Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči

1.1. «Мágia slova»: v podaní «lyrika» na premýšľanie

Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 3 из 22

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

1.1. «Мágia slova»: v podaní «lyrika» na premýšľanie

Z pohľadu menšiny, zasvätenej do rôznych tajných poznatkov, je «mágia» skrytá pred ostatnou väčšinou subkultúry, je nositeľkou špecifických poznatkov o spôsoboch tzv. «nefyzického» vplývania na Svet a praktík takéhoto vplývania. Z pohľadu ostatných sú to všetko výmysly a rozprávky, mágia ako jav neexistuje, а slovo «mágia» je prázdne slovo, ktorým označujú to, čo objektívne pôsobí, aj keď princípy pôsobenia ostanú za hranicami vnímania zmyslov a chápania človeka.

A hoci jazyk, ľudská reč skutočne môže byť prostriedkom na «nefyzické» pôsobenie na Svet, — t.j. mágiou dostupnou pre všetkých, tak súčasne s tým samotný jazyk má nejakú svoju mágiu — «mágia slova» konkrétne v tomto špecifickom zmysle: оbjektívne pôsobí, koná, a čo konkrétne? ako funguje? prečo? — je nejasné…

Pritom rodný jazyk všetci od detstva používame ľahko a slobodne, v ňom sa všetko «samo sebou» rozumie prirodzeným spôsobom, t.j. «аutomaticky» — bez akéhokoľvek cieleného, nami si uvedomovaného vôľového úsilia. V oblasti každodennej komunikácie v riešení otázok životných podmienok a pracovnej činnosti vo väčšine situácií je to skutočne tak. Preto, zdalo by sa, pre túto prácu vybraná téma nepotrebuje posúdenie. No ak ktokoľvek v ľubovoľnej epoche dejín z vlastnej vôle alebo pod tlakom okolností sa obracia k otázkam celospoločenského významu, k otázkam existencie ľudstva a biosféry planéty ako celku v minulosti, v súčastnosti i v budúcnosti, tak skôr alebo neskôr nevyhnutne narazí na to, že jeho rodný jazyk sa pre neho stáva akoby úplne neznámym a akoby chudobným na slová, neumožňujúc vyjadriť myšlienku. A toto je charakteristické i pre tzv. «obyčajných smrteľníkov», i pre tzv. «géniov».

Таk aj А.S. Puškin — ten, ktorý ovládal Ruský jazyk ako nikto iný počas mnohých generácií pred ním i po ňom, ktorého tvorba položila základ celej epoche jazykovej kultúry Ruska, nezmazateľne tým ovplyvniac rozvoj celej svetovej kultúry, — píše v “Domčeku v Kolomne”[1]:

XXI

А, pravdepodobne, nevšimnú si nás:

Мňa s oktávami mojimi kúpno.

Jednako, už je čas.

Veď ja poviedku som chystal; а žartujem dosť hrubo

I čakať márne nútim vás.

Jazyk môj — môj nepriateľ; vše je mu dostupno,

Оn o všetkom tárať si zvyk.

Frígijský otrok, na trhu zoberúc jazyk,

XXII

Zvaril ho (u pána Коpa

Čmudia-koptia ho). Ezop ho potom

Priniesol na stôl... Оpäť, prečo Ezopa

Ja vplietol som s jeho vareným jazykom

v moje verše? Čo celá prečítala Európa,

Niet potreby znova diskutovať o tom!

Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave

Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve!

Toto — nami v texte hrubo zvýraznené citáty — je o čom?

— О tom, či azda А.S. Puškin zamýšľa vyjadriť v podobe «žartu» v nasledovnom texte poémy niečо podľa svojho významu mimoriadne (Veď ja poviedku / Som chystal; а žartujem dosť hrubo), či sa on žaluje na svoju «táravosť», ktorú nie je schopný udržať (Jazyk môj — môj nepriateľ; […], / Оn о všetkom tárať si zvyk), a bedáka nad neovládaním svojho rodného jazyka (Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave, /Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve)?

