Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty

7.3. «Subjektívna dialektika» ako metóda objektívneho poznania

Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 25 из 32

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

7.3. «Subjektívna dialektika» ako metóda objektívneho poznania

Fakticky všetky predchádzajúce kapitoly aktuálnej knihy sú vyjadrením «subjektívnej dialektiky» ako metódy objektívneho poznania, a tiež výsledkom použitia dialektickej metódy na odhalenie a riešenie niektorých problémov zo života spoločnosti a ukázaním možností riešenia problémov osobného charakteru v živote každého. A zo všetkého prv preukázaného vidno, že:

«Subjektívna dialektika» svojou formou v praxi predstavuje postupnosť zmyslovo presných a v každej etape jednoznačne chápaných (v ich spojitosti so Životom) otázok (jak tých otvorene zadaných, tak aj tých implicitne chápaných), na ktoré sa dávajú presné, jednoznačne chápané (v ich spojitosti so Životom) odpovede. Jednoznačnosť chápania (eventuálne mnohovariantná: v zmysle jednoznačne definovanej množiny) je podmienená kultúrou — osobnou, spoločenskej skupiny, celej spoločnosti. A špeciálne zdôrazníme, že ak otázky a odpovede nemajú spojitosť so Životom, potom niet ani subjektívnej dialektiky. To, čo vzniká pri chýbajúcej spojitosti so Životom, samo osebe predstavuje abstrakcionizmus, možno aj vytvárajúci ilúziu svojej objektivity.

Každá z odpovedí, zároveň umožňuje položiť nové otázky, ktoré budú viesť k novým odpovediam. A takto to pokračuje dovtedy, kým získaný súbor odpovedí na určité otázky nebude považovaný za priblíženie sa objektívnej istine, dostatočne dobré na praktickú realizáciu v živote objektívne dosiahnuteľných cieľov — odhalených a vybraných vedome. Kvalita získaného výsledku sa vo všetkých prípadoch určuje známym vzťahom: «Aká otázka, taká odpoveď»[462], ktorý charakterizuje každý jeden krok procedúry riešenia neurčitostí v názoroch pomocou dialektickej metódy. Vzhľadom na videnie sveta cez trojjednotu matérie-informácie-miery, tento vzťah je objektívne podmienený tým, že aj otázka, aj odpoveď sú vyjadrované určitými jazykovými prostriedkami, a každý jazyk, podporovaný spoločnosťou, sám osebe predstavuje jednu zo zložiek Miery bytia. Miera bytia, nakoľko ide o celovesmírny systém kódovania informácie, je objektívne taká, že zodpovedajúca jej (to sa zabezpečuje vnímaním miery) otázka predstavuje zároveň aj kód správnej odpovede, t.j. obsahuje v sebe odpoveď alebo fragment odpovede, avšak v implicitnej forme.

Nakoľko formalizmus, izolovaný z prúdu konkrétnych životných udalostí, nedokáže povedať nič ohľadom toho, aké presne otázky a v akej postupnosti treba klásť v konkrétnych (a tým skôr v ešte nesformovaných) životných situáciách, a aké treba na ne dávať odpovede, aby bolo možné odhaliť a pochopiť Pravdu-Istinu, tak formálny prístup k osvojeniu si dialektickej metódy objektívneho poznávania podľa princípu: «1. urob toto; 2. urob toto... — a hotovo» — ako keď si deti v škole osvojujú počítanie «do stĺpčekov pod seba», nevedie k dosiahnutiu vytýčeného cieľa — k osvojeniu dialektiky ako metódy objektívneho poznávania[463].

Tiež je nutné podotknúť, že dostatočne všeobecný systém obrazných predstáv a chápanie podstaty samotných procesov riadenia vo vzťahu k procedúre odhaľovania problémov a ich riešenia dialektickou metódou je nadradenou (objemnejšou) formou, do ktorej sa zapisuje akýkoľvek životný obsah.

Pritom dostatočne všeobecná teória riadenia a dialektická metóda sa ukazujú byť navzájom prepojené tak, že ovládanie dialektickej metódy umožňuje rozvinúť dostatočne všeobecnú teóriu riadenia, a ovládanie nejakej aspoň trochu funkčnej teórie riadenia obsahuje v sebe (v určitej skrytej podobe) aj ovládanie dialektickej metódy. Rovnako aj efektívne riadiace zručnosti sú v podstate životným prejavom «subjektívnej dialektiky», vlastnej (minimálne) nevedomým úrovniam psychiky jednotlivca.

V tejto súvislosti treba objasniť nasledujúce. Teória riadenia bola v prácach VP ZSSR nazvaná «DOSTATOČNE všeobecnou», a nie «všeobecnou» preto, lebo poskytnutá publikácia je dostatočná k tomu, aby s jej pojmovými kategóriami bolo možné jednoznačne spojiť objektívne rozdielnosti v hociktorej sfére činnosti. To náležite umožňuje rozvinúť danú aplikovanú teóriu riadenia, a na jej základe aj riadiacu prax v hociktorej sfére činnosti. Pritom vo vzťahu k celej množine oblastí ľudskej činnosti dostatočná všeobecná teória riadenia plní úlohu jazyka interdisciplinárnej komunikácie. Kvôli stručnosti niekedy používame rečový zvrat «všeobecná teória riadenia», vo všetkých prípadoch majúc na mysli dostatočne všeobecnú teóriu riadenia[464]. Spresnenie «dostatočne všeobecná» vo vzťahu k teórii riadenia je potrebné, nakoľko všeobecná (absolútne, bez akýchkoľvek ohraničení) teória riadenia — je predmetom vlastníctva Najvyššieho presne rovnako, ako aj jeho Všedržiteľnosť. No človek nie je sebestačný vo výbere informácie z prúdu udalostí Života a je ohraničený v možnostiach jej premien a spracovania, preto teória riadenia v spoločnosti nemôže byť «všeobecnou» (absolútnou, neohraničenou), ale musí byť dostatočnou na riešenie rozmanitej problematiky v súlade s Božím Zámerom, a túto kvalitu, podľa nášho názoru, dostatočne všeobecná teória riadenia vo vydaniach VP ZSSR (prvá verzia r. 1991, v druhej verzii r. 1998, 2000, 2003) spĺňa.

A v súlade s povedaným, osvojenie si «subjektívnej dialektiky», ako praktickej funkčnej metódy objektívneho poznávania, si žiada prekonanie ohraničení, ktoré sú tak či onak vlastné hociktorému konečnému formálnemu systému.

Prekonanie poznávacích obmedzení konečných jazykových systémov: teoréma Gödela a «subjektívna dialektika»

V roku 1931 Kurt Gödel (pôvodom rakúsky matematik a logik, narodil sa v r. 1906, od roku 1940 až do smrti v roku 1978 žil a pracoval v USA) dokázal teorému «o neúplnosti», pomenovanú jeho menom, podľa ktorej možno v každom formálnom systéme, spĺňajúcom určité požiadavky (o nich v ďalšom texte), sformulovať výrok, ktorý v rámci tohto systému nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Táto teoréma taktiež tvrdí, že v základoch každého názorového systému ležia minimálne dve axiómy, ktoré v hraniciach samotného systému tiež nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť.

Inými slovami, teoréma potvrdzuje, že rozumovo a logicky bezchybne možno dokázať prakticky všetko, čo bude objednané, ale istinným bude len to, čo jednoznačne logicky pramení z objektívne istinného, ktoré musí byť získané mimo formalizmu skúmaného systému: t.j. v konečnom dôsledku — intuitívne, pretože ak to získame z formálneho systému, nadradeného tomu prvému, v určitom zmysle objemnejšieho, tak aj tento systém zostáva v hraniciach obmedzení teorémy Gödela.

Táto teoréma v podstate poukazuje na dve okolnosti, ktoré sú dôležité pre formovanie videnia a chápania sveta každého človeka:

● po prvé, na objektívny kvalitatívny rozdiel medzi objektívne istinným, na jednej strane, a subjektívne rozumovo dokazovaným, na druhej strane;

● po druhé, na ohraničenosť rozumu a dodatočnú nutnosť nerozumného (vo vzťahu k vedomej úrovni psychiky) vyzdvihnutia[465] človekom, a tiež prijatia alebo odmietnutia, nejakých rozumovo nedokázateľných poučiek bez dôkazov.

Avšak o význame teorémy Gödela pre videnia a chápanie sveta sa ruskojazyčné vysokoškolské štandardné kurzy filozofie rozhodli v sovietskej ére radšej mlčať, a oni o tomto väčšinou mlčia aj teraz[466]. Avšak táto téma sa zaraďuje do literatúry, propagujúcej okultno-ezoterickú subkultúru dnešnej globálnej civilizácie. Pre tých, čo sa zaujímajú o túto stránku otázky, citujeme:

«Skutočne, ak skúmame marxizmus-leninizmus ako objekt teorémy Gödela, tak okamžite nachádzame tie isté dve problémové axiómy.

Jednou z nich je prvotnosť matérie. No a druhá? Ani tu nebude hľadanie príliš dlhé. Je to tá samotná definícia matérie ako objektívnej reality[467]. Neuveriteľné, to je trapas! Veď v dôsledku teorémy Gödela možno okolitý svet, a keby len... celý vesmír možno prezentovať a opisovať úplne ináč, než to bolo stanovené materializmom! Vychádzajúc z úplne iných axióm! A keďže je to tak, o čo horšie boli napríklad staroveké ezoterické náuky?!» (A.L.Kuľskij „Na križovatkách Vesmíru” — Ukrajina, m. Doneck, vydavateľstvo «Stalker», r. 1997, str. 281).

O čo horšie? — odpoveď na túto otázku dáva čiastočne anotácia k menovanej knihe a jej obsah: «Daná publikácia je jedným z variantov alternatívnej histórie, ktorý z o trochu novšieho pohľadu skúma problematiku UFO, rozvoj tajných náuk a umožňuje ešte raz nazrieť na problémy dobra a zla».

Kniha hovorí o účasti mimozemských civilizácií v riadení globálneho dejinného procesu. V podaní A.L.Kuľského «svetlé» a «temné» hierarchie (Lucifer a spol.), praktizujúce bielu a čiernu mágiu — sú vlastne vnútornými, systémovými silami Zeme, navzájom sa dopĺňajúcimi v realizovaní Božej vôle. No okrem nich existuje aj prienik mimozemského rozumu, vonkajšieho vzhľadom k Slnečnej sústave, ktorého činnosť je podľa jeho názoru zameraná proti vôli Boha (a to je Satan, podľa názoru A.L.Kuľského. Pritom A.L.Kuľskij implicitne lokalizoval Boha a Jeho Zámer hranicami Slnečnej sústavy).

Opísaný pohľad na Satana a jeho činnosť však implicitne znamená, že obe vnútorné zemské hierarchie «pravého» i «ľavého» razenia sa odklonili od realizácie Zámeru, v dôsledku čoho i Zámer dopúšťa nejakým vonkajším silám prejavovať vplyv na obe zemské hierarchie. Avšak k tomuto záveru A.L.Kuľskij neprišiel, pretože zostal v riečisku čierno-bielych hierarchických tradícii, vychádzajúcich (ako aj on sám priznáva) z minulej globálnej civilizácie Atlantídy. Inými slovami, subkultúra «ezoterizmu» v dnešnej globálnej civilizácii je jedným z druhov idealistického ateizmu.

Okrem toho A.L.Kuľskij uvádza tvrdenia, ktoré možno pochopiť ako programovanie dejín dnešnej globálnej civilizácie ľudstva biblickou matricou. Napríklad tu:

«A tak sa naši súčasní matematici na súčasných počítačoch rozhodli... rozanalyzovať a preveriť to, čo bolo pravdepodobne bez akýchkoľvek počítačov zapísané ešte pred tisíckami rokov... Použijúc magické čísla matematiky vytvárali matrice na dešifrovanie... biblických textov!

Ako základ bolo použité magické číslo 7. Takto o tom hovorí I.Rosochovatskij (recenzent knihy doktora technických vied, V.Obuchova „Zákony Evanjelia a zákony kybernetiky“; je citovaná recenzia tejto knihy z článku v novinách „Zrkadlo týždňa“ z 27. januára 1996 — naše spresnenie v citáte):

«…Pohyb vpravo o sedem písmen, pohyb vľavo... Na aké písmená to «padne»? z nich skladali slová. Sledovali, čo sa ukáže. V matrici používali aj iné čísla, kým sa nakoniec nesformovala a neumožnila získať súvislý text. A zvláštne — v starobylých textoch vznikali mená a priezviská oveľa neskorších kráľov a politických činiteľov, dokonca súčasných, opisy či dokonca názvy strašných chorôb, objavených omnoho neskôr od vzniku biblie!» (…)

A teraz znova zacitujeme I.Rosochovatského:

«…Tu sa bratia-lotri chystajú zavraždiť Jozefa, vzniká medzi nimi spor, a jeden z nich, Ruben, súcitnejší, kričí: «Neprelievajte krv!» Na tomto mieste, po použití matrice, počítač nachádza meno francúzskeho kráľa Luisa[468], popraveného o mnoho storočí neskôr na základe rozsudku revolučného Konventu. A tam kde je napísané «o tri dni ti faraón sníme hlavu», sa spresňuje, že «kráľ bude sťatý... na gilotíne... ôsmeho ševat» — deň aj mesiac zodpovedajú dátumu popravy v súčasnom letopočte. Vzniká logická reťaz: sprisahanie Jozefových bratov a ich rozhodnutie, potom Konvent, revolučné tribunály, trojky...» (A.L.Kuľskij „Na križovatkách Vesmíru”, str. 339, 431).

Avšak recenziu morálky, ktorá sa prejavila v sociologickej doktríne Biblie, a to, nakoľko sa zhoduje s Božím Zámerom, A.L.Kuľskij neuvádza. Perspektívy života ľudstva pod biblickou konceptuálnou mocou ho nezaujímajú, a takisto aj vypracovanie a oživenie antibiblickej alternatívnej matrice-scenára ležia mimo okruh záujmov A.L.Kuľského. Jeho zaujíma iné:

«…podľa tvrdenia veľkých Zasvätených, moc človeka nad prírodou a nad sebou samým môže byť prakticky bezhraničná. A že všetko prebiehajúce vo vesmíre mu môže byť známe» (A.L.Kuľskij, „Na križovatkách Vesmíru“, str.342).

Pritom z kontextu knihy vyplýva, že reč ide o moci JEDNOTLIVCA, no nikde sa nehovorí o vybudovaní jednotlivcami spoločnosti na akýchkoľvek presných princípoch. Takže princípy budovania spoločnosti ostávajú implicitne biblickými, historicky reálne davo-„elitárnymi“, zdedenými z Atlantídy. «Ezoterické» videnie sveta je pre vyvolených a zasvätených, «exoterické» je pre nerozmýšľajúci dav, obsluhujúci hierarchiu čierno-bielych «ezoteristov», a tiež pre odvrhnutých svojvoľných vykladačov Života, ktorým je odopretá možnosť legitímneho zasvätenia z akýchsi dôvodov, známych tej či onej hierarchii.

A to napriek tomu, že na začiatku knihy A.L.Kuľskij uvádza slová, nastolené k jednému zo žrecov Atlantídy:

«V jednom zo starobylých chrámov Lhasy (Tibet) je chránený unikátny chaldejský rukopis, napísaný v treťom tisícročí pred n. l. Píše sa v ňom:

«Keď hviezda Baal padla na miesto, kde je teraz len more a nebo, tak sa zatriaslo a zakolísalo Sedem Miest so svojimi zlatými stenami a jasnými chrámami, ako lístie stromov počas búrky. A vyliala sa z palácov rieka ohňa a dymu. Vzduch sa naplnil predsmrtnými vzdychmi a nárekmi národa. Hľadali záchranu vo svojich chrámoch a pevnostiach. A múdry Mu, vrchný Žrec Ra-Mu, sa objavil a povedal: «Vari som vám to nepredpovedal?» A vtedy mužovia i ženy v drahocennom odeve, posiatom polodrahokamami, zvolali: «Mu, zachráň nás!»

A on povedal: «Zahyňte vy všetci, spolu s vašimi nevoľníkmi a klenotmi, a z vášho prachu vstanú nové národy. A ak tie zabudnú, že sa musia povzniesť nad všetkým, nie len nad tým, čo si vybojovali, ale aj nad tým, čo stratili — stretne ich rovnaký údel!»

Slová Mu sa rozplynuli v plameni a dyme. Krajina i jej obyvatelia boli roztrhaní na kúsky a súčasne pohltení vlnami» („Na križovatkách Vesmíru”, str. 76, 77).

Takže A.L.Kuľskij príkladom svojej knihy vlastne ukazuje, že prastaré ezoterické náuky, velebiace jednotlivca a mlčiace o organizácii spoločenského života v súlade s Bohom a Vesmírom, sú zlé tým, že nakoľko sú reprodukované v kultúre dnešného ľudstva, automaticky ho vedú ku katastrofe. Vyhnúť sa jej možno len na základe život-potvrdzujúcej alternatívy k starovekému ezoterizmu.

Ezoterizmus — utajované vedomosti, dnes propagované ako najvýznamnejšie a dokonalé. No vedomosti, ktoré si vyžadujú tajenie pred nezasvätenými pod ľubovoľnou zámienkou, vrátane zámienky «aby sa predišlo zneužitiu» — sú objektívne nedokonalé.

Objektívne dokonalé vedomosti nepotrebujú utajovanie, lebo ich zneužitie je objektívne nemožné, minimálne kvôli tomu, že javy sprevádzajúce samotné zneužitie budú pre tých čo „zneužívajú“ dokonalé znalosti — neprijateľné, ako sa o tom hovorí u J.W.Goetheho vo „Faustovi“ o Mefistofelovi: «je časťou tej sily, čo večne chce zlo a tvorí dobro» ...v dôsledku určitých okolností v Živote, ktoré sa mu nepodriaďujú; a maximum, skutočne dokonalé znalosti nemožno zneužiť preto, že ich dôležitosť nebude možné oceniť (Rozlíšenie je v moci Boha), a samotné znalosti a sprievodné zručnosti si nemožno osvojiť pri nepravdovernej mravnosti[469].

Okrem toho, že na teorému Gödela sa vo svojich úvahách o Živote odkazujú mnohí (k veci, aj od veci), tak v spoločnosti existujú aj špecialisti-matematici, ktorí sa jej striktnou určitosťou a preukázateľnosťou oddeľujú od Života, stavajúc tak do rozporu so Životom práve túto strohú určitosť a formalizmus. Im sa prieči práve «voľný» (z ich pohľadu) výklad teorémy K.Gödela a spojovanie s ňou názorov, ktoré nemajú žiaden vzťah k čisto abstraktnej matematike. Preto vo vzťahu ku všetkému povedanému A.L.Kuľskim, aj ohľadom našich komentárov k jeho knihe, môžu byť vznesené námietky z ich strany, analogické názoru, ktorý sme našli na internete:

«Úprimne povedané, už sa stáva otrepaným, že slová «teoréma Gödela» používajú ako zaklínadlo, a odvodzujú z nich všetko, čo treba. Všeobecne sa tomu hovorí prekrúcanie. O sebe: kandidát fyzikálno-matematických vied, obhajoval som sa v špecializácii 01.01.06 — «algebra, logika a teória čísel», konkrétne sa špecializujem v matematickej logike a teórii algoritmov.

