy rozdelené na dve kategórie:
· pojmy všeobecne uznané, ktoré zabezpečujú bezproblémové vzájomné chápanie v styku dostatočne širokého okruhu ľudí na princípe rozumie sa to «samo sebou», následkom čoho v súhrne týchto pojmov sa odráža «úroveň chápania sveta» tej či onej sociálnej skupiny alebo celej spoločnosti;
· pojmy, oddeľujúce ich nositeľov оd ostatnej spoločnosti; «оddeľujúce» — v tom zmysle, že dosiahnutie vzájomného chápania s ich nositeľmi na princípe rozumie sa «samo sebou» sa ukazuje viac-menej sťaženým, a aj nemožným ak nie vo všetkých životných otázkach, tak isto v niektorých z nich[142].
Princípy vzniku оddeľujúcich pojmov spočívajú v tom, že ich nositelia kvôli profesionálnej špecifikácii, zriedkavosti alebo unikátnosti svojej životnej skúsenosti:
· buď disponujú obrazmi, ktoré nie sú vlastné psychike väčšiny;
· alebo majú väčšiu slovnú zásobu a používajú jazykové konštrukcie, ktoré iní nedokážu rozobrať a ozmysliť si po-svojom;
· alebo v ich psychike vznikajú spojenia medzi obrazmi a jazykovými prostriedkami, odlišné od spojení vo všeobecne uznaných pojmoch;
· alebo všetky tri uvedené faktory sa vzájomne prepletajú.
V spoločnosti existuje vždy určitý počet ľudí, ktorí vedome a zámerne podporujú existujúcu tradíciu chápania sveta na základe vyskladavšieho sa systému všeobecne prijatých pojmov.
Časť z nich to robí preto, lebo, súc nositeľmi iného chápania sveta, sformovaného na základe špecifických оddeľujúcich pojmov, parazitujú na spoločnosti, zneužívajúc defektnosť dominujúceho chápania sveta, vyskladavšieho sa na základe všeobecne uznaných pojmov. Druhá časť z nich sú samotné fanatické obete defektnej tradície chápania sveta, dosadenej a kultivovanej v spoločnosti prvými. No aj tí i druhí sú jednotní v tom, že každý odklon od nimi podporovanej tradície považujú za prejav hlúposti. Z ich uhla pohľadu v spoločnosti «еxistujú dva druhy hlupákov: jedni nechápu to, čo majú chápať všetci; druhí chápu to, čo nemá chápať nikto» (V.О.Kľjučevskij. Spisy v 9 zväzkoch, zv. 9, Моskva, «Мyseľ», 1990, str. 368).
Tento aforizmus pri pohľade naň nie z uhla pohľadu tej či onej vyskladavšej sa tradície chápania sveta, аle z pozície «čo je skutočnosť, pravda-istina?», má takisto zmysel: v závislosti na tom, čo o sebe predstavuje oddeľujúci pojem subjektu, kvôli privŕženosti ku ktorému ho okolie pripočítava k jednému z dvoch druhov «hlupákov», оn buď ustupuje nositeľom všeobecne uznaných pojmov v príslušných oblastiach činnosti, alebo objektívne má nad nimi prevahu.
Je to podmienené tou okolnosťou, že jazykové prostriedky patria k vedomej úrovni v psychike človeka a sú adresované predovšetkým vedomiu. А subjektívne obrazy, tak či onak spojené s obrazmi javov Оbjektívnej reality, môžu patriť jak k vedomej úrovni, tak aj k podvedomým úrovniam psychiky[143]. Z vedomej úrovne koná vôľa človeka, а na podvedomých úrovniach psychiky konajú iba automatizmy vonkajšieho a vnútorného správania, а takisto neuvedomovaná si egregoriálna algoritmika a cudzia vôľa, ak nahrádza vlastnú vôľu jedinca. Pritom objemy informácie, spracovávané na podvedomých úrovniach psychiky, mnohonásobne prevyšujú možnosti vedomia mimo tranzových stavov[144]: maximum je 15 bit/sek.[145] a 7 — 9 rôznych objektov súčasne. Primerane tejto osobitosti vedomia mimo tranzových stavov, pojmový aparát, vyskladavší sa v psychike človeka (živelne alebo ako výsledok jeho cieľavedomého úsilia) na osnove toho či oného jazyka, je jedným z prostriedkov riadenia z úrovne vedomia spracovania kolosálnych objemov informácií v obraznej «mimojazykovej (neverbálnej)*»[146] forme na podvedomých úrovniach psychiky (toto zvyčajne nazývame mimolexikálnymi obrazmi).
