Prekonanie poznávacích obmedzení konečných jazykových systémov: teoréma Gödela a «subjektívna dialektika»
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 26 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Prekonanie poznávacích obmedzení konečných jazykových systémov: teoréma Gödela a «subjektívna dialektika»
V roku 1931 Kurt Gödel (pôvodom rakúsky matematik a logik, narodil sa v r. 1906, od roku 1940 až do smrti v roku 1978 žil a pracoval v USA) dokázal teorému «o neúplnosti», pomenovanú jeho menom, podľa ktorej možno v každom formálnom systéme, spĺňajúcom určité požiadavky (o nich v ďalšom texte), sformulovať výrok, ktorý v rámci tohto systému nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Táto teoréma taktiež tvrdí, že v základoch každého názorového systému ležia minimálne dve axiómy, ktoré v hraniciach samotného systému tiež nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť.
Inými slovami, teoréma potvrdzuje, že rozumovo a logicky bezchybne možno dokázať prakticky všetko, čo bude objednané, ale istinným bude len to, čo jednoznačne logicky pramení z objektívne istinného, ktoré musí byť získané mimo formalizmu skúmaného systému: t.j. v konečnom dôsledku — intuitívne, pretože ak to získame z formálneho systému, nadradeného tomu prvému, v určitom zmysle objemnejšieho, tak aj tento systém zostáva v hraniciach obmedzení teorémy Gödela.
Táto teoréma v podstate poukazuje na dve okolnosti, ktoré sú dôležité pre formovanie videnia a chápania sveta každého človeka:
● po prvé, na objektívny kvalitatívny rozdiel medzi objektívne istinným, na jednej strane, a subjektívne rozumovo dokazovaným, na druhej strane;
● po druhé, na ohraničenosť rozumu a dodatočnú nutnosť nerozumného (vo vzťahu k vedomej úrovni psychiky) vyzdvihnutia[465] človekom, a tiež prijatia alebo odmietnutia, nejakých rozumovo nedokázateľných poučiek bez dôkazov.
Avšak o význame teorémy Gödela pre videnia a chápanie sveta sa ruskojazyčné vysokoškolské štandardné kurzy filozofie rozhodli v sovietskej ére radšej mlčať, a oni o tomto väčšinou mlčia aj teraz[466]. Avšak táto téma sa zaraďuje do literatúry, propagujúcej okultno-ezoterickú subkultúru dnešnej globálnej civilizácie. Pre tých, čo sa zaujímajú o túto stránku otázky, citujeme:
«Skutočne, ak skúmame marxizmus-leninizmus ako objekt teorémy Gödela, tak okamžite nachádzame tie isté dve problémové axiómy.
Jednou z nich je prvotnosť matérie. No a druhá? Ani tu nebude hľadanie príliš dlhé. Je to tá samotná definícia matérie ako objektívnej reality[467]. Neuveriteľné, to je trapas! Veď v dôsledku teorémy Gödela možno okolitý svet, a keby len... celý vesmír možno prezentovať a opisovať úplne ináč, než to bolo stanovené materializmom! Vychádzajúc z úplne iných axióm! A keďže je to tak, o čo horšie boli napríklad staroveké ezoterické náuky?!» (A.L.Kuľskij „Na križovatkách Vesmíru” — Ukrajina, m. Doneck, vydavateľstvo «Stalker», r. 1997, str. 281).
O čo horšie? — odpoveď na túto otázku dáva čiastočne anotácia k menovanej knihe a jej obsah: «Daná publikácia je jedným z variantov alternatívnej histórie, ktorý z o trochu novšieho pohľadu skúma problematiku UFO, rozvoj tajných náuk a umožňuje ešte raz nazrieť na problémy dobra a zla».
Kniha hovorí o účasti mimozemských civilizácií v riadení globálneho dejinného procesu. V podaní A.L.Kuľského «svetlé» a «temné» hierarchie (Lucifer a spol.), praktizujúce bielu a čiernu mágiu — sú vlastne vnútornými, systémovými silami Zeme, navzájom sa dopĺňajúcimi v realizovaní Božej vôle. No okrem nich existuje aj prienik mimozemského rozumu, vonkajšieho vzhľadom k Slnečnej sústave, ktorého činnosť je podľa jeho názoru zameraná proti vôli Boha (a to je Satan, podľa názoru A.L.Kuľského. Pritom A.L.Kuľskij implicitne lokalizoval Boha a Jeho Zámer hranicami Slnečnej sústavy).
