Tandemový princíp činnosti
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 29 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Tandemový princíp činnosti
Oddávna je známe príslovie «jeden um — dobre, no dva — lepšie». Jednako, klasická psychológia davo-„elitárnej“ spoločnosti individualistov obchádza mlčaním otázku, prečo sú dva umy lepšie než jeden? a prečo nie sú tri umy lepšie než dva? a prečo, hoci «Boh miluje trojicu», je «tretí navyše» a to nielen vo vzťahoch medzi mužom a ženou? A hoci pradávne pozorovanie tvrdí, že «jeden um — dobre, no dva — lepšie», ale keďže neprezrádza, prečo práve dva umy sú lepšie, než jeden individuálny um, budeme musieť na to prísť samostatne. Kvôli tomu si bude nutné spomenúť, ako sa rôzne spoločnosti v rôznych obdobiach dejín stavali k otázke budovania spoločensky dôležitých mocenských štruktúr. Možno si všimnúť, že v rôznych spoločnostiach sa štruktúry budovali na vzájomne sa vylučujúcich princípoch.
Spoločnosti, v ktorých venovali zvýšenú pozornosť prijatiu rozhodnutia metódou hlasovania, sa starali o nepárny počet účastníkov, ak aj nie o každého zo všetkých možných hlasovacích „výborov“, tak o tých najdôležitejších z nich, aby si automaticky zabezpečili prijatie akéhokoľvek[518] rozhodnutia väčšinou minimálne o jeden hlas. Jeden z najznámejších príkladov boli triumviráty[519] v dejinách Starovekého Ríma; rôzne dnešné „trojstranné“ výbory a pod.
No v dejinách možno vidieť aj spoločnosti, ktoré budovali svoje mocenské štruktúry tak, aby jednoznačne vylúčili možnosť prijatia rozhodnutia s prevahou o jeden hlas, či už hlas monarchu, alebo hlas jedného z účastníkov stáleho alebo dočasného „výboru“, nadeleného tými-ktorými právomocami.
Takto v starovekej Sparte mali dvoch kráľov; gréckemu vojsku systematicky velili dvaja rovnoprávni stratégovia súčasne, napriek princípu jednotného velenia, a hoci v jednotlivých periódach velili „na zmeny“, striedajúc sa navzájom, no v bojovej situácii plnosť velenia na seba prijímal jeden z nich; Ježiš posielal apoštolov na zvestovanie vo dvojici, ako o tom píše Nový Zákon (Marek, 6:7); Albert Réville v knihe „Ježiš Nazaretský“[520] obracia pozornosť na to, že aj na čele Veľkej Synagógy v starovekej Judei približne po r. 230 pred n.l. stáli rabíni vo dvojici, avšak on, ako nositeľ individualistického videnia sveta, nedokázal nájsť uspokojivé vysvetlenie tohto faktu, ktorý vyvolal jeho údiv.
No vyšší hierarchovia systému zasvätení starovekého Egypta stáli osamote a spájali v organizácii svojej činnosti oba princípy: nepárny aj párny. V období pred odchodom židov z Egypta horná špička hierarchie sa skladala z desiatky vyššie zasvätených Severu a desiatky vyššie zasvätených Juhu[521], a každá desiatka mala na svojom čele jedenásteho hierofanta[522], svojho prvohierarchu a vodcu.
To jest, každý vodca desiatky, v prípade interného hlasovania[523], podľa svojho chápania, ako najvyšší zo zasvätených (t.j. najviac znalý v zostave jedenástky), podporoval jeden z dvoch názorov, medzi ktoré sa mohli rovnomerne rozdeliť hlasy jeho podriadených žrecov desiatky, ktorí vedeli menej, než on — podľa pravidiel hierarchickej štruktúry. Toto zaisťovalo nevyhnutné prijatie určitého riešenia v každej z otázok každého družstva vcelku, či na Severe, či na Juhu, nezávisle od toho, ako sa v názoroch rozišla desiatka podriadená svojmu prvohierarchovi.
No, ak obe družstvá pracovali spoločne, tak situácia pri „hlasovaní“, keď sa názory rozdelili na 11 — «za», a 11 — «proti», nielenže nebola jednoznačne vylúčená, ale bola štatisticky naprogramovaná samotnými princípmi štruktúry tohto systému, pretože najvyšší zasvätení hierarchovia (na čele každej desiatky) boli rovnoprávni a ich názory mali rovnakú autoritu pre všetkých ostatných.
Ak sa hlasy (dokonca ani nie oboch družstiev vcelku, ale len ich prvohierarchov) rozdelili rovnomerne medzi dvoma navzájom sa vylučujúcimi názormi ohľadom tej istej otázky, tak rovnoprávnosť vedúcich družstiev ich stavala do situácie, v ktorej boli povinný vo dvojici dospieť k spoločnému jednotnému názoru. No rovnako aj ľudská dôstojnosť, potencionálne (pretože nie každý sa tento potenciál rozhodol aj zrealizovať, prechodom na Ľudský typ režimu psychiky) vlastná každému, zaväzuje všetkých pri vzniku rozporov dospieť k spoločnému pravdovernému názoru.
