2.2. Jazyk v Prírode a príroda (podstata)* jazyka[90]
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 11 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.2. Jazyk v Prírode a príroda (podstata)* jazyka[90]
Všetko, v predchádzajúcich kapitolách napísané, poukazuje na to, že mnohými pokoleniami vyrytá priepasť, rozdeľujúca v historicky sa vyskladavšej kultúre prírodovedné a humanitné Poznanie a vzdelanie, je neprirodzeným javom. Na jednom okraji tejto priepasti bujnie džungľa mravne vykastrovaných prírodných vied[91], presnejšie, technických a iných aplikovaných vied, vyplývajúcich zo všeobecnej existencie a bezprostredne vplývajúcich na obraz života civilizácie i ho formujúcich; а na druhom okraji tej istej priepasti plne prekvitá abstraktný „humanizmus“ a tmárstvo, z väčšej časti aplikované[92], nariekanie nad životom a moralizovanie, rôznorodý druhotný slovný blud, zlomyseľné a nezmyselné nahusťovanie útrap a pod., ktoré v procese pokusov zavedenia ich požiadaviek a deklarácií o ušľachtilých zámeroch do života sa stávajú buď neplodnými alebo škodlivými. Pritom otázky relígie sa z Vedy odstraňujú a sú riešené každým z tvorcov alebo nositeľov toho či oného poznania buď podľa seba (individualisticky umienene), alebo v prúde historicky dominujúcich tradícií náboženstiev: to je rovnako charakteristické jak pre «prírodovedcov» a «technikov», tak aj pre «humanitárov» — оtvorení ateisti (správne adeisti)* i veriaci v toho či oného boha alebo bohov, veriaci tej či onej pozemskej cirkevnej mafie sa nachádzajú uprostred jednych aj druhých počas celých dejín.
Paradox je v tom, že aj keď religiózne názory vedcov (bádateľov) i jednoducho vysokovzdelaných ľudí môžu byť vzájomne nezlučiteľné, tak pritom ich vedecké názory môžu byť spoločné (rovnaké); a naopak: viac-menej rovnako veriaci ľudia môžu byť nezmieriteľnými protivníkmi jak vo vedeckých otázkach, tak aj v živote.
Toto všetko poukazuje:
· z jednej strany — na defektnosť vedy a jej obmedzenosť, pretože historicky sa vyskladavšia veda nemôže jasne a nesporne presvedčivo odpovedať na otázky o existencii Boha alebo jeho nebytí práve v dôsledku svojej mravnej vykastrovanosti;
· а z druhej strany — na klamstvá samotnými ľuďmi vymyslených religióznych koncepcií, pod mocou ktorých žijú po veky mnohé spoločenstvá a ktorých životnú neadekvátnosť sa časom podarí dokázať vede alebo prívržencom iných religióznych koncepcií[93] (vrátane otvoreného adeizmu).
Priepasť, rozdeľujúca mravne vykastrované prírodné vedy a humanitárne vedy, rozširujúc a prehlbujúc sa, hrozí zničením ak nie celého ľudstva (ako biologického druhu), tak minimálne súčasnej globálnej civilizácie[94].
Preto potreby existencie a rozvoja spočívajú v tom, aby skutočná veda sa stala predĺžením (pokračovateľkou) skutočnej relígie, a aby pritom zmizla priepasť medzi tým, čo sa teraz nazýva «prírodovedným» Poznaním a «humanitárnym» Poznaním.
A uprostred všetkého ostatného na riešenie úlohy obnovy celostnosti systému Vedomostí ľudstva[95] je nevyhnutné dať životom opodstatnenú оdpoveď na otázku o podstate jazyka — оdpoveď, zjednocujúcu relígiu, prírodné vedy i humanitárne vedy na základe ich vzájomného prenikania (previazanosti).
Inými slovami, prírodovedci i humanitári predtým, než sa zahĺbia do svojich špecifických oblastí vedeckej a spoločensko-osvetovej činnosti, sú povinní najprv dospieť k spoločným názorom v odpovediach na otázky:
Еxistuje Boh, Tvorca a Všedržiteľ?
Čo to je Svet, v ktorom my všetci žijeme?
Čo v Živote sú jazyky, ktoré používame, vrátane používania vo vedeckej a osvetovej činnosti?
Prvé dve otázky sú svojou podstatou v tomto Svete neoddeliteľné, v dôsledku čoho, odpovedajúc na prvú z nich, je už nevyhnutné mať určitú mienku aj na druhú a naopak: stanoviac mienku na druhú otázku, je potrebné vopred sa vyhraniť v odpovedi na otázku prvú.
V Koncepcii spoločenskej bezpečnosti, rozvíjanej spoločenskou iniciatívou Vnútorného prediktora SSSR, odpoveď na prvú z nich spočíva v nasledujúcom:
Оbjektívna realita — to je aj Život v medzne zovšeobecňujúcom zmysle tohto slova. Život je Boh a Bohom stvorená Stavba Sveta, ktorá je živým organizmom. Život vo svojich vyšších prejavoch je rozumný, má objektívny zmysel, ktorý sa môže stať majetkom každého subjektívneho rozumu, pretože Život v sebe obsahuje Jazyk (ako prostriedok predania zmyslu jednym subjektom druhému), а tok udalostí v Živote je (vo svojej podstate)* rozprávanie (odtiaľ slovné spojenie Životarečnenie – Reč Života)*.
Túto tvárnu Stavba Sveta nazýva materializmus «matériou-hmotou»; а panteizmus[97], stretávajúc sa s prejavmi činnosti vo vzťahu k ľudskému vyššieho rozumu, tú istú Stavbu Sveta, t.j. tzv. «matériu-hmotu» zbožšťuje (pre panteizmus vyšší rozum — nie je Boh, Tvorca a Všedržiteľ — аle jedna z vlastností samotnej netvárnej Stavby Sveta).
Žiadne intelektuálno-rozumové dôkazy Božej existencie si ani jeden rozum sám o sebe nemôže vybaviť (ani na nejakom «experimentálnom základe») takisto, ako si nemôže na tých istých princípoch ani vybaviť dôkazy Božej neexistencie.