Opísaný pohľad na Satana a jeho činnosť však implicitne znamená, že obe vnútorné zemské hierarchie «pravého» i «ľavého» razenia sa odklonili od realizácie Zámeru, v dôsledku čoho i Zámer dopúšťa nejakým vonkajším silám prejavovať vplyv na obe zemské hierarchie. Avšak k tomuto záveru A.L.Kuľskij neprišiel, pretože zostal v riečisku čierno-bielych hierarchických tradícii, vychádzajúcich (ako aj on sám priznáva) z minulej globálnej civilizácie Atlantídy. Inými slovami, subkultúra «ezoterizmu» v dnešnej globálnej civilizácii je jedným z druhov idealistického ateizmu.
Okrem toho A.L.Kuľskij uvádza tvrdenia, ktoré možno pochopiť ako programovanie dejín dnešnej globálnej civilizácie ľudstva biblickou matricou. Napríklad tu:
«A tak sa naši súčasní matematici na súčasných počítačoch rozhodli... rozanalyzovať a preveriť to, čo bolo pravdepodobne bez akýchkoľvek počítačov zapísané ešte pred tisíckami rokov... Použijúc magické čísla matematiky vytvárali matrice na dešifrovanie... biblických textov!
Ako základ bolo použité magické číslo 7. Takto o tom hovorí I.Rosochovatskij (recenzent knihy doktora technických vied, V.Obuchova „Zákony Evanjelia a zákony kybernetiky“; je citovaná recenzia tejto knihy z článku v novinách „Zrkadlo týždňa“ z 27. januára 1996 — naše spresnenie v citáte):
«…Pohyb vpravo o sedem písmen, pohyb vľavo... Na aké písmená to «padne»? z nich skladali slová. Sledovali, čo sa ukáže. V matrici používali aj iné čísla, kým sa nakoniec nesformovala a neumožnila získať súvislý text. A zvláštne — v starobylých textoch vznikali mená a priezviská oveľa neskorších kráľov a politických činiteľov, dokonca súčasných, opisy či dokonca názvy strašných chorôb, objavených omnoho neskôr od vzniku biblie!» (…)
A teraz znova zacitujeme I.Rosochovatského:
«…Tu sa bratia-lotri chystajú zavraždiť Jozefa, vzniká medzi nimi spor, a jeden z nich, Ruben, súcitnejší, kričí: «Neprelievajte krv!» Na tomto mieste, po použití matrice, počítač nachádza meno francúzskeho kráľa Luisa[468], popraveného o mnoho storočí neskôr na základe rozsudku revolučného Konventu. A tam kde je napísané «o tri dni ti faraón sníme hlavu», sa spresňuje, že «kráľ bude sťatý... na gilotíne... ôsmeho ševat» — deň aj mesiac zodpovedajú dátumu popravy v súčasnom letopočte. Vzniká logická reťaz: sprisahanie Jozefových bratov a ich rozhodnutie, potom Konvent, revolučné tribunály, trojky...» (A.L.Kuľskij „Na križovatkách Vesmíru”, str. 339, 431).
Avšak recenziu morálky, ktorá sa prejavila v sociologickej doktríne Biblie, a to, nakoľko sa zhoduje s Božím Zámerom, A.L.Kuľskij neuvádza. Perspektívy života ľudstva pod biblickou konceptuálnou mocou ho nezaujímajú, a takisto aj vypracovanie a oživenie antibiblickej alternatívnej matrice-scenára ležia mimo okruh záujmov A.L.Kuľského. Jeho zaujíma iné:
«…podľa tvrdenia veľkých Zasvätených, moc človeka nad prírodou a nad sebou samým môže byť prakticky bezhraničná. A že všetko prebiehajúce vo vesmíre mu môže byť známe» (A.L.Kuľskij, „Na križovatkách Vesmíru“, str.342).
Pritom z kontextu knihy vyplýva, že reč ide o moci JEDNOTLIVCA, no nikde sa nehovorí o vybudovaní jednotlivcami spoločnosti na akýchkoľvek presných princípoch. Takže princípy budovania spoločnosti ostávajú implicitne biblickými, historicky reálne davo-„elitárnymi“, zdedenými z Atlantídy. «Ezoterické» videnie sveta je pre vyvolených a zasvätených, «exoterické» je pre nerozmýšľajúci dav, obsluhujúci hierarchiu čierno-bielych «ezoteristov», a tiež pre odvrhnutých svojvoľných vykladačov Života, ktorým je odopretá možnosť legitímneho zasvätenia z akýchsi dôvodov, známych tej či onej hierarchii.