Takže teoréma Gödela o neúplnosti hovorí:

«Ak je teória natoľko zložitá, že v nej možno vyjadriť aritmetiku (t.j. určiť konštantu «nula», sčítanie, násobenie, pojem «nasledujúci element», a dať tieto operácie do súladu s axiómami G.Peano), tak v tomto istom jazyku možno napísať pravdivé tvrdenie, ktorého pravdivosť bude nedokázateľná prostriedkami TEJTO ISTEJ teórie, alebo lživé tvrdenie, ktoré bude prostriedkami tejto istej teórie nevyvrátiteľné».

BODKA!!!

Čo s tým má božskosť sveta? Mimochodom, teoréma sa osvedčila pre veľmi primitívne schémy logických úvah, a môže sa prejaviť jej elementárna nepresnosť, ak pristúpime k oveľa zložitejším úvahám.

Demonštrácia podobného nechápania toho, o čom je reč, na úplnom začiatku článku (v lepšom prípade, prípad úmyselného prekrúcania skúmať nechcem) vo mne vyvoláva seriózne pochybnosti o serióznosti celého zvyšku materiálu» (Z materiálov diskusie z r. 1999 na jednom internetovom fóre, ktorého autor sa predstavil ako S.B—k, no priezvisko vynecháme).

V uvedenej námietke profesionálneho matematika sú dôležité slová «odvodzujú z nich všetko, čo treba», ktorými on ukladá nesporný, ako sa sám domnieva, zákaz odkazovať sa na teorému K.Gödela pri skúmaní svetonázorovo-náboženskej problematiky. No z hľadiska obsahu existuje rozdiel nie medzi slovami, ale medzi procesmi, na ktoré slová iba poukazujú: «odvodzujú z nich všetko, čo treba» a «spojujú s nimi ďalšie životné javy».

A hoci K.Gödel formálne logicky dokázal platnosť teorémy pomenovanej jeho menom až v prvej polovici 20. storočia pre určitú skupinu formalizovaných systémov, no pre mnohých zdravo-mysliacich ľudí vnímajúcich Život boli obmedzené možnosti ľudského rozumu a logiky, konkrétne, v pochopení Pravdy-Istiny v Živote intuitívne zrejmé ešte skôr, než sa objavil tento dôkaz.

U A.S.Puškina v jeho „Mozart a Salieri“ sú Salieriho slová: «A algebrou zmerať harmóniu...» — presne o tom: o márnosti pokusov zmerať konečnou algebrou (vrátane akoukoľvek formálnou logikou, «algebrou reči/výrokov», vrátane ľudských jazykov s ich konečnými abecedami, slovníkmi a gramatikami) nekonečnú harmóniu Života. Slová A.S.Chomjakova: «to vnútorné vedomie, ktoré je oveľa širšie, než to logické» — sú tiež o tom istom. A ešte skorej, v 11. storočí: «Verím preto, aby som chápal» — hovoril Anselm z Canterbury[470] (1033, Aosta, Taliansko — 1109, Canterbury, Anglicko). No pred striktným potvrdením teorémy K.Gödela toto všetko boli len všeobecné vyjadrenia: správne, no nespojené presnou definíciou s konkrétnymi životnými okolnosťami. A konkrétna zadefinovaná hranica možností formálnej racionality — (vo svojej podstate) hranica medzi rozumovo dokázateľným a objektívne istinným — bola odhalená a preukázaná práve teorémou K.Gödela (hoc aj len vo vzťahu k ohraničenej množine formálnych systémov).

Po tom, ako sa objavilo potvrdenie teorémy K.Gödela, priaznivci podobných názorov ich nezačali vyvodzovať z nej (ako sa zazdalo tým úzkym profesionálnym matematikom, ktorí sa ohradili od Života v jeho plnosti a rozmanitosti - abstrakcionizmom a nemateriálnosťou predmetnej oblasti matematiky — «matematickým idealizmom», no «idealizmom» vo filozofickom zmysle slova), ale začali sa odkazovať na teorému K.Gödela ako na životom preukázateľnú ilustráciu správnosti svojho názoru. Ako názorný príklad uvedieme úryvok z prejavu na inom internetovom fóre, tiež zasvätenom teoréme K.Gödela a kultúre ľudského poznania Života a Pravdy-Istiny:

«Počnúc 19. storočím, logika bola matematizovaná a matematika logizovaná. Pojem logickej úvahy a úsudku nabral jasný matematický zmysel. Vo vede sa objavila príležitosť riešiť už existujúce logické problémy (dať definíciu pojmu «problém») na novej úrovni. A preto medzi 23 najaktuálnejšími matematickými problémami, vyhlásenými Hilbertom na 2. Medzinárodnom kongrese matematikov, bol vyhlásený aj nasledujúci: „Matematická interpretácia axióm fyziky“. Ak by sa to podarilo urobiť, objavila by sa nádej na principiálnu dosiahnuteľnosť ideálu P.Laplace-a. Bol by to triumf logickej formy poznania, dôkaz nekonečnej, ničím neobmedzenej sily logiky, pred ktorou nemôžu nielen prakticky, ale ani principiálne stáť žiadne prekážky.

Avšak v roku 1931, vynikajúci logik a matematik dneška, Kurt Gödel dokázal svoju chýrnu prvú teorému — «teorému o neúplnosti», podľa ktorej výrok o neprotirečivosti formálneho logického systému nemožno dokázať v hraniciach tohto samotného systému, ak tento logický systém je neprotirečivý. A ak je formálny logický systém protirečivý, tak v nej možno dokázať ĽUBOVOĽNÉ tvrdenie, vrátane tvrdenia, že systém je neprotirečivý.

Takýmto spôsobom, pokus vybudovať formálno-logický systém, v ktorom by bolo dokázané, že je logicky úplný a neprotirečivý, môže priviesť k tomu, že celá veľkolepá logická stavba sa rozsype, ako domček z karát, keď spod neho vytiahnu «nesprávnu kartu». Môže sa zazdať, že to robiť netreba, avšak podľa názoru autora (aj stúpencov Zen[471]) je práve toto «priamou a najkratšou cestou hore». Formálny systém je buď neprotirečivý a neúplný, alebo protirečivý a úplný. Možno preto sa neoplatí špeciálne vyhľadávať logické protirečenia v Biblii[472] a ďalších ezoterických textoch. Podobne, ako Istina nemôže byť vyjadrená neprotirečivým spôsobom, t.j. naozaj, «génius je priateľom paradoxov».

Ďalej bolo dokázané, že ľubovoľný formálno-logický systém obsahuje neohraničené množstvo takých korektne sformulovaných (v jeho jazyku) výrokov, ktoré v hraniciach daného systému nemožno ani dokázať ani vyvrátiť. Zaradenie ľubovoľného z týchto výrokov (spolu s určitým vyhlásením o jeho pravdivosti alebo lživosti) ako axiómy do systému axióm príslušného formálno-logického systému, «plodí» nový logicky neprotirečivý formálno-logický systém.

Tvrdenia: «Boh existuje» a «Boh neexistuje», sú práve takýmto príkladom korektných tvrdení, ktoré nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť prostriedkami logiky (je to predmet Viery[473]). Ak si predstavíme logický systém v tvare pyramídy, tak pojem «Boh» je úplným vrcholom tejto pyramídy, ktorá završuje logický systém do logickej úplnosti[474]. No ak sa pokúsime dokázať existenciu alebo neexistenciu tohto vrcholu prostriedkami logiky, tak celá pyramída sa rozsype. Pojem «Boh» je zostavený tak, že ľubovoľné tvrdenia zahŕňajúce tento pojem (vrátane tohto) majú túto vlastnosť.

Možno preto, a nie náhodou, na Cheopsovej pyramíde, ako na znaku Spojených Štátov, chýba gigantický kameň, ktorý podľa podania bol kedysi na jej vrchole? Možno práve v tom, že tam nie je aj spočíva jeho Pravdivá existencia? Hovorí sa, že Boh nie je ničím ohraničený, to znamená, že nejakým spôsobom zahrňuje v sebe aj ohraničenosť, ináč by bol ohraničený tým, že v sebe nezahrňuje ohraničenosť. Pravdepodobne, táto ohraničenosť, ktorú v sebe zahŕňa Boh, je aj samotným prejaveným svetom, svetom Sansáry.

(…)

Teoréma Gödela je platná pre všetky formálne logické systémy, dostatočne rozvinuté, aby mohli do seba zaradiť formálnu aritmetiku. Práca Gödela bola prvým prísnym skúmaním MOŽNOSTÍ DEDUKTÍVNEJ METÓDY[475] POZNANIA CELKOVO, a najdôležitejším a plne opodstatneným výsledkom tohto skúmania je záver o tom, že procedúry deduktívneho i výpočtového charakteru majú určitú vnútornú ohraničenosť, v dôsledku ktorej dostatočne rozvinutý proces poznania (počnúc matematikou) nemôže byť predstavený vo forme zavŕšeného formálneho systému, t.j. nemôže byť zredukovaný do systému axióm a pravidiel vyvodzovania z nich záverov. Jednoduchšie povedané, POZNÁVACÍ PROCES SA NEOBMEDZUJE VÝLUČNE LEN NA FORMÁLNO-LOGICKÝ PROCES. O tom, aké ďalšie spôsoby poznania, okrem formálno-logického, sú potrebné na plnohodnotné rozvinutie dostatočne zložitého procesu poznania, o tom v teoréme Gödela vecnej informácie niet, t.j. «ona o tom hovorí v zápornej forme». Autor predpokladá, že v danom prípade v teoréme Gödela «ide reč» o takých formách poznania ako je intuícia a inšpirácia, ktoré hrajú mimoriadne veľkú, často kľúčovú úlohu v tvorbe všetkých vynikajúcich a geniálnych vedcov, osobitne v prvých etapách formovania ich novátorských koncepcii.

Tiež vzniká otázka o schopnosti formálno-logického systému adekvátne odrážať celú plnosť Reality nielen vcelku, ale dokonca v ktoromkoľvek z jej aspektov. Jeden z dôsledkov teorémy Gödela spočíva v tom, že pravdepodobne, Realita je vo svojej podstate nezhrnuteľná do formálno-logickej schémy a v princípe nemôže byť úplne a adekvátne zobrazená formálno-logickými prostriedkami, t.j. v princípe nemožno vybudovať logicky plný znakový model, absolútne izomorfný k Realite.

Autor sa domnieva, že teoréma K.Gödela je jedným z najvyšších principiálne možných úspechov intelektu, a obzvlášť obdivuhodnou a prirodzenou, plnou najhlbšieho zmyslu je tá okolnosť, že práve v tomto svojom neprekonateľnom vzlete intelekt zreteľne uvidel hranice svojich vlastných možností a možností intelektuálnej formy poznávania vôbec.

Podľa názoru autora, na „kompenzáciu“ principiálnej neúplnosti formálno-logických systémov je nutná iná forma poznávania Reality, založená na úplne iných princípoch (ak je vôbec vhodné o nej hovoriť, že je založená na nejakých „princípoch“).

Je to humanitné, obrazné myslenie, ktoré vidí v hojnosti asociácií a prepojení amorfných obrazov možnosť jemnejšieho naštudovania takých problémov, v ktorých použitie «pevných» obrazov vyzerá hrubo, dokonca vulgárne, a absolútne neprijateľne. Srdce a intuícia nás úspešne vedú k takým výškam, kde slová a logika bezmocne utíchajú.

Očividne, oba tieto spôsoby myslenia (formálno-logický, t.j. verbálny, a obrazný, t.j. neverbálny) sa navzájom funkčne dopĺňajú, v zmysle princípu komplementarity N.Bohra, t.j. plnohodnotné poznanie Reality nie je možné pri použití iba jedného z týchto spôsobov poznávania. Je zaujímavé a veľmi dôležité, že tieto dva spôsoby poznávania sú u väčšiny ľudí podporené rôznymi hemisférami mozgu, t.j. existuje funkčná (a dokonca aj morfologická) asymetria hemisfér». (Z internetových diskusných materiálov na «Fóre „Teória a prax“» na stránke СмыслЖизни.ru (v preklade — zmysel života*), autor Jevgenij, 19. marec 2001, komentáre v poznámkach pod čiarou sú naše)

Je pochopiteľné, že každý jeden raz, keď vyplynie otázka «Čo je pravda?», tak ohraničenia kladené teorémou K.Gödela, ako aj ohraničenosťou diskrétno-logického vnímania sveta a ľudského myslenia[476], je potrebné prekonávať nie jednotne podľa nejakej «najlepšej» prázdnej formy «algoritmu dialektickej metódy», ktorú si akože možno osvojiť raz a navždy počas výcviku pod vedením lektorov-zombifikátorov a potom do nej dosadzovať konkrétny obsah, podmienený životnými záujmami a okolnosťami, podobne ako do všeobecných vzorcov a algoritmov aplikovanej matematiky dosadzujú konkrétne údaje. «Subjektívna dialektika» i samotná teoréma K.Gödela si vyžadujú, aby sa ohraničenia tejto teorémy prekonávali zakaždým životne-tvorivo, t.j. aby sa zakaždým primerane životným okolnostiam našla taká forma (formálny systém), aby sa na jej základe vo vnútornom svete človeka, ktorý ju použije, najlepším spôsobom (t.j. v obrazných predstavách) ukázal a prejavil objektívny zmysel Pravdy-Istiny; inými slovami, aby človek, ktorý sa obráti k formálnemu systému, mohol s jeho pomocou (použijúc ho podobne ako mapu-sprievodcu) prežiť výjav Pravdy-Istiny v sebe samom — vo svojom vnútornom svete[477].

Vzhľadom na túto nevyhnutnosť, v praktickej dialektike otázky aj odpovede nielenže môžu, ale aj musia vznikať mimo formálnu dialógovú procedúru «otázka → odpoveď; nová otázka «logicky» (v istom zmysle) vyplývajúca z prvej odpovede alebo «tunelového scenára» skúmania problematiky → nová odpoveď, nevychádzajúca za obmedzené hranice konkrétneho zmyslu otázky, atď.», ktorá je typická pre rôznorodú logiku, t.j. metódu odvodzovania pravdivých názorov z akýchkoľvek východiskových údajov (premís). Avšak ak sa subjektívne rozdielnosti, na základe ktorých prebieha myslenie človeka, ukážu byť nezodpovedajúce objektívnym rozdielnostiam Života, tak dialektická metóda prestáva byť sama sebou a mení sa na pre všetkých nebezpečný tréning logiky bez axióm a pravidiel, čoho príkladom je „dialektický“ materializmus marxizmu.

Pracovné otázky a odpovede «subjektívnej dialektiky», vznikajúce mimo formálnu procedúru «otázka → odpoveď atď.», musia smerovať priebeh tejto procedúry k subjektívnej istine — informačnému «duplikátu» objektívnej Pravdy-Istiny, dostatočne dobrej pre úspešné riešenie praktických úloh na základe subjektívnych názorov, definovaných a jednoznačné chápaných samotným subjektom-dialektikom, alebo v kultúre spoločnosti zjednocujúcej ľudí, alebo v nejakej jeho subkultúre.

Inými slovami, ak použijeme lexikón súčasnej vedy, «subjektívna dialektika» je vo svojej podstate — metódou «heuristickou», neformalizovanou, ale nachádzajúcou svoje vyjadrenie vo formálnych systémoch podporovaných spoločnosťou; je to živé a žijúce umenie, zručnosť, a nie mŕtva schéma, do ktorej možno skúsiť napasovať tie či oné konkrétne už uplynulé, aktuálne alebo blížiace sa či potenciálne udalosti Života.

Tento, v podstate slobodný (od akýchkoľvek formálnych algoritmov) charakter «subjektívnej dialektiky» ako metódy objektívneho poznávania, umožňuje dať formálnu, a predmetnú definíciu termínu «dialektika»:

«Dialektika» — ako termín «vedeckej filozofie», je názov prirodzeného spôsobu a zručnosti odhalenia a pochopenia objektívnej Pravdy-Istiny vo vedomom životnom dialógu s Bohom na základe analýzy a prehodnotenia prostredníctvom Života toho, čo Boh dáva v Rozlíšení.

Jednoduchšie povedané:

Dialektika je rozhovor človeka v dobrej nálade s Bohom cez myšlienky a ostatné skutky v živote, čo má za nevyhnutný následok realizáciu dobrého Božieho Zámeru tým či oným spôsobom.

A vzhľadom k tomu, že každého, kto neodporuje Bohu, učí Život sám dialektike lepšie, než jej učia knihy, oplatí sa na niektoré prepojenia «subjektívnej dialektiky» a Života poukázať priamo, venujúc viac pozornosti samotnej metóde, namiesto problematiky odhaľovania, riešenia a ilustrovania použitia tejto metódy, ako tomu bolo v predchádzajúcich kapitolách tejto knihy.

Dialektika v tejto kvalite bola ešte v staroveku ponechaná zabudnutiu «ezoteristami», riadiacimi globálnu civilizáciu.

Prvopočiatočná zhoda «subjektívnych rozdielností», na základe ktorých prebieha proces ľudského myslenia, s objektívnymi rozdielnosťami, spolupracujúcimi navzájom v Živote — sa zaisťuje tým, že: po prvé, informácia v Živote je objektívna a, po druhé, subjektívne rozdielnosti od začiatku vznikajú v psychike každého človeka ako «prvotná» informácia, dávaná Bohom bezprostredne každému v Rozlíšení. Napriek tomu, prvopočiatočná zhoda subjektívnych rozdielností (daných priamo Bohom v Rozlíšení) s objektívnymi rozdielnosťami nestačí pre zaistenie funkčnosti «subjektívnej dialektiky».

A hoci sa dostatočne dobrý súlad subjektívnych rozdielností s objektívnymi rozdielnosťami Života aj dosahuje na základe prvopočiatočnej zhody subjektívnych rozdielností, ale len v prípade jednotnosti-mier vonkajšieho, všetkými zdieľaného Sveta s vnútornými svetmi-modelmi[478], ktoré si človek predstavuje, a na základe ktorých ďalej modeluje priebeh udalostí v Živote a optimalizuje svoju plánovanú i reálnu účasť v nich. V podstate jednotnosť-mier vnútorných predstavovaných svetov a všetkými zdieľaného vonkajšieho sveta sa zaisťuje Bohocentrickosťou videnia sveta človeka.

Inými slovami, z jednej strany je dosiahnutie jednotnosti-mier — výsledkom zmysluplnej životnej činnosti samotného človeka, a z druhej strany, nesúlad subjektívnych rozdielností s objektívnymi rozdielnosťami (ich nezlučiteľnosť alebo absencia jednotnosti-mier — rôznosť-mier) je samo osebe prejavom kaleidoskopickosti[479] a «Ja-centrizmu» celkového videnia sveta alebo nejakých jeho fragmentov, ku ktorým sa obracia ľudský intelekt za tou či onou informáciou v procese myslenia; okrem toho, deformácie (od začiatku dávanej v Rozlíšení) zhody rozdielností vznikajú v dôsledku vnútornej rozštiepenosti a konfliktnosti algoritmiky psychiky, v ktorej sa prepletajú a vrstvia navzájom v podstate rôzne informačné prúdy, prichádzajúce jak zvonka, tak aj vynárajúce sa z pamäte (to sú svojim spôsobom «vlastné šumy systému» spracovania informácie v algoritmike ľudskej psychiky). Takéto svetonázorové chyby sú podmienené defektnosťou (neúplnosťou) súboru mravných kritérií, chybnosťou niektorých z nich alebo chybnosťou ich hierarchického usporiadania.