Inými slovami najvyššia mocenská štruktúra starovekého Egyptu bola matematicky opísaná pomerne svojráznym vzorcom:
2 × (1 + 10)
Áno, ľahko si možno predstaviť, že dvojica hierofantov by sa mohla spolu dohodnúť, že si hodia žreb, a podľa toho ako dopadne žreb, také zvolia riešenie. Takýto prístup k riešeniu úlohy vyriešenia konfliktu riadenia a neurčitosti vo výbere rozhodnutia (v prípade, ak sa hlasy rovnomerne rozdelia medzi dvomi protichodnými variantmi) je pochopiteľný a prijateľný pre drvivú väčšinu milovníkov «hlasovacích zariadení», väčšinou sa nezamýšľajúcich nad následkami realizácie každého z jednotlivých protichodných rozhodnutí. A zostavenie mnohých «hlasovacích zariadení» na princípe nepárnosti počtu účastníkov hlasovania plní úlohu práve takéhoto žrebovania, pretože málokto vie dopredu predvídať, ako presne sa rozdelia hlasy pri synchrónnom hlasovaní skupiny, a na koho strane sa ocitne jediný rozhodný hlas.
Ničmenej, hoci podľa vysloveného predpokladu sa vodcovia desiatok aj mohli medzi sebou dohodnúť, že si hodia žreb, no bolo by to z ich strany porušením systémotvorných pravidiel ich pracovnej štruktúry «2 × (1 + 10)», ktorú zámerne vybudovali a udržovali pri zmene pokolení takou, aby tá štatisticky naprogramovane pripúšťala možnosť rozdelenia hlasov rovnomerne medzi dvomi protichodnými názormi v jednej a tej istej konkrétnej otázke.
Inými slovami, hoci prvohierarchovia na čele desiatok najvyššieho žrečestva zjavne neboli hlúpejší než dnešní demokratizátori a ľahko sa mohli dovtípiť, že takáto nemožnosť výberu konkrétneho rozhodnutia pri rovnosti počtu hlasov «za» i «proti» sa dá ľahko odstrániť jednoduchým žrebovaním alebo nepárnosťou počtu účastníkov, avšak oni chápali okrem toho aj čosi iné:
Lepšie je to nerobiť, pretože prijatý by mal byť taký názor, ktorý najlepšie vyjadruje objektívnu istinu (presnejšie povedané — Pravdu-Istinu), a žreb môže padnúť aj na chybnú voľbu[524].
A práve to, že riešenie otázky je skutočne lepšie nenechávať na nevyspytateľnú náhodu, a v mnohých prípadoch sa nespoliehať ani na väčšinu hlasov[525], nechápu naivní nerozmýšľajúci priaznivci «hlasovacích zariadení» (a tiež priaznivci monarchie), dbajúci o nevyhnutný automaticky výber rozhodnutia v ľubovoľnej otázke prevahou minimálne jedného hlasu pri nepárnom počte účastníkov hlasujúceho „výboru“.
Pod týmto špecifikom usporiadania pracovnej štruktúry najvyššej vnútrospoločenskej moci v starovekom Egypte «2 × (1 + 10)», stabilným v nadväznosti mnohých pokolení, sa myslí, že pri nezhode názorov dvoch rovnoprávnych prvohierarchov v jednej a tej istej otázke, oni obaja sa museli stať účastníkmi určitého špecifického procesu vypracovania a schválenia rozhodnutia, ktoré vylučovalo vedomú možnosť nepochopiteľnej náhody vo výsledku žrebovania, ako aj jediného rozhodujúceho hlasu. Je to jediné rozumné vysvetlenie takejto systémovo vyjadrenej averzie najvyšších hierarchov Egypta k prijatiu rozhodnutia na základe nepochopiteľnosti náhodného výsledku žrebovania, ako aj vo výsledku nepochopiteľnosti náhodnej prevahy o jeden hlas[526].
A ak pracovná štruktúra «2 × (1 + 10)» existovala v priebehu storočí bez roztržiek medzi prvohierarchami jej vetiev a nebola zamenená štruktúrou vyjadrujúcou princíp nepárnosti, tak to znamená, že prvohierarchovia skutočne vedeli zaistiť funkčnosť systému na základe princípu «jeden um — dobre, no dva — lepšie» a opodstatnene a účelovo vybrať z dvoch protichodných názorov ten najlepší, alebo vypracovať tretí názor, prevyšujúci oba predošlé — navzájom sa vylučujúce.
Inými slovami, oni šikovne realizovali tandemový princíp svojej intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, ktorý od nich[527] prebrali aj rabíni Veľkej Synagógy v staroveku, ktorí tak vyvolali údiv a nepochopenie A.Révilla svojou vernosťou párovitosti, bez akýchkoľvek zreteľných homosexuálnych príčin, čím by možno všetko vysvetlili freudisti.