A to napriek tomu, že na začiatku knihy A.L.Kuľskij uvádza slová, nastolené k jednému zo žrecov Atlantídy:
«V jednom zo starobylých chrámov Lhasy (Tibet) je chránený unikátny chaldejský rukopis, napísaný v treťom tisícročí pred n. l. Píše sa v ňom:
«Keď hviezda Baal padla na miesto, kde je teraz len more a nebo, tak sa zatriaslo a zakolísalo Sedem Miest so svojimi zlatými stenami a jasnými chrámami, ako lístie stromov počas búrky. A vyliala sa z palácov rieka ohňa a dymu. Vzduch sa naplnil predsmrtnými vzdychmi a nárekmi národa. Hľadali záchranu vo svojich chrámoch a pevnostiach. A múdry Mu, vrchný Žrec Ra-Mu, sa objavil a povedal: «Vari som vám to nepredpovedal?» A vtedy mužovia i ženy v drahocennom odeve, posiatom polodrahokamami, zvolali: «Mu, zachráň nás!»
A on povedal: «Zahyňte vy všetci, spolu s vašimi nevoľníkmi a klenotmi, a z vášho prachu vstanú nové národy. A ak tie zabudnú, že sa musia povzniesť nad všetkým, nie len nad tým, čo si vybojovali, ale aj nad tým, čo stratili — stretne ich rovnaký údel!»
Slová Mu sa rozplynuli v plameni a dyme. Krajina i jej obyvatelia boli roztrhaní na kúsky a súčasne pohltení vlnami» („Na križovatkách Vesmíru”, str. 76, 77).
Takže A.L.Kuľskij príkladom svojej knihy vlastne ukazuje, že prastaré ezoterické náuky, velebiace jednotlivca a mlčiace o organizácii spoločenského života v súlade s Bohom a Vesmírom, sú zlé tým, že nakoľko sú reprodukované v kultúre dnešného ľudstva, automaticky ho vedú ku katastrofe. Vyhnúť sa jej možno len na základe život-potvrdzujúcej alternatívy k starovekému ezoterizmu.
Ezoterizmus — utajované vedomosti, dnes propagované ako najvýznamnejšie a dokonalé. No vedomosti, ktoré si vyžadujú tajenie pred nezasvätenými pod ľubovoľnou zámienkou, vrátane zámienky «aby sa predišlo zneužitiu» — sú objektívne nedokonalé.
Objektívne dokonalé vedomosti nepotrebujú utajovanie, lebo ich zneužitie je objektívne nemožné, minimálne kvôli tomu, že javy sprevádzajúce samotné zneužitie budú pre tých čo „zneužívajú“ dokonalé znalosti — neprijateľné, ako sa o tom hovorí u J.W.Goetheho vo „Faustovi“ o Mefistofelovi: «je časťou tej sily, čo večne chce zlo a tvorí dobro» ...v dôsledku určitých okolností v Živote, ktoré sa mu nepodriaďujú; a maximum, skutočne dokonalé znalosti nemožno zneužiť preto, že ich dôležitosť nebude možné oceniť (Rozlíšenie je v moci Boha), a samotné znalosti a sprievodné zručnosti si nemožno osvojiť pri nepravdovernej mravnosti[469].
Okrem toho, že na teorému Gödela sa vo svojich úvahách o Živote odkazujú mnohí (k veci, aj od veci), tak v spoločnosti existujú aj špecialisti-matematici, ktorí sa jej striktnou určitosťou a preukázateľnosťou oddeľujú od Života, stavajúc tak do rozporu so Životom práve túto strohú určitosť a formalizmus. Im sa prieči práve «voľný» (z ich pohľadu) výklad teorémy K.Gödela a spojovanie s ňou názorov, ktoré nemajú žiaden vzťah k čisto abstraktnej matematike. Preto vo vzťahu ku všetkému povedanému A.L.Kuľskim, aj ohľadom našich komentárov k jeho knihe, môžu byť vznesené námietky z ich strany, analogické názoru, ktorý sme našli na internete:
«Úprimne povedané, už sa stáva otrepaným, že slová «teoréma Gödela» používajú ako zaklínadlo, a odvodzujú z nich všetko, čo treba. Všeobecne sa tomu hovorí prekrúcanie. O sebe: kandidát fyzikálno-matematických vied, obhajoval som sa v špecializácii 01.01.06 — «algebra, logika a teória čísel», konkrétne sa špecializujem v matematickej logike a teórii algoritmov.
