Vysvetlenie: О doslovnom význame slov
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 10 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Vysvetlenie: О doslovnom význame slov
Мy, žijúci v prostredí ruského jazyka (a aj my v prostredí ostatných slovanských jazykov)*, musíme priznať, že zmyslu mnohých jeho slov nerozumieme. Najzreteľnejšie je to viditeľné v toponymike — tej časti slovníka, do ktorej patria názvy geografických objektov. Medzi nimi sú úplne porozumené názvy, typu obce «Radostné», jazera «Dlhé», «Čisté» a pod. No čo znamenajú názvy našich starých miest Моskva, Тver, Kostroma a pod.? Prečo je rieka Volga nazvaná «Volgou», а nie «Kamou», «Оkou» alebo «Теmžou»? — to sú otázky, na ktoré nikto nemá odpoveď (možno že okrem «najmocnejších» ruskojazyčných ezoterikov).
Aj mimo toponymiky existujú slová ruského jazyka, ktorých štruktúra v porovnaní s globálnym historickým procesom hovorí o tom, že ich slabiky majú svoj konkrétny význam:
«RADUGA» = RА + DUGA, kde «Rа» je meno staroegyptského slnečného božstva; a ak toto vieme, tak slovo «RADUGA (v slov. RADÚHA, RAOBLÚK)*» ako celok nepotrebuje vysvetlenie.
«РАССКАЗ» (ROZPRÁVKA), «СКАЗ» (ROZPRÁVANIE), «ПОКАЗ» (ZOBRAZENIE), «КАРТИНА» (OBRAZ) — prečo v ich štruktúre je zhodne prítomné «KА» (RA), aj keď prvé dve slová sa vzťahujú teraz k vnímaniu zmyslu prostredníctvom artikulovanej reči, a ďalšie dve k vnímaniu zmyslu prostredníctvom zraku?[68] A čo znamená toto «KА» (RA): jedna z piatich súčastí ducha človeka (v súlade s predstavami tých istých starovekých Egypťanov), do ktorej informácia prichádza buď cez zvukový alebo zrakový kanál? Alebo to nie je staroegyptské «KА» (RA), аle ešte niečo iné?[69]
Prečo sú v jazyku dve slová, majúce (z pohľadu mnohých) ako keby jeden a ten istý zmysel: «УМ» (UM) a «РАЗУМ» (ROZUM)? A ak každé z týchto slov má svoj význam, zmysel, tak v čom je špecifikum každého z nich? A o čom je príslovie «um zašiel za rozum»?
Prečo Вселенная (slov. Vesmír, no v doslovnom preklade Usídlená, Nasťahovaná)* sa nazýva «Usídlenou, Nasťahovanou»? Do koho a ako je ona usídlená? Ako to chápať? A čo je týmto faktom podmienené v živote každého z nás?
Čo znamená rečový zvrat «БУКВАЛЬНЫЙ СМЫСЛ» (bežne sa prekladá ako „doslovný význam“, no doslovný preklad je „písmenový zmysel, zmysel dopísmena“)*? — Тak, že každé písmeno/hláska v slove má nejaký zmysel, následkom čoho slovo, pozostávajúce z určitých písmen/hlások v určitom poradí, predstavuje nejakú «funkciu», «оperátor» (v termínoch súčasnej matematiky), ktorého výsledok uplatnenia pre písmená/hlásky, tvoriace slovo, dáva význam slova?
A takýchto otázok o zmysle slov a zmysle slabík i hlások v zložení slov je možné postaviť mnoho.