Jednako v spoločnosti takmer všeobecnej gramotnosti, avšak neochoty a neschopnosti myslieť, v ktorej žijeme i my, aj čitatelia tejto knihy, je jednou z najľahších vecí — napísať, alebo prečítať si slová «intelektuálna i celková psychická činnosť na základe tandemového princípu». Avšak praktické pochopenie týchto slov, a tým skôr realizovanie vo svojom živote toho, na čo slová poukazujú, je oveľa ťažšie, než si ich len prečítať alebo napísať.
Prvé, čo môže čitateľovi zísť na um, je spomienka na tandemový bicykel, na ktorom sú dva páry pedálov spojené spoločnou hnacou reťazou, a dvaja cyklisti ich krútia naraz a synchronizovane. Tí, ktorí tandemový bicykel nielen videli, ale si na ňom aj zajazdili (nie sami ale vo dvojici) si určite zapamätali ľahkosť jazdy v porovnaní s bicyklom pre jedného, ktorá vznikla vďaka tomu, že na tandemovom bicykli je odpor pri jazde len o trochu vyšší, než na bicykli pre jedného, ale hnacia energetická zabezpečenosť je približne dvojnásobná. Tiež si iste pamätáte aj na to, že ak váš partner v tandeme vypadol z rytmu alebo iba vysilene naprázdno hýbal nohami, len aby nestratil tempo, v ktorom ste vy tlačili do pedálov z celých síl, bolo to pre vás menej príjemné, ako viezť spolucestujúceho na bicykli pre jednu osobu.
Približne podobne ako v cyklistike, sa má vec aj s tandemovým princípom v oblasti intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti: ak dvojica v tandeme našla cestu, ako spojiť[528] svoje osobné možnosti, tak efektívnosť tandemu prevyšuje možnosti každého účastníka osamote, a výhody tandemového princípu «jeden um — dobre, no dva — lepšie» pre tých, ktorí ho dokázali zrealizovať, sú očividné a nesporné; no ak sa dvojica pri pokuse vytvoriť tandem nevie spojiť, tak ten z nich, koho osobná kultúra intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti je dokonalejšia, bude sám musieť ťahať cez „oblasť životných prekážok“ aj svojho partnera, aj všetky tandemové výtvory, a toto môže byť v niektorých situáciách nad jeho vlastné sily, dokonca aj vtedy, keď jeho individuálne možnosti by mu umožnili relatívne ľahko prejsť celú „oblasť prekážok“ samostatne.
Avšak, tandemový princíp intelektuálnej činnosti má aj svoje špecifikum: na rozdiel od cyklistiky, kde tandem (na ktorý si možno sadnúť, predbiehajúc pritom cyklistov jednotlivcov) je vyslovene viditeľný a hmatateľný, tak všetky pozitívne tandemové efekty pri intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti vznikajú a prejavujú sa len v prípade zladenosti oboch účastníkov[529]. Tá môže byť prvopočiatočná, a v takomto prípade sa tandem utvára „sám od seba“ bez akéhokoľvek zámerného úsilia z ich strany, a z toho dôvodu môže zostať aj «neviditeľným» pre ich vedomie, pohrúžené do iných problémov, prebývajúc v oblasti ich nevedomej psychickej činnosti. Ak prvopočiatočná zladenosť nie je, a ľudia netušia o možnosti dosiahnuť vo svojej činnosti tandemový efekt, tak ani nevyvíjajú cieľavedomé úsilie k tomu, aby si zmenou svojho vzťahu k sebe a okoliu zaistili tandemovú zladenosť.
Toto sú dve príčiny, kvôli ktorým tandemový princíp «jeden um — dobre, no dva — lepšie» zostal nepreskúmaný rôznymi druhmi psychologických škôl: ak bol zrealizovaný v akejkoľvek praktickej činnosti, potom niet čo k nemu povedať, pretože on nie je cieľom, ale len prostriedkom nejakých iných cieľov; ak zrealizovaný nebol, tak nie je o čom hovoriť, lebo chýba predmet rozhovoru. My mu udeľujeme vysokú pozornosť práve preto, lebo je blízkym cieľom, ktorý sa po jeho dosiahnutí stane nástrojom realizácie iných, dôležitejších cieľov.
Hoci už najvyšší hierarchovia starovekého Egypta sa vo svojej činnosti opierali o tandemový princíp, no metódy výučby intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti na jeho základe v systéme zasvätení «ezoterizmu» starého Egyptu buď neboli viditeľné (podľa nášho chápania zákonov uchovania a šírenia informácii v spoločnosti je táto možnosť pravdepodobnejšia[530]); alebo viditeľné metódy boli majetkom výlučne najvyšších zasvätených (toto je podľa nášho názoru menej pravdepodobné, pretože niekto by zanechal, ak aj nie priame poukázania na ne, tak alegorické, a také nie sú známe).
