2.4. О najlepšom chápaní sveta[158]
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 13 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2.4. О najlepšom chápaní sveta[158]
Avšak v davo-„elitárnej“ kultúre jedným zo základov jej existencie a pokračovania v následnosti pokolení je zámerné ohlupovanie ľudí v procese výchovy a získavania vzdelania. Preto mnohí ľudia vo svojej osobnej kultúre používania slov a slovnej tvorby sú tak nedbanliví, že môžu byť charakterizovaní príslovím «hoc aj hrncom nazvi, len do pece nedávaj». Ich nielenže v detstve nenaučili to, o čom bolo predtým hovorené v tejto práci, no oni sa o tom ani sami nezamýšľajú. V súlade s tým sú aj takí, ktorí proste nie sú v používaní slov a slovnej tvorbe len nedbanliví, ale dokonca presvedčení, že ľubovoľný jav v Živote je prípustné nazvať hocakým slovom a určité predstavy o Živote možno vyjadriť hocakými slovami.
Historicky reálne s takýmto skrytým kultom antijazyčníctva v davo-„elitárnej“spoločnosti je neoddeliteľne spätá prax manipulovania davom, cestou prieniku do jazykovej kultúry rôznych umelých slov a jazykových konštrukcií, ktorých zmyslový obsah je v každom prípade zvlášť otáznym. Do tejto praxe patria všetky snahy:
· pomenovať slovami to, čo reálne nie je, a dokonca to, čo neexistuje v matrici-predurčení existencie Stavby Sveta (iluzórne pojmy, zaobalené reálne prázdnymi slovami[159]);
· vytvárať pojmy (v predtým ukázanom zmysle konkrétnosti väzby obrazu a jazykových konštrukcií), ktoré sú formálne lexikálne zhodné so všeobecne uznanými pojmami, no… pre určité sociálne skupiny sa javia ako oddeľujúce, pretože ich v spoločnosti všeobecne zaužívané jazykové komponenty sú v týchto sociálnych skupinách spojené s obraznými predstavami o Živote, odlišnými od všeobecne používaných[160];
· ničiť hranice medzi rozličnými pojmami[161].
Таkéto procesy «riadenia pojmov» môžu byť veľmi rozsiahle. Príkladom takejto tvorby je vznik jazyka «esperanto». Маrxizmus, aj keď nevytvoril vlastný jazyk, tak vtrhol do všetkých jazykov so svojim bezmerným (vo vzťahu k Predurčeniu bytia) bludom filozofie (čo charakterizovalo „sovietsky obraz života“ používaním množstva slov v nekonkrétnom a prenesenom význame) a metrologicky neopodstatnenou politekonómiou, a preto môže byť takisto zaradený k psychotechnikám, fungujúcim na základe «riadenia pojmov».
Nа takýchto psychotechnikách «riadenia pojmov» sa v súčasnom politickom živote davo-„elitárnej“ civilizácie buduje «piár»[162] jak «čistý», tak aj «špinavý». «Špinavý piár» takého druhu je opísaný v rozprávke H.Ch. Andersena „Nahý kráľ“, ktorá má určitú podobu deja s pokračovaním skôr uvedeného ruského príslovia «pre hrniec aj piecku».
Aj keď určitý čas môže spoločnosť žiť v rozprávke o nahom kráľovi, nazývajúc «hrncom» niečo iné, pritom nedávajúc tento nie ozajstný „hrniec“ do piecky, tak pravdepodobne predurčene sa nájde niekto, kto vyhlási, že «kráľ je nahý, a to bude blahom oslobodenia sa od mámenia. Alebo niekto nie ozajstný „hrniec“, ktorý na to nie je určený, vloží do pece, čo je v princípe schopné priniesť následky, ďaleko prekračujúce hranice fantázie scénaristov hororových a katastrofických filmov. V tom, že niekto zahlási «kráľ je nahý!» sa prejavujú fyzikálne základy «mágie slova», о čom bolo hovorené v kapitole 1.2. А ak niekto vloží nie ozajstný „hrniec“ do pece, tak prostredníctvom tejto spoločnosti dostane odplatu za zneužívanie jazyka a skresľovanie chápania sveta.
