Princípy organizovania sebakontroly v procese samoriadenia
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 28 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Princípy organizovania sebakontroly v procese samoriadenia
Ak budujeme samoriadiaci sa systém (a psychika každého z nás je takýmto systémom, v rámci nadradených supersystémov), tak máme možnosť organizovať v ňom vypracovanie riadiacich rozhodnutí a algoritmov správania sa v prostredí niekoľkými spôsobmi.
Prvý spôsob. Informácia prichádzajúca z vonkajšieho prostredia disponuje najvyššou prioritou a privádza sa priamo na vstup algoritmu vypracovania riadiaceho rozhodnutia. Pritom správanie sa buduje tak, ako je to znázornené na nasledujúcej schéme:
Druhý spôsob. Informácia prichádzajúca z vonkajšieho prostredia sa nahráva priamo do dlhodobej pamäti, a algoritmus vypracovania riadiaceho rozhodnutia čerpá potrebnú informáciu z dlhodobej pamäti, pričom behom samotného procesu (vypracovania rozhodnutia) porovnáva informáciu prítomnú v pamäti s informačným prúdom, prichádzajúcim z vonkajšieho prostredia.
Tretí spôsob. Informácia prichádzajúca z vonkajšieho prostredia sa nahráva do «dočasnej pamäte» (na schéme zobrazená ako «Karanténa»). Určitý algoritmus, plniaci v danom prípade úlohu strážcu («Algoritmický dozor»), analyzuje informáciu v dočasnej pamäti a pridáva jej označenia: «lož» — «istina» — «potrebuje lepšie preveriť» a pod. Až po tomto ohodnotení algoritmus-strážca presúva informáciu do dlhodobej pamäte, ktorej informačná báza má pre algoritmus vypracovania riadiaceho rozhodnutia prioritnejší význam, než informácia prichádzajúca doň priamo z vonkajšieho prostredia a z «dočasnej pamäti». Riadiace rozhodnutie sa vytvára potom rovnako ako pri druhom spôsobe – behom porovnávania informácie, ktorá je už prítomná v dlhodobej pamäti, s informáciou prichádzajúcou z vonkajšieho prostredia do «karantény» («dočasnej pamäti»).
Za rovnakých podmienok čas reakcie systému na informáciu prichádzajúcu z vonkajšieho prostredia narastá vzostupne od prvej schémy k tretej; t.j. rýchlosť, hodnotená podľa času reakcie na vonkajší podnet, padá. Avšak, ak sa v informačnom prúde vstupujúcom do systému z vonkajšieho prostredia nachádza rušenie typu „nezmyselný šum“ alebo rušenie typu „klam“[506], v ktorom sa prejavuje cielený pokus zmeniť zvonku samoriadenie nášho systému (zosúladiť ho s cudzou koncepciou), tak stabilita procesu samoriadenia narastá vzostupne od prvej schémy k tretej, pretože narastá odolnosť vypracovania riadiaceho vplyvu (ochrany) pred rušením, a riadiaci vplyv sa buduje na základe stabilnej alebo pomaly sa meniacej informačnej bázy celkovej dlhodobej pamäti.
● V prvej schéme „šum” aj „klam” sú priamou informačnou bázou vypracovania riadiaceho rozhodnutia.
● V druhej schéme „šum” aj „klam” sa zaraďujú do informačnej bázy vypracovania riadiaceho rozhodnutia v tej miere, ako sa nimi znečisťuje dlhodobá pamäť a ony sa bez kontroly zaťahujú do algoritmu vypracovania riadiaceho rozhodnutia ako hodnoverná informácia, na základe ktorej sa aj vypracováva.
● V tretej schéme „šum” aj „klam”, prv než vojdú do informačnej bázy, na základe ktorej sa vypracováva riadiace rozhodnutie a buduje správanie systému, musia oklamať algoritmus-strážcu, ktorý prenáša informáciu z «dočasnej pamäti» do dlhodobej pamäti a určuje príslušnosť informácie k vzájomne nezlučiteľným kategóriám: «lživý», «pravdivý», «potrebuje lepšie preveriť».
Takže, ak sa systém samoriadi podľa tretej schémy a má mu byť vnútené cudzie vonkajšie riadenie[507], treba buď informáciu „prepašovať“ do dlhodobej pamäte obídením algoritmického dozoru; alebo vypnúť algoritmický dozor a systém previesť na riadenie podľa druhej schémy; alebo pustiť na vstup systému informačný prúd „klamov“ takej intenzity, aby riadenie podľa tretej alebo druhej schémy kvôli svojej pomalej odozve stratilo stabilitu, a systém bol nútený prejsť na riadenie podľa prvej schémy, ktorá disponuje najrýchlejšou reakciou na informáciu postupujúcu priamo z vonkajšieho prostredia, pri prakticky plnej strate pamäti behom vypracovania riadiacich rozhodnutí[508].
