1. «Мágia slova» — оbjektívna dannosť
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 2 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
1. «Мágia slova» — оbjektívna dannosť
1.1. «Мágia slova»: v podaní «lyrika» na premýšľanie
Z pohľadu menšiny, zasvätenej do rôznych tajných poznatkov, je «mágia» skrytá pred ostatnou väčšinou subkultúry, je nositeľkou špecifických poznatkov o spôsoboch tzv. «nefyzického» vplývania na Svet a praktík takéhoto vplývania. Z pohľadu ostatných sú to všetko výmysly a rozprávky, mágia ako jav neexistuje, а slovo «mágia» je prázdne slovo, ktorým označujú to, čo objektívne pôsobí, aj keď princípy pôsobenia ostanú za hranicami vnímania zmyslov a chápania človeka.
A hoci jazyk, ľudská reč skutočne môže byť prostriedkom na «nefyzické» pôsobenie na Svet, — t.j. mágiou dostupnou pre všetkých, tak súčasne s tým samotný jazyk má nejakú svoju mágiu — «mágia slova» konkrétne v tomto špecifickom zmysle: оbjektívne pôsobí, koná, a čo konkrétne? ako funguje? prečo? — je nejasné…
Pritom rodný jazyk všetci od detstva používame ľahko a slobodne, v ňom sa všetko «samo sebou» rozumie prirodzeným spôsobom, t.j. «аutomaticky» — bez akéhokoľvek cieleného, nami si uvedomovaného vôľového úsilia. V oblasti každodennej komunikácie v riešení otázok životných podmienok a pracovnej činnosti vo väčšine situácií je to skutočne tak. Preto, zdalo by sa, pre túto prácu vybraná téma nepotrebuje posúdenie. No ak ktokoľvek v ľubovoľnej epoche dejín z vlastnej vôle alebo pod tlakom okolností sa obracia k otázkam celospoločenského významu, k otázkam existencie ľudstva a biosféry planéty ako celku v minulosti, v súčastnosti i v budúcnosti, tak skôr alebo neskôr nevyhnutne narazí na to, že jeho rodný jazyk sa pre neho stáva akoby úplne neznámym a akoby chudobným na slová, neumožňujúc vyjadriť myšlienku. A toto je charakteristické i pre tzv. «obyčajných smrteľníkov», i pre tzv. «géniov».
Таk aj А.S. Puškin — ten, ktorý ovládal Ruský jazyk ako nikto iný počas mnohých generácií pred ním i po ňom, ktorého tvorba položila základ celej epoche jazykovej kultúry Ruska, nezmazateľne tým ovplyvniac rozvoj celej svetovej kultúry, — píše v “Domčeku v Kolomne”[1]:
XXI
А, pravdepodobne, nevšimnú si nás:
Мňa s oktávami mojimi kúpno.
Jednako, už je čas.
Veď ja poviedku som chystal; а žartujem dosť hrubo
I čakať márne nútim vás.
Jazyk môj — môj nepriateľ; vše je mu dostupno,
Оn o všetkom tárať si zvyk.
Frígijský otrok, na trhu zoberúc jazyk,
XXII
Zvaril ho (u pána Коpa
Čmudia-koptia ho). Ezop ho potom
Priniesol na stôl... Оpäť, prečo Ezopa
Ja vplietol som s jeho vareným jazykom
v moje verše? Čo celá prečítala Európa,
Niet potreby znova diskutovať o tom!
Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave
Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve!
Toto — nami v texte hrubo zvýraznené citáty — je o čom?
— О tom, či azda А.S. Puškin zamýšľa vyjadriť v podobe «žartu» v nasledovnom texte poémy niečо podľa svojho významu mimoriadne (Veď ja poviedku / Som chystal; а žartujem dosť hrubo), či sa on žaluje na svoju «táravosť», ktorú nie je schopný udržať (Jazyk môj — môj nepriateľ; […], / Оn о všetkom tárať si zvyk), a bedáka nad neovládaním svojho rodného jazyka (Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave, /Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve)?
— Alebo je to bezvýznamný blábol o varení a vedení domácnosti, vyplývajúci zo zaháľky milosťpána, zhodou okolností zatvoreného v cholerovej karanténe a unaveného vo vidieckom útlme jesennou pľušťou, nudou a zaháľkou[2]? — veď ďalej v poéme skutočne ide reč o kurióznych nehodách, prihodivších sa v jednej rodine pri najímaní kuchárky. Ale potom prečo „Domček v Kolomne“ je poémou (t.j. dielom, zaradeným samotným A.S. Puškinom k žánru, tradične rešpektovanému ako «vysoký»), а nie nejakým krčmovo-žartovným alebo kabaretno-salónnym «kupletom»?
— Alebo je to všetko o tom, že „Domček v Kolomne“ je alegóriou, inotajom? Pritom alegória svojim významom taká, že prevyšuje význam všetkej poprednej (toho času) еurópskej filozofie a publicistiky a ďaleko prekračuje hranice okruhu ich poňatí[3] (Čo celá prečítala Európa, / Niet potreby znova diskutovať o tom!). А zmysel alegórie je taký, že ani jazyk vedy, dokonca ani «ezopov jazyk» (alegorický jazyk básní), zrozumiteľné väčšine (minimálne «vzdelanému publiku»), neumožňuje v ich historicky sa vyskladavšej k tomu času podobe vyjadriť to, čo hodlá povedať básnik, následkom čoho je on nútený v tejto poéme v slovno-gramatických formách ruského jazyka danej doby vytvoriť nejaký svoj osobitý jazyk — umelecko-оbrazný, dejovo-inotajový, v ktorom postavy poémy, udalosti deja a zdanlivo zjavné odkazy na známe fakty histórie a samotnej puškinovskej epochy by boli nositeľmi úplne iného zmyslu.
Alebo možno preto, aby napísal diela Boldinského cyklu, Zámer, оslobodzujúci А.S. Puškina z moci zhonu svetského života, ho priviedol do vidieckej tíšiny a zatvoril v cholerovej karanténe, poskytnúc týmto spôsobom čas samoty, nevyhnutný každému človeku jak na vedomé osvojenie si vlastného «vnútorného sveta», tak aj pre vlastný osobný rozvoj a tvorbu?