No Život medzi ostatným zahŕňa v sebe aj etiku (vzájomné vzťahy slobodne rozumných[98] subjektov), vyjadrujúcu mravy živých slobodno rozumných subjektov a ich množín (а taktiež množín individuálne nerozumných elementov).
A v Živote dôkazy Svojho bytia Boh — Тvorca a Všedržiteľ — dáva Sám osobne každému, kto si vedome zadá túto otázku: a spočívajú v tom, že životné podmienky subjektu sa menia v súlade so zmyslom jeho modlitieb tým zjavnejšie a zreteľnejšie, čím vnímavejší je on sám k volaniu Boha, keď Sám Boh sa obracia k subjektu skrze jeho vnútorný svet, skrze iné subjekty alebo Jazykom Života, vytvárajúc zhluk životných okolností jak okolo, tak aj vo vnútri subjektu. A tieto dôkazy majú mravne-eticky podmienený charakter, pretože zhluk okolností má mravne-eticky podmienený zmysel a účelnosť vo vzťahu k životu subjekta, prejavivšieho záujem o otázku Božieho bytia.
Bohom dávané dôkazy Svojej existencie sú objektívne v tom zmysle, že sú davané subjektu nezávisle na ňom, no z druhej strany — ich charakter je podmienený aj subjektom v tom zmysle, že oni zodpovedajú konkrétne jeho osobnému rozvoju, osobitostiam jeho vnímania a chápania sveta (t.j. jeho svetonázoru)*.
A následkom takejto dvojakej podmienenosti sú tieto dôkazy pre každého jedinečné a svojrázne neopakovateľné. Оni prichádzajú v skrytom pred druhými životnom dialógu s Bohom, uvedomovanom si človekom. Práve silou tohto mravne-eticky podmieneného a pre každého jedinečne-svojrázneho dôkazu Božieho bytia — intelektuálne-rozumových, logických dôkazov bytia Božieho a rovnako Jeho nebytia — niet.
Čo sa týka «experimentálnych dôkazov», tak etika — vzájomné vzťahy subjektov — nemôže byť vybudovaná na základe «experimentálneho» testovania podľa súboru otázok typu: „А ako sa bude druhý subjekt správať, ak ja urobím toto, alebo sformujem okolo neho takúto situáciu?” Každý, kto vypracuváva test alebo predkladá nejaký test inému kvôli tomu, aby vypracoval svoj vzťah k nemu na základe výsledkov, získaných v testovaní, оbjektívne, t.j. nezávisle na chápaní tohto faktu a svojej vôle, vytvára vo vzťahu k sebe ústretový test, v ktorom sa predovšetkým vyjavuje jeho osobná nedôvera voči testovanej strane, ktorá vo väčšine prípadov okrem vlastných strachov, koristníctva vo svoj prospech alebo nejakých predpojatostí testovanej strany nie je ničím motivovaná. Následkom toho strana, snažiaca sa otestovať druhú stranu, vo väčšine prípadov získava minimálny odhad v ňou vytvorenom teste, pretože životu neadekvátna umelosť testu je vnímaná testovanou stranou ako zámerná faloš a neúprimnosť voči nej v správaní sa testujúcej strany.
Vzájomné vzťahy osoby a Boha sa v Živote na princípe takéhoto prístupu nebudujú. Boh vystríhal ľudí pred «experimentami» voči Nemu, ktoré oddávna získali pomenovanie «pokúšať Boha»[99].
No subjektívna zložka podmienenosti Bohom predkladaných dôkazov Svojho bytia je mnohými chybne povyšovaná na úroveň úplnosti a dostatočnosti, vyčerpávajúca otázku ako jediná. Vôbec nechápuc objektívnu zložku, hodnotia presvedčenosť iných ľudí o existencii Boha ako ich čistý subjektivizmus, nemajúci v sebe žiadny objektívny základ, pretože presvedčenosť druhých o Božej existencii je akoby výlučne ich výmysel a následok halucinácií, a taktiež aj výsledok ich viery postranným klamárom[100].
Avšak nie sú lepší ani tí, ktorí prišli k «viere v jediného Boha» (a rovno k viere v nejakých iných bohov) a sú v nej natoľko «tvrdí» a «pevní», že ako keby nepotrebovali životné dôkazy Božej existencie. Hoci takíto „veriaci“ hodnotia presvedčenosť ateistov (aDeistov)* o neexistencii Boha ako ich neopodstatnený subjektivizmus, predsa aj oni samotní sa nachádzajú v zajatí subjektivizmu, no iného druhu — v zajatí subjektivizmu autorov dogiem tej vierouky, ktorú oni nasledujú.
Boh nepotrebuje dôkazy Svojej existencie, a ani človek nepotrebuje jemu Bohom dávané každodenné mnohonásobné dôkazy jedného a toho istého objektívneho faktu Jeho existencie.
No život človeka v lade s Bohom — to je vedomý dialóg s Bohom aktami života človeka a situáciami, ktorými Boh človeka vedie.
A hoci sa v Živote Boh tak alebo inak neprestajne obracia ku každému človeku, tak iba prvé a jednorazové uvedomenie si toho človekom na základe nejakých javov v jeho vnútornom a pre všetkých spoločnom vonkajšom svete je pre človeka dôkazom Božej existencie.[101]
Preto odmietnutie «tvrdých» a «pevných» vo viere každému z nich osobne Bohom adresovaných dôkazov Jeho bytia je v skutočnosti v mnohých prípadoch ich principiálne odmietnutie viesť s Bohom životný dialóg. Vo výsledku «tvrdo» a «pevne» veriaci «v Boha», nedbajúci na životné obracanie sa Boha k nim, sami seba menia na biorobotov-zombie, ktorí pod dogmy svojich povier, náboženstiev s nástojčivosťou, vhodnou pre lepšie využitie, sa zanovito snažia pristrihnúť Život a diktovať Bohu, čo a ako má byť realizované v Zámere (v Božom Úmysle, Prozreteľnosti)*.
V takomto odmietnutí životného dialógu s Bohom, nech aj rôzne motivovanom, sa spájajú jak tí, čo bezducho veria v to, že Boh existuje, tak aj tí, čo sú presvedčení o tom, že Boha niet. Aj jedno, aj druhé je antiživotným ateizmom (aDeizmom)*.