Takže teoréma Gödela o neúplnosti hovorí:
«Ak je teória natoľko zložitá, že v nej možno vyjadriť aritmetiku (t.j. určiť konštantu «nula», sčítanie, násobenie, pojem «nasledujúci element», a dať tieto operácie do súladu s axiómami G.Peano), tak v tomto istom jazyku možno napísať pravdivé tvrdenie, ktorého pravdivosť bude nedokázateľná prostriedkami TEJTO ISTEJ teórie, alebo lživé tvrdenie, ktoré bude prostriedkami tejto istej teórie nevyvrátiteľné».
BODKA!!!
Čo s tým má božskosť sveta? Mimochodom, teoréma sa osvedčila pre veľmi primitívne schémy logických úvah, a môže sa prejaviť jej elementárna nepresnosť, ak pristúpime k oveľa zložitejším úvahám.
Demonštrácia podobného nechápania toho, o čom je reč, na úplnom začiatku článku (v lepšom prípade, prípad úmyselného prekrúcania skúmať nechcem) vo mne vyvoláva seriózne pochybnosti o serióznosti celého zvyšku materiálu» (Z materiálov diskusie z r. 1999 na jednom internetovom fóre, ktorého autor sa predstavil ako S.B—k, no priezvisko vynecháme).
V uvedenej námietke profesionálneho matematika sú dôležité slová «odvodzujú z nich všetko, čo treba», ktorými on ukladá nesporný, ako sa sám domnieva, zákaz odkazovať sa na teorému K.Gödela pri skúmaní svetonázorovo-náboženskej problematiky. No z hľadiska obsahu existuje rozdiel nie medzi slovami, ale medzi procesmi, na ktoré slová iba poukazujú: «odvodzujú z nich všetko, čo treba» a «spojujú s nimi ďalšie životné javy».
A hoci K.Gödel formálne logicky dokázal platnosť teorémy pomenovanej jeho menom až v prvej polovici 20. storočia pre určitú skupinu formalizovaných systémov, no pre mnohých zdravo-mysliacich ľudí vnímajúcich Život boli obmedzené možnosti ľudského rozumu a logiky, konkrétne, v pochopení Pravdy-Istiny v Živote intuitívne zrejmé ešte skôr, než sa objavil tento dôkaz.
U A.S.Puškina v jeho „Mozart a Salieri“ sú Salieriho slová: «A algebrou zmerať harmóniu...» — presne o tom: o márnosti pokusov zmerať konečnou algebrou (vrátane akoukoľvek formálnou logikou, «algebrou reči/výrokov», vrátane ľudských jazykov s ich konečnými abecedami, slovníkmi a gramatikami) nekonečnú harmóniu Života. Slová A.S.Chomjakova: «to vnútorné vedomie, ktoré je oveľa širšie, než to logické» — sú tiež o tom istom. A ešte skorej, v 11. storočí: «Verím preto, aby som chápal» — hovoril Anselm z Canterbury[470] (1033, Aosta, Taliansko — 1109, Canterbury, Anglicko). No pred striktným potvrdením teorémy K.Gödela toto všetko boli len všeobecné vyjadrenia: správne, no nespojené presnou definíciou s konkrétnymi životnými okolnosťami. A konkrétna zadefinovaná hranica možností formálnej racionality — (vo svojej podstate) hranica medzi rozumovo dokázateľným a objektívne istinným — bola odhalená a preukázaná práve teorémou K.Gödela (hoc aj len vo vzťahu k ohraničenej množine formálnych systémov).