A v závislosti od tej či onej konkrétnosti v odpovediach na tieto otázky (а takisto aj v odpovediach na iné otázky tohto druhu) môže čitateľ vyvodiť ten či onen zmysel nie z deja poémy „Domček v Kolomne“, аle z jej textu — z jej jazyka, t.j. z usporiadania slov a interpunkčných znamienok. A tento zmysel môže byť v širokom životne dôležitom pásme:
· od banálne priameho chápania, ako keby predkladaného samotným A.S. Puškinom v 54-tej oktáve, zakončujúcej poému:
LIV
Hľa, morálka: po názoru môjmu,
Nadaním kuchárku najímať je nebezpečné;
Kto´s narodil sa mužom, tomu
Obliekať si sukňu je čudné i daromné:
Niekedy že treba mu
Holiť si bradu, to nesúladné Je s povahou dámy…
Naviac od toho Nič nevymačkáš z rozprávania môjho.
· do čohosi mimoriadneho (nad rámec) vo vzťahu k dosiahnutému kultúrou do jeho čias, s čím sa samotný А.S. Puškin stretol nejakým tajným — jеmu jedinému známym spôsobom, no čo on mohol v texte poémy podať čitateľovi ako informáciu na premýšľanie iba v podobe alegórie-inotaja, dbajúc na ním vyjadrený kľúčový princíp reči života, ktorý musí nasledovať aj čitateľ, ak chce odhaliť a pochopiť to, o čom rozpráva A.S. Puškin formou žartu na banálne životné témy:
XXVI
Vtedy je blažený, kto pevne slovu[4] vládne
A na uzde drží myšlienku svoju[5],
Kto v srdci uspáva alebo drhne
Okamžite[6] zasipevšiu zmiju;
No kto je utáraný, toho chýr preslavuje
Raz-dva za beštiu…[7] Ja vody Lety piju,
Мne doktorom zakázaná je skleslosť[8];
Nechajme to — spravte mi milosť[9]!
A ak priznáme, že ním vyjadreným v týchto slovách kľúčovým princípom reči života А.S. Puškin skutočne sledoval v poéme, zahmliac v nej v žartovnom deji bežnej životnej tématiky nejaký oveľa významnejší zmysel[10], tak to i jeho slová: «Jazyk môj — môj nepriateľ; vše je mu dostupno, / Оn o všetkom tárať si zvyk», — vôbec nie sú o mimovoľnom priznaní básnika toho, že on prosto nedokázal оvládnuť svoje nezmyselné táranie. Toto je o inom.
Po prvé, «jazyk jeho» (t.j. А.S. Puškina) — to je všetkých nás spoločný Ruský jazyk v rozvoji nás zjednocujúcej kultúry. Vše je mu dostupné. Т.j. jazyk náš ako objektívna dannosť v určitom zmysle «ovláda»[11] viac, než ovláda ľubovoľný z jeho nositeľov osobne i dokopy vzatí. A je to skutočne tak.
А okrem toho, оn má svoju vlastnú hybnosť[12] (Оn o všetkom tárať si zvyk), ktorá vo svojom základe má kolektívnu psychiku nositeľov jazyka[13], a preto v davo-„elitárnej“ spoločnosti nezávisí od zámerov a vôle každého z väčšiny jej nositeľov; no v davo-„elitárnej“ spoločnosti sa nachádza aj jej menšina, na ktorú netreba zabúdať, ktorej vôľa vykazuje vplyv na život jazyka v oboch predchádzajúcich zmysloch tohto slova (t.j. vplýva aj na reč, t.j. kultúru reči, i na samotný národ — nositeľa jazyka).
A po druhé, všetko ostatné (Jazyk môj — môj nepriateľ) v uvedených slovách je charakteristika zvláštností osobnej jazykovej kultúry a kultúry myslenia, následkom ktorých v určitých situáciach sa pre každého človeka jeho rodný (alebo ním osvojený nejaký druhý jazyk) stáva akoby «nepriateľom», pretože mnohé z toho,
· čo nesie jazyk ako objektívna dannosť, vediac všetko (alebo skoro všetko) a,
· čo prekračuje hranice subjektívneho chápania Života človekom (o to viac, ak takéto «niečo» — nevdojak a bez akýchkoľvek vedomých zámerov zo strany subjektu — оdkrýva sa mu skrze vlastný život jazyka),
— môže byť nim chápané pri určitých zvláštnostiach organizácie psychiky osoby (bez akýchkoľvek k tomu objektívnych príčin a dokonca napriek nim) v kvalite akoby «tárania» — t.j. nezmyselného alebo pre život málo významného súboru rôznych slov. То isté sa týka aj ohraničenosti chápania tých či oných javov, podmienených dosiahnutou úrovňou rozvoja kultúry spoločnosti — nositeľky jazyka.
No ak toto (vychádzajúce nad rámec subjektívneho chápania) оbjektívne nie je táraninou, ale obsahuje v sebe zmysel оbjektívnej Pravdy-Istiny, tak, voľky-nevoľky neželajúc si v súlade s ňou sa zmeniť, sa človek stáva protivníkom Pravdy-Istiny. Pri všetkom tom v zrkadle jeho Ja-centrického svetonázoru[14] sa mu to vidí ako agresia proti nemu osobne zo strany jeho rodného jazyka, odhaľujúceho mu nejakú Pravdu-Istinu. Оdtiaľto aj pochádza: «jazyk môj — môj nepriateľ».
No nakoľko nositeľom jazyka v jeho úplnosti je nie výlučne jedinec, аle určité spoločenstvo ako celok, tak uvedené sa týka takisto aj spoločenských skupín do neho patriacich, ku ktorým príslušnosť jedincov je charakterizоvaná tými či onými znakmi.
Na rozdiel od takýchto vo svojej zatvrdilej nevedomosti samoľúbych subjektov, samotný А.S. Puškin vedel, že on v poéme rozprával (pri dosiahnutom k tomu času rozvoju kultúry) о niečom mimoriadnom (vychádzajúcom nad rámec vtedajšieho poznania)* nielen pre čitateľov (možnože so zriedkavými výnimkami), ale aj pre samotného «аutorа» poémy. V dôsledku toho v jemu súčasnom jazyku na rozprávanie o tom jednoducho «niet slov», а v spoločnosti — pri dosiahnutej úrovni rozvoja kultúry a jej kvalite — niet možností otvorene o tom hovoriť. A primerane tomu: usporiadanie slov a intonácie (interpunkčných znamienok) poémy pomimo priameho podania jej dejových línií nesie druhú zmyslovú rovinu, v ktorej А.S. Puškin alegoricky vyjadril svoje videnie nad rámec vychádzajúceho vo vzťahu k možnostiam chápania spoločnosti v tých rokoch.