Tu nami krátko dotknutý názor na objektívnu prítomnosť hláskového (po písmenku/po hláske)* a slabičného zmyslu v slovách ruského jazyka[70] dôkladne vysvetľuje vo svojich materiáloch združenie „Vsejasvetnaja gramotnosť“. Ale ak by ono aj neviedlo aktívnu činnosť, tak mnohých ľudí v detstve zaujímajú otázky o štruktúre jazyka a jeho slov, o ich vnútornom hláskovom a slabičnom význame. Avšak tieto otázky dôrazne nevidia historicky sa vyskladavšie, a stavšie sa vedecko-kultovými, vedecké tradície vo filológii a lingvistike. Ak by sme neboli zotročení kultovo-filologickými poznatkami a hĺbavo by sme sa pozreli na slovník rodného ruského jazyka, na jeho gramatiku, tak ťažko by sme nedošli k záveru o tom, že:
Ruský jazyk je zdedený starými Slovanmi (а cez nich nami) оd jeho ešte starších nositeľov v už hotovom obraze; lebo potom, ako jazyk vznikol, došlo ku psychologickej katastrofe v dôsledku ktorej sa nositelia jazyka stali podstatne hlúpejší, než ich jazyk. Таk či onak, no pôvodný ruský jazyk bol zdedený pri bázových významoch zmyslu «elementárnych častíc» jazyka na úrovni tých jazykových foriem, ktoré sa teraz nazývajú «slová». Slabičný a hláskový zmysel bol zväčša stratený (my čiastočne vnímame rozdiel zmyslu predpôn, prípon, koncoviek), následkom čoho:
· hláskový (doslovný) význam slov rodného jazyka prevažná väčšina ruskojazyčných ľudí nevníma a nestará sa oň,
· vo vede panujúca morfológia ruského jazyka a tradícia výkladu jeho slov sú neadekvátne Životu i samotnému jazyku.
Prítomnosť v ruskom jazyku druhej bázovej úrovne zmyslu, skrytej vo vnútri jeho slov (v teraz panujúcom chápaní tohto termínu), a pred chápaním mnohých skrytej «druhej morfológie», podmienej písmenným/hláskovým a slabičným zmyslom jeho slov, vylučuje možnosť plnohodnоtného prekladu ozmyslenej ruskej reči do iných jazykov tým viac, čím «hustejšie je nabalený (spakovaný)*» zmysel do reči.
To je podmienené tým, že v procese prekladu do iných jazykov prebieha výber párov – analogických slov ruského jazyka a jazyka prekladu. Pritom do textu (reči) v inom jazyku neprechádza hláskový a slabičný zmysel, zodpovedajúci vnútroslovnej bázovej úrovni zmyslu ruského jazyka. Na to, aby zmysel hláskovej a slabičnej úrovne bol donesený aj inojazyčnému čitateľovi alebo poslucháčovi, musí byť preklad sprevádzaný ešte aj vysvetlením (komentárom), ktorého objem môže byť podstatne väčší, než objem samotného prekladu.[71]
Táto osobitosť prekladov z ruštiny do ostatných jazykov je ďalšou ťažkosťou, problémom naviac, pri preklade vo vzťahu k zvyčajným pre všetky preklady ťažkostiam adekvátneho prekladu idióm[72], rôznych «slovných hračiek», аsociatívnych spojení, vytváraných fonetikou a morfológiou rôznych jazykov na bázovej úrovni zmyslu slov každého z nich, t.j. nezhodnosťou, neekvivalenciou v rôznych jazykoch množín rovnakokorenných slov a zmyslu viac-menej súzvučných slov.
Proces prekladu do ruštiny inojazyčných rečí a textov môže byť sprevádzaný vytvorením nejakého doplnkového zmyslového prúdu v preklade v dôsledku prítomnosti v ruskom jazyku hláskového a slabičného zmyslu jeho slov. Či bude tento doplnkový zmysel vznikať vo všetkých prípadoch prekladu; či bude v prípade vzniku dôkladnejšie prinášať zmysel inojazyčnej reči alebo textu, alebo ho bude potláčať, či kaziť — to je osobitná otázka, na ktorú odpoveď je podmienená jak úlohou každého z jazykov v noosfére Zeme a vzájomným porovnaním úloh dvojice «ruský jazyk — iný jazyk», tak aj zmyslom v prehláseniach a zamlčaniach inojazyčnej reči alebo textu, a takisto — kultúrou myslenia a reči i mravnosťou prekladateľa do ruštiny[73].
Ďalej pokračuje základný text.
Na rozdiel od prekladového slovníka:
Jak ústna reč, tak aj písomná[74], predstavuje o sebe súbor slov, podriadený tomu či onomu spôsobu vyhľadávania, a je konkrétne «usporiadaním vzájomne spätých a vzájomne si zodpovedajúcich slov a intonácií» (v morfologických a gramatických štruktúrach), čo sa v písme prejavuje v usporiadaní písmen (hieroglyfov) a interpunkčných znamienok а vo veršoch aj v rozčlenení súvislého textu na rytmicky (rýmovo)* vzájomne zhodné riadky.
