Mravná podmienenosť kritérií pravdivosti
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 27 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Mravná podmienenosť kritérií pravdivosti
Tým, ktorí poznajú „kritérium“ pravdivosti, uvedené v „dialektickom“ materializme: «prax je kritériom pravdy» sa môže zazdať, že vyjadrený výrok — o prekonaní obmedzení teorémy K.Gödela vo vedomom dialógu s Bohom prostredníctvom Života na základe osobnej, mravne podmienenej viery Bohu (a nie «v Boha»), presahujúcej objemom intelektuálno-rozumovú činnosť — je len výrazom prebratým z „dialektického“ materializmu.
Môže vzniknúť dojem, že slová: Život je jazyk, ktorým Boh hovorí so všetkými i každým, a v životnom dialógu potvrdzuje alebo vyvracia pravdivosť názorov človeka — sú len voľnou interpretáciou tvrdenia „dialektického“ materializmu «prax je kritériom pravdy», avšak „mystikou“ a odkazmi na Boha skrývajúci podstatu otázky overenia pravdivosti. A toto, vraj, môže byť prejavom jak pomätenosti VP ZSSR z „mystiky“ (uhol pohľadu ateistov — materialistov a idealistov-rituáloverov), tak aj jeho snahy pod rúškom „mystiky“ rozšíriť svoj systém neobmedzenej vnútrospoločenskej samovlády na základe mravno-etickej a svetonázorovo-pojmovej dvojakosti «ezoterizmus — exoterimus» (uhol pohľadu «ezoteristov», i kandidátov na «ezoteristov» priškripnutých v Živote, ktorých nepustili do sformovaných hierarchií, a ktorí by radi vytvorili hierarchiu novú, aby sa mohli vyvyšovať nad davom[481]).
Napriek tomu všetko, čo bolo uvedené v kapitole 6.2 ohľadom teologických „logických“ konštrukcií J.I.Muchina, sa vzťahuje aj k princípu «prax je kritériom pravdy» materialistickej ateistickej vedy celkovo, ktorý uvádzajú ako kritérium pravdivosti, akoby nezávislé od akejkoľvek mravnosti a etiky. No práve v dôsledku tohto „oslobodenia“ (od mravnosti a etiky) sa stáva nefunkčným v situáciách, kde jedna mravne podmienená subjektívna etika vzájomne pôsobí s inou mravne podmienenou subjektívnou etikou, ako sa to deje v Živote neustále, pretože v živote ľudstva ide v podstate reč o priamych alebo nepriamych VZÁJOMNÝCH vzťahoch Boha — Všedržiteľa — a človeka i celého ľudstva.
A je to tak, pretože algoritmika celkovej psychiky a myslenie, ako jej zložka, sú mravne podmienené, počnúc možnosťou získať «prvotnú» informáciu v osvietení Rozlíšením a končiac získaním «odvetnej» informácie, ako reakcie Života na správanie jednotlivca v jeho vnútornom a všetkými zdieľanom vonkajšom svete. Preto jeden a ten istý praktický (i experimentálny) výsledok[482] na základe «Ja-centrického» alebo kaleidoskopického videnia sveta a im príslušnej nepravdovernej mravnosti môže byť pochopený mnohovariantne. A uprostred množiny týchto variantov môžu byť aj navzájom sa vylučujúce interpretácie tých istých výsledkov[483].
Vzhľadom na túto možnosť vzájomne sa vylučujúcich variant vysvetlenia jedného a toho istého praktického výsledku sa princíp «prax je kritériom pravdy», ak z neho vylúčime vieru Bohu a vedomý dialóg s Ním prostredníctvom Života, mení na «negramotne spracovaný produkt» — na falošný certifikát kvality jak „vedeckej“ filozofie, tak aj fundamentálnej i aplikovanej vedy, svetonázorovo podriadených filozofii oddelenej od Boha[484]. Navyše:
Použitie princípu «prax je kritériom pravdy», otvorene alebo skryto „oslobodeného“ od mravno-etického základu Života, ohraničujúceho možnosti všetko-si-dovoľovania oblasťou Božieho dopustenia, na preverenie pravdivosti mnohých vedecko-technických, sociálnych a biologických hypotéz predstavuje samo osebe nebezpečenstvo, nakoľko neadekvátnosť hypotéz a chyby v teoretických predpokladoch priebehu experimentov, ktoré by mali potvrdiť alebo vyvrátiť tie-ktoré hypotézy, môžu zapríčiniť katastrofu jak v priebehu samotného experimentu, tak aj formou nečakaných negatívnych následkov zdanlivo úspešne vykonaného experimentu, ktoré sa objavia po uplynutí určitého času po jeho zavŕšení.