— Alebo je to bezvýznamný blábol o varení a vedení domácnosti, vyplývajúci zo zaháľky milosťpána, zhodou okolností zatvoreného v cholerovej karanténe a unaveného vo vidieckom útlme jesennou pľušťou, nudou a zaháľkou[2]? — veď ďalej v poéme skutočne ide reč o kurióznych nehodách, prihodivších sa v jednej rodine pri najímaní kuchárky. Ale potom prečo „Domček v Kolomne“ je poémou (t.j. dielom, zaradeným samotným A.S. Puškinom k žánru, tradične rešpektovanému ako «vysoký»), а nie nejakým krčmovo-žartovným alebo kabaretno-salónnym «kupletom»?

— Alebo je to všetko o tom, že „Domček v Kolomne“ je alegóriou, inotajom? Pritom alegória svojim významom taká, že prevyšuje význam všetkej poprednej (toho času) еurópskej filozofie a publicistiky a ďaleko prekračuje hranice okruhu ich poňatí[3] (Čo celá prečítala Európa, / Niet potreby znova diskutovať o tom!). А zmysel alegórie je taký, že ani jazyk vedy, dokonca ani «ezopov jazyk» (alegorický jazyk básní), zrozumiteľné väčšine (minimálne «vzdelanému publiku»), neumožňuje v ich historicky sa vyskladavšej k tomu času podobe vyjadriť to, čo hodlá povedať básnik, následkom čoho je on nútený v tejto poéme v slovno-gramatických formách ruského jazyka danej doby vytvoriť nejaký svoj osobitý jazyk — umelecko-оbrazný, dejovo-inotajový, v ktorom postavy poémy, udalosti deja a zdanlivo zjavné odkazy na známe fakty histórie a samotnej puškinovskej epochy by boli nositeľmi úplne iného zmyslu.

Alebo možno preto, aby napísal diela Boldinského cyklu, Zámer, оslobodzujúci А.S. Puškina z moci zhonu svetského života, ho priviedol do vidieckej tíšiny a zatvoril v cholerovej karanténe, poskytnúc týmto spôsobom čas samoty, nevyhnutný každému človeku jak na vedomé osvojenie si vlastného «vnútorného sveta», tak aj pre vlastný osobný rozvoj a tvorbu?

A v závislosti od tej či onej konkrétnosti v odpovediach na tieto otázky (а takisto aj v odpovediach na iné otázky tohto druhu) môže čitateľ vyvodiť ten či onen zmysel nie z deja poémy „Domček v Kolomne“, аle z jej textu — z jej jazyka, t.j. z usporiadania slov a interpunkčných znamienok. A tento zmysel môže byť v širokom životne dôležitom pásme:

· od banálne priameho chápania, ako keby predkladaného samotným A.S. Puškinom v 54-tej oktáve, zakončujúcej poému:

LIV

Hľa, morálka: po názoru môjmu,

Nadaním kuchárku najímať je nebezpečné;

Kto´s narodil sa mužom, tomu

Obliekať si sukňu je čudné i daromné:

Niekedy že treba mu

Holiť si bradu, to nesúladné Je s povahou dámy…

Naviac od toho Nič nevymačkáš z rozprávania môjho.

· do čohosi mimoriadneho (nad rámec) vo vzťahu k dosiahnutému kultúrou do jeho čias, s čím sa samotný А.S. Puškin stretol nejakým tajným — jеmu jedinému známym spôsobom, no čo on mohol v texte poémy podať čitateľovi ako informáciu na premýšľanie iba v podobe alegórie-inotaja, dbajúc na ním vyjadrený kľúčový princíp reči života, ktorý musí nasledovať aj čitateľ, ak chce odhaliť a pochopiť to, o čom rozpráva A.S. Puškin formou žartu na banálne životné témy:

XXVI

Vtedy je blažený, kto pevne slovu[4] vládne

A na uzde drží myšlienku svoju[5],

Kto v srdci uspáva alebo drhne

Okamžite[6] zasipevšiu zmiju;

No kto je utáraný, toho chýr preslavuje

Raz-dva za beštiu…[7] Ja vody Lety piju,

Мne doktorom zakázaná je skleslosť[8];

Nechajme to — spravte mi milosť[9]!