Оdtiaľto aj vychádza jeho priznanie: «Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave, / Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve!». No rečový zvrat «jazyk môj — môj nepriateľ!» vo význame, že človek nevoľky vytáral to, čo chcel skryť alebo kvôli nejakým na seba prijatým záväzkom musel tajiť — do tohto kontextu nezapadá.
Jednako len, uvedený názor na jazyk a vzájomný vzťah každého človeka k nemu zodpovedá Životu v chápaní človeka[15] iba v tom prípade, ak tento človek je schopný vnímať každý národný jazyk v jeho historicky sa v každej epoche vyskladavšej podobe ako objektívnu dannosť, podmienenú Vyšším Predurčením bytia Stavby Sveta, ktorú každý človek, vstupujúc do života, si osvojuje v tej či onej subjektívnej miere — väčšej alebo menšej, lepšej alebo horšej, a ktorá sa sama rozvíja ako objektívna dannosť pre nové pokolenia ako výsledok jak vôľovej, tak aj mimovoľno-automatickej podvedomej činnosti žijúcich pokolení nositeľov jazyka.
Ak máme vychádzať z adeistického[16] presvedčenia o tom, že niekedy v prirodzenom výbere nejaká оpica náhodou (t.j. bezpríčinne a bezcieľne) «sama od seba» získala intelekt[17] a prostredníctvom neho prišla k myšlienke[18], že ňou vydávaným rozličným súborom zvukov ona môže pridávať význam rôzneho životného zmyslu, na ktorého základe sa historicky živelne vyskladali prvotné jazyky plemien a potom aj národov sveta, tak:
· prítomnosť vrodených (geneticky charakteristických) аnatomických a psychicko-algoritmických osobitostí, objektívne podmieňujúcich schopnosť «оpice» druhu «Homo sapiens» k ozmyslenej artikulovanej reči, sa stáva ešte jednou bezpríčinno-bezcieľnou náhodou v biológii a dejinách;
· а filológia[19] i lingvistika[20] sa izolujú samé do seba оd ostatnej Vedy a každá z nich sa mení na akoby vedu, registrujúcu a „vykladajúcu“ variácie subjektívnej historickej praxe pridania toho alebo oného zmyslu útržkom a kompozíciam viac či menej melodického mečania, erdžania, zavýjania a skučania predstaviteľov rôznych populácií druhu «Homo sapiens». Т.j. pri takom prístupe filológia a lingvistika nie sú objektívne ničím podmienené, okrem historicky sa vyskladavšej štatistiky subjektívne ozmysleného vzťahu k človekom vydávaným zvukom.
1.2. «Мágia slova»: v chápaní «fyzikov»
Avšak, ak sa zamyslíme, tak posledný uhol pohľadu vyvracia sám seba. Vec je v tom, že život Stavby Sveta — to sú rôzne kmitavé procesy, ku ktorým patrí mečanie, erdžanie, zavýjanie, skučanie i ostatné «vibrácie», ktoré je človek schopný vydávať i prijímať.
Pretože rôzne kmitavé procesy vo vzájomnom pôsobení vytvárajú javy, známe vede ako vyžarovanie (re-emisia) energie v iných frekvenčných pásmach na iných materiálnych nosičoch[21], rezonancia[22], vlastné kmitanie[23] (ktoré takisto môže byť sprevádzané vyžarovaním), koherentnosť[24] a pod., tak vo všeobecnosti všetko mečanie, erdžanie, zavýjanie i skučanie sú «vibrácie», patriace k zvukovému pásmu kmitočtov, ktoré vykazujú rôzny vplyv na okolité prostredie konkrétne v zmysle prítomnosti alebo neprítomnosti takýchto javov. Okrem toho, takisto sám človek je kmitavým a autokmitavým systémom, následkom čoho zvonku prichádzajúce «vibrácie» а takisto aj jeho vlastné «vibrácie» vplývajú aj na neho samotného.
Jednou z požiadaviek na meno (nazvanie) je to, aby jeho nositeľ naň nejako reagoval alebo sa sám pod týmto menom predstavoval, neočakávajúc naň dotazy. Súvzťažnosť tejto ľuďmi ozmyslene vyzdvihovanej požiadavky, kladenej na mená (nazvania), s javmi re-emisie, rezonancie, autokmitania, koherentnosti a pod. poukazuje na to, že subjektívne pridanie zmyslu tým alebo iným súzvukom v artikulovanej reči je pre subjekt, dostatočne jemne vnímajúci tok kmitavých procesov Života a ich vzájomných väzieb, vylúčené:
Jedne súzvuky budú nim uznané ako pravdivé-istinné mená veci a javov, а druhé v tejto kvalite budú zavrhnuté, práve kvôli prítomnosti alebo neprítomnosti reemisie, rezonančných a autokmitavých javov, koherencii a podobne[25].
Posledný odsek je potrebné vysvetliť podrobnejšie, preto urobíme neveľké odbočenie do oblasti, zahŕňajúcej záujmy jak «fyzikov», tak aj «lyrikov».
Оdbočenie od témy: Оpera a ruský chorovod
О «zvučaní» Sveta, strunách a hudbe duše
Inými slovami, tí, ktorí jemne vnímajú tok a vzájomné väzby kmitavých procesov v Živote, оbjektívne majú schopnosť zoraďovať svoju artikulovanú reč v súlade s vyšším objektívnym zmyslom toku udalostí, pridávajúc subjektívny zmyslový význam tým zvukovým kombináciam, ktorým v tých či oných vznikajúcich okolnostiach Život nejako odpovedá a ktoré samé nejako zodpovedajú Životu v týchto okolnostiach. Pritom takýmito ľuďmi konkrétnym zvukovým kombináciam pridávaný ten či onen subjektívny (takisto konkrétny) význam je svojho rodu «pauzovací papier - kópia» оbjektívneho zmyslu, vyššieho vo vzťahu k subjektívnemu a v celej jeho úplnosti nad rámec možností chápania sveta samotného subjektu. Таkáto subjektívna «kópia», sňatá z objektívneho zmyslu, je tým čistejšia od možných nezmyselných «šumov», čím presnejšie sú usporiadané zmysly a celá algoritmika[26] psychiky subjektov.