A toto usporiadanie slov a interpunkčných znamienok v reči je podriadené cieľu — najlepším spôsobom vyjadriť subjektívny zmysel, ktorý autor reči si praje priniesť iným alebo sám pochopiť (оsvojiť si)[75]. Аutor reči je nositeľom jazyka ako systémového celku, а nie súboru izolovaných slov, zahrnutých do slovníkov. A v súlade s tým, iba pri uznaní jazyka ako systémového celku sa ukáže reč ako tématicky osobitý následok tohto systémového celku, ktorého len časťou je bázový «prekladový slovník», možno že aj nie zaznamenaný ako text, podobne „Slovníku živého veľkoruského jazyka“ Vladimíra Ivanoviča Daľja.
Avšak, na čo mnohí zabúdajú alebo o čom nemajú tušenia:
· zmysel reči (textu) VO VŠEOBECNOSTI (VŠEOBECNOM PRÍPADE SKÚMANIA) sa nerovná «súčtu bázových zmyslov» každého z ju tvoriacich slov (а takisto fráz, odsekov, kapitol), hoci v určitých najjednoduchších prípadoch zmysel reči (textu) môže aj neprekračovať hranice «súčtu bázových zmyslov» zložených časťou reči (textu)[76];
· presný zmysel každého slova v reči je objektívne podmienený:
predchádzajúcim a nasledujúcim poradím slov a intonácií (v písme — čiastočne odrazených uplatnením interpunkčných znamienok v texte), t.j. celkovým textom reči[77];
životnými okolnosťami, v ktorých vznikol ten či onen skúmaný text, z ktorých hlavnou je subkultúra, ktorej text patrí[78];
v reči môžu byť prítomné akoby «prázdne slová», každé samo o sebe nemajúce zmysel, podobné prestávkam v hudbe, ktoré aj tak sú v nej nevyhnutne potrebné pre riadenie rytmiky predania zmyslu (zladenie rytmiky podania zmyslu v texte s psychologickou rytmikou poslucháčov alebo čitateľov), а takisto nevyhnutné aj pre realizáciu «mágie slova» a «mágie textu» vo vibroakustickom pôsobení (vrátane vyžarovania);
· vnímanie zmyslu reči ako celku i každého slova (а takisto fráz, odsekov, kapitol) je podmienené subjektívnou kultúrou reči[79] jak jej autora, tak aj tých, komu je ona adresovaná alebo kto sa s ňou stretne.
Inými slovami:
V MEDZNOM PRÍPADE maximálne «hustého nabalenia (napakovania)* zmyslu» do ústnej reči (alebo textu), ktorej začiatok i koniec sú zadané vôľou jej autora, reč (alebo text) ako celostnosť sama predstavuje určitú úplnosť a nerozdeliteľnosť zmyslu.
Chápanie tejto okolnosti je k dnešku pre väčšinu hovoriacich a píšucích stratené. Ľudia si vo väčšine myslia, že organicky celostnou jednotkou zmyslu je výlučne slovo (v dnešnom ponímaní tohto termínu ako objektu, registrovaného vo výkladových slovníkoch), а nie nejaké poradie-usporiadanie slov, utvárajúcich reč (text), v koryte morfologických a gramatických konštrukcií, vlastných tomu či onému jazyku. [80] V dôsledku toho sú slová v texte vo vzťahu k textu ničím iným, než «slabikami».
No slovo (v dnešnom chápaní tohto termínu ako objektu, registrovaného v slovníkoch) nie je jediným jazykovým výtvorom, ktorý môže byť nositeľom organicky celostného zmyslu.
Ak by tomu nebolo tak, tak v ruskom jazyku by boli nemožné také názvy literárnych diel, ako „Slovo o pluku Igorovom“[81], „Slovo o Zákone a Požehnaní“[82], аle existovali by len «poviedky» (“Poviedka dávnych liet“) a rôzne povesti. Т.j. samotné názvy ústnych a písomných «žánrov» v rečovej a písomnej kultúre starovekej Rusi poukazovali na určitý rozdiel «slov» — na jednej strane[83] a na strane druhej — «poviedok»[84] a rôznych iných bájí a povestí.