V súlade s tým, to, čo je (vyššie)* napísané o dôkazoch Božej existencie, nie je dôkazom bytia Božieho ako takým, ale iba uvedomením si možnosti, že takýto dôkaz[102] môže získať každý.
Теraz sa môžme detailnejšie a dôkladne vymedziť v odpovedi aj na druhú otázku. Podľa nás o tom, čo je Svet, v ktorom žijeme, a takisto čo sú jeho fragmenty, najadekvátnejšie rozpráva text, známy v dejinách už viac ako 1300 rokov, dostatočne rozšírený a v súčastnosti dostupný (nech i len v prekladoch) každému, kto si to praje.
Мáme na mysli Korán, ktorý moslimská tradícia charakterizuje ako dôveryhodný zápis dejinne posledného Zvestovania Zhora, daného ľuďom celého sveta skrze Mohammeda - vyslanca Božieho[103]. Avšak aj v tých spoločenstvách, kde bol Korán položený do základov rozvoja ich kultúr, prírodné vedy v ich rozvoji ignorujú oznamy v ňom o usporiadaní sveta. Tejto otázke je zasvätený začiatok súry (hlavy) 25 Koránu, ktorej názov arabsky zvučí ako «аl-Furkan».
Práve tu rozprávanie o Bohu, o stvorení usporiadania sveta Ním, о ľuďoch a v ich prostredí panujúcich náboženstvách má svojho rodu jedinečný charakter.
Uvedieme počiatočné ajáty (verše) súry 25 v niekoľkých prekladoch, ktoré neskôr okomentujeme.
V preklade М.-N.О. Оsmanova:
«1. Blahoslavený ten, kto zoslal «аl-Furkan» («Rozlíšenie»)[104] Svojmu otrokovi, aby on (t.j. Mohammed) sa stal dohováračom obyvateľov svetov; 2. [blahoslavený] ten, ktorému patrí moc <presnejšie úplná moc: — naše upresnenie pri citovaní> nad nebesami a zemou, ktorý pre Seba neporodil dieťa[105] a ktorý sa s nikým nedelil o moc <presnejšie úplnú moc: — naše upresnenie pri citovaní>. Оn stvoril všetko hotové a pridal mu [príslušnú] mieru. 3. [Neverní] sa začali miesto Jemu klaňať iným bohom, ktorí nič nevytvoria, ale sami sú vytvorení. Dokonca ani pre nich samotných im nie je podriadená ani škoda, ani úžitok, im nie je podriadená ani smrť, ani život, ani vzkriesenie.»
Тiе isté ajáty v preklade G.S. Sablukova:
«1. Blahoslavený Ten, kto zoslal Furkan[106] svojemu otrokovi na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Тen, komu patrí kráľovanie na nebesiach i na zemi; kto nikdy nemal deti, kto nemal spoločníka v kráľovaní; kto stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. А оni si vybrali bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. Ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.»
То isté v preklade I.J. Kračkovského:
«1(1). Blahoslavený ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal pre svety dohováračom, — 2(2). Ktorý má moc nad nebesami a zemou, a nezobral Si On dieťa, i nemal On spoločníka v moci. Оn vytvoril každú vec a nameral ju mierou. 3.(3). A zobrali si oni namiesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Оni nevládnu pre seba samotných ani nad škodou, ani nad úžitkom a oni nevládnu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením».
(To isté v preklade Abdulwahaba Al-Sbenatyho do slovenského jazyka:
«1. Požehnaním oplýva Ten, kto zoslal Rozlíšenie poddanému Svojmu, aby sa stalo pre stvorených varovaním,
Ten, ktorému náleží kráľovstvo nebies a zeme, ktorý si neučinil žiadne dieťa, ktorý nemá spoločníka v kraľovaní a ktorý všetko stvoril a predurčil predurčením.
Učinili si mimo Neho božstvá, ktoré nič netvoria a ktoré sú samy stvorené, ktoré nemajú moc samy sebe prospech alebo škodu priniesť, ktoré nemajú moc privodiť smrť a ani život dávať a ani mŕtvych oživiť».)*
Tieto fragmenty sú ilustráciou toho, o čom sa už skôr mimochodom poznamenalo:
V posudzovanom prípade text «vie» viac, než vedeli súčastníci jeho objavenia sa v kultúre ľudstva a vyjadruje chápanie sveta - svetonázor oveľa hlbší, než svetonázor vlastný ľuďom (minimálne jeho väčšine) jak v danej historickej dobe, tak aj dnes.
Začneme posudzovanie uvedeného fragmentu súry 25 z fráz, ktoré sme vyznačili v jeho prekladoch tučnými písmenami.
Rôzne preklady odrážajú rôzne stránky zmyslu[107], zahrnutého v slovách jazyka prvotného zdroja, preto sme aj uviedli viacero variánt prekladov. Ako je z nich vidno, jedni prekladatelia dali dôraz na to, aby vyjadrili v ruštine zmysel predurčenosti bytia, druhí dali prednosť tomu, aby vyjadrili zmysel miery, rozmeranosti bytia a súrozmernosti[108] v toku udalostí v Živote. А nami v texte tučným písmom zvýraznené — to sú kľúče k vstupu pre chápanie najvšeobecnejších vlastností Sveta ako celku i jeho každého fragmentu.
No, aby sme to zbadali, predtým je potrebné pochopiť, čo to «miera» je. V danom prípade sa pod mierou rozumie nie úkon[109]. Rozumie sa mѢra (мѢрa) ako určenie a predurčenie: číselné určenie, t.j. množstevné a radové, celkovo tvoriace vektorovo-matricové určenie, vrátanie určenia rozdielu pravej a ľavej strany systému koordinátov[110]; а tak isto aj určenie, predchádzajúce aktu tvorenia, t.j. predurčenie.
V súlade s takým chápaním mѢry, porovnávajúc vzájomne rozličné varianty prekladu úvodných aját súry 25 do ruštiny, možno ich mnohostranný zmysel po rusky vyjadriť nasledujúcou súhrnou frázou:
Boh stvoril všetko existujúce v Stavbe Sveta, dajúc vzniknúť všetkému podľa Ním predurčenej množstevno-radovej-matričnej Мѣry.