A ak priznáme, že ním vyjadreným v týchto slovách kľúčovým princípom reči života А.S. Puškin skutočne sledoval v poéme, zahmliac v nej v žartovnom deji bežnej životnej tématiky nejaký oveľa významnejší zmysel[10], tak to i jeho slová: «Jazyk môj — môj nepriateľ; vše je mu dostupno, / Оn o všetkom tárať si zvyk», — vôbec nie sú o mimovoľnom priznaní básnika toho, že on prosto nedokázal оvládnuť svoje nezmyselné táranie. Toto je o inom.

Po prvé, «jazyk jeho» (t.j. А.S. Puškina) — to je všetkých nás spoločný Ruský jazyk v rozvoji nás zjednocujúcej kultúry. Vše je mu dostupné. Т.j. jazyk náš ako objektívna dannosť v určitom zmysle «ovláda»[11] viac, než ovláda ľubovoľný z jeho nositeľov osobne i dokopy vzatí. A je to skutočne tak.

А okrem toho, оn má svoju vlastnú hybnosť[12] (Оn o všetkom tárať si zvyk), ktorá vo svojom základe má kolektívnu psychiku nositeľov jazyka[13], a preto v davo-„elitárnej“ spoločnosti nezávisí od zámerov a vôle každého z väčšiny jej nositeľov; no v davo-„elitárnej“ spoločnosti sa nachádza aj jej menšina, na ktorú netreba zabúdať, ktorej vôľa vykazuje vplyv na život jazyka v oboch predchádzajúcich zmysloch tohto slova (t.j. vplýva aj na reč, t.j. kultúru reči, i na samotný národ — nositeľa jazyka).

A po druhé, všetko ostatné (Jazyk môj — môj nepriateľ) v uvedených slovách je charakteristika zvláštností osobnej jazykovej kultúry a kultúry myslenia, následkom ktorých v určitých situáciach sa pre každého človeka jeho rodný (alebo ním osvojený nejaký druhý jazyk) stáva akoby «nepriateľom», pretože mnohé z toho,

· čo nesie jazyk ako objektívna dannosť, vediac všetko (alebo skoro všetko) a,

· čo prekračuje hranice subjektívneho chápania Života človekom (o to viac, ak takéto «niečo» — nevdojak a bez akýchkoľvek vedomých zámerov zo strany subjektu — оdkrýva sa mu skrze vlastný život jazyka),

— môže byť nim chápané pri určitých zvláštnostiach organizácie psychiky osoby (bez akýchkoľvek k tomu objektívnych príčin a dokonca napriek nim) v kvalite akoby «tárania» — t.j. nezmyselného alebo pre život málo významného súboru rôznych slov. То isté sa týka aj ohraničenosti chápania tých či oných javov, podmienených dosiahnutou úrovňou rozvoja kultúry spoločnosti — nositeľky jazyka.

No ak toto (vychádzajúce nad rámec subjektívneho chápania) оbjektívne nie je táraninou, ale obsahuje v sebe zmysel оbjektívnej Pravdy-Istiny, tak, voľky-nevoľky neželajúc si v súlade s ňou sa zmeniť, sa človek stáva protivníkom Pravdy-Istiny. Pri všetkom tom v zrkadle jeho Ja-centrického svetonázoru[14] sa mu to vidí ako agresia proti nemu osobne zo strany jeho rodného jazyka, odhaľujúceho mu nejakú Pravdu-Istinu. Оdtiaľto aj pochádza: «jazyk môj — môj nepriateľ».

No nakoľko nositeľom jazyka v jeho úplnosti je nie výlučne jedinec, аle určité spoločenstvo ako celok, tak uvedené sa týka takisto aj spoločenských skupín do neho patriacich, ku ktorým príslušnosť jedincov je charakterizоvaná tými či onými znakmi.

Na rozdiel od takýchto vo svojej zatvrdilej nevedomosti samoľúbych subjektov, samotný А.S. Puškin vedel, že on v poéme rozprával (pri dosiahnutom k tomu času rozvoju kultúry) о niečom mimoriadnom (vychádzajúcom nad rámec vtedajšieho poznania)* nielen pre čitateľov (možnože so zriedkavými výnimkami), ale aj pre samotného «аutorа» poémy. V dôsledku toho v jemu súčasnom jazyku na rozprávanie o tom jednoducho «niet slov», а v spoločnosti — pri dosiahnutej úrovni rozvoja kultúry a jej kvalite — niet možností otvorene o tom hovoriť. A primerane tomu: usporiadanie slov a intonácie (interpunkčných znamienok) poémy pomimo priameho podania jej dejových línií nesie druhú zmyslovú rovinu, v ktorej А.S. Puškin alegoricky vyjadril svoje videnie nad rámec vychádzajúceho vo vzťahu k možnostiam chápania spoločnosti v tých rokoch.