Takže «subjektívna dialektika» ako prostriedok odhalenia a pochopenia objektívnej Pravdy-Istiny je tým viacej funkčná, čím je človek bližšie k objektívnej Pravdovernosti, nakoľko normy Pravdovernosti sú v Živote jednotné a spoločné aj pre ľudí, aj pre anjelov Božích, aj pre Boha — Tvorcu a Všedržiteľa[480].

A keďže Pravdovernosť prúdi z vedomej viery človeka Bohu vo vnútornom životnom dialógu veriaceho s Bohom, tak funkčnosť «subjektívnej dialektiky» subjektu neveriaceho Bohu je nepredvídateľná jak vo vzťahu k problematike ktorá vyvolala jeho záujem, tak aj vo vzťahu k rôznym subjektom-bádateľom: inými slovami, v niektorých tematických oblastiach bádania môže byť dostatočne vysoká, a v niektorých miznúť — nepredvídateľne a bez povšimnutia u neveriacich Bohu, v dôsledku odopretia im Rozlíšenia Zhora.

Avšak v algoritmike myslenia «verím Životom Bohu preto, aby som porozumel», rozvíjajúcej sa na základe Bohocentrického videnia a chápania sveta, sa zabezpečuje nevyhnutná funkčnosť «subjektívnej dialektiky» a prekonáva sa obmedzenie uložené teorémou K.Gödela v jej «voľnej interpretácii», nevyhovujúcej matematikom-abstrakcionistom: Život je Jazyk, ktorým hovorí Boh so všetkými a každým primerane ich rozvitosti, a Boh v životnom dialógu s veriacim potvrdzuje alebo vyvracia to, istinnosť čoho nemôže byť dokázaná alebo vyvrátená intelektuálne-rozumovo alebo experimentálne (vrátane experimentálnych testov/pokúšania — vo vzťahu k Bohu).

Mravná podmienenosť kritérií pravdivosti

Tým, ktorí poznajú „kritérium“ pravdivosti, uvedené v „dialektickom“ materializme: «prax je kritériom pravdy» sa môže zazdať, že vyjadrený výrok — o prekonaní obmedzení teorémy K.Gödela vo vedomom dialógu s Bohom prostredníctvom Života na základe osobnej, mravne podmienenej viery Bohu (a nie «v Boha»), presahujúcej objemom intelektuálno-rozumovú činnosť — je len výrazom prebratým z „dialektického“ materializmu.

Môže vzniknúť dojem, že slová: Život je jazyk, ktorým Boh hovorí so všetkými i každým, a v životnom dialógu potvrdzuje alebo vyvracia pravdivosť názorov človeka — sú len voľnou interpretáciou tvrdenia „dialektického“ materializmu «prax je kritériom pravdy», avšak „mystikou“ a odkazmi na Boha skrývajúci podstatu otázky overenia pravdivosti. A toto, vraj, môže byť prejavom jak pomätenosti VP ZSSR z „mystiky“ (uhol pohľadu ateistov — materialistov a idealistov-rituáloverov), tak aj jeho snahy pod rúškom „mystiky“ rozšíriť svoj systém neobmedzenej vnútrospoločenskej samovlády na základe mravno-etickej a svetonázorovo-pojmovej dvojakosti «ezoterizmus — exoterimus» (uhol pohľadu «ezoteristov», i kandidátov na «ezoteristov» priškripnutých v Živote, ktorých nepustili do sformovaných hierarchií, a ktorí by radi vytvorili hierarchiu novú, aby sa mohli vyvyšovať nad davom[481]).

Napriek tomu všetko, čo bolo uvedené v kapitole 6.2 ohľadom teologických „logických“ konštrukcií J.I.Muchina, sa vzťahuje aj k princípu «prax je kritériom pravdy» materialistickej ateistickej vedy celkovo, ktorý uvádzajú ako kritérium pravdivosti, akoby nezávislé od akejkoľvek mravnosti a etiky. No práve v dôsledku tohto „oslobodenia“ (od mravnosti a etiky) sa stáva nefunkčným v situáciách, kde jedna mravne podmienená subjektívna etika vzájomne pôsobí s inou mravne podmienenou subjektívnou etikou, ako sa to deje v Živote neustále, pretože v živote ľudstva ide v podstate reč o priamych alebo nepriamych VZÁJOMNÝCH vzťahoch Boha — Všedržiteľa — a človeka i celého ľudstva.

A je to tak, pretože algoritmika celkovej psychiky a myslenie, ako jej zložka, sú mravne podmienené, počnúc možnosťou získať «prvotnú» informáciu v osvietení Rozlíšením a končiac získaním «odvetnej» informácie, ako reakcie Života na správanie jednotlivca v jeho vnútornom a všetkými zdieľanom vonkajšom svete. Preto jeden a ten istý praktický (i experimentálny) výsledok[482] na základe «Ja-centrického» alebo kaleidoskopického videnia sveta a im príslušnej nepravdovernej mravnosti môže byť pochopený mnohovariantne. A uprostred množiny týchto variantov môžu byť aj navzájom sa vylučujúce interpretácie tých istých výsledkov[483].

Vzhľadom na túto možnosť vzájomne sa vylučujúcich variant vysvetlenia jedného a toho istého praktického výsledku sa princíp «prax je kritériom pravdy», ak z neho vylúčime vieru Bohu a vedomý dialóg s Ním prostredníctvom Života, mení na «negramotne spracovaný produkt» — na falošný certifikát kvality jak „vedeckej“ filozofie, tak aj fundamentálnej i aplikovanej vedy, svetonázorovo podriadených filozofii oddelenej od Boha[484]. Navyše:

Použitie princípu «prax je kritériom pravdy», otvorene alebo skryto „oslobodeného“ od mravno-etického základu Života, ohraničujúceho možnosti všetko-si-dovoľovania oblasťou Božieho dopustenia, na preverenie pravdivosti mnohých vedecko-technických, sociálnych a biologických hypotéz predstavuje samo osebe nebezpečenstvo, nakoľko neadekvátnosť hypotéz a chyby v teoretických predpokladoch priebehu experimentov, ktoré by mali potvrdiť alebo vyvrátiť tie-ktoré hypotézy, môžu zapríčiniť katastrofu jak v priebehu samotného experimentu, tak aj formou nečakaných negatívnych následkov zdanlivo úspešne vykonaného experimentu, ktoré sa objavia po uplynutí určitého času po jeho zavŕšení.

Pri problematike, ktorou sa zaoberá dnešná veda[485], uskutočnenie experimentu môže spôsobiť veľmi závažné následky jak vo forme katastrofy počas samotného experimentu, tak aj vo forme prebudenia ním k životu nečakaných ničivých udalostí[486]. A cena takéhoto praktického dôkazu, že sa niekto vo svojich predpokladoch zmýlil, môže byť nezmyselne vysoká pre celé ľudstvo. Avšak vo vedecko-výskumnej a všednej každodennej činnosti, ktorá sa deje mimo etiku a vedomú zmysluplnú relígiu (dialóg prostredníctvom Života — človeka a Boha), sa stáva neodvratnou. A vedecko-technický pokrok vedie k tomu, že rozsah katastrof a ťarcha nimi spôsobených škôd budú narastať.

No bezpečnosť spoločnosti a zaistenie jej ďalšieho stabilného bezkrízového rozvoja si žiada, aby výsledok použitia hocijakého konkrétneho názoru, ohľadom odhalenia a vyriešenia rôznych problémov, bol známy ešte pred uskutočnením pokusu jeho praktickej realizácie, čo možno dosiahnuť len vo vedomom zmysluplnom dialógu s Bohom na základe osobnej viery priamo Jemu prostredníctvom Života.

To znamená, že:

Kritériá pravdivosti, ktoré by umožňovali využívať ich nezávisle od akejkoľvek mravnosti, etiky a osobnej viery Bohu — (zovšeobecnené «kritériá pravdy» na skúmanie problémov) neexistujú.

A v tomto tvrdení nie je nič nové:

V ruskom chápaní sveta je prvopočiatočne Pravda — ona je aj Istina, aj Spravodlivosť, čím sa myslí: Istinu nemožno nájsť bez pravdovernej mravnosti a etiky, bez súladu s Bohom, lebo ak rus spomína Boha s prívlastkami, tak predovšetkým — Bože pravý[487]; všetky ostatné prívlastky sú už len dôsledky a vyjadrenia tohto prvého prívlastku, poukazujúceho na všeobjímajúcu dokonalosť Pravdy Božej.

Znak jednoty — pravdovernosti, spravodlivosti, pravdy a istiny — sa zachoval v ruskom jazyku do dnešných dní: zákonník, určený na podporu noriem spravodlivosti (hoc aj subjektívne chápanej vzhľadom na aktuálnu mravnosť sociálnych skupín v každej epoche dejín) v živote spoločnosti, oddávna na Rusi nazývali «Pravdou»: «Ruská pravda», «Jaroslavova pravda».

V oveľa neskorších časoch, aby slovo «pravda» vo význame «spravodlivosť, podmienená pravdovernosťou» netlačilo na psychiku nepravdoverných sudcov a nebránilo im tvoriť štátom organizovanú nespravodlivosť, «Pravdy» (zákony*) začali nazývať inak: «zákonníkmi», «zbierkami zákonov», «kódexmi».

Rovnako aj veda, osvojená zo Západu v časoch Petra I. a vo svojej podstate materialistická a ateistická, dala prednosť používaniu termínu «istina», aby tak pojem «pravda» nejatril veriace svedomie bádateľov, odpájané pri uskutočňovaní profesionálnej činnosti.

No od počiatku v ruskom chápaní sveta Istina nemôže byť nepravdovernou, a spravodlivosť nemôže byť nájdená mimo Pravdy-Istiny, a teda — každá lož („ušľachtilá“ «milosrdná lož» v Živote neexistuje) je nespravodlivá a nepravdoverná. V tejto jednote Pravdy-Istiny-Spravodlivosti-Pravdovernosti sa odráža prvotný svojráz Ruského videnia a chápania Života na základe Ruskej reči[488].

Avšak život našich pokolení pripadol na polovicu 20. až začiatok 21. storočia. A k tejto epoche sa prvotná (samo sebou rozumejúca sa) vzájomná podmienenosť týchto životných javov i pojmov, ktoré ich vyjadrujú, vytratila z vedomia a chápania sveta mnohých bádateľov jak v humanitných disciplínach, tak aj v prírodných.

Obrátime sa k publikácii «Gorbačov-Fondu»[489] „Prestavba. Po desiatich rokoch“ (Moskva, «Apríl-85», r. 1995, náklad 2500 ex.). Strana 159, znalkyňa umenia, t.j. „humanistka“-humanitaristka I.A.Andrejevová chaoticky[490] vyjadruje nasledovné:

«Mravné základy, to je vysoko a ťažko. No elementy etiky, tie sú nám plne dostupné».

Toto bolo povedané hneď potom, ako mimo pozornosť znalkyne umenia („lyrik“) prešli slová „fyzika“ – odborníka v oblasti aplikovanej matematiky a akože „humanistu“-ekológa, akademika RAV N.N.Mojsejeva:

«Navrchu (podľa kontextu ide reč o hierarchii moci — naše spresnenie v citáte) môže sedieť gauner, podliak, môže tam sedieť karierista, no ak je to inteligentný človek, už je mu veľa odpustené[491], pretože on pochopí, že to čo robí, krajina potrebuje» (с. 148).

Nikto nemal námietky, hoci výrok akademika v zamlčaní sprevádza nasledovné tvrdenie: „To, čo je dobré pre inteligentného gaunera, je dobré aj pre celú krajinu“.

Toto zamlčanie nedesí ani akademika, ani jeho poslucháčov preto, lebo oni nechápu objektívne procesy v spoločnosti o ktorých diskutujú. Ich desí iné, o čom ďalej hovorí akademik sám:

«Čoho sme sa báli? Báli sme sa toho, o čom písal Bogdanov[492] vo svojej „Tektológii“: keď vzniká nejaký systém (organizácia), ten zároveň plodí, či už chce alebo nie, vlastné záujmy. Tak tomu bolo aj s našim systémom. Vznikla určitá elitárna skupina, ktorá prakticky uzurpovala vlastníctvo obrovskej krajiny».

— Akademik klame, lebo «určitá elitárna skupina» nevznikla len tak z ničoho; vytvoril ju princíp sformulovaný vyššie samotným akademikom: Inteligentní gauneri a podliaci sa skutočne samoorganizujú a nutne plodia svoje podlé a hanebné záujmy, a budú ich inteligentne a energicky realizovať, opierajúc sa o vedecky podloženú výskumnú i technickú prax množstva takýchto „mojsejevov“, ktorí tiež budujú korporácie, v ktorých prevládajú karieristi od vedy a techniky. A toto všetko „elitu“ neznepokojovalo a neznepokojuje: ani v časoch „stagnácie“, ani v časoch rozvratu, ani v čase reforiem, lebo ona vždy, podľa tvrdenia N.N.Mojsejeva, zápasila s monopolizmom «vytvárajúc korporácie, ktoré by mali možnosť konkurovať» (str. 150, v tom istom zborníku).

Akademikovi — špecialistovi na systémovú analýzu — akoby nedochádzalo, že pri konkurencii gaunerov a podliakov sa na vrchole hierarchie moci gaunerov a podliakov vždy ocitne ten najchytrejší a najzákernejší — najviac dôsledný gauner a podliak[493], disponujúci určitými schopnosťami budovať osobné hierarchie nositeľov rôznych profesionálnych vedomostí a zručností. A to je oligarchická „totalita“.

V základoch oligarchickej „totality“ leží metodologická negramotnosť panujúca nad umami ľudí v spoločnosti. Tu ako príklad ukážeme neadekvátnosť profesionálneho filozofa od «dialektického materializmu» pri odhaľovaní a riešení životných problémov prameniacich z toho, že diplomovaní filozofi sa odtrhli od Života, a hoci nazbierali kopu mudrlantských slov, no aj tak si neosvojili dialektickú metódu, aspoň v jej marxistickej verzii.

V časopise „Veda a život“ (№ 4, r. 1988) bol zverejnený článok „Ako prikročiť k vedeckému chápaniu histórie sovietskej spoločnosti“, profesora, doktora filozofických vied A.Butenko[494]. V menovanom článku on píše: «Riadime sa jednou metodológiou, učíme sa jedny a tie isté fakty, a závery vyvodzujeme rôzne. Prečo?» A o niečo ďalej dáva odpoveď na túto otázku: podľa jeho názoru, «vysvetľuje sa to tým, že pri štúdiu histórie spoločne s metodológiou existuje ešte koncepcia, zväzujúca dohromady základné etapy skúmaného historického obdobia. A ona, táto koncepcia, je u sporiacich sa autorov rozdielna, a preto tie isté fakty vyzerajú zakaždým v inom svetle, s vlastným zmyslovým odtieňom».

Takto sa oficiálna filozofia, protirečiaca svojou kaleidoskopickosťou nielen Životu, ale aj svojim zakladateľom a klasikom, priznáva ku svojej nemožnosti poznať Svet. Preto je potrebné vniesť svetlo aj do chápania otázky, čo je a v čom sa prejavuje metodologická kultúra.

Metodológia je povolaná odhaľovať a rozpoznávať jednotlivé procesy (objektívne rozdielnosti) v ich vzájomnej vloženosti v objemnejších procesoch. Metodológia pracuje s procesmi — udalosťami[495] v súhrne udalostí v Živote. Jednotlivé fakty patria naraz niekoľkým vzájomne vloženým procesom, ktoré je potrebné si naštudovať, aby bolo možné riadiť situáciu. Butenko ale píše o «učení sa faktov», nehovoriac ani slovo o procesoch-udalostiach, kvôli ktorým sa na ich rozhraničenie pri výklade koncepcií-modelov získavajú fakty. Ak „študujeme“ fakty a ignorujeme procesy, ktorých sú súčasťou, tak máme otvorenú možnosť napakovať do jednej koncepcie jednotlivé fakty týkajúce sa rozdielnych objektívnych procesov a získať model-koncepciu objektívne neexistujúceho procesu.

Koncepcia, predurčená plniť úlohu modelu reálneho procesu, nespája «časové etapy», ako píše A.Butenko. Koncepcia spája fakty v subjektívnej interpretácii možno objektívne existujúceho procesu, a etapy, striedajúc jedna druhú, zároveň vytvárajú čas — podmienený samotným procesom ako časovým etalónom — ktorý môže súvisieť s iným časovým etalónom.

Hojnosť jednotlivých faktov, patriacich k dlhodobým rôznorodým a mnohostranným objektívnym vzájomne vloženým procesom, pri absencii vedomej osvojenej metodológie poznávania Pravdy-Istiny, orientovanej na odhaľovanie a rozpoznávanie procesov, sa u množstva metodologicky negramotných ľudí prejavuje v množstve («pluralizme») NEHODNOVERNÝCH, vzájomne nezlučiteľných názorov o jednom a tom istom objektívnom procese.

V rokoch perestrojky bolo toto povýšené na úroveň ideálu života spoločnosti a nazvané «pluralizmom názorov», bez ohľadu na to: ktoré z nich sú lživé, a ktoré pravdivé; a v čom konkrétne sú mnohostranné názory pravdivé alebo lživé[496]. «Pluralizmus názorov» je v metodologicky negramotnom dave, nemajúcom svojho náčelníka-vodcu — zákonitým javom, ak je dav ponechaný sám sebe na nejaký čas. Práve kvôli tejto príčine nie je reálna demokracia v dave možná, a „demokratické“ procedúry sa v nej stávajú iba obyčajnou zásterkou nad diktatúrou zákulisnej mafie metodologicky vybavených «ezoteristov».

No ak v spoločnosti existuje metodologická kultúra, tak jednotlivé fakty sa prepúšťajú cez prizmu metódy, vo výsledku čoho sa objavuje subjektívna koncepcia objektívneho procesu. Prvým kritériom hodnovernosti subjektívnej koncepcie objektívneho procesu je — zhoda s realitou prognóz rozvoja objektívneho procesu v budúcnosti a odhalenie predtým neznámych faktov a ich súvislostí v minulosti tohto procesu na základe koncepcie, ktorá na seba prevzala úlohu modelu reálneho života. Práve preto je základnou otázkou životu prospešnej filozofie — otázka riešenia úlohy mnohovariantnej predpovedateľnosti priebehu udalostí v Živote s cieľom vypracovania najlepšej línie vlastného vplyvu na ich priebeh.

Nové, predtým neznáme fakty a spoločenská prax postupom času buď potvrdzujú správnosť subjektívnej koncepcie objektívneho procesu, alebo nútia zdokonaľovať, prehodnocovať koncepciu až do prípadného vytvorenia principiálne novej koncepcie.