Pri problematike, ktorou sa zaoberá dnešná veda[485], uskutočnenie experimentu môže spôsobiť veľmi závažné následky jak vo forme katastrofy počas samotného experimentu, tak aj vo forme prebudenia ním k životu nečakaných ničivých udalostí[486]. A cena takéhoto praktického dôkazu, že sa niekto vo svojich predpokladoch zmýlil, môže byť nezmyselne vysoká pre celé ľudstvo. Avšak vo vedecko-výskumnej a všednej každodennej činnosti, ktorá sa deje mimo etiku a vedomú zmysluplnú relígiu (dialóg prostredníctvom Života — človeka a Boha), sa stáva neodvratnou. A vedecko-technický pokrok vedie k tomu, že rozsah katastrof a ťarcha nimi spôsobených škôd budú narastať.
No bezpečnosť spoločnosti a zaistenie jej ďalšieho stabilného bezkrízového rozvoja si žiada, aby výsledok použitia hocijakého konkrétneho názoru, ohľadom odhalenia a vyriešenia rôznych problémov, bol známy ešte pred uskutočnením pokusu jeho praktickej realizácie, čo možno dosiahnuť len vo vedomom zmysluplnom dialógu s Bohom na základe osobnej viery priamo Jemu prostredníctvom Života.
To znamená, že:
Kritériá pravdivosti, ktoré by umožňovali využívať ich nezávisle od akejkoľvek mravnosti, etiky a osobnej viery Bohu — (zovšeobecnené «kritériá pravdy» na skúmanie problémov) neexistujú.
A v tomto tvrdení nie je nič nové:
V ruskom chápaní sveta je prvopočiatočne Pravda — ona je aj Istina, aj Spravodlivosť, čím sa myslí: Istinu nemožno nájsť bez pravdovernej mravnosti a etiky, bez súladu s Bohom, lebo ak rus spomína Boha s prívlastkami, tak predovšetkým — Bože pravý[487]; všetky ostatné prívlastky sú už len dôsledky a vyjadrenia tohto prvého prívlastku, poukazujúceho na všeobjímajúcu dokonalosť Pravdy Božej.
Znak jednoty — pravdovernosti, spravodlivosti, pravdy a istiny — sa zachoval v ruskom jazyku do dnešných dní: zákonník, určený na podporu noriem spravodlivosti (hoc aj subjektívne chápanej vzhľadom na aktuálnu mravnosť sociálnych skupín v každej epoche dejín) v živote spoločnosti, oddávna na Rusi nazývali «Pravdou»: «Ruská pravda», «Jaroslavova pravda».
V oveľa neskorších časoch, aby slovo «pravda» vo význame «spravodlivosť, podmienená pravdovernosťou» netlačilo na psychiku nepravdoverných sudcov a nebránilo im tvoriť štátom organizovanú nespravodlivosť, «Pravdy» (zákony*) začali nazývať inak: «zákonníkmi», «zbierkami zákonov», «kódexmi».
Rovnako aj veda, osvojená zo Západu v časoch Petra I. a vo svojej podstate materialistická a ateistická, dala prednosť používaniu termínu «istina», aby tak pojem «pravda» nejatril veriace svedomie bádateľov, odpájané pri uskutočňovaní profesionálnej činnosti.
No od počiatku v ruskom chápaní sveta Istina nemôže byť nepravdovernou, a spravodlivosť nemôže byť nájdená mimo Pravdy-Istiny, a teda — každá lož („ušľachtilá“ «milosrdná lož» v Živote neexistuje) je nespravodlivá a nepravdoverná. V tejto jednote Pravdy-Istiny-Spravodlivosti-Pravdovernosti sa odráža prvotný svojráz Ruského videnia a chápania Života na základe Ruskej reči[488].