Všetko existujúce v Stavbe Sveta, ak použijeme terminológiu dnešnej vedy, je matéria v jej rozličných agregátnych stavoch. Еšte raz zopakujeme, že matéria-hmota a energia vzájomne prechádzajú jedno do druhého[111], preto v kontexte prác VP SSSR termín «matéria» (vo všeobecnosti) v najširšom zmysle zahŕňa v sebe aj «energiu». Теrmín «matéria» vo svojom čiastočnom, užšom význame myslí «matériu všeobecne» v jej rozličných agragátnych stavoch: kryštalický, tekutý, plynný, plazma, a takisto polia i vákuum. А termín «energia» pritom myslí «matériu všeobecne» v procese prechodu z jedného agregátneho stavu do druhého alebo parametre vnútornej dynamiky matérie v rámci kvalitatívne nemenného agragátneho stavu.
Ak sa vrátime k terminológii tých čias, keď veda nepoznala také slová ako plazma, pole a vákuum občas považovala za prázdnotu[112], tak všetka matéria sa delila podľa «viditeľnosti — neviditeľnosti»[113] na «hrubú» a rozličné «jemné matérie»; alebo inak — na hmotu (viditeľné a hmatateľné, fyzické) a ducha (neviditeľné väčšinou ľudí v bežnom stave ich bdelého vedomia, no inokedy viditeľné, citeľné a hmatateľné pri zmenených stavoch bdelého vedomia obyčajných ľudí a okrem toho — dostupné vnímaniu ľudí, patriacich do málopočetnej skupiny, ktorú sa teraz zaužívalo nazývať «extrasenzorici»).
V tých časoch vzniklo príslovie «niet veci bez obrazu»[114]. Je možné ho zovšeobecniť: «niet matérie bez obrazu»[115], počom sa ono môže stať aj opačným v tom zmysle, že «niet obrazu bez matérie, v ktorej je on zachytený, zvečnený». Т.j. všetky agregátne stavy matérie vystupujú pred človekom v tých alebo iných obrazoch a okrem toho obsahujú aj určitú vnútornú obraznosť.
No nevyhnutne vyvstane otázka o tom, ako sú materiálnosť a obraznosť všetkého bytia v Stavbe Sveta spojené s mierou[116] — číselnou určitosťou-jednoznačnosťou, t.j. jednoznačnosťou množstevnou a radovou, spolu vytvárajúcou vektorovo-matričnú jednoznačnosť, vrátane určenia rozdielnosti pravého a ľavého systému koordinátov?
Slová «rozmeral mierou» prekladu I.J. Kračkovského súry 25 sú ekvivalentné tomu, že Boh pridal všetkému určitý, konkrétny obraz, t.j. všetko vytvoril. Toto vysvetlíme.
Na vytvorenie číselného určenia priestorovej súrozmernosti na úrovni makrosveta je potrebný bod, tri vzájomne neidentické usporiadané (t.j. očíslované) osi a etalón dĺžkovej jednotky. Toto všetko spolu je miera, vytvárajúca priestor.
V tomto systéme súradníc tri čísla, zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v určitom poradí (formáte) zadávajú polohu bodu so zreteľom na začiatky súradníc. Ak v priestorovej súrozmernosti sú zaznačené súradnice množiny bodov, tak oni určujú v priestore obraz, buď množstvo rozptýlených bodov, povrch alebo objem.
To je priestorová forma, vymeraná v matérii-priestore, ktorá sa nachádza v nejakom agregátnom stave (а nie v prázdnom priestore-úložisku).
Ak máme úlohu priradenia číselnej určitosti riešiť vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že je nutné pridať číselné charakteristiky kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám), následkom čoho agregátny stav matérie navonok i vo vnútri priestorovej číselne určenej (definovanej) formy (na jednej i na druhej strane hranice, zadanej mierou) môže sa stať rôznym a určitý objekt sa prejaví v matérii-priestore podľa rozdielnosti agregátnych stavov matérie vo vnútri a na povrchu vopred metricky zadanej priestorovej formy[117].
Ak vo vnútri i na povrchu priestorovej formy agregátny stav matérie-priestoru je jeden a ten istý, tak dôjdeme k aforizmu, ktorý bol v rôznych dobách pripisovaný rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku o tom, ako robí svoje sochy, sochár odpovedal: “Zoberiem mramorový balvan a osekám z neho všetko zbytočné”, — skutočne, lepšie nepovieš.
Tento proces osekania zbytočného z balvana, obsahujúci priestrovú formu, môže byť číselne opísaný ako pracovný program obrábacieho stroja s číselným programovým riadením (ČPR). Sochár tak pracuje na základe svojej očnej mierky a myslí v obrazoch, následkom čoho proces číselného rozmerania matérie-priestoru na jeho vedomú úroveň v procese tvorby nevystupuje, aj keď obrazy jeho vnútorného sveta takisto obsahujú číselnú konkrétnosť, ako aj všetko ostatné. V procese sochárstva, uskutočňovaného či už programovaným obrábacím strojom, či už tvorivým úsilím človeka, obraz, objektívne už existujúci ako informácia v psychike (а tak isto aj v programe, vytvorenom psychikou programátorov), zapísaná pomocou určitého kódu, prechádza na iný materiálny nosič. Rozdiel je v tom, že v obrábacom stroji s ČPR (napr. CNC fréza)* pracuje jeden z kódov, vytvorených kultúrou spoločnosti, a človek-sochár tvorí na základe jemu Zhora danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu-mѢry; inými slovami kód pre obrábací stroj začal pracovať až potom, ako kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, a kód-mѣrа u človeka pracuje oddávna, od momentu objavenia sa druhu Človek rozumný.
No, potom, ako dostaneme obraz sochy, zostáva ešte spomenúť starogrécku legendu o sochárovi Pygmaliónovi a Galatei, ktorá ilustruje proces zmeny číselnej (množstevnej a radovej) určenosti, podmieňujúcej agregátny stav matérie vo vnútri priestorovej formy, následkom čoho chladný mramor sa zmenil na živé telo, nesúce ducha, a socha, v súlade s tým, sa premenila na devu, ktorá sa stala sochárovou manželkou.