Keďže jeden a ten istý objektívny proces sa zvyčajne prejavuje rozmanitosťou množstva jednotlivých faktov, tak mnohým bádateľom môžu byť dostupné rôznorodé súbory faktov. No, ak títo študujú nie fakty, ale jeden a ten istý objektívny proces a disponujú dostatočne rozvitou metodologickou kultúrou, tak nevyhnutne s postupom času dospejú k jednotnej koncepcii toho istého objektívneho procesu v dôsledku jednoty miery a objektívnosti informácie v Živote. Pritom jeden a ten istý názor, vzťahujúci sa k jednému a tomu istému procesu (sú-bytiu) v Živote, vyjadrovaný rôznymi ľuďmi môže byť zdôvodnený (ilustrovaný) rôznymi faktami[497].

No lepšie nevyzerá chápanie podstaty otázky ohľadom «kritérií pravdy» ani u ukážkovo dobromyseľných idealistických ateistov. Takto s „Vissarionom“[498] (Sergej Anatoljevič Torop), ktorý sa vyhlásil za Krista vo svojom druhom príchode a je zakladateľom cirkvi Posledného Zákona[499] — sa spája krásny a na prvý pohľad veľmi hlbokomyseľný aforizmus: «Kto po istine[500] hľadá pravdu, ten hľadá lož».

To ale nie je na ruský spôsob.

V ruskom chápaní sveta znamená Pravda — Pravdu Božiu; ona je všeobjímajúcim javom a pojmom, a istina je jedným z aspektov Pravdy v prípadoch:

● ak etika, podmienená reálnou mravnosťou, skutočne nehrá žiadnu úlohu (napr. 2×2=4 platí vždy, nezávisle od mravnosti a etiky), alebo,

● ak sa sformovala jednotná mravno-etická osnova, zjednocujúca mnohých a plodiaca subjektívne chápanie Pravdy-Istiny, zdieľané viac-menej širokým okruhom ľudí (podobne, ako sa všetkými cirkvami Kristovho mena považuje za istinu svedectvo apoštolov o ukrižovaní a vzkriesení Krista, a zasa všetkými prúdmi historicky reálneho islamu sa považuje za istinu Koranické svedectvo o tom, že Boh vyzdvihol Krista k Sebe, aby ho ušetril pred ukrižovaním, ktoré sa v bdelom stave zazdalo «očitým svedkom»[501]).

A toto subjektívne, mnohými zdieľané chápanie, podmienené mravno-etickou jednotou často zvyknú nazývať «istinou», hoci to v podstate nie je objektívna Pravda-Istina, ale len jedno z mnohých možných priblížení sa k nej, možno aj obsahujúce zámernú lož a chyby, na ktoré si všetci súhlasiaci s touto «istinou» zvykli[502].

A ak otázka nespadá pod niektorú z dvoch menovaných podmienok, potom sa týka Pravdy-Istiny, a nie istiny, nezávislej od mravnosti a etiky, pretože Predurčenie bytia Vesmíru je vyjadrením Najvyššej mravnosti a etiky Boha — Tvorcu a Všedržiteľa.

Inými slovami:

Hľadanie Pravdy-Istiny je vždy opodstatnené, pretože človek vždy môže prekročiť hranice svojich obmedzujúcich subjektívnych — mravne podmienených — istín, no prekročiť hranice Pravdy-Istiny možné nie je, hoci možno sa od nej odkloniť do nejakého chybného subjektivizmu.

Preto, kto hľadá lož, ten ju nájde ako Nepravdu, podmienenú jeho reálnym stavom mravnosti odvádzajúcim ho od Pravdy-Istiny; ale kto hľadá pravdu «po istine» — subjektívnej istine, ten nájde istinu v Pravde ako nové subjektívne mravne podmienené chápanie objektívnej Istiny, otvárajúce jeho vedomiu nové aspekty Pravdy-Istiny, nové miery a, ako následok — najmä nové preň nepoznané vnímanie Všetkého[503].

A Boh — Milosrdný Všedržiteľ — ukáže súhrou životných okolností, kto našiel Pravdu po «istine», a kto našiel lož, odklonením sa od Pravdy-Istiny: Podľa viery (každého) Bohu stane sa všetkým i každému aj v tomto živote, aj v Živote vždy.

A tak na základe jednotnej (pre všetky subjekty v Živote) Pravdovernosti, fungujúcej v algoritmike myslenia «verím Bohu preto, aby som porozumel», rozvíjajúcej sa na základe Bohocentrického videnia a chápania sveta, jeden a ten istý životný jav (praktický výsledok), ak aj dokonca nebude rôznymi ľuďmi pochopený úplne jednotne (v dôsledku osobitosti a svojráznosti informačno-algoritmického zabezpečenia správania každého z nich), tak všetky subjektívne varianty jeho interpretácie sa budú navzájom koordinovane dopĺňať a spresňovať.

A toto kritérium pravdivosti nemôže byť sprevádzané mravno-etickou dvojakosťou «ezoterizmus-exoterizmus» so všetkými jej sprievodnými možnosťami a okolnosťami práve preto, lebo základom takejto mravno-etickej dvojakosti je ambícia robiť prostredníka vo vybudovanej hierarchii medzi — nižšími subjektmi, na jednej strane, a rôznorodými «vyššími silami» (vrátane „vyšších“ subjektov vo vystrojenej hierarchii), na strane druhej. No nakoľko zaistenie funkčnosti «subjektívnej dialektiky» si od každého žiada, aby sa obracal prostredníctvom Života vedome a zmysluplne priamo k Bohu vo všetkých okolnostiach, tak osobné «ezoterické» a «exoterické» hierarchie rôznych „prostredníkov“, existujúce z nejakých „provízií“, nie sú potrebné, a preto aj ich ambície sú neopodstatnené.

T.j. funkčnosť «subjektívnej dialektiky» na základe životného princípu «verím Bohu preto, aby som porozumel Životu» v sebe zahŕňa aj výlučne ľudskú osobnostne podmienenú zložku kritéria pravdivosti tých-ktorých názorov, o ktorej sa hovorilo v minulej kapitole — vedomú sebadisciplínu alebo nevedomú algoritmiku psychiky zaisťujúcu súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt».

A ak táto súčinnosť prebieha normálne, tak odpadá nutnosť vzniku experimentov odsúdených zavŕšiť sa katastrofou alebo spôsobujúcich katastrofické nečakané prekvapenia s ťažkými následkami pre experimentátorov i okolie, pretože veda môže byť bezpečnou iba v duchu relígie, pretože dobrý Boh nie je bohom neporiadku a nesúladu[504].

Inými slovami, na vlastných chybách, realizovaných vo všetkými zdieľanom Svete, sa učia neveriaci Bohu; veriaci Bohu sa učia na chybách ostatných ľudí vo všetkými zdieľanom Svete a na svojich vlastných chybách, uskutočňovaných vo svojich vnútorných imaginárnych svetoch-modeloch.

Je to tak, pretože v algoritmike psychiky veriaceho Bohu dospenie k chybnému názoru vyvoláva osvietenie Rozlíšením toho, čo je chybou alebo k chybe priviedlo; a druhou hranicou bezpečnosti, ak chyba nebola odhalená pomocou prehodnotenia toho, čo bolo dané v Rozlíšení, je vnímanie v predstihu určitého blížiaceho sa problému, čo veriacemu umožňuje včas sa zastaviť a nespúšťať experiment, ako aj inú činnosť, schopnú (odsúdenú) priviesť ku katastrofe. Preto na chybách vo všetkými zdieľanom Svete sa veriaci učia len v dôsledku toho, ak v nejakých situáciách nedokázali udržať seba v relígii a viere Bohu.

Pre udržanie bezpečnosti (na tomto algoritmickom základe súčinnosti rôznych komponentov psychiky) akejkoľvek poznávacej činnosti (vrátane vedecko-výskumnej i technickej) je nutné:

● aby súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» prebiehala v psychike jednotlivca dostatočne stabilne,

● aby dĺžka trvania cyklu «Rozlíšenie od Boha → vnímanie samotného človeka → intelekt → určitosť názoru» bola kratšia než dĺžka procesu (alebo etapy), v riadení ktorého sa táto určitosť názoru priamo alebo nepriamo prejavuje (nedodržanie tejto podmienky je jednou z chýb, ktoré sa vynárajú buď v osvietení Rozlíšením, alebo v predtuchách blížiaceho sa problému, pri zvolenej línii správania).

Pri dodržaní menovaných podmienok je «subjektívna dialektika» spoľahlivým prostriedkom na odhalenie a vyriešenie človekom rôznorodých problémov — neurčitostí — v konkrétnych algoritmoch priebehu udalostí v Živote.

Týka sa to jednak tých problémov, ktoré sú priamo osobnými problémami samotného človeka, ale nepriamo vplývajú na zvyšný Svet, vrátane životov druhých ľudí občas aj v niekoľkých pokoleniach (kvôli matričnej a poľovej prepojenosti všetkého vo Vesmíre); tak aj tých problémov, ktoré sú vo vzťahu k človeku postranné, bezprostredne sa ho netýkajú, a ktoré na neho vplývajú sprostredkovane, nepriamo, skryto; alebo ktoré boli spôsobené konaním alebo nekonaním množstva ľudí, v dôsledku čoho sú vo vzťahu ku každej osobe objektívnymi faktormi (čo sa týka vplyvu), ale vo vzťahu k celej spoločnosti subjektívnymi (čo sa týka pôvodu a ich možností riešenia).

Oba druhy problémov sú navzájom prepojené tou okolnosťou, že možnosť riešenia problémov, prislúchajúcich každému z nich, je podmienená mravnosťou subjektu, riadiacou algoritmiku jeho psychiky. Okrem toho, Boh privádza ľudí do takých životných okolností s ich sprievodnými problémami, v ktorých sa najjasnejšie prejavia chyby mravnosti samotných ľudí. Okolnosti umožňujú odhaliť chyby vo vlastnej mravnosti, a odstránené chyby mravnosti zasa priamo alebo nepriamo otvárajú možnosti a vedú k riešeniu problémov a zmene životných okolností[505]. V dôsledku tohto «subjektívna dialektika» veriaceho Bohu sama predstavuje kľúčovú metódu na odhalenie a vyriešenie rôznych životných problémov.

Pritom však treba chápať, že «subjektívna dialektika» je nástrojom pre prácu s mozaikovým, t.j. konečným, obrazom-modelom Života vo vnútornom svete človeka, ktorý je zložený z komponentov množstva dvojíc «to — nie to», získaných v osvieteniach Rozlíšením v priebehu celého života; a tiež nástrojom premeny kaleidoskopického a «Ja-centrického» videnia sveta na Bohocentrické mozaikové videnie sveta trojjednoty matérie-informácie-miery. «Subjektívna dialektika» pracuje s fragmentmi-zložkami, z ktorých možno zložiť mozaiku, t.j. pracuje s «prvotnou», «operatívnou», «odvetnou» informáciou, dávanou tak či onak Všedržiteľom v Rozlíšení — no nie s celou objektívnou informáciou Života, ktorá vo svojej neohraničenej plnosti a detailnosti zostáva nedostupnou pre človeka a ľudstvo.

«Subjektívna dialektika» v ľudskej psychike pracuje s opismi Života (t.j. sú jej predmetnou oblasťou — objektom spracovania) a tiež na základe opisov Života v obrazoch, melódiách a súzvukoch vnútorného Sveta (t.j. sú už nástrojom na spracovanie predmetnej oblasti). Na základe tohto človek vplýva na Život vcelku v Zhora mu udelených hraniciach možností.

Pritom existuje rad špecifík majúcich všeobecný charakter, na ktoré človek musí brať ohľad pri sebakontrole fungovania vlastnej psychiky.

Princípy organizovania sebakontroly v procese samoriadenia

Ak budujeme samoriadiaci sa systém (a psychika každého z nás je takýmto systémom, v rámci nadradených supersystémov), tak máme možnosť organizovať v ňom vypracovanie riadiacich rozhodnutí a algoritmov správania sa v prostredí niekoľkými spôsobmi.

Prvý spôsob. Informácia prichádzajúca z vonkajšieho prostredia disponuje najvyššou prioritou a privádza sa priamo na vstup algoritmu vypracovania riadiaceho rozhodnutia. Pritom správanie sa buduje tak, ako je to znázornené na nasledujúcej schéme:

Druhý spôsob. Informácia prichádzajúca z vonkajšieho prostredia sa nahráva priamo do dlhodobej pamäti, a algoritmus vypracovania riadiaceho rozhodnutia čerpá potrebnú informáciu z dlhodobej pamäti, pričom behom samotného procesu (vypracovania rozhodnutia) porovnáva informáciu prítomnú v pamäti s informačným prúdom, prichádzajúcim z vonkajšieho prostredia.

Tretí spôsob. Informácia prichádzajúca z vonkajšieho prostredia sa nahráva do «dočasnej pamäte» (na schéme zobrazená ako «Karanténa»). Určitý algoritmus, plniaci v danom prípade úlohu strážcu («Algoritmický dozor»), analyzuje informáciu v dočasnej pamäti a pridáva jej označenia: «lož» — «istina» — «potrebuje lepšie preveriť» a pod. Až po tomto ohodnotení algoritmus-strážca presúva informáciu do dlhodobej pamäte, ktorej informačná báza má pre algoritmus vypracovania riadiaceho rozhodnutia prioritnejší význam, než informácia prichádzajúca doň priamo z vonkajšieho prostredia a z «dočasnej pamäti». Riadiace rozhodnutie sa vytvára potom rovnako ako pri druhom spôsobe – behom porovnávania informácie, ktorá je už prítomná v dlhodobej pamäti, s informáciou prichádzajúcou z vonkajšieho prostredia do «karantény» («dočasnej pamäti»).

Za rovnakých podmienok čas reakcie systému na informáciu prichádzajúcu z vonkajšieho prostredia narastá vzostupne od prvej schémy k tretej; t.j. rýchlosť, hodnotená podľa času reakcie na vonkajší podnet, padá. Avšak, ak sa v informačnom prúde vstupujúcom do systému z vonkajšieho prostredia nachádza rušenie typu „nezmyselný šum“ alebo rušenie typu „klam“[506], v ktorom sa prejavuje cielený pokus zmeniť zvonku samoriadenie nášho systému (zosúladiť ho s cudzou koncepciou), tak stabilita procesu samoriadenia narastá vzostupne od prvej schémy k tretej, pretože narastá odolnosť vypracovania riadiaceho vplyvu (ochrany) pred rušením, a riadiaci vplyv sa buduje na základe stabilnej alebo pomaly sa meniacej informačnej bázy celkovej dlhodobej pamäti.

● V prvej schéme „šum” aj „klam” sú priamou informačnou bázou vypracovania riadiaceho rozhodnutia.

● V druhej schéme „šum” aj „klam” sa zaraďujú do informačnej bázy vypracovania riadiaceho rozhodnutia v tej miere, ako sa nimi znečisťuje dlhodobá pamäť a ony sa bez kontroly zaťahujú do algoritmu vypracovania riadiaceho rozhodnutia ako hodnoverná informácia, na základe ktorej sa aj vypracováva.

● V tretej schéme „šum” aj „klam”, prv než vojdú do informačnej bázy, na základe ktorej sa vypracováva riadiace rozhodnutie a buduje správanie systému, musia oklamať algoritmus-strážcu, ktorý prenáša informáciu z «dočasnej pamäti» do dlhodobej pamäti a určuje príslušnosť informácie k vzájomne nezlučiteľným kategóriám: «lživý», «pravdivý», «potrebuje lepšie preveriť».

Takže, ak sa systém samoriadi podľa tretej schémy a má mu byť vnútené cudzie vonkajšie riadenie[507], treba buď informáciu „prepašovať“ do dlhodobej pamäte obídením algoritmického dozoru; alebo vypnúť algoritmický dozor a systém previesť na riadenie podľa druhej schémy; alebo pustiť na vstup systému informačný prúd „klamov“ takej intenzity, aby riadenie podľa tretej alebo druhej schémy kvôli svojej pomalej odozve stratilo stabilitu, a systém bol nútený prejsť na riadenie podľa prvej schémy, ktorá disponuje najrýchlejšou reakciou na informáciu postupujúcu priamo z vonkajšieho prostredia, pri prakticky plnej strate pamäti behom vypracovania riadiacich rozhodnutí[508].

Z pohľadu zaistenia informačnej bezpečnosti v zmysle stability samoriadenia podľa určitej koncepcie, v ktorej sú určené ciele riadenia i prostriedky na ich dosiahnutie, je normálnou tretia schéma riadenia. Prvá schéma je prípustná pre riadenie v mimoriadnych situáciách, v ktorých je výhodnejšie aspoň nejaké riadenie, než úplná rezignácia na riadiaci vplyv na priebeh udalostí. Druhá schéma je neplnohodnotnou podobou tretej schémy[509].

Ľudská psychika, ak je to psychika normálneho Človeka (t.j. ktorý dosiahol Ľudský režim psychiky), je geneticky prednastavená na realizovanie tretej schémy samoriadenia na základe mozaikového videnia a chápania sveta.

Avšak kvôli deformácii normálnej genetickej podmienenosti historicky reálnou kultúrou (napr. alkohol; fajčenie; narkotiká; v kultúre udomácnená lož, vydávaná za istinu; programovanie psychiky televíziou a pod.) sa v organizácii psychiky väčšiny jednotlivcov, v ich každodennom živote, realizuje schéma č.1, dokonca aj keď nejde o extrémne situácie. Kombinácia druhej a tretej schémy sa realizuje tiež mimo extrémnych situácií, ale nie v každodennom všednom živote, ale keď si situácia od človeka vyžaduje tvorivý prístup.

Nezmyselný a neúčelný zmätok a hystéria v ľudskom správaní v extrémnych situáciách je prejavom prevládania prvej zo schém samoriadenia. Zmeravenie, šok v extrémnych situáciách je prejavom brzdenia riadenia podľa prvej schémy, pri nemožnosti realizovať druhú alebo tretiu.

V ľudskej psychike existuje vlastný algoritmus-strážca, a existujú aj vonkajšie stráže vo vzťahu k nemu: počnúc od najbližších ľudí, ktorí ho ochraňujú svojou Láskou, a končiac Najvyšším, ak pôjdeme v poradí rozširovania okruhu starostlivosti.

Preto, jednou z úloh démonizmu, ktorú potrebuje zvládnuť aby mohol vo svojom záujme exploatovať možnosti iných jednotlivcov — je vyvedenie psychiky osoby z pod ochrany celého súboru «strážcov». Takéto vyvedenie je tým efektívnejšie, čím viac je lžou rozdrobený a zablokovaný intelekt osoby, zahrňujúci aj vlastné algoritmy-strážcov, ktoré živo dialekticky (t.j. rozumovo a mravno-eticky prostredníctvom Života na základe viery Bohu) určujú čo je Pravda-Istina, a čo lož; a ktoré tiež určujú charakter spolupráce s vonkajšími «strážcami» osoby. Práve preto je osobná bezpečnosť zaistená tým viac, čím stabilnejšia je psychika v tretej schéme vypracovania riadiacich rozhodnutí a čím pravdivejšie sú názory človeka týkajúce sa prvej priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia — t.j. filozofickej «ladičky».

A spoločenská bezpečnosť ako celok sa utvára fungujúcou osobnou informačnou bezpečnosťou množstva ľudí.