Avšak život našich pokolení pripadol na polovicu 20. až začiatok 21. storočia. A k tejto epoche sa prvotná (samo sebou rozumejúca sa) vzájomná podmienenosť týchto životných javov i pojmov, ktoré ich vyjadrujú, vytratila z vedomia a chápania sveta mnohých bádateľov jak v humanitných disciplínach, tak aj v prírodných.
Obrátime sa k publikácii «Gorbačov-Fondu»[489] „Prestavba. Po desiatich rokoch“ (Moskva, «Apríl-85», r. 1995, náklad 2500 ex.). Strana 159, znalkyňa umenia, t.j. „humanistka“-humanitaristka I.A.Andrejevová chaoticky[490] vyjadruje nasledovné:
«Mravné základy, to je vysoko a ťažko. No elementy etiky, tie sú nám plne dostupné».
Toto bolo povedané hneď potom, ako mimo pozornosť znalkyne umenia („lyrik“) prešli slová „fyzika“ – odborníka v oblasti aplikovanej matematiky a akože „humanistu“-ekológa, akademika RAV N.N.Mojsejeva:
«Navrchu (podľa kontextu ide reč o hierarchii moci — naše spresnenie v citáte) môže sedieť gauner, podliak, môže tam sedieť karierista, no ak je to inteligentný človek, už je mu veľa odpustené[491], pretože on pochopí, že to čo robí, krajina potrebuje» (с. 148).
Nikto nemal námietky, hoci výrok akademika v zamlčaní sprevádza nasledovné tvrdenie: „To, čo je dobré pre inteligentného gaunera, je dobré aj pre celú krajinu“.
Toto zamlčanie nedesí ani akademika, ani jeho poslucháčov preto, lebo oni nechápu objektívne procesy v spoločnosti o ktorých diskutujú. Ich desí iné, o čom ďalej hovorí akademik sám:
«Čoho sme sa báli? Báli sme sa toho, o čom písal Bogdanov[492] vo svojej „Tektológii“: keď vzniká nejaký systém (organizácia), ten zároveň plodí, či už chce alebo nie, vlastné záujmy. Tak tomu bolo aj s našim systémom. Vznikla určitá elitárna skupina, ktorá prakticky uzurpovala vlastníctvo obrovskej krajiny».
— Akademik klame, lebo «určitá elitárna skupina» nevznikla len tak z ničoho; vytvoril ju princíp sformulovaný vyššie samotným akademikom: Inteligentní gauneri a podliaci sa skutočne samoorganizujú a nutne plodia svoje podlé a hanebné záujmy, a budú ich inteligentne a energicky realizovať, opierajúc sa o vedecky podloženú výskumnú i technickú prax množstva takýchto „mojsejevov“, ktorí tiež budujú korporácie, v ktorých prevládajú karieristi od vedy a techniky. A toto všetko „elitu“ neznepokojovalo a neznepokojuje: ani v časoch „stagnácie“, ani v časoch rozvratu, ani v čase reforiem, lebo ona vždy, podľa tvrdenia N.N.Mojsejeva, zápasila s monopolizmom «vytvárajúc korporácie, ktoré by mali možnosť konkurovať» (str. 150, v tom istom zborníku).
Akademikovi — špecialistovi na systémovú analýzu — akoby nedochádzalo, že pri konkurencii gaunerov a podliakov sa na vrchole hierarchie moci gaunerov a podliakov vždy ocitne ten najchytrejší a najzákernejší — najviac dôsledný gauner a podliak[493], disponujúci určitými schopnosťami budovať osobné hierarchie nositeľov rôznych profesionálnych vedomostí a zručností. A to je oligarchická „totalita“.
V základoch oligarchickej „totality“ leží metodologická negramotnosť panujúca nad umami ľudí v spoločnosti. Tu ako príklad ukážeme neadekvátnosť profesionálneho filozofa od «dialektického materializmu» pri odhaľovaní a riešení životných problémov prameniacich z toho, že diplomovaní filozofi sa odtrhli od Života, a hoci nazbierali kopu mudrlantských slov, no aj tak si neosvojili dialektickú metódu, aspoň v jej marxistickej verzii.