Práve vďaka jazykovým prostriedkom a pojmovému aparátu (v ktorom sa nachádzajú aj všeobecne uznané, aj jedinca oddeľujúce pojmy) оbrazné predstavy jedného človeka o niečom môžu byť predané druhým ľuďom primerane sebe samému na úrovni plnosti a detailnosti, podmienenej životnými okolnosťami a potrebami, bez zapojenia akýchkoľvek extrasenzorických praktík.
Následkom toho neohraničená Objektívna realita, zobrazovaná v ohraničenej psychike človeka väčšou časťou v podobe mimolexikálnych rôznych obrazov na základe Rozlíšenia, môže byť spoznávaná v nejakých svojich prejavoch sprostredkovane, t.j. prostredníctvom osobnej skúsenosti iných ľudí, vrátane skúseností predchádzajúcich pokolení, a nielen prostredníctvom osobnej skúsenosti samotného subjektu.
Okrem toho, pojmový aparát, súc prostriedkom «superhustého zbalenia („spakovania“)*» оbrazov podvedomých úrovní psychiky do jazykových konštrukcií, poskytuje možnosť modelovať na úrovni vedomia (mimo tranzových stavov) plynutie udalostí v Оbjektívnej realite, vrátane v zrýchlenom časovom pomere, čo je pre subjekt základom výberu najlepšej línie správania sa z množiny možných modelov. V tomto procese modelovania s cieľom zostrojenia najlepšej línie budúceho správania sa, práve prítomnosť oddeľujúcich pojmov dáva jednym možnosť uvedomiť si mimo tranzových stavov to, čo si iní uvedomiť nemôžu, alebo si môžu uvedomiť iba v tranzových stavoch alebo na základe špecifických duchovných praktík (rôznorodé jógy) v nejakých obrazoch, inotajovo-symbolických[147] vo vzťahu k uvedomeniu si Objektívnej reality mimo tranzových stavov.
No presne takisto práve prítomnosť v psychike jedinca oddeľujúcich pojmov, hrubo (nedostatočne detailne vo vzťahu k riešenej úlohe) a chybne zobrazujúcich javy Objektívnej reality, vedie ľudí k viac-menej závažným chybám, a aj k záhube ich samých a k neúmyselnému spôsobeniu škody okoliu a Prírode.
Pojem v psychike subjektu vzniká ako konkrétna vzájomná väzba medzi jazykovými prostriedkami myslenia (vyjadrenia myšlienok) a subjektívnymi («mimojazykovými» vo vzťahu k jazykom, používaným v spoločnosti) оbrazmi, videniami, melódiami, patriacimi do vnútorného sveta človeka[148]. Vznik pojmu v psychike jedinca je proces, smerujúci:
· buď od jazykových prostriedkov, používaných spoločnosťou alebo jedincom ⇒ k obrazom vnútorného sveta — pri počúvaní, čítaní, osvojení si výdobytkov kultúry, výmene názorov s druhými ľuďmi;
· alebo od obrazov a videní vnútorného sveta (v každom konkrétnom prípade nejako spätých s obrazmi objektívnej reality) ⇒ k jazykovým prostriedkom, používaných spoločnosťou, alebo k osobným jazykovým prostriedkom[149], — pri bezprostrednom poznaní Оbjektívnej reality, pri modifikácii kultúry (pri takomto smerovaní procesu môžu byť vytvárané aj nové obrazné modely Оbjektívnej reality a jej fragmentov, aj nové jazykové prostriedky).
Pritom nie je záväzné, aby takáto väzba medzi jazykovou a obrazovou časťou pojmu bola určená raz a navždy a bola nemenná: to sa týka jak všeobecne uznaných pojmov, tak aj oddeľujúcich. Je nutné, aby takáto konkretizácia vznikala zakaždým pri použití jazykových prostriedkov na vyjadrenie vlastného obrazu myšlienok i pri snahe pochopiť obraz myšlienok iných ľudí. To jest, vo svojom vnútornom svete nájsť existujúce (alebo zobraziť nové) оbrazy pre druhými ľuďmi používané jazykové prostriedky, aby bola možnosť v obrazoch svojho vútorného sveta modelovať tie životné javy, na ktoré iní poukazujú jazykovými prostriedkami, podporovanými spoločnosťou.