A ako už neraz sa v dejinách hovorilo, každý človek je sám voči sebe i «neotesaným mramorom» (alebo «hlinou»), i «Pygmaliónom», i «Galateou».
Pohyb priestorovej formy v súlade s vybraným systémom koordinátov mení formu, zadanú číselnými konštantami (nemennými, na «vibrácie»[118] — melódiu i hudobný sprievod a zápis «vibrácií» (melódie a hudobného sprievodu) v priestore vytvára priestorovú formu: tento vzťah sa v kultúre civilizácie najlepšie prejavil v gramafónových platniach s mechanickým zápisom zvuku v podobe reliéfu špirálovitej zvukovej drážky na povrchu platne. V súlade s tým aforizmus «аrchitektúra — to je stuhnutá hudba» je v podstate správnym aforizmom; a opačne — vplyv hudby vytvára v psychike človeka pre ňu nové obrazy a vyvoláva do procesu[119] psychickej činnosti už v pamäti existujúce obrazy.
Porovnanie jedného pohybu s druhým, z ktorých každý je kmitavým procesom s určitými frekvenčnými charakteristikami, vytvára čas; t.j. čas je vnímanie pohybu, ako zmeny jedného procesu v porovnaní s druhým procesom, berúcim na seba úlohu etalonóveho procesu[120].
Tieto príklady ukazujú, že číselné určenie (množstevné a radové) i obraznosť sveta (samozrejme, materiálneho) sú vzájomne späté. Je možné uviesť iné príklady, ktoré ukážu, že takisto sú vzájomne späté číselná určitosť a «melódie a aranžmá» jak v prírode, tak aj v spoločnosti. Ukázať neexistenciu tejto vzájomnej spätosti sa nepodarí. A Stavba Sveta (Svet) vystupuje ako trojjedinstvo-proces[121] matérie-informácie-mѣry:
v Stavbe Sveta je matéria vždy;
všetkým fragmentom Stavby Sveta je vlastná obraznosť (navonok viditeľná a vnútorne štruktúrna) a určité vibrácie, neodeliteľne spojené s predurčením týchto fragmentov, s ich špecifickými funkciami v živote Stavby Sveta, a tieto vibrácie predstavujú (obsahujú v sebe) оbjektívnu funkcionálne účelovú informáciu;
a vo všetkom je mѣra, majúca holografické (alebo fraktálne) vlastnosti (t.j. časť obsahuje v sebe všetko, potrebné na vybudovanie celostnosti) a predstavuje o sebe:
vo vzťahu k matérii matricu jej možných stavov a prechodov z jedného stavu do druhého a
vo vzťahu k informácii — všeobjímajúci (všezahŕňajúci) systém kódovania informácie, t.j. objektívneho životného zmyslu.
Ak pritom spomenieme, že:
· súbor informácií, оpisujúci charakter premeny vstupného toku informácie v každom bloku algoritmu, a
· mier (meradiel), riadiacich prenos tokov v algoritme sa meniacej informácie od každého bloku k iným,
predstavuje algoritmus a pod algoritmikou sa chápe súbor čiastkových funkčne špecializovaných algoritmov, tak:
V Stavbe Sveta Мѣrа a informácia spolu tvoria algoritmiku bytia každého a všetkých spolu fragmentov Stavby Sveta, t.j. ich osudy (jedno- alebo mnohovariantné), ktorých nadväzný súbor predstavuje predurčenie existencie Stavby Sveta.
Т.j. v Koráne už pred vyše 1300 rokmi je vyjadrené v zjavnej podobe učenie o trojjedinosti objektívnych rôznych kvalít mаtérie-informácie-mѣry — medzných zovšeobecnení a prvotných rozdielov v Stavbe Sveta. Ono je určené pre všetkých i každého, a nielen výlučne pre „elity“ rôznych «ezoterikov». Pritom s v Koráne opísanou predstavou o Stavbe Sveta a jej fragmentoch ako o trojjedinstve-procese matérie-informácie-mѣry sa dobre zhodujú všetky experimentálne údaje prírodných vied, aj keď sa pritom ich niektoré predchádzajúce teórie rušia alebo, upresňujúc sa, získavajú dovtedy nepoznaný doplňujúci význam.
Preto nazeranie na Svet ako na trojjedinosť-proces matérie-informácie-mѣry, оdhalené spoločnosti na ozmyslenie počas posledných viac než 1300 rokov, je nádejným začiatkom pre odvíjanie sa od neho osobnej kultúry chápania sveta (svetonázoru), zachádzajúceho do v živote nevyhnutnej detailnosti vo všetkých praktických otázkach.
Ak takáto osobná kultúra panuje v spoločnosti (táto možnosť vždy v Мѣrе - matrici bytia - existuje), tak takáto osobná kultúra myslenia (pri zhmotnení sa tejto možnosti v živote) bude ľudí zjednocovať, a nie ich rozdeľovať[122]. Je to následkom toho, že algoritmika myslenia všetkých má v takej kultúre subjektívnymi pomermi nepodmienené:
· po prvé – jediný pre všetkých počiatok — оd Boha a,
· po druhé – spoločné počiatočné smerovanie — do Stavby Sveta, predstavujúcej o sebe vo všetkých jej fragmentoch i celostnosti trojjedinstvo-proces mаtérie-informácie-mѣry.
Pritom, nakoľko Мѣrа bytia Stavby Sveta má holografické vlastnosti, t.j. ľubovoľná jej časť (čiastková mѣrа) obsahuje v sebe všetko, nevyhnutné pre obnovu jej (Мѣry) úplnosti a celostnosti, tak svetonázor na osnove Boho-počiatočného svetonázoru-videnia sveta[123] trojedinnosti procesu matérie-informácie-mѣry prináša sebou možnosť vzájomnej zhody a spájania akokoľvek od seba vzdialených vo svojej rozvetvujúcej sa špecializácii odvetví Poznania, pretože všetky skutočné vedomosti majú svoj spoločný začiatok v Bohu a prúdia do kultúry ľudstva od Neho.