Mozaika videnia a chápania sveta sa zostavuje z jednotlivých fragmentov «to» — «nie to», predstavujúcich subjektívne obrazy, melódie, súzvuky, pojmy. Pritom medzi fragmentmi tvoriacimi mozaiku sa vytvárajú aj určité prepojenia (súvislosti), ktoré môžu byť stanovené raz a navždy alebo byť podmienené situáciou, môžu byť jednovýznamové alebo mnohovýznamové.

Ak «vyčleníme pred zátvorku» podmienenosť procesu formovania vzájomne prepojených a vzájomne podmienených mozaík videnia a chápania sveta objemnejšími procesmi, tak rozhodujúcu úlohu v ňom hrá schopnosť algoritmiky psychiky vedieť si poradiť so subjektívnymi rozdielnosťami — minimálne:

● vedieť združovať rozdielnosti do množín (kategórií*), vrátane združovania už existujúcich množín (napríklad, takto prebieha syntéza nových pojmov a obrazov, zodpovedajúcich abstraktným, projektovaným, ešte nezhmotneným objektom a procesom);

● v množinách rozdielností vedieť vyčleňovať podmnožiny (podkategórie*) (vo výsledku, z všeobecnejších pojmov obrazov sa vyčleňujú nejaké špecifické);

● zoraďovať rozdielnosti v množinách a podmnožinách v určitej postupnosti, t.j. vytvárať z nich vektory a matrice (to je typické pre všetky riadiace úlohy, pretože jedna a tá istá množina želaných cieľov, rozdielne usporiadaná — plodí množstvo variantov riadenia);

● porovnávať (dávať do súvisu) usporiadané i neusporiadané podmnožiny rozdielností navzájom (v algoritmike psychiky je to potrebné na odovzdanie riadenia určitým vetvám algoritmu vo vetviacich sa a cyklických procedúrach);

● porovnávať (dávať do súvisu) samotné rozdielnosti v množinách navzájom (nevyhnutné na odhalenie chýb pri stotožnení objektívne odlišných rozdielností a ich množín, vrátane chýb nezhody medzi subjektívnymi rozdielnosťami, sformovanými v psychike jednotlivca, a objektívnymi rozdielnosťami, danými mu Bohom v osvietení Rozlíšením).

Takéto operácie so subjektívnymi a objektívnymi rozdielnosťami ležia v základoch analýzy udalostí a faktov odohrávajúcich sa v Živote, v základoch syntézy pojmov, ich klasifikácie a zovšeobecňovania, čo spoločne s procesom kladenia otázok v postupnosti vedúcej k pochopeniu Pravdy-Istiny («metóda vypátrania istiny cestou kladenia pomocných otázok») od začiatku spadalo do definície pojmu «umenie dialektiky» vo filozofickej tradícii prevzatej zo starovekého Grécka: «umenie klasifikácie pojmov, rozdelenia vecí na rody a druhy». Pritom vykonávanie menovaných operácií s rozdielnosťami leží hlboko v základe procedúry kladenia otázok a nachádzania odpovedí a obsluhuje ju, pričom z väčšej časti zostáva skrytým v nevedomých úrovniach psychiky (najmä mimo stavy tranzu).

No analýza Života, syntéza pojmov, ich klasifikácia, zovšeobecňovanie a zvyšná tvorivosť — sú dôsledkami a výsledkom súčinnosti človeka s Životom na základe sformovaného videnia a chápania sveta, ktoré sa tiež formovalo v priebehu realizácie menovaných operácií nad objektívnymi a subjektívnymi rozdielnosťami.

Skladanie mozaiky je v podstate proces opačný v porovnaní s procesom rozdrobenia celistvého obrazu Objektívnej reality na množstvo «to» — «nie to» pri osvietení v Rozlíšení príslušných aspektov Života, a hromadenia psychikou v priebehu celého ľudského života «prvotnej» informácie, tvoriacej bázovú množinu subjektívnych rozdielností. V podstate celý proces «osvietenie Rozlíšením → nájdenie vo svojom videní sveta Bohocentrickej mozaiky» predstavuje sám osebe riešenie úlohy — ako v konečnej a ohraničenej psychike jednotlivca zobraziť atribút plnosti objektívnej informácie, ktorý je vlastný nekonečnému a neobmedzenému Životu.

Po získaní prúdu informácie Zhora v osvietení Rozlíšením v dvojkovom kóde typu «to» — «nie to», jednotlivec začína operovať s rozdielnosťami, čo vlastne predstavuje pochopenie a prehodnotenie vlastností «toho» a vlastností «nie toho», čo si nutne vyžaduje aj porovnanie súvislostí s inými «to» — «nie to», a v tomto procese sa budujú medzi nimi prepojenia. Medzi «to» a odlišným od neho «nie to» vždy existuje nejaká hranica (hoc aj v podobe súboru nejakých iných «to» — «nie to»). Ak túto hranicu pridáme ako vlastnosť aj samotnému objektu rozlišovanému ako «to», aj objektu rozlišovanému ako «nie to» (po čom následne «hranica» prestane byť «pásmom nikoho»), tak na samotnej «hranici» bude «to» totožné s «nie to».

A po takomto hraničnom stotožnení[510] každého «to» a všetkých «nie to» sa «kaleidoskop» nejednotných «to» — «nie to» zloží do «mozaiky».

Ešte raz obrátime pozornosť k tomu, že hraničné stotožnenie zďaleka nie vo všetkých prípadoch musí byť stanovené raz a navždy: Život plynie a mení sa, a aj mozaiky videnia a chápania sveta by sa mali meniť, zobrazujúc v sebe jeho nový obraz, v opačnom prípade jedinec zaostane pozadu za Životom a “stratí sa“ v okolnostiach, na ktoré nebude pripravený.

Pritom stabilita mozaikového videnia a chápania sveta je podmienená smerovaním procesu skladania mozaiky. Celková mozaika je stabilná, ak „myšlienkový strom“ vyrastá z obrazu Božieho, sformovaného v duši človeka, v smere otázok, ktoré ho zaujímajú, pritom niektoré fragmenty mozaiky môžu byť inovované (spresnením a detailizovaním subjektívnej predstavy o Objektívnej realite), ktorých štruktúra bude nemenne tvoriť objektívny mozaikový obraz samotnej Objektívnej reality.

Celková mozaika je zdanlivo stabilná, ak „myšlienkový strom“ vyrastá z «Ja-centrizmu» vo smere otázok, ktoré subjekt zaujímajú, a tiež v smere rozšírenia zovšeobecnení. Takáto zdanlivá stabilita celkovej «Ja-centrickej» mozaiky môže byť výsledkom nemennosti okolností tvoriacich sa okolo «Ja-centra», stabilitou «Ja-centrických» mravov subjektu, jeho nevnímavosti k zmene okolností, a tiež ľahostajnosťou a nepozornosťou. Akonáhle dovtedajší svojráz «Ja-centrizmu» mizne pod vplyvom prúdu udalostí Života, tak takáto mozaika sa rozpadáva na «kaleidoskop». A preto počas doby, kým existuje ako mozaika, takáto «Ja-centrická» mozaika predstavuje v podstate «kaleidoskop», zamrazený stabilnosťou mravne podmieneného «Ja-centrizmu». Preto sme v prvej vete aktuálneho odseku aj určili tento druh mozaiky ako «zdanlivo stabilnej».

Aj preto sa dynamická Bohocentrická mozaika nesporne odlišuje jak od «kaleidoskopu», tak aj od stuhnutej, no pripravenej kedykoľvek sa rozsypať, zdanlivo stabilnej «mozaiky» «Ja-centrizmu». Neodlišuje sa od nich absenciou vzájomných prepojení medzi jej prvkami, ale mobilitou dostatočne definovaných prepojení i obnovením zostavy jak elementov, tak aj vzájomných prepojení v nej.

Keď sa vyslovujú slová «mozaika», «kaleidoskop», tak v človeku zvyčajne vzniká predstava akéhosi obrazu, tvoreného pestrofarebnými prvkami-fragmentmi, rozmiestnenými na ploche alebo inom dvojrozmernom povrchu. Rozdiel medzi mozaikou a kaleidoskopom spočíva v tom, že v kaleidoskope nemajú pestrofarebné sklíčka medzi sebou pevné prepojenia, a preto sa presýpajú pri každom potrasení tubusu kaleidoskopu; okrem toho, v kaleidoskope je reálnymi sklíčkami zobrazený iba základ, zatiaľ čo väčšiu časť obrazu tvorí viacnásobný odraz reálnych sklíčok v zrkadlách, ktoré spravidla tvoria trojhranný hranol-tubus kaleidoskopu. Naopak, v mozaike sú všetky jej fragmenty tak či onak navzájom prepojené, avšak vzhľadom na životné potreby môže byť ktorýkoľvek diel mozaiky odstránený a zamenený iným súborom elementov, čo umožňuje viac detailizovať obraz v obnovenom fragmente, alebo ho zameniť za taký, ktorý viac zodpovedá objektívnemu prvoobrazu.

Každý, kto chce, môže zistiť, čím sa odlišuje «mozaika» od «kaleidoskopu». Všetky dieliky sú v mozaikovom obrázku vzájomne prepojené: stačí len premiestniť alebo otočiť jeden dielik, a hneď sa to bezpodmienečne prejaví na pozícii nie len susedných, no aj vzdialenejších dielikov. Platí to tým viac, čím väčšia je hustota skladania mozaiky (t.j. čím bližšie dieliky susedia jeden s druhým). A hoci jednotlivé fragmenty obrazu môžu podstúpiť určité skreslenie, no celkový obsah zostane nezmenený, nech by obrazom ako krútili. Mozaikový obrázok i ktorýkoľvek jeho fragment možno preskúmať natoľko detailne, nakoľko je o to záujem; možno si vyčleniť, zapamätať a obnoviť vo vizuálnej pamäti jak jednotlivý fragment, tak aj celý obrázok.

Iné je to s kaleidoskopom: najmenší obrat alebo dokonca jednoduché zatrasenie tubusu mení obsah vznikajúceho obrazu v priezore kaleidoskopu; pričom každý raz bude obrázok nový a prekvapivo bizarný. No, na rozdiel od mozaikového obrázku, drvivá väčšina ľudí nedokáže ďalší obrázok kaleidoskopu ani predvídať, ani si ho obnoviť vo vizuálnej pamäti. Prečo? Pretože ani jeden obraz kaleidoskopu nemá svoj vlastný prvoobraz v udalostiach Života, v dôsledku čoho sa pred zrakom pozorovateľa zobrazuje stále iba tá istá beztvará hromada sklíčok, len trochu inak odrazená v systéme zrkadiel. Tento systém zrkadiel v odrazoch zachytáva a šíri tie najbezvýznamnejšie zmeny formy.

Takáto súvzťažnosť je charakteristická aj pre Bohocentrické mozaikové videnie sveta aj pre kaleidoskopické videnie sveta s tým jediným špecifikom, že mozaiky videnia a chápania sveta sa skladajú nie na rovinnej ploche či dvojrozmernom povrchu, ale v mnohorozmernom priestore subjektívnych rozdielností, vlastných psychike človeka. V dôsledku tohto sú mozaiky videnia a chápania sveta mnohovrstvovými a «objemnými», t.j. zaberajúcimi nejaký «objem» v priestore vybudovanom na mnohorozmernom základe subjektívnych rozdielností.

Pritom produkty ľudskej tvorivosti sa tiež začleňujú do mozaiky jeho vnútorných imaginárnych svetov.

Keďže atribút ľudskej psychiky nazvaný «videním sveta» patrí k nevedomým úrovniam psychiky, tak slová «mozaika» a «kaleidoskop» sú len symbolmi, ktoré ukazujú na dve kvalitatívne rozdielne videnia sveta, disponujúce všetkými vyššie opísanými vlastnosťami «mozaiky» a «kaleidoskopu». Tento rozdiel typov videnia sveta je objektívny, no najzrozumiteľnejšie (podľa nášho názoru) ho možno demonštrovať, ak každý z typov videnia sveta porovnáme so zhmotnenými vyobrazeniami mozaiky a kaleidoskopu. Všetky ostatné typy videnia sveta možno zredukovať na tieto dve, a tiež na ich určitý «súhrn».

Chápanie sveta — ako systém určitých prepojení subjektívnych obrazov (melódií) s jazykovými prostriedkami osoby alebo kultúry — predstavuje samo osebe výplod toho typu videnia sveta, ktorému je oddaná psychika človeka. No na rozdiel od videnia sveta, ono z väčšej časti náleží vedomej úrovni v psychike, a preto sa v chápaní sveta prejavuje videnie sveta cez jazykové prostriedky. To znamená, že mozaikovému videniu sveta bude zodpovedať mozaikové chápanie sveta, a kaleidoskopickému videniu sveta zasa kaleidoskopické chápanie sveta.

Odtiaľto možno vyvodiť záver, že:

● mozaikové videnie sveta je jednotné a celistvé (vďaka systému hraničných stotožnení), a všetko v ňom je podmienené príčinou a následkom. Na jeho základe je priebeh udalostí v Živote predvídateľný. To znamená, že zabezpečuje riešenie úlohy stability v zmysle predpovedateľnosti pod vplyvom vnútorných i vonkajších zmien a riadenia, bez čoho nie je možné žiadne riadenie, vrátane vypracovania a realizácie najlepšej línie svojho vlastného správania.

V mozaikovom videní a chápaní sveta akékoľvek nové fakty, udalosti, javy a procesy, ktoré sa stali vlastníctvom mozaikového videnia sveta, len dopĺňajú a detailizujú obsah už vyskladaného celistvého obrazu sveta. Odtiaľto sa v mozaikovom chápaní sveta prirodzene vytvára predstava o poznateľnosti Života (Objektívnej reality);

● kaleidoskopické videnie sveta — súbor ničím nespojených zobrazení faktov, udalostí, javov a procesov, akoby náhodných v zmysle absencie objektívnej príčinno-následkovej podmienenosti a účelnosti.

Preto na jeho základe nemožno riešiť úlohu predpovedateľnosti priebehu udalostí v Živote. Inými slovami, Život akoby objektívne nedisponoval ani najmenšou stabilitou v zmysle predpovedateľnosti kvôli tomu, že hocijaký nový fakt, udalosť, jav alebo proces, zrkadliaci sa v kaleidoskopickom videní sveta, mení celý už vyskladaný obraz priebehu udalostí Života na nepoznanie. V chápaní sveta sa to u jedinca, ktorý sa stal obeťou kaleidoskopického idiotizmu, prejavuje v jeho oddanosti idei (názoru) o principiálnej nemožnosti poznať Život (Objektívnu realitu).

Preto, keď príde reč na videnie sveta, tak vedomie označuje slovami len nejaké hranične zovšeobecnené obrazy objektívnych rozdielností, ktoré možno zlúčiť do dvoch skupín, o čom sa hovorilo už neraz:

● materia, informácia, miera;

● hmota, energia, priestor, čas.

Ako už bolo ukázané, prvá skupina obrazov v Bohocentrickom videní sveta, tvoriaca trojjednotu matérie, informácie, miery, je prvotnou. A druhá skupina obrazov je v podstate druhotnou vo vzťahu k prvej, pretože hmota je matériou v stabilných agregátnych stavoch, energia je matériou v prechodných procesoch z jedného agregátneho stavu do iných, a priestor a čas predstavujú výplody dvoch druhov vzájomnej merateľnosti rozlišovaných fragmentov Vesmíru.

No v «Ja-centrickom» videní sveta (a tiež chápaní sveta) sa druhá skupina mylne považuje za prvotnú. Táto prvotná svetonázorová chyba plodí kaskádu chýb-následkov[511], a zároveň plodí väčšiu či menšiu kaleidoskopickosť videnia sveta v miere toho, ako pod vplyvom vonkajších okolností a mravne podmienenej vnútornej konfliktnosti algoritmiky psychiky sa vytráca zdanlivá stabilita «Ja-centrickej» mozaiky.

Okrem vlastného detského «Ja-centrizmu», neprekonaného v tínedžerskom veku, môže byť skladanie mozaík videnia a chápania sveta v psychike človeka zablokované aj jeho oddanosťou (zvonka vštepenému) názoru, ktorý je v podstate analogický nasledujúcemu:

«Svet je „usporiadaný“ dostatočne neurčito, a vyčleňované v ňom objekty predstavujú špecifické „premenené formy“ nášho myslenia a činnosti, produkty špecifických procesov objektivizácie a ontologizácie[512].

Uvedený názor je vyjadrením súčasného ateizmu, ktorý upadol do agnosticizmu, stotožňujúceho neurčitosti s nepoznateľnosťou. Následkom toho, všetkým, čo súhlasia s neurčitou usporiadanosťou Sveta, sa v ňom navrhuje konať nie na základe osvojenia objektívnej informácie vlastnej Životu, ale na základe «premenených foriem», ktoré sú tiež nepoznateľné, pretože každý jednotlivec, ako súčasť tohto Sveta, je sám «„usporiadaný“ dostatočne neurčito», a vyčleňované v ňom objekty (vrátane «premenených foriem» prvého pokolenia) musia byť pokladané za «premenené formy» druhého pokolenia atď. až do zblbnutia.

Skutočne, to čo je v aktuálnej práci nazvané «subjektívnymi rozdielnosťami» možno nazvať aj «premenenými formami», pritom však — ak nechceme zostať v zajatí agnosticizmu v zamlčaní, ak sa agnosticizmus dokonca aj nahlas odmieta — je nutné dať odpoveď na otázku o objektívnych faktoroch, ktoré zaisťujú súlad medzi skutočne subjektívnymi «premenenými formami» a ich skutočne objektívnymi prototypmi v Živote a možnými stelesneniami v Živote samotných tvorivých projektov samotného človeka, rodiacich sa v jeho imaginárnych svetoch na základe «premenených foriem» — «subjektívnych rozdielností».

A ak pri hľadaní odpovedí na takéto otázky nebudeme upadať do abstraktných (nerealistických) úvah o «premenených formách» a pod., ale budeme vychádzať z reality, takej aká je, tak Svet je usporiadaný (bez ironických úvodzoviek, pretože je usporiadaný Bohom) dostatočne určito: normálne má atóm vodíka — jeden protón a jeden elektrón; človek má normálne — 23 párov chromozómov, dve nohy, dve ruky, jednu hlavu, v ktorej by mali koordinovane pracovať dve funkčne rozdielne mozgové hemisféry a pod. Hromadné procesy a ich odchýlky od normy (ideálu) tiež nepredstavujú nejaké principiálne nepoznateľné neurčitosti, ale štatistické určitosti, viac-menej stabilné v priebehu nejakého času plodeného v trojjednote matérie-informácie-miery, a preto sú tiež poznateľné a dostatočne určito sa opisujú aparátom matematickej štatistiky a „teórie pravdepodobnosti“ (presnejšie povedané — matematickou teóriou mier neurčitostí). Avšak niekomu — pri odchýlkach od normy — môže zle pracovať jedna alebo obe mozgové hemisféry, alebo algoritmika jeho psychiky môže byť prekrútená panujúcou kultúrou, a preto Svet nevníma ako štatisticky (hromadne) určitý, ale vníma ho ako principiálne neurčitý, a preto nepoznateľný.