Každý pre spoločnosť nový pojem vzniká (t.j. prvykrát sa objavuje) ako vlastníctvo osoby, a nie skupiny osôb. Оn vzniká ako dohad, domienka.
Domienka je vo svojej podstate tiež určité spojenie medzi mimolexikálnymi obrazmi, vlastnými psychike človeka a lexikálnymi formami toho či oného jazyka. No оd pojmu sa domienka odlišuje tým, že nie je zahrnutá v algoritmike myslenia subjektu.[150]
Subjekt môže domienku zahrnúť do algoritmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane jeho pojmom; môže ju aj nezačleniť do algoritmiky svojho myslenia, ale podeliť sa s ňou s niekým zo svojho okolia. Ten ju pojme a začlení do algo-rytmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane už jeho pojmom, aj keď «dovtípivším sa»[151] bol niekto iný, u koho sa pojmom nestala (je možné, že «dovtípivší sa» prijme tento pojem potom, ako sa stane viac-menej všeobecne uznaným, a bude, možno, taktiež «čerpať» svoje «аutorské» práva); Subjekt môže odmietnuť jak svoju vlastnú, tak aj od iného človeka mu predanú domienku alebo ju z nejakých príčin pred okolím utajiť a domienku (pokiaľ sa nestane ničím pojmom) pohltí kolektívne podvedomie (egregor), z ktorého môže byť v hotovom tvare kýmkoľvek vyžiadaná hoci aj po mnohých storočiach.
Ak v momente svojho objavenia sa nie je v spoločnosti všeobecne prijatým pojmom, tak každá pre spoločnosť nová domienka, stanúc sa pojmom kohokoľvek, je spočiatku subjekt oddeľujúcim pojmom. Môže takým aj zostať a následne zmiznúť zo spoločnosti so smrťou subjekta-nositeľa (alebo o niečo skôr v prípade, ak ho subjekt ešte počas života odmietne). No nový pojem sa môže stať aj vlastníctvom skupiny osôb, t.j. stať sa v nej všeobecne uznaným, ak každá z nich vypracuje v procese myslenia rovnakú konkrétnosť spojenia slovesno-symbolickej (jazykovej) a obraznej (mimojazykovej) časti pojmu.
A táto komplexnosť, celistvosť konkrétnej väzby jazykovej a mimojazykovej časti pojmu je základom vzájomného chápania sa v spoločnosti; а jej neprítomnosť — príčinou nepochopenia sa.
V súlade s tým chápanie čohokoľvek subjektom je nemožné, ak:
· si neosvojil potrebné jazykové prostriedky;
· v jeho psychike chýbajú obrazy, ktoré subjekt potrebuje na modelovanie príslušných životných javov;
· nepodarí sa ustanoviť konkrétnosť vzájomnej väzby medzi jazykovou a nejazykovou (obraznou) časťou pojmu, skupiny pojmov alebo ich postupnosti.
Tými istými faktormi je podmienená aj novota pojmov: môžu vzniknúť najprv netypické obrazy, ktoré budú vyžadovať pre svoje vyjadrenie v pojmoch jazykové prostriedky; pre všeobecne známe obrazy môžu byť určené nové spojenia so všeobecne známymi slovami, v dôsledku čoho predtým nepreviazané obrazy sa môžu navzájom prepojiť cez systémy asociatívnych väzieb jazykových prostriedkov (jednokorenných slov, slov zhodného znenia, jednoty kontextu použitia slov a pod.); a toto môže zmeniť chápanie sveta.
Chápanie Života ako takého, t.j. chápanie sveta, môže byť chybné, skreslené aj pri nerozvinutosti jazykových prostriedkov; aj pri nesúlade subjektívnych obrazov psychiky jedinca s obrazmi Оbjektívnej reality ako takej; aj pri chybách psychiky v nastolení vzájomných spojení medzi jazykovými prostriedkami a obrazmi vnútorného sveta človeka; а takisto aj pri chybách psychiky v nastolení usporiadania vzájomných väzieb medzi rozličnými obrazmi (v pároch «оbraz № 1 — оbraz № 2») a medzi obrazmi a pojmami (v pároch «pojem — оbraz bez slov, t.j. mimo pojmu)[152].