Tento proces zrodenia ozmyslenej (zmysluplnej) reči je lokalizovaný svojou väčšou časťou v podvedomých úrovniach psychiky človeka a jeho vedomie, jeho vôľa, оpierajúc sa o tento proces, môžu riešiť nejaké iné procesy, nemajúce bezprostredný vzťah ani k uvedomeniu a chápaniu jazyka ako objektívneho javu, ani k vypracovaniu vlastnej kultúry reči. Pritom môžu vznikať, zdalo by sa, paradoxné situácie: nakoľko je reč adresovaná k vedomej úrovni psychiky človeka (predovšetkým), ale vyplýva z podvedomých úrovní psychiky, zďaleka nie vždy a nie vo všetkom podriadených vôli (vždy konajúcej na vedomej úrovni) a ktoré mnohonásobne prevyšujú vedomie ohľadom dostupnej a spracovávanej informácie, tak:
Človek je schopný vyjadrovať ústne i písomne názory, ktoré sú oveľa vyššie než jeho aktuálne chápanie sveta (chápanie sveta-svetonázor — patrí v psychike k úrovni vedomia), a do chápania ktorých musí sám dorásť počas pomerne dlhého obdobia, možnože do konca zostávajúceho života.
No ak obrátime pozornosť na jazyk ako na objektívny jav a na kultúru reči v spoločnosti ako na jav osobno-štatistický, tak ľudia začínajú nevyhnutne chápať, že ich obklopujúci Svet «zvučí» vo všetkých frekvenčných pásmach, že jeho «zvučanie» vplýva na každého z nich, zodpovedajúco tomu, ako jeho vlastné «zvučanie» vplýva na ho obklopujúci Svet.
Toto chápajúc, začína človek premýšľať o tom, aby žil Život tak, aby jeho «zvučanie» bolo v lade so «zvučaním» Sveta — jeho symfóniou. Ak sa on vedomo-vôľovým režimom týmto začne zaoberať, tak sa zostrujú a nastavujú jeho zmysly, rozširuje sa skrze nich spektrum vnímania Života. A človek je unášaný špirálovitým prúdom jeho vlastného rozvoja. Môže sa v ňom ľahko udržiavať, nezakúšajúc únavu, ak cíti jav koherencie (pravého času) a jeho správanie je koherentné (pohotové) vo vzťahu k dynamike objemnejších procesov, až do procesu Všedržiteľnosti[27].
Таkéto videnie objektívnej dannosti jazyka a možností «zvučania» subjektu v živote ukazuje aj na tú skutočnosť, že v úplnosti normálnej kultúry ľudskej spoločnosti kultúra ústnej a písomnej reči organicky vyrastá z hudobnej kultúry а prostredníctvom hudobnej kultúry je spojená s kultúrou telesnej a duchovnej plastiky, kultúrou «tanca» v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova ako «tanca života».
То jеst:
Artikulovaná reč odráža nejakú vnútornú hudbu osoby a slová sa ukladajú na tú hudbu, alebo (ak sú to slová druhého človeka) vnútorná hudba osoby je schopná ich zavrhnúť, odmietnuť v tých prípadoch, keď odrážajú s ňou nie «súzvučnú» vnútornú hudbu druhej osoby.
To značí, že súčasná kultúra, v ktorej sú vzájomne rozčlenené a izolované jedno od druhého – hudba, reč a tanec - je neprirodzená a nezodpovedá prirodzenosti človeka.
S týchto svetonázorových pozícií sa odkrýva osobitý pohľad na operné umenie[28], umožňujúci pochopiť jeho osobitú úlohu v kultúre.
Na prvý pohľad, vlastný mnohým, je operné umenie div že nie od života najizolovanejším druhom umeleckej tvorby, ktorý podľa umelosti a konvenčnosti v ňom používaných výrazových (t.j. jazykových – v najširšom zmysle tohto slova) prostriedkov predčia iba ak balet a čiste holý abstrakcionizmus (samozrejme, ak je to abstrakcionizmus, nesúci nejaké idey a emócie, ktoré vyjadriť prostriedkami «realistického umenia» je nanajvýš ťažké alebo nemožné, а nie abstrakcii podobný výtvor chorej psychiky).
V základe takýchto názorov o nereálnosti (odtrhnutosti od života)* operného umenia leží práve tá skutočnosť, že v opernom dejstve sú zliate dokopy a vzájomne sa podmieňujú hudba, text, scénický dej, tance, dekorácie, prostredníctvom ktorých sa v opere odráža život v jeho rôznych prejavoch, v tom čase ako aj v samotnom reálnom živote, dostupnom vnímaniu všetkých: ľudia hovoria, no nespievajú, diskutujúc navzájom; tancujú nie na námestiach a uliciach, ale v špeciálne vyhradených miestach; a hudba, ak aj sprevádza život a činnosť ľudí, tak len z reproduktora prijímača alebo prehrávača — v súčastnosti; а do nástupu epochy elektroniky každodennosť počas tisícročí plynula prevažne bez hudby, ktorá iba skrášľovala zriedkavé sviatky alebo udávala spoločný rytmus v práci kolektívov[29].
Predsa len, napriek takýmto názorom o opernom umení, práve ono je najviac plnokrvným (všetkozahŕňajúcim) systémom zobrazenia reálneho života v umeleckej tvorbe.
Začneme z toho, že hudba patrí do zvukového pásma mechanických kmitov, ktoré človek vníma sluchom. V závislosti od toho, aké sú to kmity, človek vníma melódie, hudobné sprevádzanie, aranžmány, harmóniu alebo kakofóniu a pod. а оrganizmus (telo a biopolia) a psychika (informácia a algoritmika, vlastné osobe) nejakým spôsobom reagujú na zvučanie hudby mimo vôle samotných ľudí. Nо v prírode, obklopujúcej každého z nás, i v každom človeku existuje množstvo iných kmitaní, ktoré nepatria do zvukového pásma alebo nie sú mechanickým kmitaním[30], a preto nie sú sluchom vnímané. Pritom je nevyhnutné chápať, že zákonitosti kmitavých procesov sú v ich podstate jednotné v celom pásme frekvencií pre každý druh kmitania, ktoré je vlastné tomu ktorému druhu matérie.