V časopise „Veda a život“ (№ 4, r. 1988) bol zverejnený článok „Ako prikročiť k vedeckému chápaniu histórie sovietskej spoločnosti“, profesora, doktora filozofických vied A.Butenko[494]. V menovanom článku on píše: «Riadime sa jednou metodológiou, učíme sa jedny a tie isté fakty, a závery vyvodzujeme rôzne. Prečo?» A o niečo ďalej dáva odpoveď na túto otázku: podľa jeho názoru, «vysvetľuje sa to tým, že pri štúdiu histórie spoločne s metodológiou existuje ešte koncepcia, zväzujúca dohromady základné etapy skúmaného historického obdobia. A ona, táto koncepcia, je u sporiacich sa autorov rozdielna, a preto tie isté fakty vyzerajú zakaždým v inom svetle, s vlastným zmyslovým odtieňom».
Takto sa oficiálna filozofia, protirečiaca svojou kaleidoskopickosťou nielen Životu, ale aj svojim zakladateľom a klasikom, priznáva ku svojej nemožnosti poznať Svet. Preto je potrebné vniesť svetlo aj do chápania otázky, čo je a v čom sa prejavuje metodologická kultúra.
Metodológia je povolaná odhaľovať a rozpoznávať jednotlivé procesy (objektívne rozdielnosti) v ich vzájomnej vloženosti v objemnejších procesoch. Metodológia pracuje s procesmi — udalosťami[495] v súhrne udalostí v Živote. Jednotlivé fakty patria naraz niekoľkým vzájomne vloženým procesom, ktoré je potrebné si naštudovať, aby bolo možné riadiť situáciu. Butenko ale píše o «učení sa faktov», nehovoriac ani slovo o procesoch-udalostiach, kvôli ktorým sa na ich rozhraničenie pri výklade koncepcií-modelov získavajú fakty. Ak „študujeme“ fakty a ignorujeme procesy, ktorých sú súčasťou, tak máme otvorenú možnosť napakovať do jednej koncepcie jednotlivé fakty týkajúce sa rozdielnych objektívnych procesov a získať model-koncepciu objektívne neexistujúceho procesu.
Koncepcia, predurčená plniť úlohu modelu reálneho procesu, nespája «časové etapy», ako píše A.Butenko. Koncepcia spája fakty v subjektívnej interpretácii možno objektívne existujúceho procesu, a etapy, striedajúc jedna druhú, zároveň vytvárajú čas — podmienený samotným procesom ako časovým etalónom — ktorý môže súvisieť s iným časovým etalónom.
Hojnosť jednotlivých faktov, patriacich k dlhodobým rôznorodým a mnohostranným objektívnym vzájomne vloženým procesom, pri absencii vedomej osvojenej metodológie poznávania Pravdy-Istiny, orientovanej na odhaľovanie a rozpoznávanie procesov, sa u množstva metodologicky negramotných ľudí prejavuje v množstve («pluralizme») NEHODNOVERNÝCH, vzájomne nezlučiteľných názorov o jednom a tom istom objektívnom procese.
V rokoch perestrojky bolo toto povýšené na úroveň ideálu života spoločnosti a nazvané «pluralizmom názorov», bez ohľadu na to: ktoré z nich sú lživé, a ktoré pravdivé; a v čom konkrétne sú mnohostranné názory pravdivé alebo lživé[496]. «Pluralizmus názorov» je v metodologicky negramotnom dave, nemajúcom svojho náčelníka-vodcu — zákonitým javom, ak je dav ponechaný sám sebe na nejaký čas. Práve kvôli tejto príčine nie je reálna demokracia v dave možná, a „demokratické“ procedúry sa v nej stávajú iba obyčajnou zásterkou nad diktatúrou zákulisnej mafie metodologicky vybavených «ezoteristov».
No ak v spoločnosti existuje metodologická kultúra, tak jednotlivé fakty sa prepúšťajú cez prizmu metódy, vo výsledku čoho sa objavuje subjektívna koncepcia objektívneho procesu. Prvým kritériom hodnovernosti subjektívnej koncepcie objektívneho procesu je — zhoda s realitou prognóz rozvoja objektívneho procesu v budúcnosti a odhalenie predtým neznámych faktov a ich súvislostí v minulosti tohto procesu na základe koncepcie, ktorá na seba prevzala úlohu modelu reálneho života. Práve preto je základnou otázkou životu prospešnej filozofie — otázka riešenia úlohy mnohovariantnej predpovedateľnosti priebehu udalostí v Živote s cieľom vypracovania najlepšej línie vlastného vplyvu na ich priebeh.