Principiálna nepoznateľnosť Života (z ich strany) ich akoby oslobodzuje od nutnosti predmetného výkladu koncepcií-modelov procesov v Živote vo forme „pluralizmu“ možností — t.j. množiny neurčitostí. A v dôsledku tak, „rozvoj“ je nimi chápaný ako rozmnoženie neurčitých možností, rozšírenie prístupu spoločnosti aj jednotlivca k rôznym zdrojom, ktoré nemajú žiaden iný cieľ, okrem samotného rozmnoženia možností a spotreby zdrojov. Takáto neurčitosť cieľov rozvoja a neurčitosť možností rozvoja zotiera akýkoľvek rozdiel medzi rozvojom (ktorý je vždy účelný a nie bezcieľny) a bezcieľnym márnym zhonom, zbytočnosťami, degradáciou. Kvôli tomuto sú filozofi-abstrakcionisti — škodliví, pretože sú veľmi zlými ladičmi (filozofia je «ladičkou») spoločenského systému samoriadenia.

No filozofi-neabstrakcionisti — zmysluplne konajúci praktici — sú riadiacimi subjektmi schopnými uvidieť a opísať možnosti aj prax riadenia, ktorí dokážu podporovať životu adekvátne procesy samoriadenia v spoločnosti.

A «subjektívna dialektika» predstavuje pre každého z nich prostriedok na odhalenie, pochopenie a vyriešenie neurčitostí, predovšetkým — vo videní a chápaní sveta samotného človeka, čo je predpokladom a základom pre odhalenie a vyriešenie neurčitostí (problémov) v rôznych algoritmoch behu udalostí v Živote a pre riadenie človekom životných okolností. Pritom:

V normálnej Ľudskej kultúre sa hociktoré, akokoľvek vysoké znalosti reprodukujú hociktorým, akokoľvek nevzdelaným človekom v rovnakej miere, ako v ňom vzniká potreba znalostí potrebných k pravdovernej činnosti v podmienkach, ktoré sa sformovali, lebo Duch Svätý je inštruktorom každej Pravdy-Istiny.

V nenormálnej kultúre, Duch Svätý nie je inštruktorom väčšiny ľudí. V nej je väčšina ľudí zombi-biorobotmi vydrezúrovanými kultúrou, a praktické vedomosti sa čerpajú z rôznych archívov, ktorých fungovanie je podporované spoločnosťou (znacharské klany, knižnice, vzdelávací systém) vo forme hotovej na použitie. A majstri v extrahovaní zo Života nových praktických poznatkov vytvárajú hierarchie znacharov (dnes sú to akadémie vied a hierarchie vedeckých hodností a titulov), obchodujú so znalosťami, ktoré vyextrahovali, a chvastajú sa osobnými autorskými právami, t.j. tým, čo kto z nich prvý pochopil, ale objavil to niekto druhý a pod[513]. A celkovo to predstavuje jeden z druhov parazitizmu vedeckej vrstvy na spoločnosti.

No tí najrozumnejší a najčestnejší z vedcov-výskumníkov (dokonca aj v tak zvrátenej kultúre) vedia, že ŽIADNE OSOBNÉ AUTORSKE PRÁVA A PRÁVA „DUŠEVNÉHO VLASTNÍCTVA[514]„ fyzických a tým skôr právnických osôb NEEXISTUJÚ; a tým skôr neexistujú žiadne práva na ich kúpu a predaj: je to zlým výmyslom samotných ľudí. Všetko sú to nástroje rozdeľovania ľudí podľa algoritmiky «rozdeľuj a panuj»[515].

Jasne si to uvedomujúc, naozaj veľký vedec I.Newton povedal: «Ak som videl ďalej ako ostatní, tak to bolo preto, lebo som stál na pleciach velikánov»[516]. Inými slovami, ubrať hoc len jedného z týchto velikánov spolu s jeho vedeckými objavmi, a nevznikli by niektoré objavy I.Newtona.

No to najhlavnejšie spočíva v tom, že kým velikáni stáli na pleciach jeden druhému, rozširujúc si tak dohľadný horizont vedy — z boku ich podopierali a zabezpečovali všetkým potrebným politici, kupci, obyčajní roľníci a remeselníci, a ešte skôr — otroci; a v základe tohto všetkého ležala a leží biosféra Matky Zeme a Boží Zámer. A takto sa má vec vo všetkých oblastiach kultúry globálnej civilizácie.

A my sa usilujeme o vytvorenie normálnej Ľudskej kultúry, v ktorej je Duch Svätý inštruktorom ku každej Pravde-Istine pre každého, v dôsledku čoho odpadá otázka osobných autorských a «príbuzných» práv fyzických a právnických osôb, a namotanej okolo nej «vedeckej etiky», lebo všetky autorské práva prislúchajú Bohu, a On daruje Svoje vedomosti komu chce a kedy chce. A dialektika je nástrojom osvojenia si darovaného Bohom.

Od počiatku iniciatíva dialektického dialógu s človekom vychádza od Boha. No človek, uvedomujúc si fakt možnosti takéhoto životného dialógu s Bohom a želajúc si byť pravdoverným, želajúc si podieľať sa na realizácii dobrého Božieho Zámeru, aj sám si môže klásť otázky o tom, čo je Pravda-Istina v ňom samom a v jeho činnosti. A Boh odpovedá na takéto otázky ľudí a privádza ich k pravdovernosti.

Boh je Jazyčník, v Jazyku udalostí a životných javov hlásajúci Svoju Pravdu-Istinu tým, ktorí si želajú jej porozumieť[517]. Život je Posvätným Jazykom, ktorým sa Boh rozpráva s každým a so všetkými. Ale aj človek sa svojimi myšlienkami a činmi rozpráva s Bohom.

Takýto životný rozhovor s Bohom je kolobehom informácie cez obvody priamych a spätných väzieb (ako v tretej schéme vypracovania riadiacich rozhodnutí, uvedenej vyššie v tejto kapitole):

«Prvotná» informácia dávaná Bohom v Rozlíšení + informácia z pamäte + «operatívna» informácia + «odvetná» informácia podmienená minulými činmi → intelekt → správanie vo vnútornom svete (prehodnotenie minulosti, zámery do budúcnosti, formovanie videnia a chápania sveta) → správanie vo vonkajšom svete (vplývanie na prostredie) → «odvetná» informácia.

A v závislosti od výsledkov cyklu — prichádza buď návrat k stále nevyriešeným problémom, alebo oslobodenie od ich bremena a výstup na novú úroveň rozvoja.

Napriek tomu, všetci ľudia vyrastajúci v nepravdovernej kultúre terajšej globálnej civilizácie nesú vo svojej psychike nejaké zombírujúce programy, ktoré obmedzujú možnosti ich psychiky a spútavajú ju. V dôsledku toho, nachádzajúc sa v ich moci, zďaleka nie vždy môžu viesť dialóg s Bohom v Posvätnom Jazyku Života; minimálne, každý zostáva hluchým, nevnímavým alebo sa správa neprirodzene hlúpo k niektorým konkrétnym osloveniam k nemu alebo odpovediam na jeho otázky Zhora, vyjadreným v Jazyku životných okolností. No v mnohých takých prípadoch človek dokáže pochopiť výklad takýchto oslovení jeho osoby v Jazyku životných okolností Zhora, ak mu nejaký iný človek preloží ich význam do jeho rodného jazyka, podporovaného kultúrou spoločnosti.

Inými slovami, dialóg s Bohom môže prebiehať nielen priamo, ale aj nepriamo, t.j. on môže prebiehať aj prostredníctvom iných ľudí. Vo vieroukách egregoriálnych náboženstiev idealistického ateizmu vo všetkých davo-„elitárnych“ kultúrach sa táto možnosť ohlasuje ako jediná dostupná pre obyčajného človeka, akých je v spoločnosti väčšina. A v takýchto kultúrach sa misia robenia prostredníka medzi ľuďmi a Bohom a vysvetľovania zmyslu Jazyka Života kladie na nejakú menšinu — duchovnú vrstvu všeobecne. No v lepšom prípade len menšina z tejto zostavy «duchovnej vrstvy», «profesionálnej korporácie» žije skutočne v súlade s Bohom a je schopná pravdivo vykladať Jazyk Života vo všetkých jeho aspektoch a vo všetkých súhrach životných okolností.

V skutočnosti každý človek má vždy otvorené obe možnosti: jak vedenie ním samotným priameho dialógu s Bohom, tak aj požiadanie o pomoc iných ľudí, ak vlastná osobná kultúra psychickej činnosti nestačí na objasnenie a osvojenie si Jazyka Života. Preto je normálne, ak poznávanie Pravdy-Istiny v priamom dialógu s Bohom je sprevádzané aj výmenou názorov o Živote s inými ľuďmi.

Avšak v spoločnosti sa vždy vyskytujú aj nezhody v názoroch týkajúcich sa jedných a tých istých otázok. A ak aj nie sú spôsobené neúplnosťou (nedostatkom) informácie niektorého z oponentov, tak v prevažnej väčšine ostatných prípadov sú spôsobené kaleidoskopickosťou a «Ja-centrizmom» videnia a chápania sveta ako celku alebo niektorých ich fragmentov, čo sa aj odráža v rozdielnosti názorov. Ako už bolo spomenuté skôr, v sporoch sa Pravda-Istina nerodí, nakoľko démonický «Ja-centrizmus» sa tvrdošijne snaží opečiatkovať celý svet podľa svojich mravov, vrátane vnútenia svojich názorov iným ako istiny, sám sa pritom nezamýšľajúc či sú pravdoverné.

No v dialógu s inými ľuďmi možno odhaliť podstatu svojho vlastného kaleidoskopického idiotizmu, ako aj «Ja-centrizmus» videnia a chápania sveta ako celku alebo niektorých ich fragmentov (v dialógu možno pomôcť aj okoliu odhaliť podstatu ich kaleidoskopického idiotizmu a «Ja-centrizmu»). A funkčné procedúry určené na tento účel existujú v ľudskej kultúre už oddávna, no využívajú ich len nemnohí, a vedome ich využíva — ešte menší počet ľudí. Na to, aby sme ich mohli používať vedome a slobodne úmerne vzniku životnej potreby, musíme si osvojiť určité vedomosti a zručnosti.

Tandemový princíp činnosti

Oddávna je známe príslovie «jeden um — dobre, no dva — lepšie». Jednako, klasická psychológia davo-„elitárnej“ spoločnosti individualistov obchádza mlčaním otázku, prečo sú dva umy lepšie než jeden? a prečo nie sú tri umy lepšie než dva? a prečo, hoci «Boh miluje trojicu», je «tretí navyše» a to nielen vo vzťahoch medzi mužom a ženou? A hoci pradávne pozorovanie tvrdí, že «jeden um — dobre, no dva — lepšie», ale keďže neprezrádza, prečo práve dva umy sú lepšie, než jeden individuálny um, budeme musieť na to prísť samostatne. Kvôli tomu si bude nutné spomenúť, ako sa rôzne spoločnosti v rôznych obdobiach dejín stavali k otázke budovania spoločensky dôležitých mocenských štruktúr. Možno si všimnúť, že v rôznych spoločnostiach sa štruktúry budovali na vzájomne sa vylučujúcich princípoch.

Spoločnosti, v ktorých venovali zvýšenú pozornosť prijatiu rozhodnutia metódou hlasovania, sa starali o nepárny počet účastníkov, ak aj nie o každého zo všetkých možných hlasovacích „výborov“, tak o tých najdôležitejších z nich, aby si automaticky zabezpečili prijatie akéhokoľvek[518] rozhodnutia väčšinou minimálne o jeden hlas. Jeden z najznámejších príkladov boli triumviráty[519] v dejinách Starovekého Ríma; rôzne dnešné „trojstranné“ výbory a pod.

No v dejinách možno vidieť aj spoločnosti, ktoré budovali svoje mocenské štruktúry tak, aby jednoznačne vylúčili možnosť prijatia rozhodnutia s prevahou o jeden hlas, či už hlas monarchu, alebo hlas jedného z účastníkov stáleho alebo dočasného „výboru“, nadeleného tými-ktorými právomocami.

Takto v starovekej Sparte mali dvoch kráľov; gréckemu vojsku systematicky velili dvaja rovnoprávni stratégovia súčasne, napriek princípu jednotného velenia, a hoci v jednotlivých periódach velili „na zmeny“, striedajúc sa navzájom, no v bojovej situácii plnosť velenia na seba prijímal jeden z nich; Ježiš posielal apoštolov na zvestovanie vo dvojici, ako o tom píše Nový Zákon (Marek, 6:7); Albert Réville v knihe „Ježiš Nazaretský“[520] obracia pozornosť na to, že aj na čele Veľkej Synagógy v starovekej Judei približne po r. 230 pred n.l. stáli rabíni vo dvojici, avšak on, ako nositeľ individualistického videnia sveta, nedokázal nájsť uspokojivé vysvetlenie tohto faktu, ktorý vyvolal jeho údiv.

No vyšší hierarchovia systému zasvätení starovekého Egypta stáli osamote a spájali v organizácii svojej činnosti oba princípy: nepárny aj párny. V období pred odchodom židov z Egypta horná špička hierarchie sa skladala z desiatky vyššie zasvätených Severu a desiatky vyššie zasvätených Juhu[521], a každá desiatka mala na svojom čele jedenásteho hierofanta[522], svojho prvohierarchu a vodcu.

To jest, každý vodca desiatky, v prípade interného hlasovania[523], podľa svojho chápania, ako najvyšší zo zasvätených (t.j. najviac znalý v zostave jedenástky), podporoval jeden z dvoch názorov, medzi ktoré sa mohli rovnomerne rozdeliť hlasy jeho podriadených žrecov desiatky, ktorí vedeli menej, než on — podľa pravidiel hierarchickej štruktúry. Toto zaisťovalo nevyhnutné prijatie určitého riešenia v každej z otázok každého družstva vcelku, či na Severe, či na Juhu, nezávisle od toho, ako sa v názoroch rozišla desiatka podriadená svojmu prvohierarchovi.

No, ak obe družstvá pracovali spoločne, tak situácia pri „hlasovaní“, keď sa názory rozdelili na 11 — «za», a 11 — «proti», nielenže nebola jednoznačne vylúčená, ale bola štatisticky naprogramovaná samotnými princípmi štruktúry tohto systému, pretože najvyšší zasvätení hierarchovia (na čele každej desiatky) boli rovnoprávni a ich názory mali rovnakú autoritu pre všetkých ostatných.

Ak sa hlasy (dokonca ani nie oboch družstiev vcelku, ale len ich prvohierarchov) rozdelili rovnomerne medzi dvoma navzájom sa vylučujúcimi názormi ohľadom tej istej otázky, tak rovnoprávnosť vedúcich družstiev ich stavala do situácie, v ktorej boli povinný vo dvojici dospieť k spoločnému jednotnému názoru. No rovnako aj ľudská dôstojnosť, potencionálne (pretože nie každý sa tento potenciál rozhodol aj zrealizovať, prechodom na Ľudský typ režimu psychiky) vlastná každému, zaväzuje všetkých pri vzniku rozporov dospieť k spoločnému pravdovernému názoru.

Inými slovami najvyššia mocenská štruktúra starovekého Egyptu bola matematicky opísaná pomerne svojráznym vzorcom:

2 × (1 + 10)

Áno, ľahko si možno predstaviť, že dvojica hierofantov by sa mohla spolu dohodnúť, že si hodia žreb, a podľa toho ako dopadne žreb, také zvolia riešenie. Takýto prístup k riešeniu úlohy vyriešenia konfliktu riadenia a neurčitosti vo výbere rozhodnutia (v prípade, ak sa hlasy rovnomerne rozdelia medzi dvomi protichodnými variantmi) je pochopiteľný a prijateľný pre drvivú väčšinu milovníkov «hlasovacích zariadení», väčšinou sa nezamýšľajúcich nad následkami realizácie každého z jednotlivých protichodných rozhodnutí. A zostavenie mnohých «hlasovacích zariadení» na princípe nepárnosti počtu účastníkov hlasovania plní úlohu práve takéhoto žrebovania, pretože málokto vie dopredu predvídať, ako presne sa rozdelia hlasy pri synchrónnom hlasovaní skupiny, a na koho strane sa ocitne jediný rozhodný hlas.

Ničmenej, hoci podľa vysloveného predpokladu sa vodcovia desiatok aj mohli medzi sebou dohodnúť, že si hodia žreb, no bolo by to z ich strany porušením systémotvorných pravidiel ich pracovnej štruktúry «2 × (1 + 10)», ktorú zámerne vybudovali a udržovali pri zmene pokolení takou, aby tá štatisticky naprogramovane pripúšťala možnosť rozdelenia hlasov rovnomerne medzi dvomi protichodnými názormi v jednej a tej istej konkrétnej otázke.

Inými slovami, hoci prvohierarchovia na čele desiatok najvyššieho žrečestva zjavne neboli hlúpejší než dnešní demokratizátori a ľahko sa mohli dovtípiť, že takáto nemožnosť výberu konkrétneho rozhodnutia pri rovnosti počtu hlasov «za» i «proti» sa dá ľahko odstrániť jednoduchým žrebovaním alebo nepárnosťou počtu účastníkov, avšak oni chápali okrem toho aj čosi iné:

Lepšie je to nerobiť, pretože prijatý by mal byť taký názor, ktorý najlepšie vyjadruje objektívnu istinu (presnejšie povedané — Pravdu-Istinu), a žreb môže padnúť aj na chybnú voľbu[524].

A práve to, že riešenie otázky je skutočne lepšie nenechávať na nevyspytateľnú náhodu, a v mnohých prípadoch sa nespoliehať ani na väčšinu hlasov[525], nechápu naivní nerozmýšľajúci priaznivci «hlasovacích zariadení» (a tiež priaznivci monarchie), dbajúci o nevyhnutný automaticky výber rozhodnutia v ľubovoľnej otázke prevahou minimálne jedného hlasu pri nepárnom počte účastníkov hlasujúceho „výboru“.

Pod týmto špecifikom usporiadania pracovnej štruktúry najvyššej vnútrospoločenskej moci v starovekom Egypte «2 × (1 + 10)», stabilným v nadväznosti mnohých pokolení, sa myslí, že pri nezhode názorov dvoch rovnoprávnych prvohierarchov v jednej a tej istej otázke, oni obaja sa museli stať účastníkmi určitého špecifického procesu vypracovania a schválenia rozhodnutia, ktoré vylučovalo vedomú možnosť nepochopiteľnej náhody vo výsledku žrebovania, ako aj jediného rozhodujúceho hlasu. Je to jediné rozumné vysvetlenie takejto systémovo vyjadrenej averzie najvyšších hierarchov Egypta k prijatiu rozhodnutia na základe nepochopiteľnosti náhodného výsledku žrebovania, ako aj vo výsledku nepochopiteľnosti náhodnej prevahy o jeden hlas[526].

A ak pracovná štruktúra «2 × (1 + 10)» existovala v priebehu storočí bez roztržiek medzi prvohierarchami jej vetiev a nebola zamenená štruktúrou vyjadrujúcou princíp nepárnosti, tak to znamená, že prvohierarchovia skutočne vedeli zaistiť funkčnosť systému na základe princípu «jeden um — dobre, no dva — lepšie» a opodstatnene a účelovo vybrať z dvoch protichodných názorov ten najlepší, alebo vypracovať tretí názor, prevyšujúci oba predošlé — navzájom sa vylučujúce.