Z pohľadu zaistenia informačnej bezpečnosti v zmysle stability samoriadenia podľa určitej koncepcie, v ktorej sú určené ciele riadenia i prostriedky na ich dosiahnutie, je normálnou tretia schéma riadenia. Prvá schéma je prípustná pre riadenie v mimoriadnych situáciách, v ktorých je výhodnejšie aspoň nejaké riadenie, než úplná rezignácia na riadiaci vplyv na priebeh udalostí. Druhá schéma je neplnohodnotnou podobou tretej schémy[509].
Ľudská psychika, ak je to psychika normálneho Človeka (t.j. ktorý dosiahol Ľudský režim psychiky), je geneticky prednastavená na realizovanie tretej schémy samoriadenia na základe mozaikového videnia a chápania sveta.
Avšak kvôli deformácii normálnej genetickej podmienenosti historicky reálnou kultúrou (napr. alkohol; fajčenie; narkotiká; v kultúre udomácnená lož, vydávaná za istinu; programovanie psychiky televíziou a pod.) sa v organizácii psychiky väčšiny jednotlivcov, v ich každodennom živote, realizuje schéma č.1, dokonca aj keď nejde o extrémne situácie. Kombinácia druhej a tretej schémy sa realizuje tiež mimo extrémnych situácií, ale nie v každodennom všednom živote, ale keď si situácia od človeka vyžaduje tvorivý prístup.
Nezmyselný a neúčelný zmätok a hystéria v ľudskom správaní v extrémnych situáciách je prejavom prevládania prvej zo schém samoriadenia. Zmeravenie, šok v extrémnych situáciách je prejavom brzdenia riadenia podľa prvej schémy, pri nemožnosti realizovať druhú alebo tretiu.
V ľudskej psychike existuje vlastný algoritmus-strážca, a existujú aj vonkajšie stráže vo vzťahu k nemu: počnúc od najbližších ľudí, ktorí ho ochraňujú svojou Láskou, a končiac Najvyšším, ak pôjdeme v poradí rozširovania okruhu starostlivosti.
Preto, jednou z úloh démonizmu, ktorú potrebuje zvládnuť aby mohol vo svojom záujme exploatovať možnosti iných jednotlivcov — je vyvedenie psychiky osoby z pod ochrany celého súboru «strážcov». Takéto vyvedenie je tým efektívnejšie, čím viac je lžou rozdrobený a zablokovaný intelekt osoby, zahrňujúci aj vlastné algoritmy-strážcov, ktoré živo dialekticky (t.j. rozumovo a mravno-eticky prostredníctvom Života na základe viery Bohu) určujú čo je Pravda-Istina, a čo lož; a ktoré tiež určujú charakter spolupráce s vonkajšími «strážcami» osoby. Práve preto je osobná bezpečnosť zaistená tým viac, čím stabilnejšia je psychika v tretej schéme vypracovania riadiacich rozhodnutí a čím pravdivejšie sú názory človeka týkajúce sa prvej priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia — t.j. filozofickej «ladičky».
A spoločenská bezpečnosť ako celok sa utvára fungujúcou osobnou informačnou bezpečnosťou množstva ľudí.
Mozaika videnia a chápania sveta sa zostavuje z jednotlivých fragmentov «to» — «nie to», predstavujúcich subjektívne obrazy, melódie, súzvuky, pojmy. Pritom medzi fragmentmi tvoriacimi mozaiku sa vytvárajú aj určité prepojenia (súvislosti), ktoré môžu byť stanovené raz a navždy alebo byť podmienené situáciou, môžu byť jednovýznamové alebo mnohovýznamové.
Ak «vyčleníme pred zátvorku» podmienenosť procesu formovania vzájomne prepojených a vzájomne podmienených mozaík videnia a chápania sveta objemnejšími procesmi, tak rozhodujúcu úlohu v ňom hrá schopnosť algoritmiky psychiky vedieť si poradiť so subjektívnymi rozdielnosťami — minimálne:
● vedieť združovať rozdielnosti do množín (kategórií*), vrátane združovania už existujúcich množín (napríklad, takto prebieha syntéza nových pojmov a obrazov, zodpovedajúcich abstraktným, projektovaným, ešte nezhmotneným objektom a procesom);
● v množinách rozdielností vedieť vyčleňovať podmnožiny (podkategórie*) (vo výsledku, z všeobecnejších pojmov obrazov sa vyčleňujú nejaké špecifické);
● zoraďovať rozdielnosti v množinách a podmnožinách v určitej postupnosti, t.j. vytvárať z nich vektory a matrice (to je typické pre všetky riadiace úlohy, pretože jedna a tá istá množina želaných cieľov, rozdielne usporiadaná — plodí množstvo variantov riadenia);
● porovnávať (dávať do súvisu) usporiadané i neusporiadané podmnožiny rozdielností navzájom (v algoritmike psychiky je to potrebné na odovzdanie riadenia určitým vetvám algoritmu vo vetviacich sa a cyklických procedúrach);
● porovnávať (dávať do súvisu) samotné rozdielnosti v množinách navzájom (nevyhnutné na odhalenie chýb pri stotožnení objektívne odlišných rozdielností a ich množín, vrátane chýb nezhody medzi subjektívnymi rozdielnosťami, sformovanými v psychike jednotlivca, a objektívnymi rozdielnosťami, danými mu Bohom v osvietení Rozlíšením).