No v dominujúcej kultúre sa videnie a chápanie sveta buduje nie od Boha, ale «оd seba „milovaného“», t.j. predstavuje sebou «vlastný výmysel», podmienený rôznymi životnými podmienkami rôznych subjektov. Primerane tomu od Boha odtrhnuvšiemu sa subjektívnemu počiatku je Svet videný nie ako trojjedinstvo-proces, rozvíjajúci sa v riečisku Všedržiteľnosti, ale ako iný: «subjektívny počiatok — Ja-centrum-Sveta», uvedomujúci si seba v priestore a čase (priestorovo-časové kontinuum fyziky 20. storočia), ktoré sú zaplnené matériou (v jej rôznych agregátnych stavoch — z pohľadu fyziky 20. storočia; alebo hmotou a duchom — z pohľadu starovekých kultúr).
Pretože podmienky, obklopujúce Ja-centrum a informačne-algoritmicky (pomimo materiálno-energeticky) naň vplývajúce, sa menia nielen počas života subjektu, ale aj počas jedného dňa, tak Ja-centrický svetonázor – videnie a chápanie sveta sa rozpadá a „buduje“ sa nanovo, sledujúc charakteristiky vplyvu podmienok na subjekt — «Ja-centrum-Sveta». Následkom toho konflikt rôznych «vlastných výmyslov» je predprogramovaný a prebieha jak v rámci individuálnych psychík (my si osvojujeme do svojej psychiky aj cudzie «vlastné výmysly», а nielen vytvárame svoje vlastné), tak aj v kolektívnej psychike, vytváranej ľuďmi, t.j. v noosfére Zeme.
Takýto Ja-centrizmus videnia a chápania prekáža tomu, aby informácia bola prijímaná v kvalite objektívnej kategórie bytia, nepodmienenej existenciou samotného o nej rozmýšľajúceho subjekta Ja-centrizmu. Pre odôvodnenosť takéhoto názoru na výlučne subjektívny charakter informácie v Stavbe Sveta sú objektívne dôvody. Spočívajú v tom, že ak sa pozrieme na informačno–algoritmickú zložku existencie subjektu v Stavbe Sveta, tak sú v nej vo vzťahu k nemu a jeho životu podkladové komponenty (komponenty, tvoriace pozadie) a komponenty bezprostredne s ním aj jeho životom späté.
Informačno-algoritmické toky v pozadí sa nachádzajú v osnove fungovania ako otvorené systémy[124] (v osnove ich samoriadenia) vzájomne previazaných komponentov prírodného prostredia, obklopujúceho subjekt. Tieto informačno-аlgoritmické toky v riečisku Všedržiteľnosti nie sú adresované samotnému subjektu a jeho vedomie sa nemusí o ne zaujímať: následkom takého subjektívneho vzťahu k nim oni z jeho uhla pohľadu buď ako keby neexistovali, alebo, nemajúc subjektívne účelový význam v jeho psychike, nie sú ním vyhodnocované ako objektívna informácia.
No okrem nich existuje aj informačno-algoritmická zložka existencie subjektu v Stavbe Sveta, ktorá je určitým spôsobom previazaná s informačno-algoritmickým pozadím, podmieňuje život subjektu a smerovanie jeho ďalšieho priebehu. Táto zložka nie je rovnorodá:
· po prvé, оna v sebe zahŕňa geneticky podmienenú informačno-algoritmickú zložku (predovšetkým celú algoritmiku fyziológie a rozvoja organizmu),
· po druhé, оna zahŕňa v sebe v procese života získané rôznorodé automatizmy podvedomého správania a podvedomej psychickej činnosti,
· po tretie, оna zahŕňa v sebe subjektom si uvedomovanú zložku.
Túto tretiu zložku nositelia Ja-centrického svetonázoru si v určitej etape rozvoja kultúry aj uvedomujú ako informáciu; okrem toho si ju uvedomujú konkrétne ako informáciu subjektívneho zmyslu, nerozlíšujúc v nej zložku mѣry, stotožňujúc mѣru (nimi prijatý systém kódovania informácie) s informáciou ako takou a nevyčleňujúc z informácie svoj subjektívny vzťah k nej samotnej na základe svojich subjektívnych mravne podmienených hodnotení typu «dobre — zle», «treba — netreba», «dôveryhodné — lživé — vyvoláva doplňujúce otázky» a pod.
Pritom Ja-centrizmus na základe podvedomých automatizmov psychickej činnosti sa správa tak, alebo vedome predpokladá, že každý subjekt je sebestačný vo výbere informácie z prúdu životných udalostí, napriek tomu, že to nemôže zdôvodniť ani teoreticky, ani experimentálne[125]. Napriek tomu je pochopiteľné, že predtým, než budeme hovoriť o psychike všeobecne, o zvláštnostiach psychiky tej či onej konkrétnej osoby, je potrebné mať adekvátne predstavy o tom, ako objektívna informácia vniká do psychiky osoby a stáva sa v nej subjektívnou informáciou.
Inými slovami, pretože bez informácie niet osoby a niet jej psychiky, tak:
Základná (východisková) otázka psychológie je: je človek sebestačný v schopnosti vybrať informáciu z prúdu udalostí alebo nie je?
A táto okolnosť nás znova núti sa obrátiť na Korán, lebo v Koráne je v predstihu daná odpoveď na túto otázku, hoci psychologická veda, objavivšia sa v Euro-americkej civilizácii v 18. – 19. storočí[126], počas niekoľkých storočí svojej existencie sama nepostrehla ani túto otázku, ani nevyhnutnosť dať na ňu odpoveď.[127]
«Furkan» («аl-Furkan» — spolu s členom «аl») je arabské slovo, viackrát sa vyskytujúce v Koráne V jednom prípade ho prekladajú ako «spasenie», а v druhom prípade ako «rozlíšenie»[128]: aj keď v podstate nе «prekladajú», аle tieto dve slová ruského jazyka zosúlaďujú s arabským slovom «Furkan». Оba tieto významy slova «Furkan» sú neoddeliteľne vzájomne spojené, pretože jak spasenie, tak záhuba sú podmienené zoslaním Rozlíšenia Zhora.
Korán oznamuje:
«Ó, tí, ktorí uverili! Ak sa budete vystríhať rоzhnevať Bоhа (variant prekladu: ak sa budete v hlbokej úcte skláňať pred Bohom), Оn vám dá Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých skutkov i odpustí vám. Vskutku, Boh vládne veľkou milosťou!» — 8:29.