Inými slovami, oni šikovne realizovali tandemový princíp svojej intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, ktorý od nich[527] prebrali aj rabíni Veľkej Synagógy v staroveku, ktorí tak vyvolali údiv a nepochopenie A.Révilla svojou vernosťou párovitosti, bez akýchkoľvek zreteľných homosexuálnych príčin, čím by možno všetko vysvetlili freudisti.

Jednako v spoločnosti takmer všeobecnej gramotnosti, avšak neochoty a neschopnosti myslieť, v ktorej žijeme i my, aj čitatelia tejto knihy, je jednou z najľahších vecí — napísať, alebo prečítať si slová «intelektuálna i celková psychická činnosť na základe tandemového princípu». Avšak praktické pochopenie týchto slov, a tým skôr realizovanie vo svojom živote toho, na čo slová poukazujú, je oveľa ťažšie, než si ich len prečítať alebo napísať.

Prvé, čo môže čitateľovi zísť na um, je spomienka na tandemový bicykel, na ktorom sú dva páry pedálov spojené spoločnou hnacou reťazou, a dvaja cyklisti ich krútia naraz a synchronizovane. Tí, ktorí tandemový bicykel nielen videli, ale si na ňom aj zajazdili (nie sami ale vo dvojici) si určite zapamätali ľahkosť jazdy v porovnaní s bicyklom pre jedného, ktorá vznikla vďaka tomu, že na tandemovom bicykli je odpor pri jazde len o trochu vyšší, než na bicykli pre jedného, ale hnacia energetická zabezpečenosť je približne dvojnásobná. Tiež si iste pamätáte aj na to, že ak váš partner v tandeme vypadol z rytmu alebo iba vysilene naprázdno hýbal nohami, len aby nestratil tempo, v ktorom ste vy tlačili do pedálov z celých síl, bolo to pre vás menej príjemné, ako viezť spolucestujúceho na bicykli pre jednu osobu.

Približne podobne ako v cyklistike, sa má vec aj s tandemovým princípom v oblasti intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti: ak dvojica v tandeme našla cestu, ako spojiť[528] svoje osobné možnosti, tak efektívnosť tandemu prevyšuje možnosti každého účastníka osamote, a výhody tandemového princípu «jeden um — dobre, no dva — lepšie» pre tých, ktorí ho dokázali zrealizovať, sú očividné a nesporné; no ak sa dvojica pri pokuse vytvoriť tandem nevie spojiť, tak ten z nich, koho osobná kultúra intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti je dokonalejšia, bude sám musieť ťahať cez „oblasť životných prekážok“ aj svojho partnera, aj všetky tandemové výtvory, a toto môže byť v niektorých situáciách nad jeho vlastné sily, dokonca aj vtedy, keď jeho individuálne možnosti by mu umožnili relatívne ľahko prejsť celú „oblasť prekážok“ samostatne.

Avšak, tandemový princíp intelektuálnej činnosti má aj svoje špecifikum: na rozdiel od cyklistiky, kde tandem (na ktorý si možno sadnúť, predbiehajúc pritom cyklistov jednotlivcov) je vyslovene viditeľný a hmatateľný, tak všetky pozitívne tandemové efekty pri intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti vznikajú a prejavujú sa len v prípade zladenosti oboch účastníkov[529]. Tá môže byť prvopočiatočná, a v takomto prípade sa tandem utvára „sám od seba“ bez akéhokoľvek zámerného úsilia z ich strany, a z toho dôvodu môže zostať aj «neviditeľným» pre ich vedomie, pohrúžené do iných problémov, prebývajúc v oblasti ich nevedomej psychickej činnosti. Ak prvopočiatočná zladenosť nie je, a ľudia netušia o možnosti dosiahnuť vo svojej činnosti tandemový efekt, tak ani nevyvíjajú cieľavedomé úsilie k tomu, aby si zmenou svojho vzťahu k sebe a okoliu zaistili tandemovú zladenosť.

Toto sú dve príčiny, kvôli ktorým tandemový princíp «jeden um — dobre, no dva — lepšie» zostal nepreskúmaný rôznymi druhmi psychologických škôl: ak bol zrealizovaný v akejkoľvek praktickej činnosti, potom niet čo k nemu povedať, pretože on nie je cieľom, ale len prostriedkom nejakých iných cieľov; ak zrealizovaný nebol, tak nie je o čom hovoriť, lebo chýba predmet rozhovoru. My mu udeľujeme vysokú pozornosť práve preto, lebo je blízkym cieľom, ktorý sa po jeho dosiahnutí stane nástrojom realizácie iných, dôležitejších cieľov.

Hoci už najvyšší hierarchovia starovekého Egypta sa vo svojej činnosti opierali o tandemový princíp, no metódy výučby intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti na jeho základe v systéme zasvätení «ezoterizmu» starého Egyptu buď neboli viditeľné (podľa nášho chápania zákonov uchovania a šírenia informácii v spoločnosti je táto možnosť pravdepodobnejšia[530]); alebo viditeľné metódy boli majetkom výlučne najvyšších zasvätených (toto je podľa nášho názoru menej pravdepodobné, pretože niekto by zanechal, ak aj nie priame poukázania na ne, tak alegorické, a také nie sú známe).

V prospech povedaného v predchádzajúcom odseku hovoria aj tie historické okolnosti, v ktorých staroveký Egypt prestal byť sám sebou, degradoval a odišiel „sám od seba“ z historickej scény. Udialo sa to vo výsledku toho, že konceptuálne mocná štruktúra najvyšších zasvätených Egypta «2  (1 + 10)», stojaca celé stáročia nad faraónom a štátnosťou, opustila Egypt v časoch Mojžiša spolu so služobníkmi Amona, keď v období egyptského zajatia prenikli do prostredia starovekých židov. Ako po tomto následne uvädol Egypt faraónov, je pomerne široko známe, hoci tento proces vädnutia historici vôbec nespájajú so zmiznutím žrečeskej pracovnej štruktúry «2 × (1 + 10)»[531].

V doslove I.Kacnelsona k románu B.Prusa „Faraón“[532] sa píše, že v egyptskom staroveku existoval historicky reálny vrchný žrec Amona v Tébach — Herihor, ktorý sa zmocnil egyptského trónu, odstrániac Ramzesa XII[533], historicky reálneho posledného faraóna 20. dynastie (čo poslúžilo B.Prusovi ako reálna osnova pre námet jeho románu). V tomto období sa Egypt rozpadol na dve časti, a v konečnom dôsledku sa stal korisťou cudzozemcov, v tej miere, ako vlastné výmysly a nevzdelanosť „elity“ a nominálneho „žrečestva“, degradujúceho do úrovne neresťami ovládaného znacharstva, priviedla k progresívnemu úpadku kvality riadenia, ktoré sa aj zakončilo o niekoľko storočí pri Kleopatre konečným krachom staroegyptskej kultúry a štátnosti.

I.Kancelson, ako aj mnohí iní, neobracajú pozornosť na ten fakt, že tieto reálne udalosti krachu 20. dynastie a príchod na trón vrchného znachara (ako faraóna) sa udiali PO ODCHODE ŽIDOV z Egypta, známeho z Biblie.

T.j. po tom, ako Egypt už splodil globálnu doktrínu zotročenia všetkých na základe úžerníckej tyranie židovských klanov, pod kontrolou následníkov hierarchie egyptského Amona (vo všeobecnosti biblického, a cirkevno-“pravoslávneho“ Amina, Amena, A.Mena, napríklad).

Po začiatku tejto agresie metódou „kultúrnej spolupráce“, globálnemu znacharstvu, ktoré prikázaniami úžerníctva a rasizmu prekrútilo Zvestovanie dané cez Mojžiša, začala kultúra Egypta ako štátneho útvaru prekážať. S cieľom zabezpečenia princípu «konce do vody»[534], bol majiteľmi hierarchie v osobách jej najvyšších zasvätencov porušený princíp vypracovania rozhodnutia jej dvomi paralelnými a rovnoprávnymi vetvami «2 × (1 + 10)». Tým samotným sa historicky reálnemu Herihorovi naskytla možnosť stať sa jediným akcieschopným prvohierarchom toho stupňa znacharstva, ktorú obišli stranou pri zasvätení do globálnych plánov, aby sa tá, zostávajúc v Egypte, nemotala pod nohami kandidátov na neobmedzenú svetovládu.

Možno pre nechápanie podstaty a efektívnosti tandemového princípu vypracovania riešenia a jednotnosti (velenia) pri jeho realizácii v živote (jednotnosť velenia — princíp budovania výkonných štruktúr: prejavilo sa to v jedinečnosti faraóna a predstaviteľov rôznych hodností v úradníckej hierarchii), pre nezasvätenosť do účelnosti vybudovania systému riadenia Egyptom pri zmene pokolení, v moci ktorého Egypt žil v priebehu niekoľkých tisícročí — sa reálny Herihor (individualista podľa svojich mravných ideálov a «Ja-centrik» podľa svojho videnia sveta) sám upol k individuálnej vyššej štátnej moci a zaujal funkciu faraóna.

Toto mu bolo umožnené žrečeským neformálnym systémom «2 × (1 + 10)» (smerujúcim k neobmedzenej globálnej vnútrosociálnej moci) preto, lebo viac už nepotreboval, aby mocenské štruktúry Egypta svojimi možnosťami prevyšovali mocenské štruktúry ostatných štátov. Z pohľadu neformálnej štruktúry «2 × (1 + 10)», z ktorej sa stala nadštátna a medzinárodná, všetky štáty mali voči nej zaostávať v efektívnosti mocenských štruktúr, a ich kultúry mali byť v tomto zmysle unifikované. V Egypte prechod k monarchii, v ktorej monarcha stojí v systéme spoločenskej hierarchie nad služobníkmi kultu, stále nazývaných «žrečestvom», riešil práve túto úlohu. Znamenalo to stratu stability systému spoločenského samoriadenia staroegyptského regionálneho davo-„elitarizmu“, systému ktorý dovtedy podporoval život egyptskej regionálnej civilizácie v priebehu viac než 2000 rokov, a vyviedol ju dokonca z vojenských a sociálnych katastrof (katastrof riadenia) bez straty svojráznosti vlastnej kultúry, ktorej zostatkami sa nadchýna súčasný svet prevažne mravne ľahostajne iba ako múzejnými relikviami, nechápajúc ani jej podstatu, ani vplyv na históriu, súčasnosť a perspektívy dnešnej globálnej civilizácie.

Takto staroegyptský žrečeský systém «2 × (1 + 10)» — vďaka tandemovému princípu dokonalejší a bezchybnejší pri vypracovaní rozhodnutí, než „nepárne“ systémy — prestal vládnuť nad samovládou jeho kráľov a nejaký čas existoval v skrytej forme v prostredí židov. Neskôr sa prejavil otvorene svojou vrcholovou časťou v osobe dvoch vyšších rabínov stojacich na čele Veľkej Synagógy v staroveku približne od r. 230 pred n.l. počas celej histórie, až kým aj Staroveká Judea nebola po prvom príchode Krista nútená si zahrať staroegyptskú „hru“ «konce-začiatky do vôd Léthy».

A to je zhruba aj všetko, čo možno odhaliť zo všeobecne dostupnej histórie o úlohe tandemového princípu v minulosti. Predtým, než prejdeme k analýze jeho možností v súčasnosti a v perspektíve, treba poznamenať, že psychika žrecov a znacharov z čias egyptského staroveku, konajúcich na základe tandemového princípu, sa zjavne odlišovala od psychiky druhej časti zasvätených, ľudí podobných Herihorovi, ktorý uprednostnil realizovať riadenie na základe individuálnych možností; a okrem toho, aj psychika zvyšného obyvateľstva, nepatriaceho k štruktúram systému zasvätení do rôznorodého «ezoterizmu», sa z väčšej časti odlišovala od psychiky prvohierarchov[535], ktorí boli schopní realizovať princíp «jeden um — dobre, no dva — lepšie».

Práve kvôli osobitostiam režimu psychiky a sebadisciplíny, ktorou disponovalo najvyššie žrečestvo, a ktoré si osvojilo tandemový princíp intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, nebol voči nim použiteľný (populárny pre dav minulosti i súčasnosti) prístup podplatenia alebo silového či iného vydierania svojho oponenta v prípade nesúhlasu s jeho názormi. A tí, ktorí si myslia, že uprostred akcieschopného najvyššieho žrečestva bolo podplatenie jedného prvohierarchu druhým možné, by si mali dať odpoveď na otázky: čím sa mohli navzájom podplatiť ľudia, ktorých slovo bolo reálne mocnejšie, než slovo faraóna, ktorí boli od detstva vychovávaní tak, aby neboli otrokmi inštinktov a kultúrou podmienených vášní[536], dokonca ak búrkou skazených vášní bola zachvátená takmer celá im podriadená spoločnosť? aké mohli medzi nimi vzniknúť osobné roztržky, ak ich obmedzené fyziologické i kultúrou podmienené (v dôsledku výchovy) potreby mohli byť garantovane uspokojené celou mocou egyptského štátu[537], nie malou dokonca ani v súčasnom chápaní, tým skôr že roztržky by zničili akcieschopnosť štruktúry «2 × (1 + 10)», ktorá im v živote zabezpečovala všetko, robiac ich takmer úplne nezávislými od spoločnosti a jej „názoru“, ktorý oni sami aj v mnohom formovali?

Znamená to však, že tandemový princíp, ktorý je sám základom pre odstránenie a vyriešenie rôznych druhov „nedorozumení“, potrebuje sám pre svoju realizáciu jasné chápanie určitých vecí a vedomý dobrovoľný súhlas s takýmto chápaním správania každého z účastníkov tandemu.

V prvom rade treba pochopiť a zmieriť sa s tým, že vymyslená (o čom bolo povedané skôr) koncepcia individuálneho „autorského práva“, „práva na duchovné vlastníctvo“, ktorá sa na Západe tradične bez rozmýšľania považuje obyvateľmi[538] za jeden zo základov ich civilizácie, prekáža realizácii slobodnej intelektuálnej činnosti a zdokonaľovaniu duchovnej kultúry v spoločnosti aj ako celok, aj čiastkovo na základe tandemového princípu.

Tandemová intelektuálna a celková psychická činnosť sa zakladá vo všetkých bez výnimky prípadoch na priznaní objektívnosti faktu samostatnej existencie všetkých tandemových výtvorov a podriadení svojho správania každého z účastníkov tandemu tomuto nadradenému faktu. To, čo vzniká vo výsledku intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti na základe tandemového princípu, nie je produktom niektorého jedného z účastníkov tandemu a nemôže byť objektom „duševného vlastníctva“ kohokoľvek z nich. A v produkte tandemovej činnosti skutočne nemožno rozhraničiť „autorské práva“ každého z jej účastníkov na jednotlivé umelo vyčlenené zložky celistvého produktu tandemovej činnosti[539].

Posledná vec je podmienená tým, že tandemový princíp pri jeho realizácii je v mnohom podobný hre „domino“ v tom zmysle, že vklad jedného účastníka do spoločne tvoreného produktu tandemovej činnosti («celkové rozloženie domina» na stole) je podmienený predchádzajúcim vkladom druhého účastníka a sám zároveň vnáša osobitú požiadavku na ďalšie vklady oboch. Práve preto tandemové výtvory disponujú samostatnosťou bytia, pri ktorom sú prítomní účastníci tandemu. Okrem toho, v tandeme ani jeden z jeho účastníkov neobsluhuje intelektuálnu činnosť druhého, pracujúc podľa jeho zadania[540].

Vyššie povedané slová — predstavujú kľúče k realizácii tandemového princípu v živote, ale nie pravidlá vymyslené pre nejakú intelektuálnu „hru“, ktoré možno svojvoľne meniť, vo výsledku čoho získame pravidlá inej „hry“, po čom si následne možno vybrať tú „hru“, ktorá viacej zodpovedá mravom.

Každý človek, ako súčasť Objektívnej reality, disponuje svojimi vlastnými osobnostnými špecifikami, čo dostalo názov „subjektivizmus“. V spoločenskom živote ľudí práve subjektivizmus bádateľov, vedcov, projektantov je zdrojom objavenia sa v kultúre nových vedomostí a zručností. No zároveň je aj základným zdrojom chýb, prameniacich z rôznych druhov obmedzeností a nedostatočnosti subjektu. Ak voľakto vyjadruje názor, ktorý sa nezhoduje s všeobecne akceptovaným, prevládajúcim názorom, tak často mu oponujú slovami: „Ále... To je len tvoj názor...“ Napriek tomu, vo väčšine prípadov, tí, čo podobným spôsobom oponujú druhým, že je to len ich názor, dávajú prednosť nezamýšľať sa nad obsahom tohto názoru ani nad tým, nakoľko adekvátne (obrazom i mierou) je v ňom vyjadrený objektívny priebeh udalostí Života, a v čom je vlastne subjektívny názor chybný, a hlavné: aké špecifiká psychickej činnosti človeka, ktorý vyslovil tento názor, našli svoj prejav v týchto chybách?

Ak si položíme práve tieto otázky, tak všetko ničiaci skepticizmus a nihilizmus «Ále... To je len tvoj názor» sa premení do jednej z dvoch zložiek tandemového princípu. A ak odpovede na tento druh otázok nebudú odmietnuté nositeľom názoru «Choď niekam... Kto si ty, aby si ma poučoval?!!», tak on tým samotným aj začne svoju časť tandemovej činnosti, vo výsledku čoho sa jeho prvotný názor môže zmeniť, no okrem toho bude nový názor sprevádzať aj určitý názor na svojho partnera, ako človeka a nositeľa určitých vedomostí, zručností, osobnej kultúry intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti.

Ak partner neodmietne tento názor v spoločne skúmanej otázke ani sprievodný názor o ňom samom, a nepreruší analýzu, tak môže zavŕšiť prvý takt tandemovej činnosti vytvorením tretieho názoru, v určitých svojich špecifikách odlišujúceho sa od východiskových názorov každého z nich v jednej a tej istej otázke. Tento tretí názor ohľadom skúmanej otázky bude nutne musieť sprevádzať aj potreba u každého z účastníkov tandemu zmeniť svoje sebahodnotenia vo vzťahu k niektorým svojim osobnostným kvalitám (osobnej kultúry psychickej činnosti), vedomostiam, zručnostiam. Ak sú pritom dotknuté dostatočne seriózne otázky, tak je možný jak krach osobnosti, tvrdohlavej vo svojej oddanosti neadekvátnym (obrazom i mierou) názorom voči Objektívnej realite, tak aj premena takejto osobnosti.

Tandemové efekty v intelektuálnej a v celkovej psychickej činnosti, sú sami dôsledkom toho, že z pohľadu zdravého rozumu každého z účastníkov tandemu je subjektivizmus jeho partnera špeciálnym druhom „nožníc“, ktoré z výtvorov tandemovej činnosti odstrihávajú chyby vznikajúce v dôsledku subjektivizmu každého z nich; a vo vzťahu k osobe človeka je subjektivizmus jeho partnera kováčskym kladivom, a tandemové výtvory nákovou. Vo výsledku takéhoto vzájomného „kováčskeho“ opracovania sa od osobnosti odlupuje pomerne dosť všelijakého „balastu“ chybného subjektivizmu odrážajúceho sa v jeho osobnom vklade do produktu tandemovej činnosti v predchádzajúcich etapách tandemového procesu.