Takéto operácie so subjektívnymi a objektívnymi rozdielnosťami ležia v základoch analýzy udalostí a faktov odohrávajúcich sa v Živote, v základoch syntézy pojmov, ich klasifikácie a zovšeobecňovania, čo spoločne s procesom kladenia otázok v postupnosti vedúcej k pochopeniu Pravdy-Istiny («metóda vypátrania istiny cestou kladenia pomocných otázok») od začiatku spadalo do definície pojmu «umenie dialektiky» vo filozofickej tradícii prevzatej zo starovekého Grécka: «umenie klasifikácie pojmov, rozdelenia vecí na rody a druhy». Pritom vykonávanie menovaných operácií s rozdielnosťami leží hlboko v základe procedúry kladenia otázok a nachádzania odpovedí a obsluhuje ju, pričom z väčšej časti zostáva skrytým v nevedomých úrovniach psychiky (najmä mimo stavy tranzu).
No analýza Života, syntéza pojmov, ich klasifikácia, zovšeobecňovanie a zvyšná tvorivosť — sú dôsledkami a výsledkom súčinnosti človeka s Životom na základe sformovaného videnia a chápania sveta, ktoré sa tiež formovalo v priebehu realizácie menovaných operácií nad objektívnymi a subjektívnymi rozdielnosťami.
Skladanie mozaiky je v podstate proces opačný v porovnaní s procesom rozdrobenia celistvého obrazu Objektívnej reality na množstvo «to» — «nie to» pri osvietení v Rozlíšení príslušných aspektov Života, a hromadenia psychikou v priebehu celého ľudského života «prvotnej» informácie, tvoriacej bázovú množinu subjektívnych rozdielností. V podstate celý proces «osvietenie Rozlíšením → nájdenie vo svojom videní sveta Bohocentrickej mozaiky» predstavuje sám osebe riešenie úlohy — ako v konečnej a ohraničenej psychike jednotlivca zobraziť atribút plnosti objektívnej informácie, ktorý je vlastný nekonečnému a neobmedzenému Životu.
Po získaní prúdu informácie Zhora v osvietení Rozlíšením v dvojkovom kóde typu «to» — «nie to», jednotlivec začína operovať s rozdielnosťami, čo vlastne predstavuje pochopenie a prehodnotenie vlastností «toho» a vlastností «nie toho», čo si nutne vyžaduje aj porovnanie súvislostí s inými «to» — «nie to», a v tomto procese sa budujú medzi nimi prepojenia. Medzi «to» a odlišným od neho «nie to» vždy existuje nejaká hranica (hoc aj v podobe súboru nejakých iných «to» — «nie to»). Ak túto hranicu pridáme ako vlastnosť aj samotnému objektu rozlišovanému ako «to», aj objektu rozlišovanému ako «nie to» (po čom následne «hranica» prestane byť «pásmom nikoho»), tak na samotnej «hranici» bude «to» totožné s «nie to».
A po takomto hraničnom stotožnení[510] každého «to» a všetkých «nie to» sa «kaleidoskop» nejednotných «to» — «nie to» zloží do «mozaiky».
Ešte raz obrátime pozornosť k tomu, že hraničné stotožnenie zďaleka nie vo všetkých prípadoch musí byť stanovené raz a navždy: Život plynie a mení sa, a aj mozaiky videnia a chápania sveta by sa mali meniť, zobrazujúc v sebe jeho nový obraz, v opačnom prípade jedinec zaostane pozadu za Životom a “stratí sa“ v okolnostiach, na ktoré nebude pripravený.
Pritom stabilita mozaikového videnia a chápania sveta je podmienená smerovaním procesu skladania mozaiky. Celková mozaika je stabilná, ak „myšlienkový strom“ vyrastá z obrazu Božieho, sformovaného v duši človeka, v smere otázok, ktoré ho zaujímajú, pritom niektoré fragmenty mozaiky môžu byť inovované (spresnením a detailizovaním subjektívnej predstavy o Objektívnej realite), ktorých štruktúra bude nemenne tvoriť objektívny mozaikový obraz samotnej Objektívnej reality.