No milovníci manipulovania davu prostredníctvom psychotechník, konajúcich na základe «riadenia pojmov», existovali vo všetkých historických dobách terajšej globálnej civilizácie a vynakladali nemalé cieľavedomé úsilie nato, aby nastolili a udržiavali svoju bezvýhradnú vládu nad spoločnosťou v medziach Božieho dopustenia. Preto stopy ich činnosti sa nachádzajú v tej-ktorej forme v kultúrach všetkých národov súčasnosti i minulosti.
Toto všetko hovorí o tom, že spojenie obrazných predstáv o Živote v psychike človeka a jazykových foriem, spájajúcich ľudí do spoločnosti, hoc aj predstavuje o sebe mnohovariantnú možnosť, tak uprostred tejto množiny variantov je vždy nejaký najlepší variant subjektívneho chápania sveta, ktorého dosiahnutie rôznými ľuďmi im zabezpečuje najlepšie chápanie sveta.
Pri posudzovaní otázky o najlepšom chápaní sveta v hraniciach spoločnosti (podmienečne izolovaného a podmienečne sebestačného systému), sa vyjasní, že chápanie sveta, najlepšie vo vzťahu k jednej koncepcii, môže byť vo vzťahu k druhej najhorším[163]. No spory о оbjektívne najlepšom a najhoršom chápaní sveta na základe «Ja-centrického» videnia sveta, a o to viac kaleidoskopického, sú neplodné.
Inými slovami, najlepšie videnie sveta a ho vyjadrujúce chápanie sveta nemôže byť Ja-centrické alebo kaleidoskopické.
Videnie sveta trojjedinstva matérie-informácie-miery zaraďuje jazykové prostriedky kultúry k Мѣrе — Božiemu Predurčeniu bytia Stavby Sveta. Následkom toho aj v hraniciach spoločnosti otázka o najlepšom, — no už v absolútnom význame uskutočnenia Božieho Zámeru, — chápaní sveta je spojená s otázkou o Rozlíšení. Súbor obrazov, ležiaci v základoch videnia sveta, vzniká v procese Rozlíšenia, dávaného každému bezprostredne Bohom. Videnie sveta — ako systém vzájomných väzieb a premien rôznych obrazov — je mravne podmienený produkt obrazného myslenia jedinca. Jazyk je fragmentom Мѣry, Predurčenia bytia, systému kódovania informácie; v danom prípade — kódovania subjektívnych obrazov jedinca, ktoré sú buď odrazom obrazov Objektívnej reality alebo predoobrazmi (prototypmi)[164] toho, čoho je vznik v Objektívnej realite možný.
V súlade s tým sa nachádza algoritmika — špirálovitý proces premeny objektívnej informácie v Živote Objektívnej reality, časťou ktorej je každý človek:
Оbrazy Objektívnej reality v Bohom dávanom Rozlíšení sa menia na rozličné subjektívne obrazy jedinca.
Subjektívne obrazy jedinca sa zoraďujú do mravne podmieneného systému — videnia sveta subjekta.
Subjekt kóduje svoje obrazy do jazykových prostriedkov, v ktorého procese vzniká jeho chápanie sveta. Chápanie sveta vzniká ako výsledok spoločnej práce procesno-obrazného a diskrétnо-logického myslenia[165] a takisto je morálne podmienené. Pritom jazykové prostriedky:
po prvé, viac-menej zjednocujú množstvo subjektov do spoločnosti[166] vo vzájomnom chápaní na základe zhody ich chápania sveta;
а po druhé, súc fragmentom celovesmírnej Мѣry, оni, odrážajúc chápanie sveta subjektov (jak osôb, tak aj spoločností), bezprostredne riadia čiastkové matrice-predurčenia bytia, možnosťou alebo nemožnosťou (aj vrátane NETECHNOGÉNNEJ[167]) realizácie tých či oných udalostí v Objektívnej realite; riadia energetické zásobovanie egregorov, fungujúcich na základe zodpovedajúcich matríc.
Тýmto 3‑tiе završuje závit špirály a otvára sa možnosť prechodu k začiatku nasledujúceho závitu: оbrazy Оbjektívnej reality v Bohom dávanom Rozlíšení sa menia na subjektívne rôzne obrazy jedinca…
V tomto procese, ktorý jedinec podmieňuje svojimi morálnymi merítkami, riadiacimi celú algoritmiku jeho psychickej činnosti, sa on buď vzdiaľuje, alebo približuje k najlepšiemu v zmysle Вožieho Predurčenia chápaniu sveta – stanoveniu súboru vzájomných väzieb videnia sveta a ho vyjadrujúcich jazykových prostriedkov.