Tento proces „kováčskeho“ opracovávania je psychologicky tým viac bolestivý a nepríjemný, čím viac je osobe vlastný démonický «Ja-centrizmus» a prehnane sebaisté vyvyšovanie sa nad ostatnými[541] a čím viac si nárokuje právo na „duševné vlastníctvo“ vo vzťahu k výtvorom tandemovej činnosti a ich súčastiam. Keď sa začína opracovanie osobnosti v kováčskej dielni tandemových vzťahov, tak z niektorých odletuje toľko balastu, že z nich samých len málo zostane, a niekedy povýšená osoba sa jednoducho stratí v tomto balaste. A práve strach zo straty tváre pri takomto opracovaní, typická pre démonický individualizmus na základe «Ja-centrizmu», je hlavnou prekážkou, ktorú treba prekonať, aby sa v praxi bolo možné presvedčiť o tom, že «jeden um — dobre, no dva — lepšie».

Z tohto možno pochopiť, že tandemový efekt sa prejavuje tým zreteľnejšie, čím rozdielnejšia je tá životná skúsenosť, ktorá je zaznamenaná v dušiach účastníkov tandemu a čím slobodnejšie a dobroprajnejšie sa každý z nich správa k tomu druhému. A podobne tandemový efekt mizne v situáciách, ktoré sa podobajú bájke I.A.Krylova „Kukučka a kohút“, keď „Kukučka“ chváli „Kohúta“ za to, že on chváli „Kukučku“. V prostredí individualisticky mysliacej inteligencie s režimom psychiky zombi alebo démon sa dá oveľa častejšie stretnúť s tandemami, podobnými tomu vtáčiemu, opísanému I.A.Krylovom a nadšene zaujatými do vzájomného velebenia; pričom jeden a ten istý „intelektuál“ môže byť postupne účastníkom niekoľkých tandemov vzájomného velebenia. No ak čo len jeden z účastníkov vzájomného velebenia prejde k realizácii princípov tandemovej činnosti, tak riskuje stratu svojho partnera a velebníka, pre ktorého je „kováčske opracovanie“ jeho prehnaného sebahodnotenia nepríjemné a potupné.

Intelektuálna činnosť v tandeme prebieha ako priama komunikácia ľudí, v ktorej dochádza k ústnej alebo písomnej výmene subjektívnej informácie medzi nimi. Táto výmena je tým efektívnejšia, čím viac je sústredená pozornosť každého z nich na jeho partnera. Takáto informačná výmena môže trvať bez prerušenia pomerne dlho; môže byť obnovená po opakovaných prerušeniach, ktoré môžu na roky prerušiť posúdenie nejakej konkrétnej problematiky. Dlhé trvanie taktu tandemovej činnosti a charakter informačnej výmeny medzi ľuďmi dáva odpoveď na otázku, prečo «tretí je navyše» a prečo sú nadbytočné štvrté a ďalšie umy.

V najviditeľnejšej forme informačná výmena medzi ľuďmi prebieha ako debata. Človek môže rozprávať, obracajúc sa aj k jedinému spolubesedujúcemu, aj k množstvu poslucháčov. No prevažná väčšina ľudí dokáže sledovať a analyzovať prúd myšlienok v rozprávaní iba jedného spolubesedníka. Tretí, snažiaci sa stať účastníkom debaty, odvádza na seba pozornosť poslucháča, čím zároveň rozbíja tandemový proces. To ale neznamená, že vo všetkých bez výnimky prípadoch musí byť tretí odsunutý za hranice oblasti debaty, no ak sám chápe tandemový princíp, tak pokiaľ je prítomný pri tandemovej činnosti druhých, je povinný urobiť sa nepozorovane priehľadným pre nich alebo splynúť s pozadím okolitej situácie. Ale to je len jedno obmedzenie uložené na tretieho účastníka tandemovým princípom.

Druhá okolnosť sa prejavuje trochu iným spôsobom. Isteže, triumvirát, tak ako každý početnejší „výbor“ až po parlament alebo zjazd, môže pracovať v polytandemovom režime, keď jeho účastníci striedavo vytvárajú tandemy v rôznej zostave. No vo väčšine prípadov to vedie len k spomaleniu práce „výboru“ bez podstatnejšieho efektu v podobe vypracovaného riešenia. Príčina toho spočíva v tom, že prevažná väčšina tandemov (vytváraných účastníkmi „výborov“), zaoberajúcich sa nejakým konkrétnym problémom, vykazuje približne rovnakú efektívnosť. No postupom času sa vo vzťahu ku každému problému objaví niekoľko efektívnejších v danej oblasti tandemov, z ktorých jeden je v stave zameniť celý súbor ostatných[542]. Okrem toho, v mnohopočetnom „výbore“ zďaleka nie pri každom spárovaní účastníkov možno rýchlo vytvoriť funkčné tandemy, čo vedie k frakčným roztržkám, známym v každom parlamente, dodatočným stratám času a k zníženiu kvality „výborom“ vypracovaného riešenia.

Polytandemový princíp je efektívny pri spracovaní celého spektra problémov, ktorých okruh a hĺbka chápania presahujú hranice možností jedného človeka. To nás privádza k ešte jednej osobitosti tandemového princípu, ktorá má rozhodujúci význam práve v polytandemovom variante pri spracovaní celého spektra problémov: účastník tandemového procesu nemá právo klamať, pretože zďaleka nie všetko, čo povie, si môžu ostatní účastníci polytandemového procesu overiť; avšak vyslovený vedome lživý názor, ktorý je druhým účastníkom polytandemového procesu prijatý ako istinný, sa môže stať základom pre vypracovanie hlboko chybného riešenia, s veľmi vážnymi následkami.

Ak budeme skúmať nejaké konkrétne tematické spektrum množiny problémov, tak cez polytandemový princíp možno uskutočniť jeden zo spôsobov vzájomnej spolupráce individuálnej psychiky (a intelektu, konkrétne) s kolektívnou psychikou (a kolektívnym intelektom), súčasťou ktorej je jednotlivec — účastník tandemu. Z toho dôvodu, tí, ktorým bezmedzný egoistický individualizmus neumožňuje konať na základe tandemového princípu, by mali o súbornosti a kolektivizme radšej pomlčať. Kým sa jednotlivec nenaučí jednať na základe tandemového princípu v jeho vzťahoch s druhými ľuďmi, tak bude miesto súbornosti v Svätom Duchu plodiť viac či menej jasne vyjadrenú kolektívnu schizofréniu; šírenie úmyselnej lži vo vzťahu ku kolektívnej psychike je jedným zo spôsobov jej schizofrenickej fragmentácie[543]. V tandemových výtvoroch prakticky vyjadrené osvojenie si tandemového princípu činnosti je prvou prekonanou hranicou, ktorá odkrýva cestu k súbornému životu jednotlivcov.

Ak sa pozrieme na existenciu druhu Homo Sapiens, tak vďaka dvojpohlavnosti druhu je tandemový princíp, založený na zmysluplnom vzťahu muža a ženy k životu (čo nemožno bez intelektuálnej činnosti oboch), alternatívou života druhu a jeho populácie pod vedením živočíšnych inštinktov a ich kultúrnych obalov a rozšírení. Inými slovami:

Tandemový princíp intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti je geneticky naprogramovaná norma pre ľudí, no vyžadujúca si aspoň snahu z ich strany o dosiahnutie Ľudského typu režimu psychiky.

A preto vo vzťahoch muža a ženy nie je možný, ak oni vo svojom manželskom partnerovi (skutočnom alebo potencionálnom) nevidia človeka, ktorý možno ešte Ľudský režim nedosiahol, no ktorému treba pomôcť odhaliť v Živote plnosť Ľudskej dôstojnosti. Ak toto chýba, tak vo vzťahoch muža a ženy, ako aj vo všetkých ostatných rodinne a sexuálne nepodmienených prípadoch, sú tandemové efekty nedosiahnuteľné tým viac, čím viac sa každá zo strán snaží ovládať a vlastniť tú druhú stranu i všetky tandemové výtvory ako svoju neoddeliteľnú súčasť a vlastníctvo. Hlavným tandemovým výtvorom v živote muža a ženy sú ich deti, a základný obsah tandemového procesu v ich vzťahoch je — počatie, porodenie, výchova detí tak, aby ich ďalšia sebavýchova počas celého života bola blahodarná pre spoločnosť i biosféru, prebiehajúc v riečišti Božieho Zámeru.

V špecifických vzťahoch muža a ženy je vyjadrená len určitá úzka oblasť oveľa širšieho poľa tandemových efektov ľudí, ktorá si vyžaduje zmysluplný prístup ku všetkému, čo je v nej možné, prípustné i neprípustné, a tiež reálne prebiehajúce. Preto dvojici, ktorá si to praje a ktorých vzájomné vzťahy nie sú ešte celkom zladené, zostáva pri prechode od života pod vedením inštinktov k zmysluplnému životu — stať sa párom (v danom kontexte — nie v zmysle dvojice ľudí všeobecne, ale v zmysle dvojice, ktorá harmonicky ladí vlastnosťami svojich charakterov a osobnými možnosťami s Objektívnou realitou). No aby sa stali takýmto párom, tak budú si musieť v tandemovej intelektuálnej činnosti vypracovať jednotu názorov v mnohých otázkach ich osobných vzťahov a života všeobecne, jak spomedzi otázok, ktorých sme sa dotkli v aktuálnej práci, tak aj spomedzi tých, ktoré tu zostali nepreskúmané. A až potom bude ich život plne v súlade, ak sa každý z nich bude vo svojom živote držať spoločne vypracovaného jednotného názoru, a ten bude v súlade s Božím Zámerom, biosférou Zeme i Kozmom[544].

Tri druhy «mystiky» — viditeľné «mystérium» Života

Aj na základe životných faktov jednotlivých osôb, rodín, rodov, celých národov a regionálnych civilizácií — v závislosti od toho, ako u nich prebieha priamy dialóg s Bohom v Jazyku Života i nepriamy v komunikácii s druhými ľuďmi — možno odhaliť tri druhy «mystiky»[545], v ktorej sa prejavuje Vyšší Zámer:

● Akákoľvek činnosť, zameraná priamo na premenu antropoidnosti na Ľudskosť nachádza jasne citeľnú i skrytú priamu aj nepriamu podporu Zhora až do tej miery, že tá sama nesie Životom tých, ktorí sa jej venujú podľa svedomia a bez pokrytectva, a odstraňuje z ich cesty všetky bariéry a prekážky v ich činnosti: hľadajte len Pravdu Božiu, pracujte na jej stelesnení v Živote, a všetko ostatné sa vám pridá.

● Tá činnosť, ktorá nie je bezprostredne zameraná proti prvému druhu, no aj tak je zameraná na deformáciu cesty ľudstva alebo na jeho znevoľnenie v stave antropoidnosti, sa Zhora nepretína, ak spoločnosť už dozrela do stavu, že si dokáže uvedomiť a pochopiť jej škodlivosť.

V tomto prípade ona prebieha v hraniciach dopustenia až do doby, kým jej škodlivosť nebude rozpoznaná, pochopená, a kým jej nebude postavená životu adekvátna alternatíva. Ak spoločnosť odmieta navrhnutú funkčnú alternatívu, ktorá sa zhoduje s orientáciou Zámeru, tak Zhora bude spoločnosti daná možnosť presvedčiť sa o tom, že navrhnutá alternatíva je dobro, a jej odmietanie nešťastie[546].

Ak spoločnosť nedozrela do stavu, aby si dokázala uvedomiť a pochopiť škodlivosť nejakej činnosti, tak Zhora sú tak či onak prerušované samotné možnosti venovať sa jej alebo pokúšať sa o ňu.

A hoci v tomto odseku bola reč o spoločnosti, no spoločnosť, to sú predsa ľudia, a dopustenie vo vzťahu k spoločnosti — to je súhrnné spektrum dopustenia voči každému človeku osobne, ktorí túto spoločnosť tvoria.

● Tá činnosť, ktorá je zameraná proti tým, ktorí úprimne a nezištne pracujú podľa svedomia na realizácii cieľov Vyššieho Zámeru, je odkláňaná Zhora na nesprávne ciele alebo je prerušená iným spôsobom, občas aj s životom tých, čo sa tejto činnosti venujú.

Pritom jedni odporcovia Zámeru môžu zakúšať zúrivosť iných, ničiac sa navzájom, takže nečestní v tomto procese môžu byť použití aj ako nástroj realizácie verdiktov Zhora[547].

Iní odporcovia sa môžu zaoberať nezmyselnou zbytočnosťou, ktorá neškodí realizácii Zámeru.

Činnosť tretích bude vložená do riečišťa Zámeru, napriek ich démonickej vôli jednoducho preto, lebo každý, kto pracuje na svoje záujmy v miere svojho chápania problematiky, tak v miere rozdielu v chápaní môže pracovať na tých, ktorí vedia a chápu viac a lepšie, než on. A Boh — Tvorca a Všedržiteľ — nemá konkurenciu v poznaní a chápaní všetkého a všetkých.

Fakticky všetky predchádzajúce kapitoly aktuálnej knihy sú vyjadrením «subjektívnej dialektiky» ako metódy objektívneho poznania, a tiež výsledkom použitia dialektickej metódy na odhalenie a riešenie niektorých problémov zo života spoločnosti a ukázaním možností riešenia problémov osobného charakteru v živote každého. A zo všetkého prv preukázaného vidno, že:

«Subjektívna dialektika» svojou formou v praxi predstavuje postupnosť zmyslovo presných a v každej etape jednoznačne chápaných (v ich spojitosti so Životom) otázok (jak tých otvorene zadaných, tak aj tých implicitne chápaných), na ktoré sa dávajú presné, jednoznačne chápané (v ich spojitosti so Životom) odpovede. Jednoznačnosť chápania (eventuálne mnohovariantná: v zmysle jednoznačne definovanej množiny) je podmienená kultúrou — osobnou, spoločenskej skupiny, celej spoločnosti. A špeciálne zdôrazníme, že ak otázky a odpovede nemajú spojitosť so Životom, potom niet ani subjektívnej dialektiky. To, čo vzniká pri chýbajúcej spojitosti so Životom, samo osebe predstavuje abstrakcionizmus, možno aj vytvárajúci ilúziu svojej objektivity.

Každá z odpovedí, zároveň umožňuje položiť nové otázky, ktoré budú viesť k novým odpovediam. A takto to pokračuje dovtedy, kým získaný súbor odpovedí na určité otázky nebude považovaný za priblíženie sa objektívnej istine, dostatočne dobré na praktickú realizáciu v živote objektívne dosiahnuteľných cieľov — odhalených a vybraných vedome. Kvalita získaného výsledku sa vo všetkých prípadoch určuje známym vzťahom: «Aká otázka, taká odpoveď»[462], ktorý charakterizuje každý jeden krok procedúry riešenia neurčitostí v názoroch pomocou dialektickej metódy. Vzhľadom na videnie sveta cez trojjednotu matérie-informácie-miery, tento vzťah je objektívne podmienený tým, že aj otázka, aj odpoveď sú vyjadrované určitými jazykovými prostriedkami, a každý jazyk, podporovaný spoločnosťou, sám osebe predstavuje jednu zo zložiek Miery bytia. Miera bytia, nakoľko ide o celovesmírny systém kódovania informácie, je objektívne taká, že zodpovedajúca jej (to sa zabezpečuje vnímaním miery) otázka predstavuje zároveň aj kód správnej odpovede, t.j. obsahuje v sebe odpoveď alebo fragment odpovede, avšak v implicitnej forme.

Nakoľko formalizmus, izolovaný z prúdu konkrétnych životných udalostí, nedokáže povedať nič ohľadom toho, aké presne otázky a v akej postupnosti treba klásť v konkrétnych (a tým skôr v ešte nesformovaných) životných situáciách, a aké treba na ne dávať odpovede, aby bolo možné odhaliť a pochopiť Pravdu-Istinu, tak formálny prístup k osvojeniu si dialektickej metódy objektívneho poznávania podľa princípu: «1. urob toto; 2. urob toto... — a hotovo» — ako keď si deti v škole osvojujú počítanie «do stĺpčekov pod seba», nevedie k dosiahnutiu vytýčeného cieľa — k osvojeniu dialektiky ako metódy objektívneho poznávania[463].

Tiež je nutné podotknúť, že dostatočne všeobecný systém obrazných predstáv a chápanie podstaty samotných procesov riadenia vo vzťahu k procedúre odhaľovania problémov a ich riešenia dialektickou metódou je nadradenou (objemnejšou) formou, do ktorej sa zapisuje akýkoľvek životný obsah.

Pritom dostatočne všeobecná teória riadenia a dialektická metóda sa ukazujú byť navzájom prepojené tak, že ovládanie dialektickej metódy umožňuje rozvinúť dostatočne všeobecnú teóriu riadenia, a ovládanie nejakej aspoň trochu funkčnej teórie riadenia obsahuje v sebe (v určitej skrytej podobe) aj ovládanie dialektickej metódy. Rovnako aj efektívne riadiace zručnosti sú v podstate životným prejavom «subjektívnej dialektiky», vlastnej (minimálne) nevedomým úrovniam psychiky jednotlivca.

V tejto súvislosti treba objasniť nasledujúce. Teória riadenia bola v prácach VP ZSSR nazvaná «DOSTATOČNE všeobecnou», a nie «všeobecnou» preto, lebo poskytnutá publikácia je dostatočná k tomu, aby s jej pojmovými kategóriami bolo možné jednoznačne spojiť objektívne rozdielnosti v hociktorej sfére činnosti. To náležite umožňuje rozvinúť danú aplikovanú teóriu riadenia, a na jej základe aj riadiacu prax v hociktorej sfére činnosti. Pritom vo vzťahu k celej množine oblastí ľudskej činnosti dostatočná všeobecná teória riadenia plní úlohu jazyka interdisciplinárnej komunikácie. Kvôli stručnosti niekedy používame rečový zvrat «všeobecná teória riadenia», vo všetkých prípadoch majúc na mysli dostatočne všeobecnú teóriu riadenia[464]. Spresnenie «dostatočne všeobecná» vo vzťahu k teórii riadenia je potrebné, nakoľko všeobecná (absolútne, bez akýchkoľvek ohraničení) teória riadenia — je predmetom vlastníctva Najvyššieho presne rovnako, ako aj jeho Všedržiteľnosť. No človek nie je sebestačný vo výbere informácie z prúdu udalostí Života a je ohraničený v možnostiach jej premien a spracovania, preto teória riadenia v spoločnosti nemôže byť «všeobecnou» (absolútnou, neohraničenou), ale musí byť dostatočnou na riešenie rozmanitej problematiky v súlade s Božím Zámerom, a túto kvalitu, podľa nášho názoru, dostatočne všeobecná teória riadenia vo vydaniach VP ZSSR (prvá verzia r. 1991, v druhej verzii r. 1998, 2000, 2003) spĺňa.

A v súlade s povedaným, osvojenie si «subjektívnej dialektiky», ako praktickej funkčnej metódy objektívneho poznávania, si žiada prekonanie ohraničení, ktoré sú tak či onak vlastné hociktorému konečnému formálnemu systému.