Po tom, ako sa objavilo potvrdenie teorémy K.Gödela, priaznivci podobných názorov ich nezačali vyvodzovať z nej (ako sa zazdalo tým úzkym profesionálnym matematikom, ktorí sa ohradili od Života v jeho plnosti a rozmanitosti - abstrakcionizmom a nemateriálnosťou predmetnej oblasti matematiky — «matematickým idealizmom», no «idealizmom» vo filozofickom zmysle slova), ale začali sa odkazovať na teorému K.Gödela ako na životom preukázateľnú ilustráciu správnosti svojho názoru. Ako názorný príklad uvedieme úryvok z prejavu na inom internetovom fóre, tiež zasvätenom teoréme K.Gödela a kultúre ľudského poznania Života a Pravdy-Istiny:
«Počnúc 19. storočím, logika bola matematizovaná a matematika logizovaná. Pojem logickej úvahy a úsudku nabral jasný matematický zmysel. Vo vede sa objavila príležitosť riešiť už existujúce logické problémy (dať definíciu pojmu «problém») na novej úrovni. A preto medzi 23 najaktuálnejšími matematickými problémami, vyhlásenými Hilbertom na 2. Medzinárodnom kongrese matematikov, bol vyhlásený aj nasledujúci: „Matematická interpretácia axióm fyziky“. Ak by sa to podarilo urobiť, objavila by sa nádej na principiálnu dosiahnuteľnosť ideálu P.Laplace-a. Bol by to triumf logickej formy poznania, dôkaz nekonečnej, ničím neobmedzenej sily logiky, pred ktorou nemôžu nielen prakticky, ale ani principiálne stáť žiadne prekážky.
Avšak v roku 1931, vynikajúci logik a matematik dneška, Kurt Gödel dokázal svoju chýrnu prvú teorému — «teorému o neúplnosti», podľa ktorej výrok o neprotirečivosti formálneho logického systému nemožno dokázať v hraniciach tohto samotného systému, ak tento logický systém je neprotirečivý. A ak je formálny logický systém protirečivý, tak v nej možno dokázať ĽUBOVOĽNÉ tvrdenie, vrátane tvrdenia, že systém je neprotirečivý.
Takýmto spôsobom, pokus vybudovať formálno-logický systém, v ktorom by bolo dokázané, že je logicky úplný a neprotirečivý, môže priviesť k tomu, že celá veľkolepá logická stavba sa rozsype, ako domček z karát, keď spod neho vytiahnu «nesprávnu kartu». Môže sa zazdať, že to robiť netreba, avšak podľa názoru autora (aj stúpencov Zen[471]) je práve toto «priamou a najkratšou cestou hore». Formálny systém je buď neprotirečivý a neúplný, alebo protirečivý a úplný. Možno preto sa neoplatí špeciálne vyhľadávať logické protirečenia v Biblii[472] a ďalších ezoterických textoch. Podobne, ako Istina nemôže byť vyjadrená neprotirečivým spôsobom, t.j. naozaj, «génius je priateľom paradoxov».
Ďalej bolo dokázané, že ľubovoľný formálno-logický systém obsahuje neohraničené množstvo takých korektne sformulovaných (v jeho jazyku) výrokov, ktoré v hraniciach daného systému nemožno ani dokázať ani vyvrátiť. Zaradenie ľubovoľného z týchto výrokov (spolu s určitým vyhlásením o jeho pravdivosti alebo lživosti) ako axiómy do systému axióm príslušného formálno-logického systému, «plodí» nový logicky neprotirečivý formálno-logický systém.
Tvrdenia: «Boh existuje» a «Boh neexistuje», sú práve takýmto príkladom korektných tvrdení, ktoré nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť prostriedkami logiky (je to predmet Viery[473]). Ak si predstavíme logický systém v tvare pyramídy, tak pojem «Boh» je úplným vrcholom tejto pyramídy, ktorá završuje logický systém do logickej úplnosti[474]. No ak sa pokúsime dokázať existenciu alebo neexistenciu tohto vrcholu prostriedkami logiky, tak celá pyramída sa rozsype. Pojem «Boh» je zostavený tak, že ľubovoľné tvrdenia zahŕňajúce tento pojem (vrátane tohto) majú túto vlastnosť.
Možno preto, a nie náhodou, na Cheopsovej pyramíde, ako na znaku Spojených Štátov, chýba gigantický kameň, ktorý podľa podania bol kedysi na jej vrchole? Možno práve v tom, že tam nie je aj spočíva jeho Pravdivá existencia? Hovorí sa, že Boh nie je ničím ohraničený, to znamená, že nejakým spôsobom zahrňuje v sebe aj ohraničenosť, ináč by bol ohraničený tým, že v sebe nezahrňuje ohraničenosť. Pravdepodobne, táto ohraničenosť, ktorú v sebe zahŕňa Boh, je aj samotným prejaveným svetom, svetom Sansáry.