Celková mozaika je zdanlivo stabilná, ak „myšlienkový strom“ vyrastá z «Ja-centrizmu» vo smere otázok, ktoré subjekt zaujímajú, a tiež v smere rozšírenia zovšeobecnení. Takáto zdanlivá stabilita celkovej «Ja-centrickej» mozaiky môže byť výsledkom nemennosti okolností tvoriacich sa okolo «Ja-centra», stabilitou «Ja-centrických» mravov subjektu, jeho nevnímavosti k zmene okolností, a tiež ľahostajnosťou a nepozornosťou. Akonáhle dovtedajší svojráz «Ja-centrizmu» mizne pod vplyvom prúdu udalostí Života, tak takáto mozaika sa rozpadáva na «kaleidoskop». A preto počas doby, kým existuje ako mozaika, takáto «Ja-centrická» mozaika predstavuje v podstate «kaleidoskop», zamrazený stabilnosťou mravne podmieneného «Ja-centrizmu». Preto sme v prvej vete aktuálneho odseku aj určili tento druh mozaiky ako «zdanlivo stabilnej».
Aj preto sa dynamická Bohocentrická mozaika nesporne odlišuje jak od «kaleidoskopu», tak aj od stuhnutej, no pripravenej kedykoľvek sa rozsypať, zdanlivo stabilnej «mozaiky» «Ja-centrizmu». Neodlišuje sa od nich absenciou vzájomných prepojení medzi jej prvkami, ale mobilitou dostatočne definovaných prepojení i obnovením zostavy jak elementov, tak aj vzájomných prepojení v nej.
Keď sa vyslovujú slová «mozaika», «kaleidoskop», tak v človeku zvyčajne vzniká predstava akéhosi obrazu, tvoreného pestrofarebnými prvkami-fragmentmi, rozmiestnenými na ploche alebo inom dvojrozmernom povrchu. Rozdiel medzi mozaikou a kaleidoskopom spočíva v tom, že v kaleidoskope nemajú pestrofarebné sklíčka medzi sebou pevné prepojenia, a preto sa presýpajú pri každom potrasení tubusu kaleidoskopu; okrem toho, v kaleidoskope je reálnymi sklíčkami zobrazený iba základ, zatiaľ čo väčšiu časť obrazu tvorí viacnásobný odraz reálnych sklíčok v zrkadlách, ktoré spravidla tvoria trojhranný hranol-tubus kaleidoskopu. Naopak, v mozaike sú všetky jej fragmenty tak či onak navzájom prepojené, avšak vzhľadom na životné potreby môže byť ktorýkoľvek diel mozaiky odstránený a zamenený iným súborom elementov, čo umožňuje viac detailizovať obraz v obnovenom fragmente, alebo ho zameniť za taký, ktorý viac zodpovedá objektívnemu prvoobrazu.
Každý, kto chce, môže zistiť, čím sa odlišuje «mozaika» od «kaleidoskopu». Všetky dieliky sú v mozaikovom obrázku vzájomne prepojené: stačí len premiestniť alebo otočiť jeden dielik, a hneď sa to bezpodmienečne prejaví na pozícii nie len susedných, no aj vzdialenejších dielikov. Platí to tým viac, čím väčšia je hustota skladania mozaiky (t.j. čím bližšie dieliky susedia jeden s druhým). A hoci jednotlivé fragmenty obrazu môžu podstúpiť určité skreslenie, no celkový obsah zostane nezmenený, nech by obrazom ako krútili. Mozaikový obrázok i ktorýkoľvek jeho fragment možno preskúmať natoľko detailne, nakoľko je o to záujem; možno si vyčleniť, zapamätať a obnoviť vo vizuálnej pamäti jak jednotlivý fragment, tak aj celý obrázok.
Iné je to s kaleidoskopom: najmenší obrat alebo dokonca jednoduché zatrasenie tubusu mení obsah vznikajúceho obrazu v priezore kaleidoskopu; pričom každý raz bude obrázok nový a prekvapivo bizarný. No, na rozdiel od mozaikového obrázku, drvivá väčšina ľudí nedokáže ďalší obrázok kaleidoskopu ani predvídať, ani si ho obnoviť vo vizuálnej pamäti. Prečo? Pretože ani jeden obraz kaleidoskopu nemá svoj vlastný prvoobraz v udalostiach Života, v dôsledku čoho sa pred zrakom pozorovateľa zobrazuje stále iba tá istá beztvará hromada sklíčok, len trochu inak odrazená v systéme zrkadiel. Tento systém zrkadiel v odrazoch zachytáva a šíri tie najbezvýznamnejšie zmeny formy.