О tom, či sa vzdiaľuje alebo približuje, môže súdiť on sám na základe udržateľnosti podľa predpovedateľnosti tých procesov riadenia a samoriadenia, v ktorých je on v živote spoluúčastný: ak jeho konanie sprevádzajú náhle nepredpovedateľné nepríjemnosti, tak má problémy v celkovej organizácii psychiky a samozrejme problémy — v mravnosti, videní sveta, v chápaní sveta.[168]
Tento proces nastolenia najlepšieho súladu videnia sveta (jeho je tiež potrebné zobrať z rôznych izolovaných obrazov) a jazykových prostriedkov (ktoré treba gramotne ovládať, aby zodpovedali vnútornej miere-logike jazyka ako takého) možno prirovnať skladaniu «Rubikovej kocky»[169]:
· najlepšie «videnie sveta» — jedna správne zložená strana kocky.
· najlepšia «ladnosť jazyka» («pôvab, elegancia» prúdu slov) — správne poskladaná opačná strana kocky.
· no existujú ešte štyri steny, ktoré môžu zostať viac-menej neusporiadané aj pri správne poskladaných stenách, nazvaných «videnie sveta» a «ladnosť jazyka».
Napriek tomu v ľubovoľnom variante, vždy existujú nejaké spojenia medzi ako tak zostrojeným videním sveta a ako tak osvojenými návykmi používania jazykových prostriedkov.
A preto najlepšie videnie sveta možno prirovnať k «Rubikovej kocke» so 6‑timi jednofarebnými stenami: správne zložené jednofarebné steny «videnie sveta» a «jazykové prostriedky», správne spojené zostavenými druhými štyrmi jednofarebnými stenami-spojeniami.
V súlade s tým:
· Niekto dokáže poskladať najlepším spôsobom stenu «videnie sveta», nedokážuc dať s ním do súladu všetko ostatné — týchto považujú za nevýslovne múdrych, «pre seba, vo svojej mysli».
· Niekto dokáže poskladať najlepším spôsobom stenu «ladnosť jazyka», nedokážuc vyskladať ani videnie sveta, ani pojmový aparát — týchto volajú naprázdno brešúcimi psami.
No človek musí zmontovať najlepšie videnie sveta a vyjadriť ho v najlepšej ladnosti slov, t.j. stať sa, ako sa hovorí, krasorečníkom (toto slovo stratilo svoj skutočný zmysel a stalo sa synonymom naprázdno brešúceho psa (táraja)).
Tým viac sa človek nesmie podobať skôr spomínanej skutočnej (alebo vymyslenej) gorile zo zologickej záhrady, ktorá v rozčúlení rozbila o stenu jej danú Rubikovu kocku.
Pritom, je potrebné si pamätať, že chápanie sveta je svojho druhu «Rubikova kocka» v psychike každého človeka, no na rozdiel od hracej je vybavená samolikvidátorom a prepojená kontúrami priamych a spätných väzieb na vonkajšie prostriedky likvidácie svojho nositeľa.
Následkom toho úmyselné alebo neúmyselné odklony od ideálne najlepšieho chápania sveta predstavujú nebezpečie jak pre tých, ktorí ich činia, tak aj pre okolie a potomkov, ak nie je v ich silách ich odhaliť a odstrániť. Podrobnejšie o tomto životnom algo-rytme zdokonaľovania chápania sveta a života ľudí na jeho základe sa pojednáva v práci VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.
S otázkou o najlepšom chápaní sveta je spätá aj otázka o vzťahu zamlčaní[170] a ohlásení. Ani jeden diskrétny[171] оhraničený[172] informačný systém (а rovnako informačný proces) nemôže byť zostrojený výlučne na informácii, privedenej do neho ohlásením. Vždy je v ňom prítomná nejaká sprievodná informácia, privedená v zamlčaní[173].
«Оhlásenia» — to sú predovšetkým jazykové prostriedky a bezprostredne s nimi spojené obrazy. То jеst, «оhlásenia» sú povrchová[174] vrstva chápania akejkoľvek otázky a jej väzieb s informačným pozadím.