Nové, predtým neznáme fakty a spoločenská prax postupom času buď potvrdzujú správnosť subjektívnej koncepcie objektívneho procesu, alebo nútia zdokonaľovať, prehodnocovať koncepciu až do prípadného vytvorenia principiálne novej koncepcie.
Keďže jeden a ten istý objektívny proces sa zvyčajne prejavuje rozmanitosťou množstva jednotlivých faktov, tak mnohým bádateľom môžu byť dostupné rôznorodé súbory faktov. No, ak títo študujú nie fakty, ale jeden a ten istý objektívny proces a disponujú dostatočne rozvitou metodologickou kultúrou, tak nevyhnutne s postupom času dospejú k jednotnej koncepcii toho istého objektívneho procesu v dôsledku jednoty miery a objektívnosti informácie v Živote. Pritom jeden a ten istý názor, vzťahujúci sa k jednému a tomu istému procesu (sú-bytiu) v Živote, vyjadrovaný rôznymi ľuďmi môže byť zdôvodnený (ilustrovaný) rôznymi faktami[497].
No lepšie nevyzerá chápanie podstaty otázky ohľadom «kritérií pravdy» ani u ukážkovo dobromyseľných idealistických ateistov. Takto s „Vissarionom“[498] (Sergej Anatoljevič Torop), ktorý sa vyhlásil za Krista vo svojom druhom príchode a je zakladateľom cirkvi Posledného Zákona[499] — sa spája krásny a na prvý pohľad veľmi hlbokomyseľný aforizmus: «Kto po istine[500] hľadá pravdu, ten hľadá lož».
To ale nie je na ruský spôsob.
V ruskom chápaní sveta znamená Pravda — Pravdu Božiu; ona je všeobjímajúcim javom a pojmom, a istina je jedným z aspektov Pravdy v prípadoch:
● ak etika, podmienená reálnou mravnosťou, skutočne nehrá žiadnu úlohu (napr. 2×2=4 platí vždy, nezávisle od mravnosti a etiky), alebo,
● ak sa sformovala jednotná mravno-etická osnova, zjednocujúca mnohých a plodiaca subjektívne chápanie Pravdy-Istiny, zdieľané viac-menej širokým okruhom ľudí (podobne, ako sa všetkými cirkvami Kristovho mena považuje za istinu svedectvo apoštolov o ukrižovaní a vzkriesení Krista, a zasa všetkými prúdmi historicky reálneho islamu sa považuje za istinu Koranické svedectvo o tom, že Boh vyzdvihol Krista k Sebe, aby ho ušetril pred ukrižovaním, ktoré sa v bdelom stave zazdalo «očitým svedkom»[501]).
A toto subjektívne, mnohými zdieľané chápanie, podmienené mravno-etickou jednotou často zvyknú nazývať «istinou», hoci to v podstate nie je objektívna Pravda-Istina, ale len jedno z mnohých možných priblížení sa k nej, možno aj obsahujúce zámernú lož a chyby, na ktoré si všetci súhlasiaci s touto «istinou» zvykli[502].
A ak otázka nespadá pod niektorú z dvoch menovaných podmienok, potom sa týka Pravdy-Istiny, a nie istiny, nezávislej od mravnosti a etiky, pretože Predurčenie bytia Vesmíru je vyjadrením Najvyššej mravnosti a etiky Boha — Tvorcu a Všedržiteľa.
Inými slovami:
Hľadanie Pravdy-Istiny je vždy opodstatnené, pretože človek vždy môže prekročiť hranice svojich obmedzujúcich subjektívnych — mravne podmienených — istín, no prekročiť hranice Pravdy-Istiny možné nie je, hoci možno sa od nej odkloniť do nejakého chybného subjektivizmu.