V prospech povedaného v predchádzajúcom odseku hovoria aj tie historické okolnosti, v ktorých staroveký Egypt prestal byť sám sebou, degradoval a odišiel „sám od seba“ z historickej scény. Udialo sa to vo výsledku toho, že konceptuálne mocná štruktúra najvyšších zasvätených Egypta «2 (1 + 10)», stojaca celé stáročia nad faraónom a štátnosťou, opustila Egypt v časoch Mojžiša spolu so služobníkmi Amona, keď v období egyptského zajatia prenikli do prostredia starovekých židov. Ako po tomto následne uvädol Egypt faraónov, je pomerne široko známe, hoci tento proces vädnutia historici vôbec nespájajú so zmiznutím žrečeskej pracovnej štruktúry «2 × (1 + 10)»[531].
V doslove I.Kacnelsona k románu B.Prusa „Faraón“[532] sa píše, že v egyptskom staroveku existoval historicky reálny vrchný žrec Amona v Tébach — Herihor, ktorý sa zmocnil egyptského trónu, odstrániac Ramzesa XII[533], historicky reálneho posledného faraóna 20. dynastie (čo poslúžilo B.Prusovi ako reálna osnova pre námet jeho románu). V tomto období sa Egypt rozpadol na dve časti, a v konečnom dôsledku sa stal korisťou cudzozemcov, v tej miere, ako vlastné výmysly a nevzdelanosť „elity“ a nominálneho „žrečestva“, degradujúceho do úrovne neresťami ovládaného znacharstva, priviedla k progresívnemu úpadku kvality riadenia, ktoré sa aj zakončilo o niekoľko storočí pri Kleopatre konečným krachom staroegyptskej kultúry a štátnosti.
I.Kancelson, ako aj mnohí iní, neobracajú pozornosť na ten fakt, že tieto reálne udalosti krachu 20. dynastie a príchod na trón vrchného znachara (ako faraóna) sa udiali PO ODCHODE ŽIDOV z Egypta, známeho z Biblie.
T.j. po tom, ako Egypt už splodil globálnu doktrínu zotročenia všetkých na základe úžerníckej tyranie židovských klanov, pod kontrolou následníkov hierarchie egyptského Amona (vo všeobecnosti biblického, a cirkevno-“pravoslávneho“ Amina, Amena, A.Mena, napríklad).
Po začiatku tejto agresie metódou „kultúrnej spolupráce“, globálnemu znacharstvu, ktoré prikázaniami úžerníctva a rasizmu prekrútilo Zvestovanie dané cez Mojžiša, začala kultúra Egypta ako štátneho útvaru prekážať. S cieľom zabezpečenia princípu «konce do vody»[534], bol majiteľmi hierarchie v osobách jej najvyšších zasvätencov porušený princíp vypracovania rozhodnutia jej dvomi paralelnými a rovnoprávnymi vetvami «2 × (1 + 10)». Tým samotným sa historicky reálnemu Herihorovi naskytla možnosť stať sa jediným akcieschopným prvohierarchom toho stupňa znacharstva, ktorú obišli stranou pri zasvätení do globálnych plánov, aby sa tá, zostávajúc v Egypte, nemotala pod nohami kandidátov na neobmedzenú svetovládu.
Možno pre nechápanie podstaty a efektívnosti tandemového princípu vypracovania riešenia a jednotnosti (velenia) pri jeho realizácii v živote (jednotnosť velenia — princíp budovania výkonných štruktúr: prejavilo sa to v jedinečnosti faraóna a predstaviteľov rôznych hodností v úradníckej hierarchii), pre nezasvätenosť do účelnosti vybudovania systému riadenia Egyptom pri zmene pokolení, v moci ktorého Egypt žil v priebehu niekoľkých tisícročí — sa reálny Herihor (individualista podľa svojich mravných ideálov a «Ja-centrik» podľa svojho videnia sveta) sám upol k individuálnej vyššej štátnej moci a zaujal funkciu faraóna.
Toto mu bolo umožnené žrečeským neformálnym systémom «2 × (1 + 10)» (smerujúcim k neobmedzenej globálnej vnútrosociálnej moci) preto, lebo viac už nepotreboval, aby mocenské štruktúry Egypta svojimi možnosťami prevyšovali mocenské štruktúry ostatných štátov. Z pohľadu neformálnej štruktúry «2 × (1 + 10)», z ktorej sa stala nadštátna a medzinárodná, všetky štáty mali voči nej zaostávať v efektívnosti mocenských štruktúr, a ich kultúry mali byť v tomto zmysle unifikované. V Egypte prechod k monarchii, v ktorej monarcha stojí v systéme spoločenskej hierarchie nad služobníkmi kultu, stále nazývaných «žrečestvom», riešil práve túto úlohu. Znamenalo to stratu stability systému spoločenského samoriadenia staroegyptského regionálneho davo-„elitarizmu“, systému ktorý dovtedy podporoval život egyptskej regionálnej civilizácie v priebehu viac než 2000 rokov, a vyviedol ju dokonca z vojenských a sociálnych katastrof (katastrof riadenia) bez straty svojráznosti vlastnej kultúry, ktorej zostatkami sa nadchýna súčasný svet prevažne mravne ľahostajne iba ako múzejnými relikviami, nechápajúc ani jej podstatu, ani vplyv na históriu, súčasnosť a perspektívy dnešnej globálnej civilizácie.