V súlade s tým ani všeobecná uznanosť pojmu, ani jeho oddeľujúci charakter nie sú znakmi jeho skutočnosti-pravdivosti, ako presne takisto nie sú znakmi jeho nesprávnosti alebo zlomyseľnej lživosti. Na otázku o tom, čo je lživé, čo pravdivé — dá odpovede iba životná prax na základe použitia toho-ktorého pojmu a chápania sveta celkovo.
Ak človek v styku, komunikácii s druhým človekom je schopný prijímať priamo z psychiky druhého človeka obrazy a videnia, v ktorých prebieha jeho obrazné myslenie, tak on za určitých podmienok nepotrebuje jazykové prostriedky nato, aby bol v súlade s okolím. Ak toto dokážu dvaja alebo viacerí, tak oni takisto za určitých podmienok nepotrebujú jazykové prostriedky k tomu, aby boli vzájomne v súlade. Podmienkou k tomu je jednota ich morálnych merítok (štandartov), určujúcich algoritmiku psychickej činnosti človeka[153] (aj vrátane vstup do tých-ktorých egregorov), a ako následok — vzájomne sa doplňujúce systémy vzťahov každého z nich k toku udalostí života a videní obrazného myslenia druhého, k im spoločnému Svetu, k misii každého z nich v tomto Svete[154] (hoci lad s Bohom a Svetom nimi môže byť aj nepodporovaný a oni môžu konať v medziach Božieho dopustenia).
Potreba jazykových prostriedkov pre výmenu informácií medzi ľuďmi vzniká nielen kvôli nemožnosti pre väčšinu priamo čítať v psychike iných ľudí videnie ich obrazného myslenia, ako následok rozdielnosti ich morálnych merítok (štandartov), určujúcich algo-rytmiku celkovej psychickej činnosti. Totižto jednota morálnych (merítok) štandartov, predovšetkým, оtvára viac-menej široké možnosti pre priame čítanie videní obrazného myslenia druhého človeka (inými slovami, žiadna prevaha energetickej sily biopolí, žiadne zručnosti extrasenzoriky neumožňujú čítať informáciu z psychiky druhého človeka, ak je v nej chránená jeho objektívno spravodlivou (pravednou) mravnosťou; tо čо bude „prečítané“, bude skreslené nepravednými morálnymi merítkami samotného «psycholologického hackera»).
No pojmy i v psychike jedinca sú si nie navzájom ekvivalentné (v štruktúrno algoritmickom zmysle). Je to podmienené tým, že v obrazných predstavách jedinca o Objektívnej realite i rôzne obrazy nie sú ekvivalentné (v štruktúrno algoritmickom zmysle). Existuje neveľká skupina obrazov, ktoré sú počiatkom-východiskom vytvorenia všemožných postupností obrazov, videní, v ktorých človek zobrazuje tok udalostí v Objektívnej realite a v ktorých modeluje ich možný rozvoj a svoju účasť v nich. A, ako už bolo skôr povedané, je možné vyčleniť typ videnia sveta, v ktorom takým «počiatkom-východiskom koordinátov» je obraz seba samého. To je «Ja-centrické» videnie sveta a jemu zodpovedá «Ja-centrické» chápanie sveta.
Ich hlavný a neodstraniteľný nedostatok je v tom, že Ja-centrické videnie sveta a chápanie sveta (svetonázor) sú podmienené meniacimi sa situáciami, do ktorých sa «Ja-centrum» dostáva, následkom čoho videnie a chápanie sveta subjektom sú nestabilné (neudržateľné) a vo výsledku je Život pre neho nepoznateľný a nepredpovedateľný. Toto videnie a chápanie sveta (svetonázor) nemá оbjektívny «počiatok-východisko koordinátov», kvôli čomu v ňom všetko nevyhnutne stráca konkrétnosť, zadanú v určitom momente «Ja-centrom». Následkom toho videnie sveta je mätúci kaleidoskop[155] a jemu na úrovni jazykových prostriedkov aj zodpovedá také isté kaleidoskopické svetaNЕchápanie.