(…)
Teoréma Gödela je platná pre všetky formálne logické systémy, dostatočne rozvinuté, aby mohli do seba zaradiť formálnu aritmetiku. Práca Gödela bola prvým prísnym skúmaním MOŽNOSTÍ DEDUKTÍVNEJ METÓDY[475] POZNANIA CELKOVO, a najdôležitejším a plne opodstatneným výsledkom tohto skúmania je záver o tom, že procedúry deduktívneho i výpočtového charakteru majú určitú vnútornú ohraničenosť, v dôsledku ktorej dostatočne rozvinutý proces poznania (počnúc matematikou) nemôže byť predstavený vo forme zavŕšeného formálneho systému, t.j. nemôže byť zredukovaný do systému axióm a pravidiel vyvodzovania z nich záverov. Jednoduchšie povedané, POZNÁVACÍ PROCES SA NEOBMEDZUJE VÝLUČNE LEN NA FORMÁLNO-LOGICKÝ PROCES. O tom, aké ďalšie spôsoby poznania, okrem formálno-logického, sú potrebné na plnohodnotné rozvinutie dostatočne zložitého procesu poznania, o tom v teoréme Gödela vecnej informácie niet, t.j. «ona o tom hovorí v zápornej forme». Autor predpokladá, že v danom prípade v teoréme Gödela «ide reč» o takých formách poznania ako je intuícia a inšpirácia, ktoré hrajú mimoriadne veľkú, často kľúčovú úlohu v tvorbe všetkých vynikajúcich a geniálnych vedcov, osobitne v prvých etapách formovania ich novátorských koncepcii.
Tiež vzniká otázka o schopnosti formálno-logického systému adekvátne odrážať celú plnosť Reality nielen vcelku, ale dokonca v ktoromkoľvek z jej aspektov. Jeden z dôsledkov teorémy Gödela spočíva v tom, že pravdepodobne, Realita je vo svojej podstate nezhrnuteľná do formálno-logickej schémy a v princípe nemôže byť úplne a adekvátne zobrazená formálno-logickými prostriedkami, t.j. v princípe nemožno vybudovať logicky plný znakový model, absolútne izomorfný k Realite.
Autor sa domnieva, že teoréma K.Gödela je jedným z najvyšších principiálne možných úspechov intelektu, a obzvlášť obdivuhodnou a prirodzenou, plnou najhlbšieho zmyslu je tá okolnosť, že práve v tomto svojom neprekonateľnom vzlete intelekt zreteľne uvidel hranice svojich vlastných možností a možností intelektuálnej formy poznávania vôbec.
Podľa názoru autora, na „kompenzáciu“ principiálnej neúplnosti formálno-logických systémov je nutná iná forma poznávania Reality, založená na úplne iných princípoch (ak je vôbec vhodné o nej hovoriť, že je založená na nejakých „princípoch“).
Je to humanitné, obrazné myslenie, ktoré vidí v hojnosti asociácií a prepojení amorfných obrazov možnosť jemnejšieho naštudovania takých problémov, v ktorých použitie «pevných» obrazov vyzerá hrubo, dokonca vulgárne, a absolútne neprijateľne. Srdce a intuícia nás úspešne vedú k takým výškam, kde slová a logika bezmocne utíchajú.
Očividne, oba tieto spôsoby myslenia (formálno-logický, t.j. verbálny, a obrazný, t.j. neverbálny) sa navzájom funkčne dopĺňajú, v zmysle princípu komplementarity N.Bohra, t.j. plnohodnotné poznanie Reality nie je možné pri použití iba jedného z týchto spôsobov poznávania. Je zaujímavé a veľmi dôležité, že tieto dva spôsoby poznávania sú u väčšiny ľudí podporené rôznymi hemisférami mozgu, t.j. existuje funkčná (a dokonca aj morfologická) asymetria hemisfér». (Z internetových diskusných materiálov na «Fóre „Teória a prax“» na stránke СмыслЖизни.ru (v preklade — zmysel života*), autor Jevgenij, 19. marec 2001, komentáre v poznámkach pod čiarou sú naše)
Je pochopiteľné, že každý jeden raz, keď vyplynie otázka «Čo je pravda?», tak ohraničenia kladené teorémou K.Gödela, ako aj ohraničenosťou diskrétno-logického vnímania sveta a ľudského myslenia[476], je potrebné prekonávať nie jednotne podľa nejakej «najlepšej» prázdnej formy «algoritmu dialektickej metódy», ktorú si akože možno osvojiť raz a navždy počas výcviku pod vedením lektorov-zombifikátorov a potom do nej dosadzovať konkrétny obsah, podmienený životnými záujmami a okolnosťami, podobne ako do všeobecných vzorcov a algoritmov aplikovanej matematiky dosadzujú konkrétne údaje. «Subjektívna dialektika» i samotná teoréma K.Gödela si vyžadujú, aby sa ohraničenia tejto teorémy prekonávali zakaždým životne-tvorivo, t.j. aby sa zakaždým primerane životným okolnostiam našla taká forma (formálny systém), aby sa na jej základe vo vnútornom svete človeka, ktorý ju použije, najlepším spôsobom (t.j. v obrazných predstavách) ukázal a prejavil objektívny zmysel Pravdy-Istiny; inými slovami, aby človek, ktorý sa obráti k formálnemu systému, mohol s jeho pomocou (použijúc ho podobne ako mapu-sprievodcu) prežiť výjav Pravdy-Istiny v sebe samom — vo svojom vnútornom svete[477].