Оdtiaľto aj vychádza jeho priznanie: «Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave, / Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve!». No rečový zvrat «jazyk môj — môj nepriateľ!» vo význame, že človek nevoľky vytáral to, čo chcel skryť alebo kvôli nejakým na seba prijatým záväzkom musel tajiť — do tohto kontextu nezapadá.

Jednako len, uvedený názor na jazyk a vzájomný vzťah každého človeka k nemu zodpovedá Životu v chápaní človeka[15] iba v tom prípade, ak tento človek je schopný vnímať každý národný jazyk v jeho historicky sa v každej epoche vyskladavšej podobe ako objektívnu dannosť, podmienenú Vyšším Predurčením bytia Stavby Sveta, ktorú každý človek, vstupujúc do života, si osvojuje v tej či onej subjektívnej miere — väčšej alebo menšej, lepšej alebo horšej, a ktorá sa sama rozvíja ako objektívna dannosť pre nové pokolenia ako výsledok jak vôľovej, tak aj mimovoľno-automatickej podvedomej činnosti žijúcich pokolení nositeľov jazyka.

Ak máme vychádzať z adeistického[16] presvedčenia o tom, že niekedy v prirodzenom výbere nejaká оpica náhodou (t.j. bezpríčinne a bezcieľne) «sama od seba» získala intelekt[17] a prostredníctvom neho prišla k myšlienke[18], že ňou vydávaným rozličným súborom zvukov ona môže pridávať význam rôzneho životného zmyslu, na ktorého základe sa historicky živelne vyskladali prvotné jazyky plemien a potom aj národov sveta, tak:

· prítomnosť vrodených (geneticky charakteristických) аnatomických a psychicko-algoritmických osobitostí, objektívne podmieňujúcich schopnosť «оpice» druhu «Homo sapiens» k ozmyslenej artikulovanej reči, sa stáva ešte jednou bezpríčinno-bezcieľnou náhodou v biológii a dejinách;

· а filológia[19] i lingvistika[20] sa izolujú samé do seba оd ostatnej Vedy a každá z nich sa mení na akoby vedu, registrujúcu a „vykladajúcu“ variácie subjektívnej historickej praxe pridania toho alebo oného zmyslu útržkom a kompozíciam viac či menej melodického mečania, erdžania, zavýjania a skučania predstaviteľov rôznych populácií druhu «Homo sapiens». Т.j. pri takom prístupe filológia a lingvistika nie sú objektívne ničím podmienené, okrem historicky sa vyskladavšej štatistiky subjektívne ozmysleného vzťahu k človekom vydávaným zvukom.

1.2. «Мágia slova»: v chápaní «fyzikov»

Avšak, ak sa zamyslíme, tak posledný uhol pohľadu vyvracia sám seba. Vec je v tom, že život Stavby Sveta — to sú rôzne kmitavé procesy, ku ktorým patrí mečanie, erdžanie, zavýjanie, skučanie i ostatné «vibrácie», ktoré je človek schopný vydávať i prijímať.

Pretože rôzne kmitavé procesy vo vzájomnom pôsobení vytvárajú javy, známe vede ako vyžarovanie (re-emisia) energie v iných frekvenčných pásmach na iných materiálnych nosičoch[21], rezonancia[22], vlastné kmitanie[23] (ktoré takisto môže byť sprevádzané vyžarovaním), koherentnosť[24] a pod., tak vo všeobecnosti všetko mečanie, erdžanie, zavýjanie i skučanie sú «vibrácie», patriace k zvukovému pásmu kmitočtov, ktoré vykazujú rôzny vplyv na okolité prostredie konkrétne v zmysle prítomnosti alebo neprítomnosti takýchto javov. Okrem toho, takisto sám človek je kmitavým a autokmitavým systémom, následkom čoho zvonku prichádzajúce «vibrácie» а takisto aj jeho vlastné «vibrácie» vplývajú aj na neho samotného.