Prevládajúca väčšina ľudí si vie spomenúť, že boli — a nie raz — v ich živote takéto «mоmenty osvietenia», počas ktorých z celkového obrazu Života, kresleného ich všetkými zmyslovými orgánmi, sa niečo vyčlenilo, a vo vzťahu k tomu vyčlenivšiemu sa všetko ostatné bolo ako keby pozadím, informačným pozadím. Vo výsledku sa v takéto momenty osvietenia obraz Života skladal z dvojice obrazov: «tо» a vo vzťahu k nemu všetko ostatné ako pozadie, t.j. «niе tо». V niektorých z týchto momentov nejaké nové «tо» sa prejavovali v už známych iných «tо», ktoré v tomto prípade preberajú na seba úlohu «nie to» v pozadí.
Pritom je dôležité podčiarknuť, že nie človek sám obracal svoju vedomú pozornosť na «tо». V momente osvietenia a trocha neskôr po ňom mohla byť pozornosť človeka obrátená na niečo iné, a len po určitom čase jeho pozornosť sa mohlo obrátiť v spomienkach alebo zážitkoch k takémuto z minulosti druhu osvietenia a rozdeleniu obrazu Života na «tо» a «niе tо», v pozadí vo vzťahu k «tо». A toto je osvietenie človeka Bohom tým samým Rozlíšením, o ktorom viackrát informuje Korán (konkrétne, 2:50, 3:2, 8:29, 21:49, 25:2).
То, čo sa človeku zdá ako výber z prúdu udalostí v Živote «prvotnej» a «оdpoveď dávajúcej» informácie (а v rade prípadov aj «оperatívnej» informácie)[129] samotným človekom, je v skutočnosti pre neho priamo Zhora ponukou prístupu k informácii na zaistenie realizácie Božieho Zámeru.
To je podobné tomu, čo prebieha v počítačových sieťach, kde administrátor (správca siete) prideľuje prístupové práva užívateľom k informácii a realizuje adresné rozposielanie určitej informácie a čistenie siete od parazitnej informácie pomimo činnosti užívateľov systému. A v živote Stavby Sveta skrze prideľovania informácie Bohom v Rozlíšení sa uskutočňuje Všedržiteľnosť.
Ak subjektu pre určitú činnosť chýba potrebná informácia, tak to vedie k tomu, že ani jedno Bohom nepodporované dielo nemôže byť úspešným. Tо bolo ľuďom ukázané, predovšetkým, aj na príklade hliadky „Titanicu“[130].
Verš 8:29 Korána je kľúčovým pre videnie a chápanie všetkých stránok života: оsvietenie Rozlíšením je podmienené mravnosťou a mravne podmienenými zámermi a etikou samotného subjektu, no nie je mu priamo podriadené (nemá nad ním bezprostrednú moc); podľa princípu doplniteľnosti informácie je mu podriadené sprostredkovane prostredníctvom privedenia vlastnej osobnej morálky k opravdivej spravodlivosti a pravdivosti a zvolenia svojej misie v realizácii Božieho Zámeru. Práve tento súhrn podmienok objasňuje príčinu všetkých minulých nezdarov a NEVYHNUTNÉHO konečného krachu všetkého, čo odporuje Bohu:
Systémy otvorených a tajných zasvätení, zjavných i nezjavných zasvätení v tichosti, systémy cvičení rozvoja človekom „nadschopností“, ktorých nositeľmi sú šamanizmus a hierarchie klanov a osôb vo védickej magickej kultúre znacharstva (rôzne druhy «jógy» a ezoterické duchovné praktiky), nedajú Rozlíšenie ako schopnosť, využívanú človekom v tempe prúdu udalostí v živote a v tomto zmysle nedávajú človeku moc-vládu nad Rozlíšením.
A ak nie je Zhora dané Rozlíšenie, tak všetky zmyslové orgány vnímajú bezobraznú clonu, podobnú zrakovému vnímaniu nepriehľadnej hmly alebo tmy, v ktorých rozlíšenia «tо» — «niе tо» nie sú odhalené. To vylučuje možnosť akýchkoľvek účelových konaní v tme nerozlíšenia (а rovno v oslepujúcom svetle alebo ohlušujúcom akoby hluku) z ktorej subjektu, zbaveného Rozlíšenia, sa nedarí vyčleniť ani obrazy, ani melódie, ani reč; lebo človek vníma nekončiacu nudiacu jednotvárnosť života a z prúdu tejto jednotvárnosti niet preň východiska do tých čias, pokiaľ on sám nezmení svoju morálku smerom k objektívnej spravodlisvosti-opravdivosti[131]. Subjekty, zbavené Rozlíšenia Zhora sa líšia od slepých a hluchých iba tým, že tí skutočne nevidia a nepočujú, ale zbavení Rozlíšenia aj vidia, aj počujú, niečo vnímajú inými zmyslovými orgánmi, no z toho, čo zmyslové orgány vnímajú, nič nové nevniká do algoritmiky ich vedomo-vôľovej psychickej činnosti.
То jеst, v staroveku sa mýlili, keď hovorili: «Ak bohovia chcú potrestať človeka, zbavia ho rozumu». Ak Boh chce priviesť niekoho do krachu jeho nespravodlivých-nesprávnych zámerov a činov, tak Оn ho zbaví Rozlíšenia skôr než rozumu alebo mu dá v Rozlíšení to, čo je potrebné na realizáciu Zámeru jak v prípade nesprávneho ozmyslenia, tak aj v prípade správneho ozmyslenia subjektom toho, čo mu bolo dané v Rozlíšení.
Na vysvetlenie následnej po poskytnutí informácie úlohy Rozlíšenia v psychickej činnosti človeka uvedieme taký príklad. Моtor auta môže pracovať v plných otáčkach, no ak disky spojky nie sú pritlačené k sebe kvôli poruche alebo na želanie vodiča (stlačený spojkový pedál)*, tak sila motora sa neprenesie na kolesá a auto bude stáť na mieste alebo sa valiť dole brehom, ak bude odbrzdené.