Takáto súvzťažnosť je charakteristická aj pre Bohocentrické mozaikové videnie sveta aj pre kaleidoskopické videnie sveta s tým jediným špecifikom, že mozaiky videnia a chápania sveta sa skladajú nie na rovinnej ploche či dvojrozmernom povrchu, ale v mnohorozmernom priestore subjektívnych rozdielností, vlastných psychike človeka. V dôsledku tohto sú mozaiky videnia a chápania sveta mnohovrstvovými a «objemnými», t.j. zaberajúcimi nejaký «objem» v priestore vybudovanom na mnohorozmernom základe subjektívnych rozdielností.
Pritom produkty ľudskej tvorivosti sa tiež začleňujú do mozaiky jeho vnútorných imaginárnych svetov.
Keďže atribút ľudskej psychiky nazvaný «videním sveta» patrí k nevedomým úrovniam psychiky, tak slová «mozaika» a «kaleidoskop» sú len symbolmi, ktoré ukazujú na dve kvalitatívne rozdielne videnia sveta, disponujúce všetkými vyššie opísanými vlastnosťami «mozaiky» a «kaleidoskopu». Tento rozdiel typov videnia sveta je objektívny, no najzrozumiteľnejšie (podľa nášho názoru) ho možno demonštrovať, ak každý z typov videnia sveta porovnáme so zhmotnenými vyobrazeniami mozaiky a kaleidoskopu. Všetky ostatné typy videnia sveta možno zredukovať na tieto dve, a tiež na ich určitý «súhrn».
Chápanie sveta — ako systém určitých prepojení subjektívnych obrazov (melódií) s jazykovými prostriedkami osoby alebo kultúry — predstavuje samo osebe výplod toho typu videnia sveta, ktorému je oddaná psychika človeka. No na rozdiel od videnia sveta, ono z väčšej časti náleží vedomej úrovni v psychike, a preto sa v chápaní sveta prejavuje videnie sveta cez jazykové prostriedky. To znamená, že mozaikovému videniu sveta bude zodpovedať mozaikové chápanie sveta, a kaleidoskopickému videniu sveta zasa kaleidoskopické chápanie sveta.
Odtiaľto možno vyvodiť záver, že:
● mozaikové videnie sveta je jednotné a celistvé (vďaka systému hraničných stotožnení), a všetko v ňom je podmienené príčinou a následkom. Na jeho základe je priebeh udalostí v Živote predvídateľný. To znamená, že zabezpečuje riešenie úlohy stability v zmysle predpovedateľnosti pod vplyvom vnútorných i vonkajších zmien a riadenia, bez čoho nie je možné žiadne riadenie, vrátane vypracovania a realizácie najlepšej línie svojho vlastného správania.
V mozaikovom videní a chápaní sveta akékoľvek nové fakty, udalosti, javy a procesy, ktoré sa stali vlastníctvom mozaikového videnia sveta, len dopĺňajú a detailizujú obsah už vyskladaného celistvého obrazu sveta. Odtiaľto sa v mozaikovom chápaní sveta prirodzene vytvára predstava o poznateľnosti Života (Objektívnej reality);
● kaleidoskopické videnie sveta — súbor ničím nespojených zobrazení faktov, udalostí, javov a procesov, akoby náhodných v zmysle absencie objektívnej príčinno-následkovej podmienenosti a účelnosti.
Preto na jeho základe nemožno riešiť úlohu predpovedateľnosti priebehu udalostí v Živote. Inými slovami, Život akoby objektívne nedisponoval ani najmenšou stabilitou v zmysle predpovedateľnosti kvôli tomu, že hocijaký nový fakt, udalosť, jav alebo proces, zrkadliaci sa v kaleidoskopickom videní sveta, mení celý už vyskladaný obraz priebehu udalostí Života na nepoznanie. V chápaní sveta sa to u jedinca, ktorý sa stal obeťou kaleidoskopického idiotizmu, prejavuje v jeho oddanosti idei (názoru) o principiálnej nemožnosti poznať Život (Objektívnu realitu).
Preto, keď príde reč na videnie sveta, tak vedomie označuje slovami len nejaké hranične zovšeobecnené obrazy objektívnych rozdielností, ktoré možno zlúčiť do dvoch skupín, o čom sa hovorilo už neraz:
● materia, informácia, miera;
● hmota, energia, priestor, čas.
Ako už bolo ukázané, prvá skupina obrazov v Bohocentrickom videní sveta, tvoriaca trojjednotu matérie, informácie, miery, je prvotnou. A druhá skupina obrazov je v podstate druhotnou vo vzťahu k prvej, pretože hmota je matériou v stabilných agregátnych stavoch, energia je matériou v prechodných procesoch z jedného agregátneho stavu do iných, a priestor a čas predstavujú výplody dvoch druhov vzájomnej merateľnosti rozlišovaných fragmentov Vesmíru.