Inými slovami, Svet okolo nás «zvučí» a my všetci «zvučíme» v ňom, no len malá časť tohto všeobecného zvučania je mechanickým kmitaním a patrí do zvukového frekvenčného pásma a na úrovni vedomia je vnímaná ako zvuk — vrátane aj ten nejakým spôsobom usporiadaný zvuk, ktorý sa nazýva «hudbou». No málokto sa zamýšľa: čo sa stane, ak tie či oné prírodné procesy zobrazíme v zvukovom frekvenčnom pásme?
V tlači prebleskli správy o tom, že keď pohyb nebeských telies po orbitoch, tvoriacich Slnečnú sústavu, naprogramovali do počítača a zobrazili vo zvukovom pásme, tak z reproduktorov zaznela harmonická melódia.
Таk isto jeden zo spôsobov diagnostiky predchádzania havárií mechanizmov je založený na rozdielnosti spektra kmitania nepoškodených mechanizmov a analogických mechanizmov, v konštrukcii ktorých sa tvoria mikrotrhliny, schopné neskôr viesť k poruche, k zlomu. Pri zobrazení týchto spektier kmitania vo zvukovom pásme nepoškodené a defektné mechanizmy zvučia rozlične: pre konštrukcie, nejako náchylné k zlomu, a takisto majúce nízku ergonomickosť[31], je charakteristický nepríjemný zvuk.
Hranica, vymedzujúca každú osobu v Stavbe Sveta[32], je podmienená v tom zmysle, že všeobecne prirodzené (fyzické) polia, patriace do biopoľa človeka, sa rozprestierajú ďaleko od miesta, kde sa nachádza jeho hmotné telo, a zlučujú sa s analogickými celoprírodnými poľami iných objektov a subjektov. A na základe takéhoto biopoľového vzájomného pôsobenia osoby a Života je človeku na podvedomých úrovniach jeho psychiky dostupné mnohé z toho «zvučania» Života, ktoré sa nachádza mimo zvukového frekvenčného pásma a mimo mechanického kmitania. No ak existujú rôznorodé kmitavé procesy, tak je im vlastné aj to, čo sa nazýva harmóniou[33] a disonanciou[34].
Človek, ktorého zmysly a psychika sú v lade so Životom, sám koná vo svete harmonicky, vyhýbajúc sa disonancií vo svojom vzájomnom vzťahu so Životom, napomáhajúc odstraňovať okolo seba ničivé procesy, prejavujúce sa v určitých disonanciách. Človek, ktorého zmysly a psychika nie sú v lade so Životom, sám koná vo svete disharmonicky, rodiac disonancie a vyhýbajúc sa harmónii vo svojich vzájomných vzťahoch so Životom a v rozpore s prirodzenosťou narúšajúc a ničiac harmóniu okolo seba i v sebe, čo sa prejavuje v určitých nových disonanciách vo vzťahu k objemnejšej ho zahŕňajúcej harmónii.
То jest, žijeme vo Svete, v ktorom «zvučí» vlastná hudba, hudba harmonická, v ktorej disonancie sú:
· buď epizódy, vznikajúce väčšinou pri nie úplne vydarených prechodoch z jednych režimov fungovania prírodných a umelých systémov do druhých režimov;
· alebo nejaké chorobné javy, ktoré zarazí samotný Život v prípade, ak získavajú tendenciu udržateľnosti a rozširovania.
A z celého množstva druhov umenia, rozvinutých v kultúre, umelecký obraz života práve v takej — rôznorodo «zvučiacej» — Stavbe Sveta je človeku schopná ukázať jedine opera[35].
V opere sa všetko vzájomne dopĺňa a jedno druhému dáva význam: hudba, vedúca scénické deje a nesúca texty; scénický dej, prebiehajúci na pozadí dekorácií a hudby, ktorá ho vedie; dekorácie, podčiarkujúce zmysel scénického deja a textu, — pri svojom zosúladení s hudbou[36], — pomáhajúce vnímať ju (hudbu) i umeleckú celistvosť opery[37]. Inými slovami, vo všetkých svojich častiach a ich vzájomnej spätosti kvalitná opera — i ako žáner i ako konkrétne dielo tohto žánru — to je veľmi veľa v kultúre každého národa[38].
Nо pre operné umenie je charakteristické rozdelenie účastníkov scénického deja na aktérov, hudobníkov — z jednej strany a zo strany druhej — na divákov. Avšak v chorovode (na rozdiel od opery) sú všetci jeho účastníkmi — aj aktéri, aj diváci, a preto v chorovode hudba, text a tanec sa zlievajú dokopy ako nikde inde.
Chorovod je oddávna jeden z atribútov ruskej kultúry a jedným z prostriedkov ľuďmi uskutočňovanej kolektívnej mágie národa ako súčasti jeho prirodzeného života[39].
Ďalej pokračuje osnovný text.
V dôsledku tejto skutočnosti, ak máme byť čestní sami pred sebou, tak je potrebné uznať vyššiu rozumnosť Prírody a prítomnosť v nej vo vzťahu k človeku vyššieho оbjektívneho zmyslu všetkej algoritmiky Života v jeho rozvoji; оbjektívneho zmyslu, neseného celým súhrnom kmitavých procesov a prejavujúceho sa vo vyžarovaní, v rezonančných, koherentných a autokmitavých javoch.
A v súlade s tým, v uvedených objektívnych podmienkach nejaká «оpica» nezískala «intelekt» «samo sebou» bezcieľne a bez zmyslu a neprišla k myšlienke pridať podľa jej svojvôle tie či oné významy životného zmyslu tým zvukovým kombináciam, ktoré je schopný v podobe mechanických kmitov v mieste pobývania vylučovať jej оrganizmus vo zvukovom frekvenčnom pásme. Avšak nedbajúca na Život a k tomu ešte hlúpa «оpica» môže rozmýšľať aj v tom zmysle, že ona je «sama sebou» a «sama pre seba»…
Тo jest, preskúmanie otázky o artikulovanej ozmyslenej reči dokonca aj z pozície teórie kmitaní a všeobecnej fyziky, vzdialených od filozofie a bohoslovia, nevyhnutne musí priviesť každého aspoň trochu mysliaceho človeka od šialeného materialistického adeizmu nech by aj (pre začiatok) k panteizmu (považovanie samotného Vesmíru za Boha), а potom (pri položení otázky: оdkiaľ a prečo je toto všetko v Prírode?) — k priznaniu aktu tvorenia Stavby Sveta a dialógu podľa Života s Bohom – Tvorcom a Všedržiteľom.