Takto staroegyptský žrečeský systém «2 × (1 + 10)» — vďaka tandemovému princípu dokonalejší a bezchybnejší pri vypracovaní rozhodnutí, než „nepárne“ systémy — prestal vládnuť nad samovládou jeho kráľov a nejaký čas existoval v skrytej forme v prostredí židov. Neskôr sa prejavil otvorene svojou vrcholovou časťou v osobe dvoch vyšších rabínov stojacich na čele Veľkej Synagógy v staroveku približne od r. 230 pred n.l. počas celej histórie, až kým aj Staroveká Judea nebola po prvom príchode Krista nútená si zahrať staroegyptskú „hru“ «konce-začiatky do vôd Léthy».
A to je zhruba aj všetko, čo možno odhaliť zo všeobecne dostupnej histórie o úlohe tandemového princípu v minulosti. Predtým, než prejdeme k analýze jeho možností v súčasnosti a v perspektíve, treba poznamenať, že psychika žrecov a znacharov z čias egyptského staroveku, konajúcich na základe tandemového princípu, sa zjavne odlišovala od psychiky druhej časti zasvätených, ľudí podobných Herihorovi, ktorý uprednostnil realizovať riadenie na základe individuálnych možností; a okrem toho, aj psychika zvyšného obyvateľstva, nepatriaceho k štruktúram systému zasvätení do rôznorodého «ezoterizmu», sa z väčšej časti odlišovala od psychiky prvohierarchov[535], ktorí boli schopní realizovať princíp «jeden um — dobre, no dva — lepšie».
Práve kvôli osobitostiam režimu psychiky a sebadisciplíny, ktorou disponovalo najvyššie žrečestvo, a ktoré si osvojilo tandemový princíp intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, nebol voči nim použiteľný (populárny pre dav minulosti i súčasnosti) prístup podplatenia alebo silového či iného vydierania svojho oponenta v prípade nesúhlasu s jeho názormi. A tí, ktorí si myslia, že uprostred akcieschopného najvyššieho žrečestva bolo podplatenie jedného prvohierarchu druhým možné, by si mali dať odpoveď na otázky: čím sa mohli navzájom podplatiť ľudia, ktorých slovo bolo reálne mocnejšie, než slovo faraóna, ktorí boli od detstva vychovávaní tak, aby neboli otrokmi inštinktov a kultúrou podmienených vášní[536], dokonca ak búrkou skazených vášní bola zachvátená takmer celá im podriadená spoločnosť? aké mohli medzi nimi vzniknúť osobné roztržky, ak ich obmedzené fyziologické i kultúrou podmienené (v dôsledku výchovy) potreby mohli byť garantovane uspokojené celou mocou egyptského štátu[537], nie malou dokonca ani v súčasnom chápaní, tým skôr že roztržky by zničili akcieschopnosť štruktúry «2 × (1 + 10)», ktorá im v živote zabezpečovala všetko, robiac ich takmer úplne nezávislými od spoločnosti a jej „názoru“, ktorý oni sami aj v mnohom formovali?
Znamená to však, že tandemový princíp, ktorý je sám základom pre odstránenie a vyriešenie rôznych druhov „nedorozumení“, potrebuje sám pre svoju realizáciu jasné chápanie určitých vecí a vedomý dobrovoľný súhlas s takýmto chápaním správania každého z účastníkov tandemu.
V prvom rade treba pochopiť a zmieriť sa s tým, že vymyslená (o čom bolo povedané skôr) koncepcia individuálneho „autorského práva“, „práva na duchovné vlastníctvo“, ktorá sa na Západe tradične bez rozmýšľania považuje obyvateľmi[538] za jeden zo základov ich civilizácie, prekáža realizácii slobodnej intelektuálnej činnosti a zdokonaľovaniu duchovnej kultúry v spoločnosti aj ako celok, aj čiastkovo na základe tandemového princípu.
Tandemová intelektuálna a celková psychická činnosť sa zakladá vo všetkých bez výnimky prípadoch na priznaní objektívnosti faktu samostatnej existencie všetkých tandemových výtvorov a podriadení svojho správania každého z účastníkov tandemu tomuto nadradenému faktu. To, čo vzniká vo výsledku intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti na základe tandemového princípu, nie je produktom niektorého jedného z účastníkov tandemu a nemôže byť objektom „duševného vlastníctva“ kohokoľvek z nich. A v produkte tandemovej činnosti skutočne nemožno rozhraničiť „autorské práva“ každého z jej účastníkov na jednotlivé umelo vyčlenené zložky celistvého produktu tandemovej činnosti[539].