Preto, kto hľadá lož, ten ju nájde ako Nepravdu, podmienenú jeho reálnym stavom mravnosti odvádzajúcim ho od Pravdy-Istiny; ale kto hľadá pravdu «po istine» — subjektívnej istine, ten nájde istinu v Pravde ako nové subjektívne mravne podmienené chápanie objektívnej Istiny, otvárajúce jeho vedomiu nové aspekty Pravdy-Istiny, nové miery a, ako následok — najmä nové preň nepoznané vnímanie Všetkého[503].
A Boh — Milosrdný Všedržiteľ — ukáže súhrou životných okolností, kto našiel Pravdu po «istine», a kto našiel lož, odklonením sa od Pravdy-Istiny: Podľa viery (každého) Bohu stane sa všetkým i každému aj v tomto živote, aj v Živote vždy.
A tak na základe jednotnej (pre všetky subjekty v Živote) Pravdovernosti, fungujúcej v algoritmike myslenia «verím Bohu preto, aby som porozumel», rozvíjajúcej sa na základe Bohocentrického videnia a chápania sveta, jeden a ten istý životný jav (praktický výsledok), ak aj dokonca nebude rôznymi ľuďmi pochopený úplne jednotne (v dôsledku osobitosti a svojráznosti informačno-algoritmického zabezpečenia správania každého z nich), tak všetky subjektívne varianty jeho interpretácie sa budú navzájom koordinovane dopĺňať a spresňovať.
A toto kritérium pravdivosti nemôže byť sprevádzané mravno-etickou dvojakosťou «ezoterizmus-exoterizmus» so všetkými jej sprievodnými možnosťami a okolnosťami práve preto, lebo základom takejto mravno-etickej dvojakosti je ambícia robiť prostredníka vo vybudovanej hierarchii medzi — nižšími subjektmi, na jednej strane, a rôznorodými «vyššími silami» (vrátane „vyšších“ subjektov vo vystrojenej hierarchii), na strane druhej. No nakoľko zaistenie funkčnosti «subjektívnej dialektiky» si od každého žiada, aby sa obracal prostredníctvom Života vedome a zmysluplne priamo k Bohu vo všetkých okolnostiach, tak osobné «ezoterické» a «exoterické» hierarchie rôznych „prostredníkov“, existujúce z nejakých „provízií“, nie sú potrebné, a preto aj ich ambície sú neopodstatnené.
T.j. funkčnosť «subjektívnej dialektiky» na základe životného princípu «verím Bohu preto, aby som porozumel Životu» v sebe zahŕňa aj výlučne ľudskú osobnostne podmienenú zložku kritéria pravdivosti tých-ktorých názorov, o ktorej sa hovorilo v minulej kapitole — vedomú sebadisciplínu alebo nevedomú algoritmiku psychiky zaisťujúcu súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt».
A ak táto súčinnosť prebieha normálne, tak odpadá nutnosť vzniku experimentov odsúdených zavŕšiť sa katastrofou alebo spôsobujúcich katastrofické nečakané prekvapenia s ťažkými následkami pre experimentátorov i okolie, pretože veda môže byť bezpečnou iba v duchu relígie, pretože dobrý Boh nie je bohom neporiadku a nesúladu[504].
Inými slovami, na vlastných chybách, realizovaných vo všetkými zdieľanom Svete, sa učia neveriaci Bohu; veriaci Bohu sa učia na chybách ostatných ľudí vo všetkými zdieľanom Svete a na svojich vlastných chybách, uskutočňovaných vo svojich vnútorných imaginárnych svetoch-modeloch.
Je to tak, pretože v algoritmike psychiky veriaceho Bohu dospenie k chybnému názoru vyvoláva osvietenie Rozlíšením toho, čo je chybou alebo k chybe priviedlo; a druhou hranicou bezpečnosti, ak chyba nebola odhalená pomocou prehodnotenia toho, čo bolo dané v Rozlíšení, je vnímanie v predstihu určitého blížiaceho sa problému, čo veriacemu umožňuje včas sa zastaviť a nespúšťať experiment, ako aj inú činnosť, schopnú (odsúdenú) priviesť ku katastrofe. Preto na chybách vo všetkými zdieľanom Svete sa veriaci učia len v dôsledku toho, ak v nejakých situáciách nedokázali udržať seba v relígii a viere Bohu.