No v «Ja-centrickom» videní sveta (a tiež chápaní sveta) sa druhá skupina mylne považuje za prvotnú. Táto prvotná svetonázorová chyba plodí kaskádu chýb-následkov[511], a zároveň plodí väčšiu či menšiu kaleidoskopickosť videnia sveta v miere toho, ako pod vplyvom vonkajších okolností a mravne podmienenej vnútornej konfliktnosti algoritmiky psychiky sa vytráca zdanlivá stabilita «Ja-centrickej» mozaiky.
Okrem vlastného detského «Ja-centrizmu», neprekonaného v tínedžerskom veku, môže byť skladanie mozaík videnia a chápania sveta v psychike človeka zablokované aj jeho oddanosťou (zvonka vštepenému) názoru, ktorý je v podstate analogický nasledujúcemu:
«Svet je „usporiadaný“ dostatočne neurčito, a vyčleňované v ňom objekty predstavujú špecifické „premenené formy“ nášho myslenia a činnosti, produkty špecifických procesov objektivizácie a ontologizácie[512].
Uvedený názor je vyjadrením súčasného ateizmu, ktorý upadol do agnosticizmu, stotožňujúceho neurčitosti s nepoznateľnosťou. Následkom toho, všetkým, čo súhlasia s neurčitou usporiadanosťou Sveta, sa v ňom navrhuje konať nie na základe osvojenia objektívnej informácie vlastnej Životu, ale na základe «premenených foriem», ktoré sú tiež nepoznateľné, pretože každý jednotlivec, ako súčasť tohto Sveta, je sám «„usporiadaný“ dostatočne neurčito», a vyčleňované v ňom objekty (vrátane «premenených foriem» prvého pokolenia) musia byť pokladané za «premenené formy» druhého pokolenia atď. až do zblbnutia.
Skutočne, to čo je v aktuálnej práci nazvané «subjektívnymi rozdielnosťami» možno nazvať aj «premenenými formami», pritom však — ak nechceme zostať v zajatí agnosticizmu v zamlčaní, ak sa agnosticizmus dokonca aj nahlas odmieta — je nutné dať odpoveď na otázku o objektívnych faktoroch, ktoré zaisťujú súlad medzi skutočne subjektívnymi «premenenými formami» a ich skutočne objektívnymi prototypmi v Živote a možnými stelesneniami v Živote samotných tvorivých projektov samotného človeka, rodiacich sa v jeho imaginárnych svetoch na základe «premenených foriem» — «subjektívnych rozdielností».
A ak pri hľadaní odpovedí na takéto otázky nebudeme upadať do abstraktných (nerealistických) úvah o «premenených formách» a pod., ale budeme vychádzať z reality, takej aká je, tak Svet je usporiadaný (bez ironických úvodzoviek, pretože je usporiadaný Bohom) dostatočne určito: normálne má atóm vodíka — jeden protón a jeden elektrón; človek má normálne — 23 párov chromozómov, dve nohy, dve ruky, jednu hlavu, v ktorej by mali koordinovane pracovať dve funkčne rozdielne mozgové hemisféry a pod. Hromadné procesy a ich odchýlky od normy (ideálu) tiež nepredstavujú nejaké principiálne nepoznateľné neurčitosti, ale štatistické určitosti, viac-menej stabilné v priebehu nejakého času plodeného v trojjednote matérie-informácie-miery, a preto sú tiež poznateľné a dostatočne určito sa opisujú aparátom matematickej štatistiky a „teórie pravdepodobnosti“ (presnejšie povedané — matematickou teóriou mier neurčitostí). Avšak niekomu — pri odchýlkach od normy — môže zle pracovať jedna alebo obe mozgové hemisféry, alebo algoritmika jeho psychiky môže byť prekrútená panujúcou kultúrou, a preto Svet nevníma ako štatisticky (hromadne) určitý, ale vníma ho ako principiálne neurčitý, a preto nepoznateľný.
Principiálna nepoznateľnosť Života (z ich strany) ich akoby oslobodzuje od nutnosti predmetného výkladu koncepcií-modelov procesov v Živote vo forme „pluralizmu“ možností — t.j. množiny neurčitostí. A v dôsledku tak, „rozvoj“ je nimi chápaný ako rozmnoženie neurčitých možností, rozšírenie prístupu spoločnosti aj jednotlivca k rôznym zdrojom, ktoré nemajú žiaden iný cieľ, okrem samotného rozmnoženia možností a spotreby zdrojov. Takáto neurčitosť cieľov rozvoja a neurčitosť možností rozvoja zotiera akýkoľvek rozdiel medzi rozvojom (ktorý je vždy účelný a nie bezcieľny) a bezcieľnym márnym zhonom, zbytočnosťami, degradáciou. Kvôli tomuto sú filozofi-abstrakcionisti — škodliví, pretože sú veľmi zlými ladičmi (filozofia je «ladičkou») spoločenského systému samoriadenia.