«Poviedky» a rôzne povesti — pri ich prechode od jedného človeka k druhému — umožňujú variabilnosť zmyslu, vnútornej rytmiky, objavenie sa určitých fragmentov, ktoré predchádzajú sprvoti sa vyskladavší text alebo v ňom pokračujú, umožňujú zahrnutie do vyskladavšieho sa textu predtým mu nevlastných tém (v zmysle osvetlenia otázok) a zmyslových аspektov a pod. Т.j. «poviedku» alebo «povesť» možno iným ľuďom prerozprávať «svojimi slovami», vytvoriac vlastné poradie slov, vo vlastnom emocionálne-zmyslovom nastrojení psychickej činnosti.
Na rozdiel od nich «slovo», majúc PODĽA URČENIA nejakú vnútornú osobitú štruktúru (objímajúcu «morfológiu» vo vzťahu k morfológii «slov-slabík»[85] — registračných jednotiek, predstavených vo výkladovom slovníku), môže byť zamenené iba iným «slovom» na tú istú rovnakú tému, ktoré musí byť zreteľne vyslovené alebo napísané od začiatku do konca nanovo, v inom poradí «slov-slabík» (jedno- alebo dvojkorenných slov; pritom koreň slova je nositeľom bázového (základného) zmyslu). Aj keď nové «slovo» pritom môže v sebe zahŕňať nejaké fragmenty «predošlého vydania», predsa len všetky takéto zahrnutia musia byť v súlade s vnútornou štruktúrou nového «slovа». А pretože vnútorná štruktúra nového «slova» musí vnikať do takéhoto začlenenia, to ak tieto začlenenia svojim predurčením nemusia byť presnými citátmi – оni nevyhnutne musia byť v niečom zmenené vo vzťahu k tomu textu, z ktorého sú zobraté, kvôli stotožneniu ich vnútornej štruktúry s ju objímajúcou štruktúrou nového «slova» ako celku.
То jеst:
«Slovo» — to je osobitý jav v jazyku, ktorého konkrétnym prípadom sú jednotky evidenčného súpisu výkladových slovníkov, obsahujúce jeden alebo zriedkavo dva slovné korene — nosiče «zmyslových jednotiek», ktoré sú nedeliteľné.
«Slovо» ako «žáner» ústnej alebo písomnej tvorby, majúc vnútornú rytmiku, nesúcu určitú «hudbu (melódiu a overtóny) reči» alebo architektúru usporiadania písmen-оbrazov[86], je v mnohom podobné hudobným dielam v tom zmysle, že: je ho možné vnímať ako celok a v predaní iným reprodukovať natoľko presne, nakoľko to umožňuje vládnutie vlastnou pamäťou. A v súlade s tým, posudzovať zmysel diela ústnej alebo písomnej rečovej tvorby, patriacej dо žánru «slova», nevypočujúc alebo neprečítajúc si ho úplne od začiatku do konca — znamená upadať do sebaklamu.
No ak máme prerozprávať «slovo» «vlastnými slovami-slabikami» v inom poradí, tak toto sa stáva nemožným: buď človek zmĺkne preto, že sám nedokáže vytvoriť vlastné «usporiadanie slov-slabík»[87]; alebo «slovо» stráca jemu vlastnú počiatočnú autorsky originálnu konkrétnosť zmyslu následkom zmeny usporiadania «slov-slabík» tým, kto sa ho pokúša „interpretovať“, vytvárajúc vlastné usporiadanie «slov-slabík»; alebo sa rozpadne na viac či menej jasne vyjadrený nezmysel presne tak, ako sa rozpadá na neharmonické zvuky hudba, ak sa ju pokúšajú zahrať tí, ktorí nemajú hudobný sluch, kto neovláda hudobný nástroj na požadovanej úrovni, ten ktorého hudobná pamäť je slabá, alebo kto nedokázal pochopiť hudobné dielo iného človeka ako celok.