Vzhľadom na túto nevyhnutnosť, v praktickej dialektike otázky aj odpovede nielenže môžu, ale aj musia vznikať mimo formálnu dialógovú procedúru «otázka → odpoveď; nová otázka «logicky» (v istom zmysle) vyplývajúca z prvej odpovede alebo «tunelového scenára» skúmania problematiky → nová odpoveď, nevychádzajúca za obmedzené hranice konkrétneho zmyslu otázky, atď.», ktorá je typická pre rôznorodú logiku, t.j. metódu odvodzovania pravdivých názorov z akýchkoľvek východiskových údajov (premís). Avšak ak sa subjektívne rozdielnosti, na základe ktorých prebieha myslenie človeka, ukážu byť nezodpovedajúce objektívnym rozdielnostiam Života, tak dialektická metóda prestáva byť sama sebou a mení sa na pre všetkých nebezpečný tréning logiky bez axióm a pravidiel, čoho príkladom je „dialektický“ materializmus marxizmu.
Pracovné otázky a odpovede «subjektívnej dialektiky», vznikajúce mimo formálnu procedúru «otázka → odpoveď atď.», musia smerovať priebeh tejto procedúry k subjektívnej istine — informačnému «duplikátu» objektívnej Pravdy-Istiny, dostatočne dobrej pre úspešné riešenie praktických úloh na základe subjektívnych názorov, definovaných a jednoznačné chápaných samotným subjektom-dialektikom, alebo v kultúre spoločnosti zjednocujúcej ľudí, alebo v nejakej jeho subkultúre.
Inými slovami, ak použijeme lexikón súčasnej vedy, «subjektívna dialektika» je vo svojej podstate — metódou «heuristickou», neformalizovanou, ale nachádzajúcou svoje vyjadrenie vo formálnych systémoch podporovaných spoločnosťou; je to živé a žijúce umenie, zručnosť, a nie mŕtva schéma, do ktorej možno skúsiť napasovať tie či oné konkrétne už uplynulé, aktuálne alebo blížiace sa či potenciálne udalosti Života.
Tento, v podstate slobodný (od akýchkoľvek formálnych algoritmov) charakter «subjektívnej dialektiky» ako metódy objektívneho poznávania, umožňuje dať formálnu, a predmetnú definíciu termínu «dialektika»:
«Dialektika» — ako termín «vedeckej filozofie», je názov prirodzeného spôsobu a zručnosti odhalenia a pochopenia objektívnej Pravdy-Istiny vo vedomom životnom dialógu s Bohom na základe analýzy a prehodnotenia prostredníctvom Života toho, čo Boh dáva v Rozlíšení.
Jednoduchšie povedané:
Dialektika je rozhovor človeka v dobrej nálade s Bohom cez myšlienky a ostatné skutky v živote, čo má za nevyhnutný následok realizáciu dobrého Božieho Zámeru tým či oným spôsobom.
A vzhľadom k tomu, že každého, kto neodporuje Bohu, učí Život sám dialektike lepšie, než jej učia knihy, oplatí sa na niektoré prepojenia «subjektívnej dialektiky» a Života poukázať priamo, venujúc viac pozornosti samotnej metóde, namiesto problematiky odhaľovania, riešenia a ilustrovania použitia tejto metódy, ako tomu bolo v predchádzajúcich kapitolách tejto knihy.
Dialektika v tejto kvalite bola ešte v staroveku ponechaná zabudnutiu «ezoteristami», riadiacimi globálnu civilizáciu.