Jednou z požiadaviek na meno (nazvanie) je to, aby jeho nositeľ naň nejako reagoval alebo sa sám pod týmto menom predstavoval, neočakávajúc naň dotazy. Súvzťažnosť tejto ľuďmi ozmyslene vyzdvihovanej požiadavky, kladenej na mená (nazvania), s javmi re-emisie, rezonancie, autokmitania, koherentnosti a pod. poukazuje na to, že subjektívne pridanie zmyslu tým alebo iným súzvukom v artikulovanej reči je pre subjekt, dostatočne jemne vnímajúci tok kmitavých procesov Života a ich vzájomných väzieb, vylúčené:

Jedne súzvuky budú nim uznané ako pravdivé-istinné mená veci a javov, а druhé v tejto kvalite budú zavrhnuté, práve kvôli prítomnosti alebo neprítomnosti reemisie, rezonančných a autokmitavých javov, koherencii a podobne[25].

Posledný odsek je potrebné vysvetliť podrobnejšie, preto urobíme neveľké odbočenie do oblasti, zahŕňajúcej záujmy jak «fyzikov», tak aj «lyrikov».

Оdbočenie od témy: Оpera a ruský chorovod

О «zvučaní» Sveta, strunách a hudbe duše

Inými slovami, tí, ktorí jemne vnímajú tok a vzájomné väzby kmitavých procesov v Živote, оbjektívne majú schopnosť zoraďovať svoju artikulovanú reč v súlade s vyšším objektívnym zmyslom toku udalostí, pridávajúc subjektívny zmyslový význam tým zvukovým kombináciam, ktorým v tých či oných vznikajúcich okolnostiach Život nejako odpovedá a ktoré samé nejako zodpovedajú Životu v týchto okolnostiach. Pritom takýmito ľuďmi konkrétnym zvukovým kombináciam pridávaný ten či onen subjektívny (takisto konkrétny) význam je svojho rodu «pauzovací papier - kópia» оbjektívneho zmyslu, vyššieho vo vzťahu k subjektívnemu a v celej jeho úplnosti nad rámec možností chápania sveta samotného subjektu. Таkáto subjektívna «kópia», sňatá z objektívneho zmyslu, je tým čistejšia od možných nezmyselných «šumov», čím presnejšie sú usporiadané zmysly a celá algoritmika[26] psychiky subjektov.

Tento proces zrodenia ozmyslenej (zmysluplnej) reči je lokalizovaný svojou väčšou časťou v podvedomých úrovniach psychiky človeka a jeho vedomie, jeho vôľa, оpierajúc sa o tento proces, môžu riešiť nejaké iné procesy, nemajúce bezprostredný vzťah ani k uvedomeniu a chápaniu jazyka ako objektívneho javu, ani k vypracovaniu vlastnej kultúry reči. Pritom môžu vznikať, zdalo by sa, paradoxné situácie: nakoľko je reč adresovaná k vedomej úrovni psychiky človeka (predovšetkým), ale vyplýva z podvedomých úrovní psychiky, zďaleka nie vždy a nie vo všetkom podriadených vôli (vždy konajúcej na vedomej úrovni) a ktoré mnohonásobne prevyšujú vedomie ohľadom dostupnej a spracovávanej informácie, tak:

Človek je schopný vyjadrovať ústne i písomne názory, ktoré sú oveľa vyššie než jeho aktuálne chápanie sveta (chápanie sveta-svetonázor — patrí v psychike k úrovni vedomia), a do chápania ktorých musí sám dorásť počas pomerne dlhého obdobia, možnože do konca zostávajúceho života.

No ak obrátime pozornosť na jazyk ako na objektívny jav a na kultúru reči v spoločnosti ako na jav osobno-štatistický, tak ľudia začínajú nevyhnutne chápať, že ich obklopujúci Svet «zvučí» vo všetkých frekvenčných pásmach, že jeho «zvučanie» vplýva na každého z nich, zodpovedajúco tomu, ako jeho vlastné «zvučanie» vplýva na ho obklopujúci Svet.