No filozofi-neabstrakcionisti — zmysluplne konajúci praktici — sú riadiacimi subjektmi schopnými uvidieť a opísať možnosti aj prax riadenia, ktorí dokážu podporovať životu adekvátne procesy samoriadenia v spoločnosti.
A «subjektívna dialektika» predstavuje pre každého z nich prostriedok na odhalenie, pochopenie a vyriešenie neurčitostí, predovšetkým — vo videní a chápaní sveta samotného človeka, čo je predpokladom a základom pre odhalenie a vyriešenie neurčitostí (problémov) v rôznych algoritmoch behu udalostí v Živote a pre riadenie človekom životných okolností. Pritom:
V normálnej Ľudskej kultúre sa hociktoré, akokoľvek vysoké znalosti reprodukujú hociktorým, akokoľvek nevzdelaným človekom v rovnakej miere, ako v ňom vzniká potreba znalostí potrebných k pravdovernej činnosti v podmienkach, ktoré sa sformovali, lebo Duch Svätý je inštruktorom každej Pravdy-Istiny.
V nenormálnej kultúre, Duch Svätý nie je inštruktorom väčšiny ľudí. V nej je väčšina ľudí zombi-biorobotmi vydrezúrovanými kultúrou, a praktické vedomosti sa čerpajú z rôznych archívov, ktorých fungovanie je podporované spoločnosťou (znacharské klany, knižnice, vzdelávací systém) vo forme hotovej na použitie. A majstri v extrahovaní zo Života nových praktických poznatkov vytvárajú hierarchie znacharov (dnes sú to akadémie vied a hierarchie vedeckých hodností a titulov), obchodujú so znalosťami, ktoré vyextrahovali, a chvastajú sa osobnými autorskými právami, t.j. tým, čo kto z nich prvý pochopil, ale objavil to niekto druhý a pod[513]. A celkovo to predstavuje jeden z druhov parazitizmu vedeckej vrstvy na spoločnosti.
No tí najrozumnejší a najčestnejší z vedcov-výskumníkov (dokonca aj v tak zvrátenej kultúre) vedia, že ŽIADNE OSOBNÉ AUTORSKE PRÁVA A PRÁVA „DUŠEVNÉHO VLASTNÍCTVA[514]„ fyzických a tým skôr právnických osôb NEEXISTUJÚ; a tým skôr neexistujú žiadne práva na ich kúpu a predaj: je to zlým výmyslom samotných ľudí. Všetko sú to nástroje rozdeľovania ľudí podľa algoritmiky «rozdeľuj a panuj»[515].
Jasne si to uvedomujúc, naozaj veľký vedec I.Newton povedal: «Ak som videl ďalej ako ostatní, tak to bolo preto, lebo som stál na pleciach velikánov»[516]. Inými slovami, ubrať hoc len jedného z týchto velikánov spolu s jeho vedeckými objavmi, a nevznikli by niektoré objavy I.Newtona.
No to najhlavnejšie spočíva v tom, že kým velikáni stáli na pleciach jeden druhému, rozširujúc si tak dohľadný horizont vedy — z boku ich podopierali a zabezpečovali všetkým potrebným politici, kupci, obyčajní roľníci a remeselníci, a ešte skôr — otroci; a v základe tohto všetkého ležala a leží biosféra Matky Zeme a Boží Zámer. A takto sa má vec vo všetkých oblastiach kultúry globálnej civilizácie.
A my sa usilujeme o vytvorenie normálnej Ľudskej kultúry, v ktorej je Duch Svätý inštruktorom ku každej Pravde-Istine pre každého, v dôsledku čoho odpadá otázka osobných autorských a «príbuzných» práv fyzických a právnických osôb, a namotanej okolo nej «vedeckej etiky», lebo všetky autorské práva prislúchajú Bohu, a On daruje Svoje vedomosti komu chce a kedy chce. A dialektika je nástrojom osvojenia si darovaného Bohom.
Od počiatku iniciatíva dialektického dialógu s človekom vychádza od Boha. No človek, uvedomujúc si fakt možnosti takéhoto životného dialógu s Bohom a želajúc si byť pravdoverným, želajúc si podieľať sa na realizácii dobrého Božieho Zámeru, aj sám si môže klásť otázky o tom, čo je Pravda-Istina v ňom samom a v jeho činnosti. A Boh odpovedá na takéto otázky ľudí a privádza ich k pravdovernosti.
Boh je Jazyčník, v Jazyku udalostí a životných javov hlásajúci Svoju Pravdu-Istinu tým, ktorí si želajú jej porozumieť[517]. Život je Posvätným Jazykom, ktorým sa Boh rozpráva s každým a so všetkými. Ale aj človek sa svojimi myšlienkami a činmi rozpráva s Bohom.