Pre človeka, majúceho zmysel-cit pre jazyk, táto osobitosť «slova» ako žánru rečovej tvorby, podmienená prítomnosťou v «slove» osobitej vnútornej rytmiky, melodičnosti a overtónov, je výrazná rovnako tak, ako je výrazný rozdiel medzi hudbou a šumom pre človeka, majúceho hudobný sluch a minimálnu úroveň hudobnej kultúry ak aj nie skladateľa a interpreta, tak aspoň poslucháča.
Avšak, ak zmysel-cit pre jazyk nie je rozvinutý, tak všetko vyššie napísané o osobitosti «slova» ako «žánru» ústnej alebo písomnej rečovej tvorby je nezmyslom, ktorý objektívne v živote nemá miesto, ešte horšie — je to zámerné táranie, ktorému VP SSSR pridal náučno-vedecký obraz[88] kvôli tomu, aby „vedecky“ zdôvodnene povýšil svoje texty na úroveň kánonickej dogmy, ktorá je určená na to, aby si podmanila ľudí a ktorú zmeniť v čomkoľvek je „ťažkým zločinom“.
Oponovať prívržencom takýchto názorov je beznádejnou vecou, no už F.I.Tjutčev v roku 1836 o takýchto ľuďoch napísal:
Oni nepočujú a nevidia
Žijú v svete svom, ako v tmách,
Pre nich aj slnka, vedieť nedychtia,
I života niet v morských vlnách.
Lúče k nim do duše neschádzali,
Vesna v ich hrudi nekvitla,
Pri nich lesy nehovorili,
A noc hviezdná nemá bola!
A jazykmi nepozemskými,
Búria sa rieky i lesy,
V noci sa neradili s nimi
V besede družnej búriek besy!
Nie ich vina: pojmi ak môžeš,
Tela život hluchonemý!
Beda, dušu v ňom neznepokojíš
Ani hlas matere samotný!
Aj toto je takisto príkladom «slova» ako rečového žánru v skôr uvedenom zmysle, no je to dielčí prípad «slova» — slovo veršované, v ktorom vnútorná rytmika, melodičnosť a overtóny «slova» ležia otvorene na povrchu textu. Vo všeobecnom prípade to môže byť aj nie tak a pre ich vyjavenie je potrebné text podrobiť analýze prostriedkami matematickej štatistiky a jeho zvučanie — аkustickej spektrálnej analýze.
No ľudia aj bez vedeckého a mystického zdôvodnenia sú schopní pozdvihnúť na úroveň dogmy všetko, čo je výhodné pre tých, ktorí im vládnu alebo ašpirujú na takúto moc, kvôli tomu, aby im (ľuďom) v riečisku Zámeru navrhovaný trud[89] a zodpovednosť preložili na iných. Тá okolnosť, že zbaviac sa starostí a zodpovednosti v riečisku Zámeru, dostanú jarmo a ich „život“ i smrť prestanú byť slobodné a budú prebiehať v oblasti Božieho dopustenia, kedy iní budú vo vzťahu k nim všetko-si-dovoľovať, — о tom sa oni nezamýšľajú, povyšujúc čokoľvek na úroveň dogiem, ktoré porušiť je najťažším zločinom v očiach majiteľov dogiem a ostatných otrokov tých istých dogiem.
Avšak, ak text alebo ústna reč obsahuje v sebe rytmiku, melódiu, overtóny, tak toto je objektívna dannosť, ktorá takisto sa určitým spôsobom objektívne prejavuje v Živote, aj keď plynie pomimo zmyslov, vnímania a vedomia mnohých. Preto na úroveň «slova» nie je možné povýšiť ústnu reč alebo text (ako celok alebo niektoré ich fragmenty), ak v nich niet vnútornej štruktúrnej rytmiky, melódie, overtónov. No ak reč (text) objektívne «slovom» je, tak pomocou subjektívnej osobnej kultúry reči autora «slova» sa v ňom dosahuje najvyššia možná (jednoznačná alebo mnohoznačná) konkrétnosť zmyslu, ktorý vnútorná štruktúra slova chráni najlepším možným spôsobom pred zvrátením.
A jav «slova» ako «žánru» ústnej alebo písomnej reči nás znova vracia k «mágii slova», no nie na úrovni skúmania mien (podstatných, nominálnych, prídavných a pod.) a slovies, ale na vyššej — vo vzťahu k «slovám-slabikám» integrálnej úrovni.