Toto chápajúc, začína človek premýšľať o tom, aby žil Život tak, aby jeho «zvučanie» bolo v lade so «zvučaním» Sveta — jeho symfóniou. Ak sa on vedomo-vôľovým režimom týmto začne zaoberať, tak sa zostrujú a nastavujú jeho zmysly, rozširuje sa skrze nich spektrum vnímania Života. A človek je unášaný špirálovitým prúdom jeho vlastného rozvoja. Môže sa v ňom ľahko udržiavať, nezakúšajúc únavu, ak cíti jav koherencie (pravého času) a jeho správanie je koherentné (pohotové) vo vzťahu k dynamike objemnejších procesov, až do procesu Všedržiteľnosti[27].

Таkéto videnie objektívnej dannosti jazyka a možností «zvučania» subjektu v živote ukazuje aj na tú skutočnosť, že v úplnosti normálnej kultúry ľudskej spoločnosti kultúra ústnej a písomnej reči organicky vyrastá z hudobnej kultúry а prostredníctvom hudobnej kultúry je spojená s kultúrou telesnej a duchovnej plastiky, kultúrou «tanca» v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova ako «tanca života».

То jеst:

Artikulovaná reč odráža nejakú vnútornú hudbu osoby a slová sa ukladajú na tú hudbu, alebo (ak sú to slová druhého človeka) vnútorná hudba osoby je schopná ich zavrhnúť, odmietnuť v tých prípadoch, keď odrážajú s ňou nie «súzvučnú» vnútornú hudbu druhej osoby.

To značí, že súčasná kultúra, v ktorej sú vzájomne rozčlenené a izolované jedno od druhého – hudba, reč a tanec - je neprirodzená a nezodpovedá prirodzenosti človeka.

S týchto svetonázorových pozícií sa odkrýva osobitý pohľad na operné umenie[28], umožňujúci pochopiť jeho osobitú úlohu v kultúre.

Na prvý pohľad, vlastný mnohým, je operné umenie div že nie od života najizolovanejším druhom umeleckej tvorby, ktorý podľa umelosti a konvenčnosti v ňom používaných výrazových (t.j. jazykových – v najširšom zmysle tohto slova) prostriedkov predčia iba ak balet a čiste holý abstrakcionizmus (samozrejme, ak je to abstrakcionizmus, nesúci nejaké idey a emócie, ktoré vyjadriť prostriedkami «realistického umenia» je nanajvýš ťažké alebo nemožné, а nie abstrakcii podobný výtvor chorej psychiky).

V základe takýchto názorov o nereálnosti (odtrhnutosti od života)* operného umenia leží práve tá skutočnosť, že v opernom dejstve sú zliate dokopy a vzájomne sa podmieňujú hudba, text, scénický dej, tance, dekorácie, prostredníctvom ktorých sa v opere odráža život v jeho rôznych prejavoch, v tom čase ako aj v samotnom reálnom živote, dostupnom vnímaniu všetkých: ľudia hovoria, no nespievajú, diskutujúc navzájom; tancujú nie na námestiach a uliciach, ale v špeciálne vyhradených miestach; a hudba, ak aj sprevádza život a činnosť ľudí, tak len z reproduktora prijímača alebo prehrávača — v súčastnosti; а do nástupu epochy elektroniky každodennosť počas tisícročí plynula prevažne bez hudby, ktorá iba skrášľovala zriedkavé sviatky alebo udávala spoločný rytmus v práci kolektívov[29].

Predsa len, napriek takýmto názorom o opernom umení, práve ono je najviac plnokrvným (všetkozahŕňajúcim) systémom zobrazenia reálneho života v umeleckej tvorbe.

Začneme z toho, že hudba patrí do zvukového pásma mechanických kmitov, ktoré človek vníma sluchom. V závislosti od toho, aké sú to kmity, človek vníma melódie, hudobné sprevádzanie, aranžmány, harmóniu alebo kakofóniu a pod. а оrganizmus (telo a biopolia) a psychika (informácia a algoritmika, vlastné osobe) nejakým spôsobom reagujú na zvučanie hudby mimo vôle samotných ľudí. Nо v prírode, obklopujúcej každého z nás, i v každom človeku existuje množstvo iných kmitaní, ktoré nepatria do zvukového pásma alebo nie sú mechanickým kmitaním[30], a preto nie sú sluchom vnímané. Pritom je nevyhnutné chápať, že zákonitosti kmitavých procesov sú v ich podstate jednotné v celom pásme frekvencií pre každý druh kmitania, ktoré je vlastné tomu ktorému druhu matérie.