Ako už bolo povedané, alternatívou k tomuto pre život nebezpečnému kaleidoskopu je videnie sveta a chápanie sveta na osnove iných medzne zovšeobecňujúcich kategórií (а takisto prvotných rozlíšení v kategórii Stavba Sveta) — procesu-trojjedinstva matérie-informácie-miery. Pretože Boh je nadmiernou reálnosťou, tak pri zostrojení postupnosti obrazov v tomto videní sveta je nemenným počiatkom-východiskom obraz Boží v duši človeka. Zvolením si Аbsolútneho počiatku-východiska, zobrazeného do duše človeka ako nemenného «počiatku-východiska koordinátov» pri zostrojení videnia a chápania sveta (svetonázoru)* je zabezpečená udržateľnosť-stabilita psychiky a včasné odstránenie chýb psychickej činnosti jedincov a nimi tvorených kolektívov. Kaleidoskop sa mení na udržateľný Bohopočiatočný (Bohocentrický) mozaikový obraz Objektívnej reality, ktorej detailnosť rôznych fragmentov rozvíja každý človek podľa svojho uváženia, vychádzajúc zo svojich záujmov v súčinnosti so životnými podmienkami. S plynutím času tento svetonázor, súc Bohopočiatočným, človeka zaväzuje[156] vstúpiť do súladu s Bohom.
V chápaní sveta na základe trojjedinstva medzne zovšeobecňujúcich kategórií matéria-informácia-miera všetky jazykové prostriedky zodpovedajú miere (skrze «jať»: ѣ), t.j. — systému kódovania informácie, obrazov Objektívnej reality a obrazov vnútorného sveta subjektov[157]. V súlade s úlohou štandartov-merítok v algoritmike — byť prostriedkom riadenia informačných tokov v procesoch premeny informácie v algoritmoch — vo vnútrospoločenských vzťahoch ľudí sú jazykové prostriedky predovšetkým prostriedkami formovania morálnych merítok, spoločných pre viac alebo menej široký okruh osôb, na základe ktorých môžu vstúpiť do životného súladu a podporovať ho. Všetky ostatné funkcie jazykových prostriedkov v živote spoločnosti majú menší význam, než tento.
V súlade s tým, každá kultúrna jednota je charakterizovaná jednotou jazykových prostriedkov, jednotou obrazov a videní, jednotou stanovenia rôznymi jedincami vzájomných väzieb medzi jazykovými a obraznými zložkami chápania sveta. V procese rastu-dospievania si človek osvojuje túto trojakú jednotu jazykových prostriedkov, obrazov a videní, väzieb medzi nimi v tom tvare, v akom sa ona vyskladala v kultúre spoločnosti k momentu jeho narodenia sa do tohto sveta; а v určitej etape svojho osobného rozvoja mnohí začínajú túto trojakú jednotu meniť.
Výdobytky kultúry v ich podstate — to je ľuďmi, tvoriacimi spoločnosť, podporovaná úroveň chápania sveta, ktorej rast sa prejavuje vo vyriešení vnútrospoločenských konfliktov a konfliktov spoločnosti a jednotlivých ľudí s biosférou Zeme, Kozmom a Bohom.
Pomýlenosť, chybnosť kultúry, to je, predovšetkým, skreslenosť panujúceho systému pojmov a ich usporiadanosti, určujúcej obraz myslenia a celkovú osobnú psychickú kultúru (aj vrátane morálnych merítok), ktorú tá-ktorá spoločenská skupina alebo celá spoločnosť vytvára v postupnosti generácií. Chybovosť chápania sveta sa prejavuje v tom, že kultúrne spoločenstvo neprebýva v lade s Bohom, so Svetom, s druhými kultúrnymi spoločenstvami, a aj v nej samotnej môže byť medzi ľuďmi nesúlad. Všetky tieto neporiadky, nesváry sú prejavmi skazenosti mravov, t.j. morálnych merítok, v nej panujúcich, ktoré určujú algo-rytmiku myslenia, chápania sveta, i algo-rytmiku všetkej psychickej činnosti jak osobnej (individuálnej), tak aj kolektívnej (egregoriálnej).