Prvopočiatočná zhoda «subjektívnych rozdielností», na základe ktorých prebieha proces ľudského myslenia, s objektívnymi rozdielnosťami, spolupracujúcimi navzájom v Živote — sa zaisťuje tým, že: po prvé, informácia v Živote je objektívna a, po druhé, subjektívne rozdielnosti od začiatku vznikajú v psychike každého človeka ako «prvotná» informácia, dávaná Bohom bezprostredne každému v Rozlíšení. Napriek tomu, prvopočiatočná zhoda subjektívnych rozdielností (daných priamo Bohom v Rozlíšení) s objektívnymi rozdielnosťami nestačí pre zaistenie funkčnosti «subjektívnej dialektiky».
A hoci sa dostatočne dobrý súlad subjektívnych rozdielností s objektívnymi rozdielnosťami Života aj dosahuje na základe prvopočiatočnej zhody subjektívnych rozdielností, ale len v prípade jednotnosti-mier vonkajšieho, všetkými zdieľaného Sveta s vnútornými svetmi-modelmi[478], ktoré si človek predstavuje, a na základe ktorých ďalej modeluje priebeh udalostí v Živote a optimalizuje svoju plánovanú i reálnu účasť v nich. V podstate jednotnosť-mier vnútorných predstavovaných svetov a všetkými zdieľaného vonkajšieho sveta sa zaisťuje Bohocentrickosťou videnia sveta človeka.
Inými slovami, z jednej strany je dosiahnutie jednotnosti-mier — výsledkom zmysluplnej životnej činnosti samotného človeka, a z druhej strany, nesúlad subjektívnych rozdielností s objektívnymi rozdielnosťami (ich nezlučiteľnosť alebo absencia jednotnosti-mier — rôznosť-mier) je samo osebe prejavom kaleidoskopickosti[479] a «Ja-centrizmu» celkového videnia sveta alebo nejakých jeho fragmentov, ku ktorým sa obracia ľudský intelekt za tou či onou informáciou v procese myslenia; okrem toho, deformácie (od začiatku dávanej v Rozlíšení) zhody rozdielností vznikajú v dôsledku vnútornej rozštiepenosti a konfliktnosti algoritmiky psychiky, v ktorej sa prepletajú a vrstvia navzájom v podstate rôzne informačné prúdy, prichádzajúce jak zvonka, tak aj vynárajúce sa z pamäte (to sú svojim spôsobom «vlastné šumy systému» spracovania informácie v algoritmike ľudskej psychiky). Takéto svetonázorové chyby sú podmienené defektnosťou (neúplnosťou) súboru mravných kritérií, chybnosťou niektorých z nich alebo chybnosťou ich hierarchického usporiadania.
Takže «subjektívna dialektika» ako prostriedok odhalenia a pochopenia objektívnej Pravdy-Istiny je tým viacej funkčná, čím je človek bližšie k objektívnej Pravdovernosti, nakoľko normy Pravdovernosti sú v Živote jednotné a spoločné aj pre ľudí, aj pre anjelov Božích, aj pre Boha — Tvorcu a Všedržiteľa[480].
A keďže Pravdovernosť prúdi z vedomej viery človeka Bohu vo vnútornom životnom dialógu veriaceho s Bohom, tak funkčnosť «subjektívnej dialektiky» subjektu neveriaceho Bohu je nepredvídateľná jak vo vzťahu k problematike ktorá vyvolala jeho záujem, tak aj vo vzťahu k rôznym subjektom-bádateľom: inými slovami, v niektorých tematických oblastiach bádania môže byť dostatočne vysoká, a v niektorých miznúť — nepredvídateľne a bez povšimnutia u neveriacich Bohu, v dôsledku odopretia im Rozlíšenia Zhora.
Avšak v algoritmike myslenia «verím Životom Bohu preto, aby som porozumel», rozvíjajúcej sa na základe Bohocentrického videnia a chápania sveta, sa zabezpečuje nevyhnutná funkčnosť «subjektívnej dialektiky» a prekonáva sa obmedzenie uložené teorémou K.Gödela v jej «voľnej interpretácii», nevyhovujúcej matematikom-abstrakcionistom: Život je Jazyk, ktorým hovorí Boh so všetkými a každým primerane ich rozvitosti, a Boh v životnom dialógu s veriacim potvrdzuje alebo vyvracia to, istinnosť čoho nemôže byť dokázaná alebo vyvrátená intelektuálne-rozumovo alebo experimentálne (vrátane experimentálnych testov/pokúšania — vo vzťahu k Bohu).