Takýto životný rozhovor s Bohom je kolobehom informácie cez obvody priamych a spätných väzieb (ako v tretej schéme vypracovania riadiacich rozhodnutí, uvedenej vyššie v tejto kapitole):
«Prvotná» informácia dávaná Bohom v Rozlíšení + informácia z pamäte + «operatívna» informácia + «odvetná» informácia podmienená minulými činmi → intelekt → správanie vo vnútornom svete (prehodnotenie minulosti, zámery do budúcnosti, formovanie videnia a chápania sveta) → správanie vo vonkajšom svete (vplývanie na prostredie) → «odvetná» informácia.
A v závislosti od výsledkov cyklu — prichádza buď návrat k stále nevyriešeným problémom, alebo oslobodenie od ich bremena a výstup na novú úroveň rozvoja.
Napriek tomu, všetci ľudia vyrastajúci v nepravdovernej kultúre terajšej globálnej civilizácie nesú vo svojej psychike nejaké zombírujúce programy, ktoré obmedzujú možnosti ich psychiky a spútavajú ju. V dôsledku toho, nachádzajúc sa v ich moci, zďaleka nie vždy môžu viesť dialóg s Bohom v Posvätnom Jazyku Života; minimálne, každý zostáva hluchým, nevnímavým alebo sa správa neprirodzene hlúpo k niektorým konkrétnym osloveniam k nemu alebo odpovediam na jeho otázky Zhora, vyjadreným v Jazyku životných okolností. No v mnohých takých prípadoch človek dokáže pochopiť výklad takýchto oslovení jeho osoby v Jazyku životných okolností Zhora, ak mu nejaký iný človek preloží ich význam do jeho rodného jazyka, podporovaného kultúrou spoločnosti.
Inými slovami, dialóg s Bohom môže prebiehať nielen priamo, ale aj nepriamo, t.j. on môže prebiehať aj prostredníctvom iných ľudí. Vo vieroukách egregoriálnych náboženstiev idealistického ateizmu vo všetkých davo-„elitárnych“ kultúrach sa táto možnosť ohlasuje ako jediná dostupná pre obyčajného človeka, akých je v spoločnosti väčšina. A v takýchto kultúrach sa misia robenia prostredníka medzi ľuďmi a Bohom a vysvetľovania zmyslu Jazyka Života kladie na nejakú menšinu — duchovnú vrstvu všeobecne. No v lepšom prípade len menšina z tejto zostavy «duchovnej vrstvy», «profesionálnej korporácie» žije skutočne v súlade s Bohom a je schopná pravdivo vykladať Jazyk Života vo všetkých jeho aspektoch a vo všetkých súhrach životných okolností.
V skutočnosti každý človek má vždy otvorené obe možnosti: jak vedenie ním samotným priameho dialógu s Bohom, tak aj požiadanie o pomoc iných ľudí, ak vlastná osobná kultúra psychickej činnosti nestačí na objasnenie a osvojenie si Jazyka Života. Preto je normálne, ak poznávanie Pravdy-Istiny v priamom dialógu s Bohom je sprevádzané aj výmenou názorov o Živote s inými ľuďmi.
Avšak v spoločnosti sa vždy vyskytujú aj nezhody v názoroch týkajúcich sa jedných a tých istých otázok. A ak aj nie sú spôsobené neúplnosťou (nedostatkom) informácie niektorého z oponentov, tak v prevažnej väčšine ostatných prípadov sú spôsobené kaleidoskopickosťou a «Ja-centrizmom» videnia a chápania sveta ako celku alebo niektorých ich fragmentov, čo sa aj odráža v rozdielnosti názorov. Ako už bolo spomenuté skôr, v sporoch sa Pravda-Istina nerodí, nakoľko démonický «Ja-centrizmus» sa tvrdošijne snaží opečiatkovať celý svet podľa svojich mravov, vrátane vnútenia svojich názorov iným ako istiny, sám sa pritom nezamýšľajúc či sú pravdoverné.
No v dialógu s inými ľuďmi možno odhaliť podstatu svojho vlastného kaleidoskopického idiotizmu, ako aj «Ja-centrizmus» videnia a chápania sveta ako celku alebo niektorých ich fragmentov (v dialógu možno pomôcť aj okoliu odhaliť podstatu ich kaleidoskopického idiotizmu a «Ja-centrizmu»). A funkčné procedúry určené na tento účel existujú v ľudskej kultúre už oddávna, no využívajú ich len nemnohí, a vedome ich využíva — ešte menší počet ľudí. Na to, aby sme ich mohli používať vedome a slobodne úmerne vzniku životnej potreby, musíme si osvojiť určité vedomosti a zručnosti.