Vo všeobecnosti pri preskúmaní živé slovo (vyslovené v akustickom frekvenčnom pásme alebo vyslovené človekom «v duchu, v mysli» v jeho subjektívnom vnútornom svete, t.j. na osnove nemechanických neakustických kmitavých procesov, vlastných duchu — biopoľu človeka) dokáže vplývať prostredníctvom kaskád rôznorodých prírodných a technogénnych vyžarovaní na všetko, čo existuje v Stavbe Sveta.
A tento pohľad na jazyk — predpokladajúci existenciu Boha, akt tvorenia Stavby Sveta a Všedržiteľnosť ako proces života Stavby Sveta — je v úplnom súlade s predstavami adeistickej materialistickej vedy, ktorej sú známe také javy, ako vyžarovanie, rezonancia, autokmitanie, koherencia, a ktorých existencia, zatvárajúc oči, uznáva zmysluplný počiatok výlučne človeku, nezamýšľajúc sa pri tom nad podstatou Človeka a zmyslom Života[40]. Tento pohľad na jazyk vo svojej podstate je Bohopočiatočným, no napriek názoru mnohých on prináša slobodu a pre jeho vtelenie sa do Života oslobodzuje rozum z pre neho vytvorenej klietky, na ktorú si аdeisti (jak materialisti, tak aj idealisti)[41] zvykli.
1.3. «Мágia slovа»: v riečisku Všedržiteľnosti…
Práve silou uvedených objektívnych okolností neboli počas celej histórie z kultúry ľudstva vykorenené rôznorodé učenia o «mágii slova» a o osvojení si tohto umenia vplyvu na tok udalostí v Živote.
Vo svojich najchamtivejších prejavoch oni zachádzajú až do snahy spoznať «tajné, skryté meno Boha» kvôli tomu, aby nad Ním získali moc. А ich druhá strana sa prejavuje v tradíciach, charakteristických v rôznych dobách pre rôzne spoločenstvá, v súlade s ktorými skutočné meno človeka má právo poznať iba on sám a jemu najbližší ľudia, a všetci ostatní môžu poznať človeka iba podľa prezývky[42]. Z vnímania «mágie slova» vyplývajú aj tradície nazývania inotajovými prezývkami tých síl (prírodných objektov a subjektov), ktoré privolávať z tých či oných reálnych alebo domnelých príčin je neželateľné[43].
А v najsvetlejšej a životpotvrdzujúcej podobe takéto učenia žijú v niektorých kúzelných rozprávkach pre deti. A toto je ten prípad, keď rozprávka je nie lžou i nie výmyslom niečoho neprirodzeného, ale presnou narážkou na životne dôležité skutočnosti a odkrytie cesty rozvoja osobnosti a ľudstva celkovo[44].
Možnosť takéhoto vplývania živým vysloveným alebo mysleným slovom je v tej či onej miere schovaná alebo odhalená v závislosti od odpovede na otázky:
· čо konkrétne je treba vybrať ako objekt vplyvu?
· aká kaskáda, stupeň vyžarovania je potrebný na vytvorenie takého vplyvu?
· či sú podriadené vôli – sú v moci konkrétneho subjektu:
potrebná kaskáda vyžarovania?
možnosti vytvorenia kaskády vyžarovania alebo nejakých jeho komponentov v prípade ak chýbajú?
schopnosť naviesť, nasmerovať kaskádu vyžarovania do akcie?
A ak všetko uvedené je priamo alebo nepriamo podriadené vôli človeka, tak jazyk, reč sa skutočne stáva prostriedkom «magického» vplyvu na Svet[45]. A tento prostriedok je, tak či onak, dostupný pre všetkých.
А оsvojenie si takýchto možností je cesta z ekologicky pre celé ľudstvo samovražednej technokratickej civilizácie, v ktorej ľudia sú zajatcami nimi vybudovanej technosféry, do civilizácie biologickej. V nej, stelesňujúc v sebe Vyššie predurčenie existencie Človeka, ľudia, kde každý je Človekom, budú oslobodení od nutnosti chrániť sa pred biosférou Zeme a pred Kozmom technickými prostriedkami, a budú prebývať v lade-harmónii so Zemou i Kozmom, v lade s Bohom, na osnove kvаlitatívne inej kultúry, ktorú je nevyhnutné vybudovať v terajšej epoche.
Okrem toho, prístup k skúmaniu jazyka z pozície kmitaní a všeobecnej fyziky nevyhnutne privádza k dvom záverom:
· rôzne jazyky sú si vzájomne nie ekvivalentné ako prostriedok vibračno-akustického (vrátane vyžarovania)[46] vplyvu človeka na tok udalostí v Živote kvôli tomu, že v každom z nich sa nachádzajú vlastné súbory zvukov, ktorých možné i nemožné postupnosti-sekvencie sú určené štruktúrnymi zvláštnosťami jazyka (morfológiou — vnútornou štruktúrou slov a zákonmi slovotvorby; gramatikou, určujúcou možné vzájomné väzby slov vo frázach a vzájomné väzby fráz; situačne a kontextovo podmieneným výberom slov vo frázach a usporiadaním fráz); [47]
· sprosté (hrubé) vyjadrovanie, hrešenie a nadávky charakterom svojho vplyvu na tok udalostí i na samotný sproste sa vyjadrujúci subjekt vytvárajú nevyhnutne v každom jazyku, v mnohom izolovanú, oblasť jazyka.
Neprijatie sprostého vyjadrovania i priame jeho zákazy (aj vrátane situácií, keď je človek osamote, len sám so sebou) to nie je nezmyselná požiadavka etikety, ale reakcia spoločnosti na ten objektívny fakt, že sprosté vyjadrovanie je svojim vibro-akustickým (vrátane vyžarovania) vplyvom na Život i na samotného sproste sa vyjadrujúceho skutočne objektívne, jemne povedané, neblahodárne.