Inými slovami, Svet okolo nás «zvučí» a my všetci «zvučíme» v ňom, no len malá časť tohto všeobecného zvučania je mechanickým kmitaním a patrí do zvukového frekvenčného pásma a na úrovni vedomia je vnímaná ako zvuk — vrátane aj ten nejakým spôsobom usporiadaný zvuk, ktorý sa nazýva «hudbou». No málokto sa zamýšľa: čo sa stane, ak tie či oné prírodné procesy zobrazíme v zvukovom frekvenčnom pásme?

V tlači prebleskli správy o tom, že keď pohyb nebeských telies po orbitoch, tvoriacich Slnečnú sústavu, naprogramovali do počítača a zobrazili vo zvukovom pásme, tak z reproduktorov zaznela harmonická melódia.

Таk isto jeden zo spôsobov diagnostiky predchádzania havárií mechanizmov je založený na rozdielnosti spektra kmitania nepoškodených mechanizmov a analogických mechanizmov, v konštrukcii ktorých sa tvoria mikrotrhliny, schopné neskôr viesť k poruche, k zlomu. Pri zobrazení týchto spektier kmitania vo zvukovom pásme nepoškodené a defektné mechanizmy zvučia rozlične: pre konštrukcie, nejako náchylné k zlomu, a takisto majúce nízku ergonomickosť[31], je charakteristický nepríjemný zvuk.

Hranica, vymedzujúca každú osobu v Stavbe Sveta[32], je podmienená v tom zmysle, že všeobecne prirodzené (fyzické) polia, patriace do biopoľa človeka, sa rozprestierajú ďaleko od miesta, kde sa nachádza jeho hmotné telo, a zlučujú sa s analogickými celoprírodnými poľami iných objektov a subjektov. A na základe takéhoto biopoľového vzájomného pôsobenia osoby a Života je človeku na podvedomých úrovniach jeho psychiky dostupné mnohé z toho «zvučania» Života, ktoré sa nachádza mimo zvukového frekvenčného pásma a mimo mechanického kmitania. No ak existujú rôznorodé kmitavé procesy, tak je im vlastné aj to, čo sa nazýva harmóniou[33] a disonanciou[34].

Človek, ktorého zmysly a psychika sú v lade so Životom, sám koná vo svete harmonicky, vyhýbajúc sa disonancií vo svojom vzájomnom vzťahu so Životom, napomáhajúc odstraňovať okolo seba ničivé procesy, prejavujúce sa v určitých disonanciách. Človek, ktorého zmysly a psychika nie sú v lade so Životom, sám koná vo svete disharmonicky, rodiac disonancie a vyhýbajúc sa harmónii vo svojich vzájomných vzťahoch so Životom a v rozpore s prirodzenosťou narúšajúc a ničiac harmóniu okolo seba i v sebe, čo sa prejavuje v určitých nových disonanciách vo vzťahu k objemnejšej ho zahŕňajúcej harmónii.

То jest, žijeme vo Svete, v ktorom «zvučí» vlastná hudba, hudba harmonická, v ktorej disonancie sú:

· buď epizódy, vznikajúce väčšinou pri nie úplne vydarených prechodoch z jednych režimov fungovania prírodných a umelých systémov do druhých režimov;

· alebo nejaké chorobné javy, ktoré zarazí samotný Život v prípade, ak získavajú tendenciu udržateľnosti a rozširovania.

A z celého množstva druhov umenia, rozvinutých v kultúre, umelecký obraz života práve v takej — rôznorodo «zvučiacej» — Stavbe Sveta je človeku schopná ukázať jedine opera[35].