Posledná vec je podmienená tým, že tandemový princíp pri jeho realizácii je v mnohom podobný hre „domino“ v tom zmysle, že vklad jedného účastníka do spoločne tvoreného produktu tandemovej činnosti («celkové rozloženie domina» na stole) je podmienený predchádzajúcim vkladom druhého účastníka a sám zároveň vnáša osobitú požiadavku na ďalšie vklady oboch. Práve preto tandemové výtvory disponujú samostatnosťou bytia, pri ktorom sú prítomní účastníci tandemu. Okrem toho, v tandeme ani jeden z jeho účastníkov neobsluhuje intelektuálnu činnosť druhého, pracujúc podľa jeho zadania[540].
Vyššie povedané slová — predstavujú kľúče k realizácii tandemového princípu v živote, ale nie pravidlá vymyslené pre nejakú intelektuálnu „hru“, ktoré možno svojvoľne meniť, vo výsledku čoho získame pravidlá inej „hry“, po čom si následne možno vybrať tú „hru“, ktorá viacej zodpovedá mravom.
Každý človek, ako súčasť Objektívnej reality, disponuje svojimi vlastnými osobnostnými špecifikami, čo dostalo názov „subjektivizmus“. V spoločenskom živote ľudí práve subjektivizmus bádateľov, vedcov, projektantov je zdrojom objavenia sa v kultúre nových vedomostí a zručností. No zároveň je aj základným zdrojom chýb, prameniacich z rôznych druhov obmedzeností a nedostatočnosti subjektu. Ak voľakto vyjadruje názor, ktorý sa nezhoduje s všeobecne akceptovaným, prevládajúcim názorom, tak často mu oponujú slovami: „Ále... To je len tvoj názor...“ Napriek tomu, vo väčšine prípadov, tí, čo podobným spôsobom oponujú druhým, že je to len ich názor, dávajú prednosť nezamýšľať sa nad obsahom tohto názoru ani nad tým, nakoľko adekvátne (obrazom i mierou) je v ňom vyjadrený objektívny priebeh udalostí Života, a v čom je vlastne subjektívny názor chybný, a hlavné: aké špecifiká psychickej činnosti človeka, ktorý vyslovil tento názor, našli svoj prejav v týchto chybách?
Ak si položíme práve tieto otázky, tak všetko ničiaci skepticizmus a nihilizmus «Ále... To je len tvoj názor» sa premení do jednej z dvoch zložiek tandemového princípu. A ak odpovede na tento druh otázok nebudú odmietnuté nositeľom názoru «Choď niekam... Kto si ty, aby si ma poučoval?!!», tak on tým samotným aj začne svoju časť tandemovej činnosti, vo výsledku čoho sa jeho prvotný názor môže zmeniť, no okrem toho bude nový názor sprevádzať aj určitý názor na svojho partnera, ako človeka a nositeľa určitých vedomostí, zručností, osobnej kultúry intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti.
Ak partner neodmietne tento názor v spoločne skúmanej otázke ani sprievodný názor o ňom samom, a nepreruší analýzu, tak môže zavŕšiť prvý takt tandemovej činnosti vytvorením tretieho názoru, v určitých svojich špecifikách odlišujúceho sa od východiskových názorov každého z nich v jednej a tej istej otázke. Tento tretí názor ohľadom skúmanej otázky bude nutne musieť sprevádzať aj potreba u každého z účastníkov tandemu zmeniť svoje sebahodnotenia vo vzťahu k niektorým svojim osobnostným kvalitám (osobnej kultúry psychickej činnosti), vedomostiam, zručnostiam. Ak sú pritom dotknuté dostatočne seriózne otázky, tak je možný jak krach osobnosti, tvrdohlavej vo svojej oddanosti neadekvátnym (obrazom i mierou) názorom voči Objektívnej realite, tak aj premena takejto osobnosti.
Tandemové efekty v intelektuálnej a v celkovej psychickej činnosti, sú sami dôsledkom toho, že z pohľadu zdravého rozumu každého z účastníkov tandemu je subjektivizmus jeho partnera špeciálnym druhom „nožníc“, ktoré z výtvorov tandemovej činnosti odstrihávajú chyby vznikajúce v dôsledku subjektivizmu každého z nich; a vo vzťahu k osobe človeka je subjektivizmus jeho partnera kováčskym kladivom, a tandemové výtvory nákovou. Vo výsledku takéhoto vzájomného „kováčskeho“ opracovania sa od osobnosti odlupuje pomerne dosť všelijakého „balastu“ chybného subjektivizmu odrážajúceho sa v jeho osobnom vklade do produktu tandemovej činnosti v predchádzajúcich etapách tandemového procesu.