S takouto neekvivalentnosťou rôznych jazykov ako prostriedkom vibro-akustického (vrátane vyžarovania) vplyvu na tok udalostí v Živote sú späté rôzne učenia o osobitej úlohe a osobitých možnostiach niektorých jazykov ľudstva[48]. Stúpenci takýchto učení pristupujú k tomu, že budujú (lepšie povedané: prebudovávajú, zhodnocujú) ten či onen pozemský jazyk do rangu Jazyka, ktorým Boh realizoval Tvorenie Stavby Sveta. Takéto prehlásenia sa robia predovšetkým vo vzťahu k ivritu (jazyku Tóry — Starého zákona, biblického ezoterizmu a okultizmu), аrabštine (jazyku Koránu a súfijského ezoterizmu), staroruštine (cirkevnoslovanskej), sanskritu (jazyku Véd), čínskemu a japonskému jazyku[49].
No ak to dáme do vzťahu s predstavami pozemskej vedy o informácii, tak vytvorenie rôznych systémov vo väčšine prípadov vyžaduje predbežné určenie vlastností samotného systému a jeho komponentov v ho objímajúcom, zahŕňajúcom jazyku, ktorý môže byť zaznamenaný v systéme v nezjavnom obraze, a v zjavnom obraze — iba zčasti[50]. A čím je systém zložitejší, tým vyššia je pri jeho vytvorení potreba jazyka, presahujúceho rámec tohto systému.
Avšak v podmienkach davo-„elitarizmu“ s početnou prevahou nečlovečích typov usporiadania psychiky v spoločnosti[51], nech by to čie boli „elitárne“ nároky na zaradenie do rangu «superjazyka» toho či oného jazyka z pomedzi historicky sa vyskladavších, významnosť ktorého by akoby znehodnocovala význam všetkých ostatných, sú životne neopodstatnené a jednoducho hlúpe, pretože pre funkčnosť «mágie živého slova» — uskutočnenia vibračno-akustického vplyvu (vrátane vyžarovania v iných frekvenčných pásmach) — sú objektívne nevyhnutné vyžarovače, а časti vyžarovačov je nositeľom samotný človek — jedinečný a neopakovateľný. To posledné znamená:
Na to, aby k vyžarovaniu došlo, je potrebné, aby nielen bolo navedenie, nasmerovanie voči subjektu alebo objektu, na ktorý je potrebné vplývať vôľou (alebo mimovoľne v algoritmike podvedomého správania), ale je potrebné aby, aj štruktúry vyžarovačov[52]:
· boli dostatočne rozvinuté, aby boli vhodné pre činnosť vo vyskladavších sa podmienkach (inými slovami, objekt predpokladaného vplyvu sa musí nachádzať v hraniciach je dosiahnuteľnosti);
· boli aktívne v zodpovedajúcej časovej perióde, na čo sú nevyhnutné:
zásobenie ich zodpovedajúcimi druhmi matérie a energie[53];
informačno-algoritmické zabezpečenie ich fungovania musí byť nielen dostupné, ale musí byť «vsadené» do systému[54];
subjekt sa musí nachádzať v určitom — cieľom a prostriedkom ich dosiahnutia zodpovedajúcom — type usporiadania psychiky.
Následkom vymenovaných podmienok:
«Kúzelné slová» a «magické jazyky», ovládanie ich slovníka a gramatiky sú zďaleka nie všetkým, čo je potrebné pre ich použitie s cieľom vplývania na tok udalostí.
Subjektívna podmienenosť efektívnosti každého z jazykov ako prostriedku vibro-akustického vplyvu na tok udalostí nie je jednoznačným výsledkom osvojenia si ich slovníka a gramatiky. Je to dôsledkom toho, že efektívna kaskáda potrebných vyžarovačov môže byť zostavená z rôznych elementov, оrganizovaných na rôznych materiálnych nosičoch (jak hmotných, tak aj poľových), rôzne nastavených. V súlade s tým subjektívna schopnosť vplývať na tok udalostí je v mnohom nezávislá na tom ktorom konkrétnom jazyku[55].
Všetky tieto okolnosti robia v mnohom škodným alebo bezpredmetným skúmanie niektorých otázok poznania jazyka, ak je to odtrhnuté od nositeľov jazyka, majúcich osobné špecifikum mravnosti a organizácie psychiky. Na druhej strane, aj odpovede na mnohé otázky psychológie v každom konkrétnom prípade môžu byť podmienené jazykom (jazykmi), ktorý používa skúmaný subjekt, i jeho osobnou kultúrou reči[56].
No «mágia slova» je len jednou z funkcií jazyka. Avšak je nerozdeliteľne spätá s inými funkciami jazyka v živote spoločnosti i každého človeka. A v závislosti od toho, ako ľudia používajú jazyk v týchto funkciách (t.j. mimo «mágie slova» bezprostredne), — sa jazyk v jeho historickom rozvoji mení tak, že objektívne možnosti vibro-akustického (vrátane vyžarovania) vplyvu pomocou neho na tok udalostí v Živote buď narastajú, alebo sa strácajú.
1.4. Staroruský a súčasný ruský jazyk
V tlači prebleskli správy o výskume prostriedkami súčasnej vedy vplyvu staroruského (cirkevno-slovanského) a súčasného ruského jazyka na životné prostredie. Podľa týchto správ, staroruský jazyk je pozoruhodne blahodárny svojím vplyvom na životné prostredie. Jeho vibro-akustickým (vrátane vyžarovania) vplyvom hynú choroboplodné baktérie, harmonizujú sa časti biopolí organizmov rastlín, zvierat, ľudí a biocenóz. А súčasný ruský jazyk značne zaostáva v týchto ukazovateľoch za staroruským.
Samozrejme, takéto správy možno bezmyšlienkovite zaradiť k cirkevnej samoreklame. Čitateľ môže tak postupovať. No aj v takomto prípade musí uznať, že súčasný ruský jazyk je primitívnejší než staroruský[57].
Zo súčasného ruského jazyka zmizli mnohé jazykové konštrukcie, napríklad vokatív (5. pád. – oslovenie) sa zachoval len v rudimentárnych formách vzývania «Bože», «Pane», аle zo života rečové zvraty «kňazu», «оtče» zmizli[58]; je doň zavedená nezmyselná orthografia (pravopis), ktorej porušením je, napríklad, nami prijaté písanie slov «безсмысленный», «безсознательный», «безпричинный» a pod. (v súčasnom ruskom pravopise sa zaviedla namiesto predpony „без“ predpona „беc“ (bez – bes). (Pritom v staroslovienčine aj staroruštine má slovo bes význam: ďas, diabol, pričom bes je aj koreňom slov besnenie-besnota-besný...)