Pre udržanie bezpečnosti (na tomto algoritmickom základe súčinnosti rôznych komponentov psychiky) akejkoľvek poznávacej činnosti (vrátane vedecko-výskumnej i technickej) je nutné:
● aby súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» prebiehala v psychike jednotlivca dostatočne stabilne,
● aby dĺžka trvania cyklu «Rozlíšenie od Boha → vnímanie samotného človeka → intelekt → určitosť názoru» bola kratšia než dĺžka procesu (alebo etapy), v riadení ktorého sa táto určitosť názoru priamo alebo nepriamo prejavuje (nedodržanie tejto podmienky je jednou z chýb, ktoré sa vynárajú buď v osvietení Rozlíšením, alebo v predtuchách blížiaceho sa problému, pri zvolenej línii správania).
Pri dodržaní menovaných podmienok je «subjektívna dialektika» spoľahlivým prostriedkom na odhalenie a vyriešenie človekom rôznorodých problémov — neurčitostí — v konkrétnych algoritmoch priebehu udalostí v Živote.
Týka sa to jednak tých problémov, ktoré sú priamo osobnými problémami samotného človeka, ale nepriamo vplývajú na zvyšný Svet, vrátane životov druhých ľudí občas aj v niekoľkých pokoleniach (kvôli matričnej a poľovej prepojenosti všetkého vo Vesmíre); tak aj tých problémov, ktoré sú vo vzťahu k človeku postranné, bezprostredne sa ho netýkajú, a ktoré na neho vplývajú sprostredkovane, nepriamo, skryto; alebo ktoré boli spôsobené konaním alebo nekonaním množstva ľudí, v dôsledku čoho sú vo vzťahu ku každej osobe objektívnymi faktormi (čo sa týka vplyvu), ale vo vzťahu k celej spoločnosti subjektívnymi (čo sa týka pôvodu a ich možností riešenia).
Oba druhy problémov sú navzájom prepojené tou okolnosťou, že možnosť riešenia problémov, prislúchajúcich každému z nich, je podmienená mravnosťou subjektu, riadiacou algoritmiku jeho psychiky. Okrem toho, Boh privádza ľudí do takých životných okolností s ich sprievodnými problémami, v ktorých sa najjasnejšie prejavia chyby mravnosti samotných ľudí. Okolnosti umožňujú odhaliť chyby vo vlastnej mravnosti, a odstránené chyby mravnosti zasa priamo alebo nepriamo otvárajú možnosti a vedú k riešeniu problémov a zmene životných okolností[505]. V dôsledku tohto «subjektívna dialektika» veriaceho Bohu sama predstavuje kľúčovú metódu na odhalenie a vyriešenie rôznych životných problémov.
Pritom však treba chápať, že «subjektívna dialektika» je nástrojom pre prácu s mozaikovým, t.j. konečným, obrazom-modelom Života vo vnútornom svete človeka, ktorý je zložený z komponentov množstva dvojíc «to — nie to», získaných v osvieteniach Rozlíšením v priebehu celého života; a tiež nástrojom premeny kaleidoskopického a «Ja-centrického» videnia sveta na Bohocentrické mozaikové videnie sveta trojjednoty matérie-informácie-miery. «Subjektívna dialektika» pracuje s fragmentmi-zložkami, z ktorých možno zložiť mozaiku, t.j. pracuje s «prvotnou», «operatívnou», «odvetnou» informáciou, dávanou tak či onak Všedržiteľom v Rozlíšení — no nie s celou objektívnou informáciou Života, ktorá vo svojej neohraničenej plnosti a detailnosti zostáva nedostupnou pre človeka a ľudstvo.
«Subjektívna dialektika» v ľudskej psychike pracuje s opismi Života (t.j. sú jej predmetnou oblasťou — objektom spracovania) a tiež na základe opisov Života v obrazoch, melódiách a súzvukoch vnútorného Sveta (t.j. sú už nástrojom na spracovanie predmetnej oblasti). Na základe tohto človek vplýva na Život vcelku v Zhora mu udelených hraniciach možností.
Pritom existuje rad špecifík majúcich všeobecný charakter, na ktoré človek musí brať ohľad pri sebakontrole fungovania vlastnej psychiky.