Tento proces „kováčskeho“ opracovávania je psychologicky tým viac bolestivý a nepríjemný, čím viac je osobe vlastný démonický «Ja-centrizmus» a prehnane sebaisté vyvyšovanie sa nad ostatnými[541] a čím viac si nárokuje právo na „duševné vlastníctvo“ vo vzťahu k výtvorom tandemovej činnosti a ich súčastiam. Keď sa začína opracovanie osobnosti v kováčskej dielni tandemových vzťahov, tak z niektorých odletuje toľko balastu, že z nich samých len málo zostane, a niekedy povýšená osoba sa jednoducho stratí v tomto balaste. A práve strach zo straty tváre pri takomto opracovaní, typická pre démonický individualizmus na základe «Ja-centrizmu», je hlavnou prekážkou, ktorú treba prekonať, aby sa v praxi bolo možné presvedčiť o tom, že «jeden um — dobre, no dva — lepšie».
Z tohto možno pochopiť, že tandemový efekt sa prejavuje tým zreteľnejšie, čím rozdielnejšia je tá životná skúsenosť, ktorá je zaznamenaná v dušiach účastníkov tandemu a čím slobodnejšie a dobroprajnejšie sa každý z nich správa k tomu druhému. A podobne tandemový efekt mizne v situáciách, ktoré sa podobajú bájke I.A.Krylova „Kukučka a kohút“, keď „Kukučka“ chváli „Kohúta“ za to, že on chváli „Kukučku“. V prostredí individualisticky mysliacej inteligencie s režimom psychiky zombi alebo démon sa dá oveľa častejšie stretnúť s tandemami, podobnými tomu vtáčiemu, opísanému I.A.Krylovom a nadšene zaujatými do vzájomného velebenia; pričom jeden a ten istý „intelektuál“ môže byť postupne účastníkom niekoľkých tandemov vzájomného velebenia. No ak čo len jeden z účastníkov vzájomného velebenia prejde k realizácii princípov tandemovej činnosti, tak riskuje stratu svojho partnera a velebníka, pre ktorého je „kováčske opracovanie“ jeho prehnaného sebahodnotenia nepríjemné a potupné.
Intelektuálna činnosť v tandeme prebieha ako priama komunikácia ľudí, v ktorej dochádza k ústnej alebo písomnej výmene subjektívnej informácie medzi nimi. Táto výmena je tým efektívnejšia, čím viac je sústredená pozornosť každého z nich na jeho partnera. Takáto informačná výmena môže trvať bez prerušenia pomerne dlho; môže byť obnovená po opakovaných prerušeniach, ktoré môžu na roky prerušiť posúdenie nejakej konkrétnej problematiky. Dlhé trvanie taktu tandemovej činnosti a charakter informačnej výmeny medzi ľuďmi dáva odpoveď na otázku, prečo «tretí je navyše» a prečo sú nadbytočné štvrté a ďalšie umy.
V najviditeľnejšej forme informačná výmena medzi ľuďmi prebieha ako debata. Človek môže rozprávať, obracajúc sa aj k jedinému spolubesedujúcemu, aj k množstvu poslucháčov. No prevažná väčšina ľudí dokáže sledovať a analyzovať prúd myšlienok v rozprávaní iba jedného spolubesedníka. Tretí, snažiaci sa stať účastníkom debaty, odvádza na seba pozornosť poslucháča, čím zároveň rozbíja tandemový proces. To ale neznamená, že vo všetkých bez výnimky prípadoch musí byť tretí odsunutý za hranice oblasti debaty, no ak sám chápe tandemový princíp, tak pokiaľ je prítomný pri tandemovej činnosti druhých, je povinný urobiť sa nepozorovane priehľadným pre nich alebo splynúť s pozadím okolitej situácie. Ale to je len jedno obmedzenie uložené na tretieho účastníka tandemovým princípom.
Druhá okolnosť sa prejavuje trochu iným spôsobom. Isteže, triumvirát, tak ako každý početnejší „výbor“ až po parlament alebo zjazd, môže pracovať v polytandemovom režime, keď jeho účastníci striedavo vytvárajú tandemy v rôznej zostave. No vo väčšine prípadov to vedie len k spomaleniu práce „výboru“ bez podstatnejšieho efektu v podobe vypracovaného riešenia. Príčina toho spočíva v tom, že prevažná väčšina tandemov (vytváraných účastníkmi „výborov“), zaoberajúcich sa nejakým konkrétnym problémom, vykazuje približne rovnakú efektívnosť. No postupom času sa vo vzťahu ku každému problému objaví niekoľko efektívnejších v danej oblasti tandemov, z ktorých jeden je v stave zameniť celý súbor ostatných[542]. Okrem toho, v mnohopočetnom „výbore“ zďaleka nie pri každom spárovaní účastníkov možno rýchlo vytvoriť funkčné tandemy, čo vedie k frakčným roztržkám, známym v každom parlamente, dodatočným stratám času a k zníženiu kvality „výborom“ vypracovaného riešenia.