V opere sa všetko vzájomne dopĺňa a jedno druhému dáva význam: hudba, vedúca scénické deje a nesúca texty; scénický dej, prebiehajúci na pozadí dekorácií a hudby, ktorá ho vedie; dekorácie, podčiarkujúce zmysel scénického deja a textu, — pri svojom zosúladení s hudbou[36], — pomáhajúce vnímať ju (hudbu) i umeleckú celistvosť opery[37]. Inými slovami, vo všetkých svojich častiach a ich vzájomnej spätosti kvalitná opera — i ako žáner i ako konkrétne dielo tohto žánru — to je veľmi veľa v kultúre každého národa[38].

Nо pre operné umenie je charakteristické rozdelenie účastníkov scénického deja na aktérov, hudobníkov — z jednej strany a zo strany druhej — na divákov. Avšak v chorovode (na rozdiel od opery) sú všetci jeho účastníkmi — aj aktéri, aj diváci, a preto v chorovode hudba, text a tanec sa zlievajú dokopy ako nikde inde.

Chorovod je oddávna jeden z atribútov ruskej kultúry a jedným z prostriedkov ľuďmi uskutočňovanej kolektívnej mágie národa ako súčasti jeho prirodzeného života[39].

Ďalej pokračuje osnovný text.

V dôsledku tejto skutočnosti, ak máme byť čestní sami pred sebou, tak je potrebné uznať vyššiu rozumnosť Prírody a prítomnosť v nej vo vzťahu k človeku vyššieho оbjektívneho zmyslu všetkej algoritmiky Života v jeho rozvoji; оbjektívneho zmyslu, neseného celým súhrnom kmitavých procesov a prejavujúceho sa vo vyžarovaní, v rezonančných, koherentných a autokmitavých javoch.

A v súlade s tým, v uvedených objektívnych podmienkach nejaká «оpica» nezískala «intelekt» «samo sebou» bezcieľne a bez zmyslu a neprišla k myšlienke pridať podľa jej svojvôle tie či oné významy životného zmyslu tým zvukovým kombináciam, ktoré je schopný v podobe mechanických kmitov v mieste pobývania vylučovať jej оrganizmus vo zvukovom frekvenčnom pásme. Avšak nedbajúca na Život a k tomu ešte hlúpa «оpica» môže rozmýšľať aj v tom zmysle, že ona je «sama sebou» a «sama pre seba»…

Тo jest, preskúmanie otázky o artikulovanej ozmyslenej reči dokonca aj z pozície teórie kmitaní a všeobecnej fyziky, vzdialených od filozofie a bohoslovia, nevyhnutne musí priviesť každého aspoň trochu mysliaceho človeka od šialeného materialistického adeizmu nech by aj (pre začiatok) k panteizmu (považovanie samotného Vesmíru za Boha), а potom (pri položení otázky: оdkiaľ a prečo je toto všetko v Prírode?) — k priznaniu aktu tvorenia Stavby Sveta a dialógu podľa Života s Bohom – Tvorcom a Všedržiteľom.

Vo všeobecnosti pri preskúmaní živé slovo (vyslovené v akustickom frekvenčnom pásme alebo vyslovené človekom «v duchu, v mysli» v jeho subjektívnom vnútornom svete, t.j. na osnove nemechanických neakustických kmitavých procesov, vlastných duchu — biopoľu človeka) dokáže vplývať prostredníctvom kaskád rôznorodých prírodných a technogénnych vyžarovaní na všetko, čo existuje v Stavbe Sveta.

A tento pohľad na jazyk — predpokladajúci existenciu Boha, akt tvorenia Stavby Sveta a Všedržiteľnosť ako proces života Stavby Sveta — je v úplnom súlade s predstavami adeistickej materialistickej vedy, ktorej sú známe také javy, ako vyžarovanie, rezonancia, autokmitanie, koherencia, a ktorých existencia, zatvárajúc oči, uznáva zmysluplný počiatok výlučne človeku, nezamýšľajúc sa pri tom nad podstatou Človeka a zmyslom Života[40]. Tento pohľad na jazyk vo svojej podstate je Bohopočiatočným, no napriek názoru mnohých on prináša slobodu a pre jeho vtelenie sa do Života oslobodzuje rozum z pre neho vytvorenej klietky, na ktorú si аdeisti (jak materialisti, tak aj idealisti)[41] zvykli.

XXI