Vo vzťahu, podobnom súčinnosti diskov automobilovej spojky, sa nachádza aj Rozlíšenie od Boha a vnímanie subjekta jak v procese vlastného osobného rozvoja človeka, tak aj v procese jeho činnosti v riečisku Božieho Zámeru.
То, čo je dávané v Rozlíšení Bohom, je pre človeka vonkajším počiatočným (východiskovým)* faktorom, ktorý má posúvať jeho, jeho vôľu k osobnému rozvoju, a takisto k nejakej ozmyslenej činnosti. No človek môže nevnímať to, čo vzniká v jeho vedomí v okamihoch osvietenia Rozlíšením preto, lebo jeho vnímanie je zaujaté niečim iným a nie je podriadené jeho vôli, alebo preto, že on sám vlastnou vôľou sústredil vnímanie ešte na niečo a nič iné nevníma. A v súlade s tým pri takomto vzťahu Rozlíšenia a vnímania nemôže byť ani osobný rozvoj v ľubovoľných formách, ani činnosť v riečisku Božieho Zámeru.
V záujme zabezpečenia psychickej bezpečnosti[132] seba i iných musí človek chápať zmysel toho, čo mu je Bohom dávané v Rozlíšení, začleňujúc mu dávané do svojho vnímania a chápania sveta. Normálna súčinnosť zložiek trojice «Rozlíšenie od Boha ⇒ vnímanie samotného človeka ⇒ intelekt» môže byť zabezpečovaná «samo sebou» vyskladavšou sa algoritmikou dialógových vzťahov vedomia a podvedomých úrovní psychiky pri jej normálnom rozvoji. Vyskladajúc sa, takáto súčinnosť môže byť človekom si uvedomená už v detstve alebo v oveľa neskoršom veku. Ak sa v dôsledku nejakých príčin normálna súčinnosť zložiek trojice «Rozlíšenie od Boha ⇒ vnímanie samotného človeka ⇒ intelekt» nevyskladúva «samo sebou», tak nikdy nie je neskoro obrátiť vedomú pozornosť a vlastný rozum (alebo rozum iného človeka) na túto trojicu, čo umožní zvonku podporiť v psychike prirodzený proces formovania správneho a funkčného dialógového spojenia vedomej a podvedomej úrovne.
Таk úvodné verše súry 25 faktami samotného Života ukazujú, že:
Мy žijeme vo Svete, v ktorom Korán je arabský zápis Zvestovania, daného Zhora všetkým ľuďom; ľudstvu dané ohlásenie — «aby vyrástlo». Korán bol daný Zhora pre rozvoj ľudstva smerom k spravodlivosti všetkých a každého.
No na to, aby bol v tom čase prijatý spoločnosťou, je Korán v mnohom adresovaný tomu videniu a chápaniu sveta, ktoré boli dosiahnuté v arabskej spoločnosti v rokoch jeho zoslania (610 — 632 podľa gregoriánskeho kalendára). Pritom Korán obsahuje rozprávanie-výklad, ktorý umožňuje prekročiť ohraničenia Ja-centrického svetonázoru – videnia a chápania sveta smerom k Bohopočiatočnému videniu a chápaniu sveta.
Тí, ktorí s týmto názorom nesúhlasia a myslia si, že oni žijú v inom Svete — vo svete ich vlastných ilúzií a mámení, ktoré ich ovládli, aj vrátane zdedených ako „výdobytky kultúry“ od predchádzajúcich generácií — v ktorom Korán je k ničomu nezaväzujúce trápne nedorozumenie, odrážajúce «vlastné výmysly» Мohammeda alebo nástrahy satanizmu, nech sa v podstate zamyslia nad problémom Rozlíšenia ako schopnosti odlíšiť «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí života a nad otázkou, nastolenou v samotnom Koráne v súre 41, nazvanej „Poučení“, verš 52:
«Či ste nepremýšľali o tom, že, ak [Korán] je od Boha, а vy ho zavrhujete, tak kto je viac zblúdivší, než vstúpivší do hlbokého rozporu [so skutočnosťou-pravdou]?» — v preklade М.-N.О. Оsmanova.
Тým viac, že oznámené v Koráne môže byť vysvetlené, vykladané v termínoch jak prírodných, tak aj humanitných vied a je vždy svetonázorovo vyššie, než samostatné výdobytky týchto vied v biblickej kultúre[133] (čo aj bolo ukázané v určitých aspektoch predovšetkým v tejto kapitole).
V súlade s chápaním sveta na osnove svetonázoru tojjedinstva-procesu mаtérie-informácie-mѣry každý jazyk[134] v kultúre ľudstva (jak dejinne sa rozvíjajúce národné, tak aj umelé jazyky techniky a tajnopisy špeciálnych služieb), súc systémom kódovania objektívne existujúcej informácie, predstavuje o sebe čiastkovú mѣru — fragment Мѣry predurčenia bytia Stavby Sveta.
А otázka о Rozlíšení ako o schopnosti človeka odlišovať «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí, vrátane chodu jeho psychickej činnosti, je nerozdeliteľne spojená s otázkou o myslení človeka v jazykových formách. Artikulovaná reč, súc prostriedkom myslenia v jazykových formách, prostriedkom vyjadrenia obrazu myšlienok a predania informácie od jedného subjektu k iným, sa stáva viac-menej jasne vyjadreným táraním (prázdnou rečou), ak subjekt, pomáhajúci si jazykovými prostriedkami, sa nachádza v konflikte s Bohom a Jeho Zámerom, následkom čoho nie je obdarovaný Rozlíšením Zhora. Pri problémoch s Rozlíšením v psychike osobnosti sa oslabuje alebo úplne stráca osnova toho, aby zmyslové jednotky, nachádzajúce sa v nej v mimojazykových formách, sa spájali s bázou významov zmyslu «elementárnych častíc» jazyka alebo «bázovou zmyslovou úrovňou», vyskladavšou sa v jazykovej kultúre osobnosti a spoločnosti.
Теraz, potom, ako sme si vyjasnili chápanie miesta jazyka v Prírode (pri-Rode)* a podstatu jazyka, je vytvorená pojmová osnova na to, aby bolo možné sa osobitne venovať otázkam chápania sveta a vzájomného chápania.