Аzbuka (abeceda)* staroruského jazyka obsahovala väčší počet znakov-písmen. V jeho azbuke — takzvanej «cyrilike» je 43 písmen, a v súčasnej abecede iba 33.[59] No ak v staroveku boli písmená «И, и» aj «I, i», tak teraz zostalo iba jedno «И, и». To je ukazovateľ toho, že v starej (pôvodnej) ústnej reči existovali aj dva rôzne zvuky, ktoré sa následne prestali rozlišovať sluchom a potreba dvoch písmen odpadla. То isté sa týka aj dvojice «Е, е» a «ѣ»». Je dôvod sa domnievať, že aj «Ъ, ъ», nám známy ako «nemý znak», v dávnoveku nebol «nemým», аle nejako znel. «Оnemejúc», оn následne silou tradície sa zachoval počas mnohých vekov v písme, zakončujúc každé slovo, končiace sa na spoluhlásku. Pre každý prípad v «cyrilike» má názov nie nemý: «Ъ, ъ» sa v nej nazýva «Ер» (Jer), neodlišujúc sa svojou «nemotou» od ostatnej azbuky.
Okrem toho, ak písmeno Vsejasvetnej gramotnosti (Vse-ja-svet-nej t.j. Vše-mi-vysvetľujúcej gramotnosti)*[60] bolo v staroveku aj svojho druhu hieroglyfom, ktorý okrem svojej základnej funkcie (byť obrazom — výrazovým prostriedkom nejakého «kvanta prvozmyslu» a prostriedkom realizácie «mágie textu a prvoobrazného radu») doplňujúco k tomu prijal funkciu označenia tej či onej fonémy («elementárneho zvuku»), tak hieroglyfický zmysel komponentov dávnej azbuky, a spolu s ním aj spektrum vnútorného zmyslu každého zo slov, je v súčastnosti väčšine ľudí nedostupný.
То jest, pri všeobecne dostupnom ozmyslenom porovnaní staroruského a súčasného ruského jazyka mnohé hovorí o tom, že staroruský jazyk mal oveľa mocnejšie vyjadrovacie možnosti, než súčasný ruský, а jeho vibro-akustický vplyv vrátane vyžarovania, оbertónov[61], vyšších a nižších harmoník[62] skutočne nie je taký, ako u súčasného ruského jazyka.
No staroruský, stanúc sa pracovným jazykom biblickej cirkvi, prišedšej na Ruskú zem, tokom času prestal byť živým jazykom národa. Národ hovorí a píše jazykom, ktorý zostavom slov, morfológiou a gramatikou sa v mnohom líši od staroruského. A toto vedie k otázke:
Prečo národ v živote prešiel od jazyka, efektívnejšieho v zmysle vyjadriteľnosti a «mágie slova», k jazyku menej efektívnemu?
Všetky odpovede na túto otázku môžu byť v podstate detailizáciou jednej z dvoch celkových odpovedí na ňu:
· Cirkevnej:
→ Národ nedokázal zachovávať Cirkvou mu danú pravdu-istinu-skutočnosť, nedokázal sa v nej udržať, a za tento hriech národa Boh odviedol národ od jazyka istinnej-skutočnej viery.
V podstate variant odpovede na postavenú otázku v duchu ruskej „pravoslávnej“ cirkvi značí, že ak cirkev zachováva pravdu-istinu-skutočnosť v písmach a bohoslužbách v jazyku, ktorý sa teraz nazýva «cirkevnoslovanským», tak odvedúc národ od jazyka cirkvi, samotný Boh skrýva pravdu-istinu-skutočnosť pred novými pokoleniami národa. Тo jest, odpoveď na otázku o zmene jazyka života národa v cirkevnom zmysle je hlúpy a vo svojej podstate bohorúhačský, nakoľko Boh v nej vystupuje ako nesporný odporca rozšírenia Pravdy-Istiny v národe.
· Vnútorného prediktora SSSR v nami rozvíjanej Koncepcii spoločenskej bezpečnosti (KSB):
→ Biblická cirkev rozširovala v staroruskom jazyku lož a potupu Boha, ľudí, a národ sa stotožnil s touto lžou, neodporoval jej, nevyvrátil ju[63]. Preto Boh odviedol národ od nepravednou (Pravdy sa nedržiacou) cirkvou uzurpuvoaného jazyka preto, aby národ vyjadril Pravdu-Istinu-Skutočnosť v jazyku, oslobodenom od vlády lživej cirkvi a zlomyseľnej cirkevnej doktríny, protivnej Najvyššiemu Zámeru.
→ Sprosté vyjadrovanie sa v národe stalo všedným a obvyklým, а nekarhaným javom a udržiava sa v tejto kvalite stáročia. Stanúc sa takmer základom jazykovej kultúry celých sociálnych vrstiev, vlečie za sebou v Živote i zmenu jazyka (jeho fonetiky, morfológie gramatiky a pod.) smerom k strate sily «mágie slova» i vyjadriteľnosti reči;
→ Lživosť, zlodejstvo sú vlastné charakteru mnohých ruskojazyčných (a to nebráni mnohým z nich sa považovať za skutočných Rusov), následkom čoho určitá časť z nich aktívne pracuje na porobení a zotročení druhých, občas to nechápajúc. A dochádza k tomu pri slabošstve a zbabelej zhovievavosti okolia, ktoré vidí a chápe, ako v skutočnosti žije spoločnosť, no považujú sa za «maličkých ľudí», оd ktorých nič nezávisí.
A tento pomýlený štýl existencie spoločnosti sa obnovuje v priebehu storočí na základe ruskojazyčnej kultúry.
Inými slovami, «mágia slova» a «mágia textu» ako objektívne možnosti vplyvu na priebeh udalostí vo Svete, оdkrývané nositeľom jazyka Zhora alebo pred nimi skrývané, sú podmienené tým, na aké ciele sa používa jazyk ako prostriedok predania a zachovania informácie v živote spoločnosti. Primerane tomu sa mení aj jazyk vo všetkých jeho súčastiach.