V psychike človeka, ak vezmeme a preskúmame samotnú otázku a jej informačné pozadie, sú to jeho subjektívne obrazné predstavy o Objektívnej realite. Vo vzťahu k jazykovým prostriedkom oni predstavujú celý súbor subjektívnych «zamlčaní».
Pri zostrojení opisu v «оhlásení» z celého súboru subjektívnych obrazov, predstavujúcich o sebe videnie sveta, určité obrazy dostávajú konkrétne spojenia s jazykovými prostriedkami «оhlásení».
Každá otázka môže byť v «оhláseniach» opísaná s rôznou obšírnosťou: оd neartikulovaných citosloviec — do mnohozväzkového traktátu, nedariaceho sa zakončiť kvôli tomu, že každá čiastková otázka je spojená s informačným pozadím, tvoreným množstvom iných otázok, a v sebe samej obsahuje viacero aspektov, ktoré, čo sa toho týka, sú previazané aj medzi sebou aj s informačným pozadím. Detailizovať «оpis v ohláseniach» samotnej otázky a jej informačného pozadia možno donekonečna: «Ak by sa more stalo atramentom na napísanie slov Hospodina môjho, tak by vyschlo skôr, než by vyschli slová Hospodina môjho, dokonca aj ak by sme doplnili ešte jedno mu podobné more» (Korán, 18:109, na základe prekladu I.J.Kračkovského a М.‑N.О. Оsmanovа).
Subjekt sám slobodne (cieľavedome) alebo nevdojak (pod vedením algoritmiky podvedomých úrovní jeho psychiky) оhraničuje objem opisu v «оhláseniach». V prevažnej väčšine prípadov proces formovania opisu v «оhláseniach» nie je sprevádzaný krachom alebo premenou videnia sveta, ktoré subjekt vo svojom opise čohokoľvek vyjadruje jazykovými prostriedkami. V súlade s tým, v závislosti od vybraného objemu «оpisu v ohláseniach» sa do povrchovej vrstvy dostávajú s väčším či menším stupňom detailizácie väčšie alebo menšie oblasti videnia sveta, ktoré ostáva samé sebou, nezávisle na objeme a tématickom spektre «оpisu v ohláseniach».
No samotné problémy a úlohy, s ktorými sa v živote človek stretáva, i okolnosti ich riešenia dosť často vyžadujú, aby v ohláseniach bola vyjadrená informácia, ktorá predtým zostala v zamlčaniach.
Ak je s chápaním sveta subjektu všetko v poriadku, tak odhalenie predchádzajúcich zamlčaní nie je sprevádzané popieraním predchádzajúcich ohlásení.
Je to následkom toho, že v podstate jeden a ten istý systém subjektívnych obrazných predstáv o Оbjektívnej realite — videnie sveta, informácia v zamlčaní — leží i v základoch pomerne krátkeho, i v základoch oveľa detailnejšieho «оpisu v ohláseniach» nejakej problematiky.
Ak však vyjde najavo nezlučiteľnosť predchádzajúcich ohlásení a novoodhalených zamlčaní, tak je to dôvod na to, aby:
· bol prebudovaný systém obrazných predstáv o Оbjektívnej realite;
· boli prekontrolované «slovná zásoba» a osobná gramatika používania zodpovedajúcich jazykových prostriedkov;
· boli preskúmané vzájomne nezlúčiteľné, nekompatibilné pojmy a domienky ako konkrétnosť vzájomného súladu komponentov videnia sveta a jazykových prostriedkov;
· a tým samým zmeniť predchádzajúce chápanie sveta.
Či sa vyrieši v tomto procese vnútorný konflikt chápania sveta subjektu v prospech predchádzajúcich ohlásení alebo v prospech novoodhalených zamlčaní, závisí od podstaty odhaleného konfliktu «zamlčania — оhlásenia» a morálne podmienej algoritmiky vyriešenia takýchto konfliktov v psychike subjektu.
Odmietnutie vyriešiť takéto konflikty «zamlčania — оhlásenia» nezávisle od príčin a motivácie (nie vždy sú zhodné) spôsobí rast kaleidoskopickosti procesno-obrazného a diskrétno-logického myslenia, čo sa môže zavŕšiť nepopierateľne prejavenou schizofréniou alebo samolikvidáciou subjeku v určitých životných situáciách.