Polytandemový princíp je efektívny pri spracovaní celého spektra problémov, ktorých okruh a hĺbka chápania presahujú hranice možností jedného človeka. To nás privádza k ešte jednej osobitosti tandemového princípu, ktorá má rozhodujúci význam práve v polytandemovom variante pri spracovaní celého spektra problémov: účastník tandemového procesu nemá právo klamať, pretože zďaleka nie všetko, čo povie, si môžu ostatní účastníci polytandemového procesu overiť; avšak vyslovený vedome lživý názor, ktorý je druhým účastníkom polytandemového procesu prijatý ako istinný, sa môže stať základom pre vypracovanie hlboko chybného riešenia, s veľmi vážnymi následkami.
Ak budeme skúmať nejaké konkrétne tematické spektrum množiny problémov, tak cez polytandemový princíp možno uskutočniť jeden zo spôsobov vzájomnej spolupráce individuálnej psychiky (a intelektu, konkrétne) s kolektívnou psychikou (a kolektívnym intelektom), súčasťou ktorej je jednotlivec — účastník tandemu. Z toho dôvodu, tí, ktorým bezmedzný egoistický individualizmus neumožňuje konať na základe tandemového princípu, by mali o súbornosti a kolektivizme radšej pomlčať. Kým sa jednotlivec nenaučí jednať na základe tandemového princípu v jeho vzťahoch s druhými ľuďmi, tak bude miesto súbornosti v Svätom Duchu plodiť viac či menej jasne vyjadrenú kolektívnu schizofréniu; šírenie úmyselnej lži vo vzťahu ku kolektívnej psychike je jedným zo spôsobov jej schizofrenickej fragmentácie[543]. V tandemových výtvoroch prakticky vyjadrené osvojenie si tandemového princípu činnosti je prvou prekonanou hranicou, ktorá odkrýva cestu k súbornému životu jednotlivcov.
Ak sa pozrieme na existenciu druhu Homo Sapiens, tak vďaka dvojpohlavnosti druhu je tandemový princíp, založený na zmysluplnom vzťahu muža a ženy k životu (čo nemožno bez intelektuálnej činnosti oboch), alternatívou života druhu a jeho populácie pod vedením živočíšnych inštinktov a ich kultúrnych obalov a rozšírení. Inými slovami:
Tandemový princíp intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti je geneticky naprogramovaná norma pre ľudí, no vyžadujúca si aspoň snahu z ich strany o dosiahnutie Ľudského typu režimu psychiky.
A preto vo vzťahoch muža a ženy nie je možný, ak oni vo svojom manželskom partnerovi (skutočnom alebo potencionálnom) nevidia človeka, ktorý možno ešte Ľudský režim nedosiahol, no ktorému treba pomôcť odhaliť v Živote plnosť Ľudskej dôstojnosti. Ak toto chýba, tak vo vzťahoch muža a ženy, ako aj vo všetkých ostatných rodinne a sexuálne nepodmienených prípadoch, sú tandemové efekty nedosiahnuteľné tým viac, čím viac sa každá zo strán snaží ovládať a vlastniť tú druhú stranu i všetky tandemové výtvory ako svoju neoddeliteľnú súčasť a vlastníctvo. Hlavným tandemovým výtvorom v živote muža a ženy sú ich deti, a základný obsah tandemového procesu v ich vzťahoch je — počatie, porodenie, výchova detí tak, aby ich ďalšia sebavýchova počas celého života bola blahodarná pre spoločnosť i biosféru, prebiehajúc v riečišti Božieho Zámeru.
V špecifických vzťahoch muža a ženy je vyjadrená len určitá úzka oblasť oveľa širšieho poľa tandemových efektov ľudí, ktorá si vyžaduje zmysluplný prístup ku všetkému, čo je v nej možné, prípustné i neprípustné, a tiež reálne prebiehajúce. Preto dvojici, ktorá si to praje a ktorých vzájomné vzťahy nie sú ešte celkom zladené, zostáva pri prechode od života pod vedením inštinktov k zmysluplnému životu — stať sa párom (v danom kontexte — nie v zmysle dvojice ľudí všeobecne, ale v zmysle dvojice, ktorá harmonicky ladí vlastnosťami svojich charakterov a osobnými možnosťami s Objektívnou realitou). No aby sa stali takýmto párom, tak budú si musieť v tandemovej intelektuálnej činnosti vypracovať jednotu názorov v mnohých otázkach ich osobných vzťahov a života všeobecne, jak spomedzi otázok, ktorých sme sa dotkli v aktuálnej práci, tak aj spomedzi tých, ktoré tu zostali nepreskúmané. A až potom bude ich život plne v súlade, ak sa každý z nich bude vo svojom živote držať spoločne vypracovaného jednotného názoru, a ten bude v súlade s Božím Zámerom, biosférou Zeme i Kozmom[544].